Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. jún 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/61/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124309183
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6124309183.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr.

Natálie Štrkolcovej a JUDr. Adriána Pažúra, v spore žalobcu: Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo
námestie 3, 811 06 Bratislava 1, IČO: 00 686 930, právne zastúpený: RASLEGAL, s. r. o., so sídlom
Mostová 2, 811 02 Bratislava – Staré mesto, IČO: 36 855 561, proti žalovanému v 1. rade: J.O.MAX s.
r. o., so sídlom Vŕbová 218, 049 45 Jovice, IČO: 53 073 096, žalovanému v 2. rade: A. B. C., nar. XX.
XXXX XXXX, trvale bytom D. XXX, XXX XX B., obaja právne zastúpení: LEGAL IURIS - advokátska
kancelária s.r.o., so sídlom Tehelná 11, 048 01 Rožňava, IČO: 47 242 795, o zaplatenie 29.672,48 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 1. a 2. rade proti rozsudku Mestského súdu Košice, č. k.

88Cb/45/2024-178 z 9. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č. k. 88Cb/45/2024-178 z 9. januára 2025.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v spore o zaplatenie 29.672,48 eur s príslušenstvom
titulom nesplateného úveru rozhodol vo výroku I. takto: Žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú
povinní zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 29.672,48 eur spolu s úrokmi vo výške 930,87 eur, s úrokmi z
omeškania vo výške 123,36 eur, s úrokmi z omeškania vo výške 25,00 % ročne zo sumy 29.672,48 eur

od24.januára2024dozaplateniaaspaušálnounáhradounákladovspojenýchsuplatnenímpohľadávky
vo výške 40,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť plniť druhého zo žalovaných; vo výroku II. takto:
Žalobcovi priznáva voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %
účelnevynaloženýchtrovkonaniastým,žeovýškenáhradytrovkonaniabuderozhodnutésamostatným
uznesením súdom prvej inštancie.

2. Žalobca svoju žalobu o zaplatenie 29.672,48 eur s príslušenstvom odôvodnil tým, že na základe
Zmluvy o splátkovom úvere č. 8080398031 a v nej inkorporovanej Dohody o ručení, uzatvorených v
spojení so Všeobecnými úverovými podmienkami Tatra banky, a.s. a podľa ustanovení § 497 až § 507 a
§ 303 a nasl. Obchodného zákonníka dňa 5. septembra 2022 medzi ním ako veriteľom a žalovaným v 1.
rade ako dlžníkom a žalovaným v 2. rade ako ručiteľom, poskytol žalovanému v 1. rade na podnikateľské
účely investičný splátkový úver vo výške 35.000,- eur (článok I. Zmluvy), a to pri úrokovej sadzbe v čase
poskytnutiaúveruvovýškeúrokovejmarže1,99%ročne,sosplatnosťouúrokovvždykultimumesiaca,s

výškousplátky487,-eurasúrokomzomeškaniavovýške25,00%ročne.Žalobcazdôraznil,žezmluvný
vzťah sa spravuje príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, a to tak pri postavení žalovaného
v 1. rade (dlžníka), ako aj pri postavení žalovaného v 2. rade (ručiteľa), ktorý v čase poskytnutia úveru,
ako aj podania žaloby, mal postavenie jediného spoločníka a jedného z konateľov žalovaného v 1. rade.Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný v 1. rade nedodržal povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy (článok VIII.
bod 8.1. zmluvy) a dohodnuté splátky neplnil riadne a včas. Na základe toho žalobca následne pristúpil k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru (v súlade s ustanovením článku XIII. bodu 13.2. písm. a. a podľa

bodu 13.3. Všeobecných úverových podmienok Tatra banky, a.s.). Žalovaného v 1. rade a žalovaného
v 2. rade (ako ručiteľa) žalobca osobitnými výzvami vyzval na zaplatenie dlžnej sumy v celkovej výške
31.488,36 eur, pričom im poskytol dodatočnú lehotu splatnosti piatich dní odo dňa doručenia vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti. Napriek uvedenému žalovaní k úhrade svojho dlhu pristúpili iba v časti, a to v
sume 761,65 eur, a teda v ostatnom rozsahu zostali ich záväzky nevysporiadané. Vychádzajúc z výpisu

