Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. júl 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/25/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323203653
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8323203653.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. E. F. XX, XXX XX D. E. F., právne zastúpeného: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka,
CSc, s.r.o. so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom Pribinova 2, 812 72
Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Humenné č.k. 12C/89/2023-81 zo dňa 22.5.2024 v spojení s opravným uznesením č.k.
12C/89/2023-131 zo dňa 7.5.2025 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie výrokom I. napadnutého rozsudku žalobe v časti o zaplatenie 2.300,- eur vyhovel,
výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške
5.000,- eur z titulu nároku na náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva

Európskej únie. Žalobca v žalobe tvrdil, že týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka hasičského
zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje
7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“
týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného
pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie (ďalej
len „EÚ“), ktoré záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná sa o Smernicu
2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ktorá zjednocuje ustanovenia

smernice 93/104/ ES) pričom jej porušenie členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa
práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy
pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. Podľa čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ ES (Maximálny
týždenný pracovný čas), priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov
neprekročí 48 hodín.
Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti a námietku nedostatku vecnej
pasívnej legitimácie. K predmetnému súd uviedol, že už súdmi SR bola niekoľkokrát riešená otázka

miestnej príslušnosti v sporoch týkajúcich sa nárokov jednotlivca na náhradu škody v súvislosti
s porušením úniou garantovaného práva, pričom bolo ustálené, že v týchto konaniach nebude
miestne príslušným súdom všeobecný súd žalovaného, ale súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť
zakladajúca nárok žalobcu. Nakoľko žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru vykonávaslužobnú činnosť v F., teda v obvode Okresného súdu Humenné, na konanie je miestne príslušný
Okresný súd Humenné. K pasívnej legitimácii súd uviedol, že zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu
právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity niet prekážok, aby pasívne vecne

legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a
záchranný zbor SR, ktorý bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z.z. Na
takomto závere o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ
zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku.

Takýto prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského štátu. Táto
objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie
dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr. C
429/09 G. FuG bod 46)(rozsudok KS Košice sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11.2020)
Námietka žalovaného, aby sa na daný prípad neaplikovala Smernica taktiež nebola súdom zohľadnená.
Súdny dvor rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané

zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie
pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným
a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka
vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu

Únie. Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 FuG).

Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva, nie
je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z.z. potom
upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že

„štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 2“.
V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období t.j. za obdobie 12/2020 - 10/2023
po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec
48 hodinového pracovného týždňa určeného Čl. 6 písm. b/ Smernice, čím dochádza k porušeniu práva

Únie a toto porušenie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
v danej oblasti.
Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil
zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich
právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku

nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje.
Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne
uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej
osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na

osobnostných právach dotknutého jedinca. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok,
a preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu.
Žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá
vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k
zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať,

udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa
objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu, v akom by chcel, ale najmä nemôže so svojim časom
voľne nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať,
hoci relax je, vzhľadom na rizikovosť jeho práce, nesmierne potrebný. Právo na odpočinok je u žalobcu
permanentne, niekoľko rokov, porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy,

ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko
zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do
nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria
uvedené v bode 95 Rozsudku Fus, a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným)zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy
aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka.

Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú finančnú náhradu.
Pri stanovení výšky primeranej finančnej náhrady súd vychádzal z dochádzky žalobcu za uplatňované
obdobie, z ktorej vyplýva, že u žalobcu v rozhodnom období došlo k prekročeniu priemerného
týždenného pracovného času t. j. 48 hodín v 16 - tich mesiacoch. Preto súd vzhľadom na požadovanú
náhradu za žalované obdobie ustálil, že žalobcovi patrí náhrada vo výške 2.300,- eur.

V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal že by sa tento zásah
negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav.
Vzhľadom na absenciu takýchto následkov súd považoval sumu 2.300,- eur, za primeranú.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému
náhradu trov v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy z dôvodu, že rozhodnutie v danej veci záviselo od
úvahy súdu.

