Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/139/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111218641
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1111218641.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: A. D., U.. XX.XX.XXXX, F. R. D.
XXG, R., zast. C.. D. K., K. E. E. Ž. XX, R., proti žalovanému: T. G. E. R., B.: XX XXX XXX, D. U. X, R., o
zaplatenie 28.677,40 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 23.11.2021, č. k. 14C/94/2011-208, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť v lehote do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 14.081,16 eura spolu s úrokom z omeškania
vovýške8,5%ročnezosumy2.230,53euraod02.01.2010dozaplatenia,8,5%ročnezosumy3.070eur

od 02.01.2011 do zaplatenia, 8,5% ročne zo sumy 3.060 eur od 01.09.2012 do zaplatenia, 8,5% ročne
zo sumy 3.040,63 eura od 01.09.2013 do zaplatenia, 8,5% ročne zo sumy 2.680 eur od 01.09.2014 do
zaplatenia (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu
trov konania (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie s odkazom na ust. § 451, § 517, § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka odôvodnil

čiastočnou dôvodnosťou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukázal na
rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.05.2011, sp. zn. 14C/47/2001, ktorým bol žalobcovi
voči žalovanému priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 23.02.2003 do
30.09.2009 v sume 26.052,37 eura s príslušenstvom, a ktorý bol zmenený rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 13.12.2012, sp. zn. 8Co/294/2011 tak, že žalobcovi bol priznaný nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 25.155,07 eura za obdobie od 01.01.2004 do 30.09.2009, vo výške

108,30 eura s úrokom z omeškania vo výške 12% ročne od 02.01.2014 do zaplatenia, vo zvyšku
uplatnenej istiny súd žalobu zamietol a v časti uplatneného príslušenstva napadnutý prvoinštančný
rozsudok potvrdil. V priebehu uvedeného konania žalobca rozšíril nárok aj na ďalšie obdobie od
01.10.2009 do 31.12.2010, za ktoré si uplatnil sumu 15.613,72 eura s úrokom z omeškania vo
výške 8,5% ročne zo sumy 2.230,53 eura od 02.01.2010 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo
výške 8,5% ročne zo sumy 13.383,19 eura od 02.01.2011 do zaplatenia, ktorý súd vzhľadom na už

vykonané znalecké dokazovanie netýkajúce sa predmetného obdobia uznesením zo dňa 24.05.2011,
č. k. 14C/47/2005-292 vylúčil na samostatné konanie, ktorému bola pridelená sp. zn. 14C/94/2011. V
priebehu konania vedeného pod sp. zn. 14C/94/2011 žalobca podaním doručeným súdu dňa 02.11.2018
rozšíril žalobný nárok o sumu 13.0633,68 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy
4.354,56 eura od 01.09.2012 do zaplatenia, vo výške 8,5% ročne zo sumy 4.354,56 eura od 01.09.2013
do zaplatenia a vo výške 8,5% ročne zo sumy 4.354,56 eura od 01.09.2014 do zaplatenia. Žalobca nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia preukazoval znaleckými posudkami č. 49/2020 a č. 128/2021
vypracovanými znalcom B.. G. B., D.., poukazujúc na to, že žalovaný od účinnosti zák. č. 66/2009Z.z. neurobil žiadnu iniciatívu voči vlastníkovi predmetných parciel a nesplnil si povinnosť, ktorá mu
vyplývala z ust. § 2 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., a to povinnosť poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi
pozemku pod stavbou náhradný pozemok a ani podľa § 2 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. nezabezpečil

konanie o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu. Vzhľadom na trvajúce obmedzenie
vlastníckeho práva bol žalobca aj s odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6Co/75/2012 a nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS 237/09 toho názoru, že počas doby obmedzenia žalobcovi
prislúcha trhové nájomné. Žalovaný v konaní argumentoval tým, že k predmetným pozemkom vzniklo v
zmysle § 1 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom

usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky,
ku dňu 01.07.2009 vo verejnom záujme právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníka
stavby - miestnej komunikácie. S odkazom na ust. § 1 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 v
spojení s § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 31.01.2019, sp. zn. 4Co/3/2018 bol toho názoru, že zákonné vecné bremeno, ktoré v danom
prípade vzniklo, nie je možné zamieňať s náhradou vo výške obvyklého nájmu. Prvoinštančný súd za

nespornú považoval existenciu výlučného vlastníckeho práva žalobcu k pozemkom parc. č. XXX a XXX
v kat. úz. A. zapísaného na LV č. XXXX od 19.02.2003, ako aj skutočnosť, že žalobca ani jeho právna
predchodkyňa nedali žalovanému súhlas na užívanie pozemku ako verejnej cestnej komunikácie, za
ktoré žalovaný doposiaľ neplatí. Za jednoznačne preukázanú považoval skutočnosť, že žalovaný užíval
tieto nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu bez akejkoľvek nájomnej zmluvy a bez úhrady nájomného.