z bankovej knihy (aktuálny stav úveru) z 26. apríla 2024, žalobca špecifikoval uplatnený nárok tak, že
tento pozostáva z istiny vo výške 29.672,48 eur, pozostávajúcej z nesplatenej istiny úveru (29.640,48
eur) a neuhradených dlžných poplatkov (32,- eur); z úrokov vzniknutých do zosplatnenia úveru vo výške
930,87 eur; z úrokov z omeškania vzniknutých do zosplatnenia úveru vo výške 123,36 eur; z úrokov z
omeškania vzniknutých po zosplatnení úveru v zákonnej výške 13,50 % ročne od prvého dňa omeškania
po zosplatnení úveru, t. j. od 24. januára 2024, kedy sa žalovaný v 1. rade dostal do omeškania

so zaplatením celého dlhu s ohľadom na to, že Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti bolo
odoslané dňa 15. januára 2024, do sféry dispozície sa dostalo najneskôr dňa 18. januára 2024 a prvý
deň omeškania nastal po márnom uplynutí päťdňovej lehoty na zaplatenie dlhu, až do zaplatenia, a to
zo sumy 29.672,48 eur; a z náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur.

3.Žalovanínavrhli,abysúdžalobuzamietol,kedyvpodanomodporeprotiplatobnémurozkazuvydanom
upomínacím súdom uviedli, že dlh nebol zosplatnený v zmysle Občianskeho zákonníka a Zákona o
bankách. Poukázali na to, že v spise absentuje doklad o doručení a prevzatí platného zosplatnenia, a
to v lehotách a v termínoch stanovených kogentnými ustanoveniami Zákona o bankách a Občianskeho
zákonníka o zosplatnení.

4. Žalobca v replike k odporu žalovaných označil vyhlásenia žalovaných za bezpredmetné a účelové.
Mal za to, že žalovaní podali odpory len formálne, na základe všeobecných vyhlásení a bez riadneho
popretia jeho skutkových tvrdení, pričom podľa jeho názoru tak konali iba s úmyslom predĺžiť súdne
konanie a oddialiť meritórne rozhodnutie. Poukázal na to, že žalovaní podrobnejšie nešpecifikovali,

aké podmienky pre zosplatnenie ich dlhu a z akých dôvodov neboli podľa nich splnené. V reakcii
na tvrdenia žalovaných žalobca zdôraznil, že medzi zmluvnými stranami boli dohodnuté osobitné
podmienky pre zosplatnenie poskytnutého úveru, a to v článku XIII. VÚP, ktoré tvorili neoddeliteľnú
súčasť úverovej zmluvy. Žalobca upriamil pozornosť na bod 13.2. VÚP, v zmysle ktorého je oprávnený
stanoviť mimoriadnu splatnosť úveru, ak nastane prípad neplnenia, pričom podľa bodu 13.1. písm. a.

VÚP sa prípadom neplnenia rozumie omeškanie dlžníka po dobu viac ako desať dní s akoukoľvek
časťou pohľadávky žalobcu. Konštatoval, keďže žalovaný v 1. rade bol dlhodobo v omeškaní, že
bol oprávnený pristúpiť k zosplatneniu úveru, čo žalovaní nijako nepopreli a ani nepredložili žiadny
dôkaz opaku. Pre vylúčenie pochybností žalobca odkázal na predkladaný prehľad jednotlivých úhrad
žalovaných, z ktorého vyplýva, že dlžník bol konštantne v omeškaní najneskôr od augusta 2023, a teda

v čase zosplatnenia úveru (dňa 12. januára 2024) už bol nepochybne v omeškaní po dobu viac ako
10 dní, a teda boli splnené podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Vyhlásenie žalovaných,
že v spise absentuje doklad o doručení a prevzatí zosplatnenia úveru, označil žalobca za nepravdivé,
poukazujúc na to, že so žalobou predložil súdu aj podací hárok preukazujúci odoslanie príslušných
zásielok. Odkazujúc na bod 16.3. písm. c./ VÚP, podľa ktorého sa všetka korešpondencia doručovaná

prostredníctvom doporučenej pošty považuje za doručenú tretím dňom po dni odoslania, považoval
žalobcadoručenievyhláseníomimoriadnejsplatnostiúveruzariadnepreukázané.Preúplnosťpoukázal
na to, že v zmysle predkladaných výpisov zo systému sledovania zásielok poštového doručovateľa bola
tak zásielka odoslaná žalovanému v 1. rade dňa 15. januára 2024 s podacím číslom RG225003105SK,
akoajzásielkaodoslanážalovanémuv2.radedňa15.januára2024spodacímčíslomRG225003119SK

