Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoPr/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124201402
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124201402.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivice Čelkovej a JUDr. Ivety Sopkovej
v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, občan SR, bytom C. XXX, právne zastúpeného: JUDr. Martin
Žaťko, advokát so sídlom Trenčianska cesta 603, Bánovce nad Bebravou, IČO: 44 695 802, proti
žalovanému: MAN Components s.r.o. so sídlom
Partizánska 916, Bánovce nad Bebravou, IČO: 36 348 783, právne zastúpenému:
bnt attorneys-at-law, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Cintorínska 7, IČO: 35 886 978, o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.

k. 14Cpr/8/2024-115 zo dňa 27. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa ust. § 68 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 01.12.2023 je neplatné a pracovný
pomer žalobcu a žalovaného naďalej trvá. Výrokom II. žalobcovi priznal proti žalovanému právo na

náhradu trov konania 100 %, s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením.

1.2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 01.02.2024 domáhal
určenia neplatnosti okamžitého skočenia pracovného pomeru daného mu žalovaným dňa 01.12.2023,
nakoľko nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť dôvodiac tým, že pracovný pomer so žalobcom bol skončený platne

pre závažné porušenie pracovnej disciplíny za 5 dní neospravedlnenej absencie v dňoch 16.10.2023
až 20.10.2023.

1.3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za nesporné, že žalobca uzavrel pracovnú
zmluvu zo dňa 10.08.2009 so spol. DIW Service, s.r.o. so sídlom Drobného 27, Bratislava, IČO: 35 806
346(vzneníDohôdozmenepracovnejzmluvyzodňa 31.08.2009,21.12.2009,30.04.2010,27.09.2020,
31.03.2011). Dňa 26.04.2011 bol zamestnávateľ žalobcu zlúčený s nemeckým koncernom Voith a

pracovný pomer žalobcu pokračoval na základe Dohôd o zmene pracovnej zmluvy s Voith Industrial
Services, s.r.o. so sídlom Drobného 27, Bratislava, IČO: 35 742 712 (zo dňa 28.03.2012, 25.07.2013,
31.03.2016, 31.08.2016). Dňa 23.02.2017 spoločnosť Voith Industrial Services, s.r.o. zmenila obchodné
meno na Leadec s.r.o. a pracovný pomer žalobcu pokračoval na základe Dohôd o zmene pracovnejzmluvy zo dňa 28.03.2018, 30.04.2019, 15.05.2019 a 31.03.2021. Dňa 02.09.2021 žalobca uzatvoril
pracovnú zmluvu so spol. LKW Komponenten s.r.o. so sídlom Partizánska 916, Bánovce nad Bebravou,
IČO: 36 348 783, ktorou bola nahradená pracovná zmluva so spol. Leadec zo dňa 10.08.2009 a

táto spoločnosť zmenila obchodné meno na MAN Components s.r.o.- žalovaného, a teda pracovný
pomer žalobcu trval v zmysle ust. § 27 až § 31 Zákonníka práce od 10.08.2009. Žalobca bol
zamestnaný na dobu neurčitú na pozíciu „manipulačný pracovník“; pracoval v 3-zmennej
prevádzke a jeho zmenovým zástupcom (majstrom) bol A. D., priamou nadriadenou E. F. G. a
vedúcou personálneho oddelenia E. H. I.. Dňa 13.10.2023 sa na požiadavku zamestnávateľa žalobca

dostavil do kancelárie personálneho oddelenia za účelom riešenia incidentu (údajnej krádeže pracovnej
obuvi) v časti prevádzky zamestnávateľa, v ktorej žalobca nemal čo hľadať a bola mu ponúknutá na
podpis dohoda o skončení pracovného pomeru bez udania dôvodu s jednomesačným odstupným s
tým, že pracovný pomer sa mal skončiť ku dňu 31.10.2023, ktorú žalobca odmietol podpísať. Dňa
13.10.2023 (piatok) žalobca vypísal dovolenkový lístok so žiadosťou o poskytnutie dovolenky na
dobu od 16.10.2023 do 31.10.2023, t.j. po dobu 12 dní, podpísal ho a tento bez podpisov priameho

nadriadeného a personálneho oddelenia sa dňa 16.10.2023 (nasledujúci pracovný pondelok) objavil v
kancelárii E. F. G. (do ktorej je prístup len na čip a tento má len ona a A. D.). Žalobca bol v práci
naposledy dňa 13.10.2023. Dňa 17.10.2023 (v utorok) E. G. začala žalobcu hľadať a dňa 19.10.2023
telefonovala žalobcovi pani D. z personálneho oddelenia ohľadom jeho dovolenky a žalobca sa bol
informovať na personálnom oddelení dňa 20.10.2023, kde sa dozvedel od E. G. o tom, že mu nebola

schválená dovolenka. Žalobca predložil znovu na schválenie opätovne vypísaný dovolenkový lístok s
totožnými údajmi prostredníctvom iného zamestnanca dňa 19.10.2023, ktorý taktiež obsahoval iba jeho
podpis. Žalovaný následne zaslal žalobcovi písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo
dňa 19.10.2023 (absencia v práci dňa 16.10.2023), dňa 20.10.2023 (absencia v práci dňa 17.10.2023),
dňa 23.10.2023 (absencia v práci 18.10.2023), dňa 24.10.2023 (absencia v práci dňa 19.10.2023) a dňa

25.10.2023 (absencia v práci dňa 20.10.2023). Tieto upozornenia žalobca prevzal do vlastných rúk dňa
24.10.2023 (výzva s upozornením na absenciu zo 17.10.2023), dňa 25.10.2023 (výzva s upozornením
na absenciu zo 16.10.2023 a 18.10.2023) a dňa 30.10.2023 (výzva s upozornením na absenciu zo
19.10.2023 a 20.10.2023). Žalobca zaslal dňa 26.10.2023 odpoveď s tým, že nemá absencie, pretože
má riadne schválenú dovolenku A. D., s čím žalovaný písomne nesúhlasil a listom zo dňa 01.12.2023

žalovaný okamžite písomne skončil so žalobcom pracovný pomer podľa § 68 ods.1 písm. b/ Zákonníka
práce pre neospravedlnené absencie v trvaní od 16.10.2023 do 20.10.2023, ktorá bola žalobcovi riadne
doručená s tým, že žalobca sa listom zo dňa 29.01.2024 adresovaným žalovanému domáhal neplatnosti
tohto okamžitého skončenia a trval na tom, že jeho pracovný pomer trvá, a tento list žalovaný prevzal
dňa 30.01.2023.

1.4. Sporná medzi stranami bola existencia dôvodov skončenia pracovného pomeru okamžitým
zrušením, resp. to, či v období od 16.10.2023 do 20.10.2023 žalobca mal alebo nemal riadne schválenú
dovolenku.

1.5. Zo skutkových tvrdení žalobcu vyplynulo, že v piatok 13.10.2023 o 11:30 hod., požiadal p. D.,
ktorý bol jeho jediný priamy nadriadený, o čerpanie dovolenky od pondelka, t. j. 16.10.2023 do konca
mesiaca. Fyzicky vyplnil dovolenkový lístok, dal ho p. D., ten ho podpísal a odniesol do kancelárie p.
G., s tým, že na otázku, či mal schválenú dovolenku, p. D. uviedol, že urobil všetko, čo treba a že má
dovolenku schválenú. Pokiaľ by dovolenka schválená nebola, v takom prípade by mu v ten istý deň

mal jeho nadriadený povedať ústne, že dovolenka schválená nebola, čo sa ale nestalo. Preto bol na
dovolenke - myslel si, že ju schválenú má, nakoľko mu nikto nič neoznámil. Žalobca mal za to, že sa ho
chcel žalovaný zbaviť, lebo potreboval znížiť stavy zamestnancov. Tvrdil, že v minulosti sa dovolenka
schvaľovala aj spätne. Nemal k dispozícii fotografiu sporného dovolenkového lístka zo dňa 13.10.2023
s podpisom p. D., avšak argumentoval tým, že bolo u žalovaného bežným postupom, že zamestnanec

vypísal dovolenkový lístok, dal ho majstrovi a viac ho nevidel.

1.6. Za účelom zistenia, aké boli obvyklé zvyklosti u žalovaného pri požiadavke na čerpanie dovolenky
a či tieto žalobca riadne dodržal, súd prvej inštancie vypočul stranami sporu navrhnutých svedkov, a to
E. F. G., A. D., E. H. I., A. G. a D. J..

1.7. Zo svedeckej výpovede bývalého zamestnanca žalovaného A. G., ktorý u žalovaného pracoval
4 roky (do decembra 2023) ako operátor výroby, vyplynulo, že spôsob vypisovania dovolenky bol
nasledovný: ak ju potreboval, obrátil sa na majstra p. D., či si môže zobrať dovolenku a tento mu daldovolenkový lístok, svedok ho vypísal sám a potom sa opýtal, či mu bola dovolenka schválená a či môže
ostať doma. Na dovolenkovom lístku vyplnil číslo, jeho meno a priezvisko, dobu trvania dovolenky,
dátum a svoj podpis a potom takto vypísaný dovolenkový lístok vôbec nevidel a komunikoval len s

majstrom, ktorý mu ústne oznámil schválenie dovolenky. Majstra považoval za priameho nadriadeného,
lebo rozdeľoval robotu a netušil, že jeho priamou nadriadenou je pani G., pretože ho pri vzniku
pracovného pomeru o tom nikto neinformoval, a tiež ani o tom, aký je postup pri braní dovolenky. Nikdy
sa mu za trvania pracovného pomeru nestalo, aby mu dovolenka nebola schválená, toto sa nestalo ani
v prípade žalobcu. Potvrdil, že dovolenkový lístok sa vypĺňal aj spätne. Pokiaľ ide o spornú dovolenku

žalobcu, svedok uviedol, že o tom, že si žalobca berie dovolenku vedel, pretože spolu chodili autom do
práce a tiež bol pri tom, keď si žalobca dovolenku bral. Na začiatku zmeny, keď bolo rozdelenie (práce),
žalobca povedal p. D., že potrebuje dovolenku na viac dní a tento mu dal dovolenkový lístok. Ako to s
ním potom dopadlo, už svedok nevedel uviesť.