Žalobca ako vlastník pozemkov je v dôsledku toho obmedzovaný pri realizácii vlastníckeho práva a bez
ohľadu na existenciu alebo neexistenciu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemkom pre
vlastníka stavby má nárok na finančnú náhradu. Žalobca si v konaní uplatnil spolu sumu 28.677,40 eura
zaobdobieod02.01.2010až2014nasledovne:od02.01.2010sumu2.230,53eura,od02.01.2011sumu
13.383,19eura,od01.09.2012sumu4.354,56eura,od01.09.2013sumu3.454,36euraaod01.09.2014

sumu 4.354,56 eura. Súd mupriznal sumu 14.081,16 eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy 2.230,53
eura od 02.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 3.070 eur od 02.01.2011 do zaplatenia, zo sumy 3.060
eur od 01.09.2012 do zaplatenia, zo sumy 3.040,63 eura od 01.09.2013 do zaplatenia, zo sumy 2.680
eur od 01.09.2014 do zaplatenia. Pri posudzovaní výšky bezdôvodného obohatenia súd vychádzal zo
žalobcom predloženého znaleckého posudku č. 49/2020 vypracovaného znalcom B.. G. B., D.., ktorým

bola určená všeobecná hodnota bezdôvodného obohatenia spôsobeného užívaním nehnuteľnosti bez
právneho nároku. Za obdobie od 02.01.2010 si žalobca uplatnil nižšiu sumu vo výške 2.230,53 eura
oproti znalcom určenej hodnote 2.863,22 eura a pokiaľ sa týka nároku uplatneného žalobcom vo výške
13.383,19 eura za obdobie od 02.01.2011, súd mu priznal sumu 3.070 eur podľa znaleckého posudku
určujúceho všeobecnú hodnotu nájmu za rok 2011. Vo vzťahu k žalobcom uplatneným sumám 4.354,56

eura (2012, 2013, 2014) súd mu priznal od roku 2012 sumu 3.060 eur, od roku 2013 sumu 3.060,63 eura
a od roku 2014 sumu 2.680 eur. Úroky z omeškania súd priznal podľa § 517 OZ v spojení s nariadením
vlády č. 87/1995 Z.z. Dodal, že obmedzenie vlastníka trvá od roku 2003, a preto mu priznal náhradu
za obmedzenie predstavujúcu všeobecnú hodnotu nájmu stanovenú znaleckým posudkom, stotožniac
sa s argumentáciou žalobcu (PL. ÚS 42/2015). Vo vzťahu k znaleckému posudku č. 128/2021 B.. B.,

D.., ktorým vola stanovená všeobecná hodnota vecného bremena k termínom 01.07.2009 a 31.05.2021
uviedol, že žalobca neupravil petit tak, že by požadoval sumu z titulu všeobecnej hodnoty vecného
bremena, len uviedol, že ak by to zmenil, suma by podľa záverov uvedeného znaleckého posudku bola
vyššia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 CSP, keď žalobca si uplatnil v konaní
vydanie bezdôvodného obohatenia v celkovej výške 28.677,40 eura a súd mu priznal sumu 14.081,16

eura. Vzhľadom na výsledok konania rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

3. Proti uvedenému rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obe sporové strany.

4. Žalobca z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a d) CSP napadol výroky,

ktorým súd žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, žiadajúc,
aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie aj v
zamietnutej časti a žalobcovi prizná náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Namietal
nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v zamietajúcej časti a z toho vyplývajúcu nepreskúmateľnosť
rozhodnutia, keď v tejto časti sa obmedzil len na stručné a nesprávne konštatovanie, že ak si chcel

žalobca uplatniť náhradu za vecné bremeno titulom všeobecnej hodnoty vecného bremena, mal zmeniť
žalobný petit. Uviedol, že žalobca v rámci petitu žaloby uvádza svoj nárok, t. j. to, čoho sa domáha
a súčasťou petitu nie je právne posúdenie veci, ani špecifikácia spôsobu výpočtu nároku, či uvedenie
podstatných skutkových tvrdení. Pokiaľ sa teda žalobca nemá v úmysle domáhať iného nároku nežtoho, ktorý je uvedený v žalobnom petite, nie je podľa neho potrebné a možné meniť žalobný petit.
Žalobca sa v danom prípade domáhal sumy 15.632,70 eura spolu s úrokmi z omeškania v zmysle
uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo č. k. 14C/47/2005-292 o vylúčení veci na samostatné konanie

a po rozšírení žaloby v zmysle uznesenia o pripustení zmeny žaloby na č. l. 52 požadoval istinu vo
výške 28.696,38 eura spolu s úrokom z omeškania. Uplatnený nárok bol žalobcom špecifikovaný presne
uvedenou výškou istiny. Pokiaľ žalobca nemal v úmysle zvýšiť výšku žalovanej istiny, ani si uplatňovať
iné úroky z omeškania, ktoré boli spolu s istinou uplatnené, nebolo potrebné a ani možné požadovať
po žalobcovi, aby navrhol zmenu petitu. Žalobca sa totiž aj naďalej domáhal zaplatenia uvedenej istiny

