Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. január 2024

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 29C/45/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0022203771
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Marianna Kertésová

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2024:0022203771.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, sudkyňou JUDr. Ing. Mariannou Kertésovou, v spore žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, C. XXX, XXX XX D., právne zast.: Vašiv & Partners s.r.o. , IČO: 47 238 836 Murgašova 3,
040 01 Košice proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, 812 72 Bratislava , o náhradu škody 5.330,44 EUR s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 2.700,-Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanej, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 18.8.2022 domáhal prostredníctvom svojho právneho
zástupcu zaplatenia peňažnej náhrady vo výške 35% zo sumy, ktorou je príslušná časť žalobcovho
služobného platu za každú začatú hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl.
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorá predstavovala sumu 5.330,44 €.

2. V žalobe žalobca uviedol, že svoj nárok uplatňuje ako náhradu škody podľa § 13 ods. 2 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník ( ďalej len „OZ” ) z dôvodu nesprávneho prebratia smernice Európskej
únie Slovenskou republikou - Ministerstvom vnútra SR, v dôsledku ktorej mu vznikla škoda. V žalobe
okrem iného tiež uviedol, že príslušnosť súdu v prejednávanej veci je podľa ustanovenia § 19 písm.
b ) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP”). Uviedol, že je príslušníkom
Hasičského a záchranného zboru SR, zaradeným na výkon štátnej služby v Sobranciach. Štátnu službu
vykonáva v zmenovej službe, t.j. v službe s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom. Organizácia

času práce zmenných hasičov je upravená v pokyne prezidenta Hasičského a záchranného zboru o
vnútornej organizácii Hasičského a záchranného zboru na operatívno- technickom úseku zo dňa
30.8.2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke pokynov prezídia Hasičského a záchranného zboru č. 35
z roku 2012. Podľa čl. 3, bodu (1): „Začiatok výkonu zmenovej služby je o 7.00h a koniec výkonu
zmenovej služby je o 7.00 h. nasledujúceho dňa...”. Podľa vzoru poriadku výkonu zmenovej služby, ktorý
tvorí prílohu č. 2 a č.3 Pokynu, pripadá zo zmeny trvajúcej 24 hodín na výkon služby 16,5 hodín a na
výkon služobnej pohotovosti 7,5 hodín. V priebehu celej zmenovej služby je žalobca povinný zdržiavať

sa fyzicky v mieste výkonu štátnej služby a v prípade potreby musí byť pripravený bezodkladne plniť
úlohy HaZZ. Po odpracovaní 24-hodinovej zmeny nasleduje 48 hodín odpočinku. Takýmto spôsobom
sa striedajú tri hasičské zmeny. Po týždni v ktorom žalobca odpracuje tri 24-hodinové zmeny, teda spolu
72 hodín týždenne, ( napr. 1., 4. a 7. deň v týždni), nasledujú dva týždne, počas ktorých odpracujedve 24-hodinové zmeny, teda spolu 48 hodín týždenne ( napr. 2. a 5. deň v týždni, resp. 3. a 6. deň
v týždni). Priemerne tak, žalobca odpracuje týždenne 56 hodín ( 72h + 48h + 48h/ 3 =56h), teda
8 hodín nad limit stanovený právom Európskej únie. Pri priemernom počte týždňov v roku 52,179)

to predstavuje 417,4 hodín odpracovaných nad limit ročne. V dôsledku toho trávi žalobca v mieste
výkonu štátnej služby viac času, než je podľa smernice prípustné a prichádza tak o čas na oddych
a regeneráciu po fyzicky i psychicky náročnej práci, ako aj o čas na budovanie vzťahov s rodinou a
priateľmi, čím dochádza k porušeniu jeho práva na odpočinok, súkromie a rodinný život. Zmena je
rozdelená na aktívnu časť ( výkon služby) a neaktívnu časť ( pracovnú pohotovosť). Podľa platných

právnych predpisov sa pracovná pohotovosť nezapočítava do fondu pracovného času a žalobcovi za
ňu neprináleží plat, ale iba náhrada vo výške 15 % platového stupňa, do ktorého je zaradený. Žalobca
v období od augusta 2019 do júla 2022 odpracoval pohotovosť v trvaní 1855,50 hodín. K úniovej
úprave pracovného času zamestnancov poukázal na Smernicu 2003/88/ES Európskeho parlamentu a
Rady. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych
dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Tento článok ukladá členským štátom zabezpečiť, aby

maximálny týždenný pracovný čas neprekračoval 48 hodín. Poukázal na to, že Súdny dvor prijal
uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými
službami verejnej hasičskej služby patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88. Vzhľadom na
aktuálne znenie ZoHZZ sa žalobca domnieva, že napriek tomu, že príloha č.4 k ZoHZZ uvádza, že do
jeho znenia bola prebratá smernica, znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje,