vydaná svojmu adresátovi dňa 18. januára 2024 na pošte E. F. G.. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca
poukázal na to, že v žalobe si úroky z omeškania z dlžnej sumy pôvodne neuplatnil v celom rozsahu, t.
j. v zmluvne dojednanej sadzbe 25,00 % ročne, ale len v sadzbe uvedenej v nariadení vlády Slovenskej
republiky č. 21/2013 Z. z. Z dôvodu, že žalovaní sa bezdôvodne snažia vyhýbať sa plneniu si svojich
povinností a účelovými námietkami predlžovať súdne konanie, sa však rozhodol uplatniť si úroky z

omeškania v plnej sume dohodnutej zmluvnej sadzby, v nadväznosti na čo požiadal súd o pripustenie
zmeny žaloby v časti úrokov z omeškania tak, aby žalovaných (oproti pôvodnému žalobnému petitu)
zaviazal na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 25,00 % ročne zo sumy 29.672,48 eur od 24.
januára 2024 do zaplatenia.5. Žalovaní v duplike zotrvali na tvrdení, že predmetný úver bol neplatne zosplatnený.

6. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že dňa 5. septembra 2022 uzavrel
žalobca ako veriteľ so žalovaným v 1. rade ako dlžníkom a žalovaným v 2. rade ako ručiteľom Zmluvu
o splátkovom úvere č. 8080398031 a v nej inkorporovanú Dohodu o ručení, na základe ktorej bol
žalovanému v 1. rade poskytnutý na podnikateľské účely splátkový úver vo výške 35.000,- eur pri
úrokovej sadzbe vo výške dohodnutej v zmluve, a jeho vrátenie žalobcovi bolo zabezpečené ručením

žalovaného v 2. rade; že žalovaný v 1. rade neplnil dohodnuté splátky riadne a včas, s úhradou
pohľadávky žalobcu bol v omeškaní po dobu viac ako 10 dní, a to konštantne už od augusta 2023, z
ktorého dôvodu žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, po vyhlásení ktorej žalovaní
pristúpili k úhrade dlhu iba čiastočne, a to v sume 761,65 eur. Sporná nebola výška dlžnej sumy
(30.726,71 eur), ani výška jej jednotlivých zložiek, sumy 29.640,48 eur z titulu istiny, sumy 32,- eur z
titulu neuhradených poplatkov, sumy 930,87 eur z titulu úrokov vyčíslených do zosplatnenia úveru a

sumy 123,36 eur z titulu úrokov z omeškania kapitalizovaných do zosplatnenia úveru, ktoré (skutkové
tvrdenia) súd prvej inštancie považoval v súlade s § 151 ods. 1 CSP za nesporné. Za sporný súd
prvej inštancie považoval charakter vzájomného záväzkového vzťahu, t. j. či v posudzovanej veci
ide o spotrebiteľský úver, ako aj na to nadväzujúce otázky jeho zosplatnenia v súlade s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Zákona o bankách, a tiež tvrdenia o doručení Oznámenia o

vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 12. januára 2024 žalovaným.

7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 261 ods. 1, § 261 ods. 6 písm. d), § 261
ods. 7, § 263 ods. 1, § 303, § 306 ods. 1, § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 504, § 506, § 365
ods. 1, § 369 ods. 1, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, upravujúcich obchodné záväzkové vzťahy,

ručenie, zmluvu o úvere, úroky z úveru, omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce. Ďalej vec právne
posúdil podľa § 45 ods. 1, § 52 ods. 1, § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, upravujúcich prejav vôle
a spotrebiteľské zmluvy.

8. Súd prvej inštancie považoval primárne za potrebné vysporiadať sa s otázkou právneho režimu,

ktorým sa zmluvou založený vzťah strán spravoval, kedy posudzoval záväzkový vzťah žalobcu a
žalovaných ako obchodnoprávny vzťah. Dôvodil, z gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka, že spotrebiteľský vzťah je priamy vzťah medzi dodávateľom, ktorý
spotrebiteľovidodávaurčitúslužbualebotovar,aspotrebiteľom,ktorýtútoslužbualebotovarkonzumuje.
Žalobca poskytol službu – úver – žalovanému v 1. rade, majúcemu postavenie obchodnej spoločnosti,

