Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. jún 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/92/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0022203771
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:0022203771.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX,
C., D. XXX, právne zast.: Vašiv & Partners s.r.o., IČO: 47 238 836, Košice, Murgašova 3, proti žalovanej
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova
2, IČO: 00 151 866, o náhradu škody 5 330,44 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
29C/45/2022 – 267 z 24. januára 2024, Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. do sumy 2 000 eur a v prevyšujúcej časti mení rozsudok vo
výroku I. tak, že žalobu z a m i e t a .

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Michalovce (ďalej len súd) napadnutým rozsudkom žalovanej I. uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 2 700,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol
a III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanej, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2.1.Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia peňažnej náhrady vo výške 35%

zo sumy, ktorou je príslušná časť žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu nad zákonom
povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorá predstavovala
sumu 5 330,44 €.
2.2.Žalobu odôvodnil tým, že svoj nárok uplatňuje ako náhradu škody podľa § 13 ods.2 OZ z dôvodu
nesprávneho prebratia smernice Európskej únie Slovenskou republikou - Ministerstvom vnútra SR,
v dôsledku ktorej mu vznikla škoda. V žalobe okrem iného tiež uviedol, že príslušnosť súdu v
prejednávanej veci je podľa § 19 písm. b ) CSP, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru

SR, zaradeným na výkon štátnej služby v Sobranciach, ktorú vykonáva v zmenovej službe, t.j. v službe s
nerovnomernerozvrhnutýmslužobnýmčasom.Organizáciačasuprácezmennýchhasičovjeupravenáv
pokyne prezidenta Hasičského a záchranného zboru o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného
zboru na operatívno- technickom úseku z 30.8.2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke pokynov prezídia
Hasičského a záchranného zboru č. 35 z roku 2012. V priebehu celej zmenovej služby je žalobca
povinný zdržiavať sa fyzicky v mieste výkonu štátnej služby a v prípade potreby musí byť pripravený
bezodkladne plniť úlohy HaZZ. Po odpracovaní 24-hodinovej zmeny nasleduje 48 hodín odpočinku.

Takýmtospôsobomsastriedajútrihasičskézmeny.Potýždnivktoromžalobcaodpracujetri24-hodinové
zmeny, teda spolu 72 hodín týždenne, ( napr. 1., 4. a 7. deň v týždni), nasledujú dva týždne, počas
ktorých odpracuje dve 24-hodinové zmeny, teda spolu 48 hodín týždenne ( napr. 2. a 5. deň v týždni,
resp. 3. a 6. deň v týždni). Priemerne tak, žalobca odpracuje týždenne 56 hodín ( 72h + 48h + 48h/3 =56h), teda 8 hodín nad limit stanovený právom Európskej únie. Pri priemernom počte týždňov v
roku 52,179) to predstavuje 417,4 hodín odpracovaných nad limit ročne. V dôsledku toho trávi žalobca
v mieste výkonu štátnej služby viac času, než je podľa smernice prípustné a prichádza tak o čas na

oddych a regeneráciu po fyzicky i psychicky náročnej práci, ako aj o čas na budovanie vzťahov s rodinou
a priateľmi, čím dochádza k porušeniu jeho práva na odpočinok, súkromie a rodinný život. Zmena je
rozdelená na aktívnu časť ( výkon služby) a neaktívnu časť (pracovnú pohotovosť). Podľa platných
právnych predpisov sa pracovná pohotovosť nezapočítava do fondu pracovného času a žalobcovi za
ňu neprináleží plat, ale iba náhrada vo výške 15 % platového stupňa, do ktorého je zaradený. Žalobca

v období od augusta 2019 do júla 2022 odpracoval pohotovosť v trvaní 1855,50 hodín. K úniovej
úprave pracovného času zamestnancov poukázal na Smernicu 2003/88/ES Európskeho parlamentu a
Rady. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych
dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Tento článok ukladá členským štátom zabezpečiť, aby
maximálny týždenný pracovný čas neprekračoval 48 hodín. Poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho
dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú

mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudky z 19. novembra
1991, Francovich a i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s I-5357, bod 35; z 5. marca 1996, Brasserie du pecheur
a Factortame, C-46/93 a C-48/93, Zb. s. I- 1029, bod 31). Súdny dvor teda rozhodol, že poškodení
jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t.j. že cieľom porušenej právnej normy
Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou

spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Analogicky použiť pravidlá
týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa § 11-13 OZ.
2.3.Žalovaná sa k žalobe vyjadrila v podaní doručenom súdu 13.10.2022 (č.l.81) pričom vzniesla
námietku nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody na súde, ktorou je
predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom podľa § 15 ods.1 zákona č. 514/2003

