Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/124/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117225982
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7117225982.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.IgoraRaganaačlenovsenátuJUDr.

Natálie Štrkolcovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: Slovenská asociácia producentov
v audiovízii, Grösslingová 32, 811 09 Bratislava, IČO: 36 061 182, právne zastúpený: LMH Legal,
s.r.o., Moyzesova 314/39, 900 01 Modra, IČO: 55 137 652, proti žalovanému: TV-SKV s.r.o., Strojárska
1832/93, 069 01 Snina, IČO: 36 490 750, právne zastúpený: HUSAR AND PARTNERS S.R.O., Vojenská
14, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 519 141, za účasti intervenienta na strane
žalovaného: LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9, 811 02 Bratislava, IČO: 00 420 166, právne
zastúpený: JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, Nám. Biely kríž 3, 831 02 Bratislava, o zaplatenie

20.832,75 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice zo 17. apríla
2024, č. k. 30Cb/175/2017 - 1594, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice zo 17. apríla 2024, č. k. 30Cb/175/2017 - 1594.

II. Priznáva žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného proti žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol žalobu, žalovanému
a intervenientovi priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca, v znení pripustenom uznesením súdu prvej inštancie zo
dňa 15.5.2023, č. k. 30Cb/175/2017 – 1153, domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
20.832,75 eur s príslušenstvom.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že postavenie žalobcu ako organizácie kolektívnej správy (ďalej
len ako OKS) a žalovaného ako obchodnej spoločnosti, ktorá je držiteľom oprávnenia na káblovú

retransmisiu, v konaní nebolo sporným. Spornou skutočnosťou bol rozsah žalobcom zastupovaných
práv a preukázanie, ktoré konkrétne audiovizuálne diela a záznamy žalovaný v rozhodnom období (rok
2016 a 01/ až 09/2017 a obdobie roku 2019, 2020) použil. Spornou bola aj výška uplatneného nároku.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že žalobca na základe viacerých Ministerstvom
kultúry SR vydaných oprávnení bol oprávnený na výkon povinnej kolektívnej správy v odbore
káblovej retransmisie audiovizuálneho diela, použitia audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti

káblovou retransmisiou a výberu primeranej odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu,
ktorý je originálom audiovizuálneho diela. Obdobné oprávnenia vydalo Ministerstvo kultúry SR aj
Slovenskému ochrannému zväzu autorskému pre práva k hudobným dielam (SOZA) /v odbore použitia
hudobného diela jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou/, organizácii LITA, autorskáspoločnosť /v odbore použitia literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického,
audiovizuálneho a fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela a diela
úžitkového umenia jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou/ a organizácii SLOVGRAM,

nezávislá spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov,
Bratislava /v odbore výberu primeranej odmeny za použitie umeleckého výkonu, zvukového záznamu
a audiovizuálneho záznamu, ktorá je originálom audiovizuálneho diela káblovou retransmisiou/. Dňa
17.7.2017 bola uzavretá medzi OKS - SOZA, LITA, OZIS, SLOVGRAM na jednej strane a žalovaným
na druhej strane Dohoda o urovnaní (č. l. 149 spisu), ktorej predmetom bolo urovnanie sporných

práv zmluvných strán z používania predmetov ochrany, ku ktorým OKS spravujú majetkové práva,
prevádzkovateľom prostredníctvom káblovej retransmisie v rozhodnom období (1.1.2016 - 30.6.2017).
Dňa 17.7.2017 bola medzi OKS - SOZA, LITA, OZIS, SLOVGRAM na jednej strane a žalovaným
na druhej strane uzatvorená Hromadná licenčná zmluva a hromadná zmluva o primeranej odmene
(č. l. 157 spisu), predmetom ktorej bola úprava práv a povinností zmluvných strán v súvislosti
s vysporiadaním majetkových práv ku všetkým predmetom ochrany v súvislosti s ich káblovou

retransmisiou uskutočňovanou prevádzkovateľom. V článku IV. bola dohodnutá spoločná odmena za
káblovú retransmisiu všetkých predmetov ochrany vo výške 0,2575 eur za každý začatý kalendárny
mesiac trvania zmluvy za každú prípojku podľa odseku 4 tohto článku zmluvy. Pre účely zmluvy sa
spoločná odmena delí medzi jednotlivé OKS percentuálnym pomerom (repatriačným kľúčom) uvedeným
v Prílohe č. 3.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 19 ods. 1 až 4, § 86, § 116 ods.§ 119, § 144 ods.
3, § 146 ods. 2, § 147 ods. 1, 2 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorského zákona (ďalej len ako „Autorský
zákon“) a uviedol, že žalobca nepreukázal skutočný rozsah zastupovaných - kolektívne spravovaných
- práv, teda ktorých konkrétnych nositeľov práv a ktoré konkrétne predmety ochrany - audiovizuálne

diela a audiovizuálne záznamy zastupuje. Žalobca bol povinný predložiť uzavreté dohody s nositeľmi
práv a písomné súhlasy a dohody s autormi audiovizuálnych diel. Nepreukázal použitie - káblovú
retransmisiu konkrétnych audiovizuálnych diel a audiovizuálnych záznamov. Bez takého použitia diel
nemohol vzniknúť nárok nositeľom práv zastupovaných žalobcom. Žalobcom predložené oprávnenie
udelené mu Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy bez dohôd s konkrétnymi nositeľmi

práv nepostačuje. Žalobca ako OKS nie je sám priamym nositeľom práv, je len nepriamym zástupcom
nositeľov práv, ktorých zastupuje. To znamená, že nositeľ práv v závislosti od konkrétnej právnej úpravy
sa musí dať zastúpiť OKS alebo previesť na ňu príslušné práva.

6. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nepreukázal, že nositeľ práv si vybral žalobcu za

zákonného zástupcu k audiovizuálnemu dielu jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou.
Nositeľ práv si totiž môže urobiť výber v zmysle § 147 ods. 2 Autorského zákona v prípade
audiovizuálnych diel, ku ktorým spravuje práva na základe oprávnenia LITA a SAPA, a v prípade
audiovizuálnych záznamov, ktoré sú originálom audiovizuálnych diel SAPA a SLOVGRAM. Žalovaný v
konaní Dohodou o urovnaní zo dňa 17.7.2017 uzavretou žalovaným a dotknutými LITA a SLOVGRAM

a taktiež Hromadnou licenčnou zmluvou preukázal, že v rozhodnom období vysporiadal všetky práva
z káblovej retransmisie audiovizuálnych diel zastupovaných LITA a nezastupovaných žiadnou OKS.
Nároky, ktoré sú predmetom tohto konania, teda boli vysporiadané vyplatením vyfakturovaných súm na
základe Dohody o urovnaní a Hromadnej licenčnej zmluvy tým OKS, kde sa tieto oprávnenia prekrývajú
(SAPA - SLOVGRAM, SAPA - LITA) a to tak vo vzťahu k zastupovaným, ako aj nezastupovaným

nositeľom práv.

7. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že právna úprava nestanovuje, akým spôsobom má k výberu
OKS nezastupovaným nositeľom práva dôjsť. Právny úkon výberu OKS nositeľom práva tak môže byť
uskutočnený písomne, ústne alebo aj konkludentne. Ak teda intervenient na strane žalovaného LITA

tvrdil, že práve táto OKS zastupuje v daných odboroch povinnej kolektívnej správy aj nezastupovaných
nositeľovpráv,pretoževyberáavyplácaodmenynezastupovanýmnositeľompráv,jezrejmé,žekvýberu
OKS nezastupovaným nositeľom došlo konkludentným spôsobom, ak tento prijal vyplácanú odmenu,
resp. primeranú odmenu. Aj z článku I. bod 2. a 4. Dohody o urovnaní a Hromadnej licenčnej zmluvy
vyplýva, že nároky nezastúpených nositeľov práv boli vysporiadané žalovaným s LITA a SLOVGRAM,

a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je nositeľ práva zmluvne zastupovaný OKS. Vzhľadom k tomu,
že žalovaný preukázal vyporiadanie všetkých žalovaných nárokov uplatnených žalobou a to i vo vzťahu
k tzv. nezastupovaným klientom, vo vzťahu k žalovanému obdobiu zaplatiť primeranú odmenu zapožívanie audiovizuálneho záznamu u SLOVGRAM, je žaloba voči nemu zo strany žalobcu ako ďalšej
organizácie nedôvodná.

8. K výške uplatneného nároku súd prvej inštancie uviedol, že výška odmeny musí byť primeraná, musí
spĺňať všetky zákonom stanovené kritériá, zodpovedať druhu predmetu ochrany a spôsobu, rozsahu
a účelu (§ 169 Autorského zákona). Len samotné doloženie sadzobníka nepostačuje na preukázanie
výšky nároku, aj vzhľadom na to, že ide o súkromnoprávny dokument zhotovený samotným žalobcom.
Súd prvej inštancie mal za to, že odmena stanovená sadzobníkom žalobcu nie je obvyklou odmenou a

pokrýva menší objem predmetov ochrany v porovnaní s tým, čo bolo dojednané v Dohode o urovnaní
a Hromadnej licenčnej zmluve uzavretej medzi žalovaným a štyrmi ostatnými OKS. Tam totiž bola
stanovená odmena vo výške 0,2575 eur za každý začatý kalendárny mesiac trvania zmluvy za každú
prípojku, z čoho vzhľadom na repatriačný kľúč licenčná odmena pre SOZA, LITA predstavovala sumu
0,1751 eur a odmena pre OZIS, SLOVGRAM sumu 0,0824 eur.

9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p., pričom plne úspešnému
žalovanémuaintervenientovinastranežalovanéhopriznalnároknanáhradutrovkonaniaprotižalobcovi
v plnom rozsahu.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie
nerešpektoval právne závery kauzálne príslušných odvolacích súdov a judikatúru najvyšších súdnych
autorít a rozhodol teda nepredvídateľne a v rozpore so zásadou právnej istoty. Nerešpektoval ani
záväzný právny názor nadriadeného súdu, keď jeho v poradí prvý rozsudok bol zrušený uznesením
Krajského súdu v Košiciach z 9.8.2021, sp. zn. 4Cob/21/2020 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

11. Poukázal, že súd prvej inštancie neuviedol, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie, pričom neoboznámil
strany sporu s obsahom súdneho spisu. Z navrhnutých dôkazov vykonal len oboznámenie troch listín
a to Dohody o urovnaní, Hromadnej licenčnej zmluvy a zmluvy o primeranej odmene žalovaného a iných
OKS a Vyhlásenia žalobcu a OKS SLOVGRAM, pričom žiadne ďalšie navrhnuté dôkazy v skutočnosti

nevykonal. Na skutkových zisteniach z týchto troch listinných dôkazov založil svoje rozhodnutie vo
veci. Konkrétne súd prvej inštancie podľa žalobcu nevykonal predložené stanoviská Ministerstva kultúry
SR zo dňa 6.12.2016, 1.8.2023, listinné dôkazy predložené žalobcom na CD nosiči, viac ako 30
zmlúv s domácimi nositeľmi práv (slovenskí výrobcovia AVZ), viaceré nahlášky výrobcov AVZ, dohodu
o spolupráci so zahraničnou a reprezentatívnou OKS AGICOA, prehlásenie AGICOA zo dňa 9.12.2019.

