Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. december 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/12/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121205391
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8121205391.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobcov: 1/ PaedDr. B. S., rod. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C., M. XXXX/X, 2/ Q. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. V. XXXX/XX, 3/ V. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C., M. XXXX/XC, 4/ V.. J. S., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. - F., N. XXXX/
XX, zastúpených Mgr. Miroslavovom Balážom, advokátska kancelária Prešov, ul. Sládkovičova 8, IČO:

42238871, proti žalovanému: Xylo Machinery SK s.r.o., Prešov, Bardejovská 24, IČO: 31 733 085,
zastúpenému: BDO Legal s.r.o., Mostová 2, Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 51 803 330,
o určenie vlastníckeho práva s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo 17.10.2022 č.k. 29C/56/2021-424, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Pokračuje v konaní s právnymi nástupcami žalobcu Q. F., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C., M.
XXXX/X, zomr. XX.XX.XXXX, ktorými sú:

X/ PaedDr. B. S., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., M. XXXX/X,
X/ Jozef F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. V. XXXX/XX,
X/ Marek F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., M. XXXX/XC,
X/ Mgr. J. S., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. - F., N. XXXX/XX.

Zamieta návrh strán na prerušenie konania.

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu 1. inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a priznal žalovanému voči právnemu
predchodcovi žalobcov nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude

rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že právny predchodca žalobcov sa
domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XXXX, kat. úz. C.,
a to v podiele 1 z celku. Zdôraznil, že vo vzťahu k parcelám, ktoré sú predmetom konania, predbežná
otázka vlastníctva bola vyriešená rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.zn. 28C/113/2011 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 16Co/15/201/, ktorým bolo určené vlastnícke právo
k parcelám tvoriacim predmet reštitučného nároku, toho času vedených na LV č. XXXX, kat. úz. C.,
avšak iba vo vzťahu k súrodencom žalobcu. Zdôraznil, že právny predchodca žalobcov sa v konaní
Okresného súdu Prešov sp.zn. 28/113/2011 k žalobe svojich súrodencov nepripojil a nepredložil ani
splnomocnenie na právne zastupovanie. Uviedol, že jeho vlastníctvo k pozemkom bolo potvrdené
dvakrát obvodným pozemkovým úradom, listom vlastníctva a poukázal aj na dedičské konanie po jeho

právnych predchodcoch 26D/1442/2003. Právny predchodca žalobcov naliehavosť právneho záujmu na
tejto určovacej žalobe vyvodil zo záverov konania 28C/113/2011 s tým, že on ani jeho súrodenci, ako ajich právni predchodcovia nikdy nepreviedli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na tretiu osobu
- štát alebo žalovaného, a teda žalovaný nemohol tieto nehnuteľnosti nadobudnúť zákonným spôsobom.
Právni predchodcovia žalobcov ani súrodenci žalobcu nemohli stratiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam

bez toho, aby tieto na základe zákona a v súlade so zákonom nepreviedli na inú osobu kúpnou
alebo darovacou zmluvou a ak im neboli vyvlastnené vyvlastňovacím rozhodnutím. Súd prvej inštancie
zdôraznil, že právne významnou otázkou bola existencia konkurencie reštitučného nároku právneho
predchodcu žalobcov, o ktorom ešte právoplatne rozhodnuté nebolo, a žaloby o určenie vlastníckeho
práva na základe Občianskeho zákonníka. Uviedol, že v konaní 28C/113/2011 súdy poukázali na nález

ústavného súdu II.ÚS/249/2011, z ktorého mal vyplynúť záver, že uplatnenie reštitučných nárokov
nebráni tomu, aby sa svojho nároku žalobcovia domáhali žalobou podľa všeobecných predpisov podľa
občianskeho práva. Ďalej uvádzali, že reštitučné konanie bolo prerušené práve do doby právoplatného
skončenia konania vedeného pod sp.zn. 28C/113/2011. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie
NS SR sp.zn. 3Cdo/115/2016, z ktorého vyplýva, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa v otázke
postavenia reštitučných predpisov ustálila v tom, že tieto sú k všeobecným predpisom, akým je

najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality. To znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna
úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa
reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na
ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny
nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov,

najmä podľa § 126 ods. 1 OZ, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho
právneho predchodcu ku dňu smrti. Uviedol, že k tejto otázke sa vyjadril aj ústavný súd v uznesení
sp.zn. III.ÚS/177/2013. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia NS SR 6Cdo/64/2018, Cdo/1/98
a 5Cdo/36/99, v ktorých bol vyslovený právny názor, že lex specialis neruší platnosť a záväznosť
lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje až do tej doby, než je zistené, že ustanovenia

lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemožno naň uplatniť. Preto v prípade, keď
zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka nebol preukázaný a vec bola štátom alebo právnickou
osobou prevzatá len fakticky, nemožno vylúčiť uplatnenie nárokov podľa OZ, vrátane ustanovenia o
ochrane vlastníctva. Na tieto závery najvyšší súd nadviazal aj v ďalších rozhodnutiach 4Cdo/130/2017,
3Cdo/205/2009, 6Cdo/71/2011 a ďalšie. V týchto rozhodnutiach právny záver o nemožnosti domáhať

sa vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, a to ani formou určenia vlastníckeho práva,
zhodne podmienili možnosťou domáhať sa ochrany podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho,
teda danosťou reštitučného nároku podľa možnosti úspešne žiadať o vydanie veci podľa reštitučného
predpisu. Vyslovili názor, že ak táto podmienka splnená nie je, zostáva zachovaná možnosť domáhať
sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov.

