Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/66/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1100899409
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zita Leimbergerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1100899409.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobkýň (ako právnych
nástupkýň po pôvodnom žalobcovi Mgr. L.): 1. V. U. R. N. W. M. D. X. Á. , O. Y. XX.XX.XXXX, Z. V.
V., F. K. Č.. XXXX/X R. X. P.. O. O. R. X. R. E. F. M. Á. , O. Y. XX.XX.XXXX, Z. V. V., P. Č.. XXXX/
XX, proti žalovaným: X. E. T. R. G. G. É. W. , O. Y. XX.X.XXXX, Z. V. V., V. Č.. XX, X. T. T. R. G. G.
É. W. , O. Y. XX.X.XXXX, Z. V. F., O. Y. Č.. XXXX/XX, X. C. T. R. G. G. É. W. , O. Y. X.X.XXXX, Z. V.
Š., X. Č.. XX, všetci zastúpení advokátom: JUDr. Jozef Matkovčík, Bratislava, Vazovova 9/A, o určenie
vlastníckeho práva, na odvolanie pôvodného žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo

veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 7. marca 2022, č. k. 7 C 133/2000-2155, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd v konaní p o k r a č u j e s právnymi nástupkyňami žalobcu: X. V. U., O.
Y.R. XX.XX.XXXX, Z. V. V., F. K. XXXX/X R. X. P.. O. O., O. Y. XX.XX.XXXX, Z. V. V., P. XXXX/XX.

II. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 7. marca 2022,
č. k. 7C/133/2000-2155,
- vo výrokoch I. a IV. p o t v r d z u j e ,

- vo výrokoch V. až VII. m e n í tak, že žalovaným v 1. až 3. rade p r i z n á v a spoločne a nerozdielne
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
- vo výroku X. z r u š u j e .

III. Žalovaným v I. až III. rade p r i z n á v a spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 7.3.2022, č. k. 7 C 133/2000-2155, rozhodol tak, že žalobu
voči žalovaným v 1. až 3. rade zamietol (výrok I.); konanie voči žalovanému v IV. a V. rade zastavil

(výroky II. a III.); zrušil predbežné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa
13.9.2000, č. k. 7 C 133/2000-19 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.2.2001,
č. k. 18 Co 362/00-40 a žalobcu zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovaným v I. až V. rade náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (výroky V. až IX.). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 137
písm.c/,§470,§145,§146,§335ods.1a§471ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen„C.s.p."),
§ 132 ods. 1, § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 70 ods. 1 a § 7 písm. c/ zákona č. 162/1995 Z.
z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon"). Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa
31.8.2000, ktorou sa pôvodný žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa
v katastrálnom území Bratislava - F. U., zapísané na LV č. XXXX, parc. č. XXXX/X, záhrady o výmere
2296 m2 a parc. č. XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1628 m2, v podiele XX/XX (ďalejlen „sporné pozemky" alebo „predmetné nehnuteľnosti"). Tvrdil, že podľa uznesenia o dedičstve sp. zn.
D 616/96, D not 132/96 vyhotoveného notárkou JUDr. Y. X. dňa 3.2.1999, tieto nehnuteľnosti nadobudol
po poručiteľovi, svojom otcovi X. U.. Okresný úrad Bratislava I, katastrálny odbor, listom zo dňa 7.4.1999

oznámil žalobcovi, že záznam do katastra nehnuteľností nebolo možné vykonať, pretože predmetom
dedičstva boli i časti nehnuteľností, ktoré sú vo vlastníctve žalovaných uvedených na listoch vlastníctva
č. XXXX a č. XXXX. Súčasne katastrálny odbor uviedol, že podľa § 37 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.
z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon") nevykoná nový záznam, pokiaľ nebude

právoplatné rozhodnutie súdu o určení vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.
1.2. Súd prvej inštancie z obsahu skutkových tvrdení uvedených v žalobe zistil, že žalobca vlastníctvo
predmetných nehnuteľností odvíjal od W. U., rod. U., ktorá nehnuteľnosti mala predať jeho otcovi Ing.
X. U. kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 20.2.1945, ktoré nehnuteľnosti neskôr nadobudol on v konaní
o novoobjavenom majetku poručiteľa Ing. X. U. vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
D 616/1996, D not 132/1996. Predmetné nehnuteľnosti boli označené ako parcela č. XXXX - roľa vo

výmere 3853 m2, parcela č. XXXX - dom IX č. 351 s dvorom vo výmere 283 m2, parcela č. XXXX
- záhrada vo výmere 8786 m2 a boli vedené v pozemnoknižnej vložke (ďalej len „PKV") č. XXXXX
(predtým č. XXXX) pre katastrálne územie Bratislava, pričom boli v podielovom spoluvlastníctve U. T. v
podiele 9/20 (od roku 1933 titulom kúpy) a vdovy W. F., rod. S. v podiele 10/20 (od roku 1935 titulom
dedenia), Dr. E. B. v podiele 1/40 a jeho manželky X. B. v podiele 1/40 (obaja od roku 1939 titulom kúpy).

Na podiel 19/20 U. T. a vdovy W. F. podľa § 150 nariadenia č. 198/1941 Sl. zák., vyhlášky Štátneho
pozemkového úradu č. 231/1942 Ú. v. bolo vložené vlastnícke právo v prospech Slovenského štátu
(Štátneho pozemkového úradu) a ktoré následne na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 22.4.1944
nadobudla W. U., rod. U. tak, že v roku 1943 Štátny pozemkový úrad v Bratislave prevzal bývalé židovské
poľnohospodárske nehnuteľnosti v katastrálnom území V., zapísané vo vložke č. XXXX, ako parcely

č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, do držby Slovenského štátu podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 2 zákona č.
108/1942 Sl. zák. a odovzdal ich do držby a úžitku nového nadobúdateľa: „kupiteľ" W. U., rodená U. a
„árendátor" E. I. a manželka. Na návrh Slovenského štátu, zastúpeného Štátnym pozemkovým úradom
v Bratislave, Okresný súd Bratislava v roku 1944 tieto prevody povolil v pozemkovej knihe katastrálneho
územia Bratislava. Žalobca ďalej tvrdil, že v prípade jeho otca sa neuskutočnilo žiadne konanie podľa

zákona č. 128/1946 Zb., v ktorom by príslušný orgán (príslušný okresný súd) vyhlásil za neplatný
prechod majetku osôb na jeho otca a ani žiadny právny predpis, či súd, ho nepozbavil práva vlastniť a
užívať predmetné nehnuteľnosti. Jeho otec bol od roku 1945 v pozemkovej knihe zapísaný ako ideálny
spoluvlastník pozemkov v podiele, ktorý nadobudol od W. U.. Zhrnul, že na základe kúpnopredajnej
zmluvy zo dňa 20.2.1945 nadobudol podielové spoluvlastníctvo daných nehnuteľností v podiele 19/40

Dr. X. P. a v rovnakom podiele X. U. mladší. Reštitučný návrh Z. T. a vdovy R. F. bol uplatnený v
roku 1947 a 1948, avšak v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 128/1946 Zb. (17.6.1946) až do
smrti jeho otca žiadny štátny orgán nevydal žiadne rozhodnutie, ktorým by obmedzil jeho vlastnícke
právo, pričom jeho otec pozemky aj v skutočnosti dobromyseľne užíval ako vlastník, čo so zreteľom na
ustanovenie § 116 ods. 1, § 566 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb. v znení

účinnom do 31.3.1964) vytváralo skutkový podklad na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
„vydržaním" k 1.1.1961. Príslušný štátny orgán v roku 1980 nepochyboval o vlastníckom práve jeho
otca, neuplatňoval vlastnícke právo štátu nadobudnuté „konfiškáciou", ani „vydržaním", konal s ním ako
s vlastníkom a ani v náznakoch nenamietal, že vlastníctvo vyvlastňovaných pozemkov už pred rokom
1978 nadobudol štát. Príslušný štátny orgán v roku 1980, 1989 obmedzil vyvlastnením iba veľkosť

(rozsah) majetku, ktorého spoluvlastníkom bol otec žalobcu. Vlastnícke právo k pozemkom označeným
ako parcela č. XXXX/X - záhrady vo výmere 2296 m2, parcela č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria
vo výmere 1628 m2, vedeným v LV č. XXXX, pre katastrálne územie F. U., v podiele 19/40, nadobudol
po dohode so spoludedičmi dedením po jeho otcovi. Tvrdil tiež, že sporné pozemky jeho otec držal a
tak ich nadobudol vydržaním od r. 1946 do r. 1978, čo je zrejmé aj z toho, že žalovaný v V. rade s ním

konal, keď vyhotovoval geometrický plán, kde jeho otca považoval za vlastníka a štát vyvlastňoval časť
z týchto nehnuteľností.
1.3. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 24.5.2017, č. k. 7 C 133/2000-913, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 19.6.2017, pripustil vstup pôvodného žalobcu v 2. rade - spoločnosti LBG byty, s.r.o.,
IČO: 35 768 436, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, do konania. Uznesením zo dňa 7.3.2022, č. k. 7

C 133/2000-2147, vylúčil žalobu v časti týkajúcej sa pôvodného žalobcu v 2. rade voči žalovaným na
samostatné konanie s odôvodnením, že pôvodný žalobca v 2. rade podaním zo dňa 15.6.2017 oznámil,
že voči žalovaným sa domáha určenia, že vlastníkom nehnuteľnosti, v podiele 19/40 k celku, aktuálne
evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX, pre okres: V. I, obec: Bratislava - m. č. F. U., kat. územie F.U. (ďalej aj len ako LV č. XXXX), a to: pozemok - parcela registra „C", parcelné číslo XXXX/X, aktuálne
vo výmere 2296 m2, druh pozemku: záhrady, pozemok - parcela registra „C", parcelné číslo XXXX/X,
aktuálne vo výmere 1628 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, je žalobca v 1. rade. Napriek

dĺžke trvania sporu a štádiu konania dospel k záveru, že je potrebné podľa § 166 ods. 2 C.s.p. vylúčiť
žalobu žalobcu v 2. rade voči žalovaným na samostatné konanie, pričom vo vylúčenom konaní bude
následne pokračovať v konaní a dokazovaní v závislosti od žalobných tvrdení, od ktorých odvodzuje
svoj nárok žalobca v 2. rade voči žalovaným v kontexte jeho návrhov na doplnenie dokazovania. Toto
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 7.4.2022.

1.4. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že rodina žalobcu pochádza z
B.. Prastarým otcom žalobcu je L. U., ktorý sa oženil s R. U.. Mali najmenej tieto dve deti: X. U., narodený
dňa XX.X.XXXX v B. a U. U., narodený dňa X.XX.XXXX v B.. 107. Prvé z menovaných detí zomrelo ešte
v detskom veku dňa X.XX.XXXX. Žalobca a pôvodný žalobca v 2. rade (ktorého vec bola vylúčená na
samostatné konanie - pozri bod 1.2. tohto odôvodnenia) poukazovali na to, že práve tento X. U. bol ten,
ktorý bol „starší", čo by odôvodňovalo, že otca žalobcu v rodine označovali ako „mladší". Toto tvrdenie

treba vylúčiť ako nepreukázané, pretože ako je zrejmé, brat starého otca žalobcu X. zomrel ako dieťa a
možno preto úplne vylúčiť, aby bol žalobcov otec X. v roku 1945 stále (ak vôbec niekedy bol) označovaný
ako „mladší" vo vzťahu k strýkovi otca žalobcu (X., narodený dňa XX.X.XXXX), ak ten zomrel pred viac
ako 50 rokmi. Mladšie z detí - U. U., sa dňa XX.X.XXXX oženil s R. X., ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX.
Ide o starých rodičov žalobcu. Rodičmi žalobcu sú otec Ing. X. U., narodený dňa X.XX.XXXX v B. a

matka U. U., rodená E., narodená dňa XX.XX.XXXX v K.. Sobáš uzatvorili dňa XX.X.XXXX v Bratislave.
V čase sobáša býval otec v P.. Prvoinštančný súd schematicky rodinné prepojenia v rodine žalobcu
znázornil nasledovne:

L. U. (ženatý s: R. U.)

-
+ X. U. (* XX.X.XXXX v B., † XX.XX.XXXX v B.)
L U. U. (* XX.XX.XXXX v B., † XX.X.XXXX; sobáš dňa XX.X.XXXX
- v K. s: R. X.)
-

L X. U. (* X.XX.XXXX v B., † XX.XX.XXXX v V.;
- sobáš dňa XX.X.XXXX s: U. E.,
- nar. XX.XX.XXXX v K.)
-
+ R. U. (* X.X.XXXX v P., vydatá: M.)

+ X. U. (* XX.X.XXXX v Z.) - žalobca
L U. U. (* XX.XX.XXXX v P., vydatá: P.).

Z dokazovania je teda zrejmé, že v rodine žalobcu sa medzi živými nenachádzal žiaden X., koho
by rodina mohla označovať prívlastkom „mladší". Ak by danú kúpnopredajnú zmluvu dňa 20.2.1945

podpisoval žalobcov otec, nebol žiaden dôvod, aby sa označoval prívlastkom „mladší". Žalobca sa
narodil v Trenčíne, sestra žalobcu R. sa narodila v P., pričom v čase sobáša žil otec žalobcu v P., teraz
miestna časť G. U.. Mladšia sestra žalobcu U. sa narodila v P.. Do V. sa presťahovali v 50. rokoch. Matka
žalobcu v čase sobáša žila v K.. Hoci bol sobáš rodičov žalobcu uzatvorený v Bratislave v r. XXXX,
nijako z neho nevyplýva, že by snúbenci bývali v Bratislave a už vôbec nie je preukázané, že by bývali

alebo sa niekedy v tom období zdržiavali na adrese K. XX, Bratislava. Prvýkrát je trvalá prítomnosť
rodiny žalobcu v Bratislave preukázaná nielen z výpovede sestry žalobcu U. P., ale aj sčítacími hárkami,
avšak až z r. 1961 a 1970, na adrese M. X/b, Bratislava, na ktorej je dokladovaný aj posledný trvalý
pobyt otca žalobcu. Síce to nevylučuje, že by otec žalobcu nemohol pricestovať do Bratislavy a podpísať
predmetnú zmluvu dňa 20.2.1945, ale takéto tvrdenie a verzia deja nezodpovedá vykonaným dôkazom.

