Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. marec 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoPr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123235654
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Šulek

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5123235654.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka

a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: iDent, s.r.o., so sídlom
Kollárova 10439/90A, Martin, IČO: 48 206 661, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou BURIK
s.r.o., so sídlom Námestie S. H. Vajanského 2, Martin, IČO: 52 804 364, proti žalovanému: A. A., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom B. C. XXXX/XX, C. - D., právne zastúpený JUDr. Stanislav Stehura, PhD.,
Advokátska kancelária STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom Fraňa Kráľa 2080, Čadca, pracovisko:
Dolný val 574/7, Žilina, IČO: 47 246 863, v konaní o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 46Cpr/3/2023-81 zo dňa

13.5.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeruzaloženéhomedzižalobcomakozamestnávateľomažalovanýmakozamestnancompracovnou
zmluvou zo dňa 1.8.2015, dané žalobcovi zo strany žalovaného listom zo dňa 27.7.2023 doručeným
žalobcovi dňa 28.7.2023, je neplatné. Výrokom II. žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.

1.1
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 69 ods. 1 písm. b/, ods. 3, § 70, § 77, § 78 ods. 1, § 118
ods. 1 a 2, § 15 zákona č. 311/20001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej aj len „ZP“), ďalej podľa § 5 ods. 1
a 2, § 36 ods. 7 a 8, § 36a zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách (ďalej aj len „ZCH“).

1.2 Súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav. Dňa 1.8.2015 (č.l. 8 rub) uzavreli žalobca ako
zamestnávateľ a žalovaný ako zamestnanec pracovnú zmluvu, v zmysle ktorej bol žalovaný zamestnaný
na pracovnej pozícii obchodný zástupca bez skúšobnej doby, odmeňovaný podľa zásad o odmeňovaní
pracovníkov spoločnosti žalobcu. Deň nástupu do práce bol určený na 1.8.2015 a pracovný pomer
bol uzavretý na dobu neurčitú. Z dohody o mzdových nárokoch zo dňa 1.1.2023 (č.l. 33) zistil, že
medzi stranami bola uzavretá dohoda o mzdových nárokoch na 40 hodín pracovného času týždenne,
v zmysle ktorej je mzda žalovaného 1.200,- Eur netto mesačne a vyplácaná je do 20.dňa v mesiaci

nasledujúceho po mesiaci, za ktorý na ňu vznikol zamestnancovi nárok. V mzde je zohľadnená aj zložka
stravného. Dohoda je uzavretá na dobu určitú do 31.12.2023, s účinnosťou od 1.1.2023. Žalovaný
ako zamestnanec doručil listom zo dňa 27.7.2023 (č.l. 8) žalovanému okamžité skončenie pracovného
pomeru, v ktorom ako dôvod vymedzil, že pracovný pomer končí okamžite podľa § 69 ods. 1 písm. b),pričom dôvodom je nevyplatenie časti mzdy a mzdových náhrad. Nevyplatené nároky žiadal vyplatiť
do 20.8.2023 a upozornil na možnosť vymáhania týchto nárokov právnou cestou. Doručenie listu
žalobcovi dňa 28.7.2023 je medzi stranami nesporné, rovnako aj jeho obsah. Následne žalobca –

zamestnávateľ listom zo dňa 7.8.2023 (č.l. 10), doručeným žalovanému dňa 8.8.2023 (č.l. 11) vyzval
žalovaného na pokračovanie v práci, nakoľko mal za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru
je neurčité a nebola dodržaná jednomesačná lehota podľa § 69 ods. 3 ZP. V ďalšom bol žalovaný
vyzvaný, aby nasledujúci deň nastúpil do práce, nakoľko pracovný pomer nekončí, t.j. naďalej trvá.
Listom zo dňa 21.8.2023 žalobca oznámil žalovanému (č.l. 11 rub), že s ním okamžite končí pracovný

pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP, z dôvodu, že nenastúpil po výzve zamestnávateľ najbližší
pracovný deň, t.j. 9.8.2023 do práce, a to bez ospravedlnenia tejto absencie, čím došlo k závažnému
porušeniu pracovnej disciplíny. List bol žalovanému doručený dňa 22.8.2023 (č.l. 12). Z odpovede
Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 25.5.2023 (č.l. 34) doručenej žalovanému mal súd za preukázané,
že na základe podnetu žalovaného zo dňa 27.4.2023 bol realizovaný výkon inšpekcie u žalobcu s
kontrolovaným obdobím 12/2022 do 1/2023 a bolo zistené, že zamestnávateľ nevyplatil žalovanému

cestovné náhrady a do 21.5.2023 mal zamestnávateľ uspokojiť nároky žalovaného na stravné v plnej
výške. Rovnako zamestnávateľ neposkytol náhradu mzdy za dovolenku v plnej výške. Z potvrdení o
zrealizovanítransakciizistil,žežalobcavyplatilžalovanémudňa17.5.2023sumu83,40Eurakocestovný
príkaz za 12/2022, dňa 17.5.2023 sumu 129,20 Eur ako cestovný príkaz 1/2023 a dňa 17.5.2023
sumu 394,70 Eur ako doplatok RD. Uvedené bolo medzi stranami nesporné. Následne dňa 15.6.2023

