Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/131/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320208245
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Daniela Drnáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1320208245.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov

JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobkýň:
1/ F.. Ľ. A., X.., Z.. XX.X.XXXX, B. XXXX/XX, B., 2/ D.. M. F., Z.. X.X.XXXX, B. XXXX/XX, B., 3/ I. A., Z..
XX.X.XXXX, P. C. O. XXXX/XX, B., zastúpených: Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, Bottova
2A, Bratislava, IČO: 36 861 391, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava,
Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o určenie, že vec patrí do dedičstva, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 24C/93/2020-124, zo dňa 7.11.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobkyniam 1/ až 3/ priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že do dedičstva po neb. I. A., J.. F., Z. L. XX.X.XXXX
T. I. L. XX.X.XXXX, patrí v podiele 1/1
- pozemok parcely registra „. Č.. XXXXX/X - záhrady vo výmere 450 m2 (odčlenený od pôvodnej parcely
registra „C. Č.. XXXXX/X - záhrady vo výmere 634 m2),
- pozemok parcely registra „. Č.. XXXXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 314 m2 (odčlenený
od pôvodnej parcely registra „. Č.. XXXXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 532 m2) a

- pozemok parcely registra „. Č.. XXXXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 89 m2 (odčlenený
od pôvodnej parcely registra „. Č.. XXXXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 532 m2),
všetky nachádzajúce sa v katastrálnom území V., H. B. - mestská časť Z.É. F., H. B. D., vytvorené
odčlenením od uvedených pôvodných parciel zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne
územie V. na základe geometrického plánu č. 98/2015 vyhotoveného X. G. dňa 12.10.2015 a úradne
overeného Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom dňa 20.10.2015 pod č. 2195/15, ktorý
tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku. Žalobkyniam 1/ až 3/ priznal proti žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyne 1/ až 3/ sa žalobou podanou súdu dňa 8.9.2020 a opravenou
podaním zo dňa 21.6.2022 domáhali určenia, že vyššie uvedené nehnuteľnosti patria v podiele 1/1 do
dedičstva po Z.. I. A., J.. F., narodenej dňa XX.X.XXXX T. I. L. XX.X.XXXX (ďalej tiež „poručiteľka“).
Žalobu odôvodnili tým, že sú právnymi nástupkyňami (vnučkami) po poručiteľke I. A., ktorej naposledy
svedčil zápis práva osobného užívania k predmetným pozemkom, ktoré právo bolo zriadené na základe

dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 19.11.1966 s Odborom pre výstavbu
Obvodného národného výboru Bratislava 3 - Vinohrady za úhradu 2.221,20 Kčs, ktorú poručiteľka v
plnom rozsahu zaplatila, a to na účel výstavby rodinného domu a zriadenia záhrady k novovytvorenej
parcele č. XXXXX/X vo výmere 853 m2 v katastrálnom území B. (dnes katastrálne územie V.), ktorávznikla odčlenením od pôvodnej parcely č. XXXXX vo výmere 1.687 m2 na základe geometrického plánu
č. C-89-201-920-61, zameraného dňa 17.5.1961 a potvrdeného dňa 29.5.1961. Ďalej uviedli, že podľa
v tom čase platnej právnej úpravy vznikalo právo osobného užívania pozemku registráciou na štátnom

notárstve.

3. Napriek tomu, že nedisponujú listinou, ktorá by priamo potvrdzovala registráciu tohto práva
poručiteľky na bývalom štátnom notárstve, z iných dôkazov (výpis z evidencie nehnuteľností zo
dňa 17.8.1987; rozhodnutie o povolení k trvalému užívaniu rodinného domčeka postaveného na

predmetných pozemkoch zo dňa 20.12.1968; list vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie V.
potvrdzujúci spoluvlastnícke právo žalobkýň k postavenému rodinnému domu; či samotný fakt, že od
uzavretia predmetnej dohody zo dňa 19.11.1966 a úplného zaplatenia kúpnej ceny poručiteľka a jej
právni nástupcovia predmetné pozemky spolu s postaveným rodinným domom a na nich zriadenou
záhradou nepretržite a nerušene užívajú ako svoje vlastné a bývajú v ňom), posudzujúc ich vo vzájomnej
súvislostivyplýva,žeporučiteľkabola,resp.logickymuselabyťoprávnenoudržiteľkouuvedenéhopráva,

pretože so zreteľom na všetky okolnosti bola dobromyseľná v tom, že jej toto právo skutočne patrí.
Argumentovali, že právo osobného užívania pozemku sa k 1.1.1992, kedy nadobudla účinnosť novela
Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 509/1991 Zb., pretransformovalo na vlastnícke právo,
pričom podľa výkladu najvyšších súdnych autorít sa na vlastnícke právo pretransformovala aj oprávnená
držba práva osobného užívania pozemku vychádzajúc z premisy, že oprávnený držiteľ práva osobného

užívania pozemku mal k 1.1.1992 rovnaké práva ako osobný užívateľ pozemku, keďže oprávnená držba
tohto práva mala rovnakú kvalitu ako riadne zaregistrované právo. Napriek uvedenému však poručiteľka
nebola zapísaná do katastra nehnuteľností ako vlastník predmetných pozemkov a zápis vlastníckeho
práva doposiaľ svedčí v prospech žalovaného, teda nezodpovedá skutočným vlastníckym pomerom, z
čoho zároveň vyvodili naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe.

4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
vo vzťahu k skutkovým zisteniam uviedol, že na základe dohody o zriadení práva osobného užívania
pozemku zo dňa 19.11.1966 bolo Odborom pre výstavbu Obvodného národného výboru B. X - V. v
prospech I. A.J. zriadené právo osobného užívania pozemku parcely č. XXXXX/X v katastrálnom území

B. (dnes katastrálne územie V. - pozn. súdu prvej inštancie) vo výmere 853 m2 k výstavbe rodinného
domu a zriadeniu záhradky. Daný pozemok, vlastnícky patriaci československému štátu, bol menovanej
pridelený do osobného užívania právoplatným rozhodnutím finančného odboru Mestského národného
výboru v Bratislave zo dňa 20.10.1966, č. j. 1732/66, pričom právo osobného užívania uvedeného
pozemku bolo zriadené za úhradu vo výške 1.621,20 Kčs a kúpnu cenu porastov nachádzajúcich sa

na pozemku vo výške 600 Kčs, t. j. v súhrnnej výške 2.221,20 Kčs, ktorá bola splatná dňa 20.11.1966.
V zmysle dohody „právo osobného užívania uvedeného pozemku vznikne registráciou tejto dohody u
štátneho notárstva; notársky poplatok za registráciu tejto dohody hradí nadobúdateľ tohto práva“ (čl. I
bod 3 dohody) a „podľa tejto listiny prevedie sa (t. j. vykoná sa - pozn. súdu prvej inštancie) zápis v
evidenciinehnuteľnostíuStrediskageodézievBratislave“(čl.Ibod4dohody).Podľadokladuozaplatení

nadobúdateľka I. A. zaplatila Obvodnému národnému výboru Bratislava 3 - Vinohrady za zriadenie práva
osobného užívania pozemku sumu 2.221,20 Kčs dňa 20.11.1967.

5. Z výpisu z evidencie nehnuteľností vyhotoveného dňa 17.8.1987 vyplynulo, že na evidenčnom liste
č. XXXX pre katastrálne územie V. sú ako užívatelia pozemkov (i) parcely č. XXXXX/X - záhrada vo

výmere 634 m2, (ii) parcely č. XXXXX/X - ostatné plochy vo výmere 182 m2 a (iii) parcely č. XXXXX/X -
zastavané plochy vo výmere 532 m2 zapísaní I. A. a jej manžel P. A.. Podľa výpisu z listu vlastníctva č.
XXXX pre katastrálne územie V., aktuálne zapísaným výlučným vlastníkom pozemku (i) parcely registra
„. Č.. XXXXX/X - záhrada vo výmere 634 m2 a (ii) pozemku parcely registra „. Č.. XXXXX/X - zastavaná
plocha a nádvorie vo výmere 532 m2 je žalovaný.

6. Rozhodnutím Národného výboru hlavného mesta Slovenska Bratislavy č. j. 12589/ 1968 bolo
rodinnému domu postavenému na „parcele č. XXXXX/X v k. ú. B., ktorého vlastníkom je I. A.,“ určené
„popisné číslo V.-XXXX a orientačné číslo X/a“. Rozhodnutím Obvodného národného výboru Bratislava
3 - Vinohrady, odboru pre výstavbu, zo dňa 20.12.1968, č. Výst.2228/1968/327/Ký, bolo I. A. vydané

povolenie k trvalému užívaniu rodinného domu s popisným číslom VIII-1213. Z výpisu z listu vlastníctva
č. XXXX pre katastrálne územie V., vyhotoveného dňa 18.9.1991 vyplynulo, že vlastníkom rodinného
domu so súpisným č. XXXX, postaveného na pozemku parcely
č. XXXXX/X P. I. A..7. Pozemok parcely č. XXXXX vo výmere 1.687 m2 bol na základe geometrického plánu č.
C-89-201-920-61, zameraného dňa 17.5.1961 a odpisu výkazu plôch rozdelený na:

(i) parcelu č. XXXXX/X vo výmere 853 m2 s označením ako stavebný pozemok, ktorej zapísaným
držiteľom bola I. A., a na
(ii) ďalšie tri menšie parcely, a to parcelu č. XXXXX/X vo výmere 153 m2 - jarok, parcelu
č. XXXXX/X vo výmere 266 m2 - cesta a parcelu č. XXXXX/X vo výmere 185 m2 - vinohrady, ktorých
zapísanými držiteľmi boli doterajší vlastníci (tieto parcely neboli predmetom tohto konania - pozn. súdu

prvej inštancie).

8. Na základe geometrického plánu č. 98/2015 vyhotoveného X. G. dňa 12.10.2015 a úradne overeného
Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom dňa 20.10.2015 pod č. 2195/15 bol:
pozemok parcely registra „C. Č.. XXXXX/X - záhrada vo výmere 634 m2 rozdelený na:
- parcelu registra „. Č.. XXXXX/X - záhrada vo výmere 450 m2 a

- parcelu registra „C. Č.. XXXXX/X - záhrada vo výmere 184 m2;
Pozemokparcelyregistra„.Č..XXXXX/X-zastavanáplochaanádvorievovýmere532m2rozdelenýna:
- parcelu registra „. Č.. XXXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 314 m2,
- parcelu registra „C. Č.. XXXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 129 m2 a
- parcelu registra „. Č.. XXXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 89 m2.

