Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/59/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116206678
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5116206678.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: Prima banka
Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX D., o zaplatenie 2.200,91 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 4C/64/2016-192 zo dňa 31.01.2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho ako aj dovolacieho konania
n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu. O trovách konania rozhodol tak,
že žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.

1.1 Rozsudok súdu prvej inštancie sa opiera o ust. § 52 ods. 1 – 4, § 53 ods. 9, § 565, §
517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 10c, § 3 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z.
1.2 Súd prvej inštancie po zrušení napadnutého rozsudku odvolacím súdom ex officio vykonal súdnu
kontrolu ustanovení zmluvy Optim pôžička - úverová zmluva č. 02/489/11 uzatvorenej medzi stranami

sporu dňa 21.12.2011, keďže túto analýzu s poukazom na zásadu hospodárnosti konania, ako i
nadbytočnú nevykonal v rozsudku, ktorým prvýkrát rozhodol o žalobou uplatnenom nároku.
1.3Podľasúduprvejinštanciežalobcaažalovanáuzavrelidňa21.12.2011Úverovúzmluvuč.02/489/11,
ktorou sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 3.000,- eur
pri dojednanej fixnej úrokovej sadzbe 19,53 % ročne, RPMN bola dojednaná na 23,3 % a priemerná
RPMN na 18,29 %. Ďalej dôvodil, že žalovaná sa zaviazala úver splácať v 120 pravidelných anuitných
mesačných splátkach vo výške 57,04 eur, vždy k 19. dňu kalendárneho mesiaca, pričom prvá

splátka mala byť vykonaná v kalendárny mesiac nasledujúci po kalendárnom mesiaci, v ktorom bol úver
poskytnutý. Celý úver mal byť uhradený do 120 mesiacov od podpísania zmluvy. Celková čiastka, ktorú
mala žalovaná zaplatiť, bola určená na sumu 7.143,60 eur.
1.4 Súd prvej inštancie konštatoval, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami na
základe úverovej zmluvy uzavretej dňa 21.12.2011, je vzťahom občianskoprávnym a bolo potrebné naň
aplikovaťustanoveniazákonač.129/2010Z.z.,nakoľkožalobcapriuzatváranípredmetnejzmluvykonal

v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná zmluvu uzatvárala ako spotrebiteľ, keďže ide
o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojho podnikania
alebo povolania.1.5 Súd prvej inštancie vzhľadom k tomu, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.
129/2010Z.z.,opätovnezisťoval,čizmluvaospotrebiteľskomúvereobsahujevšetkypovinnénáležitosti
v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Po jej preskúmaní zistil, že zmluva neobsahuje všetky

náležitosti, a to adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
1.6 Súd prvej inštancie konštatoval, že aj keď bola v zmluve uvedená adresa žalobcu v jej záhlaví,
zo žiadneho ustanovenia zmluvy nevyplýva, že adresa žalobcu je tou, na ktorej má spotrebiteľ právo
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, teda v zmluve absentuje adresa predávajúceho, na ktorej môže

spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.
1.7 Ďalej v súvislosti s náležitosťou v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) cit. zákona súd prvej inštancie uviedol,
že v zmluve nebola dostatočne určito vymedzená náležitosť podľa písm. f) cit. zákona, a síce doba
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Poukázal
na to, že v zmluve bolo uvedené len, že klient sa zaväzuje, že celý úver s príslušenstvom bude uhradený
do 120 mesiacov odo dňa podpisu Úverovej zmluvy, pričom banka vykoná poslednú splátku vo výške

zostatku úveru s príslušenstvom v deň uvedený v bode 5.2. posledného mesiaca tejto lehoty, pričom
v zmysle bodu 5.2. sú splátky splatné v 19. deň kalendárneho mesiaca, avšak takto vymedzená doba
trvania zmluvy a určenie konečnej splatnosti úveru bolo nedostatočné, pretože z neho nevyplýva presný
čas trvania zmluvy, ani dátum konečnej splatnosti úveru. Podľa názoru súdu prvej inštancie, spotrebiteľ
musí pri danej forme spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad presne vedieť, kedy dôjde ku konečnej

splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t. j. ktorým dňom. Súd prvej inštancie teda konštatoval, že údaj o
konečnej splatnosti nebol uvedený presne a určito. Navyše aj zákon používa pojem termín, čo znamená,
že má byť presne uvedený termín, na ktorý pripadá konečná splatnosť úveru a nie je prípustné, aby
spotrebiteľ musel sám zisťovať termín, na ktorý pripadá konečná splatnosť úveru.
1.8 Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona považoval

poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, a preto bolo možné žalobcovi priznať len čistú nesplatenú
istinu bez akýchkoľvek úrokov a poplatkov po odčítaní žalovanou realizovaných úhrad. Súd prvej
inštancie konštatoval, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi neuhradenú istinu vo výroku rozsudku zo
dňa 08.06.2018, ktorý v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 03.08.2018. Nakoľko žalovaná svoj dlh
voči žalobcovi už uhradila, neexistuje nesplatená istina, ktorú by bolo možné žalobcovi priznať, a preto

súd žalobu zamietol.
1.9 Vzhľadom k tomu, že bola žaloba zamietnutá, úspešnejšou stranou bola žalovaná, a preto má
nárok na náhradu trov konania. Nakoľko si však žalovaná náhradu trov konania neuplatnila a zo
spisu nevyplýva, že by jej doposiaľ nejaké trovy vznikli, súd prvej inštancie s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/544/2015 zo dňa 26.10.2016 rozhodol tak, že

žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
2. V zákonnej lehote podal odvolanie voči citovanému rozsudku žalobca. Žalobca sa nestotožnil
s argumentmi súdu a považuje rozsudok v napadnutej časti za nesprávny a odvolanie odôvodňuje
tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že

v záhlaví zmluvy sú uvedené identifikačné údaje žalobcu vrátane adresy žalobcu, čiže informácia
o adrese žalobcu v zmluve neabsentuje. Poukázal aj na dôvodovú správu, ktorá k predmetnému
zákonu uvádza, že „najmä pri účelovom úvere na nákup tovaru alebo služby, pri ktorom predávajúci
a veriteľ uzatvorili zmluvy o výlučnom poskytovaní spotrebiteľského úveru a na základe tejto zmluvy
spotrebiteľ získal spotrebiteľský úver, musí byť spotrebiteľovi zo zmluvy zrejmé, na akej adrese

predávajúceho môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.“ Uvedenie adresy teda slúži podľa
dôvodovej správy v prípadoch, keď spotrebiteľ nakupuje tovar/služby, na ktorých zaplatenie použije
spotrebiteľský úver, a uvedenie danej náležitosti je potrebné vzhľadom na odstránenie pochybnosti,
či môže spotrebiteľ sťažnosť/reklamáciu podať na adrese predávajúceho alebo veriteľa. V prípade
spotrebiteľského úveru žalobcu daná pochybnosť nevzniká, v zmluve je uvedená len jedna adresa.

Uviedol tiež, že v prospech argumentácie žalobcu svedčí aj legislatívna úprava znenia zákona č.
129/2010 Z. z. týkajúca sa náležitosti zmluvy, ktorá bola uskutočnená novelou zákona č. 279/2017, keď
zákonodarca sám v dôvodovej správe správne uviedol, že táto úprava bola nevyhnutná v nadväznosti na
zabezpečenie súladu so Smernicou 2008/48/ES v dôsledku rozsudku C-42/15, podľa ktorého úverová
zmluva musí obsahovať len náležitosti výslovne uvedené v čl. 10 smernice, a to vzhľadom k tomu,

