Rozsudok – Oddĺženie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. jún 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoKR/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119210412
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Gubová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:2119210412.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ley Gubovej a členiek

senátu JUDr. Miriamy Žákovej a Mgr. Ing. Daniely Bednárikovej, v právnej veci žalobcu: UniCredit Bank
Czech Republic and Slovakia, a.s., so sídlom Želetavská 1525/1, 140 92 Praha 4 - Michle, IČO: 649
48 242, konajúci prostredníctvom organizačnej zložky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia,
a.s., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Šancová 1/A, 813 33 Bratislava, IČO: 47 251 336, proti
žalovanému:A.B.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomC.XXXX/XX,XXXXXD.,právnezast.:VESTENICKÁ
& BD advokátska kancelária, s. r. o., Ševčenkova 5, 851 01 Bratislava, IČO: 50 217 020, o návrhu na
zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.

25Odi/4/2019-284 zo dňa 14. decembra 2023, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I.KrajskýsúdvBratislaverozsudokOkresnéhosúduTrnavač.k.25Odi/4/2019-284zodňa14.decembra
2023 potvrdzuje.

II. Súd priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol.
Výrokom II. rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu.
Rozhodol tak s poukazom na ust. § 166f ods. 1, 2, 4 a 5, § 166g ods. 1 a 2 písm. a) – k), § 166g ods.

3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), § 191 ods. 1, § 255 ods. 1, §
262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd
zrušil oddlženie žalovaného, povolené uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 27.09.2018, sp.
zn. 28OdK/193/2018, z dôvodu, že dlžník pri oddlžení nemal poctivý zámer. Žalobca, ako veriteľ
a žalovaný, ako dlžník, uzatvorili dňa 05.03.2013 Zmluvu o kontokorentnom úvere číslo: 000078/

CORP/2013, v znení jej Dodatku č. 1 zo dňa 12.02.2014 a Dodatku č. 2 zo dňa 05.03.2015 (ďalej
aj „zmluva o úvere“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 280.000,- EUR
(ďalej aj „úver“). Úver sa v súlade so zmluvou o úvere stal splatným dňa 30.06.2017. Keďže žalovaný
neuhradil svoje záväzky, vyzval ho žalobca na ich úhradu listom zo dňa 04.07.2017. Žalovaný na výzvu
nereagoval, a svoj záväzok voči žalobcovi dobrovoľne neuhradil. Žalobca mal za to, že žalovanému
bolo uznesením o vyhlásení konkurzu, povolené oddlženie, hoci nemal poctivý zámer. Dňa 19.05.2017
sa uskutočnilo osobné stretnutie v priestoroch žalobcu v Trnave s dlžníkom, za prítomnosti dlžníkovho

právneho zástupcu (JUDr. Šoka), na ktorom dlžník deklaroval svoj „údajný” záujem vyplatiť svoje
záväzky voči žalobcovi, avšak k žiadnym reálnym krokom dlžníka za účelom uspokojenia pohľadávok
žalobcu zo strany dlžníka nikdy nedošlo. Dlžník nikdy dobrovoľne neuhradil ani časť svojho záväzku
a za účelom vysporiadania svojho záväzku, ani žalobcu nikdy nekontaktoval s reálne predloženýmnávrhom. Žalobca v žalobe poukázal na komplexnosť ním popísaných úkonov žalovaného (v spolupráci
s jeho manželkou), pretože ak sa tieto úkony žalovaného smerujúce k zbaveniu sa jeho majetku,
usporiadajú chronologicky, považoval za jasné, že aj z časového, ako aj hmotnoprávneho hľadiska,

išlo o vopred dobre premyslený mechanizmus, ktorého účelom bolo znemožnenie uspokojenia jeho
záväzkov voči žalobcovi ako veriteľovi. Dlžník od tohto stretnutia dňa 19.05.2017 absolútne ignoroval
snahy žalobcu o stretnutie, nedostavil sa na stretnutie v priestoroch svojej prevádzky, túto nesprístupnil
ani po opakovaných výzvach žalobcu, v prospech žalobcu založené hnuteľné veci (zásoby založené
na základe zriadeného záložného práva zaregistrovaného v NCRzp pod č. 1680/2014) podľa vlastného

vyjadrenia speňažil a z výťažku uspokojil iných veriteľov na úkor záložného veriteľa - žalobcu. Ku
dňu 01.06.2017 (t.j. necelé 2 týždne po osobnom rokovaní so svojím hlavným veriteľom - žalobcom)
ukončil svoju podnikateľskú činnosť a v spojení so svojou manželkou - ručiteľkou z poskytnutého
úveru vykonávali všetky úkony smerujúce k tomu, aby hoci vediac o svojich záväzkoch voči žalobcovi,
žalobcu ukrátili. Žalobca uviedol, že v čase existencie vymáhateľného záväzku žalovaného a manželky
žalovaného (ručiteľky) boli tieto dva subjekty vlastníkmi nehnuteľného majetku nachádzajúceho sa v

okrese E., obec D., katastrálne územie D., evidovanej katastrálnym odborom F. G. E. na LV č. XXX
ako rodinný dom so súpisným číslom: XXX, postavenej na pozemku s parc. č.: XXXX a pozemky
parcely registra „C“ s parc. č. XXXX, o výmere 339 m2, druh pozemku: zast.pl. a s parc. č.: XXXX,
o výmere 287 m2, druh pozemku: záhrada (ďalej len ako „nehnuteľnosť 1“ alebo „nehnuteľnosti 1“).
Následne v priebehu mesiaca máj 2017 došlo k prevodu tohto jediného reálne exekvovateľného majetku

žalovaného a to kúpnou zmluvou, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený a zapísaný dňa
26.05.2017. Manželka žalovaného v tom čase disponovala majetkom, avšak tento majetok následne
previedla na svoju sestru. Žalobca sa ďalej dozvedel a získal písomný dôkaz o tom, že žalovaný už
dňa 19.05.2017 podpísal (spolu s manželkou žalovaného) kúpnu zmluvu k nehnuteľnosti 1, ktorou
previedol (v spolupráci a v súčinnosti so svojou manželkou/ručiteľkou) predmetnú nehnuteľnosť 1 na

tretiu osobu. Žalovaný previedol svoj jediný exekvovateľný majetok na tretiu osobu, pričom časť kúpnej
ceny vo výške 70.000,- EUR v čase uzatvárania kúpnej zmluvy, a ešte ani v čase povolenia vkladu
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti 1 do katastra nehnuteľností, nebola uhradená (mala byť uhradená
so splatnosťou až dňa 31.12.2017) a v kúpnej zmluve bolo dohodnuté, že táto časť kúpnej ceny má byť
uhradená bezhotovostným prevodom na účet žalovaného a manželky žalovaného - č.ú.: IBAN: H. XXXX