Na základe uvedeného geometrického plánu mal byť zapísaný ako (i) vlastník novovytvorených parciel
č. XXXXX/X, Č.. XXXXX/X T. Č.. XXXXX/X právny predchodca žalobkýň F.. V. A., syn I. A. a ako (ii)
vlastník novovytvorených parciel č. XXXXX/X T. Č.. XXXXX/X doterajší vlastníci (tieto parcely neboli
predmetom tohto konania - pozn. súdu prvej inštancie). Medzi sporovými stranami nebola sporná
totožnosť pozemku vo výmere 853 m2, ku ktorému malo byť v prospech I. A. zriadené právo osobného

užívania pozemku parcely č. XXXXX/X na základe dohody zo dňa 19.11.1966 a pozemku, ktorý mal byť
v zmysle geometrického plánu č. XX/XXXX vyhotoveného X. G. dňa 12.10.2015 ďalej evidovaný ako
parcela registra „C. Č.. XXXXX/X, Č.. XXXXX/X T. Č.. XXXXX/X vo výmere v súčte 853 m2.

9. Rozhodnutím Obvodného národného výboru Bratislava III, zo dňa 30.9.1987, bolo konanie vo veci

zriadenia práva osobného užívania k predmetným pozemkom v prospech I. A. za cenu 2.221,20 Kčs
prerušené z dôvodu nepriloženia listu vlastníctva a dokladu o zaplatení ceny za pozemok k podanej
žiadosti. Zo žiadostí I. A. zo dňa 22.7.1987 a zo dňa 27.4.1992 vyplynulo, že žiadala príslušný správny
orgán o dodatočnú registráciu jej práva osobného užívania k predmetným pozemkom zriadeného na
základe dohody zo dňa 19.11.1966. V odôvodnení svojich žiadostí uviedla, že doposiaľ žila v dobrej

viere, že finančný odbor Obvodného národného výboru Bratislava 3 - Vinohrady dal zriadenie tohto
práva zaregistrovať na štátnom notárstve, aby to bolo postúpené k registrácii na Stredisku geodézie v
Bratislave.

10.Vzmysleosvedčeniaodedičstvesp.zn.D172/97,Dnot38/97,zodňa18.3.1997,vydanéhonotárkou

P.. T. P., jediným dedičom I. A., narodenej dňa XX.X.XXXX T. I. L. XX.X.XXXX, bol jej syn F.. V. A.Á.,
narodený dňa 28.8.1950. Podľa uznesenia Okresného súdu Bratislava III č. k. 30D/1220/2018-52, Dnot
60/2018, vydaného notárkou P.. B. B. dňa 23.10.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.10.2018,
dedičmi F.. V. A., narodeného dňa 28.8.1950 a zosnulého dňa 11.6.2018, sú jeho tri dcéry, a to žalobkyne
1/ až 3/.

11. Súd prvej inštancie sa v prejednávanej veci najskôr zameral na skúmanie splnenia procesných
podmienok,zaktorýchmôžekonaťarozhodnúť(§161ods.1C.s.p.),keďžežalovanývkonanínamietal,
že prejednaniu a rozhodnutiu sporu bráni prekážka res iudicata, pretože skôr podaná žaloba žalobkýň,
ktorou sa proti nemu domáhali určenia svojho spoluvlastníckeho práva k totožným nehnuteľnostiam,

bola už právoplatne zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 21C/134/2018-183, zo
dňa 12.6.2020, pre nedostatok naliehavého právneho záujmu.

12. Ozrejmil, že prekážka veci právoplatne rozsúdenej (exceptio rei iudicatae) patrí k procesným
podmienkam konania a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania (§ 230 C. s.

p.). Jej podstata spočíva v tom, že právoplatný meritórny rozsudok predstavuje vec rozsúdenú a v tom
prípade sa vylučuje možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa
týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istýnárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol
pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v
novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v

prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/120/2009,
sp. zn. 2Cdo/71/2012, alebo sp. zn. 4Cdo/223/2016). Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších
súdnych autorít „o prekážku veci rozsúdenej podľa § 159 ods. 3 O. s. p. (teraz § 230 C. s. p. - pozn. súdu
prvej inštancie) nejde, ak predchádzajúcim rozsudkom bola určujúca žaloba zamietnutá bez toho, aby

súd záväzne posúdil existenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi konania“ (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2Cdo/105/2003, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 15/2005).

13. Konštatoval, že určovacia žaloba, o ktorej sa viedlo konanie na Okresnom súde Bratislava III
pod sp. zn. 21C/134/2018, sa síce týkala totožného predmetu konania (t. j. procesného nároku

vyplývajúceho z rovnakého skutku) a totožných subjektov konania, avšak bola zamietnutá bez
vecného preskúmania „len“ s odôvodnením jej procesnej neprípustnosti spočívajúcej v nedostatku
naliehavého právneho záujmu [§ 137 písm. c) C. s. p.], pretože požadovaným určením, že žalobkyne
sú spoluvlastníčky predmetných nehnuteľností, by sa neprípustne obchádzalo dedičské konanie po ich
právnychpredchodcoch,jedinevktoromjemožnépotvrdiťnadobudnutievlastníckehoprávadedičstvom

k veciam patriacim do dedičstva po poručiteľovi ku dňu jeho smrti. Konkludujúc uviedol, že v relácii na
rozhodovaný spor uvedené znamená, že súd v konaní vedenom pod sp. zn. 21C/134/2018 záväzne
neposudzoval existenciu práva alebo právneho vzťahu medzi sporovými stranami, a preto v ňom vydaný
zamietajúci rozsudok nemôže zakladať prekážku veci právoplatne rozsúdenej pre prejednávanú vec, na
základe čoho vyhodnotil uvedenú námietku žalovaného ako nenáležitú.

14. Následne súd prvej inštancie po skonštatovaní, že v prejednávanej veci sú všetky procesné
podmienky splnené (§ 161 ods. 1 C. s. p.) skúmal, či žalobkyne majú na podanej určovacej žalobe
naliehavý právny záujem. Poukázal na to, že existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení v zmysle § 137 písm. c) C. s. p. je základným predpokladom opodstatnenosti (resp. procesnej

prípustnosti) určovacej žaloby - vrátane žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva, ktorý je súd
povinný skúmať ex offo. V rozhodovanom spore považoval splnenie tohto predpokladu za preukázané,
keď v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít platí, že „ak je žalovaný
odporca zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti, má navrhovateľ naliehavý právny
záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo také rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre

vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v
časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2003). Žalobca teda má naliehavý právny záujem na určení, že je
(spolu)vlastníkom nehnuteľnosti vždy vtedy, ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako jej
vlastník. Uvedené obdobne platí aj pre žalujúcich právnych nástupcov poručiteľa, ktorí majú naliehavý
právny záujem na určení, že vec patrí do dedičstva po ich predchodcovi (poručiteľovi) v prípade, ak

zápis vlastníckeho práva k tejto veci v katastri nehnuteľností svedčí inej osobe (žalovanému). Na
základe uvedeného dospel k záveru, že žalobkyne majú právny záujem na požadovanom určení a
tento záujem možno vyhodnotiť ako naliehavý pokiaľ tvrdia a preukazujú, že zápis vlastníckeho práva
k predmetným pozemkom v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočným vlastníckym pomerom.
Poznamenal tiež, že existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení napokon nebola

zo strany žalovaného nijako spochybňovaná.

15. V ďalšom súd prvej inštancie zameral svoj meritórny prieskum na zistenie skutočnosti, či právna
predchodkyňa žalobkýň I. A. (poručiteľka) bola ku dňu svojej smrti dňa 24.5.1995 skutočným vlastníkom
predmetných pozemkov. Na základe vykonaných dôkazov síce mal preukázané, že v prospech

poručiteľky bolo „zriadené“ právo osobného užívania predmetných pozemkov na základe dohody zo
dňa 19.11.1966, avšak „vznik“ tohto práva nebol dokončený právne perfektne, keďže podľa vtedajšej
právnej úpravy sa pre vznik práva osobného užívania pozemku vyžadovalo nielen uzavretie dohody
o zriadení práva osobného užívania pozemku, ale aj registrácia tejto dohody na štátnom notárstve.
Právo osobného užívania pozemku reálne vzniklo až momentom registrácie takejto dohody na štátnom

notárstve (§ 205 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991). Z
vykonaného dokazovania nemal preukázané (t. j. dostatočne hodnoverne spravdepodobnené), že k
registrácii predmetnej dohody o zriadení práva osobného užívania predmetných pozemkov skutočne
došlo.16. Argumentoval, že registrácia uvedenej dohody podliehala poplatkovej povinnosti, ktorú podľa jej
obsahu mala znášať nadobúdateľka (poručiteľka). V konaní však nebolo tvrdené ani preukázané, že by

poručiteľka tento poplatok za registráciu skutočne uhradila (resp. konala takým spôsobom, z ktorého by
bolo možné s vyššou mierou pravdepodobnosti usúdiť, že poplatok za registráciu z jej strany uhradený
bol). Keďže v tomto prípade išlo o úkon orgánu štátnej správy, ktorý sa vykoná až po úhrade poplatku
a poručiteľka si túto povinnosť nesplnila, takáto skutočnosť mohla pri zachovaní normálnej opatrnosti u
poručiteľky vzbudzovať pochybnosti o tom, či vznik jej práva osobného užívania predmetných pozemkov

bol zavŕšený úplne. Dodal, že absenciu registrácie predmetnej dohody o zriadení práva osobného
užívania napokon spochybnili aj poručiteľkou podávané žiadosti o jej dodatočnú registráciu (zo dňa
22.7.1987azodňa27.4.1992),keďže(logicky)akbytátodohodabolariadnezaregistrovanánabývalom
štátnom notárstve, nebol by žiaden rozumný dôvod neskôr podávať žiadosti o jej dodatočnú registráciu.
Napokon, aj sama poručiteľka vo svojej žiadosti zo dňa 22.7.1987 potvrdila, že „žila som v dobrej viere,
že finančný odbor Obvodného národného výboru Bratislava 3 - Vinohrady dal zriadenie práva užívania

zaregistrovať (...) tento úkon on neurobil a teraz musí svoju povinnosť splniť dodatočne“, pretože
„bola som na Štátnom notárstve Bratislava III, kde som dostala uvedenú informáciu“, čiže informáciu o
nevykonaní registrácie dohody zo dňa 19.11.1966.

