Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. apríl 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122210249
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7122210249.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: Mesto Košice, Košice, Trieda SNP 48/
A, IČO: 00 691 135 proti žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX, C., D. XX, zast. advokátskou kanceláriou
JUDr. JCLic. E. D., F., s.r.o., Košice, Kováčska 28, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. 36C/42/2022 z 9.
novembra 2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovanej proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (v ďalšom „súd prvej inštancie“ prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že sa žalobca domáhal žalobou určenia, že je podielovým
spoluvlastníkom pozemku registra E-KN parc. č. 230-orná pôda o výmere 11831 m2 v kat. úz. C., obec
C. – C. vo výške spoluvlastníckeho podielu 12/288 k celku, ktorý je zapísaný na LV č. XXXX v časti B pod
poradovým číslom 17 v prospech žalovanej. Vlastnícke právo žalovanej k spornému pozemku, uviedol,

že neuznáva, pretože vyvlastňovacím rozhodnutím Obvodného národného výboru, odbor výstavby
ÚPaA č. Výst. 9860/2617/84-Go zo 4.1.1985, právoplatným 10.4.1985 bol sporný pozemok vyvlastnený,
súčet všetkých vyvlastnených spoluvlastníckych podielov predstavoval podiel 256/288. Na základe
vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vlastníkom sporného pozemku stal Československý štát zastúpený
Zoologickou záhradou Košice, ktorej bol zriaďovateľom. Poukážuc na zákon č. 138/1991 Zb. tvrdil
žalobca, že na neho prešlo vlastnícke právo k spornému pozemku v žalovanom podiele ku dňu účinnosti
zákona, t.j. k 1.5.1991. Ak by sa súd nestotožnil s argumentáciou o nadobudnutí vlastníckeho práva

právnym predchodcom žalobcu na základe vyvlastnenia, argumentoval žalobca, že bez akýchkoľvek
pochybností nadobudol vlastnícke právo vydržaním s tým, že zákonom stanovená vydržacia doba
uplynula ku dňu 1.5.2001.
Žalovaná nárok žalobcu v celom rozsahu poprela s tou argumentáciou, že nadobudla svoj
spoluvlastnícky podiel na základe uznesenia Okresného súdu Košice II sp. zn. 16D/302/2017
z 11.9.2017 po nebohej D. G., rodenej G., zomrelej X.X.XXXX, s tým, že pôvodné dedičské konanie
po poručiteľke prebehlo pod sp. zn. 40D/203/2001, Dnot 42/2001, v ktorom bolo vydané osvedčenie

o dedičstve dňa 26.1.2004 a menovaná poručiteľka dedila na základe dedičského konania pod sp. zn. D
3273/92, Dnot 121/94 z 12.4.1996 po nebohom H. G., zomrelom XX.XX.XXXX, ktorý absentuje v rámci
vyvlastňovacieho rozhodnutia. Pritom poručiteľ H. G. bol v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia
nažive a predmetný jeho spoluvlastnícky podiel nebol vyvlastnený. Pokiaľ žalobca poukazoval nastrany 11, 27 a 35 vyvlastňovacieho rozhodnutia, na týchto je uvedená parcela č. 230 avšak bez
toho, aby žalobca špecifikoval, komu mala byť táto parcela vyvlastnená. Žalovaná tvrdila, že ani
ona a ani jej právni predchodcovia nemali žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí, resp.

o vyvlastňovacom konaní, nikdy im žiadne vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo doručené a nebola im
zaplatená ani žiadna odplata za údajne vyvlastnený pozemok. Namietla nadobudnutie právoplatnosti
a vykonateľnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia. Nesúhlasila ani s právnou argumentáciou žalobcu
o nadobudnutí spoluvlastníckeho práva vydržaním dôvodiac, že vyvlastňovacie rozhodnutie nie je
spôsobilým titulom na vydržanie predmetných nehnuteľností. Keďže žalobca z verejného registra

(od roku 1991) vedel, že nie je zapísané vlastnícke právo v jeho prospech, nemohol byť preto ani
dobromyseľný.
Súd vec právne posúdil podľa § 108 ods. 1, § 113 ods. 2, § 114 ods. 1, § 116 ods. 1, 2 a § 140 zákona
č. 50/1976 Z.z. Stavebný zákon § 16 ods. 2 a § 26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok.
Za nesporné súd považoval, že žalovaná je zapísaná ako podielová spoluvlastníčka predmetnej parcely
registra E č. 230 o výmere 11831 m2-orná pôda evidovanej na LV č. XXXX pre kat. úz. C. pod poradovým

č. B17 o veľkosti 12/288 s tým, že vlastnícke právo nadobudla titulom uznesenia Okresného súdu Košice
II sp. zn. 16D/302/2017 ako dedička po poručiteľke D. G., rodenej G., zomrelej X.X.XXXX v podiele
12/288 z celku, za nepochybné mal, že žalovaná je dcérou poručiteľky. Po poručiteľke prebiehalo
pôvodné dedičské konanie pod sp. zn. 40D/203/2001. Poručiteľka D. G., rodená G. bola dcérou H.
G., narodeného X.X.XXXX, zomrelého XX.XX.XXXX, ktorý bol starým otcom žalovanej a po ktorom

prebiehalo dedičské konanie pod sp. zn. D 3273/92, v ktorom sa prejednávalo dedičstvo aj vo vzťahu
k parcele registra E 230, pozemnoknižná vložka č. XXX pre kat. úz. C. a ktorý podiel 12/288 zdedila
D. G., rodená G., t.j. matka žalovanej. Súd tak mal za zrejmé, že v čase vyvlastňovacieho konania
a následného vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia dňa 4.1.1985 právny predchodca žalovanej H.
G., zomrelý XX.XX.XXXX, žil. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia však nevyplýva, aby sa vyvlastňovacie

konanie bolo viedlo proti H. G. a aby sa mu vyvlastňoval podiel 12/288, týkajúci sa parcely reg. E č. 230.
Pokiaľ žalobca poukazoval na vyvlastňovacie rozhodnutie, a to na jeho strany 11, 27 a 35, uviedol súd,
že na strane 11 sa vyvlastňoval vo vzťahu k parcele registra E č. 230 v podiele 12/288 proti I. D., B. J. a G.
D., B. K., na strane 27 sa vyvlastňoval podiel 12/288 vo vzťahu k spornému pozemku A. I. a na strane
35 nebol vyvlastňovaný podiel 12/288, ale podiel 8/288 proti D. I., B. K. a H. L., B. K.. Z návrhu ZOO

z 30.10.1984 na vyvlastnenie pozemkov v kat. úz. C. od jej vlastníkov v prospech Československého
štátu v správe Národného výboru mesta Košice pre Zoologickú záhradu Košice vo vzťahu k spornému
pozemku vo veľkosti 12/288 ako vlastníci boli uvedení: -D. I., B. J., zomrelá XXXX, dedič má preuk.
vlastníctvo pri upl. nároku, -D. G., B. I., zomrelá XXXX, dedič má preuk., -A. I. - neznámy, H. I. - neznáma,
H. I. - neznáma, a teda ani tento dôkaz neobsahoval údaje o právnom predchodcovi žalovanej - H. G..

Tieto údaje nevyplývajú ani z ďalšieho listinného dôkazu, ktorý predložil žalobca, a to verejnej vyhlášky
z 10.11.1984. Na základe vykonaného dokazovania dôkazmi predloženými žalobcom, aj s poukazom na
obranu žalovanej súd prijal záver o nevyvlastnení podielu 12/288 vo vzťahu k parcele reg. E č. 230 pre
kat. úz. C. právnemu predchodcovi žalovanej, t.j. H. G., zomrelému XX.XX.XXXX, keďže sa voči H. G.,
zomrelému XX.XX.XXXX, ktorý evidentne v čase vyvlastňovacieho konania žil, vyvlastňovacie konanie

neviedlo a nebolo vydané ani vyvlastňovacie rozhodnutie. Súd tak nemal preukázané tvrdenia žalobcu
ovyvlastneníspornéhopozemkuvpodiele12/288právnympredchodcomžalovanejazapravdivénemal
ani tvrdenia žalobcu, aby matka žalovanej D. G., B. G. bola dedičkou po D. G., B. I. a aby po nej mala
dediť 12/288 k spornému pozemku. Súd mal za nepochybné, že D. G., B. G. - matka žalovanej dedila
podiel 12/288 k spornému pozemku po svojom otcovi H. G., zomrelom XX.XX.XXXX a ktorému tento

