Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. júl 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/55/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116217315
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Brniaková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5116217315.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Brniakovej a členov senátu: JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v právnej veci žalobcov:
v rade 1/ Z. E., rod. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom D. XXX/XX, XXX XX M., v rade 2/ Q. E.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom D. XXX/XX, XXX XX M., v rade 3/ H. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale
pobytom B. XXX, XXX XX B., všetci právne zastúpení: JUDr. Jana Ftorková, advokátka so sídlom V.
B. XXXX/XA, D., proti žalovanej: B. M., rod. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom Y. XXXX, D., právne
zastúpenej: RYBÁR advokát s.r.o., so sídlom Andreja Kmeťa 11, 010 01 Žilina, IČO: 51 273 225, o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní

žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8C/186/2016-377 zo dňa 05.12.2022 v spojení s
opravným uznesením č. k. 8C/186/2016-421 zo dňa 20.01.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 8C/186/2016-377 zo dňa 05.12.2022 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 8C/186/2016-421 zo dňa 20.01.2023
p o t v r d z u j e vo výrokoch, ktorými súd prvej inštancie:
I. Určil, že žalobkyňa v rade 1/ je vlastníčkou 1-ice spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti, a to
rodinného domu so súp. č. XXX, postaveného na pozemku parcela KN-C č. 1973/3, nachádzajúceho

sa v katastrálnom území M., obec M., okres D., evidovaného na LV č. XXXX, v časti A. listu vlastníctva
pod por. č. P. na žalovanú.
II. Určil, že do dedičstva po neb. H. E., nar. dňa XX.XX.XXXX, zomr. dňa XX.XX.XXXX, patrí 1-ica
spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti, a to domu so súp. č. XXX, postaveného na pozemku parcela
KN-C č. 1973/3, nachádzajúceho sa v katastrálnom území M., obec M., okres D., evidovaného na LV č.
XXXX, v časti A. listu vlastníctva pod por. č. P. na žalovanú.
III. Žalobcom v rade 1/ až 3/ priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

II. Žalobcovia v rade 1/ až 3/ m a j ú voči žalovanej spoločne a nerozdielne nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 8C/186/2016-377 zo dňa 05.12.2022, v spojení s opravným
uznesením č. k. 8C/186/2016-421 zo dňa 20.01.2023 určil, že žalobkyňa v rade 1/ je podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele 1-ina, a to rodinného domu so súp. č. XXX,
postavenom na pozemku parcela KN-C č. 1973/3, nachádzajúcom sa v katastrálnom území M., obec

M., okres D., zapísanom na LV č. XXXX, evidovanom na Okresnom úrade Žilina, katastrálnom odbore,
pod poradovým číslom X. (výrok I.), určil, že do dedičstva po nebohom H. E., nar. XX.XX.XXXX, zomr.
XX.XX.XXXX,patrízpodielu1/2-icevdomeč.s.XXX,postavenomnapozemkuparcelaKN-Cč.1973/3,
nachádzajúcom sa v katastrálnom území M., obec M., okres D., zapísanom na LV č. XXXX, evidovanomna Okresnom úrade Žilina, pod poradovým číslom X. podiel 1/4-iny (výrok II.) a žalobcom v rade 1/ až
3/ priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že sa žalobkyňa v rade 1/ žalobou
doručenou súdu dňa 30.06.2016 domáhala voči právnej predchodkyni žalovanej určenia vlastníckeho
práva, a to tak, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou 1/2-ice rodinného domu súpisné č. XXX,
postavenom na pozemku parc. č. KN-C 1973/3, nachádzajúcom sa v katastrálnom území M., zapísanom
na LV č. XXXX, na Okresnom úrade Žilina, katastrálnom odbore a taktiež sa domáhala náhrady trov

konania. V žalobe poukázala na to, že spolu so žalovanou sú podielové spoluvlastníčky označených
nehnuteľností, a to každá v jednej polovici. Právnym titulom, na základe ktorého je žalobkyňa v rade1/
podielová spoluvlastníčka predmetnej nehnuteľnosti v podiele 1/2-ica je Osvedčenie o dedičstve č. k.
D 1914/98-76, Dnot 259/98 zo dňa 08.12.2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28.12.2000 (dedičské
konanie po jej nebohom manželovi H. E.). Právnym titulom,
na základe ktorého je zapísaný podiel 1/2-ice na žalovanú (M. N. - poznámka odvolacieho súdu) je

rozhodnutie v dedičskom konaní po poručiteľovi - jej nebohom manželovi M. N. sp. zn. D 1734/2002,
Dnot 228/2002. Dedičmi po nebohom H. E. boli jeho manželka, teda žalobkyňa v rade 1/ a deti Q. E.,
nar. XX.XX.XXXX, H. E., nar. XX.XX.XXXX, W. E., nar. XX.XX.XXXX a W. E., nar. XX.XX.XXXX (syn
W. E. zomrel dňa XX.XX.XXXX - konanie o dedičstve sp. zn. 8D 68/2012, kde jediným dedičom po ňom
bola jeho matka - žalobkyňa v rade 1/).

V rámci dedičského konania po nebohom H. E., notárka prejednala len podiel 1/2-ica v dome súpisné
číslo XXX, ktorý prešiel na žalobkyňu v rade 1/, a to vzhľadom na nesúhlas žalovanej, ktorá odmietla
potvrdiť uzavretie kúpno-predajnej zmluvy v roku 1970, na základe ktorej sa žalobkyňa v rade 1/ s
manželom - nebohým H. E. stali vlastníkmi aj druhého domu - v čase uzavretia kúpnej zmluvy išlo o dom
číslo súpisné č. XXX a v čase dedičského konania po nebohom H. E. boli zapísané obidva domy (teda

aj dom súpisné číslo XXX a aj dom súpisné číslo XXX, ktorého vlastníkom sa
na základe výstavby stal nebohý H. E.), pod jedným súpisným číslom, a to
pod súpisným číslom XXX na LV č. XXXX pre katastrálne územie M.. Ďalej poukázala
na konanie Okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/115/2003 o návrhu M. N.
na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k domu č. súpisné XXX na pozemku parcela č.

CKN1973/3,vedenomnaLVč.XXXXprekatastrálneúzemieM..Súdžalobuzamietolnatomskutkovom
aprávnomzáklade,žestavbačíslosúpisnéXXXsaskladázdvochsamostatnýchstavieb,napriekzápisu
na liste vlastníctva sa nejedná o jednu samostatnú stavbu, teda nemohlo ani dôjsť k vzniku podielového
spoluvlastníctva účastníčok konania
a ich právnych predchodcov. Po prejudiciálnom rozhodnutí o nesprávnosti zápisu v evidencii

nehnuteľností a neexistencii podielového spoluvlastníctva z dôvodu, že účastníčky konania nemajú v
konaní vecnú legitimáciu, teda nie sú podielovými spoluvlastníčkami spornej nehnuteľnosti, bola žaloba
o zrušenie podielového spoluvlastníctva zamietnutá. Žalobkyňa v rade 1/ ďalej poukázala na to, že v
konaní sp. zn. 14C/115/2003 bolo preukazované, že manžel žalobkyne v rade 1/ H. E. spolu s manželom
žalovanej (M. N. - poznámka odvolacieho súdu) M. N., nadobudli výstavbou dva samostatné predmety

vlastníctva, a to dom číslo súpisné XXX - tento dom postavil M. N. s manželkou počas trvania ich
manželstva a dom číslo súpisné XXX - tento postavil H. E. s manželkou - žalobkyňou v rade 1/ počas
trvania ich manželstva, takže dom číslo súpisné XXX patril do BSM (bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov, ďalej aj len BSM - poznámka odvolacieho súdu) M. N. so žalovanou (M. N. - poznámka
odvolacieho súdu) a dom číslo súpisné XXX do BSM manželov H. E. a žalobkyne v rade 1/. Po výstavbe

tohto dvojdomu užíval H. E. sám
a neskôr s rodinou dom súpisné číslo XXX a M. N. s rodinou dom číslo súpisné XXX.
V roku 1970 došlo k uzatvoreniu kúpno-predajnej zmluvy v ústnej forme medzi predávajúcimi - manželmi
N. a kupujúcimi - manželmi E.
a od tohto roku 1970 dom, ktorý od roku 1983 má pridelené jedno súpisné číslo, a to XXX, už ako jednu