nakoľkožiadneustanovenieZoHZZneupravuje,žeslužobnápohotovosťhasičovvmiestevýkonuslužby
jepovažovanázasúčasťichslužobnéhočasu. ĎalšímtranspozičnýmnedostatkomZákonaohasičskom
a záchrannom zbore podľa žalobcu je , že smernica 2003/88/ES nepreberá ustanovenie jej čl. 6 písm.
b), stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín, napriek tomu, že podrobne definuje
termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia. Podstata spočíva v

tom, služobnú pohotovosť hasičov Zákon o hasičskom a záchrannom zbore nepovažuje za súčasť ich
týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. Takáto právna úprava preto zakladá porušenie
čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES Slovenskou republikou ako členským štátom EÚ a priznáva právo
na náhradu škody postihnutým jednotlivcom. V dôsledku nesprávnej transpozície a aplikácie Smernice
je žalobca nútený pracovať nad rámec týždenného pracovného času, v dôsledku čoho stráca čas

na odpočinok, na ktorý by mal nárok, ak by bol jeho maximálny týždenný čas garantovaný právom
únie dodržaný. V sledovanom období bola žalobcovi nariadená pracovná pohotovosť v trvaní 1855,50
hodín. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Únia založená ( pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 1991, Francovich a i., C-6/90 a

C-9/90, Zb. s I-5357, bod 35; z 5. marca 1996, Brasserie du pecheur a Factortame, C-46/93 a C-48/93,
Zb. s. I- 1029, bod 31). Súdny dvor teda rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu,
keď sú splnené tri podmienky, t.j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným
jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť ( pozri v tomto zmysle rozsudok Transportes Urbanos

y Servicios Generales, bod 30). Uplatnenie týchto podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť
členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy
v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie ( pozri rozsudok z 12. decembra
2006, Test Claimants in the FII Group Litigation, C-446/04, Zb. s.I-11753,). Pokiaľ ide o rozsah náhrady
škody spôsobenej porušením práva Únie jednotlivcovi táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť

skutočnú ochranu jeho práv. Úniové právo neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu
škody, ale len úpravu v zmysle ktorej nemôžu byť podmienky náhrady škody ( ktorá má základ
priamo v práve Únie ) stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách menej výhodné ako podmienky,
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy ( zásada ekvivalencie). V slovenskom
právnom poriadku neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti konania o náhradu škody

spôsobenej porušením úniového práva jednotlivcom a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť
k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a súčasne vychádzajúc z povahy škody, ktorá má
nemajetkovú povahu ( škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca
nárok v prípade rešpektovanie jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok jej
uplatneniavslovenskomprávnomporiadku,pretomožnoanalogickypoužiťpravidlátýkajúcesanáhrady

nemajetkovejujmyfyzickejosobypodľa§11-13OZ,nakoľkotietoustanoveniaupravujúvzťahyobsahom
aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V dôsledku
toho ( a berúc do úvahy citovanú judikatúru ESD) možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa
úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádzav peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje ust. § 13 ods. 2 OZ, ktoré ustanovenie
uvádza prípady, kedy je možné vzhľadom na intenzitu zásahu proti osobnosti fyzickej osoby priznať
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len demonštratívne. Podľa názoru žalobcu je vzhľadom na

právne a skutkové okolnosti jeho veci pre určenie výšky škody svojim obsahom najbližšie ustanovenie
§ 122 ods.2 písm. a) ZoHazz, podľa ktorého ak je príslušníkovi nariadená služobná pohotovosť na
pracovisku, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou
jepríslušnáčasťjehoslužobnéhoplatu.Nazákladeuvedenéhožiadaoodškodnenievoformevyplatenia
primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku vo výške 35 % ( 50 % - 15%) zo sumy, ktorou je

príslušná časť jeho služobného platu.

3. Žalobca k žalobe doložil výplatné pásky žalobcu za obdobie august 2019 až jún 2022, pokyn
prezidenta Hasičského a záchranného zboru o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného
zboru na operatívno- technickom úseku zo dňa 30.8.2012, tabuľku odpracovaných hodín pracovnej
pohotovosti na pracovisku, vyplatených a požadovaných náhrad, rozsudok Krajského súdu Košice zo

dňa 13.5.2020, sp.zn. 9CoPr/1/2019.

4. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila v podaní doručenom súdu dňa 13.10.2022 (č.l.81) pričom vzniesla
námietku nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody na súde, ktorou je
predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z.. Žalovaná je toho názoru, že žaloba má neodstrániteľnú vadu v podobe nesplnenia procesnej
podmienky konania, nakoľko nedošlo k predbežnému prerokovaniu nároku s príslušným orgánom
a preto je potrebné konanie zastaviť. Predmetný zákon vymedzuje rozsah zodpovednosti štátu za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci. Hmotnoprávnymi predpokladmi zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci je kumulatívne splnenie

nasledovných predpokladov: a) protiprávny úkon ( nesprávny úradný postup), b) škoda, c) príčinná
súvislosť. V zmysle ustálenej súdnej praxe v súvislosti s uplatňovaním náhrady škody titulom zákona
č. 514/2003 Z.z., ak nie je preukázaný prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súd
sa s poukazom na účelnosť a hospodárnosť súdneho konania naplnením ďalších dvoch predpokladov
nezaoberá. Poukázala na to, že prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu nebol naplnený.