ktorý bol konzumentom poskytnutého úveru, pričom, ako vyplýva už zo samotného názvu zmluvy,
ale aj jej jednotlivých dojednaní, úver bol žalovanému v 1. rade poskytnutý za účelom financovania
podnikateľských potrieb. V zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, môže byť
spotrebiteľom len fyzická osoba. V prípade dlžníka (žalovaného v 1. rade) teda nemožno uvažovať
o tom, že by bol v pozícii spotrebiteľa. Žalovaný v 2. rade sa zaručil (ručí) za záväzok podnikateľa,

nie spotrebiteľa. Hlavný záväzok vznikol medzi dvoma podnikateľmi (žalobcom a žalovaným v 1.
rade), pričom pri jeho vzniku sa s prihliadnutím na všetky okolnosti týkal ich podnikateľskej činnosti
v zmysle ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Navyše, v zmysle ustanovenia § 261
ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka platí, že bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového
vzťahu, sa ich záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka.

Predmetné peňažné prostriedky teda nemali slúžiť na zabezpečovanie osobných potrieb úverového
dlžníka, keďže ich príjemcom bola právnická osoba – obchodná spoločnosť. Súd prvej inštancie ďalej
uviedol, že aj vedľajší záväzok (t. j. záväzok akcesorický), ktorý vznikol prevzatím ručenia žalovaným
v 2. rade za záväzok žalovaného v 1. rade (obchodnej spoločnosti), skúmal vo vzťahu k hlavnému
záväzku. Základom uvedeného akcesorického vzťahu je zabezpečenie záväzkov úverového dlžníka,

ktoré vyplývajú zo zmluvy uzavretej medzi dvoma podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Ručenie
za splnenie záväzkov žalovaného v 1. rade žalovaný v 2. rade neprevzal za účelom uspokojenia svojich
či dlžníkových osobných potrieb, ale aby umožnil žalovanému v 1. rade – podnikateľovi, ktorého bol
štatutárnym orgánom a spoločníkom, vykonávať podnikateľskú činnosť. Poukázal na rozhodnutie R
18/2017 (ak fyzická osoba, ktorá má ako spoločník alebo štatutárny orgán úzke väzby k obchodnej

spoločnosti,zabezpečujevručiteľskomvzťahuzáväzoktejtospoločnosti,nepovažujesazaspotrebiteľa)
a v tejto súvislosti uviedol, že na ručiteľa nemožno spotrebiteľskú ochranu automaticky vzťahovať len
z dôvodu, že ide o fyzickú osobu, pretože fyzická osoba sa spotrebiteľom môže stať len vo vzťahu
ku konkrétnej zmluve, k predmetu jej plnenia a k tomu, aký má v jeho rámci pomer k dodávateľovi.Žalobca ako veriteľ neposkytol žalovanému 2. rade žiadnu službu ani plnenie, príjemcom úveru bol
výlučne žalovaný v 1. rade. Základom zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 2. rade tak bolo
výlučne zabezpečenie záväzkov dlžníka (žalovaného v 1. rade), ktoré vyplývajú zo zmluvy uzavretej

medzi dvomi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Žalobca teda nemá voči žalovanému v 2. rade
postavenie dodávateľa a ani ho nikdy v danom zmluvnom vzťahu nemal, a preto ani len žalovanému
v 2. rade nemožno poskytnúť spotrebiteľskú ochranu a aj právny vzťah medzi ním a žalobcom treba
hodnotiť ako vzťah obchodnoprávny. Z ustanovenia § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka vyvodil, že
ručenie za záväzky založené podľa Obchodného zákonníka sa riadi vždy Obchodným zákonníkom, a to

aj keď ručiteľ nie je podnikateľom a je fyzickou osobou, preto na predmetný záväzkový vzťah (hlavný i
akcesorický) aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka.

9. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, k obrane žalovaných o nedodržaní kogentných ustanovení
Občianskeho zákonníka a Zákona o bankách o zosplatnení spotrebiteľského úveru (so zreteľom na
vyššie formulovaný záver súdu o aplikácii Obchodného zákonníka), že právo na zosplatnenie úveru

upravuje Obchodný zákonník v ustanovení § 506, ako oprávnenie veriteľa požadovať vrátenie dlžnej
sumy s úrokmi. Uvedené ustanovenie Obchodného zákonníka je dispozitívne (§ 263 ods. 1 Obchodného
zákonníka), strany si môžu podmienky pre odstúpenie od zmluvy dohodnúť odchylne a rovnako sa
môžu odchylne od úpravy v § 506 Obchodného zákonníka dohodnúť, za akých podmienok možno
prehlásiť úver za predčasne splatný bez toho, aby veriteľ súčasne odstúpil od zmluvy. K predčasnej

