Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. máj 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/33/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7621205210
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7621205210.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudcov

JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu: A. B., narodený XX.XX.XXXX,
bytom B., C. XX, zastúpeného Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o. so sídlom v Košiciach,
Kupeckého 320/33, IČO: 47 240 482, proti žalovaným: 1/ D. B. B., narodená XX.XX.XXXX, bytom C.
XXX,2/D.B.,narodenýXX.XX.XXXX,bytomC.XX,obajazastúpeníJUDr.IvanomČurillom,advokátom,
so sídlom Spišská Nová Ves, Fabiniho 11, o vrátenie daru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Spišská Nová Ves zo dňa 13. januára 2025 sp. zn. 14C/26/2021

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 13. januára 2025 č.k.

14C/26/2021-183.

Žalovaná 1/ a žalovaný 2/ majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvej inštancie alebo súdu) rozsudkom zo dňa 13.
januára 2025 č.k. 14C/26/2021-183 žalobu zamietol (výrok I.) a vyslovil, že žalovaní 1/ a 2/ majú voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70%, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnom skončení vo veci samej (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 89.184,76 € s príslušenstvom
pôvodne od E. B. (ďalej aj obdarovaný), na tom skutkovom základe, že dňa 04.07.2006 uzavrel s
pôvodne žalovaným (obdarovaným) darovaciu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností
nachádzajúcich sa v katastrálnom území: F., v tom čase zapísaných na LV č. XXXX. O tomto právnom
úkone bola spísaná notárska zápisnica JUDr. Máriou Barabášovou, notárkou so sídlom v G. H. I.,
č. zápisnice N 291/2006. Hodnota daru je v darovacej zmluve uvedená vo výške 2.686.780,- Sk

(89.184,76 €), pričom táto hodnota daru bola stanovená v znaleckom posudku č. 78/2006 zo dňa
04.07.2006, ktorý bol vypracovaný Ing. Máriou Rusnákovou. Žalobca uvedené nehnuteľnosti daroval
svojmu synovi - žalovanému z dôvodu, aby ho podporil v jeho podnikateľských aktivitách a aby finančne
podporil celú jeho rodinu. Okrem uvedeného daru značne podporoval žalobca svojho syna tým, že mu
zadarmo pomáhal pri rôznych zárobkových činnostiach. Žalovaný sa však napriek svojmu blízkemu
príbuzenskému vzťahu začal postupom času voči svojmu otcovi - žalobcovi, správať nevhodne, pričom
niektoré jeho konania považuje za konanie, ktorým žalovaný voči žalobcovi hrubo porušuje dobré mravy.

Jednalo sa o konanie žalovaného voči žalobcovi, ale aj voči sestre žalovaného J. K., C. B.. Napriek
tomu, že žalobca žalovanému dlhé roky pomáhal s vykonávaním podnikateľskej činnosti, tak žalovaný
postupne odcudzil nasledovné veci, o ktorých sa žalovaný pôvodne vyjadril, že si ich len požičiava.
Jednalo sa o: 1/ stavebnú miešačku na betón v hodnote 12.500 CZK, čo predstavuje 488,53 €, 2/traktor v hodnote 2.300 €, 3/ kompresor v hodnote 4.300 CZK, čo predstavuje 168,05 €, 4/ 30 ks
plechovej krytiny v hodnote 350 €, 5/ liate hliníkové dosky v hodnote 280 €, 6/ 40 ks drevených hranolov
v hodnote 850 €. Žalobca v rámci pomoci svojmu synovi umožnil žalovanému, aby tento postupne v

rokoch 2000 až približne do roku 2006 začal uvedené veci používať pre svoju podnikateľskú činnosť.
Následne, keď žalobca žalovaného vyzval na vrátenie uvedených vecí, žalovaný sa vyjadril, že on
nemá čo vracať. Z dôvodu uvedeného odcudzenia hnuteľných vecí sporové strany udržiavali kontakt už
len sporadicky. Žalovaný od roku 2015 neprejavuje o svojho otca (žalobcu) žiaden záujem, vôbec ho
nenavštevuje, a to ani počas sviatkov, rovnako ani počas jeho životných jubileí. Za obdobie minimálne

5 rokov pred podaním žaloby žalovaný svojho otca ani raz nenavštívil, ani mu nezavolal. Keď žalobca
v lete roku 2018 na dvore pri rodinnom dome súp. č. 30 Richnava upozornil žalovaného, že sa k
nemu správa nevhodne a že ak to nezmení, tak sa bude môcť domáhať vrátenia daru, žalovaný na to
reagoval tak, že žalobcovi vulgárne vynadal, vysmial sa mu, že žalobca mu údajne nič nedal a nech
mu to dokáže. Žalovaný pri tomto incidente pohrozil žalobcovi fyzickým útokom, kedy na svojho otca
zdvihol ruku, avšak v tom momente medzi strany sporu vstúpila sestra žalovaného J. K. a zabránila

fyzickému kontaktu. Následne žalovaný na žalobcu a na sestru J. K. kričal, že majú držať hubu, lebo
že ináč ich „odstrihne“ od septiku, ktorý je umiestnený na susednom pozemku, parcela reg. „C“ č.
158, kat. územie C., ktorý je vo vlastníctve syna žalovaného - D. B.. Následne žalovaný stupňoval
svoje konanie proti žalobcovi tým, že dal vybudovať plot na rozdelenie spoločného dvora, ktorý bol
roky užívaný ako spoločný pozemok a nachádza sa na parcelách reg. „C“ č. 157 a 158, kat. územie

C.. Tým žalovaný zamedzil žalobcovi v prístupe k uvedenému septiku umiestnenému na parcele reg.
„C“ č. 158, ale zároveň tým žalovaný znemožnil žalobcovi v prístupe autom ku garáži, nachádzajúcej
sa za rodinným domom súp. č. XX, Richnava. Celé toto konanie žalovaného je účelové, žalovaný ani
dom súp. č. XX a ani pozemok parc. č. 158 reálne neužíva. Teda vytvorenie predmetného oplotenia,
bolo zo strany žalovaného iba ďalším útokom proti žalobcovi, aby mu sťažil užívanie jeho pozemku

a aby mu zamedzil vjazd motorovým vozidlom na parcelu č. 157, teda do vlastného dvora žalobcu.
Vzhľadom k tomu, že nevhodné správanie žalovaného trvá už dlhodobo, považuje žalobca uvedené za
tak závažnú skutočnosť, že všetky vyššie uvedené čiastkové útoky žalovaného voči žalobcovi, resp. voči
dcére žalobcu, vo svojom súhrne odôvodňujú nárok žalobcu požadovať vrátenie daru. Nakoľko žalovaný
už nie je vlastníkom darovaných nehnuteľností, čo je zrejmé z aktuálnych výpisov z listu vlastníctva č.