1.8. Svedok D. J. (bývalý zamestnanec žalovaného, pracoval tam 1,5 roka) uviedol, že pracoval v

rovnakej firme a jeho nadriadený sa volal B.. Svedok poznal aj žalobcu, aj p. D., pracovali spolu v jednej
prevádzke s tým, že rozdiel bol len vo veľkosti kusov, ktoré sa robili na jeho úseku a na úseku, kde bol
zamestnaný žalobca. Postup pri braní dovolenky bol jednotný. Pokiaľ si chcel vziať dovolenku, obrátil
sa na majstra a ten mu povedal, či si ju môže vziať alebo nie a následne sa vypísal dovolenkový lístok. S
dovolenkou nemal nikdy problém, lebo to vždy prebral s majstrom vopred s tým, že zamestnanci vedeli,

kedy môžu ísť na dovolenku s ohľadom na harmonogram prác (napr. ak boli na lakovni 4 zamestnanci
nemohli ísť na dovolenku 2 osoby naraz) a dovolenkový lístok si vypísal až vtedy, keď mu majster
povedal, že môže, pretože práce organizoval on a vedel, koľko tam môže mať ľudí. Dovolenkový
lístok vypísal, až keď ho mal schválený majstrom, ten ho nahral do systému a povedal, že dovolenku
má schválenú, s tým, že majster posunul dovolenkový lístok ďalej a svedok netušil, koľko podpisov

naň pribudlo potom, ako ho odovzdal majstrovi, pretože následne dovolenku čerpal bez toho, aby
dovolenkový lístok vôbec videl. Svedok uviedol, že organizačnú štruktúru firmy nikdy nevidel, pre neho
bol priamy nadriadený majster p. B., pretože do kontaktu prichádzal iba s ním a majster mal prístup do
počítačového systému, do ktorého evidoval dovolenkové lístky.

1.9. Z výpovede svedkyne E. F. G. vyplynulo, že pracovala u žalovaného ako vedúca lakovne a v
spornom období bola oprávnená schvaľovať žalobcovi dovolenku. Dovolenkové lístky podpisovala ona
a keď si zamestnanec chcel vziať dovolenku, kontaktoval jej zástupcu p. D.. Zamestnanec si vyplnil
dovolenkový lístok a odovzdal ho p. D. alebo ho priniesol do kancelárie a potom zamestnanec fyzicky
dovolenkový lístok už nevidel a o schválení/neschválení dovolenky sa zamestnanec dozvedel ústne od

p. D.. Pokiaľ ide o sporný dátum 16.10.2023, žalobca odovzdal dovolenkový lístok v piatok, jej sa dostal
na stôl až v pondelok (16.10.), kedy si ho tam našla (bez podpisu D.) a dovolenkový lístok ňou podpísaný
v pondelok nebol a to ani spätne. Dôvodom bola tá skutočnosť, že svedkyňa kontaktovala p. D., či to
žalobca mal s ním dohodnuté, ten to poprel, ani to nepodpisoval a žalobca reálne dovolenku podpísanú
nemal. Svedkyňa uviedla, že dovolenku nemal žalobca schválenú preto, lebo mu ju neschválil p. D. a

pripustila, že v spornom období dovolenkový lístok vôbec nemusel byť opatrený podpisom p. D., ale iba
jej podpisom a ak v období, keď si chcel zamestnanec brať dovolenku, ona nebola v práci (napr. šlo o
zamestnanca v nočnej zmene), zamestnanec sa mohol dozvedieť od zmenového zástupcu (majstra) a to
výlučne ústne, že si môže dovolenku vziať, ktorý bol v takomto prípade oprávnený o čerpaní dovolenky
rozhodnúť a to ústne. Ďalej potvrdila, že dovolenkové lístky jej chodia do kancelárie opatrené výlučne

podpismi zamestnanca, ktorý si dovolenku berie, bez podpisu p. D. a do jej kancelárie je prístup na čip a
okrem nej do nej má prístup p. D.. Svedkyňa uviedla, že dovolenkové lístky od žalobcu boli v spornom
období 2, jeden si našla na stole v pondelok (16.10.) a druhý prišiel s asi týždňovým odstupom do
rúk p. D.. Svedkyňa uviedla, že schválené dovolenkové lístky sa zamestnancom neodovzdávajú a na
otázku súdu, prečo žalobcovi nebola dovolenka schválená, uviedla, že s ním riešili iný problém (bolo tam

podozrenie na krádež), ponúkli žalobcovi dohodu na skončenie pracovného pomeru, ktorú nepodpísal.
Svedkyňa sa dozvedela, že žalobca nie je v práci, v pondelok a potom to riešilo personálne oddelenie.
Svedkyňa poprela, že by pred problémom s dovolenkou u žalobcu mali vo firme takýto problém s niekým
iným a má na starosti 150 zamestnancov.

1.10. Svedok A. D., zmenový zástupca žalovaného, ktorý je v pracovnom pomere od roku 2013, uviedol,
že nie je priamym nadriadeným žalobcu, jeho úlohou bolo iba rozvrhovať práce. Vypovedal, že ak
chce zamestnanec dovolenku, príde za ním, vypíše si dovolenkový lístok, ktorý opatrí výlučne svojím
podpisom a potom ho ako zmenový zástupca (ktorý dovolenkový lístok nepodpisuje) osobne zanesieE. G., alebo ho tam doručí samotný zamestnanec. O tom, či je dovolenka schválená, rozhoduje E. G..
Zamestnanec sa dozvie o schválení dovolenky ústnym oznámením od pani G., pokiaľ je táto v práci
a ak tam E. G. nie je, tak od neho. Svedok poprel, že by dňa 13.10.2023 dostal od žalobcu do ruky

vypísaný dovolenkový lístok a tvrdil, že nevedel, či žalobca odpracoval v piatok celú zmenu. V ten deň
mal rannú zmenu, v práci bol ráno, potom išiel na personálne oddelenie a spolupracovníci mu potom
oznámili, že si zobral dovolenku. Svedok poprel, že by s ním žalobca preberal, že chce dovolenku od
16.10. do 31.10.2023 na 12 dní. Tvrdil, že ho jednoducho obišiel, čo sa stalo viackrát aj v minulosti,
kedy o dovolenku žiadal priameho nadriadeného, bez toho, aby jeho o tom informoval a keď zistil že ho

v práci nemá, tak to v minulosti hlásil priamemu nadriadenému hneď, ako to zistil. Svedok vypovedal,
že on žalobcovi dovolenku na toto obdobie neschválil a prečo tak neurobila E. G., uviesť nevedel.
Svedok uviedol, že hlásil priamej nadriadenej, že nemá žalobcu na zmene, hneď v piatok a má za
to, že to už vedela. Ako sa ocitol dovolenkový lístok zo dňa 13.10.2023 opatrený podpisom žalobcu
na stole v kancelárii pani G. v pondelok dňa 16.10.2023, svedok nevedel uviesť, mal za to, že si tam
žalobcadovolenkovýlístokmoholzaniesťajsám. Svedok tvrdil,žežalobcuočakávaldňa16.10.2023na

pracovisku. Bol prekvapený, prečo tam nie je a poprel, že by mal on mal niečo spoločné so schvaľovaním
dovoleniek. Avšak pripustil že dovolenka sa u žalovaného schvaľovala zamestnancom aj spätne, vo
výnimočných prípadoch, keď sa niečo stalo, nie však jej dlhodobé spätné čerpanie. Svedok tvrdil, že
so žalobcom mal viacero podobných situácií, že žalobca iba po niekom odkázal, že do roboty nepríde,
a to bez toho, aby si vypísal dovolenkový lístok. Na otázku, prečo to neriešil, keď bol zodpovedný za

organizáciu prác a počet konkrétnych zamestnancov na pracovisku a neprítomnosť žalobcu okamžite
nehlásil, prečo bola vždy žalobcovi spätne dovolenka schválená, nevedel odpovedať.

1.11. Zo svedeckej výpovede E. H. I., vedúcej personálneho oddelenia žalovaného, vyplynulo, že u nej
končia dovolenkové lístky podpísané priamym nadriadeným. Povinnosťou zamestnanca je avizovať, že

chce požiadať o dovolenku, vopred vypísať dovolenkový lístok , ktorý odovzdá priamemu nadriadenému
a môže sa dozvedieť aj ústne, že mu dovolenka bola alebo nebola schválená. V spornom období
bola priamym nadriadeným žalobcu E. G., a nie p. D.. Na personálnom oddelení sa musí ocitnúť
dovolenkový lístok v písomnom vyhotovení, opatrený podpisom zamestnanca, nadriadeného a jedna
osoba podpíše, že to bolo nahraté do systému a tieto dokumenty sa archivujú 3 roky. Svedkyňa poprela,

že by p. D. mohol nahrať do systému dovolenkový lístok, pretože do neho nemá prístup ani on, ani
E. G.. Svedkyňa poprela, že by p. D. bol oprávnený schváliť dovolenku, pretože iba organizuje prácu
a v prípade schválenia dovoleniek je jeho názor iba poradný, dovolenku schvaľuje pani G.. Zmenový
zástupca dovolenkové lístky nepodpisuje, tento podpisuje iba E. G. - priama nadriadená. Svedkyňa
potvrdila, že je možné schváliť dovolenku zamestnancovi aj spätne. Pokiaľ ide o žalobcu, svedkyňa

vypovedala, že v utorok, t.j. 17.10.2023 pátrala po žalobcovi E. G., ktorá priniesla dovolenkový lístok
(opatrený krížikom na č.l. 104 spisu) s tým, že ona mu dovolenku neschválila a zisťovalo sa, či žalobca
nie je práceneschopný. Štandardný postup bol taký, že pokiaľ zamestnanec neprišiel do práce, pátralo
sa po ňom na 3. pracovný deň, na 4. deň sa posielajú výzvy a v prípade žalobcu tento bol kontaktovaný
pred odoslaním výzvy, že nemá podpísaný dovolenkový lístok a ona vedela o tom, že sa žalobca snažil

doručiť druhý dovolenkový lístok, ktorý už na personálne oddelenie neprišiel a po týždni im od žalobcu
bola doručená elektronická PN. Svedkyňa, pokiaľ ide o dôvod neschválenia dovolenky v prípade
žalobcu, uviedla, že dôvod nepozná, mala však vedomosť o tom, že sa predtým riešil so žalobcom
nejakýincident (krádežobuvi)namieste,kdesapohybovalžalobcaanemaltamčorobiť.Svedkyňavšak
pripustila, že sa stalo, že zamestnanec poslal na personálne oddelenie dovolenkový lístok bez podpisu

priameho nadriadeného a takéhoto zamestnanca ihneď kontaktovali, že nemá schválenú dovolenku.