stavbu mali v nepretržitej a nerušenej držbe manželia E.. Po smrti H. E. predmetnú nehnuteľnosť, teda
dom súpisné číslo XXX až doposiaľ má
v držbe žalobkyňa v rade 1/. Ku vstupu do držby domu súpisné číslo XXX H. E. došlo v roku 1970, teda
za platnosti zákona č. 40/1964 Zb., ktorý až
do novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., t. j. do 01.04.1983 vydržanie neupravoval. Žalobkyňa

poukázala na § 132a a § 135a zák. č. 131/1982 Zb. Uviedla, že pred 01.04.1984 boli nebohý
H. E. s manželkou dobromyseľnými a oprávnenými držiteľmi predmetnej nehnuteľnosti po dobu
zákonom stanovenú, teda k 01.04.1984 nadobudli vlastnícke právo k predmetnej domovej nehnuteľnosti
vydržaním. Žalovaná (právna predchodkyňa žalovanej) prvýkrát začala spochybňovať vlastnícke právak celému domu číslo súpisné XXX manželov E. až v čase dedičského konania po nebohom H. E., a to
takým spôsobom, že keď za ňou prišla žalobkyňa v rade 1/ a v súvislosti
s tým požadovala uznať výlučné vlastnícke právo k domu číslo súpisné XXX, ktorého súčasťou je

aj dom, ktorého súpisné číslo pred rokom 1983 bolo XXX, t. j. po roku 2000, vyjadrila sa žalovaná
(právna predchodkyňa žalovanej) tak, že môže dom predať ešte raz, zneužívajúc stav, že v stavebnom
povolení je vedený aj jej manžel M. N. a k prevodu vlastníckeho práva k časti domu súpisné číslo
XXX došlo na základe neformálneho právneho úkonu. Žalobkyňa v rade 1/žiadala, aby súd zohľadnil
vydržanie časti domu súpisné číslo XXX, ktorá časť bola predmetom kúpy v roku 1970 a petit návrhu

je vyjadrením právneho záujmu žalobkyne v rade 1/ zabezpečiť na základe súdneho rozhodnutia takú
evidenciu právnych vzťahov k domu súpisné číslo XXX, aby žalovaná nebola vedená na LV č. XXXX
ako podielová spoluvlastnícka domu súpisné číslo XXX.
Dňa 18.10.2019 doručila právna zástupkyňa žalobkyne 1/ (v tom čase žalobkyňa - poznámka
odvolacieho súdu) návrh na zmenu petitu (č. l. 60), v ktorom žiadala o pripustenie zmeny petitu tak, aby
určil, že žalobkyňa 1/ je podielovou spoluvlastníčkou podielu 1/2-ice

v dome súpisné číslo XXX postavenom na pozemku parc. č. CKN 1973/3, nachádzajúcom sa v
katastrálnom území M., zapísanom na LV č. XXXX, ktorú zmenu súd prvej inštancie uznesením č. k.
8C/186/2016-77 zo dňa 29.10.2019 pripustil.
Dňa 29.01.2020 doručila právna zástupkyňa žalobcov vyjadrenie, v ktorom upresnila petit žaloby tak, že
žiada, aby súd rozhodol nasledovne: I. Súd určuje, že do dedičstva

po nebohom H. E., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX patrí z podielu 1-ice v dome číslo súpisné
XXX postavenom na pozemku par. č. CKN 1973/3, zapísanom na LV č. XXXX Okresného úradu Žilina,
katastrálny odbor pre okres Žilina, obec M., katastrálne územie M. pod poradovým číslom X podiel
1/4-iny, II. Súd určuje, že žalobkyňa v rade 1/ je podielovou spoluvlastníčkou podielu 1/4-iny domu
súpisné číslo XXX postaveného na pozemku par. č. CKN 1973/3, zapísaného na LV č. XXXX Okresného

úradu Žilina, katastrálny odbor pre okres Žilina, obec M., katastrálne územie M., z podielu 1/2-ice
pod poradovým číslom X. Zároveň navrhla pristúpenie žalobcov v rade 2/ a 3/. Súd prvej inštancie
uznesením č. k. 8C/186/2016-134 zo dňa 04.03.2020 pripustil navrhovanú zmenu žaloby a taktiež
pristúpenie žalobcov v rade 2/ a 3/. Právna zástupkyňa žalobcov v podaní zo dňa 21.11.2022 len
upresnilaoznačenieporadovéhočíslapodieluvnadväznostinaprávnenástupníctvonastranežalovanej

a uviedla, že nadobúdacím titulom, na základe ktorého vstúpili žalobkyňa v rade 1/ spolu s manželom do
oprávnenej držby ako dobromyseľní držitelia, je kúpna zmluva, ktorú so zreteľom na všetky skutočnosti,
aj keď nebola uzavretá v zákonom predpísanej forme, je potrebné považovať za právny titul pre vstup
do oprávnenej držby, a to nielen zo subjektívneho hľadiska žalobkyne v rade 1/ a jej manžela, ale s
poukazom na všetky okolnosti. Oprávnená držba bola vykonávaná počas vydržacej doby stanovenej

zákonom nerušene a nepretržite.
Súd prvej inštancie zhrnul v odôvodnení svojho rozsudku právnu úpravu inštitútu vydržania v
nadväznosti na relevantnú právnu úpravu podľa zák. č. 40/1964 Zb. a zák. č. 131/1982 Zb. Na účely
vykonania dokazovania zohľadnil skutočnosť, že medzi stranami sporu sa viedlo na súde prvej inštancie
konanie sp. zn. 14C/115/2003 o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva ku totožnej nehnuteľnosti, teda k rodinnému domu súpisné
číslo XXX v katastrálnom území M. zapísanom na LV č. XXXX. Žaloba v tejto veci bola zamietnutá
z dôvodu prejudiciálneho vyhodnotenia nesprávnosti zápisu v evidencii nehnuteľností a neexistencie
podielového spoluvlastníctva v nadväznosti na čo strany sporu nemali v konaní vecnú legitimáciu,
teda ani žalobkyňa v rade 1/, ani právna predchodkyňa žalovanej nie sú nositeľmi práva - podielovými

spoluvlastníčkami spornej nehnuteľnosti.
Po označení skutočností, ktoré považoval na základe vykonaného dokazovania
za preukázané, súd prvej inštancie skonštatoval, že dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby. Mal za
nesporné, že medzi H. E. a jeho manželkou - žalobkyňou v rade 1/ a právnou predchodkyňou žalovanej
a jej manželom M. N. nedošlo k uzavretiu písomnej kúpnej zmluvy. Žalobcovia sa domáhali určenia

vlastníckeho práva titulom vydržania, pričom za spôsobilý titul vydržania považovali ústnu kúpnu zmluvu
z roku 1970, teda tzv. putatívny (domnelý titul) nadobudnutia. Ak medzi stranami skutočne existovala
písomná kúpna zmluva, ktorá by bola zaevidovaná v zmysle príslušných zákonných ustanovení v danom
čase, neexistoval by medzi stranami spor o určenie vlastníckeho práva vydržaním. Skonštatoval aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcov v rade 1/ až 3/ a pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej (žalovaná B. M.,

rod. N., nar. XX.XX.XXXX je právnou nástupkyňou pôvodnej žalovanej M. N., ktorá zomrela v priebehu
tohto konania, a to na základe výsledkov dedičského konania vedeného pod sp. zn. 21D/477/2020).
Žalobcovia v rade 2/ a 3/ sú aktívne legitimovaní ako deti H. E..Súd prvej inštancie citoval závery podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo
14.11.2018 a konštatoval, že nerozporuje tvrdenie žalovanej, že drobnými stavebnými úpravami a iba
samotným užívaním domu súpisné číslo XXX nemohol vzniknúť jeden dom z pôvodného dvojdomu. I na

základe výsledkov konania pod sp. zn. 14C/115/2003 považuje za ustálené, že zápis spoluvlastníctva k
spornému domu č. XXX v katastri nehnuteľnosti nie je správny. Predmetom sporu je prevod vlastníckeho
práva k domu č. XXX
v roku 1970. Súd prvej inštancie preto vychádzal zo stavu právneho nie evidenčného, keď posudzoval
vlastníctvo k dvom domom s pôvodne dvoma súpisnými číslami, a to XXX a XXX. Sporné je vlastníctvo