3. Podľa súdu prvej inštancie z týchto rozhodnutí najvyšších súdnych autorít možno vyvodiť jednoznačný
záver, že ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho,
teda je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných
právnych predpisov, najmä § 126 OZ, a to ani formou určenia vlastníckeho práva. Toto právo je však

zachované pokiaľ reštitučný nárok podľa reštitučného predpisu daný nie je. Súd prvej inštancie uviedol,
že žalobca si uplatnil svoj reštitučný nárok podľa zákona č. 503/2003 Z.z. Z rozhodnutia obvodného
pozemkového úradu zo 4.12.2009 vyplynulo, že žalobca má postavenie oprávnenej osoby podľa § 2
ods. 1 tohto zákona a nehnuteľnosti prešli na štát v určenom období prevzatím bez právneho dôvodu.
Následneobvodnýpozemkovýúradkonanieoreštitučnomnárokužalobcuajehosúrodencovprerušildo

skončenia konania o predbežnej otázke, v danom prípade do skončenia konania 28C/113/2011. Podľa
súdu prvej inštancie, pokiaľ v rámci reštitučného konania správny orgán, vrátane súdu, konštatovali, že
žalobca spolu so súrodencami vo vzťahu k nehnuteľnostiam nadobudnutým ich právnymi predchodcami
na základe výmeru z 30.4.1948 majú postavenie oprávnených osôb, ich reštitučný nárok je daný,
potom v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít je vylúčené, aby sa rovnakého

nároku domáhal teraz žalobca (právny predchodca aktuálnych žalobcov) určovacou žalobou podľa
všeobecných právnych predpisov, teda Občianskeho zákonníka. Pokiaľ o reštitučnom nároku žalobcu
doposiaľ právoplatne rozhodnuté nebolo, potom je vylúčené, aby sa rovnakého nároku domáhal žalobou
o určenie vlastníckeho práva. Zdôraznil, že samotný žalobca bol účastníkom konania 28C/113/2011 a
uviedol, že žalobou si neuplatňuje svoj nárok na určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam

z dôvodu, že mu bol priznaný reštitučný nárok podľa zákona č. 503/2003 Z.z. Zároveň podľa názoru
súdu prvej inštancie vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam odpadol dôvod, pre ktorý bolo konanie
o reštitučnom nároku prerušené, nakoľko o predbežnej otázke týkajúcej sa sporných parciel, bolorozhodnuté právoplatne v konaní Okresného súdu Prešov 28C/113/2011, a teda správnemu konaniu nič
nebráni, aby pokračoval v konaní o reštitučnom nároku žalobcu a o tomto rozhodol.

4. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobcu
na uvedenej určovacej žalobe a túto zamietol. Naliehavý právny záujem na tejto žalobe by bol daný
iba za predpokladu neexistencie jeho reštitučného nároku podľa zákona č. 503/2003 Z.z. alebo ak by
jeho reštitučný nárok bol podľa tohto zákona zamietnutý. Súd prvej inštancie tiež zamietol návrh na
doplnenie dokazovania o zistenie, či právny predchodca žalobcov navrhoval pokračovanie konania o

reštitučnom nároku. Zo správy Okresného úradu Prešov totiž vyplynulo, že reštitučný spis týkajúci sa
nárokužalobcujeuž10rokovprílohoukonania28C/113/2011apotomjevylúčené,abyuvedenýsprávny
orgán pokračoval v konaní o reštitučnom nároku.

5. O trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie právny predchodca žalobcov, ktorý navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Má za to, že postup súdu
prvej inštancie pri rozhodovaní o veci je nesprávny, nezákonný a najmä prekvapivý. Poukázal na
predbežné právne posúdenie veci súdom prvej inštancie podľa § 181 ods. 2 CSP. Na pojednávaní dňa
22.6.2022 súd prvej inštancie vtedy skonštatoval, že princípom právneho štátu je vytvorenie právnej

istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká
odpoveď. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za
rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie je ústavne neudržateľná. Uviedol, že aj keď právne
závery všeobecných súdnych rozhodnutí nemajú povahu precedensu, napriek tomu protichodné závery
vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu princípu právnej istoty. Pokiaľ už bola v

občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je
súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.
Z toho dôvodu je potom vylúčené, aby súd v predmetnom konaní posúdil hmotnoprávny vzťah žalobcu,
resp. jeho právnych predchodcov, a žalovaného rozdielne, a to ako v konaní 28C/113/2011 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove 16Co/15/2018 a 6Cdo/169/2020. Vo vzťahu k výmeru právneho

predchodcu žalobcov bolo konštatované, že aj jeho fotokópia bola spôsobilým dôkazným prostriedkom.
Zároveň v tomto predchádzajúcom konaní bola riešená otázka kolízie dvoch ústavných hodnôt, a
to princípu ochrany dobrej viery žalovaného, ako aj princíp ochrany vlastníckeho práva právnych
predchodcov žalobcu. Bolo uzavreté, že právneho predchodcu žalobcu nebolo možné považovať za
takzvaného nebdelého vlastníka, keďže od ich nadobudnutia v roku 1948 tieto pozemky fakticky užíval

do ich odovzdania v roku 1959 JRD, čo nemalo za následok stratu ich vlastníctva a od roku 1993 sa
aktívne domáhali náhrady za ich obmedzenie vlastníckeho práva od právneho predchodcu žalovaného.
Na druhej strane právny predchodca žalovaného nehnuteľnosti nadobudol len do správy a v spojení,
že sa právny predchodcovia domáhali náhrady, nemohla byť spoločnosť Drevokombinát Šariš, a.s.
pri zachovaní odbornej starostlivosti dobromyseľná v tom, že bola ich vlastníkom. Napriek uvedeným

záverom súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 17.10.2022 predmetnú žalobu zamietol napriek tomu,
že o tej istej právnej otázke za rovnakej skutkovej situácie už rozhodol súd v konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 28C/113/2011. Toto rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím súdom,
súdnou kontrolou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Právny predchodca žalobcov v podanom
odvolaní zdôraznil, že skutková a právna situácia sa oproti konaniu vedenému na Okresnom súde

Prešov pod sp.zn. 28C/113/2011 nezmenila. Aj jeho súrodenci, resp. ich právni nástupcovia, uplatnili
reštitučné nároky z opatrnosti rovnako ako pôvodný žalobca v tomto konaní, avšak o ich žalobe súd
rozhodoltak,žejejvyhovelvcelomrozsahu.Onalevdôsledkusvojejnevedomostiakolaikbezprávneho
vzdelania, nezastúpený v tom čase advokátom v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn.
28C/113/2011 postupoval tak, že sa o jeho nároku nerozhodlo nijako, teda nebolo žalobe vyhovené a ani

nebola zamietnutá žaloba v dôsledku toho, že on ako žalobca nemal petit žaloby a musel podať žalobu
samostatne, o ktorej rozhoduje súd v tomto konaní.

7. O tom, že skutková ani právna situácia sa nezmenila svedčí aj rozhodnutie Obvodného pozemkového
úradu Prešov z 28.7.2011, ktorý prerušil správne konanie vo veci uplatneného reštitučného nároku H.