1.12. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 9, § 77 veta prvá, § 68 ods.1 písm. b), § 15
a § 111 ods.1 Zákonníka práce. Po zistení, že žaloba bola podaná včas, v 2-mesačnej prekluzívnej
lehote (§ 77 veta prvá Zákonníka práce), preskúmal konanie zamestnávateľa, ktoré predchádzalo

okamžitému skončeniu pracovného pomeru podľa § 68 ods.1 písm. b) Zákonníka práce. Zistil, že
právny úkon smerujúci k ukončeniu pracovného pomeru adresovaný žalobcovi zo dňa 01.12.2023 mal
všetky formálne náležitosti a bol žalobcovi riadne doručený v písomnom vyhotovení.

1.13. Zdôraznil, že rozhodujúcou pre posúdenie dôvodnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru,

spočívajúcou v prípade žalobcu v absencii trvajúcej od 16.10.2023 do 20.10.2023, bola skutočnosť, či
žalobca v spornom období čerpal dovolenku so súhlasom zamestnávateľa, pretože podľa ustanovenia
§ 111 Zákonníka práce dobu čerpania dovolenky určuje zamestnávateľ. Poukázal na to, že v
rozpore s ustanovením § 111 Zákonníka práce nie je ani taký postup, ak zamestnanec požiada oudelenie dovolenky a jeho nadriadený (do ktorého právomoci spadá takýto úkon) mu dá na čerpanie
dovolenky súhlas, lebo v tomto súhlase možno vidieť určenie nástupu dovolenky. Súhlas na čerpanie
dovolenky môže nadriadený vedúci zamestnanec dať nielen písomne, ale aj ústne, alebo iným

spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, že bol udelený (t.j. konkludentne), nakoľko Zákonník práce
v tejto súvislosti nevymedzuje formu určenia čerpania dovolenky (písomná, elektronická). Dôležité je
preukázanie určenia čerpania dovolenky (napr. aj formou SMS komunikácie - kde zamestnanec napíše
zamestnávateľovi žiadosť o dovolenku napr. na 22. marec a vedúci zamestnanec odpovie, že súhlasí),
podpísanie dovolenkového lístka má potom už len deklaratórnu a administratívnu povahu (napr. na

účely evidovania). Zamestnávateľ by mal použiť takú formu oznámenia, aby nevznikli pochybnosti o
tom, že si splnil povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 111 ods. 5 Zákonníka práce. V prípade, že vzniknú
pochybnosti o oznámení čerpania dovolenky, je na zamestnávateľovi, aby preukázal, že určil čerpanie
dovolenky, na aký čas (dni) určil čerpanie dovolenky a či tak spravil najmenej 14 dní vopred (kedy
čerpanie dovolenky urobil). Na účely určovania dovolenky si zamestnávateľ vo vnútornom predpise
môže ustanoviť pravidlá (čas vopred, forma žiadosti, forma tlačiva a pod.). U zamestnávateľov zároveň

o dovolenku často žiada zamestnanec, ktorý si vypíše dovolenkový lístok - štandardizované tlačivo a
požiada o čerpanie dovolenky v konkrétne dni a vedúci zamestnanec mu dá na takéto čerpanie súhlas.

1.14. V posudzovanom prípade mal súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania za preukázané, že
žalovaný súhlasil s tým, aby žalobca v spornom období čerpal dovolenku. Vychádzal z toho, že takýto

súhlas s jej čerpaním mohla udeliť nielen E. G. ako priama nadriadená, ale aj A. D. - zmenový zástupca
(majster), ktorého stanovisko nebolo poradné (rozpor s výpoveďou E. H. I.), ale rozhodujúce, pretože
organizoval prácu. Samotná E. G. odmietla dovolenkový lístok žalobcu zo dňa 13.10.2023 podpísať z
dôvodov, že „to žalobca nemal dohodnuté s majstrom“, avšak z okolností bez najmenších pochybností
pre žalobcu vyplynulo, že súhlas na čerpanie dovolenky v rozsahu od 16.10.2023 do konca mesiaca

mal reálne udelený osobou na to oprávnenou.

1.15. Konštatoval zhodnosť skutkových tvrdení žalobcu a výsluchu dvoch bývalých zamestnancov A.
G. a D. J. o tom, že v súvislosti so žiadosťou o dovolenku najskôr oslovili zmenového zástupcu -
majstra (v prípade žalobcu A. D.), ktorého oboznámili s požiadavkou vziať si dovolenku a pokiaľ s tým

súhlasil, zmenový zástupca -majster priniesol dovolenkový lístok - žiadosť o poskytnutie dovolenky, ktorý
zamestnanec opatril potrebnými údajmi o svojej osobe (meno, priezvisko, osobné číslo, nákladové
stredisko, dovolenka pre dobu od - do, počet dní čerpania a vlastnoručným podpisom a potom ho
odovzdal zmenovému zástupcovi (alebo osobne na personálne oddelenie). Zamestnanec dovolenkový
lístok potom už viac nevidel a od zmenového zástupcu (majstra) dostal následne len ústnu informáciu,

že mu bola dovolenka schválená a následne ju začal čerpať. Radoví zamestnanci na lakovni nemali
vedomosť o organizačnej štruktúre vo firme, netušili, že ich priama nadriadená je E. G., ktorá podpisuje
dovolenkové lístky a za priameho nadriadeného považovali svojho zmenového zástupcu - majstra,
ktorý bol ich kontaktnou osobou na pracovisku a organizoval prácu. Žalobca a svedok D. J. vypovedali
zhodne, že zmenový zástupca (majster) nahral ich písomnú žiadosť o dovolenku do systému, čo však

poprela vedúca personálneho oddelenia E. H. I., ktorá tvrdila, že ani E. G. ani zmenový zástupca
nemalidopočítačovéhosystémuprístup.Otom,koľkoosôbeštepodpisuje(povyplnenízamestnancom)
dovolenkový lístok, zamestnanci nemali vedomosť, pretože im chýbala spätná väzba. Dovolenkový
lístok sa im naspäť nevracal a o tom, či majú alebo nemajú schválenú dovolenku dostávali iba ústnu
informáciu od zmenového zástupcu (majstra), ktorý sám dovolenkové lístky nepodpisoval. Svedkyňa

E. I. vypovedala, že jedinou oprávnenou osobou schváliť dovolenku žalobcovi je E. G., pričom pri
rozhodovaní o schválení dovolenky má zmenový zástupca (majster) len poradný hlas. Svedkyňa E. G.
toto poprela a tvrdila, že v prípade jej neprítomnosti na pracovisku oprávnenie schváliť dovolenku mal
jej zástupca A. D., a to bez toho, aby dovolenkový lístok obsahoval jej vlastnoručný podpis (ak sa to
udeje napr. v nočnej prevádzke) a dovolenkový lístok bol v takomto prípade podpísaný ňou fyzicky až

následne, kedy už zamestnanec dovolenku čerpal.
1.16. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca postupoval pri požiadavke o dovolenku v súlade so
zaužívanými firemnými zvyklosťami, ktoré boli u žalovaného bežné a tolerované. Výpoveď svedka A. D.
v konaní pred súdom mal v kontexte s výpoveďou žalobcu a svedka A. G. za nepravdivú a účelovú, a to
pokiaľ ide o jeho tvrdenia o neexistencii oprávnenia schváliť dovolenku, resp. o jej neschválení žalobcov

vôbec, lebo ho žalobca pri požiadavke o dovolenku dňa 13.10.2023 obišiel. Z výsluchu svedka A. G.,
žalobcu a A. D. vyplynulo, že dňa 13.10.2023 bol žalobca riadne na rannej zmene. Svedok A. G. potvrdil,
že žalobca už ráno povedal A. D., že potrebuje dovolenku a tento mu dal dovolenkový lístok. Poobede
v totožný deň so žalobcom personálne oddelenie riešilo skončenie jeho pracovného pomeru dohodoupre podozrenie z údajnej krádeže pracovnej obuvi s ponukou 1 mesačného odstupného s tým, že jeho
pracovný pomer sa mal skončiť 31.10.2023. Dohodu žalobca odmietol podpísať. Žalobca riadne dňa
13.10.2023 vypísal dovolenkový lístok s požiadavkou, že žiada o dovolenku od 16.10. do 31.10.2023,

