Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/260/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114208325
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1114208325.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predseda senátu JUDr. Branislav Král a členky senátu JUDr.
Michaela Krajčová a Mgr. Jana Janics Bajánková, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35
724 803, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, právne zast.: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská
2, Bratislava, proti žalovanému: V. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/X, B., o zaplatenie 760,72 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.04.2019 č.k.

18C/94/2014-149 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 30.07.2019 č.k. 18C/94/2014-173, teraz vec
vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B1-18C/94/2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.04.2019 č.k.
18C/94/2014-149 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 30.07.2019 č.k. 18C/94/2014-173, teraz vec
vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B1-18C/94/2014, z r u š u j e a vec v
r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 30.04.2019
č.k. 18C/94/2014-149 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že žalobu zamietol a
žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 30.07.2019 č.k.
18C/94/2014-173 rozhodol tak, že priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi
v rozsahu 100 %.

2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 760,72 eur s príslušenstvom titulom dlhu na
pôžičke, ktorú právny predchodca žalobcu, t.j. Consumer Finance Holding a.s., žalovanému poskytol
vo výške 1.062,- eur na základe zmluvy o pôžičke č. XXXXXXX. uzatvorenej dňa 19.01.2010. Podľa
zmluvy o pôžičke mal žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 36. mesačných splátkach v sume 29,50
eur. Do dnešného dňa uhradil žalovaný z vyššie uvedenej zmluvy sumu 236,- eur. Vzhľadom na to, že

žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé povinné splátky riadne a
včas, t.j. v súlade so zmluvou a podmienkami k zmluve, právny predchodca žalobcu dňa 20.08.2010
listom - predžalobná upomienka, vyzval žalovaného k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorazovo.
Do dnešného dňa žalovaný dlžné splátky neuhradil. Na základe uvedených skutkových okolností preto
žalobca žiada, aby súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného aj k náhrade trov konania.

3. V priebehu súdneho konania žalobca postúpil pohľadávku za základe Zmluvy o postúpení pohľadávky
zo dňa 10.06.2014 spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o. a v súvislosti s uvedeným požiadal na základe
podania zo dňa 12.12.2014 o rozhodnutie súdu o pripustenie zmeny subjektu na strane žalobcu. Súd
prvej inštancie po oboznámení sa so zmluvou o postúpení pohľadávky a jej príloh, uznesením zo dňa
29.09.2016, č.k. 18C/94/2014-73 zmenu subjektu na strane žalobcu pripustil.

4. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa ustanovení § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4
Občianskeho zákonníka.5. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi sporovými stranami
vznikla platná zmluva o poskytnutí pôžičky, ktorej obsah súd posudzoval s poukazom na ustanovenia

Občianskeho zákonníka ako aj zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z.z.) a zákona
o spotrebiteľskom úvere (zákon č. 129/2010 Z.z.) ako spotrebiteľský právny vzťah. V konaní bolo
preukázané porušenie povinnosti žalovaného v súvislosti so splácaním poskytnutej pôžičky, a teda
aj prípadná opodstatnenosť uplatneného nároku, avšak z predložených listinných dôkazov ako aj
skutkovýchtvrdenížalobcunebolomožnéidentifikovaťoprávnenúvýškunároku,nakoľkopozosplatnení

úveru žalobca - veriteľ má právo na zaplatenie poskytnutej istiny a zmluvných úrokov len do vyhlásenia
predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na
úrok z omeškania. Z predložených listinných dokladov nie je možné určiť výšku úrokov alebo sumy
zodpovedajúcej úrokom, na ktoré po zosplatnení žalobca nemá nárok. V opačnom prípade by na
ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z
omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi. V tejto súvislosti súd prvej

inštancie poukázal na to, že predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný sankčný právny
inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej
požičanej sumy. Rozdiel stavu výhody splátok so stavom jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v
tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie
úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne

vracia a spláca, za čo patrí veriteľovi úrok. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká
veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku
dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú
sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho
práva a dispozíciu s istinou úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať

peňažne prostriedky u seba tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by
mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Jednorazovým zosplatnením vzniká
spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky
ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa, ide o protiprávny stav založený
sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. Žalobca v zmysle zmluvných dojednaní

pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru
podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Súd
prvej inštancie pritom vychádzal z uznesenia ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.09.2012, podľa ktorého
veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie
a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3

a § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že
takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej
alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania.
Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z. (viď i rozsudok KS TN sp.zn. 6Co/587/2015). Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava,

ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto
právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a ods. 5 Občianskeho zákonníka robí
absolútne neplatnou. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol, nakoľko v
konaní nebola preukázaná výška zákonného nároku, na ktorý žalobcovi vznikol nárok v súvislosti s

porušením zmluvných podmienok žalovaným. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie
rozhodolpodľa§255ods.1C.s.p..Keďžežalobcavkonanínemalúspech,súdmunároknanáhradutrov
konania nepriznal. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 18C/94/2014-173 zo dňa 30.07.2019 súd prvej inštancie
rozhodol o priznaní nároku žalovanému na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. Svoj
postup odôvodnil tým, že nakoľko bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, žalovaný bol v konaní plne

úspešný, v dôsledku čoho mu súd prvej inštancie priznal plný nárok na náhradu trov konania.

6. Proti tomuto rozsudku, ako aj následne proti dopĺňaciemu rozsudku, podal odvolanie žalobca, ktorý
nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok
tak, že vyhovie žalobe, alebo aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie, zároveň žiadal aj priznanie nároku na náhradu trov odvolacieho konania.
V podanom odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spolu s dopĺňacím rozsudkom považuje za
neúplné a nepreskúmateľné. Súd zamietol žalobu z dôvodu nepreukázania zákonného nároku, pričom v
odôvodnení rozsudku sa súd zaoberal len tým, že z predložených listinných dôkazov ako aj skutkovýchtvrdení žalobcu nebolo možné identifikovať oprávnenú výšku nároku, nakoľko po zosplatnení úveru
žalobca - veriteľ má právo i na zaplatenie poskytnutej istiny a zmluvných úrokov len do vyhlásenia
predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo

na úrok z omeškania. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že súd sa zaoberal len výškou riadneho
úroku, avšak vôbec sa nezaoberal podstatou nároku, a to nároku žalobcu na vrátenie poskytnutých
finančných prostriedkov. Z predloženej dokumentácie je zrejmé, že právny predchodca žalobcu poskytol
žalovanému sumu 700,- eur, pričom žalovaný uhradil celkovo len sumu 236,- eur. Uvedenú skutočnosť
súd v rozsudku nijako neriešil. Súd sa teda nevysporiadal s celým uplatneným nárokom žalobcu, preto

nie je možné sa stotožniť so záverom súdu, že v konaní nebola preukázaná výška zákonného nároku, na
ktorý žalobcovi vznikol nárok v súvislosti s porušením zmluvných podmienok žalovaným. Z odôvodnenia
rozhodnutia nie je možné zistiť, akými právnymi úvahami sa súd pri rozhodovaní riadil, a preto nie je
možné voči rozsudku zo strany žalobcu náležite skutkovo a právne argumentovať za účelom využitia
opravného prostriedku, rozsudok je možné považovať za zmätočný a žalobcovi bola postupom súdu
odňatá možnosť konať pred súdom. Takýto názor potvrdzuje aj judikát Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6

Sžo 6/2009.

7. Odvolanie žalobcu bolo riadne doručené žalovanému, žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

8. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. ).

Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení
s dopĺňacím rozsudkom, je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď bol
záver súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby predčasný a neúplný, bez náležitého odôvodnenia, čo

spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť, čím došlo k porušeniu práva strany sporu na spravodlivý proces.

9. Po preskúmaní napadnutého rozsudku v intenciách podaného odvolania dospel odvolací súd k
záveru, že žalobca dôvodne namietal skutočnosť, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní
obmedzil len na otázku tzv. zmluvných úrokov po mimoriadnom zosplatnení úveru. Avšak z obsahu

spisu vyplýva, že predmetom daného konania bola okrem týchto úrokov, aj samotná istina, ktorá bola
žalovanému zo strany žalobcu poskytnutá vo výške 700,- eur titulom uzavretej zmluvy o pôžičke č.
XXXXXXX zo dňa 19.01.2010, pričom žalovaný uhradil celkovo len sumu 236,- eur. Uvedenú skutočnosť
súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nijako neriešil, preto odvolací súd uzatvára, že súd prvej
inštancie sa nevysporiadal s celým uplatneným nárokom žalobcu.

10. Navyše z napadnutého rozsudku ani nevyplýva, či súd prvej inštancie skúmal všetky zákonom
požadované náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
je síce uvedené, že súd prvej inštancie obsah zmluvy posudzoval s poukazom na ustanovenia
Občianskeho zákonníka, zákona č. 250/2007 Z.z. a zákona č. 129/2010 Z.z., avšak z tohto jeho

konštatovania nie sú zrejmé závery, ku ktorým pri danom posudzovaní dospel.

