Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/133/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319201582
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1319201582.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: J.. Q. S., N.. XX.XX.XXXX, C. A.
C.S. X, A., zast. P. K. Q.. V. K., B..T..Y.., J.: XX XXX XXX, A. XX, A., proti žalovaným: X./. V.. Q. S.,
N.. XX.XX.XXXX, C. A. C.S. X, A., X./. J.. V. S., N.. XX.XX.XXXX, C. A. C. X, A., P. X./. K. S., N..
XX.XX.XXXX, C. A. C. X, A., žalovaní 2./ a 3./ zast. P. K. D. W., B..T..Y.., J.: XX XXX XXX, Q. X, A., o
určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a dohody o zriadení vecného bremena a iné, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10.10.2022, č. k. 11C/20/2019-229, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému 1./ nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznáva.

III. Žalovaným 2./ a 3./ p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že:
(i) kúpna zmluva a dohoda o zriadení vecného bremena zo dňa 29.10.2012 uzatvorená medzi žalobcom
a Q.N. S., nar. XX.XX.XXXX, zomrelou dňa XX.XX.XXXX, ako predávajúcimi a oprávnenými z vecného

bremena, žalovanou 3./ ako oprávnenou z vecného bremena a žalovanými 1./ a 2./ ako kupujúcimi a
povinnými z vecného bremena je neplatná,
(ii) žalobca je podielovým spoluvlastníkom v spoluvlastníckom podiele 3 k nehnuteľnostiam, a to:
(a) pozemku parcely reg. „E.“ parc. č. XXXX/X o výmere 177 m2, druh pozemku: záhrada,
(b) pozemku parcely reg. „E.“ parc. č. XXXX/XXX o výmere 70 m2, druh pozemku: zastavaná plocha
a nádvorie,
(c) pozemku parcely reg. „E.“ parc. č. XXXX/XXX o výmere 103 m2, druh pozemku: zastavaná plocha

a nádvorie, nachádzajúcich sa v katastrálnom území: M., obec: A.- V.. Č.. M., Okres: A. J., zapísané
na LV č. XXXX;
(d) rodinného domu so súpisným číslom XXXX stojaceho na parcele číslo XXXX/XX o výmere 118 m2,
druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, parcela registra „E.“, druh stavby: rodinný dom, popis
stavby: rodinný dom,
(e) pozemku parcely reg. „E.“ parc. č. XXXX/XX o výmere 118 m2, druh pozemku: zastavaná plocha
a nádvorie,

(f) pozemku parcely reg. „E.“ parc. č. XXXX/XXX o výmere 170 m2, druh pozemku: zastavaná plocha
a nádvorie,
(g) pozemku parcely reg. „E.“ parc. č. XXXX/XXX o výmere 67 m2, druh pozemku: záhrada,
nachádzajúcich sa v katastrálnom území: M., Y.: A.- V.. Č.. M., okres: A. J., zapísané na LV č. XXX;(iii) spoluvlastnícky podiel vo výške 1 k označeným nehnuteľnostiam patrí do dedičstva po poručiteľke
Q. S..

2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 37, § 41a, 123, § 126, § 132, § 588 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „OZ“), § 137 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a vykonané dokazovanie odôvodnil vo vzťahu
k žalobnej požiadavke na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a dohody o zriadení vecného bremena
procesnou neprípustnosťou žaloby podľa § 137 písm. d) CSP a vo vzťahu k požiadavke na

určenie vlastníckeho práva nedostatkom naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení podľa
§ 137 písm. c) CSP. Vychádzal pritom z medzi stranami nesporných skutočností, v zmysle ktorých dňa
29.10.2012 uzavreli žalobca (ako predávajúci v 1. rade a oprávnený z vecného bremena v 1. rade)
spolu s p. Q. S. (ako predávajúcou v 2. rade a oprávnenou z vecného bremena v 2. rade) a žalovaným
1./ (ako kupujúcim v 1. rade a povinným z vecného bremena v 1. rade), ako aj so žalovaným 2./ (ako
kupujúcim v 2. rade a povinným z vecného bremena v 2. rade) a žalovanou 3./ (ako oprávnenou z

vecného bremena v 3. rade) kúpnu zmluvu a dohodu o zriadení vecného bremena, predmetom ktorej
bol odplatný prevod označených nehnuteľností za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 1.000 eur vo vzťahu
ku každému z kupujúcich 1./ a 2./ a zriadenie vecného bremena doživotného bezplatného užívania
nehnuteľností žalobcom, p. Q. S. a žalovanou 3./. Žalovaní 1./ a 2./ mali podľa čl. III. zmluvy uhradiť
kúpnu cenu v hotovosti, a to podľa spoluvlastníckych podielov každý vo výške 800 eur do rúk žalobcu

a vo výške 200 eur do rúk p. Q. S.. Na základe tejto kúpnej zmluvy bolo dňa 20.11.2012 rozhodnuté o
povolení vkladu vlastníckeho práva žalovaných 1./ a 2./ pod V-25456/12 do katastra nehnuteľností ako
aj vecného bremena k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalovaných 1/ a 2/. Nesporným medzi stranami
bolo aj to, že žalovaný 1./ je podľa aktuálneho výpisu z katastra nehnuteľností výlučným vlastníkom
nasledovných nehnuteľností: (a) rodinného domu so súp. č. XXXXX stojaceho na parcele číslo XXXX/

XXX o výmere 103 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, parcela registra „E.“, druh stavby:
rodinnýdomnauliciC.X/A(postavenomžalovaným1./pouzavretíkúpnejzmluvy),(b) pozemkuparcely
reg. „E.“ parc. č. XXXX/X o výmere 177 m2, druh pozemku: záhrada, (c) pozemku parcely reg. „E.“ parc.
č. XXXX/XXX o výmere 70 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, (d) pozemku parcely reg.
„E.“ parc. č. XXXX/XXX o výmere 103 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, nachádzajúcich

sa v katastrálnom území: M., Y.: A.-V..Č.. M., Okres: A. J., zapísaný na LV č. XXXX a žalovaný 2./ je
podľa aktuálneho výpisu z katastra nehnuteľností výlučným vlastníkom nasledovných nehnuteľností: (a)
rodinného domu so súpisným číslom XXXX stojaceho na parcele číslo XXXX/XX o výmere 118 m2,
druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, parcela registra „E.“, (b) pozemku parcely reg. „E.“ parc. č.
XXXX/XX o výmere 118 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, (c) pozemku parcely reg. „E.“

parc. č. XXXX/XXX o výmere 170 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, (d) pozemku parcely
reg. „E.“ parc. č. XXXX/XXX o výmere 67 m2, druh pozemku: záhrada, nachádzajúcich sa v katastrálnom
území: M., Y.: A.-V.. Č.. M., Okres: A. J., zapísaný na liste vlastníctva č. XXX. Rovnako nesporným bolo
aj úmrtie Q. S. dňa 20.01.2014, ktorej jediným zákonným dedičom je podľa osvedčenia o dedičstve zo
dňa 02.06.2014 sp. zn. 30D 316/2014, Dnot 21/2014 žalobca. Spornou medzi stranami bola žalobcom

namietaná absencia vôle na uzatvorení kúpnej zmluvy ako skutočnosť rozhodná pre posúdenie platnosti
kúpnej zmluvy a od nej závislej otázky vlastníckeho práva žalobcu a jeho nebohej matky.