bola žalovanému vyplatená mzda v sume 1.038,90 Eur. Z vyúčtovania pracovnej cesty (č.l. 40) zo
dňa 19.6.2023 zistil, že žalovaný si vyúčtoval pracovné cesty za obdobie od 1.2.2023 do 27.4.2023.
Z emailovej komunikácie žalovaného adresovanej žalobcovi dňa 22.10.2022 (č.l. 43) zistil, že strany
sporu viedli komunikáciu týkajúcu sa nárokov žalovaného, v ktorom žalovaný namietal zmenu doteraz
zaužívaných a fungujúcich trás pracovných ciest zo štyroch pracovných dní na dva. Následne namietal

vzájomnú komunikáciu a zdôraznil, že žiadal žalobcu o poklady na vypísanie cestovných náhrad za
roky 2020-2022 a február až marec 22023, ktoré mu doteraz neuhradil. Okrem toho požiadal o výplatné
pásky za mesiace 4/2022-6/2022, a to do 14.6.2023. Z výplatnej pásky za mesiac máj 2023 predloženej
žalobcom zistil, že žalobca žalovanému vyplatil sumu 1.038,90 Eur (č.l. 54), v časti zrážky je odpočítaná
suma394,70Eur.Zvýplatnejpáskyvypracovanejnapodnetžalovanéhoinouúčtovníčkouzistil,žemzda

mala byť vyplatená po vykonaní zrážok vo výške 1.156,74 Eur (č.l. 65). Výška mzdy za mesiac máj bola
medzi stranami sporná, nakoľko žalobca namietal výpočet predložený žalovaným.

1.3
Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom sporu je posúdenie platnosti, resp. neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru daného zamestnancom zamestnávateľovi listom zo dňa
27.7.2023, doručený zamestnávateľovi – žalobcovi dňa 28.7.2023. Súd prednostne konštatuje, že medzi
stranami sporu nie je sporené, že od 1.8.2015 trval pracovný pomer žalovaného. Rovnako nie je sporné,
žepredmetomšetreniaInšpekciepráceužalobcubolovyplácaniemzdovýchnáhradzaobdobie12/2022
a 1/2023 s konštatovaním o porušení povinnosti žalobcu. Rovnako nesporné je doručenie okamžitého

skončenia pracovného pomeru žalovaného doručené žalobcovi dňa 28.7.2023. Medzi stranami sporu je
sporné, či sú dôvody okamžitého skončenia vymedzené určito a zrozumiteľne, čo by zakladalo prípadnú
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Rovnako sporné je, či okamžité skončenie
pracovného pomeru zamestnancom - žalovaným bolo realizované včas, t.j. v mesačnej prekluzívnej
lehote.

1.4
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru je žalobou predpokladanou hmotným právom, u ktorej sa naliehavosť právneho záujmu na
požadovanom určení predpokladá, a preto je potrebné sa žalobou zaoberať vecne (§ 77 ZP). S ohľadom

na tieto skutočnosti bolo povinnosťou súdu žalobu vecne posúdiť. Konštatoval, že žaloba žalobcu
bola podaná včas, t.j. v dvojmesačnej lehote, nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru bolo
žalobcovi doručené dňa 28.7.2023 a žaloba bola podaná na súde dňa 27.9.2023. Uviedol, že pre
posúdenie prejednávanej veci je rozhodujúce ustanovenie § 69 ods. 1 písm. b) ZP, t.j. nevyplatenie
mzdy a cestovných náhrad. Zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer aj v prípade, ak

mu zamestnávateľ nevyplatil v uvedenej lehote aj časť mzdy (platu) alebo náhradu mzdy (platu).
Dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca vzniká vždy pri každej
oneskorenej výplate mzdy, t. j. vždy po uplynutí 15 dní od termínu splatnosti každej jednotlivej platby.
Ide o situácie, keď zamestnávateľ dlhšie zamestnancovi neplatí mzdu za vykonanú prácu alebonáhradu mzdy. Na úroveň týchto plnení, aj keď nie sú mzdou, zákonodarca kladie aj iné plnenia.
Ide najmä o cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť a náhradu príjmu pri dočasnej
pracovnej neschopnosti zamestnanca. Povinnosť poskytovať odmenu za vykonanú prácu je základnou

povinnosťou zamestnávateľa, ktorá súčasne tvorí súčasť právnej povahy pracovného záväzku. V
prípade neplnenia tejto základnej povinnosti zamestnávateľa sa poskytuje zamestnancovi možnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru.