splatnosti úveru tak môže dôjsť v dôsledku odstúpenia od zmluvy pri omeškaní dlžníka (§ 506) alebo v
dôsledku dohody zmluvných strán o oprávnení prehlásiť úver za predčasne splatný, bez odstúpenia od
zmluvy, v dôsledku čoho účinky zmluvy nezanikajú. Práve k takejto odchylnej úprave od dispozitívneho
ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka, a teda k dohode strán na oprávnení veriteľa stanoviť za
splnenia zmluvne dojednaných podmienok mimoriadnu splatnosť úveru bez súčasného odstúpenia od

zmluvy, došlo aj v posudzovanej veci (viď. článok XIII. bod 13.2. písm. a. a bod 13.3.1. VÚP). Vykonaným
dokazovaním boli preukázané žalobné tvrdenia, že žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru práve podľa článku XIII. bodu 13.2. písm. a. VÚP, v zmysle ktorého je žalobca ako veriteľ
oprávnený stanoviť mimoriadnu splatnosť úveru alebo jeho časti, ak nastane prípad neplnenia, a to
z dôvodu, že v danom prípade nastal prípad neplnenia vymedzený v článku VIII. bode 8.1. Zmluvy

v spojení s článkom XIII. bodom 13.1. písm. a. VÚP, teda že dlžník (žalovaný v 1. rade) bol viac
ako 10 dní v omeškaní so zaplatením pohľadávky veriteľa, príslušenstva pohľadávky veriteľa, súčastí
pohľadávky veriteľa alebo ich častí, keďže ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru bol v zmysle
Výpisu z úverového účtu k úveru číslo: 8080398031 [podľa ktorého boli platby žalovaných postupne,
počnúc 30. septembrom 2022 započítané na úhradu desiatich celých splátok istiny úveru (splatných

30. septembra 2022, 31. októbra 2022, 30. novembra 2022, 31. decembra 2022, 31. januára 2023,
28. februára 2023, 31. marca 2023, 30. apríla 2023, 31. mája 2023 a 30. júna 2023) a časti (vo výške
42,98 eur) v poradí jedenástej splátky (splatnej 31. júla 2023)] v omeškaní s úhradou šiestich splátok
istiny (splatných 31. júla 2023, 31. augusta 2023, 30. septembra 2023, 31. októbra 2023, 30. novembra
2023 a 31. decembra 2023), a teda ku dňu zosplatnenia úveru (k 12. januáru 2024) bol žalovaný v 1.

rade v omeškaní s plnením dohodnutých splátok už viac ako 10 dní. Splnenie podmienok, stranami
dojednaných pre vznik oprávnenia žalobcu (veriteľa) prehlásiť úver za predčasne splatný, teda bolo
v predmetnom prípade preukázané. K tvrdeniu žalovaných, že „v spise absentuje doklad o doručení
a prevzatí platného zosplatnenia“ alebo že „žalobca nepreukázal, že oznámenie o zosplatnení bolo
žalovaným doručené do ich dispozičnej sféry,“ uviedol súd prvej inštancie, že predmetné oznámenie im

bolo doručené. Doručenie oznámenia mal preukázané predloženými listinnými dôkazmi – ePotvrdenkou
s Rozpisom zásielok pre EPH360862584 (na č. l. 32-36 spisu) v spojení s výpismi z nástroja „Sledovanie
zásielok“, dostupného na webovom sídle Slovenskej pošty, a.s. (na č. l. 107-108 spisu). Z označených
listinných dôkazov v kontexte časových súvislostí (keď predmetné oznámenia boli vyhotovené v piatok
12. januára 2024 a sledované zásielky boli podané na poštovú prepravu najbližšie nasledujúci pracovný

deň, t. j. 15. januára 2024), ako aj s prihliadnutím na to, že žalovaní nerozporovali, že obsahom im
adresovaných zásielok, podaných žalobcom na poštovú prepravu dňa 15. januára 2024, bolo práve
uvedené oznámenie z 12. januára 2024, uzavrel, že predmetné oznámenie bolo doručené žalovanému
v 1. rade i žalovanému v 2. rade dňa 18. januára 2024 (do dispozičnej sféry oboch žalovaných sa dostalo
dňa 17. januára 2024 uložením na pošte).

10. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že žalobca si nárok voči žalovaným uplatnil žalobou
dôvodne, a preto mu priznal nárok na istinu vo výške 29.672,48 eur (tvorenej dlžnou istinou a dlžnými
poplatkami), zmluvný úrok v dohodnutej výške, uplatnený v kapitalizovanej podobe ku dňu zosplatneniaúveru vo výške 930,87 eur, keďže žalovaní sa s úhradou žalovanej sumy istiny úveru a predtým aj
jej splatných splátok dostali do omeškania. V súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka priznal
žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania, a to uplatnený v kapitalizovanej podobe ku dňu zosplatnenia

úveru vo výške 123,36 eur a ďalej pokračujúci v zmluvnými stranami dohodnutej výške 25,00 % ročne zo
sumy 29.672,48 eur od 24. januára 2024 do zaplatenia (oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
a výzva na zaplatenie z 12. januára 2024 sa do dispozičnej sféry oboch žalovaných dostalo 17. januára
2024, dodatočne poskytnutá päťdňová lehota na plnenie tak uplynula 22. januára 2024, a teda žalovaní
sa s úhradou celej žalovanej istiny dostali do omeškania dňa 23. januára 2024, od ktorého dátumu

by mal žalobca nárok na úroky z omeškania, avšak keďže tieto si uplatnil až od 24. januára 2024).
Súd prvej inštancie z rovnakého dôvodu (omeškania žalovaných so splnením peňažného záväzku),
keďže v posudzovanej veci ide o vzťah spadajúci pod režim Obchodného zákonníka, žalobcovi priznal
aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- eur.

11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.

Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100,00 % účelne vynaložených trov konania proti žalovaným.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní a navrhli, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

a zároveň im priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

13. Odvolanie žalovaní odôvodnili odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g), h) CSP.

14. Žalovaní v podanom odvolaní dôvodili, že súd pri rozhodovaní nezohľadnil, že vzťah medzi žalobcom

a žalovaným v 2. rade je vzťahom spotrebiteľským a preto mal súd pri skúmaní dôvodnosti žaloby
preskúmať podmienky zosplatnenia úveru, pri ktorom žalobca nepostupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami práva, žalovaného v 2. rade neupovedomil o možnosti zosplatnenia úveru pred tým, ako
k tomuto kroku pristúpil. Súd zároveň nevzal do úvahy skutočnosť, či žalovaní budú vôbec schopní nárok
žalobcu uspokojiť, žalovaní odvolací súd žiadajú o umožnenie plnenia nároku žalobcu v splátkach, ak

sa odvolací súd stotožní s právnymi závermi súdu prvej inštancie.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že neobsahuje žiadnu relevantnú
argumentáciu, nebude sa k nemu osobitne vyjadrovať. Poukázal na to, že žalovaný v 2. rade v roku
2022 v prospech svojich rodičov urobil odporovateľný právny úkon tak, aby svoj nehnuteľný majetok

ukryl pred žalobcom ako jeho veriteľom, vec zatiaľ nie je právoplatne rozhodnutá. Z tohto dôvodu tu nie
je žiadny priestor na povoľovanie akýchkoľvek splátok, keďže žalovaný v 2. rade už v minulosti konal
in fraudem creditoris.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných, ktoré bolo podané

v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - §
385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

17. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP verejne vyhlásený, čo
bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

18. Z hľadiska procesnej ekonómie odvolací súd primárne upriamuje pozornosť žalovaných na
zodpovednosť odvolateľa za vymedzenie svojich odvolacích dôvodov a na to nadväzujúcu principiálnu

viazanosť odvolacieho súdu, takto formulovanými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd
nemôže (princíp rovnosti sporových strán a princíp kontradiktórnosti súdneho konania) za odvolateľa
(resp. za sporovú stranu) z vlastnej iniciatívy dotvoriť/vymyslieť právnu argumentáciu slúžiacu na
spochybnenie záverov súdu prvej inštancie. Žalovaní odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d),
e), f), g), h) CSP skutkovo neodôvodnili.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sastrane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že
dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť
súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami,
ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001,
II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa čl. 6 ods. 1 CSP, strany sporu majú v konaní rovné postavenie
spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu, s cieľom
vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane

poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t. j. aby každej procesnej strane
bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán
predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a
právo zúčastniť sa pojednávania, a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného

práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

20. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následoknesprávnerozhodnutievoveci),odvolacísúduvádza,žeinouvadousarozumietaképorušenie

procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o
porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP,
ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho
rozhodnutia vo veci samej.