spolu s úrokmi z omeškania z jednotlivých súm a za obdobia špecifikované v žalobe, resp. v rozšírení
žalobnéhonároku.Zdôraznil,žespôsobvyčísleniaúrokovzomeškanianijakonedefinujeaneobmedzuje
samotný žalobou uplatnený nárok, a to ani jeho právny základ, ani spôsob jeho výpočtu. Preto je pre
posúdenie nároku celkom bez významu, pokiaľ si žalobca uplatnil úroky z omeškania z časti istiny
postupne a nie naraz. Žalobca je totiž oprávnený uplatniť si aj menej, než mu podľa práva prislúcha,
a preto ak si v danom konaní uplatnil úroky z omeškania z rôznych častí istiny s rôznym začiatkom

obdobia pre výpočet úrokov z omeškania, nie je možné konštatovať, že by táto okolnosť bránila priznaniu
náhrady za zriadenie vecného bremena ako jednorazovej odplaty. Rovnako nie je možné tvrdiť, že by
žalobca bol povinný si v prípade, ak si chcel uplatniť náhradu ako jednorazovú odplatu, zmeniť petit
žaloby v časti úrokov z omeškania. Dodal, že aj naďalej sa stotožňuje so závermi prezentovanými v
rozhodovacej praxi ÚS SR (PL. ÚS 42/05, III. ÚS 237/2009), na ktorú poukazoval aj v priebehu konania,

a ktorá pripúšťa možnosť pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva (nie vyvlastnení) uvažovať aj o
pravidelných platbách „primeranej náhrady“ za zriadenie vecného bremena počas trvania núteného
obmedzenia. Uvedenározhodcoviapraxtedapripúšťa„postupnú“úhradunáhradyzazriadenievecného
bremena, avšak túto neabsolutizuje ako jedinú možnosť, naopak výslovne predpokladá, že aj v týchto
prípadoch si je možné uplatniť náhradu aj vo forme jednorazovej náhrady. Z uvedeného je zrejmé, že

pokiaľ si v konaní uplatnil nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena v určitej pevne stanovenej
výške istiny, je pre samotný petit bez významu, či k tejto sume dospel výpočtom náhrady za jednotlivé
obdobia, alebo výpočtom jednorazovej náhrady. Samotný petit tak nebolo nevyhnutné podľa neho meniť
(o to viac, že nárok v uplatnenej výške je plne dôvodný pri oboch spôsoboch výpočtu) a zmena petitu
nie je a nemôže byť podmienkou pre iné právne posúdenie nároku. V danom prípade naviac nedošlo

ani k zmene podstatných skutkových tvrdení, keď aj naďalej žalovaný nárok opieral o výlučné vlastnícke
právo k dotknutým nehnuteľnostiam, a že v prospech žalovaného k nim vzniklo zákonné vecné bremeno,
náhradu za ktoré mu žalovaný nezaplatil. Otázka výšky nároku je potom iba otázkou spôsobu výpočtu,
pričom žalobca je oprávnený požadovať náhradu za zriadenie vecného bremena až do plnej výšky tejto
náhrady. Uviedol, že je len vecou žalobcu, či si náhradu uplatní ako jednorazovú alebo postupne. Nie

je a nemôže byť vylúčené ani to, že si žalobca dokonca uplatní náhradu vypočítanú ako jednorazovú
po častiach. Určenie jej výšky v žalobnom petite tak nemá vplyv na podstatu samotného nároku a ak
si žalobca uplatní nižší nárok, než je plná výška náhrady, nie je dôvod na nepriznanie žalovanej sumy.
Uvedené platí o to viac, že v danom prípade by bolo možné meniť petit iba v časti úrokov z omeškania
(rozšíriť petit žaloby tak, aby zahŕňal aj úroky z celej sumy za celé obdobie), keďže výška istiny by sa aj

tak nezmenila. Namietol aj vecnú správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania, nakoľko bol toho
názoru, že aj pri čiastočnej nedôvodnosti nároku by mal žalobca v konaní plný úspech, keďže sa jedná
o vec, v ktorej rozhodnutie o výške požadovaného plnenia závisí od znaleckého posudku (viď napr. ÚS
SR sp. zn. III. ÚS 475/2018). Súd mal preto žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100% a až samotná výška náhrady trov konania by zohľadňovala skutočnosť, že nárok nebol priznaný

v požadovanej výške, a to tak, že pri výpočte výšky trov konania by sa vychádzalo zo súdom priznanej
výšky ako základu pre výpočet, nie z celej žalovanej sumy.

