Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/62/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1203898606
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1203898606.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členiek senátu

JUDr. Michaely Krajčovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v spore žalobcu: B. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom P. XXX/X, P., zastúpený: LEGAL ART, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Palisády 36,
Bratislava, proti žalovaným: 1. Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava,
IČO: 31 320 155, 2. J.. J. S., súdny exekútor, so sídlom T. XX, V. O., zast.: Advokátska kancelária JUDr.
Vlasta Suchanová, s.r.o., so sídlom ul. Podzámska č. 32, Nové Zámky, o zaplatenie 32.904,53 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II zo dňa 12.11.2019, č.k. 11Ccu/1/2013-558, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava

IV pod sp.zn. B2-11Ccu/1/2013, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 11Ccu/1/2013-558 zo dňa
12.11.2019, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B2-11Ccu/1/2013,
v napadnutom výroku I. a III. m e n í tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovanému v 1. rade p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a

odvolacieho konania.

III. Žalovanému v 2. rade p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 12.11.2019, č.k: 11Ccu/1/2013-558 (teraz vec vedená na
Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B2-11Ccu/1/2013) zaviazal žalovaného v 1. a 2. rade zaplatiť
žalobcovi 32.904,53 eur, žalovaného v 1. rade spolu s úrokom z omeškania vo výške

0,03 % za každý deň omeškania zo sumy 32.904,53 eur od 05.05.2002 do zaplatenia a žalovaného v
2. rade spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,03 % za každý deň omeškania zo sumy 32.904,53 eur
od 01.05.2002 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Voči žalovanému
v 1. rade žalobu vo zvyšku zamietol (výrok II.) a žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto
plnenia povinnosť druhého žalovaného (výrok III.).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 19.05.2003
sa pôvodný žalobca spoločnosť SMW, s.r.o., IČO: 25 732 528 domáhal voči žalovaným v 1. a 2. rade
zaplatenia sumy 32.904,53 eur (991.282,- Sk) spolu s úrokmi z omeškania a trovamikonania titulom výťažku z dražby. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením Krajského súdu v Bratislave
č.k. 2K 297/01 zo dňa 02.04.2002 bol na majetok spoločnosti ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o., IČO:
36523275 (ďalej aj ako „úpadca“) vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený

J.. O. D..
Na návrh žalovaného v 1. rade viedol súdny exekútor S.. Bc. J. L., so sídlom exekútorského úradu
v Komárne, proti úpadcovi exekúciu pod č. EX 72/1999 na uspokojenie jeho pohľadávky predajom
hnuteľných vecí. Súdny exekútor spísal hnuteľný majetok, ktorý mal byť predmetom dražby. Zároveň s
touto exekúciou prebiehala aj exekúcia v prospech oprávneného Sociálna poisťovňa, ktorá bola vedená

žalovaným v 2. rade pod č. EX 259/2001. Aj žalovaný v 2. rade spísal hnuteľné veci úpadcu a následne
ich dňa 04.01.2002 vydražil. Výťažok z dražby vo výške 32.904,53 eur však nevydal oprávnenému -
Sociálnej poisťovni, ale ho vydal žalovanému v 1. rade na základe zmluvy o zriadení záložného práva k
hnuteľnej veci č. XX/XXXX/XXX1 zo dňa 27.11.2001, uzavretej medzi žalovaným v 1. rade a úpadcom.
Podľa zistení žalobcu Sociálnej poisťovni, ktorá bola v predmetnej veci oprávneným, žalovaný v 2.
rade nevyplatil nič. Správca konkurznej podstaty úpadcu J.. O. D. žalovaných v 1. a 2. rade vyzval

na plnenie, avšak výťažok z dražby mu nevydali. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
20.11.2002 sp.zn. 2K/297/01-722 bol za správcu konkurznej podstaty úpadcu ustanovený J.. F. L., ktorý
zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2003 postúpil pohľadávku, ktorá je predmetom konania,
na pôvodného žalobcu a postúpenie oznámil žalovaným v 1. a 2. rade.

3. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol platobným rozkazom č.k. 33Rob/871/03 zo dňa 11.06.2003, voči
ktorému podal žalovaný v 1. rade odpor, v ktorom poprel dôvodnosť žalovanej pohľadávky. Poukázal
na to, že dňa 23.03.1999 bol Okresným súdom Nové Zámky poverený Ing. J. L. vykonaním exekúcie
č.k. EX 72/1999 v prospech oprávneného - žalovaného v 1. rade voči povinnému ELEKTROSVIT
SVIETIDLÁ, s.r.o., na podklade exekučného titulu, notárskej zápisnice č. N 76/98, NZ 62/98 zo dňa

12.03.1998 na sumu 11.366.086,78 Sk. Súčasne s exekučným konaním vedeným pod č.k. EX 72/99,
prebiehala exekúcia č.k. EX 259/2001 vedená súdnym exekútorom J.. J. S. v prospech oprávneného
Sociálna poisťovňa. Dňa 02.01.2002 bolo vydané oznámenie o dražbe hnuteľných vecí uskutočňovanej
dňa 04.01.2002 v prospech oprávneného Sociálna poisťovňa. Po vydaní predmetného oznámenia
súdny exekútor zistil, že veci, ktoré sa mali stať predmetom dražby dňa 04.01.2002 boli už spísané

súdnym exekútorom S.. J. L. v prebiehajúcej exekúcii č.k. EX 72/99 vedenej v prospech žalovaného
v 1. rade. S prihliadnutím na ustanovenie § 120 ods. 5 Exekučného poriadku oprávneným z predaja
vecí spísaných v exekučnom konaní vedenom pod č.k. EX 72/99 bol žalovaný v 1. rade. Vydražená
čiastka vo výške 32.904,53 eur bola dňa 08.01.2002 poukázaná na účet žalovaného v 1. rade taktiež
na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľnej veci č. XX/XXXX/XXXX, ktorú uzatvoril dňa

27.11.2001žalovanív1.radeakozáložnýveriteľadlžníkELEKTROSVITSVIETIDLÁ,s.r.o.akozáložca.
Vzhľadom na skutočnosť, že v deň vyhlásenia konkurzu bol hnuteľný majetok úpadcu predaný a výťažok
z dražby rozvrhnutý v prospech oprávnených, nemožno ho zaradiť do konkurznej podstaty. Zmluvou o
postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2003 tak bola na žalobcu postúpená neexistujúca pohľadávka voči
žalovanému v 1. rade. Na základe uvedeného žalovaný v 1. rade žiadal návrh zamietnuť.

4. Žalobca v priebehu konania zotrval na podanej žalobe a poukázal na skutočnosť, že oprávnenie
žalovaného v 2. rade poukázať výťažok z dražby hnuteľných vecí v rámci prebiehajúcej exekúcie
vedenej v prospech oprávneného Sociálna poisťovňa EX 259/2001 žalovanému v 1. rade ako osobe
neoprávnenej nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu účinného v Slovenskej republike. Rovnako z

obsahu exekučných spisov S.. Bc. J. L. sp. zn. EX 72/1999 a žalovaného v 2. rade sp.zn. EX 259/2001
nevyplýva žiadne písomné poverenie, súhlas, uzatvorená písomná dohoda, vzájomná komunikácia
súdnych exekútorov, predmetom ktorej by bolo poukázanie výťažku z predaja hnuteľných vecí na
dražbe konanej v rámci exekúcie žalovaným v 2. rade žalovanému v 1. rade a nie oprávnenému
Sociálnejpoisťovni.Zmluvaozriadenízáložnéhoprávakhnuteľnýmveciamč.XX/XXXX/XXXXvyvoláva

pochybnosti o jej platnom uzatvorení, a to s prihliadnutím na ust. § 47 ods. 1 písmeno b) Exekučného
poriadku platného a účinného v čase exekúcie, ktorým je povinnému daný zákaz nakladať s majetkom
po doručení upovedomenia a rovnako ust. § 117 písmeno b) Exekučného poriadku, ktorým je daný zákaz
nakladať s majetkom spísaným exekútorom. Súpis majetku povinného, ktorý bol predmetom záložnej
zmluvy bol vykonaný dňa 29.03.1999 a teda pred samotným uzatvorením takejto zmluvy. Nakladanie s

majetkom spísaným exekútorom po vydaní upovedomenia bolo učinené v rozpore so zákonom a má za
následok jeho neplatnosť. Je to v rozpore aj so samotnou podstatou záložného práva podľa § 151a vo
vzťahu k exekučnému konaniu. Vzhľadom na viacero exekučných konaní vedených v čase uzatvorenia
zmluvy na majetok povinného možno jednoznačne predpokladať, že uzatvorenie zmluvy o zriadenízáložného práva by malo podliehať súhlasu exekútora S.. L., žalovaného v 2. rade, Sociálnej poisťovne a
ostatných oprávnených. Na vznik záložného práva v tomto prípade neboli splnené podmienky záložného
práva podľa § 151b OZ, a preto sa žalovaný v 1. rade nemohol stať záložným veriteľom. Naviac žalovaný

v 1. rade nebol osobou oprávnenou v exekúcii vedenej žalovaným v 2. rade pod EX 259/2001 a ani
osobou, ktorá preukázala, že na ňu prešlo právo exekučného titulu a o uvedenej zmene nerozhodol
ani súd. Oprávnenou osobou bola Sociálna poisťovňa v súlade s ust. § 37 ods. 1,3, § 38 ods. 1, § 137
ods. 1 Exekučného poriadku a Sociálnej poisťovni mali byť poskytnuté peňažné prostriedky. Výťažok z
dražbyzpredajahnuteľnýchvecívovýške32.904,53eurvrámciexekučnéhokonaniamalbyťvydanýdo

konkurznej podstaty v zmysle § 14 ods. 1, § 14 ods. 1 písmeno f) zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Z uvedených dôvodov žiadal návrhu vyhovieť.

5. Žalovaný v 1. rade v priebehu konania namietal svoju vecnú pasívnu legitimáciu v konaní. Uviedol,
že z exekučného spisu sp. zn. EX 259/2001 vyplýva, že J.. F. L., správca konkurznej podstaty
úpadcu ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. ako postupca postúpil pohľadávku s príslušenstvom len voči

žalovanému v 2. rade J.. J. S. na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2003 na
spoločnosť SMW s.r.o.. Žalovaný v 1. rade sa tak nestal nositeľom subjektívnej povinnosti (záväzku)
vyplývajúcej z hmotného práva. Žalovaný v 1. rade zároveň poukázal na ust. § 61 Exekučného poriadku,
podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní je vylúčené. Namietanie platnosti
záložnej zmluvy zo strany žalobcu nebolo ničím preukázané. V zmysle ustanovení záložnej zmluvy došlo

k platnému vzniku záložného práva k hnuteľným veciam, pričom išlo o ručný záloh, ktorý sa mohol v praxi
uskutočniť viacerými spôsobmi, a to odovzdaním z ruky do ruky alebo odovzdaním dokladov potrebných
na nakladanie. Pokiaľ povinný v exekúcii nakladal s majetkom aj napriek zákazu s nakladaním a to
tak, že predmetný majetok poskytol na zabezpečenie uspokojenia pohľadávky oprávneného VÚB, a.s.
(žalovaného v 1. rade) vymáhanej v exekúcii a cena dosiahnutá dražbou tohto majetku bola použitá

na uspokojenie tejto exekučne vymáhanej pohľadávky oprávneného, potom nie je daný dôvod na
vyvodzovanie neplatnosti takéhoto právneho úkonu.

6. Žalovaný v 2. rade v priebehu konania uviedol, že postupoval v súlade s ustanoveniami Exekučného
poriadku. Rovnako namietol svoju vecnú pasívnu legitimáciu v konaní vzhľadom k tomu, že v tejto veci

mala byť žalovaná Slovenská republika na základe osobitného zákona.

7. Uznesením č. k. 11Ccu/1/2003-185 zo dňa 02.12.2012 súd prvej inštancie pripustil, aby do konania na
miesto pôvodného žalobcu SMW, s.r.o., vstúpil súčasný žalobca B. Q., na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 22.12.2004

8. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej v poradí prvým rozsudkom č.k.: 11Ccu/1/2003-280 zo
dňa 02.06.2015, ktorým žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť voči žalovanému v 1. rade zaplatiť
náhradu trov konania v sume 1.645,00 eur a povinnosť voči žalovanému v 2. rade zaplatiť náhradu trov
konania v sume 237,50 eur. Rozsudok napadol v zákonnej lehote žalobca odvolaním.

9. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 10Co/570/2015-432 zo dňa 11.12.2018
tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10. Po vrátení veci odvolacím súdom, úlohou súdu prvej inštancie bolo vychádzať z platnej právnej

úpravy v rozhodnom čase uzatvorenia spornej záložnej zmluvy a poukázania výťažku z dražby majetku
úpadcu žalovaným v 2. rade žalovanému v 1. rade a vyporiadať sa so všetkými predloženými listinnými
dôkazmi, ktorými žalobca osvedčoval vo veci pasívnu legitimáciu žalovaného v 1. rade a vo vzťahu
k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v 2. rade neprihliadať na jeho obranu v tomto smere v
súlade s dôvodmi uvedenými pod bodom 16. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave

č.k. 14Co/570/2015-432 zo dňa 11.12.2018. Ďalej bolo úlohou súdu prvej inštancie vyporiadať sa s
hmotnoprávnymi tvrdeniami žalobcu, ktorými odôvodňoval nárok správcu konkurznej podstaty úpadcu
na vydanie výťažku z dražby v exekúcii do konkurznej podstaty úpadcu v žalovanej výške, a to solidárne
vo vzťahu k obom žalovaným, ak sú obaja nositeľmi pasívnej legitimácie v spore.

11. Súd prvej inštancie vychádzal z vykonaného dokazovania listinami založenými v súdnom spise, v
spise Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 15Cbi/87/2004, exekútorským spisom sp.zn. EX 259/2001 J..
S., exekútorským spisom sp.zn. EX 72/1999 J.. L., a zistil nasledovný skutkový stav:Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k.15Cbi/87/2004-118 zo dňa 05.04.2007, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 29.05.2007, súd žalobu (pôvodne vedenú pod sp.zn. 15Cb/175/2004) o určenie
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.1.2003 uzatvorenú medzi J.. F. L., správcom

konkurznej podstaty Elektrosvit Svietidlá s.r.o., ako postupcom a SMW s.r.o. ako postupníkom zamietol
z dôvode nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
Dňa 15.03.1999 doručením návrhu súdnemu exekútorovi S.. J. L., so sídlom exekútorského úradu v
Komárne, začala exekúcia č.k. EX 72/1999 vo veci oprávneného Všeobecná úverová banka, a.s. proti
povinnému ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o., o vymoženie pohľadávky spolu vo výške 11.366.086,78

Sk na podklade exekučného titulu, notárskej zápisnice č. N 76/98 NZ 62/98 spísanej dňa 12.03.1998
notárkou J.. F. Y., so sídlom v V. O.. Dňa 23.03.1999 bol S.. J. L. poverený vykonaním exekúcie EX
72/1999 na majetok povinného ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o.
Dňa 11.05.1999, dňa 03.11.1999 a dňa 12.05.2000 došlo u povinného ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o.
k vykonaniu súpisu hnuteľných vecí súdnym exekútorom S.. J. L..
Dňa 20.04.2001 doručením návrhu súdnemu exekútorovi J.. J. S., so sídlom exekútorského úradu v

Komárne, začala exekúcia č.k. EX 259/2001 vo veci oprávneného Sociálna poisťovňa proti povinnému
ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o., o vymoženie pohľadávky spolu vo výške 4.443.796,- Sk na podklade
exekučného titulu, platobného výmeru Sociálnej poisťovne číslo XXX-XX-XXXX/XXXX-X zo dňa
15.03.2001.
Dňa 22.05.2001 žalovaný v 2. rade - súdny exekútor J.. J. S. - vydal upovedomenie o začatí exekúcie, v

ktorom povinnému zakázal nakladať s majetkom, ktorý podľa ustanovení Exekučného poriadku podlieha
exekúcii. Povinnému bolo upovedomenie doručené dňa 24.05.2001.
Dňa 03.12.2001 došlo u povinného ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. k vykonaniu súpisu hnuteľných
vecí súdnym exekútorom J.. J. S..
Zo zápisnice o udelení príklepu hnuteľných vecí zo dňa 04.01.2002 č.k. EX 259/2001 - 14 vyplýva,

že súdny exekútor J.. J. S. udelil príklep spol. Nový Elektrosvit a.s. so sídlom v Nových Zámkoch.
Dosiahnutý výťažok predstavoval sumu 1.561.161,50 Sk.
Zo zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľnej veci č. XX/XXXX/XXXX zo dňa 27.11.2001
uzatvorenej medzi Všeobecnou úverovou bankou, a.s. ako záložným veriteľom (žalovaný v 1. rade)
a spol. ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o ako záložcom vyplýva, že záložnou zmluvou bolo zriadené

záložné právo na záloh /hnuteľné veci, ktorých zoznam tvorí prílohu č. 1 k zmluve/ na zabezpečenie
zabezpečovanej pohľadávky vo výške 4.953.885,71,- Sk titulom nesplateného úveru zo zmluvy o úvere
zo dňa 12.03.1998 č. XX/XXXX/XXXXXXXX.
Z listu označeného ako „oznámenie“ zo dňa 02.04.2002 adresovanému povinnému v rámci
exekúcie EX č. 259/2001-15 vyplýva, že na základe dražby bol výťažok z dražby rozdelený tak, že suma

991.282,-Sk bola poukázaná spol. Všeobecná úverová banka, a.s., suma 291.924,50,- Sk Daňovému
úradu Nové Zámky a 277.955,- Sk súdnemu exekútorovi J.. S..
Uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 2K 297/2001 zo dňa 02.04.2002 súd vyhlásil konkurz na
majetok úpadcu ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený J..
O. D., a to na základe návrhu podaného dňa 07.12.2001.