17. Napriek skutočnosti, že predmetná dohoda o zriadení práva osobného užívania nebola

zaregistrovanánaštátnomnotárstve,atedatentoprávnyúkonnebolurobenýprávneperfektne,uvedené
samo osebe ešte neznamenalo, že by poručiteľka nepožívala rovnakú právnu ochranu vo vzťahu
k predmetným pozemkom, avšak nie ako ich registrovaný užívateľ, ale ako ich oprávnený držiteľ
(oprávnený držiteľ práva osobného užívania predmetných pozemkov). Poukázal tiež na to, že podľa
ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít „skutočnosť, či je držiteľ dobromyseľný, treba

hodnotiť vždy objektívne. Nestačí len jeho subjektívne presvedčenie, že vec mu patrí. Rozhodujúce
je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
rozumne požadovať od každého subjektu, mal, resp. mohol mať, alebo nemal, prípadne nemohol
mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť je teda presvedčenie nadobúdateľa, že
nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie

subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť
skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok,
teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa, že vec mu patrí“ (V 5/1989).
Posúdenie otázky dobromyseľnosti držiteľa veci nie je otázkou skutkovou, ale otázkou právnou a
je vecou súdu, aby posúdil, či držba je oprávnená a po akú dobu je držba oprávnená (uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/145/2019).

18. Súd prvej inštancie dal do pozornosti, že je rozdiel medzi „oprávnenou držbou predmetných
pozemkov“ (resp. oprávnenou držbou práva osobného užívania predmetných pozemkov) a „právne
perfektným vznikom práva osobného užívania k predmetným pozemkom“; tieto pojmy obsahovo

nesplývajú, teda nie sú totožné v tom zmysle, že oprávnený držiteľ pozemku je len ten, komu
vzniklo právo na jeho osobné užívanie. A naopak, ten, komu uvedené právo osobného užívania
pozemku nevzniklo, automaticky nemôže byť ani oprávneným držiteľom tohto pozemku. Dodal, že
takúto konštrukciu treba považovať za nesprávnu, pretože v praxi môžu nastať aj také okolnosti, za
ktorých sa držba pozemku bude považovať za oprávnenú, hoci držiteľ tohto pozemku zároveň nebude

osobou, ktorej právne perfektne vzniklo právo jeho osobného užívania. Ozrejmil, že proces vzniku práva
osobného užívania pozemku pozostáva z viacerých čiastkových úkonov smerujúcich k jeho vzniku,
medzi ktorými avšak vždy existuje určitý časový odstup. Tieto jednotlivé čiastkové úkony objektívne nie
je možné uskutočniť súčasne, t. j. všetky v jednom a tom istom okamihu.

19. V zmysle vtedajšej platnej právnej úpravy (§ 205 ods. 1 a ods. 2 a § 206 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej dohody o zriadení práva osobného užívania) sa pre vznik
práva osobného užívania pozemku vyžadovalo, aby (i) najskôr bolo vydané rozhodnutie okresného
národného výboru o pridelení pozemku do osobného užívania. Týmto rozhodnutím vzniklo fyzickej
osobe právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku. (ii) Na podklade rozhodnutia

o pridelení pozemku do osobného užívania následne národný výbor alebo iná organizácia, majúca
prideľovaný pozemok vo vlastníctve alebo v správe, uzavrela s fyzickou osobou dohodu o zriadení
práva osobného užívania. Dohoda musela mať písomnú formu a obsahovať označenie prideleného
pozemku, účel a rozsah jeho užívania a výšku úhrady za zriadenie práva osobného užívania. (iii) Popísomnom uzavretí dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku a zaplatení určenej úhrady
bolo potrebné predložiť uzavretú dohodu na registráciu štátnym notárstvom. Právo osobného užívania
pozemku vznikalo až momentom vykonania registračného úkonu zo strany štátneho notárstva (t. j.

vydania rozhodnutia o registrovaní takejto dohody).

20. V súvislosti s riešením právnej otázky, od ktorej záviselo meritórne rozhodnutie daného sporu,
a to či bola držba predmetných pozemkov poručiteľkou oprávnená alebo nie, považoval súd prvej
inštancie za potrebné uviesť, že zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že v rámci procesu vzniku

práva osobného užívania uvedených pozemkov v prospech poručiteľky boli celkom zavŕšené prvé dve
jeho vyššie spomenuté fázy, keď Mestský národný výbor v Bratislave, finančný odbor, rozhodnutím
zo dňa 20.10.1966, č. j. 1732/66, rozhodol o pridelení predmetných pozemkov do osobného užívania
poručiteľky. Následne Obvodný národný výbor Bratislava 3 - Vinohrady, odbor pre výstavbu, uzavrel dňa
19.11.1966 s poručiteľkou dohodu o zriadení práva osobného užívania daných pozemkov za úhradu
vo výške 2.221,20 Kčs, ktorú poručiteľka v plnom rozsahu zaplatila dňa 20.11.1967. Po zrealizovaní

uvedených prvých dvoch fáz procesu vzniku práva osobného užívania zostávalo už len predložiť
dohodu zo dňa 19.11.1966 štátnemu notárstvu na jej registráciu, pričom z obsahu dohody ani zo
zákona nevyplynulo, ktorá zmluvná strana bola povinná túto dohodu predložiť štátnemu notárstvu na
jej registráciu. Bol preto názoru, že tak mohla urobiť ktorákoľvek zmluvná strana, t. j. poručiteľka, aj
príslušný orgán štátnej správy.

21. Poukázal na to, že ak teda poručiteľka ako jedna zo zmluvných strán dohody o zriadení
práva osobného užívania bola aktívne vecne legitimovaná na podanie návrhu štátnemu notárstvu na
registráciu tejto dohody, potom sotva možno uzavrieť, že by dovtedy zároveň nebola aj oprávnenou
držiteľkou uvedených pozemkov. Poručiteľka totižto mohla kedykoľvek po zaplatení úhrady za zriadenie

práva osobného užívania podať návrh štátnemu notárstvu na registrovanie predmetnej dohody a štátne
notárstvo by takémuto jej návrhu, s ohľadom na zistené zachovanie postupu podľa § 205 Občianskeho
zákonníka vo vtedajšom znení vyhovelo, čím by sa zavŕšil vznik práva poručiteľky na osobné užívanie
uvedených pozemkov. Keby poručiteľke nesvedčilo žiadne oprávnenie k daným pozemkom (t. j.
rozhodnutie o pridelení pozemku ani dohoda o zriadení práva osobného užívania) a držala by ich

bez akéhokoľvek platného právneho titulu, štátne notárstvo by potom muselo jej návrh na vykonanie
registrácie predmetnej dohody odmietnuť, pretože by bol podávaný neoprávnenou osobou (t. j. osobou,
ktorá nemá celkom žiadny právny vzťah k predmetným pozemkom). Skutkové okolnosti, ktoré by mohli
čo i len náznakom nasvedčovať takejto alternatíve, však v konaní preukázané neboli.

22. So zreteľom na všetky uvedené okolnosti prípadu dospel súd prvej inštancie k záveru, že držbu
poručiteľky možno považovať za dobromyseľnú, teda oprávnenú, pretože mohla byť presvedčená o
tom, že právo osobne užívať predmetné pozemky jej skutočne patrí a že ich faktickým užívaním
nikomu inému neoprávnene nezasahuje do vlastníckeho alebo iného užívacieho práva, ktoré by k týmto
pozemkom mal. Už zo samotného obsahu rozhodnutia o pridelení predmetných pozemkov do užívania

poručiteľky zo dňa 20.10.1966 a dohody o zriadení práva osobného užívania zo dňa 19.11.1966 bolo
zrejmé, že poručiteľka mohla dôvodne predpokladať, že pozemky sú právne voľné a boli (resp. mali
byť) pridelené do osobného užívania práve jej a nie komukoľvek inému. Držbu pozemku v časovom
období ohraničenom od okamihu uzavretia dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku
(19.11.1966) a zaplatenia úhrady za toto zriadenie (20.11.1967) až do okamihu vydania rozhodnutia

štátneho notárstva o registrácii tejto dohody (ktoré sa napokon neudialo) preto nemožno považovať za
neoprávnenú. V danom prípade platnosť dohody o zriadení práva osobného užívania pozemkov nebola
časovo obmedzená a v konaní nebolo preukázané, že by nejakým následne uskutočneným právnym
úkonom bola zrušená. Poručiteľka tak ako nadobúdateľ mohla kedykoľvek po uzavretí tejto dohody
a zaplatení úhrady v určenej výške dohodu predložiť štátnemu notárstvu na registráciu, a tým by jej

dovtedajšia oprávnená držba (resp. oprávnená držba práva osobného užívania) nadobudla zároveň
kvalitu práva osobného užívania týchto pozemkov.

23. Poukázal tiež na to, že oprávnenosť držby predmetných pozemkov poručiteľkou napokon podporujú
aj ďalšie zistené skutočnosti a skutkové okolnosti. Okrem existujúceho právneho titulu pre uchopenie

držby predmetných pozemkov a úplného zaplatenia úhrady (protihodnoty) za zriadenie práva osobného
užívania mal z nasledujúcich časových súvislostí za zrejmé, že dohoda o zriadení práva osobného
užívania zo dňa 19.11.1966 sa fakticky realizovala v nej predpokladaným spôsobom, keď poručiteľka
si na týchto pozemkoch postavila rodinný dom a zriadila záhradu. Vtedajšie orgány štátnej správymali o tom vedomosť a samy zriadenú stavbu považovali za oprávnenú (t. j. vykonanú osobou na
pozemku, ktorý je táto osoba oprávnená užívať), keďže v súlade s vtedajšími právnymi predpismi povolili
poručiteľke jej trvalé užívanie, pridelili jej popisné a orientačné číslo a riadne poručiteľku zapísali ako

jej vlastníčku na príslušný list vlastníctva. Dodal, že v konaní nebolo preukázané, že by poručiteľka
bola niekedy zo strany štátnych orgánov, verejnej moci alebo akýchkoľvek iných tretích osôb rušená v
užívaní predmetných pozemkov. Takisto nebolo preukázané, že po zriadení práva osobného užívania
predmetných pozemkov nastala taká okolnosť, so zreteľom na ktorú by poručiteľka mohla nadobudnúť
dôvodnú pochybnosť o tom, že predmetné pozemky užíva oprávnene. Práve naopak, predložený výpis

z evidencie nehnuteľností zo dňa 17.8.1987 potvrdil, že vtedajšie orgány štátnej správy považovali
poručiteľku za skutočného a oprávneného užívateľa (držiteľa) predmetných pozemkov. Sumarizujúc
uvedené, mal z vykonaného dokazovania preukázané, že držba predmetných pozemkov poručiteľkou
bola dobromyseľná, a teda ju možno považovať za oprávnenú držiteľku práva osobného užívania
predmetných pozemkov.