Medzi stranami sporu je nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky služby, ktoré v
služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonal. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi
nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde. Za každú hodinu
výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj za nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené príslušné
zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno v súlade s predmetným zákonom. Nakoľko

všetky mzdové náležitosti boli žalobcovi vyplatené nie je žalovanému zrejmé, akým titulom mohla
žalobcovi vzniknúť škoda. Štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich
zásahovú činnosť( ktorá je špecifická nerovnomerne rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo
nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným

pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje
aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov ( napr.
v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré
príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného

Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalobca si podľa
nej nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice, nakoľko podľa názoru žalovanej sa smernica nevzťahuje
na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti Smernice stanovuje článok 1
ods. 3, podľa ktorého táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné

v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS. Štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s
nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Z tohto
dôvodužalobcovinemohlavzniknúťškoda,nakoľkoustanoveniasmernicesananehonevzťahujúateda
nie je splnený predpoklad zodpovednosti za škodu. Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci

vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto
dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti
právetýmiosobitnýmičinnosťamislužiebcivilnejochrany,naktorésaSmernice89/391/EHSnevzťahuje.Inak povedané, v súčasnosti iné zložky ( Okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli
zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je

táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanoveniaSmernice2003/88/ESnaprípadžalobcunemôžuaplikovať,pretožalobcovivzmysležaloby
nemohla vzniknúť žiadna škoda. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť
nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s §
69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe

uvádza. Žalobca tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti,
vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne
vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to,
že smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaná namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej
legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Žalovaná má za to, že ustanovenia § 85, § 91, § 92
zákona č.315/201 Z.z., ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy (čl.3) plne transponujú čl. 2 ods.

1 Smernice 2003/88/ES. Žalovaná pripomína, že predpisy EÚ neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp.
článoksmernicemuselbyťtransponovanýibadojednéhočlánku,resp.odsekuvnútroštátnehoprávneho
aktu členského štátu EÚ. Zároveň nie je nutné, aby bol článok smernice transponovaný explicitne priamo
do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovanej sa žalobcovi nepodarilo ani preukázať, že by existovala
údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.

Žalovaná má za to, že čo sa táka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované
hodinyvzhľadomnapohotovosťanadčasyalebodovolenkuapráceneschopnosť,počasktorýchžalobca
reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody,

aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky
hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času u hasičov v
referenčnom období 6 mesiacov. Žalobca v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného
týždenného pracovného času ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec
nevyplýva či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného

času pri referenčnom období 6 mesiacov. Zo žaloby vyplýva, že žalobca uplatňuje svoje domnelé
nároky, ktoré mali vzniknúť z porušenia jeho práv vyplývajúcich z práva Európskej únie v časovom
období 1.8.2019-31.7.2022. Žalovaná vzniesla námietku premlčania na všetky nároky, ktoré mali
vzniknúť pred dňom, ktorý o dva kalendárne roky predchádza dňu podania žaloby. Žalovaná má za to,
že žalobca, ako ani jeho právny zástupca , v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného

života a najmä zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej
súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorú žalobca požaduje. Žalovaná zároveň namieta neprimeranú výšku požadovanej škody vzhľadom
na rozhodovanie súdov v obdobných veciach. Priemerná výška doposiaľ priznanej škody vo vyššie
uvedených rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.500 Eur až 2.500 Eur. Tiež vzniesla námietku

premlčania, keďže žalobou je možné uplatniť nárok najviac 2 roky spätne. Na záver žalovaná navrhla
konanie zastaviť resp. žalobu zamietnuť. Žalovaná s vyjadrením predložila tabuľku s prehľadom počtu
hodín, ktoré žalobca priemerne strávil na pracovisku počas obdobia od júla 2019 do júla 2022.

5. Žalobca sa vyjadril dňa 14.11.2022 ( č.l.118 ) k vyjadreniu žalovanej tak, že žalobca pri uplatňovaní

svojho nároku žiadnym spôsobom nepoukázal na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.. Predmetom
žaloby nie je náhrada za škodu spôsobenú nedostatočnou transpozíciou smernice podľa zákona
514/2003 Z.z, ale za škodu spôsobenú porušením úniového práva žalobcu na 48 hodinový pracovný čas
a porušenie tohto práva zakladá pre neho nárok na náhradu škody pred vnútroštátnym súdom členského
štátu EÚ. Nejde teda o nárok na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ale o zodpovednosť SR

na náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového právneho poriadku. Tvrdenie žalovanej
o tom, že činnosť príslušníkov HaZZ je možné subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti
Smernice Rady z 12. júna 1989 č. 89/391/EHS, je vyvrátené rozhodovacou činnosťou ESD, ktorý
napr. v konaniach C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a i. uviedol, že výnimky z pôsobnosti
uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco, nakoľko boli prijaté len na

účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a
poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa
- pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto
popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ust., sa jasneodlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka
Záchranného a hasičského zboru. S uvedeným tvrdením žalovanej sa žalobca už vysporiadal v bodoch
22.a23.podanejžaloby.Predmetomtohtosporovéhokonaniajeuplatňovanienárokunanáhraduškody,

ktorá mala žalobcovi vzniknúť z dôvodu porušenia jeho úniového práva na 48-hodinový pracovný čas a
nie rozhodovanie o nárokoch žalobcu z jeho štátnozamestnaneckého, resp. služobného pomeru. Je to
spor žalobcu so Slovenskou republikou - zastúpenou Ministerstvom vnútra SR o náhradu škody, ktorá
žalobcovi mala byť spôsobená porušením úniového práva garantovaného vyššie uvedenou smernicovu,
gestorom ktorej je Ministerstvo vnútra SR. Z uvedeného dôvodu je žalobca presvedčený, že pasívna

vecnálegitimáciaSlovenskejrepublikyzastúpenejMinisterstvomvnútraSRjedaná.Vychádzajúzbodov
45,46 a 61 rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-429/09 je jasné, že zodpovednostným subjektom
za prípadné porušenie práva Únie , ktoré vedie k vzniku škody spôsobenej jednotlivcovi je samotný
štát, v ktorom takéto porušenie práva Únie nastalo, bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Výklad žalovanej v jej
vyjadrení k žalobe, v ktorom cituje, akým spôsobom sa viaceré ustanovenia Smernice premietli do

zákona, podľa žalobcu nespĺňa požiadavky úniového práva, nakoľko je len formálny a nedosahuje sa
ním Smernicou požadovaný výsledok. Je zrejmé, že ZoHZZ svojou úpravou nielen, že nereflektuje 48
hodinový týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti
a ich usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno konštatovať, zvlášť so
zreteľom na spôsob, akým žalovaná aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia zákona HZZ interpretuje,

že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nad tento rozsah sa v tejto úprave priamo
rátalo, spoliehajúc sa na to, že pracovná pohotovosť do smernicou 2003/88/ES regulovaného fondu
prácenespadá,atiežajnato,žezjejpôsobnostijetátokategóriazamestnancovvyňatá.Žalobcajetoho
názoru, že určujúcim na posúdenie hodnoty nemajetkovej ujmy v jeho prípade by malo byť ustanovenie
§ 122 ods. 2 ZoHZZ, ktoré upravuje výšku náhrady za výkon pohotovosti určenej nad rámec služobného

času nakoľko jedna hodina pohotovosti bola nariadené nad rámec služobného času, teda nad rámec
času, za ktorý mu prináleží základný plat.

6. Žalovaná sa vyjadrila k vyjadreniu žalobcu dňa 28.11.2022 (č.l. 146) tak, že trvá na svojom
predchádzajúcom vyjadrení v časti výkladu predmetnej smernice vo vzťahu k nároku na náhradu škody.

Žalovaná zdôraznila, že je potrebné rozlišovať, či žalobca žiada náhradu nemajetkovej ujmy fyzickej
osoby podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka alebo odškodnenie vo forme vyplatenia primeranej
peňažnej náhrady formou doplatku zo sumy. Podotkla, že výška náhrady škody, resp. nemajetkovej
ujmy 5.330,44 Eur, ktorú žalobca požaduje, považuje za zjavne neprimeranú a to aj s porovnaním výšky
náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou

žalobcu podľa ich názoru jednoznačne podstatne vyššia. Žalobca ani jeho právny zástupca v konaní
nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov či
nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by
odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Podľa nej nemožno tabuľky
priložené k žalobe považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje.

Žalovaná vzhľadom k uvedenému opätovne namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie.

7. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 6.10.2023. Pojednávania sa zúčastnil žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý k veci uviedol, že podanou žalobou sa domáha
náhrady škody spôsobenej mu porušením práva na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktorý je

garantovaný smernicou EP a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.
Dôvod porušenia jeho práva pramení v nesprávnej transpozícii smernice do právneho poriadku SR,
ktorá v rozpore s právom EÚ a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Európskeho súdneho dvora
nepovažuje čas strávený v pracovnej pohotovosti za čas výkonu štátnej služby. V dôsledku toho trávi
žalobca v mieste výkonu štátnej služby viac času než je podľa smernice prípustné a prichádza tak o čas

na oddych a regeneráciu po fyzicky i psychicky náročnej práci, o čas na budovanie vzťahu s rodinou,
kamarátmi a partnerkou, čím dochádza k porušeniu jeho práva na odpočinok, súkromie a rodinný život.
V zmysle ustálenej judikatúry je pre priznanie nároku na náhradu škody potrebné, aby po 1/ bolo cieľom
porušenej právnej normy priznať jednotlivcom práva; 2/ aby bolo porušenie dostatočne závažné a po
3/ aby medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existovala priama