že smernicou sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov. Žalobca taktiež
namietal, že pri rozhodovaní súd nevzal do úvahy bod 5.3 zmluvy, ktorý jednoznačne stanovuje termín
konečnej splatnosti úveru, a to tak, že klient sa zaväzuje, že úver bude uhradený do 120 mesiacov
odo dňa podpisu zmluvy, pričom banka vykoná poslednú splátku v deň uvedený v bode 5.2 (v 19. deňkalendárneho mesiaca) posledného mesiaca tejto lehoty. V spojení s ust. § 122 Občianskeho zákonníka,
ktorý stanovuje, ako sa počíta lehota určená podľa mesiacov, je možné určiť termín konečnej splatnosti
presne, t. j. konkrétnym časovým okamihom. Vzhľadom na uvedené navrhol zmeniť rozhodnutie súdu

prvej inštancie v napadnutom rozsahu tak, že odvolací súd vyhovie žalobe a zaviaže žalovaného uhradiť
dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok na základe

odvolania žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a po nariadení
pojednávania rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Odvolací súd konštatuje, že o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 2.200,91 eur s
príslušenstvom z titulu predčasného zosplatnenia úveru rozhodol Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej
inštancie“ alebo „okresný súd“) v poradí prvým rozsudkom č. konania 4C/64/2016-77 z 8. júna 2018 tak,

že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.377,25 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8 % ročne zo sumy 2.030,32 eur od 15.10.2013 do 20.01.2014, zo sumy 1.750,72 eur od 21.01.2014 do
21.02.2014, zo sumy 1.510,72 eur od 22.02.2014 do 11.06.2015, zo sumy 1.466,44 eur od 12.06.2015
do 17.07.2015, zo sumy 1.377,25 eur od 18.07.2015 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu v pravidelných mesačných splátkach vo výške 200,- eur

splatných do konca každého kalendárneho mesiaca počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti
rozsudku s tým, že nezaplatením jednej splátky v stanovenom čase a určenej výške sa stane splatným
celý dlh. Žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 29,42 %.
5.1 Rozsudok okresný súd odôvodnil tým, že predložená zmluva o poskytnutí úveru z 21. decembra
2011 bola zmluvou o spotrebiteľskom úvere, u ktorej súd zisťoval, či mala všetky povinné náležitosti v

súlade s § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
(ďalej len ,,ZoSÚ“ aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“) a zistil, že v zmluve o poskytnutí úveru absentovala
výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Preto podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ
takýto úver považoval za bezúročný a bez poplatkov a žalobkyni priznal len čistú nesplatenú istinu bez

úrokov a poplatkov po odčítaní úhrad. Žalovaná úverom čerpala sumu 3.000,- eur a uhradila celkovo
1.622,75 eur, zostatok istiny predstavoval 1.377,25 eur. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaná
uvedenú sumu uhradila, súd prvej inštancie žalobe v uvedenej časti vyhovel a vo zvyšku žiadanej istiny
z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru žalobu zamietol. Rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku I., ktorým súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe, nadobudol právoplatnosť 3. augusta 2018

a vykonateľnosť 1. októbra 2018.
6. Voči zamietavému výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“ alebo krajský súd“) uznesením sp. zn. 11Co/45/2019 z 30.
mája 2019 tak, že uvedený výrok, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania zrušil a vec v danom rozsahu
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne

právne posúdil, keďže spotrebiteľská zmluva neobsahovala náležitosť vyžadovanú podľa § 9 ods. 2
písm. k) ZoSÚ, čo robilo poskytnutý úver bezúročným a bezpoplatkovým. Vo dôvodoch bolo poukázané
na povinnosť súdov nižšej inštancie rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít. Konkrétne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
4Cdo211/2017z23.apríla2018(obdobnetiežrozhodnutieNajvyššiehosúduSR,sp.zn.3Cdo146/2017

z 22. februára 2018), v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že: „Eurokonformným
výkladom predmetného ustanovenia [§ 9 ods. 2 písm. k)], ZoSÚ, ktorý je v danom prípade nielen možný,
ale aj potrebný, dospel k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa ZoSÚ nemožno od dodávateľov
žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach
(samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ uvádza pojmy „výška“,

alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného
výkladu možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z
dôvodovej správy k ZoSÚ v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby § 9
ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 ( ďalej len „Smernica“), teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku,

počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky.“
7. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v poradí druhým rozsudkom Okresný súd Žilina č. konania
4C/64/2016-192 z 31. januára 2020 žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. V
odôvodnení uviedol, že opätovne preskúmal, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala všetkypovinné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 ZoSÚ a zistil, že zmluva neobsahovala všetky náležitosti, a
to adresu predávajúceho, na ktorej mohol spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť podľa § 9
ods. 2 písm. c) zákona. V záhlaví zmluvy bola uvedená adresa žalobcu, ale zo žiadneho ustanovenia

zákona nebolo zrejmé, že išlo o adresu, na ktorej spotrebiteľ mohol uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.
Zmluva ďalej neobsahovala dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ. V zmluve bolo len uvedené, že klient sa zaviazal
celý úver s príslušenstvom uhradiť do 120 mesiacov odo dňa podpisu úverovej zmluvy, pričom banka
bola povinná vykonať poslednú splátku vo výške zostatku úveru s príslušenstvom v deň uvedený v

bode 5.2. posledného mesiaca danej lehoty, pričom v zmysle bodu 5.2. boli splátky splatné v 19. deň
kalendárneho mesiaca. Takto vymedzená doba trvania zmluvy a určenie konečnej splatnosti úveru
je nedostatočné, pretože z neho nevyplýva presný čas trvania zmluvy, ani dátum konečnej splatnosti
úveru. Podľa názoru súdu, spotrebiteľ musí pri danej forme spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad
presne vedieť, kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t. j. ktorým dňom. Súd
skonštatoval, že údaj o konečnej splatnosti nebol uvedený presne a určito. V zmysle § 11 ods. 1 písm.

a) ZoSÚ súd úver považoval za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná svoj dlh žalobkyni už uhradila,
neexistuje nesplatená istina, ktorú by bolo možné žalobkyni priznať, preto súd žalobu zamietol.
8. Krajský súd ďalej konštatuje, že proti v poradí druhému, rozsudku okresného súdu podala odvolanie
žalobkyňa, o ktorom rozhodol odvolací súd rozsudkom sp. zn. 11Co/76/2020 z 23. februára 2021 tak,
že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania voči

žalobcovi. Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku stotožnil s argumentáciou súdu prvej
inštancie, že v úverovej zmluve termín konečnej splatnosti úveru nebol určený postačujúcim spôsobom.
Spotrebiteľ mal mať možnosť bez akýchkoľvek pochybností vedieť, ktorý deň bol termínom konečnej
splatnosti úveru. Podľa názoru odvolacieho súdu splatnosť musela byť určená konkrétnym dňom,
mesiacom a rokom, samotná dedukcia termínu nepostačovala pre naplnenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona

č. 129/2010 Z. z. Spotrebiteľ musel už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácii presne
vedieť, kedy, ktorý deň dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
9. Proti rozsudku odvolacieho súdu z 23. februára 2021 podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj
„dovolateľ“) v zákonnej lehote na podanie dovolania, ktoré v jej mene spísal zamestnanec žalobkyne s
vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa podľa § 429 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015

Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

9.1 Dovolateľ odôvodnil dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keďže rozhodnutie záviselo od
vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená, a to od
otázky, či v úverovej zmluve musel byť uvedený presný termín konečnej splatnosti. Dovolateľ uviedol,

že odvolací súd síce aplikoval správny právny predpis, ale tento predpis nesprávne interpretoval. Podľa
dovolateľa záver súdu, že termín konečnej splatnosti úveru musel byť určený dátumovo nevyplýva z
textu zákona ZoSÚ, dôvodovej správy k nemu ani zo Smernice. Dovolateľ uviedol, že podľa jeho názoru
zmluva obsahovala náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, žalovaná sa zaviazala, že bude úver
uhradený do 120 mesiacov odo dňa podpisu zmluvy, pričom banka vykonala poslednú splátku v 19. deň

posledného kalendárneho mesiaca danej lehoty. V spojení s § 122 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“), ktorý stanovil, ako sa počíta lehota podľa mesiacov, bolo možné určiť termín konečnej splatnosti
úplne presne, t. j. konkrétnym časovým okamihom.