12. Súd prvej inštancie podľa žalobcu opomenul v rámci právneho posúdenia veci skúmať postavenie
žalobcu na základe vydaného oprávnenia podľa § 151 ods. 6 a 7 Autorského zákona, postavenie
žalovaného ako neoprávneného používateľa podľa § 165 ods. 9 a 10 Autorského zákona a existenciu
výhradných majetkových práv výrobcov audiovizuálnych záznamov upravených v § 118 a nasl.

Autorského zákona. Skutočnosť, že žalovaný vysporiadal niektoré práva k predmetu ochrany –
audiovizuálne dielo s LITA a niektoré práva k predmetu ochrany – audiovizuálny záznam s SLOVGRAM,
ho nezbavuje povinnosti vysporiadať práva aj so žalobcom, v opačnom prípade zaplatiť žalovanú sumu.
Žalovaný má povinnosť uzavrieť zmluvou a vysporiadať práva s každou OKS, ktorej bolo vydané podľa
zákonného postupu oprávnenie na výkon kolektívnej správy v príslušnom odbore (viď. rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/114/2012). LITA bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy práv iba k audiovizuálnemu dielu, avšak žalobcovi okrem oprávnenia na výkon kolektívnej správy
práv k audiovizuálnemu dielu aj oprávnenie na výkon správy práv k audiovizuálnemu záznamu; z
tohto dôvodu LITA zastupuje nositeľov práv k audiovizuálnym dielam výlučne v rozsahu majetkových
práv autora audiovizuálneho diela, naproti tomu žalobca zastupuje nielen autorov audiovizuálnych diel,

ale aj výrobcov originálu audiovizuálneho diela (producentov), ktorí v zmysle zákonnej domnienky
ustanovenejv§86Autorskéhozákonavykonávajú(akniejedohodnutéinak)ajmajetkovéprávaautorov
k audiovizuálnemu dielu, ak od autorov audiovizuálneho diela získali písomný súhlas na vyhotovenie
originálu audiovizuálneho diela a dohodli sa s nimi na odmene za vytvorenie audiovizuálneho diela a na
odmene alebo spôsobe jej určenia osobitne za každé jednotlivé použitie audiovizuálneho diela. LITA na

rozdiel od žalobcu teda rozhodne nemôže a nikdy ani v minulosti nemohla udeľovať žiaden komplexný
súhlas k šíreniu audiovizuálnych diel retransmisiou. Rozsah zastupovania žalobcu a SLOVGRAM sa
vo vzťahu k nositeľom práv a predmetom ochrany vôbec nekryje (viď. spoločné prehlásenie zo dňa
12.12.2016, stanovisko SLOVGRAM zo dňa 18.3.2021). Žalobca teda nežiadal zaplatiť od žalovanéhoduplicitné platby v odbore povinnej kolektívnej správy podľa § 146 ods. 2 písm. d) Autorského zákona;
tie odmeny, ktoré žalovaný zaplatil SLOVGRAM, totiž nepokrývajú žalovaný nárok.

13. Otázka zastupovania nezastupovaných nositeľov práv v zmysle § 147 ods. 2 Autorského zákona je
riešená buď vzájomnou dohodou medzi OKS, alebo takúto reprezentatívnu organizáciu určí Ministerstvo
kultúry SR ako príslušný správny orgán, týmto bol určený žalobca ako reprezentatívna organizácia vo
vzťahu k nezastupovaným nositeľom práv – výrobcom audiovizuálnych záznamov audiovizuálnych diel.
Toto legitimizuje skutočnosť, ktorú preukázal žalobca listinným dôkazom, a to spoločným vyhlásením

žalobcu a SLOVGRAM zo dňa 12.12.2019 o tom, že rozsah ich zastupovania vo vzťahu k zastupovaným
ako aj nezastupovaným nositeľom práv – výrobcom audiovizuálnych záznamov audiovizuálnych diel
sa neprekrýva a žalovaný bol teda povinný uzavrieť zmluvu a vysporiadať práva aj so žalobcom ako
príslušnou OKS.

14. Žalobca poukázal aj na ostatnú novelu Autorského zákona (zákon č. 71/2022 Z. z.), ktorou bola

zakotvená výslovne ako zákonná povinnosť v odbore použitia predmetov ochrany retransmisiou uzavrieť
medzi všetkými OKS dohodu o spoločnej správe, čím došlo k jasnému potvrdeniu legitimity žalobcu ako
OKS a jej mandátu.