5. Žalovaný odvolaním podanom proti výroku, ktorým súd žalobe vyhovel, žiadal z odvolacích dôvodov
uvedených § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že súd žalobu

zamietne, alternatívne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že
žalobca si v konaní uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.10.2009
do 31.08.2014 a súd mu za toto obdobie priznal bezdôvodné obohatenie vo výške 14.081,16 eura.
Z odôvodnenia však podľa žalobcu nie je vôbec zrejmé, ako súd dospel k názoru, že sa jedná o
bezdôvodné obohatenie. Žalovaný pritom v konaní jednoznačne uvádzal, že k spornému pozemku

vzniklo v zmysle § 1 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. ku dňu 01.07.2009 vo verejnom
záujme právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníka stavby - miestnej komunikácie. V
zmysle uvedeného zákona je vlastník pozemku povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Rozhodnutie súdu prvéhostupňa tak vychádza podľa neho z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobcovi priznal
nárok na bezdôvodné obohatenie. K otázke náhrady poukázal na to, že zák. č. 66/2009 Z.z. upravuje
majetkovoprávne vzťahy v prípadoch, keď vlastník stavby nie je zároveň aj vlastníkom pozemku, na

ktorom sa stavba nachádza a dôvodom jeho prijatia bola potreba vyriešiť prípady, keď do vlastníctva obcí
a vyšších zemných celkov prešli ex lege z vlastníctva štátu aj také stavby, u ktorých si bol štát vedomý,
že ležia na pozemkoch, ktoré nie sú majetkovoprávne usporiadané. Vyslovil názor, že predmetný zákon
bol prijatý za účelom pomoci obciam a vyšším územným celkom vytvoriť právny vzťah k pozemkom,
na ktorých sú postavené stavby v ich vlastníctve a zároveň dousporiadať právne vzťahy s vlastníkmi

daných pozemkov. Samotný zákon č. 66/2009 Z.z. však priamo neupravuje problém náhrady za takéto
nútené obmedzenie vlastníckeho práva, avšak v ust. § 4 zák. č. 66/2009 Z.z. odkazuje na úpravu v
ust. § 151n až § 151p zák. č. 40/1964 Z.z. Žalovaný zastáva názor, že finančná náhrada za zriadenie
vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je
povinnýmsubjektomzvecnéhobremena,pričomodplatajejednorazováanemácharakteropakovaného
plnenia. Do úvahy podľa neho neprichádza forma opakujúceho sa finančného plnenia za pretrvávajúce

obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že komunikácia vo vlastníctve
žalovaného má charakter trvalej stavby, a nie je predpoklad, že by zanikol dôvod zákonného vecného
bremena. V ďalšom odkázal na rozhodnutie, v ktorom boli vyslovené totožné právne závery, a na ktoré
poukazoval už v konaní pred prvoinštančným súdom (rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
10.06.2021, č. k. 9Co/113/2020-412 odkazujúce na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v

tomto smere).

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že ani z písomných ani z ústnych vyjadrení
právneho zástupcu žalobcu nebolo v súdnom konaní zrejmé, na základe akého titulu sa domáha vydania
žalovanej sumy, a aj preto bol niekoľkokrát počas konania vyzvaný, aby jasne formuloval čoho sa

domáha a v akom rozsahu. Nestotožnil sa s odvolacou argumentáciou, v ktorej namietal, že pokiaľ si
uplatnil nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena v určitej pevne stanovenej výške istiny, je
pre petit bez významu, či k tejto sume dospel výpočtom náhrady za jednotlivé obdobia alebo výpočtom
jednorazovej náhrady. Uviedol, že je povinnosťou žalobcu nárok odôvodniť a zároveň uviesť ako dospel
k výške žalovanej sumy. Opätovne poukázal na charakter finančnej náhrady za zriadenie vecného

bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z. aj v intenciách záverov rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 10.06.2021, č. k. 9Co/1113/2020-412, z ktorého vyplýva, že nemožno akceptovať názor žalobcu, že
je jedno, či si náhradu uplatní ako jednorazovú alebo postupne.

7. Žalobca sa v súdom stanovenej lehote k odvolaniu a vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie oboch sporových strán bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že konanie na súde prvej inštancie bolo zaťažené
procesnou vadou, na ktorú odvolací súd musí v zmysle ust. § 380 CSP prihliadnuť ex offo, a ktorej

existencia sama o sebe vedie k potrebe napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu podľa § 389 ods. 1
písm. a) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Stotožnil sa avšak j
s argumentáciou sporových strán o arbitrárnosti rozhodnutia, ktorá v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP
predstavuje ďalší dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.

9. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodný viazaný.