k domu s pôvodným súpisným číslom XXX. Domy pod súpisnými číslami XXX a XXX neboli evidované
v katastri nehnuteľnosti pod týmito číslami a v roku 1983 im bolo pridelené jedno súpisné číslo XXX.
Išlo o administratívny úkon, dôvodnosť ktorého preukázaná nebola. Súd prvej inštancie skonštatoval, že
bolo preukázané, že M. N. a jej nebohý manžel uvažovali o predaji domu súpisné číslo XXX už od roku
1961, pričom v roku 1965 aj reálne začali stavať nový rodinný dom vo M.. V konaní sp. zn. 14C/115/2003
samotná právna predchodkyňa žalovanej potvrdila, že dom, ktorý začali

vo M. stavať, z dôvodu, že pozemky pod domom sú vo výlučnom vlastníctve E., chceli predať za
akúkoľvek cenu a chceli ho predať pánovi A.. Ten zložil zálohu na rodinný dom, ktorú nikdy späť nežiadal
a v roku 1970 sa z toho domu odsťahoval. Pri odovzdaní zálohy pán A. obdržal kľúče od domu a všetky
dokumenty
od domu. Medzi pánom A. a N. došlo ku zmluve o budúcej kúpnej zmluve

v spojení s úhradou zálohy. Súd ustálil, že nesporná bola snaha dom predať za „akúkoľvek“ cenu, a že
E. za dom nesporne prevzali zálohu a nikomu ju nevracali. V tejto časti súd prvej inštancie poukázal na
časové a spoločenské súvislosti prejednávanej veci, keď
od roku 1970 až do roku 2000 nerušene užívala dom žalobkyňa v rade 1/ so svojou rodinou. Za dom
boli platené dane a bol žalobkyňou v rade 1/ a jej rodinou užívaný ako vlastný.

Z výpovedí svedkov podľa záverov prvoinštančného súdu vyplynulo, že v užívaní domu nebola
žalobkyňa v rade 1/ nikdy rušená. Súd nemal teda preukázané rušenie oprávnenej držby. Tvrdenie
žalobcov o nadobudnutí vlastníckeho práva na základe putatívneho (domnelého) titulu - ústnej kúpnej
zmluvy, vyhodnotil súd prvej inštancie ako dôvodné i v nadväznosti na širší kontext uzatvorenia ústnej
kúpnej zmluvy v roku 1970 spojený s rodinnými vzťahmi ako aj celospoločenskou situáciou. Ťažiskovo

vychádzal z čestného prehlásenia pána Q., ktorý bol záujemcom o kúpu a reálne i nesporne zložil
za dom zálohu. Túto osobu označil za osobu, ktorá nemá príbuzenský vzťah k stranám konania a
skutočnosti, ktoré uviedol v rámci čestného prehlásenia, a ktoré majú oporu
v zistenom skutkovom stave v zásade uviedol i v rámci svojej svedeckej výpovede v konaní sp. zn.
14C/115/2003. Q. A. potvrdil, že zložil zálohu za dom súpisné číslo XXX,

v tomto dome žil do roku 1970. Súd prvej inštancie práve uhradenie zálohy za dom Q. A. považoval
za skutočnosť ťažiskovú so zdôraznením sumy 20.000,- až 25.000,- Kčs, ktorú vyhodnotil ako vysokú
sumu s ohľadom na dobu a priemerný príjem v danej lokalite. Uviedol, že je zrejmé, že ak by sa rozhodol
Q. A. od zmluvy odstúpiť, žiadal by vrátenie zálohy. M. N. výslovne potvrdila, že zálohu však nikdy späť
nežiadal. Je preto podľa záveru súdu prvej inštancie logické, že Q. A. mal vyplatenú zálohu, a to od

H. E.. Po dohode medzi E. a N. odovzdal kľúče E., ktorý mu vyplatil zloženú zálohu za dom. Súd prvej
inštancie skonštatoval, že vyplatením zostatku kúpnej ceny mal za sporné. Faktom však zostáva, že
žalovaná a jej právni predchodcovia nepreukázali, že sa akéhokoľvek doplatenia kúpnej ceny domáhali
a uvedené zostalo len v rovine tvrdenia. S ohľadom na to mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa 1/
a jej nebohý manžel vstúpili v roku 1970 do dobromyseľnej držby, oprávnene

na základe ústnej kúpnej zmluvy, užívali spornú nehnuteľnosť až do smrti H. E.. V priebehu držby neboli
nikým a ničím rušení. Žalovaná ani jej právna predchodkyňa sa nedomáhali finančného vyrovnania,
resp. toto tvrdenie nepreukázali. Preto súd ustálil, že žalobcovia nadobudli nehnuteľnosť vydržaním
po uplynutí 10-ročnej vydržacej doby. Ústnu kúpnu zmluvu ako titul vstupu do držby predmetnej
nehnuteľnosti vyhodnotil súd prvej inštancie ako spôsobilý titul nadobudnutia vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti v prejednávanej veci vydržaním. Neuzavretie písomnej kúpnej zmluvy považuje súd prvej
inštancie za omyl ospravedlniteľný aj preto, že išlo o vzťahy medzi príbuznými, domy neboli evidované
v operátoch katastra nehnuteľností, pričom aj samotná sociálno-spoločenská situácia mala vplyv na
vnímanie vlastníctva občanmi. Ani tvrdenie žalovanej, že žalobkyňa 1/ a jej nebohý manžel museli
vedieť o povinnosti uzavrieť kúpnu zmluvu v písomnej forme a tiež o povinnosti registrácie takejto

zmluvy štátnym notárstvom neobstojí. Pokiaľ bolo v tejto súvislosti poukazované na kúpnu zmluvu medzi
Jednotou a K. N. - otcom žalobkyne v rade 1/, súd prvej inštancie mal za to, že ide o odlišné strany sporu
ako aj fakt, že táto kúpna zmluva bola vyhotovená Jednotou a rovnako nebola registrovaná. Uzavretiezmluvy medzi inými subjektmi v akejkoľvek forme nepreukazuje tvrdenie žalovanej, že žalobkyňa a jej
manžel mali mať vedomosť o povinnosti uzavrieť písomnú kúpnu zmluvu.
Následne súd prvej inštancie poukázal na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 5Cdo/210/2019 zo dňa

12.08.2021, pričom len skonštatoval, že v prejednávanej veci ide o obdobnú situáciu, keď žalobkyňa v
rade 1/ a jej nebohý manžel dom užívali nerušene 30 rokov, platili zaň dane a mali za to, že ide o ich
výlučné vlastníctvo. Aj v rámci prečíslovania domov v obci M. v roku 1983 bolo domu pridelené len jedno
súpisné číslo, čo mohlo odôvodňovať fakt, že išlo o nehnuteľnosť užívanú jednou rodinou. To mohlo
stranu žalobcov utvrdiť v presvedčení o správnosti užívania predmetu vlastníckeho práva v súlade

so zákonom.

3. Proti všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná včas odvolanie. Vymedzila
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/, h/ CSP. Označila úpravu podľa § 132, § 134, §
129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v nadväznosti
na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP konštatovala porušenie svojho práva na

spravodlivý proces. Uviedla, že právo na spravodlivý proces zahŕňa i vysporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami a právo na riadne, a teda jasné a zrozumiteľné odôvodnenie a
vymedzenie dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V nadväznosti
na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd
uviedla, že rozhodnutie musí byť presvedčivé, prijateľné, racionálne, musí byť daná jasná a zrozumiteľná

odpoveď na podstatné námietky a otázky. Neboli vymedzené podmienky, ktoré musia byť splnené pre
vydržanie. Bod 53. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je nepresvedčivý a nezrozumiteľný, nie je
možné sa z neho dozvedieť, kedy došlo ku vydržaniu, k akému dňu, roku mali žalobcovia vec na základe
vydržania nehnuteľnosť nadobudnúť. Z odôvodnenia nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s čestným
prehlásením Q. vo vzťahu k otázke dobromyseľnosti držby, nepretržitej a nerušenej držby. Taktiež nie je

zrejmé, ako sa súd vysporiadal s argumentom žalovanej, že právny omyl nie je ospravedlniteľný, čo je
pre vec zásadné a vyplýva to i z názoru najvyšších súdnych autorít. Žalovaná má legitímne očakávania,
že spor bude rozhodnutý v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Odôvodnenie
rozsudku nespĺňa požiadavky podľa § 220 ods. 2 CSP, v dôsledku čoho bolo porušené právo žalovanej
na spravodlivý proces. Bod 53. odôvodnenia je nepreskúmateľný, je ťažko predvídateľný, prekvapivý,