24. Napokon sa súd prvej inštancie zameral na vyriešenie otázky, či sa ku dňu nadobudnutia účinnosti
novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb., t. j. k 1.1.1992, na základe
novoprijatého § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka pretransformovalo na vlastnícke právo nielen
právo osobného užívania pozemku vzniknuté podľa doterajších predpisov, ale aj oprávnená držba
tohto práva osobného užívania pozemku. Pozornosť upriamil na skutočnosť, že z rozhodovacej praxe

najvyšších súdnych autorít v Českej republike, ktorá je však s ohľadom na príbuznosť právnych
poriadkov aplikovateľná aj v slovenskom právnom prostredí vyplynulo, že „oprávnený držiteľ práva
osobného užívania pozemku mal k 1. januáru 1992 rovnaké práva ako osobný užívateľ pozemku, preto
sa jeho právo k uvedenému dňu zmenilo podľa § 872 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka na právo
vlastnícke“ (rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČR

sp. zn. 31Cdo/1529/2004, publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod
č. 72/2006). „Pre vznik vlastníckeho práva transformáciou práva osobného užívania (nie však vydržaním
so započítaním držby práva osobného užívania) nie je podstatné, že toto právo bolo zriadené vadne,
rozhodujúcou je okolnosť, že subjekt vadne zriadeného práva bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam
v dobrej viere, že mu toto právo náleží“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2550/2006).

V zmysle citovaných právnych záverov sa teda k 1.1.1992 na vlastnícke právo pretransformovala aj
oprávnená držba práva osobného užívania pozemku vychádzajúc z premisy, že oprávnený držiteľ práva
osobného užívania pozemku (t. j. užívateľ, u ktorého existovala právna skutočnosť, na základe ktorej
užívací vzťah vznikol, ale z nejakého dôvodu nebol validný) má rovnaké práva ako osobný užívateľ
pozemku. Sumarizujúc uviedol, že s ohľadom na uvedené poručiteľka I. A. sa ako oprávnená držiteľka

práva osobného užívania predmetných pozemkov, zriadeného na základe dohody zo dňa 19.11.1966,
stala ex lege (zo zákona) k 1.1.1992 výlučnou vlastníčkou predmetných pozemkov.

25. Konkludujúc uvedené, na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k
záveru, že poručiteľka I. A. bola ku dňu svojej smrti dňa 24.5.1995 skutočnou vlastníčkou predmetných

pozemkov. Z tohto dôvodu a za použitia § 198 ods. 1, ods. 2, § 199 ods. 1, § 201, § 205 ods. 1, ods.
2 a § 206 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 19.11.1966 a § 129 ods. 1, ods. 2 a § 872 ods.
1 Občianskeho zákonníka v aktuálne účinnom znení, vyhovel uplatnenému nároku žalobkýň s tým, že
neoddeliteľnou súčasťou rozsudku je geometrický plán č. 98/2015 vyhotovený X. G. dňa 12.10.2015 a
úradne overený Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom dňa 20.10.2015 pod č. XXXX/XX,

z ktorého vyplýva presné zameranie a rozdelenie terajších parciel registra „. Č.. XXXXX/X T. Č.. XXXXX/
X, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie V. tak, aby ich výmera zodpovedala
výmere 853 m2, v ktorej bol pridelený predmetný pozemok do osobného užívania poručiteľky. O trovách
konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení § 255 ods. 1 C. s. p. a nakoľko žalobkyne
mali v konaní plný úspech, vznikol im proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania

v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania žalobkýň rozhodne po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

26. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu
zamietnuť, alternatívne zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím

skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany a ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.27. Namietal, že právo osobného užívania pozemku nevzniklo, pretože nebolo riadne registrované
štátnym notárstvom, keď povinnosť registrácie tohto práva vyplýva priamo z bodu 3 dohody o zriadení

práva osobného užívania, pričom poručiteľka musela o tejto povinnosti vedieť, pretože nezaplatila
notársky poplatok za registráciu dohody, nakoľko uvedená poplatková povinnosť sa v zmysle danej
dohody viazala na nadobúdateľa práva osobného užívania pozemku. Z tohto dôvodu právo osobného
užívania pozemku nevzniklo a nemohlo sa transformovať na vlastnícke právo podľa § 872 ods.
1 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Bol tiež názoru, že účinnosťou novely

Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb. nemohlo v danom prípade prísť k
transformácii držby práva osobného užívania k predmetným pozemkom na vlastnícke právo a to
z dôvodu, že už v čase podpisu dohody o zriadení práva osobného užívania poručiteľka vedela,
že nezaplatením notárskeho poplatku nemôže prísť k registrácii práva osobného užívania, čo malo
za následok, že u poručiteľky už v čase začatia držby absentovala dobromyseľnosť ako základná
vlastnosť oprávnenosti držby, ktorá je okrem iného nevyhnutná pre vydržanie, ako spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva, k čomu poukázal aj na podania poručiteľky zo dňa 21.7.1987 a zo dňa 27.4.1992,
ktorými žiadala o dodatočnú registráciu práva osobného užívania.

28. Nesúhlasil tiež s vyhodnotením otázky vydržania predmetných pozemkov poručiteľkou zo strany
súdu prvej inštancie, keď poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/283/2009 zo dňa

27.10.2010, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 73/2015, v ktorom Najvyšší súd SR riešil oprávnenosť držby nehnuteľnosti v prípade, ak zmluva
o prevode nehnuteľnosti nebola riadne registrovaná štátnym notárstvom a kde dospel k záveru, že
„Oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,
že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v

znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná
štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym
notárstvom (notársky poriadok).“ Žalovaný mal za to, že napriek tomu, že v danej veci išlo o zmluvu
o prevode vlastníctva, analogicky je nevyhnutné pristupovať rovnako aj k dohode o zriadení práva
osobného užívania.

29. Dôvodil, že okrem toho, že poručiteľka mala právo osobného užívania daných pozemkov
registrovať podľa dohody na základe ktorej bolo zriadené, tak jej táto povinnosť svedčila aj priamo
zo zákona. Zdôraznil, že záver súdu prvej inštancie, že držba predmetných pozemkov poručiteľkou
bola dobromyseľná a oprávnená držba práva osobného užívania sa k 1.1.1992 pretransformovala na

vlastníckeprávo,jevrozporesozávermiNajvyššiehosúduSRvuvádzanomrozhodnutí,keďžesúdprvej
inštancie v prejednávanej veci jasne dospel k záveru, že dohoda o zriadení práva osobného užívania
registrovaná nebola a v takomto prípade držiteľ nehnuteľnosti nemôže byť dobromyseľný. Poukázal na
to, že takýmto posúdením zo strany súdu prvej inštancie bol porušený princíp právnej istoty zakotvený v
Čl. 2 Základných princípov C. s. p.. Okrem toho dal do pozornosti, že poručiteľka už v čase podpísania

dohody o zriadení práva osobného užívania bola informovaná, že za registráciu treba zaplatiť, pričom
aj súd prvej inštancie uviedol, že si túto povinnosť nesplnila a u poručiteľky takáto skutočnosť mohla
vzbudzovať pochybnosti o tom, či vznik jej práva osobného užívania predmetných pozemkov bol
úplne zavŕšený. Z uvedeného vyplýva, že musela vedieť, že predmetná dohoda nebola registrovaná
štátnym notárstvom a so zreteľom na názory prezentované Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn.

4Cdo/283/2009 nemohla byť v dobrej viere, že je vlastníčkou predmetných pozemkov a musela mať
dôvodné pochybnosti o tom, že jej pozemky patria.

30. Na základe uvedeného bol názoru, že podmienka dobromyseľnosti pri držbe pozemkov I. A. nebola
splnená už od začiatku držby ani počas držby poručiteľka nespĺňala podmienku dobromyseľnosti, a

teda nešlo o oprávnenú držbu pozemkov, preto ani nemohlo prísť k transformácii oprávnenej držby
práva osobného užívania pozemku na vlastnícke právo v zmysle § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka
k 1.1.1992. Záverom súdu prvej inštancie vytkol, že sa nevysporiadal s listami poručiteľky zo dňa
21.7.1987 a zo dňa 27.4.1992, ktorým žiadala o dodatočnú registráciu práva osobného užívania
predmetných pozemkov a ktorými preukázala svoju vedomosť o tom, že dohoda o zriadení práva

osobného užívania nebola riadne registrovaná u štátneho notárstva, čo opäť dodatočne spochybňuje aj
podmienku dobromyseľnosti držby predmetných pozemkov. Súd prvej inštancie sa predmetným listom
venoval iba pri riešení otázky, či bola dohoda riadne registrovaná na štátnom notárstve, no je potrebnévziať ich do úvahy aj pri posudzovaní subjektívneho stavu poručiteľky k držbe predmetných pozemkov
a teda k oprávnenosti ich držby.