XXXX J. L. XXXX kat. územie F., tak sa žalobca uvedenou žalobou domáha vrátenia hodnoty daru vo
výške 2.686.780 Sk (89.184,76 €). Žalobca pred podaním tejto žaloby, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu listom zo dňa 16.07.2021 vyzval žalovaného na vrátenie daru. Predmetná výzva na vrátenie
daru sa považuje za doručenú žalovanému dňa 21.07.2021, pričom v danom prípade nastala tzv. fikcia
doručenia. Žalobca zaslal žalovanému opätovnú výzvu na vrátenie daru zo dňa 23.09.2021, ktorú si

žalovaný už prevzal, a to dňa 27.09.2021, na výzvu nereagoval.

3. Pri vykonávaní procesných úkonov súd zistil, že pôvodne žalovaný dňa XX.XX.XXXX zomrel. Z
právoplatného uznesenia č. k. 1D/64/2022-217 zo dňa 14.06.2023 súd zistil, že v dedičskej veci po
poručiteľovi E. B., zomr. XX.XX.XXXX majetok poručiteľa nadobudli dedičia poručiteľa D. B. B. a D. B..

Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.06.2023. Uznesením č.k. 14C/26/2021-107 zo
dňa 20.10.2023 súd rozhodol o pokračovaní v konaní s dedičmi žalovaného: D. B. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXX a 2/ D. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C. XX. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
25.10.2023.

4. Po vykonanom dokazovaní právne vec posúdil podľa ust. § 628 ods. 1,2, § 630, § 484, § 451
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ).

5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi svedčí aktívna legitimácia, nakoľko sa písomným
jednostranným právnym úkonom domáhal vrátenia daru voči obdarovanému, tento po doručení výzvy

na výzvu súhlasne nereagoval, resp. finančné prostriedky požadované titulom náhrady hodnoty daru,
ktorým už nedisponoval, v stanovenej lehote (7 dní - určenej vo výzve) žalobcovi nevrátil, a preto žalobca
správne označil žalovanú stranu ako pasívne legitimovanú, t.j. obe zmluvné strany boli stranami sporu.

6.1 Súd mal za to, že po vykonanom dokazovaní nebola preukázaná existencia takého správania

obdarovaného, ktorá by naplnila zákonom predpísanú mieru závažnosti, a to v podobe hrubého
porušenia dobrých mravov, resp. dlhodobého - sústavného negatívneho správania sa voči darcovi, resp.
členom jeho rodiny.6.2 V tejto súvislosti súd poukázal na to, že samotným žalobcom popísané konania tak vo výzve,
ako aj v žalobe a tiež uvedené v rámci jeho výsluchu ako strany sporu a tiež pri dopočutí, ktoré
v značnom rozsahu síce zostali nepreukázané okrem incidentu, ktorý sa odohral medzi domami na

priedomí počas budovania oplotenia, o ktorom vypovedala aj dcéra žalobcu p. K., nemali intenzitu ani
závažnosť požadovanú zákonom. Žiaden z ostatných svedkov hodnovernosť týchto tvrdení nepotvrdil,
svedkovia vypovedali o skutočnostiach, že vzťahy zo začiatku boli dobré, neskôr tzv. ochladli, pričom ani
jeden z nich nevedel uviesť skutočný dôvod, ani nebol priamym svedkom, či vulgárneho, či nevhodného
správania obdarovaného voči žalobcovi, okrem žalobcom a svedkyňou K. spomínaného slovného

incidentu v súvislosti s oplotením a septikom a hrozbou dvihnutej ruky, pričom ani pri tomto konaní
nedošlo k žiadnemu fyzickému útoku, či ataku voči integrite žalobcu, ani prítomnej svedkyne ako dcéry
žalobcu, tiež neodzneli ani žiadne vulgarizmy, prípadne iné konanie, ktoré by bolo spôsobilé naplniť
dôvodnosť domáhania sa vrátenia daru a legitímny výkon práv vlastníka ohraničiť, resp. oplotiť svoju
nehnuteľnosť nemožno považovať za nezákonný.
6.3 Súd mal preukázané, že medzi žalobcom a obdarovaným, ale aj vypočutou svedkyňou K., t.j.

dcérou žalobcu a sestrou nebohého obdarovaného vzťahy pred podaním žaloby neboli harmonické.
Súd zároveň poukázal na skutočnosť, že v konaní týkajúcom sa vrátenia daru je nutné prihliadať aj na
vzájomnosť správania, pričom, hoci podľa názoru súdu sa nepreukázala zákonom požadovaná intenzita
pre úspešné uplatnenie práva, súd dodal, že zohľadnil aj túto skutočnosť a mal za to, že aj postoj
či správanie sa samotného žalobcu prispelo k tzv. chladným vzťahom medzi týmto a jeho synom, t.j.