11. Vzhľadom na spotrebiteľskú povahu uzavretej zmluvy, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov vo forme úveru poskytnutého veriteľom spotrebiteľovi, právny vzťah účastníkov
zmluvy sa spravuje zákonom č. 129/2010 Z.z.. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí spĺňať zákonom

predpísané náležitosti uvedené v § 9 zákona č. 129/2010 Z.z.; tieto náležitosti regulujú formálnu i
obsahovú stránku zmluvy a vzhľadom na zvýšený záujem na ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany je nedodržanie kľúčových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere sankcionované v zmysle §
11 zákona č. 129/2010 Z.z..

12. Taktiež čo sa týka uplatneného nároku žalobcu na úrok po zosplatnení úveru, kde súd prvej inštancie
vychádzal z uznesenia ÚS IV 476/2012 zo dňa 18.09.2012, odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 42/2020 zo 16. júna 2020, ktoré zjednotilo doterajšiu polemiku k
danej problematike. Doterajšia rozhodovacia činnosť okresných a krajských súdov bola v tomto smere
nejednotná, niektoré rozhodnutia priznávali veriteľom právo na zmluvné úroky i po zosplatnení alebo

splatnosti úveru až do zaplatenia istiny, iné rozhodnutia priznávali veriteľom iba právo na zmluvné úroky
do splatnosti alebo predčasného (mimoriadneho) zosplatnenia úveru. Určitý prelom v tejto otázke nastal
uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 42/2020, podľa ktorého pre spotrebiteľa je nevýhodné,
aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojedanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov aždo zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú
situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby
splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku

sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu
peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v
čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude povinný za poskytnuté peniaze
veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť však dlžník-spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje
navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový

úsek svojho omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez
fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne
azrozumiteľne.Ztohtodôvodupotomdojednanie,ktorýmsadlžník-spotrebiteľzaviažeplatiťdohodnuté
úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie
je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 OZ. Na druhej strane postavenie veriteľa-dodávateľa sa aj

bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru
v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených
úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. Dovolací súd dospel k záveru,
že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri
riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.

13. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako rozhodnutie zásadného významu bolo
zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 5/2021. Jeho právna veta znie: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského
úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník

zaplatil ako cenu peňazí.“ Na uvedené rozhodnutie nadviazali ďalšie rozhodnutia NS SR napr.
sp.zn. 1Cdo/94/2019, 2Cdo/83/2020, 3Cdo/35/2020, 4Cdo/66/2020, 5Cdo/46/2020, 6Cdo/56/2020,
7Cdo/186/2020, 8Cdo/135/2020, 9Cdo/24/2020, v dôsledku čoho možno v ňom uvedený právny názor
ohľadom predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.

14. Odvolací súd si uvedomuje, že v čase vydania rozhodnutia súdom prvej inštancie, nebol názor
vyslovený dovolacím súdom ešte aplikovateľný, avšak vzhľadom na vyššie citované uznesenie
Najvyššieho súdu SR je potrebné, aby súd prvej inštancie pri svojom opätovnom rozhodovaní konal aj
v súlade s predmetným uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 42/2020.

15. Taktiež odvolací súd hodnotí ako dôvodnú námietku žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je
nedostatočne odôvodnené, čím dochádza k porušeniu práva strany sporu na spravodlivý proces.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t.j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania
na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v

odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne
rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti
nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné. Súd prvej inštancie svoj

záver (o zamietnutí žaloby) odôvodnil stručne bez presvedčivých právnych záverov, ktoré bolo nutné
zodpovedať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Takéto odôvodnenie potom prirodzene
vzbudzuje dôvodné pochybnosti najmä o presvedčivosti a spravodlivosti rozhodnutia súdu.

16. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené nedostatky napadnutého rozhodnutia, odvolací súd dospel k

záveru,žerozhodnutiesúduprvejinštancievspojenísdopĺňacímrozsudkomjepotrebnézrušiť,vsúlade
s § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie
(§ 391 C.s.p.).17. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie skúmať, či predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere
spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, bude sa venovať uplatnenému nároku žalobcu na
zaplatenie tak istiny, ako aj príslušenstva, ako aj preskúma, či boli splnené podmienky na priznanie

nároku na zmluvné úroky po mimoriadnom zosplatnení úveru, určí ich rozsah a rozhodne v súlade s
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 42/2020. Svoje nové rozhodnutie primerane zdôvodní
s poukazom na § 220 ods. 2 C.s.p..

18. V zmysle § 396 ods. 3 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov odvolacieho

konania.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).