F. a spol. na dobu do rozhodnutia o predbežnej otázke a predložil aj kópiu o prerušení reštitučného
konania, o čom súd prvej inštancie vedomosť mal. Zdôraznil, že bol to práve sám správny orgán, ktorý
uprednostnil vyriešenie predbežnej otázky v súdnom konaní pred rozhodnutím v reštitučnom konaní a
z tohto dôvodu reštitučné konanie prerušil a de facto ho na súdne konanie aj odkázal. Za predbežnúprávnu otázku pritom tento správny orgán považoval práve určenie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam, ktorého sa on a jeho súrodenci domáhajú v súdom konaní. O jeho nároku doposiaľ
právoplatne rozhodnuté nijak nebolo, a teda v žiadnom prípade nemožno konštatovať, ako to urobil súd

prvej inštancie, že dôvod prerušenia reštitučného konania odpadol. Okrem toho je zrejmé, že reštitučné
konanie je prerušené aj naďalej, a to v dôsledku tej skutočnosti, že na Okresnom súde Prešov sa pod
sp.zn. 17C/113/2011 vedie konanie, kde si žalobca a jeho súrodenci uplatňujú nároky, ktoré sa týkajú
tých istých nehnuteľností, ktoré sú predmetom prerušeného reštitučného konania. Za takýchto okolností
teda nedošlo oproti skutkovému stavu zistenému v konaní 28C/113/2011 k žiadnej zmene a aj napriek

tomu súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil situáciu tak, že žalobca nemá naliehavý právny záujem
na určovacej žalobe, čím narušil princíp právnej istoty spočívajúci v tom, že na určitú právne relevantnú
otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.

8. Táto skutočnosť je podľa právneho predchodcu žalobcov o to horšia, že za rovnakých podmienok bolo
vyhovené nielen žalobám jeho súrodencov, resp. ich právnych nástupcov, ale aj určovacím žalobám

rodiny R. (Okresný súd Prešov sp.zn. 8C/78/98), ktorá rovnako svoje nehnuteľnosti nadobudla prídelom
a tieto nehnuteľnosti pochádzali z konfiškátu po rodine P. a ich susedia R. si svoje nároky uplatnili
určovacou žalobou. Aj v ich prípade súdy konštatovali, že reštitučné predpisy neboli vydané za tým
účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb ale aby im uľahčili obnovenie
tohto vlastníckeho práva. Preto napríklad, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu,

oprávnená osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k týmto nehnuteľnostiam a nič nebráni tomu, aby sa
svojich nárokov domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva. To isté sa
týka aj rodiny H., ktorá taktiež svoje nehnuteľnosti nadobudla prídelom a tieto nehnuteľnosti pochádzali
z konfiškátu po rodine P. a podobne táto rodina si uplatnila svoje nárok určovacou žalobou v konaní
Okresného súdu Prešov sp.zn. 11C/12/1999. Aj ich nárokom súdy vyhoveli. Len na okraj zdôraznil, že v

období rozhodovania o týchto právnych veciach bol taktiež už účinný aj zákon č. 503/2003 Z.z. Skrátka
všetci, ktorých predkovia nadobudli nehnuteľnosti skonfiškované rodine P. bývalým Československým
štátom, a to prídelom a ktorí sa rozhodli uplatniť svoj nárok na súde určovacou žalobou tak mohli
urobiť, mali podľa súdov naliehavý právny záujem, a to aj napriek existencii reštitučným zákonom,
iba právny predchodca žalobcov - Q. F. nie. V tom spočíva zrejme podľa súdu prvej inštancie jeho

právna istota. Zdôraznil, že zo záverov predchádzajúceho konania 28C/113/2011 vyplynulo, že jeho
právni predchodcovia boli vlastníkmi predmetných nehnuteľností a že štát, resp. právnické osoby tieto
nehnuteľnosti prevzali len fakticky. Úvaha súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho
záujmu na jeho strane v dôsledku reštitučného konania, resp. skutočnosti, že odpadli dôvody prerušenia
tohto konania, sú o to zarážajúcejšie, že Okresný úrad Prešov, odbor pozemkový, už v reštitučnom

konanílistomz21.9.1998nebohejmatkeprávnehopredchodcužalobcovV.F.oznámil,ženehnuteľnosti,
ktoré sú aktuálne predmetom sporu, sú v jej vlastníctve, a teda jej reštitučný nárok nie je potrebné zo
strany správneho orgánu riešiť, čím správny orgán považoval vec za ukončenú. Je teda zrejmé, že
správny orgán v minulosti nevidel potrebu rozhodnúť o reštitučnom nároku matky právneho predchodcu
žalobcov a on ako jej právny nástupca nemá podľa súdu prvej inštancie naliehavý právny záujem

na podanej žalobe. Za týchto okolností ostane jediný, ktorý sa nedovolá spravodlivosti a v dôsledku
rozhodovania súdov a správnych orgánov príde o svoje vlastnícke právo, ktoré mu patrí. Súd prvej
inštancie vydaným rozsudkom znegoval záver vyjadrený súdmi v predchádzajúcom konaní sp.zn.
28C/113/2011, kedy už súdy raz za totožnej skutkovej situácie uzavreli, že určovaciu žalobu podať môže,
a teda má naliehavý právny záujem na takomto určení. Na základe týchto dôvodov navrhol právny

predchodca žalobcov odvolaniu vyhovieť.

9. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a uplatnil si náhradu
trov konania. Stotožňuje sa s argumentáciou súdu prvej inštancie vo všetkých jeho záveroch pokiaľ
ide o skutkový a právny stav. Poukázal predovšetkým na skutkové a právne závery, ktoré vyplývajú

z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Sp/2/2010, ktorým krajský súd preskúmal rozhodnutie
Obvodného pozemkového úradu v Prešove zo 14.12.2009 a podľa ktorého právny predchodca žalobcov
a jeho súrodenci sú oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. a že nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom sporu, prešli na štát v období od 25.2.1948 do 10.1.1990 prevzatím bez právneho
dôvodu. Jedinou výhradou prečo Krajský súd v Prešove rozsudkom zrušil toto rozhodnutie Obvodného

pozemkového úradu v Prešove bola skutočnosť, že tento orgán štátnej správy nedostatočne zistil
skutkový stav v rozsahu, k akému dátumu nadobudli vlastnícke právo k pozemkom vtedajší vlastníci, a
teda, či vtedajší vlastníci nie sú povinnými osobami podľa zákona č. 503/2003 Z.z. Poukázal tiež na to,
že pokiaľ ide o konanie Okresného súdu Prešov sp.zn. 28C/113/2011, žalovaný uviedol, že podal žalobuna obnovu tohto konania a konanie o žalobe o obnovu konania je vedené Okresným súdom Prešov
pod sp.zn. 9C/74/2022. Obvodný pozemkový úrad Prešov prerušil reštitučné konanie žalobcu a jeho
súrodencov na dobu nevyhnutne potrebnú na rozhodnutie o predbežnej otázke vyvstávajúcej v súdnom

spore o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom reštitučného konania. Ani
skutočnosť, že správny orgán uprednostnil vyriešenie predbežnej otázky súdom nezakladá naliehavý
právny záujem žalobcu na požadovanom určení. Otázka určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
vedeným na LV č. XXXX, kat. úz. C., nemôže mať povahu otázky predbežnej na účely určenia existencie
reštitučného nároku podľa zákona č. 503/2003 Z.z. a v tomto smere žalovaný súhlasí s odôvodnením

rozsudku súdu prvej inštancie. Pokiaľ ide o iné súdne konania, údajne analogických prípadov týkajúcich
sa reštitučných nárokov po rodine P., žalovaný poukázal na to, že zo spisových značiek rozhodnutí
vyplýva, že ide o rozhodnutia vydané v čase pred rozhodnutím ÚS SR I.ÚS/460/2017. Rozhodnutia
súdov, na ktoré poukazuje právny predchodca žalobcov, podľa žalovaného predchádzajú rozhodnutiu
ÚS SR I.ÚS/460/2017, a preto je možné považovať ich za prekonané. K rovnakým názorom sa v
rámci svojej rozhodovacej činnosti priklonil aj v Krajský súd v Žiline v rozhodnutí 6Co/22/2019 a ani

rozhodnutie ÚS SR sp.zn. II.ÚS/249/2011. Podstatné podľa žalovaného je, že žalobca si preukázateľne
reštitučný nárok uplatnil, príslušný správny orgán rozhodol v jeho prospech, následne však nevedno
z akého dôvodu podal určovaciu žalobu v tomto spore a úplne obišiel účel a zmysel reštitučného
zákonodarstva. Ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie tak právny predchodca žalobcov disponoval
nárokovateľným reštitučným nárokom k sporným pozemkom priznaným v rozhodnutí Obvodného úradu

Prešov. Stav právnej istoty podľa žalovaného nie je len stavom, v ktorom môže strana konania očakávať,
že jej spor bude rozhodnutý v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ale aj stav,
v ktorom môže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Žalovanému sa
javí ako nespravodlivé a vzhľadom na deklarovanú existenciu reštitučného nároku žalobcu až dubiózne,
že žalobca sa prostredníctvom určovacej žaloby domáha určenia vlastníckeho práva k pozemkom

zastavaným stavbou priemyselným areálom vo vlastníctve žalovaného, ktorý má navyše k dnešnému
dňu v komparácii s pôvodným nárokom žalobcu niekoľkonásobne vyššiu hodnotu. Žalobca teda podľa
jeho názoru nielenže neosvedčil potrebu naliehavého právneho záujmu pre úpravu pomerov medzi
stranami sporu, ale navyše by takáto úprava pomerov bola podľa jeho názoru v rozpore s dobrými
mravmi a princípmi, na ktorých sú vybudované predpisy civilného procesného práva.

10. Ďalšie vyjadrenia strán sporu vo veci podané neboli.

11. V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že pôvodný žalobca Q. F., naposledy bytom W., M. X,
zomrel dňa XX.X.XXXX. Jeho právnymi nástupcami sú jeho deti PaedDr. B. S., rod. F., nar. XX.X.XXXX,

Q. F., nar. XX.X.XXXX, V. F., nar. X.X.XXXX, V.. J. S., rod. F., nar. XX.X.XXXX. F. konanie po pôvodnom
žalobcovi, poručiteľovi Q. F. bolo vedené Okresným súdom Prešov sp.zn. 37D/211/2023, keď v tomto
konaní bolo vydané uznesenie z 30.5.2023, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.6.2023.

12. Odvolací súd podaním z 3.5.2023 vyzval právnych nástupcov po pôvodnom žalobcovi, aby oznámili,

či trvajú na podanej žalobe v spojení s odvolaním proti rozsudku súdu prvej inštancie.

13. Právni nástupcovia pôvodného žalobcu odvolaciemu súdu oznámili (č.l. 535), že trvajú na podanej
žalobe ich právneho predchodcu v spojení s podaným odvolaním proti rozsudku súdu prvej inštancie a
v závislosti od tejto situácie upravili petit žalobného návrhu.

14. Podľa § 63 ods. 1 - 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“, ak
strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu,
či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať.

15. V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje
s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo
povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.

16. Ak to povaha sporu pripúšťa, môže sa v konaní pokračovať aj pred skončením konania o dedičstve.

17. Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením a smrťou táto spôsobilosť
zanikne. Ustanovenie § 63 CSP upravuje prípady, keď k strate procesnej subjektivity fyzickej osoby,
teda k jej smrti, došlo počas konania, teda v období od doručenia žaloby do právoplatnosti rozhodnutia,ktorým sa konanie končí. Ustanovenie § 63 CSP má charakter špeciality vo vzťahu k § 80 CSP, ktorý
upravuje zmenu účastníkov v prípade, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa
spája prevod alebo prechod práv alebo povinností o ktorých sa koná a aplikuje sa len v prípade,

ak právnou skutočnosťou, s ktorou je spojený prechod práv je smrť strany sporu, v danom prípade
pôvodného žalobcu, a teda strata jeho procesnej subjektivity. Súd má po posúdení povahy sporu
možnosť len konanie zastaviť alebo v konaní pokračovať. Povahou veci sa rozumie povaha hmotných
práv a povinností, o ktoré v konaní ide, čo vyplýva práve z toho, že procesné nástupníctvo sa odvodzuje
od nástupníctva hmotnoprávneho. V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor, súd

v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania
prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide.