1.5

Súd prvej inštancie v prejednávanej veci skúmal, či predmetné okamžité skončenie pracovného
pomeru zamestnancom má náležitosti požadované zákon, t.j. či bolo urobené v správnej forme, či je
určité a zrozumiteľné. Podľa § 70 ZP okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ
aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo
možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi,
inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Súd prvej inštancie mal za to, že je

potrebné vymedziť skutkovo dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, aby ho nebolo
možné zameniť s iným dôvodom. Dôvod je v okamžitom skončení pracovného pomeru vymedzený
všeobecne, a to paragrafovým znením - § 69 ods. 1 písm. b (ZP) ako aj popisom – nevyplatením časti
mzdy a mzdových náhrad. Pre platné okamžité skončenie pracovného pomeru musia byť dodržané
všetky náležitosti právneho úkonu vo všeobecnosti, ako aj náležitosti zakotvené v § 70 ZP, podľa

ktorého musí byť okamžité skončenie pracovného pomeru písomné a doručené podľa § 38 ZP v
stanovenej lehote druhému účastníkovi pracovného pomeru (zamestnancovi do jeho vlastných rúk).
ZP ustanovuje obligatórnu formu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa,
pričom vyžaduje jej písomné vyhotovenie pod sankciou neplatnosti.

1.6
Súd prvej inštancie mal za to, že v konaní bolo preukázané a nesporné, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zamestnancom bolo realizované písomnou formou. Vo vzťahu k určitosti a
zrozumiteľnosti právneho úkonu súd vykonal dokazovanie. Z obsahu listiny - okamžitého skončenia
pracovného pomeru zistil, že dôvod okamžitého skočenia pracovného pomeru je všeobecne

formulovaný odkazom na „§ 69 ods. 1 písm. b“ (bez označenia právneho predpisu) a zároveň žalovaný
uviedol, že dôvodom je nevyplatenie časti mzdy a mzdových náhrad. Zároveň vyzval žalobcu na
vyplatenie nárokov do 20.8.2023. Súd prvej inštancie mal preto za to, že uvedený dôvod okamžitého
skončenia je definovaný iba formálne a všeobecne, no nie je výslovne konštatované, pre nevyplatenie
akých mzdových nárokov (časti mzdy a mzdových náhrad) a za aké časové obdobie nebola vyplatená

mzda či mzdové náhrady (ani aké mzdové náhrady). Na účely konštatovania platnosti či neplatnosti
okamžitého skončenia je potrebné dôvod vymedziť tak, aby bol nezameniteľný a tiež, aby bolo možné
jednoznačne určiť, či dôvod, pre ktorý okamžite ukončil pracovný pomer je vymedzený dostatočne aj na
účely vyhodnotenia včasnosti uplatnenia tohto nároku (okamžitého skončenia pracovného pomeru). Z
obsahu § 69 ZP mal za zrejmé, že zamestnanec môže uplatniť okamžité skončenie pracovného pomeru

za určitých podmienok a v určitých lehotách. V prípade dôvodu podľa písm. b), je potrebné preukázať,
že mzda alebo iný nárok (v danom prípade cestovné náhrady) neboli zamestnávateľom vyplatené v
lehote ich splatnosti. Dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru vzniká vždy po uplynutí 15
dní od termínu splatnosti každej jednotlivej splátky, pričom na uplynutie 15-dňovej lehoty sa viaže aj
jednomesačná lehota na uplatnenie právo na okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnancom.

Lehota na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru je subjektívnou lehotou, ktorá sa končí
dňom, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa
lehota počíta. Súd prvej inštancie mal za to, že z obsahu listiny okamžitého skončenia pracovného
pomeru nie je zrejmé, pre neuhradenie ktorej časti mzdy či akých mzdových náhrad a za aké obdobie
odvodzuje žalovaný právo okamžitého skončenia pracovného pomeru (t.j. na účely určenia ich splatnosti

a prieskumu porušenia povinnosti žalobcu – zamestnávateľa uhradiť celú mzdu či iné mzdové nároky).
S ohľadom na uvedené konštatovanie dospel k potrebe výkladu vôle a jej prejavu. Poukázal na to,
že obdobná situácia bola predmetom posúdenia Najvyššieho súdu v rozsudku sp.zn. 5Cdo/205/2007,
v ktorom sa rovnako zaoberal určitosťou a včasnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru
daného zamestnancom. V tejto veci rovnako procesná obrana žalovaného bola formulovaná tak, že

§ 69 ods. 1 písm. b) ZP upravuje jediný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Rozdiel
oproti prejednávanej veci spočíval v tom, že v tamojšej veci žalovaný – zamestnanec v okamžitom
skončení pracovného pomeru uviedol, že „žiada o vyplatenie prostriedkov, ktoré vyplývajú z odobratia
výkonnostného príplatku k mzde počnúc mesiacom január 2004“. Najvyšší súd SR ako súd dovolacísa zaoberal otázkou výkladu vôle a prejavu nasledovne: „Dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé,
aké sú skutočné dôvody, ktorý vedú druhého účastníka pracovného pomeru k tomu, že rozväzuje

pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod
nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia
pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol
určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného

dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí.
Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že skutočnosti, ktoré sú dôvodom okamžitého skončenia
pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností z dôvodu, že pre neurčitosť
alebonezrozumiteľnosťprejavuvôlejeokamžitéskončeniepracovnéhopomeruneplatnélenvtedy,kedy
by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite skončený. Pritom
výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu jeho obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo skutočne

prejavené. Pomocou výkladu prejavu vôle nie je možné „nahrádzať“ alebo „dopĺňať“ vôľu, ktorú účastník
v rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú síce mal, ale neprejavil ju.“