3. Prvoinštančný súd konštatoval neprípustnosť žalobného petitu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy
a dohody o zriadení vecného bremena podľa § 137 písm. d) CSP zdôrazniac, že súd sa platnosťou/

neplatnosťou určitej právnej skutočnosti môže zaoberať vo forme predbežnej otázky, nemôže však
v zmysle uvedeného ustanovenia určiť neplatnosť, ak to nevyplýva z osobitného predpisu, čo nie
je prejednávaný prípad. Určenie právnej skutočnosti odporuje vo svojej podstate zásade určenia
aktuálneho právneho stavu súdom. V ďalšom sa tak zaoberal otázkou existencie naliehavého právneho
záujmu na určení vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnosti, a že spoluvlastnícky podiel k nej patrí

do dedičstva po matke žalobcu, a to len vo vzťahu ku kúpnej zmluve, nakoľko dôvody neplatnosti
dohody o zriadení vecného bremena neboli v spore tvrdené, a dospel k záveru, že tento nie je daný.
Vychádzal z toho, že aj pokiaľ by súd posúdil kúpnu zmluvu ako neplatnú s tým, že vôľou zmluvných
strán bol prevod nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy (aj to len maximálne vo vzťahu žalobcu a
žalovaného 1./, nakoľko neplatnosti zastretého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči žalovanému

2./, ktorý predmetnú zmluvu nepripravoval a úkon považoval za nezastretý), prevod nehnuteľností by bol
platný a zápis vlastníkov v katastri nehnuteľností by zostal nezmenený, nakoľko rovnako ako pri kúpnej
zmluve aj pri darovacej zmluve je vôľou zmluvných strán scudzenie nehnuteľností a zmena vlastníka
nehnuteľnosti. Žalovaní 1./ a 2./ by tak boli zapísaní ako vlastníci nesporných nehnuteľností (zmenilby sa len titul nadobudnutia). Zároveň dodal, že pri určovacích žalobách podľa § 137 písm. c) CSP
nie je daný naliehavý právny záujem aj vtedy, ak by rozhodnutie súdu nevyriešilo právny stav medzi
stranami efektívne a definitívne, ale viedlo by len k vyvolaniu ďalších súdnych sporov. Naliehavý právny

záujem je totiž daný vtedy, ak je daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi stranami sporu,
ktorý ohrozuje právne postavenie žalobcu, a ktorý nemožno napraviť/ odstrániť inými prostriedkami
právnej ochrany, a to bez ohľadu na to, ako táto neistota vznikla. Predpokladom je, že ešte nedošlo k
porušeniu vzájomných práv, avšak medzi stranami sporu už existuje objektívny stav právnej neistoty,
ktorý nemožno odstrániť inak ako žalobou o určenie a jeho odstránením sa vytvorí pevný základ

vzťahu medzi sporovými stranami do budúcnosti, čo v danom prípade nepovažoval prvoinštančný súd
za splnené, nakoľko na prevádzaných nehnuteľnostiach bol postavený dom žalovaného 1./, ktorý by
sa dostal do situácie, že by mal postavený dom na cudzom pozemku, čo by vyvolalo nepochybne
ďalší spor a neisté by zostalo aj postavenie žalovaného 2./ a jeho rodiny ako užívateľov (oprávnených
držiteľov) časti nehnuteľnosti, ktorá je rovnako predmetom sporu. Aj napriek záveru o neexistencii
naliehavéhoprávnehozáujmunapožadovanomurčenísavďalšomzaoberalskutočnosťamiuzatvárania

kúpnej zmluvy medzi stranami sporu a ich vôle, súvisiacimi s otázkou naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení. Žalobca v konaní tvrdil, že z jeho strany nebola daná vôľa uzavrieť kúpnu
zmluvu, nakoľko jeho vôľou nebolo požadovať úhradu kúpnej ceny a jeho úmysel smeroval k darovaniu
nehnuteľností žalovaným 1./ a 2./. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti za irelevantný vyhodnotil úmysel
žalobcu nepožadovať uhradenie kúpnej ceny, nakoľko pri uzavretí kúpnej zmluvy musí existovať vôľa

previesť jasne označené nehnuteľnosti (ktorá nepochybne bola daná) a vôľa smerujúca k dohode o
kúpnej cene. Žalobca si však nesprávne zamieňa dohodu o cene s povinnosťou následnej úhrady
kúpnej ceny. Pokiaľ sa žalobca nedomáhal zaplatenia kúpnej ceny, nepreukazuje to nedostatok vôle
žalobcu uzavrieť v čase podpisu kúpnu zmluvu s dohodnutou kúpnou cenou predmetných nehnuteľností
a neplatnosť zmluvy. To, že sa žalobca vzdal vymáhania svojej pohľadávky neznamená, že dohoda

o kúpnej cene v kúpnej zmluve nebola platne dohodnutá a kúpna zmluva je neplatná. Sám žalobca
argumentoval tým, že chýbala len vôľa prijať kúpnu cenu, čo nemožno stotožňovať s vôľou kúpnu
cenu dohodnúť a uzavrieť kúpnu zmluvu (samotný žalobca uviedol, že si dojednali aj kúpnu cenu).
Ako nedôvodnú preto vyhodnotil argumentáciu žalobcu týkajúcu sa nezaplatenia kúpnej ceny, resp.
jeho tvrdenia, že nemal ani v úmysle kúpnu cenu prijať, a že je kúpna zmluva z toho dôvodu

neplatná, keďže nezaplatenie kúpnej ceny nie je dôvodom spôsobujúcim neplatnosť kúpnej zmluvy,
len tým vzniká možnosť predávajúceho domáhať sa jej zaplatenia kupujúcim. Žalovaný 2./ naviac
kúpnu cenu preukázateľne uhradil a žalobca ju prijal (resp. neodmietol jej prijatie). Dodal, že ani
kúpna cena dohodnutá v nízkej výške nespôsobuje neplatnosť zmluvy, nakoľko dohoda o kúpnej cene
medzi zmluvnými stranami existuje (na rozdiel od situácie, kedy výška ceny dohodnutá vôbec nie

je, viď uznesenie ÚS SR zo dňa 21.06.2016, sp. zn. III. ÚS 412/2016). V tejto súvislosti upozornil,
že kúpna zmluva bola uzatváraná medzi rodinnými príslušníkmi, zároveň sa bezodplatne zriaďovalo
vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania troch osôb a tieto skutočnosti sa nepochybne
premietli do dohody o výške kúpnej ceny (sám žalobca v žalobe potvrdil, že do úvahy zobrali tiež
rodinné väzby aj doživotné užívanie nehnuteľností). Konštatoval, že v prejednávanej veci nepochybne

pri uzatváraní kúpnej zmluvy existovala vôľa túto kúpnu zmluvu uzavrieť (v okamihu uzatvárania zmluvy,
nie pred uzatváraním či následne s odstupom času) aj s dohodnutou výškou kúpnej ceny, čo vyplýva zo
samotného znenia zmluvy, v ktorej strany vyhlásili, že s jej obsahom sa oboznámili, táto bola dojednaná
podľa ich pravej a slobodnej vôle, vážne a zrozumiteľne, nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných
podmienok a zároveň svojim podpisom potvrdili súhlas so znením kúpnej zmluvy a aj preto ju nemožno

považovať za neplatnú pre nedostatok vôle. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca vedel, že podpisuje
kúpnu zmluvu (vedel, že zmluvy sa líšia v náležitostiach ako predmet a cena), bol to on, kto rozhodoval
o dôležitých veciach v rodine, v práci so zmluvami pracoval a naviac sa zmluvných strán pred podpisom
spýtal, či je to v poriadku, a či sú spokojní, a preto neobstojí jeho argumentácia, že ako neznalý práva
podpísal kúpnu zmluvu, aj keď mal v úmysle podpísať darovaciu zmluvu. Žalovaný 1./ potvrdil, že on

mal na starosti zabezpečiť prípravu zmluvy a tiež mal vedomosť o tom, že podpisuje kúpnu zmluvu
hoc pôvodne chceli s otcom uzavrieť darovaciu zmluvu, avšak bolo im odporúčané, aby uzavreli kúpnu
zmluvu, k čomu nakoniec aj došlo, pričom zmluvu vnímal ako formalitu, ktorú treba vybaviť, aby mohol
stavať. Aj žalovaný 1./ mal tak nepochybne vedomosť o tom, že podpisujú kúpnu zmluvu, mal ju vôľu
podpísať a vedel o dôvode, pre ktorý sa podpisuje práve kúpna zmluva. Rovnako žalovaný 2./ vedel,