založený na domnienkach a úvahách, ktoré nemajú oporu v dokazovaní (napr. údajná úhrada zostatku
kúpnej ceny, ďalej zmluva o budúcej kúpnej zmluve, vyplatenie zálohy A. E.).
Vo vzťahu k odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f/, g/, h/ CSP žalovaná uviedla, že záver
súdu, podľa ktorého medzi A. a N. došlo ku zmluve o budúcej kúpnej zmluve v spojení s úhradou zálohy
kúpnej ceny nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože žalovaná na pojednávaní dňa 30.11.2022

poprela vyplatenie zálohy A., nebola ustálená výška zálohy, čo má význam, pretože ďalej súd považuje
túto údajne A. vyplatenú a nevrátenú zálohu za časť kúpnej ceny vyplatenej za dom súpisné číslo XXX
žalobcamižalovanej.Žalovanáajejprávnapredchodkyňazhodneodpočiatkuuvádzali,žežiadnukúpnu
zmluvu neuzatvorili, preto ani nebol dôvod, aby sa domáhali doplatenia kúpnej ceny. Po vykonanom
dokazovaní nemá základ konštatovanie súdu, podľa ktorého kúpna cena mala výšku 52.500,- Kčs. Súd

si osvojil skutkové tvrdenia žalobcov podľa ich vyjadrenia z 21.11.2022. Zdôraznila, že v konaní sp. zn.
14C/115/2003 bola žaloba zamietnutá pre absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v označenom
konaní (M. N.), pretože nie je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti - domu súpisné číslo XXX,
nakoľko bolo preukázané, že vznikli dva domy. Zo skutkového vymedzenia v žalobe nevyplýva, čo
má byť predmetom vydržania. Dom súpisné číslo XXX nebol nikdy v katastri nehnuteľností evidovaný.

Prečíslovanie v roku 1983 súd prvej inštancie vyhodnotil ako chybné a nie je zrejmé, kedy malo dôjsť k
uzatvoreniu zmluvy. Z čestného prehlásenia brata M. N. - Q. N. a z výsluchu žalovanej na pojednávaní
dňa 30.11.2022 vyplýva, že držba nebola nepretržitá a nerušená.
Dobromyseľnosť držiteľa sa posudzuje objektívne, t. j. „s ohľadom na všetky okolnosti“, a teda posudzuje
sa, či držiteľ mohol pri zachovaní náležitej opatrnosti mať/nemať pochybnosti, že užíva veci, ktorých

vlastnícke právo nadobudol. Žalovaná poukázala
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 361/2012, podľa ktorého, ak držiteľ vstúpil do držby
za účinnosti Občianskeho zákonníka v jeho znení do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode
nehnuteľnosti, ktorá nebola písomná, nemohol byť dobromyseľný, že je vlastníkom nehnuteľnosti.
Ospravedlniteľným omylom právny omyl nie je, čo vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/97/2009

v tom smere, že neznalosť alebo nedokonalá znalosť jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia
neospravedlňuje. To, že neznalosť úpravy podľa § 46 Občianskeho zákonníka neospravedlňuje vyplýva
aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015). Aj v zmysle záverov tohto rozhodnutia, ak do
držby vstúpil držiteľ podľa Občianskeho zákonníka v jeho znení do 31.12.1991, a to na základe zmluvy,ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, nie je to držba oprávnená a držiteľ nie je dobromyseľný
(§134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v jeho znení účinnom do 31.12.1991 je jasne formulované). Ďalej
poukázala na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017, v zmysle ktorých je judikatúra NS

SR nie len judikatúrou, ktorá má zjednocujúcu funkciu, ale vo vertikálnej línii má i normatívnu silu. V
nadväznosti
na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 87/93, ďalej Pl. ÚS 16/95 a II.ÚS 80/99 zdôraznila,
že v rovnakých podmienkach sa vyžaduje rovnaká odpoveď. Absencia registrácie zmluvy štátnym
notárstvom u držiteľov, ktorí sa ujali držby pozemkov do roku 1972, ktorá požiadavka vyplýva z jasne

formulovanej úpravy podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka do 31.12.1991 i v zmysle záverov
rozsudku NS SR 4Cdo/506/2015 vylučuje so zreteľom
na všetky okolnosti dobrú vieru držiteľov, že sú vlastníkmi pozemkov, aj keď subjektívne mohli byť o
svojom vlastníctve presvedčení. Rovnaký záver vyplýva i z rozhodnutí NS SR sp. zn. 6Cdo/78/2011, sp.
zn. 3Cdo/97/2009, sp. zn. 4Cdo/283/2009, sp. zn. 5Cdo/30/2010 a sp. zn. 6MCdo/5/2010. Skutočnosť,
že ústne uzatvorená zmluva nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľností vyplýva zo záverov NS SR sp.

zn. 1Cdo/137/2011 a sp. zn. 3Cdo/37/2018. Pokiaľ niekto vstúpi do držby nehnuteľnosti po 01.04.1964
na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130
ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným. Držba nehnuteľnosti
opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu (rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/49/2010, sp.

zn. 1Cdo/137/2011, sp. zn. 4Cdo/361/2012).
V bode 24. odvolania žalovaná poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 111/2022
zo dňa 01.03.2022, podľa ktorého z hľadiska dôvodov ústavnej sťažnosti sťažovateľov nemožno právne
posúdenievecisťažovateľazostranyNajvyššiehosúduvychádzajúcezjehonaterazustálenejjudikatúry
(4Cdo/110/2011, 7MCdo/4/2013 a 4Cdo/361/2012) považovať za ústavne neakceptovateľné, či majúce

znaky svojvôle alebo arbitrárnosti. Žalovaná v nadväznosti na uvedenú judikatúru skonštatovala, že nie
je splnená podmienka dobromyseľnosti držiteľov ani ospravedlniteľného omylu. Ústna kúpna zmluva
označená žalobcami ako titul držby, na základe ktorej žalobkyňa 1/ a jej manžel vstúpili
do oprávnenej držby nemohla byť dôvodom uvedeného. Samotná žalobkyňa 1/ po smrti H. E. oslovila
pôvodnúžalovanúspožiadavkoupodpisuzmluvyunotára,zčohovyplýva,ževedela,žejejdomnepatrí,

a teda nemohla byť dobromyseľná. V konaní 14C/115/2003 predložila žalobkyňa 1/ iné zmluvy (na
prevod pozemkov), z ktorých vyplýva, že vedela, že zmluva ohľadom prevodu nehnuteľností musí byť
písomná a registrovaná štátnym notárstvom. Žalovaná vyjadrila v odvolaní nesúhlas so zľahčovaním
absencie písomnej formy s poukazom na spoločenskú situáciu a príbuzenské vzťahy, v nadväznosti na
ktoré okolnosti súd prvej inštancie predmetný právny omyl vyhodnotil ako ospravedlniteľný. Uvedené je

základomnesprávnehoprávnehoposúdeniaaodchýlenímsaodvyriešeniatejtootázkyvrámciustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít.

4. Podaním zo dňa 03.03.2023 sa k odvolaniu žalovanej vyjadrili žalobcovia v rade 1/ až 3/. Uviedli,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie dáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky podstatné otázky,

ktoré sa týkajú danej veci a je spravodlivé a presvedčivé. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že právny
omyl žalobkyne v rade 1/ a právneho predchodcu žalobcov v rade 1/ až 3/ je omylom ospravedlniteľným,
v ktorej časti poukázali na bod 55. odôvodnenia rozhodnutia, ktoré spĺňa kritéria pre odôvodnenie
rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Bolo vydané v súlade s čl. 3 CSP, teda v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Poukázali na vyjadrenie sa M. N. na pojednávaní dňa

07.02.2016 v konaní Okresného súdu Žilina pod sp. zn. 14C/115/2003, kde sa táto vyjadrila, že pán
A. zaplatil zálohu na kúpnu cenu za predaj domu číslo súpisné XXX a vrátenie zálohy na kúpnu cenu
si nikdy nepýtal, nežiadal túto vrátiť, pričom táto záloha bola okolo 20.000,- Kčs. Výpoveď aktuálnej
žalovanej - právnej nástupkyne M. N., bola vedená v snahe vyvrátiť zaplatenie zálohy na kúpnu cenu
za dom číslo súpisné XXX

so zdôraznením, že žalovaná mala v roku 1968 vek 10 rokov a v roku 1970 vek 12 rokov a rozhodne
si nemôže pamätať okolnosti, ktoré súviseli so zaplatením kúpnej ceny, naviac, keď jej výpoveď je
v zásadnom rozpore s tým, čo vypovedala jej matka, tak ako je uvedené vyššie, ohľadne dohody s
pánom A. a vyplatenia zálohy. Taktiež poukázali na výpoveď ako svedka v konaní sp. zn. 14C/115/2003
vypočutého Q. A., ktorý potvrdil, že vie od M. N. aj od H. E., že ako švagrovci sú vysporiadaní. Potvrdil,