10. Podľa § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd,
aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

11. Podľa § 399 ods. 1 písm. a) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli
splnené procesné podmienky.

12. Podľa § 124 ods. 1 CSP každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu.

13. Podľa § 144 CSP žalobca môže vziať žalobu späť.

14.Podľa§145ods.2CSPakježalobavzatáspäťsčasti,súdkonanievtejtočastizastaví.Očiastočnom
späťvzatí rozhodne súd v rozhodnutí o veci samej.15. Podľa § 140 ods. 1 CSP zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa
uplatňuje iné právo.

16. Podľa § 156 CSP konanie sa začína doručením žaloby alebo doručením návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia súdu.

17. Podľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak súd kedykoľvek počas konania prihliada

na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

18. Odvolacie konanie je podľa Civilného sporového poriadku založené na prísnej viazanosti
odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v prieskumnom
konaní prihliadať na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP
dôvodom na podanie odvolania, ako tie, ktoré strana v odvolaní a v rámci odvolacej lehoty napáda.

Jedinou prípustnou výnimkou z úradného prieskumu odvolacieho súdu nad rámec odvolacích dôvodov
je podľa § 380 ods. 2 CSP existencia vád týkajúcich sa procesných podmienok konania, na ktoré
odvolací súd musí prihliadať z úradnej povinnosti. Ust. § 380 ods. 2 CSP tak priamo nadväzuje na
procesné pravidlo inkorporované v § 161 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého je potrebné kedykoľvek počas
konania prihliadať na splnenie procesných podmienok. Procesné podmienky predstavujú procesné

predpoklady, ktoré musia byť splnené na to, aby mohol súd autoritatívne rozhodnúť o veci samej a
poskytnúť tak súdnu ochranu ohrozeným alebo porušeným právam. Absencia niektorej z procesných
podmienok konania priamo vyvoditeľných zo znenia Civilného sporového poriadku bráni súdu vo
veci meritórne rozhodnúť. Jednou zo základných procesných podmienok je existencia žaloby ako
základného procesného úkonu, ktorým žalobca vyjadruje vôľu domáhať sa svojich práv autoritatívne

súdnou cestou. V žalobe žalobca vymedzuje žalovaný nárok nielen určením žalobného petitu, ale aj
určenímrozhodujúcichskutočností(causapetendi),prostredníctvomktorýchindividualizujeavymedzuje
predmet konania, o ktorom žiada rozhodnúť. Súd je žalobcom vymedzeným predmetom konania viazaný
a môže rozhodnúť len v medziach žalobcom ustáleného predmetu konania a z neho vyplývajúcej
žalobnej požiadavky. Z dispozičného princípu civilného sporového konania vyplýva, že žalobca ako

pán sporu (dominus litis) môže počas súdneho konania disponovať konaním a jeho predmetom. Táto
dispozícia sa najčastejšie prejavuje prostredníctvom procesných úkonov zmeny žaloby a jej späťvzatia,
príp. čiastočného späťvzatia. Späťvzatie žaloby je striktne meritórny, jednostranný procesný úkon, ktorý
súd posudzuje podľa jeho obsahu, a ktorého účinky nastávajú okamihom doručenia súdu. Späťvzatím
žalobcavyjadrujejednoznačnúvôľu,abysavovecivcelomrozsahualebovovymedzenejčastinekonalo

a o veci meritórne nerozhodovalo. Späťvzatie žaloby nemôže žalobca odvolať ani iným spôsobom
negovať jeho právne následky (obdobne viď Š., G.., W., E.., R., C.., G., E.., R., C.., F., G.., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 897, 925, R 60/1999). Súd je
povinný rešpektovať prejavenú vôľu žalobcu a konanie celkom alebo vo vymedzenej časti za podmienok
uvedených v § 145 a 146 CSP zastaviť.

19. V prejednávanej veci odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že žalobca si voči žalovanému
uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.10.2009 do 31.12.2010 vo
výške 15.613,72 eura s príslušenstvom (pôvodne pred vylúčením veci na samostatné konanie uplatnený
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14C/47/2005). V rámci procesnej

dispozície podaním doručeným súdu dňa 22.10.2014 v spojení s podaním doručeným dňa 27.01.2015
(č. l. 41, 46) žalobca rozšíril žalobnú požiadavku titulom bezdôvodného obohatenia aj na ďalšie obdobie
od 01.08.2011 do 30.09.2014 o sumu 13.063,68 eura (od 01.08.2011 do 31.08.2012 v sume 4.354,56
eura, za obdobie od 01.08.2012 do 31.08.2013 vo výške 4.354,56 eura a za obdobie od 01.09.2013
do 31.08.2014 vo výške 4.354,56 eura) s príslušenstvom, ktoré dodatočne na výzvu súdu špecifikoval