v trvaní 12 dní. O tom, že dovolenkový lístok riadne odovzdal A. D., svedčí tá skutočnosť, že tento
dovolenkový lístok (ktorý vraj svedok D. nikdy nevidel a nemal ho v ruke) sa dostal dňa 16.10.2023 (v
pondelok), kedy už žalobca nebol v práci na stôl E. G., ktorý sa nachádza v miestnosti s prístupom
opatreným čipom, do ktorej okrem E. G. a zmenového zástupcu nemá nikto prístup. Na základe týchto
skutočností prvoinštančný súd dospel k záveru, že jedinou osobou, ktorá tam ten lístok mohla umiestniť,

je svedok A. D., ktorý nielenže nebol obídený, ale vedel o tom, že žalobca čerpá dovolenku a že mu na
ňu súhlas dal, aj keď to v konaní pred súdom (a pred E. G.) popieral. Tieto závery o súhlase svedka
A. D. s neprítomnosťou žalobcu na pracovisku vyvodil z jeho správania dňa 16.10.2023 (nasledujúca
pracovná zmena po 13.10.2023) a po dobu ďalších 4 nasledujúcich dní, kedy sa žalobca vôbec v práci
neukázal. Svedok bol z toho údajne „prekvapený“, avšak o skutočnosti, že mu chýba pracovník na
zmene, nikoho neinformoval i napriek svojmu tvrdeniu, že neospravedlnené absencie hlásil v minulosti

okamžite, ako to zistil. Svedok D. tvrdil, že ho pri požiadavkách o dovolenku žalobca obchádzal aj v
minulosti a napriek tomu nebolo počas konania preukázané, že by žalovaný žalobcovi dovolenku napriek
takémuto jeho údajnému postupu v minulosti odmietol schváliť, resp. by z toho vyvodzoval vo vzťahu
k žalobcovi následne akékoľvek sankcie. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že svedok D. absencie
žalobcu nenahlásil, pretože si bol vedomý toho, že žalobcovi v skutočnosti ústne schválil dovolenku, v

rozsahu a termíne jej nástupu uvedenom v dovolenkovom lístku, ako tvrdil žalobca. Ak by tomu bolo
inak, dovolenkový lístok by žalobcovi nielenže nepriniesol na vyplnenie, ale ani by ho neumiestnil do
kancelárie E. G.. Z výpovede svedkov žalobcu totiž vyplynulo, že bez predchádzajúceho prejednania
nástupu na dovolenku so zmenovým zástupcom by zamestnancom dovolenkový lístok na vyplnenie
nebol vydaný vôbec.

1.17. Poukázal na to, že zamestnávateľ následne vo vzťahu k žalobcovi nepodnikol žiadne kroky až
do 19.10.2023, kedy ho kontaktovalo telefonicky personálne oddelenie, že nemá schválenú dovolenku,
pričom E. G. dovolenkový lístok žalobcovi odmietla podpísať dňa 17.10.2023 (v utorok) spätne prioritne
nazákladetvrdenia,žejunemal„dohodnutúsozmenovýmzástupcom“a„riešilisníminýproblém.....bolo

tam podozrenie na krádež“ a na personálnom oddelení (až v utorok podľa výpovede E. I.) pátrala
po tom, kde sa žalobca nachádza a hľadal sa neexistujúci doklad o jeho práceneschopnosti. Až
následne žalobcovi začal zamestnávateľ posielať v písomnom vyhotovení (za každý deň) počnúc dňom
19.10.2023 písomné upozornenia obsahujúce tvrdenia že „bez náležitého ospravedlnenia nebol na
pracovisku“. V tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal na to, že žalobca mal ku dňu 13.10.2023

podľa výplatnej pásky za 10/2023 ešte 26 dní nevyčerpanej dovolenky a žalovaný mal v pláne podľa
dohody o skončení pracovného pomeru, ktorú žalobcovi ponúkol na podpis dňa 13.10.2023, ukončiť
s ním pracovný pomer k 31.10.2023, teda nevyčerpanú dovolenku by mu musel preplatiť.

1.18. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný postupoval v prípade žalobcu v rozpore so

zaužívanými firemnými zvyklosťami (výpoveď E. H. I.), pretože ak v prípade, že zamestnancovi nebola
schválená dovolenka, mal byť zamestnanec konajúci v domnienke, že má schválenú dovolenku,
kontaktovaný okamžite, u žalobcu sa takýmto spôsobom nepostupovalo, ale čakalo sa s týmto úkonom
4 dni. Až dňa 19.10.2023 žalovaný informoval žalobcu o tom, že nemá schválenú dovolenku,
na čo žalobca reagoval opätovným zaslaním nového dovolenkového lístka s totožnými údajmi ako

z 13.10.2023, pretože netušil že A. D. odvolal jeho predchádzajúci ústny súhlas s čerpaním jeho
dovolenky. Toto však nemôže byť na ťarchu zamestnanca, ktorý konal v dobrej viere, s ohľadom
na všetky okolnosti a predchádzajúce bezproblémové čerpanie dovolenky na základe totožného a
zaužívaného firemného postupu, že mal ústny súhlas s čerpaním dovolenky v rozsahu uvedenom
v dovolenkovom lístku zo dňa 13.10.2023, a to oprávnenou osobou takýto súhlas udeliť, ktorým

bol nepochybne aj zmenový zástupca. Prvoinštančný súd preto dospel k záveru, že žalobca v
spornom období neporušil žiadnym spôsobom pracovnú disciplínu, lebo čerpal dovolenku so súhlasom
zamestnávateľa, napriek absencii podpisu E. G. na jeho dovolenkovom lístku a okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 01.12.2023 označil za neplatné a zároveň určil, že jeho pracovný pomer
u žalovaného trvá.

1.19. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva v rozsahu 100 % protižalovanému ako strane sporu, ktorý vo veci úspech nemal s tým, že o výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2.1. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b), d), f) a h) CSP. Poukázal predovšetkým na to, že žalobcu v konaní o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania, že mal riadne
schválenú dovolenku v období od 16.10.2023 do 20.10.2023 zo strany zamestnávateľa. Túto podstatnú
skutočnosť však žalobca nepreukázal, a teda dôkazné bremeno neuniesol. Napadnutý rozsudok tak

predstavuje nezákonné a nesprávne rozhodnutie, ktoré si vyžaduje zmenu (prípadne zrušenie) zo strany
odvolacieho súdu.

2.2. Žalovaný uviedol, že v konaní pritom nebolo sporné a bolo preukázané, že priamou nadriadenou
žalobcu bola pani E. F. G. (vedúca lakovne, t.j. pracoviska, na ktorom pracoval žalobca), že tá súhlas
s dovolenkou žalobcu v spornom období žalobcovi neudelila (ani ústne ani písomne), že zmenovým

zástupcom (majstrom) bol pán A. D. a že vedúcou personálneho oddelenia bola pani E. H. I.. Napriek
vyššie uvedenému, prvoinštančný súd na základe výpovedí svedkov A. G. a D. J. dospel k záveru, že
v posudzovanom prípade žalovaný súhlasil s tým, aby žalobca v spornom období čerpal dovolenku a že
takýto súhlas s jej čerpaním mohla udeliť nielen E. G. ako priama nadriadená, ale aj A. D. - zmenový
zástupca (majster), ktorého stanovisko nebolo poradné (rozpor s výpoveďou E. H. I.), ale rozhodujúce,

pretože organizoval prácu.

2.3. Žalobca označil záver súdu prvej inštancie o údajnej kompetencii zmenového zástupcu schvaľovať
dovolenku za nesprávny, nakoľko je v priamom rozpore:
- s pracovnou zmluvou žalobcu (bola predložená do konania žalobcom), lebo v zmysle čl. 5.5

pracovnej zmluvy platí, že: „čerpanie dovoleniek určí zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom.
Zamestnanec si prispôsobí čerpanie dovolenky vždy po dohode so zamestnávateľom“.
- s pracovným poriadkom žalovaného (predloženým do konania žalovaným ako dôkaz č. 2 spolu s
oboznámením sa s pracovným poriadkom na školení BOZP dňa 13.05.2022 ako dôkaz č. 3), keď
v zmysle čl. 6.1 Pracovného poriadku je stanovené, že (dôraz zvýraznený v samotnom Pracovnom

poriadku): „čerpanie DOVOLENKY A NÁHRADNÉHO VOĽNA určuje zamestnávateľ po prerokovaní so
zamestnancom. Zamestnanec je povinný si ich čerpanie dohodnúť: - so svojim nadriadeným - primerane
vopred - písomne formou na to určeného formulára“.
- s dovolenkovými lístkami p. B. z rokov 2022 a 2023 (predloženými do konania žalovaným ako dôkaz
č. 4 a 5), z ktorých vyplýva, že žalobcovi bol známy vnútorným predpisom žalovaného riadne stanovený

postup čerpania a schvaľovania dovoleniek;
- s Protokolom z inšpekcie práce č. ITN-3-47-2.3/P-E24, A25-24, ktorá (inšpekcia) sa v súvislosti s
ukončením pracovného pomeru žalobcu uskutočnila u žalovaného v období od 16.01.-29.02.2024, a
pri ktorej Inšpektorát práce Trenčín nezistil zo strany žalovaného v súvislosti s platnosťou okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobcu žiadne pochybenia (dôkaz preložený žalovaným do konania dňa

17.06.2024);
- s výplatnou páskou za mesiac 10/2023 (predloženou do konania samotným žalobcom ako dôkaz
k žalobe, z ktorej vyplýva, že žalobcovi boli vedené zo strany zamestnávateľa v spornom období
neospravedlnené absencie – rozpor s odôvodnením súdu)
- s výpoveďou svedka p. A. D., ktorý vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 28.10.2024 konzistentne

trval na tom, že žalobca ho o dovolenku dňa 13.10.2023 nežiadal (ani ústne ani písomne);
- s výpoveďou pani E. H. I., ktorá uviedla, že dovolenku schvaľuje priamy nadriadený žalobcu (pani E.
F. G.) a stanovisko zmenového zástupcu je len poradné; - výpoveďou pani E. F. G., ktorá konzistentne
vypovedala, že dovolenku žalobcovi neschválila.
- s výpoveďou svedka žalobcu, pána D. J., z ktorej vyplynulo, že vedel, že na to, aby mohol ísť na

dovolenku, musel počkať, až mu dovolenka bude schválená. Tento svedok však nevypovedal, že mu
dovolenkuschvaľovalsamotnýmajster.SvedokD.J.vypovedal,žemajstermuoznámil,čimádovolenku
schválenú a následne si vypísal dovolenkový lístok. Uvedené je pritom v súlade s výpoveďou pani E. I.
(vedúcej personálneho oddelenia), ktorá uviedla, že predbežné stanovisko k dovolenkám dáva zmenový
zástupca, ktorého stanovisko je len poradné.

2.4. Žalovaný ďalej uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobca mal dňa 13.10.2023 rannú zmenu
a že dňa 13.10.2023 bola prítomná v práci priama nadriadená žalobcu, pani E. F. G., s ktorou mal
žalobca dňa 13.10.2023 osobné stretnutie. Ak mal žalobca dlhodobý zámer čerpať dovolenku, ako tvrdilv žalobe, nič mu nebránilo a bolo v jeho najlepšom záujme, aby si nechal schváliť dovolenku primerane
vopred, ako to robil v súlade s Pracovným poriadkom žalovaného počas celého trvania jeho pracovného
pomeruužalovanéhoaždodňa13.10.2023,eventuálne priamonaosobnomstretnutísosvojoupriamou

nadriadenou dňa 13.10.2023. Žalobca však ani jedným z vyššie uvedených postupov nepostupoval a
súd nezisťoval v rámci zistenia skutočného stavu, prečo tak žalobca nepostupoval. Vzhľadom na to, že
vyššie uvedené skutočnosti súd nezisťoval, v odôvodnení rozsudku sa s nimi vôbec nevysporiadal.

2.5. Žalovaný nepoprel, že v praxi je bežné - obzvlášť u zamestnávateľov vo výrobe, že prvým kontaktom

zamestnancovjemajster.AkovyplynulozosvedeckejvýpovedepaniE.G.,tátomalanastarostivlakovni
150 zamestnancov, pričom títo pracovali v 3-zmennej prevádzke. Majster, keďže organizuje
prácu, môže predbežne vyhodnotiť, či mu zamestnanec bude, alebo nebude chýbať na jeho zmene.
Avšak samotná skutočnosť, že majster ako prvý kontakt oznámi zamestnancovi, či zamestnancovi jeho
nadriadený zamestnanec schváli dovolenku, v žiadnom prípade neznamená, že majster je priamym
nadriadeným zamestnanca, alebo že má akékoľvek schvaľovacie oprávnenie. Žalovaný v tomto smere

predložil ako dôkaz interné predpisy žalovaného, ktoré jednoznačne preukazujú, že túto právomoc
pán D. nemal. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s tým, že všetci svedkovia žalobcu (okrem
žalobcu dňa 13.10.2023) platné predpisy a zaužívané postupy žalovaného dodržiavali a vyvodil ničím
nepodloženýzáveroprávomocischvaľovaťdovolenkuzostranyzmenovéhozástupcunajmänazáklade
skutočnosti, že zmenový zástupca (majster) „rozdeľuje prácu“.

2.6. Podľa žalovaného súd prvej inštancie tiež dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam súdu ohľadne
odovzdania dovolenkového lístku žalobcovi zo strany zmenového zástupcu (p. Ďaďa), pretože aj
svedecké výpovede svedkov žalobcu, pána A. G. a žalobcu sa rozchádzali minimálne v tom, že podľa A.
G.pánD.žalobcoviodovzdalprázdnydovolenkovýlístokapodľažalobcuhovyplnilsamotnýpánD..Súd

prvejinštanciesavšaksvyššieuvedenýmrozporomvodôvodnenírozsudkuvôbecnevysporiadal,alena
základe skutočnosti, že pán D. údajne odovzdal prázdny dovolenkový lístok, vyvodil záver o minimálne
konkludentnom súhlase pána D. s čerpaním dovolenky zo strany žalobcu a výpoveď pána A. D., ktorý v
konaní konzistentne tvrdil, že nemal kompetenciu schváliť dovolenku a že ju žalobcovi neschválil (a že
ho žalobca s dovolenkou obišiel, preto logicky mu ani prázdny dovolenkový lístok dať nemohol a nedal),

vyhodnotil ako nepravdivú a účelovú v kontraste s výpoveďou svedka žalobcu, A. G., ktorý tvrdil, že bol
údajne prítomný, keď si žalobca od pána D. dovolenku žiadal. Napriek tomu, že vo svedeckej výpovedi
pána G. nikde nezaznelo a ani z nej nevyplýva, že by pán G. videl alebo počul, že pán D. žalobcovi
dovolenku schválil, prvoinštančný súd v rozpore s vykonaným dokazovaním ustálil ako preukázaný
skutkový stav, že pán D. dovolenku žalobcovi ústne schválil.

2.7. Žalovaný podotkol, že ak by aj nastala skutočnosť, že pán D. prázdny dovolenkový lístok žalobcovi
odovzdal (čo žalovaný popiera), z výpovedí oboch svedkov žalobcu, t.j. aj pána A. G., aj pána D.
J. jednoznačne vyplynulo, že vždy je potrebné čakať, až bude zamestnancovi dovolenka minimálne
ústne odsúhlasená. Ani jeden z týchto svedkov dovolenku nečerpal bez toho, aby mal dovolenku

vopred ústne odsúhlasenú. Zaužívanou praxou zamestnávateľa preto nebolo čerpať dovolenku bez jej
vopred odsúhlasenia zo strany zamestnávateľa. V konaní však žalobca nepreukázal, že mal súhlas s
dovolenkou vopred udelený.

2.8. K nesprávnym skutkovým zisteniam súd prvej inštancie dospel aj ohľadne možnosti prístupu

zamestnancov do kancelárie priamej nadriadenej žalobcu a domnelého doručenia dovolenkového
lístka žalobcu priamej nadriadenej žalobcu p. G. zo strany zmenového zástupcu p. Ďaďa, pretože podľa
názoru žalovaného tieto hypotézy nevyplývajú z vykonaného dokazovania, a teda sa nezakladajú na
skutkovom stave zistenom na základe vykonaných dôkazov. Z dokazovania vôbec nevyplynulo, že
prístup do kancelárie pani G., ktorá si na stole dňa 16.10.2023 (v pondelok) našla dovolenkový lístok

žalobcu, mal okrem nej len pán D.. Pani E. F. G. vypovedala len, že pán D. do jej kancelárie prístup
má. Uvedené však automaticky neznamená, že prístup mali výlučne len tieto dve osoby. Prístup do tejto
kancelárie mal v danom čase vyše 100 ľudí, pričom táto kancelárie sa nachádza v lakovni a okrem
pani G. sú v tejto kancelárii prítomné aj štyri referentky. Je bežné a stáva sa to aj 30x za deň, že do
kancelárie niekto zaklope a poprosí referentku, aby položila dokumenty na stôl pani E. G., pokiaľ sa táto

momentálne v kancelárii nenachádza. Vzhľadom na to, že žalobca mal dňa 13.10.2023 rannú zmenu
a v ten istý deň, t.j. 13.10.2023 odišiel z práce podľa dochádzkového systému na konci tejto zmeny o
13:50 hod., mal dostatok času poprosiť jednu z prítomných referentiek, aby dala na stôl pani G. jeho
dovolenkový lístok. Uvedené je v súlade s výpoveďou pani I., ktorá na otázku súdu, ako sa mohol objaviťdňa 16.10.2023 na stole pani G. dovolenkový lístok žalobcu, uviedla, že asi niekoho poprosil, aby ho
tam dal. Súd prvej inštancie sa v tomto smere s výpoveďou pani I. riadne nevysporiadal a na základe
tejto nesprávnej hypotézy (nesprávnej interpretácie výpovede pani E. G. zo strany súdu) vydedukoval,

že jedinou osobou, ktorá mohla dať dovolenkový lístok na stôl pani G., bol zmenový zástupca, pán D..

2.9. Následne, keď už mal súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotené, že pán D. dal na stôl pani G.
dovolenkový lístok žalobcu, vyvodil ďalší nesprávny záver, že pán D. musel o dovolenke žalobcu vedieť
a túto mu ústne schválil. Svedok G. však vo svojej výpovedi uviedol len to, že bol údajne prítomný pri

tom, ako pán D. ráno 13.10.2023 dáva žalobcovi prázdny dovolenkový lístok a „ako to s ním dopadlo,
už svedok nevedel uviesť.“ Okrem toho, prvoinštančný súd si záver o tom, že žalobca mal dovolenku
ústne schválenú pánom D., ustálil predčasne, a to na pojednávaní dňa 28.10.2023. Svedčí o tom fakt, že
v rozpore s § 202 ods. 2 CSP oznámil pred výsluchom pána D. skutočnosti, ktoré sa mali zistiť až z jeho
výpovede. Keďže výpoveď pána D., ktorý v konaní konzistentne tvrdil, že dňa 13.10.2023 ho žalobca o
dovolenku nežiadal, že túto dovolenku mu neschválil a že dozvedel sa o nej až od spolupracovníkov po

tom, čo žalobca absolvoval stretnutie na personálnom oddelení so svojou priamou nadriadenou pani G.,
„nezapadala“ súdu do ním predčasne vyhodnoteného skutkového stavu, súd v odôvodnení rozsudku
bez ďalšieho konštatoval, že výpoveď pána D. považuje za účelovú a nepravdivú.