2. Proti výroku I. a III. tohoto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, opäť
namietajúcprávomocsúdu(všeobecnémusúduniejezverenáprávomocposudzovaťsúladslovenských
zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky
so smernicou Európskej únie), pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného (žalobca namietal nesprávne

prebratie Smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu) a pôsobnosť
Smernice 2003/88/ES, ktorá sa podľa žalovaného na služobný pomer príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného
času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Vecná pôsobnosť Smernice 2003/88ES je vymedzená v č. 1 ods.
3, 4 v spojení s čl. 2 Smernice 89/392/EHS a neuplatňuje sa na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú

určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného
zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného
záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez
akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle
čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Podľa žalovaného, rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss, sa týka

„mestskéhohasiča“-zamestnancaStadtHalle,pretohoniejemožnépovažovaťzasmerodajné,nakoľko
režim výkonu hasičských činností v takomto zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné
od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého
zriaďovateľom je štát.
Žalovaný mal za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym

spôsobom. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým,
že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej
činnosti. Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal vnútroštátny súd

preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej
rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu.
Čo sa týka posúdenia, či a v akej miere došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálny 48
hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované

hodinyvzhľadomnapohotovosťanadčasyalebodovolenkuapráceneschopnosť,počasktorýchžalobca
reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody.
Takisto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom
období 6 mesiacov. Žalovaný má za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd

vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal, žalovaný považuje za neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky
náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Žalovaný má za to, že žalobca, ako ani jeho právny
zástupca, v tomto konaní doposiaľ nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený
zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej
súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy

súdom prvej inštancie.
K náhrade trov konania uviedol, že súd nezohľadnil dostatočne úspech či neúspech strán sporu.
Žalovaný má za to, že v danom prípade nie je možné použiť zásadu „určenia výšky plnenia súdompri nemajetkovej ujme“ a zároveň priznať žalobcovi plný úspech vo veci. Namietal aj navyšovanie trov
konania voľbou zástupcu.
Navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť.

3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu k námietke právomoci súdu uviedol, že spor o náhradu
škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do
vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Taktiež z judikatúry
Súdneho dvora EÚ vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie

medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Žalovaný ako členský štát
a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za
prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Nakoľko
smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne
legitimovaná žalovaná Slovenská republika (štát).

K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES žalobca argumentoval, že významom a výkladom Čl.2 ods. 2
Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ, výklad ktorých je všeobecne
záväzný, a s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade.
Vovzťahuknámietkežalovanéhooodpočinkužalobcupočaspohotovostižalobcapoukázalnarozsudok
SD EÚ C-514/20 bod 32, kde Súdny dvor dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti

sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu
zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor
organizovať si čas, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto
kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne
vykonávanú pracovníkom počas uvedenej doby.

Za neopodstatnenú považuje žalobca aj námietku žalovaného týkajúcu sa výkazu o služobnej činnosti
žalobcu. Výpis z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany žalobcu za ten-ktorý mesiac
prestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený
žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez
času služobnej pohotovosti).

4. Žalovaný vo vyjadrení zdôraznil, že predmetom sporu je právne posúdenie skutočností uvádzaných
stranami sporu, pričom rozsudok žalovaný nepovažuje za správny, a teda sa s ním nestotožňuje.
Nakoľko rozsiahla právna argumentácia prezentovaná žalovaným v konaní nebola podľa názoru
žalovaného zo strany súdu prvej inštancie správne aplikovaná, žalovaný v plnom rozsahu odkázal na

svoje odvolanie, a taktiež všetky svoje predchádzajúce vyjadrenia a podania.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalovaného
v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci v

napadnutej časti, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05).

7. Odvolací súd, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP, sa stotožňuje so správnymi skutkovými a
právnymi závermi súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti predmetného rozhodnutia dodáva,
že predmetom prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v
dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl.