Z.z.. Žalovaná je toho názoru, že žaloba má neodstrániteľnú vadu v podobe nesplnenia procesnej
podmienky konania, nakoľko nedošlo k predbežnému prerokovaniu nároku s príslušným orgánom
a preto je potrebné konanie zastaviť. Predmetný zákon vymedzuje rozsah zodpovednosti štátu za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci. Hmotnoprávnymi predpokladmi zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci je kumulatívne splnenie

nasledovných predpokladov: a) protiprávny úkon (nesprávny úradný postup), b) škoda, c) príčinná
súvislosť. Medzi stranami sporu je nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky služby, ktoré v
služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonal. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi
nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde. Za každú hodinu
výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj za nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené príslušné

zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno v súlade s predmetným zákonom. Nakoľko
všetky mzdové náležitosti boli žalobcovi vyplatené nie je žalovanému zrejmé, akým titulom mohla
žalobcovi vzniknúť škoda. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako
aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a

pod.). Žalobca si podľa nej nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice, nakoľko podľa názoru žalovanej sa
smernica nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti Smernice
stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné
a súkromné v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS. Štátna služba príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím

služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Z
tohto dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko ustanovenia smernice sa na neho nevzťahujú
a teda nie je splnený predpoklad zodpovednosti za škodu. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ
určovalpohotovosťnadsmernicoupovolenýlimit,malnatútoskutočnosťupozorniťsvojhonadriadeného
vsúlades§69ods.4z.č.315/2001Z.z.ažiadať,abymutátonebolaurčovanázdôvodov,ktorévžalobe

uvádza. Žalobca tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti,
vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne
vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to,
že smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaná namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej
legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Žalovaná má za to, že ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona

č.315/201Z.z.,akoajustanoveniaplatnejkolektívnejzmluvy(čl.3)plnetransponujúčl.2ods.1Smernice
2003/88/ES. Zo žaloby vyplýva, že žalobca uplatňuje svoje domnelé nároky, ktoré mali vzniknúť z
porušenia jeho práv vyplývajúcich z práva Európskej únie v časovom období 1.8.2019-31.7.2022.
Žalovaná vzniesla námietku premlčania na všetky nároky, ktoré mali vzniknúť pred dňom, ktorý o dvakalendárne roky predchádza dňu podania žaloby. Žalovaná má za to, že žalobca v konaní nepreukázal
zásah do súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť
zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku

náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Žalovaná zároveň namieta neprimeranú výšku
požadovanej škody vzhľadom na rozhodovanie súdov v obdobných veciach. Priemerná výška doposiaľ
priznanej škody vo vyššie uvedených rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1 500 až 2 500 eur.
2.4.Súd vec právne posúdil podľa čl. 7 ods.2 druhá a tretia veta čl. 144 ods.1, § 3 CSP Ústavy SR, čl.
1 bod 2, bod 3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES, § 85 ods.1 a 2, § 86

ods.1,2, § 91 ods.1,3, § 92 ods.1, § 97 ods.1 písm. h), § 103 ods.5, § 122 ods.1,2,3 zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore a § 11, § 13 ods.1 až 3 OZ č. 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských
práv konštatujúc, že nárok žalobcu nie je premlčaný lebo je nutné posudzovať ho v trojročnej premlčacej
dobe, pretože žaloba na súd bola podaná dňa 18.8.2022, t.j. tri roky spätne od 18.8.2019 do 18.8.2022
(obdobie, kedy dochádzalo k nemajetkovej ujme žalobcu).
2.5.Súd vykonal dokazovanie a zistil, že medzi stranami nie je sporné, že žalobca je príslušníkom

Hasičského a záchranného zboru SR, vykonáva stálu štátnu službu v Sobranciach, má nerovnomerne
rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16 resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň,
nadväzuje určená 8 resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Služobné pohotovosti sú
určovanénačasnočnýchhodín.Vprípade,žejepočasslužobnejpohotovostivyhlásenýpoplachahasiči
sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť za prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku

počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia
zmena, každý deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín následne majú dva dni
voľna.
2.6.Medzi stranami nebol sporný ani počet odpracovaných hodín a súd považoval za osvedčené, že
od augusta roku 2019 odpracoval 1855,50 hodín nad právom únie povolený týždenný limit služobného