Listom zo dňa 15.04.2002 požiadal správca konkurznej podstaty úpadcu ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ,
s.r.o. J.. O. D. žalovaného v 2. rade s poukazom na § 36 ods. 6 Exekučného poriadku o vydanie všetkých
prostriedkov získaných exekúciami vedenými na majetok dlžníka - úpadcu, ktoré ku dňu vyhlásenia
konkurzu, t.j. k 02.04.2002 neboli vydané oprávnenému. Žiadosť o vydanie výťažku bola súdnemu
exekútorovi doručená dňa 18.04.2002.

Listom zo dňa 19.04.2002 oznámil žalovaný v 2. rade (súdny exekútor J.. J. S.) úpadcovi, že z
prostriedkov získaných dražbou hnuteľných vecí bola dňa 8.1.2002 suma 991.282,-Sk poukázaná na
účet žalovaného v 1. rade na základe zmluvy o zriadení záložného práva, suma 291.924,50 Sk bola
poukázaná na účet Daňového úradu Nové Zámky titulom DPH a suma 277.955,-Sk bola poukázaná na
úhradu odmeny exekútora a trov exekúcie.

Listom zo dňa 25.04.2002, doručeného žalovanému v 1. rade ako adresátovi dňa 29.04.2002, požiadal
správca konkurznej podstaty úpadcu ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. J.. O. D. žalovaného v 1. rade s
poukazom na § 14 ods. 1 písm. d) ZKV o vydanie výťažku v sume 991.282,-SK do konkurznej podstaty,
a to v lehote 5 dní od doručenia výzvy.
Listom zo dňa 07.05.2002 oznámil žalovaný v 1. rade správcovi konkurznej podstaty úpadcu

ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. J.. O. D., že výťažok z dražby hnuteľných vecí úpadcu mu bol
žalovaným v 2. rade vydaný správne v zmysle § 157 ods. 1 Exekučného poriadku, a to s poukazom
na záložnú zmluvu zo dňa 27.11.2001 a skutočnosť, že predmetné veci boli už skôr spísané súdnymexekútorom S.. L., pričom konkurz bol vyhlásený až dňa 02.04.2002 po rozvrhnutí výťažku v prospech
oprávnených.
Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2003 uzatvorenej medzi J.. F. L., správcom konkurznej

podstaty úpadcu ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. ako postupcom a spol. SMW, s.r.o. ako postupníkom
súd zistil, že postupca postúpil na postupníka pohľadávku vo výške 991.282, Sk voči J.. J. S. - súdny
exekútor.
Listom zo dňa 20.01.2003 oznámil správca konkurznej podstaty úpadcu J.. F. L. ELEKTROSVIT
SVIETIDLÁ, s.r.o. ako postupca žalovanému v 2. rade postúpenie pohľadávky spol. SMW, s.r.o. ako

postupníkovi s tým, že plniť je potrebné novému veriteľovi.
Listom zo dňa 02.04.2003 oznámil správca konkurznej podstaty úpadcu JUDr. F. L. ELEKTROSVIT
SVIETIDLÁ, s.r.o. ako postupca žalovanému v 1. rade postúpenie pohľadávky spol. SMW, s.r.o. ako
postupníkovi s tým, že plniť je potrebné novému veriteľovi.
Listami zo dňa 23.04.2003 spol. SMW, s.r.o. ako postupník vyzvala žalovaných na úhradu pohľadávky.
Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22.12.2004 uzatvorenej medzi spol. SMW, s.r.o. ako

postupcom a B. Q. ako postupníkom súd zistil, že postupca postúpil na postupníka pohľadávku vo výške
991.282,- Sk voči J.. J. S. - súdny exekútor.
Listom zo dňa 17.03.2005 oznámila spol. SMW, s.r.o. ako postupca obom žalovaným, že v zmysle §
526 ods. 1 OZ bola pohľadávka voči J.. J. S. - súdnemu exekútorovi so sídlom Hlavné námestie 7, V. O.
vo výške 991.282,- Sk s príslušenstvom na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22.12.2004

postúpená na p. B. Q., bytom P. XXX/X, P., čím sa p. B. Q. stal novým veriteľom pohľadávky.
Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.11.2004 č.k. 2K 297/01-847 bol zrušený konkurz na
majetok spol. ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu
výdavkov a odmeny správcov.

12. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 39, § 151a OZ (v znení účinnom od
01.10.2001 do 06.02.2002), § 151b ods. 1, 3 a 4 (v znení účinnom od 01.10.2001 do 06.02.2002), § 420
ods. 1 a 3, § 524 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 a 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka,
podľa ust. § 33, § 36 ods. 6, § 37 ods. 1 a 3, § 38 (v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.12.2002) ,
§ 47 ods. 1 písm. b), § 117 písm. b), § 120 ods. 5, § 127 ods. 1 (v znení účinnom od 26.07.2001 do

31.12.2002), § 128 ods. 1, 2 a 3 (v znení účinnom od 26.07.2001 do 31.12.2002) zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov, podľa § 6 ods. 1, 2, § 14 ods. 1 písm. a), d), e), f), § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 Zb. o
konkurze a vyrovnaní (v znení účinnom od 05.10.2001 do 31.08.2002).

13. Súd prvej inštancie predovšetkým skonštatoval, že jeho základnou povinnosťou - aj v intenciách
rozhodnutia odvolacieho súdu - bolo v posudzovanom prípade skúmať pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaných v 1. a v 2. rade.
K námietke žalovaného v 1. rade, že oboma zmluvami o postúpení pohľadávky bola postupovaná
výlučne pohľadávka voči žalovanému v 2. rade, súd prvej inštancie uviedol, že vo vzťahu medzi

postupníkom a dlžníkom nie je platnosť postúpenia právne významná. Oznámením o postúpení
pohľadávky adresovanom dlžníkovi, totiž postupca vyvolá zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie a tiež
nasebaberierizikovyplývajúceztoho,žeajvprípadeneplatnostialeboneexistenciezmluvyopostúpení
pohľadávky splní dlžník dlh tretej osobe (nadobúdateľovi) s účinkami aj pre postupcu.
Samotným postúpením pohľadávky však nedochádza k inej zmene záväzku, ako v osobe veriteľa a v

prípade, že zmluva bola neplatná, dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba oprávnená
prijať plnenie s účinkami aj pre (pôvodného) veriteľa. Ak teda oznámi postupca dlžníkovi, že pohľadávku
postúpil nadobúdateľovi, vyvolá tento notifikačný úkon zamýšľané právne dôsledky (týkajúce sa osoby
oprávnenej prijať plnenie) aj vtedy, ak k postúpeniu vôbec nedošlo alebo ak bola
zmluva o postúpení neplatná. Pre dlžníka je podstatné, či postupovaná pohľadávka existuje, nie je však

jeho vecou, kto pohľadávku vymáha. Otázku, či pohľadávka bola skutočne postúpená a či postúpenie
bolo platné, možno riešiť len v spore o postúpení medzi postupcom a postupníkom. Preto tiež nemusí
postupca dlžníkovi preukazovať, že k postúpeniu došlo (§ 526 ods. 2 OZ); pre vzťah medzi dlžníkom
a postupníkom je to totiž bezvýznamné. Ak nie je podľa hmotného práva pre určenie osoby, ktorá je
v dôsledku postúpenia pohľadávky a následnej notifikácie veriteľa dlžníkovi oprávnená prijať plnenie s

účinkami pre splnenie dlhu, rozhodné, či zmluva o postúpení bola platná a či k nej naozaj došlo, potom
tátookolnosťnemôžebyťvýznamnáanivsúdnomkonaní.Námietkaneplatnostipostúpeniatakdlžníkovi
voči nadobúdateľovi neprislúcha (porov. rozh. NS ČR 29Cdo/4868/2009). Ak teda oznámi postupca
dlžníkovi, že pohľadávku postúpil postupníkovi, potom dlžník nemá (s výnimkou prípadov uvedených v§ 525 OZ, eventuálne prípadov, v ktorých by dlžník preukázal, že postúpenie pohľadávky
malo za následok zmenu/zhoršenie jeho právneho postavenia) v spore o úhradu pohľadávky k dispozícii
obranu založenú na námietke neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky (porov. rozh. NS ČR 29Cdo

1277/2007).
V posudzovanom prípade preukázateľne došlo k notifikácii postúpenia žalovanej pohľadávky
žalovanému v 1. rade, a to v prípade oboch zmlúv o postúpení. Listom zo dňa 02.04.2003 oznámil
správca konkurznej podstaty úpadcu J.. F. L. ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. ako postupca
žalovanému v 1. rade postúpenie pohľadávky spol. SMW, s.r.o. ako postupníkovi s tým, že plniť je

potrebné novému veriteľovi. Listom zo dňa 17.03.2005 oznámila spol. SMW, s.r.o. ako postupca obom
žalovaným, že v zmysle § 526 ods. 1 OZ bola pohľadávka voči J.. J. S. - súdnemu
exekútorovi so sídlom X. námestie 7, V. O. vo výške 991.282,- Sk s príslušenstvom na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 22.12.2004 postúpená na p. B. Q., bytom P. XXX/X, P., čím sa p.
B. Q. stal novým veriteľom pohľadávky. Účinné doručenie oboch notifikácií o postúpení ani jeden zo
žalovaných nerozporoval, naopak na pojednávaní dňa 08.10.2012 poverená zástupkyňa žalovaného v

1. rade výslovne uviedla: „máme písomné oznámenie o postúpení pohľadávky“. Vzhľadom na uvedenú
skutočnosť súd prvej inštancie vyhodnotil námietku žalovaného v 1. rade o nedostatku svojej pasívnej
vecnej legitimácie z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky ako nedôvodnú.
Pokiaľ ide námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vznesenú žalovaným v 2. rade, súd prvej
inštanciejuvintenciáchodôvodneniazrušovaciehouzneseniaodvolaciehosúdu(bod16)taktiežhodnotí

ako nedôvodnú.

14. Ďalšou právne významnou prejudiciálnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu je
otázkaplatnostizáložnejzmluvyzodňa27.11.2001uzavretejmedzižalovaným v1.radeapovinným
ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o.. Neplatnosť tejto zmluvy namietal v konaní žalobca s poukazom na

to, že bola uzavretá v rozpore s ustanovením § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, ktorým je
daný zákaz povinnému nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii po doručení upovedomenia o začatí
exekúcie (tzv. generálne inhibitórium). V posudzovanom prípade bolo povinnému doručené
upovedomenie o začatí exekúcie, ako aj upovedomenie o vykonaní exekúcie predajom hnuteľných vecí
súdnym exekútorom Bc. S.. L. ešte pred uzavretím záložnej zmluvy (27.11.2001).

Upovedomenie o začatí exekúcie žalovaným v 2. rade bolo povinnému doručené taktiež pred uzavretím
záložnej zmluvy, a to dňa 24.05.2001. Zákaz povinnému nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii
po doručení upovedomenia o začatí exekúcie je vzhľadom na účel exekučného konania a možný
následok jeho porušenia potrebné pokladať za generálne inhibitórium, t.j. zákaz, vzťahujúci sa na
všetok majetok povinného. Len pri generálnom charaktere inhibitória je daná možnosť oprávneného

brániť sa proti úkonom povinného, znižujúcim (podľa názoru oprávneného) kvantitu alebo kvalitu
majetku, ktorým povinný zodpovedá za svoje záväzky. Pokiaľ ide o možný následok porušenia zákazu
nakladania s majetkom, tak je potrebné uviesť, že Exekučný poriadok ani iný právny predpis
neobsahuje určenie sankcie expressis verbis. Podmienkou platného zriadenia záložného práva je však
prevoditeľnosť samotného zálohu, a teda možnosť jeho scudzenia na iné osoby. Zálohom nemôže

byť vec, ktorá je vylúčená zo scudzenia, je neprevoditeľná, prípadne vlastník ktorej je obmedzený v
nakladaní s predmetnou vecou, za čo možno nepochybne považovať aj hnuteľné veci, ktoré sú spísané
súdnym exekútorom a v posudzovanom prípade, ktoré sú predmetom viacerých exekúcií vedených na
majetok úpadcu v prospech niekoľkých oprávnených. Povinný (neskôr úpadca) mal v čase uzavretia
záložnej zmluvy nepochybne vedomosť o tom, ktorý majetok podlieha exekúcii, nakoľko hnuteľné veci

podliehajúce exekúcii boli už skôr spísané súdnym exekútorom S.. Bc. J. L.. Uzavretie záložnej zmluvy
až po začatí exekúcie, navyše za stavu hroziaceho vyhlásenia konkurzu (návrh na vyhlásenie konkurzu
podaný dňa 07.12.2001) sa súdu prvej inštancie javil ako účelové, s cieľom ukrátiť ostatných veriteľov
a teda aj v rozpore s dobrými mravmi. V nadväznosti na viaceré prebiehajúce exekučné konania na
majetok úpadcu malo zriadenie záložného práva v prospech (len) jedného z konkurujúcich si veriteľov

(oprávnených v exekúciách) nepochybne podliehať súhlasu súdnych exekútorov a všetkých ostatných
oprávnených, k čomu však zjavne nedošlo. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie
vyhodnotil záložnú zmluvu zo dňa 27.11.2001 ako neplatnú v zmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom
(jeho obsahom aj účelom) a tiež pre rozpor s dobrými mravmi.

15. Žalobca ďalej v konaní namietal, že neboli naplnené podmienky pre vznik záložného práva v
zmysle § 151b OZ. Žalovaní sa bránili s poukazom na to, že „splnenie zákonnej podmienky pre vznik
záložného práva pri hnuteľných veciach, t.j. odovzdanie veci záložnému veriteľovi, vyplýva z článku IV
zmluvy o zriadení záložného práva, kde je uvedené, že záložca odovzdá záloh záložnému veriteľoviformou notárskej listiny a záložný veriteľ záloh v tejto forme prijíma“, pričom zákon nevyžaduje reálne
odovzdanie založených hnuteľných vecí. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že
z vykonaného dokazovania nevyplýva splnenie podmienok pre vznik záložného práva, keďže nebolo

preukázané, či skutočne došlo k odovzdaniu zálohu záložcom (povinným) žalovanému v 1. rade
spôsobom dohodnutým v záložnej zmluve, t.j. formou notárskej listiny ako verejnej listiny obsahujúcej
zoznam hnuteľných vecí tvoriacich záloh v zmysle článku IV. bod 3 záložnej zmluvy, a to v lehote 30
dní od jej podpisu tak, ako sa na to záložca zmluvne zaviazal. Ani jeden zo žalovaných, ktorí v tomto
smere niesli v spore dôkazné bremeno, takýto dôkaz nepredložil. Rovnako nebol v konaní predložený

dôkaz o tom, žeby bol záložca žalovanému v 1. rade odovzdal doklady potrebné na nakladanie s
predmetnými hnuteľnými vecami, resp. doklady v zmysle čl. IV bod 4.8 záložnej zmluvy. Pre vznik
záložného práva k hnuteľným veciam však bolo potrebné naplniť hypotézu právnej normy vtedy platného
ustanovenia § 151b OZ. Súd prvej inštancie mal za to, že v konaní nebolo preukázané (ani jeden
zo žalovaných neuniesol v tom smere dôkazné bremeno), že záložné právo žalovaného v 1. rade k
predmetným hnuteľným veciam spísaným v exekučnom konaní aj reálne vzniklo. Na vznik záložného

práva pri hnuteľných veciach sa totiž okrem existencie pohľadávky, ktorú možno zabezpečiť záložným
právom,spôsobiléhopredmetuzálohuaprávnejskutočnosti,nazákladektorejsazriaďujezáložnéprávo
(v posudzovanom prípade platnej záložnej zmluvy), vyžadovalo aj odovzdanie veci záložnému veriteľovi
alebo vyznačenie vzniku záložného práva v listine, ktorá osvedčuje vlastníctvo záložcu k predmetu
zálohu, a ktorá je nevyhnutná pre nakladanie s vecou.