XXXX XXXX XXXX XXXX vedený v E. I., J. a nie na účet vedený u žalobcu ako veriteľa žalovaného
(pričom žalobca by v zmysle OP bol oprávnený započítať si svoju pohľadávku voči týmto finančným
prostriedkom žalovaného). Žalobca teda previedol svoj jediný majetok (z ktorého mohol byť žalobca
uspokojený na svojich dôvodných pohľadávkach voči žalobcovi), a to presne v deň rokovania so svojím
veriteľom (na ktorom deklaroval svoj záujem uhradiť svoje záväzky voči žalobcovi) na tretí subjekt,

pričom zrejme pre krátkosť času sa uspokojil aj s tým, že kúpna cena za nehnuteľnosť nebola vyplatená
vcelku a naraz (nebola vyplatená ešte ani v čase právoplatného povolenia vkladu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti 1 v prospech kupujúceho) a s kupujúcim bolo dohodnuté, že tieto finančné prostriedky
budú vyplatené na iné číslo účtu, než na účet žalovaného vedený u žalobcu, a to aj napriek (alebo práve
z dôvodu) existencie splatnej pohľadávky žalobcu zo zmluvy o úvere. Jednoznačná snaha žalovaného

poškodiť svojho veriteľa spočíva v snahe žalovaného presmerovať finančný zisk získaný z predaja
svojho jediného reálne exekvovateľného majetku mimo sféry a dispozície veriteľa, uspokojiť z takto
získaných prostriedkov seba a členov svojej rodiny. Žalobca tieto kroky podrobne opísal v podanej
odporovacej žalobe a návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré prebiehalo súbežne na
Okresnom súde Trnava pod č.k.: 38C/9/2017. V predmetnom konaní bolo dňa 14.09.2017 nariadené

neodkladné opatrenie pod sp.zn.: 38C/9/2017-69, ktorým súd zakázal nakladať s nehnuteľnosťami 1,
z dôvodu prevodu predmetných nehnuteľností zo strany žalobcu a ručiteľky na tretiu osobu. Žalobca
v podanej žalobe ďalej poukázal na kroky manželky žalovaného, z ktorých rovnako vyvodzoval nepoctivý
zámer u žalovaného. Snaha ukrátiť žalobcu tak spočívala okrem prevodu nehnuteľnosti 1 aj v prevode
spoluvlastníckych podielov ručiteľky na rozsiahlych pozemkoch zapísaných na LV č. XXXX, LV č.: XXXX,

LV č. XXXX, LV č.XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, všetky v katastrálnom území: I. - K. L. M. I. z ručiteľky -
N. B., rodená: O. (manželky dlžníka a žalovaného) na jej rodinnú príslušníčku (blízku osobu) - I. P. E., Q.
O., O. XXX, XXX XX O., H., nar.: XX.XX.XXXX a to „Kúpnou zmluvou" zo dňa 13.06.2017. Žalobca ďalej
uviedol, že podal na Okresnom súde Trnava odporovaciu žalobu a návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia vo veci prevodu vyššie uvedených nehnuteľností (pozemkov) evidovaných v k.ú.: Podunajské

Biskupice na sestru manželky žalovaného, pričom predmetnému konaniu bolo pridelené na Okresnom
Súde Trnava číslo 19Csp/1/2018. Okresný súd Trnava na prvom pojednávaní vo veci samej v plnom
rozsahu vyhovel žalobe žalobcu a vydal rozsudok pod sp.zn. 19Csp/1/2018-176. Týmto rozsudkom sa
Okresný súd Trnava stotožnil s (aj v tejto žalobe o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer) žalobcomdeklarovaným tvrdením ohľadom snahy žalovaného a manželky žalovaného ukrátiť žalobcu na jeho
pohľadávkach, a to účelovým (vzhľadom na časový sled udalostí a všetky vyššie spomenuté okolnosti
prípadu) prevodom majetkov.

3.Žalovanývovyjadreníkžalobepoprelanamietoltvrdeniažalobcuotom,žepripodávanínávrhunemal
poctivý zámer, a že sa pri preberaní záväzkov spoliehal na to, že svoje dlhy bude riešiť konkurzom alebo
splátkovýmkalendárom.Tietotvrdeniabolipodľanehonepravdivé,ažalobcomnepreukázané.Malzato,
že žalobca dostatočne nepreukázal v čom konkrétne mal spočívať jeho nepoctivý zámer, keďže tvrdenia,

ktoré žalobca uviedol v žalobe, boli len žalobcovými domnienkami resp. subjektívnymi názormi veriteľa,
ktorý nesúhlasí s oddlžením. Žalovaný na základe uvedeného zastával názor, že žalobca nepreukázal,
že mal byť jeho konaním naplnený čo i len jeden dôvod podľa ust. § 166g ZKR, ktorý by zakladal zrušenie
oddlženia. Rovnako argumentácia o tom, že zo správania žalovaného ako dlžníka pred podaním návrhu
možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa, alebo zvýhodniť niektorého veriteľa, bola
účelová a nepravdivá, keďže žalobcova pohľadávka bola uspokojená vo výške 60.000,00 EUR.

4. Žalobca v replike zdôraznil, že žalovaný v podanom vyjadrení nepredložil žiadne relevantné
dôkazy a dokonca ani tvrdenia, ktoré by odôvodňovali alebo preukazovali, že podaná žaloba žalobcu
je nedôvodná a právne nesprávna. Zo správania sa žalovaného, podrobne opísaného žalobcom,
podporeného preukázaním tohto správania predloženými listinnými dôkazmi, vyplynulo, že tento pred

podaním návrhu na oddlženie mal snahu poškodiť svojho veriteľa. Mal za to, že snahu žalovaného
jednoznačne preukázal. Vzhľadom na túto skutočnosť mal za to, že preukázal aj nepoctivý zámer
žalovaného pri jeho oddlžení.

5. Žalovaný v duplike namietol tvrdenia žalobcu, že len predstieral, že chce uhradiť záväzky voči svojim

veriteľom, pričom predložil súdu potvrdenie o platbe, ktorá bola zrealizovaná zo synovho bankového
účtu dňa 25.05.2017 na bankový účet žalovaného a manželky žalovaného veriteľa B. J. R., ktorý mal
pohľadávku zabezpečenú záložným právom k nehnuteľnosti. Dodal, že syn použil aj svoje súkromné
finančné prostriedky na úhradu dlhov žalovaného, aby mu pomohol. Ak by mal taký zámer, ako tvrdil
žalobca, nesúhlasil by dobrovoľne s podpisom dodatku ku kúpnej zmluve, na základe ktorého bola

žalobcovi vyplatená suma vo výške 60.000,00 EUR a žalobca sa naďalej mohol domáhať svojho nároku
cestou súdu.