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP (neúplnosť zistenia skutkového stavu) je v
sporovomkonaníodvolacímdôvodomlenzapredpokladu,žepríčinouneúplnýchskutkovýchzisteníbola
okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne
významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná
okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím

dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne
označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti,
ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne
významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti,

alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené, spôsobom vyplývajúcim
z ustanovení CSP o vykonávaní dokazovania.

23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP je daný vtedy, ak je možné použiť prostriedky
procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré doteraz neboli uplatnené (vo vzťahu k stranám sporu

ich tieto nemohli pred súdom prvej inštancie použiť bez vlastnej viny), v dôsledku ktorých súdom prvej
inštancie zistený skutkový stav neobstojí.24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav
nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

25. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a procesného postupu súdu prvej inštancie

v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov a relevantných odvolacích námietok žalovaných v podanom
odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre
správne a úplné zistenie skutkového stavu prejednávanej veci, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa §
191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie,sporsprávnymspôsobomposúdilajpoprávnejstránke,prisprávnejinterpretáciicitovaných
zákonných ustanovení.

26. Súd prvej inštancie sa vyčerpávajúco venoval všetkým kľúčovým aspektom sporu, v rozhodnutí sa
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi tvrdeniami a argumentmi sporových strán, jasne a zrozumiteľne
vysvetlil dôvodnosť uplatneného nároku z hľadiska hmotného práva, zároveň odkázal i na závery
rozhodovacej praxe, vo veci rozhodol v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu a princípu právnej

istoty. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie reagoval a dal stranám sporu (aj
žalovaným) odpovede na tie argumenty týkajúce sa skutkovej a právnej stránky veci, ktoré z hľadiska
výsledku rozhodnutia v danom spore boli podstatné a relevantné. Odvolací súd sa stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§
387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva nasledovné:

27. Predmetom konania je nárok žalobcu na úhradu pohľadávky 29.672,48 eur s príslušenstvom
titulom nesplateného úveru poskytnutého žalovanému v 1. rade ako úverovému dlžníkovi, ktorá bola
zabezpečená ručiteľským vyhlásením žalovaného v 2. rade.

28. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca ako veriteľ a žalovaný v 1. rade ako dlžník uzatvorili
úverovú zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému v 1. rade úver, ktorý nebol vrátený
v plnej výške. Poskytnutie úveru bolo zabezpečené ručiteľským vyhlásením žalovaného v 2. rade.

29. Žalovaní v priebehu konania len všeobecne namietali, že dlh nebol zosplatnený v zmysle

Občianskeho zákonníka a Zákona o bankách. V podanom odvolaní žiadali preskúmať podmienky
zosplatnenia úveru vo vzťahu k žalovanému v 2. rade a zároveň žiadali o umožnenie plnenia nároku
žalobcu v splátkach s tým, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade je vzťahom spotrebiteľským.

30. Ako už odvolací súd uviedol, súd prvej inštancie sa vyčerpávajúco venoval všetkým kľúčovým

aspektom sporu, v rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi tvrdeniami a argumentmi
sporových strán, jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvodnosť uplatneného nároku z hľadiska hmotného
práva. To platí aj vo vzťahu k dôvodom, prečo vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade nie je
vzťahom spotrebiteľským, ako došlo k zosplatneniu úveru a oznámeniu o zosplatnení. Odvolací súd sa s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje a vzhľadom na podrobné zdôvodnenie súdom prvej

inštancie, nepokladá za potrebné uvádzať iné argumenty týkajúce sa skutkovej a právnej stránky veci.

31. Vo vzťahu o umožnenie plnenia nároku žalobcu v splátkach zo strany žalovaných, odvolací súd
primárne poukazuje na znenie ustanovenia § 232 ods. 3 CSP, ktorým je určené prioritné pravidlo,
že v prípade povinnosti uloženej súdom, je túto povinný subjekt splniť do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Výnimka z tejto zásady je založená na úvahe súdu, pričom ani určenie povinnosti plniť v
splátkach fakticky nepredstavuje nič iné, ako len spôsob vyjadrenia dlhšej lehoty, s čím zákon počíta
ustanovením § 232 ods. 4 CSP. Súd však môže dlhšiu lehotu určiť len výnimočne a v odôvodnených
prípadoch, t. j. na základe zistení potrebných skutočností vyplývajúcich z okolností toho ktorého
konkrétneho prípadu. Priznanie „takejto exkluzivity“ musí povinný subjekt preukázať.