že podpisuje kúpnu zmluvu a s tým ju aj podpísal. Pri posudzovaní existencie vôle súd prvej inštancie
s odkazom na právne závery vyslovené v uznesení NS SR zo dňa 20.06.2012, sp. zn. 7MCdo/12/2011
vychádzal predovšetkým z jej vonkajšieho vyjadrenia spočívajúceho v znení písomnej kúpnej zmluvy.
Nedostatok vôle matky žalobcu (ako spoluvlastníčky nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu) priuzatváraní kúpnej zmluvy žalobca jednak relevantne netvrdil a zároveň ani nepreukázal. Svedkyňa
Zemanová nepotvrdila, že by jej matka žalobcu povedala, že chcela uzatvoriť darovaciu zmluvu, nie
zmluvu kúpnu, potvrdila len, že matka žalobcu chcela, aby vnuci dostali rovnako, a preto súhlasila s

prevodom (to, že svedkyňa uviedla, že si ona myslela, že im to bolo darované, nevyvracia vôľu matky
žalobcu podpísať kúpnu zmluvu; svedkyňa neuviedla, že matka žalobcu im to chcela výslovne „darovať“
a nie previesť, a že by potvrdila, že vôľa matky žalobcu bola nehnuteľnosti darovať) a aj sám žalobca
potvrdil, že matka bola pri podpise zmluvy spokojná (aj jeho mame to stačilo). Za neopodstatnený
vyhodnotil preto aj nárok žalobcu, ktorým sa domáhal určenia, že vec patrí do dedičstva. V súvislosti s

posudzovaním platnosti kúpnej zmluvy prvoinštančný súd zdôraznil aj Ústavným súdom SR (nález sp.
zn. I. ÚS 640/2014) konštatovanú potrebu uprednostnenia výkladu vedúceho k platnosti zmluvy, resp.
jej časti a nie k jej neplatnosti, keďže vôľa účastníkov zohráva pri jej vytváraní a interpretácii zásadnú
úlohu a prílišný formalizmus všeobecných súdov a nimi vnášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy
nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, nakoľko evidentne zasahujú do zmluvnej slobody
v zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. V teoretickej rovine dodal, že k tomu, aby určité skutočnosti boli

významné pre zistenie, že konajúca osoba nerobí úkon vážne, by muselo ísť o skutočnosti, ktoré by aj
tomu, komu je úkon určený, teda druhej zmluvne strane, boli rozpoznateľné ako okolnosti vylučujúce
vážnosťvôle(nerešpektovanievôlekonajúcehobudeznámeajtejtodruhejzmluvnejstrane).Vopačnom
prípade by bolo možné vždy namietať, že úkon nebol urobený vážne. Ak nie sú také okolnosti, resp. ak
neboli zistené, nejde o nedostatok vážnosti vôle, aj keby konajúci (žalobca) podľa svojho vnútorného

rozhodnutia nechcel úkon urobiť, pretože k vnútornej výhrade sa pri posudzovaní platnosti právneho
úkonu z hľadiska vážnosti vôle neprihliada (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23Cdo/346/2008). V danom
prípade žalobca navonok žiadnym spôsobom svoju vnútornú výhradu či pohnútku voči uzatvoreniu
kúpnej zmluvy pred jej podpisom ani pri podpise (a ani následne niekoľko rokov) neprejavil, pričom mu
nič nebránilo napríklad kúpnu zmluvu nepodpísať, a pokiaľ ako teraz tvrdí, že chcel uzatvoriť darovaciu

zmluvu, na jej uzavretí trvať. Aj z výsluchu žalobcu pritom vyplynulo, že si bol vedomý rozdielu medzi
kúpnu a darovacou zmluvou, vedel, že podpisuje kúpnu zmluvu, ktorú si aj pozrel. Sumarizujúc uvedené
za dôležité považoval dôsledne rozlišovať neexistenciu vôle kúpnu cenu dohodnúť, ktorú súd považoval
za danú a vôľu kúpnu cenu a jej zaplatenie následne predávajúcim požadovať (vyplatiť či vymáhať)
a zároveň existenciu vôle pri uzatváraní zmluvy (v okamihu jej uzatvárania) a existenciu vôle pred

uzatváraním zmluvy či následnej vôle po jej podpise (čo by viedlo k preukazovaniu skutočností, ktoré
priamo s uzatváraním právneho úkonu nesúvisia). Zdôraznil, že vo veci je nepochybne relevantná
tá vôľa zmluvnej strany prejavená pri uzatváraní zmluvy ako dvoj- či viacstranného právneho úkonu
a súd musí vychádzať pri posudzovaní platnosti/ neplatnosti právneho úkonu z danosti vôle v tomto
okamihu. Uzavrel, že vôľa žalobcu ako aj ostatných zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy nepochybne

daná bola. Irelevantné je preto tvrdenie žalobcu, že pôvodne chceli uzatvoriť darovaciu zmluvu, čo
potvrdil aj žalovaný 1./, keď je následne daná a prejavená vôľa strán uzavrieť zmluvu kúpnu (ako
akási ochrana pred možnosťou vrátenia daru pri zhoršení vzťahov, čo sa napokon aj stalo), ako to
vyplýva z písomného prejavu zmluvných strán po odsúhlasení zmluvy. Naviac platnosť/ neplatnosť
kúpnej zmluvy ako právneho úkonu možno posudzovať len podľa okolností, ktoré tu existovali v čase

jeho vzniku (nie ktoré vznikli dodatočne). Odkázal na právne závery vyslovené v rozhodnutí NS SR sp.
zn. 1MObdo V16/2006, R 54/2010), v zmysle ktorých právny úkon, ktorý v čase urobenia zodpovedal
všetkým zákonným požiadavkám a bol preto platný, sa v dôsledku skutočností, ktoré nastali po jeho
vzniku, nemôže dodatočne stať neplatným; dôvodom neplatnosti nemôže byť ani neplnenie zmluvných
povinností vyplývajúcich z posudzovanej kúpnej zmluvy, teda ani nezaplatenie kúpnej ceny, keďže

platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali
v čase jeho vzniku. Opätovne preto zdôraznil, že medzi stranami nebolo sporné a strany to potvrdili,
že existovala v čase uzavretia zmluvy zhodná vôľa previesť nehnuteľnosti zo žalobcu a jeho matky na
žalovaných 1./ a 2./. Táto nepochybná vôľa zmluvných strán scudziť nehnuteľnosti v čase uzatvorenia
zmluvy bola daná a slobodná, vážna, určitá a z tejto vôle je potrebné vychádzať. V čase jej uzavretia

podľa súdu bola daná aj zhodná vôľa strán dohodnúť kúpnu cenu, čo sa nepochybne prejavilo v jej
písomnom znení, ktoré zmluvné strany dobrovoľne podpísali po výzve žalobcu, či sú všetci spokojní,
a či je to v poriadku. Prvoinštančný súd v ďalšom zdôraznil princíp zmluvnej autonómie uplatňujúci
sa v súkromnom práve, s odkazom na ktorý nie je oprávnený skúmať dôvody, pre ktoré si zmluvné
strany svoje vzájomné práva a povinnosti upravili práve kúpnou zmluvou, či motív, ktorý ich k tomu

viedol. Je vecou zmluvných strán, ako budú postupovať pri formulovaní svojich záväzkových povinností.
Poukázal pritom tiež na to, že žalobca napáda neplatnosť kúpnej zmluvy po viac ako šiestich rokoch
po jej uzatvorení, pričom on ani jeho matka či ostatné zmluvné strany nenamietali neplatnosť (ani z
dôvodu nedostatku vôle, nezaplatenia kúpnej ceny ani z iných dôvodov), a preto sa súdu javí ako vysokopravdepodobné, že žaloba bola podaná len v súvislosti so zhoršenými vzťahmi v rodine, ktoré potvrdili
všetci žalovaní aj svedkyňa, a ktorá je ich dôsledkom (najmä zhoršené vzťahy medzi žalobcom a
žalovaným 2./ a žalovaným 1./ a žalovaným 2./), a ktorou chce žalobca dosiahnuť po zmene vzťahov

v rodine aj zmenu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré na základe kúpnej zmluvy previedol
spolu s jeho matkou synom a nie z dôvodu, že od počiatku mal za to, že neexistovala vôľa uzatvoriť
kúpnu zmluvu. Uviedol, že si je vedomý toho, že vlastnícke právo sa nepremlčuje, a že žalobu o
určenie vlastníckeho práva je možné podať kedykoľvek po jeho nadobudnutí, avšak so zreteľom na
všetky okolnosti sporu, tvrdenia žalobcu a časovú postupnosť jednotlivých krokov žalobcu, je nutné