podiel vyvlastnený nebol.
Keďže k vyvlastneniu sporného pozemku nedošlo, nedošlo ani k prechodu vlastníctva na štát a následne
na žalobcu a zostalo zachované vlastnícke právo dedičov zomrelého pôvodného vlastníka.
Súd sa preto následne zaoberal otázkou, či mohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcu
vydržaním tak, ako to tento tvrdil. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie, ktorým mal

nadobudnúť vlastnícke právo čsl. štát odvodzoval svoje vlastnícke právo z § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí, majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovanému pozemku ku dňu
účinnosti zákona - prechodom majetku štátu na obec ex lege k 1.5.1991.
Otázku vydržania posudzoval súd podľa ustanovení § 123, § 132a ods. 1, § 132 ods. 1, 2, § 134 ods.
1, 3 Občianskeho zákonníka, hodnotiac následne zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníctva

vydržaním, a to oprávnenosť držby, uplynutie zákonom stanovenej doby oprávnenej držby, či je predmet,
ktorého vlastníctvo má vydržiteľ nadobudnúť, spôsobilý na vydržanie a či ten, kto je držiteľom je
subjektom spôsobilým na vydržanie.Z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti žalobcu mal súd za podstatné aj okolnosti, z ktorých žalobca
odvodzoval vstup do držby, a to v danom prípade v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie, ktorým
mal nadobudnúť vlastníctvo čsl. štát, odvodzoval žalobca svoje vlastnícke právo z § 2 ods. 2 zákona č.

138/1991 Zb. o majetku obcí, majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom
ku dňu účinnosti tohto zákona, t.j. k 1.5.1991 prechodom majetku zo štátu na obec ex lege, a teda mal
za to, že nadobudol priamo zo zákona vlastnícke právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele.
Súd citujúc § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. a § 3 ods. 1 zákona č. 518/1990 Zb. poukázal na svoj
predchádzajúci záver, v zmysle ktorého právny predchodca žalobcu - štát nikdy nenadobudol vlastnícke

právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení, pretože voči právnemu predchodcovi žalovanej sa žiadne
vyvlastňovacie konanie vo vzťahu k dotknutému pozemku, neviedlo, a teda nebolo vydané ani žiadne
vyvlastňovacie rozhodnutie. Vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom uvedenej parcely, nemohol tento pozemok ani žalobca podľa
tohto zákona od štátu ako nevlastníka platne nadobudnúť. Súd konštatoval, že žalobca nemohol vstúpiť
do dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991 Zb. dňom nadobudnutia jeho účinnosti a ani

dňom 23.8.1993, kedy došlo k podpísaniu protokolu o prechode vlastníckeho práva k dotknutému
pozemku.
Pri posudzovaní dobrej viery vychádzal súd z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť
hodnotená veľmi prísne, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí
štát, resp. jeho orgán, je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie

nakoľko bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho
práva fyzických osôb v prospech štátu. Uviedol, že o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti
ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu
požadovať, nemohol mať z hľadiska kritéria priemerného obozretného jedinca dôvodné pochybnosti
o tom, že v skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

V danom prípade mal súd za potrebné pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od žalobcu požadovať,
zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností vedúcich k presvedčeniu, že štát
na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia bolo nevyhnutné
poznanie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných
nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím titulom k týmto nehnuteľnostiam.

Keďže podľa § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí dochádzalo k prechodu z majetku Slovenskej
republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich
pôsobnosti) do vlastníctva obcí, konštatoval súd, že k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí
dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej
republiky. V danom prípade vo vzťahu k predmetnému pozemku v čase nadobudnutia účinnosti zákona o

majetku obcí (1.5.1991) a ani v čase podpisovania protokolu o prechode vlastníckeho práva (23.8.1993)
vlastnícke právo štátu nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností, mal súd za to, že ak by bol
žalobca postupoval so zvýšenou obozretnosťou mal a mohol sám dospieť k záveru o neúčinnosti
rozhodnutia o vyvlastnení, resp. v danej veci o jeho absencii, a teda mal vedieť už v čase vstupu do
držby, že sporná nehnuteľnosť nepatrila do vlastníctva štátu a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke

právo k dotknutému pozemku z vyššieuvedených dôvodov. Keďže vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti
sa štát nikdy nestal, vlastnícke právo tak nemohlo prejsť ani na žalobcu podľa zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí.
Vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobcu, že nadobudol vlastnícke právo titulom vydržania na základe
vstupu dooprávnenejdržbykudňunadobudnutiaúčinnostizákonač.138/1991Zb.,t.j.dňom1.5.1991,s

poukazomnavyvlastňovacierozhodnutie,vzmyslektoréhomalvlastníckeprávokdotknutémupozemku
nadobudnúť štát, súd uzavrel, že žalobca nepreukázal, že disponuje platným nadobúdacím vlastníckym
titulom k žalovanému pozemku a ani nemohol nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege
vlastnícke právo k žalovanému pozemku, pretože mu chýba právny titul vstupu do dobromyseľnej
(oprávnenej) držby. Už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje možnosť nadobudnúť

vlastnícke právo vydržaním, ako sa toho žalobca domáhal v konaní. Žiadne ďalšie skutočnosti k
nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobca netvrdil. Právni predchodcovia žalovanej nikdy nestratili
vlastnícke právo k žalovanému pozemku a tento sa titulom dedenia na základe dedičských rozhodnutí
stal vlastníctvom žalovanej, tak ako o tom svedčí právny stav evidovaný v katastri nehnuteľnosti.
Zohľadniac všetko vyššie uvedené súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

S poukazom na § 262 ods. 1 CSP rozhodol o trovách konania, a to podľa § 255 ods. 1 CSP priznal
žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, ktorý
v konaní úspech nemal.3. Proti rozsudku včas podal odvolanie žalovaný, a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
h/, f/, e/ a d/ CSP.
Žalobca sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého vyvlastňovacím rozhodnutím

ObNV zo 4.1.1985 nedošlo k vyvlastneniu žalovaného podielu na spornej parcele. Podľa žalobcu,
z obsahu vyvlastňovacieho rozhodnutia (v spojení s ostatnými listinami príslušného vyvlastňovacieho
spisu) vyplýva, že predmetným vyvlastňovacím rozhodnutím došlo k vyvlastneniu sporného pozemku
v podiele 12/288 k celku od právnej predchodkyne žalovanej, t.j. od D. G., B. I., pôvodne evidovanej v
PKV č. XXX, pre kat. úz. C. pod B2m, pričom na strane 11 vyvlastňovacieho rozhodnutia je D. G., B. I.

z dôvodu zrejmej chyby v písaní nesprávne uvedená ako D. G., B. K..
Vo vzťahu k dedičskej postupnosti medzi žalovanou a jej právnymi predchodcami žalobca trval
na ním vyjadrenom predpoklade, že dedičom po D. G., B. I. bol H. G., narodený X.X.XXXX,
zomrelý XX.XX.XXXX, t.j. starý otec žalovanej. Na základe dostupných listín, uviedol žalobca, že
nedokáže jednoznačne preukázať dedičskú postupnosť medzi žalovanou a konkrétnym podielovým
spoluvlastníkom zapísaným v PKV č. XXX - D. G., B. I., keďže nedisponuje príslušným osvedčením o

dedičstve a z dôvodu ochrany osobných údajov ho nevie zabezpečiť vlastnými prostriedkami. Uviedol,
že ním predpokladaná dedičská postupnosť vyplýva z údajov uvedených vo výpise z PKV č. XXX so
stavom ku 20.5.1982 ako aj v úplnom výpise z originálu LV č. XXXX so stavom k 23.3.2017 v spojení
s osvedčeniami o dedičstve č. D/3273/92 a č. 16D/302/2017 (najmä zhodná veľkosť spoluvlastníckeho
podielu na spornej parcele a zhoda priezvisk G.). Poukázal na to, že pre prípad spochybnenia

dedičskej postupnosti medzi D. G., B. I. a H. G. požiadal konajúci súd o vyžiadanie osvedčenia o
dedičstve, v zmysle ktorého H. G. nadobudol sporný pozemok v žalovanom podiele, a to z príslušnej
dedičskej kancelárie súdu, aby na jeho základe mohla byť dedičská postupnosť ustálená. Zo zápisnice
o pojednávaní z 9.11.2023 však vyplýva, že súd mal za preukázané, že dedičom po D. G., B. I. bol H.
G., čo žalovaná nerozporovala.