1.7
Súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý uvádza, že dôvod okamžitého

skončenia musí byť dostatočne jasný a zrozumiteľný, pričom výkladom prejavu vôle nie je možné
nahrádzať alebo dopĺňať vôľu účastníka, ktorú v rozhodnej dobe nemal, prípadne ju neprejavil. V
posudzovanom prípade bolo preto potrebné v súlade s uvedeným posúdiť prejav vôle žalovaného,
obsiahnutý v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 27.7.2023, a to pri použití výkladu
prejavu vôle tak, aby tento právny úkon so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedal

dobrým mravom. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný v tomto právnom úkone iba vo všeobecnosti
uviedol dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru s odkazom na paragraf a uvedenie, že ide
o nevyplatenie časti mzdy a mzdových nárokov bez bližšej špecifikácie. Ak by aj súd prvej inštancie
„rozšíril“ výklad vôle a jej prejavu s ohľadom na situáciu a vzťahy medzi stranami predchádzajúce
uplatneniu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ani z emailovej komunikácie žalobcu a

žalovaného nevyplýva, aké nároky presne mu neboli vyplatené. V rámci procesnej obrany síce právny
zástupca žalovaného dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedol, že išlo o nevyplatenie časti mzdy za
mesiac máj 2023, kde mal žalovaný za to, že mu bola nesprávne vypočítaná a poskytnutá výška mzdy
v rozpore s dohodou o mzdových nárokoch. Rovnako tvrdil, že mu žalobca nevyplatil cestovné náhrady
vyúčtované 19.6.2023. Všetky tieto skutočnosti a ich súvislosti žalovaný dodatočne v rámci vyjadrenia

k žalobe odôvodnil, avšak tieto nevyplývajú z písomného okamžitého skončenia pracovného pomeru
zo dňa 27.7.2023. Súd prvej inštancie uviedol, že je zrejmé, že žalovaný nemá právnické vzdelanie,
no na účely platnosti tohto právneho úkonu by postačilo aj laické označenie, ktoré nároky a prípadne
za aké obdobie žalovaný nemal žalobcom uspokojené. Nestačí sa spoliehať na to, že žalobca vedel
alebo mohol vedieť, prečo s ním žalovaný ukončil okamžite pracovný pomer. Mal za to, že obsah

posudzovaného okamžitého skončenia pracovného pomeru sám o sebe nevymedzuje úplne určitým
spôsobom dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, a túto neurčitosť prejavu vôle žalovaného
nebolo možné odstrániť ani výkladom. Je totiž zrejmé, že z obsahu okamžitého skončenia nevyplýva,
pre nevyplatenie akej časti mzdy, za aké obdobie a tiež akých mzdových nárokov a za aké obdobie
uplatňuje žalovaný okamžité skončenie pracovného pomeru. S ohľadom na absenciu tejto skutočnosti

potom nie je možné ustáliť, či samotná žaloba bola podaná včas, t.j. v jednomesačnej prekluzívnej
lehote, ktorá plynie odo dňa, kedy sa zamestnanec (žalovaný) dozvedel o dôvode okamžitého skončenia
pracovného pomeru dozvedel. Nakoľko žalovaný nešpecifikoval tento okamih v písomnom okamžitom
skončení pracovného pomeru, t.j. okamžité skončenie pracovného pomeru je neurčité, a teda v zmysle
§ 37 OZ aj neplatné. Konštatoval, že pokiaľ by prevzal argumentáciu žalovaného, i keď logickú, došlo

by tým de facto k dopĺňaniu vôle účastníka právneho úkonu, čo podľa názoru súdu nie je prípustné.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že takto dané a formulované okamžité skončenie pracovného
pomeru vyvoláva nejasnosť a spornosť dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorým
bolo ustanovenie § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že žalobca žalovanému nevyplatil
bližšie nešpecifikovanú časť mzdy a tiež bližšie neurčené mzdové nároky. K totožným právnym záverom

dospeli v obdobných veciach aj NS ČR, ktorý v rozhodnutí sp.zn. 21Cdo 2298/2013 konštatoval, že: „U
důvodu podle § 55 odst. 1 písm. b) zák. práce je třeba věnovat přesnému popisu vytýkaného skutku
zvýšenou pozornost, aby byla možná jeho přesná individualizace, je třeba uvést konkrétní údaje o tom,
kdy, kde, jakým jednáním a která konkrétní povinnost měla být porušena" Rovnako tak NS ČR uvádzaaj v rozhodnutí sp.zn. 21Cdo/857/2000, keď tvrdí: „Konkretizácia dôvodu je potrebná, aby nevznikli
pochybnosti, prečo došlo ku skončeniu.“ Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nemožno
dodatočne meniť. Súd v prípadnom konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru posudzuje