15. Vo vzťahu k výroku o nároku intervenienta na náhradu trov konania žalobca uviedol, že žalovaný

a intervenient netvorili nerozlučné procesné spoločenstvo. Žalobca v prípade neúspechu nemôže
byť zaviazaný k náhrade de facto dvoch rovnakých trov konania (žalovanému aj intervenientovi
na strane žalovaného). Uvedený prístup nie je spravodlivý, súladný s dobrými mravmi a bol by v
rozpore so zásadou rovnosti strán. § 90 ods. 1 C.s.p. normuje povinnosť sporovej strany v spore
súvisiacom s ochranou duševného vlastníctva byť zastúpený právnym zástupcom, avšak táto povinnosť

nevyplýva intervenientovi. Intervenient sa tak dal zastúpiť právnym zástupcom napriek tomu, že zákon to
výslovne nevyžaduje. Náklady na právne zastúpenie intervenienta teda nespadajú pod normatív účelne
vynaložených výdavkov – trov konania.

16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že predmetom konania sú dva nároky, a to nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia za používanie audiovizuálnych diel a nárok na primeranú odmenu
za používanie audiovizuálnych záznamov, ktoré sú originálom audiovizuálneho diela. K prvému nároku
(na vydanie bezdôvodného obohatenia) žalovaný uviedol, že žalobca ani len netvrdil, že zastupuje
autorov audiovizuálnych diel na základe písomnej dohody o zastupovaní podľa § 164 Autorského
zákona. Zároveň uviedol, že bez splnenia podmienok podľa § 86 ods. 1 Autorského zákona, výrobcovia

ako odvodení nositelia práv k audiovizuálnym dielam, s ktorými žalobca prípadne uzatvoril dohody
o zastupovaní, neboli oprávnení na výkon autorských práv k audiovizuálnemu dielu. Takéto oprávnenie
potom nemohli preniesť na žalobcu. Preukázanie splnenia podmienok podľa § 86 Autorského zákona je
tak nevyhnutnou podmienkou pre unesenie dôkazného bremena čo do právneho základu uplatneného
nároku.

17. Ďalej žalovaný uviedol, že právny stav, platný v čase rozhodnom pre tento spor umožňoval, aby
práva všetkých nezastupovaných nositeľov práv vysporiadal používateľ s jednou OKS podľa vlastného
výberu, vychádzajúc z princípu jeden autor/nositeľ - jedno použitie – jedna odmena. Právny názor súdu
prvej inštancie o tom, že práva nezastupovaných autorov audiovizuálnych diel žalovaný vysporiadal

úhradou platieb OKS LITA, je teda správny.

18. Vo vzťahu k nároku na úhradu primeranej odmeny za používanie audiovizuálnych záznamov, ktoré
sú originálom audiovizuálneho diela žalovaný uviedol, že používaniu audiovizuálnych záznamov, ktoré
sú originálmi audiovizuálnych diel (prvých záznamov) nikdy v praxi nedochádza. Reálne dochádza

len k používaniu rozmnoženín audiovizuálnych záznamov, nie audiovizuálnych záznamov, ktoré sú
originálmi audiovizuálnych diel. Ak si však žalobca tento nárok uplatnil, jeho ťaží dôkazné bremeno, že
žalovaný v rozhodnom období používal také audiovizuálne záznamy, ktoré boli prvými (originálnymi)
záznamami audiovizuálnych diel a nie iba bežnými rozmnoženinami – kópiami. Žalovaný uvedené
v konaní netvrdil a ani nepreukázal. Avšak ak by aj k tomuto dochádzalo, žalovaný akékoľvek nároky

vysporiadal s LITA.

19. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie nie je dôvodné. Udelenie oprávnenia
na výkon kolektívnej správy žalobcovi nepostačuje na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku vspore, a to ani v prípade povinnej kolektívnej správy, keďže v zhodnom odbore kolektívnej správy má
udelené oprávnenia na výkon povinnej kolektívnej správy aj ďalšia OKS, ktorou je intervenient. Žalovaný
už vysporiadal svoje povinnosti z použitia predmetov ochrany káblovou retransmisiou prostredníctvom

intervenienta ako OKS. Na riadne uplatnenie žalovaného nároku čo do základu, by musel žalobca
okrem iného preukázať, že žalovaný skutočne neoprávnene použil audiovizuálne diela v správe žalobcu
káblovou retransmisiou a že žalovaným použité predmety ochrany káblovou retransmisiou boli a sú
skutočne v správe žalobcu. Táto skutočnosť sa nedá preukázať iba samotným predložením oprávnenia
na výkon kolektívnej správy. Rozhodnutie o udelení oprávnenia podľa § 148 Autorského zákona je podľa

svojej povahy iba rozhodnutím o tom, že žalobca je oprávnený vykonávať činnosť OKS. V žiadnom
prípade nejde o rozhodnutie o tom, aké predmety ochrany má žalobca skutočne v správe. Žalobca v
konaní pred súdom prvej inštancie vôbec nepreukázal, že by zastupoval akýkoľvek subjekt, ktorý by bol
skutočným nositeľom autorských práv k audiovizuálnemu dielu. Žalobca zastupuje nanajvýš výrobcov
audiovizuálnych záznamov.