2.10. Žalovaný zdôraznil, že v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov platí, že dôkazné

bremeno tvrdenia (o tom, že žalobcovi bol daný súhlas, či už písomný alebo ústny, s čerpaním
dovolenky) nesie žalobca. Pokiaľ žalovaný (zamestnávateľ) tvrdí opak (v konaní všetci traja svedkovia
žalovaného zhodne potvrdili, že žalobcovi nebol daný ani ústny ani písomný súhlas s dovolenkou),
dôkazné bremeno sa opäť presúva na žalobcu, t.j. je na žalobcovi, aby preukázal, že v jeho konkrétnom
prípade mu bol súhlas na čerpanie dovolenky daný. V konaní však žalobca vyššie dôkazné bremeno

neuniesol, pretože skutočnosť, že mu bol daný ústny súhlas s čerpaním dovolenky na sporné obdobie,
zostala v rovine ničím nepodloženého tvrdenia z jeho strany. Toto tvrdenie pritom nebolo preukázané
svedeckou výpoveďou svedka žalobcu A. G. ani druhého svedka žalobcu pána D. J.. Iných svedkov,
ktorí by toto tvrdenie žalobcu potvrdili, žalobca nenavrhol. V odpovedi zamestnanca (žalobcu) zo dňa
26.10.2023 na Písomné upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť

žalobca skončenia pracovného pomeru zo dňa 23.10.2023 síce žalobca uviedol, že má údajne odfotený
dovolenkový lístok podpísaný jeho zmenovým zástupcom, pánom A. D., avšak žiadny takýto lístok do
konania žalobca nepredložil. Od tohto tvrdenia upustil žalobca aj v samotnej žalobe, kde toto tvrdenie
už neuvádzal. Aj na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie založil záver o údajnom
ústnom schválení dovolenky zo strany zmenového zástupcu na základe skutočnosti, ktoré nevyplývali

z vykonaných dôkazov a na základe skutkového stavu, ktorý si súd sám dotvoril.

2.11. Za nesprávne, bez opory vo vykonanom dokazovaní, označil žalovaný aj konštatovanie
prvoinštančného súdu o tom, že svedok A. D. absencie žalobcu nenahlásil (absenciu hlásil už v piatok,
nakoľko mal za to, že žalobca sa po stretnutí na personálnom s pani F. G. už na pracovisko nevrátil), že

svedok D. dovolenkový lístok žalobcovi priniesol na vyplnenie (ide o tvrdenie A. G., ktorá je v rozpore s
tvrdením A. D.) a že dovolenkový lístok žalobcu umiestnil do kancelárie E. G. (uvedené nebolo v konaní
preukázané a táto dedukcia súdu je v rozpore s tvrdením E. I.).

2.12. Ďalej namietol zistenia prvoinštančného súdu o tom, že žalovaný postupoval v prípade žalobcu v

rozpore so zaužívanými firemnými zvyklosťami, pretože až dňa 19.10.2023 informoval žalobcu o tom,
že nemá schválenú dovolenku, na čo žalobca reagoval opätovným zaslaním nového dovolenkového
lístka s totožnými údajmi ako z 13.10.2023, pretože netušil, že A. D. odvolal jeho predchádzajúci ústny
súhlas s čerpaním jeho dovolenky, čo bolo podkladom pre záver, že žalobca v spornom období neporušil
žiadnym spôsobom pracovnú disciplínu, lebo čerpal dovolenku so súhlasom zamestnávateľa, napriek

absencii podpisu E. G. na jeho dovolenkovom lístku, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo
dňa 01.12.2023 je neplatné a že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá. Žalovaný zdôraznil, že
žalobcovi súhlas s čerpaním dovolenky nebol nikdy daný (neexistoval), preto pán D. žiadny súhlas ani
odvolať nemohol. Žalovaný preto logicky postupoval v súlade so zaužívanými internými zvyklosťami,
ktoré sú totožné ako zákonná úprava (Zákonník práce), podľa ktorej zamestnanec môže ospravedlniť

absenciu do troch dní. Nie je pravdivá ani skutočnosť, že žalobcu nikto nezháňal. Žalobcu zháňal nielen
pán D., ale aj pani G. (predtým, ako ho oficiálne kontaktovala pani D. z personálneho oddelenia).
Táto skutočnosť vyplynula aj zo svedeckých výpovedí týchto svedkov, avšak prvoinštančný súd na ňu
neprihliadol. V odôvodnení rozsudku sa vôbec nevysporiadal s tým, na základe akej skutočnosti dospelk záveru, že pán D. dňa 13.10.2023 ústne žalobcovi schválil dovolenku, napriek tomu, že táto skutočnosť
nebola preukázaná zo žiadnej svedeckej výpovede (pán D., pani G. a pani I. tvrdili opak a pán G. túto
skutočnosť nedosvedčil).

2.13. Súd prvej inštancie v konaní vôbec neskúmal, prečo, ak mal žalobca dlhodobý zámer zobrať si
dovolenku na 12 dní, a to od 16.10.2023 (pondelok), bol dovolenkový lístok datovaný dňa 13.10.2023
(piatok). Vzhľadom na to, že dostatočne nezistil skutkový stav, nesprávne právne posúdil dôvody,
na ktorých je založené okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu. Navyše, súd prvej inštancie

kládol pri výsluchu svedkom žalovaného namiesto otázok, ktoré sa týkali konkrétnych okolností sporu,
hypotetické otázky, ktoré neboli pre posúdenie sporu vôbec relevantné. Odignoroval ďalej tú skutočnosť,
že žalobca mal rannú zmenu, ten istý deň mal osobné stretnutie s priamou nadriadenou a napriek tejto
skutočnosti si dovolenku nežiadal od priamej nadriadenej, ale dovolenkovým lístkom, ktorý si priama
nadriadená našla na stole dňa 16.10.2023 (v pondelok). Vôbec neskúmal, prečo žalobca nepožiadal o
dovolenkudňa13.10.2023priamosvojunadriadenúpaniG.,keďsňoumaltotožnýdeňosobnéstretnutie

a bolo v jeho najlepšom záujme, aby mal dovolenku schválenú.

2.14. Žalovaný zotrval na tom, že pracovný pomer so žalobcom bol ukončený platne, keďže
jediným a opodstatneným dôvodom pre skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného bola
neospravedlnená absencia žalobcu v práci od 16.10.2023 až do 20.10.2023, t.j. v trvaní piatich

pracovných zmien, čím závažne porušil pracovnú disciplínu. Tvrdenie žalobcu v žalobe o poklese výroby
u žalovaného v konaní preukázané nebolo a rovnako nebolo preukázané ani to, že dňa 13.10.2023 bol
žalobca pozvaný na personálne oddelenie, kde mu predložili Dohodu o skončení pracovného pomeru
bez udania dôvodu s odstupným vo výške jedného mesiaca, s ktorou žalovaný nesúhlasil a odmietol
ju podpísať. U žalovaného nedošlo k poklesu výroby, stále funguje 3-zmenná prevádzka, nedošlo ani

k hromadnému prepúšťaniu. Žalovaný zdôraznil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu
nemalo žiaden súvis so skutočnosťou, že žalobca odmietol uzatvoriť dohodu o skončení pracovného
pomeru. Skutočnosť, že žalobca dohodu neuzavrel, žalovaný rešpektoval. Jediným dôvodom, prečo
žalovaný skončil so žalobcom pracovný pomer okamžite, je následné konanie žalobcu, ktorý spočívalo
v 5-dňovej reťazovej neospravedlnenej absencii v práci.

2.15. Žalovaný zotrval na tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 01.12.2023 spĺňa
všetky formálne a materiálne náležitosti podľa § 68 ods. 1 písm. b) a súvisiacich ustanovení zákona
č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších právnych predpisov. Neospravedlnená absencia
zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného

pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Týždňovú absenciu žalobcu v práci bez zákonného dôvodu možno považovať za závažné porušenie
pracovnej disciplíny, keďže výkon práce patrí k základným povinnostiam zamestnanca v zmysle § 81 a
§ 47 Zákonníka práce. Aj v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov, napríklad v zmysle rozsudku
sp. zn. 3Cdo/12/2008 zo dňa 31.03.2008 bolo ako závažné porušenie pracovnej disciplíny vyhodnotená

neospravedlnená absencia (nenastúpenie do práce po skončení čerpania riadnej dovolenky v období
15 od 01.01.2006 do 13.01.2006), alebo v rozsudku sp. zn. 4Cdo/203/2007 zo dňa 21.05.2008 bolo ako
závažné porušenie pracovnej disciplíny vyhodnotená neospravedlnená absencia v práci v období od
01.10.2002 do 14.10.2002. V danom prípade vznikla žalovanému ujma, nakoľko musel iným spôsobom
personálne zabezpečiť pracovné zmeny.

2.16. Žalovaný ďalej namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces, a to postupom súdu
prvej inštancie, ktorý pripustil výsluch vopred neohláseného svedka žalobcu – údajného bývalého
zamestnanca žalovaného, pána D. J., v dôsledku čoho odňal žalovanému právo na prípravu na výsluch
tohto svedka v primeranej lehote, odňal žalovanému právo na preverenie dôveryhodnosti svedka ako

aj relevantnosti jeho svedeckej výpovede vo vzťahu k podstatným a rozhodujúcich skutočnostiam, čím
zároveň žalovaného v konaní znevýhodnil. Výpoveď svedka, pána J., pripustil súd na návrh žalobcu iba
na základe neovereného tvrdenia žalobcu, že „bol tiež zamestnancom žalovaného a môže vypovedať
na sporné skutočnosti“ (viď. strana 2 Zápisnice o pojednávaní z 28.10.2024).

