Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/30/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319200066
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1319200066.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.

Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: X.. S. J., R.. XX.X.XXXX, D. N. C. C.X. X,
D., zast.: JUDr. Marián Ševčík, CSc., advokát, Nezábudková 22, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o
náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k.
12C/2/2019-220, zo dňa 16.9.2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody vo výške 156.498 eur titulom
nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Okresný súd Bratislava I rozsudkom
sp. zn. 3T/125/2008 zo dňa 10.5.2013 uznal žalobcu vinným na základe obžaloby zo dňa 30.10.2008 z
trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v

trvaní dvoch rokov s podmienkou skúšobnej doby v trvaní 5 rokov; zároveň mu bola uložená povinnosť
uhradiť škodu poškodenej vo výške 153.498,90 eura. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 2To
106/2013 zo dňa 2.12.2013 zrušil napadnutý rozsudok, pričom v časti povinnosti náhrady škody tento
ponechal v platnosti. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6Tdo 79/2014 zo dňa 28.1.2016 zrušil rozsudok
Krajského súdu v Bratislave ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava I a vec vrátil na nové konanie,
nakoľko z vykonaného dokazovania nebolo jednoznačne preukázané, že konaním žalobcu vznikla
poškodenej spoločnosti škoda. Následne Okresný súd Bratislava I rozhodol v intenciách dovolacieho

súdu rozsudkom sp. zn. 3T 125/2008 dňa 28.2.2017 tak, že žalobcu spod obžaloby oslobodil. Krajský
súd v Bratislave uznesením sp. zn. 3To 64/2017 zo dňa 14.11.2017 zamietol odvolanie prokurátora. Dňa
26.3.2018 žalobca podal na Generálnu prokuratúru SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo dňa 14.3.2018. Dňa 11.5.2018 bola zo strany Generálnej prokuratúry SR žalobcovi
doručená odpoveď na žiadosť - List zo dňa 3.5.2018, č.VI-4 Gc54/18/1000-5 v ktorej mu oznámili,
že nie sú splnené podmienky na uspokojenie jeho nárokov. Nesprávny úradný postup Generálnej
prokuratúry SR podľa žalobcu spočíval v tom, že v trestnom konaní postupovala v rozpore so zákonom,

keď podala obžalobu na žalobcu aj napriek skutočnosti, ktorú konštatoval NS SR vo svojom rozhodnutí
v dovolacom konaní, že z vykonaného dokazovania nebolo jednoznačne preukázané, že konaním
žalobcu vznikla poškodenej spoločnosti škoda a že neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného
činu, pričom žalobca žiadal už v prípravnom konaní predložiť originál účtovníctva, pričom mu nebolovyhovené, čím podľa NS SR došlo k porušeniu práva žalobcu ako obvineného na obhajobu. Nesprávny
úradný postup prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave mal za následok podanie obžaloby voči
žalobcovi v rozpore so zákonom, jeho odsúdenie v rozpore so zákonom a uloženie povinnosti náhrady

škody vo výške sumy 153.498,90 eura. Až využitie mimoriadneho opravného prostriedku prispelo k
zjednaniu nápravy príslušného prokurátora. Následkom nesprávneho úradného postupu prokurátora
Krajskej prokuratúry v Bratislave boli porušené práva žalobcu garantované Európskym dohovorom o
ľudských právach a to práva na obhajobu spočívajúce v navrhovaní dôkazov. Vzhľadom na porušenie
práv žalobcu nesprávnym úradným postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave žiadal žalobca o

zadosťučinenie - úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil na sumu 156.498 eur.

3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre trestný čin
sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 Trestného zákona uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva
policajného zboru v Bratislave Úradu justičnej a kriminálnej polície ČVS: KRP-75/OEK-BA-2007 zo
dňa 23.5.2007. Uznesenie o vznesení obvinenia mu bolo doručené 30.5.2007. Sťažnosť žalobcu proti

uzneseniu o vznesení obvinenia bola zamietnutá uznesením Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn. 2Kv
66/07 zo dňa 8.6.2007. Žalobca si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil z titulu nesprávneho úradného
postupu.Žalovanánamietla,žeodoznámenia(doručenia)uzneseniaovzneseníobvineniažalobcovi(už
pred podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku 26.3.2018) uplynulo viac ako 10 rokov a preto
je právo žalobcu na náhradu škody z titulu uznesenia o vznesení obvinenia premlčané podľa § 19 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ žalobca považoval za nesprávny úradný postup podanie obžaloby dňa
30.10.2008, tak z rozsudku NS SR nevyplýva, že nesprávneho úradného postupu sa dopustila žalovaná;
uvedený rozsudok preukazuje porušenie práva žalobcu na obhajobu súdmi a nie žalovanou.

4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca sa domáhal v zmysle § 9 zákona č. 514/2003

Z. z. náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej v prípravnom konaní s
odôvodnením, že žalovaná voči žalobcovi podala obžalobu na základe toho, že nespoľahlivo zistila
skutkový stav, dôkazy, ktoré získala, boli v rozpore s platným právnym poriadkom, neboli vyhodnotené
spôsobom, ako ukladá právny poriadok SR a pod. V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa
14.3.2018 žalobca uviedol, že sa domáha škody, ktorá mu „objektívne“ vznikla vo výške 153.498 eur,

na rozdiel od žaloby a pred súdom, kde naopak uvádzal, že sa domáha náhrady škody, avšak už ako
nie skutočnej škody, ale nemajetkovej ujmy. Podobne na rozdiel od žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku zo dňa 14.3.2018, v ktorej sa domáhal nároku nákladov na trovy konania v trestnom konaní vo
výške 3.000 eur, žalobou zo dňa 13.8.2018 si trovy konania trestného konania neuplatnil; uvádzal iba
nemajetkovú ujmu 153.498 eur, vrátane nákladov na trovy konania v trestnom konaní rozporne vo výške

15.800 eur, bez predloženia akýchkoľvek dôkazov. Súd prvej inštancie uviedol, že podanie obžaloby nie
jeaninezákonnýmrozhodnutímanižalobcomnamietanýmnesprávnymúradnýmpostupomvzmysle§9
zákona č. 514/2003 Z. z. Nesprávny úradný postup žalovanej v prípravnom konaní do podania obžaloby
dňa 30.10.2008 mal naviac za premlčaný, prípadný nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím zase z viacerých dôvodov za nedôvodný.

5. Žalovaná vzniesla už v rámci prípravy pojednávania námietku premlčania uplatneného nároku.
Poukázala na to, že obžaloba, na ktorú sa žalobca odvoláva, nie je meritórnym rozhodnutím podľa
Trestného poriadku a preto prokurátor podanou obžalobou ani nemohol porušiť právo obvineného
na obhajobu. Jediné meritórne rozhodnutie, ktoré bolo vydané v trestnom konaní orgánmi činnými v

trestnom konaní bolo uznesenie o vznesení obvinenia, oznámené žalobcovi dňa 30.5.2007 a od tohto
dátumu do podania žaloby o nesprávnom úradnom postupe dňa 13.8.2018 uplynula v zmysle § 19 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. dokonca aj 10-ročná premlčania lehota na uplatnenie práva na náhradu
škody a súčasne 3-ročná subjektívna premlčania lehota podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.,
ktorá nemôže presiahnuť 10-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu, resp. uplynutím 10-ročnej objektívnej

premlčacej lehoty končí 3-ročná subjektívna premlčacia lehota. Právny zástupca žalobcu
k vznesenej námietke premlčania uviedol, že žalobu podal dňa 13.8.2018 včas, nakoľko najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 6 Tdo 7/2014 zo dňa 28.1.2016 rozhodol, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
z 5.12.2013, sp. zn. 2To 106/2013 a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon,
v neprospech žalobcu.

6. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že pri nesprávnom úradnom postupe, na rozdiel od
škody uplatňovanej vydaním nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá právny
význam zrušenie rozhodnutia, ktorému prípadne i predchádzal nesprávny úradný postup, ani deň jehodoručenia (oznámenia) poškodenému. Predpoklad hypotézy právnej normy § 19 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. (pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu škody v dôsledku
nesprávneho úradného postupu) sa totiž nespája s vedomosťou poškodeného o tom, kto za škodu

zodpovedá, ale ani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne kedy nesprávnosť úradného postupu bola
vyslovená (konštatovaná) príslušným orgánom; teda nevyžaduje sa, aby poškodený mal vedomosť o
tom, kto za škodu zodpovedá. Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby pri žalobcom
namietanom nesprávnom úradnom postupe je okamih, kedy sa poškodený, t. j. žalobca, dozvedel o
škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno

zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. Preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu bola v inom
konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné a či výsledky
takéhoto konania (jeho právne závery) boli poškodenému známe; v uvedenom okamihu teda nemusí
byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednosti
povinného subjektu. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 173/2019-18 zo

dňa 17.12.2019 „je zrejmé, že pri nárokoch zo zodpovednosti za nesprávny úradný postup sa uplatňuje
jediná, a to subjektívna premlčacia doba podľa § 22 ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu za škodu“.

7. S ohľadom na vyššie uvedené a ustálenú súdnu prax, keďže právny zástupca žalobcu voči
žalovanému uplatňoval nárok titulom nesprávneho úradného postupu, výslovne s uvedením právneho

nároku podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., súd prvej inštancie uviedol, že na posúdenie námietky
premlčania vznesenou žalovanou sa vzťahuje iba jediná a to trojročná premlčacia doba v zmysle § 19
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá začína plynúť dňom, kedy sa žalobca o škode dozvedel. Keďže
žalobca ako v žiadosti o prekovanie nároku, tak i v žalobe uviedol, že ide o nesprávny úradný postup
v súvislosti s prípravným konaním, s konaním prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave, ktorý voči

nemu podal obžalobu, súd prvej inštancie v zhode so žalovanou uviedol, že v rámci prípravného konania
nebola takýmto rozhodnutím obžaloba, ale uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin sprenevery
vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, Úradu justičnej a kriminálnej polície ČVS:
KRP-75/OEK-BA2007 zo dňa 23.5.2007, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 30.5.2007, čo nesporoval a
z ktorého sa o škode dozvedel. Žalobcovi tak nasledujúcim dňom po doručení uznesenia, od 31.5.2007

začala plynúť trojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a
táto mu márne uplynula dňa 31.5.2010, pričom už aj samotnú žiadosť o prerokovanie náhrady škody
si u žalovanej uplatnil po takmer 11 rokoch, dňa 14.3.2018, teda po lehote. Z uvedeného dôvodu súd
prvej inštancie dospel k záveru, že námietka premlčania, ktorú vzniesla žalovaná ohľadom žalobcom
namietaného nesprávneho úradného postupu žalovaného v prípravnom konaní, je dôvodná a žalobu z

tohto titulu zamietol.

8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu
škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o
špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri

ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Žalobca sa domáhal nápravy ujmy, ktorá mu bola spôsobná v
dôsledku vzneseného obvinenia, ktoré nebolo napravené ani v rámci dozorovej činnosti prokurátora,
pretože napokon bola podaná obžaloba v trestnej veci obžalovaného, ktorý (ako sa ukázalo neskôr), bol
spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.2.2017, pretože nebolo

dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Oslobodenie spod obžaloby (z tohto
dôvodu) má na účely naplnenia podmienok existencie nezákonného rozhodnutia a na účely výkladu § 6
zákona č. 514/2003 Z. z. rovnaký účinok ako zrušenie rozhodnutia príslušným orgánom, pretože až po
oslobodzujúcomrozhodnutísazbavilúčinkunezákonného(naúčelyzákona514/2003Z.z.)rozhodnutia.

9. Pokiaľ sa žalobca podľa súdu prvej inštancie domáhal voči žalovanej náhrady škody z titulu
nezákonného rozhodnutia podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. orgánom činným v trestnom konaní,
v tomto prípade by jeho nárok premlčaný nebol, pretože premlčacia doba práva na náhradu škody
začína plynúť odo dňa oznámenia (doručenia) zrušujúceho rozhodnutia (ÚS SR sp. zn. III. ÚS 339/08, z
25.11.2008), čo v danom prípade bolo doručením rozsudku NS SR sp. zn. 6Tdo 79/2014 zo dňa

28.1.2016;žalobcatedažalobudňa13.8.2018podalvčas,vzákonnejlehotevzmysle§19ods.1zákona
č. 514/2003 Z. z. Pre tento prípad sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či žalobca preukázal splnenie
všetkých predpokladov z hľadiska objektívnej zodpovednosti žalovanej za škodu, t. j. v prvom rade
preskúmaním prerokovania nároku v súlade s § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. (pri uplatnení nárokuna súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný,
a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný). Žalobca si prostredníctvom právneho zástupcu z radov
advokátov v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 14.3.2018 uplatnil „objektívnu škodu“

vo výške 153.498 eur + 3.000 eur ako trovy trestného konania, spolu vo výške 156.498 eur. Zákon č.
514/2003 Z. z. nepozná termín „objektívna škoda“; podľa domnienky súdu prvej inštancie mal právny
zástupca žalobcu zrejme na mysli § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., v ktorom zákon uvádza termín
„skutočná škoda“. Právny zástupca žalobcu v žalobe zo dňa 13.8.2018 a tiež pred súdom prvej inštancie
rozporne uviedol, že si v spore uplatňuje nárok iný, nie nárok na náhradu „skutočnej škody“, ale nárok

na náhradu „nemajetkovej ujmy“, ako to má na mysli § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v rozsahu
153.498 eur, v ktorom sú ale podľa jeho tvrdenia zahrnuté trovy konania žalobcu v rámci trestného
konania, ale opäť v inej výške ako ich uvádzal v žiadosti o prerokovanie zo dňa 14.3.2018, nie vo výške
3.000 eur, údajne vo výške 15.800 eur. Uvedené v konečnom dôsledku znamená, že náhrada škody
vo výške 156.498 eur, žalobcom uplatnená v žiadosti o prerokovanie zo dňa 14.3.2018, je rozdielna od
sumy požadovanej žalobou vo výške 153.498 eur, v dôsledku čoho súd prvej inštancie mal za pravdivú

námietku žalovanej, že žalobca sa v spore domáha nároku v rozsahu a vo výške, ktorý nebol žalovanou
podľa jej odpovede zo dňa 3.5.2018 predbežne prerokovaný. Tým, že uvedený predpoklad v zmysle §
16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. nebol zo strany žalobcu v konaní preukázaný, nebol preukázaný
nárok na náhradu škody voči žalovanej.

10. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia
zákonných podmienok, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, existencia
škody, príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom orgánu štátu. Existencia týchto podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná
a nestačí len pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich. Dôkazné bremeno v tomto smere leží
na poškodenom. V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je povinnosťou žalobcu preukázať existenciu škody
vzniknutej v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci,
resp. nezákonným rozhodnutím. V zmysle ustálenej judikatúry „škodou sa chápe ujma, ktorá nastala

v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi.
Poškodený je povinný vznik škody na svojej strane preukázať a v konaní o nároku na náhradu škody tak
na žalobcovi leží dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Aby bol splnený tento zákonný predpoklad,
musí škoda existovať najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje“.

11. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď vôbec nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy vo výške
153.498 eur. Splnil výlučne elementárnu povinnosť tvrdenia o zásahu do jeho práv, avšak bez toho, že
by súčasne preukázal zásah v takej intenzite, ktorý by spoľahlivo preukazoval existenciu nemajetkovej
ujmy a zároveň odôvodňoval nevyhnutnosť peňažnej satisfakcie nemajetkovej ujmy. Zákon nezakladá
prezumpciuvznikunemajetkovejujmy,t.j.žebyvprípadenezákonnéhorozhodnutia,resp.nesprávneho

úradného postupu, automaticky dochádzalo k vzniku práva osoby, ktorá bola poškodená nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, na náhradu nemajetkovej ujmy. S ohľadom na
dikciu § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je prvoradá nepeňažná satisfakcia, ktorá bola žalobcovi
nepochybne poskytnutá samotným oslobodením spod obžaloby. Požadovanú náhradu nemajetkovej
ujmy nie je možné založiť na prezumpcii jej dôvodnosti, naopak žalobca je povinný preukázať existenciu

nemajetkovej ujmy v požadovanej výške pri rešpektovaní zásady primeranosti, čo však neučinil a
žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca preukazoval len dvomi lekárskymi správami z r. 2015, že
navštevuje psychiatrickú ambulanciu. K žiadosti o odročenie pojednávaní predkladal správy o návšteve
NÚSCH. Konštatoval, že žalovanej založil do spisu mnoho dôkazov o svojom zdravotnom stave. Do
spisu žiadne iné dôkazy nezaložil, nenavrhol vykonanie dokazovania, pričom považoval za dostačujúce

svojestrohéskutkovévyjadreniavovšeobecnejrovine,žejedôležitéprihliadaťnato,vakomrozsahumu
bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Súd prvej inštancie nemal tieto jeho tvrdenia
za dostatočné a preukázané, najmä vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 153.498 eura. Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno, žalobu zamietol. O nároku na
náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP; plne úspešnému žalovanému nepriznal nárok

na náhradu trov konania z dôvodu, že mu nevznikli.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť
a vec vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie, resp. zmeniť a žalobe vyhovieť. Uviedol, že žalobupodal až potom, čo ho Najvyšší súd SR oslobodil spod obžaloby v celom rozsahu. Vytkol súdu prvej
inštancie, že si nedôvodne osvojil právne stanovisko žalovanej, ktorá vzniesla námietku premlčania,
pričom premlčaciu dobu nemožno odvíjať od momentu neprávoplatných rozsudkov, ale od nadobudnutia

vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To/64/2017, zo dňa 4.11.2017, ktorý
potvrdil oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3T/125/2008, zo dňa 28.2.2017,
v kontexte rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Tdo/79/2014. Od inej udalosti, ako je rozsudok
Krajského súdu v Bratislave, nie je podľa žalobcu možné počítať začiatok premlčacej doby. Napadnutý
rozsudokmalnauvedenomzákladezanezákonný,nakoľkožalobupodalvčaspodľa§101Občianskeho

zákonníka.

13. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný nesprávny
úradný postup žalovanej, vznik nemajetkovej ujmy žalobcovi a ani príčinná súvislosť medzi žalobcom
namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Navyše žalobca si uplatnil

náhradu nemajetkovej ujmy v rozpore s § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. pretože maximálna suma
odškodnenia, ktorú by bolo možné priznať podľa citovanej právnej úpravy, je 24.000 eur, ako aj v rozpore
s § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v
inom rozsahu, než v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Odvolacia námietka žalobcu o začiatku
plynutia premlčacej lehoty práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci neobstojí.

Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne konštatoval, že podanie obžaloby nie je ani
nezákonným rozhodnutím, ani žalobcom v spore namietaným nesprávnym úradným postupom v zmysle
§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Nesprávny úradný postup žalovanej v prípravnom konaní do podania
obžaloby dňa 30.10.2008 mal súd prvej inštancie za premlčaný. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval,
že na posúdenie námietky premlčania vznesenou žalovanou sa vzťahuje iba jediná a to trojročná

premlčaciadoba,ktorázačínaplynúťdňom,kedysažalobcaoškodedozvedel.Keďžežalobcavžiadosti
o prekovanie nároku, ako aj v žalobe uviedol, že ide o nesprávny úradný postup v súvislosti s prípravným
konaním, s konaním prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave, ktorý voči nemu podal obžalobu,
takýmto rozhodnutím nebola obžaloba, ale uznesenie o vznesení obvinenia Krajského riaditeľstva PZ v
Bratislave, Úradu justičnej a kriminálnej polície ČVS: KRP-75/OEK-BA2007 zo dňa 23.5.2007, ktoré bolo

žalobcovi doručené dňa 30.5.2007 a z ktorého sa o škode dozvedel. Žalobcovi nasledujúcim dňom po
doručení tohto uznesenia, od 31.5.2007 začala plynúť trojročná subjektívna premlčacia lehota v zmysle
§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a táto mu márne uplynula dňa 31.5.2010, pričom už aj samotnú
žiadosť o prerokovanie náhrady škody si u žalovanej uplatnil po takmer 11 rokoch, dňa 14.3.2018, teda
po lehote.

14. Žalobca v replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie dospel
k nesprávnemu právnemu záveru, keď nerešpektoval právny názor v právoplatnom oslobodzujúcom
trestnom rozsudku. Dvojmesačná lehota podľa zákona č. 514/2003 Z. z. mohla začať najskôr plynúť
až momentom riadneho doručenia oslobodzujúceho trestného rozsudku; žalobcovi táto lehota márne

neuplynula. Vysloviť názor, že začala plynúť už momentom rozhodnutia v prípravnom konaní, odporuje
konštrukcii zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá predpokladá súdny prieskum nesprávneho rozhodnutia, resp.
úradného postupu. Tvrdenia žalovanej, že oslobodzujúci rozsudok v tomto prípade nemá vplyv na riadne
a najmä zákonné začatie plynutia kasačnej lehoty mal za prejav právnej absurdity.

15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

16. Odvolacie konanie je v zmysle § 379 a § 380 CSP ovládané zásadou viazanosti odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi odvolania. To znamená, že odvolací súd skúma správnosť len tých záverov a
postupov súdu prvého stupňa, o ktorých odvolateľ tvrdí, že správne neboli; nie je potom oprávnený
skúmať napadnuté rozhodnutie z hľadiska všetkých skutkových a právnych záverov, na ktorých je
založenéanizhľadiskaceléhoprocesu,ktorýrozhodnutiupredchádzal.Pokiaľnapadnutérozhodnutieaj

vychádza z nesprávnych záverov a postupov, no ich nesprávnosť nie je v odvolaní namietaná, odvolací
súd nie je oprávnený tieto závery a postupy preskúmavať a nemôže na nich založiť rozhodnutie o
odvolaní. Prekročil by tým odvolanie účastníka a porušil zásadu dispozitívnosti sporového konania.
Výnimku zo zásady viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi odvolania predstavujú len prípadyuvedené v § 379 písm. a), b), c) a § 380 ods. 2 CSP, o ktoré sa však v tomto prípade nejedná, a preto sa
odvolací súd zoberal iba správnosťou záveru súdu prvého stupňa, ktorý namietol žalobca v odvolaní.

17. Žalobca sa žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 156.498 eur titulom nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v podaní obžaloby voči nemu dňa 27.10.2008. Žalovaná vzniesla
námietku premlčania uplatneného nároku. Z hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho postupu v konaní
sa preto súd prvej inštancie prioritne zaoberal dôvodnosťou vznesenej námietky premlčania a dospel
k záveru, že jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej lehoty pri žalobcom namietanom

nesprávnom úradnom postupe je okamih, kedy sa poškodený, t. j. žalobca, dozvedel o škode. Pri
uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného sa na premlčanie
totiž vzťahuje iba jediná a to trojročná premlčacia lehota v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z., ktorá začína plynúť dňom, kedy sa žalobca o škode dozvedel, t. j. dňom doručenia uznesenia o
vznesení obvinenia 30.5.2007. Odo dňa 31.5.2007 mu začala plynúť trojročná subjektívna premlčacia
lehota v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a táto mu márne uplynula dňa 31.5.2010, pričom

už aj samotnú žiadosť o prerokovanie náhrady škody si u žalovanej uplatnil po takmer 11 rokoch, dňa
14.3.2018, teda po lehote. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že námietka
premlčania, ktorú vzniesla žalovaná ohľadom žalobcom namietaného nesprávneho úradného postupu
žalovanej v prípravnom konaní, je dôvodná a žalobu z tohto titulu zamietol.

18. Jediným odvolacím dôvodom uvedeným v odvolaní žalobcu bolo tvrdenie, že premlčaciu lehotu
nemožnoodvíjaťodmomentuneprávoplatnýchrozsudkov,aleodnadobudnutiavykonateľnostirozsudku
KrajskéhosúduvBratislavesp.zn.3To/64/2017,zodňa4.11.2017,ktorýpotvrdiloslobodzujúcirozsudok
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3T/125/2008, zo dňa 28.2.2017, v kontexte rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6Tdo/79/2014. Od inej udalosti, ako je rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

nemožno podľa žalobcu počítať začiatok premlčacej lehoty; žalobu podal včas podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. Vychádzajúc z obsahu odvolania tak žalobca namietol skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne otázky premlčania uplatneného
práva na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu, vzhľadom na žalovanou
uplatnenú námietku premlčania; začiatkom premlčacej lehoty v predmetnej veci je podľa žalobcu deň

4.11.2017 ako deň vydania rozsudku (správne uznesenia - pozn. odvolacieho súdu) Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 3To/64/2017.

19. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd konštatuje, že právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

20. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

21. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať
rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená
škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

22. Právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podlieha premlčaniu. Právna úprava
premlčania nie je v zákone č. 514/2003 Z. z. komplexná, keďže tento právny predpis upravuje iba
premlčaciu lehotu práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a osobitný prípad
prerušenia jej plynutia. Ostatné otázky premlčania práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci sa v zmysle § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. spravujú ustanoveniami Občianskeho

zákonníka. Platná právna úprava rozlišuje objektívnu a subjektívnu lehotu premlčania práva na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Subjektívna premlčacia lehota práva na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci (bez ohľadu na to, či škoda bola spôsobená nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci, alebo jeho nesprávnym úradným postupom) je trojročná a začínaplynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode; z hľadiska určenia začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej
moci nie je relevantný okamih, kedy sa poškodený dozvie, kto zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Pokiaľ je však podmienkou uplatnenia práva
na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej moci, plynie
táto trojročná premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia príslušného orgánu,
ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým bola
spôsobená škoda. Právna úprava začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty práva na náhradu

škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je tak v zákone č. 514/2003 Z. z. stanovená odlišne od
začatia plynutia všeobecnej subjektívnej premlčacej lehoty práva na náhradu škody ustanovenej v §
106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Objektívna premlčacia lehota práva na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím orgánu verejnej moci je desaťročná a premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda. Táto premlčacia
lehota sa neuplatní, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. V

prípade práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci sa
však toto právo premlčuje len v subjektívnej premlčacej lehote. V ďalšom sa odvolací súd plne stotožňuje
so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odseku 6. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu.

23. Žalobca v odvolaní nespochybnil uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pre nesprávny

úradný postup. Pokiaľ potom súd prvej inštancie pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy titulom nesprávneho úradného postupu aplikoval subjektívnu premlčaciu lehotu podľa § 19 ods.
1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. s tým, že právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, správne vychádzal z horeuvedených záverov, že pri nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu nie je podmienkou uplatnenia

uvedeného nároku zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, kedy plynie premlčacia lehota odo
dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie,
tak ako je upravené § 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. Vydanie uznesenia
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To/64/2017 dňa 4.11.2017 preto nemá žiaden vplyv na začiatok
plynutia premlčacej lehoty výslovne uplatneného práva na náhradu nemajetkovej ujmy titulom žalobcom

namietaného nesprávneho úradného postupu. Nedôvodný bol preto aj poukaz žalobcu na včasnosť
podanej žaloby s poukazom na § 101 Občianskeho zákonníka, keď právna úprava premlčacej lehoty
práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je daná zákonom č. 514/2003 Z. z.

25. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd s opätovným poukazom na viazanosť odvolacími dôvodmi

uzatvára, že žalobca neuviedol v odvolaní také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku, ani jeho zrušenie. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu

vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnej
žalovanej nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).