16. V intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu bolo ďalej potrebné sa zaoberať
hmotnoprávnymi tvrdeniami žalobcu, ktorými odôvodňoval nárok správcu konkurznej podstaty úpadcu
na vydanie výťažku z dražby v exekúcii do konkurznej podstaty úpadcu v žalovanej výške. Súd prvej
inštancie sa pritom stotožnil s tvrdením žalobcu v tom smere, že žalovaný v 2. rade nebol oprávnený na

základe § 128 EP poukázať výťažok z dražby žalovanému v 1. rade. Na majetok úpadcu bola súdnym
exekútorom S.. Bc. L. vedená exekúcia pod sp.zn. EX 72/99 na uspokojenie nárokov oprávneného -
žalovaného v 1. rade, a to predajom hnuteľných vecí povinného, kde návrh na začatie exekúcie bol
S.. Bc. J. L. doručený dňa 15.03.1999 a súpis hnuteľných vecí bol súdnym exekútorom vykonaný dňa
29.03.1999, 11.05.1999, 03.11.1999 a dňa 12.05.2000. Súčasne s exekúciou vykonávanou súdnym

exekútorom S.. Bc. J. L. v prospech žalovaného v 1. rade, bola na majetok úpadcu vykonávaná aj
exekúcia vedená žalovaným v 2. rade pod sp.zn. EX 259/2001 na uspokojenie nárokov oprávneného,
ktorým bola v predmetnej exekúcii Sociálna poisťovňa. Oprávnenie žalovaného v 2. rade poukázať
výťažok z dražby hnuteľných vecí úpadcu v rámci exekučného konania vedeného pod sp.zn. EX
259/2001 žalovanému v 1. rade ako osobe neoprávnenej a nie oprávnenému - Sociálnej poisťovni, nie

je dané a nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu platného a účinného v rozhodnom čase.
V zmysle § 37 ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 1 EP bola jediným oprávneným v exekúcii
vedenej žalovaným v 2. rade Sociálna poisťovňa a ako jedinému oprávnenému jej mali byť poukázané
peňažné prostriedky predstavujúce výťažok z dražby hnuteľných vecí realizovanej žalovaným v 2. rade.
Novela Exekučného poriadku č. 32/2002 Z.z., ktorou bol do ustanovenia § 128 zakotvený odsek 3,

nadobudla účinnosť dňa 01.02.2002, pričom žalovaný v 2. rade poukázal výťažok z dražby žalovanému
v 1. rade už dňa 08.01.2002.

17. Pohľadávka žalobcu tak vznikla na základe neoprávneného poukázania výťažku z dražby
hnuteľných vecí úpadcu žalovaným v 2. rade v prospech žalovaného v 1. rade v rozpore so zákonom.

S poukazom na § 14 ods. 1 písm. d), e) a f) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (v znení
účinnom od 05.10.2001 do 31.08.2002) je totiž zrejmé, že výťažok získaný z predaja hnuteľných vecí v
ochrannej dobe (t.j. v dobe dva mesiace pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu až do vyhlásenia
konkurzu), mal byť vydaný do konkurznej podstaty, nakoľko nebol vydaný oprávnenému v exekučnom
konaní sp. zn. EX 259/2001, ktorým bola výlučne Sociálna poisťovňa. Tento výťažok sa tak stal súčasťou

konkurznej podstaty ex lege momentom vyhlásenia konkurzu, a v prípade jeho nevydania bol správca
konkurznej podstaty povinný tento výťažok vymáhať. Námietky žalovaných o neexistencii pohľadávky
žalobcu preto súd prvej inštancie zhodnotil ako nedôvodné. Dôvodnosť nároku žalobcu voči žalovanému
v 1. rade tak vyplýva priamo zo zákona o konkurze a vyrovnaní. Nárok žalobcu voči žalovanému v 2. rade
je zasa daný titulom zodpovednosti žalovaného v 2. rade ako súdneho exekútora za škodu spôsobenú v

súvislosti s činnosťou podľa Exekučného poriadku, t.j. v zmysle § 33 Exekučného poriadku v spojení
v § 420 ods. 1, 3 OZ, pričom boli splnené všetky zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za
škodu, ktorými sú: protiprávny úkon spočívajúci v nesprávnom poukázaní výťažku súdnym exekútoromžalovanému v 1. rade, ktorý nebol oprávneným v exekúcii sp.zn. EX 259/200, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi vznikom škody protiprávnym úkonom súdneho exekútora a prezumované zavinenie.

18.Pokiaľžalovanýv2.radenamietal,žesprávcakonkurznejpodstatyúpadcunepostupovalsodbornou
starostlivosťou, keď nezapísal do súpisu podstaty poznámku v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní (v znení účinnom od 05.10.2001 do 31.08.2002), súd prvej inštancie
uviedol, že táto skutočnosť, t.j. prípadný postup správcu konkurznej podstaty s nedostatočnou odbornou
starostlivosťou, nemôže mať vplyv na existenciu (vznik, trvanie a zánik) pohľadávky žalobcu; môže

byť nanajvýš dôvodom na podanie žaloby o náhradu prípadnej škody voči správcovi. V tejto súvislosti
však súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v 1. rade mohol aj sám iniciovať incidenčné konanie
(konanie o vylúčenie majetku zo súpisu) za tej situácie, keď vedel, že správca konkurznej podstaty
ako aj neskorší veritelia pohľadávky si ju voči nemu uplatňovali. Predmetom právneho posúdenia v
incidenčnom konaní by však zrejme boli rovnaké právne otázky, ako v tomto konaní.

19. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia dospel súd prvej
inštancie k záveru, že nárok žalobcu voči obom žalovaným bol uplatnený dôvodne, preto žalobe, čo
sa týka zaplatenia istiny vyhovel v plnom rozsahu voči obom žalovaným, hoci voči každému z nich z
iného právneho dôvodu. Súd prvej inštancie preto záväzok žalovaných v 1. a v 2. rade nepovažoval
za spoločný záväzok v zmysle § 511 OZ, lebo povinnosť plniť spoločne a nerozdielne nebola určená

právnym predpisom, rozhodnutím súdu ani dohodnutá stranami a nevyplýva ani z povahy plnenia. Preto
uložilžalovanýmv1.a2.radepovinnosťplniťsúčasnestým,žeplnenímjednéhoznichzanikávrozsahu
tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

20. Pokiaľ ide nárok žalobcu na úrok z omeškania, tak vzhľadom na odlišný právny titul nároku voči

každému zo žalovaných, posudzoval súd prvej inštancie vznik omeškania u oboch žalovaných osobitne.
Predovšetkým je potrebné uviesť, že režim vzniku omeškania u oboch žalovaných sa riadi ustanovením
§ 563 OZ, teda každý zo žalovaných bol povinný žalobcovi plniť na základe žiadosti o plnenie. Z
vykonaného dokazovania pritom vyplýva, že žalovaný v 1. rade si výzvu na plnenie prevzal dňa
29.04.2002 s tým, že žalobca ho vyzval plniť v lehote 5 dní od doručenia výzvy. Žalovaný v 1. rade sa tak

dostal do omeškania dňom 05.05.2002. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi voči žalovanému v 1.
rade nárok na úrok z omeškania až od uvedeného dňa, a vo výroku II. tohto rozsudku vo zvyšku žalobu
voči žalovanému v 1. rade zamietol. Pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade, tak výzva správcu konkurznej
podstaty na plnenie mu bola doručená 18.04.2002, do omeškania sa preto dostal už nasledujúci deň.
Žalobca si však zhodne voči obom žalovaným uplatnil nárok na úrok z omeškania odo dňa 01.05.2002,

a preto mu súd prvej inštancie - v súlade so zásadou ultra petitum - priznal nárok na úrok z omeškania
až od uvedeného dňa.
Pokiaľ ide o žalobcom uplatnenú výšku úrokov z omeškania, tak 0,03 % denný úrok z omeškania
predstavuje 10,95 % ročný úrok. Podľa § 3 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 01.05.1995 do 31.12.2008 výška

úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska2) platnej k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu vzniku omeškania zákonná výška úrokov z
omeškania teda zodpovedala dvojnásobku diskontnej sadzby NBS, t.j. v tom čase (8,25 % x 2 = 16,50
% ročne). Keďže žalobca si uplatnil úrok nižší, v súlade so zásadou ultra petitum - mu súd priznal nárok
na úrok z omeškania v ním uplatnenej výške 0,03 % denne.

21. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie konkurzným spisom OS BA I sp.zn. 2K/297/01 a
súvisiacim správcovským spisom, ktoré navrhovali žalovaní na preukázanie „domnelej existencie
pohľadávky žalobcu a okolnostiam jej zápisu do súpisu majetku, jej speňaženia a platnosti jej
postúpenia“, nakoľko mal za to, že s poukazom na vyššie uvedené právne posúdenie by navrhované

dokazovanie nebolo spôsobilé zvrátiť závery súdu v prejednávanej veci.

22. O náhrade trov konania žalobcu súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 255
ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal plný úspech vo veci (resp. neúspech len v nepatrnej časti),

súd prvej inštancie mu priznal nárok na náhradu trov konania voči obom žalovaným v plnom rozsahu s
tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.
O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2
C.s.p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia.23. Voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný v 1. rade a to voči prvému a tretiemu
výroku podľa § 355 ods. 1 C.s.p. z dôvodov § 365 ods. 1 písm. d), e/, f/ a h/ C.s.p..

Predovšetkým namietal, že nie je pasívne vecne legitimovaný. Ako vyplýva zo súdneho spisu Zmluvou
o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2003 uzavretou medzi J.. F. L., správcom konkurznej podstaty
úpadcu ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. v konkurze ako postupcom a SMW, s.r.o. ako postupníkom
zo dňa 16.01.2003 bola postúpená pohľadávka v celkovej výške 991.282,- Sk (plus príslušenstvo)
voči J.. J. S., súdny exekútor, X. námestie 7, V. O. - teda pohľadávka voči žalovanému v 2. rade,

nie voči žalovanému v 1. rade. Podľa ustanovenia § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže
svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Podľa komentára autorov
Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol. vydaného Nakladateľstvom C.H.Beck
v roku 2015 k citovanému ustanoveniu (strana 1804), cit.: „Predmet postúpenia musí byť v zmluve
dostatočne vymedzený v záujme splnenia všeobecnej podmienka určitosti právneho úkonu (§ 37 ods.
1). Keďže zmluva o postúpení pohľadávky je obligatórne písomná, určitosť prejavu vôle musí vyplávať

priamo z textu listiny. Základnou podmienkou z hľadiska určitosti predmetu postúpenia je identifikácia
dlžníka. ktorý je alebo má byť nositeľom povinnosti zodpovedajúcej postupovanej pohľadávke....“
Súd prvej inštancie v tej súvislosti konštatuje, že vo vzťahu medzi postupníkom a dlžníkom nie je
platnosť postúpenia právne významná. Oznámením o postúpení pohľadávky adresovanom dlžníkovi
totiž postupca vyvolá zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie a tiež na seba berie riziko vyplývajúce z

toho, že aj v prípade neplatnosti alebo neexistencie zmluvy o postúpení pohľadávky splní dlžník dlh
tretej osobe (nadobúdateľovi) s účinkami aj pre postupcu.
S uvedeným konštatovaním je možné súhlasiť, pokiaľ ide o to, že aj keby bola zmluva o postúpení
pohľadávky neplatná, notifikačný úkon vyvolá zamýšľané právne dôsledky, a teda dlžník sa zbaví
záväzku plnením postupníkovi. Nemožno však súhlasiť s tým, že ak postupca (majúci pohľadávku voči

dlžníkovi A aj voči dlžníkovi B) postúpi pohľadávku voči dlžníkovi A, ale oznámi postúpenie pohľadávky
dlžníkovi A aj dlžníkovi B, oznámenie znamená, že došlo k postúpeniu pohľadávky voči dlžníkovi B. V
prípade postúpenia pohľadávky ide predsa o dvojstranný právny úkon bez účasti dlžníka, ktorý nemusí
byť o postúpení vôbec informovaný. Preto ani napriek oznámeniu o postúpení pohľadávky, nedošlo v
prejednávanej veci k postúpeniu pohľadávky voči žalovanému v 1. rade, v dôsledku čoho nie je žalovaný

v 1. rade pasívne vecne legitimovaný. Vyššie uvedené rovnako platí pre Zmluvu o postúpení pohľadávky
zo dňa 22.12.2004, ktorou došlo k postúpeniu totožnej pohľadávky (voči žalovanému v 2. rade) z
postupcu SMW, s.r.o. na žalobcu.
Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2003 je neplatným právnym úkonom, nakoľko touto
zmluvou došlo k postúpeniu neexistujúcej pohľadávky. Uvedené platí aj o Zmluve o postúpení

pohľadávky zo dňa 22.12.2004.
Vzhľadom na to, že dotknutý hnuteľný majetok bol predaný na dražbe, ktorá sa konala 04.01.2002 a
výťažok z dražby bol 08.01.2002 vyplatený v prospech oprávneného, pričom k vyhláseniu konkurzu
na majetok úpadcu ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. došlo až 02.04.2002, nemal byt' tento zaradený do
konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty úpadcu zahrnul do konkurznej podstaty neexistujúcu

pohľadávku a túto následne postúpil Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 16.01.2003.
Žalovaný v 1. rade z uvedeného dôvodu podal dňa 07.09.2004 žalobu o určenie neplatnosti Zmluvy
o postúpení pohľadávky o dňa 16.01.2003, ktorú Krajský súd v Bratislave zamietol rozsudkom zo
dňa 05.04.2007 , sp.zn . 15Cbi / 87/2004-102 s odôvodnením, že, cit.: „v danom prípade nie je
teda daný naliehavý právny záujem žalobcov na určení na základe neskoršie podanej žaloby. Dňa

19.05.2003 bola podaná spoločnosťou SMW, s.r.o. žaloba na plnenie voči žalovaným: 1. Všeobecná
úverová banka, a,s. a 2. J.. J. S., súdnemu exekútorovi. V rámci konania o skoršej žalobe o plnenie o
zaplatenie čiastky 991.282,- Sk sa bude môcť súd otázkou neplatnosti zmluvy zaoberať ako otázkou
predbežnou“. Krajskými súdom v Bratislave citované odporuje súdom prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku uvedenému, že „otázku, či postúpenie bolo platné, možno riešiť len v spore o postúpení medzi

postupcom a postupníkom“ .
Súd prvej inštancie sa vyššie uvedenou otázkou, napriek jej zásadnému významu pre výsledok konania,
vôbec nezaoberal, v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie, odmietol vykonať aj žalovanými
navrhované dokazovanie konkurzným spisom Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 2K/297/01.
Zmluva o zriadení záložného práva k hnuteľnej veci č. XX/XXXX/XXXX uzavretá medzi žalovaným v 1.

rade ako záložným veriteľom a ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. ako záložcom dňa 27.11.2001 (ďalej aj
ako „záložná zmluva“) je platným právnym úkonom, spĺňa všetky náležitosti vyžadované vtedy účinným
Občianskym zákonníkom (§ 151 a nasl.). Záložca (ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o.) sa v nej lege
artis zaviazal odovzdať záloh záložnému veriteľovi (žalovaný v 1. rade) symbolicky formou odovzdanianotárskej listiny, ako verejnej listiny obsahujúcej zoznam hnuteľných vecí tvoriacich záloh v lehote 30
dní od podpisu záložnej zmluvy (čl. IV ods. 4.1. záložnej zmluvy). Žalovaný v 1. rade sa tak stala
legitímnym záložným veriteľom s právom domáhať sa uspokojenia svojej zabezpečenej pohľadávky, ak

táto nie je riadne a včas splnená. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v tej súvislosti uvádza, že
nebolo preukázané, či skutočne došlo k odovzdaniu zálohu záložcom (povinným) žalovanému v 1. rade
spôsobom dohodnutým v zmluve, t.j. formou notárskej listiny . V priebehu konania predmetná
skutočnosť nebola rozporovaná. Žalobca namietal platnosť predmetnej záložnej zmluvy s poukazom na
§ 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku (viď nižšie), na to, že podmienkou platného zriadenia záložné

práva je prevoditeľnosť zálohu, na to, že podľa názoru žalobcu neboli splnené podmienky na vznik
záložného práva v zmysle ustanovenia § 151b Občianskeho zákonníka (v tej súvislosti sme preukázali,
že záložná zmluva bola uzavretá v písomnej forme a pokiaľ ide o odovzdanie zálohu, žalovaný v 1. rade
vzhľadom na vyššie citované ustanovenie článku IV bod 4.1. záložnej zmluvy mal za to, že predmetná
skutočnosť nie je sporná, a tak notársku listinu súdu nepredkladal; nakoniec, ak by záložné právo k
hnuteľným veciam nevzniklo, nedošlo by k vyplateniu výťažku z ich speňaženia v prospech žalovaného

v 1. rade, pretože vzhľadom na prebiehajúce viaceré exekučné konania malo zriadenie záložného
práva na majetok úpadcu podľa názoru žalobcu podliehať písomnému súhlasu exekútorov a všetkých
oprávnených z predmetných exekúcií.
Neplatnosť Zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľnej veci číslo XX/XXXX/XXXX žalobca namietal
s poukazom na ustanovenie § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, ktorým je daný zákaz

povinnému nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii po doručení upovedomenia o začatí exekúcie
(tzv. generálne inhibitórium).V tej súvislosti poukázal žalovaný v 1. rade na rozhodnutie R 47/2009, cit.:
„Skutočnosť, že povinný porušil zákaz nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii, ktorý uložil exekútor
v upovedomení o začatí exekúcie § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku (v znení do 31. marca
2017 - pozn. autora), nemá za následok neplatnosť právneho úkonu povinného, ktorým tento zákaz