príčinná súvislosť. Článok VI písm. b smernice predstavuje právnu normu, ktorá jednotlivcom priznáva
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Po druhé, porušenie práva
je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v danej oblasti.
Z judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú žalobca poukázal vo svojich podaniach, jasne vyplýva, žepracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý
pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný času. Pričom to neponecháva
priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti o možnosti opačného výkladu. Čo sa týka tretej podmienky,

ak žalobca v dotknutom období pracoval nad stanovený limit v zmysle smernice ide o zjavné porušenie
judikatúry EÚSD a musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva žalobcu. Pokiaľ
ide o tretiu podmienku, tá je podľa žalobcu naplnená, nakoľko existuje priama príčinná súvislosť medzi
porušením smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času na odpočinok, na ktorý by
mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený porušeným ustanovením dodržaný.

Zo žaloby a z ostatných podaní jednoznačne vyplýva, že žalobca si uplatňuje nárok na náhradu škody.
Občiansky zákonník a ani žiadny iný predpis neustanovuje konkrétny spôsob výpočtu výšky náhrady
škody. Najbližší pre uplatnenie je § 122 ods. 2 písm. a zákona o hasičstve a záchrannom zbore podľa
ktorého ak je príslušníkovi nariadená služobná pohotovosť na pracovisku patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu. Za
čas strávených pohotovostí žalobca dostal iba 15 % priemerného platu, teda výška , ktorú požadujú je

rozdiel medzi 50 % a 15 %. Za dostatočnú a závažnú ujmu považujú to, že žalobca trávil na pracovisku
viac času, než je prípustné v smernici a tým prišiel o svoj voľný čas.

8. Žalovaná sa na danom pojednávaní vyjadrila, že v plnom rozsahu sa pridržiava svojich doterajších
písomných podaní s tým, že predmetná smernica 2006/88/ES zo 4.11.2003 sa na prípad žalobcu

nevzťahuje vzhľadom na negatívne vymedzenie jej pôsobnosti v prípade osobitných činností služieb
civilnej ochrany. Podľa nej žalobca ako aj jeho právny zástupca v konaní nepreukázali zásah do
súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov, čo nepriaznivosť zdravotného
stavu, príčinná súvislosť s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala túto výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.

9. Žalobca na pojednávaní dňa 8.11.2023 v rámci výsluchu uviedol, že v hasičskom a záchrannom
zbore pracuje už 15 rokov. Pracuje 24 hodín a potom má 2 dni voľno. Nástup majú ráno o 7.00 hod.,

kedy dochádza k odovzdávaniu zmien. Majú harmonogram. Podľa plánu zdokonaľovania idú celých
24 hodín do pol jedenástej večer. Do pol šiestej rána majú odpočinok. Aj keď to nie je oddych v pravom
zmysle slova, stále musí byť pripravený plniť si úlohy. Ak príde hlásenie do minúty musia byť vonku.
Na kontrolu chodí aj vedúci s riaditeľom. V prípade dopravnej nehody alebo požiaru domu idú všetci a
piaty, ktorý je pri telefóne musí prebrať správu, vyhlásiť poplach, čiže za ten čas , sa ostatní obliekajú

čakajú za ním , kedy zíde dole. Do minúty sa to nedá všetko stihnúť. Kvôli času strávenému v práci sa
skončil jeho predchádzajúci vzťah. Snúbenica s ktorou má dieťa je momentálne doma na všetko sama
vrátane hospodárstva. Je tu zásah do jeho rodinného života. Počas prvého dňa, ktoré je voľnom spí 8
hodín. Počas tých dvoch voľných dní je k dispozícii na telefóne. Voľno má teda 8 hodín a zvyšných je k
dispozícii. V E. D. 15 minút na to, aby prišiel do práce. Veľakrát mu volali z operačného, že musí isť do

práce. Ujmu pociťuje tak, že nemôže byť doma s rodinou. Občas sa s priateľkou kvôli práci pohádajú.
Nadriadeným sa nepáči, ako si s kolegami menia služby.

10. Žalovaná podaním doručeným súdu dňa 9.1.2024 ( č.l. 252) požiadala súd o ospravedlnenie
jej neúčasti na pojednávaní dňa 24.1.2024 z dôvodu hospodárnosti a zároveň požiadala , aby

súd konal v jej neprítomnosti. V tomto podaní uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich
doterajších písomných podaní s tým, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje
skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku vo
výške 35 % ( 50 % -15%) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu podľa ustanovenia

122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov . Žalovaná nad rámec uvádza, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu
práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať,
či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej
pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné zohľadniť

nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období. Pri výpočte týždenného
pracovného času treba teda počítať na základe referenčných období, a nie každý mesiac jednotlivo, tak
ako to počíta a následne uviedol samotný žalobca v žalobe. Poukázala na skutočnosť, že žalobca si
pri svojich výpočtoch stanovil dlhšie referenčné obdobie ( teda za každý kalendárny rok, t.j. referenčnéobdobia v trvaní až 12 mesiacov), čo je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Ďalej má za to, že
žalobca riadne nepreukázal nárok čo do titulu ani do výšky, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi,
nakoľko samotný predmet sporu označený žalobcom je veľmi zmätočný. Žalobca musí na konkrétnych

skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v
jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Žalovaná má za
to, že žalobca doposiaľ v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života a najmä zásah do
medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v
takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje

( 5.330,44 Eur). Navrhla, aby súd žalobu zamietol.

11. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 24.1.2024 opätovne zdôraznil, že trvajú na podanej
žalobe v celom rozsahu. Vzhľadom na to, že výsledok konania závisí od úvahy súdu, ktorý nemôže
v čase podania žaloby žalobca predpokladať patrí žalobcovi v takýchto konaniach plná náhrada trov
konania aj pri čiastočnom úspechu, čo je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR. Zároveň vyjadril
presvedčenie, že súdom priznaná výška náhrady by mala pôsobiť nielen satisfakčne voči žalobcovi,

ale mala by pôsobiť preventívne a výchovne voči žalovanej, ktorá napriek tomu, že takýchto sporov
je na Slovensku niekoľko stoviek s drvivým úspechom žalobcov, napriek tomu žalovaná neprijala
žiadne systémové opatrenia na to, aby predchádzala porušovania práv žalobcov, nakoľko sa toho času
žalovanej oplatí súdiť a následne odškodňovať hasičov, ako vykonať systémové zmeny.

12. Podľa článku 7, veta druhá a tretia Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov,
ktoré vyžadujú implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

13.Podľačlánku144ods.1ÚstavySR,sudcoviasúprivýkonesvojejfunkcienezávislí,aprirozhodovaní

sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

14. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), súdy prejednávajú a rozhodujú
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány.

15. Podľa § 85 ods. 1 a ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore,
služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii
služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.

16. Podľa § 86 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne
nadväzujúcejslužobnejpohotovostivmiestevykonávaniaštátnejslužbyjenajviac24hodínvslužobnom

dni.

17. Podľa § 91 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z., štátnou službou nadčas je štátna služba
vykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať
štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

18. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

19. Podľa § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z.z., ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje
čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.20. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených
týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej
službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

21. Podľa § 122 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená
služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou
je príslušná časť jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Náhrada
za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu

štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

22. Podľa čl. 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES (ďalej len „Smernica“),
táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej
dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a určité aspekty nočnej práce,
práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

23. Podľa čl. 1 bod 3 Smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle
článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

24. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice, pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje podľa

pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi alebo praxou.

25. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé

obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

26. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.

27. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

28. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať , aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a
aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva došlo.

29.Podľačl.24VšeobecnejDeklarácieľudskýchpráv,každýmáprávonaodpočinokazotavenievrátane
rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.

30. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania súd poznamenáva, že v zmysle § 100 ods. 1 OZ právo
sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na
námietku, dlžníka, ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa
§ 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo

dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz. Ide o tzv. všeobecnú premlčaciu dobu. Ustanovenie § 101 OZ
upravuje všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu, v ktorej sa premlčia všetky práva z občianskoprávnych
vzťahov, pokiaľ sa na ne nevzťahujú ustanovenia o kratšej ( § 106 - 108 OZ) alebo dlhšej ( § 109 a § 110
OZ) premlčacej dobe. Popri dĺžke všeobecnej premlčacej doby zákon súčasne ustanovuje objektívny
začiatok jej plynutia, trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz.

Za tento deň sa považuje deň, kedy sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, t.j. len čo mohla byť
dôvodne podaná žaloba. Nárok žalobcu je preto nutné posudzovať v trojročnej premlčacej dobe, pretože
žaloba na súd bola podaná dňa 18.8.2022, t.j. tri roky spätne od 18.8.2019 do 18.8.2022 (obdobie, kedy
dochádzalo k nemajetkovej ujme žalobcu), t.j. nárok žalobcu v tejto časti nie je premlčaný.31. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán a oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v

spise a zistil nasledovný skutkový stav:

32. Medzi stranami nie je sporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR,
vykonáva stálu štátnu službu v Sobranciach. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým
spôsobom, že na 16 resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň, nadväzuje určená 8 resp. 7,5

hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín.
V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa
služobná pohotovosť za prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne
24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý deň odslúžia hasiči
v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín následne majú dva dni voľna.