obdarovaným ešte za jeho života, zohľadňujúc okolnosti opísané svedkyňou M. (čl. 146 a nasl.), Klešč
(čl. 166 a nasl.), ako aj E. B. (čl. 167 a nasl.), taktiež E. N. (čl. 169 a nasl.), ktoré zhodne potvrdili,
že samotný žalobca ignoroval možnosti kontaktu s obdarovaným, či ostatnými rodinnými príslušníkmi,
aj napriek pozvania sa nezúčastnil svadby, či osláv, o deti neprejavoval opravdivý záujem, ako aj, že
obdarovaný zabezpečoval žalobcovi stravu nielen v podobe možnosti stravovania sa v pohostinstve,

ale túto mu aj nosil domov. V konaní súd vypočul aj dvoch svedkov, tzv. rodinne neprepojených,
O. H. (čl. 144) a G. (čl.145), t.j. tzv. susedov žalobcu, ktorí ani jeden nemali vedomosť, ani neboli
svedkom nevhodného správania sa pôvodne žalovaného voči žalobcovi, mali poznatok len o nie dobrých
vzťahoch, pričom dôvody či okolnosti rozporov uviesť nevedeli. Svedok H. okrem skutočností, že
vypovedal, že nebol svedkom žiadnych fyzických ani verbálnych útokov, ani nemal o nich vedomosť,

uviedol, že okolnosti nevrátenia nákladného vozidla, či stavebného materiálu, resp. stavebného náradia
a i. mal len z rozprávania žalobcu.
6.4 Súd teda dospel k záveru, že okolnosti, ktoré boli uvádzané, či vo výzvach alebo dôvody v samotnej
žalobe, ktoré boli popísané žalobcom, nezakladajú nárok na vrátenie daru, čo je základným dôvodom
na to, aby mohlo byť uplatnené vrátenie daru, či už písomnými výzvami alebo podanou žalobou.

7. Súd sa zaoberal aj okolnosťou tvrdenou právnym zástupcom žalobcu, t.j. že obdarovaný - pôvodne
žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia, teda naplnenie zákonnej konštrukcie intenzity porušenia dobrých
mravov, keďže tento sa k žalobe nevyjadril, t.j. nerozporoval v nej žalobcom tvrdené skutkové tvrdenia
s odkazom na § 151 ods. 1 CSP. Súd uviedol, že aj keby platilo tvrdenie právneho zástupcu o nepopretí

skutkových tvrdení uvedených v žalobe, nie je aktuálne, nakoľko pôvodnému žalovanému bola síce
žaloba doručovaná, avšak tento počas úložnej doby, resp. po jej uplynutí, v priebehu návratu zásielky
s oznámeným dôvodom nedoručenia, zomrel, t.j. nekonanie nebohého nemohlo spôsobiť stav pre
vyhovenie žalobe, ako ani prípadná právnym zástupcom žalobcu tvrdená procesná pasivita na strane
žalovaných, keďže súd žalobu zamietol najmä preto, že sa intenzita nevhodného správania, prípadná

dlhodobosť pri zohľadnení vzájomnosti správania nepreukázala, a teda nenaplnila základný zákonom
požadovaný rámec na vrátenie daru.

8. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 251, § 255 ods. 1,2, § 257, § 262 ods. 1,2 CSP
a aplikujúc zásadu úspechu v konaní priznal túto náhradu v rozsahu 70 % žalovaným 1/ a 2/, na

úhradu ktorej zaviazal žalobcu. Súd konštatoval, že hoc s prihliadnutím na pomer úspechu žalovaných
a neúspechu žalobcu, by týmto svedčal nárok na náhradu rozsahu 100 % v prospech žalovaných,
aplikoval § 257 CSP - dôvody hodné osobitného zreteľa, kedy zohľadnil majetkové pomery tak na strane
žalobcu a výšku jeho príjmu ako starobného dôchodcu v sume 635,20 € ako aj porovnaním príjmov na
druhej strane obidvoch žalovaných (žalovaná 1/ vdovský dôchodok 263,80 € a zo Súkromnej spojenej

školy EDURAM v priemer 135 € a žalovaného 2/ príjmy zo zamestnania v spoločnosti DAIMONION
vo vymeriavacích základoch 1.160,96 €) vo vzájomnej súvislosti. Nie však v rozsahu, aby nárok na
náhradu trov konania nepriznal, ale mal za to, že pre spravodlivé vyriešenie sporu s ohľadom na úspech
a neúspech, ako aj možný zásah do majetkových sfér tak jednej, ako aj druhej sporovej strany, by súd čiúplným priznaním náhrady v rozsahu 100 %, resp. nepriznaním náhrady vôbec, nerozhodol spravodlivo,
pričom však ponížením náhrady, t.j. na rozsah 70 % v prospech oboch žalovaných, ku ktorému určenia
miery rozsahu náhrady priznaných trov súd dospel ako súčet 50 % náhrady vo vzťahu k žalovanej 1/ a

20 % vo vzťahu k žalovanému 2/, t.j. spolu 70 %, s ohľadom a výšku príjmov sporových strán a možný
zásah do ich majetkových sfér mal súd za primerané.

9.1 Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a uložil žalovaným

povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 89.184,76 € s prísl. a náhradu trov konania
v rozsahu 100 % alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie
súdu prvej inštancie.
9.2 Žalobca mal za to, že súd nesprávne posúdil správanie syna, ktorý sa dlhodobo správal k otcovi
spôsobom predstavujúcim hrubé porušenie dobrých mravov, čím došlo k naplneniu základného
predpokladu pre vrátenie daru podľa § 630 OZ. Syn opakovane používal vulgárne nadávky a vyhrážal

sa fyzickým násilím voči otcovi. Tieto činy nemožno považovať za bežné rodinné nezhody, ale za
závažné porušenie dobrých mravov. Opätovne poukázal na incident z roku 2018, ktorý sa odohral
v prítomnosti dcéry žalobcu, ktorá bola jedinou priamou svedkyňou celého priebehu udalosti vrátane
momentu, keď žalovaný zdvihol ruku na svojho otca. Žalovaný aj po upozornení žalobcu na nevhodnosť
jeho správania a možnosť vrátenia daru, reagoval vulgárnym správaním, vyhrážkami, fyzickým útokom