10. Dovolací súd v danej veci konštatoval, že priamo v texte predmetnej úverovej zmluvy (bod

5.3) bol primerane dostatočným spôsobom určený (aj) termín konečnej splatnosti posudzovaných
spotrebiteľských úverov. Pokiaľ odvolací súd v jeho nosných záveroch dospel k inému právnemu názoru,
t. j. že v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. musí byť termín konečnej
splatnosti úveru určený „konkrétnym dňom, mesiacom a rokom.“ (bod 15. odôvodnenia napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu), tento názor nepovažoval dovolací súd za správny.

11. Odvolací súd, rešpektujúc závery najvyššieho súdu, vyhodnotil odvolacie dôvody žalobcu uvedené
v odvolaní ako dané, pričom v zmysle § 384 CSP nariadil opakovanie dokazovania, nakoľko súdom prvej
inštancie nebol vyslovený skutkový záver, či predmetný úver bol splatný, a to s ohľadom na ne/splnenie
pre zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 37 Občianskeho
zákonníka.

12. Účelom právnej úpravy ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je zamedziť
„zosplatňovaniu“ záväzkov spotrebiteľov zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorých plnenie je dojednané
v splátkach z dôvodu len krátko trvajúceho omeškania spotrebiteľa so zaplatením splátky (len pár eur)a súčasne dať spotrebiteľovi ešte poslednú možnosť k splateniu dlžnej splátky predtým, ako dodávateľ
využije svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. K uvedenému však musí byť nepochybne spotrebiteľ
informovaný, pre nezaplatenie ktorej splátky mu hrozí uplatnenie práva veriteľa podľa ustanovenia

§ 565 Občianskeho zákonníka. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy, „ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky, a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva“. Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v kontexte ustanovenia § 565

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celejpohľadávkyprinesplneníniektorejsplátky,lenaktobolodohodnutéalebovrozhodnutíurčené.Toto
právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky“. Odvolací súd
zastáva názor, že výzva prezumovaná § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je jednostranným právnym
úkonom, ktorý z hľadiska jeho určitosti musí obligatórne obsahovať (identifikáciu) splátky, s ktorou
je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie

mimoriadnejsplatnostiúveru.Bezuvedeniatejtoidentifikácieniejemožnénáslednepreskúmaťsplnenie
podmienok na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a splatnosť tohto úkonu. Je
potrebné si uvedomiť, že sa nejedná iba o formálnu podmienku, ale sa jedná o notifikačnú povinnosť
dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktorá má umožniť spotrebiteľovi „dozvedieť sa“ o hroziacom následku
spočívajúcom vo vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, a tento následok odvrátiť. Práve uvedenie

konkrétnej splátky je tou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá musí byť voči spotrebiteľovi určito vyjadrená,
nakoľko uvedenie „iba“ výšky dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní, vykazuje podstatnú mieru
abstrakcie a spotrebiteľ z takto vyjadreného údaja nemôže bez ďalšieho určiť, ktorá splátka môže
v budúcnosti založiť dôvodnosť predčasného zosplatnenia, resp. ktorú splátku považuje dodávateľ za
splátku rozhodnú. Z uvedeného potom v konečnom dôsledku nie je objektívne vopred možné určiť,

kedy si dodávateľ uplatní svoje právo pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Navyše je
potrebné poukázať na to, že veriteľovi v spotrebiteľských sporoch vzniká právo na vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru iba v prípade, ak je dlžník v omeškaní s niektorou splátkou aspoň tri mesiace a súčasne
upozorní dlžníka – spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Táto 15-dňová
lehota (na upozornenie a uplatnenie tohto práva) musí uplynúť po splatnosti splátky, ktorá sa stane

najskôr splatnou po uplynutí troch mesiacov od splatnosti splátky, ktorá zakladá právo na vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru. Právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru založené omeškaním
z úhrady splátky (s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní aspoň tri mesiace), potom môže veriteľ uplatniť
výlučne do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky (t. j. v poradí prvej splátky, ktorá sa stala splatnou
po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky zakladajúcej právo zosplatnenia), inak