6. Na prvom pojednávaní vo veci konanom dňa 14.04.2022 žalobca uviedol, že konaním žalovaného
opísaným v žalobe a vo vyjadrení, bol preukázaný nepoctivý zámer žalovaného pri oddlžení a najmä

s poukazom na ustanovenia § 166 g) ods. 2 písm. h) a písm. g) ZKR. Žalobca poukázal na časové
súvislosti konania žalovaného a žalobcu. Nebolo pravdou, že žalovaný uzatvoril dodatok ku kúpnej
zmluve, ako výsledok svojej vlastnej iniciatívy a dobromyseľnosti, ale považoval za možné dôvodne sa
domnievať a žalobca mal tieto informácie sprostredkovane od syna pani S. a jej právneho zástupcu,
s ktorými prebehli dňa 09.10.2017 rokovania, že k uzatvoreniu dodatku ku kúpnej zmluve došlo len v

dôsledku nariadenia neodkladného opatrenia uznesením sp. zn. 38C/9/2017. Na druhom pojednávaní
vo veci konanom dňa 31.05.2022 bol vypočutý žalovaný, ktorý opísal svoju životnú situáciu. Na
pojednávaní konanom dňa 24.01.2023, súd vypočul svedkov J. S. a T. S.. Na pojednávaní konanom
dňa 13.04.2023, bol vypočutý svedok Q. B.. Následne súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s
listinnými dôkazmi, a to predovšetkým kúpnou zmluvou zo dňa 19.05.2017, dodatkom ku kúpnej zmluve

zo dňa 21.11.2017, výsluchom žalovaného, výsluchmi svedkov, obsahom pripojeného konkurzného
spisu sp.zn.28Odk/193/2018 ako i s celým obsahom spisového materiálu. Súd v prvom rade súd skúmal
splnenie procesných podmienok. Dospel k záveru, že žalobca mal oprávnenie na podanie návrhu
na zrušenie oddlženia na základe ustanovenia § 166f ods. 1 ZKR. Konkurz vyhlásený na majetok
žalovaného je vedený Okresným súdom Trnava, v rámci neho si žalobca prihlásil pohľadávku voči

žalovanému ako dlžníkovi. Uznesenie o vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného bolo zverejnené v
Obchodnom vestníku dňa 16.10.2018, konkurz sa považuje za vyhlásený dňom 17.10.2018. Šesťročná
prekluzívna lehota na podanie žaloby na zrušenie oddlženia začala plynúť dňom 18.10.2018. Žalobca
podal žalobu dňa 18.11.2019, teda v zákonnej lehote.

7. Súd prvej inštancie ďalej v rozsudku uviedol, že žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný pri oddlžení nemal
poctivý zámer. Žalovaný toto poprel. Súd konštatoval, že bolo potrebné spornú skutočnosť (nepoctivý
zámer žalovaného pri oddlžení) posúdiť a vyhodnotiť, či žalovaný preukázal jeho poctivý zámer pri
podaní návrhu na oddlženie. V konaní nebolo sporné, že Okresný súd Trnava vyhlásil konkurz namajetok žalovaného. Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 28OdK/193/2018 zo dňa 27.09.2018
bolozverejnenévObchodnomvestníkuč.200/2018dňa16.10.2018.Účinkyvyhláseniakonkurzunastali
dňa17.10.2018.Vkonanítaktiežnebolosporné,žežalobcasožalovanýmuzatvorilieštedňa05.03.2013

Zmluvu o kontokorentnom úvere. Poskytnutý úver sa žalovaný v zmysle zmluvy o úvere zaviazal
žalobcovi vrátiť v čase splatnosti úveru s príslušenstvom dojednaným v zmluve o úvere. Manželka
žalovaného bola v zmysle predmetnej zmluvy jeho ručiteľkou. Žalovaný sa v zmluve o úvere taktiež
zaviazal platiť z poskytnutých peňažných prostriedkov úroky a v prípade omeškania úroky z omeškania,
a to podľa sadzby stanovenej v zmluve o úvere. Úver bol v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy o

úvere splatný v 30 dňovej výpovednej lehote podľa dojednaní zmluvy o úvere. Žalovaný tri roky splácal
pohľadávku žalobcu, ale dostal sa do finančných problémov a v dôsledku nich aj do omeškania so
splácaním splátok žalobcovi. Splatnosť zmluvy o úvere nastala na základe zaslaného oznámenia o
výpovedi úverového limitu, dňa 30.06.2017, a to v zmysle uvedeného dojednania obsiahnutého v zmluve
o úvere (ustanovenie čl. 2.6. a nasl. a čl. 7.1.3. a nasl. zmluvy o úvere). Žalovaný žalobcovi dlžnú čiastku
- zostatok pohľadávky 219.768,93 EUR, neuhradil. Žalovaný a jeho bývalá manželka pristúpili k predaju

rodinného domu, ktorý mali v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, kúpna zmluva bola podpísaná
dňa 19.05.2017, teda pred podaním návrhu žalovaného na jeho oddlženie, pričom kúpna cena bolo
rozdelená na tri časti - prvá časť bola uhradená v deň podpisu zmluvy na účet záložného veriteľa, druhá
časť mala byť uhradená v deň podpisu na účet predávajúcich a tretia časť do konca roka 2017 na
účet predávajúcich. Medzi stranami nebolo sporné a vyplýva to aj z vykonaného dokazovania, že ako

účet predávajúcich nebol v kúpnej zmluve uvedený spoločný účet manželov B., alebo účet žalovaného
vedenývU.I.,aleúčetichsyna.Vkonanížalovanýtvrdil,žepeniazemalinaúčetichsynabyťprevedené
s cieľom byť následne prevedené na účet žalobcu na aspoň čiastočnú úhradu pohľadávky 219.768,93
EUR, tieto skutkové tvrdenia však v konaní neboli dostatočne preukázané. V dôsledku aktivity žalobcu,
Dodatkom č. 1 ku Kúpnej zmluve zo dňa 21.11.2017 sa zmluvné strany dohodli, že tretia časť kúpnej

ceny, bude zo strany kupujúceho zaplatená bezhotovostným prevodom v časti 60.000 EUR na bankový
účet žalovaného a suma 10.000 EUR na bankový účet uvedený v zmluve ako účet predávajúcich.