porušil, ale vznik práva oprávneného odporovať tomuto právnemu úkonu povinného v zmysle § 42a a
42b Občianskeho zákonníka a domáhať sa určenia, že ide o právny úkon, ktorý je voči oprávnenému
neúčinný.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zálohom nemôže byť vec, ktorá je vylúčená
zo scudzenia, je neprevoditeľná, za čo možno nepochybne považovať aj hnuteľné veci spísané

súdnym exekútorom. S uvedeným žalovaný v 1. rade nesúhlasí. Podľa ustanovenia § 15ld ods . 1
Občianskeho zákonníka „Záloh môže byť vec, právo, iná majetková hodnota, byt a nebytový priestor,
ktoré sú prevoditeľné“, pričom prevoditeľnosť je vlastnosť zálohu, na ktorej je založený výkon záložného
práva - speňaženie zálohu a v tej súvislosti hnuteľné veci (hoc aj spísané súdnym exekútorom) sú
spôsobilým predmetom zálohu, najmä za situácie, že žalovaný v 1. rade ako záložný veriteľ nemal

v čase uzatvárania záložnej zmluvy vedomosť o v tom čase prebiehajúcej inej exekúcii na majetok
dlžníka, ani o podanom návrhu na vyhlásenie konkurzu, a teda bola dobromyseľný pri uzatváraní
záložnej zmluvy. Podľa ustanovenia § 117 písm. b) Exekučného poriadku sa po doručení upovedomenia
o začatí exekúcie predajom hnuteľných vecí povinnému zakazuje nakladať so spísaným majetkom,
pričom účelom tohto zákazu je zabrániť povinnému v zmenšovaní jeho majetku, ktorý je možné

použiť na uspokojenie oprávneného v rámci exekúcie. Nakoľko však záložné právo záložnou zmluvou
bolo zriaďované v prospech oprávneného, nemožno takéto konanie označiť za konanie ukracujúce
uspokojenie oprávneného v exekúcii, a tým spochybňovať jej platnosť.
Ako uvádza aj žalovaný v 2. rade k súpisu hnuteľných vecí, ktoré boli aj predmetom zálohu v zmysle
záložnej zmluvy, došlo žalovaným v 2. rade až 03.12.2001, teda až po uzavretí záložnej zmluvy, táto

nemôže byť neplatná pre porušenie inhibitória na majetok povinného.
Ak správca konkurznej podstaty úpadcu (dlžníka) mal za to, že tento úpadcov právny úkon (záložná
zmluva) ukracuje uspokojenie konkurzných veriteľov úpadcu, mal možnosť v zmysle § 15 ods. 1
ZKV tomuto odporovať. To však v zákonnej lehote neurobil. Namiesto toho vykreoval fiktívnu pohľadávku
úpadcu voči žalovanému v 1. rade, ktorú zapísal do konkurznej podstaty úpadcu ako jeho majetok a

ktorú následne postúpil.
Žalovaný v 2. rade bol oprávnený vydať výťažok z dražby hnuteľných vecí úpadcu, ku ktorým bolo
zriadené záložné právo v prospech žalovaného v 1. rade. Pri vykonávaní exekúcie žalovaný v 2. rade
postupoval v súlade s v tom čase platnou právnou úpravou, pričom kľúčovými je ustanovenie § 128
ods. 2 Exekučného poriadku, „ kedy bez ohľadu na poradie sa uspokoja prednostne pohľadávky pri

ktorých to ustanoví osobitný predpis, pričom za prednostné pohľadávky podľa osobitného predpisu
sa považujú pohľadávky zabezpečené zádržným alebo záložným právom v zmysle ustanovenia §
151 a nasl. Občianskeho zákonníka.... Prednostná pohľadávka nemusí byť pohľadávkou žiadneho
oprávneného (nemusí ísť o pohľadávku osoby, ktorá navrhla vykonanie exekúcie).... K uspokojeniuprednostných pohľadávok ( tu: zo záložnej zmluvy) prišlo na úkor pohľadávok, pre ktoré bol vydaný
exekučný príkaz a začatá exekúcia predajom hnuteľných vecí...“. Žalovaný v 1. rade ako záložný veriteľ
udelil súhlas žalovanému v 2. rade ako súdnemu exekútorovi vykonávajúcemu exekúciu v prospech

ďalšieho oprávneného - Sociálna poisťovňa, aj na speňaženie hnuteľných vecí založených a spísaných
v prospech žalovaného v 1. rade (za predpokladu, že výťažok zo speňaženia týchto hnuteľných vecí
bude poukázaný v prospech žalovaného v 1. rade). Ak by došlo k odopreniu uvedeného súhlasu zo
strany žalovaného v 1. rade na speňaženie hnuteľných vecí založených v jeho prospech, žalovaný v 2.
rade by tieto ďalej nespeňažoval.

Navyše strany sporu ani nerozporovali, že ak by aj žalovaný v 2. rade nepoužil výťažok z predaja
hnuteľných vecí na uspokojenie pohľadávky žalovaného v 1. rade, vydal by výťažok Sociálnej poisťovni
ako oprávnenému v exekúcii, a to skôr ako bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz, a teda aj tak by
nedošlo k vydaniu výťažku do konkurznej podstaty. Z uvedeného je zrejmé, že ak by mal
mať niekto právo napádať vydanie výťažku v prospech žalovaného v 1. rade, mala by to byť Sociálne
poisťovňa, ktorá to však neurobila.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný v 1. rade navrhuje, aby odvolací súd po prejednaní
veci v odvolacom konaní zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, a to tak, že žalobu v celom
rozsahu zamietne a prizná žalovanému v 1. rade plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie
ako aj odvolacieho konania.

24. Voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný v 2. rade a to voči všetkým jeho
výrokom podľa § 355 ods. 1 C.s.p. z dôvodov § 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ C.s.p..
Uviedol, že s poukazom na závery rozhodnutia odvolacieho súdu podaním zo dňa 30.04.2019
navrhol doplniť dokazovanie predložením a oboznámením konkurzného spisu úpadcu ELEKTROSVIT
SVIETIDLÁ, s.r.o. IČO: 34 523 275. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávania na deň 19.09.2019

a 24.10.2019 s tým, že následne dňa 12.11.2019 vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým žalobe vyhovel. Súd
prvej inštancie v podstate ďalšie dokazovanie vo veci, napriek záverom odvolacieho súdu nevykonal a
návrhy na vykonanie dokazovania zamietol. Takýto postup napĺňa odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. e/,
f/, h/ C.s.p. kedy súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že sa zaoberal ako prejudiciálnou otázkou
posúdením dôvodnosti nároku žalobcu spočívajúcej v posúdení platnosti záložnej zmluvy z 27.11.2001
(v rozsudku chybne uvedený dátum 27.11.2019), uzavretej medzi žalovaným v 1. rade a povinným
ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. (ďalej len „povinný“). Pritom zaujal stanovisko, že záložná zmluva

je neplatná v zmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom (jeho obsahom aj účelom) a tiež pre rozpor s
dobrými mravmi. Súd prvej inštancie tento rozpor vzhliadol v konaní povinného, keď mu bolo doručené
upovedomenie o začatí exekúcie, ako aj upovedomenie o vykonaní exekúcie predajom hnuteľných
vecí súdnym exekútorom Bc. Ing. L. ešte pred uzatvorením záložnej zmluvy dňa 27.11.2001, ako aj že
upovedomenieozačatíexekúciežalovanýmv2.radebolopovinnémudoručenépreduzavretímzáložnej

zmluvy dňa 24.05.2001. Vzhľadom na uvedené bolo teda povinnému zakázané nakladať s majetkom,
ktorý podlieha exekúcii po doručení upovedomenia o začatí exekúcie a teda uzavretie záložnej zmluvy
po začatí exekúcie za stavu hroziaceho vyhlásenie konkurzu súd považoval za účelové v cieľom ukrátiť
ostatných veriteľom a teda aj v rozpore s dobrými mravmi.
S takouto argumentáciou sa žalovaný v 2. rade nestotožňuje, nakoľko povinný vlastnil aj iný majetok,

z ktorého mohli byť uspokojení ostatní veritelia, a teda nešlo o účelové konanie povinného s cieľom
ukrátiť ostatných veriteľov. Súd sa nevysporiadal s argumentáciou, že jediným, kto by teoreticky bol aj
mohol namietať neplatnosť dražby, príp. žiadať vylúčiť veci zo súpisu, mohol byť len veriteľ, a to Sociálna
poisťovňa, ktorá tak neučinila (§ 55ods. 1 a 2 ZKR).
Vžiadnomprípadesaniejemožnéstotožniťstvrdením,žezáložnázmluvajeneplatnávzmysle§39OZ,

nakoľko výklad, že § 47 ods. 1 písm. b/ je generálne inhibitórium, je neprijateľný a text, že „majetok, ktorý
podlieha exekúcii“ treba vykladať tak, že ide o majetok, s ktorým môže povinný nakladať dovtedy, kým
súdny exekútor o tomto nespíše na upovedomí povinného vykonaní exekúcie predajom hnuteľných vecí
§ 117 EP. Bolo preukázané, že k súpisu hnuteľných vecí, ktoré boli zároveň aj predmetom zálohu,
v zmysle zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľnej veci z 27.11.2001, prišlo až dňa 03.12.2001,

teda až po tom, čo povinný uzatvoril so žalovaným v 1. rade zmluvu o zriadení záložného práva, a teda
zmluva nemôže byť neplatná, keďže neprišlo k porušeniu inhibitória na majetok povinného.
Medzi ďalšie argumenty, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobe vyhovel bolo, že z vykonaného
dokazovania nevyplýva splnenie podmienok na vznik záložného práva, keďže nebolo preukázané, čiskutočnedošlokodovzdaniuzálohuzáložcom(povinnýmžalovanémuv1.rade)spôsobomdohodnutým
v záložnej zmluve t.j. formou notárskej zápisnice ako verejnej listiny, obsahujúcej zoznam hnuteľných
vecí tvoriacich záloh v zmysle čl. IV bod. 3 zmluvy, a to do 30 dní od jej podpisu tak, ako sa na to

záložca zmluvne zaviazal (bod 44. rozsudku). Súd prvej inštancie uviedol, že ani jeden so žalovaných
neuniesol v spore dôkazné bremeno a takýto doklad nepredložil. S touto argumentáciou sa žalovaný
v 2. rade nestotožňuje, nakoľko žalobca túto skutočnosť nerozporoval a podľa § 151 ods. 1 C.s.p.
skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Žalobca
namietal podmienky vzniku záložného práva, a to v tom rozsahu, že neboli odovzdané záložnému

veriteľovi, avšak nie tvrdenia, že prišlo k odovzdaniu zálohu spôsobom dohodnutým v záložnej zmluve
t.j. formou notárskej zápisnice. Túto skutočnosť nerozporoval ani žalovaný v 1. rade.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že žalovaný v 2. rade
nebol oprávnený na základe v tom čase účinného ust. § 128 Ex. poriadku poukázať výťažok z dražby
žalovanému v 1. rade. S týmto argumentom sa taktiež nemožno stotožniť a to s poukazom na zákonný
postup, ktorý bol žalovaným v 2. rade dodržaný s použitím ust. § 127, 128 ods. 1, 2 Ex. poriadku v čase

vyplatenia výťažku v tom čase platného Ex. poriadku.
Kľúčovým je ust. § 128 ods. 2, druhá veta Ex. poriadku, kedy bez ohľadu na poradie sa uspokoja
prednostne pohľadávky, pri ktorých to ustanovuje osobitný predpis, pričom za prednostné pohľadávky
podľa osobitného predpisu sa považujú pohľadávky zabezpečené zádržným alebo záložným právom v
zmysle ust. § 151a a nasl. Obč. zákonníka. Postavenie prednostných pohľadávok majú zabezpečené

pohľadávky aj vtedy, ak vec nebola pre zabezpečenú pohľadávku spísaná, alebo ak zabezpečená
pohľadávka nie je ešte vymáhaná, alebo ak ešte nie je pre túto pohľadávku exekučný titul. Prednostná
pohľadávka nemusí byť pohľadávkou žiadneho oprávneného (nemusí ísť o pohľadávku osoby, ktorá
navrhla vykonanie exekúcie).
Zásada priority, ktorá vychádza z toho, že pre poradie je rozhodujúci deň, keď exekútorovi došiel návrh

na vykonanie exekúcie pre jednotlivé pohľadávky (§ 128 ods. 1 EP) rešpektuje obmedzenia vlastníckeho
práva, ktoré vyplývajú z hmotného práva a takéto pohľadávky, ktoré sú zabezpečené obmedzeniami sa
uspokoja prednostne. K uspokojeniu prednostných pohľadávok (v našom prípade zo záložnej zmluvy)
prišlo na úkor pohľadávok, pre ktoré bol vydaný exekučný príkaz a začatá exekúcia predajom hnuteľných
vecí.

Povinnosťou žalovaného v 2. rade bolo uspokojiť žalovaného v 1. rade ako záložného veriteľa, ktorého
záložné právo vzniklo na základe platnej zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľnej veci z
27.11.2001 a keďže táto skutočnosť vyplývala z ust. § 128 ods. 2 veda druhá EP, bola uspokojená z
výťažku tejto dražby najskôr pohľadávku žalovaného v 1. rade ako záložného veriteľa a následne, ak
by nejaké finančné prostriedky z výťažku dražby zostali, mohla sa uspokojiť pohľadávka oprávneného

v danej ex. veci, a to Sociálna poisťovňa.
Z uvedeného vyplýva, že tento postup bol v zmysle ust. § 128 ods. 2 druhá veta EP, t.j. ustanovenia
platného a účinného v čase poukázania výťažku z dražby majetku úpadcu zákonný a správny.
Medzi ďalšie argumenty súdu prvej inštancie bolo, že pohľadávka žalobcu vznikla na základe
neoprávneného poukázania výťažku z dražby hnuteľných vecí úpadcu žalovaným v 2. rade v prospech

žalovaného v 1. rade v rozpore so zákonom, teda v rozpore s § 14 ods. 1 písm. d/, e/, f/ zák. č. 328/1991
Zb. o ZKV v znení účinnom od 05.10.2001 do 31.08.2002.
V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým si ozrejmiť funkciu správcu v zmysle zákona ZKV, jeho
postavenie, jeho konanie a následne vykonanie súpisu majetku v zmysle v tom čase platných
ustanovení ZKV (§ 17, § 18 a § 19). Jednou zo základných povinností správcu je súpis podstaty, ktorý

správca vykoná najmä na základe podkladov od úpadcu. Súpis podstaty vykoná správca podľa pokynov
súdu s použitím zoznamu predloženého úpadcom (§ 18 ods. 1 prvá veta ZKR).
Podľa § 19 ZKV výťažok mohol byť zahrnutý do podstaty len vtedy, ak by právne existoval, teda ak
by nebol vydaný oprávnenému. Výťažok z dražby v čase vyhlásenia konkurzu neexistoval (účinky
vyhlásenia konkurzu § 6), a preto nemal tvoriť podstatu a predmet speňažovania. Správca pri súpise

konkurznej podstaty má konať s odbornou starostlivosťou a zaradí do súpisu každú vec, pohľadávku
alebo právo majúce majetkovú hodnotu, a preto správca má zapísať všetko do súpisu podstaty, ak
je aspoň čiastočne overené, že majetok patrí, alebo by mal patriť do podstaty. Ak sú pochybnosti,
či vec patrí do podstaty zapíše sa do súpisu podstaty s uvedením poznámky. Správca v poznámke
uvedie buď uplatnenie nárokov iných osôb, ktoré namietali proti zaradeniu veci do súpisu alebo uvedie

svoje stanovisko, z ktorého vyplýva, že sú pochybnosti o tom, či vec patrí do konkurznej podstaty. Do
súpisu je správca povinný zapísať aj veci, ktoré sú vo vlastníctve tretích osôb, ak podľa § 6 patria
do konkurznej podstaty. Súpis konkurznej podstaty je potrebné považovať za listinu, ktorá umožňuje
správcovi speňažovať majetok do nej zapísaný, ak nedôjde k jeho vylúčeniu.Ust. § 19 ods. 2 ZKV upravuje postup tej osoby, kto uplatní námietky proti tomu, že vec nemala byť
zapísaná do podstaty, pričom v lehote určenej súdom je vyzvaný, aby podal žalobu proti správcovi.
Zapísané veci, pohľadávky a ďalšie práva, ktorých sú pochybnosti, či do podstaty skutočne patria, môžu

byť zo súpisu vylúčené len na základe rozhodnutia súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe o vylúčenie veci
(pokiaľ neprišlo k mimosúdnemu vyriešeniu spornej otázky).
Správcavtomtoprípade,keďžedanápohľadávkaakovýťažokvčasevyhláseniakonkurzuneexistovala,
túto do podstaty zapísal, hoci z komunikácie správcu a žalovaného v 1. a 2. rade je zrejmé, že
námietky voči zapísaniu do podstaty uviedli a správca tieto pochybnosti a námietky v súpise majetku

neuviedol a nekonal s odbornou starostlivosťou. V prípade, že by do súpisu uviedol spornú
poznámku (hoci žalovaný v 2. rade tvrdí, že pohľadávka neexistovala), žalobou o vylúčenie veci zo
súpisu by sa bolo predišlo nákladnému a nehospodárnemu konaniu v danej veci. Správca pri svojom
postupe a zápise danej pohľadávky do súpisu majetku pochybil, nekonal s odbornou starostlivosťou,
príp. mohol vo veci zvoliť iné postupy, ktoré mu zákon umožňoval napr. využiť inštitút odporovateľnosti
a pod.. Pre celé posúdenie veci je dôležité aj posúdiť postup veriteľa Sociálnej poisťovne, ktorá jediná

mohla mať ako veriteľ určité námietky aj voči postupu žalovaného v 2. rade, avšak táto námietky a
výhrady nikdy nevzniesla.
Súd sa nevysporiadal ani s tvrdeniami vo vzťahu k námietke nároku žalobcu podľa § 14 ods. 1 písm. d/,
e/, f/ ZKV. Predmetná pohľadávka, keďže neexistovala v čase vyhlásenia konkurzu, netvorila konkurznú
podstatu a pokiaľ ju správca zapísal do majetku, nekonal s odbornou starostlivosťou a nevyznačil

poznámku o spornom zápise, ktoré skutočnosti boli pre správcu známe a pokiaľ prišlo k speňaženiu tejto
pohľadávky na právneho predchodcu žalobcu, nebolo to v súlade so zákonom o konkurze a vyrovnaní
platného v rozhodnom čase, a preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie nezákonné a nevychádza zo
skutkových zistení, na základe ktorých prijal právny názor.
V nadväznosti na danú argumentáciu súdu prvej inštancie v bode 49. rozsudku, prečo nevykonal

dokazovanie konkurzným spisom OS BA I č.k. 2K/297/01, v ktorom uviedol, že navrhované dokazovanie
by nebolo spôsobilé zvrátiť jeho závery v prejednávanej veci sa nemožno stotožniť, pretože existencia
pohľadávky, ktorú správca konkurznej veci zapísal do všeobecnej podstaty, a následne ju speňažil je
konanie s neodbornou starostlivosťou správcu, ktorý využil svoje „neohrozené“ postavenie zahrnúť do
majetku úpadcu (povinného) čo uzná za vhodné, bez ohľadu na ďalšie okolnosti daného prípadu.