33. Počet odpracovaných hodín, čo sa týka služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti u žalobcu,
nebol medzi stranami sporný. Z výplatných pások ( čl. 5-22) a podľa prehľadu a rozsahu nariadených
pracovných pohotovostí ( čl. 40) mal súd za osvedčené, že od augusta roku 2019 odpracoval 1855,50
hodín nad právom únie povolený týždenný limit služobného času, teda v okolnostiach prípadu žalobca
vyše troch rokov pracuje v priemere 56 hodín týždenne, a tak odpracuje každý týždeň 8 hodín nad limit

stanovený a povolený právom Únie, čo pri priemernom počte týždňov 52, 179 je to 417,4 hodín do roka,
a teda za posledné tri roky, to predstavuje 1855,50 odpracovaných hodín nad právom Únie povolený
týždenný limit služobného času.

34. Vzhľadom k tomu, že žalovaná vzniesla námietku pasívnej vecnej legitimácie, súd uvádza,

že žalobca sa domáha náhrady škody za porušenie práva Európskej únie štátom, tak pasívne
legitimovaným je štát - Slovenská republika ako zodpovednostný subjekt. V prípade nášho právneho
poriadku, ktorý upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zák. č.
514/2003 Z.z. vylučuje zodpovednosť Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písm.
a), d) Ústavy SR, ak je smernica Európskej únie implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku

nesprávne alebo ak nie je vôbec implementovaná. To znamená, že takýto nesprávny postup parlamentu
sa nepovažuje za nesprávny úradný postup v zmysle uvedeného zákona a dotknutá osoba sa nemôže
domáhať svojich nárokov zo vzniknutej ujmy podľa jeho ustanovení. V danom prípade je nutné zvážiť
kto a za akých okolností alebo podľa akých pravidiel zodpovedá za vzniknutú ujmu, preto je nutné
uvažovať v zmysle úniového práva, ktoré za zodpovedný subjekt vždy považuje štát, a to v intenciách

objektívnej zodpovednosti. Za podmienky vzniku nároku škody potom považuje okolnosť, že konkrétny
akt úniového práva priznáva súkromnej osobe práva, že došlo ku škode, ktorá nie je nepatrná a napokon
príčinnú súvislosť medzi uvedeným porušením povinnosti štátu a vznikom ujmy na strane tejto osoby.
Slovenskú republiku ako zodpovedný subjekt potom v súdnom konaní musí zastupovať ten ústredný
orgán štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu úniového práva do vnútroštátneho

poriadku, do pôsobnosti ktorého daná oblasť patrí, čo v danom prípade je Ministerstvo vnútra SR do
pôsobnosti ktorého patrí aj správa a riadenie Hasičského a záchranného zboru. Pasívne legitimovaným
v predmetnom konaní je Ministerstvo vnútra SR.

35. Žalovaná namietla, že na štátnu službu hasičov sa Smernica 2003/88/ES nevzťahuje, pretože

táto je subsumovaná pod negatívne vymedzenie pôsobnosti čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. S
týmto tvrdením sa súd nestotožňuje . Súdny dvor sa otázkou, či sa smernica vzťahuje na hasičov
zaoberal narp. Vo veciach Fuß ( C-429/09), Pfeiffer ( C-397/01 až C-403/01), Personalrat der Feuerwefr
Hamburg ( C-52/04) 4l. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností,
verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391

EHS sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné
( priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atd.
a podľa ods. 2 prvej vety sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti služieb civilnej ochrany. Cieľ
smernice 89/391/EHS je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov

pri práce, rozsah jej pôsobnosti je potrebné chápať širšie a výnimky z pôsobnosti naopak zužujúco,
teda nevylučuje z pôsobnosti všetky služby civilnej ochrany, ale len určité osobitné činnosti týchto
služieb. Výnimka bola prijatá iba za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na
ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situáciaosobitného rozsahu- napr. katastrofa- pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova sa odlišuje
od štandardnej obsahovej náplne činnosti a plnenie úloh žalobcu ako hasiča, ktorá sa nevyznačuje

žiadnymiosobitosťamiodporujúcimipoužitieprávnychnoriemEÚoblastiochranybezpečnostiaochrany
zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2
veta prvá smernice 89/391/EHS. Služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňala aj
úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych
činností pri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, musel čeliť udalostiam,

ktoré prirodzene nemožno predvídať, ale za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred
plánovať vrátane pracovného času personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Služobná
činnosť žalobcu ako hasiča tak patrí do pôsobnosti Smernice.

36. Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov
( lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil Súdny dvor EÚ ( ďalej len ESD) vo svojom rozsudku C-

429/09G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného
času v spojení s ďalším riadnym pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov
ďalej uviedol, že: pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas
ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v úprave

stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm.b) uvedenej smernice ( bod
25 Rozsudku ESDC-429/09 z 25.11.2010).