8. Z výsluchu žalovaného podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že od počiatku predaja predmetného
rodinného domu, mal záujem z druhej a tretej časti kúpnej ceny (70.000,- EUR) získanej z predaja

rodinného domu, v plnom rozsahu vyplatiť pohľadávku získaných finančných prostriedkov použiť na
úhradu pohľadávky žalobcu. Prvá časť kúpnej ceny mala slúžiť na uspokojenie pohľadávky záložného
veriteľa. Žalovaný uviedol, že kupujúci zasielali druhú a tretiu časť kúpnej ceny na účet jeho syna, ako
nezávislej osoby, pričom syn žalovaného mal všetky v dôsledku predaja rodinného domu obdržané
finančné prostriedky vyplatiť, ako tretia osoba, dobrovoľne na základe dohody žalovaného a jeho

manželky. Takto opísané kroky žalovaného s proklamovaným cieľom uspokojiť žalobcu, ako veriteľa, sa
súdu prvej inštancie javili ako účelové. V prípade úhrady časti kúpnej ceny na účet žalovaného vedeného
u žalobcu, by okamihom pripísania týchto finančných prostriedkov, došlo k ich započítaniu voči splatnej
pohľadávke žalobcu. Takýmto spôsobom by bol osvedčený žalovaným tvrdený údajný úprimný záujem
použiť celých 70.000 EUR na úhradu pohľadávky žalobcu. Zároveň by bola odstránená akákoľvek

žalovaným tvrdená pochybnosť medzi žalovaným a jeho manželkou, spôsobená rozvodovým konaním o
tom, akým spôsobom bude s finančnými prostriedkami niektorým z manželov nakladané. Súd považoval
za nepravdepodobné, že v prípade ak by došlo k doplatku kúpnej ceny vo výške 70.000 EUR na účet
syna žalovaného (Q. B.), tento by tieto finančné prostriedky dobrovoľne použil na úhradu pohľadávky
žalovaného. Syn žalovaného, by v prípade dobrovoľnej úhrady finančných prostriedkov (70.000,- EUR),

žalovanému nemal na túto úhradu žiaden právny titul (dôvod), a žalovaným by takto finančné prostriedky
od svedka Q. B., bez dodatočnej dohody so žalovaným, nemohol ani prijať, keďže by sa jednalo o
plnenie bez právneho titulu. Žalovaný v konaní neprodukoval taký dôkaz, ktorým by preukázal, že o
tomto postupe informoval žalobcu, prípadne že ho v tejto súvislosti žiadal o akúkoľvek ingerenciu.
Syn žalovaného nebol, a ani nie je voči žalobcovi nijako právne zaviazaný, a nemá so žalobcom

žiaden právny vzťah, plnenie 70.000 EUR Q. B. žalobcovi a prijatie tohto plnenia zo strany žalobcu,
by bolo plnením bez právneho dôvodu, a mohlo by byť následne žiadané jeho vrátenie z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia. Žalovaný nevedel počas jeho výsluchu konkrétne a vierohodne zodpovedať
viaceré otázky žalobcu, týkajúce sa jeho záujmu od počiatku predaja rodinného domu, použiť doplatok
kúpnej ceny vo výške 70.000 EUR na úhradu pohľadávky žalobcu, prečo tieto neboli zaslané na

jeho účet vedený u žalobcu, ale museli byť komplikovane uhrádzané na účet jeho syna v E. I. J., z
ktorého sa mali následne hradiť dobrovoľne na účet žalobcu. Rovnako nevedel nijako vysvetliť, prečo
pokiaľ mal od počiatku úprimnú snahu uhradiť žalobcovi 70.000,- EUR na úhradu pohľadávky, došlo v
dôsledku podpísania dodatku ku kúpnej zmluve, len k úhrade 60.000 EUR a nie celých 70.000 EUR.Súd považoval za nepravdepodobné, že žalovaný by si nepamätal detailnejšie okolnosti a myšlienkové
postupy ohľadom tak zásadnej veci, ako je predaj rodinného domu a motivácia určiť úhradu kúpnej ceny
tak, ako bolo dohodnuté v kúpnej zmluve, pričom následne bol spôsob úhrady korigovaný dodatkom ku

kúpnej zmluve. Súd mal za to, že z výsluchu žalovaného je zrejmá jeho snaha ukryť finančné prostriedky
zpredajarodinnéhodomuvCíferinaúčtesynažalovanéhopredjehoveriteľmi,vrátanežalobcu.Výsluch
svedka - syna žalovaného, len podporil nelogickosť konania žalovaného, keď svedok na otázku prečo v
procese predaja nehnuteľnosti on alebo jeho rodičia nekontaktoval žalobcu, že majú záujem z predaja
rodinného domu v plnej miere uspokojiť Tatra banku a UniCredit banku, uviedol, že podnikal jeho

otec, on bol zodpovedný za svoju firmu a keby peniaze prišli na jeho účet, hneď by vyplatil peniaze
na účet U. I., pričom toto tvrdenie svedka sa javí súdu ako nepravdivé s ohľadom na jeho následné
správanie. Z celkovej časti 70.000 EUR, bola len časť vo výške 60.000 EUR, uhradená na účet vedený
u žalobcu (na čiastočné splatenie pohľadávky žalobcu voči žalovanému) a zvyšná časť vo výške 10.000
EUR bola uhradená na účet svedka Q. B. vedený v E. I.. Svedok Q. B. tieto finančné prostriedky
- 10.000 EUR, nikdy dobrovoľne nezaslal žalovanému, hoci tak mal urobiť v zmysle jeho tvrdení a

tvrdení žalovaného - na základe dohody so žalovaným a manželkou žalovaného. Akonáhle však došlo
k pripísaniu týchto finančných prostriedkov na účet Q. B. v E. I., tieto už nikdy neboli z jeho strany
dobrovoľne uhradené na čiastočné splatenie pohľadávky žalovaného, hoci tak údajne chcel od počiatku
urobiť v plnej výške (70.000 EUR). Svedok nevedel uviesť, prečo suma 10.000 EUR nebola uhradená
na účet žalobcu, ale na jeho účet, dokonca si ani nepamätá, či suma 10.000 EUR bola pripísaná na

jeho účet, pričom nepamätanie si tak zásadnej veci ako obdržanie alebo neobdržanie 10.000 EUR, na
účet pri predaji rodinného domu súd považoval za krajne nepravdepodobné, obzvlášť preto, že rodina
sa nachádzala v komplikovanej finančnej situácii. Preto výpoveď svedka, vyhodnotil súd ako účelovú. K
výsluchom svedkov J. S. (kupujúcej) a jej syna T. S. súd uviedol, že títo zhodne vypovedali, že o tom,
že účet v kúpnej zmluve uvedený ako účet predávajúcich, nie je ich účtom až do dňa výsluchu nemali