6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.01.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času.8. Žalovaný v odvolaní namietal nedostatok právomoci súdu v prejednávanom spore konať a nedostatok
jeho pasívnej vecnej legitimácie. Tieto jeho námietky odvolací súd posúdil ako nedôvodné.
Vo vzťahu k odvolacej námietke k nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie súladu

vnútroštátneho práva s právom únie odvolací súd upriamuje pozornosť na ust. § 3 ods. 1 CSP, podľa
ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa
zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je
účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Z ustanovenia § 73 CSP vyplýva
potreba určiť subjekt, ktorý za štát koná pred súdom. Aj s použitím ustanovenia § 135 ods. 1 CSP preto

správne v predmetnom konaní je označený aj ústredný orgán štátnej správy, ktorý za štát v predmetnej
veci koná.
Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia
- transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť
medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho dvora
vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom

majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Z týchto dôvodov preto súd prvej inštancie mal právomoc
prejednať a rozhodnúť prejednávaný spor žalobcu a žalovaného o náhradu škody, ktorej sa domáhal
ako nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu musel posudzovať
zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva únie, pričom
jedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej

cieľom je priznanie práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom
spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri
preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu
k zákonu č. 315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či
zák. č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Európsky súdny dvor vo

svojej judikatúre požaduje od vnútroštátnych súdov, aby práve v prípade nesplnenia povinnosti riadnej
transpozície smernice členským štátom vykladali ustanovenia vnútroštátneho práva "v čo najvyššej
možnej miere tak, aby mohli byť použité v súlade s cieľmi tejto smernice" (napr. rozsudok z 13.7.2000
vo veci Centrosteel, C-456/98).
9. K námietke nedostatku vecnej pasívnej legitimácie štátu odvolací súd uvádza, že článok 6 písm.

b) smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Zodpovednosť za nesprávnu transpozíciu smernice do
vnútroštátneho právneho poriadku znáša členský štát, v danom prípade Slovenská republika. V mene
Slovenskej republiky nepochybne koná orgán štátu, do ktorého pôsobnosti patrí Hasičský a záchranný
zbor SR [§ 11písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej

štátnej správy] a ktorý bol garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z.z. Týmto
orgánom štátu je Ministerstvo vnútra SR. Bez právneho významu je v tejto súvislosti aj odvolacia
argumentácia žalovaného spočívajúca v poukazovaní na rozdiel medzi prebratím a aplikáciou smernice
č. 2003/88/ES. Hoci sa žalovaný na aplikácií smernice č. 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z.z.
voči žalobcovi priamo nepodieľa, daná skutočnosť je z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho

významu.Predpokladyzodpovednostizaškoduvychádzajúzobjektívnejzodpovednostičlenskéhoštátu
za takto vzniknutú škodu. V zmysle čl. 29 smernice č. 2003/88/ES je táto adresovaná členským štátom;
žalovaný ako členský štát Európskej únie, a teda adresát smernice, bol povinný prijať opatrenia za
účelom dosiahnutia smernicou sledovaného cieľa, t.j. bol povinný zabezpečiť jednotlivcovi smernicou
priznané právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácií pracovného času.

Právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú
jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, t.j. 1. že cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2.
existencie škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou, spôsobenou poškodeným

jednotlivcom. Za splnenie týchto troch podmienok musí štát napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôže byť
upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada

efektivity).

10. Vo vzťahu k pôsobnosti smernice 2003/88/ES na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov
Záchranného a hasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojenýchveciach C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci C-52/04
zo 14. júla 2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg.
Čl. 1 ods. 3 smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné,

pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391/EHS sa v zmysle čl. 2
ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria
všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby,
vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku tohto článku, neuplatňuje
sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné

činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany.
V prejednávanom spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka
nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia čl. 2 ods. 1
vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2
v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek smernice 89/391/EHS

nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“
týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti smernice 89/391/EHS sa musí
vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré
dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvom

pododsekusmernice89/391/EHSprijatálennaúčelzabezpečiťriadnefungovanieslužiebnevyhnutných
na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia
osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na
ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne

činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.
Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva,
že článok 2 smernice 89/391/EHS ako aj článok 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES sa majú vykladať v
tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná
služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže

článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej
ako maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však
možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ
smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných
záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení

bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto
výnimočnej situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391/EHS.
Súdny dvor aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v
článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb
nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a

svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická
najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o
ich bezpečnosť alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu
pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. Činnosti, ktoré vykonávajú zásahové sily
verejnej hasičskej služby, akou je služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, sa neodlišujú, pokiaľ

ide o rámec výkonu, ako aj povahu takýchto činností, od tých, ktoré boli predmetom konaní, ktoré
viedli k vydaniu už citovaného rozsudku Pfeiffer a i. a teda, výklad týkajúci sa smernice 89/391/
EHS, ktorý Súdny dvor uviedol v tomto rozsudku, je možné uplatniť aj v tejto veci. V tejto súvislosti
je totiž potrebné zdôrazniť, že nielen so zreteľom na znenie článku 2 ods. 2 prvého pododseku
smernice 89/391/EHS, ktoré z pôsobnosti vylučuje iba určité osobitné činnosti buď verejných služieb,

alebo týkajúce sa služieb civilnej ochrany, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s touto
smernicou, ale aj z dôvodu existencie výnimky, ktorá vyplýva najmä z už citovaného rozsudku Pfeiffer
a i., nemôže uvedené ustanovenie odôvodňovať to, že členský štát by považoval všetky činnosti
vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje. Kritérium, ktoré
používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS, sa totiž nezakladá

na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvom
pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale
vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto
odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvoduabsolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to uvedené činnosti,
ktoré sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria v
zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391/EHS.

V tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto
činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom
alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s
poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s
týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí

ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie.

11. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností pri
haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam, ktoré
prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojených ju možno vopred

plánovať, vrátane pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto
služba sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Únie v
oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z
pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391/EHS. Tento záver potvrdzuje
aj skutočnosť, že hoci zákonodarca Únie vychádzal zo zásady použiteľnosti smernice 2003/88/ES na

takétočinnosti,súčasnedalmožnosťčlenskýmštátomodchýliťsazaurčitýchpodmienokodjednotlivých
ustanovení smernice (článok 17). V článku 17 ods. 3 písm. b) iii) smernice 2003/88/ES sa uvádza, že v
súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 až 16 v prípade činností
spojenýchspotrebounepretržitejslužbyalebovýroby,najmä(okreminých)protipožiarneslužbyaslužby
civilnej ochrany. Odchýlku od článku 6 však smernica nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru

činností.

12. K námietke žalovaného týkajúcej sa nemožnosti aplikácie rozsudku Súdneho dvora vo veci
V-429/09 G. Fuss odvolací súd poznamenáva, že skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva
profesionálny alebo dobrovoľný, či mestský hasič, nie je relevantná na charakteristiky pracovníka, na

ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52
a 55,C-429/09 vo veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak).

13. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a
európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú

implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.
Podľa článku 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES z 4.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), táto smernica sa vzťahuje na: a)
minimálnu dobu denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na
prvý týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

Podľačlánku2ods.1smernicenaúčelytejtosmerniceplatiatietodefinície:1.„pracovnýčas“jepríslušný
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s príslušnými právnymi predpismi a/alebo praxou.
Podľa článku 6 písm. b) smernice členské štáty musia zabezpečiť zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude obmedzený

zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo
dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
Podľa ust. § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom v
rozhodnom období (ďalej len „Zákon“) služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník

vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia služobný čas
príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť
v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.
Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri

nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.Podľa ust. § 92 ods. 1 Zákona, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

14. V prejednávanej veci žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru s miestom výkonu
služby v Humennom a okolí. Žalobca tabuľkovým prehľadom dochádzky preukázal, že v danom období,
ktoré bolo prezentované na súde prvej inštancie (12/2020 - 10/2023) bolo porušované jeho právo na
48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a právo na

primeraný odpočinok po práci, za čo požadoval od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej
únie náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného plnenia. Žalovaný nerozporoval skutočnosť, že
žalobca v uvedenom období bol v rámci výkonu štátnej služby a služobnej pohotovosti v mieste výkonu
služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah viac ako 48 hodín týždenne, avšak
namietal, že by žalobcovi nárok na škodu voči nemu z dôvodov ním uvádzaných vôbec vznikol.

15. Žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil
skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka, a teda
cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebol v prípade zákona č.315/2001 Z. z. dosiahnutý. Vo
všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby
dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na

tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby
sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva
dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom
štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie
štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a vykonávanie
štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti.
Aj keď v oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do
služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod

1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi
a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného
vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť
súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z.z. tak v rozpore so

smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru
vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti, pričom smernica 2003/88/ES neumožňuje, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v
smernici.
Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88/ES je

autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na
systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2
ods. 1 a 2 smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník
pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“
ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville

de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov
prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení
smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto
smernici. To potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej hranice priemerného

týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. Smernice.

16. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovaným, resp. jej intenzity s poukazom na to, že
pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti je
potrebnéodkázaťnaopakovanékonštatovanieSúdnehodvora,žepojem„pracovnýčas“trebadefinovať

podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a
pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé, pracovník musí
byť „v práci“; po druhé, musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie, musí vykonávať svoju činnosť
alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je tedapožiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných
služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu
povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Rozsudok vo veci Jaeger sa

týkal nemocničného lekára, ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú
miestnosť s posteľou, v ktorej mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za
takýchto okolností sa nedá povedať, že pracovník v dotknutom čase „odpočíva“. Z judikatúry Súdneho
dvoradokoncavyplýva,žeajčaspracovnejpohotovosti,strávenývdomácomprostredínatelefóne(teda
mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť

neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať
si vlastný program je preto výrazne obmedzená.
Je potrebné vziať na zreteľ aj tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom
zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť
„aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych
resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si

svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a
spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim
vlastným potrebám, je nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená.

17. Žalovaný poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-46/93 vo veci Brasserie du Pécher (bod

84), v zmysle ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s
cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu
ochranu. Podľa žalovaného, žalobca nepreukázal, že vyvinul snahu na to, aby vzniku škody (ujmy)
predišiel, že by oznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp.
do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti

(za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu.
Závery napadnutého rozsudku odvolací súd nespochybňuje, avšak je potrebné poukázať na neskoršiu
kľúčovú judikatúru Súdneho dvora, predovšetkým na už citovaný rozsudok vo veci G.Fuss v spojení
s rozsudkom C-445/06 vo veci Danske Slagterier. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo
v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky

právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to
od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť zamietnuté
alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva

právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v
rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť
v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník
odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v

neprospech tohto pracovníka. Okrem toho treba zdôrazniť, že v takej veci ako je táto prejednávaná vec
sama, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa
vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho
zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v
dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,

aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa
týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania.
Vyžadovanie takejto podmienky by totiž znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má
základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho,
aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 teda ani zďaleka nevyžaduje,

aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek
upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do
vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný
a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom
6 písm. b), čo v danom prípade preukázané nebolo.

Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od
žalobcu,ktorémuvzniklaškodazdôvodu,žejehozamestnávateľporušilprávapriznanéčlánkom6písm.
b) smernice 2003/88, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal
iniciatívu vo vzťahu k tomuto zamestnávateľovi.V prejednávanej veci žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 9.2.2024 uviedol, že nemá vedomosť
o tom, že by žalobca pred podaním žaloby upozornil zamestnávateľa na údajné porušovanie smernice.
Žalobca však na pojednávaní dňa 22.5.2024 tvrdil, že rozvrhnutie pracovného času riešil aj so svojim

nadriadeným, ale nikam sa to neposunulo. Toto skutkové tvrdenie žalobcu žalovaný následne nijako
konkrétne nepoprel, preto ho súd má za preukázané a z toho dôvodu je argumentácia žalovaného
v tomto smere nedôvodná.

18. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukázal na čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, je

potrebné konštatovať, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti
je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné,
aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva,
že by Slovenská republika uvedené ustanovenie prevzala, a teda, že by maximálny týždenný pracovný
čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia

smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v
žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. a ani inom zákone upravujúcom právne postavenie
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného
pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku SR
boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa

maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú
nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením
týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd považoval námietku
žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia za nedôvodnú, nakoľko
ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času,

taktiež nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho
aplikácie.