Žalobca nesúhlasil s názorom súdu, podľa ktorého v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia boli
dedičia po D. G., B. I. známi, keďže takáto skutočnosť z predložených listinných dôkazov nevyplýva. Na
základe osvedčenia o dedičstve č. D 3273/92 z 12.4.1996 je síce zrejmé, že H. G., narodený X.X.XXXX,
zomrelý XX.XX.XXXX bol v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia živý, avšak toto bez ďalšieho
neznamená,žekudňuvydaniavyvlastňovaciehorozhodnutiamuselbyťpríslušnémusprávnemuorgánu

konajúcemu vo veci vyvlastnenia známy ako dedič po D. G., B. I..
Žalobca argumentoval, že predložené vyvlastňovacie rozhodnutie nie je nulitným rozhodnutím, bolo
vydané v súlade s predpismi hmotného aj procesného práva, v požadovanej forme a orgánom na to
príslušným, t.j. stavebným úradom I. stupňa , ktorým, v čase vydania rozhodnutia bol Obvodný národný
výbor Košice I; jeho príslušnosť bola daná § 117 ods. 4 a právomoc § 112 ods. 1 Stavebného zákona.

Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo riadne doručené (doručenka z 11.3.1985 v spise) aj ustanovenej
opatrovníčke M. A. D. - strana 37 rozhodnutia, a nadobudlo právoplatnosť 10.4.1985. Žalobca mal za
to, že účinky vyvlastňovacieho rozhodnutia voči vlastníkom (v tom čase neznámym dedičom), ktorým
bol podľa zákona ustanovený opatrovník a ktorým bolo prostredníctvom opatrovníka vyvlastňovacie
rozhodnutie riadne doručené, nastali. Na základe právoplatného a vykonateľného vyvlastňovacieho

rozhodnutia sa vlastníkom sporného pozemku, parcely E-KN č. 230 v žalovanom podiele 12/288 k celku
stal štát a následne dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j. 1.5.1991 sa jeho vlastníkom ex lege
stal žalobca.
Vo vzťahu k otázke vydržania vlastníckeho práva žalobca poukázal na to, že spolu s delimitačným
protokolom č. 5 z 23.8.1993, ktorý bol vyhotovený v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., mu

bolo odovzdané vyvlastňovacie rozhodnutie zo 4.1.1985, z ktorého vyplýva, že ním došlo k vyvlastneniu
sporného pozemku aj vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalovanej. Tvrdil, že bez ohľadu na
platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia sa ako dobromyseľný držiteľ sporného pozemku, na základe
týchto dokumentov v dobrej viere domnieval, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom
predmetného pozemku v rozsahu jeho vyvlastnenia. Tvrdil, že mu zo žiadneho právneho predpisu

nevyplývala povinnosť skúmať platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia alebo priebeh vyvlastňovacieho
konania, nemal povinnosť zisťovať, či účastníci vyvlastňovacieho konania v čase vydania rozhodnutia
o vyvlastnení žili, či sa skutočne zdržiavali na neznámom mieste, resp. či dedičia po zosnulých
vlastníkoch vyvlastňovaných pozemkov boli správnemu orgánu skutočne neznámi.
Poukázal na to, že v 80. rokoch minulého storočia prebehla v dotknutej lokalite na vyvlastnených

a vykúpených pozemkoch výstavba zoologickej záhrady, ktorú začal štát a po prechode majetku štátu
a investorskej funkcie ju dokončil žalobca. Najneskôr od právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia,
t.j. od 10.4.1985, tvrdil, že už spornú parcelu neužívali pôvodne evidovaní spoluvlastníci, ani ich právni
nástupcovia, ale štát a po ňom žalobca, ktorý s týmto majetkom nakladá a vykonáva jeho údržbua opravy. Z hľadiska vydržania označil za rozhodujúce obdobie od 1.5.1991, kedy mal účinnosťou
zákona č. 138/1991 Zb. nadobudnúť sporný pozemok do vlastníctva, do 1.5.2001, kedy nadobudol
sporný pozemok v žalovanom podiele do vlastníctva vydržaním. Tvrdil, že počas celého rozhodného

obdobia sporný pozemok nerušene v dobrej viere užíval ako vlastný. Okamihom uplynutia vydržacej
doby dňa 1.5.2001 sa ako oprávnený držiteľ priamo zo zákona stal vlastníkom predmetu držby. Uviedol,
že nemal pochybnosti o vlastníckom práve československého štátu k spornému pozemku, a to aj napriek
absencii jeho zápisu v evidencii nehnuteľností, keďže v oblasti zápisov vlastníckych a iných vecných
práv k nehnuteľnostiam došlo účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, od 1.1.1951

k zrušeniu dovtedy platného intabulačného (vkladového) princípu, a teda účinky zápisu do pozemkovej
knihy, resp. evidencie nehnuteľností už nemali právotvorný, ale len deklaratórny (osvedčujúci) charakter.
Takýto stav trval až do roku 1992, kedy prijatím zákona č. 264/1992 Zb. sa zaviedol nový spôsob
zápisu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam-vkladové konanie. Žalobca dôvodil, že nakoľko zo strany
československého štátu nedošlo v celom rozsahu k výkupu, resp. vyvlastneniu všetkých pozemkov,
ktoré mali byť súčasťou novovytvorenej parcely č. 1660, nebolo možné túto novú parcelu (vykúpené

a vyvlastnené spoluvlastnícke podiely na pozemkoch v areáli ZOO) zapísať v prospech štátu do
príslušnej evidencie nehnuteľností, čo však nemalo vplyv na jeho dobrú vieru, spočívajúcu v jeho
presvedčení, že spoluvlastnícke podiely na vyvlastňovaných pozemkoch uvedené vo vyvlastňovacom
rozhodnutí prešli do vlastníctva štátu a neskôr účinnosťou zákona 138/1991 Zb., naň. Pre účely
posúdenia splnenia zákonných podmienok vydržania mal za právne významné to, že vstúpil do

dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností ako štát; a to dňom účinnosti zákona č.
138/1991 Zb., pričom tento zákon mal za titul svojho vstupu do dobrovoľnej držby s tým, že predmetné
pozemky mu boli delimitačným protokolom č. 5 aj riadne odovzdané. Argumentoval, že nadobúdateľ
držby preukazuje len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia držby, svoju dobrú vieru nemusí
preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená; uvedené o to viac platí, keď

sa vstup do dobromyseľnej držby odvodzuje od účinnosti zákona; odkážuc na rozhodnutia NS SR
sp. zn. 4Cdo/102/2017, 5Cdo/64/2018, nález ÚS SR III. ÚS 477/2015 a rozsudok NS SR sp. zn. 3
MCdo/7/2011 mal žalobca za to, že jeho dobromyseľnosť, resp. jeho vstup do dobromyseľnej držby
sporných pozemkov dňom 1.5.1991 je nespochybniteľná.
Argumentoval, že v priebehu konania nebolo spochybňované, že žalovaná, prípadne jej právny

predchodca nikdy nevstúpili do užívania sporného pozemku a žiadnym spôsobom ani nevykonávali
svoje vlastnícke právo, ale naopak, nehnuteľnosť dlhodobo užíva a nakladá s ňou ako s vlastnou
žalobca, keďže predmetná parcela je súčasťou areálu ZOO Košice. Dôvodil, že účinnosťou zákona
č. 138/1991 Zb. prechádzalo naň veľké množstvo hnuteľného a nehnuteľného majetku, všetky
nehnuteľnosti boli preberané protokolárne (na základe podpísania delimitačných protokolov) a nie

fyzicky. Obciam a mestám zo žiadneho zákona nevyplývala povinnosť kontroly alebo revízie majetku
štátu. Argumentoval, že nemal možnosť ovplyvniť alebo zvrátiť niekoľko rokov právoplatné rozhodnutie
štátu. Tvrdil, že pôvodní vlastníci pozemkov, na ktorých sa v súčasnosti nachádza areál zoologickej
záhrady, museli mať vedomosť o oplotení týchto pozemkov, ako aj o tom, že sa na týchto pozemkoch
začala výstavba ZOO Košice, pretože taká rozsiahla investičná akcia štátu v minulosti určite nemohla

zostať bez povšimnutia verejnosti a vôbec nie bez povšimnutia vlastníkov dotknutých pozemkov.
Argumentoval, že oprávnená držba sa nemusí opierať o platný právny titul, ale oprávnený držiteľ musí
byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je (domnelý právny titul). Dôvodil,
že pri zvýšenej opatrnosti a obozretnosti bolo zrejmé, že vyvlastňovacie rozhodnutie je z právneho
hľadiska bez vád (bolo vydané vecne a miestne príslušným správnym orgánom, bolo datované, malo

všetky náležitosti rozhodnutia podľa zákona č. 71/1967 Zb., bolo riadne podpísané a opatrené doložkou
právoplatnosti a vykonateľnosti), preto on nemal žiaden dôvod skúmať vyvlastňovacie rozhodnutie, resp.
pochybovať o vlastníctve štátu, rešpektoval a mal dôveru v právoplatné a vykonateľné rozhodnutia.
Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu
vyhovie.