Ďalej namietal, že súd prvej inštancie uviedol dôvod, pre ktorý záväzok nepovažoval za spoločný v
zmysle § 511 OZ a ďalej uviedol, z akého dôvodu upravil režim vzniku omeškania podľa § 563 OZ. Takýto
petit je nevykonateľný, výrok zmätočný, pričom sa súd prvej inštancie ani nevysporiadal s obranou v
zmysle § 33 ods. 1, 2 EP. Pokiaľ prišlo k vyplateniu výťažku z dražby, žalovaný v 2. rade konal v
zmysle platných ustanovení Exekučného poriadku a zároveň nemal žiadnu možnosť, ani subjektívne,

ani objektívne sa dozvedieť o tej skutočnosti, že povinný podal návrh na vyhlásenie konkurzu. V danom
čase neexistovali žiadne registre verejne dostupné, príp. dostupné pre exekútorov, z ktorých by sa dalo
zistiť, či na povinného bol vyhlásený konkurz a či bol podaný vôbec návrh na vyhlásenie konkurzu,
pričom táto skutočnosť sa nedá preveriť a zistiť zo žiadnych registrov do dnešného dňa. Takže v tomto
smere sa súd prvej inštancie nezaoberal tvrdeniami, že žalovaný v 2. rade o tom, že bol podaný návrh

na vyhlásenie konkurzu, mohol vedieť, resp. že sa to mohol dozvedieť iným spôsobom, a preto sú na
strane žalovaného v 2. rade splnené liberačné dôvody v § 33 ods. 1 EP.
S poukazom na vyššie uvedené žalovaný v 2. rade navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako nezákonný, zmätočný, keďže sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými
tvrdeniami žalovaného v II. rade a ani nevykonal dokazovanie, podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p.

zrušil.

25. K odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca. Žalovaný v 1. rade tvrdil, že nie je pasívne vecne
legitimovaný z dôvodu, že medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu JUDr. F. L. ako postupcom
a SMW, s.r,o. (ďalej len ako „postupníkom“) bola na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa

16.01.2003 (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávky 2003“) postúpená pohľadávka voči žalovanému
v 2. rade a nie voči žalovanému v 1. rade a že zmluva o postúpení pohľadávky 2003, ako aj Zmluva
o postúpení pohľadávky uzatvorená medzi SMW a žalobcom dňa 22.12.2004 (ďalej len „zmluva o
postúpení pohľadávky 2004“), sú neplatné právne úkony, keďže týmito zmluvami došlo k postúpeniu
neexistujúcej pohľadávky, nakoľko správca konkurznej podstaty úpadcu zahrnul do konkurznej podstaty

neexistujúcu pohľadávku a túto následne postúpil. Na základe toho podal žalovaný v 1. rade žalobu
o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky 2003, ktorú Krajský súd v Bratislave zamietol
rozsudkom sp.zn. 15Cbi/87/2004-102 zo dňa 05.04.2007 z dôvodu neexistencie naliehavého právneho
záujmu žalovaného v 1. rade, keďže otázkou neplatnosti tejto zmluvy sa mohol zaoberať konajúci súdako otázkou predbežnou. Žalovaný v 1. rade tvrdí, že konajúci súd sa vyššie uvedenou otázkou v tomto
konaní vôbec nezaoberal, a že tvrdenie v rozsudku OS BA II, že „otázku, či postúpenie bolo platné,
možno nešiť len v spore o postúpení medzi postupcom a postupníkom“ odporuje vyššie uvedenému

názoru Krajského súdu v Bratislave.
S uvedenými tvrdeniami žalovaného v 1. rade sa žalobca nestotožňuje. Z právneho vzťahu medzi
postupcom a postupníkom neprislúchajú dlžníkovi vôbec žiadne námietky, ktoré by sa týkali platnosti,
či neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. V situácii podľa ust. § 526, ods. 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného v rozhodnom čase, t.j. ak postúpenie pohľadávky

oznámil dlžníkovi postupca (čo sa v predmetnom spore pri oboch postúpeniach aj udialo), nie je dlžník
oprávnený dožadovať sa preukázania zmluvy o postúpení pohľadávky a jeho záväzok zaniká splnením
postupníkovi, aj keby zmluva o postúpení pohľadávky z akéhokoľvek dôvodu neexistovala (Rc 16/2004
a Rc 78/2005). Dlžník teda nie je oprávnený namietať relatívnu neplatnosť, či neúčinnosť zmluvy o
postúpení pohľadávky ako právny úkon urobený postupcom a postupníkom, aj prípadná neplatnosť či
neúčinnosť postúpenia pohľadávky by mala pre dlžníka len ten právny dôsledok, že by mal povinnosť

plniť pôvodnému veriteľovi podľa § 526, ods. 1 OZ (NS ČR sp.zn. 29 Odo 329/2001). Preto je z
hľadiska právneho postavenia dlžníka nepodstatné, či k postúpeniu pohľadávky skutočne došlo. Pre
dlžníkajepodstatné,čipostupovanýdlhexistuje-čopreukazujemeopodstatnenosťouvznikuvymáhanej
pohľadávky a vznik ktorej uznal aj Okresný súd Bratislava II vo svojom rozsudku.
Žalovaný v 1. rade ako dlžník vo všeobecnosti nemá v súdnom konaní, v ktorom je proti nemu uplatnený

návrh postupníka na zaplatenie postúpenej pohľadávky, k dispozícii námietku, že zmluva o postúpení
pohľadávky je neplatná. Ak podľa hmotného práva nie je pre určenie osoby, ktorá je v dôsledku
postúpenia pohľadávky a následného oznámenia veriteľa dlžníkovi oprávnená prijať plnenie s účinkami
splneniadlhu,rozhodujúce,čibolazmluvaopostúpeníplatnáačiknejnaozajdošlo,potomtátookolnosť
nemôže byť významná ani v tomto súdnom konaní. Súd skúma, čo je dané podľa hmotného práva, a

to sa nemení len preto, že došlo k sporu. Námietka neplatnosti zmluvy o postúpení tak
žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi neprislúcha - okrem prípadov uvedených v ust. § 525 OZ, ktoré však
v tomto prípade nenastali (NS ČR sp.zn. 31 Cdo 1328/2007). Na základe toho sa preto stotožňuje s
právnym názorom Okresného súdu Bratislava II, že otázku, či pohľadávka bola skutočne postúpená a či
postúpenie bolo platné, možno riešiť len v spore medzi postupcom a postupníkom. Otázku neplatnosti

teda nie je možné riešiť v predmetnom konaní tak, ako to správne uviedol Okresný súd Bratislava II.
Uvedené odporuje tvrdeniu žalobcu, že OS BA II sa s otázkou neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávky
nezaoberal. OS BA II sa s otázkou neplatnosti týchto zmlúv náležite vysporiadal a správne dospel k
záveru, že žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi námietka neplatnosti týchto zmlúv neprislúcha.
Ďalej sa žalovaný v 1. rade odvoláva na platnosť Zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľnej

veci číslo 11/3505/2001 uzavretej dňa 27.11.2001 medzi žalovaným v 1. rade ako záložným veriteľom
a úpadcom ako záložcom. Rozhodnutie súdu o neplatnosti záložnej zmluvy žalovaný v 1. rade popiera
z dôvodov, že tvrdenie o neodovzdaní zálohu a nadväznom neuzavretí záložnej zmluvy nebolo sporné,
že porušenie generálneho inhibitória úpadcom nemá za následok neplatnosť záložnej zmluvy, ale iba
možnosť tomuto právnemu úkonu odporovať, že žalovaný v 1. rade nemal v čase uzatvárania záložnej

zmluvy vedomosť o prebiehajúcej inej exekúcii na majetok dlžníka alebo o podaní návrhu na vyhlásenie
konkurzu a že záložné právo bolo zriaďované v prospech žalovaného v 1. rade ako oprávneného v
exekúcii, v dôsledku čoho nemožno hovoriť o zmenšovaní majetku úpadcu s cieľom ukrátiť uspokojenie
oprávneného v exekúcii - s uvedenými tvrdeniami žalovaného v 1. rade v plnom rozsahu nesúhlasíme,
stotožňujeme sa s názorom súdu prvej inštancie a považujeme záložnú zmluvu za neplatnú. Úpadcovi

ako povinnému bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie vedenej žalovaným v 2. rade v prospech
Sociálnej poisťovne dňa 24.05.2001, t.j. pred uzavretím záložnej zmluvy. O exekúcii vedenej v prospech
žalovaného v 1. rade ako oprávneného žalovaný v 1. rade vedomosť mal taktiež pred uzavretím záložnej
zmluvy, nakoľko upovedomenie o začatí exekúcie podľa ust. § 49 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

účinného v rozhodnom čase sa doručovalo do vlastných rúk nielen povinnému, ale aj oprávnenému.
Upovedomením o začatí exekúcie bolo úpadcovi ako povinnému v súlade s ust. § 47, ods. 1, písm.
b) EP zakázané nakladať so všetkým majetkom, ktorý podlieha exekúcii (tzv. generálne inhibitórium).
Nerešpektovanie tohto zákazu malo tie dôsledky, že právne úkony, ktorými úpadca s takýmto majetkom
nakladal (t.j. záložná zmluva), sú absolútne neplatné z dôvodu ich rozporu so zákonom (R 134/2001

NS ČR, R 30/2005 NS ČR).
Žalobca súhlasí s tvrdením uvedeným v bode 43 rozsudku OS BA II, a to že „len pri generálnom
charaktereinhibitóriajedanámožnosťoprávnenéhobrániťsaprotiúkonompovinnéhoznižujúcim(podľa
názoru oprávneného) kvantitu alebo kvalitu majetku, ktorým povinný zodpovedá za svoje záväzky“.Na druhej strane, aj keby sa inhibitórium nepovažovalo za generálne, v tomto prípade už prebiehala
exekúcia vedená Ing. L. v prospech žalovaného v 1. rade, kde prebehol súpis majetku podliehajúceho
exekúcii predajom hnuteľných vecí, a teda úpadca ako povinný vedel, s ktorým konkrétnym majetkom

mu je zakázané nakladať. Keďže oprávneným z tejto exekúcie bol práve žalovaný v 1. rade, mal
taktiež vedomosť o majetku, na ktorý bol vyhlásený zákaz nakladania, napriek tomu však v
rozpore so zákonom uzavreli záložnú zmluvu. V dôsledku toho súd prvej inštancie správne uviedol, že
„zálohom nemôže byť vec, ktorá je vylúčená zo scudzenia, je neprevoditeľná, pripadne vlastník ktorej
je obmedzený v nakladaní s predmetnou vecou, za čo možno nepochybne považovať aj hnuteľné veci,

ktoré sú spísané súdnym exekútorom a v posudzovanom prípade, ktoré sú predmetom
viacerých exekúcií vedených na majetok úpadcu v prospech niekoľkých oprávnených“. V tomto smere
preto nemá žiadnu relevanciu tvrdenie žalovaného v 1. rade, že k súpisu hnuteľného majetku došlo
žalovaným v 2. rade až po uzavretí záložnej zmluvy. Inhibitórium bolo na hnuteľný majetok úpadcu ako
povinného vyhlásené už upovedomením o začatí exekúcie vedenej S.. L..
Zákon ustanovuje inhibitórium ako zákaz nakladania s majetkom povinného v prospech kohokoľvek,

vrátane oprávneného (s výnimkou, že by povinný splnil oprávnenému svoju povinnosť, čo sa však pri
záložnej zmluve tvrdiť nedá), preto je irelevantné tvrdenie žalovaného v 1. rade, že záložné právo bolo
zriadené v jeho prospech ako oprávneného, tým pádom nemohlo toto konanie ukrátiť jeho uspokojenie
ako oprávneného v exekúcii. Zavádzajúce je aj tvrdenie žalovaného v 1. rade, že pri uzatváraní záložnej
zmluvy bol dobromyseľný a o ďalšej prebiehajúcej exekúcii ani o podanom návrhu na vyhlásenie

konkurzu nevedel. Má za to, že žalovaný v 1. rade prinajmenšom očakával začatie ďalších exekúcií na
majetok úpadcu, nakoľko v opačnom prípade by uzavretie záložnej zmluvy nemalo význam. Ak by sa
žalovaný v 1. rade spoliehal na to, že bude jeho pohľadávka vymožená v už prebiehajúcej exekúcii,
nemalo by význam uzatvárať ešte záložnú zmluvu na hnuteľný majetok úpadcu, ktorý aj tak podliehal
exekúcii vedenej v jeho prospech. Preto má za to, že žalovaný v 1. rade prinajmenšom očakával výkon

ďalších exekúcií a vyhlásenie konkurzu a s cieľom ukrátiť úpadcových ďalších veriteľov s ním uzavrel
záložnú zmluvu, aby si svoju pohľadávku zabezpečil ako prednostnú. Navyše sa informácie o zlej
finančnej situácii holdingu úpadcu šírili aj mediálne, napríklad v článku týždenníka TREND
s názvom „Po konkurznom útoku Elektrosvit hľadá možnosť prežitia“ zo dňa 07.06.2000. Na základe
uvedeného je preto možné absolútnu neplatnosť záložnej zmluvy odvodzovať nielen pre jej rozpor s

obsahom a účelom zákona (ako je uvedené vyššie), ale aj pre jej rozpor s dobrými mravmi.
V súvislosti s vyjadrením žalovaného v 1. rade k splneniu podmienok na reálny vznik záložného práva,
t.j. či skutočne došlo k odovzdaniu zálohu záložcom (úpadcom) žalovanému v 1. rade spôsobom
dohodnutým v záložnej zmluve, sa žalobca stotožňuje s tvrdením súdu prvej inštancie v bode 44
rozsudku, a to že žalovaný v 1. rade v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný v 1. rade

sa odvoláva na to, že táto skutočnosť nebola sporná. V nadväznosti na povinnosť tvrdenia podľa C.s.p.
v spojení s dôkaznou povinnosťou je však dôkazné bremeno na strane žalovaného v 1. rade, ktorý ak
tvrdí, že záložná zmluva je platná, musí je platnosť aj preukázať, a to vrátane preukázania všetkých
podmienok potrebných na vznik záložnej zmluvy. Naopak žalobca počas celého konania spochybňuje a
rozporuje platnosť záložnej zmluvy bez ohľadu na to, z ktorého z vyššie uvedených dôvodov je neplatná.