18. So zreteľom na to, že v štádiu odvolacieho konania pôvodný žalobca Q. F. dňa XX.X.XXXX zomrel,
jeho právni nástupcovia výslovne uviedli, že na podanej žalobe svojho právneho predchodcu v spojení s
podaným odvolaním trvajú, je zrejmé, že v prejednávanom prípade ide o majetkový spor, preto odvolací

súd postupom podľa citovaného ustanovenia § 63 CSP rozhodol, že pokračuje v konaní s právnymi
nástupcami pôvodného žalobcu Q. F., ktorými sú jeho deti, aktuálne žalobcovia uvedení v 1/ až 4/ rade.

19. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasledujúce
zákona č. 160/2015 Z.z., CSP, spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejedal bez

nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a zistil, že nie sú dané podmienky pre potvrdenie ani pre
zmenu rozhodnutia, nakoľko toto bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo dosahuje intenzitu nesprávneho procesného postupu
znemožňujúceho strane, v danom prípade žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v
takej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

20. V tomto konaní sa právny predchodca žalobcov domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom
v podiele 1 z celku k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXXX, kat. úz. C.. Konkrétne ide o parcely E.
XXXX, E. XXXX/X, CKN XXXX/XX, CKN XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X a XXXX/X.

21. V súvislosti s nadobudnutím týchto nehnuteľností právny predchodca žalobcov poukazoval na to,
že Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave dňa 30.4.1948 vydalo Výmer o
vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Zb., keď tieto nehnuteľnosti boli pridelené do
vlastníctvajehoprávnychpredchodcovP.F.aV.B..Išloopôdohospodárskenehnuteľnostinachádzajúce
sa v kat. úz. K., označené ako časť parcely č. XX, XX, grafické označenie 1, časť parcely XXX/X, grafické

označenie XXX roľa vo výmere XX.XXX m2, časť parcely č. XXX/X, grafické označenie XXX, XXX/a roľa
vo výmere XX.XXX m2, časť parcely č. XXX/X, grafické označenie XXX roľa vo výmere XX.XXX m2,
časť parcely č. XXX/X, XXX/X grafické označenie XXX roľa vo výmere X.XXX m2. J. o pozemky, ktoré
boli podľa SNR č. 64/1946 zo dňa 1.3.1945 skonfiškované ich pôvodnému vlastníkovi P. P. ml.

22. Podľa čl. IV Výmeru sa tento považuje za verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu k
pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej knihový súd urobí záznam vlastníckeho
práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia. Výmer o vlastníctve pôdy
vydaný v prospech právnych predchodcov žalobcov nebol zapísaný do príslušnej pozemkovej knihy.

23. Dňa 29.9.1948 bola spísaná zápisnica, predmetom ktorej bolo odovzdanie nehnuteľnosti po bývalom
vlastníkovi prídelcom do držby a úžitku na základe prídelového plánu schváleného ORK pod č. 2609/48
zo dňa 12.4.1948 a prevzatie týchto nehnuteľností prídelcami do držby a úžitku ku dňu 1.3.1945.

24. Dňa 21.5.1953 vyhotovilo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy konečný prídelový

plán s rozvrhom prídelových cien a splátkovým plánom, podľa ktorého mali právni predchodcovia
žalobcov za takto pridelené pozemky zaplatiť prídelovú cenu 101.797,- Kčs. V súvislosti so založením
JRD v obci C. boli tieto nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcu v priebehu roku 1959 odovzdané
do užívania tohto družstva. Podľa potvrdenia Finančného odboru zo dňa 25.4.1966 platí, že právny
predchodcažalobcovmákosobnémuvlastníctvuvovzťahuktýmtonehnuteľnostiamvyrovnanéajúroky.

25. Dňa 21.12.1993 katastrálny úrad - Správa katastra Prešov identifikovala parcely právneho
predchodcu tak, že parcela č. XXX/X bola premietnutá na parcelu č. XXX/XXX, parcela č. XXX/X
na parcelu č. XXX/XXX a parcela č. XXX/X na parcelu č. XXX/XXX a XXX/XXX s tým, že právnipredchodcovia žalobcov mali tieto nehnuteľnosti evidované aj katastri nehnuteľností na LV č. XXXX,
kat. úz. C..

26. Po smrti P. F. nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX, kat. úz. C. nadobudla V. F., ktorá následne
zomrela XX.X.XXXX a v dedičskom konaní nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX nadobudol žalobca,
ako aj jeho ďalší traja súrodenci V. V., H. F. a P. F., každý v podiele po 1.

27. Dňa 17.5.1958 podal Odbor poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v Prešove

knihovnú žiadosť o poznačení konfiškátu adresovanú Ľudovému súdu v Prešove s návrhom, aby bolo
vydané uznesenie, ktorým by súd povolil zápis vo vložke č. XX a XXX kat. úz. C. na nehnuteľnosti
č. X zapísané na meno P. P. a spol. pod A.. a poznamenať sa mala konfiškácia tohto majetku pre
Československý štát. Dňa 13.9.1958 vydal Ľudový súd v Prešove uznesenie, ktorým tento zápis povolil.

28. Dňa 30.6.1971 bola medzi ONV Finančným odborom ako odovzdávajúcou organizáciou a

spoločnosťou Piloimpregna, n.p. ako preberajúcou organizáciou uzatvorená hospodárska zmluva o
prevode správy národného majetku v zmysle ustanovenia § 447 zákona č. 109/1964 Zb. Touto
hospodárskou zmluvou malo dôjsť k prevodu správy k nehnuteľnostiam v kat. úz. C., ktoré boli zapísané
v PK č. XX. Dôvodom prevodu správy malo byť územné rozhodnutie bývalého ONV odboru výstavby
na plávanú investičnú výstavbu Drevokombinátu Šariš. Následne medzi spoločnosťou Drevokombinát

Šariš, a.s. ako predávajúcim a právnym predchodcom žalovaného ako kupujúcim bola dňa 15.8.1997
uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej bol predaj sporných nehnuteľností.