žalobu hodnotiť ako účelovú, ktorej cieľom je dodatočne vyvolať neplatnosť kúpnej zmluvy a vrátiť platný
prevod nehnuteľností z dôvodu zjavne naštrbených rodinných vzťahov bratov niekoľko rokov po podpise
zmluvy, resp. narušenému vzťahu k jednému zo synov (žalovanému 2./), ktorý v rozpore s vôľou otca
začal stavať plot na pozemkoch, ktoré boli prevedené. Žalobu preto v celom rozsahu vyhodnotil ako
neopodstatnenú a nedôvodnú aj v časti určenia vlastníckeho práva v prospech žalobcu a určenia, že vec
patrí do dedičstva po jeho matke. Záverom dodal, že ak by aj vyhodnotil kúpnu zmluvu ako neplatnú pre

nedostatok vôle žalobcu uzavrieť kúpnu zmluvu (k čomu ale nedospel), k uzavretiu zmluvy o prevode
nehnuteľností medzi zmluvnými stranami by došlo, keďže vôľa previesť nehnuteľnosti bola pri všetkých
zmluvných stranách nepochybne v čase prevodu daná. Neosvojil si ani argumentáciu žalobcu, že kúpna
zmluva je neplatný právny úkon a nejde ani o zmluvu darovaciu, nakoľko ak by aj nebola vôľa previesť
nehnuteľnosť odplatne (čo nebolo v spore preukázané) a nedošlo by k odplatnému prevodu na základe

kúpnej zmluvy, existovala nepochybne vôľa všetkých zmluvných strán nehnuteľnosti previesť (či už na
základe kúpnej alebo inej zmluvy o prevode vlastníctva), k platnému prevodu vlastníckeho práva na
žalovaných 1./ a 2./ by došlo, a tak by výsledok sporu pre žalobcu bol rovnaký. Z uvedeného dôvodu
ani pri určení neplatnosti kúpnej zmluvy by nedošlo k zmene zápisu v katastri nehnuteľností v prospech
žalobcu, ktorý tiež svoju vôľu scudziť nehnuteľnosť potvrdil, ani k určeniu, že spoluvlastnícky podiel patrí

do dedičstva po matke žalobcu. Žalovaným 2./ a 3./ by rovnako svedčil zápis v katastri nehnuteľností na
základe prevodu nehnuteľností zo žalobcu a jeho matky, postavenie žalobcu ani ako možného vlastníka
ani ako dediča tak nie je neisté, keďže hmotnoprávne postavenie strán sa nemení, tvrdená spornosť
žalobcovho práva a neistoty v jeho právnom postavení nie je preukázaná, čo vylučuje naliehavý právny
záujem na požadovanom určení. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v

spojení s § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešným žalovaným 1./ až 3./ priznal nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

4. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z odvolacích dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a

vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. S odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/26/2007
uviedol, že naliehavý právny záujem na určení, že vec patrí do dedičstva má ten, kto je jeho dedičom,
a to aj proti osobe, ktorá nie je poručiteľovým dedičom (žalovaní 1./ až 3./). Bez požadovaného určenia
v tejto časti je neisté jeho právo ako dediča, keďže sporné nehnuteľnosti v celosti, aj pokiaľ ide o
podiel 1 sú vedené na listoch vlastníctva, na ktorých sú ako vlastníci zapísaní žalovaní 1./ a 2./.

Naliehavý právny záujem je podľa neho daný aj na určení vlastníckeho práva žalobcu k označeným
nehnuteľnostiam, nakoľko len súdne rozhodnutie môže byť podkladom pre opätovný zápis vlastníckeho
práva žalobcu. Poukázal pritom na konštantnú súdnu prax, ktorá opätovne uzatvára, že v prípade
určovacích žalôb, predmetom ktorých sú práva k nehnuteľnosti, je vždy daný naliehavý právny záujem.
Nesprávne posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu, v zmysle, že nie je daný, pritom podľa

nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 137/2008 zakladá vo svojich dôsledkoch odopretie súdnej ochrany a
popretie samej podstaty základného práva na ochranu, nakoľko súd rozhodne o žalobe bez skúmania jej
podstaty. Pokiaľ preto prvoinštančný súd zamietol žalobu z dôvodu neexistencie naliehavého právneho
záujmu, žalobcovi odoprel právo na súdnu ochranu. Za nesprávne označil tvrdenie súdu, že nápravy
už porušeného práva sa má domáhať žalobou na plnenie, nakoľko sa jedná o spor, v ktorom sa

rozhoduje o vlastníckom práve a o tom, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po zosnulej
poručiteľke. Vyslovil presvedčenie, že svojich práv sa môže domôcť len prostredníctvom určovacej
žaloby. Nestotožnil sa ani so záverom súdu o existencii zhodnej vôle smerujúcej k uzatvoreniu kúpnej
zmluvy, nakoľko podľa neho bol v konaní preukázaný opak, t. j. neexistencia zhodnej vôle všetkých
zmluvných strán pri uzatváraní kúpnej zmluvy dňa 29.01.2012. Opakovane zdôraznil, že chcel previesť

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, avšak nebolo jeho vôľou požadovať od žalovaných úhradu kúpnej
ceny a pre prípad, že by bola uhradená, by ju prijať nechcel. Mal tak v úmysle so žalovanými uzavrieť
darovaciu zmluvu, a takýto úmysel mal od začiatku. Žalobca a žalovaní sa dohodli na uzatvorení
darovacej zmluvy, avšak túto vypracovával žalovaný 2./, ktorý v konaní tvrdí, že mal od začiatku záujemuzatvoriť kúpnu zmluvu. Zo strany žalobcu a poručiteľky však chýbala vážnosť vôle uzatvoriť predmetnú
kúpnu zmluvu, nakoľko nemali v úmysle prijať kúpnu cenu, ktorú ani nedojednali a ani neprijali. Vážnosť
vôle pritom chýbala aj na strane žalovaného 1./, ktorý v konaní potvrdil, že kúpnu cenu neuhrádzal,

nakoľko zmluva bola ako kúpna vytvorená len naoko. Jediný, kto tvrdí, že chcel uzatvoriť kúpnu zmluvu,
je žalovaný 2./, ktorý na pojednávaní a vo svojich písomných vyjadreniach tvrdil, že kúpnu cenu uhradil
pri podpise zmluvy, čo bolo v rozpore s výpoveďou žalobcu a žalovaného 1./. Následne počas konania
žalovaný 2./ preukázal, že vraj opätovne uhradil kúpnu cenu žalobcovi dňa 21.12.2018, t. j. po viac
ako 6 rokoch po uzatvorení kúpnej zmluvy. V priebehu konania tak žalovaný 2./ rozporuplne uviedol,