4. Žalovaná vo vyjadrení na odvolanie sa s argumentáciou žalobcu o neúčinnosti vyvlastnenia
nestotožnila. Trvala na tom, že predmetný spoluvlastnícky podiel nebohého H. G. nebol vyvlastnený,
nakoľko táto osoba bola v čase vyvlastňovacieho rozhodnutia nažive a absentuje v rámci predloženého
vyvlastňovaciehorozhodnutia.Žalobcapoukázalibanastrany11,27a35vyvlastňovaciehorozhodnutia,

nakoľko na týchto stranách je uvedená parcela č. 230, avšak bez toho, aby špecifikoval komu mala byť
táto parcela vyvlastnená.
Právny predchodca žalovanej H. G. zomrel XX.XX.XXXX, a teda v čase vydania vyvlastňovacieho
rozhodnutia žil a zdržiaval sa v tom čase na známom mieste - v mieste svojho bydliska, a aj napriektomu mu správny orgán ustanovil v rámci vyvlastňovacieho konania opatrovníka; označila to za
absurdné. Namietala, že v danom prípade správny orgán porušil všetky zásady správneho konania.
V konaní rozhodoval štát za účasti štátu a v prospech štátu, pričom to bol opätovne štát, ktorého

organizácie disponovali rozhodujúcimi údajmi o spôsobilosti občana byť účastníkom konania a jeho
právnych nástupcoch (národné výbory, štátne notárstva, Zbor národnej bezpečnosti, atď.), čo ešte
umocňuje porušenie zásad správneho konania, ktorým porušením boli oprávnení účastníci vylúčení z
konania a odopreté im procesné práva vyplývajúce zo správneho a stavebného zákona. Keďže všetky
tieto okolnosti zavinil štát, či už vedome alebo z nedbanlivosti, došlo k porušeniu zákonov, nemožno

považovať takto vzniknutú držbu v celej dĺžke za dobromyseľnú a preto ani z tohto titulu, nesplnením
podmienok § 137 Obč. zákonníka nebolo možné žalobe vyhovieť (žalovaná odkázala na rozsudok
Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 8C/213/2007 z 5.10.2011, o citáciu z ktorého ide).
V súvislosti so zistením súdu a jeho konštatovaním, že právny predchodca žalovanej H. G. v čase
vyvlastňovacieho konania žil a zdržiaval sa na známej adrese tak ako bol evidovaný v registri
obyvateľov, napriek tomu nemal žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí ani o konaní, ktoré

mu predchádzalo, nikdy mu nebolo vyvlastňovacie rozhodnutie doručené a ani mu nebola vyplatená
žiadna náhrada za vyvlastnený pozemok, dodala, že v rámci súdneho prieskumu správneho aktu platí,
že ak správny orgán nekonal s vlastníkom, ktorému nebolo ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto
rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku toho nemohlo dôjsť ani v právom slova
zmysle k vyvlastneniu nehnuteľnosti.

Mala za správne, že sa súd prvej inštancie pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia zaoberal jeho
platnosťou. Odkážuc na aktuálneho rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/165/2022 z
25.4.2023, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 35C/2/2021 z 31.5.2022
týkajúci sa určenia vlastníckeho práva, poukázala na závery konštatované priamo v tomto rozsudku,
ktoré jednoznačne potvrdzujú jej argumentáciu (žalovanej) ohľadom neúčinnosti vyvlastňovacieho

rozhodnutia a tiež ohľadom nenaplnenia predpokladu vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zo
strany žalobcu.
Následne žalovaná rozsiahlo citovala z predmetného označeného rozhodnutia Krajského súdu
v Košiciach.
Pokiaľ žalobca tvrdil, že pre účely splnenia zákonných podmienok vydržania je právne významné to, že

on - žalobca vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností ako štát, a to dňom
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., žalovaná namietala, že by bol žalobca vstúpil do dobromyseľnej
držby, argumentovala, že štát ani žalobca nikdy neboli zapísaní ako vlastníci v evidencii nehnuteľností,
preto od 1.5.1992 nemohol byť žalobca dobromyseľný, že mu vlastnícke právo svedčí. Dodala, že v ňou
predloženom rozhodnutí bol subjekt aspoň evidovaný v evidencii nehnuteľností ako vlastník, v tomto

prípade žalobca nikdy ako vlastník sporných nehnuteľnosti evidovaný nebol.
Zo zápisov v katastri nehnuteľností mala za zjavné, že SR ani mesto Košice nikdy neboli zapísaní
ako vlastníci predmetných pozemkov. Ani Zoologická záhrada Košice - Kavečany nebola nikdy
evidovaná ako vlastník predmetných pozemkov. Dodala, že podľa jej informácií aj zápisov v katastri,
Zoologická záhrada Košice-Kavečany dokonca po roku 1993 začala od niektorých vlastníkov odkupovať

spoluvlastnícke podiely a niektorým platila aj nájom, a teda mala za nemožné hovoriť o vydržaní
pozemkov žalobcom.
Mala za nepochybné, že pokiaľ príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci vyvlastnenie, toto
vyvlastnenie vykonal a konal s niekým iným ako s vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá bola
predmetom vyvlastnenia patrilo subjektu, ktorý bol odlišný od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne

účinky, ktoré právna úprava s vyvlastnením spája. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania
a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v prospech ktorej bola
nehnuteľnosť vyvlastnená a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný.
Poukázala na § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb., podľa ktorého sú obce a mestá povinné podať do
12 mesiacov od účinnosti tohto zákona návrh na zápis do evidencie nehnuteľností. Zákon nadobudol

účinnosť 1.5.1991, pritom Mesto Košice nielenže nepodalo návrh na zápis vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností k sporným parcelám do 12 mesiacov, ale ani nebolo zapísané ako vlastník, preto
aninemohlobyťdobromyseľné,žejevlastníkom.KeďžeMestoKošice/žalobcanepodalonávrhnazápis,
nemohlo sa ani cítiť ako vlastník. Žalobca z evidencie nehnuteľností vedel, že ani mesto ani štát nie
sú zapísaní ako vlastníci nehnuteľnosti a nič s tým nerobil, nedomáhal sa údajného vlastníckeho práva

celých 31 rokov. Žalobca túto skutočnosť mal vedieť najneskôr od 1.5.1992, preto od tohto dňa nemohlo
byť dobromyseľný, že mu niečo patrí, alebo že je vlastníkom pozemkov.
Zadôležitýfaktsvedčiaciotom,žežalobcaneboldobromyseľný,považovala žalovaná to,žeZoologická
záhrada Košice platila vlastníkom pozemkov v areáli ZOO nájomné za užívanie. Ak by sa mesto cítiloako vlastník, Zoologická záhrada (mestská príspevková organizácia) by nájomné zmluvy neuzatvárala
a neplatila by nájom. Preto tvrdenia žalobcu o vydržaní označila za zjavne nepravdivé.
Trvala na tom, že žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, lebo neboli splnené

podmienky vydržania: žalobca nebol dobromyseľný, že mu vlastnícke právo patrí, ani nenakladal
s nehnuteľnosťou ako vlastník, žalobca objektívne nemohol byť dobromyseľný, že je vlastníkom
nehnuteľnosti, nakoľko štát ani štátna organizácia neboli evidovaní ako vlastník sporných pozemkov
v evidencii nehnuteľností. V čase nadobudnutia účinnosti zákona 138/1991 Zb. ani v čase podpísania
delimitačného protokolu vlastníctvo štátu nevyplývalo z evidencie nehnuteľností. Žalobca taktiež nikdy

nebol evidovaný ako vlastník nehnuteľnosti a nikdy sa tohto práva ani nedomáhal určovacou žalobou,
alebo v ROEP (za celých 30 rokov). V evidencii nehnuteľností naopak počas celých 32 rokov boli
evidovaní ako vlastníci žalovaní a ich právni predchodcovia, nehnuteľnosti boli predmetom dedičských
konaní alebo prevodov na základe zmlúv. Dodala, že žalobca nebol zapísaný ako vlastník ani v ROEP
a ani po ROEP nepodal určovaciu žalobu napriek tomu, že vedel, že nie je evidovaný ako vlastník.
Na základe všetkého vyššieuvedeného označila rozsudok súdu prvej inštancie za správny a navrhla,

aby odvolací súd tento rozsudok v rozsahu všetkých výrokov ako vecne správny potvrdil.
Ako prílohu vyjadrenia predložila žalovaná vyhotovenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
6Co/104/2023z12.9.2023arozsudkusp.zn.6Co/165/2022z25.4.2023vobdobnýchveciachvedených
na strane žalobcu mestom Košice proti žalovaným - zapísaným vlastníkom nehnuteľností - pozemkov
v kat. úz. C., ktoré mali byť predmetom vyvlastnenia podľa názoru žalobcu.