že zálohu, ktorú mali vrátiť N. dostal od H. E., a teda pokiaľ by mu túto zálohu nevyplatil H. E., pýtal by si
peniaze od M. N.. Všetky vykonané dôkazy v ich vzájomnej súvislosti založili záver súdu prvej inštancie,
podľa ktorého žalobkyňa 1/ a jej nebohý manžel vstúpili v roku 1970 do dobromyseľnej držby oprávnene,
pričom užívali spornú nehnuteľnosť až do smrti H. E. a v priebehu držby neboli nikým a ničím rušení,pričom žalovaná ani jej právna predchodkyňa sa nedomáhali finančného vyrovnania voči E.. Žalobcovia
sastotožňujúsozistenýmskutkovýmstavomaprávnymnázoromsúduprvejinštancie,ktorýjevyjadrený
v odseku 50. odôvodnenia a aj s poukazom na právne posúdenie súdu v otázke aktívnej legitimácie

na pojednávaní dňa 16.12.2019 zmenili petit žaloby podaním zo dňa 29.01.2020, ktorú zmenu súd
pripustil uznesením č. k. 8C/186/2016-134 zo dňa 04.02.2020. So zreteľom na konkrétne okolnosti
tak ako tieto vyhodnotil aj súd prvej inštancie, ktorý pri svojom rozhodovaní dôsledne aplikoval z
hľadiska posudzovania všetkých okolností vzťahujúcich sa k držbe vrátane ospravedlniteľného omylu
rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/2010/2019 je potrebné mať za to, že v prípade uzavretia kúpnej zmluvy

išlo o ospravedlniteľný omyl. Pri uzavretí zmluvy manželia E. vychádzali z presvedčenia, že nekonajú
bezprávne a boli presvedčení o tom, že sú dobromyseľnými držiteľmi domu číslo súpisné XXX, že im
tento patrí na základe presvedčenia o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudli. Pritom nemôže
byť rozhodujúce, že nesplnili zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci je potrebné
považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je tiež dôležité, že držitelia
za držanú vec zaplatili dohodnutú sumu, v ktorej časti žalobcovia v rade 1/ až 3/ poukázali na závery

podľa nálezu Ústavného súdu sp. zn. II.ÚS 484/2015
zo 14.11.2018. V tejto súvislosti poukázali tiež na vyjadrenie sa právnej predchodkyne žalovanej - M. N. v
súvislosti s potvrdením vlastníctva k domu číslo súpisné XXX, kedy sa táto mala vyjadriť doslova: „že nás
môže druhý raz predať“. Pokiaľ spolu s odvolaním proti rozsudku súdu prvej inštancie žalovaná doručila
kópiu kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 02.07.1958 medzi kupiteľom H. E. a odpredávateľmi M. S., rod. K.

a S. K., rod. B., pričom ide o nový dôkaz, ktorý nebol predložený žalovanou v konaní pred vyhlásením
rozsudku súdu prvej inštancie a bol predložený na okolnosť, že žalobkyňa 1/ mala vedomosť o tom, že
na prevod nehnuteľností sa vyžaduje písomná forma a registrácia na štátnom notárstve. V tejto súvislosti
poukázali žalobcovia na ustanovenie podľa § 366 CSP, v zmysle ktorého takýto dôkaz nie je prípustné
použiť v odvolacom konaní, pretože nebol procesnou stranou uplatnený pred súdom prvej inštancie.

5. Podaním zo dňa 16.03.2023 sa k veci vyjadrila žalovaná. Uviedla, že s odkazom
na zápisnicu z pojednávania je nesporné, že na pojednávaní zo dňa 30.11.2022 účinne poprela
vyplatenie kúpnej ceny, čo i len sčasti. Zopakovala, že ona i jej právna predchodkyňa
od počiatku a nemenne uvádzali, že žiadnu kúpnu zmluvu k predmetnému domu so žalobcami uzatvorili,

žalobcom dom nepredali, nemali potom ani logický dôvod žiadať vyplatenie, resp. doplatenie kúpnej
ceny. Vyjadrenie žalobcov odkazujúce na vyjadrenie právnej predchodkyne žalovanej na pojednávaní
dňa 07.02.2006 v konaní sp. zn. 14C/115/2013 nie je citované v úplnom znení. Žalobcovia nepreukázali
zaplatenie kúpnej ceny. Právny omyl je vždy omylom neospravedlniteľným, čo žalovaná uviedla vo
väzbe na judikatúru, ktorú v tomto smere označila a skonštatovala, že súd prvého stupňa sa odchýlil

od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a žalobcovia zostali vo vzťahu k vyššie
uvedenému pasívni. Listinný dôkaz predložený žalovanou - kúpno-predajná zmluva zo dňa 02.07.1958
nie je novým dôkazom, pretože bol predložený stranou sporu v konaní sp. zn. 14C/115/2003 a tento
spisový materiál bol pripojený, pričom žalobcovia na tento súdny spis aj často odkazujú. Žalobkyňa v
rade 1/ teda mala vedomosť o tom, že na prevod nehnuteľností sa vyžaduje písomná forma a registrácia

na štátnom notárstve.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
na základe odvolania žalovanej v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a v nadväznosti na odvolacie
dôvody podľa § 380 CSP. Bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil odvolaním napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie a podľa §
396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania tak, že nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % priznal spoločne a nerozdielne žalobcom v rade
1/ až 3/ voči žalovanej.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky relevantné otázky, ktoré boli odvolaním otvorené a v celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Tento v dostatočnom
rozsahu zistil skutkový stav, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s
požiadavkami vyplývajúcimi z úpravy § 220 CSP. Odvolací súd na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie v jednotlivostiach odkazuje, v nadväznosti na čo sa obmedzil na konštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), ktoré však v odôvodnení svojho rozhodnutia
dopĺňa ako vyplýva z nasledujúceho odôvodnenia.8. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a tým, že priamo vo výroku svojho rozhodnutia
(výrok I. rozsudku odvolacieho súdu) bližšie špecifikoval znenie výroku I., II. a III. rozsudku súdu prvej
inštancie. Vychádzal pritom zo zohľadnenia obsahu tvrdení žalobcov, ktoré boli uvádzané v žalobe a

v podaniach žalobcov v tejto veci a ktorými títo vymedzili opis rozhodujúcich skutočností, na základe
ktorých žalobu podali. Z nich jednoznačne vyplýva, že sa žaloba týkala výlučne spoluvlastníckeho
podielu nehnuteľnosti - domu súp. č. XXX na parcele KN-C č. 1973/3, nachádzajúceho sa v kat. území
M., obec M., okres D., ktorý je zapísaný na LV č. XXXX v časti P. uvedeného listu vlastníctva pod
por. číslom A a je evidovaný na žalovanú. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň poznamenáva, že

je potrebné prihliadať na dôležité interpretačné pravidlo podľa § 124 ods. 1 CSP, zmyslom ktorého je
posúdiť podanie tak, aby bol jeho výklad zodpovedajúci skutočnej vôli konajúcej osoby v čase realizácie
úkonu. Pri posudzovaní procesného úkonu strany sporu podľa jeho obsahu nemôže súd určitému úkonu
dávať iný význam než ten, ktorý zodpovedá obsahu úkonu, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej
argumentácii, v úkone použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu úkonu a strany sporu.
Ak nastane situácia,

pri ktorej je potrebné skúmať otázku, či existuje rozpor medzi prejavom strany urobeným v úkone a jeho
vôľou, je potrebné akcentovať objektívne hľadisko (k tomu rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/128/2010).
Len súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom na znenie
výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný.
Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať na to, aby vyjadroval to, čoho sa žalobcovia v danej

veci žalobou skutočne domáhajú. V nadväznosti na uvedené odvolací súd bližšie špecifikoval znenie
inak vecne správneho výroku I., II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie, ako vyplýva z výroku I. rozsudku
odvolacieho súdu.