že na jednej strane kúpnu cenu uhradil pri podpise zmluvy, avšak vo svojej výpovedi dňa 17.09.2020
uviedol, že ju neuhrádzal pri podpise zmluvy, ale až v roku 2018. Z čl. III. kúpnej zmluvy tiež vyplýva,
že kúpna cena bola určená vo výške, ktorá nezodpovedá trhovej cene nehnuteľností a je tak zrejmé,
že žalobca a poručiteľ chceli previesť nehnuteľnosti na žalovaných bez úhrady ceny a bez dohody
na tejto cene, avšak neznalí práva v zmluve bolo ustanovenie o kúpnej cene, ktorú nikdy nežiadali
uhradiť. Skutočnosť, že zo strany predávajúcich išlo o darovanie a nie o predaj potvrdila aj svedkyňa

Zemanová, ktorá počas výsluchu uviedla, že si taktiež ako žalobca myslela, že nehnuteľnosti boli synom
darované.Týmtosvedkyňapotvrdila,žeporučiteľkarovnakoakožalobcanemalavúmyslenehnuteľnosti
predať, ale darovať. Kúpna zmluva je preto jednoznačne neplatná, keďže vôľou strán, resp. minimálne
predávajúcich a jedného kupujúceho (žalovaný 1./) nebolo dohodnúť sa na kúpnej cene, resp. ju zaplatiť,
o čom svedčí aj skutočnosť, že žalobca sa roky nedomáhal sumy, ktorá bola zmluvne dojednaná, a ku

vyplateniu ktorej ani nedošlo. Podporne poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/233/2016. Bol
tiež toho názoru, že v danom prípade nie je možné ani uvažovať o tom, že by bola platne uzatvorená
darovacia zmluva ako simulovaný právny úkon, nakoľko z dokazovania celkom jednoznačne vyplynulo,
že nie všetci účastníci prejavili rovnakú vôľu. Žalovaný 2./ dokonca až 6 rokov po uzatvorení zmluvy
uhradil kúpnu cenu, čím jednoznačne preukázal, že jeho vôľa nie je prijať dar, ale uhradiť za predmet

prevodu kúpnu cenu. Za nesprávny označil aj záver súdu prvej inštancie, že neplatnosti sa nemožno
dovolávať voči žalovanému 2./, ktorý zmluvu nepripravoval a považoval právny úkon za nezastretý, čo
je v rozpore s výpoveďou žalovaného 1./, ktorý uviedol, že zmluvu pripravoval spolu so žalovaným 2./,
pričom najskôr pripravili darovaciu zmluvu, ale neskôr ju upravili na kúpnu zmluvu, lebo to bolo pre nich
výhodnejšie. Nepravdivé je preto tvrdenie, že žalovaný 2./ zmluvu nepripravoval a teda považoval ju

za nezastretý právny úkon. Skutočnosti týkajúce sa uzatvárania kúpnej zmluvy preukazujú naliehavý
právny záujem žalobcu na podanej určovacej žalobe, a to z toho dôvodu, že žalobca, poručiteľka a
žalovaný 1./ mali vôľu uzatvoriť darovaciu zmluvu, avšak žalovaný 2./ mal vôľu uzatvoriť kúpnu zmluvu,
čo predstavuje rozpor a spôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy. Na to, aby ju bolo možné považovať za
platnú, musela by byť vôľa všetkých strán zhodná, čo sa nestalo.

5. Žalovaní 2./ a 3./ vo vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnuté prvoinštančné rozhodnutie ako vecne
správne potvrdiť za súčasného priznania nároku na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Uviedli, že súd prvej inštancie správne uzatvoril, že aj keby sa preukázalo, že všetci účastníci kúpnej
zmluvy chceli uzatvoriť darovaciu zmluvu (zastretý právny úkon podľa § 41a OZ), čo sa nepreukázalo,

tak sa jedná o disimulovaný právny úkon, pričom v takomto prípade by bola darovacia zmluva platná a
k prevodu nehnuteľností by došlo aj tak. Uvedené vylučuje naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, nakoľko aj pri preukázaní žalobcom tvrdeného skutkového stavu, nebolo by možné pristúpiť k
určeniu jeho vlastníckeho práva. Stotožnil sa aj s konštatovaním, že neplatnosti sa nemožno dovolávať
voči tomu, kto právny úkon považoval za nezastretý, keď v konaní bolo preukázané, že žalovaní 2./

a 3./ pristupovali k podpisu zmluvy s plným vedomím, že podpisujú kúpnu zmluvu, a preto platí §
41a OZ posledná veta. Správne dospel aj k záveru, že existenciu naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení vylučuje aj skutočnosť, že určením vlastníckeho práva žalobcu by neboli vyriešené
všetky vzťahy medzi sporovými stranami, ale vznikli by ďalšie, ktoré by bolo potrebné riešiť, a to práva
a povinnosti medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby (žalovaný 1./) a medzi vlastníkom stavby

a jej užívateľom (žalovaný 3./). K týmto záverom žalobca v odvolaní neuvádza žiadne protiargumenty a
rozhodnutia, na ktoré v súvislosti s naliehavým právnym záujmom poukazuje, sú jednak staršie, pričom
z novšej judikatúry je zrejmé, že skúmanie výsledku sporu z pohľadu, čo bude tým dosiahnuté, sa stáva
dôležitým momentom pri skúmaní, či je alebo nie je daný naliehavý právnym záujem na požadovanom
určení (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/105/2013, ÚS SR sp. zn. III. ÚS 588/2021). Žalobca

tak poukazuje na rozhodnutia, ktoré vo všeobecnosti platia, ale zároveň s prihliadnutím na skutkové
okolnosti aj následné rozhodnutia tak NS SR, ako aj ÚS SR, je zrejmé, že je potrebné skúmať výsledok
sporu a jeho výsledný dopad na vzťahy medzi účastníkmi sporu a konečné vyriešenie veci či konfliktu.
Stotožnil sa aj s argumentáciou o neúspešnosti žaloby bez ohľadu na to, k uzatvoreniu akej zmluvysmerovala vôľa strán (prevod vlastníckeho práva by nastal buď na základe kúpnej alebo darovacej
zmluvy). Skutkové závery prvoinštančného súdu, ktoré žalobca v odvolaní spochybňuje, vyplynuli z
vykonaného dokazovania a boli prvoinštančným súdom riadne odôvodnené. Uviedol, že žalovaný 2./ v

konaní popieral tvrdenia, že zmluvu pripravoval so žalovaným 1./ a dôležité nie je to, aký bol prvotne
myslený zámer uzatvoriť darovaciu zmluvu, ale aký právny dokument sa finálne pripravil a podpísal a v
tomto smere práve aj výpoveď žalovaného 1./ preukazuje, že finálne dal pripraviť kúpnu zmluvu a tú aj
podpísal. Žalovaný 1./ tak jasne potvrdil, že vo výsledku chcel a mal záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu, a
že ju dal pripraviť, a to z dôvodu, aby žalobca sa v budúcnosti nemohol domáhať vrátenia daru. Žalobca,

keď tvrdí, že existuje rozpor medzi vôľou účastníkov zmluvy, a preto je zmluva neplatná, tak opomína
skutočnosť, že neplatnosti sa nemôže domáhať voči osobe, ktorá zmluvu podpisovala s vážnosťou, t. j.
minimálne voči žalovanému 2./, vo vzťahu ku ktorému nebolo preukázané, že v čase uzatvárania kúpnej
zmluvy by chcel a mal záujem uzatvoriť darovaciu zmluvu.

6. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na názore, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že pri

uzatváraní napadnutej zmluvy nebola zhodná vôľa všetkých zmluvných strán, čo zakladá neplatnosť
posudzovanej zmluvy, a že ochrany svojho práva sa môže domáhať len určovacou žalobou. Záverom
zdôraznil, že z výpovede žalovaného 1./ vyplynulo, že zmluvu pripravoval spolu so žalovaným 2./, pričom
najskôr pripravili darovaciu zmluvu, ale neskôr ju upravili na zmluvu kúpnu, nakoľko to bolo pre nich
výhodnejšie.