20. Ďalej intervenient uviedol, že pokiaľ chcel byť žalobca úspešný, mal preukázať, že skutočne
zastupuje reálnych nositeľov práv a teda spravuje predmety ochrany, za použitie ktorých si uplatňuje
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za ich údajné neoprávnené použitie a že došlo k ich
neoprávnenému použitiu. Autori audiovizuálnych diel sú subjekty, ktorým ako jediným a priamo zo
zákona (§ 19 a nasl. Autorského zákona) vznikajú autorské práva k audiovizuálnym dielam, ktoré

títo autori vytvorili. Výrobcovia audiovizuálnych záznamov, resp. výrobcovia originálov audiovizuálnych
diel, sú odlišné subjekty, ktorým vznikajú odlišné práva k odlišným predmetom ochrany, a to
tzv. práva súvisiace s autorskými právami v zmysle § 118 a nasl. Autorského zákona, ktoré sa
viažu k audiovizuálnym záznamom. Výrobcom audiovizuálnych záznamov, resp. výrobcom originálov
audiovizuálnych diel teda nikdy zo zákona neprináležia autorské práva k audiovizuálnym dielam. Jediný

právny titul, na základe ktorých môžu výrobcovia originálov audiovizuálnych diel vykonávať majetkové
práva autorov audiovizuálnych diel v oblasti použitia diel káblovou retransmisiou je ustanovený §
86 Autorského zákona. Žalobca naplnenie podmienok na výkon práv autorov audiovizuálnych diel
výrobcami originálov audiovizuálnych diel podľa § 86 Autorského zákona nepreukázal ani v jednom
prípade. Výrobcovia originálov audiovizuálnych diel (producenti) môžu vykonávať práva samotných

autorov audiovizuálnych diel v káblovej retransmisii len a výlučne v prípadoch: (i) ak audiovizuálne
dielo bolo vytvorené v súlade s právnym režimom slovenského autorského zákona, (ii) audiovizuálne
dielo bolo vytvorené po 1.3.2007, (iii) výrobca originálu audiovizuálneho diela od všetkých autorov
daného audiovizuálneho diela získal písomný súhlas na vyhotovenie originálu audiovizuálneho diela
a dohodol sa s nimi na odmene za vytvorenie audiovizuálneho diela a na odmene alebo spôsobe jej

určenia osobitne za každé jednotlivé použitie audiovizuálneho diela. Zákonná domnienka o výkone
práv autorov producentami nastupuje iba za špecifických zákonných podmienok, ktorých splnenie
nemožno v žiadnom prípade prezumovať. Žalobca splnenie žiadnej z týchto podmienok nepreukázal ani
v jedinom prípade. Žalobca síce predložením oprávnenia preukázal právo vykonávať kolektívnu správu
v odbore použitia audiovizuálnych diel káblovou retransmisiou, ale nepreukázal mandát od autorov

audiovizuálnych diel na to, aby producenti vykonávali ich majetkové práva a teda aj na to, aby následne
žalobca bol oprávnený k vykonávaniu majetkových práv autorov audiovizuálnych diel. Navyše žalovaný
spolu s intervenientom v konaní tvrdili a preukázali, že žalovaný si vysporiadal všetky svoje povinnosti
z použitia audiovizuálnych diel za žalované obdobie prostredníctvom intervenienta, ktorý bol a je OKS s
oprávnením na výkon povinnej kolektívnej správy udeleným zo strany Ministerstva kultúry SR v odbore

použitia audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou.

21. K odvolaniu voči výroku rozsudku súdu prvej inštancie o priznaní nároku intervenientovi na náhradu
trov konania intervenient uviedol, že je riadnym subjektom konania, ktorý má v zásade rovnaké procesné
práva ako samotná strana konania. Preto je oprávnený nechať sa zastúpiť advokátom a má nárok na

náhradu trov konania ako strana konania v prípade svojho úspechu v konaní.

22. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu intervenienta odkázal na svoje predošlé vyjadrenia a opätovne
uviedol, že spoločné vyhlásenie žalobcu a OKS SLOVGRAM zo dňa 12.12.2016 preukazuje, že
rozsah zastupovania vo vzťahu k zastupovaným ako aj nezastupovaným nositeľom práv – výrobcom

audiovizuálnychzáznamovaudiovizuálnychdielsaneprekrýva.ObetietoOKSmajúudelenéoprávnenie
v odbore podľa § 146 ods. 2 písm. d) Autorského zákona, pričom v tomto spoločnom vyhlásení
špecifikovali a jasne zadefinovali, pre účely výberu primeraných odmien, ktorá OKS zastupuje akých
nositeľov práv. Rovnako uviedli, že rozsah zastupovania sa v prípade týchto OKS neprekrýva a pretosú používatelia povinní uhrádzať odmenu obom týmto OKS. Uvedené tieto dvoje OKS jasne deklarovali
aj dohodou zo dňa 13.2.2023, v znení Dodatku č. 1. Aj vo vzťahu k stanovisku Ministerstva kultúry
SR zo dňa 1.8.2023 žalobca uviedol, že potvrdzuje jeho tvrdenia, že na vysporiadanie práv pri výkone

retransmisie žalovanému nepostačovalo v rozhodnom období vysporiadať práva len s intervenientom
a bolo potrebné vysporiadať práva so všetkými OKS, vrátane žalobcu.

23.Vďalšíchpodaniach,ajtýchsúvisiacichsrozhodovanímoprípustnostivstupuintervenientanastrane
žalobcu, sporové strany a intervenient zotrvali na svojej predošlej odvolacej argumentácii.

24. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal podané odvolanie, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné
nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385
C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

25. Žalobca podaným odvolaním namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval právne závery kauzálne
príslušných odvolacích súdov a judikatúru najvyšších súdnych autorít a rozhodol teda nepredvídateľne.
Pre princíp právnej istoty podľa čl. 2 C.s.p. je však nevyhnutnou podmienkou existencia ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Iba v prípade jej existencie možno tento princíp naplniť,

inak možno len legitímne očakávať, že spor bude rozhodnutý spravodlivo. Je potrebné uviesť, že
pri otázkach, ktoré sú predmetom aj tohto konania dosiaľ neexistuje ucelená, jednotná a ustálená
rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít. Ak aj žalobca poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo/114/2012, toto nemožno považovať (samo o sebe) za ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít. Navyše v tomto rozhodnutí sa najvyšší súd so žiadnou hmotnoprávnou

otázkou nevysporadúval, len z procesných dôvodov odmietol dovolanie. Ak žalobca poukazoval na
rozhodnutiaodvolacíchsúdov,tietoniesúnajvyššímisúdnymiautoritami,kammôžemeradiťlenÚstavný
súd SR, Najvyšší súd SR, Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie.

26. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie neuviedol, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie, pričom

neoboznámil strany sporu s obsahom súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v tomto konaní boli
dôkaznými prostriedkami len listiny. Dôkaz listinou sa vykonáva tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta
alebo oznámi jej obsah. To však neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu
konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené (§ 204 C.s.p.). Súd
prvej inštancie postupoval správne, keď podania strán sporu spolu s prílohami im vzájomne doručoval.

Keďže obsah žiadnej listiny nebol sporovými stranami spochybnený, prečítanie jednotlivých listín nebolo
nevyhnutné. Strany sporu poznali kompletný obsah súdneho spisu, pričom jednotlivé označovanie
každej jednej listiny predloženej v spore s dodatkom, že súd tento dôkazný prostriedok vykoná, by
neúmerne a v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania predlžoval pojednávanie, či text
odôvodnenia rozsudku.

27. Ak žalobca uvádzal, že súd prvej inštancie z navrhnutých dôkazov vykonal len oboznámenie troch
listín, a to Dohody o urovnaní, Hromadnej licenčnej zmluvy a zmluvy o primeranej odmene žalovaného
a iných OKS a Vyhlásenia žalobcu a OKS SLOVGRAM, uvedené nie je pravdou. Povinnosťou súdu
prvej inštancie pri odôvodnení rozsudku je uviesť, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil (§

220 ods. 2 C.s.p.). Ak súd prvej inštancie mal za to, že v rámci opisu skutkového stavu veci je dôvodným
výslovne odkázať len na určité listiny, pričom na iné z dôvodu ich nízkej výpovednej hodnoty pre konanie
výslovne neodkazoval, postupoval správne.

28. Odvolací súd zhrňujúco uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie má potrebné a zákonom

vyžadované obsahové náležitosti. Napriek výslovnému neuvedeniu tejto skutočnosti v rozsudku súdu
prvej inštancie, súd prvej inštancie vykonal aj žalobcom v odvolaní označené ako nevykonané listiny, a to
stanoviská Ministerstva kultúry SR zo dňa 6.12.2016, 1.8.2023, listinné dôkazy predložené na CD nosiči,
viac ako 30 zmlúv s domácimi nositeľmi práv (slovenskí výrobcovia AVZ), viaceré nahlášky výrobcov
AVZ, dohodu o spolupráci so zahraničnou a reprezentatívnou OKS AGICOA, prehlásenie AGICOA zo

dňa 9.12.2019 a pod. Tvrdené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a e) C.s.p. tak nie sú dané.

29. Krajský súd v Košiciach už vo svojom prvom rozhodnutí v tejto veci (uznesenie Krajského súdu
v Košiciach z 9.8.2021, č. k. 4Cob/21/2020 - 860) uviedol, že § 144 ods. 1 Autorského zákonapredpokladá, že oprávnenie OKS spravovať majetkové práva nositeľov práv je dané buď zákonom (§
146, § 147 Autorského zákona), alebo dohodami s nositeľmi práv (§ 164 ods. 1 Autorského zákona) a
preto nositeľ práva je oprávnený na individuálny výkon svojich majetkových práv (a to aj v odboroch,

ktoré zákon v § 145 ods. 2 Autorského zákona demonštratívne vymenúva ako typické odbory kolektívnej
správy práv), alebo môže výkon týchto práv zveriť OKS na základe dohody, ktorú s ňou uzavrie.
Výnimku z individuálneho výkonu práv nositeľov však tvoria určité druhy odborov, ktoré sú taxatívne
vymedzené v § 146 ods. 2 Autorského zákona, ktoré upravuje tzv. povinnú kolektívnu správu práv, kedy
výkon majetkových práv je zo zákona zverený OKS. Povinná kolektívna správa práv sa uplatňuje vo

vzťahu k tzv. remuneračným právam, t. j. právu na náhradu odmeny, primeranú odmenu a práva na
dodatočnú odmenu za použitie predmetu ochrany. Zároveň, transpozíciou káblovej a satelitnej smernice
bol zavedený výkon povinnej kolektívnej správy práv vo vzťahu k použitiu diela jeho uvedením na
verejnosti káblovou retransmisiou s tým, že v odboroch povinnej kolektívnej správy práv nie je dovolené
ich nositeľom individuálne spravovať svoje práva, pretože je to buď neúčelné, alebo priamo nemožné,
aby jednotlivci sledovali každé nakladanie s predmetom ochrany a uplatňovali si príslušné nároky s

tým súvisiace. Kolektívna správa prináša nositeľovi majetkový prospech, ktorý by sám individuálnou
správou nikdy nezískal, resp. získal len ťažko, pretože nie je schopný sám postihnúť všetky prípady
použitia predmetu ochrany. Inak povedané, používatelia by využívali jeho diela či iné predmety ochrany
bez toho, aby sa o tom dozvedel a napokon aj bez toho, že by mu bola vyplatená odmena. Žalobca
svoje oprávnenie v tomto spore odvodzuje z § 146 a § 147 Autorského zákona, ktoré vymedzujú tzv.