a následným agresívnym správaním. Následne žalovaný stupňoval svoje konanie proti žalobcovi tým,
že dal vybudovať plot na rozdelenie spoločného dvora, ktorý bol roky užívaný ako spoločný pozemok
a nachádza sa na parcelách registra C č. 158 a 157 k.ú. C.. Tým zamedzil žalobcovi v prístupe
k uvedenému septiku, ako aj v prístupe autom ku garáži, nachádzajúcej sa za rodinným domom. Celé
toto konanie žalovaného bolo účelové, pretože ten ani dom ani pozemok reálne neužíval. Napriek

skutočnosti, že práve dcéra žalobcovi povedala o týchto závažných incidentoch, súd sa nedostatočne
vysporiadal a nezohľadnil výpoveď dcéry žalobcu, ktorá bola jedinou priamou svedkyňou týchto
závažných incidentov, a taktiež samotného žalobcu. Zotrval na tvrdení, v zmysle ktorého sa právni
nástupcovia pôvodne žalovaného počas konania obmedzili na snahu spochybniť motiváciu žalobcu,
najmä odkazom na zlé vzťahy medzi žalobcom a jeho dcérou J. K.. Tieto skutočnosti však neboli

dostatočne preukázané a nemajú vplyv na posúdenie skutkového stavu v tomto prípade. Mal za to,
že v danej veci bol naplnený základný predpoklad pre vrátenie daru, teda zo strany žalovaného
došlo k takému negatívnemu správaniu, ktoré malo za následok hrubé porušenie dobrých mravov.
Splnenie tohto predpokladu je zároveň vyžadované aj v rámci judikatúry najvyšších súdnych autorít,
pričom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 100/2016 zo dňa 24. februára 2016

a rozhodnutie R 61/1997. Rovnako poukázal na Komentár k Občianskemu zákonníku, týkajúceho sa
výkladu hrubého porušenia dobrých mravov. V prejednávajúcej veci súd nijako nezohľadnil vysoký vek
žalobcu, a to, že jeho syn sa k nemu začal hrubo, urážlivo a vulgárne správať práve až vo vyššom veku.
Pokiaľ mal zo žalobcu žalovaný nejaký majetkový alebo pracovný prospech, ich vzťahy boli dobré, až
neskôr, keď bol žalobca na dôchodku a očakával, že za svoju dobroprajnosť sa k nemu syn bude správať

rovnako, tak žalobca sa zo strany syna dočkal vulgárnych nadávok a vyhrážok smrťou.
9.3 K absencii procesnej obrany pôvodne žalovaného ako obdarovaného žalobca uviedol, že žalovaný
mal možnosť reagovať na predžalobnú výzvu a výzvu súdu, avšak na tieto žiadnym spôsobom
nereagoval, čo znamená, že akceptoval skutkový stav uvedený žalobcom, teda žalobca preukázal
pravdivosť tvrdení ním uvedených. Je nesporné, že pôvodne žalovaný, aj napriek svojej schopnosti

vykonávať právne úkony, v súvislosti s prevodom vlastníckeho práva v januári 2022, nevyužil žiadnu
procesnú obranu. Súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy skutočnosť, že syn nereagoval na žiadne
predžalobné výzvy žalobcu. Otec sa pokúsil situáciu riešiť mimosúdne, opakovane vyzýval syna, aby
zanechal svoje agresívne správanie, avšak syn na tieto výzvy nereagoval, ignoroval ich a pokračoval
v neakceptovateľnom správaní.

9.4 K nesprávnemu procesnému postupu súdu, ktorým znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces žalobca uviedol, že súd
sa nevysporiadal s dôkazmi predloženými žalobcom a najmä so skutkovými tvrdeniami preukázanými
výsluchom žalobcu, svedkyne J. K. a svedka O. E. H.. Z výpovede žalobcu na pojednávaní 16.05.2024
vyplynulo, že žalobca napriek svojmu vysokému veku si podrobne pamätal jednotlivé incidenty, aj

konkrétne slová, vulgarizmy a vyhrážky, ktorými sa žalovaný vyjadroval. Žalobca opísal aj zastrašovanie
fyzickým útokom, vysvetlil ako pôvodne žalovaný vyhrážkami odpojením od septiku, od susedového
domu a vytvorením oplotenia zámerne strpčoval život svojmu otcovi. Na pojednávaní 22.07.2024
vypočutý svedok O. E. H. potvrdil, že žalobca nemal dobrý vzťah so synom, lebo mu syn zobral, resp.nevrátil nákladné vozidlá, stavebný materiál, náradie a podobne. Svedok však nebol priamo účastný
pri fyzickom incidente medzi žalobcom a pôvodne žalovaným, takže túto okolnosť nevedel potvrdiť ani
vyvrátiť. Na pojednávaní 02.12.2024 svedkyňa J. K. podrobne popísala okolnosti vzťahov medzi otcom

a pôvodným žalovaným. Svedkyňa potvrdila výpoveď a tvrdenia žalobcu, že sa nejednalo iba o bežné
nezhody medzi otcom a synom, avšak svedkyňa vypovedala aj o vyhrážkach zabitím a hrozbe fyzického
násilia, kedy musela fyzicky vstúpiť medzi svojho otca a brata, pôvodne žalovaného, aby nedošlo k
fyzickémunásiliu.Odsvojhootcamalavedomosťajotom,žesamupôvodnežalovanýpriinejpríležitosti
vyhrážal s lopatou v ruke, resp. že hrozil útokom s lopatou. Taktiež potvrdila aj neskoršie rozpory, čo

sa týka susedného pozemku, septiku a plota. Teda, že pôvodne žalovaný okrem hrubého správania a
vyhrážok robil svojmu otcovi aj ďalšie naschvály, ktorými mu strpčoval život. S týmito výpoveďami sa
súd nevysporiadal, čím je rozhodnutie súdu nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Súd neuviedol svoje
hodnotenie týchto dôkazov, tak tým znemožnil žalobcovi realizovať jeho práva na podanie odvolania v
tejto časti.