len ten dôvod, ktorý je (bol ako pôvodný) uvedený v oznámení o okamžitom skončení pracovného
pomeru, a nebude sa zaoberať žiadnymi zmenami. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd
prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru založeného medzi žalobcom ako
zamestnávateľomažalovanýmakozamestnancompracovnouzmluvouzodňa1.8.2015,danéžalobcovi
zo strany žalovaného listom zo dňa 27.7.2023 doručeným žalobcovi dňa 28.7.2023, je neplatné. O

nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle zásady úspechu v konaní, t.j.
podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP). Nakoľko bol žalobca úspešnou
stranou sporu, súd mu priznal proti žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný, navrhol napadnutý rozsudok zrušiť

a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
nazistenierozhodujúcichskutočností,dospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1
Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o nedostatočnom vymedzení dôvodu okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci prísne
formálne posudzoval právny úkon zamestnanca, ktorý v pracovnoprávnych vzťahoch predstavuje

slabšiu stranu, a ktorý nemá právnické vzdelanie. Súd prvej inštancie účelovo vyhodnocoval tvrdenia
strán konania, pričom sa zameral iba na doslovné vyjadrenie v posudzovanom dokumente a z tejto
skutočnosti nesprávne vyvodzoval neurčitosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, bez toho,
aby posúdil všetky skutkové okolnosti uvádzané žalobcom a vypočul žalobcom navrhovaných svedkov,
z ktorých by vyplynuli okolnosti, za ktorých bol prejav vôle žalovaného urobený a ktorý tu bol v

dobe okamžitého skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie v predmetnom konaní dospel k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ktoré má za následok nesprávne a nezákonné rozhodnutie
vo veci, keď nesprávne aplikoval ustanovenia príslušných zákonov, a to najmä príslušných ustanovení
Zákonníka práce.
2.2

Žalovaný uviedol, že Zákonník práce neurčuje spôsob (štýl), akým sa musí skutkový dôvod skončenia
pracovného pomeru vymedziť. Jedine určuje limity jeho určitosti a zrozumiteľnosti v slovách: „aby ho
nebolo možné zameniť s iným dôvodom“. Ako už bolo uvedené, žalovaný bol v postavení zamestnanca,
na ktorého sú v porovnaní so zamestnávateľov kladené pomerne nízke nároky na právne vedomie, čo je
aj logické, nakoľko zamestnancom môže byť aj človek len so základným vzdelaním, ktorý nemá žiadne

vedomosti o obsahu zákonníka práce. Žalovaný nemá právnické vzdelanie, preto vychádzal z toho, že
len v tom prípade by bolo možné mať za to, že neuviedol dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru, ak by napríklad uviedol len to, že dnes okamžite končí pracovný pomer. Žalovaný však v
predmetnom okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 27.07.2023 uviedol: „podľa § 69, odst.1,
písmenono „b“ “, čím dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru vymedzil, pričom zo strany

žalobcu nebol pochopený inak. Žalobcovi ako zamestnávateľovi bolo od momentu prijatia okamžitého
skončenia pracovného pomeru nesporné, aký zákon tým žalovaný mienil a najmä akú skutočnosť urobil
dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru.
2.3
Žalovaný vo vzťahu k citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

22.02.2008, sp. zn. 5Cdo 205/2007 uviedol, že z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že
najvyšší súd na rozdiel od odvolacieho súdu bol toho názoru, že tam dané a formulované okamžité
skončenie pracovného pomeru nevyvolávalo nejasnosť a spornosť dôvodu okamžitého skončenia
pracovného pomeru, ktorým bolo ustanovenie § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. V tejto súvislosti
najvyšší súd uviedol, že v posudzovanom prípade bolo potrebné posúdiť prejav vôle žalovaného,

obsiahnutý v okamžitom skončení pracovného pomeru, a to pri použití výkladu prejavu vôle tak,
aby tento právny úkon so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedal dobrým mravom.
Ďalej žalovaný mal za to, že platnosť právnych úkonov (vrátane pracovnoprávnych úkonov vedúcich
k rozviazaniu pracovného pomeru) je potrebné posudzovať so zreteľom na okolnosti, za ktorých bolprávny úkon urobený. Uviedol, že pri výklade uvedeného okamžitého skončenia pracovného pomeru je
potrebné prihliadnuť aj k okolnostiam, za ktorých bol prejav vôle urobený a ktoré boli v dobe okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Poukázal na to, že žalobcovi ako zamestnávateľovi bolo od momentu

prijatia okamžitého skončenia pracovného pomeru jasné, čo bolo dôvodom okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany žalovaného, resp. o aké nároky ide, nakoľko boli opakovane predmetom
bezprostrednej vzájomnej komunikácie.
2.4
Žalovaný namietal nevykonanie výsluchu navrhovaných svedkov, považovať za správny postup súdu,