povinnú kolektívnu správu práv, kedy výkon majetkových práv je zo zákona zverený OKS. Žalobca je
oprávnený na výkon kolektívnej správy práv k audiovizuálnemu dielu a záznamu práve v odboroch
povinnej kolektívnej správy práv podľa § 146 ods. 2 písm. d) a f) Autorského zákona.

30. Procesná obrana žalovaného v konaní bola založená na tvrdení o vysporiadaní žalovaných

nárokov za žalované rozhodné obdobie nie prostredníctvom licenčnej zmluvy so žalobcom, ale
uzatvorením dohody o urovnaní a hromadnej licenčnej zmluvy so zvyšnými štyrmi OKS (SOZA,
LITA, OZIS, SLOVGRAM) a na tvrdení o uhradení vyfakturovaných súm v zmysle vyššie uvedených
zmlúv, a to vzhľadom na existenciu oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry SR v rovnakých
odboroch kolektívnej správy vzťahujúcej sa ku káblovej retransmisii, kedy identickým oprávnením

na výber primeranej odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom
audiovizuálneho diela v zmysle § 146 ods. 2 písm. d) Autorského zákona, disponuje SLOVGRAM
a identickým oprávnením na použitie diela jeho uverejnením na verejnosti káblovou retransmisiou
v zmysle § 146 ods. 2 písm. f) Autorského zákona disponuje LITA.

31. Ministerstvo kultúry SR udeľuje podľa § 148 Autorského zákona jednotlivým OKS oprávnenie
na výkon kolektívnej správy práv v tzv. odboroch. Odbor kolektívnej správy práv v zmysle § 145
ods. 1 Autorského zákona zahŕňa vymedzenie predmetu ochrany, ak ide o diela, vymedzenie ich
druhu, s vymedzením majetkových práv, ktoré majú byť kolektívne spravované. Rozdiel tak spočíva
predovšetkým v rozsahu druhov diel a predmetov ochrany vymedzených v oprávnení príslušnej OKS,

ako aj z toho vyplývajúceho rozsahu nositeľov práv. Oprávnenie žalobcu sa týka kolektívnej správy práv
k audiovizuálnemu dielu a audiovizuálnemu záznamu. LITA má udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy práv k literárnemu, dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu
a fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia.
LITA nemá udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv k audiovizuálnym záznamom, nemôže

preto zastupovať výrobcov audiovizuálnych záznamov ako nositeľov práva súvisiaceho s právom k
audiovizuálnemu záznamu. Možno teda uzavrieť, že oprávnenia LITA a žalobcu sa prelínajú vo vzťahu
k audiovizuálnym dielam.

32. Každá OKS má v oprávnení určené odbory dobrovoľnej kolektívnej správy práv (§ 145 ods. 2

Autorského zákona) a odbory povinnej kolektívnej správy práv (§ 146 ods. 2 Autorského zákona).
Oprávnenia LITA a žalobcu sa prelínajú v prípade povinnej kolektívnej správy práv - použitie
audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou (§ 146 ods. 2 písm. f/
Autorského zákona).

33. Nositelia práv k audiovizuálnym dielam nemôžu byť k identickému odboru kolektívnej správy práv
zastupovaní súčasne dvomi OKS. Zastupovaní nositelia práv k audiovizuálnym dielam sa medzi LITA a
žalobcom líšia. Na vysporiadanie práv všetkých zastupovaných nositeľov práv k audiovizuálnym dielam
používateľ potrebuje získať od LITA aj od žalobcu súhlas (licenciu) na konkrétne použitie, vrátanepoužitia audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti retransmisiou a káblovou retransmisiou, a
to prostredníctvom uzavretia licenčnej zmluvy s LITA i so žalobcom.

34. Iná situácia je pri nezastupovaných nositeľoch práv, kde používateľom postačuje licencia s jednou
z prelínajúcich sa OKS. Práva k audiovizuálnym dielam nezastupovaných autorov, dedičov a ďalších
nositeľov práv tak môžu spravovať žalobca aj LITA. Používateľ (žalovaný) tak bol povinný (a oprávnený)
v rámci povinnej kolektívnej správy práv nezastupovaných nositeľov práv podľa § 146 ods. 2 písm. f)
Autorského zákona vysporiadať sa len s jednou z OKS.

35. Ak teda procesná obrana žalovaného v konaní bola založená na preukázaní vysporiadania
žalovaných nárokov za žalované rozhodné obdobie nie prostredníctvom licenčnej zmluvy so žalobcom,
ale uzatvorením dohody o urovnaní a hromadnej licenčnej zmluvy so zvyšnými štyrmi OKS (okrem iného
aj s LITA) a na uhradení vyfakturovaných súm, táto obrana bola dôvodnou, čo do vysporiadania jeho
povinností v rámci povinnej kolektívnej správy práv nezastupovaných nositeľov práv podľa § 146 ods. 2

písm. f) Autorského zákona. V tomto rozsahu tak bol záver súdu prvej inštancie správny.