31. Žalobkyne 1/ až 3/ sa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v plnom rozsahu stotožnili s napadnutým
rozsudkom. Dali do pozornosti, že hoci žalovaný založil odvolanie aj na odvolacom dôvode podľa § 365
ods. 1 písm. g) C. s. p. neuviedol, ktoré ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo útoku neboli uplatnené
a sú prípustné. Ak pod tento odvolací dôvod subsumoval svoje tvrdenie, že sa súd prvej inštancie
pri posudzovaní dobromyseľnosti držby predmetných pozemkov nevysporiadal s listami poručiteľky

zo dňa 21.7.1987 a zo dňa 27.4.1992, táto otázka sa týka hodnotenia vykonaných dôkazov a na ich
základeprávnehoposúdeniaoprávnenostidržbyprávaosobnéhoužívania.Danédôkazyboližalovaným
uplatnené v konaní v prvej inštancii a boli náležite vykonané, preto neobstojí, že ide o prípustné
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Uvedený odvolací dôvod preto považovali za
neodôvodnený, neopodstatnený a neexistujúci. Námietku žalovaného o neprávnom vyhodnotení otázky
vydržania daných pozemkov poručiteľkou považovali za absolútne neopodstatnenú už len z toho

dôvodu, že súd prvej inštancie neposudzoval vydržanie predmetných pozemkov a ani ako žalobkyne
v konaní netvrdili, že by I. A. nadobudla vlastníctvo k týmto pozemkom vydržaním. Posudzovaná bola
oprávnenosť držby práva osobného užívania predmetných pozemkov I. A. a následná transformácia
oprávnenej držby tohto práva na vlastnícke právo k 1.1.1992. Poručiteľka tak nemohla byť v dobrej viere,
že je vlastníčkou pozemkov (ako to uvádzal žalovaný), nakoľko v prospech menovanej bolo zriadené

právo osobného užívania k pozemkom, nie vlastnícke právo, pričom aj v odvolaní uvádzaný judikát sa
týka posudzovania vydržania a nie oprávnenej držby práva osobného užívania pozemkov.

32. Argumentovali, že nemožno prirovnávať právo osobného užívania pozemkov k vlastníckemu
právu, nakoľko tieto existovali popri sebe ako dve rozdielne vecné práva. Predmetné pozemky boli

v socialistickom spoločenskom vlastníctve, zatiaľ čo k nim bolo zriadené právo osobného užívania v
prospech I. A., ktorá preto ani nemohla byť v dobrej viere, že je ich vlastníčkou, ale bola v dobrej
viere, že na základe rozhodnutia o pridelení, platného a účinného právneho titulu (dohody o zriadení
práva osobného užívania) a riadneho a včasného zaplatenia kúpnej ceny, má právo tieto pozemky
osobne užívať. Dali do pozornosti, že držby práva osobného užívania sa I. A. mohla v súlade s § 198

ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v rozhodnom čase) oprávnene ujať už po zriadení
tohto práva (nie až po jeho vzniku). Hlavným argumentom o oprávnenosti držby práva osobného
užívania poručiteľkou je, že mala platný právny titul k pozemkom, ktorým bolo rozhodnutie o pridelení
predmetných pozemkov do osobného užívania, v nadväznosti na ktoré bola uzavretá dohoda o zriadení
práva osobného užívania a zaplatenie kúpnej ceny; I. A. teda držala predmetné pozemky na základe

platného právneho titulu a zaplatenej kúpnej ceny. Na základe rozhodnutia o pridelení predmetných
pozemkov do osobného užívania, uzavretia dohody o zriadení práva osobného užívania a zaplatenia
kúpnej ceny mohla I. A. alebo Obvodný národný výbor Bratislava 3 podať kedykoľvek návrh štátnemu
notárstvu na registrovanie predmetnej dohody, ktorej by bolo vyhovené, vzhľadom na splnenie všetkých
hmotnoprávnych podmienok. Aktívne legitimovaní na podanie návrhu na registráciu dohody boli obaja

účastníci, pričom ani z predmetnej dohody nevyplýva, ktorý z nich má túto povinnosť a ako vyplynulo z
listu I. A. zo dňa 21.7.1987 (ďalej tiež „žiadosť o registráciu z roku 1987“), poručiteľka žila v tom, že je
povinnosťou Obvodného národného výboru Bratislava 3 dať dohodu zaregistrovať, keď túto informáciu
jej v zmysle uvedenej žiadosti dokonca poskytlo Štátne notárstvo Bratislava III v roku 1987.

33. Zdôraznili, že v prípade I. A. išlo o prvotné (originárne) zriadenie práva osobného užívania k
predmetným pozemkom, ktoré boli dovtedy právne voľné, tzn. I. A. boli ako prvej a zároveň poslednej
pridelené do osobného užívania rozhodnutím o pridelení a uzavretím dohody o zriadení práva osobného
užívania, preto mohla byť oprávnene presvedčená, že pozemky užíva na základe práva osobného
užívania, a že ich faktickým užívaním nikomu inému neoprávnene nezasahuje do vlastníckeho alebo

užívacieho práva. Za kľúčové označili, že v zmysle § 198 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení
účinnom v rozhodnom čase), podľa ktorého „právo osobného užívania pozemkov slúži na to, aby si
občania na pozemkoch, ku ktorým sa právo zriadi, mohli vystavať rodinný domček, rekreačnú chatu
alebo garáž alebo zriadiť záhradku; toto právo možno zriadiť aj k pozemkom, na ktorých sú už tieto
stavby vystavané alebo záhradky zriadené.“, bez najmenších pochybností vyplýva, že občan sa mohol

podľazákonaoprávneneujaťdržbypozemkuužpozriadeníprávaosobnéhoužívaniaktomutopozemku
za účelom výstavby, keď aj súd prvej inštancie (ods. 18.1. napadnutého rozsudku) pre uchopenie držby
považoval za podstatný právny titul, t. j. zriadenie tohto práva, nie až jeho vznik. Dodali, že ak by
bola držba pozemku oprávnená až momentom vzniku práva osobného užívania, potom by Občianskyzákonník musel ustanovovať, že právo osobného užívania pozemkov slúži na to, aby si občania na
pozemkoch, ku ktorým právo „vznikne“, mohli vystavať..., preto nesúhlasili s tvrdením žalovaného, že
poručiteľka bola neoprávnenou držiteľkou práva osobného užívania predmetných pozemkov v čase

medzi zriadením tohto práva a jeho vznikom.

34. Sumarizujúc uviedli, že oprávnenosť držby práva osobného užívania I. A. k predmetným pozemkom
vyplýva aj z ďalších početných dôkazov a skutočností (uvedených aj v napadnutom rozsudku), a to:
(i) z existencie právneho titulu pre uchopenie držby predmetných pozemkov,

(ii) zo zaplatenej úhrady za zriadenie práva osobného užívania,
(iii) z realizácie dohody o zriadení práva osobného užívania v nej predpokladaným spôsobom
(postavením rodinného domu a zriadením záhrady),
(iv) z vedomosti orgánov štátnej správy o realizácii daného práva osobného užívania: zriadenú stavbu
považovali za oprávnenú, keďže povolili I. A. trvalé užívanie, pridelili jej popisné a orientačné číslo a
riadne ju zapísali ako vlastníčku domu na príslušný list vlastníctva,

(v) zo skutočnosti, že I. A. nebola nikdy rušená zo strany štátnych orgánov, verejnej moci alebo
akýchkoľvek iných tretích osôb v užívaní predmetných pozemkov,
(vi) z absencie okolnosti, so zreteľom na ktorú by I. A. mohla nadobudnúť dôvodnú pochybnosť
o tom, že predmetné pozemky užíva oprávnene (keď podľa § 198 ods. 1 Občianskeho zákonníka
užívala predmetné pozemky oprávnene tým, že mala platne zriadené právo osobného užívania k týmto

pozemkom),
(vii) z výpisu z evidencie nehnuteľností zo dňa 17.8.1987 potvrdzujúceho, že vtedajšie orgány štátnej
správy považovali I. A. za skutočného a oprávneného užívateľa (držiteľa) predmetných pozemkov.

35. K už uvedenému žalobkyne doplnili ďalšie skutočnosti, z ktorých mali za rovnako zrejmé, že držba

predmetného práva I. A. bola oprávnená, a to:
(i) v prospech I. A. bolo prvotne zriadené právo osobného užívania pozemkov.
(ii) v zmysle § 62 zákona č. 95/1963 Zb. (notársky poriadok), boli na iniciovanie konania o registrácii
zmlúv aktívne legitimovaní obaja účastníci zmluvy,
(iii) dohoda o zriadení práva osobného užívania neurčovala povinnosť podať návrh na jej registráciu

práve I. A., iba povinnosť registrácie u štátneho notárstva bez špecifikácie, ktorá zo strán má túto
povinnosť, pričom z ďalších dôkazov vyplynulo, že I. A. bola na Štátnom notárstve Bratislava III
poskytnutáinformácia,žetútopovinnosťmalObvodnýnárodnývýborBratislava3,pretomohlalegitímne
predpokladať, že o registráciu dohody sa postará Obvodný národný výbor Bratislava 3 ako jedna zo
zmluvných strán, ktorá je navyše správnym orgánom so znalosťou a skúsenosťami týchto procesov,

(iv)zlistuI.A.zodňa22.7.1987vyplynulo,ženebolanedbanliváohľadomsvojichpráv,aleprávenaopak,
o svoje právo osobného užívania k predmetným pozemkom sa starala a snažila sa náležite dosiahnuť
jeho registráciu,
(v) I.A.podalažiadosťouoregistráciunasprávnyorgánkvalifikovanépodanie,pričomObvodnýnárodný
výbor Bratislava 3 bol v súlade s § 20 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní povinný postúpiť

túto žiadosť príslušnému orgánu - Štátnemu notárstvu, prípadne (ako jeden z aktívne legitimovaných
účastníkov) mohol sám iniciovať konanie o registrácii dohody, teda ak by postupoval zákonne, dohoda
o zriadení práva osobného užívania by bola náležite zaregistrovaná,
(vi) z obsahu žiadosti o registráciu (tretí odsek) vyplynulo, že I. A. bola na Štátnom notárstve Bratislava
III, kde dostala informáciu, že odbor finančný Obvodného národného výboru Bratislava 3 - Vinohrady

bol povinný zaregistrovať zriadenie práva osobného užívania pozemku. Keďže tento úkon neurobil, mal
svoju povinnosť splniť dodatočne. Uviedla pritom, že ide o dodatočné napravenie chyby. Z uvedeného
mali za zrejmé, že nielen podľa I. A., ale aj podľa Štátneho notárstva Bratislava III mal registráciu dohody
o zriadení práva osobného užívania iniciovať Obvodný národný výbor Bratislava 3. Zároveň, ak by
Štátne notárstvo Bratislava III postupovalo v súlade s § 4 ods. 2 notárskeho poriadku, v zmysle ktorého

„[v]o veciach súvisiacich s jeho činnosťou štátne notárstvo poskytuje občanom a organizáciám právne
poučenie a dbá o to, aby nikto neutrpel ujmu pre nedostatok právnych znalostí“, bolo jeho povinnosťou
poučiťI.A.,žeajonasama,akojednazúčastníkovzmluvy,môžepodaťnávrhnakonanieojejregistrácii,
preto ak by Štátne notárstvo Bratislava III postupoval zákonne, dohoda o zriadení práva osobného
užívania by bola náležite zaregistrovaná.