Žalovaný v 1. rade ďalej argumentuje, že žalovaný v 2. rade bol oprávnený mu vydať výťažok z dražby
hnuteľných vecí úpadcu, nakoľko k nim bolo zriadené záložné právo na základe záložnej zmluvy, a tým
pádom išlo o pohľadávku, ktorá sa uspokojuje prednostne bez ohľadu na poradie, v akom exekútor
vykonáva výplatu jednotlivých pohľadávok. Tiež tvrdí, že aj v prípade nepoužitia výťažku z predaja
hnuteľných vecí na uspokojenie jeho pohľadávky, tento výťažok by bol vydaný Sociálnej poisťovni ako

oprávnenému v exekúcii vedenej žalovaným v 2. rade skôr ako bol na majetok úpadcu vyhlásený
konkurz, v dôsledku čoho by aj tak nedošlo k vydaniu výťažku do konkurznej podstaty. S týmito
tvrdeniami sa však nestotožňujeme a máme za to, že Okresný súd Bratislava II, ako aj Krajský súd
Bratislava sa k predmetným tvrdeniam dostatočne vyjadrili vo svojich rozhodnutiach.
Výťažok z dražby za žiadnych okolností nemohol byť oprávnene vydaný žalovanému v 1. rade, pretože

v rozhodnom čase neexistoval právny predpis alebo taká právna skutočnosť, ktorá by takéto vydanie
umožňovala. Navyše záložná zmluva, na základe ktorej žalovaný v 1. rade odôvodňuje oprávnenosť
vydania výťažku z dražby, je absolútne neplatným právnym úkonom. Avšak aj keby bola záložná zmluva
platná tak, ako to tvrdí žalovaný v 1. rade, poukázanie výťažku z dražby v exekúcii vedenej v prospech
Sociálnej poisťovne ako oprávneného nemožno považovať za výkon záložného práva podľa záložnej

zmluvy a nedošlo by k výkonu záložného práva v súlade so záložnou zmluvou, a teda vydanie výťažku by
opäť bolo neoprávnené. Zároveň je aj absolútne v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany veriteľov,
aby v exekúcii vedenej v prospech Sociálnej poisťovne ako oprávneného došlo k speňaženiu majetku
povinného,ktorýbybolnáslednepoukázanýžalovanémuv1.radevrámcivýkonujehozáložnéhopráva.Rovnako je irelevantné aj tvrdenie žalovaného v 1. rade, že v prípade vydania výťažku z
dražby Sociálnej poisťovni ako oprávnenému by tiež nedošlo k jeho vydaniu do konkurznej podstaty,
nakoľko konkurz bol na majetok úpadcu vyhlásený až po vydaní tohto výťažku. V prvom rade je

toto tvrdenie čisto hypotetické, pretože k takémuto stavu kvôli pochybeniam žalovaného v 1. a v 2. rade
nedošlo. Oproti tomu došlo k neoprávnenému vydaniu výťažku z dražby žalovanému v 1. rade ako
osobe neoprávnenej z exekúcie vedenej žalovaným v 2. rade, čo znamenalo vznik žalovanej
pohľadávky, nakoľko výťažok mal byť v súlade s ust. 14 ods. 1 písm. e) a písm. f) zákona č. 328/1991
2b. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov účinného v rozhodnom čase (ďalej len „ZKV“)

zahrnutý do konkurznej podstaty. Predmetné ustanovenia sa vzťahujú aj na tzv. ochrannú dobu, t.j. dva
mesiace pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu až do vyhlásenia konkurzu, čo potvrdil aj súd
prvej inštancie súd v bode 46 rozsudku ako aj KS BA v bode 14 uznesenia KS BA. Na základe toho teda
súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôvodnosť žalovanej pohľadávky.
Žalovaný v 2. rade rovnako ako žalovaný v 1. rade v podanom odvolaní uvádza, že úpadca ako povinný
vlastnil aj iný majetok, z ktorého mohli byť uspokojení ostatní veritelia a nešlo teda o účelové konanie

povinného s cieľom ukrátiť ostatných veriteľov. Tiež uviedol, že vykonal súpis hnuteľných vecí až po
uzatvorenízáložnejzmluvyakeďžeinhibitóriumnemágenerálnycharakter,bolazáložnázmluvaplatnáa
na jej základe vydal výťažok z dražby žalovanému v 1. rade ako prednostnú pohľadávku. Ďalej žalovaný
v 2. rade vo svojom odvolaní namietal neoprávnenosť poukázania výťažku z dražby žalovanému v 1.
rade z dôvodu, že výťažok z dražby v čase vyhlásenia konkurzu už neexistoval, a že správca konkurznej

podstaty úpadcu túto neexistujúcu a spornú pohľadávku napriek tomu zapísal, čím sa dopustil porušenia
svojej povinnosti postupovať s odbornou starostlivosťou. Tvrdil aj to, že správca konkurznej podstaty
nepostupoval v súlade s odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho predtým navrhoval aj vykonať
dokazovanie konkurzným spisom OS BA I, sp.zn. 2K/297/01. OS BA II sa rozhodol tento navrhnutý
dôkaz nevykonať, čo žalovaný v 2. rade tiež namietal. Tieto tvrdenia žalovaného v 2. rade sú irelevantné

v predmetnom konaní, nakoľko postup správcu konkurznej podstaty nemohol ovplyvniť neoprávnenosť
poukázania výťažku z dražby a tento výťažok mal byť do konkurznej podstaty vydaný aj v ochrannej
dobe, v dôsledku čoho nemožno spochybňovať postup správcu konkurznej podstaty, ktorý tento výťažok
od žalovaných vymáhal. Prípadný neodborný postup správcu konkurznej podstaty môže byť nanajvýš
dôvodom na podanie žaloby o náhradu škody voči správcovi, prípadne v tejto súvislosti mohol aj

žalovaný v 1. rade sám iniciovať incidenčné konanie o vylúčenie majetku zo súpisu, keď vedel, že
správca konkurznej podstaty si pohľadávky voči nemu uplatňoval.
V závere svojho odvolania žalovaný v 2. rade argumentoval tým, že spĺňa liberačný dôvod uvedený v ust.
§ 33 ods. 1 EP, pretože skutočnosť, či bol na úpadcu podaný návrh na vyhlásenie konkurzu, sa nedala
v rozhodnom čase z jeho strany zistiť. Avšak tento liberačný dôvod sa nenaplnil, nakoľko v rozhodnom

čase boli verejne známe a dostupné medializované informácie o nepriaznivej finančnej situácii holdingu
úpadcu (viď článok v bode 12. tohto vyjadrenia). Taktiež vzhľadom na ochrannú dobu určenú na vydanie
výťažku z dražby a v súlade so záverom súdu prvej inštancie v bode 46 rozsudku, tvrdenie
žalovaného v 2. rade o nevedomosti podania návrhu na vyhlásenie konkurzu nemá žiadnu relevanciu
v danej veci, nakoľko sa o existencii pohľadávky správcu konkurznej podstaty dozvedel po vyhlásení

konkurzu. Preto nárok žalobcu voči žalovanému v 2. rade je daný titulom zodpovednosti žalovaného v
2. rade ako súdneho exekútora za škodu spôsobenú v súvislosti s činnosťou podľa EP.
Žalobca žiadal, aby odvolací súd v nadväznosti na ust. § 387 ods. 1 C.s.p., § 390 C.s.p. a § 392 C.s.p.
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

26. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach dôvodov
podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a
podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods.
3 C.s.p. rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko nebolo potrebné vo veci opakovať alebo dopĺňať vykonané
dokazovanie, keďže v rámci konania odvolacieho došlo len k inému právnemu posúdeniu súdom prvej

inštancie správne zisteného skutkového stavu.

27. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v rámci vymedzenom
(oboma) žalovanými uplatnenými odvolacími dôvodmi, dospel k záveru, že z hľadiska dôvodnosti
podanej žaloby závery súdu prvej inštancie vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Naviac

ani odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno považovať za dostatočné, pretože sa súd prvej
inštancie vôbec nezaoberal viacerými podstatnými tvrdeniami a argumentáciou žalovaných, ktoré by
mohli mať v danej veci rozhodujúci význam.28. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis, alebo tak ako v preskúmavanej veci, v ktorej súd prvej inštancie síce na vec aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, a zároveň zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.

29. Podľa ust. § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu

dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo
a všetky práva s ňou spojené.

Podľa ust. § 526 ods. 1, 2 OZ postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu
oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník
postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak

postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania
zmluvy o postúpení.

Podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.12.2001), exekútor
zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou

podľa tohto zákona. Exekútor sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri
vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať.

Podľa § 36 ods. 6 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.12.2001), ak je exekučné
konanie prerušené, exekútor vyplatí správcovi konkurznej podstaty vymoženú pohľadávku alebo jej časť

okrem trov exekúcie do siedmich dní od prerušenia exekučného konania.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.12.2002) účastníkmi
exekučného konania sú oprávnený a povinný. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania
je aj poverený exekútor.

Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.12.2002) proti inému než
tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí
označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť
alebo právo z exekučného titulu.

Podľa § 38 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.12.2002) exekúciu možno
vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo právo z
rozhodnutia (§ 37 ods. 3).

Podľa ust. § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku (v znení účinnom od 26.07.2001 do 31.1.2002)
exekútor poverený vykonaním exekúcie zakáže povinnému, aby odo dňa doručenia upovedomenia o
začatí exekúcie nakladal so svojím majetkom, ktorý podľa ustanovení tohto zákona podlieha exekúcii.
Podľa ust. § 117 písm. b) Exekučného poriadku (v znení účinnom od 26.07.2001 do 31.1.2002) exekútor
poverený vykonaním exekúcie zakáže povinnému, aby nakladal s vecami, ktoré spíše.

Podľa ust. § 120 ods. 5 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 26.07.2001 do 31.01.2002) spísať
nemožno veci, ktoré už spísal iný exekútor.

Podľa ust. § 127 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 26.07.2001 do 31.1.2002) po

skončení dražby exekútor vyplatí dosiahnutý výťažok po zrážke trov predaja priamo oprávnenému.

Podľa ust. § 127 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 26.07.2001 do 31.1.2002), ak
sa vykonáva exekúcia predajom hnuteľných vecí hoci aj postupne pre niekoľko pohľadávok, exekútor
vyplatí výťažok predaja po zrážke trov predaja a trov exekúcie oprávneným. Každý oprávnený má právo

na výťažok len z vecí, ktoré sa spísali v prospech jeho pohľadávky.Podľa ust. § 128 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 26.07.2001 do 31.1.2002) poradie,
v akom exekútor vykonáva výplatu jednotlivých pohľadávok, spravuje sa dňom, keď došiel exekútorovi
návrh na vykonanie exekúcie pre jednotlivé pohľadávky.

Podľa ust. § 128 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 26.07.2001 do 31.1.2002), ak
má niekoľko pohľadávok rovnaké poradie a výťažok predaja nestačí na ich úplné uspokojenie, tieto
pohľadávky sa uspokoja pomerne. Bez ohľadu na poradie sa uspokoja prednostne pohľadávky, pri
ktorých to ustanovuje osobitný predpis.

Podľa ust. § 128 ods. 3 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 01.02.2002), ak exekútor predá na
dražbe veci, ktoré už skôr spísal iný exekútor a exekučné konania u tohto exekútora nebolo skončené,
vyplatí z výťažku predaja týchto vecí najskôr pohľadávku a trovy exekúcie vymáhané týmto exekútorom.
Zvyšok výťažku z predaja vecí vyplatí podľa odsekov 1 a 2.
Podľa ust. § 6 ods. 1, 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (v znení účinnom od 05.10.2001

do 31.08.2002) majetok podliehajúci konkurzu tvorí konkurznú podstatu (ďalej len „podstata“). Podstatu
tvoria veci, byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty (ďalej len „majetok“), ktoré patrili
dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok,
ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok.

Podľa ust. § 14 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (v znení účinnom od 05.10.2001
do 31.08.2002) vyhlásenie konkurzu má tieto účinky:
a) oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním
s majetkom podstaty, prechádzajú na správcu. Právne úkony úpadcu týkajúce sa tohto majetku sú voči
konkurzným veriteľom neúčinné. Osoba, ktorá uzavrela s úpadcom zmluvu, môže od nej odstúpiť, ibaže

v čase jej uzavretia vedela o vyhlásení konkurzu;
d) súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa
prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z
podstaty uspokojené;
e) pre pohľadávku proti úpadcovi nemožno nariadiť výkon rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia ani

vykonávať exekúciu na majetok patriaci do podstaty, ani nadobudnúť na ňom právo na oddelené
uspokojenie (§ 28). Ak sa v konaní o výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní prerušených
podľa písmena d) speňažil dlžníkov majetok a výťažok nebol vydaný oprávnenému, stáva sa súčasťou
podstaty. Trovy týchto konaní sú pohľadávkou proti podstate;
f) zanikajú práva na oddelené uspokojenie (§ 28), ktoré sa týkajú majetku patriaceho do podstaty a

veritelia ich získali v posledných dvoch mesiacoch pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu; ak
sa konkurz zrušil podľa § 44 ods. 1 písm. a), možno tieto práva znova uplatniť. Ak sa však veci alebo
tieto pohľadávky pri výkone rozhodnutia v uvedenej lehote speňažili, bude výťažok na ne pripadajúci
zahrnutý do podstaty.

Podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (v znení účinnom od 05.10.2001
do 31.08.2002), ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou
o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú
zaradenie veci do súpisu. Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v
lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba

nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.

30. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania uviedol, že pohľadávka žalobcu vznikla
na základe neoprávneného poukázania výťažku z dražby hnuteľných vecí úpadcu žalovaným v 2. rade
v prospech žalovaného v 1. rade v rozpore so zákonom. Mal za to, s poukazom na § 14 ods. 1 písm.

d), e) a f) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (v znení účinnom od 05.10.2001 do
31.08.2002), že výťažok získaný z predaja hnuteľných vecí v ochrannej dobe (t.j. v dobe dva mesiace
pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu až do vyhlásenia konkurzu), má byť vydaný do konkurznej
podstaty, nakoľko nebol vydaný oprávnenému v exekučnom konaní sp.zn. EX 259/2001, ktorým bola
výlučne Sociálna poisťovňa. Tento výťažok sa tak stal súčasťou konkurznej podstaty ex lege momentom

vyhlásenia konkurzu, a v prípade jeho nevydania bol správca konkurznej podstaty povinný tento výťažok
vymáhať. Námietky žalovaných o neexistencii pohľadávky žalobcu, preto súd prvej inštancie zhodnotil
ako nedôvodné. Dôvodnosť nároku žalobcu voči žalovanému v 1. rade podľa súdu prvej inštancie tak
vyplývapriamozozákonaokonkurzeavyrovnaní.Nárokžalobcuvočižalovanémuv2.radejezasadanýtitulom zodpovednosti žalovaného v 2. rade ako súdneho exekútora za škodu spôsobenú v súvislosti s
činnosťou podľa Exekučného poriadku, t.j. v zmysle § 33 Exekučného poriadku v spojení v § 420 ods.
1, 3 OZ, pričom podľa názoru súdu prvej inštancie boli splnené všetky zákonné predpoklady pre vznik

zodpovednosti za škodu, ktorými sú: protiprávny úkon spočívajúci v nesprávnom poukázaní výťažku
súdnym exekútorom žalovanému v 1. rade, ktorý nebol oprávneným v exekúcii sp.zn. EX 259/200,
vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody protiprávnym úkonom súdneho exekútora a
prezumované zavinenie.

31. Odvolací súd sa v prvom rade musel zaoberať námietkou žalovaného v 1. rade, ktorý namietal v
priebehu konania, ako aj v podanom odvolaní, svoju pasívnu vecnú legitimáciu s odôvodnením, že z
obsahupredloženejzmluvyopostúpenípohľadávkyvyplýva,žepredmetomtejtozmluvybolopostúpanie
pohľadávky len voči žalovanému v 2. rade, teda k postúpeniu pohľadávky pôvodného veriteľa - úpadcu
ELEKTROSVITSVIETIDLÁ,s.r.o. vkonkurzevočinemunedošlo.Tútoodvolaciunámietkužalovaného
v 1. rade považoval odvolací súd za nedôvodnú.

32. V konaní pritom nebolo sporným, že žalobca získal pohľadávku voči žalovanému v 2. rade na
základe Zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú uzavrel dňa 22.12.2004 žalobca ako postupník so spol.
SMW, s.r.o. ako postupcom, ktorou postúpil postupca na postupníka pohľadávku vo výške 991.282,- Sk
voči J.. J. S. - súdny exekútor. Spoločnosť SMW, s.r.o. nadobudla predmetnú pohľadávku na základe

Zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú uzavrel úpadca ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. v konkurze ako
postupca a spoločnosť SMW, s.r.o. ako postupník, na základe ktorej postupca postúpil na postupníka
pohľadávku vo výške 991.282,- Sk voči J.. J. S. - súdny exekútor. Iné zmluvy o postúpení pohľadávok
v konaní predložené neboli.
V konaní taktiež nebolo sporným, že J.. F. L., správca konkurznej podstaty úpadcu ELEKTROSVIT

SVIETIDLÁ, s.r.o. v konkurze ako postupca listom zo dňa 20.01.2003 oznámil žalovanému v 1. rade
postúpenie pohľadávky spoločnosti SMW, s.r.o. ako postupníkovi s tým, že plniť je potrebné novému
veriteľovi. Rovnako nebolo sporné, že spoločnosť SMW, s.r.o. ako postupca listom zo dňa 17.03.2005
oznámila žalovanému v 1. rade postúpenie pohľadávky žalobcovi ako postupníkovi s tým, že plniť je
potrebné novému veriteľovi.

33. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému. Citované ustanovenie upravuje postúpenie pohľadávky na základe
zmluvy, ktorou dochádza k zmene v osobe veriteľa. Do právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom
nastupuje namiesto pôvodného veriteľa nový veriteľ bez toho, že by inak sa tento vzťah zmenil.