7. Žalovaní 2./ a 3./ v odvolacej duplike zhrnuli, že na strane žalobcu aj žalovaných 1./ až 3./ existovala v
časeuzatváraniazmluvyzhodavtom,žeuzatvárajúkúpnuzmluvu,maliotomvedomosťanevymáhanie
kúpnej ceny nie je bez ďalšieho dôkazom o tom, že predávajúci či kupujúci nechceli uzatvoriť kúpnu
zmluvu.

8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a medziach dôvodov žalobcom
podaného odvolania, ktorými je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odhliadnuc od nesprávneho

právneho posúdenia otázky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, odvolaniu čo do
veci samej nie je možné priznať úspech.

9. Žalobca podaným odvolaním napáda nesprávnosť právneho záveru o neexistencii naliehavého
právneho záujmu na určení jeho spoluvlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam a určení, že

spoluvlastnícky podiel na označených nehnuteľnostiach patrí do dedičstva po jeho matke, vlastnícke
právo ku ktorým je v súčasnosti evidované v prospech žalovaných 1./ a 2./, ako aj nesprávnosť
skutkových zistení, na základe ktorých dospel k záveru o existencii zhodnej vôle všetkým zmluvných
stránuzatvoriťdňa29.10.2012kúpnuzmluvu.Absenciunaliehavéhoprávnehozáujmunapožadovanom
určení prvoinštančný súd vyvodil zo skutočnosti, že ak by aj posúdil kúpnu zmluvu ako neplatnú z

dôvodu, že vôľou zmluvných strán bolo uzavrieť zmluvu darovaciu (aj to len minimálne vo vzťahu k
žalovanému 1./, keďže neplatnosti zastretého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči žalovanému
2./, ktorý zmluvu nepripravoval a považoval ju za úkon nezastretý), prevod vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam by ostal platný, nakoľko spoločným pre obe zmluvy je vôľa scudziť nehnuteľnosti a
zmeniť ich vlastníka. Súčasne bol toho názoru, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení

vylučuje aj nenaplnenie preventívneho charakteru určovacej žaloby, keď jej vyhovením by došlo k
vzniku ďalších sporov v nadväznosti na vzniknutú situáciu (výstavba rodinného domu žalovaným 1./
na cudzom pozemku a neisté postavenie žalovaného 2./ a jeho rodiny ako oprávnených užívateľov
časti nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu). S týmto právnym názorom prvoinštančného súdu o
nedostatku naliehavého právneho záujmu určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP sa odvolací súd

nestotožňuje a zhodne so žalobcom má za to, že jediným prostriedkom na ochranu ním tvrdeného
vlastníckeho práva, v situácii, že v súčasnosti sú ako vlastníci sporných nehnuteľností v evidencii
nehnuteľností zapísaní žalovaní 1./ a 2./, je práve a len určovacia žaloba (obdobne viď Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 504, rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/163/2005 publikované

pod R 24/2009, ďalej ZSP 4/2003, ZSP 48/2004). Nakoniec súd prvej inštancie ani neuviedol akú inú
žalobu a na akom skutkovom základe by mohol žalobca domáhajúci sa prinavrátenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, podať. Žalobcom požadované rozhodnutie o určení vlastníckeho práva je
v zmysle § 5 v spojení s § 34 a § 46 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápisevlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam spôsobilé dosiahnuť zmenu zápisu vlastníckeho práva v
evidencii nehnuteľností, t. j. úspešne uplatnená žaloba o určenie vlastníckeho práva vedie k zosúladeniu
faktického a právneho stavu. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že medzičasom

došlo k výstavbe domu na pozemku, vlastnícke právo ku ktorému žiadal žalobca podanou žalobou určiť,
a ani skutočnosť, že žalovaný 2./ v súčasnosti v nehnuteľnosti s rodinou býva, príp. na ňu vynaložil
náklady. Uvedené skutočnosti, ku ktorým došlo po napadnutom scudzovancom úkone, predsa nemôžu
zakladať dôvod na odopretie ochrany ústavne chránenému absolútnemu vlastníckemu právu osoby,
ktorá tvrdí, že je vlastníkom sporných nehnuteľností. Žalobca v súčasnosti nemá k dispozícii žiaden

iný možný právny prostriedok na ochranu tvrdeného vlastníckeho práva a určovacia žaloba je za danej
situácie vhodne zvoleným procesným nástrojom spôsobilým odstrániť žalobcom vyvolanú neistotu vo
vlastníckych vzťahoch sporových strán.

10. Na odvolacím súdom prijatý záver o danosti naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom
určení (tak vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva žalobcu, ako aj požiadavky na určenie, že

spoluvlastnícky podiel k označeným nehnuteľnostiam patrí do dedičstva po nebohej matke žalobcu)
tak nemá vplyv skutočnosť, že súdna prax pripisuje určovacej žalobe podľa § 137 písm. c) CSP vo
všeobecnosti preventívny charakter. Práve osobitosťou určovacích žalôb, ktoré majú za cieľ dosiahnutie
zhody zápisu v katastri nehnuteľnosti so skutočným právnym stavom, často označovaných aj ako „skryté
reivindikačné žaloby“ je, že tieto sú procesne prípustným prostriedkom ochrany už porušeného práva,

t. j. nemusia mať nevyhnutne preventívny charakter, na ktorý v tejto súvislosti poukazoval vo svojej
argumentácii prvoinštančný súd. Interpretačné dôsledky doktríny preventívneho charakteru určovacej
žalobypretoniejemožnéabsolutizovať.OpačnýzávernevyplývaaniználezuÚSSRzodňa28.04.2022,
sp. zn. III. ÚS 588/2021, na ktorý vo vyjadrení k odvolaniu poukazovali žalovaní 2./ a 3./. Odvolací
súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou prvoinštančného súdu o tom, že naliehavý právny záujem na

požadovanom určení vylučuje aj skutočnosť, že aj v prípade neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu, že
vôľou zmluvných strán bol prevod vlastníckeho práva na žalovaných 1./ a 2./ na základe bezodplatného
právneho úkonu (darovacej zmluvy), by prevod ostal platným, nakoľko spoločnou a zhodnou by v takom
prípadebolavôľapreviesťvlastníckeprávo.Pretakýtozáveroplatnostidisimulovanéhoprávnehoúkonu
(darovacej zmluvy) by totiž v zmysle § 41a ods. 2 OZ museli byť splnené dve normatívne podmienky, t.

j. nielen zhoda vo vôli účastníkov zmluvy, ale aj splnenie všetkých náležitostí disimulovaného právneho
úkonu. Vzhľadom na obligatórnu písomnú formu darovacej zmluvy, predmetom ktorej je nehnuteľnosť (§
628 ods. 2 OZ, § 46 ods. 1 OZ), musia byť písomne vyjadrené aj podstatné náležitosti tohto zmluvného
záväzku. Jednou z podstatných náležitostí darovacej zmluvy je jej bezodplatnosť, t. j. ak má byť platne
uzatvorená darovacia zmluva (a to aj ako disimulovaný právny úkon), musí byť skutočnosť, že sa jedná

o darovanie vyjadrená v písomnej forme, inak darovacia zmluva nevznikne (viď napr. rozsudok NS
ČR zo dňa 03.05.2000, sp. zn. 22Cdo/102/1999, zo dňa 04.09.2002, sp. zn. 22Cdo/101/2001, zo dňa
05.02.2008, sp. zn. 22Cdo/1513/2007, uznesenie NS SR zo dňa 19.10.2010, sp. zn. 5MCdo/11/2009, zo
dňa 27.09.2018, sp. zn. 2Cdo/133/2017, rozsudok NS SR zo dňa 28.09.2010, sp. zn. 6Cdo/179/2010).
V danom prípade však z obsahu napadnutej zmluvy skutočnosť, že sa jedná o darovanie, t. j. o