2.17. Vyššie uvedené sa však nezakladá na pravde, lebo pán D. J. nebol bývalým zamestnancom
žalovaného. Pán J. bol počas obdobia v trvaní cca. 1,5 roka ako zamestnanec agentúry dočasne
pridelený k žalovanému a z dôvodu nespokojnosti žalovaného s jeho prácou došlo k ukončeniu
jeho dočasného pridelenia u žalovaného. Táto skutočnosť mohla mať vplyv na zaujatosť svedeckejvýpovedetohtosvedkavočižalovanému.ZvýpovedesvedkapánaJ.ďalejvyplynulo,žejehozmenovým
zástupcom počas doby, v ktorej pôsobil u žalovaného, nebol pán D., ale pán B. (iný majster). Svedecká
výpoveď tohto svedka preto nebola relevantná k podstatným okolnostiam prípadu, ktoré boli v konaní

sporné. Vzhľadom na to, že svedok D. J. vypovedal v poradí ako posledný svedok pred ukončením
dokazovania, žalovaný nemal možnosť jeho tvrdenia vo výpovedi náležite overiť. Z výpovede svedka
pána J. sa súd (a žalovaný) prekvapivo dozvedel, že údajne „majster mal prístup do PC, do ktorého
evidoval dovolenkové lístky.“ Toto tvrdenie sa však nezakladá na pravde. Ani zmenový zástupca,
dokonca ani priama nadriadená nemá prístup do dovolenkového systému žalovaného. Uvedené

potvrdila vedúca personálneho oddelenia pani I.. Tento prístup má personálne oddelenie, ktoré nahráva
dovolenky do systému. Žiadny zmenový zástupca (majster) teda nemohol nahrať dovolenky do systému
zamestnávateľa. Vzhľadom na to, že žalobca a svedok D. J. vypovedali v tejto otázke zhodne, hoci ide o
zrejme nepravdivé tvrdenie, žalovaný má dôvodné podozrenie, že výpoveď oboch osôb je v tejto otázke
účelová, a teda nie dôveryhodná.

2.18. Vyššie uvedené tvrdenie žalobcu a svedka D. J. o tom, že majster údajne nahráva dovolenky do
počítača, tak mohlo súd prvej inštancie ovplyvniť pri posudzovaní kompetencií zmenového zástupcu,
na základe čoho si súd vytvoril nesprávny záver, že stanovisko zmenového zástupcu pri schvaľovaní
dovolenky je rozhodujúce. Žalovaný dal zároveň do pozornosti odvolacieho súdu, že nakoľko súd
považoval svedka žalobcu - pána D. J. za bývalého a nezaujatého zamestnanca žalovaného, čo

žalovaný rozporuje, existuje dôvodný predpoklad, že uvedené mohlo ovplyvniť súd aj v tom, že
ďalej nepovažoval za potrebné vyhovieť návrhu žalovaného na výsluch svedkov iných radových
zamestnancov žalovaného, ktorých má žalovaný aktuálne v stave. Vzhľadom na odôvodnenie rozsudku
je však evidentné, že po ukončení dokazovania zo strany súdu na pojednávaní dňa 28.10.2024
pretrvávali rozpory v kľúčových skutkových otázkach.

2.19. Žalovaný tiež súdu prvej inštancie vytýkal tendenčné hodnotenie predložených dôkazov, keď súd
si sám upravil výpoveď svedkyne žalovaného, pani F. G. tak, aby zapadla do vopred vykonštruovaného
záveru súdu, že jedinou osobou, ktorá mohla dať dovolenkový lístok na jej stôl, je pán A. D.. Pani E. F. G.
však neuviedla, že len ona a pán D. majú prístup do jej kancelárie. V konaní teda nebolo preukázané, že

prístup do jej kancelárie v lakovni má len ona a pán D.. Zároveň sa prvoinštančný súd v odôvodnení
rozsudku vôbec nevysporiadal s tým, že bremeno tvrdenia znáša žalobca a žiadny zo svedkov žalobcu
nepotvrdil, že by videl alebo počul, ako pán D. dovolenku žalobcovi dňa 13.10.2023 ústne schválil. Preto
žalovaný považoval vyhodnotenie súdu o kľúčových skutkových otázkach za tendenčné.

2.20. K porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces došlo aj kladením neprípustných otázok
na svedkov zo strany súdu prvej inštancie, a to v rozpore s ustanovením § 202 ods. 2 CSP, keď
prvoinštančný súd kládol svedkovi žalovanému – pánovi D. na pojednávaní dňa 28.10.2024 otázky
nesúvisiace s predmetom konania a otázky, ktoré obsahovali skutočnosti, ktoré sa majú zistiť až z jeho
výpovede. Súd pred výsluchom svedka žalovaného, pána A. D., tomuto svedkovi oznámil, čo má za

preukázané výpoveďou pána A. G. a vôbec ho s touto výpoveďou nekonfrontoval. Žalovaný má za to, že
vyššie uvedeným konaním súdu došlo k závažnému procesnému pochybeniu, v dôsledku ktorého súd
prvej inštancie zmaril objasnenie skutočného stavu. Aj toto procesné pochybenie predstavuje dôvod, pre
ktorý by mal odvolací súd napádaný rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

2.21. Súd prvej inštancie porušil podľa názoru žalovaného jeho právo na spravodlivý proces aj
svojím postupom pri ukončení dokazovania v spore, keď dňa 28.10.2024 ukončil dokazovanie napriek
zjavne pretrvávajúcej existencii rozporov vo svedeckých výpovediach svedkov žalobcu a žalovaného
v kľúčových skutkových otázkach prípadu, a to, či bola alebo nebola žalobcovi schválená dovolenka
dňa 13.10.2023 v ním požadovanom období od 16.10.2023 do 31.10.2023 a kto mal oprávnenie

mu ju schváliť, pričom z dôvodu nehospodárnosti konania odmietol návrh žalovaného na ďalšie
dokazovanie formou vypočutia súčasných zamestnancov žalovaného na úkor spoľahlivo a správne
zisteného skutkového stavu.

2.22. Žalovaný tiež v dôsledku viacerých pochybení súdu a zjavnej favorizácie žalobcu konštatoval,

že súd prvej inštancie sa v okolnostiach prípadu nejavil a nesprával ako nestranný súd, nakoľko
žalovanému nevytvoril rovnocenné príležitosti na uplatnenie práv, ktoré mu priznáva právny poriadok,
čím žalobcu voči žalovanému v konaní znevýhodnil. Aj keď spor vo veci samej sa týka žaloby bývalého
zamestnanca ako slabšej strany, je však potrebné dať do pozornosti, že v konaní bol však žalobca riadnezastúpený advokátom. Zásahy súdu v sporoch slabšej strany však možno vykonávať len v medziach
Ústavy SR, zákonov a právnych princípov, na ktorých stojí právny poriadok Slovenskej republiky. Zásahy
všeobecných súdov v konaniach v sporoch so slabšou stranou však rozhodne nemôžu byť vykonávané

na úkor spoľahlivo zisteného a odôvodneného skutkového stavu ani porušením zásady rovnosti zbraní.
Práve to sa stalo v okolnostiach prípadu. Súd nemôže upustiť od vykonania dôkazov navrhnutých
jednou stranou konania v záujme rýchlosti rozhodovania o predloženom spore. Uvedené platí o to viac v
prípade, keď na pojednávaní neboli odstránené rozpory v kľúčových skutkových otázkach, ktoré sú pre
určujúci rozsudok rozhodujúce. Aj z tohto dôvodu nemohol prvoinštančný súd náležite posúdiť viaceré

rozhodujúce skutočnosti potrebné pre správne rozhodnutie vo veci samej.

2.23. K zásahu do práva žalovaného na spravodlivý proces došlo aj nedostatočným odôvodnením
napadnutého rozsudku. Podľa žalovaného spočíva absencia náležitého a presvedčivého odôvodnenia
rozhodnutia v tom, že prvoinštančný súd vychádzal z reťaze nesprávnych skutkových hypotéz a
dedukcií, ktoré nemali oporu vo vykonaných dôkazoch, v rozpore s dôkazmi považoval za nesporné

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplývali a/alebo skutkový stav si sám dotvoril a nekriticky
uprednostnil svedecké výpovede svedkov žalobcu, bez toho aby boli dodržané procesné postupy
podľa CSP a aby sa riadne vysporiadal s protitvrdeniami svedkov žalovaného. U viacerých sporných
skutočností sa súd prvej inštancie bezdôvodne priklonil na stranu tvrdení žalobcu, pričom konkurujúce
tvrdenia a dôkazy žalovaného vôbec nezohľadnil, resp. tieto považoval za účelové a nepravdivé. Týmto

postupom dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré kvalifikujú rozsudok ako
nezákonný a nesprávny.

2.24. Ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevysvetlil, prečo odpoveď
žalobcu, že pracovný pomer sa mal skončiť podľa návrhu dohody k 31.10.2023, považoval za podstatnú.

V závere odôvodnenia rozsudku považoval za potrebné poukázať na to, že žalobca mal podľa výplatnej
pásky za 10/2023 celkove 26 dní nevyčerpanej dovolenky a v prípade skončenia pracovného pomeru
dohodou k 31.10.2023 by mu túto dovolenku musel preplatiť. K vyššie uvedenému žalovaný uviedol,
že konkrétny dátum skončenia pracovného pomeru na základe dohody o skončení pracovného pomeru
je výlučne vecou dohody strán. Hoci v tomto prípade nejde o podstatné a rozhodujúce skutočnosti,

prvoinštančný súd bol iného názoru. Pochybil preto, ak svoje úvahy v odôvodnení rozhodnutia náležite
neobjasnil.