Naopak, je preukázané, že v roku 1936 žil v P., kde sa narodila aj jeho prvá dcéra R., vyd. M.. Neskôr
(r. 1947) žili v Z. v dome na ulici Nám. Sv. R. v Z. č. XX, popisné číslo XX. V roku 1946 v Z. sa narodil
žalobca a napokon v P. sa narodila jeho mladšia sestra U. (r. XXXX). Podľa názoru súdu prvej inštancie
nedáva žiadnu logiku, že by otec žalobcu otec prišiel do Bratislavy, v roku 1945 tu kúpil od W. U., rod.
U. sporné pozemky od domácich zradcov a kolaborantov, chystajúcich sa na útek a s rodinou by ďalej

žili niekoľko rokov až na opačnom konci krajiny. Inými slovami, nebolo preukázané, že by otec žalobcu
v čase údajného uzatvorenia kúpnopredajnej zmluvy dňa 20.2.1945 žil v Bratislave na K. ul. č. XX.
Bolo tiež v rozpore s vtedy platnou právnou úpravou (§ 81 písm. a/ nariadenia č. 222/1855 ríš. zák.
Pozemnoknižný poriadok; napr. Singer J. a kol.: Slovenská príručná sbierka justičných zákonov platnýchna Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Bratislava, 1933, s. 80), ak by v záujme správneho knihového
zápisu a v záujme odstránenia pochybnosti otca žalobcu (Ing. X. U.) neodlíšili nadobúdateľa od inej, v
rodine rovnako sa volajúcej osoby švagra W. U., X. U. (ktorý v skutočnosti zmluvu podpísal). Hoci sa

teda vtedy osoby v zmluvách a knihových zápisoch neidentifikovali dátumom narodenia, na odstránenie
pochybností sa na odlíšenie dopĺňalo napr. povolanie, či titul (otec žalobcu bol vysokoškolsky vzdelaný)
alebo miesto pôvodu (ak bol z inej obce, mesta), pričom v tomto prípade tomu tak nebolo, hoci by na
to zjavne bol dôvod, ak by skutočne uzatváral zmluvu otec žalobcu. Konajúci súd pritom podotkol, že
nie je jeho úlohou tieto verzie dotvárať, ale preukázať tvrdené skutočnosti je úlohou žalobcu. Existujúce

dôkazy jednoducho nijako neumožňujú vytvoriť mozaiku, že by predmetnú zmluvu uzatvoril práve otec
žalobcu. Podľa súdu to priamo vylučujú ďalšie zabezpečené dôkazy.
1.5. Súd prvej inštancie tiež zistil, že dňa XX.X.XXXX sa v V. F. U. narodil X. U. rodičom L. U. (otec)
a U. N. (matka). Z poznámky v tomto rodnom liste vyplýva, že počas života bol ženatý trikrát: prvý
sobáš uzatvoril s B. P. v V. Sv. U. dňa XX.X.XXXX, druhý sobáš dňa XX.XX.XXXX v V. U. s U. L. a tretí
sobáš dňa X.X.XXXX v F. s B. X.. Z prvého manželstva sa narodili v V. F. U. štyri deti: R., narodený dňa

X.X.XXXX, X., narodený dňa X.X.XXXX, P., narodená dňa XX.X.XXXX a W., narodený dňa XX.X.XXXX.
Vzhľadom na dátumy ich narodenia je zrejmé, že sa narodili zo sobáša s prvou manželkou X. U. s B. P..
Zo sčítacieho hárku z r. 1930 pre V. F. U. pre dom č. XXX, bolo preukázané, že v r. 1930 X. U. býval v V.
F. U. s druhou manželkou U. a synom W., narodený dňa XX.X.XXXX a svokrou. Dňa 9.2.1936 uzatvoril
v Skalici v poradí tretie manželstvo s B. X., narodená dňa XX.X.XXXX. Zo sčítacieho hárku z r. 1940

bolo preukázané, že menovaný býval už v Bratislave na K. ul. XX, dom č. XXX. Uvedené dal súd prvej
inštancie do súvisu s tým, že 8.2.1940 žiadal o svedectvo o štátnom občianstve, čo pravdepodobne
súviselo s jeho následným pôsobením vo verejnej správe. V uvedenom bytovom dome na K. v Bratislave
býval X. U., mestský zamestnanec (neskôr zamestnanec Národného výboru) až do svojej smrti vo
veku 61 rokov. Najstarší z jeho detí - syn R., narodený dňa X.X.XXXX sa oženil s W. U., narodená

dňa XX.X.XXXX. Mali tri deti, všetky narodené v Bratislave: U. X., narodená dňa XX.X.XXXX, R. L.,
narodený dňa XX.X.XXXX a M. B., narodená dňa XX.XX.XXXX. Druhé dieťa - syn R. L. (označený ako
Dr. med. G. J. U.), narodený dňa XX.X.XXXX, bytom U. F. XX/XX, V., F., plne korešponduje s menom
a údajmi navrhovateľa, ktorý sa neúspešne pokúšal v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I
pod sp. zn. 3 Nt 19/2014 o vyslovenie účasti na súdnej rehabilitácii R. U., narodený dňa X.X.XXXX,

ktorý pôsobil ako veliteľ Hlinkovej mládeže a ako poslanec Snemu a jeho manželka B. U., rodená U.,
pôsobila v Hlinkovej mládeži ako vodkyňa kurzov Vodcovskej lesnej školy pre výchovu vodkýň skautiek,
spravodajkyňa Náčelníctva SKS, vodkyňa výchovného oddelenia víl zboru ženskej mládeže HM-D na
HVHM. Na všetkých právnych úkonoch a ňou podpisovaných dokumentoch sa uvádzala ako adresa jej
bydliska Bratislava, T. X/a (terajšia G. ulica), kde bývala spolu s manželom R. a kde žili až do 1.4.1945,

kedy obaja opustili územie štátu a evakuovali sa do Rakúska. Z vykonaného dokazovania zároveň
vyplynulo, že mladší synovia X. (povolaním učiteľ v F.. L.) a W. (povolaním mäsiar) žiadne deti nemali.
Dcéra P. sa vo výňatku z evidencie svedectiev o štátnom občianstve neuvádza zrejme z dôvodu, že v
tom období už pravdepodobne žila v Českej republike, resp. v Protektoráte Čechy a Morava, pretože
dňa X.X.XXXX sa jej narodil syn X. V. a dňa X.X.XXXX dcéra B.. Z uvedeného prvoinštančný súd

vyvodil, že X. U., narodený dňa XX.X.XXXX mal syna X., narodený dňa X.X.XXXX a zrejme syn bol
označovaný ako „mladší", resp. „ml.", čo je podporené aj familiárnou formou, ktorou bol označovaný
a ako sa podpisoval - „X. U.". To je preukázané aj z pozemnoknižnej žiadosti, ktorá bola doručená
Okresnému súdu v Bratislave dňa 10.3.1945, kde na prvej strane je čitateľný podpis navrhovateľa úkonu:
„X. U." s údajom, že návrh podáva X. U., obyvateľ Bratislavy, K. XX (čiže z adresy, kde žil jeho otec),

a na druhej strane, nad dátumom XX.X.XXXX je uvedené „X. U. ml. v Bratislave, K. XX", ktorý ma byť
teda nadobúdateľom. Zhrnul, že X. U., narodený dňa X.X.XXXX, bol označovaný ako „mladší" práve
preto, že až do 7.10.1945 žil jeho otec X. U., narodený dňa XX.X.XXXX; R. U. a jeho manželka W.
U., rod. U. (švagriná X. U. ml.) žili na adrese Bratislava, T. X/a a X. U., st. žil od r. 1940 až do svojej
smrti v roku XXXX na adrese K. XX, Bratislava, kde žila aj jeho vdova B. U., rod. X., najmenej do roku

1951; X. U. ml. pôsobil v rokoch 1938-1940 ako učiteľ s bydliskom na adrese K. XX, Bratislava a v roku
1945 rodina emigrovala do cudziny. Schematicky príbuzenské prepojenia tejto rodiny, zjavne odlišnej
od rodiny žalobcu, znázornil takto:

L. U. (ženatý s: U. N.)

-
L X. U. (* XX.X.XXXX v V. Sv. U., † X.XX.XXXX
- v V.; 1. sobáš dňa XX.X.XXXX v V. Sv.
- U. s: B. P., 2. sobáš dňa XX.XX.XXXX- v V. U. s: U. L., 3. sobáš dňa
- X.X.XXXX v F. s: B. X.)
-

+ R. U. (* X.X.XXXX v V. Sv. U., † XX.X.XXXX
- - v E.; sobáš s: W. U., nar. dňa XX.X.XXXX
- - v M.)
- -
- + U. X. U. (* XX.X.XXXX v V.)

- + R. (G.) L. U. (* XX.X.XXXX v V.)
- L M. B. U. (* XX.XX.XXXX v V.)
-
+ X. U. ml.(* X.X.XXXX v V. Sv. U., † XX.X.XXXX
- v N., R.)
-

+ P. U. (* XX.X.XXXX v V. Sv. U., † XX.X.XXXX
- - v P.; vydatá: V.) -
- + X. V. (* X.X.XXXX)
- L B. V. (* X.X.XXXX; vydatá: M.)
-

L W. U. (* XX.X.XXXX v V. Sv. U., † X.X.XXXX).

Súd prvej inštancie uzavrel, že neexistuje žiadna listina, ani iný dôkaz, v ktorom by bola akokoľvek
spojiteľná adresa K. XX, Bratislava s Ing. X. U., narodený dňa X.XX.XXXX v B.. Zo strany žalobcu išlo len
o špekuláciu, že sa mohol jeho otec vtedy vyskytovať v Bratislave u osôb s totožným priezviskom, avšak

bez príbuzenských väzieb, t. j. osoby pochádzajúce z V. U. majú so žalobcom a jeho otcom spoločné len
priezvisko. Nie sú príbuznými a pochádzajú z iných obcí. Zároveň nebolo preukázané ani to, že by sa
vôbec poznali, čo je zrejmé aj z uvedených schém, ktoré sa nijako vzájomne neprekrývajú. Napokon, ani
sám žalobca vo výsluchu nevedel uviesť, kto je W. U., rodená U., o ktorej uviedol, že je z inej vetvy. Podľa
súdu prvej inštancie toto tvrdenie nedáva žiadnu logiku s prihliadnutím na to, že k prevodu vlastníctva

malo dôjsť v čase, kedy bola časť územia Slovenska už oslobodená, prebehlo Slovenské národné
povstanie a sotva možno predpokladať, že by otec žalobcu ako začínajúci inžinier, zakladajúci si rodinu,
neskôr zamestnaný na Povereníctve zdravotníctva, chcel ohroziť budúcu existenciu tejto rodiny nijako
nezdôvodnenou pomocou emigrujúcim zradcom a kolaborantom, pričom by z takejto pomoci ani nič
nemal. Z vykonaného dokazovania teda vyplýva, že otec žalobcu X. U., narodený v roku XXXX, je úplne

inou osobu než X. U., narodený v roku XXXX, ktorá podpisovala spornú zmluvu z 20.2.1945. Žiaden
dôkaz nepreukázal, že by otec žalobcu do začiatku 50. rokov 20. storočia niekedy žil na adrese K. XX,
Bratislava, čo je adresa uvádzaná opakovane v pozemnoknižných dokumentoch uvádzajúcich totožnosť
nadobúdateľa. V prvom rade sa prvoinštančný súd zaoberal otázkou, aký procesný režim je potrebné
uplatniťnadanékonanie,ktorézačalopredúčinnosťouCivilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen„C.s.p.").

S poukazom na § 470 ods. 1 C.s.p. je potrebné uplatňovať ustanovenia C.s.p. aj na konanie začaté
pred jeho účinnosťou. Oproti pôvodnej právnej úprave v Občianskom súdnom poriadku rozlišuje Civilný
sporový poriadok žaloby na určenie práva (§ 137 písm. c/ C.s.p.) a žaloby na určenie právnej skutočnosti
(§137písm.d/C.s.p.).Užalôbnaurčenieprávanováprávnaúpravazotrvalanapreukázanínaliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