času, teda v okolnostiach prípadu žalobca vyše troch rokov pracuje v priemere 56 hodín týždenne, a tak
odpracuje každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom Únie, čo pri priemernom počte
týždňov 52 je to 417,4 hodín do roka, a teda za posledné tri roky, to predstavuje 1855,50 odpracovaných
hodín nad právom Únie povolený týždenný limit služobného času.
2.7.K námietke žalovanej k vznesenej pasívnej vecnej legitimácii, súd uviedol, že pasívne legitimovaným

je štát - Slovenská republika ako zodpovednostný subjekt. V prípade nášho právneho poriadku, ktorý
upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zák. č. 514/2003 Z.z.
vylučuje zodpovednosť Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písm. a), d) Ústavy
SR, ak je smernica Európskej únie implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne
alebo ak nie je vôbec implementovaná. To znamená, že takýto nesprávny postup parlamentu sa

nepovažuje za nesprávny úradný postup v zmysle uvedeného zákona a dotknutá osoba sa nemôže
domáhať svojich nárokov zo vzniknutej ujmy podľa jeho ustanovení. V danom prípade je nutné zvážiť
kto a za akých okolností alebo podľa akých pravidiel zodpovedá za vzniknutú ujmu, preto je nutné
uvažovať v zmysle úniového práva, ktoré za zodpovedný subjekt vždy považuje štát, a to v intenciách
objektívnej zodpovednosti. Za podmienky vzniku nároku škody potom považuje okolnosť, že konkrétny

akt úniového práva priznáva súkromnej osobe práva, že došlo ku škode, ktorá nie je nepatrná a napokon
príčinnú súvislosť medzi uvedeným porušením povinnosti štátu a vznikom ujmy na strane tejto osoby.
Slovenskú republiku ako zodpovedný subjekt potom v súdnom konaní musí zastupovať ten ústredný
orgán štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu úniového práva do vnútroštátneho
poriadku, do pôsobnosti ktorého daná oblasť patrí, čo v danom prípade je Ministerstvo vnútra SR do

pôsobnosti ktorého patrí aj správa a riadenie Hasičského a záchranného zboru. Pasívne legitimovaným
v predmetnom konaní je Ministerstvo vnútra SR.
2.8.Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov
(lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil Súdny dvor EÚ ( ďalej len ESD) vo svojom rozsudku C-
429/09G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného

času v spojení s ďalším riadnym pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas. Pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v úprave
stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm.b) uvedenej smernice (bod

25 Rozsudku ESDC-429/09 z 25.11.2010).
2.9.Z judikatúry Súdneho dvora vyplývajú aj predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
porušením práva Únie. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcompráva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným
jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (C-429/09 - bod 47). pričom súd konštatoval, že všetky
predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi tak boli splnené.

2.10.Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5 330,44 eur, ktorú vyčíslil ako
rozdiel medzi peňažnou náhradou vyplácanou za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 z. č.
315/2001 Z. z. a peňažnou náhradou za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a)
zákona č. 315/2001 Z. z. za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného
obdobia, t. j. za obdobie od augusta 2019 do júla 2022.

2.11.Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i
psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd
aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 OZ zohľadniac pri určení výšky náhrady
kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.
2.12.Mal za to, že nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej

vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných
právach dotknutého jedinca. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd
posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady
89/391/EHS a tiež Smernice rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia
výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne

opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany,
ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu
odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp.
ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo

ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v
rozpore s právom Únie, prišiel o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných,
priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného,
rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané

odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora
za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času
a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto
vzniknutej ujmy. (rozsudok KS Košice sp. zn. 2Co/1/2020 z 19.11.2020) Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké

právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo
sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady
nemajetkovejujmyvpeniazochvovýške5330,44eur.Zmyslomnáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch
je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu.

2.13.Výškanáhradynemajetkovejujmyjeurčovanázákladnýmizákonnýmikritériami,atopredovšetkým
závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalobca skutočne
do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje aby bol
nepretržitedostupnýaplnekdispozíciisvojmuzamestnávateľovi.Týmdochádzakzásahudojehopráva
na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať

vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemôže
venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom voľne nakladať, nemôže
sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na
rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok je u žalobcu permanentne niekoľko
rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú

aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú
a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry
žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode 95
Rozsudku Fus, a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na
následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej

ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú § 13 OZ. (rozsudok
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 z 15.10.2019)
2.14.Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu
v sume 2 700 eur nárok, nakoľko porušením práva Únie bolo ( aj doposiaľ je) skutočne do jehoosobnostnej sféry zasiahnuté vo forme následkov v jeho rodinnom, spoločenskom živote. Žalobca
však dostatočne nepreukázal, že tento zásah sa prejavil vo forme negatívnych následkov na jeho
zdravotnom stave. Z uvedených dôvodov súd žalobu v časti o zaplatenie 2 630,44 eur zamietol.