2.25. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené odvolacie námietky a tvrdenia žalovaný navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zmenil a žalobu zamietol a aby žalovanému proti žalobcovi

priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, alebo aby napadnutý rozsudok
zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

4. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vo výroku vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a
nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

5. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 pod písm. b), d), f) a h) CSP,
keď namietal porušenie práva na spravodlivý proces, existenciu inej vady, nevykonanie navrhovaných
dôkazov, dotváranie skutkového stavu a nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej
inštancie založil svoje rozhodnutie.

6. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

Ide napríklad o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní.7. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy iba za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady

nesprávne realizovanej manudukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
a podobne ) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného
orgánu.

8. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 365 ods. 1 písmeno f) CSP spočíva v
nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom
čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi
prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov
účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení
dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

9. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.

10. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo

rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP, pričom existenciu takejto vady žalovaný ani netvrdil.

11. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu napadnutý rozsudok z hľadiska jeho

správnosti v kontexte odvolacích námietok produkovaných žalovaným a vyhodnotením rozhodujúcich
skutočností dospel k záveru, že nie sú dôvodné.

12. V posudzovanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru daného mu žalovaným dňa 01.12.2023 a určenia, že jeho pracovný

pomer u žalovaného naďalej trvá, odmietajúc tvrdenia žalovaného, že sa dopustil porušenia pracovnej
disciplíny neospravedlnenými absenciami v období od 16.10. 2023 do 20.10.2023 tak, ako to tvrdil
žalovaný v liste zo dňa 01.12.2023. Žalobca argumentoval tým, že v danom období čerpal dovolenku
riadne schválenú svojim priamym nadriadeným. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom jeho žalobe
v celom rozsahu vyhovel.

13. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal
tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie
skutkového stavu veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP
a zo správne zistených skutočností vyvodil správny právny záver o tom, že žalobca v spornom období

neporušil žiadnym spôsobom pracovnú disciplínu, lebo čerpal dovolenku so súhlasom zamestnávateľa
a že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 01.12.2023 je neplatné a pracovný pomer žalobcu
u žalovaného trvá.

14. Predovšetkým je potrebné uviesť, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom

tvorí jeden celok. Určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára
organickú (kompletizujúcu) jednotu. Výsledkom vykonaného dokazovania je zodpovedajúci skutkový
a právny záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 01.12.2023 dané žalovaným žalobcovi podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce pre neospravedlnené absencie v trvaní od 16.10.2023 do 20.10.2023 je neplatné z dôvodu,

že zo strany žalobcu ako zamestnanca nedošlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, nakoľko
žalobca postupoval pri svojej žiadosti o dovolenku v súlade so zvyklosťami zaužívanými a tolerovanými
vo firme žalovaného spoliehajúc sa na to, že mal ústny súhlas oprávnenej osoby - svojho zmenového
majstra s čerpaním dovolenky v rozsahu uvedenom v dovolenkovom lístku zo dňa 13.10.2023. Súdprvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich okolností týkajúcich sa zásadných sporných otázok, či
existujú dôvody skončenia pracovného pomeru okamžitým zrušením a či v období od 16.10.2023 do
20.10.2023 žalobca mal, alebo nemal riadne schválenú dovolenku, postupoval v súlade so zákonom

a rozhodol o nich poukazom na všetky relevantné skutočnosti. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby
sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou
dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorévytvárajúdostatočnéprávnevýchodiskáprejehopotvrdenie.Odvolacísúdsapretosodôvodnením
napadnutého rozsudku vo vyššie uvedenom rozsahu identifikovaných otázok stotožňuje, konštatuje

správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne
neopakoval všetky pre strany sporu známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení
jednotlivých právnych predpisov.

15. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a vo vzťahu k odvolacím tvrdeniam
žalobcu odvolací súd dodáva nasledovné:

16. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval tým, že z listinných dôkazov ním predložených a zo
svedeckých výpovedí A. D., E. F. G. a E. H. I. (žalobcom účinne nepopretých) bolo možné dospieť
k jedinému záveru, a to že žalobca nemal dovolenku zo strany zamestnávateľa vopred odsúhlasenú,
nakoľko priamou nadriadenou žalobcu bola E. F. G., ktorá však súhlas s dovolenkou žalobcu v spornom

období neudelila a zmenový majster A. D. vo svojej svedeckej výpovedi poprel, že by ho žalobca
o úmysle čerpať v spornom období dovolenku vôbec informoval, odvolací súd zhodne s prvoinštančným
súdom zastáva názor, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že súhlas s čerpaním dovolenky mohol
udeliť žalobcovi aj A. D., zmenový majster, ktorého stanovisko nebolo len poradné, ale aj rozhodujúce,
lebo práve on organizoval prácu. Vedel teda posúdiť z hľadiska vyťaženosti, či situácia na pracovisku

umožňuje odsúhlasiť zamestnancovi čerpanie dovolenky, alebo nie.

17.Konštatovanieprvoinštančnéhosúduopostupežalobcuprižiadostiodovolenkuvsúladesfiremnými
zvyklosťami u žalovaného, keď žiadal o čerpanie dovolenky A. D., má podklad vo vykonanom
dokazovaní, a to vo výpovedi svedka A. G., spolupracovníka žalobcu. Ten potvrdil, že dňa 13.10.2023

bol žalobca riadne na rannej zmene a že už ráno povedal A. D., že potrebuje dovolenku a A. D. mu
dal dovolenkový lístok. Ako správne poznamenal súd prvej inštancie, ak by A. D. dovolenku žalobcovi
ústne neschválil, resp. ju schváliť nemienil, dovolenkový lístok by mu nepriniesol. Úvahy žalovaného
predostreté v odvolaní o tom, že nakoľko svedok A. G. podľa jeho vyjadrení už nevedel uviesť, ako to
nakoniecsdovolenkovýmlístkomdopadloažedovolenkovýlístoksimoholvziaťajsámžalobcaadaťho

následne do kancelárie E. F. G., zostali len v rovine ničím nepodložených tvrdení, navyše odporujúcich
skutkovým zisteniam na základe výpovede svedka A. G..

18. Z ustanovenia § 191 ods. 1 CSP vyplýva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo.

19. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal postup prvoinštančného súdu pri hodnotení vykonaných
dôkazov a správnosť skutkových a právnych záverov z toho plynúcich, keď argumentoval podľa neho
evidentne konzistentnými výpoveďami svedkov A. D., E. F. G. a E. H. I., z ktorých je podľa nepochybné,

že žalobca čerpal dovolenku bez akéhokoľvek jeho súhlasu, resp. súhlasu oprávnenej osoby, odvolací
súd podotýka, že jednak išlo o výpovede súčasných zamestnancov žalovaného, avšak bez ohľadu na
uvedený pomer svedkov k žalovanému je namieste zdôrazniť, že súd prvej inštancie správne postupom
podľa vyššie citovaného ustanovenia § 191 ods.1 CSP vyhodnotil všetky vykonané dôkazy nielen
jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti tak, ako to vyplýva z bodov 22. a 23. odôvodnenia napadnutého

rozsudku. Následne dospel k správnemu právnemu záveru formulovanému v bode 24. K tomu odvolací
súd dopĺňa, že aj zásadám logiky by odporovalo také konanie žalobcu, ktorým by za situácie, že
odmietol uzatvoriť dohodu o skončení pracovného pomeru k 31.10.2023 a mienil u žalovaného naďalej
zotrvať v pracovnom pomere, navodil neschváleným čerpaním dovolenky stav zodpovedajúci definícii
neospravedlnenej viacdňovej absencie ako jedného z dôvodov pre okamžité skončenie pracovného

pomeru podľa § 68 ods.1 písm. b) CSP.

20. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného o procesnom pochybení prvoinštančného súdu, keď
v rozpore s ust. 196 a § 197 CSP vypočul priamo na pojednávaní ako svedka D. J., bez toho, abysa žalovaný na tento úkon riadne pripravil, odvolací súd uvádza, že nie každé procesné pochybenie
súdu má za následok porušenie práva strany na spravodlivý proces. V danom prípade súd síce vykonal
výsluch D. J. ako svedka bez toho, aby žalovaná strana mala o tom vopred vedomosť, avšak je treba

zdôrazniť, že len na výpovedi tohto svedka svoje rozhodnutie o neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobcu u žalovaného nezaložil. Odvolací súd nevzhliadol žiadne pochybenie v
postupe súdu prvej inštancie ani pri vykonávaní dokazovania výsluchom svedka D.. Aj z tohto dôvodu
predmetná odvolacia námietka žalovaného o závažnom porušení jeho práva na spravodlivý proces
nebola opodstatnená. Súd prvej inštancie tiež odôvodnil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, keď

poukázalnadostatokskutkovýchzistenípotrebnýchprerozhodnutievovecianahospodárnosťkonania.

21. Odvolací súd ešte v súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného o porušení jeho práva na
spravodlivý súdny proces uvádza, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS252/04).Právonaspravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.

toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

22. K odvolávaniu sa žalovaného na princíp spravodlivosti a k jeho tvrdeniu, že napadnutý rozsudok
je argumentačne nepresvedčivý, nedostatočne odôvodnený, odvolací súd uvádza, že spravodlivé

rozhodnutie nie je také, aké očakáva strana sporu, ale také, ktoré vychádza zo skutkových zistení súdu
na základe vykonaných dôkazov a na základe aplikácie právnych noriem na zistený skutkový stav. Súd
prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a skutočnosť, že jeho výrok nenapĺňa predstavu
žalobcu o výsledku sporu, neznamená, že rozhodnutie súdu je svojvoľné.

23. Odvolací súd preto po zistení, že nebol naplnený ani jeden z odvolacích dôvodov uplatnených
žalovaným, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP vrátane
súvisiaceho výroku o trovách konania.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.

1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu
100 % vzhľadom na jeho plný úspech v odvolacom konaní.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule
(§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci

(§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
CSP).