32. Pokiaľ žalovaní v odvolaní žiadali, aby odvolací súd umožnil plnenie nároku žalobcu v splátkach,
odvolací súd poukazuje, že v súlade s § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne
uvádzaťpodstatnéarozhodujúceskutkovétvrdenia,týkajúcesasporu.Samotnécivilnésporovékonanieje konaním dôkazným, čo znamená, že stranu zaťažuje v konaní povinnosť tvrdenia a povinnosť
navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, preukazujúce jeho pravdivosť. Ak strana sporu v konaní nesplní
svoju povinnosť tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, alebo ak sa navrhnuté

dôkazy nevzťahujú na jeho tvrdenia, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súdu neostáva iné, len
zhodnotiť túto procesnú situáciu v jeho neprospech vo výsledku (rozhodnutí vo veci samej), lebo tvrdená
okolnosť nebude preukázaná. V sporovom konaní, dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností, leží
na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky;
ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí.

33. Rozdiel medzi sporovým a mimosporovým konaním spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimosporovom
konaní je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na
(ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až
vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore
(s výnimkou sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností

povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“
na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v
momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k
ďalším skutkovým zisteniam.

34. Nič teda nebránilo žalovaným v konaní na súde prvej inštancie, aby prípadne svoje nepriaznivé
pomery preukázali príslušnými dôkazmi. Tieto žalovaní zároveň neprodukovali ani v odvolacom konaní.

35. Hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanému, ktorého platobnú povinnosť určil, priznať výhodu
splátok,jenajmävýškapriznanéhoplnenia,platobnáschopnosťžalovanéhoajvkonaníprejavenásnaha

o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania
a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení, súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých
splátok, nebolo v riešenom prípade vzhľadom na osobné pomery žalobcu, príliš ťaživé.

36. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti aj vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaných, že

žalovaný v 2. rade v roku 2022 v prospech svojich rodičov urobil odporovateľný právny úkon tak, aby svoj
nehnuteľný majetok ukryl pred žalobcom ako jeho veriteľom. V kontexte toho žalobca predložil rozsudok
Okresného súdu Rožňava, vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/40/2024 v znení opravného
uznesenia, ako aj neodkladné opatrenie vydané v tom istom konaní (č. l. 206 a nasl. spisu súdu
prvej inštancie), ktorým súd určil, že právny úkon žalovaného v 2. rade v prospech svojich rodičov

(darovacia zmluva), je voči žalobcovi neúčinný (neodkladným opatrením bolo zároveň žalovanému
v 2. rade zakázané nakladať so spoluvlastníckym podielom k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom
odporovateľného úkonu do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej). Aj z uvedeného dôvodu prípadná
úvaha súdu, či má žalovanému v 2. rade, ktorého platobnú povinnosť určil spolu so žalovaným v 1.
rade, priznať výhodu splátok, by bola v protiklade s jeho konaním, keďže nejaví žiadnu snahu o plnenie

záväzku, naopak vykonáva úkony v snahe vyhnúť sa plneniu.

37. Odvolací súd preto nevzhliadol dôvody na prípadnú zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie
a umožniť žalovaným plnenie nároku žalobcu v splátkach.

38. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec
správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne, keď mal v konaní preukázané, že žalovaný v 1. rade
nesplnil svoj záväzok, vrátiť žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky na základe úverovej zmluvy a
žalovaný v 2. rade na seba prevzal ručiteľský záväzok, za záväzok žalovaného v 1. rade na ich úhradu
voči žalobcovi a zaviazal žalovaného v 1. rade ako primárneho dlžníka a žalovaného v 2. rade ako

ručiteľa, na úhradu pohľadávky 29.672,48 eur s príslušenstvom.

39.Vzhľadomnavyššieuvedené,odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávnypotvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP.

40. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil aj rozsudok súdu prvej inštancie v závislom výroku o
náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal úspešnému žalobcovi nárok na plnú náhradu
trov prvoinštančného konania voči neúspešným žalovaným podľa § 255 ods. 1 CSP, ako vecne správny.41. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný, priznal
plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré sú povinní nahradiť neúspešní žalovaní. O výške trov tohto

odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie, samostatným uznesením.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na

súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods.
2 CSP, ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).