36. Zároveň žalobkyne poukázali, že uznesenie Najvyššieho súdu SR, na ktorého právnych záveroch
založil žalovaný odvolanie v prejednávanej veci bolo už neskoršou judikatúrou Ústavného súdu SR a
nadväzujúcou judikatúrou Najvyššieho súdu SR prekonané a navyše sa týka inej skutkovej a právnejsituácie. Dali pritom do pozornosti právne závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS
484/2015,zodňa14.11.2018,zktorýchvyplýva,ževýklad,oktorýsaopieražalovanývosvojomodvolaní
(Ústavný súd SR tu explicitne cituje okrem iného aj uznesenie Najvyššieho súdu SR R 73/2015) porušuje

základné právo na ochranu vlastníctva podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a Čl. 11 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd spolu so základným právom na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zdôraznili, že s nálezom Ústavného súdu SR sa následne stotožnil aj Najvyšší súd SR, ktorý vyššie
citovaný právny názor prebral do svojej aktuálnej judikatúry (uznesenie sp. zn. 5Cdo/210/2019, ako aj

rozsudky sp. zn. 7Cdo/108/2020 a sp. zn. 7Cdo/127/2021, preto právny názor žalovaného v odvolaní je
nesprávnyadomáhasatakrozhodnutiavrozporesustálenourozhodovacoupraxounajvyššíchsúdnych
autorít, t. j. v rozpore s Čl. 2 ods. 2 Základných princípov C. s. p..

37. Nad rámec uvedených dôvodov boli názoru, že právny záver žalovaného nemôže byť správny aj
preto, že je zásadne formalistický a žiadnym spôsobom neprihliada na konkrétne okolnosti obdobia,

na ktoré má byť aplikovaný, keď mali za nemysliteľné, aby sa na adresátov práva v 60. až 90.
rokoch minulého storočia kládli rovnaké alebo obdobné požiadavky z hľadiska ich informovanosti a
znalosti práva ako na dnešných adresátov práva, keďže najmä do roku 1989 bol prístup k informáciám
vrátane právnych predpisov významne obmedzený. Podporne pritom poukázali aj na právne povedomie
vtedajšíchpracovníkovorgánovverejnejmoci(ŠtátnehonotárstvaBratislavaIIIaObvodnéhonárodného

výboru Bratislava 3), ktorí v roku 1987 nevedeli I. A. poradiť zákonný a správny postup pri registrácii
práva osobného užívania k pozemkom a sami v konaní o jej žiadosti o registráciu dohody postupovali
nezákonne. Zároveň poukázali na rozdielne skutkové a právne okolnosti vyplývajúce zo žalovaným
označeného uznesenia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa týka výlučne vydržania (a teda nie transformácie
oprávnenej držby práva osobného užívania) a prevodu práva, zatiaľ čo v prípade I. A. ide o prvotné

zriadenie práva, čo predstavuje zásadný rozdiel. Poukázali tiež na to, že ak by mala byť I. A.
„neoprávneným držiteľom“, musel by zároveň existovať „oprávnený“ držiteľ toho istého práva (kým
neoprávnená držba môže vždy existovať iba na úkor konkrétneho oprávneného držiteľa, oprávnená
držba existuje samostatne bez dopadu na iné osoby), avšak podľa § 199 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a v nadväznosti na skutočnosť, že na predmetných pozemkoch bola povolená výstavba rodinného

domu, nemohol byť oprávneným držiteľom práva osobného užívania ani štát. Za ďalší podstatný rozdiel
označili aj skutočnosť, že z uvedeného uznesenia Najvyššieho súd SR nie je vôbec zrejmé, či existovali
aj konkrétne dôkazy a skutočnosti, ktoré by podporovali záver o dobromyseľnosti kupujúceho, preto
argumentáciu žalovaného primárne založenú na záveroch tohto uznesenia považovali za nesprávnu a
neopodstatnenú.

38. Dodali, že súd prvej inštancie sa náležite vyrovnal so všetkými dôkazmi a presvedčivo zdôvodnil z
akých dôvodov považuje držbu práva osobného užívania I. A. za oprávnenú, pričom nemal povinnosť
dospieť na základe vykonaných dôkazov k rovnakým právnym záverom ako tvrdí jedna zo strán
sporu, ani tieto dôkazy rovnako hodnotiť. Mali tiež za to, že list poručiteľky zo dňa 27.4.1992 bol

právne bezvýznamný z dôvodu, že v čase spísania daného listu už bola vlastníčkou predmetných
pozemkov na základe transformácie jej oprávnenej držby práva osobného užívania na vlastnícke
právo k 1.1.1992. Navyše tento list, rovnako ako predchádzajúci list z roku 1987, nemenil nič na
oprávnenosti držby práva osobného užívania menovanou. List zo dňa 21.7.1987 súd prvej inštancie
náležite vyhodnotil v rámci záveru, či došlo k registrácii dohody o zriadení práva osobného užívania,

keď pre posúdenie oprávnenosti držby práva osobného užívania bol právne irelevantný, nakoľko súd
prvej inštancie považoval držbu pozemku v časovom období od okamihu uzavretia dohody o zriadení
práva osobného užívania a zaplatenia úhrady za toto zriadenie až do okamihu vydania rozhodnutia
štátneho notárstva o registrácii tejto dohody (ktoré sa napokon neudialo) za oprávnenú (ods. 17.3.
napadnutého rozsudku). Daný list nijako neovplyvnil kvalitu držby práva osobného užívania menovanej,

nakoľko podaním žiadosti o registráciu sa držba práva nemohla zmeniť na neoprávnenú, keďže stále
disponovala platným nadobúdacím titulom k pozemkom, kúpna cena bola riadne zaplatená, nikto iný
právo osobného užívania k týmto pozemkom nemal a bola stále oprávnená podať žiadosť o registráciu
tohto práva, čo predmetným listom aj urobila, pričom k registrácii nedošlo len nezákonným postupom
Štátneho notárstva Bratislava III a Obvodného národného výboru Bratislava 3. Neobstojí tak tvrdenie

žalovaného, že nemohla byť oprávnenou držiteľkou práva osobného užívania z dôvodu, že sa ako
aktívnelegitimovanásnažiladaťzaregistrovaťdohoduozriadeníprávaosobnéhoužívania,keďvzmysle
záverusúduprvejinštancie(ods.17.3napadnutéhorozsudku)poručiteľkamohlakedykoľvekpouzavretí
dohody a zaplatení úhrady v určenej výške túto dohodu predložiť štátnemu notárstvu na registráciu, čímby jej dovtedajšia oprávnená držba práva osobného užívania nadobudla zároveň kvalitu práva osobného
užívania týchto pozemkov.

39. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že tvrdenie žalobkýň o tom, že pracovníci Štátneho notárstva
Bratislava III a Obvodného národného výboru Bratislava 3 nevedeli poradiť I. A. zákonný a správny
postup pri registrácii jej zriadeného práva osobného užívania k pozemkom a sami v konaní postupovali
nezákonne považuje za nepodloženú konštrukciu žalobkýň, keď skutočnosť, že I. A. v liste zo dňa
22.7.1987 uviedla, že na Štátnom notárstve Bratislava III jej poradili postupovať tak, aby podala žiadosť

o registráciu na Obvodný národný výbor Bratislava 3 neznamená, že na uvedenom notárstve nebola
informovaná aj o možnosti, aby si podala žiadosť o registráciu dohody o zriadení práva osobného
užívania aj ona sama. Zotrval na námietke nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd
prvej inštancie opomenul skutočnosť, že zákonodarca v prechodných ustanoveniach Občianskeho
zákonníka myslel aj na prípady, keď bola uzatvorená dohoda o osobnom užívaní pozemku, avšak nebola
registrovaná štátnym notárstvom a takéto situácie upravil v § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ktorý

bol prijatý zákonom č. 509/1991 Zb., účinným od 1.1.1992. Mal za to, že I. A. mala vedomosť aj v roku
1987, aj v roku 1992, že dohoda o osobnom užívaní pozemku nebola registrovaná a mala tak možnosť
„zhojiť“ uvedený stav v zmysle § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Keďže tak neurobila a svoje
právo na uzatvorenie kúpnej zmluvy neuplatnila, toto právo jej zaniklo, keďže v § 872 ods. 5 uvedená
jednoročná lehota je prekluzívna, pričom z uvedeného ustanovenia vyplýva, že zákon nepredpokladal a

neumožňoval prechod vlastníckeho práva priamo zo zákona v prípadoch, ak dohoda o osobnom užívaní
pozemku nebola registrovaná.

40. Žalobkyne 1/ až 3/ v odvolacej duplike ako nepodložené a logike odporujúce odmietli tvrdenie
žalovaného, že by I. A. mala byť poučená na štátnom notárstve aj o možnosti, aby si podala žiadosť o

registráciu dohody sama. S poukazom na preukázané skutočnosti ohľadom podania a obsahu žiadosti
o registráciu zo dňa 22.7.1987 dôvodili, že by nedávalo logický zmysel, ak by štátne notárstvo na jednej
strane informovalo I. A. o tom, že zriadenie práva osobného užívania bol povinný zaregistrovať Obvodný
národný výbor Bratislava 3 a nie ona a na druhej strane by jej bolo povedané, že toto právo môže dať
zaregistrovať aj ona sama. Predmetná žiadosť preukázala, že I. A. bola na štátnom notárstve nesprávne

informovaná, avšak žalovaný svoje tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal a nijako sa ani nevyjadril k
nezákonnému a nesprávnemu postupu Obvodného výboru Bratislava 3. Žalovaný argumentoval jedine
tým, že I. A. neuhradila notársky poplatok za registráciu dohody, avšak ignoroval nimi predložený sumár
okolností preukazujúcich, že I. A. bola oprávnenou držiteľkou práva osobného užívania k predmetným
pozemkom.