v podaní doručenom súdu dňa 02.11.2018 (č. l. 50). Rozšírenie žaloby na ďalšie označené obdobie
odôvodnil tým, že žalovaný aj naďalej užíva pozemky v jeho vlastníctve bez riadnej nájomnej zmluvy
či iného zmluvného vzťahu s ním. Súd prvej inštancie navrhovanú zmenu žaloby pripustil uznesením
zo dňa 14.10.2019, č. k. 14C/94/2011-52. Dňa 14.04.2020 bolo súdu doručené spolu so znaleckým
posudkom č.49/2020B..B.,D..velektronickejpodobeajpodaniežalobcu(č.l.74-75,pozn.odvolacieho

súdu ako vyplýva z č. l. 120 riadne podpísané zaručeným elektronickým podpisom), v ktorom s odkazom
na vyčíslenie bežného nájmu pozemkov znalcom za jednotlivé obdobia (od 01.10.2009 do 31.21.2010
suma 3.580 eur, od 01.09.2011 do 31.08.2012 suma 3.060 eur, od 01.09.2012 do 31.08.2013 suma
3.040 eur, od 01.09.2013 do 31.08.2014 suma 2.680 eur) uviedol, že netrvá na uplatnenej náhrade včasti 16.317,40 eura a jej príslušenstva a v tejto časti berie žalobu späť a žiada, aby súd žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12.360 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne
zo sumy 718 eur od 02.01.2010 do zaplatenia, 8,5% ročne zo sumy 2.862 eur od 02.01.2011 do

zaplatenia, 8,5% ročne zo sumy 3.060 eur od 01.09.2012 do zaplatenia, 8,5% ročne zo sumy 3.040
eur od 01.09.2013 do zaplatenia, 8,5% ročne zo sumy 2.680 eur od 01.09.2014 do zaplatenia. Dňa
06.10.2021 žalobca bez ďalšieho doručil súdu znalecký posudok č. 128/2021 vypracovaný B.. B.,
D.. za účelom stanovenia hodnoty jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena v prospech
žalovaného. Na bezprostredne nasledujúcom pojednávaní konanom dňa 20.10.2021 právny zástupca

žalobcu uviedol, že od posledného pojednávania nedošlo k žiadnej zmene, len doručil súdu znalecký
posudok č. 128/2021. Dodal, že pokiaľ ide o zmenu petitu zo dňa 14.04.2020, č. l. 74, 75, tak na
tomto procesnom návrhu netrvá, na čo poverená zástupkyňa žalovaného uviedla, že súhlasí s tým, že
žalobca na tomto procesnom úkone netrvá. K žalovaným namietanému spôsobu výpočtu uviedol, že
nebude upravovať žalobný petit z dôvodu plynutia lehôt s tým, že on sám si uplatnil výpočet z podkladov
pôvodného znaleckého posudku, ktorý sa však na obdobie od roku 2011 nevzťahoval a podľa judikatúry

dochádza k zmene posúdenia, v dôsledku čoho by malo byť plnenie za odplatu len jednorazové,
avšak uplatnený žalobný petit nepresahuje sumu uvedenú v znaleckom posudku stanovujúcom odplatu
za vecné bremeno jednorazovo. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu
14.081,16 eura s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol, osvojac si vyčíslenie v
znaleckom posudku B.. B., D.. č. 49/2020.

20. Z podrobne opísaného procesného stavu je nepochybné, že súd prvej inštancie napadnutým
rozsudkom rozhodoval o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 28.677,40
eura s príslušenstvom v zmysle rozšírenia žalobného petitu pripustenom uznesením súdu zo dňa
14.10.2019 nereflektujúc pritom na procesný úkon žalobcu doručený súdu dňa 14.04.2020 (č. l. 74,

75), ktorým žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 16.317,40 eura, čím nepochybne obmedzil
predmet konania a meritórneho rozhodovania súdu. Na uvedené nemá žiaden vplyv vyhlásenie jeho
právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 20.10.2021, že netrvá na zmene žaloby, nakoľko ako
uviedol odvolací súd v ods. 18 odôvodnenia, procesnoprávne účinky čiastočného späťvzatia žaloby
nemožno žiadnym vyhlásením či iným následným prejavom vôle žalobcu odvolať a z obsahu podania je

nepochybné, že sa jedná o čiastočné späťvzatie žaloby a nie jej zmenu ako je definovaná v ust. § 139 a
nasl. CSP. Uvedeným procesným postupom nerešpektujúcim kogentne v ust. § 145, 146 CSP upravený
procesný postup súdu po doručení čiastočného späťvzatia žaloby, súd prvej inštancie neprípustne
rozhodoval o predmete konania nad rámec obmedzenej žalobnej požiadavky a aj napriek tomu, že
žalobca si po 14.04.2020, t. j. po doručení podania z obsahu ktorého bez akýchkoľvek pochybností

vyplýva, že sa jedná o čiastočné späťvzatie žaloby, uplatňoval voči žalovanému peňažný nárok vo
výške12.360eurspríslušenstvom,žalobcovinapadnutýmrozsudkom(pravdepodobnerešpektujúcjeho
vyhlásenie na pojednávaní konanom dňa 20.10.2021) priznal sumu 14.081,16 eura s príslušenstvom
a vo zvyšku žalobu zamietol. Vo veci však v čase vydania meritórneho rozhodnutia neboli splnené
procesné podmienky na rozhodovanie o nároku vo výške prevyšujúcej sumu 12.360 eur, čo bez ďalšieho

podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia. Na uvedenom nič nemení ani
skutočnosť, že žalovaný na pojednávaní dňa 20.10.2021 odobril postup žalobcu, a že doposiaľ nedošlo
podľa § 146 CSP k vyžiadaniu si jeho súhlasu s čiastočným späťvzatím žaloby zo strany konajúceho
súdu.

21. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal s dôvodmi, pre
ktoré žalobcu zamietol a žalovaný, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, ako dospel súd
prvej inštancie k záveru, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie, tak odvolací súd musí prisvedčiť ich
argumentácii, z ktorej vyplýva nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Medzi stranami
bolo pritom v konaní sporné, či žalovaný užíva žalobcom označenú nehnuteľnosť bez právneho dôvodu,

t. j. tak ako bol skutkovo vymedzený vymedzil žalobný nárok, alebo či je dôvodnou obrana žalovaného,
že právnym titulom na základe ktorého žalovaný užíva dotknutú nehnuteľnosť, je zákonné vecné
bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z. Súd prvej inštancie na túto zásadnú otázku, od vyriešenia ktorej
závisí meritórny záver, žiadnym spôsobom neodpovedal a ani odvolaciemu súdu tak nie sú zrejmé
a preskúmateľné úvahy, ktorými sa pri vyslovení záveru o čiastočnej dôvodnosti žaloby spravoval.

Na uvedenom nič nemení ani skutkové zistenie prvoinštančného súdu, že žalovaný užíval dotknutý
pozemok bez akejkoľvek nájomnej zmluvy a neplatil nájomné, keď žalobca sa v konaní ani nebránil
tým, že by bola medzi stranami uzatvorená nájomná zmluva a táto v zmysle ust. § 451 ods. 2 OZ
nepredstavuje jediný právny dôvod, ktorý by mohol vylúčiť existenciu bezdôvodného obohatenia. Aj vzmysle zásady iura novit curia nemôže obstáť ani argumentácia súdu, že žalobca ako vlastník pozemkov
je obmedzovaný pri realizácii vlastníckeho práva bez ohľadu na existenciu alebo neexistenciu práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemkom vlastníka stavby, v dôsledku čoho má nárok na

finančnú náhradu. Skutočnosť, či žalovaný nehnuteľnosť užíva titulom tvrdeného zákonného vecného
bremena alebo bez právneho dôvodu má pritom zásadný vplyv aj na preukázanie prináležiacej finančnej
náhrady a jej výšky. Je povinnosťou súdu a nevyhnutným predpokladom pre rozhodnutie vo veci
samej, že vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav substancuje pod ustanovenia konkrétnej
hmotnoprávnej normy a z jej aplikácie vyvodí patričné právne dôsledky vo vzťahu k žalovanému nároku.

Uvedené je dôležité aj z pohľadu ustálenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena, ktoré je určené
práve hypotézou hmotnoprávnej normy. Tým, že prvoinštančný súd v súlade s § 220 CSP neozrejmil
svoje úvahy, ktorými sa pri posúdení danej veci riadil, znemožnil sporovým stranám prednášať v
odvolacom konaní relevantné argumenty svedčiace v prospech alebo proti týmto záverom. Uvedené
závery platia rovnako aj vo vzťahu k záveru o čiastočnej nedôvodnosti žalovaného nároku, keď žalobca
v konaní dôvodnosť žalovaného nároku obhajoval aj tým, že ním požadovaná suma je v konečnom

dôsledku nižšia, ako je hodnota vecného bremena vyplývajúca zo znaleckého posudku č. 128/2021.
Súd prvej inštancie sa nedostatočne a celkom nesprávne vysporiadal aj s touto argumentáciou, keď sa
obmedzil na žalobcovi adresovanú výčitku, že žalobca neupravil petit, kde by požadoval sumu titulom
všeobecnej hodnoty vecného bremena, ktorá navádza na nesprávny záver, že žalobca si na základe
ním vymedzeného a v konaní nezmeneného skutkového stavu rozhodujúceho pre právne posúdenie

veci, mohol uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (ktorý mu sčasti prvoinštančný súd
priznal) a súčasne aj náhradu za užívanie nehnuteľnosti titulom zákonného vecného bremena, čo samo
o sebe spochybňuje správnosť súdom prvej inštancie prijatého záveru.

22. Okrajovo a nad rámec nevyhnutnosti vzhľadom na potrebu zrušenia napadnutého rozhodnutia

odvolací súd poukazuje aj na dôvodnosť odvolacej argumentácie žalobcu vo vzťahu k rozhodnutiu o
nároku na náhradu trov konania, keď v prejednávanej veci je pre rozhodnutie o trovách konania právne
významný len úspech čo do samotného základu nároku, nakoľko výška nároku je závislá od záverov
znaleckého dokazovania (viď napr. nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019)

23. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, keď súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom zaťažil konanie vadou, ktorá mohla a mala za následok aj nesprávne rozhodnutie vo veci
podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, a na ktorú odvolací súd musel prihliadnuť ex offo, t. j. aj nad
rámec odvolacích dôvodov uvedených sporovými stranami, za súčasnej nedostatočnej odôvodnenosti a
arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorá v zmysle konštantných záverov súdnej praxe

zakladáporušenieprávanaspravodlivýsúdnyproces,odvolaciemusúduneostávaloiné,akonapadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu podľa § 389 ods. 1 písm. a), b) CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

24. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie pred opätovným rozhodnutím vo veci podľa § 146

CSP vyzvať žalovaného na súhlas s čiastočným späťvzatím žaloby doručeným súdu dňa 14.04.2020 a o
tomto rozhodnúť v intenciách § 145 ods. 2 CSP v novom konečnom rozhodnutí nereflektujúc na právne
neúčinné vyhlásenie žalobcu, že na tomto procesnom úkone netrvá. Vo vzťahu k zvyšnej časti predmetu
konania súd prvej inštancie skutkové závery, ku ktorým dospeje na základe vykonaného dokazovania,
substancujepodpríslušnúprávnunormuariadne,presvedčivoazrozumiteľneodôvodníprijatýaplikačný

záver za súčasného vysporiadania sa s podstatnými otázkami sporových strán. V prípade, ak opätovne
dospeje k záveru o naplnení skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, bude úlohou súdu prvej
inštancieriadnereagovaťajnaprocesnúobranužalovaného,vktorejnamieta,žedotknutúnehnuteľnosť
užíva titulom zákonného vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z., finančná náhrada za vznik
ktorého je podľa už ustálenej súdnej praxe jednorazového charakteru (napr. rozsudok NS SR zo

dňa 24.03.2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, rozsudok NS SR zo dňa 14.04.2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014
uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 8/2016 pod R 73/2016,
uznesenie NS SR zo dňa 30.11.2020, sp. zn. 8Cdo/17/2019, rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 474/2013,
IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011, IV. ÚS 539/2020, I. ÚS 594/2022, I. ÚS 236/2023, právne
závery ktorých neovplyvnil ani nález PL. ÚS 42/2015, ktorý sa vzťahoval na inú formu obmedzenia v

užívaní nehnuteľnosti - viď aj rozhodnutie II. ÚS 323/2017). V nadväznosti na argumentáciu žalobcu, v
ktorej poukazoval na to, že žalovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nepresahuje výšku
náhrady za zákonné vecné bremeno, nemožno opomenúť, že žalovaný nárok žalobca nevymedzuje
iba určením žalobného petitu, ako sa nesprávne domnieva, ale aj určením rozhodujúcich skutočností(causa petendi), t. j. opisom skutkového deja (viď napr. uznesenie NS SR zo dňa 25.11.2020, sp. zn.
7Cdo/268/2019). Žalobca žalovaný nárok skutkovo odôvodnil ako užívanie nehnuteľnosti žalovaným
bez právneho dôvodu a ani v nadväznosti na obranu žalovaného a predložený znalecký posudok

ohodnocujúci finančnú náhradu za vecné bremeno neuskutočnil zmenu žaloby, ktorou sa v zmysle ust. §
140 CSP nerozumie len zmena žalobného petitu v podobe rozšírenia uplatneného práva (kvantitatívna
zmena), ale aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností bez zmeny žalobného petitu
(kvalitatívna zmena). Uvedené vyplýva aj z prednesu právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa
20.10.2021, kedy uviedol, že k žiadnej zmene vo vzťahu k žalovanému nároku nedošlo, žalobný petit

upravovať nebude z dôvodu plynutia lehôt a trvá na nároku bezo zmeny. Aj pri zohľadnení zásady iura
novit curia, na ktorú sa žalobca odvoláva, je súd viazaný žalobcom vymedzeným skutkovým stavom a
podriadiť pod príslušnú právnu normu môže len nárok skutkovo vymedzený v žalobe, resp. v zmene
žaloby. Prekročením žalobného návrhu a porušením dispozičného princípu je nielen priznanie iného
plnenia, či plnenia vo vyššej než žalobcom požadovanej výške, ale aj priznanie totožného plnenia na
základe iného skutkového stavu ako toho, ktorý tvrdil žalobca v žalobe, a ktorý bol predmetom konania

(napr. rozsudok NS ČR zo dňa 31.07.2003, sp. zn. 25Cdo/1934/2001).

25. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods.
1, 3, § 255 a nasl. CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419) CSP v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).