29. Nebolo sporné, že žalobca a jeho súrodenci si podaním zo dňa 1.3.2004 na Obvodnom pozemkovom
úrade v Prešove uplatnili nárok na vrátenie týchto nehnuteľností podľa zákona č. 503/2003 Z.z. Je

tiež zrejmé, že konanie o takto uplatnenom reštitučnom nároku právneho predchodcu žalobcov a jeho
súrodencov ukončené nie je, čo vyplynulo z rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Prešove
zo 4.12.2009, rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Sp/2/2010 a rozhodnutia Obvodného
pozemkového úradu v Prešove z 28.7.2011, ktorý prerušil správne konanie vo veci uplatneného
reštitučného nároku na dobu do rozhodnutia o predbežnej otázke. Stalo sa tak z dôvodu podania žalôb

o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v konaniach vedených na Okresnom súde
Prešov pod sp.zn. 28C/113/2011 a 17C/113/2011.

30. Spis týkajúci sa reštitučných nárokov právneho predchodcu žalobcov a jeho súrodencov tvorí už
10 rokov prílohu spisu Okresného súdu Prešov sp.zn. 28C/113/2011 a tento spis je podľa zistení

odvolacieho súdu pripojený k veci vedenej na Okresnom súde Prešov sp.zn. 9C/74/2022 (návrh
žalovaného na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Prešov sp.zn. 28C/113/2011).

31. Nebolo tak zistené a preukázané, že by o nárokoch právnych predchodcov žalobcov podľa zákona
č. 503/2003 Z.z. vo vzťahu k nehnuteľnostiam vedeným pôvodne na LV č. XXXX. (PK č. XX), kat. úz.

C., bolo rozhodnuté.

32. Pokiaľ ide o konanie Okresného súdu Prešov sp.zn. 28C/113/2011, v tomto sa súrodenci právneho
predchodcu žalobcov, resp. ich právni nástupcovia, vo vzťahu k žalovanému Xylo Machinery SK, s.r.o. s
úspechom domohli určenia, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom aj aktuálne prebiehajúceho konania

(parcely E. XXXX, CKN XXXX, CKN XXXX, CKN XXXX, CKN XXXX/X, CKN XXXX/X, CKN XXXX/X,
CKN XXXX/X a CKN XXXX/X) patria do podielového spoluvlastníctva žalobcov, resp. do dedičstva ich
právnych nástupcov v podiele po 1.

33. V konaní Okresného súdu Prešov sp.zn. 28C/113/2011 bolo žalobe žalobcov proti aktuálne

žalovanému vyhovené rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 25.10.2017 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 16Co/15/2018, uznesením NS SR sp.zn. 6Cdo/169/2020 a uznesením
ÚS SR III.ÚS/96/2022.

34. V konaní Okresného súdu Prešov sp.zn. 28C/113/2011 sa súdy vyporiadali s tým, že právni

predchodcovia žalobcov nadobudli sporné nehnuteľnosti už uvádzaným Výmerom o vlastníctve
nehnuteľností zo dňa 30.4.1948, ktorý spĺňal všetky náležitosti vyžadované nariadením č. 104/1946
Zb. Keďže k nadobudnutiu vlastníctva prídelom zásadne nebolo treba intabulácie, súdy zdôraznili, že
nedostatok zápisu do pozemkovej knihy nemal vplyv na vlastníctvo k prídelu. V uvedenom konanínebol predložený žiaden dôkaz o právnom úkone vykonanom právnymi predchodcami žalobcov
v písomnej forme, obsahom ktorého by bol ich prejav vôle smerujúci k vzdaniu sa vlastníctva
k nehnuteľnostiam prideleným Výmerom o vlastníctve pôdy z 30.4.1948, vrátane tých, ktoré boli

predmetom sporu v prospech JRD, či iného právneho subjektu. Súdy sa v uvedenom konaní zaoberali
aj námietkou žalovaného týkajúcou sa prednosti špeciálneho predpisu - reštitučného zákona pred
zákonom všeobecným, ktorým je Občiansky zákonník so zistením, že sporné pozemky právnym
predchodcom žalobcov nikdy neboli skonfiškované, odobraté, resp. znárodnené. Po vydaní Výmeru
o vlastníctve pozemkov im tieto nehnuteľnosti neboli odňaté žiadnym autoritatívnym rozhodnutím,

bolo zistené, že reštitučné konanie uplatnené žalobcami bolo prerušené do právoplatného skončenia
uvádzaného sporu s tým, že ešte v roku 1993 sa právna predchodkyňa žalobcov domáhala reštitučných
nárokov, avšak po zistení, že táto bola vedená ako vlastníčka nehnuteľností na príslušnom liste
vlastníctva, reštitučné konanie bolo zastavené. Súdy v tejto súvislosti poukázali na nález ÚS SR sp.zn.
II.ÚS/249/2011 v zmysle tom, že uplatnenie reštitučných nárokov nebráni tomu, aby sa svojho nároku
žalobcoviadomáhaližaloboupodľavšeobecnýchpredpisovobčianskehoprávaanapokonskúmalasaaj

namietaná možnosť, či žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia, mohli nadobudnúť tieto nehnuteľnosti
vydržaním.

35. Právny predchodca žalobcov v žalobe primerane vysvetlil, že pokiaľ ide o konanie Okresného
súdu Prešov sp.zn. 28C/113/2011, v tej dobe nebol zastúpený právnym zástupcom, ako laik neurobil

procesné úkony tak, aby mohlo byť rozhodnuté aj o jeho nároku (spoluvlastníckom podiele k týmto
nehnuteľnostiam v rozsahu 1). Vo vzťahu k jeho súrodencom, resp. ich právnym nástupcom, síce žalobe
bolo vyhovené, o jeho spoluvlastníckom podiele však rozhodnuté nebolo a práve na základe uvedených
dôvodov podal žalobný návrh v tejto veci.

36. Medzi stranami konania nie je sporné, že nároky v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov
sp.zn. 28C/113/2011 a v aktuálne prebiehajúcom spore sú uplatňované na základe totožnej skutkovej
situácie a na rovnakom právnom posúdení.

37. Súd prvej inštancie nevysvetlil, ako sa s touto námietkou právneho predchodcu žalobcov vyporiadal.

38. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR z 10.11.2011
sp.zn. IV.ÚS/481/2011, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. „Ústavný súd poukazuje na svoju
stabilnú judikatúru (napr. IV.ÚS/75/09), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu
zaručeného podľa Čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky

subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgánu budú konať a rozhodovať
podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať (napr. II.ÚS/10/99,
II.ÚS/234/03, IV.ÚS/92/09). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú
právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr.
I.ÚS/87/93, Pl.ÚS/16/95, II.ÚS/80/99, III.ÚS/356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť

prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti
aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj
iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV.ÚS/92/09). Diametrálne odlišná
rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná

(IV.ÚS/209/2010, Pl.ÚS/21/00, Pl.ÚS/6/04, III.ÚS/328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov
obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu,
ktorý by ostatných sudcov v rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky,
napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu
hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.