bezodplatný prevod vlastníckeho práva, nevyplýva, v dôsledku čoho by v danom prípade nemohol
obstáť záver o platnosti darovacej zmluvy. Žalobcom preukázaná neplatnosť kúpnej zmluvy by tak
mala za následok zmenu v aktuálne evidovaných vlastníckych vzťahoch v katastri nehnuteľnosti, čo
rovnako svedčí o danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Nakoľko však súd
prvej inštancie aj napriek nesprávnemu právnemu záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení vec meritórne posúdil a riadne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, v
dôsledku čoho nemožno hovoriť o žalobcom namietanom odopretí súdnej ochrany, odvolací súd mohol
podrobiť odvolaciemu prieskumu v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov aj konečný meritórny záver
prvoinštančného súdu o platnom uzatvorení kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobudli vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam žalovaní 1./ a 2./. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel

k záveru, že medzi stranami v rozhodnom čase, t. j. v čase vzniku záväzkového vzťahu, nepochybne
existovala zhodná vôľa previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe odplatného právneho
úkonu,atokúpnejzmluvy.Vychádzalztoho,ževšetciúčastnícizmluvymalipredjejpodpisomvedomosť
o tom, že uzatvárajú kúpnu zmluvu, ako aj o výške kúpnej ceny, rozumeli týmto skutočnostiam a na
znak súhlasu s odplatným prevodom vlastníckeho práva túto slobodne podpísali. Za irelevantnú v tejto

súvislosti označil argumentáciu žalobcu a žalovaného 1./, že pôvodne chceli uzatvoriť darovaciu zmluvu,
ako aj skutočnosť, že žalobca nemal v úmysle vymáhať zaplatenie kúpnej ceny od žalovaných 1./ a 2./.
Skutočnosť, že kúpna cena bola dohodnutá v nízkej výške s poukazom na právne závery vyslovené v
uznesení ÚS SR zo dňa 21.06.2016, sp. zn. ÚS 412/2016 nevyhodnotil v neprospech platnosti kúpnejzmluvy doplniac, že kúpna cena odzrkadľovala skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená medzi rodinnými
príslušníkmi, a že sa zároveň zriaďovalo aj vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania
nehnuteľností troma osobami, čo sa nepochybne premietlo do jej výšky. S uvedenými skutkovými

a právnymi závermi týkajúcimi sa posúdenia vôle sporových strán na uzatvorení napadnutej kúpnej
zmluvy sa odvolací súd plne stotožňuje a má za to, že odvolacia argumentácia žalobcu nebola
spôsobilá spochybniť ich vecnú správnosť. Nakoľko prvoinštančný súd svoje úvahy, ktoré ho viedli k
zamietnutiu žaloby, odôvodnil riadne, zrozumiteľne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami kladenými
ust. § 220 ods. 2 CSP, sústrediac sa na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam a odvolací súd

sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2
CSP). Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd vo vzťahu k odvolacej
argumentácii dopĺňa nasledovné:

11. Vôľa ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku je
konštitutívnym základom každého právneho úkonu. Predstavuje schopnosť človeka slobodne sa

rozhodnúť pre určitý druh správania (konania). V súvislosti so zisťovaním jej existencie, t. j. pri
posudzovaní toho, či pri určitom prejave vôle ten, kto ju prejavil, ju skutočne aj mal, a teda či chcel, to
čo prejavil, že chce, treba uviesť, že spravidla prejav skutočne vôli zodpovedá. Ako uviedol súd prvej
inštancie, existencia vôle sa usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, t. j. z okolností, za
ktorých bol prejav vôle urobený. Neprihliada sa však na vnútornú pohnútku prejavenej vôle, ktorá je

irelevantná. Ak prejav vôle posúdený podľa týchto zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je primeraným
prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním je. Vôľa ako náležitosť právneho úkonu musí byť
slobodná a vážna. Prejav vôle, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, avšak v skutočnosti vôľa neexistuje
alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 OZ neplatný. Mimo iných medzi takéto právne úkony patria
aj simulované právne úkony či úkony urobené s tzv. vnútornou (mentálnou) výhradou. Simulovaný

právny úkon ako právny úkon predstieraný má pôsobiť ako vážny, ale v skutočnosti nie je vážne
mienený,pretoženevyjadrujevôľuspôsobiťprávnenásledky.Simulovanýprávnyúkonjesankcionovaný
absolútnou neplatnosťou. Na rozdiel od simulovaného právneho úkonu, pri ktorom ten, kto ho urobil,
ho len predstieral a v skutočnosti ho urobiť nechcel, pri vnútornej výhrade ten, kto právny úkon urobil,
ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich. Na vnútornú výhradu

sa neprihliada a rovnako ako motív je pre posúdenie platnosti právneho úkonu právne irelevantná
(viď NS SR sp. zn. 1Cdo/113/2008). Pre spochybnenie vážnosti vôle účastníka právneho úkonu je v
zmysle súdnej praxe nedostatočné len samotné subjektívne presvedčenie konajúceho subjektu, že sú
tu okolnosti, z ktorých je zrejmé, že jeho vôľa nebola vážna, ale existencia takých okolností, z ktorých
druhá strana musela rozpoznať, že vôľa konajúceho nie je vážna (NS SR sp. zn. 5Cdo/429/2014, ZSP

32/2016).

12. V intenciách vyššie uvedeného aj odvolací súd je toho názoru, že vôľa k uzatvoreniu kúpnej zmluvy
bola daná v kvalite vyžadovanej § 37 ods. 1 OZ, a že jej vonkajší a vnútorný prejav pri uzatváraní zmluvy
bol súladný. Z vykonaného dokazovania vyplynul a nakoniec medzi stranami ani nebol sporný zámer

žalobcu a jeho matky previesť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na žalovaných 1./ a 2./,
ktorí o tom tiež mali vedomosť. Po oslovení geodeta žalovaným 1./ a zameraní pozemkov sa pôvodne
mienená bezodplatná forma prevodu vlastníckeho práva, vzhľadom na nevýhodu darovacej zmluvy
spočívajúcejvmožnostidarcupožadovaťvráteniedaru,zmenilanaodplatnýprevodzadojednanúkúpnu
cenu vo výške 1.000 eur pre každého zo žalovaných 1./ a 2./, čo akceptovali všetci účastníci zmluvy

(vrátane žalobcu) a potvrdili to vlastnoručným podpisom. Dokonca bol to sám žalobca, ktorý sa pred
podpisom zmluvy všetkých prítomných spýtal, že či sú spokojní s obsahom zmluvy v znení ako im bola
predložená, čo rovnako potvrdili. Žalobca vo výpovedi tiež uviedol, že si bol plne vedomý, že podpisuje
kúpnu zmluvu a vzhľadom aj na pracovné skúsenosti vedel rozoznať rozdiel medzi kúpnou a darovacou
zmluvou, ktorý nakoniec je aj laickou verejnosťou rozpoznateľný. Žalovaný 1./, ktorý zabezpečoval

faktické a právne kroky k prevodu sporných nehnuteľností, na časti ktorých mal v danom čase záujem
realizovať výstavbu rodinného domu, tiež potvrdil, že mal vedomosť o tom, že nehnuteľnosti nadobudne
kúpouzmluvou,akoajodôvodevýberutohtonadobúdaciehotitulu.Skutočnosti,žebyomotívevedúcom
k zmene právnej formy prevodu nehnuteľností nemal vedomosť žalobca, nenasvedčuje v tomto smere
zhodná výpoveď žalovaných 1./ a 3./, ktorí uvádzali, že žalobca mal v rodine rozhodujúce slovo a aj po

podpise napadnutej zmluvy rozhodoval o záležitostiach týkajúcich sa prevádzaných nehnuteľností. Na
strane žalovaného 2./ a rovnako ani nebohej matky žalobcu neboli preukázané žiadne skutočnosti čo i
lenspochybňujúcenedostatokvážnejvôlenauzatvoreníkúpnejzmluvy.Opaknevyplynulanizvýpovede
svedkyne D., ako sa nesprávne domnieva žalobca, nakoľko táto nebola prítomná pri uzatváraní zmluvy anedisponovala informáciami o tom, aký právny úkon chceli v rozhodnom čase sporové strany uzatvoriť a
irelevantným je, že svedkyňa si subjektívne myslela, že nehnuteľnosti boli žalovaným 1./ a 2./ darované.
Správne a v súlade so zisteným skutkovým stavom preto súd prvej inštancie uzavrel, že okolnosti,

za ktorých došlo k uzatvoreniu spornej zmluvy, z objektívneho hľadiska nenasvedčujú nedostatok
vážnej vôle u žiadnej zo sporových strán ako účastníkov zmluvy. Opačný záver nemožno vyvodiť
ani z výšky dohodnutej kúpnej ceny, dohodnutie ktorej vylučuje bezodplatnosť právneho úkonu a
odzrkadľuje dlhodobú ťarchu na nehnuteľnosti v podobe vecného bremena a prevod medzi blízkymi
osobami, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie s odkazom na závery vyslovené v uznesení