právo na zosplatnenie na základe splátky, ktorá zakladá právo na zosplatnenie, zanikne. Z uvedeného
potom možno vyvodiť, že aj z právneho úkonu veriteľa podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka
by malo byť zrejmé naplnenie podmienok podľa tohto ustanovenia a súčasne ustanovenia § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. Len takýto výklad je spôsobilý korešpondovať s vyššie uvedeným zmyslom
účelu ustanovenia § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na uvedené

odvolací súd zdôrazňuje, že procesný súd nie je povinný ex offo vyhľadávať dôvod oprávnenosti úkonov
veriteľa podľa § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, keďže by mohlo dôjsť aj k dôvodom, na ktoré
účastníci právneho vzťahu ani nepomysleli. V kontexte s takto formulovaným právnym názorom odvolací
súd poukazuje aj na relevantnú odbornú literatúru, a to Občiansky zákonník I. § 1 – 450 – Komentár od
Števček, M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kol., z vydavateľstva C.

H. Beck, Praha, 2015 (strana 576 a nasl.), ktorá dospela k rovnakému právnemu záveru.
13. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že zákon prísne stanovuje kritéria, za
akých podmienok môže prísť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, pričom tieto podmienky musia
byť splnené kumulatívne. Z uvedeného tiež vypláva, že aj keď vymedzenie konkrétnej splátky, pre
omeškanie dlžníka, s ktorou veriteľ zvažuje uplatnenia práva zosplatniť úver, v upozornení (výzve)

na zosplatnenie dlhu neukladá zákonné ustanovenie § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka
expressis verbis, ide o bezpodmienečnú náležitosť takejto výzvy. Odvolací súd zastáva právny názor, že
požiadavkanatakévymedzenievyplývazúčelupredmetnéhoupozornenia(výzvy),ktorýmjeinformovať
spotrebiteľa o tom, s ktorou je v omeškaní a zároveň pre omeškanie s ktorou splátkou veriteľ zvažuje
uplatnenia práva na predčasne zosplatniť úver/dlh.

14. Z predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca podaním zo dňa 24.07.2013
označeným ako: „Druhá upomienka“ oznámil žalovanej, že ku dňu 24.07.2013 eviduje pohľadávku po
lehote splatnosti celkom 144,54 eur. Týmto podaním zároveň banka vyzvala žalovanú na okamžité
zaplatenie dlžnej sumy, v opačnom prípade bude požadovať, aby vrátila žalovaná celú poskytnutúsumu úveru s príslušenstvom. Z predloženého súdneho spisu odvolací súd ďalej zistil, že žalobca
podaním zo dňa 19.09.2013 označeným ako: „Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru“ vyhlásil
predčasnú splatnosť úveru vrátane príslušenstva a vyzval žalovanú, aby najneskôr do 11.10.2013 odo

dňa doručenia výzvy zaplatila sumu 3.105,21 eur.
15. Z konštrukcie druhej upomienky zo dňa 24.07.2013 a predmetnej výzvy zo dňa 19.09.2013 je zrejmé,
že tieto neobsahujú identifikáciu splátky, s ktorou je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaná)
v omeškaní a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Na základe uvedeného
nemožno druhú upomienku zo dňa 24.07.2013, ako aj výzvu na predčasné splatenie zostatku úveru

zo dňa 19.09.2013 považovať za kvalifikované výzvy v zmysle požiadaviek vyslovených v § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka.

16. Vzhľadom na uvedené (absencia kvalifikovanej výzvy v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka)
krajský súd zastáva názor, že neboli splnené podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho
zákonníka pre mimoriadne vyhlásenie splatnosti úveru z dôvodu neurčitosti (§ 37 Občianskeho

zákonníka).

17. Z konštrukcie predmetnej druhej upomienky, resp. výzvy je zrejmé, že táto neobsahuje identifikáciu
splátky, s ktorou je spotrebiteľ (v tomto prípade žalovaná) v omeškaní a ktorá zakladá dôvod na
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Z uvedeného potom v konečnom dôsledku nie je vopred

možné posúdiť, kedy si dodávateľ uplatní svoje právo pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti (túto
vyhlásil dňa 19.09.2013) a táto je vo vzťahu k spotrebiteľovi neurčitá. Na základe uvedeného nemožno
podanie označené ako „Druhá upomienka“ zo 24.07.2013 považovať za kvalifikovanú „výzvu“ v zmysle
požiadaviek vyslovených v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

18. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že z dôvodu neurčitosti (výzvy) ako právneho úkonu, v dôsledku
ktorej je tento jednostranný právny úkon neplatný, nemožno vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti úveru
označenej ako „Výzva na predčasné splatenie úveru“ zo dňa 19.09.2013 považovať za platné a účinné.
19. Krajský súd k určitosti výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.07.2024, ktorý konštatoval: ,,V

prípade,akzostranyveriteľadôjdekvyhláseniuúveruzapredčasnesplatný,atovsúladesustanovením
§ 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v
tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne
špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh.“ Krajský
súd v Žiline ďalej poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/2/2023

zo dňa 25.01.2024, ktorý konštatoval: ,,V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za
predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia
je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre
ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh.“
20. Podľa názoru odvolacieho súdu pre určitosť právneho úkonu zosplatnenia úveru vôbec nepostačuje,

ak údaj o tom, ktorá konkrétna splátka predčasnú (mimoriadnu) splatnosť vyvolala, možno vyvodiť
z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka. V tomto smere je potrebné si uvedomiť, že požiadavke určitosti zodpovedá konkrétnosť
a jasnosť, a nie je úlohou spotrebiteľa (ani súdu) si tento podstatný údaj z niečoho alebo podľa niečoho
vyvodzovať, či doslova po ňom pátrať.

21. Odvolací súd považoval presné označenie splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru, za
nevyhnutné pre rozhodnutie, pričom poukazuje na to, že určitosť a zrozumiteľnosť právneho úkonu
(ako právne relevantného prejavu vôle) je daná obsahom listiny, a teda musí byť poznateľná z jej
textu. Súčasne je objektívnou kategóriou, a teda posudzovaný právny úkon, ako výsledok prejavu

vôle účastníkov právneho vzťahu, ktorý je týmto úkonom založený, nemôže vzbudzovať dôvodné
pochybnosti ani medzi účastníkmi právneho vzťahu, ani u osôb nezúčastnených na tomto vzťahu.
Neurčitosť predmetných právnych úkonov, a to výzvy podľa § 53 ods. 9, ako aj vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru, je objektívne posúditeľná už zo samotných listín, pričom neurčitosť týchto právnych
úkonov je objektívnou vadou, ktorú nemožno odstrániť (zhojiť) dovysvetlením zo strany žalobcu.

V daných súvislostiach odvolací súd nevidí dôvod, ako by následné doplnenie údaja o splátke
zakladajúcej dôvodnosť predčasného zosplatnenia úveru v rámci doplnenia skutkových tvrdení strany
sporu mohlo relevantným spôsobom založiť vedomosť žalovaného o možnosti odvrátenia vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru, keď uvedené mu malo/muselo byť dostatočne určito vyjadrené pred týmtovyhlásením. Odvolací súd navyše poukazuje na to, že žalobca ani v odvolacom konaní ani len netvrdil
žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé relevantným spôsobom zvrátiť záver súdu prvej inštancie
o neurčitosti predmetných právnych úkonov.

22. Zároveň odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o nároku na náhradu
trov konania, keďže proti nemu neboli vznesené relevantné odvolacie námietky a rozhodnutie je vecne
správne.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho, ako aj dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa
ust. § 396 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP a článku 17 základných princípov CSP.
Žalovanej ako procesne úspešnej strane tak v odvolacom i dovolacom konaní, keďže o nich rozhodol
ako jednom celku, ktorého výsledok posudzoval podľa konečného rozhodnutia v danom spore, vznikol
v súlade s § 256 ods. 1 CSP nárok na ich náhradu; odvolací súd však z obsahu spisu nezistil, že by
žalovanej nejaké trovy v súvislosti s konaním (tak odvolacím, ako aj dovolacím) vznikli, resp. si žiadne

neuplatnila, a preto jej nárok na ich náhradu nepriznal, obdobne (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 7Cdo 14/2018 zo dňa 28.02.2018).

24. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)