žiadnu vedomosť, prekvapilo ich to a nepovažujú to za štandardné riešenie. Rovnako vypovedali, že
ich žalovaný ani jeho manželka na túto skutočnosť nikdy neupozornili, a rovnako ich neinformovali o
ich záväzku u žalobcu, ani o záujme tieto záväzky uhradiť z prijatých finančných prostriedkov. Rovnako
potvrdili, že nikdy neprebehol žiaden rozhovor so žalovaným, z ktorého by mohli vyvodiť úmysel
žalovaného použiť doplatok kúpnej ceny (70.000,- EUR), na úhradu časti pohľadávky žalobcu. Napriek

uvedenému, súd žalobu žalobcu v konečnom dôsledku vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobca vlastným,
proaktívnym prístupom dospel k tomu, že jeho pohľadávka bola aspoň čiastočne uhradená, na rozdiel
od početných ostatných veriteľov žalobcu. V prípade uspokojovania jeho pohľadávky v konkurze alebo
v rámci exekučného konania je pravdepodobné, že by miera jeho uspokojenia bola nižšia. Pod vplyvom
proaktívneho konania žalobcu žalovaný uskutočnil kroky smerujúce k aspoň čiastočnému uspokojeniu

žalobcu, a tak podľa názoru súdu nemožno na konanie žalovaného nahliadať tak, že mal pri oddlžení
nepoctivý zámer, nakoľko svoje správanie postupom času a pod vplyvom žalobcu korigoval, napravil.
Súd nevzhliadol v správaní žalovaného pred podaním návrhu na oddlženie nepoctivý zámer v zmysle
§ 166 g ods. 2 písm. g) ZKR, nakoľko kontokorentný úver, ktorý žalovaný čerpal na podporu svojho
podnikania, čerpal od roku 2013, riadne ho splácal počas nasledujúcich troch rokov. V čase prevzatia

záväzku - v roku 2013, sa žalovaný nemohol spoliehať na to, že dlhy bude riešiť konkurzom, nakoľko
právna úprava upravujúca oddlženie, v čase preberenia záväzku žalovaným neexistovala, platnou a
účinnou sa stala až v roku 2017. Súd vzhliadol v správaní žalovaného pred podaním návrhu na oddlženie
nepoctivý zámer ani v zmysle § 166 g ods. 2 písm. h) ZKR, avšak tento zámer bol neskôr žalovaným
napravený v dôsledku aktivity žalobcu, ktorý vďaka svojej aktivite dosiahol vyššie uspokojenie, než by

dosiahol v rámci konkurzu na žalovaného alebo v rámci exekučného konania. Vzhľadom na uvedené,
by sa súdu javilo vyhovenie žalobe voči žalovanému ako neprimerane prísne, keď tento predal svoj
majetok, uspokojil z neho veriteľa - žalobcu vo výraznej miere, pričom finančná situácia žalobcu bola
taká nepriaznivá, že konkurz zrušený z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu.
V konaní bolo preukázané, že so súhlasom samotného žalovaného došlo k uzavretiu dodatku č. 1 ku

kúpnej zmluve zo dňa 19.05.2017, na základe ktorého bola uvedená časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť -
60.000 EUR uhradená na účet žalobcu, čím de facto došlo k čiastočnému uspokojeniu jeho pohľadávky.

9. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že na strane dlžníka nebol preukázaný
nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. g) a h) ZKR. V konaní bolo preukázané, že so súhlasom

samotného žalobcu, došlo k uzavretiu dodatku č. 1 ku kúpnej zmluve zo dňa 19.05.2017, na základe
ktorého bola uvedená časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť - 60.000 EUR, uhradená na účet žalobcu,
čím došlo k čiastočnému uspokojeniu jeho pohľadávky. Žalovaný do 01.06.2017 podnikal na základe
živnostenského oprávnenia pod IČO: 33 552 614, z čoho jednoznačne vyplynulo, že má skúsenosti spodnikaním. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôvodov poctivého resp. nepoctivého zámeru prihliadol aj
na osobu dlžníka a nespornú skutočnosť v konaní, že tento má skúsenosti s podnikaním, čo potvrdzuje
výpis zo živnostenského registra SR, preto u neho súd pristúpil k prísnejšiemu hodnoteniu dôvodov

nepoctivého zámeru, avšak ani táto skutočnosť nezavážila natoľko, aby súd žalobe vyhovel a to so
zreteľom na ostatné skutkové okolnosti prípadu. K procesnej obrane žalovaného súd uviedol, že v
prípadoch uvedených v § 166g ods. 2 ZKR sa uvádzajú situácie, kedy sa nepoctivý zámer prezumuje,
preto bolo na žalovanom, aby súdu hodnoverne preukázal, že v súvislosti s inštitútom oddlženia nekonal
s nepoctivým zámerom. Súd dospel k záveru, že žalovaný v naznačenom smere uniesol dôkazné

bremeno o jeho poctivom zámere vo vzťahu k obom skutkovým podstatám označeným žalobcom. Súd
vyhodnotil žalobu ako nedôvodnú, a to práve so zreteľom na to, že žalobca domáhajúci sa zrušenia
oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer bol aspoň čiastočne uspokojený a to na rozdiel od ostatných
26veriteľovžalovaného.Tvrdeniažalobcutýkajúcesanakladaniasmajetkomvovlastníctvejehobývalej
manželky súd nehodnotil, táto nevyužila inštitút oddlženia, a teda nie je v tomto konaní pasívne vecne
legitimovanou stranou. Súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšou argumentáciou sporových

strán prezentovanou v konaní, pretože s poukazom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva pri odôvodnení súdneho rozhodnutia sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na
taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (viď napr.
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 216/2012 alebo nález Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 119/03). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP,

a žalovanému ako procesne úspešnej strane sporu, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu s tým, že na ich náhradu zaviazal žalobcu.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že
odvolanie podáva v celom rozsahu a z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

Odvolanie podáva z dôvodu, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o právnej veci pochybil, keď
vykonal dokazovanie, dôkazy nesprávne interpretoval a posúdil, následkom čoho dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a následne nesprávne právne vec posúdil. Zastával právny názor, že rozhodnutie
je zmätočné, nie je dostatočné a presvedčivé, zároveň nespĺňa formálne nároky, aké sú kladené na
rozsudok v zmysle ust. § 220 CSP. Tvrdil, že podľa jeho názoru ustál bremeno tvrdenia žalobného

návrhu, a na základe predložených listinných dôkazov ustál aj dôkazné bremeno a preukázal dôvodnosť
ním podanej žaloby. Dodal, že žalovaný neprodukoval listinný dôkaz, ktorým by preukázal opak
– nedôvodnosť žalobného návrhu. Poukázal na bod 28. a 29. odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Považoval za nelogické, že súd prvej inštancie na jednej strane konštatoval, že ním uvedené skutočnosti
sú pravdivé. Na druhej strane uviedol, že žalobný návrh žalobcu je nedôvodný a preto žalobu zamietol.