10.1 Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie súdu ako zamietnutie žaloby. Hodnotenie dôkazov žalobcu právnym
zástupcom žalobcu v podanom odvolaní je v rozpore s vykonaným dokazovaním súdu. Žaloba nie
je dôvodná od počiatku. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Poukázali na judikáty NS SR sp.zn.
2Cdo/81/1997, R 31/1999, 3Cdo/191/1996 a 2Cdo/108/2007, kde dovolací súd konštatuje nasledovné

skutočnosti, že na to, aby boli splnené všetky podmienky je potrebné, aby došlo k porušeniu značnej
intenzity alebo k sústavnému porušovaniu dobrých mravov, nie akékoľvek nevhodné správanie.
Vzhľadom na okolnosti prípadu nie je možné považovať v danom spore žalobcom tvrdené správanie
zomrelého obdarovaného ako hrubé porušenie podľa § 630 OZ. Je potrebné prihliadnuť aj na princíp
vzájomnosti, a teda na to, že bolo preukázané, že žalobca sa nielen vo vzťahu k zomrelému synovi,

ale aj k ďalším členom rodiny správal rovnako nevhodne bez záujmu o ich život. Dobré vzťahy mal so
svedkyňou J. K., majú však za to, že žalobca bol práve touto dcérou dotlačený do sporu, na základe
zlých vzťahov medzi súrodencami. Konštatovali, že subjektívny pocit nevhodného správania musí byť
preukázaný objektívnou skutočnosťou, ktorou by bolo napr. rozhodnutie o priestupku alebo prípadnom
trestnom čine obdarovaného spáchaného na darcovi. Možno konštatovať, že vzťahy medzi darcom

a obdarovaným vykazovali spoločensky nežiaducu komunikáciu, avšak nedošlo k porušeniu dobrých
mravov značnej intenzity ani k sústavnému porušovaniu. Z uvedených dôvodov je zamietnutie žaloby
správne a zákonné.
10.2 Zároveň žiadali, aby súd odňal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov aj spätne, nakoľko
žalobca je vlastníkom nehnuteľností v k. ú. C., ktorých hodnota 10 násobne prevyšuje výšku súdneho

poplatku, zapísaných na LV č. XXX, XXX, XXXX, avšak najmä LV č. XXXX ako jediný vlastník – lesné
pozemky a túto skutočnosť zamlčal pri žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov. Navrhli preto, aby
odvolací súd vydal uznesenie, ktorým by odvolanie žalobcu zamietne a žalovaným prizná nárok na
náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

11. Žalobca v odvolacej replike zotrval na argumentácii uvedenej v odvolaní. Odvolacia replika bola
žalovaným prostredníctvom právneho zástupcu doručená dňa 29.03.2025, ďalšie vyjadrenia v spore
doručené neboli.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)

prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP
a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné
vyhovieť.

13. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.05.2025 o 9.00 hod.

v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 13.05.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.15. Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP, t. j. že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

16. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

17.Rozhodnutiusúdunemožnovytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,anižebyvzaldoúvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a §
205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité

zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná
vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

18. K odvolacej námietke žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené,
odvolacísúduvádza,žeprávonaurčitúkvalitusúdnehokonania,ktorejsúčasťoujeajprávoúčastníkana

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. To, že
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Rovnako
Ústavný súd Slovenskej republiky už opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a

zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

19. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria
pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať

za nedostatočne odôvodnený. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd prvej inštancie jasne a
dostatočne vysvetlil právne dôvody, na základe ktorých v spore rozhodol a závery, ktoré prijal primerane
a zrozumiteľne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd nerozhodol v zmysle návrhov žalovaného
a neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv.

20. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia §
191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho
rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť
rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

22. Žalobca vo svojom odvolaní (v jeho podstatnej časti) len zopakoval svoje námietky a argumenty
prednesené pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej
inštancie vyporiadal aj s tým, prečo na ne neprihliadol.

23. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti uplatneného nároku.

24. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel
k svojmu záveru s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikovalv prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky žalobcu,
keďže boli už uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie.

25.Nazdôraznenievecnejsprávnostinapadnutéhorozsudkuakodvolacímnámietkamžalobcuodvolací
súd uvádza nasledovné:

26. Predmetom tohto konania je zaplatenie sumy 89.184,76 € ako finančnej náhrady vo výške
zodpovedajúcej hodnote darovaných nehnuteľností, ktoré pôvodný žalovaný E. B. - obdarovaný

nadobudol od žalobcu - darcu na základe darovacej zmluvy zo dňa 04.07.2006. Obdarovaný darované
nehnuteľnosti previedol na tretie osoby, preto sa žalobca ako darca domáhal vrátenia hodnoty daru.
Obdarovaný však v priebehu sporu dňa XX.XX.XXXX zomrel.

27. Podľa ust. § 630 OZ, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo
členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

28. V zmysle § 630 OZ vrátenie daru sa realizuje jednostranným právnym úkonom, ktorého forma nie
je stanovená. P. vzniká právo domáhať sa vrátenia daru až vtedy, ak sa obdarovaný správa k nemu
alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Ak darca uplatní toto právo, právny
vzťah z darovania zanikne (ex nunc) okamžikom, keď dôjde prejav jeho vôle obdarovanému (k tomu

porovnaj napr. R 88/1998, 5Cdo/255/2007). Účinky jednostranného právneho úkonu darcu nastávajú
jeho doručením obdarovanému. V prípade, že tento právny úkon je obsiahnutý v žalobe, nastávajú
účinky okamihom, kedy bola žaloba doručená obdarovanému. Vlastnícke právo darcu k darovanému
majetku sa obnovuje ex nunc, t.j. od okamžiku dôjdenia prejavu vôle darcu obdarovanému. Právo
odvolať darovanie v zmysle § 630 OZ je osobným právom darcu, ktoré jeho smrťou zaniká (§ 579 ods.