Vzhľadom na absenciu takýchto následkov súd považoval sumu 2 700 eur, za primeranú. Zobral pritom
v úvahu i skutočnosť, že žalobcovi priznanú výšku nemajetkovej ujmy súdy priznávajú v obdobných
súdnych sporoch ( napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019,
3CoPr/229/2019, 1CoPr/8/2019).
2.15.O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 v spojení s čl. 4 ods. 2 CSP. V konaní bol

úspešný žalobca, preto mu súd priznal voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania, a to
vo výške 100% nakoľko stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu.

3.1.Proti vyhovujúcemu I. výroku a výroku III. o trovách konania podala v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a navrhla, aby odvolací súd
rozsudok v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná

nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
3.2.Odvolateľka predovšetkým namietla, že súd prvej inštancie posudzoval súlad slovenských zákonov
alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území SR so Smernicou EÚ, napriek
tomu, že takáto činnosť nespadá do jeho kompetencie. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že
došlo k porušeniu práva Únie, musel by najskôr rozhodnúť, že z. č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebral

Smernicu do slovenského právneho poriadku.
3.3.Žalovaná namietala, že v konaní nebola daná jej pasívna vecná legitimácia. Uviedla, že žalobu
pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu Smernice môže podať 1. Európska
Komisia na SD EÚ a 2. fyzická/právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k
porušeniu/poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Žalobca nezažaloval

svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v
označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu
zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť
svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. a žiadať, aby mu táto nebola

určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za
prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (SR a Ministerstvom vnútra SR, resp.
Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť SR odvodzovala
od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho pracovníka. Vyslovil,
že SR a Ministerstvo vnútra SR sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa

žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný
vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd konštatoval,
že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so
zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku SR. S ohľadom na
zamieňanieSRaMinisterstvavnútraSRakodvochsamostatnýchsubjektovjetuďalšídôvodnedostatku

pasívnej vecnej legitimácie žalovanej.
3.4.Namietala ďalej nesprávne právne posúdenie pôsobnosti Smernice, ktorá sa podľa jej názoru na
služobný pomer príslušníkov HaZZ nevzťahuje v plnom rozsahu. Odcitovala čl. 1 ods. 2, ods. 3, ods.
4 smernice 2003/88/ES a tiež čl. 2 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS so záverom, že rozsah
pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, ako

aj negatívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, smernica 2003/88/ES
sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica
2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov HaZZ nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia
nemohli byť porušené tak, ako to v žalobe tvrdí žalobca. Z týchto dôvodov podľa názoru žalovanej štátnu

službu príslušníkov HaZZ, vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Rovnako
úlohy, ktoré príslušníci HaZZ plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov, týkajúcich sa civilnej
ochrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného HaZZ bez akýchkoľvek
pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany v zmysle čl. 2 ods. 2

Smernice 89/391/EHS.
3.5.Po odcitovaní č1. 1 ods.2,3,4, čl. 2 ods.1,2 Smernice 89/391/EHS § 12 zák. č. 42/1994 Z.z., § 3 ods.
1 a § 3 ods. 2 zák. č. 315/2001 Z.z. a § 8 ods. 1 a § 12 ods. 1 zák. č. 129/2002 Z.z. vyvodila, že HaZZ
resp. jeho príslušníci vykonávajú zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi ajúlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych
činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi HaZZ pri zásahovej činnosti práve tými
osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Opätovne

zdôraznila, že rozhodnutie vo veci V- 429/09 E. F. sa týka mestského hasiča, a preto z tohto dôvodu nie
je možné predmetné rozhodnutie považovať v prejednávanej veci za smerodajné.
3.6.Okrem toho mala za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody.
V tejto súvislosti zdôraznila, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení
zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho

zamestnávateľa a pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti. Rovnako v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej povinnosti je v
mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že
zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca. To
znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, preto žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ

žalobcovi vyplácal dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za
takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostával za takto stanovenú časť pracovnú odmenu, ktorou mu
zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby - zásahu bude k dispozícii. Pokiaľ súd dospel k
záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu,
sama o sebe ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Čo sa týka formy a spôsobu

výpočtu náhrady škody, Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-429/09 E. F. uviedol veľmi jasne, že: „Smernica
2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení.
V prípade neexistencie ustanovení práva únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého
členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá
pracovníkovi, ako je E. F. vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy únie, musí byť nahradená

udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá
týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Žalovaná mala za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno
považovať za dôkaz, preukazujúci výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je mätúci a
predstavuje skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou
doplatku vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu podľa § 122 ods. 2

písm. a/ zákona č. 315/2001 Z.z.
3.7.K dĺžke referenčných období uviedol, že kľúčové pre posúdenie žaloby nie je to, či v niektorom z
kalendárnych týždňov, alebo inom období siedmych bezprostredne po sebe nasledujúcich dní, prípadne
v kalendárnom mesiaci, strávil žalobca viac ako 48 hodín pracovným časom, ale to, koľko času týždenne
v priemere v rámci konkrétneho referenčného obdobia strávil žalobca pracovným časom. Smernica

nepojednáva o tom koľko maximálne môže pracovník stráviť pracovným časom za týždeň (mesiac),
ale o tom, koľko priemerne týždenne môže pracovník stráviť pracovným časom v rámci konkrétneho
referenčnéhoobdobia.Prezodpovedanieotázky,čidošlovprípadežalobcukporušeniusmernicečlánku
6 písm. b/ smernice súd prvej inštancie by mal ustáliť, v akom období sa počíta priemerný týždenný
pracovný čas, nakoľko predmetná otázka je v konaní sporná, rovnako ako aj v obdobných konaniach.

Vyslovil, že § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. predstavuje transpozíciu článku 16 písm. b/ v spojení
s článkom 17 ods. 3 písm. b/ bod iii) a článkom 19 a teda pojem priemerný týždenný pracovný čas
sa má vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach, ktoré sú šesťmesačné. Uviedol, že
služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru sa rozvrhujú do obdobia šiestich mesiacov. To
znamená, že každý príslušník hasičského a záchranného zboru disponuje svojim rozvrhom vždy pred

začiatkom týchto 6 mesiacov (pre príklad obdobie júl - december). Avšak, je pravdou, že následne každý
konkrétny mesiac sa pred jeho začiatkom musí bližšie upraviť vzhľadom na mimoriadne situácie, ako
nečakané práceneschopnosti, ale rovnako aj na nahlásené dovolenky, či iné voľná poskytované nad
rámec smernice, ale taktiež aj s ohľadom na školenia či mimoriadne náročné situácie, kedy sa vyžaduje
práca vyššieho počtu príslušníkov. Pre sumarizáciu vo vzťahu k referenčným obdobiam uviedol, že

argumentácia žalobcu nie je správna. Žalobca pri zisťovaní dopadu nesprávnej transpozície smernice
vychádza čisto z období každého kalendárneho mesiaca, čo vo vzťahu k hasičskému a záchrannému
zboru by v praxi bezpochyby predstavovalo vznik obštrukcie pri plánovaní služieb a teda aj pri
ochrane života, zdravia, majetku a životného prostredia. Takýto výklad rozvrhovania služieb príslušníkov
hasičského a záchranného zboru, ktorý predstavil žalobca predstavuje obmedzenie pre plánovanie

služiebpríslušníkovhasičskéhoazáchrannéhozboru,pričomnemážiadnuprávnuoporuvktoromkoľvek
prameni práva, či už smernici alebo v zákone. Nemožno zabúdať, že ide o veľmi špecifické pracovné
odvetvie, ktoré si vyžaduje vysoké nároky na účely nepretržitej prevádzky.3.8.Žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody a sám veľmi nejasným spôsobom
stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť.
3.9.Zároveň namietala, že priznanie nemajetkovej ujmy je možné iba vtedy, ak bola v značnej miere

znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo
preukázané. V súdnom konaní nebolo ani len na základe výpovede žalobcu či inými dôkaznými
prostriedkami preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný
predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy.
3.10.Žalovaná tvrdí, že žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním uplatňovaného nároku,

nepreukázal priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho
prebratia Smernice.

4.Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej zotrval na svojich predchádzajúcich stanoviskách.

5.Žalovaná vo svojom vyjadrení opakovala ňou prezentované predchádzajúce závery.

6.Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli podané.

7.1.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle § 385 ods.1 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalovanej je potrebné v časti vyhovieť.
7.2.Rozsudok vo výroku I. do sumy 2 000 eur ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP,
lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané

odvolanie. V prevyšujúcej časti odvolací súd zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387
ods.1 CSP) rozsudku, ani na jeho zrušenie (§ 389 ods.1 CSP), preto ho podľa § 388 CSP, zmenil tak,
že žalobu o zaplatenie sumy 700 eur zamietol a rovnako zmenil aj závislý výrok o trovách konania a
žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) v rozsahu 100%.
7.3.Predmetom odvolacieho prieskumu nebol výrok, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol,

pretože proti tomuto výroku rozsudku žalobca ako oprávnená osoba odvolanie nepodal a rozsudok
nadobudol v tomto výroku právoplatnosť.

8.Predmetom odvolacieho prieskumu bol preto iba vyhovujúci výrok o povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi sumu 2 700 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a súvisiaci výrok o náhrade trov konania.

9.Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

10.Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené čo do sumy 2 000
eur. Je toho názoru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre
náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného

skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a nebolo zistené
žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa §
387 ods.1 CSP potvrdil. Žalovaná v odvolaní prevažne argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už
v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní

daného sporu, preto jej odvolacie námietky nie sú spôsobilé v potvrdenej časti spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

11.1.Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých
predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku

porušeniaprávaEurópskejúnie,keďčl.6písm.b)Smernicebolnesprávneprebratýdozákona315/2001
Z. z., v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré
právo mu vyplýva priamo zo Smernice. Porušením práva Európskej únie došlo k zásahu do osobnostnej
sféry žalobcu - konkrétne do jeho práva na odpočinok a na súkromie a rodinný život, keď bol ukrátený očas odpočinku a psychickej a fyzickej regenerácie a o čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou a budovaním
priateľských a obdobných vzťahov, pričom išlo o zásah trvajúci niekoľko rokov, ktorý sa nepodarilo
vyriešiť ani komunikáciou so zamestnávateľom. Vzhľadom na následky tohto zásahu v jeho osobnom

i súkromnom živote súd považoval za primeranú nemajetkovú ujmu v rozsahu 2 000,- eur, ktorú aj
odvolací súd považuje za primeranú charakteru zásahu a jeho následkom z dôvodov, ako sú uvedené
v odôvodnení napadnutého rozsudku.
11.2.Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav, právne predpisy a judikatúru SD EÚ, ktoré

aplikoval, tieto úvahy sú správne, niet v nich žiadnych logických rozporov a odvolací súd sa s nimi v
plnom rozsahu stotožňuje a na tomto mieste ich neopakuje.

12.Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd
uvádza nasledovné:

13.1.K námietke žalovanej o nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad slovenských právnych
predpisov so smernicou odvolací súd poukazuje na zásadu prednosti práva EÚ pred vnútroštátnou
normou, z ktorej vyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci svojich právomocí
a voľnej úvahy vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ, a pokiaľ táto
interpretácia nie je možná, neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby vyčkal na

predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s
úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd je vždy povinný
vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom EÚ, a tým je nepochybne daná jeho právomoc
posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom EÚ a aj právomoc v prípade zistenia
tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, odporujúcu právu EÚ. Nedôvodná je preto

odvolacia námietka žalovaného o prekročení právomoci súdu, pokiaľ ako predbežnú otázku skúmal, či
došlo k prevzatiu Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z. a či došlo k prevzatiu spôsobom, ktorý zaručuje
právo priznané jednotlivcovi touto Smernicou na 48 hodinový týždenný pracovný čas.
13.2.Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SD EÚ vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, a ide o prípady porušenia práva

EÚ členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom EÚ a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je
v rozpore s právom EÚ. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry
SD EÚ nastáva, pokiaľ sú kumulatívne splnené jej tri predpoklady: a) porušenie úniovej normy, b)

porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi porušením úniového práva členským štátom
a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.
13.3.Naplnením všetkých vymenovaných predpokladov zodpovednosti členského štátu za vzniknutú
škodu vzniká poškodenej fyzickej alebo právnickej osobe nárok na náhradu škody, o ktorej rozhoduje
vnútroštátny súd.

13.4.Odvolacia námietka nedostatku právomoci súdu preto nie je dôvodná.

14.1.Správne sa súd vyporiadal aj s námietkou pasívnej legitimácie žalovanej, keďže Slovenská
republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície Smernice do
zákona 315/2001 Z. z., pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku počas jej

neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ
do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Ide teda o
objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa
porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem
nahradiť.

14.2.Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva EÚ sú
zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v prejednávanej veci je týmto zodpovedným subjektom
Slovenská republika. Z rozsudku SD EÚ vo veci E. F. vyplýva, že v prípade porušenia práva na
dodržiavanie 48 hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa náhrady škody proti
členskému štátu. Žalovaný teda disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca dôvodne uplatnil nárok

na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej republike ako pasívne
legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti
patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.15.1.Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak predovšetkým zdôraznil,
že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských
služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov pracovný

čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali
inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje
možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu
bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu pracovný čas.
Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené

nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.
15.2.Z uvedeného vyplýva, že pojem „pracovný čas“ je potrebné interpretovať jednotne na úrovni
celej EÚ, a členské štáty nemajú možnosť meniť jeho obsah prostredníctvom národnej legislatívy v
neprospech pracovníkov. Vnútroštátna úprava síce môže používať rôzne označenia, ako napríklad
„služobný čas“ pre hasičov, avšak tieto pojmy musia byť interpretované v súlade s právom EÚ.
Z uvedeného preto vyplýva, že „služobný čas“ hasičov podľa slovenského vnútroštátneho práva je

potrebné posudzovať ako „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES, tak ako na to správne
poukázal žalovaný.
15.3.Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby, ktorá spadá do verejného sektora,
odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený
v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorého dôvodu sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie

zodpovednostiorgánovdotknutéhočlenskéhoštátuscieľomzískaťnáhraduškodyvzniknutejvdôsledku
porušenia tohto ustanovenia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne posudzoval, či boli naplnené
kumulatívnym spôsobom podmienky pre vyvodenie tejto zodpovednosti, pričom súdu súčasne nemožno
vytýkať, že by jednotlivé predpoklady tejto zodpovednosti posúdil nesprávnym spôsobom.

16.1.Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v danom prípade sú dané v zmysle judikatúry
Európskeho súdneho dvora (rozsudok sp. zn. C - 429/09), podľa ktorého poškodení jednotlivci majú
právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky a to 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je
priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná
súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

16.2.Vo vzťahu k naplneniu prvej podmienky je možné konštatovať, že táto je v prejednávanom prípade
splnená, pretože čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré súčasne
nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré na strane druhej

priznáva jednotlivcom právo, ktorého sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Podmienka
dostatočne závažného porušenia práva Únie zahŕňa v sebe zjavné a závažné prekročenie hraníc
voľnej úvahy členským štátom, v ktorej súvislosti má byť zohľadnený predovšetkým stupeň jasnosti a
presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva
vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v

zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Pokiaľ žalobca odpracoval v rozhodnom
období nad povolený limit práva EÚ, uvedené je v zjavnom rozpore s právom Únie určujúcim týždenný
limitslužobnejpovinnosti,pretonemožnomaťpochybnostiodostatočnezávažnomporušeníprávaÚnie.
16.3.Vo vzťahu k splneniu podmienky existencie škody odvolací súd uvádza, že z európskej judikatúry
vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná

vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je na vnútroštátnom práve
členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí
poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia
a tiež, aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

17.Žalovaná sa neopodstatnene v súvislosti so vznikom tvrdenej škody bránila tým, že žalobca
nepreukázal, že vyvinul akúkoľvek snahu na to, aby škode, resp. ujme predišiel. Odvolací súd vychádza
jednak z priameho nároku každej dotknutej osoby domáhať sa voči členskému štátu náhrady škody a
jednak z povinnosti každého členského štátu zabezpečiť dodržiavanie práva Únie. Uvedené namietanie
by v praxi znamenalo prenášanie aktivity na jednotlivca, ktorému bola v dôsledku porušenia povinnosti

členského štátu spôsobená škoda. Aj z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore
so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolomožné rozumne vyžadovať. Aj vzhľadom na postavenie žalobcu ako slabšej strany vo vzťahu ku svojmu
služobnému úradu, by podľa odvolacieho súdu takáto aktivita navyše bola zrejme kontraproduktívnou.

18.1.Žalovaná sa ďalej v súvislosti so vznikom tvrdenej škody bránila tým, že žalobca mal preukázať,
či v rozhodnom období skutočne pracoval nad tvrdený limit 48 hodinového týždenného pracovného
času, keď bolo potrebné zohľadniť aj nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v období
6 mesiacov.
18.2.Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na túto odvolaciu námietku. Súd konštatoval, že v konaní

nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a
nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného Čl.
6 písm. b) Smernice. K námietke týkajúcej sa nerovnomerného rozvrhnutia služobného času u hasičov
v období 6 mesiacov odvolací súd uvádza, že členské štáty sú povinné rešpektovať a garantovať
priemerný 48 hodinový pracovný čas aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu (porovnaj rozsudok ESD
C-254/2018).

18.3.Pokiaľ odvolateľ namietal, že podstatou sporu nie je to, či žalobca v niektorom týždni prekročil 48
hodinový pracovný čas, ale aký priemerný týždenný pracovný čas dosiahol v konkrétnych referenčných
obdobiach, ako aj, že bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času hasičov
v referenčnom období 6 mesiacov, pričom poukázal na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES,
odvolací súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6

(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti
je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné,
aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva,
aby Slovenská republika uvedené ustanovenie, ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala
do vnútroštátneho poriadku, a teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a

skúmaťvrámcireferenčnéhoobdobia4mesiacov,resp.zasplneniasmernicoustanovenýchpodmienok,
aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v zákone č. 315/2001 Z. z. a ani v
inom zákone, upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články
smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že
by prevzala, resp. že by do právneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia

smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný
čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia
služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času
podľa smernice. Vzhľadom na uvedené námietka žalovanej o zisťovaní splnenia podmienok v rámci
referenčného obdobia je neopodstatnená, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s

maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.

19.K aplikácii § 13 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní v danej veci odvolací súd uvádza, že
súd prvej inštancie dôsledne posudzoval splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú porušením práva EÚ a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru
o naplnení predpokladov zodpovednosti štátu vo vzťahu k žalobcovi, pričom v súvislosti s uplatneným
nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy súd správne tento posúdil podľa zásad upravených v § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka.

20.1.Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.
20.2.V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

21.1.V posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad
upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jehoosobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej),
ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečenie
dôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.

21.2.Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je, o.i., právo na súkromný a rodinný život,
ako aj právo na ochranu zdravia. Odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie o vzniku
nemajetkovej ujmy u žalobcu, ktorej podstatou je skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý mohol tráviť
s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní. Je potrebné dodať, že
žalobca má aj právo na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, že uvedený článok

zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych
a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon. V pracovnoprávnej oblasti je
právonaochranuzdraviazabezpečovanépredovšetkýmzavádzanímopatrenínazlepšeniebezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy pracovných podmienok, medzi ktoré patrí aj organizácia
pracovného času a odpočinku. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného
vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej Deklarácie

ľudských práv). Z úvodných ust. Smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále
príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo
zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší

stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci
by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času,
t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť
maximálnu hranicu týždenného pracovného času; „primeraný odpočinok“ znamená, že pracovníci majú

pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý
a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

22.Vychádzajúc aj z vyššie uvedených skutočností, je potrebné sa stotožniť so záverom súdu, že
žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobcu spočíva v porušení jeho
základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, právo na ochranu zdravia, telesnej
a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.
Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovanej, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka, že v zmysle
uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce
zadosťučineniepodľaods.1§13aženeoprávnenýmzásahombolavznačnejmierezníženádôstojnosť,
resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.

23.Sozreteľomnapovahuosobnostnéhopráva,ktorébolovdanomprípadeporušené(právonaochranu
zdravia)ajehookolnosti,nemožnopodmieňovaťmožnosťuplatneniapeňažnejsatisfakciepožadovaním
následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne
prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené
príkladmo, teda právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany, a

ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá
bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna
satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa odseku 1 nejavila

ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo,
t.j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala
vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý
umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že

tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu
a rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Uvedené prostriedky nápravypodľa § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v
takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.

24.Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice o rozvrhovaní pracovného času žalobcu došlo k zásahu
do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý
zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v
zmysle judikatúry SD EÚ za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek
hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé
odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu
odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane
vysoká. Rozsahu peňažnej náhrady vo výške 2 000,- eur, ktorá je odvodená od charakteru zásahu a
jeho trvania a následku, ktorý ním vznikol, nemožno namietať.

25.1.Prvoinštančný súd pochybil, keď vo svojom rozhodnutí neprihliadal na iné rozhodnutia iných
všeobecných súdov v konaniach o náhradu škody začatých žalobcami ako príslušníkmi Hasičského
a záchranného zboru proti žalovanej z totožných dôvodov, ktoré riešili námietky žalovanej predložené
aj v tomto konaní.
25.2.V týchto iných sporoch bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej

transpozície Smernice umožňujúcej vyžadovať od príslušníkov Hasičského a záchranného zboru výkon
štátnej služby nad smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín, a všetky námietky
žalovaného boli posúdené ako nedôvodné. Súd svoje rozhodnutie vo vzťahu k výške priznanej sumy
nezaložil na právom predvídaných okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným
kritériám, a ním stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti, preto rozhodnutie

nieje konzistentné s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr.
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019,
6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019, 5Co/26/2022, 5Co/64/2022, 5Co/180/2022, 5Co/203/2022, 6Co/60/2022,
6Co/69/2022, 6Co/102/2022 a 6Co/129/2022).
25.3.Žalobca v konaní nepreukázal, aby ujma spôsobená jemu bola za iných podmienok, alebo že

by u neho bol vyvolaný horší (vážnejší) následok ako v citovaných rozhodnutiach. Preto odvolací
súd zastáva názor, že v časti o zaplatenie 700 eur prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil.
V záujme predvídateľností rozhodnutí a zachovania princípu spravodlivosti, ktorý spočíva v povinnosti
všeobecných súdov zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho
prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci t.j. aby úzkostné lipnutie na litere zákona

v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť druhej procesnej strany,
odvolací súd považoval za primeranú náhradu sumu 2 000 eur a v prevyšujúcej časti, o zaplatenie 700
eur žalobu zamietol.

26.1.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

26.2.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
26.3.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.1,2 CSP v spojení
s § 255 ods.1 a § 262 ods.1 CSP a žalobcovi úspešnému čo do základu nároku, priznal proti žalovanej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

27.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčenýsudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.