nakoľko pri výklade uvedeného okamžitého skončenia pracovného pomeru je potrebné prihliadnuť
aj k okolnostiam, za ktorých bol prejav vôle urobený a ktoré boli v dobe okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Žalovaný mal za to, že otázka posúdenia platnosti či neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru je otázkou právnou, pričom však platnosť právneho úkonu je potrebné
posudzovať so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený. Žalovaný namietal, že
súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď nevykonal dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností v zmysle návrhov žalovaného, najmä nevypočutie navrhovaných svedkov, čím zároveň
došlo zo strany súdu k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a zároveň
súd zakladal svoje závery na nesprávnom vyhodnotení skutkového stavu, čím dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam týkajúcim sa neurčitosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru, čoho dôvodom bolo vydanie nesprávneho a nezákonného rozsudku, proti ktorému
smeruje toto odvolanie.
3.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že toto považuje za nedôvodné a napadnutý
rozsudok za vecne správny, s ktorým sa stotožňuje. Poukázal na to, že z obsahu okamžitého skončenia

pracovného pomeru však okrem neurčitosti špecifikovaného nároku nevyplýva ani obdobie, v akom
nemalo k vyplateniu domnelých nárokov dôjsť, a preto ani nemožno posúdiť, či samotná žaloba bola
podaná včas, t. j. v jednomesačnej prekluzívnej lehote, čo bolo aj namietané. Mal za to, že Zákonník
práce výslovne požaduje, aby sa dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru skutkovo vymedzil
tak, aby nebol zameniteľný s iným dôvodom. Žalobca k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn.

5Cdo/205/2007 zo dňa 22.02.2008 uviedol, že rozdiel oproti prejednávanej veci spočíval v tom, že v
tamojšej veci žalovaný - zamestnanec v okamžitom skončení pracovného pomeru uviedol, že „žiada o
vyplatenie prostriedkov, ktoré vyplývajú z odobratia výkonnostného príplatku k mzde počnúc mesiacom
január 2004“. Prejav zamestnanca v danej veci okrem nároku samotného, zreteľne označoval obdobie
nároku, ktorého sa týka, tak aby bolo možné posúdiť, či bola žaloba podaná v prekluzívnej lehote.

Výkladom prejavu vôle nemožno konvalidovať neurčitosť právneho úkonu, pretože by to znamenalo, že
aj v zmluve s obligatórnou písomnou formou môže chýbať jej podstatná náležitosť a bude nahradená
„výkladom vôle“, ktorý je však vo svojej podstate jej doplnením. Žalobca uviedol, že z okamžitého
skončeniapracovnéhopomeru-danéhoúkonunavyše,jemuaanisúdunebolozrejmé,preneuhradenie,
ktorej časti mzdy, či akých mzdových náhrad a za aké obdobie odvodzuje žalovaný právo okamžitého

skončenia pracovného pomeru. Pomocou výkladu prejavu vôle nie je možné „nahrádzať“ alebo „dopĺňať“
vôľu, ktorú účastník neprejavil, pričom je plne legitímne a v súlade so zákonom požadovať, aby
zamestnanec v právnom úkone špecifikoval obdobie, za ktoré sa domnieva, že mu prišla nižšia mzda,
a to nielen z dôvodu preskúmania, či bola lehota dodržaná, ale aj z dôvodu, aby zamestnávateľ vedel,
za ktoré obdobie má prípadné pochybenie skúmať a dokazovať. Mal za to, že žalovaným navrhovaný

výsluch svedkov nebol potrebný.
4.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku)
(ďalej len „CSP"), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané oprávneným subjektom (§ 359
CSP), t.j žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie žalobe vyhovel,

včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§
355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m/ CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 CSP
a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3
CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5.
Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 380 CSP je
viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré jepovinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto

pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok
konania.
6.
Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ – žalovaný, konštatuje, že súd

prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie
veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi na strane druhej. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno považovať

za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z
akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal, o aké ustanovenia právnych
predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované.
Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú
právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah
správnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normunesprávneaplikoval.Vprejednávanejvecimáodvolacísúdzato,žesúdprvejinštancienazistený

skutkový stav správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, tieto správne vyložil v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou, a preto odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže dať
za pravdu odvolateľovi, ktorý v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré by boli
spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd pritom konštatuje, že iba samotná

nespokojnosť sporovej strany (v tomto prípade žalovaného) s právnym názorom vysloveným súdom
nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP, pretože z práva na spravodlivý súdny
proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej

strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uplatnený odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP nie je daný.
7.

K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že vada predpokladaná
v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne
vytvorenýjehoskutkovýzáklad(skutkovézistenia).Nesprávnosťskutkovýchzistenípritomtoodvolacom
dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania,

keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na
skutočnosti, ktoré boli preukázané. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd
vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania
najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, v hodnotení

dôkazov nie je logický rozpor, a aj z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 191 CSP. Odvolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie
bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre právne posúdenie predmetnej
sporovej veci a meritórne rozhodnutie súdu. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383

CSP, majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220
ods. 2 CSP a nemožno súdu prvej inštancie v tomto smere nič vyčítať. Odvolací súd v tejto súvislosti
tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany
sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosťsúdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.
Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP preto nie je daný. Konkrétne
k odvolacím námietkam žalobcu a na doplnenie a potvrdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej

inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:
8.
Odvolací súd sa plne stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými
v rozhodnutí a v celom rozsahu na ne poukazuje. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa 27.07.2023 je neplatné. Správne uzavrel,