2 OZ), a jedine v tom prípade, že darca počas svojho života urobil tento úkon voči obdarovanému,
môžu sa jeho dedičia domáhať vydania daru (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 33Cdo/2148/2007). Inak povedané zrušenie darovacej zmluvy je osobným právom darcu, ktoré
jeho smrťou zaniká a preto neprechádza toto právo na dedičov, naproti tomu nárok z toho práva
vyplývajúci - právo na vrátenie daru - prechádza na dedičov za predpokladu, že darca za svojho

života učinil právne perfektný úkon odvolania darovania (resp. zrušenia darovacej zmluvy). Na dedičoch
obdarovaného sa možno domáhať vrátenia daru za predpokladu, že prejav darcu o odvolaní darovania
bol učinený voči žijúcemu obdarovanému ešte za života darcu. Povinnosť nedopustiť sa závadného
konania je osobnou povinnosťou obdarovaného. Ukončenie darovacieho vzťahu je v zmysle právnej
úpravy osobným právom darcu, predpokladom takého postupu je uváženie o miere zásahu do jeho

osobnostných práv priamo i nepriameho, ak tento smeroval voči členom jeho rodiny. V zmysle § 630
OZ treba totiž rozlišovať prejav vôle, ktorým darca dar odvoláva a k tomu je oprávnený len darca,
a prejav vôle, kedy sa darca domáha vydania daru, ktorý môže uskutočniť len darca - vlastník a po
jeho smrti aj jeho dedič (k tomu porovnaj napr. Grobelný, P.: K problematice vrácení daru, Socialistická
zákonnost, 1985, roč. XXXIII., str. 470). Z uvedeného je zrejmé, že darca musí najprv účinne odvolať

darovanie [perfektným (účinným) jednostranným adresným právnym úkonom] a až následne sa môže
domáhať vrátenia daru od obdarovaného. Odvolanie darovania je osobným právom darcu (§ 579 ods.
2 OZ), ktoré zaniká smrťou darcu a vylučuje sa jeho uplatnenie právnymi nástupcami darcu (Švestka,
J. a kol.: Občansky zákonník II, 1. vydaní, komentář, Praha: C.H.Beck, 2019, 2365 s.; Števček, M. a
kol.: Občiansky zákonník II, 2 vydanie, komentár, Praha: C.H.Beck, 2008, 1638 s.). Uplatnenie práva

na vrátenie daru (vydanie veci, vypratanie nehnuteľnosti) je majetkovým právom, prechádzajúcim na
dedičovdarcu,ktorésapremlčujevzmysle§101OZ.Rovnakoipovinnosťstrpieťvydaťdarjemajetkovej
povahy, ktoré prechádza na dedičov (NS SR zo dňa 22. februára 2023, sp. zn. 9Cdo/36/2021).

29. V prejednávanom spore k darovaniu sporných nehnuteľností došlo na základe darovacej zmluvy zo

dňa 04.07.2006, pričom žalobca ako darca sa výzvou zo dňa 16.07.2021 doručenou obdarovanému dňa
21.07.2021 a následne výzvou zo dňa 23.09.2021 doručenou dňa 27.09.2021 domáhal vrátenia daru.
Obdarovaný zomrel dňa XX.XX.XXXX. Z uvedeného vyplýva, že prejav darcu o odvolaní darovania bol
učinený voči žijúcemu obdarovanému ešte za života darcu, teda bola daná aktívna ako aj pasívna vecná
legitimácia strán v spore.

30. K naplneniu skutkovej podstaty pre vrátenie daru smeruje iba také konanie obdarovaného
voči darcovi, ktoré z hľadiska svojho rozsahu a intenzity nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho
kolízii s dobrými mravmi. Úvahy o aplikovateľnosti ustanovenia § 630 OZ sa odvíjajú vždy odposúdenia všetkých okolností prípadu individuálne. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri
obyčajnej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov
obdarovaným. Kvalifikované správanie sa obdarovaného je podmienkou vrátenia daru, ak nastalo po

uzavretí darovacej zmluvy. Ak však obdarovaný darovanú vec prevedie pred doručením výzvy na
vrátenie daru, nemožno účinnosť tohto prevodu z hľadiska oprávnenia obdarovaného spochybňovať,
pretože v čase prevodu mu patrilo vlastnícke právo a tým aj právo s vecou nakladať. Obdarovaný tak
z dôvodov, ktoré neodporujú zákonu, nemôže splniť svoju povinnosť fyzicky odovzdať darcovi predmet
daru a túto povinnosť nemá ani nový vlastník veci. To však nemení nič na tom, že ak boli splnené

podmienky podľa ust. § 630 OZ, vznikla obdarovanému povinnosť dar vrátiť, a ak to nie je možné,
poskytnúť finančnú náhradu, z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Právo darcu na vrátenie daru
založené zákonom totiž nemožno urobiť závislým od toho, ako obdarovaný naloží s predmetom daru,
nemožno ho vylúčiť len preto, že obdarovaný už darovanú vec nemá v držbe. Obdarovaný totiž získal
bezplatne určitú majetkovú hodnotu. Uplatnenie uvedeného výkladu je nevyhnutné, aby v praxi nebolo
možné pripustiť, že obdarovaný sa v prípade, že dar scudzí, môže správať k darcovi hrubo odporujúcim

dobrým mravom, bez toho, aby mu hrozilo, že v dôsledku toho bude povinný dar vrátiť.

31. Vecne správne postupoval súd prvej inštancie, ak následné dokazovanie zameral na zistenie, či boli
naplnené právne skutočnosti podmieňujúce vrátenie daru.

32. Podľa ustálenej súdnej praxe (viď napr. R 88/1998, R 31/1999, R 61/1997) k zániku darovacieho
vzťahu podľa citovaného ustanovenia dochádza na základe dvoch, po sebe nasledujúcich právnych
skutočností: a) hrubého porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo
členom jeho rodiny a b) jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému.

33. Dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium
obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv.
Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované.
Občiansky a ani iný právny predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Napriek tomu je nimi možné
rozumieť súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú

istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti
a majú povahu noriem základných. K naplneniu skutkovej podstaty pre vrátenie daru smeruje len
také závadné konanie obdarovaného voči darcovi, alebo členom jeho rodiny, ktoré z hľadiska svojho
rozsahu a intenzity nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho kolízii s dobrými mravmi. Predpokladom
úspešného uplatnenia práva darcu taktiež nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného, ale

také chovanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov. Obvykle ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie sústavné,
a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a pod. Nie každé
chovanie,ktoréniejevsúladesospoločenskyuznávanýmipravidlamislušnéhochovaniavovzájomných
vzťahoch medzi ľuďmi naplňuje znaky ustanovenia § 630 OZ. Predpokladom aplikácie tohto ustanovenia

je kvalifikované porušenie morálnych pravidiel konkrétnym chovaním obdarovaného, ktorého stupeň
závažnosti je hodnotený podľa objektívnych kritérií a nielen podľa subjektívneho názoru darcu.

34. Negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi, alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať
ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých

vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správania sa jedného
účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním
takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob
komunikácie.Akékoľveknevhodnésprávaniesaobdarovaného,animenejvýznamnéporušeniedobrých
mravov,eštenezakladádarcoviprávodomáhaťsavráteniadaru.Predpokladomúspešnejpožiadavkyna

vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho
prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, t.j. také správanie sa, ktoré s ohľadom
na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.

35. Odvolací súd poukazuje aj na to, že pri posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať

z toho, či ide o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré
svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne
správanie sa musí prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu. Zuvedeného vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je
akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť.

36. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že konanie obdarovaného vytýkané
žalobcom ako darcom vo výzve na vrátenie daru a v žalobe nenapĺňa znaky hrubého porušenia dobrých
mravov, čím neboli naplnené podmienky vyplývajúce z ust. § 630 OZ odôvodňujúce vrátenie daru.

37. Žalobca vo výzve na vrátenie daru špecifikoval konania obdarovaného, v dôsledku ktorých mal za

dôvodné vrátenie daru (finančnej náhrady). Jednalo sa o nasledovné konania: odcudzenie vo výzve
špecifikovaných vecí, od roku 2015 obdarovaný neprejavoval o darcu žiaden záujem, obdarovaný
pohrozil darcovi fyzickým útokom, vybudovanie plota na rozdelenie spoločne užívaného dvora.

38. V prejednávanom spore nebolo preukázané odcudzenie vo výzve špecifikovaných vecí
obdarovaným. Odvolací súd poznamenáva, že žalobca ani nepreukázal, že by bol nadobudol veci,

o ktorých tvrdí, že mu ich obdarovaný odcudzil. Rovnako nebolo preukázané, že obdarovaný
neprejavoval o žalobcu žiaden záujem. V tejto súvislosti súd správne prihliadol aj na správanie
samotného žalobcu, ktoré tiež prispelo ku chladným vzájomným vzťahom vychádzajúc z výpovedí
vypočutých svedkov p. M., p. B., Q. B. a p. N., ktoré uviedli, že samotný žalobca ignoroval možnosti
kontaktu s obdarovaným či ostatnými rodinnými príslušníkmi.

39. Čo sa týka incidentu, keď obdarovaný mal pohroziť darcovi fyzickým útokom, tento bol potvrdený
iba svedkyňou K. (dcérou žalobcu). Ani vypočutí svedkovia p. H. a p. G. sa nevedeli vyjadriť k incidentu
medzi žalobcom a obdarovaným. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu, že toto konanie, ktoré
síce nebolo správne, nemalo intenzitu ani závažnosť takého rozsahu, že by ho bolo možné označiť ako

hrubé porušenie dobrých mravov. Odvolací súd dopĺňa, že svedeckými výpoveďami ostatných svedkov
toto konanie nebolo potvrdené a navyše zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že ani jeden z vypočutých
svedkov nebol priamym svedkom iného vulgárneho či nevhodného správania obdarovaného voči
darcovi. Naopak zo svedeckej výpovede p. M. vyplynulo, že obdarovaný mal svojho otca rád napriek
jeho povahe, a aj keď vo vzťahu mali útlm, staral sa o neho, nosil mu obedy. Rovnako aj z výpovedí

ostatných svedkýň vyplynulo, že obdarovaný sa o otca staral (Q. B.), snažil sa udržiavať s otcom dobrý
vzťah a vždy sa voči nemu slušne správal (Q. E. B.).

40. Ani vybudovanie plota na rozdelenie spoločne užívaného dvora nemožno označiť za také konanie,
ktoré by napĺňalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov.

41. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné
správanie obdarovaného, ale len také, ktoré sa vyznačuje porušením značnej intenzity alebo
sústavnosťou porušovania, fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutí potrebnej pomoci.

42. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania nebolo preukázané sústavné nevhodné správanie sa
obdarovaného voči darcovi, ktoré by dosahovalo intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov.

43. K odvolacej námietke žalobcu, že k naplneniu podstaty pre vrátenie daru môže dôjsť aj pre iné
závadné konania, ktoré nemusia mať intenzitu trestného činu či priestupku, odvolací súd poznamenáva,

že sa s uvedeným tvrdením stotožňuje, avšak nie každé závadné správanie možno kvalifikovať ako
hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré zakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru, na čom sa
ujednotila aj súdna prax.

44. K odvolacej námietke žalobcu, že nezohľadnil vysoký vek žalobcu a to, že sa obdarovaný k nemu

začal správať hrubo urážlivo a vulgárne až vo vyššom veku, odvolací súd poznamenáva, že v spore
nebolo preukázané hrubo urážlivé správanie sa obdarovaného k darcovi.