41. Dali do pozornosti uznesenie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 21C/209/2012, zo dňa 19.10.
2016, ktorým bolo zastavené konanie vo veci žalobcu proti žalovaným: Hlavné mesto Slovenskej
republiky a spol. na základe späťvzatia žaloby v celom rozsahu z dôvodu, že medzi stranami došlo
k uzavretiu mimosúdnej dohody, ktorej predmetom bol bezodplatný prevod sporných pozemkov na

žalobcu. Z uvedeného uznesenia mali za zrejmé, že žalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo k
pozemkom z dohody o zriadení práva osobného užívania stavebného pozemku, ktoré sa od 1.1.1992
zmenilo na vlastnícke právo fyzickej osoby, avšak žalobca zistil, že na liste vlastníctva bolo ako
vlastník uvedené Hlavné mesto Slovenskej republiky. Ani v uvedenej veci nedošlo k registrácii dohody
o zriadení práva osobného užívania, avšak žalovaný zaujal odlišný prístup ako v prejednávanej veci a

transformáciu práva osobného užívania pozemkov na vlastnícke právo uznal a bezodplatne previedol
predmetnépozemkynažalobcu,keďkonkrétneokolnostivyplývajúznávrhunauzatvoreniemimosúdnej
dohody k predmetným pozemkom v prospech žalobcu a sú takmer úplne totožné so skutkovými
okolnosťami prejednávanej veci. Zdôraznili, že I. A. sa preukázateľne domáhala registrácie dohody o
zriadení práva osobného užívania, v nadväznosti na čo jej bol vydaný evidenčný list, ktorý uvádzal

ako užívateľov predmetných pozemkov I. A.J. a jej manžela. Ak v skutočnosti nedošlo k registrácii
tohto jej práva, dôvodom bol postup orgánov verejnej moci pri vybavovaní jej žiadosti. Dodali, že z
návrhu mimosúdnej dohody je tiež zrejmé, že podľa predbežného názoru súdu sa platne zriadené
právo osobného užívania žalobcu pretransformovalo na vlastníctvo, a to aj napriek chýbajúcej registrácii
dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku.

42. Poukázali tiež na rozsudok bývalého Obvodného súdu Bratislava 3, sp. zn. 10C/8/78, zo
dňa 4.4.1985 (ďalej len „rozsudok Obvodného súdu Bratislava 3“), ktorým došlo k vyporiadaniu
bezpodielového spoluvlastníctva manželov a kde mal súd za preukázané, že do bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov patrilo užívacie právo k stavebnému pozemku na základe: (i) rozhodnutia
finančného odboru Obvodného národného výboru Bratislava-Rača o pridelení pozemku do osobného
užívania, (ii) uzavretia dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku a (iii) zaplatenia úhrady

(kúpnej ceny), keď tieto okolnosti naplnila aj I. A., pričom žalovaný neustálym odvolávaním sa na
nepreukázanie registrácie dohody o zriadení práva osobného užívania kladie na I. A. väčšie požiadavky,
ako kládli na osobných užívateľov pozemkov vtedajšie súdne orgány a zaobchádza s menovanou
odlišne, než so žalobcom v uvedenej veci, ktorý sa nachádzal v obdobnom postavení. Sumarizujúc
uviedli, že vtedajšie správne orgány a ani súdy nevyžadovali striktne registráciu dohody, práve naopak.

Boli presvedčené, že aj z týchto dôvodov Najvyšší súd ČR a Ústavný súd ČR za existencie rovnakej
právnej úpravy judikovali, že aj oprávnený držiteľ práva osobného užívania pozemku mal k 1.1.1992
rovnaké práva ako osobný užívateľ pozemku.

43. Nesúhlasili s tvrdeniami žalovaného v súvislosti s § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka, keď
boli názoru, že na oprávnených držiteľov práva osobného užívania, ktorí požívali rovnaké práva

ako osobní užívatelia, vrátane I. A. ako oprávnenej držiteľky tohto práva, sa predmetné ustanovenie
nemohlo vzťahovať. Dôvodili, že prechodné ustanovenie § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka
predstavujedeliacučiarumedzi(i)oprávnenýmidržiteľmiprávaosobnéhoužívania,ktorýmsak1.1.1992
pretransformovalo právo osobného užívania na vlastnícke právo a (ii) tými, ktorých proces zriadenia
a vzniku práva osobného užívania prebiehal, pričom ešte nestihli uzavrieť dohodu o zriadení práva

osobného užívania alebo túto dohodu nestihli zaregistrovať, mali teda vedomosť o tom, že ich právo
nemohlo vzniknúť, preto im od 1.1.1992 vzniklo právo na postup podľa tohto ustanovenia. Oponovali
interpretácii žalovaného, že § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje aj na oprávnených
držiteľov práva osobného užívania pozemku, ktorí boli k 1.1.1992 so zreteľom na všetky okolnosti v
dobrej viere, že im toto právo patrí a ktorý zrejme vychádza z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo

dňa 30.5.2019, sp. zn. 3Cdo/203/2017, ktoré však bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.
I.ÚS 115/2020. Skutočnosť, že sa predmetné ustanovenie nevzťahuje na oprávnených držiteľov práva
osobného užívania, ktorí boli k 1.1.1992 v dobrej viere, že im toto právo patrí, je podporená súdnou
praxou Najvyššieho súdu ČR, ktorá bola prebratá aj do právnej doktríny SR, keďže právna úprava
bola totožná, ktorú okolnosť žalobkyne zdôraznili. Dali do pozornosti, že odborná literatúra k § 872

ods. 5 Občianskeho zákonníka odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, zo dňa 23.6.2004, sp. zn.
22Cdo/608/2004, ktorý sa v konkrétnostiach týka posudzovania predmetného ustanovenia a možnosti
vydržania, no jeho závery sú plne aplikovateľné aj na transformáciu oprávnenej držby práva osobného
užívania na vlastnícke právo, pričom česká súdna prax aj slovenská právna doktrína jednoznačne
potvrdzujú, že oprávnení držitelia práva osobného užívania pozemku sa transformáciou tejto držby stali

k 1.1.1992 vlastníkmi pozemku.

44. Poukázali aj na závery odbornej literatúry, z ktorých vyplynulo, že k transformácii užívateľského
práva na vlastnícke došlo nielen u užívateľov s platným právnym titulom, ale podľa názoru súdnej
praxe i v prípade domnelých užívateľov (t. j. u užívateľov, kde existovala právna skutočnosť, na základe

ktorej užívací vzťah vznikol, ale z nejakého dôvodu nebol tento dôvod validný). Oprávnený držiteľ práva
osobného užívania pozemku mal k 1.1.1992 rovnaké práva ako osobný užívateľ pozemku; preto sa
jeho právo k uvedenému dátumu zmenilo podľa § 872 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka na
vlastnícke právo, ktorý záver vyplynul aj z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo/1529/2004,
ktorý bol publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod Rc 72/2006. Na podporu vznesenej

argumentácie dali do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.12.2006, sp. zn.
22Cdo/2550/2006 a nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS 114/04, keď dôvodili, že zo všetkých týchto
rozhodnutí najvyšších súdnych autorít a rovnako aj z právnej doktríny vyplýva nepochybný záver, že
oprávnený držiteľ práva osobného užívania pozemku sa k 1.1.1992 stal vlastníkom tohto pozemku,
pričom I. A. bola k 1.1.1992 vzhľadom na všetky skutkové a právne okolnosti v dobrej viere, že jej

právo osobného užívania patrí. Opakovane uviedli skutočnosti svedčiace o oprávnenosti držby práva
osobného užívania I. A. a zdôraznili, že po žiadosti o registráciu dohody zo dňa 21.7.1987, bol dňa
17.8.1987 Správou geodézie a kartografie pre I. A. vyhotovený výpis z evidencie nehnuteľností, v ktorom
sú predmetné pozemky zapísané na meno užívateľa I. A. T. P. A., na základe čoho mohla menovaná
legitímne nadobudnúť presvedčenie, že Obvodný národný výbor Bratislava 3 jej žiadosti o registráciu

vyhovel a dal dohodu o zriadení práva osobného užívania zaregistrovať na Štátnom notárstve. Ak k
registrácii dohody nedošlo, stalo sa to v dôsledku nesprávneho postupu príslušných orgánov. Pozornosť
upriamili na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2121/2008, v zmysle ktorého pri posudzovaní
ospravedlniteľnosti omylu je potrebné prihliadnuť k tomu, kým bol omyl vyvolaný. Ak bol vyvolanýštátnym orgánom, ospravedlniteľnosť takto vyvolaného omylu sa bude posudzovať zhovievavejšie, než
iné prípady omylu.

45. Doplnili, že I. A. na základe už uvedených skutočností a najmä výpisu z evidencie nehnuteľností z
roku 1987 nadobudla dôvodné presvedčenie, že na základe jej žiadosti o registráciu bolo skutočne jej
právo osobného užívania zaregistrované v evidencii nehnuteľností. Následne až z listu zo dňa 27.4.1992
vyplynulo, že zistila, že toto právo nebolo zaregistrované, a preto žiadala o jeho dodatočnú registráciu.
Uvedený sled odôvodňuje záver, že I. A. bola k 1.1.1992 v dobrej viere, že jej právo osobného užívania

patrí, tzn. bola oprávnenou držiteľkou práva osobného užívania predmetných pozemkov, ktoré sa jej
k tomuto dátumu, t. j. 1.1.1992, transformovalo na vlastnícke právo. Vzhľadom na postup menovanej
aj absencia skoršej žiadosti o dodatočnú registráciu práva osobného užívania predmetných pozemkov
podporne dokazuje, že k 1.1.1992 bola v dobrej viere, že jej právo osobného užívania patrí. K odvolacej
duplike pripojili uznesenie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 21C/209/2012, zo dňa 19.10.2016,
návrh na uzatvorenie mimosúdnej dohody k pozemkom v katastrálnom území J., parcela č. XXXX/X

ako materiál na rokovanie Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR dňa 29.-30.6.2016, žalobu
vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21C/209/2012, vyjadrenie mestskej časti
Bratislava - Rača v danej veci zo dňa 16.3.2016, Dohodu o zriadení práva osobného užívania s D.. Š.
F. a manželkou zo dňa 14.12.1971, rozhodnutie o pridelení pozemku zo dňa 14.12.1971, rozhodnutie
o povolení stavby zo dňa 14.12.1971, rozsudok Obvodného súdu Bratislava 3 sp. zn. 10C/8/78, zo dňa

4.4.1985, podklady z Okresného úradu Bratislava zo dňa 9.3.2016 k veci pod sp. zn. 21C/209/2012,
návrh dohody o urovnaní sporu zo dňa 22.4.2016, fotodokumentáciu a rozsudky Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 31Cdo/1529/2004 a sp. zn. 22Cdo/2121/2008.

46. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1

C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C.
s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.5.2025 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).

47. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

48. Pretože sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
konštatuje správnosť jeho dôvodov. Vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalovaného
namietajúceho, že nevzniklo právo osobného užívania právnej predchodkyne žalobkýň, ako aj absenciu
dobromyseľnosti držby menovanej odvolací súd podotýka, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú

argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k
vyhoveniu žalobe.

49. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení

strán konania. S argumentami strán konania sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
podrobne vysporiadal, uviedol prečo na ne neprihliadol a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na
všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, objasňujúce skutkový a právny
základ rozhodnutia.

50. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie v nadväznosti na odvolaciu
argumentáciu žalovaného odvolací súd konštatuje, že odvolateľ svoju argumentáciu vo vzťahu k
namietanej dobromyseľnosti právnej predchodkyne žalobkýň, a teda k záveru súdu prvej inštancie,
že I. A. bola oprávnenou držiteľkou práva osobného užívania pozemku, založil na právnych záveroch
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), podmieňujúceho možnosť

konštatovania dobromyseľnosti držby existenciou perfektného právneho titulu (konkrétne registráciou
zmluvy o prevode pozemkov štátnym notárstvom, keďže v danom čase zákon takúto registráciu
vyžadoval).51. Odvolací súd však konštatuje, že judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri
nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (nález
Ústavného súdu ČR zo dňa 20.6.2007, sp. zn.

III. ÚS 117/07). Nemožno preto zotrvať na uvedených právnych záveroch, keďže tieto boli prekonané
rozsudkom veľkého senátu Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.5.2024, sp. zn. 1VCdo/1/2024, ktorý bol
publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2024 pod č. 15.

52. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2024 tak predstavuje už ustálenú súdnu prax

najvyšších súdnych autorít v zmysle Čl. 2 ods. 2 Základných princípov C. s. p., rozhodovanie v súlade s
ktorou je základom princípu právnej istoty, pričom v zmysle jeho právnej vety je právny titul len jedným z
dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely
vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal
poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie
alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

53. Hoci možno prisvedčiť žalovanému, že právnej predchodkyni žalobkýň I. A. nevzniklo právo
osobného užívania, nakoľko dohoda o zriadení tohto práva zo dňa 19.11.1966 nebola zaregistrovaná
na štátnom notárstve tak, ako to vyžadoval v tom čase účinný § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka (čo
konštatoval aj súd prvej inštancie), neexistencia právne perfektného právneho titulu neznamenala, že I.

A. nebola oprávnenou držiteľkou práva osobného užívania predmetných pozemkov.

54. S poukazom aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo/1529/2004 a
sp. zn. 22Cdo/2550/2006, ktorých závery sú vzhľadom na totožnosť rozhodujúcej právnej úpravy
aplikovateľné aj na prejednávanú vec, pre vznik vlastníckeho práva transformáciou práva osobného

užívania (nie však vydržaním so započítaním držby práva osobného užívania) je rozhodujúce, či právna
predchodkyňa žalobkýň bola so zreteľom ku všetkým okolnostiam napriek neperfektnému právnemu
titulu v dobrej viere, že jej toto právo prináleží a teda bola oprávnenou držiteľkou práva osobného
užívania.

55. Odvolací súd má za to, že napriek skutočnosti, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1VCdo/1/2024 sa skutkovo týka vydržania vlastníckeho práva, jeho závery s ohľadom na komplexnosť
posúdenia je možné aplikovať aj na držbu práva osobného užívania, kedy pre vyhodnotenie, či bola I. A.
dobromyseľnou držiteľkou je potrebné posúdenie všetkých okolností, za ktorých bolo právo osobného
užívania daných pozemkov zriadené a za ktorých tieto pozemky menovaná užívala.

56. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu vyplynulo, že v prípade I. A. išlo o prvotné
pridelenie pozemku v tom čase v socialistickom vlastníctve (rozhodnutie o pridelení pozemkov zo dňa
20.10.1966, dohoda o zriadení práva osobného užívania zo dňa 19.11.1966), teda menovaná mohla
mať dôvodne za to, že svojím užívaním daných pozemkov nikomu nezasahuje do vlastníckeho alebo

užívacieho práva a preukázateľne zaplatila aj úhradu za zriadenie práva osobného užívania; do užívania
pozemkov teda nevstúpila bez existencie právneho titulu, hoci nebol právne perfektný.

57. Zriadené právo osobného užívania zároveň realizovala v zmysle § 198 ods. 1 Občianskeho
zákonníka výstavbou rodinného domu, čo akceptovali orgány verejnej moci pridelením popisného a

orientačného čísla (rozhodnutie Národného výboru hlavného mesta
č. j. 12589/1968) a povolením trvalého užívania (povolenie Obvodného národného výboru Bratislava 3
- Vinohrady č. Výst.2228/1968/327/Ký, zo dňa 20.12.1968), keď v konaní nebolo preukázané, že by I.
A. bola v užívaní predmetných pozemkov rušená či už zo strany štátnych orgánov, verejnej moci alebo
iných osôb.

58. Konkludujúc uvedené, aj s poukazom na textáciu § 198 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúceho
účel využitia pozemkov, na ktoré sa právo osobného užívania zriaďovalo (keď „zriadenie“ práva
osobného užívania bolo naplnené už uzavretím dohody o zriadení práva osobného užívania pozemkov
zo dňa 19.11.1966 a úhradou určenej sumy), ako aj na skutočnosť, že ani v danej dohode nebolo

určené, kto z účastníkov dohody má podať návrh na registráciu a na zrejmý a nevyhnutný časový
rozostup jednotlivých úkonov potrebných na zriadenie a následný vznik práva osobného užívania (ods.
14.1. a 14.2. napadnutého rozhodnutia), aj napriek nepreukázaniu skutočnosti, že by I. A. zaplatila
notársky poplatok za registráciu odvolací súd v zhode s argumentáciou súdu prvej inštancie (ods. 17.3.napadnutého rozhodnutia) dospel k záveru, že I. A. bola od uzavretia dohody o zriadení práva osobného
užívania a zaplatenia úhrady za toto zriadenie oprávnenou držiteľkou práva osobného užívania k
predmetným pozemkom, dobromyseľnou so zreteľom na okolnosti prejednávanej veci pri vzniku, aj

počas trvania držby a požívajúcou teda rovnaké práva ako osobný užívateľ pozemku, pričom v zmysle §
872 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uvedené právo menovanej zmenilo k 1.1.1992 ex lege na právo
vlastnícke.

59. Na závere o dobromyseľnosti menovanej nemení nič ani žalovaným zdôrazňovaná skutočnosť, že

žiadosťou zo dňa 22.7.1987 sa I. A. domáhala registrácie dohody zo dňa 19.11.1966, keď sama v
predmetnej žiadosti uviedla, že žila v dobrej viere, že Obvodný národný výbor Bratislava 3 - Vinohrady
dá zriadenie práva užívania pozemku zaregistrovať, pretože v zmysle informácie získanej na Štátnom
notárstve Bratislava III to bola povinnosť práve uvedeného úradu a nie jej. Navyše odvolací súd
zdôrazňuje skutočnosť, ktorá v konaní nebola sporná, že vo výpise z evidencie nehnuteľností zo dňa
17.8.1987, teda krátko po podaní predmetnej žiadosti o registráciu, boli menovaná spolu s manželom

už vedení ako užívatelia predmetných pozemkov, na základe čoho sa právna predchodkyňa žalobkýň
mohla legitímne domnievať, že jej právo osobného užívania k pozemkom bolo riadne zaregistrované.
Odvolací súd dodáva, že nakoľko sa k 1.1.1992 právo I. A. zmenilo na právo vlastnícke, skutočnosť,
že dňa 27.4.1992 opätovne žiadala príslušný správny orgán o dodatočnú registráciu, je pre posúdenie
veci právne irelevantná.

60. Taktiež ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaného o potrebe aplikácie § 872 ods.
5 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predo dňom účinnosti tohto zákona vzniklo občanovi právo,
aby s ním bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemku, ale do účinnosti tohto zákona už k dohode
nedošlo, prípadne nebola ešte zaregistrovaná právoplatným rozhodnutím štátneho notárstva, vzniklo

oprávnenému právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktorého sa týkalo rozhodnutie o pridelení
pozemku do osobného užívania. Ak však oprávnený neuplatnil svoje právo do jedného roka od účinnosti
tohto zákona (novelizácia Občianskeho zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 1.1.1992),
právo zaniklo. Ak k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo, nebolo dotknuté právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka).

61. Predmetné ustanovenie sa teda vzťahovalo na osoby, ktoré už mali právo, aby s nimi bola
uzavretá dohoda o osobnom užívaní, ale do 1.1.1992 s nimi uzavretá nebola, resp. nebola právoplatne
zaregistrovaná štátnym notárstvom, pričom tieto osoby mali právo uzavrieť kúpnu zmluvu k danému
pozemku limitované však prekluzívnou lehotou 1 roka od účinnosti tohto zákona; išlo teda o osoby, ktoré

nemali dobrú vieru, že im právo osobného užívania pozemku náleží.

62. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne
právne posúdil, keď v prejednávanej veci aplikoval § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel aj k
správnemu záveru o tom, že I. A. bola v čase svojej smrti vlastníčkou predmetných pozemkov.

63.Pretožežalovanývpodanomodvolaníneuviedolžiadnerelevantnéskutočnosti,ktorýmibypreukázal
vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vo výroku vecne správny potvrdil.

64. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyniam 1/ až 3/, ktoré mali v odvolacom
konaní plný úspech, priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

65. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).