5. Žiadne ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli podané.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania žalobcu podaného včas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v
rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a napadnutý
rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto potvrdil (§ 387 CSP).

7. Rozsudok bol verejne vyhlásený 3. apríla 2025 o 9.55 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu
v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli a zároveň
zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 28.3.2025.

8. Žalobca/odvolateľ aj keď v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365

ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ CSP, jednotlivé zákonom formulované odvolacie dôvody jednotlivo konkrétne
každý z nich nevymedzil v čom v posudzovanej veci spočíva, resp. akým pochybením súdu malo
dôjsť k naplneniu každého jedného z uplatnených odvolacích dôvodov. Z obsahu podaného odvolania
je možné vyvodiť, že napáda vady rozhodnutia a to tak vady právne ako i skutkové: namieta tzv. inú
vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tvrdí, že súd nevykonal

navrhnuté dôkazy, dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a
vec nesprávne právne posúdil.

9. Odvolací súd preskúmaním odvolaním napadnutého rozsudku dospel k záveru, že odvolacie dôvody
nie sú naplnené, nezistil ani vady konania predchádzajúceho vydaniu rozsudku ani vady samotného

rozsudku.

10. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového
stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny

záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani
iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd
rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

11. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace

s predmetom konania. Súd dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia,
nenechal priestor pre vznik pochybností, prečo žalobu zamietol. Správne sa vyporiadal s prvým
zo žalobcom tvrdených dôvodov vzniku jeho vlastníckeho práva k spornému pozemku, a to
vyvlastnenímspornéhopozemkuvprospechštátunazákladevyvlastňovaciehorozhodnutiaz10.4.1985a následnému prechodu tak vzniknutého vlastníckeho práva štátu na žalobcu priamo na základe
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, keď súd uzavrel, že k vyvlastneniu podielu 12/288 vo vzťahu
k spornej parcele EKN č. 230 v kat. úz. C. nedošlo, keďže voči podielovému spoluvlastníkovi pozemku

v tom čase – v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia, vyvlastňovacie rozhodnutie nesmerovalo,
H. G., právny predchodca žalovanej vo vyvlastňovacom rozhodnutí vôbec nebol uvedený a rozhodnutie
mu nebolo doručené. Aj v prípade posudzovania vzniku vlastníckeho práva žalobcu na základe
vydržania, je potrebné považovať záver súdu, že zo strany žalobcu neboli splnené zákonné podmienky
na vydržanie vlastníckeho práva, a to najmä pre nedostatok oprávnenosti držby zo strany žalobcu

achýbajúcudobromyseľnosťžalobcuakodržiteľa,zasprávnyaopodstatnený. Správne,zákonné,úplné
a presvedčivé sú i dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
a na ktoré v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

12. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti
dôvodov napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie, v ktorom žalobca/

odvolateľ uvádza skutočnosti a právne argumenty namietané už v konaní na súde prvej inštancie, ktoré
nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov prijatých týmto súdom. Odvolací
súd konštatuje, že so všetkými podstatnými skutočnosťami a relevantnou argumentáciou prezentovanou
žalobcom v danom spore, opakovane namietanými i v podanom odvolaní, sa náležite vysporiadal
už súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, a to jasným, právne korektným a

zrozumiteľným spôsobom a dospel k záverom, ktoré sú v plnom súlade so zákonom, konzistentné i so
závermi ustálenými právnou praxou, a preto rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadnu
vadu ani nesprávnosť.
Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalobcu a na zdôraznenie správnosti dôvodov
napadnutého rozsudku dopĺňa:

13. Podľa § 16 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb., správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi konania,
ktorého pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine
a ktorý si neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou
poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu.

14. Podľa § 26 ods. 1, 2 zák. č. 71/1967 Zb., doručenie verejnou vyhláškou použije správny orgán v
prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú mu známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný
zákon (odsek 1). Doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že sa písomnosť vyvesí po dobu 15
dní na úradnej tabuli správneho orgánu. Posledný deň tejto lehoty je dňom doručenia. Správny orgán

zverejňuje písomnosť súčasne na svojom webovom sídle, ak ho má zriadené a ak je to vhodné aj
iným spôsobom v mieste obvyklým, najmä v miestnej tlači, rozhlase alebo na dočasnej úradnej tabuli
správneho orgánu na mieste, ktorého sa konanie týka (odsek 2).

15. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 7 Cdo/117/2022, pokiaľ sa týka otázky povinnosti všeobecného súdu

skúmať správnosť postupu pri doručovaní rozhodnutia verejnou vyhláškou vyplýva: „V konaní o určenie
vlastníckeho práva podľa § 132 ods.1 OZ súd môže overiť, či rozhodnutie orgánu verejnej správy o
vyvlastnení nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania.
Súd tým nepreskúmava obsahovú stránku rozhodnutia, ktorá patrí do právomoci správnych súdov.
NSsastotožnilsozávermisúdovnižšíchinštancií,ževyvlastňovacierozhodnutie,ktorébolodoručované

verejnou vyhláškou, hoci pre tento postup neboli splnené podmienky (pobyt osoby, ktorej sa takto
doručovalo, bol známy), nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vyvolať účinky vyvlastnenia voči tejto
osobe.
Súd prvej inštancie konštatoval, že ak bolo doručovanie rozhodnutia o vyvlastnení A. K. vykonané
doručením opatrovníkovi ustanovenému jej podľa ust. § 16 ods. 1 Správneho poriadku alebo verejnou

vyhláškou podľa ust. § 26 Správneho poriadku a ust. § 58 vyhlášky č. 85/1976 Zb., nebolo rozhodnutie
o vyvlastnení správne doručované, keďže A. nebola neznámou osobou. Žalovaný navyše doručovanie
verejnou vyhláškou vo vzťahu k nej nijako nepreukázal.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil. Uviedol, že rozhodnutie o
vyvlastnení nemožno považovať na ničotný správny akt, teda za paakt. Vydal ho správny orgán, ktorý

mal právomoc takéto rozhodnutie vydať. Zhrnul, že rozhodnutím o vyvlastnení bola H. C. vyvlastnená
iba 1/2 parcely č. XXXX/X, pričom v tejto časti týkajúcej sa A.K. jej nebolo riadne doručené, a preto
nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Druhá polovica predmetnej parcely nebola Rozhodnutím
o vyvlastnení dotknutá. Žalovaná sa preto nemohla stať výlučnou vlastníčkou tejto nehnuteľnosti (kjej platnému vyvlastneniu nedošlo) a jej vlastníkmi sú žalobcovia z titulu dedenia po A. K. K tvrdeniu
žalobcov, že predmetné rozhodnutie o vyvlastnení je neplatným právnym úkonom, odvolací súd uviedol,
že rozhodnutie súdu, resp. správneho orgánu je výsledkom jeho rozhodovacej činnosti a nejde preto o

právny úkon ako právnu skutočnosť. Preto na súdne, resp. správne rozhodnutie nemožno aplikovať ust.
§ 34 a nasl. Obč. zák. upravujúce právne úkony.
NS SR uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou zistenou v rámci dokazovania bolo, že rozhodnutie
Mestského národného výboru - odboru výstavby Senec, pod č. 14/80 zo dňa 02.apríla 1980,
nenadobudlo vo vzťahu k právnej predchodkyni žalobcu právoplatnosť ani vykonateľnosť. V tejto časti

sa dovolací súd stotožňuje so závermi odvolacieho súdu. Rozhodnutie o vyvlastnení z 2.apríla 1980 č.
Výst.14/80nemožnopovažovaťnaničotnýsprávnyakt,tedazapaakt.Vydalhototižnatosprávnyorgán
v rámci svojej právomoci. V konaní o určenie vlastníckeho práva podľa § 132 ods.1 OZ však súd môže
overiť, či rozhodnutie orgánu verejnej správy o vyvlastnení nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť
vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania. Súd tým nepreskúmava obsahovú stránku rozhodnutia,
ktorá patrí do právomoci správnych súdov.“