Poukázal na bod 30. a 33. odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Konštatoval, že hoci dôkazné bremeno
bolo na žalovanom, ten neprodukoval žiadny listinný dôkaz preukazujúci jeho poctivý zámer pri oddlžení.
Vykonané dôkazy a výpovede svedkov pritom boli súdom prvej inštancie vyhodnotené ako v prospech
žalobcu. Postup súdu pri zamietnutí žaloby napriek uvedenému, sa javil žalobcovi ako nesprávny,
nelogický a právne neudržateľný. Namietal, že súd prvej inštancie nevzhliadol v správaní žalovaného

nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR, pričom argument súdu prvej inštancie bol, že
žalovaný napravil snahu poškodiť veriteľa vďaka aktivite žalobcu, ktorý dosiahol vyššie uspokojenie, než
by dosiahol v rámci konkurzu na žalovaného, či exekučného konania. Uvedený záver súdu považoval
za nesprávny a bez opory v zákonných ustanoveniach, či súdnej praxi. Tvrdil, že sa jedná o svojvoľný
výklad zákona zo strany súdu prvej inštancie. Dodal, že súdom bola konštatovaná snaha ukryť pred

veriteľom finančný príjem z predaja majetku žalovaného. Mal preto za to, že preukázal nepoctivý zámer
žalovaného pri oddlžení a súd prvej inštancie konal v rozpore so zákonom, keď svojvoľne zamietol
žalobu žalobcu. Zdôraznil, že pre posúdenie poctivého alebo nepoctivého zámeru žalovaného v procese
oddlženia je skutočnosť (uspokojenie veriteľa v dôsledku jeho aktivity) bez právnej relevancie. Poukázal
na znenie § 166g ods. 2 písm. h) ZKR. Vyjadril preto presvedčenie, že zamietnutie žalobného návrhu

žalobcuniejesprávne,právneodôvodniteľnéaudržateľné.Žiadalpreto,abyodvolacísúdrozsudoksúdu
prvej inštancie sp. zn. 25Odi/4/2019-284 zo dňa 14.12.2023 zmenil a aby žalobnému návrhu žalobcu
vyhovel v celom rozsahu, alternatívne napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a rozhodnutie vo veci. Zároveň si uplatnil aj nárok na náhradu trov v celom rozsahu.

11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že sa s odvolacími dôvodmi nestotožňuje,
nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne a zákonné. Považuje odvolanie
žalobcu za nedôvodné a navrhol, aby ho rovnako posúdil aj odvolací súd a rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil. Mal za to, že súd prvej inštancie postupoval správne a zákonne a nazáklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V konaní nebolo
preukázané, že by žalovaný svojím konaním naplnil čo i len jeden dôvod podľa ust. § 166g ZKR,
ktorý by zakladal zrušenie oddlženia, kedy zo strany žalobcu nebol produkovaný ani jeden dôkaz,

ktorým by preukázal splnenie zákonných podmienok pre zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý
zámer. Uviedol, že v rámci konania súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie z ktorého mal
za preukázané, že so súhlasom samotného žalovaného došlo k uzavretiu Dodatku č. 1 ku Kúpnej
zmluve zo dňa 19.05.2017, na základe ktorého bola časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť (60.000,-
EUR) uhradená žalobcovi, čím de facto došlo k čiastočnému uspokojeniu jeho pohľadávky. Rovnako

vykonaným dokazovaním bolo v konaní preukázané, že kontokorentný úver, ktorý žalovaný čerpal na
podporu svojho podnikania, čerpal od roku 2013 a tento riadne splácal počas nasledujúcich troch rokov.
Vzhľadom na výsledky dokazovania, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v správaní
žalovaného nevzhliadol pred podaním návrhu na oddlženie nepoctivý zámer v zmysle ust. § 166g ods. 2
písm. g) ZKR. Mal za to, že súd správne konštatoval, že v správaní žalovaného pred podaním návrhu na
oddlženie nevzhliadol nepoctivý zámer ani v zmysle ust. § 166g ods. 2 písm. h) ZKR, v zmysle ktorého

dlžník nemá poctivý zámer najmä ak zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať,
že mal snahu poškodiť svojho veriteľa. Ďalej žalobca v odvolaní namietal, že aj keď bol žalovaný súdom
vyhodnotený ako subjekt, ktorý má skúsenosti s podnikaním, kedy u neho pristúpil k prísnejšiemu
hodnoteniu dôvodov nepoctivého zámeru, mal byť žalovaný návrh žalobcu nesprávne zamietnutý. Aj
uvedenú námietku žalobcu považoval za nedôvodnú. Aj keď súd pristúpil k prísnejšiemu hodnoteniu

dôvodov nepoctivého zámeru, ale ani táto skutočnosť s ohľadom na okolnosti daného prípadu nebola
spôsobilá zavážiť natoľko, aby súd žalobe žalobcu vyhovel. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti,
malzato,ževdanomprípadežalobcaneprodukovalanižiadendôkaz,ktorýmbypreukazovalsvojnárok
a teda aj dôvodnosť svojho žalobného návrhu. Z uvedeného dôvodu, ako aj s poukazom na výsledky
vykonaného dokazovania, ktoré vyznievajú v prospech žalovaného, považoval podané odvolanie za

nedôvodné, a preto navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

12. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.

13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, § 196a ZKR po oboznámení
sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach
daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP a po oboznámení
sa s vyjadrením žalovaného dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd bez

nariadenia pojednávania, termín verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli a webovej
stránke súdu dňa 05.06.2025 s tým, že rozsudok verejne vyhlásil dňa 17.06.2025.

14. Podľa ust. § 166f ods. 1 ZKR, veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia
oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov

od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak
preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov viac, súd ich spojí na
spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.

15. Podľa ust. § 166f ods. 2 ZKR, právoplatné rozhodnutie o zrušení oddlženia je účinné voči všetkým.

Iné rozhodnutie o návrhu na zrušenie oddlženia nie je prekážkou, aby sa rozhodovalo o novom návrhu
na zrušenie oddlženia, ak je podaný iným veriteľom alebo sú tu nové dôkazy, ktoré poctivý zámer dlžníka
vylučujú.

16. Podľa ust. § 166f ods. 4 ZKR, zrušením oddlženia sa oddlženie stáva voči všetkým veriteľom

neúčinné. Pohľadávkam sa v plnom rozsahu, v ktorom ešte neboli uspokojené, obnovuje pôvodná
vymáhateľnosť aj splatnosť. Takéto pohľadávky sa nepremlčia skôr ako uplynie desať rokov od zrušenia
oddlženia.

17. Podľa ust. § 166f ods. 5 ZKR, právoplatné rozhodnutie o zrušení oddlženia je rozhodnutím o vylúčení

podľa § 13a Obchodného zákonníka.

18. Podľa ust. § 166g ods. 1 ZKR, dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu
možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností,najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie,
zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo
výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie

nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti
opätovne zaradil.