Pohľadávka prechádza v stave, v akom existuje v čase postúpenia, vrátane jej príslušenstva. Zmluvu
uzaviera pôvodný veriteľ (postupca) a iný subjekt postupník
Podľa § 526 ods. 2 OZ, ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený
dožadovať sa preukázania zmluvy o postúpení. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že ak pôvodný
veriteľ oznámi svojmu dlžníkovi, že pohľadávku, ktorú voči nemu má, postúpil tretej osobe, právnou

skutočnosťou, na základe ktorej má dlžník plniť novému veriteľovi s dôsledkom, že sa zbaví svojho
záväzku, je oznámenie jeho pôvodného veriteľa, samozrejme za predpokladu, že oznámenie spĺňa
náležitosti právneho úkonu, teda je určité a zrozumiteľné a bolo urobené vážne a slobodne. Platí to bez
ohľadu na skutočnosť, či zmluva o postúpení pohľadávky je platná, resp. či vôbec vznikla. Dlžník sa v
takomto prípade nemôže dovolávať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie.

To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník.
Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obo/69/2011, ktorý uviedol, cit.: „Podľa
ustanovení § 524 ods. l a § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak postúpenie pohľadávky oznámi
dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení a môže sa
zbaviť záväzku iba plnením postupníkovi, ktorým bola podľa obsahu tohto oznámenia P., a. s., a to aj

bez preukazovania zmluvy o postúpení pohľadávky. Konajúci súd ďalej poukázal na judikát Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky R 119/2003, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o
postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej
pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby, ako prejudiciálnu otázku, skúmal
existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo

požadovať od neho preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky, a preto sa nemôže ani
účinne dovolávať neplatnosti či neexistencie takejto zmluvy v súdnom konaní, v ktorom sa postupník
domáha proti dlžníkovi zaplatenia postúpenej pohľadávky. Platí to teda bez ohľadu na to, či zmluva o
postúpení pohľadávky je platná alebo nie, resp. či vôbec vznikla.“K obdobnému záveru dospel NS SR aj v ďalšom rozhodnutí sp.zn. 2Obo/14/2019, cit.: „Podľa
ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž platí, že oznámenie postúpenia cedentom
(doterajším veriteľom) zbavuje dlžníka práva požadovať predloženie zmluvy o postúpení. Dlžník tak

podľa citovaného ustanovenia nemá právo ani zisťovať, či vôbec nejaká zmluva bola uzatvorená, a
fortiori tak nemôže namietať ani nedostatky jej platnosti (zhodne už R 119/2003); jeho závery boli síce
neskôr čiastočne relativizované v R 46/2009, pokiaľ ide o postúpenie pohľadávky v rozpore s § 525
Občianskeho zákonníka, ale o taký prípad v prerokúvanej veci nejde. Vo vzťahu k dlžníkovi
je tak v týchto prípadoch postúpenie založené len na oznámení veriteľa o tom, že došlo k postúpeniu

(zmene veriteľa), podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nerozhodné je, či je toto oznámenie kryté
aj kauzálnym vzťahom (titulom) medzi postupcom a postupníkom, teda zmluvou o postúpení pohľadávky
(v podobe kúpy pohľadávky, jej darovania či zabezpečovacieho postúpenia pohľadávky a pod.), ktorej
existencia je relevantná len vo vzťahu postupcu a postupníka, ktorí sa prípadne môžu navzájom voči
sebe domáhať bezdôvodného obohatenia.
V oznámení JUDr. F. L., SKP úpadcu ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. v konkurze zo dňa 20.01.2003

bola jednoznačne identifikovaná pohľadávka (čo do dôvodu aj výšky), postupca i postupník a jeho
dôsledkom bola povinnosť žalovaného v 1. rade ako dlžníka plniť tomu, koho veriteľ (postupca) označil
za nového veriteľa s tým, že žalovaný ako dlžník sa zbaví svojho záväzku vo výške 32.904,53 eur
(991.282,- Sk) plnením žalobcovi ako postupníkovi, pričom nie je oprávnený dožadovať sa preukázania
zmluvy o postúpení a nemôže sa dovolávať ani jej neplatnosti.

Podľa názoru odvolacieho súdu relevantným oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi je
bez ďalšieho založená tak aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky od tohto
dlžníkaakoajpasívnalegitimáciažalovanéhoakodlžníkavtomtokonaníaprvoinštančnýakoajodvolací
súd túto akceptujú bez toho, aby skúmali ako prejudiciálnu otázku existenciu (prípadne platnosť) zmluvy
o postúpení pohľadávky (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Obo 210/01).

34. Obaja žalovaní v odvolaní ďalej namietali záver súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti Zmluvy
o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam, ktorú dňa 27.11.2001 uzavrel žalovaný v 1. rade ako
záložný veriteľ a spoločnosť ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. ako záložný dlžník, a to pre jej rozpor
so zákonom, konkrétne s § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku . Aj tieto odvolacie námietky považoval odvolací súd za nedôvodné, a rovnako ako
súd prvej inštancie, dospel k záveru, že predmetná záložná zmluva je absolútne neplatným právnym
úkonom.

35. Súd prvej inštancie sa v súvislosti s posúdením platnosti záložnej zmluvy zaoberal otázkou,

či bol dlžník spol. ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o., vzhľadom na prebiehajúce exekučné konania,
oprávnený uzatvoriť záložnú zmluvu so žalovaným v 1. rade, pričom dospel k záveru, že povinný (neskôr
úpadca) mal v čase uzavretia záložnej zmluvy nepochybne vedomosť o tom, ktorý majetok podlieha
exekúcii, nakoľko hnuteľné veci podliehajúce exekúcii boli už skôr spísané súdnym exekútorom Ing. Bc.
J. L.. Uzavretie záložnej zmluvy až po začatí exekúcie, navyše za stavu hroziaceho vyhlásenia konkurzu

(návrh na vyhlásenie konkurzu podaný dňa 07.12.2001), sa súdu prvej inštancie javili ako účelové, s
cieľom ukrátiť ostatných veriteľov, a teda aj v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov súd prvej
inštancie vyhodnotil záložnú zmluvu zo dňa 27.11.2001 ako neplatnú v zmysle § 39 OZ pre
rozpor so zákonom (jeho obsahom aj účelom) a tiež pre rozpor s dobrými mravmi.

36. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania síce dospel k správnemu záveru, že
záložná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, avšak s právnym posúdením dôvodov
neplatnosti záložnej zmluvy súdom prvej inštancie sa odvolací súd nestotožňuje.
V prvom rade je potrebné uviesť, že pre zákaz povinného nakladať so svojim majetkom, podliehajúcim
exekúcii, sa vžil termín inhibitórium (inhibitorium). Procesná náuka vykladá termín nakladanie s

majetkom podliehajúcim exekúcii extenzívne, preto predmetom zákazu je akékoľvek nakladanie s
majetkom, ktorého dôsledkom by bolo znemožnenie alebo sťaženie uspokojenia vymáhanej pohľadávky
(napr. zničenie, scudzenie, zaťaženie záložným právom, uzavretie nájomnej zmluvy).
Prvé účinky v podobe procesného zákazu povinnému nakladať s jeho majetkom vyvoláva až doručenie
upovedomenia o začatí exekúcie povinnému. Podľa § 47 ods. 1 písm. b/ EP v upovedomení o

začatí exekúcie súdny exekútor povinnému zakazuje odo dňa doručenia upovedomenia nakladať so
svojim majetkom, ktorý podľa ustanovení Exekučného poriadku podlieha exekúcii, okrem nakladania
za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie v hotovosti alebo
bezhotovostným prevodom na účet. Tento zákaz exekútor adresuje povinnému obligatórne bez ohľaduna to, či prvotné upovedomenie o začatí exekúcie obsahuje konkrétny spôsob vykonania exekúcie, resp.
konkrétny majetok povinného, alebo ide o tzv. všeobecné upovedomenie o začatí exekúcie. Znenie
tohto ustanovenia navádza na vyvodenie záveru, že ide o zákaz povinnému nakladať s akýmkoľvek

exekvovateľným majetkom (tzv. generálne inhibitórium). Časť autorov (KRAJČO, J.: Exekučný poriadok.
Komentár, Bratislava: Eurounion, 2009, s. 166.) považuje inhibitórium za generálne. Časť teórie
exekučného práva (Števček, M. v ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol.: Exekučný poriadok. Komentár. 1.
vydanie. Praha: C.H. Beck, 2011, s. 131; TOMAŠOVIČ, M.: Exekučný poriadok s komentárom. Žilina:
Eurokódex, Poradca podnikateľa, 2006, s. 93) zastáva názor, podľa ktorého zákaz formulovaný v §

47 ods. 1 písm. b/ EP nie je možné považovať za generálne inhibitórium a tento zákaz sa vzťahuje
až na majetok, uvedený v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie, tu už s následkom absolútnej
neplatnosti úkonu, porušujúceho inhbitórium.
Účelom exekučného konania je uspokojenie vymáhanej pohľadávky, za súčasného zachovania
nevyhnutnej ochrany práv povinného a tretích osôb. Formulačné poradie vyjadrenia cieľa exekučného
konania nie je náhodné. Pokiaľ by hlavným účelom a cieľom právnej úpravy núteného výkonu

exekučného titulu nebolo uspokojenie vykonateľného a nerešpektovaného práva oprávneného,
existencia vykonávacieho konania by nemala opodstatnenie
Záver o absolútnej neplatnosti úkonu povinného, porušujúceho všeobecný zákaz nakladať s majetkom,
je na prvý pohľad namieste (takýto právny úkon už svojim obsahom, a pravdepodobne aj účelom
odporuje zákonu, konkrétne § 47 ods. 1 písm. b/ EP). Sankcionovanie akéhokoľvek úkonu, ktorým

povinný nakladá so svojim majetkom (scudzuje ho, zaťažuje ho, znižuje možnosť jeho exekučného
speňaženia a podobne), pokiaľ ním nebude uspokojená vymáhaná pohľadávka, jej príslušenstvo a trovy
exekúcie absolútnou neplatnosťou, by však bolo neprimerané. Povinný totiž môže mať majetok, ktorého
hodnota značne prevyšuje predmet konania a scudzenie časti jeho majetku (zatiaľ nezexekvovanej in
concreto) nemusí nevyhnutne sťažiť, alebo znemožniť dosiahnutie účelu exekučného konania.

K záveru o následku porušenia všeobecného zákazu povinného nakladať s jeho exekvovateľným
majetkom v podobe (len) odporovateľnosti takéhoto úkonu sa priklonila aj súdna prax (R 47/2009).
Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že pokiaľ by v prejednávanej veci v exekučnom konaní
vedenom súdnym exekútorom S.. L. v prospech žalovaného v 1. rade ako oprávneného došlo len k
vydaniu upovedomenia o začatí exekučného konania, malo by to tak ako tvrdia žalovaní, za následok

„len“ právo Sociálnej poisťovne (resp. iných veriteľov) odporovať tomuto právnemu úkonu.
V tomto exekučnom konaní však už došlo súdnym exekútorom S.. L. k spísaniu konkrétnych hnuteľných
vecí a k vydaniu upovedomenia o začatí exekúcie predajom hnuteľných vecí, ku ktorému bol priložený aj
zoznam hnuteľných vecí spísaných súdnym exekútorom, teda povinnému v exekúcii bolo už zakázané
nakladať s konkrétnym majetkom.

Následok prípadného porušenia takéhoto zákazu nakladať s konkrétnym majetkom povinným je
odlišný od porušenia generálneho inhibitória. Vychádzajúc z cieľa a účelu exekučného konania, ako
aj z vyššej závažnosti porušenia tohto konkrétneho zákazu, súdna prax ustálila následok porušenia
inhibitoria in concreto v podobe absolútnej neplatnosti porušujúceho úkonu (R 44/2004). Absolútna
neplatnosť úkonu, ktorým povinný porušil inhibitorium in concreto, nepochybne pôsobí na povinného

preventívnym spôsobom, a zároveň ho núti dosiahnuť skončenie pôsobenia reštrikčných účinkov
vyvolaných prebiehajúcou exekúciou, t.j. dosiahnuť skončenie exekučného konania.
Pokiaľ ide o majetok, pri ktorom je typovo pre vznik zákazu nakladania s majetkom in concreto
nevyhnutná okrem samotného zvolenia spôsobu vykonania exekúcie aj presná identifikácia majetku (t.j.
hnuteľnéveci),následokexekúcievpodobeinhibitoriuminconcretopriexekúciihnuteľnýchvecínastáva

až preukázateľnou vedomosťou povinného o tom, ktoré hnuteľné veci exekútor pojal do súpisu.
Je nesporné, že exekútor S.. L. urobil súpis hnuteľných vecí na krytie v exekučnom konaní vymáhanej
pohľadávky žalovaného v 1. rade. Súpis týchto vecí bol nesporne doručený povinnému (ELEKTROSVIT
SVIETIDLÁ, s.r.o.) spolu s upovedomením o začatí exekúcie predajom hnuteľných vecí, v ktorom bolo aj
upozornenie,žesospísanýmivecaminesmienakladať(§117písm.b)zákonač.233/1995Z.z.).Povinný

však napriek tomu následne uzavrel záložnú zmluvu so žalovaným v 1. rade (zároveň oprávneným v
tejto exekúcii). Tým došlo k porušeniu zákazu vydaného exekútorom v zmysle § 117 písm. b) zákona
č. 233/1995 Z.z. v platnom znení, čo je porušením zákonnej povinnosti a záložná zmluva uzavretá
v rozpore s týmto zákazom, je neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka). Za tohto stavu treba preto
záver súdu prvej inštancie o neplatnosti záložnej zmluvy považovať za vecne správny a súladný s

citovanými zákonnými ustanoveniami.

37. Napriek vyššie uvedenému záveru o neplatnosti predmetnej záložnej zmluvy, je zároveň potrebné
uviesť, že súdnemu exekútorovi zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku ani z iného právnehopredpisu nevyplýva povinnosť skúmať platnosť záložnej zmluvy, ktorá mu bola predložená v priebehu
exekučného konania záložným veriteľom. Súdny exekútor a ani samotný exekučný súd nie sú oprávnení
podrobiť skúmaniu takúto záložnú zmluvu a nemôžu v exekučnom konaní ako prejudiciálnu otázku riešiť

jej platnosť. Samotný exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať „len“ zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania (por. uznesenie Ústavného súdu SR z 9.12.2010,
sp.zn. II. ÚS 545/2010-15). Pritom dokonca aj tento rozsah prieskumnej činnosti exekučného súdu pri
prieskume exekučného titulu je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na
jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno-

právne legitimovaní z exekučného titulu. V exekučnom konaní sa súd zaoberá takými okolnosťami,
ktoré nastali po vzniku exekučného titulu, ktoré by mohli spôsobiť jeho nevykonateľnosť, bránili by
jeho vymáhateľnosti, prípadne, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná. Ak by tieto jestvovali pred
vznikom exekučného titulu, zásadne ich nemožno uplatniť, pretože ich relevancia sa skončila vydaním
vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom pre exekúciu. Exekučný súd skúma iba to, či došlo
k zániku judikovaného práva, t.j. práva vyplývajúceho z exekučného titulu (por. uznesenie Ústavného

súdu SR z 05.11.2019, sp.zn. IV. ÚS 104/2019).
Ani exekučný súd (a už vôbec nie súdny exekútor) nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či
neexistenciu práva. Je to teda výlučne všeobecný súd, ktorý v civilnom sporovom konaní preskúmava
zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré Občiansky zákonník viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov
(§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je pritom potrebné

rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkom tvrdené (napr. nedostatok slobody,
vážnosti, rozpor s dobrými mravmi, prípadne omyl) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej
povinnosti (nedostatok formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor so zákonom a
pod.) [por. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2012, sp.zn. 5 Cdo 208/2010].
Z uvedeného dôvodu potom nemohlo dôjsť zo strany súdneho exekútora k porušeniu povinnosti, keď

vydal výťažok z predaja hnuteľných vecí žalovanému v 1. rade ako záložnému veriteľovi na základe
ním predloženej záložnej zmluvy, ktorá bola uzavretá predtým ako v prebiehajúcom exekučnom konania
došlo z jeho strany k spísaniu hnuteľných vecí patriacich povinnému. Z uvedeného dôvodu potom
žalovanýv2.rade,prizachovaníobozretnostiavšetkéhoúsilia,ktoréodnehovtomtoštádiuexekučného
konania možno požadovať, nemal dôvod mať akékoľvek pochybnosti o platnosti predloženej záložnej

zmluvy.
Súdny exekútor (žalovaný v 2. rade) v danom prípade musel postupovať podľa ust. § 128 ods.
2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 26.07.2001 do 31.1.2002), veta druhá, v zmysle ktorej
platí, že bez ohľadu na poradie sa uspokoja prednostne pohľadávky, pri ktorých to ustanovuje osobitný
predpis. Týmto osobitným predpisom sú nepochybne ustanovenia § 151a a nasl. Občianskeho

zákonníka upravujúce záložné právo. Z ustanovenia § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka vyplýva
obmedzenie rozsahu exekúcie, ktoré súvisí s hmotnoprávnou úpravou záložného práva (§ 151a nasl.
Občianskeho zákonníka), ktorá posilňuje ochranu záložného veriteľa. Súčasťou tejto ochrany je súhlas
záložného veriteľa s exekúciou na záloh, ktorý súhlas bol v tomto prípade udelený žalovaným v 1. rade
v exekúcii vedenej žalovaným v 2. rade v prospech oprávneného Sociálna poisťovňa, a.s.. Tento súhlas

treba považovať za súčasť vzniku práva na súdnu a inú právnu ochranu v exekučnom konaní. Takéto
obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustným prostriedkom uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych
a iných rozhodnutí (podobne aj PL. ÚS 21/00).
V prejednávanej veci potom výťažok z predaja hnuteľných vecí vo vlastníctve povinného, nemohol byť
vyplatený Sociálnej poisťovni a.s. ako oprávnenému, nakoľko v súlade § 128 ods. 2 EP musela byť

uspokojená najskôr prednostná pohľadávka záložného veriteľa. Teda záložný veriteľ bol v súlade so
zákonom jediným „oprávneným“ na prijatie tohto peňažného plnenia a ku dňu vyhlásenia konkurzu na
majetok úpadcu sa preto tento v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. e) ZKV výťažok už nemohol stať ex
lege súčasťou konkurznej podstaty, keďže v čase vyhlásenia konkurzu už v danom exekučnom konaní
žiaden takýto výťažok právne „neexistoval“.

V danom prípade, keďže si žalovaný v 1. rade ako záložný veriteľ v prebiehajúcej exekúcii vedenej
žalovaným v 2. rade uplatnil na základe predloženej záložnej zmluvy, prednostnú pohľadávkou, nemohol
súdny exekútor postupovať inak, ako z výťažku z predaja veci, na ktorej viazlo záložné právo, najskôr
uspokojiť prednostnú pohľadávku záložného veriteľa namiesto oprávneného z exekúcie (§ 128 ods. 2
veta druhá EP). K výplate výťažku v exekučnom konaní došlo dňa 08.01.2002, teda takmer 3 mesiace

pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu dňa 02.04.2002. Z uvedeného dôvodu potom tento
výťažok nemohol byť súdnym exekútorom vyplatený do konkurznej podstaty.
Nesprávny je preto právny záver súdu prvej inštancie, ktorý považoval postup súdneho exekútora pri
vyplatení výťažku z predaja hnuteľných vecí žalovanému v 1. rade za protiprávny úkon spočívajúci vnesprávnom poukázaní výťažku súdnym exekútorom žalovanému v 1. rade, ktorý nebol oprávneným v
exekúcii sp.zn. EX 259/2000. Rovnako je potom nesprávny záver súdu prvej inštancie, ktorý mal za to,
dôvodnosť nároku žalobcu voči žalovanému v 2. rade je daná titulom zodpovednosti žalovaného v 2.

rade ako súdneho exekútora za škodu spôsobenú v súvislosti s činnosťou podľa Exekučného poriadku,
t.j. v zmysle § 33 Exekučného poriadku v spojení v § 420 ods. 1 a 3 OZ, pričom uviedol (bez ďalšieho),
že boli splnené aj všetky ďalšie zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu.
Odvolací súd sa preto nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní boli preukázané
všetky zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného v 2. rade ako súdneho exekútora za

škodu v zmysel § 33 EP a § 420 ods. 1 a 3 zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, predpokladmi
zodpovednosti súdneho exekútora za škodu je vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a
protiprávnym konaním súdneho exekútora pri činnostiach, zverených mu Exekučným poriadkom, pričom
protiprávnosť konania súdneho exekútora musí vyplývať z porušenia zákonom ustanovenej povinnosti
(napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/81/01). K porušeniu takejto zákonom stanovenej povinnosti zo
strany žalovaného v 2. rade vyplatením výťažku z predaja hnuteľných vecí žalovanému v 1. rade

však nedošlo, keď toto konanie nemožno považovať za porušenie povinnosti súdneho exekútora podľa
exekučného poriadku a ani podľa zákona o konkurze a vyrovnaní, a preto už pre absenciu splnenia tohto
zákonného zodpovednostného predpokladu nebolo možné priznať žalobcovi voči žalovanému v 2. rade
predmetný nárok ako nárok na náhradu škody.
Rovnako však v danom prípade absentuje aj ďalší podstatný prvok zodpovednostnej skutkovej podstaty

a to príčinná súvislosť (kauzálny nexus). Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (nezákonné rozhodnutie,
nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede, teda aby protiprávne konanie bolo
príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku, ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy

v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez
ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre
takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak
by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti,
príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a

skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť
príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,
v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada (por. rozsudok

Krajského súdu v Bratislava, sp.zn. 7 Co 523/2015, sp.zn. 7 Co 524/2015 z 18. novembra 2015, podobne
aj napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 6 Cdo 89/2011 z 31.07.2012, rozhodnutie NS SR sp.zn. 8Co/360/2013
z 29.01.2015 a iné).
V danom prípade absentuje príčinná súvislosť medzi tvrdeným protiprávnym konaním súdneho
exekútora (spočívajúcim vo vyplatení výťažku z dražby hnuteľných vecí žalovanému v 1. rade) a

žalobcom tvrdenou škodou (navyše za stavu, keď vznik škody nebol žalobcom ani tvrdený a ani riadne
preukázaný). Je potrebné uviesť, že výťažok z dražby bol použitý na splatenie záväzku, ktorý mal
právny predchodca žalobcu - úpadca ELEKTROSVIT SVIETIDLÁ, s.r.o. voči žalovanému v 1. rade,
ktorý si ako veriteľ prijatím tohto plnenia čiastočne znížil svoju pohľadávku, ktorú mal voči dlžníkovi
ELEKTROSVITSVIETIDLÁ,s.r.o..Nadruhejstranejepotrebnévziaťdoúvahy,ževprípade,akbynebol

súdny exekútor (žalovaný v 2. rade) vyplatil výťažok záložnému veriteľovi - žalovanému v 1. rade (ktorý
si v dôsledku prijatého výťažku znížil svoju splatnú pohľadávku voči úpadcovi, ktorej vymáhanie bolo
predmetom už skoršej exekúcie), žalovaný v 1. rade by v tomto termíne vyplatil tento výťažok Sociálnej
poisťovni ako oprávnenému v prebiehajúcej exekúcii. Uvedená povinnosť na výplatu dosiahnutého
výťažku oprávnenému vyplýva z ust. § 127 ods. 1 EP, v zmysle ktorého po skončení dražby exekútor

vyplatí dosiahnutý výťažok po zrážke trov predaja priamo oprávnenému, pričom platí, že ak je to možné,
urobí tak ihneď po skončení dražby. Z uvedeného je potom nepochybné, že predmetný výťažok z
predaja hnuteľných vecí (keby ho súdny exekútor nevyplatil žalovanému v 1. rade) by sa nestal súčasťou
konkurznej podstaty z dôvodu, že by bol žalovaným v 2. rade k dátumu 08.01.2002 vyplatený Sociálnej
poisťovni ako oprávnenému v exekúcii, čo v danej veci vylučuje existenciu príčinnej súvislosti medzi

konaním súdneho exekútora a tvrdeným vznikom škody, a teda taktiež vylučuje vznik zodpovednosti
žalovaného v 2. rade za škodu.38. Súd prvej inštancie zároveň podanej žalobe vyhovel aj vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, ktorému
danú peňažnú povinnosť uložil titulom povinnosti vydať žalobcovi výťažok speňaženia predmetných
hnuteľných vecí v exekúcií, a to s poukazom na § 14 ods. 1 písm. f) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze

a vyrovnaní (v znení účinnom od 05.10.2001 do 31.08.2002), keď považoval za zrejmé, že výťažok
získaný z predaja hnuteľných vecí v ochrannej dobe (t.j. v dobe dva mesiace pred
podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu až do vyhlásenia konkurzu), mal byť vydaný do konkurznej
podstaty, nakoľko nebol vydaný oprávnenému v exekučnom konaní sp.zn. EX 259/2001, ktorým bola
výlučne Sociálna poisťovňa. Dôvodnosť nároku žalobcu voči žalovanému v 1. rade podľa súdu prvej

inštancie vyplýva priamo zo zákona o konkurze a vyrovnaní. Ani s týmto právnym posúdením a záverom
súdu prvej inštancie sa však odvolací súd nestotožnil.

39. Citované ustanovenie § 14 ods. 1 písm. f) ZKV tvorí súčasť ust. § 14 až § 14b nesúcich nadpis
„Účinky vyhlásenia konkurzu“. To značí, že aj ust. ods. 1 písm. f/ ZKV upravuje účinky vyhlásenia
konkurzu, teda že nesporne vyhlásením konkurzu zanikajú presne označené práva na oddelené

uspokojenie, teda práva týkajúce sa majetku patriaceho do podstaty a veritelia ich získali v posledných
dvoch mesiacoch pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu. Čisto gramatický výklad výrazu „a
veritelia ich získali v posledných dvoch mesiacoch pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu“, by
bol možno taký, aký podáva súd prvej inštancie a žalobca. Podľa odvolacieho súdu je však nevyhnutné
v súlade s aktuálnou právnou teóriou a praxou za použitia výkladu podľa účelu a zmyslu danej právnej

úpravy predmetné ustanovenie vykladať tak, ako sa uvádza na začiatku citovaného ustanovenia.
„vyhlásením konkurzu“ zanikajú práva na oddelené uspokojenie, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do
podstaty a veritelia ich získali v období počnúc 2 mesiacmi pod podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu
a končiac jeho vyhlásením. Teda zákon týmto ustanovením predlžuje obdobie získania práv na oddelené
uspokojenie, ktoré vyhlásením konkurzu zanikajú na obdobie 2 mesiacov pred podaním návrhu na

vyhlásenie do jeho vyhlásenia podobne, ako toto obdobie skracuje dokonca až na deň rozhodnutia súdu
v prípade upravenom ust. písm. g/ cit. paragrafu. (NS SR sp.zn.: 2Obo 103/2008). Z uvedeného potom
jednoznačne vyplýva, že až vyhlásením konkurzu by žalovanému v 1. rade zaniklo právo na oddelené
uspokojenie na základe predmetnej záložnej zmluvy (za predpokladu, že by táto zmluva bola platná).
Ak je však veriteľova zabezpečená pohľadávka (VÚB, a.s.) na základe prijatého peňažného plnenia

získaného z predaja zálohu podľa takejto záložnej zmluvy už uspokojená pred vyhlásením konkurzu,
nemôže sa takto získaný výťažok stať súčasťou konkurznej podstaty. Výťažok z predaja takejto veci,
ktorá bola speňažená v lehote dvoch mesiacov do podania návrhu na konkurz, môže byť zahrnutá do
konkurznej podstaty, len ak bude právne existovať, teda ak tento výťažok nebude vydaný oprávnenej
osobe. Žiadne ustanovenie zákona o konkurze a vyrovnaní pritom neukladá žalovanému v 1. rade

povinnosť vydať takto prijaté peňažné plnenie (výťažok).
Navyše pojem „právo na oddelené uspokojenie“ predstavuje výlučne „terminus technicus“ konkurzného
práva, ktorý sa nepochybne vzťahuje len a výlučne na konkurzné konanie. Cieľom zakotvenia tohto
práva je, aby po vyhlásení konkurzu nemohol nikto z veriteľov nadobudnúť lepšie poradie pre
uspokojenie svojej pohľadávky na úkor ostatných veriteľov. Postavenie jednotlivých veriteľov k výťažku

zo speňaženej konkurznej podstaty určenej k rozdeleniu medzi veriteľov, je takto zakonzervované k
okamžiku vyhlásenia konkurzu. Žiaden z veriteľov tak nemôže po vyhlásení konkurzu „predbehnúť“
ostatných veriteľov svojim novým získaným právom na oddelené uspokojenie.
V danej veci je nesporné, že žalovaný v 1. rade bol veriteľom úpadcu (právneho predchodcu žalobcu) a
rovnako je nesporné, že viedol voči nemu z dôvodu nesplatenia úveru samostatné exekučné konanie a

taktiež, že prijaté peňažné planenie použil na uspokojenie existujúcej splatnej pohľadávky, ktorú mal voči
dlžníkovi a k jej čiastočnému uspokojeniu prijatím tohto plnenia došlo ešte pred vyhlásením konkurzu.
Navyše hnuteľné veci, ktoré boli žalovaným v 2. rade na dražbe vedenej žalovaným v 2. rade predané,
boli už skôr spísané súdnym exekútorom Ing. L., ktorý viedol exekučné konanie práve v prospech
žalovaného v 1. rade. V prípade, keď exekútor pri vykonávaní súpisu hnuteľných vecí zistí, že už došlo k

ich spísaniu, môže ich zabezpečiť na účely exekúcie len vtedy, ak s tým súhlasí exekútor (a oprávnený
z exekúcie), ktorý skôr spísal tieto veci, pričom forma súhlasu nie je predpísaná. Žalovaný v 1. rade
ako záložný veriteľ a zároveň ako oprávnený z exekúcie vedenej Ing. L. udelil súhlas žalovanému v 2.
rade ako súdnemu exekútorovi vykonávajúcemu exekúciu v prospech ďalšieho oprávneného - Sociálna
poisťovňa, aj na speňaženie hnuteľných vecí nielen založených, ale aj spísaných v skoršej exekúcii

súdnym exekútorom v prospech žalovaného v 1. rade, avšak za predpokladu, že výťažok zo speňaženia
týchto hnuteľných vecí bude poukázaný v prospech žalovaného v 1. rade. Ak by došlo k odopreniu
uvedeného súhlasu zo strany žalovaného v 1. rade na speňaženie hnuteľných vecí založených v jeho
prospech, žalovaný v 2. rade by tieto ďalej ani nemohol speňažovať.Vzhľadom na uvedené, keď prijaté peňažné plnenie bolo použité na úhradu dlhu, ktorú mala spol.
ELEKTROSVIT Svietidlá s.r.o. ako dlžník voči žalovanému v 1. rade ako veriteľovi, nemôže na
strane žalovaného v 1. rade voči dlžníkovi prichádzať do úvahy ani povinnosť vydať prijaté peňažné

plnenie (výťažok), a to ani ako bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka,
ktorého podstatou je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,
toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Inštitút
bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne
obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť (por. rozsudok NS

SR sp.zn. 3 Cdo 124/2002). Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý
vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa
zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného
obohatenia vznikne však len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie
bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného),protiprávnosť získania bezdôvodného
obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého ) a príčinná súvislosť medzi

protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby.
Splnenietýchtopredpokladovmusípreukázaťten,ktotvrdí,ženajehoúkorbolobezdôvodnéobohatenie
získané Tieto zákonné predpoklady však v konaní neboli splnené a nebola preukázaná ich existencia.

40. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že v čase po vyhlásení konkurzu síce úpadca nestráca spôsobilosť

mať práva a povinnosti podľa hmotného práva ani spôsobilosť byť účastníkom konania, či procesnú
spôsobilosť podľa procesného práva, avšak tieto jeho spôsobilosti sú obmedzené právnou úpravou,
ktorá určité oprávnenia aj povinnosti v rámci hmotného i procesného práva prenáša na inú osobu a
to na správcu konkurznej podstaty. Preto je to len správca, ktorý môže po vyhlásení konkurzu účinne
nakladať s majetkom patriacim do konkurznej podstaty a predovšetkým je to tiež len on, kto môže po

vyhlásení konkurzu viesť namiesto úpadcu aktívne i pasívne súdne spory týkajúce sa majetku buď
priamo patriaceho do podstaty alebo takých nárokov, ktoré sú čo i len potenciálne spôsobilé podstatu
určitým spôsobom zaťažiť (teda spory, v ktorých nebyť vyhláseného konkurzu by ako žalobca alebo
žalovaný vystupoval priamo úpadca) (uznesenie NS SR sp.zn. 4 Cdo 35/2009).

41. Na základe uvedeného potom možno zhrnúť, že žalovanému v 1. rade nevznikla povinnosť vydať do
konkurznej podstaty úpadcu ELEKTROSVIT Svietidlá s.r.o. výťažok z predaja predmetných hnuteľných
vecí, a preto žalovaný v 1. rade túto povinnosť nemá ani voči žalobcovi (ako postupníkovi danej
pohľadávky), a preto ani voči žalovanému v 1. rade nebolo možné žalobe vyhovieť.

42. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaných odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď

na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už
nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

43. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že súd prvej inštancie pochybil, keď podanej žalobe v
napadnutej časti vyhovel, keď síce v spore rozhodol na základe dostatočne a správne ustáleného
skutkového stavu, avšak nesprávneho právneho posúdenia veci, keď vychádzal z toho, že žalobcovi
vznikol voči žalovanému v 2. rade v zmysle ust. § 33 EP v spojení s § 420 ods. 1, 3 OZ nárok na

náhradu škody a voči žalovanému v 1. rade nárok na vydanie výťažku v zmysle § 14 ods. 1 písm. f) ZKV.

44. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil, nakoľko neboli splnené
podmienky na jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie a žalobu v napadnutej zamietajúcej časti zamietol.

45. O nároku na náhradu trov celého konania (prvoinštančného a odvolacieho) rozhodol odvolací súd
podľa ust. §396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným, ktorí
boli úspešní v konaní v plnom rozsahu, nárok na náhradu trov celého konania v celom rozsahu priznal.
O výške náhrady trov celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho) rozhodne súd prvej inštanciepo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).