37. Z judikatúry Súdneho dvora vyplývajú aj predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

porušením práva Únie. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu
škody, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať
jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou
poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (C-429/09 - bod 47). Uplatnenie týchto
podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom

porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora
na ich vykonanie (C-524/04 - bod 116). Pokiaľ ide o prvú podmienku, možno konštatovať, že článok
6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek

podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Za týchto podmienok je zjavné, že článok 6 písm. b)
Smernice 2003/88 predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, a teda že prvá
podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je splnená (pozri bližšie body
49 a 50 rozsudku vo veci C-429/09, od ktorého nie je dôvod odchýliť sa vzhľadom na obdobné skutkové

okolnosti prípadu). Pokiaľ ide o druhú podmienku, treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora
dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy
členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň
jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma
ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné,

pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (pozri napr. spojené veci
C-46/93 a C-48/93 - body 55 až 57).V posudzovanom prípade súd dospel k jednoznačnému záveru,
že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nebol do právneho poriadku Slovenskej republiky prebratý
správne, pretože zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu,
vrátane nadčasov, presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s článkom 2 ods. 1

Smernice 2003/88/ES žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom listinnými dokladmi,
vypracovanými zamestnávateľom žalobcu bolo preukázané, že za posudzované obdobie (od augusta
2019 do júla 2022) opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu
presahoval hranicu 48 hodín. Zároveň je tak splnená aj podmienka porušenia práva Únie dostatočne
závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi

je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o
hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na
voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora (C-429/09). Zároveň je splnená je aj tretia podmienka, t. j. podmienka príčinnej súvislosti medziporušením práva Únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s
porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a
to v dôsledku zásahu do práva žalobcu na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR, a tiež do

jeho práva na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca reálne
musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES, a to na úkor seba ako aj svojich
blízkych, pričom tým, že musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať sebe,
svojej rodine, priateľom, záľubám či iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Všetky
predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi tak boli splnené.

38. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5.330,44 Eur, ktorú vyčíslil
ako rozdiel medzi peňažnou náhradou vyplácanou za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnou náhradou za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods.
2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas
žalovaného obdobia, t. j. za obdobie od augusta 2019 do júla 2022.

39. Ak žalovaná tvrdila, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože
neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na
svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku
nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje

zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama
bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky
C-104/89a C-37/90 Mulder, C-46/93a48/93 BrasserieduPécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ,
že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený
alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu,

že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,
alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SD EÚ
vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s
osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi
ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,

preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel
k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by
bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno
preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu

žalovanou pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane
zamestnanca,ktorýpreduplatnenímnárokunasúdenepožiadalzamestnávateľao„dodržiavanienoriem
komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva
Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z
uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß).

( rozsudok KS Košice sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020)

40. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i
psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd

aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 OZ zohľadniac pri určení výšky náhrady
kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

41. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,

aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to
tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok
ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež
Smernice rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných
úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaisteniebezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa

zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel
o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného

času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na
formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď
ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a
práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. (rozsudok KS Košice

sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020) Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany
osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia
dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby
mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 5.330,44 Eur.

42. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do

majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy

súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na

okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

43. Žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá
vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k
zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať,

udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa
objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom voľne
nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať, hoci relax
jevzhľadomnarizikovosťjehoprácenesmiernepotrebný.Právonaodpočinokjeužalobcupermanentne
niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz

vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú,
rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej
sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode
95 Rozsudku Fus, a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na
následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej

ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13
OZ. (rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa 15.10.2019)44. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu
v sume 2.700 Eur nárok, nakoľko porušením práva Únie bolo ( aj doposiaľ je) skutočne do jeho
osobnostnej sféry zasiahnuté vo forme následkov v jeho rodinnom, spoločenskom živote. Žalobca

však dostatočne nepreukázal, že tento zásah sa prejavil vo forme negatívnych následkov na jeho
zdravotnom stave. Z uvedených dôvodov súd žalobu v časti o zaplatenie 2.630,44 eur zamietol.
Vzhľadom na absenciu takýchto následkov súd považoval sumu 2.700 Eur, za primeranú. Zobral pritom
v úvahu i skutočnosť, že žalobcovi priznanú výšku nemajetkovej ujmy súdy priznávajú v obdobných
súdnych sporoch ( napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019,

3CoPr/229/2019, 1CoPr/8/2019).

45. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s čl. 4 ods. 2 CSP. V konaní bol
úspešný žalobca, preto mu súd priznal voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania,
a to vo výške 100% nakoľko stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu.
V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu ak mu bola priznaná aspoň časť

žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurbum zaťažovať procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Nebolo by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou
nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel
hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade je potrebné rozlíšiť, čo
je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo

zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Podľa súdu má právo na plnú
náhradu trov konania, teda vo výške 100 % z dôvodov vyššie uvedených, avšak výlučne iba z prisúdenej
sumy, teda nie zo sumy žalovanej. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v
tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo veci ( § 255 CSP), keďže ten sa skúma
čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.

46. O výške náhrady účelne vynaložených trov konania bude podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd

Michalovce v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania ( § 127 ods. 1 CSP ) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha ( § 363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania ( § 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. ( § 365 ods. 1

CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania ( § 365 ods. 3 CSP).Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnená môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).