14.4.2021, sp. zn. 9 Cdo 7/2021). Súd prvej inštancie sa tak v prvom rade zaoberal otázkou, či je na
určení požadovanom žalobou daný naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c/ C.s.p. V súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít poukázal na to, že absencia naliehavého
právneho záujmu spôsobuje, že súd nemôže žalobu skúmať z meritórnej stránky, ale musí žalobu
zamietnuť pre absenciu naliehavého právneho záujmu. Uvedené vychádza zo záujmu zákonodarcu, aby

neboli súdy zaťažované spormi, ktoré majú len akademický charakter a neovplyvnia právnu neistotu
navrhovateľa (v tomto prípade žalobcu), najmä ak je možné žalovať o plnenie namiesto určenia právnej
skutočnosti (napr. Sborník stanovisek, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí Nejvyšších
soudů ČSSR, ČSR a SSR 1970-1983, s. 176 a s. 705). Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
základným predpokladom úspešnosti žaloby o určenie je skutočnosť, že žalobca má na požadovanom

určení naliehavý právny záujem. Existenciu naliehavého právneho záujmu musí v konaní preukázať
žalobca (uznesenie z 22.9.2010, sp. zn. 4 Cdo 56/2009). Tiež platí, že nepreukázaná existencia
naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. K
tomu, či tu je naliehavý právny záujem sa prihliada z úradnej povinnosti. Na nedostatok predpokladuurčovacej žaloby musí súd prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania (rozsudok, sp. zn. 1 Cdo 91/2006;
Zo súdnej praxe č. 83/2007). Naliehavý právny záujem je daný v prípade, keď sa nemožno domáhať
priamo plnenia a ak právne postavenie navrhovateľa by bez takéhoto určenia bolo neisté (R 88/2001,

rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 27.10.1997, sp. zn. l Cdo 26/97). O taký prípad môže ísť aj v situácii,
kedy na podklade požadovaného určenia bude možné vykonať zmeny zápisov v katastri nehnuteľností
(R 42/2004, rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 25.6.2002, sp. zn. l Cdo 5/02). O takýto prípade ide v
danej veci, pretože požadované určenie by, v prípade úspechu žalobcu, zakladalo dôvody pre vykonanie
zmeny v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie preto v danom prípade dospel k záveru, že na

požadovanomurčeníjenastranežalobcudanýnaliehavýprávnyzáujem.Žalobcabolpovinnýpreukázať
skutočnosť, že podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka nadobudol vlastníctvo k predmetným
pozemkom dedením. Samotné osvedčenie o dedičstve, ktoré vydal súdom poverený notár ako súdny
komisár nie je postačujúcim základom pre preukázanie vlastníctva žalobcu k sporným pozemkom z
dôvodu, že súd prejednávajúci dedičstvo nie je nachádzacím súdom. Účelom konania o dedičstve je
prejednanie dedičstva a rozhodnutie o dedičstve podľa zásad dedičského práva hmotného. Dedičským

konaním sa predovšetkým sleduje: a) zistenie právnych nástupcov poručiteľa a b) zistenie majetku a
dlhov poručiteľa. I keď súd v dedičskom konaní, rovnako ako v iných konaniach zisťuje dokazovaním
skutkový stav, nie je možné priznať rovnakú váhu a relevanciu zisťovaniu do úvahy prichádzajúcich
dedičov a zisťovaniu majetku a dlhov poručiteľa. To vyplýva z toho, že kým zisťovanie okruhu dedičov je
nezastupiteľné a výsledky dedičského konania majú v tomto smere, až na ojedinelé výnimky, všeobecnú

a konečnú platnosť, zisťovanie majetku a dlhov poručiteľa má obmedzenejšiu povahu a nemá takú
relevanciu, ako zisťovanie okruhu dedičov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
30.11.2011, sp. zn. 2 Cdo 203/2011; porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
1.4.2009,sp.zn.5Cdo156/2008).OsvedčenieodedičstvevydanéhonotárkouJUDr.Y.X.dňa3.2.1999,
sp. zn. D 616/96, Dnot 132/96, ako výsledok dedičského konania bude predstavovať spôsobilý titul pre

preukázanie vlastníctva žalobcu len vtedy, ak bude preukázané, že otec žalobcu skutočne bol ku dňu
smrti vlastníkom sporných nehnuteľností. Táto skutočnosť bola primárna a kľúčová aj v zmysle záverov
Krajského súdu v Bratislave, ktorými bol tunajší súd viazaný v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p., resp. § 226
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30. júna 2016 a ktoré vyjadril vo
svojom zrušujúcom uznesením zo dňa 30.5.2014, č. k. 2 Co 265/2011-582, podľa ktorého po vrátení veci

žalobca „musí preukázať svoje tvrdenie aj v tom, že kupujúcim bol skutočne jeho otec", pričom v ďalšom
konaní súd prvej inštancie „nepochybne zistí, či nehnuteľnosti na základe kúpnopredajnej zmluvy zo
dňa 20.2.1945 kúpil od W. U., rodenej U., otec navrhovateľa Ing. X. U.". Až po vyriešení tejto otázky sa
mohol zaoberať ďalšími otázkami, najmä otázkou, či v čase smrti otec žalobcu bol vlastníkom sporných
pozemkov alebo nie (so zreteľom na obdobie neslobody, reštitučnú právnu úpravu po II. svetovej vojne,

resp. so zreteľom na následné právne úpravy počas režimu podľa § 1 ods. 1 zákona č. 125/1996 Z.
z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému v znení neskorších predpisov). Súd prvej
inštancie s odkazom napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2011,
sp. zn. 5 Obo 92/2011 skonštatoval, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať pravdivosť svojich tvrdení,
resp. neuniesol dôkazné bremeno. Z vykonaného dokazovania totiž bolo preukázané, že otec žalobcu

nie je tou osobou, ktorá podpisovala kúpnopredajnú zmluvu zo dňa 20.2.1945. Bolo úlohou žalobcu
uniesť dôkazné bremeno, pretože je to on, kto tvrdí, že vlastníkom sporných pozemkov je on sám. Tiež
skonštatoval,žekmajetkovejkrivdedošlonastranepôvodnýchžidovskýchvlastníčok,ktoréprišliosvoje
vlastníctvo počas Slovenského štátu pre rasovo motivované zákony a táto krivda sa zopakovala, keď im
následne nebola umožnená reštitúcia, čo je však z hľadiska prejednávanej žaloby právne irelevantné,

ako aj to, či po II. svetovej vojne, zohľadniac neplatnosť prevodu na X. U. ml., zostal vlastníkom sporných
pozemkov štát alebo nimi de iure boli opäť pôvodné vlastníčky. Nad rámec uvedeného uviedol, že ak by
sa vlastníckeho práva domáhali právni nástupcovia X. U., ktorý predmetnú zmluvu v r. 1945 uzatvoril a
o ktorom nie je známe, či mal potomkov, do úvahy by ako dedič prichádzal synovec menovaného Dr. U..
G. J. U. žijúci v V., resp. dedičia po jeho sestre P. V., rod. U., žijúci v P.. Vlastníctva sa domáhal domnelý

žalobca proti tabulárnym vlastníkom, ktorí sú zapísaní v katastri nehnuteľnosti, na vlastníctvo ktorých
sa vzťahuje prezumpcia podľa § 70 ods. 1 katastrálneho zákona v spojení s § 7 písm. c) katastrálneho
zákona. Bolo preto úlohou žalobcu preukázať, že je vlastníkom, a nie úlohou žalovaných potvrdzovať
svoje vlastníctvo. Ďalej konajúci súd uviedol, že je mu známe, že z hľadiska dokazovania v súdnom
konanízpovahyproblémovsúvisiacichsozmyslovýmspoznávanímminulýchjavovniejespravidlanikdy

možné stopercentne potvrdiť existenciu alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral,
preto určitá miera neistoty bude skoro vždy v priebehu jeho dokazovania prítomná a súd teda nikdy
nemôže mať absolútnu istotu. V danom prípade na základe rozsiahleho dokazovania je však daný záver
súdu na takej vysokej miere pravdepodobnosti, že iný priebeh skutkového deja prezentovaný žalobcomsa ani len v nepatrnej časti nejaví ako pravdepodobný. Preto uzavrel, že otec žalobu nikdy do vlastníctva
nenadobudol sporné pozemky, pretože išlo o inú osobu s menom X. U., a preto je vylúčené, aby mohol
žalobca tieto pozemky nadobudnúť dedením podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

1.6. Podľa záverov súdu prvej inštancie žalobca tiež nesprávne tvrdil, že jeho otec sporné pozemky
nadobudol vydržaním, pretože ich mal v držbe v období od roku 1946 do roku 1978, čo však rovnako
nebolo preukázané. Sestra žalobcu - svedkyňa R. M. vo svojej výpovedi uviedla, že ide záhradu, kde
jej matka bude potrebovať elektrické spotrebiče, avšak potvrdil, že do Bratislavy sa sťahovali až v 50.
rokoch, čo vylučuje počiatok držby v roku 1946. Ďalšia svedkyňa P. vypovedala, že väčšinou sa jej

otec so svojimi priateľmi (T., D., Dr. M.) venoval záhrade na V. v Bratislave a ona rodičom na záhradu
chodila pomáhať, zbierali ovocie, čo však rovnako nezakladá odôvodnenie držby v konkrétnom období
alebo rozsahu a už vôbec nie jej dobromyseľnosť. Zbieranie ovocia v záhrade potvrdil aj svedok D.. Z
uvedeného tak vyplýva, že otec žalobcu sa žalobcovi nikdy nezmienil, že by bol vlastníkom predmetných
záhradazároveňsatovylučujesvyjadrenímžalobcu,ktorýneskôrtvrdil,žeovlastníctveotcakparcelám
sa dozvedel ešte za života otca (keď mal 30 - 35 rokov). Podľa názoru súdu sa totiž nevylučuje, že mohol

byť alebo bol užívateľom záhrady, ale nie ako vlastník. Je tiež nelogické, aby ako vlastník nedostával
žiadne nájomné, ak by to boli pozemky patriace jeho otcovi. To, že tieto pozemky mohol prípadne len
užívať svedčí aj to, že aj iné osoby mali od tejto záhrady kľúče. To, že otec žalobcu nebol vlastníkom
potvrdzuje aj zápisnica z dedičského konania po nebohom otcovi žalobcu zo dňa 27.11.1978, kde sa
v súpise nehnuteľností v bode 6. neuvádza žiadna nehnuteľnosť nachádzajúca sa v Bratislave, čo

následne zápisnične potvrdili prítomní dedičia dňa 18.1.1978 a vyhlásili, že poručiteľ - otec žalobcu s
manželkou kúpili v r. 1943 roľu v katastrálnom území B.. Nebol by pritom žiaden dôvod, aby dedičia
zatajili sporné pozemky a tiež napríklad nezmienili ich užívanie štátom, ak by o nich vedeli a skutočne
patrili otcovi žalobcu. Napokon skonštatoval, že účelovosť vyjadrení žalobcu bola preukázaná aj jeho
samotnýmvyjadrením,keďvnávrhunaprejednanienovoobjavenéhodedičstvazodňa5.9.1996uviedol,

že poručiteľ vlastnil pozemky „o ktorým sme sa dozvedeli až v tomto čase", t. j. o údajnom vlastníctve
sporných pozemkov sa dozvedel až v roku 1996. Súdu prvej inštancie sa teda javí pravdepodobný ten
variant priebehu udalostí, že matka žalobcu bola po smrti otca žalobcu skutočne kontaktovaná, že sa
má vykonať vyvlastňovanie sporných pozemkov, avšak štátne orgány konali s nesprávnou osobou, kedy
namiesto X. U. ml., narodeného v roku XXXX, konali s otcom žalobcu X. U., narodeného v roku XXXX,

resp. s jeho pozostalou manželkou. Tým mohli v osobe matky žalobcu, resp. v osobe žalobcu vyvolať
zdanie, že sporné pozemky skutočne patrili otcovi žalobcu, čo mohli následne potvrdiť aj priatelia otca
žalobcu, ktorý pracovali v Investingu Bratislava a žalobcovi pomohli zadovážiť mapu so zakreslením ich
záhrady(čopotvrdili).Držbutoalenepreukazujeadobromyseľnosťdržbynezakladáanito,akbysotcom
žalobcu v konkrétnom čase konali verejné orgány, lebo tieto len vychádzali z mylného predpokladu, že

je tým X. U., ktorému prevádzala sporné nehnuteľnosti W. U., rod. U.. Uzavrel, že rovnako tak nebola
preukázanáanidobromyseľnádržbaotcažalobcuaužvôbecnietakádržba,ktorábytrvalaodroku1946
do jeho smrti. Okrem toho uviedol, že podľa práva platného pred 1.1.1951 platilo, že „vydržanie mimo
pozemkovej knihy je pôvodné nadobudnutie vlastníctva na základe dlhotrvajúcej, pokojnej a statočnej
držby" (Luby, Š.: Základy všeobecného súkromného práva. Šamorín : Heuréka, 2002, s. 109) a k

vydržaniu sa vyžadovalo splnenie týchto podmienok: (i) držba („len ten vydrží, kto drží vec ako svoju
vlastnú,tedalentendržiteľ,ktorýsapokladázavlastníka"),(ii)uplynutiečasu(včaseuzatvoreniazmluvy
v r. 1945 sa uplatňovala všeobecná 32-ročná vydržacia lehota), (iii) držba musí byť pokojná, t. j. nesmie
byť prerušená, a (iv) držba musí byť statočná. Ani jediná z týchto podmienok nebola v danom prípade
splnená. Prvá podmienka vyžadovala, aby sa žalobca, resp. jeho právny predchodca považoval za

vlastníka, pričom otec žalobcu nemal žiaden dôvod ani oprávnenie pokladať sa za vlastníka, resp. nemal
o čo opierať vlastníctvo, keďže vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že kúpnopredajnú zmluvu
zo dňa 20.2.1945 neuzatváral otec žalobu, ale iná osoba s rovnakým priezviskom. Teda nepostačovala
samotná detencia, ktorá rovnako nebola preukázaná. Dodal, že aktuálne sa vyžaduje, aby nadobúdateľ
bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je. Takýmto domnelým titulom môže byť v

praxi napríklad dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne
nepatrila do jeho majetku; neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci; resp. kúpna alebo
darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.4.2017, sp. zn. 3

Cdo 17/2016). Druhá podmienka vyžadovala uplynutie predpísaného času (pôvodne 32 rokov, neskôr
10 rokov), pričom však v danom prípade nebolo preukázané, že by sporné pozemky mal žalobca
v akejkoľvek detencii. Tretia podmienka vyžadovala pokojnú (neprerušenú) držbu, avšak o splnení
tejto podmienky tiež nemožno uvažovať, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že po tzv.Februárovom prevrate sa vykonávali na sporných pozemkoch úpravy a administratívne konania, ktoré
akokoľvek vylučovali, aby držba mohla zo strany otca žalobcu prebiehať pokojne (neprerušene). Ani
štvrtá podmienka, statočná držba, nebola preukázaná. Pre statočnosť sa vyžaduje presvedčenie, „že

mimo pozemkovej knihy je oprávnený on sám (napr. ak on alebo jeho predchodca kúpil nehnuteľnosť,
ale nedal previesť v pozemkovej knihe na seba)" (Luby, Š.: Základy všeobecného súkromného práva.
Šamorín : Heuréka, 2002, s. 110). Keďže predmetnú zmluvu neuzatváral otec žalobcu, je vylúčené,
aby mohla byť táto podmienka splnená. Prvoinštančný súd uzavrel, že otec žalobcu v žiadnom prípade
sporné pozemky nenadobudol vydržaním, teda ich nemohol nadobudnúť žalobca dedením, preto žalobu

voči žalovaným v I. až III. rade zamietol.
1.7. Prvoinštančný súd doplnil, že žalobca vo svojich podaniach zo dňa 25.5.2020 a 3.2.2021 vzal späť
žalobu voči žalovaným v IV. a V. rade, ktorí so späťvzatím nesúhlasili. Žalovaný v IV. rade svoj nesúhlas
odôvodnil tým, že ak by súd rozhodol o zastavení konania a súčasne by rozhodol v prospech žalobcov,
nemohol by ďalej hájiť svoju pozíciu. Bol to práve žalovaný v IV. rade, ktorý plnil žalovaným v I. až III.
rade reštitučný nárok tým, že im pridelil sporné pozemky ako náhradné pozemky. Žalovaný v V. rade

namietal, že späťvzatie nebolo primerane odôvodnené, resp. že spor trvá dlho a ide o zásadnú otázku,
či predchodca žalobcu bol oprávnený s nehnuteľnosťami nakladať, či tieto prešli na štát a následne
na žalovaného v V. rade, ktorý ich previedol na žalovaných v I. až III. rade. Konajúci súd považoval
nesúhlas so zastavením konania za nedôvodný, najmä v kontexte prijatého rozhodnutia vo veci samej
(nedôvodnosť žaloby voči žalovaným v I. až III.), keď nie je dôvodné predpokladať, že by žalovaní v

IV. a V. rade mohli mať právny záujem na výsledku konania. Prijatý záver o potrebe zamietnutia žaloby
sa nemá ako dotknúť právneho postavenia žalovaných v IV. a V. rade, preto nevidel vážne dôvody pre
ich zotrvanie v spore. Súčasne nešlo o prípad, že by medzi žalovanými bol určitý spôsob usporiadania
vzťahu vyplývajúci z osobitného predpisu (§ 146 ods. 2 C.s.p.).
1.8. K výroku IV. týkajúci sa rozhodnutia o zrušení neodkladného opatrenia s odkazom na ustanovenia

§ 335 ods. 1 a § 471 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie uviedol, že podľa predchádzajúcej právnej úpravy
nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil pôvodným žalovaným v I. až V. rade (aktuálne sú z nich
účastníkmi konania len žalovaní v I. až III. rade, teda sa netýkalo vzťahu medzi pôvodným žalobcom v 2.
rade) povinnosť zdržať sa akýchkoľvek právnych úkonov dotýkajúcich sa nehnuteľností nachádzajúcich
sa v katastrálnom území Bratislava - F. mesto ako parc. č. XXXX/X, záhrada o výmere 2296 m2 a parc.

č. XXXX/X, záhrada o výmere 2651 m2, ostatné plochy vo výmere 344 m2 a parc. č. XXXX/X, zastavané
plochy vo výmere 40 m2, zapísané na LV č. XXXX a LV č. XXXX, vedeného Okresným úradom Bratislava
I, odbor katastra nehnuteľností, najmä tieto nehnuteľnosti scudziť, prenajať, založiť, resp. zapožičať s
akoukoľvek výstavbou, stavebnými prácami alebo inými úpravami na dotknutých pozemkoch, a to až
do dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu v konaní o určenie vlastníctva. Vzhľadom na to, že vo výroku

I. napadnutého rozsudku žalobu zamietol, aj bez návrhu pristúpil k zrušeniu nariadeného predbežného
(neodkladného) opatrenia, keďže stratilo akékoľvek opodstatnenie.
1.9. Výroky č. V. až VII. týkajúce sa náhrady trov konania rozhodujúci súd odôvodnil tým, že žalovaní v
I. až III. rade boli v spore úspešní, pretože žaloba voči nim bola zamietnutá v celom rozsahu, preto im v
súlade so zásadou úspechu podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. priznal právo na

náhradu trov konania za túto časť konania v rozsahu 100 %.
1.10. V prípade žaloby voči žalovaným v IV. a V. rade vyhodnotil, že z procesného hľadiska žalobca
zavinil zastavenie konania tým, že voči týmto žalovaným vzal žalobu späť, preto žalovaným v IV. a V.
rade v súlade so zásadou zodpovednosti za zavinenie podľa § 256 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.
1 C.s.p. priznal vo výroku VIII. a IX. napadnutého rozsudku právo na náhradu trov konania za túto časť

konania v rozsahu 100 %.
1.11. Súčasne súd prvej inštancie vo výroku X. napadnutého rozsudku rozhodol, že o výške jednotlivých
náhrad trov konania priznaných jednotlivým stranám vo výroku V. až IX. rozhodne podľa § 262 ods. 2
C.s.p. po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Proti rozsudku vo veci samej podal žalobca v zákonnej lehote a v rozsahu výrokov I., IV., V.
až VII. a X. odvolanie z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.); konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.); súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.); súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/
C.s.p,); zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.) arozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h/ C.s.p.). Dôvodil, že počas tohto opätovného (v poradí tretieho) prvoinštančného konania došlo
dňa 11.10.2021 a 26.1.2022 k zmene zákonného sudcu na Mgr. E. V., PhD., ktorý následne právne a

skutkovo mimoriadne komplikovanú vec prejednal a rozhodol iba na dvoch súdnych pojednávaniach, a
to v neprítomnosti žalobcu, ako aj jeho právneho zástupcu. Zákonný sudca sa iniciatívne a podľa názoru
žalobcu právne neprípustne chopil dokazovania a zisťovania skutkového stavu veci, čím neodôvodnene
zvýhodnil žalovaných pred žalobcom, a za takéhoto stavu vec rozhodol. Žalobca zdôraznil, že sa
tak stalo za situácie, kedy sa žalovaní síce zúčastňovali súdnych pojednávaní, no s takmer žiadnou

dôkaznou aktivitou. Sudca pripustil procesnú aj dôkaznú aktivitu žalovaného v IV. a V. rade napriek
tomu, že žalobca časovo skôr vzal žalobu voči nim, z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu
na žalobou požadovanom určení, späť, pričom až dňa 7.3.2022 konanie voči týmto žalovaným zastavil.
Sprievodným znakom konania nového zákonného sudcu bolo nahliadnutie do súdneho spisu (napr.
11.2.2022) osobou, ktorá nebola stranou sporu (D. T.), avšak bola v príbuzenskom vzťahu so žalovanými
v I. až III. rade. Podľa domnienky žalobcu nový zákonný sudca v rozpore so zásadou rovnosti strán

nezákonne, ba až neústavne, „pomohol" v konaní dôkazne neaktívnym žalovaným vyhrať spor. Nový
zákonný sudca (na rozdiel od postupu predchádzajúcej zákonnej sudkyne) konal s jediným motívom -
čo najskôr a za každú cenu rozhodnúť tento reštančný spor a presunúť vec na odvolací súd. Súdu prvej
inštancie zároveň vytkol, že žalobu zamietol najmä zo skutkového dôvodu, že otec žalobcu Ing. X. U.
(narodenývrokuXXXX)boltým,ktorýdňa25.2.1945uzavrelkúpnuzmluvu,nazákladektorejnadobudol

vlastnícke právo k predmetu sporu. Súd prvej inštancie identifikoval dve rodinné línie vo vzťahu k osobe
s menom a priezviskom X. U., prvú s pôvodom v B. (do ktorej patrí otec žalobcu) a druhú s pôvodom
v V. F. U. (obe rodiny pochádzali zo K.), ktorá bola úzko spätá s predstaviteľmi ľudáckeho režimu tzv.
Slovenského štátu, a to najmä osobou R. U., ktorý bol veliteľom Hlinkovej mládeže (slovenskou obdobou
Hitlerjugend)aposlancomSlovenskéhosnemu.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žeotecžalobcuIng.

X. U. nemohol byť tým, kto ako X. U., resp. X. U. ml. s pobytom na adrese K. XX v Bratislave mal uzavrieť
predmetnú kúpnu zmluvu, pričom zdôraznil existenciu dvoch osôb - otca a syna s menom a priezviskom
X. U., a to X. U. narodený v roku XXXX a jeho syn X. U. narodený v roku XXXX, z ktorých iba X. U. starší
býval na adrese K. XX v Bratislave. Súd prvej inštancie tu ignoroval a nechal bez povšimnutia dôkaz
predložený v konaní pôvodným žalobcom v II. rade, ktorý predložil listinu s podpisom X. U. mladšieho,

ktorý sa značne líšil od podpisu X. U.. Taktiež ponechal bez povšimnutia, že X. U. mladší od tridsiatych
rokov nebýval so svojím otcom X. U. starším, a to už vôbec nie na adrese K. XX v Bratislave, ktorá
predstavovala jeden jednoizbový byt, ktorý obýval X. U. starší so svojou manželkou B.. V konaní bolo
preukázané aj to, že X. U. mladší býval v Bratislave na úplne inej adrese. Okrem týchto troch osôb s
menom a priezviskom X. U. a neznámou identitou X. U. ml. sa v konaní preukázala identita ďalších

dvoch osôb s týmto menom a priezviskom, a to strýka otca žalobcu, t. j. C.. X. U., narodeného v roku
1878, o ktorom súd prvej inštancie na základe jeho iniciatívne vykonaného dokazovania zistil, že mal
zomrieť niekoľko mesiacov po jeho narodení a osoby s menom U. X. U., ktorý bol jedným z detí R. U.,
ktorý bol bratom X. U. mladšieho, pričom ďalšími súrodencami bol brat W. a sestra P.. Z dôkazného
hľadiska má podľa žalobcu význam aj to, že predmetná kúpna zmluva bola podpísaná dňa 20.2.1945

a pozemnoknižný návrh podaný na súd v priebehu marca 1945 (konkrétne 10.3.1945, t. j. krátko pred
oslobodením Bratislavy sovietskymi vojskami), a krátko na to rodina R. U. a X. U. mladšieho emigrovala
do zahraničia, kde obaja bratia následne aj zomreli. S odkazom na ustanovenie § 185 C.s.p. pripomenul,
že súdne konanie je založené výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako
aj koncentračnej zásade, kedy má súd obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v novej právnej úprave

presúva na procesné strany. Súd má pri posudzovaní skutkových tvrdení strán postupovať v súlade
s ustanoveniami o prostriedkoch procesnej obrany a útoku s poukazom na ustanovenie § 181 ods. 4
C.s.p. a v tejto súvislosti dôsledne uplatňovať princíp zodpovednosti strany sporu za vlastnú procesnú
aktivitu alebo pasivitu a za riadne plnenie si svojich povinností v súvislosti s vedením súdneho konania.
Súd prvej inštancie v súlade s dôkazným návrhom pôvodného žalobcu v 2. rade vyžiadal a pripojil

dedičský spis po X. U. staršom a o tejto skutočnosti upovedomil sporové strany oznámením zo dňa
15.12.2020 (č. l. 2074). Ako však vyplýva zo súdneho spisu, súd prvej inštancie sa z vlastnej iniciatívy
a bez akéhokoľvek dôkazného návrhu sporovej strany obrátil písomnosťou zo dňa 29.10.2021 na dve
fyzické osoby s pobytom v Českej republike (ide o deti P. U., ktorá je dcérou X. U. staršieho a sestrou
X. U. mladšieho - pána X. V. a pani B. M. - č. l. 2101 - 2104) so žiadosťou o poskytnutie informácií o

X. U. mladšom. Takýto dôkaz je podľa žalobcu nezákonný, pretože jeho vykonanie nenavrhla žiadna
zo sporových strán. Týmto spôsobom súd prvej inštancie obišiel spôsob vykonania dôkazu vo forme
svedeckejvýpovede,kedytietoosobynebolipoučenéonásledkochnepravdivejsvedeckejvýpovedeani
o právach a povinnostiach svedka a význame svedeckej výpovede. Neprípustne priamo, t. j. bez využitiapravidiel medzinárodnej právnej pomoci a dožiadania, sa obrátil na štátnych príslušníkov cudzieho štátu.
Práve prostredníctvom odpovede na vyžiadanie (č. l. 2105) obdržal súd prvej inštancie informáciu, že
X. U. mladší zomrel v N. (R.) v roku 1966. Táto odpoveď síce udáva v prípade brata X. U. mladšieho

- W. adresu K. XX, Bratislava, no neudáva ju už v prípade X. U. mladšieho. O tejto odpovedi napriek
tomu, že bola doručená už dňa 16.11.2021, neupovedomil súd prvej inštancie sporové strany a oznámil
nové skutočnosti až na pojednávaní dňa 3.2.2022. Následne pokračoval v nezákonnom dokazovaní a
opäť z vlastnej iniciatívy a bez toho, že by o tom upovedomil procesné strany, vyžiadal od Okresného
súdu v Senici dedičské spisy po X. U. mladšom a jeho bratovi R.. Aj v tomto prípade ide o flagrantnú

nezákonnosť, pretože vykonanie takýchto dôkazov nenavrhla žiadna zo sporových strán. Tieto dedičské
spisy boli súdu doručené v dňoch 24., resp. 25.2.2022 bez toho, aby o tom upovedomil sporové strany
a naviac v čase, keď už nebolo objektívne možné dohodnúť si nahliadnutie do súdneho spisu z dôvodu
blížiaceho sa termínu pojednávania (7.3.2022). Na tomto pojednávaní zákonný sudca len prečítal časť
dedičských spisov. Na základe takýchto nových skutočností bez reálnej možnosti žalobcu nahliadnuť do
uvedených spisov, neúplného prečítania dedičských spisov na pojednávaní, bolo žalobcovi upreté právo

vyjadriť sa k vykonanému dôkazu v zmysle § 182 C.s.p. Rovnako si súd prvej inštancie mal nezákonne z
vlastnej iniciatívy a bez toho, že by o tom upovedomil procesné strany, vyžiadať dňa 3.2.2022 (č. l. 2123)
dedičský spis po poručiteľovi W. U., synovi X. U. staršieho (zomrelého v roku 1945) a bratovi R. U., X. U.
mladšieho a P. U.. Z vyžiadaného dedičského spisu je tiež zrejmé, že W. U. mal mať ako poslednú adresu
svojho pobytu vedenú K. XX, Bratislava. Naviac, tieto dedičské spisy neboli vykonané na pojednávaní

dňa 7.3.2022 zákonným spôsobom, keď nebol prečítaný celý ich obsiahly obsah, čo znamená, že
nielenže samotné obstaranie dôkazu je nezákonné, ale je nezákonné aj jeho vykonanie. Súd prvej
inštancie v nezákonnom dokazovaní ďalej pokračoval, keď tiež z vlastnej iniciatívy vykonal rešerš zo
zahraničnej internetovej stránky www.familysearch.org prevádzkovanej Cirkvou Ježiša Krista svätých
neskorších dní bez toho, aby o tejto skutočnosti sporové strany upovedomil, o čom spísal nezákonne

úradný záznam (pretože dokazovanie sa má vykonávať na pojednávaní), obsahujúcej zápisy v matrike
(cirkevnej) v latinskom jazyku, na základe ktorej opäť z vlastnej iniciatívy a bez upovedomenia sporových
strán realizoval dopyt na archív/cirkevnú matriku v B. na doloženie úmrtného listu F. U., narodeného
v roku XXXX. Dôvodom tohto dopytu pravdepodobne bola rukou (pravdepodobne zákonného sudcu)
dopísaná poznámka „+ X/XX/XXXX", v dôsledku ktorej sa súd prvej inštancie pravdepodobne domnieva,

že by tento F. U. mal zomrieť už v prvom roku svojho života, a teda otec žalobcu - Ing. X. U. nemal
žijúceho strýka s rovnakým krstným menom, a teda nebol dôvod na používanie dodatku „ml." (aj keď
ani prípadná smrť strýka ešte nič nemení na tom, že Ing. X. U. bol vo vzťahu k X. U. staršiemu 2 tým
mladším). Súd prvej inštancie tu teda z vlastnej iniciatívy „surfoval" po internete a tak konal v záujme
žalovaných a v protiklade so záujmom žalobcu. Použitie akéhokoľvek údaja získaného na internete

nepochybne nespadá pod výnimku v podobe verejných registrov a zoznamov v zmysle § 185 ods.
2 C.s.p. (pretože inak ad absurdum všetko, čo je na internete, môže byť použité ako dôkaz, čo je
neobhájiteľné).Naviac,napoužitietejtostránkysavyžadujevytvorenieužívateľskéhokontaaregistrácia
(https://www.familysearch.org/register/custom/1) a až potom ju možno použiť. Na základe nezákonného
zisťovania skutočností na internete sa súd prvej inštancie opäť nezákonne, z vlastnej iniciatívy a bez

upovedomenia sporových strán e-mailom obrátil na štátny archív so žiadosťou o doručenie úmrtného
listu dieťaťa - X. U. staršieho. Žalobca zdôraznil, že ide o podstatnú časť vykonaného dokazovania
(dedičské spisy W. U., X. U. mladší, R. U., vyžiadanie o X. V. a B. M., rešerš na familysearch.org,
úmrtný list X. U. staršieho 2 atď.). Keďže táto časť dokazovania trpí nezákonnosťou, nemožno na
skutočnosti zistené nezákonnými dôkazmi prihliadať. Keďže súd prvej inštancie založil rozsudok aj

na týchto dôkazoch, je tento už len z tohto dôvodu nezákonný a už len z tohto dôvodu neobstojí. V
bode 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku naviac zjavne nepravdivo uviedol, že tieto dôkazy boli
zabezpečené na základe návrhov strán. Ďalšia odvolacia námietka žalobcu sa týkala prihliadnutia na
skutočnosti a dôkazy predložené žalovanými v IV. a V. rade po späťvzatí žaloby voči nim. Pripomenul,
že podaniami zo dňa 11.5.2020 a 3.2.2021 vzal žalobu späť v celom rozsahu voči žalovaným v IV. a

V. rade a súd prvej inštancie konanie voči nim zastavil, avšak až súčasne s vyhlásením napadnutého
rozsudku. Dôvodom späťvzatia žaloby voči uvedeným žalovaným bola absencia naliehavého právneho
záujmu na žalobou požadovanom určení, pričom v takom prípade (t. j. procesne vadnej žaloby) nie
je namieste akýkoľvek nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby. V rámci posudzovania späťvzatia
žaloby bolo potrebné nezohľadňovať danosť nároku voči žalovaným v I. až III. rade, ale postavenie

žalobcu v spore a procesnú prípustnosť jeho žaloby voči žalovaným v IV. a V. rade. Predmetom konania
je určenie spoluvlastníckeho práva k pozemkom v prospech žalobcu, ktorý disponuje nadobúdacím
titulom v podobe dedičského osvedčenia. Žalovaní v I. až III. rade sú zapísaní ako vlastníci pozemkov
v katastri nehnuteľností, avšak žalovaní v IV. a V. rade nie sú zapísaní v katastri nehnuteľností ako(spolu)vlastník a ani netvrdia, že by (spolu)vlastníkom pozemkov mali byť. To teda znamená, že výsledok
súdneho sporu vo vzťahu k nim (či už v podobe zamietavej žaloby alebo vyhovujúcej žaloby) nebude
mať žiadny vplyv na ich hmotnoprávne postavenie. Žaloba žalobcu vo vzťahu k žalovaným v IV. a V.

rade spočívajúca v určení (spolu)vlastníckeho práva, ktoré títo nemajú, nepochybne postráda naliehavý
právny záujem. Poukázal pritom na uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.3.2015, sp. zn. 6
Co 25/2015, ako aj na Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 21.3.2002, sp. zn. 22
Cdo 2463/2000 publikované v Soudní rozhledy, 2002, č. 7, s. 244 - 245. Súd prvej inštancie však
napriek späťvzatiu žaloby voči žalovanému v V. rade dňa 11.5.2020 a voči žalovanému v IV. rade dňa

3.2.2021 až do 7.3.2022 o späťvzatí žaloby nerozhodol a naopak plnohodnotne s týmito žalovanými
konal,zaoberalsaichpodaniamivovecisamejadôkazmi,ktorépredložili.Dôvodil,žeustanovenie§145
ods. 2 C.s.p. neznamená, že späťvzatie žaloby jednej sporovej strany voči inej sporovej strane v celosti
(za prítomnosti viacerých žalovaných v konaní) možno považovať ako čiastočné späťvzatie žaloby.
Podľa jeho názoru bol súd prvej inštancie povinný bezodkladne konanie voči nim zastaviť a nie čakať
na rozhodnutie vo veci samej a v medzičase s týmito žalovanými konať a akceptovať ich prostriedky

procesnej obrany. Pripustením procesnej obrany vrátane predkladania dôkazov strany sporu v štádiu,
keď bola voči nej vzatá žaloba späť, pričom podľa súdnej judikatúry prípadný nesúhlas žalovaného nie
je relevantný, opretie sa o takéto dôkazy v rozsudku znamená nezákonný postup súdu prvej inštancie a
nezákonnosťrozsudku.SúdprvejinštancienezákonnezastavilkonanievočižalovanýmvIV.aV.radeaž
spolusrozhodnutímožalobeasodôvodnením,žežalobcabolsožalobouneúspešný,čonesieažznaky

arbitrárnosti. Navyše súd prvej inštancie v rozpore so záväzným pokynom odvolacieho súdu nevykonal
výsluch žalobcu v konaní, ktorý bol dôležitý z dôvodu, že práve on vedel identifikovať svojho otca, pričom
vôbec nie je rozhodné, či sa narodil alebo nenarodil potom, ako mala byť podpísaná predmetná kúpna
zmluva. Syn svojho otca predsa nepochybne vie identifikovať a pozná históriu života svojho otca, kde
sa otec v určitých fázach života zdržiaval, čo udával o svojom majetku, ako sa podpisoval atď. Výsluch

žalobcu v rámci prvého prvoinštančného konania zo dňa 14.2.2006 nie je použiteľný, nakoľko v tom
čase nebola sporná identita jeho otca. Súd prvej inštancie nevypočul žalobcu a ani ho nepožiadal o
zodpovedanie položených otázok písomne o to nepochopiteľnejšie, ak to požadovali aj žalovaní v I.
až III. rade (podanie zo dňa 8.8.2016). Z podania žalobcu zo dňa 16.9.2016 je zrejmá aj informácia,
že otec žalobcu Ing. X. U. často menil svoje pôsobisko, čo potvrdzujú aj listiny založené v súdnom

spise. V rámci posledného, v poradí tretieho prvoinštančného konania žalobca navrhoval zabezpečiť
osobný spis Ing. X. U. z povereníctva zdravotníctva, z ktorého by napríklad bolo možné zabezpečiť
jeho podpis, ako aj jeho pôsobenie v rámci Slovenska a zistiť viac jeho osobné a majetkové pomery.
Aj na vykonanie tohto dôkazu súd prvej inštancie bez relevantného dôvodu rezignoval. Je zrejmé, že
informácie o pôsobení Ing. X. U. sa stranám zistiť nepodarilo, preto bolo na mieste, aby predmetné

listiny vyžiadal konajúci súd. Tento rovnako nevykonal ani navrhovaný výsluch X. V. a B. M., detí P. U.,
ktorá bola sestrou X. U. mladšieho a dcérou X. U. staršieho, ktorí tiež mohli poskytnúť viac informácií
o ich strýkovi, ktorý podľa názoru súdu mal podpísať predmetnú kúpnu zmluvu a ktorému postačovalo
iba sa k nemu určeným otázkam nezákonne dopytovať, no vykonať dôkaz zákonným spôsobom, t.
j. už vo forme svedeckej výpovede nepochopiteľne nemienil. Rovnako tak nevykonal ani opakovaný

výsluch sestry žalobcu U. P., ktorá síce bola dňa 13.12.2010 vypočutá, avšak nie v štádiu procesu,
kedy začala byť sporná identita otca žalobcu Ing. X. U. a už vôbec nie k tejto téme. Prvýkrát totiž v
konaní spochybnil identitu nadobúdateľa pozemkov žalovaný v 4. rade v odvolaní voči v poradí druhému
vyhovujúcemu rozsudku. Súd prvej inštancie napokon nenariadil ani znalecké dokazovanie k porovnaniu
podpisov X. U., C.. X. U. a X. U. mladšieho. Súd prvej inštancie bol natoľko presvedčený o identite osoby,

ktorá podpísala predmetnú kúpnu zmluvu, že žiadne ďalšie dokazovanie nechcel vo veci vykonávať.
Svedčí to o tom, že sa zákonný sudca chcel „zbaviť" spisu v podobe reštančnej veci „za každú cenu".
Inak by si musel všimnúť, že v súdnom spise sa nachádzajú aj informácie o tom, že X. U. mladší sa
narodil v U., a nie v V. F. U., že jeho pobyt nebol na K. ulici XX v Bratislave, ale na H. B. U., že jeho
podpis bol zásadne iný, ako podpis osoby X. U., že opustil územie Slovenska už v roku 1944, a teda

nemohol podpísať kúpnu zmluvu atď. Žalobca namietol aj ignorovanie niektorých ďalších dôkazov, resp.
nedostatočné zistenie skutkového stavu veci zo strany súdu prvej inštancie, ktorý mal bez akýchkoľvek
pochybností prijať skutkový záver o identite osoby, ktorá uzavrela dňa 25.2.1945 kúpnu zmluvu, avšak
sa s listinnými dôkazmi, ktoré to spochybňovali, nevysporiadal. Nevysporiadal sa napríklad s tým, že v
dedičskomspisetýkajúcomsaX.U.mladšieho(konkrétnevzápisniciopredbežnomvyšetrenídedičstva)

sa uvádza ako miesto narodenia U. a nie V. F. U., a že je v ňom vo forme potvrdenia Okresného
národného výboru v Senici zo dňa 5.10.1990, č. 72/1990, jasne uvedené, že vykonaným šetrením bolo
zistené, že táto osoba opustila územie Slovenska odchodom do cudziny už v roku 1944, v zmysle čoho
nemohla 25.2.1945 podpísať predmetnú kúpnu zmluvu a v marci 1945 aj pozemnoknižný návrh. Súdprvej inštancie tiež ignoroval a vôbec sa nevysporiadal so skutočnosťami a dôkazmi obsiahnutými v
súdnom spise, v zmysle ktorých X. U. mladší nikdy nemal pobyt na K. ulici XX (ani tam z dôvodu, že
išlo o malý 1-izbový byt, reálne spolu s ďalšími dvoma osobami nemohol bývať), a teda nebol žiaden

dôvod na to, aby si túto adresu uvádzal na kúpnej zmluve. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo
naopak preukázané, že X. U. mladší nikdy nemal pobyt ani nebýval na adrese K. XX v Bratislave,
ktorá je uvedená v kúpnej zmluve zo dňa 20.2.1945 (zrejme majúc na mysli deň 25.2.1945 - poznámka
odvolacieho súdu), v roku 1944 mal X. U. mladší úplne inú adresu na Ulici B. U. a už len samotná
skutočnosť, že dôkaz preukazujúci túto skutočnosť zaradil do rubriky „Ostatné zistené skutočnosti",

je zrejmé, že ho nepovažoval za dôležitý. Podľa Millovej publikácie Hlinkova mládež je zrejmé, že
X. U. mladší bol aktívnym dôstojníkom a funkcionárom Hlinkovej mládeže a býval na ulici Hlinkovej
mládeže 2 a tvrdenie súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané, že X. U. mladší žil v jednoizbovom
byte spolu so svojimi rodičmi na K. ulici XX v Bratislave preto, lebo mohol pôsobiť ako učiteľ v F. L.,
je tak iba nepodloženou fabuláciou. Podľa žalobcu je teda absolútne zrejmé, že X. U. mladší nemal
adresu ani pobyt na K. ulici XX v Bratislave, a teda takýto údaj v kúpnej zmluve zo dňa XX.X.XXXX

nie je pravdivý a je tak vysoko pravdepodobné, že kúpna zmluva obsahuje ďalšie nepravdivé údaje. F.
prvej inštancie nepochopiteľne mlčal aj pri ďalšom listinnom dôkaze (dokumente B. mládeže tvoriacemu
prílohu vyjadrenia pôvodného žalobcu v 2. rade zo dňa XX.X.XXXX), ktorý obsahuje podpis X. U.
mladšieho a ktorý je zásadne odlišný od podpisu na pozemnoknižnom návrhu, resp. na kúpnej zmluve
nadobúdateľky W. U., rod. U. z roku 1944, pričom ďalší podpis sa nachádza v ďalšej listine Hlinkovej

mládeže, na záver ktorej je tiež pripojený podpis značne odlišný od podpisu X. U. a ktoré dôkazy zrejme
rovnako nepovažoval za dôležité. V tomto smere je teda odôvodnenie napadnutého rozsudku napriek
jeho obsažnosti nedostatočné, pretože sa nevysporiadalo so zásadnými rozpormi pri určení identity
osoby, ktorá podpísala kúpnu zmluvu. K ďalším nesprávnym skutkovým zisteniam žalobca uviedol, že
súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na priradení identity osoby, ktorá dňa 25.2.1945 podpísala

predmetnú kúpnu zmluvu k X. U. mladšiemu a stalo sa tak napriek tomu, že samotná kúpna zmluva
založenávsúdnomspisepodpisX.U.mladšiehoneobsahuje(jelenakýmsiopisomanemácharakterani
len overenej kópie alebo jedného z viacerých rovnopisov). Stalo sa tak aj napriek tomu, že X. U. mladší
nikdy na adrese K. XX v Bratislave nebýval, ale mal úplne inú adresu (B. U. X). Stalo sa tak aj napriek
tomu, že X. U. mladší sa úplne inak podpisoval, ako sú podpisy uvedené na pozemnoknižnom návrhu a

kúpnej zmluve z roku 1944. Súd prvej inštancie nevenoval pozornosť ani tomu, že na pozemnoknižnom
návrhu zo dňa 10.3.1945 sú uvedení dvaja svedkovia právneho úkonu (U. M. vo veku XX rokov a pán s
nečitateľným podpisom vo veku 26 rokov), a teda ani neskúmal, prečo bola pri právnom úkone potrebná
prítomnosť svedkov. Súd prvej inštancie nevenoval pozornosť ani tomu, že na pozemnoknižnom návrhu
nie je v prípade X. U. na titulnej strane uvedená adresa K. XX, ale adresa K. 8, a teda tento rozpor

s textom kúpnej zmluvy ani neobjasnil. Súd prvej inštancie nesprávne skutkovo posúdil aj historické
súvislosti uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy, keď tvrdí, že išlo o zmluvu uzavretú medzi predstaviteľmi
ľudáckeho režimu, ktorí mali o niekoľko dní opustiť územie Slovenska a utiecť do zahraničia. Je bez
logického významu, z akého dôvodu by X. U. mladší mal od svojej švagrinej kupovať nehnuteľný majetok
v Bratislave, ak o niekoľko dní mal ako predstaviteľ ľudáckeho režimu spolu s rodinou emigrovať?

Logický by bol úplne iný postup, a to predaj majetku tretej osobe (napríklad s identickým menom a
priezviskom) s cieľom získať peňažné prostriedky potrebné na život v emigrácii. Poukázal na body
126. a 127. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých súd nepochopiteľne rozoberá určitú formu
výpomoci pri prepise nehnuteľného majetku a analyzuje, či sa strany kúpnej zmluvy zo dňa 25.2.1945
poznali alebo nie, no nevenuje pozornosť skutočnosti, že nešlo o darovanie, ale o predaj. Súd prvej

inštancie ignoroval aj ďalšie závažné skutkové rozpory. Z listinných dôkazov vyplýva, že X. U. starší
zomrel dňa X.XX.XXXX, preto nebol žiaden dôvod, aby v roku 1947 na úradných dokumentoch bol
uvedený dodatok „ml.", ak by malo ísť o X. U. mladšieho. Súd prvej inštancie taktiež skutkovo pochybil
aj vo vzťahu k zisťovaniu identity otca žalobcu Ing. X. U., ktorý bol Bratislavčanom, a teda aj na základe
jeho sobášneho listu nemožno vylúčiť, že skutočne práve on uzavrel predmetnú kúpnu zmluvu. Viac

informáciibyoňomnepochybnemoholpriniesťvýsluchjehodcéryU.P.,jehoosobnýspiszPovereníctva
zdravotníctvaavýsluchjehosyna(žalobcu).Ing.X.U.spoluspriateľmiarodinounapredmetnýpozemok
chodili a užívali ho, pričom menovaný ho považoval za svoj. Aj konajúci súd v napadnutom rozsudku
pripúšťa, že aj samotný štát takto uznával vlastnícke právo Ing. Š. U. a žalobcovi naviac čo do vlastníctva
nehnuteľností svedčí verejná listina - osvedčenie o dedičstve. Domnieva sa, že bolo na žalovaných, aby

nepravdivosť jej obsahu vyvrátili. Vlastnícke právo žalovaných v I. až III. rade sa pritom nachádza iba
na súkromnoprávnych zmluvách a nie verejnej listine. Ako nesprávny označil žalobca aj skutkový záver
súdu,žepredmetnúkúpnuzmluvupodpísalX.U.mladší. Zdedičskéhospisuvšakvyplývadodatok
„mal." - maloletý a nie „mladší", pričom však X. U. mladší bol narodený v roku XXXX, a teda v roku1933 nemohol byť maloletý. Napriek vážnym pochybnostiam o identite osoby, ktorá mala uzavrieť dňa
25.2.1945 v Bratislave predmetnú kúpnu zmluvu, súd prvej inštancie si bol nepochopiteľne istý, že túto
zmluvu podpísal X. U. mladší, pričom žiadne ďalšie dokazovanie už nepripustil, čím rozhodol skutkovo

nesprávne a predčasne. Prvoinštančnému súdu tiež vytkol porušenia práva na spravodlivý proces, keď
po zmene zákonného sudcu v podstate na jedinom súdnom pojednávaní, bez účasti a vypočutia žalobcu
(hoci tento dôkaz navrhli vykonať aj žalovaní v I. až III. rade), rezignoval aj na uloženie povinnosti
žalobcovi odpovedať na otázky písomnou formou, kedy mu postačovalo oznámenie o nepriaznivom
zdravotnom stave žalobcu v čase epidémie koronavírusu a že zdravotný stav žalobcu mu nedovoľuje

ani navštíviť lekára. Intenzita porušenia práva žalobcu je naviac daná tým, že na tomto pojednávaní súd
prvej inštancie vykonal úplne nové dôkazy bez umožnenia prípravy žalobcovi na toto pojednávanie a
vyjadrenia k týmto novým dôkazom. Citáciou bodu 142. odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal
na ďalší odvolací dôvod a ktoré závery považuje za nesprávne právne posúdenie veci.
Súd prvej inštancie sa formou obiter dictum vyjadril aj k otázke platnosti prevodu nehnuteľností na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 25.2.1945, vrátane skorších prevodov spočívajúcich v odňatí vlastníckeho

práva pôvodným vlastníkom židovského pôvodu, kde zaujal stanovisko o neplatnom prevode a priklonil
sa k existencii vlastníckeho práva štátu k predmetu sporu. I keď uviedol, že táto úvaha je pre
vec irelevantná, si zjavne neuvedomil, že ak by mal byť prevod na základe kúpnej zmluvy zo dňa
25.2.1945 z dôvodu rasového zákonodarstva Slovenského štátu neplatným, vôbec potom predsa
nemusel riešiť otázku identity osoby, ktorá predmetnú kúpnu zmluvu ako kupujúci uzavrela. Majetkové

transakcie spojené s rasovým zákonodarstvom Slovenského štátu nie sú automaticky neplatné, ale
sa vyžadovalo vznesenie a vyhovenie príslušnému reštitučnému nároku za podmienok uvedených v
zákone č. 128/1946 Zb. V konaní bolo naviac preukázané zamietnutie reštitučného nároku Dr. Z. T.
a v prípade W. F. bolo preukázané jej úmrtie ako obete holokaustu v koncentračnom tábore F. bez
prenechania jej pozostalosti R. F. alebo inému dedičovi. Už zo samotnej pozemkovej knihy je zrejmé,

že nie je daná identita medzi osobami pôvodných vlastníkov (W. F., rod. S. a U. T.) a osobami, ktoré
si uplatnili reštitučné nároky (R. F. a Dr. Z. T.) a nejde ani o právnych nástupcov pôvodných vlastníkov.
Poprel, že osoby, ktoré si uplatnili reštitučný nárok, sú pôvodnými vlastníkmi predmetného nehnuteľného
majetku, a že tieto osoby sú právnymi nástupcami pôvodných vlastníkov, t. j. ich dedičmi, nejde teda
o osoby oprávnené uplatniť reštitučný nárok. V konaní nebolo preukázané ani to, v akom právnom

postavení si R. F. a Dr. Z. T. uplatnili reštitučný nárok, či išlo o dedičky, či tak učinili v mene pozostalosti,
alebo či tak učinili vo vlastnom mene. Žalovaní poukazovali len na akýsi vznesený reštitučný nárok
bez preukázania, že ide o osoby oprávnené k uplatneniu reštitučného nároku. Pre úplnosť dodal, že z
obsahu súdneho spisu či tvrdení strán sporu vyplýva, že p. U. T. utiekla pred fašizmom do Anglicka,
žila v cudzej krajine, nevrátila sa späť, čo vylučuje uplatnenie reštitučného nároku po ukončení druhej

svetovej vojny, navyše bolo preukázané, že jej reštitučný nárok bol zamietnutý. Súd prvej inštancie mal
naviac skutkovo a právne nesprávne posúdiť aj možný vznik vlastníckeho práva štátu k predmetnému
nehnuteľnému majetku, no v konaní nebola preukázaná existencia žiadneho konfiškačného rozhodnutia
k predmetnému majetku. Konfiškačné rozhodnutie sa totiž týkalo iba osoby R. U. a PK parcely č. XXXX,
ktorá však netvorí predmet sporu. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

zrušiťavrátiťmuvecnanovékonanie,vktoromvykonádokazovanievpotrebnejmiere.Vyjadrilnázor,že
rozhodnutie o odvolaní formou zrušenia rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie je právne prípustné,
pretože predchádzajúce odvolacie konania neboli vedené ani rozhodnuté v nich za účinnosti Civilného
sporového poriadku. Zároveň poukázal na množstvo vád a nezákonností, na ktorých je napadnutý
rozsudok založený, odstránenie alebo náprava ktorých je možná predovšetkým vrátením veci na ďalšie

konanie. Pre prípad, že by sa odvolací súd s týmto odvolacím návrhom nestotožnil, žalobca žiadal, aby
odvolací súd zopakoval a doplnil v potrebnej miere dokazovanie sám a následne o veci rozhodol tak,
že napadnutý rozsudok zmení tak, že žalobe vyhovie. Uplatnil si právo na náhradu trov odvolacieho
konania a pre prípad zmeny rozsudku aj právo na náhradu trov prvoinštančného konania.

3. Žalovaní v I. až III. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že napadnutý rozsudok
vychádza z dôsledne zisteného skutkového stavu na základe dôkazov a správneho právneho posúdenia
veci. S tvrdeniami a dôvodmi odvolania vyjadrili nesúhlas dôvodiac, že ani napriek dĺžke trvania sporu sa
nejedná o komplikovaný spor. Jeho právne posúdenie môže byť pri správnom postupe dokonca veľmi
jednoduché. Žalobca podal žalobu, ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré

v čase podania žaloby boli vo vlastníctve iných osôb fyzických a právnických. Svoju žalobu opieral o
dedičské rozhodnutie, ktoré do majetku poručiteľa zahrnulo aj pozemky z uzavretej vložky pozemkovej
knihy, pretože v katastri nehnuteľnosti bol už ako vlastník zapísaný niekto iný ako poručiteľ. Túto
skutočnosť mala notárka samozrejme zohľadniť. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže počascelého konania nebol schopný predložiť dôkaz o tom, že poručiteľ a osoba zapísaná v pozemkovej
knihe je mimo každú pochybnosť tá istá osoba. Ako vlastníci boli totiž v katastri už zapísané iné
osoby, ktoré vzhľadom na katastrálny zákon vlastníkmi sú pokiaľ sa nepreukáže opak. To sa však

žalobcovi nepodarilo. Zastávali názor, že aj keby žalobca preukázal, že poručiteľ a vlastník z pozemkovej
knihy sú osoby totožné, nemohol by sa stať vlastníkom, pretože pôvodným židovským vlastníčkam
boli nehnuteľnosti odňaté podľa ustanovenia § 150 nariadenia č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení
židov a vlastníctvo prešlo na slovenský štát. Dňa 22.4.1944 prešlo vlastníctvo k nehnuteľnostiam
kúpnou zmluvou na W. U., rod. U., od ktorej nehnuteľnosti 10.3.1945 kúpili Dr. X. P. a X. U.. Dekrét

prezidenta republiky č. X/XXXX a zákon 128/1946 Zb. o neplatnosti niektorých majetkoprávnych konaní
z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku vchádzajúcich,
vyhlásiliakékoľvekmajetkovéprevodyaakékoľvekmajetkovékonaniepodtlakomrasovejperzekúcieza
neplatné. To znamená, že právny predchodca žalobcu v čase svojej smrti nebol vlastníkom predmetných
nehnuteľností, a teda žalobca ich nemohol zdediť. K. v odvolaní uviedol tvrdenie, ktoré považujú za
skresľovanie skutočností, napríklad ide aj o tvrdenie týkajúce sa nahliadania do spisu neoprávnenou

osobou. O termín na preštudovanie spisu totiž žiadal ich právny zástupca, pričom oni rozhodli, že tohto
úkonu sa zúčastní za rodinu ich brat, resp. bratranec D. T. spolu s advokátom. Námietku žalobcu, že
nový zákonný sudca pripustil procesnú aj dôkaznú aktivitu žalovaných v IV. a V. rade, považovali za
mylnú s odôvodnením, že každý účastník konania má právo na „procesnú aj dôkaznú aktivitu" počas
celého konania a teda aj žalovaní v IV. a V. rade. Ich oprávnenie zaniklo voči nim až právoplatnosťou

uznesenia o zastavení konania. Žalobca napadol vo svojom odvolaní nového zákonného sudcu tým, že
bez návrhov vykonával dokazovanie opierajúc sa o druhé zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, podľa
ktorého „V ďalšom konaní súd prvého stupňa, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
(§ 226 O.s.p.) za aktívnej účasti všetkých účastníkov konania, predovšetkým navrhovateľa, nepochybne
zistí, či nehnuteľnosti na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 20.2.1945 kúpil od W. U., rod. U., otec

navrhovateľa Ing. X. U., o aké skutkové a právne skutočnosti svoje tvrdenie o tom, že účastníkom zmluvy
bol jeho otec osobitne k údajom vyplývajúcim z pozemnoknižnej vložky č.XXXXX (predtým XXXX), pre
katastrálne územie Bratislava, vo vzťahu k údajom „X. U. ml." navrhovateľ opiera." Žalobca zamlčal, že
žalovaný v V. rade počas súdneho konania poukazoval na skutočnosť, že právny predchodca žalobcu
nebol vlastníkom sporných nehnuteľností, ale jednalo sa iba o zhodné mená a súdu predložil listinné

dôkazy, ktoré tieto skutočnosti preukazovali. Naposledy to žalovaný v V. rade tvrdil na pojednávaní dňa
6.5.2019, teda viac ako rok pred čiastočným späťvzatím žaloby. Dokazovanie v tomto smere nebolo v
žiadnom prípade iniciatívou konajúceho súdu. Navyše odvolací súd tiež uviedol, že: „(Súd prvej inštancie
- poznámka odvolacieho súdu) Vykoná dokazovanie aj iné, ktoré síce účastníci vykonať nenavrhli,
nenavrhnú, ale potreba ktorého v konaní vyvstane (§ 120 a nasl. O.s.p.).". Vykladať viazanosť právnym

názorom odvolacieho súdu za iniciatívne a podľa názoru žalobcu právne neprípustné dokazovanie
a zisťovanie skutkového stavu veci je podľa ich názoru neprimerané. K rozhodnutiu týkajúcemu sa
zastavenia konania voči žalovaným v IV. a V. rade uviedli, že tým, že prvoinštančný súd žalobcovi
vyhovel a konanie voči nim zastavil, žalobca nie je oprávnený podávať sťažnosť. Ďalej uviedli, že dôkaz
výsluchomžalobcunebolzostranyprávnehozástupcuodôvodnenýaboltolenďalšíspôsobakopredĺžiť

konanie.Žalobcasaodpodaniažaloby(31.8.2000)zúčastnilibadvochpojednávanídňa14.2.2006adňa
13.6.2007 a odvtedy sa na žiadnom z 50. pojednávaní nezúčastnil. Ak aj bol predvolaný, zo zdravotných
dôvodov sa ospravedlnil. Na záver žalovaní v I. až III. rade skonštatovali, že odvolanie žalobcu považujú
za nedôvodné a právne nepodložené a rozsudok prvostupňového súdu (správne: prvoinštančného -
poznámka odvolacieho súdu) za správny.

4. Žalovaný v 4. rade, voči ktorému bolo konanie právoplatne zastavené, sa s poukazom na daný
procesný stav veci, nepovažoval za relevantné vyjadriť sa k všetkým odvolacím dôvodom, pričom k
skutkovému stavu veci poukázal na svoje doterajšie vyjadrenia, na ktorých v celom rozsahu zotrval.
S prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca medzi dôvodmi odvolania poukázal aj na nedostatok

naliehavého právneho záujmu, žalovaný v IV. rade uviedol, že absencia naliehavého právneho záujmu
vo vzťahu k nemu i žalovanému v V. rade bola daná už na začiatku konania v roku 2000, avšak žalobca v
rozpore so súčasným prezentovaným právnym názorom označil aj tieto subjekty za účastníkov konania
na strane žalovaných. Zdôraznil, že týmto nesprávnym procesným postupom ,,zatiahol" žalobca oboch
uvedených žalovaných do vyše dvadsať rokov trvajúceho konania, ktorého sa však žalobca, na rozdiel

od žalovaných, sám aktívne nezúčastňoval, pričom navyše spôsoboval opakujúce sa prieťahy v konaní.
Napriek tomu v odvolaní sa neprimerane dovoláva spravodlivého konania, argumentujúc nezákonným
postupom súdu, ktorý údajne bol povinný bezodkladne, na základe späťvzatia žaloby, konanie voči
týmto subjektom zastaviť. Žalobca za účelom obhájiteľnosti odvolacích dôvodov poukázal najmä nanezákonnosť dôkazov zabezpečených súdom prvej inštancie, na údajne nezákonne pripustenú dôkaznú
aktivitu žalovaného v IV. a V. rade, avšak bez prihliadnutia na jedinú a legitímnu pohnútku konajúceho
súdu - dôsledne objasniť skutkový stav zložitého prípadu, v ktorom v konečnom dôsledku žalobca

neuniesol dôkazné bremeno vzhľadom na to, že sám relevantné dôkazy neprodukoval. Navyše žalobca,
ignorujúc vytýčené pojednávania, spojené s možnosťou jeho výsluchu, sám zmaril vykonanie tohto
dôkazu, ktorého nevykonanie teraz v odvolaní namieta. Nebolo by v súlade so zásadou spravodlivosti,
aby odvolací súd na základe postoja žalobcu, sprevádzaného pasivitou v priebehu celého konania,
priznal odvolaniu žalobcu úspech. Žalovaný v IV. rade odvolacie dôvody žalobcu považoval za

nepreukázané a založené na tvrdeniach, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého
rozsudku. Podľa jeho názoru, súd prvej inštancie správne zistil skutkový a právny stav, vychádzajúc z
dôkazov založených v spise, na základe ktorých vec zároveň správne právne posúdil, preto napadnutý
rozsudok považoval v celom rozsahu za zákonný a správny, dôsledne odôvodnený. Odvolaciemu súdu
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

5. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.

6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2,
§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to

dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. l C.s.p.); a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. júna 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods.
1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a
keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody

neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za
potrebné uviesť nasledovné.

7. Pri rozhodovaní odvolací súd vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim
pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli

najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase
vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuviedol podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

8. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na

zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí
aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho
neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, na ktorú by musel

odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

9. Odvolací súd na základe oznámenia zo strany jednej z nastupujúcich žalobkýň zistil, že pôvodný
žalobca Mgr. Jaroslav Macek zomrel v priebehu odvolacieho konania. Z toho dôvodu odvolací súd vo
výroku I. tohto rozsudku v zmysle ustanovenia § 63 C.s.p. rozhodol, že v konaní bude pokračovať s

dedičkami menovaného, a to V. a PaedDr. O. O..

10. Odvolací súd v ďalšom zistil, že v priebehu tohto sporu boli súdom prvej inštancie vyhlásené dve
rozhodnutia, obe odvolacím súdom zrušené a vec bola opakovane vrátená na súd prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ostatnom rozhodnutí (v poradí druhom) zo dňa 30.5.2014, č.

k. 2 Co 265/2011-582, odvolací súd dôvodil, že „doteraz nebolo v konaní preukázané nad akúkoľvek
pochybnosť, že W. U., rodená U., predala svoje vlastníctvo otcovi navrhovateľa Ing. X. U.. Navrhovateľ
(aktuálne označenie „žalobca" - poznámka odvolacieho súdu) uvádzal, že W. U. nebola matkou Ing. X.
U. a jeho (žalobcovou) starou matkou, že R. U. nebol jeho starým otcom a jeho (žalobcov) otec nebol
„syn veliteľa Hlinkovej mládeže". Žalobca nepreukázal, ani len netvrdil, čo potom znamená poznámka

„ml." pri mene X. U. kupujúceho na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 20.2.1945; ak ml. znamenalo
mladší, potom vo vzťahu ku ktorému X. U., ak znamenalo maloletý (mladistvý), v roku 1945 otec žalobcu
bol dospelý; žalobca musí preukázať svoje tvrdenie aj v tom, že kupujúcim bol skutočne jeho otec. Súd
prvého stupňa (aktuálne „súd prvej inštancie" - poznámka odvolacieho súdu) sa nezaoberal doteraz aniďalšou, v neposlednom rade, pre vec podstatnou právnou skutočnosťou a síce, že U. T. a W. F., rodená
S., mali židovský pôvod, že o nehnuteľnosti prišli v čase neslobody a teda aký osud niesol takýto majetok
(arizovaný) následne po ukončení druhej svetovej vojny vrátane právnej úpravy a následkov z toho

vyplývajúcich (predovšetkým platnosť/neplatnosť právnych úkonov uskutočnených v čase neslobody).
Je totiž nevyhnutné pre jednoznačné, nespochybniteľné, posúdenie návrhu navrhovateľa, za účelom
nespochybniteľnej právnej istoty účastníkov konania (aktuálne „strán sporu" - poznámka odvolacieho
súdu) do budúcnosti, zájsť, začať posudzovať nároky žalobcu po skutkovej a právnej stránke už od
obdobia, kedy podiel (spolu) 19/20 na daných nehnuteľnostiach vlastnili U. T. a W. F., rodená S.. Ak

totiž bezprostredne po ukončení druhej svetovej vojny na základe právnych predpisov boli právne úkony
uskutočnené v čase neslobody vyhlásené za absolútne neplatné, takéto nemôžu založiť, odôvodniť,
vlastnícke právo nadobúdateľov pre nasledujúce obdobia. V konaní zostalo irelevantné, či im Slovenský
štát mal alebo nemal zobrať majetok spôsobom uvádzaným v pozemnoknižnej vložke č. XXXXX
(predtým č. XXXX) pre katastrálne územie Bratislava a z listinných dôkazov k nej sa vzťahujúcich. V
celom konaní bolo irelevantné, aký osud mal podiel 2/40 pripadajúci na manželov Dr. E. B. a X. B.,

19/40 pripadajúci Dr. X. P.. V tomto štádiu konania je tiež irelevantné, ako nadobudli dané nehnuteľnosti
odporcovia v I. až V. rade (aktuálne „žalovaní" - poznámka odvolacieho súdu). Na tomto mieste odvolací
súd zdôraznil, že doteraz nebolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že otec žalobcu Ing. X. U.
bol účastníkom zmluvy zo dňa 20.2.1945 ako kupujúci, na základe ktorej W. U., rodená U., predala
nehnuteľnosti X. U. ml. v podiele XX/XX (a Dr. X. P. v podiele 19/40); teda či muž menom X. U. ml. ako

kupujúci je ten istý muž neskôr pod menom C.. X. U., otec žalobcu."

11. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu veci (body 29. a nasl. odôvodnenia
napadnutého rozsudku) vyplýva, že sporné pozemky od r. 1933, resp. 1935 vlastnili U. T. (Z. T.) a W. F.
(R. F.) a v dôsledku prijatia nariadenia vlády a vyhlášky Štátneho pozemového úradu boli od 9.9.1941,

resp. od mája 1942 vo vlastníctve Slovenského štátu. Dňa 2.4.1944 bolo zavkladované vlastnícke právo
v prospech W. U. (ktorá mala pozemky aj zápisnične prevziať už dňa 29.4.1943). Dňa 20.2.1945 (so
zápisom vkladu dňa 10.3.1945) je datovaná kúpna zmluva medzi W. U. ako predávajúcou a X. P. a X. U.
ako kupujúcimi. Po II. svetovej vojne, v r. 1948 boli predmetné pozemky skonfiškované (body 40. a nasl.
odôvodnenia napadnutého rozsudku) a v r. 1949 boli pridelené do vlastníctva R. M., prisťahovalkyni z

U., pričom na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 8.8.1961 boli zapísané vo vlastníctve L. V. a M.
P.. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že reštitučný nárok U. T., resp. jej príbuznej Dr. Z. T. bol v r. XXXX
rozhodnutím ľudového súdu zamietnutý a W. F. bola dňom 17.6.1944 odhlásená z adresy pobytu na
území F. (M. ulica v Bratislave), odvtedy na neznámom mieste.

12. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie, ako aj závermi odvolacieho súdu v predchádzajúcom
konaní, považoval za nesporné, že dňa 20.2.1945 došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, predmetom ktorej
boli i v žalobe označené nehnuteľnosti v katastrálnom území Bratislava - Staré Mesto a to medzi W.
U. ako predávajúcou a Dr. X. P. a X. U. ml. ako kupujúcimi. Nesporným bola aj skutočnosť, že žalobca
mal predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť do vlastníctva v konaní o novoobjavenom majetku poručiteľa

Ing. X. U. vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. D 616/1996, D not 132/1996. Spornou
(podľa záverov odvolacieho súdu - pozri bod 10. tohto odôvodnenia) zostala skutočnosť, či kupujúci, v
kúpnej zmluve označený ako „X. U. ml., obyvateľ v Bratislave, K. ul. čís. XX", bol skutočne tým Ing. X.
U., ktorého úmrtím nastal prechod práv a povinností na pôvodného žalobcu Mgr. L. U. ako jeho dediča.

13. Odvolací súd, opäť zhodne so záverom súdu prvej inštancie zastáva názor, že v prejednávanom
prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že osoba uzatvárajúca dňa 20.2.1945 predmetnú kúpnu
zmluvu na strane kupujúceho označená ako „X. U. ml., obyvateľ v Bratislave, K. ul. čís. XX", je tým
nadobúdateľom spoluvlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, od ktorého pôvodný žalobca
odvodzoval svoje vlastnícke právo titulom dedenia. V rámci rozsiahleho dokazovania bolo aj podľa

názoru odvolacieho súdu jednoznačne preukázané, že ide len o menovca otca pôvodného žalobcu, t. j.
o iného X. U., pričom by, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, malo ísť o X. U., narodeného dňa
X.X.XXXX, syna X. U. staršieho, narodeného dňa XX.X.XXXX v V. Sv. U., zomrelom dňa X.XX.XXXX
(vo veku 61 rokov), naposledy bytom K. XX, Bratislava, ktorý bol ženatý (v poradí s treťou) manželkou
B., rodenou X. a ktorého zákonnými dedičmi boli jeho deti: R., X., P. a W.. Predávajúcou z posudzovanej

kúpnej zmluvy je W. U., rod. U., ktorá bola manželkou brata R., t. j. švagrinou kupujúceho X. U. ml. Zo
zistených skutočností súd prvej inštancie správne uzavrel, že osobou podpisujúcou predmetnú zmluvu
dňa 20.2.1945 nebol Ing. X. U., narodený dňa X.XX.XXXX v B., teda otec pôvodného žalobcu. Posúdiac
všetky okolnosti prichádzajúce do úvahy pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy z hľadiska obochrodín X. U. a ich priamych príbuzných, snáď až nad potrebný rozsah opisu zisteného skutkového
stavu,prvoinštančnýsúdvyčerpávajúcimspôsobomvyhodnotilvykonanédôkazyaopäťvyčerpávajúcim
spôsobomsvojezáveryuviedolvodôvodnenínapadnutéhorozsudku.Rodinnéväzbyobochrodínokrem

opisného znázornenia, pre zjednodušenie zobrazil aj schématicky, vyhodnotil tiež možnosť uzavretia
zmluvy v Bratislave z hľadiska pobytu oboch menovaných rodín a uzavrel, že keďže otec pôvodného
žalobcu (narodený v B., sobášený v Bratislave, v čase sobášu žijúci v obci P., okres G. U. a v čase
podpisu zmluvy žijúci v Z.) sa s rodinou presťahoval do V. až v 50. rokoch minulého storočia a teda je
nelogické, aby prišiel v r. 1945 do Bratislavy kúpiť od W. U., bytom T. X/a, Bratislava sporné pozemky

a následne by ďalej žil na opačnom konci krajiny, navyše ak podľa uvedenej zmluvy mal byť kupujúcim
X. U. s bydliskom na K. ul. č. XX v Bratislave, ktorý bol švagrom predávajúcej W. U. (t. j. bratom jej
manžela R.). Skutočnosť, že kupujúcim X. U. nie je otec pôvodného žalobcu preukazuje množstvo
ďalších získaných dôkazov, ktoré súd prvej inštancie hodnotil jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti
tak, ako mu ukladá ustanovenie § 191 C.s.p. v spojení s čl. 15 C.s.p.

14. Žalobca v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p., že
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace
procesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,žekonaniemáinúvadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), že nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), že

dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/
C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Odvolací súd z odvolania žalobcu vyabstrahoval, že prevažná časť odvolacích
námietok sa týkala nesprávne vykonaného dokazovania, resp. nesprávnych skutkových zistení.

15. Z odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. vyplýva, že súd jednoznačne
pochybí,akzamietnenávrhnavykonaniedôkazu,ktorýjespôsobilýpriniesťrelevantnéskutkovézistenia
a ktorého vykonanie je prípustné.

16. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že

musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke
a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 C.s.p., a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

17. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ustanovenia § 192, § 193 a § 205 C.s.p.

18. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neústavne „pomohol" v konaní dôkazne

neaktívnym žalovaným vyhrať spor, keď z vlastnej iniciatívy písomne vyzval dve fyzické osoby na
poskytnutie informácií o X. ml., pričom takýto dôkaz považoval za nezákonný, keďže jeho vykonanie
nenavrhla žiadna zo sporových strán a navyše z vlastnej iniciatívy „surfoval" po internete a konal tak
v záujme žalovaných a v protiklade so záujmom žalobcu. Zároveň namietal, že súd prvej inštancie
v rozpore so záväzným pokynom odvolacieho súdu nevykonal výsluch žalobcu, nežiadal o pripojenie

osobného spisu Ing. X. U. z povereníctva zdravotníctva, nevykonal navrhovaný výsluch X. V. a B. M.
(deti P. U., sestry X. U. ml. a dcéry X. U. staršieho). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie jednoznačne vyplýva, ktoré z dôkazov vykonal, ktoré nevykonal a svoj postup riadne zdôvodnil
(pozri bod 10. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí vykonať
všetky účastníkom navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať,

je výlučne na súde, pričom musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať
rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou sporu, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať
iným dôkazom. V zmysle § 181 ods. 4 v spojení s § 150 ods. 2 C.s.p. môže súd sporovej strane oznámiť,
že k preukázaniu niektorého tvrdenia nenavrhol dôkaz a ak taký dôkaz existuje, nech ho navrhne. Ak sarozhodnenavrhnutýdôkaznevykonať,musítozdôvodniťvodôvodnenísvojhorozhodnutia.Ustanovenie
§ 185 ods. 2 C.s.p. súdu umožňuje, aby vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu s cieľom
napomôcť zisteniu správneho skutkového stavu, pričom ingerencia súdu do vykonávania dôkazov nad

rámec návrhu strán sporu je v sporovom konaní (bez slabšej strany sporu) značne obmedzený (§ 185
ods. 2 a ods. 3 C.s.p.). Na základe uvedeného odvolací súd uznáva túto odvolaciu námietku žalobcu
za sčasti opodstatnenú, keďže súd prvej inštancie (najmä zaslaním výzvy dvom fyzickým osobám
za účelom poskytnutia informácií o X. U. ml.) vykonal dokazovania nad rámec návrhov sporových
strán, avšak tento postup súdu prvej inštancie nemožno považovať za porušenie rovnosti strán, keďže

žalobcom namietané dôkazy neslúžili ako rozhodujúce a konajúci súd ich zrejme vykonal za účelom
úplného objasnenia historických a identifikačných okolností prejednávanej veci, najmä v tak zložitej a
obsiahlej dôkaznej situácii.

19. Ohľadne námietky žalobcu týkajúcej sa hodnotenia vykonaných dôkazov odvolací súd považuje
za potrebné poukázať v tejto súvislosti aj na všeobecné pravidlá pri hodnotení dôkazov, ktoré

sú upravené v čl. 15, ako aj v § 191 C.s.p. a spravujú sa zásadou
voľného hodnotenia dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s
princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Významným kritériom je, že žiaden dôkaz nemá predpísanú
zákonnú silu. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň
správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou

k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti
namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za
následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou
úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn.,
abysarozhodlovsúladesjejpožiadavkamiaaniprávostranysporuvyjadrovaťsa kspôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia dôkazov. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi
vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po

právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením
§ 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. K odvolacej

námietke žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva,
že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe
starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby
vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v
zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;
uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu
ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia

rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé

a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti.

20. Na základe viacerých skutkových tvrdení žalobca v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie aj údajne
nedostatočné zistenie skutočnej identity podpísanej osoby, keď namietal, že jednak podpis na kúpnejzmluve založenej v spise neobsahuje podpis X. U. mladšieho a je len akýmsi opisom, ako aj to, že X.
U. mladší nikdy na adrese K. XX, V. nebýval (v skutočnosti mal bývať na adrese B. U., Bratislava) a
navyše, že z dedičského spisu vyplýva dodatok „mal." - maloletý a nie „mladší", avšak X. U. mladší bol

narodený v roku XXXX, a teda v roku 1933 nemohol byť maloletý. Preto záver súdu prvej inštancie, že
predmetnú kúpnu zmluvu podpísal X. U. mladší žalobca považoval za nesprávny a tvrdil, že napriek
vážnym pochybnostiam o identite osoby, ktorá mala uzavrieť dňa 20.2.1945 v Bratislave predmetnú
kúpnu zmluvu, súd prvej inštancie si bol nepochopiteľne istý, že túto zmluvu podpísal X. U. mladší. Je
názoru, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj skutočnosť vo vzťahu k zisťovaniu identity otca

žalobcu Ing. X. U., ktorý bol Bratislavčanom, a teda aj na základe jeho sobášneho listu nemožno vylúčiť,
že skutočne práve on uzavrel predmetnú kúpnu zmluvu. Súd prvej inštancie sa mal taktiež nedostatočne
vysporiadať aj s rozporom v súvislosti so zápisom v pozemnoknižnom návrhu zo dňa 10.3.1945, keďže
X. U. mladší sa podľa neho úplne inak podpisoval (jeho podpis nie je ani na tomto návrhu ani na
samotnej kúpnej zmluve) a tiež nezisťoval, prečo bola potrebná prítomnosť svedkov pri podpise zmluvy
a prečo je na titulnej strane uvedená adresa K. X (a nie K. XX ako na kúpnej zmluve). Žalobca sa

navyše domnieva, že bolo povinnosťou žalovaných, aby nepravdivosť obsahu zmluvy vyvrátili, keďže ich
vlastnícke právo vyplýva len zo súkromnoprávnych zmlúv a nie verejných listín. Odvolací súd uvedené a
de facto nekonzistentné skutkové tvrdenia žalobcu považuje za neopodstatnené. Je potrebné žalobcovi
opakovane pripomenúť, že úlohou súdu nie je vykonať všetky ním požadované dôkazy a ani sa k
nim osobitne vyjadriť a každý analyzovať v súlade s predstavou sporovej strany. To, čo je úlohou

súdu v rámci fázy dokazovania v súdnom spore odvolací súd uviedol v bode 18. a 19. odôvodnenia
tohto rozhodnutia. Odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé zmeniť nič na závere vyplynuvšieho z
riadnevykonanéhodokazovaniasúduprvejinštancie,žepôvodnémužalobcovisanepodarilopreukázať,
že jeho otec Ing. X. U. je tou osobu, ktorá dňa 20.2.1945 podpísala posudzovanú kúpnopredajnú
zmluvu a následne dňa 10.3.1945 pozemnoknižný návrh, predmetom ktorých právnych úkonov boli

predmetné nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu je osvedčenie o dedičstve, na základe ktorého pôvodný
žalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, právne bezvýznamné (pozri aj bod
144. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

21. Súd prvej inštancie sa v súlade s pokynom odvolacieho súdu v predchádzajúcom konaní zaoberal aj

obdobím, „kedy podiel (spolu) 19/20 na daných nehnuteľnostiach vlastnili U. T. a W. F., rodená S." (pozri
bod 10. odôvodnenia tohto rozsudku). Súd prvej inštancie vykonal v tomto smere dokazovanie (body 29.
- 39., 47., 50., 54., 55. a 66. odôvodnenia napadnutého rozsudku), z ktorého správne vyvodil záver, že „je
právneirelevantné,čipoII.svetovejvojne,zohľadniacneplatnosťprevodunaX.U.ml.,zostalvlastníkom
sporných pozemkov štát alebo nimi de iure boli opäť pôvodné vlastníčky, hoci súd sa prikláňa skôr k

prvej možnosti, pretože princíp reštitučného zákonodarstva spočíva vždy v obnove pôvodných právnych
vzťahov, nie v deklarovaní ich kontinuity (body 140. - 142. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Z
uvedeného dôvodu odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie skutkovo a právne
nesprávne posúdil aj možný vznik vlastníckeho práva štátu k predmetnému nehnuteľnému majetku,
keďže v konaní nebola preukázaná existencia žiadneho konfiškačného rozhodnutia k predmetnému

majetku, považuje za neopodstatnenú a tvrdenia žalobcu za zavádzajúce. V tomto smere odvolací súd,
stotožňujúc sa s argumentáciou (pôvodne) žalovaného v V. rade odkazuje aj na bod 5. odôvodnenia
napadnutého rozsudku.

22. Súd prvej inštancie vzhľadom na skutkové tvrdenia žalobcu prednesené v prvoinštančnom konaní

skúmal aj otázku vydržania predmetných nehnuteľností žalobcom (body 145 - 148 odôvodnenia
napadnutého rozsudku), ktoré však odvolací súd z dôvodu absencie odvolacej námietky osobitne
neposudzoval.

23. Jedna z odvolacích námietok žalobcu sa týkala aj postupu súdu prvej inštancie v rámci rozhodovania

o jeho dispozičnom návrhu prednesenom v rámci prvoinštančného konania, ktorým vzal žalobu proti
žalovaným v IV. a V. rade späť. Nakoľko však žalobca určil rozsah odvolania len čo do výrokov I., IV.,
V. až VII. a X. napadnutého rozsudku, odvolací súd viazaný takto určeným rozsahom odvolania (§ 379
C.s.p.) sa touto odvolacou námietkou bližšie nezaoberal s poukazom na ustanovenie § 145 ods. 2 veta
druhá a § 146 C.s.p., keď rozhodnutie súdu prvej inštancie tak už v časti výrokov II. a III. nadobudlo

právoplatnosť.

24. Žalobca svoje odvolanie odôvodnil aj ustanovením § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p., t. j. že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré bližšie nešpecifikoval. Žalobcasa vo svojom odvolaní obmedzil iba na citovanie právnej úpravy § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. Odvolací
súd dodáva, že účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže
odvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania,

ktoré mu predchádzalo, čo žalobca neurobil.

25. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s
odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej
inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

26. Odvolací súd v súlade s dikciou ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. zmenil výrok V. až IX. napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. tak, že žalovaným v I. až III. rade priznal spoločne
a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže v danom prípade ide na strane
žalovaných o nerozlučné spoločenstvo (§ 511 Občianskeho zákonníka). Zároveň v zmysle ustanovenia

§ 389 ods. 1 písm. d/ C.s.p. zrušil výrok X. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd určil,
že o výške náhrady trov konania v bodoch V. - IX. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nakoľko táto povinnosť súdu vyplýva z ustanovenia § 262
ods. 2 C.s.p. a je nadbytočné o nej rozhodovať samostatným výrokom.

27. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým

odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

28. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaným v 1. až 3. rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech,
priznal spoločne a nerozdielne (§ 511 Občianskeho zákonníka) nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).