19. Podľa ust. § 166g ods. 2 ZKR, dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak g) zo správania sa dlžníka pred
podaním návrhu možno usudzovať, že pri preberaní záväzkov sa spoliehal na to, že svoje dlhy bude

riešiť konkurzom alebo splátkovým kalendárom,
h) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho
veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa,

20. Podľa ust. § 166g ods. 3 ZKR, súd prihliada prísnejšie na skutočnosti ovplyvňujúce poctivý zámer u
dlžníka, ktorý v minulosti mal alebo stále má významnejší majetok, má skúsenosti s podnikaním, pôsobí

alebo pôsobil ako vedúci zamestnanec alebo pôsobí alebo pôsobil v orgánoch právnickej osoby alebo
má iné osobitné životné skúsenosti.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

22.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

23. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie
na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do
výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia
§ 220 ods. 2 CSP dostatočne presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je
jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci k ustáleným skutkovým a právnym

záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Konanie pred súdom prvej inštancie
bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne
vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplývajú dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie rozhodol tak, že
žalobu v celom rozsahu zamietol.

24. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Trnava sp.zn.: 28OdK/193/2018 zo dňa
27.09.2018 zverejnenom v Obchodnom vestníku č. 200/2018 dňa 16.10.2018 bol na majetok dlžníka,
žalovaného vyhlásený konkurz, súd ustanovil správcu a oddlžil dlžníka tak, že ho zbavil všetkých dlhov.
Z oznamu o zrušení konkurzu zverejnenom v Obchodnom vestníku č. 12/2019 dňa 17.01.2019 vyplýva,

že súd konkurz zrušil z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu.

25. Predmetom konania bola žaloba na zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer. Žalobca
odôvodnilžalobutým,ženapriektomu,žedňa19.05.2017sauskutočniloosobnéstretnutievpriestoroch
žalobcu v Trnave s dlžníkom, na ktorom žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu deklaroval

svoj „údajný” záujem vyplatiť svoje záväzky voči žalobcovi, k žiadnym reálnym krokom dlžníka za účelom
uspokojenia pohľadávok žalobcu zo strany dlžníka nikdy nedošlo. Dlžník nikdy dobrovoľne neuhradil
ani časť svojho záväzku a za účelom vysporiadania svojho záväzku, ani žalobcu nikdy nekontaktoval s
reálne predloženým návrhom. Dlžník sa nedostavil na osobné stretnutie v priestoroch svojej prevádzky
a podľa vyjadrenia hnuteľné veci speňažil a z výťažku uspokojil iných veriteľov na úkor záložného

veriteľa. Necelé dva týždne po osobnom rokovaní dlžník ukončil svoju podnikateľskú činnosť a spolu
so svojou manželkou mal podľa žalobcu vykonávať všetky úkony k tomu, aby hoci vediac o svojich
záväzkoch voči žalobcovi žalobcu ukrátil. Žalobca v žalobe poukázal na úkony dlžníka v spolupráci s
jeho manželkou, ktoré podľa žalobcu smerovali k zbaveniu sa jeho majetku, za účelom znemožnenie
uspokojenia jeho záväzkov voči žalobcovi ako veriteľovi.

26. Právna konštrukcia oddlženia fyzických osôb upravená v zákone o konkurze a reštrukturalizácii
je založená na ex post kontrole poctivého zámeru dlžníka pri oddlžení, čo znamená, že pri podaní
návrhu na vyhlásenie konkurzu vo forme oddlženia sa súd rozhodujúci o oddlžení nezaoberáexistenciou poctivého zámeru. Samotná možnosť preskúmania poctivého zámeru dlžníka je tak pri
procese oddlženia ponechaná na veriteľov, keď každý z dotknutých veriteľov (ktorých pohľadávka
povolením oddlženia sa stala nevymáhateľnou) sa môže v zákonnom určenej šesťročnej lehote

domáhať zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer. Následný záver konkurzného súdu o tom, či návrhom
na povolenie oddlženia dlžník nesledoval nepoctivý zámer, je tak výsledkom hodnotenia konania a
správania sa žalovaného ako dlžníka súdom, na základe veriteľom uvádzaných skutočností. Zákon o
konkurze a reštrukturalizácii definuje v § 166g ods. 1 poctivý zámer s ohľadom na správanie sa dlžníka
potom, ako podal na súd návrh na oddlženie konkurzom. Ustanovenie § 166g ods. 1 ZKR pozitívne

vymedzuje poctivý zámer, t.j. také konanie dlžníka, z ktorého je možné vyvodiť jeho poctivý zámer pri
oddlžení, pričom sa jedná o konanie po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu. Kritériá nepoctivého
zámeru § 166g ods. 2 ZKR sú vymedzené v príkladným výpočtom, pričom nie je vylúčené, aby nepoctivý
zámer dlžníka veriteľ preukazoval aj iným konaním, z ktorého je možné dospieť k dôvodnému záveru
o nepoctivom zámere dlžníka pri oddlžení. „Pre vymedzenie žaloby v každom prípade postačujúce
len uvedenie rozhodujúcich skutočností, ktorými žalobca vymedzuje nepoctivosť zámeru dlžníka pri

oddlžení, teda nemusí uviesť zákonné ustanovenie, pod ktoré v žalobe uvedenú skutkovú podstatu
priraďuje (keďže ho v niektorých prípadoch ani podradiť nebude možné, z dôvodu, že skutkové
podstaty sú vymenované v § 166 ods. 2 ZKR len príkladmo).“ uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
4Obdo/44/2022 zo dňa 02.08.2023.

27. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/18/2022 zo dňa 31.01.2023, okrem iného,
vyplýva: „Povinnosť veriteľa preukázať nepoctivý zámer dlžníka znamená, že dotknutý veriteľ, t. j.
žalobca musí uviesť konkrétne tvrdenia prečo má za to, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer a
súčasne musí tieto tvrdenia podoprieť dôkazmi, t. j. preukázať. Súd teda v konaní najskôr vyhodnocuje
splnenie tejto procesnej povinnosti žalobcu a unesenie dôkazného bremena žalobcom a až následne

môže vyhodnocovať, či žalovaný preukázal skutočnosti vylučujúce žalované právo.“ Je to práve veriteľ,
ktorý musí vynaložiť ďalšiu energiu, na preskúmanie konania/nekonania dlžníka a na získanie dôkazov
o jeho prípadnom nepoctivom zámere.