9. Žalovaná formuluje v odvolaní dva okruhy odvolacích námietok, ktoré majú vyústiť jednak do

odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, teda namieta, že jej súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočniť jej patriace procesné práva, čím došlo k
porušeniu jej práva na spravodlivý proces a námietky, ktoré majú vyústiť
do odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, a teda tvrdí, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu. Druhý okruh odvolacích námietok má napĺňať

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, teda žalovaná tvrdí, že súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. g) CSP, teda, že skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie prostriedky procesného
úkonu a prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené. V rámci druhého okruhu odvolacích
námietok taktiež žalovaná tvrdí naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda,

že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

10. Pokiaľ ide o prvý okruh odvolacích námietok žalovanej (absencia vysporiadania sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami, absencia riadneho odôvodnenia, bod 53. odôvodnenia je
nepreskúmateľný, odôvodnenie nespĺňa náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP), odvolací súd na základe

dôsledného oboznámenia sa s postupom a odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie konštatuje,
že tieto nemôžu obstáť. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne, presvedčivo a uvedením
zákonných náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
odpovede na všetky pre prejednávanú vec relevantné otázky, a to ako skutkové, tak i právne. Pokiaľ ide o
námietky majúce kvalitu námietok relevantných, vo všeobecnej rovine odvolací súd uvádza, že v zmysle

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. vo veciach Hiro Balani v. Španielsko, § 28; Bochan
v. Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko, § 52), je za relevantnú námietku, resp. za relevantný argument
potrebné považovať taký argument, ktorý ak by bol vyhodnotený ako „opodstatnený“, t. j. vecne správny,
mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci. S námietkami, resp. argumentmi takéhoto charakteru je
súd povinný sa vecne vysporiadať. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že to, že argument je relevantný (je

konkrétny a týka sa veci), nesvedčí automaticky aj o jeho opodstatnenosti, teda o jeho vecnej správnosti.
Posúdenie „opodstatnenosti“ argumentu musí byť ešte predmetom úvah súdu, v opačnom prípade súd
poruší právo účastníka na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je i riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Súd prvej inštancie svoje závery prijal po vykonaní a náležitom vyhodnotení výsledkov dokazovania.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je možné hodnotiť ako nepreskúmateľné, ani ako prekvapivé.

Odvolací súd, pokiaľ ide o preskúmateľnosť odôvodnení súdnych rozhodnutí, poukazuje na závery
napr. podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07, sp. zn. I. ÚS 155/07, sp. zn. I. ÚS
402/08.Ústavnýsúdvtýchtorozhodnutiachskonštatoval,ževšeobecnýsúdbynemalbyťvargumentácii
obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jehoargumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda
inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom

rade spravodlivé a presvedčivé.

11. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že neboli splnené podmienky vydržania a že z odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie sa nedozvieme, kedy došlo k vydržaniu, teda k akému dňu a roku, že
bod 53. odôvodnenia je nepresvedčivý a nezrozumiteľný, nie je táto argumentácia odvolacím súdom

hodnotená ako dôvodná. Súd prvej inštancie vymedzil v odôvodnení svojho rozhodnutia podmienky
vydržania a dostatočne odôvodnil ich splnenie. Konkrétne v bode 51. odôvodnenia skonštatoval, že
predpokladom vydržania nehnuteľnosti je spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby, čo zahŕňa aj
existenciunadobúdaciehotituluanepretržitosťdržbypočascelejzákonomstanovenejdoby.Jepotrebné
si uvedomiť, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je nevyhnutné vnímať ako celok, nakoľko
závery o splnení vymedzených podmienok vydržania uvádzal súd prvej inštancie na viacerých miestach

odôvodnenia svojho rozsudku. Uvedená odvolacia námietka žalovanej je konkrétna, len pokiaľ ide o
tvrdenú absenciu vymedzenia roka a dňa, kedy malo k vydržaniu dôjsť. Tu odvolací súd poukazuje na
súdom prvej inštancie skonštatované skutkové závery o právnom základe určenia vlastníckeho práva
žalobkyne v rade 1/ titulom vydržania na základe ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená
v roku 1970 a citovanú právnu úpravu podľa bodov 14., 21., 22. a 25. odôvodnenia rozsudku súdu prvej

inštancie. Najmä z označenej časti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva vymedzenie
podmienok vydržania a odôvodnenie záveru o ich splnení (samozrejme v spojení s ostatným obsahom
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) a v nadväznosti na citovanú právnu úpravu aj čas, kedy
k vydržaniu došlo.
Odvolací súd v súlade so závermi podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 350/2009, podľa

ktorých prvostupňové konanie a odvolacie konanie tvoria jeden celok, z čoho vyplýva požiadavka
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (teda súdu prvej inštancie,
odvolacieho súdu i dovolacieho súdu, ktoré boli vydané v priebehu súdneho konania), dopĺňa
nasledovné závery: Pri preukázanom uzatvorení ústnej kúpnej zmluvy medzi H. E. a jeho manželkou
- žalobkyňou v rade 1/

na jednej strane (ako kupujúcimi) a právnou predchodkyňou žalovanej a jej manželom M. N. (ako
predávajúcimi) na druhej strane, ohľadom prevodu domu s pôvodným súp. č. XXX v roku 1970, ako
vyplýva zo záverov súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, bolo potrebné zohľadniť
skutočnosť, že v roku 1970, od kedy žalobkyňa v rade 1/ a jej manžel mali tento dom v oprávnenej
držbe, nebol inštitút vydržania v Občianskom zákonníku upravený (po 01.04.1964 na základe zákona č.

40/1964 Zb.). Novelou Občianskeho zákonníka, ktorá bola vykonaná zákon č. 131/1982 Zb., účinnou
od01.04.1983,bolinštitútvydržaniaopäťdoúpravyObčianskehozákonníkazaradený.Tietoskutočnosti
týkajúce sa hmotnoprávnej úpravy bolo potrebné zohľadniť i pri rozhodovaní súdu v tejto veci a súd
prvej inštancie v súlade s tým i postupoval (body 21. a 25. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).
Odvolací súd dopĺňa, že pri začatí plynutia 10-ročnej doby oprávnenej držby v roku 1970 táto doba pri

jej nepretržitom plynutí uplynula v roku 1980, teda za účinnosti Občianského zákonníka, ktorý inštitút
vydržania neupravoval. To odôvodňuje pri rozhodnutí v tejto veci i zohľadnenie úpravy podľa § 507a ods.
3 zákona č. 131/1982 Zb., účinného od 01.04.1983, podľa ktorého: Do času uvedeného v ustanovení
podľa § 135a OZ sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v
držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods.

2) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa (teda
nie skôr ako dňa 31.03.1984 - poznámka odvolacieho súdu). Citovaná úprava sa premieta do znenia §
865 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného
od 01.04.1983 na základe zákona č. 131/1982 Zb. Odvolací súd tiež dopĺňa, že nehnuteľnosť
predstavovaná domom s pôvodným súpisným číslom XXX hodnotí ako spôsobilý predmet vydržania i v

nadväznosti na úpravu § 135a ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka účinného
od 01.04.1983 v spojení so správne súdom prvej inštancie citovanou právnou úpravou Občianskeho
zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase -
od 01.07.1969 do 31.12.1982 (§ 46 ods. 1, 2, § 47, § 127, § 128 ods. 1, 2, § 133). Vychádzajúc z
uvedeného preto neobstojí odvolacia námietka žalovanej o absencii ustálenia časového momentu, kedy

malo k vydržaniu dôjsť.
V nadväznosti na závery o vydržaní vlastníckeho práva uplynutím vydržacej doby je zrejmé, k vydržaniu
sporného domu s pôvodným súpisným číslom XXX došlo za trvania manželstva žalobkyne v rade 1/ a
jej manžela H. E., a teda i za trvania ich bezpodielového spoluvlastníctva. V dôsledku úmrtia H. E. jepotom daná v tejto veci aktívna vecná legitimácia žalobkyne v rade 1/ a žijúce deti H. E. a žalobkyne v
rade 1/ - žalobcovia v rade 2/ a 3/. Námietka žalovanej o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov
nie je dôvodná.

12. Pokiaľ žalovaná namietala absenciu vysporiadania sa súdu prvej inštancie s čestným prehlásením
Q. N. zo dňa 20.05.2020 vo vzťahu k dobromyseľnosti, nepretržitosti a nerušenosti držby, poukazuje
odvolací súd na podrobné skutkové závery uvedené súdom prvej inštancie vo vzťahu k čestnému
prehláseniu Q. A. zo dňa 30.04.2003 v spojení s jeho výpoveďou ako svedka na pojednávaní dňa

25.04.2006 vo veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/115/2003. Uvedené dôkazy (čestné prehlásenie
Q. A.
zo dňa 30.04.2003 a zápisnica zachytávajúca jeho výpoveď ako svedka na pojednávaní dňa 25.04.2006
vo veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/115/2003), zhodne uvádzajú konkrétne a relevantné
skutočnosti, ktoré pri súčasnom konštatovaní súdu prvej inštancie, že práve
u Q. absentuje príbuzenský vzťah ku ktorejkoľvek zo strán sporu, majú oporu v ostatnom vykonanom

dokazovaní. Na tomto mieste odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie označuje predovšetkým
zápisnicu z pojednávania vo veci sp. zn. 14C/115/2003, zachytávajúcu výpoveď svedkyne P. K.
(menovaná ako svedkyňa v označenej veci uviedla, že v roku 1971 od januára rsp. februára do júna
1971 bývala s manželom v prednej časti domu, pričom v rámci rozhovoru s p. E. jej tento povedal, že
túto časť domu kúpil od svojej sestry a sú finančne vysporiadaní). Z toho vyplýva, že súd prvej inštancie

nezaložil svoje závery na skutočnostiach obsiahnutých v čestnom prehlásení Q. N., a to ani pokiaľ
ide o žalovanou tvrdené nedodržanie nepretržitosti a rušenie držby. Z bodu 41. odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie však bezpochyby vyplýva, že tento čestné prehlásenie Q. N. zahrnul do okruhu
vykonaných dôkazov a následne ho i hodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa
§ 191 ods. 1 CSP. Skutočnosti vyplývajúce z čestného prehlásenia Q. N. však súd prvého stupňa nevzal

za základ svojho rozhodnutia práve s odkazom na oboznámenú zápisnicu o výsluchu Q. A. z 25.04.2016
vo veci sp. zn. 14C/115/2003 a čestné prehlásenie Q. A.
zo dňa 30.04.2003, ktoré dôkazy vyhodnotil ako dôkazy, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní a
s ktorým záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje.

13. S argumentáciou žalovanej spojenou s označením judikatúry, ktorá vychádza z právneho názoru,
podľa ktorého nie je právny omyl omylom ospravedlniteľným, sa súd prvej inštancie dostatočne a jasne
vysporiadal prostredníctvom citácie z aktuálnej judikatúry prelamujúcej tento právny názor. Konkrétne v
tejto časti poukazuje odvolací súd na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/210/2019 z 12.08.2021 a najmä
podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018 a relevantné citácie z

týchto rozhodnutí podľa bodu 51. a 56. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd v
tejto časti dopĺňa, že i novším nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 468/2022 z 24.11.2022
došlo k zmene dovtedajšej súdnej praxe (prezentovanej napr. i nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.
II.ÚS 432/2014), keď otázka nedodržania zákonného ustanovenia upravujúceho prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam stranami zmluvy je riešená tak, že táto skutočnosť automaticky bez ďalšieho

nezakladáneospravedlniteľnýprávnyomyldržiteľa,ktorýbypopieraldobromyseľnosťjehodržbyvrátane
dobromyseľnosti pri ujatí sa držby . Ústavný súd teda preferuje taký výklad § 134 Občianskeho
zákonníka, ktorý podporuje zákonný zámer uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby
oprávneným držiteľom (ktorý je
po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom

vlastníckym. Naopak, výklad, ktorý by túto možnosť vylučoval, resp. ju obmedzoval podstatným
spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný. Námietka žalovanej o porušení princípu
legitímnych očakávaní na strane žalovaného, že súd rozhodne v súlade
so závermi najvyšších súdnych autorít, ktoré vychádzajú z právneho názoru o právnom omyle ako
o omyle neospravedlniteľnom, preto vzhľadom na aktuálnu rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych

autorít nemôže obstáť, a to ani pri zohľadnení argumentácie žalovanej poukazujúcej na iné právne
úkony (konkrétne kúpnopredajnú zmluvu medzi M. S., S. K. na jednej strane ako odpredávateľkami a
H. E. na druhej strane ako kupiteľom, zo dňa 02.06.1958, ktorú žalovaná pripojila odvolaniu a ktorá
síce bola súčasťou súdom prvej inštancie pripojeného spisového materiálu sp. zn. 14C/115/2003, avšak
argumentáciu ohľadom právneho omylu ako omylu neospravedlniteľného konkrétne k nej žalovaná

uviedla až po nastúpení účinkov zákonnej koncentrácie konania).

14. Pokiaľ žalovaná namietala vo väzbe na bod 53. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, jeho
nepreskúmateľnosť, jeho založenie na domnienkach, úvahách a predpokladoch, ktoré nemajú oporuvo vykonanom dokazovaní, príkladmo označiac úhradu zostatku kúpnej ceny, zmluvu o budúcej kúpnej
zmluve, vyplatenie zálohy A. E., nemôže táto argumentácia obstáť. Odvolací súd na tomto mieste
odôvodnenia zdôrazňuje zodpovednosť žalovaného ako odvolateľa za obsahové vymedzenie odvolania

v spojení s nevyhnutnosťou rešpektovania viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi v zmysle
§ 380 ods. 1 CSP. Uvedená argumentácia žalovanej je všeobecná a nezohľadňuje závery súdu prvej
inštancie v celom ich komplexe a kontexte, z ktorých vyplýva dostatočné
a s úpravou podľa § 220 ods. 2 CSP súladné vymedzenie zisteného skutkového stavu, úvah súdu prvej
inštancie pri jeho hodnotení na základe aplikácie zásady voľného hodnotenia dôkazov, teda východiská

prijatých záverov, a to i vo vzťahu k príkladmo namietaným skutočnostiam. Zaplatenie zvyšku kúpnej
ceny vyhodnotil súd prvej inštancie ako sporné
na jednej strane avšak zároveň skonštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplýva snaha E. dom
predať za „akúkoľvek“ cenu, a že E. za dom nesporne prevzali zálohu a nikomu ju nevracali, čo
odvolací hodnotí ako logické a zrozumiteľné vyhodnotenie, majúce oporu vo vykonanom dokazovaní.
Uzatvorenie zmluvy o budúcej zmluve medzi E. a p. A. rsp. dojednanie, ktoré bolo svojim obsahom k

tomuto zmluvnému typu najbližšie ako aj vyplatenie zálohy p. A. E. má oporu vo vykonanom dokazovaní
oboznámením čestného prehlásenia p. A. zo dňa 30.04.2003 a zápisnice o jeho svedeckej výpovedi
vo veci sp. zn. 14C/115/2003. Nejedná sa teda o závery nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní.
Odvolateľ takto koncipovanou argumentáciou nedáva odvolaciemu súdu priestor pre iné, než vyššie
uvedené závery.

15. Námietka žalovanej o prekvapivosti a nepredvídateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie spojená
s tvrdením o tom, že súd opakovane menil svoj predbežný právny názor,
vo svojom poslednom právnom názore súd považoval judikát predložený žalovanou za podstatný -
zápisnica z pojednávania zo dňa 17.10.2022, str. 3, nie je dôvodná. Odvolací súd poukazuje na závery

podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 374/2022, podľa ktorých zmena predbežného
právneho posúdenia súdom prvej inštancie v jeho konečnom právnom posúdení veci nemá za následok
zásah do práva na súdnu ochranu, keďže sporovú stranu nediskvalifikuje z možnosti uplatňovať svoje
procesné práva priznané Civilným sporovým poriadkom v ďalšom konaní pred odvolacím súdom.

16. Vo vzťahu k druhému okruhu odvolacích námietok žalovanej odvolací súd dopĺňa nasledovné: Pre
samotné rozhodnutie v predmetnej veci považuje odvolací súd za právne významné a relevantné vo
vzťahu k dojednaniu medzi právnou predchodkyňou žalovanej (pani M. N.) a jej manželom (M. N.,
ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX) na jednej strane a Q. A. na druhej strane, zistenie skutkového stavu
zahŕňajúceho dohodu medzi M. N. a Q. A. o predaji spornej časti domu s tým, že Q. A. vyplatil zálohu

vo výške 20.000,- Kčs a zostatok mal vyplatiť
po vysporiadaní vzťahov, najmä pozemkov. Táto skutočnosť ako preukázaná vyplýva z výpovede Q.
A. ako svedka na pojednávaní dňa 25.04.2006 vo veci sp. zn. 14C/115/2003. Uvedenému zisteniu
s odlišnosťou ohľadom výšky zálohy (25.000,- Kčs) zodpovedá i obsah listinného dôkazu - čestného
prehlásenia Q. A. zo dňa 30.04.2003 (č. l. 15). Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie

teda vyplýva preukázanie skutočnosti úhrady zálohy (20.000 - 25.000,- Sk) Q. A. pred rokom 1970
(1967-1968) M. N. na základe dohody medzi manželmi N. a Q. A., nakoľko Q. A. mal nesporný
záujem o kúpu rodinného domu s pôvodnými súp. č. XXX. Takto zistený skutkový stav má oporu
v dokazovaní vykonanom súdom prvej inštancie. Odvolací súd dopĺňa, že na skutkových zisteniach
súdu prvej inštancie a ich vyhodnotení, konštatovanom v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie

(ohľadom skutočnosti zaplatenia zálohy Q. A., jej vrátenia Q. A. H. E. a uzatvorenia ústnej kúpnej
zmluvy v roku 1970 na dom pôvodné súp.č. XXX medzi predávajúcimi - manželmi M. a M. N. ako
predávajúcimi a manželmi Z. a H. E. ako kupujúcimi), s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, nie je
vyjadrenie žalovanej a ani skutočnosti vyplývajúce z čestného prehlásenia Q. N. zo dňa 20.05.2010
(brat manžela právnej predchodkyne žalovanej, strýko žalovanej) spôsobilé nič zmeniť. Vyjadrenie

žalovanej popierajúce uzatvorenie ústnej kúpnej zmluvy z roku 1970 je popretím skutočností spoľahlivo
vyplývajúcichzdokazovaniavykonanéhosúdomprvejinštancie,bezjehospojeniasoznačenímdôkazov
spôsobilých takto zistený skutkový stav relevantne spochybniť. Rovnaký záver odvolací súd uvádza
i k argumentácii žalovanej, spochybňujúcej nerušenosť a nepretržitosť držby počas 10-ročnej doby
držby v nadväznosti na čestné prehlásenie Q. N.. Skutočnosti uvedené v tomto čestnom prehlásení

ostatným výsledkom vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie (okrem vyjadrenia žalovanej a jej
právnej predchodkyne, ktoré uzatvorenie ústnej kúpnej zmluvy v roku 1970 popreli), nekorešpondujú so
zisteniami vyplývajúci ťažiskovo z čestného prehlásenia Q. A. a jeho svedeckej výpovede v označenej
veci sp. zn. 14C/115/2003. Čestné prehlásenie Q. N. správne nebolo súdom prvej inštancie hodnotenéako dostatočne vierohodné a majúce oporu vo vykonanom dokazovaní a hoci takéto hodnotenie
uvedeného dôkazu z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie explicitne nevyplýva, je bezpochyby
zrejmé z hodnotiacich záverov, ktoré súd prvej inštancie uviedol vo vzťahu k čestnému prehláseniu Q. A..

17. K námietke žalovanej o tom, že zo skutkového vymedzenia v žalobe nevyplýva, čo malo byť
predmetom vydržania, odvolací súd odkazuje na svoje závery podľa bodu 8. tohto rozsudku. Táto
námietka nie je odvolacím súdom hodnotená ako dôvodná.

18. Pokiaľ žalovaná poukazovala v spojení s otázkou dobromyseľnosti držiteľa v prípade ujatia sa držby
na základe ústnej kúpnej zmluvy uzatvorenej v roku 1970, na potrebu jej objektívneho posudzovania
- posudzovania „s ohľadom na všetky okolnosti“ a označovala judikatúru NS SR a ÚS SR (sp. zn.
4Cdo/361/2012, 3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009, R/73/2015, 3Cdo/146/2017, I.ÚS 87/93, Pl. ÚS 16/95,
II.ÚS 80/99, 4Cdo/506/2015, 1Cdo/137/2011, 3Cdo/37/2018, 7Cdo/164/2018 a ďalšie), nadväzuje
odvolací súd na svoje závery už uvedené v bode 13. odôvodnenia tohto rozsudku, týkajúce sa

vysporiadania sa s odvolacou námietkou žalovanej ohľadom absencie záveru súdu prvého stupňa
k otázke posudzovania právneho omylu ako neospravedlniteľného a vylučujúceho dobromyseľnosť
držiteľa. Odvolací súd dopĺňa, že bolo potrebné pri hodnotení tejto odvolacej argumentácie žalovanej
zohľadniť závery Ústavného súdu SR podľa aktuálneho rozhodnutia sp. zn. III.ÚS 468/2022 zo dňa
24.11.2022, i pokiaľ ide o posudzovanie ústnej kúpnej zmluvy ako titulu,

na základe ktorého sa držiteľ ujal držby veci, ktorý titul nevylučuje automaticky dobromyseľnosť držiteľa
od počiatku vstupu do držby a ani v priebehu plynutia doby držby. Podľa bodu 23. odôvodnenia tohto
rozhodnutia: Vo vzťahu k ústavne konformnému výkladu dobromyseľnosti držby v tomto náleze ďalej
považoval Ústavný súd SR za podstatné zdôrazniť, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti
držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým

spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý
spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi.
Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné
dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezplatné plnenie. Uvedené závery Ústavného
súdu SR sú aplikovateľné i v prejednávanej veci, a to nezávisle

na skutočnosti, že predmetom posudzovania ústavným súdom bolo rozhodnutie ťažiskovo riešiace
situáciu absencie registrácie písomne uzatvorenej kúpnej zmluvy (dohody o odpredaji čiastky
stavebného pozemku, uzatvorenej dňa 20.05.1973). Pri uvedenom skutkovom východisku ústavného
súdu sa závery podľa bodu 23. jednoznačne uplatnia sa aj v prejednávanej veci, s vyústením do
konštatovania súdu prvej inštancie podľa bodu 55., s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. K potrebe

objektívneho posudzovania dobromyseľnosti držiteľa i pri ujatí sa držby nehnuteľnosti na základe ústnej
kúpnej zmluvy uzatvorenej v roku 1970, poukazuje odvolací súd na podrobne zachytené východiská
a správne hodnotenia z nich vyvodené podľa bodu 53. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie,
s ktorými sa stotožňuje a ktoré nezľahčujú, ale naopak dôsledne vyhodnocujú okolnosť ústnej formy
uzatvorenej kúpnej zmluvy v skutkových okolnostiach prejednávanej veci, ako aj v širšom dobovom

kontexte a v spojení s relevantnou judikatúrou.

19. Pokiaľ žalovaná vo svojom odvolaní poukazovala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV.ÚS 111/2022 zo dňa 01.03.2022, odvolací súd uvádza, že ide o rozhodnutie, ktoré jednak časovo
predchádza prijatiu záverov podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 468/2022 z 24.11.2022 a

zároveňjezaloženénazdôrazneníabsencieúlohyústavnéhosúduzjednocovaťjudikatúruvšeobecných
súdov (táto právomoc patrí Najvyššiemu súdu SR). Toto rozhodnutie argumentáciu sťažovateľov ku
dvojkoľajnosti judikatúry Najvyššieho súdu SR v otázke dobromyseľnosti držiteľa, v označenej veci
držiteľa práva, vyhodnotilo ako bežnú polemiku na úrovni zákona a skutkových zistení všeobecného
súdu, teda nedostatočne na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia ústavnej sťažnosti na

ďalšiekonaniezistiťapreskúmaťspojitosťmedziuznesenímnajvyššiehosúduanamietanýmporušením
označených práv. Za takejto situácie nie je odvolacia argumentácia žalovanej, poukazujúca
na toto rozhodnutie ústavného súdu, pri skonštatovaní správnosti záverov súdu prvej inštancie tak, ako
vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, relevantná.

20. Po vyhodnotení odvolacích dôvodov žalovanej ako nedôvodných a skonštatovaní absencie vád,
ktoré by sa týkali procesných podmienok, na ktoré odvolací súd prihliada aj keď neboli v odvolacích
dôvodoch uplatnené, odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie súdu prvejinštancie potvrdil, a to vrátane výroku o náhrade trov konania. V konaní pred súdom prvej inštancie boli
žalobcovia úspešní, v nadväznosti na čo im podľa
§ 255 ods. 1 CSP svedčí nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalobcom v rade 1/ až 3/ priznal ako stranám sporu úspešným v
odvolacom konaní spoločne a nerozdielne proti žalovanej nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie v lehote (§ 262 ods. 2 CSP).

22. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane

pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).