36. Táto procesná obrana je však nedôvodná čo do vyporiadania povinností žalovaného ako používateľa
v rámci povinnej kolektívnej správy práv podľa § 146 ods. 2 písm. f) Autorského zákona nositeľov
práv, ktorí sú zastúpení práve žalobcom ako OKS. K tomuto však odvolací súd uvádza, že výrobca

audiovizuálneho záznamu môže vykonávať majetkové práva autorov k audiovizuálnemu dielu len
za splnenia podmienok uvedených v § 86 ods. 1 Autorského zákona, čo vyplýva aj z rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 203/2021. Ide o to, že výrobca od autorov audiovizuálneho diela
musí získať písomný súhlas na vyhotovenie originálu audiovizuálneho diela, dohodnúť sa s ním na
odmene za vytvorenie audiovizuálneho diela a na odmene alebo spôsobe určenia osobitne za každé

jednotlivé použitie audiovizuálneho diela. Bez splnenia týchto troch podmienok hypotézy danej právnej
normy, žiadne majetkové práva autora na výrobcu neprechádzajú. Ak teda žalobca preukázal zmluvy
o zastupovaní práv výrobcov, ale nepreukázal uzavretie zmlúv (resp. písomných súhlasov), v ktorých
sa výrobca dohodol s autormi audiovizuálneho diela (aj na odmene za vytvorenie audiovizuálneho diela
anaodmenealebospôsobejejurčeniaosobitnezakaždéjednotlivépoužitieaudiovizuálnehodiela),ním

uplatnený nárok nie je daný (obdobne v rozhodnutiach Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/191/2023
a sp. zn. 2Co/135/2023). Žalobca teda nepreukázal splnenie podmienok pre uplatňovanie si nárokov
od žalovaného ako používateľa v rámci povinnej kolektívnej správy práv podľa § 146 ods. 2 písm. f)
Autorského zákona nositeľov práv, ktorí sú zastúpení práve žalobcom ako OKS.

37. Vo vzťahu k zastupovaným nositeľom práv v odbore podľa § 146 ods. 2 písm. d) Autorského
zákona žalobca nepreukázal použitie audiovizuálneho záznamu, ktorý je práve a iba originálom
audiovizuálneho diela. Možno tak prisvedčiť názoru žalovaného (JUDr. Zuzany Adamovej, PhD.
v odbornom vyjadrení /ods. 17. na č. l. 932 spisu/), že k používaniu audiovizuálnych záznamov, ktoré sú
originálmi audiovizuálnych diel (prvých záznamov) v praxi (skoro) nikdy nedochádza. Reálne dochádza

len k používaniu rozmnoženín audiovizuálnych záznamov, nie audiovizuálnych záznamov, ktoré sú
originálmi audiovizuálnych diel. Ak si však žalobca tento nárok uplatnil, jeho zaťažovalo dôkazné
bremeno, že žalovaný v rozhodnom období používal také audiovizuálne záznamy, ktoré boli prvými
(originálnymi) záznamami audiovizuálnych diel a nie iba bežnými rozmnoženinami – kópiami. Toto
bremeno žalobca neuniesol. S ohľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo

výroku I. o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).

38. Vo vzťahu k námietke o nesprávnosti priznania nároku na náhradu trov konania intervenienta
odvolací súd poukazuje na názor Ústavného súdu SR, ktorý konštatoval, že nárok na náhradu trov
konania má vo všeobecnosti aj intervenient, pričom sa primárne viaže na procesný úspech tej sporovej

strany, popri ktorej sa na konaní intervenient zúčastňuje. Pre priznanie nároku na náhradu trov konania
sa preto aj v tomto prípade uplatňuje zásada úspechu vo veci (viď. Uznesenie Ústavného súdu SR
z 20.9.2022, sp. zn. IV. ÚS 442/2022). Preto bolo nevyhnutné rozhodnúť aj o nároku intervenienta
na strane žalovaného na náhradu trov konania. Keďže procesný úspech primárne dosiahol žalovaný,
vzhľadom na naviazanosť intervenienta k žalovanému a jeho úspechu v spore, bolo dôvodným priznanie

nároku na náhradu trov konania aj intervenientovi na strane žalovaného. Ak žalobca uvádza, že
vynaložené výdavky intervenienta na zastupovanie advokátom sú neúčelnými výdavkami, nakoľko
zákon mu neukladá povinnosť zastúpenia advokátom, táto odvolacia argumentácia nie je správna. Aj
intervenientmáprávodaťsazastúpiť,ktoréprávomunemôžebyťupreté.Akmuvsúvislostisuplatnenímtohto práva vznikli výdavky, ktoré odôvodnene možno považovať za trovy konania (§ 251 C.s.p.), bolo
dôvodné rozhodnúť o jeho nároku na náhradu trov konania tak, ako to učinil súd prvej inštancie vo výroku
III. napadnutého rozsudku.

39. Vzhľadom na správnosť výroku II. o nároku žalovaného ako úspešnej sporovej strany na náhradu
trov konania a správnosť výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

40. Keďže odvolanie žalobcu bolo nedôvodné a žalovaný a intervenient na strane žalovaného mali
v odvolacom konaní plný úspech, odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396
ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže
podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP).

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v

rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods.
2 CSP, ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).