45. K odvolacej námietke žalobcu, že sa súd dostatočne nevysporiadal s výpoveďou svedkyne p. K.,
dcéry žalobcu, svedka p. H. a výpoveďou žalobcu, odvolací súd uvádza, že tvrdenia žalobcu neboli

vykonaným dokazovaním objektivizované. Svedok O. H. nemal vedomosť o majetkových daroch medzi
darcom a obdarovaným, a vedomosť o tom, že darca nemal dobrý vzťah s obdarovaným ako aj mu
nevrátil nejaké nákladné vozidlá a pod. vedel iba z rozprávania žalobcu a bližšie okolnosti rozporova zlých vzťahov nevedel. Čo sa týka výpovede p. K., ňou uvádzané tvrdenia o zlom správaní syna
k otcovi neboli rovnako objektivizované inými dôkaznými prostriedkami.

46. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých
spočívatentozákon(čl.15ods.1CSP).Žiadendôkaznemápredpísanúzákonnúsilu(čl.15ods.2CSP).
Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP).
Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191

ods. 2 CSP). V zmysle uvedených ustanovení sa proces dokazovania v civilnom sporovom konaní riadi
princípom voľného hodnotenia dôkazov, ktorý spočíva v tom, že sudca je ten, kto jednotlivým vykonaným
dôkazom prisudzuje dôkaznú váhu v konaní, a to podľa pravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie
jednotlivých zásad dokazovania so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Súd preto hodnotí všetky
vykonané dôkazy, ako aj skutkové prednesy strán či iné procesné úkony, podľa svojej voľnej úvahy a
sám určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či na nich môže založiť svoje

skutkové zistenia (teda či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, poprípade v
akom smere), pričom limity jeho úvahy sú jedine ústavnoprávne (zákaz ľubovôle stanovený čl. 2 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky). Inak povedané, súd nie je obmedzovaný zákonnými predpismi v tom
zmysle, ako ten či onen dôkaz hodnotiť, a nie je ani viazaný žiadnym poradím významu a preukázanej
sily jednotlivých dôkazov (viď R V/1968).

47. Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/204/2009 zo 14. septembra 2011,
podľa ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané

procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení
dôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismivtom,akoasakýmvýsledkommázhľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. ... Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).“

48. Odvolací súd má za to, že úvaha súdu prvej inštancie, ktorou hodnotil výpovede strán a
svedkov, nebola svojvoľná či neprimeraná, ale mala racionálny podklad vychádzajúci z predmetu

sporu a konkrétnych okolností prípadu. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že súd sa nedostatočne
vysporiadalsvýpoveďoužalobcu,čisvedkovp.K.ap.H..Prisudzovaniehodnotypravdivostijednotlivým
dôkazom sa deje ich zhodnotením jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti. Myšlienkové závery o
pravdivosti či nepravdivosti dôkazov, ku ktorým súd dospel, preto nepredstavujú akt ľubovôle súdu,
a nie sú ani vecou osobného dojmu či všeobecnej úvahy. Vnútorné presvedčenie o ne/pravdivosti

(ne/vieryhodnosti) účastníckej, svedeckej výpovede je výsledkom logického myšlienkového postupu,
vychádzajúceho z posúdenia objektívnych skutočností vonkajšieho sveta (skutkových okolností),
zistených v konkrétne prejednávanej veci, ako napríklad z rozporov vo výpovedi strany sporu, svedka,
ako aj z rozporov medzi výpoveďou svedka (jej obsahom) a inými vykonanými dôkazmi, zo spôsobu
jeho výpovede, z jeho osobného (nie však z všeobecne postulovaného) vzťahu k veci alebo k osobám

zúčastneným na konaní a pod.

49.Odvolacísúdpovažujezáversúduprvejinštancieotom,ženebolapreukázanáintenzitanevhodného
správania sa obdarovaného, prípadná dlhodobosť pri zohľadnení vzájomnosti správania, ktorá by bola
dôvodom pre vrátenie daru resp. jeho finančnej náhrady sa správny.

50. K odvolacej námietke žalobcu, že obdarovaný nepoprel skutkový stav tvrdený žalobcom, odvolací
súd uvádza, že je síce správny, avšak dodáva, že obdarovaný sa k žalobe ani vyjadriť nemohol, nakoľko
mu nebola ani doručená. Prvá zásielka súdu nebola obdarovanému doručená z dôvodu, že si adresát
zásielku neprevzal v odbernej lehote (16.02.2022 čl. 60, 13.03.2022 čl. 66) a následne vykonaným

šetrením pobytu obdarovaného bolo zistené, že dňa XX.XX.XXXX zomrel. Odvolací súd poznamenáva,
že nebolo povinnosťou obdarovaného reagovať na výzvu na vrátenie daru, a preto nevyjadrenie sa k jej
obsahu nemožno považovať za akceptáciu skutkového stavu uvedeného vo výzve na vrátenie daru.51. K vyjadreniu žalovaných, aby súd odňal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov odvolací súd
poznamenáva, že porovnaním údajov na žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a vyjadrením
žalovaných nezistil, aby žalobca zamlčal skutočnosť, že je vlastníkom nehnuteľnosti na LV č. XXXX.

Na LV č. XXXX, k.ú. C. je totiž ako vlastník zapísaná p. R. S., a v žiadosti o priznanie oslobodenia od
súdnych poplatkov žalobca špecifikoval, že je vlastníkom aj nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX,
k.ú. C.. Z dôvodu, že proti rozsudku vo výroku o trovách konania žalovaní ako osoby oprávnené na
podanie odvolania v tomto rozsahu odvolanie nepodali, odvolací súd o odňatí oslobodenia od súdnych
poplatkov apriznaníplnejnáhradytrovkonanianerozhodoval(bolobyvneprospechstrany,ktorápodala

odvolanie), a navyše o odňatí priznaného oslobodenia by mal rozhodovať súd prvej inštancie.

52. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení

s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá
preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho
konania úspešným žalovaným 1/, 2/. Odvolací súd preto priznal žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).