že obsah posudzovaného okamžitého skončenia pracovného pomeru sám o sebe nevymedzuje úplne
určitým spôsobom dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, a túto neurčitosť prejavu vôle
žalovaného nebolo možné odstrániť ani výkladom. Je totiž zrejmé, že z obsahu okamžitého skončenia
nevyplýva, pre nevyplatenie akej časti mzdy, za aké obdobie a tiež akých mzdových nárokov a za
aké obdobie uplatňuje žalovaný okamžité skončenie pracovného pomeru. Odvolací súd ma v súlade
so súdom prvej inštancie za to, že s ohľadom na absenciu tejto skutočnosti potom nie je možné

ustáliť, či samotná žaloba bola podaná včas, t.j. v jednomesačnej prekluzívnej lehote, ktorá plynie odo
dňa, kedy sa zamestnanec (žalovaný) dozvedel o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru
dozvedel. Odvolací súd konštatuje, že pre platnosť okamžitého skončenia bolo nevyhnutné, aspoň
čiastočne vymedziť nárok, napr. uvedením mesiaca. Nakoľko však žalovaný nešpecifikoval tento okamih
v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru, t.j. okamžité skončenie pracovného pomeru je

neurčité, a teda správne uzavrel súd prvej inštancie, že v zmysle § 37 OZ aj neplatné. Odvolací súd má
za to, že nemôže dopĺňať vôľu výkladom tak, ako to žiadal žalovaný. Preto súd prvej inštancie dospel
k správnemu záveru, že takto dané a formulované okamžité skončenie pracovného pomeru vyvoláva
nejasnosť a spornosť dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorým bolo ustanovenie § 69
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že žalobca žalovanému nevyplatil bližšie nešpecifikovanú

časť mzdy a tiež bližšie neurčené mzdové nároky.
9.
K námietke žalovaného, že je slabšou stranou sporu odvolací súd konštatuje, že áno je. Uvedené sa
však prejavuje v procesnej rovine, nie v rovine hmotnoprávnej. Čo do procesnej stránky veci súd prvej
inštancie postupoval v súlade s procesnými predpismi tak, že zabezpečil žalovanému jeho procesné

práva ako slabšej strane sporu. Spory s ochranou slabšej strany však neznamenajú, že súd prvej
inštancie má zvoliť iné výkladové pravidlá pri posudzovaní hmotnoprávnych úkonov, ako pri iných
osobách. Hmotnoprávne úkony sa vždy musia posúdiť v súlade s ustálenou praxou a výkladovými
pravidlami pre tieto úkony, aby bola zabezpečená rovnosť posudzovania jednotlivých úkonov. Nemožno
pristúpiť k iným výkladovým pravidlám hmotného práva pri osobách, ktoré sú slabšou stranou sporu. Pri

posudzovaní prejavenej vôle (skúmaní zmlúv), možno zohľadniť skutočnosť, že ide o bežného občana
bez právneho vzdelania a v takýchto prípadoch aj prípadne vypočúvať svedkov. Avšak pri striktne
formálnych úkonoch, akým je okamžité skončenie pracovného pomeru sa takto nepostupuje. § 70 ZP
výslovne upravuje, že výpovedný dôvod sa nesmie meniť. Pod výpovedným dôvodom treba rozumieť
uvedenie konkrétneho dôvodu výpovede. V tomto prípade to malo byť nevyplatenie mzdy za mesiac

máj v mesiaci jún v určitej výške. Ak by žalovaný uviedol, že za mesiac máj, alebo výplatu v júni,
alebo sumu tak, by uvedené bolo jasné a určité. Ustálená judikatúra vyžaduje v prípade okamžitého
skončenia pracovného pomeru riadne vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Správne uviedol súd prvej inštancie nepostačuje zákonný odkaz na § 69 ods. 1 písm. b) ZP tak,
ako to urobil žalovaný. Pre určitosť bolo nevyhnutné doplniť aspoň nejaký údaj, napr. mesiac. Tak

ako tomu bolo v obdobnej veci NS SR sp.zn. 5Cdo 205/2007. Ak by žalovaný bol uviedol konkrétny
mesiac, odvolací súd (a iste aj súd prvej inštancie) by vec posúdil inak. Nakoľko však žalovaný
nevymedzil dostatočne výpovedný dôvod akokoľvek bližšie, uvedené má za následok, že okamžité
skončenie pracovného pomeru je neplatné pre jeho neurčitosť. Odvolací súd k námietke žalovaného, že
rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo 205/2007 malo iné závery ako prijal súd prvej inštancie uvádza, že táto

nie je dôvodná. Závery súdu prvej inštancie boli správne a správne aplikoval na prejednávanú vec aj
označené rozhodnutie. Odvolací súd vidí zásadný skutkový rozdiel práve vo vymedzení výpovedného
dôvodu vo veci NS SR sp.zn. 5Cdo 205/2007 uvedením mesiaca január (resp. širším definovaním
okolností priamo v okamžitom skončení pracovného pomeru: „končí pracovný pomer v zmysle par.
69, odsek 1, písm. b/ v súlade s par. 69 odsek 3“. Zároveň v ďalšom odseku uviedol, že: „súčasne

žiada o vyplatenie prostriedkov, ktoré vyplývajú z odobratia mu výkonnostného príplatku k mzde počnúc
mesiacom január 2004, pričom odobratie výkonnostného príplatku mu nebolo písomne oznámené. V
opačnom prípade si bude nárokovať tieto prostriedky súdnou cestou“, čo však v prejednávanom prípade
nebolo splnené. Podľa názoru odvolacieho súdu vymedzenie, že: „Dôvodom je nevyplatenie časti mzdya mzdových náhrad.“ je nedostatočné pre posúdenie okamžitého skončenia pracovného pomeru ako
obsahovo dostatočne vymedzujúceho právneho úkonu. Až z vyjadrení v rámci tohto sporového konania
bolo ustálené, čo nebolo vyplatené a teda až z konania samotného došlo k špecifikovaniu výpovedného

dôvodu v takej miere, že sa stal určitým.
10.
Ak žalovaný namietal, že obsah výpovedného dôvodu preukazuje emailová komunikácia predložená
v súdnom spise (č.l. 43-44) tak odvolací súd má za to, že tomu tak nie je. Uvedená emailová
komunikácia bola z 11.06.2023 a z jej obsahu napriek argumentácii žalovaného nemožno vyvodiť,

že ide o nevyplatenú mzdu za mesiac máj 2023. V uvedenom emaily sú spomínané roky 2020 až
2022, apríl 2023, čo však znamená, že pre účely okamžitého skončenia pracovného pomeru v júli
sú tieto už neakceptovateľné, keďže žalovaný vedel o dôvode nevyplatenia mzdy za apríl 2023 už
v 29.5.2023 a lehota by mu teda uplynula už 29.06.2023. Všetky uvedené okolnosti preukazujú práve
nedostatočnú špecifikácii výpovedného dôvodu pri okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany
žalovaného, a teda jeho neplatnosti. Odvolací súd ďalej konštatuje, že ani námietka nevykonania

výsluchusvedkovniejedôvodná.Súdprvejinštanciesprávneustálil,žeokamžitéskončeniepracovného
pomeru je neplatné, a že ide o otázku právneho posúdenia, ktorú nie je potrebné dokazovať výsluchom
svedkov, zvlášť takých, ktorých sa okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného nedotýkalo.
Tu je potrebné si uvedomiť, že výsluchom svedkov sa ozrejmujú sporné skutočnosti, ktoré nemožno
preukázať inak, nie však nedostatky právnych úkonov, ktoré dodatočne nemožno napraviť. Záverom

odvolací súd konštatuje, že ani námietka posúdenia okamžitého skončenia pracovného pomeru v súlade
s dobrými mravmi nie je dôvodná. Žalovaný nešpecifikoval v čom by konanie žalobcu malo byť tak
extrémne, že by toto malo dopad na posúdenie okamžitého skončenia pracovného pomeru inak,
ako to urobil súd prvej inštancie. Vzťahy žalobcu a žalovaného boli narušené z dôvodu vzájomných
nezhôd, ktoré postupne gradovali prostredníctvom oznámení a následných kontrol Inšpektorátom práce

a viedli až k ukončeniu vzájomného pracovného pomeru, hoc neplatne zo strany žalovaného. Uvedené
však neznamená, že automaticky konanie zamestnávateľa možno hodnotiť ako rozporné s dobrými
mravmi (hoc nepostupoval zákonne pri hradení časti mzdy). Uvedené sa bežne deje a konanie
žalobcu by muselo dosiahnuť podstatne väčšiu intenzitu zásahu na to, aby bolo možné posúdiť ho
ako konanie rozporné s dobrými mravmi, ktoré by mohlo mať dosah na prípadné okamžité skončenie

pracovnéhopomeru.Tujesipotrebnéuvedomiť,žeajokamžitéskončeniepracovnéhopomeruzostrany
zamestnanca má negatívny dosah na zamestnávateľa, ktorý nemusí byť schopný zabezpečiť následne
výkonsvojichčinností,apretoajnárokynakladenénaformuaobsahokamžitéhoskončeniapracovného
pomeru sú vyššie ako napr. na výpoveď zo strany zamestnanca, ktorý túto môže dať aj bez uvedenia
dôvodu, stačí dodržať výpovednú dobu.

11.
Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v závislom výroku o práve na náhradu trov konania,
žalovaný v tejto časti zjavne založil svoje odvolanie na tom, že súd prvej inštancie nerozhodol správne
v merite veci, a preto napadol odvolaním aj na ňom závislý výrok o práve na náhradu trov konania.
Inak žalovaný neprodukoval žiadne odvolacie námietky, ktoré by mohli byť predmetom prieskumu

v odvolacom konaní. S ohľadom na uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie
otrováchpriznanejnemajetkovejujmyrozhodolvecnesprávne,keďichplnúnáhradupriznalúspešnému
žalobcovi.

12.

Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalovaným, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a
odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP) a plne sa stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

13.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, §262
ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému.

14.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§419 CSP) .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP).