Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoPr/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320206101
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kašajová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1320206101.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a členov

senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v spore žalobcu: T.. O. C.,
O.., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX/XX, E. Š.E., zast. Mgr. Patrícia Urbanová, advokátka, so
sídlom Sládkovičova 9, Žilina, proti žalovanému: Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, so
sídlom Olejkárska 1, Bratislava, IČO: 00492736, zast. TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská
6, Bratislava, IČO: 35905832, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 31.03.2023, č. k.
12Cpr/15/2020-320 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 08.04.2024,

č. k. B3-12Cpr/15/2020-389, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa
8.4.2024 č. k. B3-12Cpr/15/2020-389 potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy zastavil (I.
výrok), žalobu žalobcu zamietol (II. výrok) a určil, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (III. výrok).

2.Vodôvodneníuviedol,žežalobcasažaloboudoručenousúduprvejinštanciedňa27.05.2020domáhal
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného zo dňa 09.01.2020.
Žalobca žalobu dôvodil tým, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2015 vykonával u žalovaného
pracovnú činnosť zodpovedajúcu dohodnutému druhu práce ako riaditeľ úseku ekonomického. Svoju
prácu si žalobca vykonával riadne. Dňa 22.2.2019 bola žalobcovi navrhnutá dohoda o skončení
pracovného pomeru, ktorú odmietol, a to z dôvodu straty dôvery akcionára k osobe žalobcu, ktorá nebola

bližšie objasnená. Žalobca pociťoval zo strany žalovaného nátlak, avšak dohodu o skončení pracovného
pomeru odmietol uzavrieť. Následne prebiehali medzi stranami sporu mimosúdne rokovania, ale bez
výsledku. V júli 2019 bolo akcionárom žalovaného - Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislava
- vyhlásené výberové konanie na pozíciu člena predstavenstva zodpovedného za ekonomický a
finančný úsek - CFO. Podľa popisu uvedeného akcionárom mali členovia predstavenstiev zároveň
vykonávať činnosti, ktoré vykonávali ekonomickí riaditelia. Dňa 26.09.2019 Denník N informoval, že
členom predstavenstva zodpovedným za ekonomický a finančný úsek /CFO/ sa má stať p. T. K..

Dňa 25.11.2019 sa konalo zasadnutie predstavenstva žalovaného a bola prijatá zmena organizačnej
štruktúry žalovaného a Kompetenčného poriadku, v rámci tejto zmeny bolo prijaté uznesenie č.
107/2019, kde bola o.i zrušená pracovná pozícia riaditeľa ekonomického úseku od 01.12.2019 a bolo
schválené znenie Organizačného poriadku RS182/19 a znenie Kompetenčného poriadku RS181/19.Následne boli žalobcovi v mesiaci december 2019 ponúknuté voľné pracovné miesta u žalovaného na
pozícii vodiča električky a revízora, čo žalobca odmietol prijať. Následne žalovaný doručil žalobcovi list
zodňa09.01.2020označenýakovýpoveďzdôvodupodľa§63ods.1písm.b)Zákonníkapráce,nakoľko

s účinnosťou od 01.12.2019 malo dôjsť u žalovaného k organizačnej zmene a to na základe rozhodnutia
spoločnosti o organizačnej zmene zo dňa 25.11.2019, v rámci ktorej bola o. i. zrušená pracovná pozícia
riaditeľ ekonomického úseku, t.j. pracovná pozícia žalobcu. Žalobca oznámil žalovanému, že trvá na
ďalšom zamestnávaní listom zo dňa 19.03.2020, ktorý bol žalovanému doručený dňa 20.03.2020.
Žalovaný reagoval listom zo dňa 24.03.2020 a trval na platnosti výpovede. Žalobca má za to, že

organizačná zmena prijatá predstavenstvom nie je v príčinnej súvislosti s nadbytočnosťou žalobcu.
Žalobca má za to, že rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene je účelové, nakoľko ním mali
prejsť kompetencie jednotlivých riaditeľov na členov predstavenstva, ale títo, vrátane žalobcu, boli vždy
tiež členmi predstavenstva. Organizačná zmena nesleduje zefektívnenie práce, zmenu organizačnej
štruktúry ani zníženie počtu zamestnancov. Rozhodnutie bolo prijaté iba s cieľom dať žalobcovi výpoveď.
Zmena spočívala iba v tom, že s vrcholovým manažmentom už nie sú uzatvárané pracovné zmluvy. Druh

práce žalobcu sa nestal nadbytočným, teda skutočným dôvodom rozviazania pracovného pomeru neboli
okolnostispočívajúcevorganizačnejzmeneanadbytočnostižalobcu.Uvedenépotvrdzujeajporovnanie
znenia Kompetenčného poriadku žalovaného účinného do dňa 30.11.2019 a Kompetenčného poriadku
žalovaného účinného odo dňa 01.12.2019. Účelovosť rozhodnutia o organizačných zmenách podľa
žalobcu preukazuje aj skutočnosť, že žalovaný vyhlásil v mesiaci júl 2019 výberové konanie na

pozíciu člena predstavenstva - CFO, teda v čase, kedy žalobca už nevykonával prácu z dôvodu
prekážky na strane zamestnávateľa, prebehlo výberové konanie na člena predstavenstva, ktorého
obsah práce bol totožný s pracovnou pozíciou žalobcu. Žalobca tiež v žalobe uviedol, že podľa jemu
dostupných informácií žalovaný nesplnil povinnosť podľa § 74 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), teda neprerokoval výpoveď so zástupcami

zamestnancov. Tiež žalobca uviedol, že žalovaný nedodržal ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2
Zákonníka práce. Žalovaný ponúkol žalobcovi inú prácu, ale táto podľa žalobcu nebola pre neho vôbec
vhodná. Žalobcovi neboli ponúknuté všetky voľné pracovné pozície u žalovaného, pričom z výtlačku z
portálu profesia.sk zo dňa 12.12.2019 vyplýva, že žalovaný mal väčšie množstvo voľných pracovných
pozícií, než aké bolo žalobcovi ponúknuté. Žalobca následne poukázal na súdnu prax, podľa ktorej

skutočnosť, že zamestnávateľ príjme iného zamestnanca na miesto, ktoré bolo uvoľnené odchodom
zamestnanca, ktorému bola daná výpoveď pre nadbytočnosť, je spravidla dôkazom o neopodstatnenosti
použitého výpovedného dôvodu a tiež, že súd sa má v konaní o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru zaoberať skutočným cieľom prijatej organizačnej zmeny. Tiež poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Bratislave, sp. zn. 2Co/138/2016, podľa ktorého sa prieči dobrým mravom, ak zamestnávateľ

zastiera pracovné pomery v kontexte iných právnych vzťahov a v skutočnosti s osobami zaobchádza
ako so zamestnancami. Žalobca si v závere žaloby uplatnil aj nárok na náhradu mzdy, pričom svoj nárok
bližšie vôbec nešpecifikoval. Po výzve súdu na odstránenie vád žaloby žalobca vzal žalobu späť v časti
nároku na zaplatenie náhrady mzdy, pričom navrhol, aby súd rozhodol vo veci samej tak, že skončenie
pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného zo dňa 09.01.2020 je neplatné a žalobcovi priznal

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 31.12.2015 pracovnú
zmluvu a dňa 16.10.2015 uzavreli zmluvu o výkone funkcie, nakoľko žalobca bol s účinnosťou odo dňa
16.10.2015 zvolený do funkcie člena predstavenstva žalovaného, pričom k zmluve o výkone funkcie bol

dňa 17.10.2017 uzavretý dodatok č. 1. Mestské zastupiteľstvo Hlavného mesta Slovenskej republiky
Bratislava rozhodlo dňa 07.02.2019 uznesením č. 39/2019 v bode B1. o odvolaní zástupcov Hlavného
mesta Slovenskej republiky Bratislava ako jediného akcionára žalovaného z predstavenstva žalovaného
a v bode B2. poverilo primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava vykonať schválené
zmeny pod bodom B1. Na základe toho bolo dňa 14.12.2019 prijaté rozhodnutie Hlavného mesta

Slovenskej republiky Bratislava ako jediného akcionára žalovaného o odvolaní dovtedajších členov
predstavenstva žalovaného, medzi nimi aj žalobcu. S účinnosťou od 01.12.2019 došlo u žalovaného k
organizačnej zmene, a to na základe rozhodnutia spoločnosti o organizačnej zmene zo dňa 25.11.2019,
v rámci ktorej bola aj zrušená pracovná pozícia žalobcu - riaditeľ ekonomického úseku. Žalovaný
informovalžalobcuoorganizačnejzmeneprostredníctvomsplnomocnenéhoprávnehozástupcužalobcu

e-mailom zo dňa 03.12.2019 a e-mailom zo dňa 09.12.2019. Žalobcovi ponúkol iné vhodné miesta
s prihliadnutím na možnosti žalovaného a kvalifikáciu žalobcu, keďže žalobca splnil predpoklady na
tieto pracovné pozície, pričom pracovné pozície boli revízor a vodič električky. Žalobca ponúknuté
pracovné pozície neprijal, čo oznámil žalovanému e-mailom prostredníctvom právneho zástupcu dňa20.12.2019. Žalovaný tiež pred doručovaním výpovede ponúkol žalobcovi ešte raz možnosť uzavrieť
dohodu o skončení pracovného pomeru, na čo žalobca nereagoval. Pred uplynutím výpovednej doby
žalobca doručil žalovanému oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní, na ktoré žalovaný reagoval

listom zo dňa 24.03.2020 a trval na platnosti výpovede, pričom žalobcovi ponúkol voľné pracovné
pozície ATP III (revízor) a viaceré robotnícke pozície, vrátane vodiča mestskej hromadnej dopravy.
Žalovaný k argumentácii žalobcu uviedol, že výpoveď bola daná žalobcovi po nadobudnutí účinnosti
organizačnejzmenyzodňa25.11.2019.Tátobolarealizovanázdôvoduracionalizácieprocesovacieľom
bolo efektívnejšie a hospodárnejšie fungovanie. Pracovné pozície generálneho riaditeľa a riaditeľov

úsekov boli nadbytočné vzhľadom na duplicitu riadiacich kompetencií medzi predstavenstvom a týmito
pracovnými pozíciami. O organizačných zmenách boli na stretnutí dňa 18.11.2019 informovaní aj
zástupcovia zamestnancov a Organizačná štruktúra, Organizačný poriadok a Kompetenčný poriadok
boli tiež vopred prerokované a následne schválené jediným akcionárom rozhodnutím zo dňa 21.11.2019.
Žalovaný nesúhlasí s námietkou žalobcu, že prechod kompetencií z riaditeľov na členov predstavenstva
nie je spôsobilý sledovať zefektívnenie práce, nakoľko podstatou vykonanej organizačnej zmeny je

odstránenie duplicity riadiacich kompetencií medzi predstavenstvom a jednotlivými riaditeľmi. Jednotliví
členovia predstavenstva boli súčasne aj v pracovnom pomere na pozícii jednotlivých riaditeľov, čo síce je
právne možné, ale nie je to opodstatnené, keďže v pozícii člena predstavenstva sa kumulovala väčšina
úloh, ktoré boli náplňou práce jednotlivých riaditeľov. U jednotlivých riaditeľov tým súčasne chýbal prvok
závislej práce. Vo vzťahu k údajnej účelovosti organizačnej zmeny žalovaný uviedol, že je pravdou,

že žalovaný naďalej potrebuje plnenie úloh, ktoré žalobca vykonával ako riaditeľ ekonomického úseku,
avšak z hľadiska efektívnosti postačuje, ak tieto bude vykonávať člen predstavenstva - CFO a nie je
dôvod, aby tieto úlohy paralelne vykonával aj zamestnanec v pracovnom pomere. Žalovaný považuje
za potrebné poznamenať, že člen predstavenstva nemá pracovnú náplň a nie je zamestnancom, teda
výkon funkcie člena predstavenstva nemožno stotožňovať s pracovným pomerom, aj keď sa v danom

prípade v mnohých aspektoch jednotlivé kompetencie člena predstavenstva a riaditeľa ekonomického
úseku zhodovali. Vzťah člena predstavenstva k obchodnej spoločnosti nemá byť pracovnoprávnym,
ale má byť založený predovšetkým na zmluve o výkone funkcie. Výkon funkcie člena predstavenstva
nie je druhom práce, t. j. nie je závislou prácou v podriadenosti zamestnávateľovi. Žalobca sa
snaží zámerne vyvolať dojem, že potreba ním vykonávanej práce naďalej trvá, výlučne na základe

skutočnosti, že u žalovaného je naďalej potrebný člen predstavenstva, ktorý sa venuje veľmi podobnej
agende. Žalovaný nespochybňuje, že potrebuje aj bude potrebovať členov predstavenstva, ale snaží
sa eliminovať bezdôvodné zamestnávanie členov predstavenstva, tak že pod rúškom pracovnej zmluvy
vykonávajú úlohy, ktoré majú aj tak vykonávať ako členovia predstavenstva. Jediný akcionár žalovaného
zároveň otvorene a verejne komunikoval organizačnú zmenu tak, že noví členovia predstavenstva budú

vykonávať činnosti, ktoré vykonávali jednotliví riaditelia spoločnosti. Žalovaný doplnil, že organizačná
zmena nebola účelovo namierená len proti žalobcovi. Postupne bolo realizované výberové konanie na
predsedu predstavenstva a troch členov predstavenstva žalovaného a obdobné organizačné zmeny boli
vykonané aj v iných spoločnostiach, kde má Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava majetkovú
účasť, čo vyplýva aj z uznesenia mestského zastupiteľstva č. 39/2019. Žalobcovi muselo byť zrejmé,

aké práva a povinnosti budú mať jednotliví členovia predstavenstva a aká organizačná zmena je
plánovaná, keďže sa sám prihlásil do výberového konania na člena predstavenstva. Jeho pracovný
pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2015 by bol skončený aj v prípade, ak by bol vo
výberovom konaní úspešný. Žalovaný uvádza, že si riadne splnil ponukovú povinnosť voči žalobcovi,
keďže žalobcovi opakovane ponúkol inú prácu, a to dňa 20.12.2019 pred daním výpovede a dňa

24.03.2019 počas plynutia výpovednej doby. Žalovaný pri ponúknutí pracovných pozícií prihliadal aj na
špecifickú kvalifikáciu vodiča električky, kde sa vyžaduje aj preukaz na vedenie dráhového vozidla a
splnenie psychologickej a zdravotnej spôsobilosti, pričom táto práca je lepšie ohodnotená v porovnaní s
inými pozíciami, ktoré žalobcovi neboli ponúknuté. Žalovaný dodal, že pre splnenie ponukovej povinnosti
nie je zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi všetky voľné pracovné pozície, ale postačuje

ponuka jedného voľného pracovného miesta (R NS 46/2000). Na ponuky pracovných pozícií, na ktoré
žalobca poukázal v podanej žalobe, žalobca vo viacerých prípadoch nespĺňal požadované predpoklady,
čoho si je žalobca vedomý. Niektoré z týchto pracovných pozícií boli v čase doručenia výpovede
žalobcoviužobsadené.Žalovanýponúkolviacerépozície,ktoréžalobcabolvzhľadomnazdravotnýstav,
schopnosti a kvalifikáciu vykonávať. K absencii prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov

žalovaný uviedol, že výpoveď bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov, pričom toto
je konštatované aj v samotnej výpovedi. Žiadosť o prerokovanie výpovede bola všetkým odborovým
organizáciám adresovaná dňa 12.12.2019 a tieto si ju prevzali v dňoch 12.12.2019 až 16.12.2019. Vo
všetkýchprípadochnastalaprávnafikciaprerokovaniavýpovedepodľa§74Zákonníkaprácepouplynutízákonnej lehoty 7 pracovných dní odo dňa doručenia žiadosti o prerokovanie výpovede. Žalovaný
navrhol, aby súd žalobu zamietol a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného opätovne poukázal na skutočnosť, že
žalovaný oznámil žalobcovi stratu dôvery akcionára v osobe žalobcu. Uviedol, že dňa 22.02.20219
bol vyzvaný na odovzdanie zverených vecí - prenosný počítač, dokovacia stanica, užívateľský balík
MS Office. Mal za to, že rozhodnutie o organizačnej zmene bolo prijaté predovšetkým s cieľom
podania výpovede žalobcovi. Žalobca tiež predložil svoj životopis, z ktorého má vyplývať nevhodnosť

žalobcovi ponúknutých pracovných pozícií zo strany žalovaného. Žalobca vidí príčinnú súvislosť svojej
nadbytočnosti s výberovým konaním na pozíciu člena predstavenstva - CFO v mesiaci júl 2019. Z
uvedeného má za to, že je vylúčená príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou
žalobcu.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že okolnosti z februára 2019, na ktoré poukázal žalobca,

sú z hľadiska predmetu sporu irelevantné. Žalovaný po zmene vedenia vo februári 2019 zistil
zásadné nedostatky na ekonomickom úseku. Vyjadril, že na žalobcu nebol vyvíjaný pri návrhu
na dohodu o skončení pracovného pomeru nátlak. Domnieval sa, že žalobca mal týmto pojmom
zrejme na mysli oznámenie o prekážkach v práci na strane žalovaného, keď s ohľadom na zásadnú
stratu dôvery žalovaný nemohol žalobcovi umožniť vstup na pracovisko a nemal žiadny záujem na

ďalšom plnení pracovných úloh z jeho strany. Zdôraznil, že od tohto momentu až po skončenie
pracovného pomeru riadne plnil svoju povinnosť poskytovať žalobcovi náhradu mzdy za celé trvanie
prekážok v práci na jeho strane, a to s vedomím, že nedostáva za dané nezanedbateľné a dlhodobé
výdavky žiadnu protihodnotu zo strany žalobcu. Opakovane tiež zdôraznil, že rovnakou organizačnou
zmenou prešli v rovnakom období všetky mestské podniky, v ktorých malo Hlavné mesto Slovenskej

republiky Bratislava majetkovú účasť. Konštatoval, že po voľbách v roku 2018 ako jeden z kľúčových
nedostatkov v mestských podnikoch bolo identifikované práve neefektívne (duplicitné) nastavenie
organizačnej štruktúry mestských podnikov. Považoval za nemysliteľné, aby členovia predstavenstva
boli súčasne zamestnaní na výkon tých istých úloh paralelne aj v pracovnom pomere. Mal za
to, že v procese prijatia organizačnej zmeny bola irelevantná strata dôvery žalovaného v žalobcu

na začiatku roku 2019. Taktiež zdôraznil, že špecifickým aspektom prejednávanej veci je absencia
vzťahov nadriadenosti a podriadenosti, ktorá je bežná v pracovnoprávnych vzťahoch, nakoľko žalobca
bol dlhodobo súčasťou štatutárneho orgánu žalovaného. Pracovná náplň žalobcu bola súčasťou
obchodného vedenia spoločnosti, pričom nebol na výkon iných pracovných činností než tých, ktoré
mohol vykonávať ako člen predstavenstva.

6. V rámci pojednávaní žalovaný uviedol, že v novom organizačnom nastavení stále funguje, čím
značne šetrí s finančnými prostriedkami, čo je dôležité z hľadiska hospodárenia s verejnými financiami.
Žalobca odôvodnil vyvíjanie tlaku zo strany žalovaného tým, že musel odovzdať počítač, telefón, zobrať
si osobné veci a opustiť pracovisko. Uviedol, že u žalovaného boli voľné pracovné miesta ekonóma,

účtovníka a tieto mu neboli ponúknuté. Uvedené žalovaný odmietol. Žalovaný mal tiež v čase prekážok
v práci prijať na miesto ekonomického riaditeľa inú osobu, čo žalovaný taktiež odmietol. Žalobca tiež
uviedol, že ako člen predstavenstva žalovaného sa zúčastňoval zasadnutí predstavenstva, prípadne
zasadnutí dozornej rady a ako zamestnanec zodpovedal za účtovníctvo, kontroling, plánovanie a
zostavovanie reportovacích hlásení. Žalobca neprijal ponúknuté pracovné pozície z dôvodu, že mu to

prišlo diskriminačné, keďže je vysokoškolsky vzdelaný. V rámci písomného podania žalovaný uviedol,
že zo zoznamu voľných pracovných miest od 01.01.2020 do 09.01.2020 je zrejmé, že v tomto čase boli u
žalovaného voľné iba robotnícke pracovné pozície. Žalovaný mal za to, že si ponukovú povinnosť splnil,
keď žalobcovi ponúkol voľne pracovné miesto, keďže postačuje ponuka jedného voľného pracovného
miesta. Uviedol, že žalobca od 22.02.2019 do 31.03.2020 nevykonával žiadnu prácu pre žalovaného a je

takzavádzajúcejehotvrdenie,žeprivýkoneprácesadozvedelovoľnýchpracovnýchpozíciách.Otomto
podľa žalovaného žalobca nemohol mať v relevantnom čase prehľad. Žalovaný tvrdil, že z listinných
dôkazov vyplýva, že takéto miesta u žalovaného voľné neboli. Konštatoval, že žalovaný tiež neprijal na
pozíciu ekonomického riaditeľa inú osobu, ale poveril plnením jeho pracovných úloh svoju existujúcu
zamestnankyňu T.. C.G. B., následne zamestnanca T.. Q. J. a následne predmetné činnosti vykonával

T.. K., ale ako člen predstavenstva, ktorý nebol zamestnancom žalovaného. V rámci záverečnej reči
žalobca uviedol, že na prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov nepostačuje predloženie
menného zoznamu, ale je nutné deklarovať vôľu skončiť pracovný pomer, pričom žalovaný nepredložilhodnoverný doklad o tom, že výpoveď bola aj skutočne prerokovaná. Žalovaný záverom uviedol, že
žalobca nevie rozlíšiť, kedy za žalovaného konal ako člen predstavenstva a kedy plnil pracovné úlohy.

7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 150 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 151 ods. 1, 2, § 391 ods. 1, 2,
3 CSP, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2, § 61 ods. 2 a 3, § 62 ods. 2 a 7, § 74, § 77, § 79 ods.
1 Zákonníka práce, § 191 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 192 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, a na základe

vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Uviedol,
že primárnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti žaloby bolo, po zistení, že žaloba bola podaná v zmysle
§ 77 Zákonníka práce včas, posúdenie platnosti výpovede. Súd prvej inštancie posudzoval výpoveď
z hľadiska existencie výpovedného dôvodu v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce, z hľadiska dodržania ponukovej povinnosti žalovaného podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, z
hľadiska dodržania zákazu znovuvytvorenia zrušeného pracovného miesta podľa § 61 ods. 3 Zákonníka

práce a z hľadiska dodržania povinnosti žalovaného prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov.
Mal za to, že vymedzený výpovedný dôvod výpovede zo dňa 09.01.2020 danej žalobcovi zo strany
žalovaného je vymedzený tak zákonným ustanovením, ako aj skutkovo. Konštatoval, že žalobcovi bola
zrejmá organizačná zmena žalovaného zo dňa 25.11.2019, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.12.2019.
Z vykonaných listinných dôkazov ako aj skutkových tvrdení žalovaného, ktoré mal za nesporné vyvodil,

že bol žalobca s predmetnou organizačnou zmenou oboznámený ešte pred doručením výpovede z
pracovného pomeru žalobcovi, a to prostredníctvom právneho zástupcu, ktorému bola táto organizačná
zmena zaslaná rovnako aj so znením Kompetenčného poriadku a Organizačného poriadku. Vzhľadom
na prijaté organizačné opatrenie ustálil, že pracovné úlohy žalobcu boli prakticky úplne totožné s
funkčnými povinnosťami člena predstavenstva - CFO, ktorý bol inou osobou, odlišnou od žalobcu.

Považoval za potrebné poznamenať, že zmena člena predstavenstva predstavuje obchodnoprávny
vzťah a je úplne nezávislý od pracovnoprávneho vzťahu. Teda ak žalobca mal akékoľvek námietky
voči odvolaniu žalobcu z funkcie člena predstavenstva a vymenovaniu nového člena predstavenstva,
ktorý neskôr vykonával činnosti, ktoré boli súčasne náplňou práce žalobcu, takéto námietky by mohli
byť predmetom konania o určenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia (§ 131 v spojení s §

183 Obchodného zákonníka), avšak nemôžu byť preskúmavané súdom v konaní o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pracovná pozícia ekonomického
riaditeľa bola na druhej strane vzťahom pracovnoprávnym, pričom ako uviedol takýto vzťah zanikol na
základe organizačnej zmeny žalovaného, ktorej prijatie pred daním výpovede žalobcovi riadne žalovaný
preukázal, rovnako ako preukázal, že s ňou bol žalobca vopred oboznámený.

8. Považoval za plne akceptovateľné a legitímne, pokiaľ žalovaný rozhodol o organizačnej zmene,
ktorou došlo k zrušeniu pracovných pozícií jednotlivých riaditeľov úsekov, pokiaľ náplň práce na
týchto pracovných pozíciách súbežne predstavovala rozsah činností vykonávaných jednotlivými členmi
predstavenstva titulom ich funkcie. Poukázal na to, že je zákonnou povinnosťou žalovaného mať

vymenovaných členov predstavenstva, pričom títo už len z titulu ich funkcie ex offo vykonávajú činnosti
súvisiace so zastupovaním spoločnosti navonok voči tretím osobám, činnosti súvisiace s hospodárením
spoločnosti, jej účtovným vedením a vedením účtovníctva. Funkcia člena predstavenstva sa teda už
aj bez ohľadu na vnútorné predpisy žalovaného značne prekrývala s náplňou práce žalobcu, ktorú
tento mal na základe pracovnoprávneho vzťahu na pracovnej pozícii riaditeľa ekonomického úseku. Z

Kompetenčného poriadku a Organizačného poriadku účinných odo dňa 01.12.2019 mal preukázané, že
celú pracovnú náplň žalobcu, ktorú tento mal vykonávať na pracovnej pozícii riaditeľa ekonomického
úseku, mal súčasne vykonávať aj člen predstavenstva - CFO. Z uvedeného mal za zrejmé, že u
žalovaného išlo o duplicitný výkon činností dvomi rôznymi osobami v dvoch rôznych právnych vzťahoch,
čo považoval za legitímny dôvod na organizačnú zmenu, ktorej cieľom je zefektívnenie práce, zníženie

nákladov a zníženie počtu zamestnancov tým, že pracovná pozícia žalobcu bola zrušená, a to s
akcentom na hospodárnosť nakladania s finančnými prostriedkami, keďže pre majetkovú účasť jediného
akcionára Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava (ďalej aj „hlavné mesto“) u žalovaného ide
o financie verejné.

9. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkami žalobcu o účelovosti výpovede, resp. organizačnej
zmeny dôvodiac tým, že obdobné organizačné zmeny ako u žalovaného, boli vykonané vo všetkých
spoločnostiach s účasťou hlavného mesta pre zefektívnenie, tak ako to vyplýva z uznesenia č.
39/2019 mestského zastupiteľstva. Mal za preukázané, že hlavné mesto sledovalo plne legitímny cieľzefektívnenia práce a hospodárneho nakladania s verejnými financiami vo viacerých spoločnostiach s
jeho majetkovou účasťou, čo vylučuje možnosť, že organizačné zmeny boli smerované proti žalobcovi
osobne so skutočným cieľom skončiť s ním pracovný pomer. Tvrdenie žalobcu o tom, že konanie

žalovaného malo byť diskriminačné a v rozpore s dobrými mravmi považoval za vágne a nepodložené,
keďže žalobca v konaní nijak bližšie nešpecifikoval žiadne konanie žalovaného, ktoré by nieslo znaky
diskriminácie, alebo konania s dobrými mravmi.

10. Taktiež považoval súd prvej inštancie argumentáciu žalobcu o tom, že v príčinnej súvislosti s

nadbytočnosťou žalobcu je už rokovanie strán sporu z februára 2019, za nedôvodnú. Dôvodil tým, že
žalovaným deklarovaná strata dôvery voči žalobcovi, prípadne jeho neuspokojivé plnenie pracovných
úloh, nebolo zo strany žalovaného podkladom pre skončenie pracovného pomeru. Vychádzal z toho,
že nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by žalovaný skončil so žalobcom pracovný pomer aj z
dôvodu podľa § 61 ods. 1 písm. e), teda pre porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že žalovaný ako
jediný dôsledok straty dôvery voči žalobcovi vyvodil, že žalovanému prestal prideľovať prácu tým, že mu

oznámil existenciu prekážok v práci, avšak riadne si plnil povinnosť poskytovať žalobcovi náhradu mzdy.
Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou
žalovaného zo dňa 25.11.2019 účinnou dňa 01.12.2019 a žalovaným deklarovanou stratou dôvery v
žalobcu z februára 2019. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie považoval za dostatočne
osvedčenú organizačnú zmenu u žalovaného ako výpovedný dôvod, ktorý založil nadbytočnosť

pracovanej pozície žalobcu. Preto nepovažoval za potrebné vykonávať za účelom preukázania okolností
prijatia tejto organizačnej zmeny vykonávať dokazovanie, ktoré žalovaný navrhol podaním zo dňa
13.10.2022, nakoľko by podľa neho bolo uvedené dokazovanie nehospodárne a nadbytočné.

11. Súd prvej inštancie mal za nepreukázané tvrdenie žalobcu o tom, že na pracovnú pozíciu žalobcu

mala byť prijatá iná osoba. Zdôraznil, že za prijatie iného zamestnanca na zrušenú pracovnú pozíciu
žalobcu nemožno považovať uzavretie zmluvy o výkone funkcie s členom predstavenstva, a už vôbec
nie, ak k uzavretiu tejto zmluvy došlo pred zrušením pracovnej pozície žalobcu. Opätovne poukázal na
odlišnosť pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom a obchodnoprávneho
vzťahu medzi členom orgánu spoločnosti a obchodnou spoločnosťou, pričom ustanovenie § 61 ods.

3 Zákonníka práce zakazuje zamestnávateľovi utvoriť zrušené pracovné miesto, nie však vymenovať
orgán spoločnosti. Zároveň konštatoval, že zákaz opätovného vytvorenia zrušeného pracovného miesta
a prijatia nového zamestnanca na zrušené pracovné miesto počas dvoch mesiacov sa počíta odo dňa
skončenia pracovného pomeru, čiže k danému porušeniu zákazu v danom prípade nedošlo.

12. Vo vzťahu k ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce uviedol, že ponúkanou prácou
zamestnancovi môže byť práca s nižšími kvalifikačnými predpokladmi. Mal za preukázané, že žalovaný
ponúkol žalobcovi pred daním výpovede iné pracovné pozície, a to pozíciu vodiča električky a revízora.
V tejto súvislosti uviedol, že z vykonaných listinných dôkazov, najmä z ponúk práce inzerovaných
žalovaným, ako aj z prehľadov voľných pracovných miest u žalovaného síce vyplynulo, že žalovaný

mal pred skončením pracovného pomeru so žalobcom voľné aj iné pracovné pozície, avšak je vecou
žalovaného, ktoré z voľných pracovných pozícií žalovaný ponúkol žalobcovi. V ďalšom konštatoval,
že na splnenie ponukovej povinnosti postačuje, ak zamestnávateľ ponúkne zamestnancovi jednu
vhodnú pracovnú pozíciu, pričom za vhodnú pracovnú pozíciu je potrebné považovať takú, na ktorú
zamestnanec spĺňa predpoklady z hľadiska vzdelania, skúseností a schopností. Tvrdenia žalobcu o

voľných pracovných pozíciách na ekonomickom úseku považoval za nepreukázané, keďže uvedené
žalovaný poprel a žalobca v rámci svojej výpovede uviedol, že o týchto pracovných pozíciách sa
dozvedel pri výkone svojich pracovných pozícií a vzhľadom na skutočnosť, že výpoveď bola žalobcovi
doručená v čase takmer 10 mesiacov odo dňa, kedy žalobca naposledy vykonával svoje pracovné
povinnosti, považoval za nanajvýš nepravdepodobné a nedôveryhodné, že by žalobca mohol mať v čase

doručovania výpovede vedomosť o stavoch zamestnancov a potrebe prijatia nových zamestnancov na
ekonomickom úseku žalovaného. Z uvedených dôvodov mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný si
riadne splnil svoju ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce.

13. K otázke splnenia povinnosti podľa § 74 Zákonníka práce, ktorou je prerokovanie výpovede

so zástupcami zamestnancov sa súd prvej inštancie vyjadril tak, že zo žiadosti žalovaného zo dňa
12.12.2019 o prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa, na jednotlivých rovnopisoch, na
ktorej sa nachádzajú potvrdenia o prevzatí tejto žiadosti vyplýva, že žalovaný požiadal zástupcov
zamestnancov o prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa so zamestnancom - žalobcomako riaditeľom ekonomického úseku, a to dňa 13.12.2019 IOZ ZO DPB, a.s. Divízia autobusy, dňa
16.12.2019 Odbory Autošofér, dňa 13.12.2019 BOZV MHD a dňa 12.12.2019 IOZ ZO DPB, a.s. Divízia
ED a TI. Z uvedeného tiež podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že výpoveď bola prerokovaná zo strany

IOZ ZO DPB, a.s. Divízia autobusy dňa 08.01.2020. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmysle
vyššiecitovanéhoustanovenia§74Zákonníkapráceksplneniutejtopovinnostimôžedôjsťajnazáklade
fikcie prerokovania výpovede, ktorá nastáva po uplynutí 7 pracovných dní odo dňa doručenia žiadosti
zamestnávateľovi zástupcom zamestnancov. Vychádzal z toho, že keďže žalovaný doručil žiadosť o
prerokovanie výpovede so žalobcom zástupcom zamestnancov v dňoch 12.12.2019 až 16.12.2019,

z uvedeného je zrejmé, že predo dňom 09.01.2020 (t. j. dátum výpovede) nevyhnutne muselo dôjsť
buď k prerokovaniu výpovede alebo uplynutiu doby 7 pracovných dní, kedy nastala fikcia prerokovania
výpovede. Uvedeným boli podľa názoru súdu prvej inštancie vyvrátené tvrdenia žalobcu o tom, že si
žalovaný svoju povinnosť prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov nesplnil.

14.Nazákladevyššieuvedenýchskutkovýchaprávnychzáverovtaksúdprvejinštanciedospelkzáveru,

že v prejednávanej veci boli v čase dania výpovede žalobcovi splnené všetky zákonné podmienky na
platnú výpoveď, teda existoval výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, tento
bol vo výpovedi skutkovo vymedzený tak, že nebol zameniteľný s iným výpovedným dôvodom, pričom
žalovaný si súčasne splnil svoju zákonnú povinnosť ponúknuť žalobcovi inú vhodnú prácu pred daním
výpovede, ako aj pred daním výpovede prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov. Súd prvej

inštancie preto žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede zamietol ako
nedôvodnú.

15. V ďalšom súd prvej inštancie rozhodol o späťvzatí žaloby v časti pôvodne uplatneného nároku na
náhradu mzdy podľa § 144, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP tak, že konanie zastavil, a to z dôvodu,

že žalobca v tejto časti žalobu vzal späť písomným podaním zo dňa 19.08.2020. Nakoľko k späťvzatiu
žaloby došlo pred prvým pojednávaním, súd prvej inštancie zastavil konanie bez zisťovania stanoviska
žalovaného k čiastočnému späťvzatiu žaloby.

16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania, keďže mal žalovaný
plný úspech v konaní, pričom o výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

17. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru

a náhradu mzdy podal žalobca riadne a včas odvolanie dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP )
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h) CSP). Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vychádzal len z tvrdení žalovaného
bez toho, aby tieto boli preukázané. Bol názoru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu

názoru ohľadom výpovedného dôvodu, keď opomenul žalobcom predložený dôkaz do konania, a to
odovzdávací protokol zo dňa 22.02.2019, pričom uviedol, že v konaní jasne poukázal na kauzálny
nexus medzi nadbytočnosťou žalobcu a organizačnou zmenou, ktorá sa uskutočnila na základe
rozhodnutia spoločnosti u žalovaného. Zdôraznil, že osobné stretnutie s p. M. V. bolo vyvolané,
respektíveuskutočnenélensjedinýmzámerom,atovyvinúťnátlaknažalobcu,abypristúpilkpodpísaniu

predloženej dohody o skončení pracovného pomeru. Z uvedeného mal za to, že v konaní jasne
poukazovalajpreukázalúčelovosťzostranyžalovaného.Malzato,žeišloošikanóznekonaniezostrany
žalovaného, ktoré preukázal rozhodnutím žalovaného o tzv. „hodinovej výpovedi“, a to vyššie uvedeným
odovzdávacím protokolom. Uviedol, že bol zo strany žalovaného vyzvaný k okamžitému odovzdaniu
zverených vecí (prenosný počítač, užívateľský balík MS Office Standard, dokovacia stanica zn. Lenovo)

a táto tzv. hodinová výpoveď bola uskutočnená so žalobcom ako ekonomickým riaditeľom na základe
pracovnej zmluvy nie členom predstavenstva. Tvrdil, že odo dňa 22.02.2019, kedy žalobca nepodpísal
dohodu o skončení pracovného pomeru a bola daná prekážka v práci zo strany žalovaného ako
zamestnávateľa, sledoval žalovaný iný cieľ ako racionalizáciu procesov a s tým súvisiace zabezpečenie
efektívnosti práce, na základe ktorého došlo k organizačnej zmene v zmysle ktorej bola zrušená

pozícia riaditeľa ekonomického úseku. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie neskúmal rozhodnutie
o organizačnej zmene z pohľadu možného účelového konania žalovaného voči žalobcovi čím bol
podľa jeho názoru jasne preukázaný účelový zámer konania žalovaného. Taktiež žalobca poukázal na
skutočnosť, že Hlavné mesto SR Bratislava vyhlásilo v mesiaci júl 2019 výberové konanie na pozíciučlena predstavenstva - CFO s obdobnou náplňou práce ako vykonával žalobca, a to práve v čase
kedy žalobca nevykonával prácu pre žalovaného, respektíve nemohol si plniť svoje pracovné povinnosti
vyplývajúce mu z jeho pracovnej zmluvy z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa. Namietal, že

žalobcovi po úspešnom uskutočnení výberového konania nastala situácia, kedy žalovaný žalobcu už
nemohol opätovne priradiť na pôvodnú pozíciu, keďže bola obsadená novým členom predstavenstva s
pridelenou náplňou práce ekonomického riaditeľa. Z uvedeného konania žalovaného je podľa žalobcu
zrejmé, že žalobca sa stal pre žalovaného nadbytočným ešte pred účinnosťou organizačnej zmeny, a
preto nie je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou žalobcu a organizačnou zmenou účinnou odo

dňa 09.01.2019. Žalobca sa nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie ohľadom splnenej ponukovej
povinnosti žalovaného dôvodiac tým, že žalovaný musí preukázať, že predtým ako dal žalobcovi
výpoveď, nedisponoval žiadnym vhodným voľným pracovným miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté
v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, ktoré by mohol zamestnancovi ponúknuť. V tejto
súvislosti poukázal na to, že inou pre zamestnanca vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca
zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj jeho kvalifikácii. Dodal, že takou prácou treba

rozumieť predovšetkým prácu zodpovedajúcu kvalifikácii zamestnanca a až potom prácu, ktorá pokiaľ
možno najviac zodpovedá kvalifikácii zamestnanca. Nesúhlasil s konštatovaním žalobcu, že je vecou
žalovaného, ktoré z voľných pracovných pozícií ponúkne žalobcovi, uvedené nie je podľa žalobcu v
súlade s ustálenou rozhodovacou súdnou praxou a ponúknutie pracovnej pozície vodiča električky
a revízora nezodpovedalo práci zodpovedajúcej kvalifikácii žalobcu. Záverom žalobca uviedol, že

považuje rozsudok v časti, v ktorej by mal súd jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, za nepreskúmateľný a neodôvodnený. S poukazom na vyššie uvedené mal žalobca za to, že súd
prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď sa
aj napriek jednotným tvrdeniam žalobcu a predloženým dôkazom ustálil na tom, že žalobu, ktorou sa

žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede zamietol ako nedôvodnú. Na základe vyššie uvedeného
žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
prípadne sám vo veci rozhodol.

18. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný uviedol, že považuje odvolanie žalobcu v celom rozsahu za

nedôvodné. Poukázal na to, že žalobca sa v odvolaní v celom rozsahu pridržiava svojej doterajšej
argumentačnej línie vyplývajúcej z jeho predchádzajúcich písomných podaní a ústnych prednesov, s
ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dostatočne jasne a podrobne vysporiadal.
Žalobca podľa žalovaného v odvolaní nepredostrel žiadne nové argumenty, ktorým by sa súd prvej
inštancie náležite nevenoval v doterajšom konaní. Žalovaný bol názoru, že argumenty žalobcu o možnej

účelovosti organizačnej zmeny sú len jeho nepodložené domnienky. Uviedol, že súd prvej inštancie v
tejto súvislosti v napadnutom rozhodnutí dostatočne zdôvodnil, prečo nepovažoval za dôvodné vykonať
ďalšie dokazovanie za účelom preukázania okolností prijatia organizačnej zmeny, ako aj z čoho vyvodil
záver, že k diskriminačnému konaniu, resp. konaniu v rozpore s dobrými mravmi voči žalobcovi zo
strany žalovaného nedošlo. V ďalšom uviedol, že subjektívne hodnotenia žalobcu v súvislosti s jeho

výkonom práce, t. j. skutočnosť, že si žalobca neuvedomoval žiadne svoje pochybenia pri výkone
práce a túto podľa jeho posúdenia vykonával riadne, sú taktiež irelevantné. Taktiež poukázal na to,
že žalovaný neskončil pracovný pomer so žalobcom pre neuspokojivé plnenie jeho úloh, prípadne pre
akékoľvek jeho porušenie pracovnej disciplíny, ale výlučne z dôvodu organizačných zmien v zmysle
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktoré nastali so značným časovým odstupom od predmetného

stretnutia, pričom tento záver bol v konaní jasne preukázaný a vyplýva dostatočne aj z napadnutého
rozsudku. Podľa žalovaného je úplne bežné, že zamestnávateľ využije svoje právo a zamedzí vstupu
zamestnanca na pracovisko v prípade, ak považuje jeho ďalší prípadný výkon práce za rizikový pre
zamestnávateľa tak, ako to bolo v prípade žalobcu a žalovaného. Keďže bolo podľa žalovaného zrejmé,
že žalobca nemôže vykonávať svoju prácu na vrcholnej riadiacej pozícii u žalovaného bez toho, aby

mal žalovaný relevantné pochybnosti o jeho konaní v súlade so záujmami žalovaného, žalovaný využil
toto svoje oprávnenie v zmysle Zákonníka práce. Dodal, že zároveň plne rešpektoval svoju povinnosť
poskytovať žalobcovi za celé obdobie náhradu mzdy v príslušnej výške a za týmto účelom tak v
deň stretnutia 22.02.2019 žalobcovi predložil na podpis aj odovzdávací protokol, ktorý preukazoval
odovzdanie všetkých žalobcovi zverených predmetov späť žalovanému. Žalovaný zdôraznil, že na

uvedenom stretnutí žiadnym spôsobom nepristúpil ku jednostrannému skončeniu pracovného pomeru
so žalovaným z dôvodov, ktoré by sa týkali straty dôvery v žalobcu. Taktiež na danom stretnutí nedošlo
k žiadnej tzv. hodinovej výpovedi, pracovný pomer nebol žiadnym spôsobom na danom stretnutí
ukončený. Z uvedených dôvodov žalovaný nesúhlasil s tým, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancietrpí vadou spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení či je založený na nesprávnom skutkovom
zistení z vykonaného dokazovania. Poukázal na to, že žalobca síce namieta, že sa stal nadbytočným
ešte pred účinnosťou organizačnej zmeny, avšak v čom vidí naplnenie odvolacích dôvodov nijakým

spôsobom nešpecifikuje. Mal za to, že dostatočne vysvetlil, prečo v tomto prípade výberové konanie
uskutočnené v júli 2019 nemôže odôvodňovať naplnenie týchto domnienok a taktiež, že skutkový stav vo
vzťahukorganizačnejzmenebolvkonanípredsúdomprvejinštanciedostatočnepreukázaný.Zdôraznil,
že predmetné výberové konanie bolo zrealizované za účelom obsadenia pozície člena predstavenstva,
nie zamestnanca, pričom tento záver jasne a nespochybniteľne vyplynul z vykonaného dokazovania. V

ďalšom uviedol že organizačná zmena spočívala v odstránení duplicity funkcií členov predstavenstva a
pracovných pozícií riaditeľov jednotlivých úsekov, čo bolo z dlhodobého hľadiska neudržateľné. Podľa
žalovaného súd prvej inštancie mal za jednoznačne preukázané to, kedy sa predmetná organizačná
zmena stala účinnou, kedy sa stal žalobca nadbytočným a prečo nemožno prihliadať na skutočnosti
súvisiace s obsadzovaním pozícií členov predstavenstva žalovaného ako na porušenie povinnosti
zákazu znovu utvorenia zrušeného pracovného miesta žalovaným. Ako aj uviedol súd prvej inštancie je

nevyhnutné rozlišovať medzi pracovnoprávnym vzťahom medzi zamestnancom a zamestnávateľom a
obchodnoprávnym vzťahom medzi členom orgánu spoločnosti a obchodnou spoločnosťou, čo žalobca
neberie do úvahy. Žalovaný taktiež uviedol vo vzťahu k námietkam žalobcu o ponukovej povinnosti, že si
túto splnil nad rámec zákona, kedy dňa 11.12.2019 ponúkol žalobcovi voľné pracovné miesta, ktoré boli
najlepšie platené spomedzi vtedy voľných pracovných miest u žalovaného, a ktoré najviac zodpovedali

osobitnýmodbornýmkvalifikáciámžalobcu.Žalovanýponúkolžalobcoviajďalšiepracovnémiestapočas
trvaniajehovýpovednejdoby,čímpostupovalvovzťahukžalobcovinadrámecjehozákonnejpovinnosti.
V rámci argumentácie žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16.10.2019,
sp. zn. 5CoPr/4/2019, podľa ktorého má ponuka tzv. vhodnej práce spĺňať priestorové a vecné kritérium,
čo podľa žalovaného voľné pracovné miesta vodiča električky a revízora spĺňali. Vzhľadom na uvedené

podľa žalovaného nemožno tvrdiť, že sa súd odklonil od ustálenej rozhodovacej súdnej praxe. Záverom
žalovaný zdôraznil, že žalobca v rámci svojich ústnych prednesov na pojednávaniach opakovane
uviedol, že by žiadnu robotnícku pozíciu u žalovaného neprijal. Naopak, žalobca opakovane tvrdil, že
mu mala byť ponúknutá pozícia v rámci administratívy, ktorá by viac zodpovedala jeho niekdajšej pozícii
riaditeľa ekonomického úseku. V konaní však bolo preukázané, že u žalovaného boli v relevantnom

období voľné výlučne robotnícke pozície. Zároveň bolo v konaní preukázané, že administratívne pozície
žalobcom označené ako údajne voľné u žalovaného voľné neboli. Preto bol žalovaný názoru, že jasne v
konaní preukázal, že si ponukovú povinnosť voči Žalobcovi riadne splnil. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny v celom rozsahu potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

19. Odvolací súd viazaný ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov
podaného odvolania a bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP, keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie
pojednávaniasinevyžadovalanidôležitýverejnýzáujem,prejednalodvolaniežalobcuadospelkzáveru,

že odvolanie nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

20. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. l CSP) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP)

a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada týkajúca
sa procesných podmienok, na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť, aj keď neboli v odvolacích
dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP); takú vadu napokon ani odvolatelia netvrdili.

21. Žalobca podaným odvolaním namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a odvolanie zároveň dôvodil
tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.
1 písm. h) CSP).

22. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo na základe dokazovania zistené a zároveň nebolo
sporné, že žalobca uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu dňa 31.12.2015, na základe ktorej vznikol
žalobcovi u žalovaného pracovný pomer na dobu neurčitú na pozíciu riaditeľa ekonomického úseku.
Na základe zmluvy o výkone funkcie zo dňa 16.10.2015 v znení jej dodatku mal žalobca vykonávaťfunkciu člena predstavenstva, ktorá o. i. zahŕňala aj zastupovanie žalovaného voči tretím osobám,
zabezpečenie vedenia riadneho účtovníctva, schvaľovanie náplne práce, miezd zamestnancov, riadenie
akontroluichpráce.VzmysleuzneseniamestskéhozastupiteľstvahlavnéhomestaSlovenskejrepubliky

Bratislavy č. 39/2019 zo dňa 07.02.2019, prijatého k bodu Návrh na schválenie personálnych zmien
v štatutárnych a kontrolných orgánoch strategických obchodných spoločností s majetkovou účasťou
hlavného mesta SR Bratislavy, bolo schválené, odvolanie členov predstavenstiev a členov dozorných
rád a zároveň vymenovanie nových členov predstavenstiev a členov dozorných rád u žalovaného
a zároveň v spoločnostiach Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s., Odvoz a likvidácia odpadu

a.s., Incheba, a.s., KSP, s.r.o., Národné tenisové centrum, a.s., METRO Bratislava a.s., Bratislavská
integrovaná doprava, a.s., Infra Services, a.s., BIONERGY, a.s. a RECAR Bratislava a.s. a zároveň
bol primátor hlavného mesta SR Bratislavy poverený vykonaním týchto zmien. Rozhodnutím jediného
akcionára žalovaného zo dňa 14.02.2019 bol odvolaný žalobca (ako aj ďalší členovia predstavenstva)
z funkcie člena predstavenstva odvolávajúc sa na vyššie uvedené uznesenie mestského zastupiteľstva
hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 39/2019 zo dňa 07.02.2019. Pracovný pomer

uzavretý so žalovaným bol skončený dohodou dňa 27.03.2019 s riaditeľom úseku generálneho riaditeľa,
dňa 05.11.2019 s riaditeľom infraštruktúrneho úseku, dňa 12.09.2019 s riaditeľom úseku dopravy a
služieb, dňa 29.03.2019 s riaditeľom úseku obchodu a strategického rozvoja a dňa 29.03.2019 s
generálnym riaditeľom. Žalovaný oznámil žalobcovi prekážky v práci odo dňa 22.02.2019. Hlavné mesto
SR Bratislava vyhlásilo v júli 2019 výberové konanie na obsadenie pozícií členov predstavenstva, o.

i. aj člena predstavenstva zodpovedného za ekonomický a finančný úsek (CFO) žalovaného, ktorú
pozíciu následne obsadil p. T. K.. Žalovaný informoval dňa 18.11.2019 zástupcov zamestnancov o
zmene organizačnej štruktúry, ktorá má byť účinná od 01.12.2019. Hlavné mesto Slovenskej republiky
Bratislava ako jediný akcionár žalovaného dňa 21.11.2019 schválil nové znenie Kompetenčného
poriadku, nové znenie Organizačného poriadku, zriadenie úseku predsedu predstavenstva a zrušenie

pracovných pozícií generálneho riaditeľa, riaditeľa ekonomického úseku, riaditeľa prevádzkového úseku
ariaditeľainfraštruktúrnehoúseku.Predstavenstvožalovanéhonazasadnutídňa25.11.2019uznesením
č. 107/2016 schválilo zmenu organizačnej štruktúry žalovaného, ktorou bola o. i. zrušená pracovná
pozícia riaditeľa ekonomického úseku, bolo schválené nové znenie Organizačného poriadku RS182/19
a bolo schválené nové znenie Kompetenčného poriadku RS181/19. Uvedené uznesenie bolo pri

jeho navrhnutí odôvodnené racionalizáciou procesov a s tým súvisiacim zabezpečením efektívnosti
práce. Listom zo dňa 11.12.2019 žalovaný oboznámil žalobcu s organizačnou zmenou o zrušení
pracovnej pozície riaditeľa ekonomického úseku a ponúkol mu pracovnú pozíciu revízora alebo
vodiča električky, ktoré žalobca neprijal. Ku dňu 12.12.2019, 16.12.2019 a odo dňa 01.01.2020 do
09.01.2020, kedy bola žalobcovi doručená výpoveď, boli u žalovaného voľné viaceré pracovné pozície.

Ku dňu 12.12.2019 to boli pracovné pozície - robotník v doprave, elektromechanik, autoelektrikár/
klimatizér, vodič autobusu, vodič trolejbusu, strojný zámočník, autoelektrikár, automechanik, predavačka
cestovných lístkov, webmaster, grafik/dizajnér, majster strediska údržby a plánovaných opráv divízie
autobusy a karosár-klampiar, ku dňu 16.12.2019 - autoelektrikár, elektromechanik, elektromechanik,
elektromontér, elektrotechnik - špecialista, karosár, lakovač, maliar - natierač, manipulačný robotník,

mechanik elekt. zariadení, mechanik koľaj. tratí, operátor dopravy, predavačka, prevádzkový zámočník,
robotník v doprave, skladník, strojný zámočník, sústružník kovov, údržbár nehnuteľného majetku, vodič
CMV - nákladné, zámočník PTZ, zvárač kovov a upratovačka, a odo dňa 01.01.2020 do 09.01.2020 -
autoelektrikár, elektromechanik, elektromechanik, elektromontér, elektrotechnik - špecialista, lakovač,
maliar - natierač, manipulačný robotník, mechanik, elekt. zariadení, mechanik koľaj. tratí, obsluha

vykurovania, prevádzkový zámočník, robotník v doprave, skladník, strojný zámočník, sústružník kovov,
údržbár nehnuteľného majetku, vodič autobusu, trolejbusu, električky, vodič CMV - nákladné, vodič
CMV-špeciálne, zámočník PTZ, zvárač kovov, upratovačka a revízor. Žalovanému bol doručený dňa
02.01.2020 Kompetenčný poriadok a Organizačný poriadok žalovaného. Žalovaný požiadal zástupcov
zamestnancov o prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa so zamestnancom - žalobcom

ako riaditeľom ekonomického úseku pred jej podaním žalobcovi. Žalovaný doručil žalobcovi list zo
dňa 09.01.2020 označeného „skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce“, keďže došlo k organizačnej zmene účinnej od 01.12.2019, prijatej na základe
rozhodnutia spoločnosti o organizačnej zmene zo dňa 25.11.2019, v rámci ktorej bola o.i. zrušená
pozícia riaditeľa ekonomického úseku, a teda pracovná pozícia žalobcu. Žalovaný ponúkol žalobcovi

iné pracovné pozície v mieste dohodnutom ako výkon práce žalobcu, a to pracovné pozície ATP III -
revízor, alebo vodič električky, ktorú žalobca neprijal, trval na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával,
žalovaný však skončenie pracovného pomeru výpoveď považoval za platné.23. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy predložený dôkaz do konania, ktorým bol
odovzdávací protokol zo dňa 22.02.2019, na základe ktorého žalobca odovzdal žalovanému zverené
veci, čím boli podľa žalobcu sledované iné ciele na strane žalovaného ako zefektívnenie procesov.

Mal za to, že súd prvej inštancie neskúmal rozhodnutie o organizačnej zmene z pohľadu možnej
účelovosti konania žalovaného voči osobe žalobcu. Zároveň namietal, že v čase kedy si žalobca
nemohol plniť pracovné povinnosti z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa, uskutočnil žalovaný
výberovékonaniesobdobnoupracovnounáplňouakomalžalobca,čímsapodľanehostalnadbytočným
pre žalovaného ešte pred účinnosťou organizačnej zmeny, pričom z uvedeného podľa neho vyplýva,

že nie je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou žalobcu a organizačnou zmenou účinnou od
09.01.2019. Z výpisu z obchodného registra bolo zrejmé, že dňa 14.02.2019 zanikla funkcia žalobcu
ako člena predstavenstva žalovaného. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožnil s názorom súdu prvej
inštancie, že ak mal žalobca akékoľvek námietky na odvolanie žalobcu ako člena predstavenstva a
vymenovanie nového člena predstavenstva, ktorý neskôr vykonával činnosti, ktoré boli súčasne náplňou
práce žalobcu, uvedené mohlo byť predmetom konania o určenie neplatnosti rozhodnutia valného

zhromaždenia. Taktiež súd prvej inštancie správne poznamenal, že členovia predstavenstva z titulu
svojej funkcie vykonávajú činnosti súvisiace so zastupovaním spoločnosti navonok voči tretím osobám,
či vedenie účtovníctva. Funkcia člena predstavenstva sa teda už aj bez ohľadu na vnútorné predpisy
žalovaného značne prekrývala s náplňou práce žalobcu, ktorú tento mal na základe pracovnoprávneho
vzťahu na pracovnej pozícii riaditeľa ekonomického úseku. Predstavenstvo žalovaného na zasadnutí

zo dňa 25.11.2019 schválilo uznesenie č. 107/2019, na základe ktorého bolo o. i. schválené nové
znenie Organizačného poriadku RS 182/19 a nové znenie Kompetenčného poriadku RS 181/19, z
ktorých poriadkov bolo zrejmé, že pracovnú náplň žalobcu na pozícii riaditeľa ekonomického úseku mal
vykonávať člen predstavenstva - CFO. Týmto uznesením došlo taktiež k schváleniu zmeny organizačnej
štruktúry, na základe ktorej bola o. i. zrušená pozícia riaditeľa ekonomického úseku. V konaní nebolo

sporné, že išlo o duplicitný výkon činností dvomi rôznymi osobami v dvoch rôznych právnych vzťahoch.
Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že ide o legitímny
dôvod na organizačnú zmenu, ktorej cieľom je zefektívnenie práce, zníženie nákladov a zníženie
počtu zamestnancov tým, že pracovná pozícia žalobcu bola zrušená. Výkon činnosti je zabezpečený
členom predstavenstva, a teda nie pracovnoprávnym vzťahom, ale obchodnoprávnym vzťahom na

základe zmluvy o výkone funkcie. Ide teda o rozdielny právny vzťah, výkon funkcie štatutárneho
orgánu je odlišný od pracovnoprávneho vzťahu. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že žalovaný
mohol zmeniť svoju organizačnú štruktúru rozhodnutím predstavenstva a na základe toho upraviť aj
pracovné pozície a náplne práce. Uvedené rozhodnutie žalovaného podľa názoru odvolacieho súdu
nesleduje účelovosť rozhodnutia voči žalobcovi. Uznesením č. 107/2019 bola týmto spôsobom taktiež

schválenázmenaorganizačnejštruktúry,nazákladektorejbolazrušenáajpozíciagenerálnehoriaditeľa,
riaditeľa prevádzkového úseku, či riaditeľa infraštruktúrneho úseku. Zároveň nebolo sporné, že obdobné
organizačné zmeny ako u žalovaného boli vykonané vo všetkých spoločnostiach s majetkovou účasťou
hlavného mesta SR Bratislava z dôvodu zefektívnenia práce a hospodárneho nakladania s verejnými
financiami. Súd prvej inštancie správne podotkol, že uvedené vylučuje možnosť, že organizačné zmeny

boli smerované proti žalobcovi osobne so skutočným cieľom skončiť s ním pracovný pomer. Žalobca
taktiež neosvedčil dôvody, pre ktoré by sa k nemu žalovaný správal diskriminačne, resp. konal v rozpore
s dobrými mravmi. Odvolací súd taktiež udáva, že námietky žalobcu, že súd prvej inštancie nevzal do
úvahy predložený dôkaz do konania, ktorým bol odovzdávací protokol zo dňa 22.02.2019, na základe
ktorého žalobca odovzdal žalovanému zverené veci, čím boli podľa žalobcu sledované iné ciele na

strane žalovaného ako zefektívnenie procesov, považuje za nedôvodné. Súd prvej inštancie sa podľa
odvolacieho súdu dostatočne vysporiadal so situáciou, ktorá nastala medzi žalobcom a žalovaným vo
februári 2019 dôvodiac tým, že v tomto období síce žalovaný stratil dôveru v žalobcu, avšak strata
dôvery, prípadne jeho neuspokojivé plnenie pracovných úloh nebolo zo strany žalovaného podkladom
pre skončenie pracovného pomeru. Vychádzal z toho, že zo žiadneho dôkazu priamo ani nepriamo

nevyplýva, že by žalovaný skončil so žalobcom pracovný pomer aj z dôvodu podľa § 61 ods. 1 písm.
e), teda pre porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie správne uviedol, že žalovaný ako jediný
dôsledok straty dôvery voči žalobcovi vyvodil, že žalovanému prestal prideľovať prácu tým, že mu
oznámil existenciu prekážok v práci, avšak riadne si plnil povinnosť poskytovať žalobcovi náhradu mzdy.
Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého súd prvej inštancie

nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou žalovaného zo dňa 25.11.2019 účinnou dňa
01.12.2019 a žalovaným deklarovanou stratou dôvery v žalobcu z februára 2019, a teda aj situáciou,
kedy žalobca odovzdal žalovanému zverené veci.24. V ďalšom žalobca namietal, že žalovaný mal preukázať, predtým ako dal žalobcovi výpoveď, že
nedisponovalžiadnymvhodnýmvoľnýmpracovnýmmiestomvmieste,ktorébolodohodnutévpracovnej
zmluve ak miesto výkonu práce, ktoré by mohol zamestnancovi ponúknuť. Žalobca taktiež namietal,

že ponúknuté pracovné pozície vodiča električky a revízora nezodpovedali kvalifikácii žalobcu, nakoľko
tieto boli na nižšej kvalifikačnej úrovni ako jeho pôvodná pracovná pozícia riaditeľa ekonomického
úseku. Odvolací súd udáva, že bolo nesporné, že žalovaný mal pred skončením pracovného pomeru
so žalobcom aj iné voľné pracovné pozície. Súd prvej inštancie mal však dostatočne preukázané, či z
ponúk práce inzerovaných žalovaným ako aj z prehľadov voľných pracovných miest u žalovaného, že

žalovaný nedisponoval iným vhodným voľným pracovným miestom, ktoré mohol ponúknuť žalobcovi v
rámci ponukovej povinnosti. Z uvedeného dôvodu podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel
k správnemu právnemu záveru, že si žalovaný vo vzťahu k žalobcovi svoju ponukovú povinnosť podľa
§ 63 ods. 2 Zákonníka práce riadne splnil.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vyvodil správny právny záver, že v

prejednávanej veci boli v čase dania výpovede žalobcovi splnené všetky zákonné podmienky na platnú
výpoveď, teda existoval výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom si
žalovaný súčasne splnil svoju zákonnú povinnosť ponúknuť žalobcovi inú vhodnú práce pred daním
výpovede a súd prvej inštancie tak rozhodol správne, keď žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú.

26. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

27. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP. a teda žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal náhradu

trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/strananemalaspôsobilosťsamostatnekonať predsúdomvplnom rozsahuanekonalzaňuzákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej vecuž prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacejpraxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolaniejepodanévčasajvtedy,akbolovlehotepodanéna príslušnomodvolacomalebodovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie
podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorý zanekoná,mávysokoškolsképrávnickévzdelanie

druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).