ÚS SR zo dňa 21.06.2016, sp. zn. III. ÚS 412/2016. Pre súkromné právo je dominantný princíp
zmluvnej autonómie, pod ktorý možno subsumovať aj slobodu výberu zmluvného typu pre kontrahovanie
zmluvného záväzku. V danom prípade pre zvýšenie právnej istoty vlastníctva kupujúcich, si zmluvné
strany slobodne, vedome a cielene zvolili kúpnu zmluvu ako odplatnú formu prevodu vlastníckeho práva.
Motívom okrem predídeniu požiadavky na vrátenie daru by mohla byť aj žalovaným 1./ naznačená
snaha nezaťažiť rodinný rozpočet súdnymi poplatkami v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva

k predmetným nehnuteľnostiam až po smrti prevodcov (dedením). Ako už odvolací súd uviedol, o
uvedenom musel mať vedomosť aj žalobca ako spoluvlastník prevádzaných nehnuteľností, ktorý mal v
rodine hlavné slovo, a ako uviedli žalovaní 1./ na 2./, o všetkom rozhodoval. Samotná skutočnosť, že
nedošlokúhradekúpnejcenyžalovanými1./a2./včaseakobolodohodnutévkúpnejzmluve,spoľahlivo
sama o sebe nevedie k žalobcom tvrdenému záveru o nedostatku vôle uzavrieť scudzovací právny

úkon formou kúpnej zmluvy. Rovnako irelevantnou pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy je aj vnútorná
výhrada žalobcu, pokiaľ tvrdil, že nemal v úmysle kúpnu cenu od synov vymáhať, t. j. pokiaľ nechcel
spôsobiť všetky kúpnou zmluvou zamýšľané následky. Z konania žalobcu v čase uzatvárania zmluvy,
objektívne nemohli žalovaní 1./ až 3./ usudzovať, že nechce uzatvoriť kúpnu zmluvu, t. j. že nechcel
previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na synov za dohodnutú kúpnu cenu. Uvedenému nakoniec

nenasvedčovalo ani konanie žalobcu bezprostredne nadväzujúce po zavkladovaní vlastníckeho práva
a z okolností posudzovaného prípadu možno skutočne nadobudnúť dojem, že dôvodom zásahu do
statusu quo vytvoreného kúpnou zmluvou s odstupom viac ako šesť rokov, podaním žaloby o určenie
vlastníckeho práva, je práve zhoršená kvalita rodinných vzťahov, ktorú zhodne potvrdili všetci účastníci
sporu. Paradoxne za danej situácie potom vyznieva žalovaným 1./ prezentovaný motív, ktorý mal

viesť k zmene prvotného zámeru uzatvoriť darovaciu zmluvu, a ktorým malo byť predídenie možnosti
žiadať o vrátenie daru v prípade zhoršenia vzťahov medzi darcom a obdarovanými. Žalobca, ktorého
v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/12/2012), dôvodnosť
žalovaného nároku založil výlučne na subjektívne prezentovanom nedostatku jeho vlastnej vôle previesť
vlastnícke právo na žalovaných 1./ a 2./ pred viac ako šiestimi rokmi na základe odplatného právneho

úkonu v spojení so skutočnosťou, že zo strany žalovaných 1./ a 2./ nedošlo v rozhodnom čase k úhrade
dohodnutej kúpnej ceny. V konaní však nepredložil žiadne dôkazy, ktorý by bez väčších pochybností
preukazovali ním tvrdené závery (predovšetkým nedostatok vôle všetkých účastníkov zmluvy, nakoľko
nedostatok vôle len jednej strany zmluvy sám o sebe nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu)
a na uvedenom nič nemení ani za iných okolností prekvapivá podpora argumentácie o tzv. zmluve na

oko žalovaným 1./, a to aj vzhľadom na žalovanou 3./ naznačenú skutočnosť, že naštrbené vzťahy
žalobcu so žalovaným 2./ mu môžu byť na prospech. Naviac je potrebné uviesť, že ani z výpovede
žalovaného 1./ nevyplynuli žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť absenciu vážnej vôle
zo strany žalovaného 2./ a nebohej matky žalobcu na uzatvorení kúpnej zmluvy. Žalobcom obhajovaná
vedomá nezhoda medzi jeho vôľou a jej vonkajším prejavom pri uzatváraní kúpnej zmluvy by mala

za následok neplatnosť právneho úkonu len v prípade, ak by o tejto vade prejavu vôle mal vedomosť
druhý účastník právneho úkonu, čo sa mu v konaní minimálne voči žalovanému 2./ nepodarilo bezpečne
preukázať. V konaní neboli preukázané žiadne okolnosti existujúce v čase uzatvárania kúpnej zmluvy,
ktoré boli pre žalovaného 2./ rozpoznateľné ako okolnosti vylučujúce vážnosť konania žalobcu. Ak takéto
okolnosti neboli zistené, nejedná sa podľa záverov súdnej praxe o nedostatok vážnosti vôle, aj keby

konajúci podľa svojho vnútorného rozhodnutia nechcel úkon urobiť, pretože na mentálnu rezerváciu
(vnútornúvýhradu),saakoužbolouvedené,neprihliada(viďnapr.rozsudokNSČRz27.01.2011,sp.zn.
23Cdo/346/2008). Odvolací súd tiež poukazuje aj na argumentáciu žalobcu o tom, že v danom prípade
nedošlo ani k platnému uzatvoreniu darovacej zmluvy z dôvodu, že práve na strane žalovaného 2./
absentovala vôľa nadobudnúť nehnuteľnosti darovaním. Rovnaký záver o záväznosti právneho úkonu

platí aj vo vzťahu k simulovaniu právneho úkonu, ak druhý účastník o simulácii nemá vedomosť.

13. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie vo veci samej vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, nazistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec správne právne posúdil, odvolací
súd napadnutý prvoinštančný rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. Záverom odvolací súd uvádza, že odvolaciemu prieskumu nepodrobil prvoinštančné rozhodnutie
v časti, v ktorej pre procesnú neprípustnosť podľa § 137 písm. d) CSP zamietol žalobu o určenie
neplatnosti napadnutej kúpnej zmluvy, nakoľko aj keď žalobca formálne uviedol, že prvoinštančné
rozhodnutie napáda v celom rozsahu (t. j. zrejme ku všetkým jeho žalobným požiadavkám, ktoré boli
ním vymedzeným predmetom konania), vo vzťahu k rozhodnutiu o tejto časti nároku neuviedol žiadnu

odvolaciu argumentáciu (§ 380 CSP).

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne
úspešným žalovaným 2./ a 3./ priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konaniavplnomrozsahu.Žalovanému1./nároknanáhradutrovodvolaciehokonanianepriznal,nakoľko

mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).