IV.ÚS/49/06, III.ÚS/300/06, IV.ÚS/481/2011)“.

39. Odvolací súd sa taktiež nestotožňuje so záverom vyjadreným súdom prvej inštancie o nemožnosti
domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, a to ani formou určenia
vlastníckeho práva za situácie, že právny predchodca žalobcov sa mohol domáhať ochrany práva

postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, keď zároveň tento reštitučný nárok spolu so
svojimi súrodencami vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam aj uplatnil a pokiaľ už bolo konanie
Okresného súdu Prešov sp.zn. 28C/113/2011 právoplatne ukončené, správnemu orgánu nič nebráni v
pokračovaní v konaní o tomto reštitučnom nároku.40. Pokiaľ ide o vzťah reštitučných predpisov k Občianskemu zákonníku, v situácii ak podobne, ako
v prejednávanej veci došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu a ne/uplatneniu nároku

podľa reštitučných právnych predpisov, odvolací súd poukazuje na závery vyjadrené v nasledovných
rozhodnutiach:

O uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo/55/2021

„13. V danej veci je zrejmé, že odvolací súd skonštatoval, že žalobcovia mali možnosť riadne uplatniť
reštitučný nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb. Tento bol uplatnený len formálne, preto nie je možné
priznať im oprávnenie domáhať sa svojho nároku určovacou žalobou podľa Občianskeho zákonníka.
Iba výnimočne je prípustná určovacia žaloba v prípade konkurencie s reštitučnými predpismi, a to za
existencie výnimočných okolností, odôvodňujúcich použitie určovacej žaloby ako jediného možného
prostriedku na nápravu krívd. Takýto výnimočný dôvod pre aplikáciu určovacej žaloby nebol preukázaný.

14. Dovolací súd nespochybňuje záver súdov o tom, že nárok bol uplatnený len formálne a žalobca
ostal v reštitučnom konaní nečinný. Čo je však dôležité v tomto konaní je to, a súdy poukázali na iných
právnych nástupcov, ktorým boli priznané reštitučné nároky po ich právnych predchodcoch (po odňatí
pôdy G.. H. K.), že bolo konštatované aj v týchto rozhodnutiach prevzatie nehnuteľností bez právneho

dôvodu.

15. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu z 29. februára 2014 sp. zn. 2MCdo/4/2014 reštitučné predpisy
neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili
obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu,

osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp.
finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva.

16.Najvyššísúdivosvojomrozhodnutíz30.októbra2019sp.zn.1Cdo/68/2019konštatoval,žeakdošlo
k zobratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku

a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o
všeobecné predpisy občianskeho práva. Ak povinnej osobe nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej zachované vlastnícke právo k nehnuteľnosti toho
subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred zápisom vlastníckeho práva štátu.

17. Za opísanej situácie dôsledkom odklonu odvolacieho súdu (a súdu prvej inštancie) pri riešení
dovolaním nastolenej otázky od vyššie uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, reprezentujúceho
vo vzťahu k posudzovanému problému ustálenú judikatúru dovolacieho súdu, bolo treba mať za to,
že dovolatelia opodstatnene namietali existenciu nimi uplatneného dovolacieho dôvodu aj dôvodu
prípustnosti dovolania, na ktorý sa dovolaním poukazovalo. Dovolanie je preto v danej veci prípustné

a tiež dôvodné.“

O uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/193 2021

„40. Dovolací súd k predmetnému udáva, že rozhodovacia prax v otázke konkurencie reštitučnej

a vlastníckej žaloby je viacmenej ustálená a to najmä s poukazom na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, a to na nález sp.zn. III.ÚS/16/2012 z 28.3.2012, ktorým zrušil rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/180/2010 pričom vyslovil názor, že „reštitučné predpisy neboli
vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili
obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu,

osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,
resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva
[podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných, negatórnych a pod.
(III.ÚS/178/06)] a že zo základných zásad občianskeho práva možno vyvodiť, že v situácii, keď povinnej
osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo

naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastníckeho právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom
predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.
Tento názor bol vyslovený Ústavným súdom SR aj v náleze sp. zn. II.ÚS/478/2012, ktorým bol zrušený
rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/93/2010 (zriadenie vecného bremena). Na základe uvedenýchrozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný právnym názorom ústavného súdu, od roku 2013
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/124/2012 zo dňa 25.4.2013) rozhoduje tak, že ak došlo k
zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku

a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o
všeobecné predpisy občianskeho práva.

41. V rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Cdo/511/2015 Najvyšší súd SR skúmal odvolacím súdom prípustnú
dovolaciu otázku pomeru, tzv. všeobecného zákonodarstva a zákonodarstva reštitučného v prípade, v

ktorom by mal byť daný reštitučný dôvod podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde, teda prevzatie veci
bez právneho dôvodu. K danej otázke dovolací súd uviedol, že pomer vzťahu reštitučných zákonov a
všeobecnýchprávnychpredpisovbolužriešenýviacerýmirozhodnutiamiNajvyššiehosúduSRadospeli
v nich k zhodnému právnemu názoru, že reštitučné zákony, aj keď majú vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku povahu lex specialis, nevylučujú možnosť, v prípade, ak sa zistí, že ustanovenia lex
specialis nemožno na daný prípad uplatniť, domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa Občianskeho

zákonníka (žalobou na určenie vlastníctva, žalobou na vydanie veci a prípadne inou). Dovolací súd
ani v danom prípade nemal dôvod odkloniť sa od doterajšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
SR. Treba poukázať na to, že najvyšší súd svoju judikatúru v tejto otázke zjednotil ešte predtým, ako
Európsky súd pre ľudské práva dňa 25.11.2014 rozhodol vo veciach Mráz a ďalší proti Slovenskej
republike (sťažnosť č. 44019/11) a Borovská a Forrai proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 48554/10).