19. Žalovaný namietal aj predložené dôkazy. Žalobca predložil výpis z dochádzkového systému
SAP - evidenciu pracovného času žalobcu, ktorý obsahuje plánované hodiny (skratka „PH”) ako aj

skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti - skratka „OH“). Výpis z dochádzkového
systému SAP predložený súdu zo strany žalobcu za ten-ktorý mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom
služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie
softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti).
Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom (skratka „RO”), ktorý je uvedený

v predloženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom, potvrdzuje jeho reálne odpracované
hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť námietky žalovaného, že tabuľky
priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz. Na základe údajov zo softvéru SAP sa u príslušníkov
HaZZ SR vypočítava každý mesiac ich služobný príjem.

20. Je potrebné sa stotožniť so záverom súdu, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková
ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú
rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej
fyzickej (telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti
je zabezpečenie dôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.
Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na

ochranu zdravia. Odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie (bod 27 a 31 rozsudku) o vzniku
nemajetkovej ujmy u žalobcu, ktorej podstatou je skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý mohol tráviť
s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní. Je potrebné dodať,
že žalobca má aj právo na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, že uvedený čl.
zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych a

inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon.
V pracovnoprávnej oblasti je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním
opatrení na zlepšenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy pracovných
podmienok, medzi ktoré patrí aj organizácia pracovného času a odpočinku.21. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a
pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv).

Z úvodných ust. smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň

ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by
mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času,
t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť
maximálnu hranicu týždenného pracovného času; primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú
pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý

a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.
Vychádzajúc aj z vyššie uvedených skutočností, je potrebné sa stotožniť so záverom súdu, že žalobcovi
nepochybne vznikla nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobcu spočíva v porušení jeho základného

osobnostnéhopráva-právanasúkromnýarodinnýživot,právonaochranuzdravia,telesnejapsychickej
integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.
Nemožno sa stotožniť s výhradou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že v zmysle cit.
ust. je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa ods.

1 § 13 a že neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu
v spoločnosti.
Je potrebné zdôrazniť, so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade
porušené a jeho okolnosti, že nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie
požadovaním následku.

K výhradám žalovaného je potrebné poukázať na to, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti
vymenované v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, a právna úprava
nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany, čo len potvrdzuje silnejúcu európsku
tendenciu využívať čo najväčší vejár prostriedkov účinnej nápravy nemajetkovej ujmy a ktoré z týchto
právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude ovplyvnená

povahou a intenzitou neoprávneného zásahu.
Z ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo
danéprimeranézadosťučinenie,pričomtýmtozadosťučinenímsarozumiemorálnasatisfakcia.Peňažná
satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca.

Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t.j., že žalovaný ako
členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená
maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu
v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi
resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu

hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v
prejednávanom spore potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako
aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti
za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom na tieto špecifiká rovnako neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia,ktorousapodľasúdnejpraxerozumiepredovšetkýmospravedlnenie,odvolaniedifamujúcich

výrokov a pod. Uvedené prostriedky nápravy podľa ust. § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka za takýchto
okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť
bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Je potrebné dodať, že aj z formulácie ust. § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti
nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce.22. Odvolací súd výšku peňažnej náhrady priznanú súdom prvej inštancie považuje za primeranú.
Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku a čas, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom, nevenoval
sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom

jeho povolania, nemožno považovať záver súdu prvej inštancie za nesprávny. Súd totiž pri posudzovaní
tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky
ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel. Spôsob určenia je na
úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná, zjavne nevybočujúca z
pravidiel primeranej náhrady. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných

súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1Co/11/2024 (2.000,-
eur), 1Co/13/2024, 9Co/20/2024 (2.400,- eur), 25Co/25/2024 (2.400,- eur) so zreteľom na legitímne
očakávanie a princíp právnej istoty strán sporu.

23. Dôvodné je tiež spomenúť princíp právnej istoty, ktorý je imanentným znakom právneho štátu
(napr. PL. ÚS 36/95), a ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS
16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej
otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým
komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu

otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ
je splnená podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, je splnený základný
predpoklad na to, aby súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.
Odvolací súd poukazuje na rozhodnutia iných všeobecných súdov v konaniach o náhradu škody

začatých žalobcami ako príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru proti žalovanému z totožných
dôvodov, ktoré riešili námietky žalovaného predložené žalovaným aj v tomto konaní. Aj v týchto
iných sporoch bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej transpozícii
smernice umožňujúcej vyžadovať od príslušníkov Hasičského a záchranného zboru výkon štátnej
služby nad smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín, a všetky námietky

žalovaného boli posúdené ako nedôvodné (napr. rozsudky Krajského súdu v Košiciach vo veciach
sp.zn. 6Co/24/2024 zo dňa 5.3.2024, 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019,
1CoPr/8/2019, 6Co/60/2022, 6Co/69/2022, 6Co/102/2022, 6Co/89/2022, 6Co/60/2022, 6Co/35/2022,
6Co/129/2022, 14Co113/2023, 15Co/161/2023 zo dňa 31.1.2024, 6Co/113/2023 zo dňa 17.10.2023,
2Co/152/2022 zo dňa 17.8.2023, 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020, 2Co/54/2020 z 3.12.2020,

9Co/66/2022 zo dňa 13.4.2023, rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veciach sp.zn.
12Co/59/2022 zo dňa 11.10.2023, 15Co/86/2022 zo dňa 10.5.2023, sp.zn. 16Co/36/2022 zo dňa
23.3.2023, 15Co/161/2023 zo dňa 31.1.2024, 16Co/11/2022 zo dňa 22.2.2023, 14Co/2/2023 zo dňa
13.2.2023, 17Co/82/2022 zo dňa 13.12.2022, rozsudky Krajského súdu v Prešove vo veciach sp.zn.
14Co/7/2022 zo dňa 12.10.2022, 10Co/15/2023 zo dňa 10.08.2023, 20Co/20/2024, 5Co/21/2024,

5Co/26/2024, 3Co/39/2024, 2Co/23/2024, 22Co/21/2024, 1Co/22/2024, 11Co/19/2024).

24. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného vo vzťahu k trovám konania je potrebné poukázať
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.5.2022 č.k. II. ÚS/233/2022-18. V tomto
rozhodnutí sa Ústavný súd stotožnil s názorom krajského súdu, ako i názorom prezentovaným v

komentári k Civilnému sporovému poriadku, z ktorého jednoznačne vyplýva, že pokiaľ príslušný súd
skonštatuje zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na
náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne
v akej výške bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch.
V danom prípade predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Výška

uplatňovanéhonárokutedabezakýchkoľvekpochybnostízáviselaodúvahysúdu.AjkeďCivilnýsporový
poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v ust. § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku, uvedené neznamená, aby nová právna úprava vylučovala osobitný režim posudzovania
úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od úvahy súdu.
Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť jeho

požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé
od úvahy súdu. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania
náhrady trov, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie ustanovenia § 255 CSP. Podľa tohto kritériamôže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie
však v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu.
Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. II. ÚS 225/2020

z 27. augusta 2020, zverejnenom Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
pod č. 31/2020 konštatoval cit.: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje

rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Riešením uvedeného postupu, ktorý je možné už považovať za ustálenú súdnu prax je také rozhodnutie,
že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy, nie zo sumy
žalovanej.
Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca navyšoval trovy konania tým, že splnomocnil vo veci právneho
zástupcu, je potrebné uviesť, že v civilnom sporovom konaní sa strana môže dať zastúpiť zástupcom,

ktorého si sama zvolí. Zástupcom môže byť ktokoľvek, pokiaľ je spôsobilý na právne úkony. Zástupcom
môže byť aj advokát. Voľba, či si strana zvolí zástupcu a koho, patrí výlučne strane sporu. Keďže advokát
je profesionálny zástupca a jeho výkon činnosti je regulovaný zákonom, trovy konania obsahujú potom aj
náklady na jeho odmenu. Odvolací súd preto uvedenú námietku žalovaného nepovažoval za dôvodnú.

25. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcej časti, t.j. vo výroku I. a vo výroku
o trovách konania v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny, s odôvodnením
rozhodnutia súdom prvej inštancie sa stotožňuje a tak, ako je už uvedené vyššie s poukazom na
ustanovenie § 387 ods. 2 CSP na neho odkazuje. Odvolací súd sa pritom neodchýlil od praxe akú pri
rozhodovaní o obdobných nárokoch zvolili iné odvolacie súdy, či aj iný senát tunajšieho súdu.

26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)