16. Aj v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/77/2023 NS SR konštatuje, že civilný súd môže skúmať, či správny akt
nie je nulitný a či nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Dovolací súd zároveň uvádza rozhodovaciu
prax, v rámci ktorej je uvedené už stabilne judikované. Z rozhodnutia: „K otázke možného preskúmania
(ne)zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu mimo správneho súdnictva, dovolací súd poukazuje

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/157/2007, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval,
že mimo rámca správneho súdnictva nie je občianskoprávny súd oprávnený skúmať ani platnosť ani
zákonnosť správnych aktov. Civilný súd v prípadoch, v ktorých je to potrebné, skúma iba to, či ide vôbec
o správny akt a (a nie paakt) vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, ktorý je právoplatný
a vykonateľný. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom, (či

nie je paaktom), a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako
povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť, a či je vykonateľný. Pri kategórii
aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonné platí prezumpcia ich správnosti; pokiaľ takéto akty
nie sú vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú
právne účinky a sú pre súdy záväzné. Na tomto názore zotrváva senát dovolacieho súdu aj v tejto

veci, rovnako ako aj v ďalších rozhodnutiach (porovnaj 1Cdo/56/2003, 2Cdo/24/2007, 3Cdo/12/2016,
4Cdo/123/2003, 5Cdo/97/2009, 4Cdo/86/2020). Dovolací súd poznamenáva, že obdobný názor zaujal
aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 145/2019 z 30. januára 2020 a uvádza, že prejednávajúci
senát sa s prezentovaným právnym názorom v plnej miere stotožňuje.“

17. Súd prvej inštancie vychádzal pri posudzovaní otázky vyvlastnenia nehnuteľnosti – pozemku parc
č. 230 v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 12/288 v kat. úz. C. zo záveru, že toto vyvlastňovacie
rozhodnutie zo 4.1.1985 nesmerovalo proti jej, v tom čase žijúcemu vlastníkovi H. G., právnemu
predchodcovi žalovanej, ktorý nebol v tomto rozhodnutí označený menom podľa požiadavky § 57

písm. b/ vyhl. č. 85/1976 Zb. ale podľa žalobnej argumentácie žalobcu smerovalo (na strane 11) proti
neznámym dedičom po I. D., B. J. v podiele 12/288 a G. D., B. K. v podiele 12/288, (na strane 27) proti
A. I. v podiele 12/288 a (na strane 35) proti D. I., B. K. v podiele 8/288 a proti H. L., B. K. v podiele 8/288
(na strane 35) a vo vzťahu k spornému pozemku vo veľkosti 12/288 neobsahoval označenie právneho
predchodcu žalovanej - H. G., ako vlastníka pozemku ani návrh ZOO z 30.10.1984 na vyvlastnenie

pozemkov v kat. úz. C. od jej vlastníkov v prospech Československého štátu v správe Národného
výboru mesta Košice pre Zoologickú záhradu Košice. Právny predchodca žalovanej H. G. ako vlastník
nehnuteľnosti nebol uvedený, resp. bol opomenutý aj vo verejnej vyhláške z 10.11.1984 - rozhodnutí
o ustanovení opatrovníčky M. A. D., bytom C. XX, C. na obhajovanie práv ad a/ neznámych dedičov po
vlastníkoch (1/až169/)aadb/účastníkomkonania,ktorísazdržujúnaneznámommieste (1/až180) pri

vyvlastňovacom konaní. Súd preto na základe výsledkov dokazovania dospel k záveru o nevyvlastnení
podielu 12/288 vo vzťahu k parcele reg. E č. 230 pre kat. úz. C. právnemu predchodcovi žalovanej
H. G., zomrelému XX.XX.XXXX, v čase vyvlastňovacieho konania žijúcemu vlastníkovi vyvlastňovanej
nehnuteľnosti.
Žalobca postup vyvlastňovacieho orgánu a vedenie vyvlastňovacieho konania a vydanie

vyvlastňovacieho rozhodnutia proti neznámym dedičom, v súvislosti so žalovanou, po D. G., B.
K. (označenej vo vyvlastňovacom rozhodnutí), D. G., B. N. (označenej v rozhodnutí o ustanovení
opatrovníčky), resp. D. G., B. I., zomrelej v XXXX (označenej v návrhu na vyvlastnenie z 30.10.1984)
žiadnym spôsobom/nijako nezdôvodnil. Neuviedol a netvrdil na základe akých šetrení či zisťovaníbolo vedené vyvlastňovacie konanie proti neznámym dedičom, v posudzovanej veci proti neznámym
dedičom po, zakaždým inak označenej osobe: „D. G., B., zomrelej v XXXX“, „D. G., B. N.“,
resp. „D. G. B. K.“. Odvolací súd zastáva názor, že bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov na

takýto postup vyvlastňujúceho štátneho orgánu, k vyvlastneniu nehnuteľnosti v tom čase žijúcemu
vlastníkovi vyvlastňovanej nehnuteľnosti H. G., právnemu predchodcovi žalovanej, nedošlo. Žalobca
neuviedol žiaden dôvod, prečo bol považovaný za neznámeho dediča, keďže za platnosti a účinnosti
ktorejkoľvek minulej, resp. každej právnej úpravy dochádzalo vždy pri úmrtí osoby z úradnej moci
k prejednaniu dedičstva v dedičskom konaní. Štát prostredníctvom štátnych orgánov viedol a spravoval

verejné registre evidencie nehnuteľného majetku (či už pozemkové knihy alebo od r. 1964 evidencie
nehnuteľností). Argumentácia žalobcu, že na základe jemu dostupných listín nedokáže jednoznačne
preukázať dedičskú postupnosť medzi žalovanou a konkrétnym podielovým spoluvlastníkom zapísaným
v PKV č. XXX pre kat. úz, C. pod B2m (D. G. r. I.) je nedostatočná. Súčasne tvrdí, že vyvlastňovacím
rozhodnutím Obvodného národného výboru Košice I zo 4.1.1985 bol žalovaný pozemok „vyvlastnený
pôvodným vlastníkom evidovaným na PKV č. XXX“ odkazujúc pri tom na jeho strany 11, 27 a 35. Aj

okolnosť neznámeho pobytu účastníka konania sa musí vždy hodnoverne preukázať a táto povinnosť
zaťažuje vo veci konajúci orgán verejnej moci – vyvlastňovací orgán, ktorý musí vyčerpať všetky
možnosti na zistenie, či je pobyt účastníka skutočne neznámy. Každý má totiž právo aby sa mohol
v konaní vyjadriť a obhajovať svoje práva (§ 1 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb.). Vydaniu rozhodnutia o
ustanovení opatrovníka účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy, musí predchádzať prešetrenie

toho, či sú dané všetky podmienky na takýto postup a či nie je namieste iné opatrenie. V danej
veci však vyvlastňovací orgán viedol vyvlastňovacie konanie a vydal vyvlastňovacie rozhodnutie proti
neznámemu vlastníkovi sporného vyvlastňovaného pozemku označenému ako neznámemu dedičovi,
podľa žalobného tvrdenia: „pravdepodobne po poručiteľovi D. G., B. I. zapísanej na PKV č. XXX pre kat.
úz. C. pod B2m“. Súd tvrdenia žalobcu, aby matka žalovanej D. G., B. G. bola dedičkou po D. G., B.

I. a aby po nej mala dediť 12/288 k spornému pozemku, nemal preukázané. Nemal tak za pravdivé ani
tvrdenia žalobcu o vyvlastnení sporného pozemku v podiele 12/288 právnym predchodcom žalovanej.
Mal za nepochybné, že D. G., B. G. - matka žalovanej dedila podiel 12/288 k spornému pozemku po
svojom otcovi H. G., zomrelom XX.XX.XXXX a ktorému tento podiel vyvlastnený nebol.

18. Odvolací súd má za potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci
vzhľadom na vyššieuvedené, z dôvodu opomenutia právneho predchodcu žalovanej H. G., vlastníka
vyvlastňovanej nehnuteľnosti, ktorý sa nezúčastnil správneho konania, nekonalo sa s ním ako s
vlastníkom vyvlastňovanej nehnuteľnosti a ani mu nebolo doručené rozhodnutie o vyvlastnení, nedošlo

na základe rozhodnutia bývalého Obvodného národného výboru Košice I zo 4.1.1985 k platnému
vyvlastneniu sporenej nehnuteľnosti.
Štát na základe predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného výboru Košice I zo
4.1.1985 ani nezabezpečil vykonanie zápisu o zmene vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti v
evidencii nehnuteľností v prospech Čsl. štátu a predmetný sporný pozemok na základe osvedčenia

odedičstveD3273/92,Dnot121/94z12.4.1996vkonanípoporučiteľoviH. G.,zomrelom XX.XX.XXXX,
nadobudla jeho dcéra D. G., B. G., matka žalovanej, od ktorej nadobudla pozemok do vlastníctva
žalovaná v dedičskom konaní 16D/302/2017, Dnot 94/2017, na základe uznesenia z 11.9.2017, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 11.9.2017.

19. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentoval, že predložené vyvlastňovacie rozhodnutie nie je nulitným
rozhodnutím, bolo vydané v súlade s predpismi hmotného aj procesného práva, v požadovanej forme
a orgánom na to príslušným, bolo riadne doručené ustanovenej opatrovníčke M. A. D. a nadobudlo
právoplatnosť 10.4.1985, odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa, že pokiaľ príslušný orgán štátnej
správy vo veci vyvlastnenia nehnuteľností nekonal so skutočnými vlastníkmi, ktorým ani rozhodnutie

o vyvlastnení nebolo riadne doručené, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku
čoho nemohli nastať ani právne účinky, ktorá právna úprava s vyvlastnením spája, a nemohlo tak
dôjsť v právnom slova zmysle k vyvlastneniu nehnuteľností. Inými slovami povedané, vlastník nemohol
stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol. Na
základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva

ani na organizáciu, v prospech ktorej boli nehnuteľnosti vyvlastnené, a to bez ohľadu na to, či takýto
nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný. K nehnuteľnosti tak ostalo zachované vlastnícke právo toho
subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom, resp. dedičom zomrelého pôvodného vlastníka [porovnajnapr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 3/2003, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe č.
4, ročník 2003, tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 4/2014].

20. Žalobca/odvolateľ namietal aj proti záveru súdu prvej inštancie, že nemohol nadobudnúť vlastnícke
právo k spornej nehnuteľnosti ani titulom vydržania, pretože nepreukázal, že disponuje platným
nadobúdacím vlastníckym titulom k spornému pozemku a chýba mu aj dobromyseľnosť, nakoľko
nemohol nadobudnúť presvedčenie, že naň prešlo ex lege vlastnícke právo k žalovanému pozemku,
keďže mu chýba právny titul vstupu do oprávnenej držby.

21.Vtejsúvislostiargumentoval,žesúdprvejinštanciebolprávoplatnýmvyvlastňovacímrozhodnutímč.
Výst. 9860/2617/84-Go zo 4.1.1985 v danom spore viazaný a nebol oprávnený preskúmavať jeho vecnú
správnosť a procesný postup správneho orgánu pri jeho vydávaní, ani zaoberať sa skutočnosťami, či
v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia účastníci vyvlastňovacieho konania žili, či sa skutočne
zdržiavali na neznámom mieste, resp. či dedičia po zomrelých vlastníkoch vyvlastňovaných pozemkov

boli správnemu orgánu skutočne neznámi. Odvolací súd považuje túto argumentáciu za mylnú a
nedôvodnú. Súd prvej inštancie v žiadnom prípade nepreskúmaval vyvlastňovacie rozhodnutie z
hľadiska jeho vecnej správnosti, ale v plnom súlade s ustálenými závermi právnej praxe predmetné
rozhodnutie preskúmaval len z toho hľadiska, či nejde o rozhodnutie, ktoré nenadobudlo právne účinky
z dôvodu závažných vád v podmienkach správneho konania, opomenutej účasti na konaní skutočných

vlastníkov vyvlastňovaných pozemkov alebo nesprávneho postupu správneho orgánu pri doručovaní
rozhodnutiaovyvlastnení,vdôsledkuktorých(vád)saneuplatníprezumpciajehosprávnostiaviazanosti
súdu právoplatnými rozhodnutím príslušného správneho orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP [porov.
napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008, tiež 1Cdo/3/2003,
4Cdo/123/2003]. K otázke právomoci všeobecných súdov preskúmavať správne akty z hľadiska toho, či

boliriadnedoručenéúčastníkomkonaniaazaoberaťsatým,činadobudliprávoplatnosťavykonateľnosť,
odvolací súd poukazuje tiež na výstižný názor formulovaný Ústavným súdom SR v jeho náleze sp. zn.
III.ÚS 127/2010-35 zo dňa 22.6.2010, ktorým zrušil preskúmavaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2Sžo 302/2008 zo dňa 21.10.2009 a konštatoval, že týmto rozsudkom boli porušené základného
práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru. Ústavný súd v cit. náleze považoval za nezlučiteľný s ústavou a dohovorom, formalistický, v
rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hroziaci
prípadnou ďalšou krivdou postup Najvyššieho súdu SR, akým sa v konaní vysporiadal s námietkami

sťažovateľov, úzko súvisiacimi s meritom veci, t.j. posúdením reštitučného nároku sťažovateľov, ako i s
námietkou sťažovateľov, že rozhodnutie ONV nikdy nebolo doručené ich právnemu predchodcovi, a teda
nenadobudlo právoplatnosť, ktoré najvyšší súd označil za nepreukázané a vyvracal ich len všeobecným
tvrdením o skartačných pravidlách a lehotách a skutočnosťou, že by „zisťovanie, kedy a akým spôsobom
boli v päťdesiatych, resp. šesťdesiatych rokoch minulého storočia doručované rozhodnutia správnych

orgánov, bolo spochybnením právoplatnosti rozhodnutia bez relevantných dôkazov a mohlo by to vniesť
do štátu chaos a negovať dôležitý právny inštitút - právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov“.
Ústavný súd SR s odkazom na svoje rozhodnutia v iných veciach (napr. III.ÚS 148/05) uviedol, že v
špecifických okolnostiach prípadu záver o naplnení podmienok konania, napr. doručenie rozhodnutia
správneho orgánu musí byť preukázané „mimo rozumných pochybností“. Pokiaľ všeobecný súd nemá

preukázaný záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia mimo rozumných pochybností, musí
vychádzaťzpredpokladu,žerozhodnutiadoručenéneboli.Podľaústavnéhosúdu„osobitnúpozornosťsi
zasluhuje zmienka o „vnášaní chaosu do štátu...“, ktorá je v hlbokej kontradikcii k sledovanému obdobiu
apostaveniuprávnychpredchodcovsťažovateľovvkonanípredorgánmiverejnejmocioichvlastníctve“.

22. Rozhodovacia prax je ustálená i v názore, podľa ktorého „pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom
v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné
o zásade, podľa ktorej v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená, ani uvažovať“ [pozri napr.
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 469/2004 zo dňa 19.5.2004, tiež uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo 107/2008 zo dňa 24.3.2010].

23. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie sa neodklonil od záverov
ustálenej právnej praxe, ak vyšiel z názoru, že nulitné rozhodnutie o vyvlastnení vydané v konaní,
ktoré prebehlo v rozpore so zákonom a bez účasti skutočných vlastníkov vyvlastňovaných pozemkov,nemohlo ani založiť dobromyseľnú držbu zo strany štátu, pričom ak právny predchodca žalobcu - štát na
nikdynestalvlastníkompredmetnýchnehnuteľností,nemohollegitímnenadobudnúťvlastníckeprávoani
žalobca ex lege (prechodom z majetku štátu) v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. a nenadobudol

ho ani titulom vydržania po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., resp. uplynutím 10-ročnej
vydržacejdobykudňu1.5.2001,lebopretonebolisplnenézákonnépodmienky,atozdôvodov,ktorésúd
prvejinštancieuviedolvodôvodnenísvojhorozhodnutiaaodvolacísúdnatietodôvodyvpodrobnostiach
odkazuje.

24. Na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôraznenie jeho vecnej správnosti, aj v
kontexte odvolacích námietok žalobcu odvolací súd dodáva, že v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona dochádza „k prechodu z majetku Slovenskej republiky
(majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti) do
vlastníctva obcí, na území ktorej sa nachádzajú“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí
došlo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky. V

danom prípade nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j.
k 1.5.1991 ale neboli vo vlastníctve štátu - Slovenskej republiky, a preto na žalobcu neprešlo vlastníctvo
k predmetným pozemkom ex lege dňom účinnosti cit. zákona. Právna zásada „nemo plus iuris ad alium
transferre potest quam ipse habet“, ktorú správne na vec aplikoval súd prvej inštancie, sa dá vyjadriť
aj slovami: „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda žalobca nemohol platne nadobudnúť vlastnícke

právo z dôvodu, že ani jeho právny predchodca, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzoval (Čsl.
štát), vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vyvlastnením nenadobudol.

25. Aj podľa posúdenia odvolacieho súdu žalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam ani (eventuálne tvrdeným) právnym titulom vydržania, nakoľko jeho

presvedčenie o vlastníckom práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991
Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale na jeho základe
deklarovaná skutočnosť, že na žalobcu - z majetku štátu - prechádza konkrétne určená vec tak, ako to
predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. [porov. rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č.k.11Co/126/2020-493zodňa16.6.2021,pozritiežSpáčil,J.:OchranavlastnictvíadržbyvObčanském

zákoníku, 2. doplněné vydání, Praha: C.H. Beck, 2005, 231s]. V danom prípade žalobca za tvrdený titul
vstupu do oprávnenej držby nehnuteľností (dňom účinnosti zákona, t.j. k 1.5.1991), považuje samotný
zákon č. 138/1991 Zb., pričom (napriek tomu, že v konaní ho zaťažovalo dôkazné bremeno o dobrej
viere) nepreukázal a ani netvrdil v konaní žiadne ďalšie skutočnosti, z ktorých by bolo možné objektívne
usudzovať o jeho dobromyseľnosti a prítomnosti oprávnenej držby, napr. že po prevzatí predmetných

nehnuteľností (vstupe do držby na základe zákona č. 138/1991 Zb.) postupoval v súlade s ust. § 14 ods.
1, 2 a 4 cit. zákona, podal návrh na zápis vlastníckeho práva do evidencie nehnuteľností v presvedčení,
že k 1.5.1991 nadobudol predmetné pozemky prechodom z majetku štátu, následne s nimi nakladal ako
s vlastným majetkom, resp. dlhodobo sa správal ako vlastník, a pod.

26. Vydržaním môže nadobudnúť vlastnícke právo len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto má vec vo svojej
moci, vykonáva k nej oprávnenia inak patriace do obsahu vlastníckeho práva a so zreteľom na všetky
okolnosti je v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Dobrá viera
spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží alebo subjektom práva, ktoré vykonáva,
poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá

viera je vnútorný psychický stav držiteľa. Zo zákona (§ 130 ods. 1 OZ) vyplýva, že držiteľ musí byť v
dobrej viere (dobromyseľný) so zreteľom na všetky okolnosti. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so
zreteľom ku všetkým okolnostiam, je potrebné hodnotiť objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska
(osobného presvedčenia) samotného účastníka, ale je potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej
(normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom

požadovať, nemal, resp. nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) počas celej
vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu,
kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré museli objektívne vyvolať pochybnosť o tom, že mu
vec po práve patrí. Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto skutočnosti zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k
nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním [pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo

1253/99 zo dňa 9.11.2000, tiež 22Cdo 929/2001 zo dňa 22.10.2002, uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo 107/2008 zo dňa 24.3.2010]. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 4Cdo 49/2017 zo dňa
7.11.2017, ktorý možno aplikovať na posudzovanú vec primerane - formuloval záver, podľa ktorého „pod
bežnú opatrnosť, ktorú je možné od nadobúdateľa požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívnehozistenia konkrétnych skutočností, vedúcich k presvedčeniu, že predávajúci v čase uzatvárania kúpnej
zmluvy disponoval platným nadobúdacím titulom“.

27. V prejednávanej veci zistené skutkové okolnosti prípadu neumožňujú konštatovať dobrú vieru
(dobromyseľnosť) žalobcu pri vstupe do držby predmetných nehnuteľností v čase nadobudnutia
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (k 1.5.1991), ktorá aj podľa názoru odvolacieho súdu je vylúčená a
držba žalobcu nemôže byť považovaná za oprávnenú. Už samotná skutočnosť, že štát - Slovenská
republika, od ktorého mal žalobca k 1.5.1991 nadobudnúť do vlastníctva nehnuteľnosti ex lege

prechodom z majetku štátu, v danom čase nebol zapísaný ako vlastník v evidencii nehnuteľností, keďže
rozhodnutie o vyvlastnení nehnuteľností nikdy nebolo predložené na zápis do evidencie nehnuteľností,
atď., z hľadiska objektívneho posudzovania musela u žalobcu vyvolať dôvodné pochybnosti o
vlastníckom práve svojho právneho predchodcu (štátu); žalobca už pri bežnom obozretnom postupe
mohol a na základe dostupných informácií mal dospieť k zisteniu o neúčinnosti vyvlastňovacieho
rozhodnutia bývalého ObNV Košice I zo dňa 4.1.1985, v dôsledku ktorého štát nemôže byť považovaný

za vlastníka, ani za oprávneného držiteľa nehnuteľností, ale vlastnícke právo ostalo zachované
pôvodnému vlastníkovi zapísanému v evidencii nehnuteľností, resp. v prípade jeho smrti dedičom.
Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že žalovaná vlastnícke právo k predmetnej spornej
nehnuteľnosti nadobudla dedením od svojich právnych predchodcov (§ 460 OZ) a nič na tom nemení ani
žalobcomnamietanáskutočnosť,žeúdajeovlastníckomprávededičov vrozhodnomčaseuskutočnenia

vyvlastňovacieho konania a vydania a doručovania rozhodnutia bývalého Obvodného národného výboru
Košice I č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985, neboli v evidencii katastra nehnuteľností na
príslušnom LV zaznamenané. Rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva totiž nepredstavuje samostatný
nadobúdací titul a vlastnícke právo dedičov nekonštituuje, iba ho deklaruje, osvedčuje existujúci právny
stav a nemôže samo o sebe založiť odlišné vlastnícke vzťahy, než aké vyplývajú z hmotného práva

(porov.napr.rozhodnutieNajvyššiehosúduČRvovecisp.zn.28Cdo2736/2011).Vzhľadomnauvedené
skutočnosti aj podľa úvahy odvolacieho súdu sa žalobca nemohol legitímne domnievať a nadobudnúť
presvedčenie v tom, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp.
že jeho držba je oprávnená a dobromyseľná, a už len pre nesplnenie tejto základnej podmienky preto
nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam (ani) vydržaním (§ 130 ods. 1 v

spojení s § 134 ods. 1, 3 OZ).

28. V súvislosti s ďalšími námietkami odvolateľa, že žalovaná príp. jej právni predchodcovia
nikdy nevstúpili do užívania sporného pozemku a nevykonávali svoje vlastnícke práva, ale naopak
nehnuteľnosť dlhodobo užíva a nakladá s ňou ako vlastnou žalobca, keďže sa predmetná parcela

stala súčasťou areálu ZOO a len pre úplnosť odvolací súd stručne dodáva, že dobromyseľnosť žalobcu
pri vstupe do kvalifikovanej držby, vykonávanie faktickej moc nad vecou a nakladanie s ňou ako
vlastnou po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. sú spochybnené tým, že sa nesprával
ako vlastník nehnuteľností, čomu nasvedčuje aj okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností (§ 14 ods. 4 zákon č. 138/1991 Zb.). Žalobca nikdy

nebol evidovaný ako vlastník dotknutej nehnuteľnosti a nikdy sa tohto práva nedomáhal ani určovacou
žalobou alebo v rámci ROEP, ako na to správne poukázala i žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu. Žalobca
sa nedomáhal svojho vlastníckeho práva ani potom, čo v rámci vykonania ROEP nebol zapísaný
ako vlastník dotknutých nehnuteľností (rok 2008) a žalobu o určenie vlastníckeho práva k dotknutej
nehnuteľnosti uplatnil na súde až 30.9.2022, teda po 31 rokoch od tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho

práva účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb.
Dotknuté nehnuteľnosti boli predmetom dedičského konania po právnych predchodcoch žalovanej, v
roku 1996 po H. G. a v roku 2017 po D. G., B. G., t. z. vlastnícke právo žalovanej bolo potvrdené
rozhodnutiami notárov ako súdnych komisárov a tieto nadobúdacie tituly boli zapísané aj v katastri
nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXXXXX kat. územie C.. Žalobca aj z týchto dôvodov objektívne

musel mať pochybnosti o oprávnenosti titulu vstupu do držby dotknutých pozemkov dňom nadobudnutia
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. a následne aj ku dňu podpísania protokolu o prechode vlastníckeho
práva dňa 23.8.1993. Odvolací súd aj preto dospel k záveru, že žalobcovi chýbal právny titul vstupu
do dobromyseľnej (oprávnenej) držby a už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje
možnosť nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, ako sa toho žalobca domáhal počas celého konania

a opakovane aj v odvolaní.29. Na základe uvedených dôvodov ako aj dôvodov uvedených v samotnom napadnutom rozsudku súdu
prvej inštancie, odvolací súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v jeho zamietavom
výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny potvrdil.

30. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho
konania a úspešnej žalovanej priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu proti žalobcovi, ktorý
v odvolacom konaní úspech nemal.

31. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.