42. V tomto smere s rovnakým právnym záverom vyšli aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 4Cdo/448/2013, 2MCdo/4/2014, 3Cdo/267/2013, 5Cdo/511/2015 a rovnako tiež rozhodnutie
1Cdo/68/2019, ktoré prešlo aj testom ústavnosti, kedy bola ústavná sťažnosť sťažovateľa v predmetnej
veci odmietnutá. Vzhľadom na uvedené dovolacia námietka žalovaného - odklonu od ustálenej

rozhodovacej praxe v otázke riešenia konkurencie vlastníckej žaloby a reštitúcii je nedôvodná s
poukazom na zistený skutkový a právny stav v prejednávanej veci, keď bolo konštatované, že nedošlo k
odňatiupozemkovatedakprechoduresp.prevodupozemkovnaštát,ztohtodôvodubolotakejtožalobe
na určenie správne vyhovené a postup oboch súdov bol súladný s rozhodovacou praxou najvyššieho
súdu.“

O uznesenie ÚS SR sp.zn. IV.ÚS/372/2021

„19. Podstatou ústavnej sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na
súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva vlastniť majetok a

práva na pokojné užívanie majetku v dôsledku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo
odmietnuté jej dovolanie z dôvodu, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou
uvedenou v dovolaní, najmä čo sa týka existencie rozdielnych judikatúrnych záverov pri posudzovaní
konkurencie reštitučných nárokov s ochranou vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka v
kontexte zásady lex specialis derogat legi generali s výsledkom, že nevyužitím ochrany poskytovanej

reštitučnými zákonmi zaniká právo domáhať sa ochrany vlastníckeho práva v zmysle všeobecných
predpisov občianskeho práva, ako aj s nezohľadnením jej statusu pri nadobudnutí vlastníckeho práva
ako dobromyseľného nadobúdateľa. Sťažovateľka namieta aj rozhodnutia súdov nižších inštancií, ktoré
vec právne posúdili v rozpore s ňou uvedenou argumentáciou.

27. Z uznesenia ústavného súdu č.k. III.ÚS/177/2013 z 24. apríla 2013 vyplýva, že v tejto veci sťažovateľ
nepožiadal o ochranu svojich práv prostredníctvom reštitučných predpisov, všeobecné súdy ustálili,
že na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva nebol právny záujem, pretože sťažovateľ mal
k dispozícii ochranu v zmysle reštitučných predpisov. Ďalej sa uvádza: „... existujú aj rozhodnutia
s opačným názorom v niektorých individuálnych prípadoch (napr. I.ÚS/89/07, I.ÚS/3503/10), podľa

ktorých je daný naliehavý právny záujem na určovacej žaloby. Z týchto rozhodnutí však vyplýva, že
občianskemu súdnemu konaniu predchádzalo uplatnenie reštitučného nároku oprávnenou osobu podľa
reštitučných predpisov a až následne bola podaná určovacia žaloba. Sťažovateľ však v danej právnej
veci vôbec nevyužil uplatňovať svoj nárok podľa reštitučných predpisov a uplatňoval svoj nárok len
podľa všeobecných predpisov občianskeho práva na základe určovacej žaloby, v dôsledku čoho došlo

zo strany sťažovateľa k obchádzaniu reštitučného zákonodarstva.“ Ani toto rozhodnutie ústavného
súdu nevykazuje znaky podobnosti s vecou sťažovateľky, keďže na rozdiel uvedeného prípadu v
prejednávanej veci došlo zo strany právneho predchodcu žalobkyne k uplatneniu si reštitučného nároku.32. V tejto súvislosti ústavný súd zastáva názor, že všeobecné súdy na argumenty sťažovateľky dali
dôkladnú odpoveď, ktorá má základ v platnej právnej úprave, ako aj judikatúre dovolacieho súdu a
ústavného súdu, ich závery sú ústavne udržateľné, nie sú arbitrárne, a preto nebolo možné uvažovať o

tvrdenom porušení jej základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie,
ako aj základného práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku v dôsledku napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu.“

41. V okolnostiach prejednávanej veci sa preto ako opodstatnený javí záver v zmysle tom, že na

strane žalobcov je daný naliehavý právny záujem na podaní tejto určovacej žaloby, keď predmetné
nehnuteľnosti prešli do vlastníctva právneho predchodcu žalovaného (bývalého Československého
štátu) bez právneho dôvodu a o reštitučnom nároku pôvodného žalobcu a jeho súrodencov, resp. ich
právnych nástupcov, preukázateľne rozhodnuté nebolo. Vzhľadom na závery vyjadrené v citovaných
rozhodnutiach (bod 40 a nasl.) platí, že podaná žaloba je prípustná a právny predchodca žalobcov
aj mal aktívnu legitimáciu na jej podanie. Podstatným je zároveň už vyššie spomínaný akcent na

dodržanie princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, že na určitú právne relevantnú
otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Uvedené sa vzťahuje aj na
prejednávanú vec, keď je zrejmé, že o tej istej právnej otázke za rovnakej skutkovej situácie právoplatne
rozhodol súd (Okresný súd Prešov sp.zn. 28C/113/2011) o žalobe súrodencov právneho predchodcu
žalobcov k totožným nehnuteľnostiam tak, že jej v celom rozsahu vyhovel.

42. Poukazujúc na všetky uvádzané okolnosti odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, je nepreskúmateľné pre
nevyrovnanie sa s podstatnými námietkami uplatňovanými právnym predchodcom žalobcov v tomto
konaní, vrátane odkazu na príslušnú judikatúru, preto postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP

odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie tak, ako to určuje § 391 ods.
1 CSP. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne rozhodne o podanej žalobe v spojení s návrhom
aktuálnych žalobcov na pripustenie zmeny žalobného návrhu, ktorý reaguje na skutočnosť, že pôvodný
žalobca zomrel (č.l. 535) a vec posúdi v zmysle naznačených právnych záverov vyjadrených odvolacím
súdom.

43. V novom rozhodnutí o veci sa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

44. V priebehu odvolacieho konania obe strany sporu navrhli toto konanie prerušiť z dôvodu
prebiehajúcich rokovaní o možnostiach mimosúdneho vyriešenia sporu.

45. Je zrejmé, že od podania tohto návrhu na prerušenie konania uplynula doba dlhšia ako 3 mesiace
(§ 163 ods. 1 CSP), keď bolo tiež zistené, že nie sú dôvody na prerušenie konania ani v zmysle
predpokladov § 164 CSP, preto odvolací súd návrhy strán na prerušenie tohto konania zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).