28. Žalobca zastával názor, že rozhodnutie je zmätočné, nie je dostatočné a presvedčivé a zároveň

nespĺňa formálne nároky, aké sú kladené na rozsudok v zmysle ust. § 220 CSP. Poukázal na bod
28. a 29. odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Považoval za nelogické, že súd prvej inštancie na
jednej strane konštatoval, že ním uvedené skutočnosti sú pravdivé. Na druhej strane uviedol, že
žalobný návrh žalobcu je nedôvodný a preto žalobu zamietol. Žalobca poukázal na bod 30. a 33.
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Vykonané dôkazy a výpovede svedkov pritom boli súdom prvej

inštancie vyhodnotené v prospech žalobcu. Postup súdu pri zamietnutí žaloby napriek uvedenému,
sa javil žalobcovi ako nesprávny, nelogický a právne neudržateľný. Namietal, že súd prvej inštancie
nevzhliadol v správaní žalovaného nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR, pričom argument
súdu prvej inštancie bol, že žalovaný napravil snahu poškodiť veriteľa vďaka aktivite žalobcu, ktorý
dosiahol vyššie uspokojenie, než by dosiahol v rámci konkurzu na žalovaného, či exekučného konania.

29. Odvolací súd považuje napadnuté rozhodnutie súdu za vecne správne. Rozhodnutie spĺňa všetky
náležitosti kladené ustanovené § 220 CSP a je z neho možné dostatočne vyvodiť myšlienkový postup,
ktorým sa súd riadil. Žalobca v odvolaní namietal, že súdom prvej inštancie bola konštatovaná snaha
ukryť pred veriteľom finančný príjem z predaja majetku žalovaného. Mal preto za to, že preukázal

nepoctivý zámer žalovaného pri oddlžení a súd prvej inštancie konal v rozpore so zákonom, keď
svojvoľne zamietol žalobu žalobcu. Odvolací súd sa s odvolacou argumentáciou žalobcu nestotožnil.

30. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že kroky žalovaného, ktorý proklamoval
svoj cieľ ako uspokojenie žalobcu, sa mu javili ako účelové. Súd prvej inštancie takto vyhodnotil výsluch

žalovaného, z ktorého vyplynulo, že od počiatku predaja predmetného rodinného domu mal záujem
z druhej a tretej časti kúpnej ceny získanej z predaja rodinného domu v plnom rozsahu vyplatiť
pohľadávku žalobcu. Odvolací súd sa z uvedeným záverom súdu prvej inštancie stotožňuje. Spôsob,
ktorý žalovaný zvolil za účelom uspokojenia žalobcu sa naozaj podľa krokov, ktoré uskutočnil na začiatku
javil ako účelový. Existovala určite priamejšia a jednoznačnejšia cesta ako uspokojiť žalobcu a nie

ako to zvolil žalovaný prostredníctvom tretej osoby, svojho syna. Tento spôsob dôvodne vzbudzoval
pochybnosti o úmysle žalovaného. Odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej inštancie uvádza, že
žalovaný v konaní nepreukázal, žeby jeho syn, ktorý mal v zmysle zmluvných záväzkov na svoj účet
obdržať kúpnu cenu za predaj predmetnej nehnuteľnosti, následne z uvedeného uspokojil pohľadávkužalobcu.Odvolacísúdzhodnesosúdomprvejinštanciekonštatuje,žezkonaniažalovanéhobolomožné
zo začiatku badať kroky smerujúce k vyhnutiu sa plnenia záväzkov žalovanému. Súd prvej inštancie
následne v závere konštatoval, že zámer dlžníka bol následne napravený a to v dôsledku aktivity

žalobcu, kedy ten dosiahol vyššie uspokojenie než by ho dosiahol v konkurze a tak sa vyhovenie žalobe
zdalo súdu prvej inštancie neprimerane prísne. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacou argumentáciou
žalobcu, že uspokojenie veriteľa v dôsledku jeho aktivity je bez právnej relevancie. Odvolací súd je
však toho názoru, že pre posúdenie prípadného nepoctivého zámeru dlžníka je nutné posudzovať celé
konanie dlžníka vo vzájomných súvislostiach. Nie je možné individuálne vybrať jeden konkrétny úkon

dlžníka, bez jeho posúdenia v kontexte jeho nasledujúcich krokov, ktoré vykonal. Nie je pritom podstatné,
aký podnet spôsobil zmenu v jeho správaní a viedol k náprave jeho konania a k výsledku, ktorý bol
nakoniec pre žalobcu pozitívny. Podstatné je, že dlžníkovo správanie napriek jeho počiatočným krokom
viedlo k priaznivému výsledku pre žalobcu a v celkovom kontexte jeho vykonaných krokov a výsledku
ku ktorému tieto kroky viedli, nemožno konštatovať jeho nepoctivý zámer. Žalovaný nesporne podpísal
dodatokkzmluvezodňa19.05.2017,čonásledneumožniložalobcoviuspokojeniejehopohľadávky.Súd

prvej inštancie tak správne konštatoval, že sa žalovaný následne napravil a svoje správanie korigoval.

31. Pokiaľ žalobca namietal neunesenie dôkazného bremena na strane žalovaného, odvolací súd
uvádza, že dôkazné bremeno bolo na strane žalobcu. „ Predpokladom úspešnosti žaloby o zrušenie
oddlženia je, že veriteľ v zmysle § 166f ods. 1 ZKR preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer.

Dôkazné bremeno spočíva na veriteľovi, ktorý v spore o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka
tento musí preukázať, pričom kritériá pre určenie nepoctivého zámeru sa týkajú najmä ekonomického
správania dlžníka pred podaním návrhu na oddlženie a po jeho podaní.“ (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 5Obdo/18/2022 zo dňa 31.01.2023).

32. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

33. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý

proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

34.Súdsavodôvodnenísvojhorozhodnutiamusívysporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťami

a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.
Napadnutérozhodnutiesúduprvejinštancievnapadnutomrozsudkujednoznačneozrejmildôvody,ktoré
ho viedli k vysloveným záverom a dostatočne ich odôvodnil.

35. Odvolací súd považuje za nedôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že napadnutý rozsudok je
zmätočný, nie je dostatočný a presvedčivý a zo stany súdu prvej inštancie sa jedná o celkom
svojvoľný výklad zákona. Napadnuté súdne rozhodnutie jasne a zrozumiteľne vypovedalo na všetky
relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu. Súd prvej inštancie dostatočne oprel svoje
závery o zákonné ustanovenia a jednoznačne ozrejmil svoje rozhodnutie pre posúdenie správania sa

žalovaného v kontexte celého jeho správania a výsledku ku ktorému toto správanie viedlo.

36. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnili ani
nevyvrátili podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku,
odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380
CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny
potvrdil, nakoľko neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané odvolateľom. Odvolací súd zároveň akosprávny potvrdil aj súvisiaci výrok II o nároku na náhradu trov konania, nakoľko súd prvej inštancie
správne vyhodnotil úspech žalovaného v konaní.

37. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalobcovi vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

38. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.

757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených
§ 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( §
447 písm. d/, e/ CSP).
Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného

titulu preto, že dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného predpisu
môže návrh podať aj Justičná pokladnica (§ 48 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok).