Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. júl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/58/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1523201580
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1523201580.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu JUDr. Michaela Krajčová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: K. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. 8, XXX XX B., zastúpeným JUDr. Marta Vícenová - advokát, so sídlom Záhorácka 5478/15B,
901 01 Malacky, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR,
so sídlom Pribinova 2, 812 71 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti

rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B5-74C/50/2023-256 zo dňa 18. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B5-74C/50/2023-256 zo dňa 18.
marca 2025, vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.000 eur a vo výroku
o trovách konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B5-74C/50/2023-256 zo dňa 18. marca 2025 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo
zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100% z priznanej sumy.

2. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy 6.002,60 eur proti žalovanému
ako náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnil tým, že tento nárok si uplatňuje ako príslušník

hasičského a záchranného zboru, vykonáva štátnu službu na O. stanici X v B., v služobnom pomere
podľa zákona č. 315/2001 Z.z.. Náhrady škody sa domáha z dôvodu porušenia práva Európskej únie,
z dôvodu nesprávnej transpozície smernice EP a Rady č. 2003/88/ES, do zákona č. 315/2001 Z.z.
Týmto postupom došlo k porušeniu práv žalobcu vyplývajúcich z úniového práva, a to k strate odpočinku
a porušenia jeho osobnostných práv, čím došlo k založeniu jeho nároku na náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy.

3. Žalobca v odôvodnení svojho návrhu uviedol, že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného
zboru je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že sa skladal v roku 2020, 2021 zo 17 hodinových pracovných
zmien, po ktorých nasleduje určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, v roku 2022, 2023
zo 16 hodinových pracovných smien, po ktorých nasleduje určená 8 hodinová služobná pohotovosť
na pracovisku, t.j. v rámci jednej pracovnej smeny strávi na pracovisku sústavne 24 hodín. Služobná

pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť. Je určovaná na čas nočných
hodín. V prípade vyhlásenia poplachu a počas služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Žalobca
sa musí aj v neaktívnej časti pohotovosti zdržiavať na pracovisku, nesmie sa vzdialiť a musí byť
pripravený na vykonanie zásahu do 1minúty. Napriek tomu sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti
nezapočítava do fondu pracovného času. Aj keď je reálne na pracovisku, v rámci fondu pracovného
času sa mu toto nevykazuje. Potom sa javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje

48 hodín, čo je v rozpore so skutočnosťou. Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého
žalovaného obdobia značne presahuje nielen 40 hodinový týždenný služobný čas ale aj maximálneprípustný v dĺžke 48 hodín. Smernica je norma komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika
povinná dodržiavať. Vychádza zo zásady prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku, čím
je založená absolútna a objektívna zodpovednosť štátu za škodu. Aktuálne znenie zákona o HaZZ

umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas tak, že tento pravidelne prekračuje smernicou
stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva,
že by služobná pohotovosť na mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť služobného času
hasičov a čas služobnej pohotovosti sa tak nezapočítava do pracovného času príslušníka HaZZ.
Služobný čas tak presahuje maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice. Preto nebola

správne implementovaná do právneho poriadku SR.

4. Žalobca si uplatňuje náhradu za žalované obdobie od apríla 2020 (splatná 10.05.2020) do marca
2023 (splatná 10.04.2023), kedy odpracoval v priemere pracovný čas 55,50 hodín týždenne. Jeho právo
vyplývajúce zo smernice tak bolo a je sústavne porušované. Náš právny poriadok neobsahuje žiadne
konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením práva

únie. Analogicky je potrebné použiť § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Je porušované najmä právo
žalobcu na ochranu zdravia. Zároveň je porušované jeho osobnostné právo na súkromie a rodinný život.
Opísaným stavom dochádza k porušovaniu jeho práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity,
spočívajúce v porušovaní jeho práva na primeranú dobu odpočinku, práva na súkromie a rodinný život,
a to v príčinnej súvislosti s tým, že reálne musí odpracovať viac ako v zmysle smernice bol povinný.

Práca hasiča je náročná, nasadzuje vlastný život, o to viac potrebuje dostatočný odpočinok po práva na
regeneráciu. Negatívne následky sa prejavujú aj tým ,že sa stará o chorú matku a čas, ktorý by jej mohol
venovať venuje práci. často odpracuje až 8 hodín nad rámec maximálneho hodinového týždenného
pracovného času. Následne sa vracia vyčerpaný a zostáva mu minimum voľného času aby sa mohol
venovať matke, domácnosti či osobným záľubám.

5. Pri vyčíslení škody vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú pohotovosť § 122 ods.
1 a 2 zákona o HaZZ. Hodiny, ktoré odpracoval nad limit, možno analogicky posúdiť ako odpracovanie
mimo rozvrhnutia služobného času, keďže tento mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv

nedochádzalo. Náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122
ods. 1 a peňažnou náhradou v § 122 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ. Výšku nemajetkovej ujmy
určuje ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej
odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka a v prípade odpracovania

služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného
pokoja a sumy zodpovedajúcej 70% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku. Primeraná náhrada škody predstavuje rozdiel medzi
výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť.
Jednotlivé dielčie nároky vznikali postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva

porušované, ku dňu splatnosti každej mesačnej mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku ujmy je výplatný
termín. Mzda príslušníkov HaZZ je splatná vždy k 10dňu nasledujúceho mesiaca. Žalobca si uplatňuje
obdobie spätne za 3 roky pred podaním žaloby, počínajúc splatnosťou za apríl 2020, splatná 10.05.2020.
Náhradu škody matematicky vyčíslil podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a
ktoré mu neboli započítané do služobného času, v celkovej sume 6.002,60 eur.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení uviedol, že z článku 1 ods. 2 Smernice 2003/88/ES vyplýva jej
vecná pôsobnosť. Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa
má smernica vzťahovať, je upravená v čl. 1 ods. 3 a čl. 1 ods. 4. Pôsobnosť je v týchto článkoch
vymedzená s odkazom na čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS. Rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/

ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v čl.
2 ods. 2 Smernice 89/381/EHS. Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré
zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností
a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť

porušené. Štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno subsumovať
pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/
EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov HaZZ vykazuje aj
špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. osobitnýsystém sociálneho zabezpečenia, prísna subordinácia a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci plnia,
možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného
systému ako aj právnej úpravy samotného HaZZ, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem

„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalobca si
neprávne vykladá pôsobnosť smernice, keďže sa nevzťahuje na príslušníkov HaZZ. Žalobcovi tak
nemohla vzniknúť škoda, nakoľko ustanovenia smernice sa na neho nevzťahujú. Žalovaný poukázal na
nedostatokpasívnejvecnejlegitimáciežalobcu.Uviedol,že žalobcanezažalovalsvojhozamestnávateľa
ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán štátnej správy, do ktorého spôsobnosti patrí oblasť

štátnej správy pre HaZZ, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda jeho pasívnej legitimácie.
Ak žalobca tvrdil, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto
skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať aby mu táto nebola určovaná. Žalobca za každú
hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátané tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad
limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté
náhradné voľno. Miera zodpovednosti za prípadnú škodu sa musí medzi Slovenskou republikou a

Ministerstvom vnútra, resp. HaZZ rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť SR odvodzovala od
individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Slovenská
republika a Ministerstvo vnútra SR sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto
podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru, než že posúdenie ich zodpovednosti za
prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv nie je možné zamieňať. Podľa žalovaného

sú tvrdenia žalobcu o nezapočítavaní doby služobnej pohotovosti do týždenného pracovného času
hasičov sú neopodstatnené. Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti (čl.
16 písm. b smernice). Vo výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté
na základe kolektívnej zmluvy, čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti transpozície smernice
vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z hľadiska maximálneho priemerného počtu

odslúžených hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia, bola smernica transponovaná správne.
Poukazuje na čl. 2 ods. 1 smernice. Do služobného času spadá samotný výkon pracovných úloh
na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii
zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Pracovný čas teda
zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej

pohotovosti súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba
čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Žalovaný poukázal na ustanovenia § 85 ods. 1,
86 ods. 1, 86 ods. 2,3, 92 ods. 1 zákona č. 315/2001, definujú služobný čas príslušníka HaZZ ako
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň.

Okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj
služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času a štátna
služba nadčas. Žalovaný tvrdil, že žalobca zrejme opomenul najmä ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92
ods. 1 rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale

svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe a
nariadenouslužobnoupohotovosťouvštátnejslužbe.Žalovanýsúčasnepoukazujeajnačl.15smernice,
ktorý umožňuje dohodnúť priaznivejšie podmienky napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného
podporuje aj kolektívna zmluva vyššieho stupňa na rok 2019- 2020, 2021, 2022 a 2023, ktoré rozvrhujú
služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Priemerný pracovný čas podľa

smernice pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný
pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo
kolektívnou zmluvou. Smernica tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo
prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 17 ods. 3 smernice
poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie

prípadne na 6 mesiacov, alebo ako je uvedené v kolektívnych zmluvách, na 12 mesiacov. Podmienkou
uplatnenia je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo
primeraná ochrana. Z kolektívnych zmlúv vyplýva, že hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne
rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného
času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej

pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej
služby v trvaní 7/8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. V zmysle rozhodnutí súdneho dvora sa spôsob
odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej pohotovosti neupravuje smernicou ale vnútroštátnym
právom. Napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždennýslužobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v smernici, zákon a kolektívne zmluvy
dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu
službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Právne predpisy tak sú transponované v

čl. 6 smernice správne. Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom je každý
mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Rozvrh
nijako nenamietal. Počas služobnej pohotovosti žalobca je fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej
služby, pričom tento čas je určený na oddych a odpočinok. Nemá určené činnosti a nie sú naňho kladené
žiadne úlohy. S výnimkou vyhláseného výjazdu, kedy má prerušenú služobnú pohotovosť a má riadne

platený výkon štátnej služby nadčas. V období rok 2020 vykonal 490 hodín služobnej pohotovosti, z čoho
len22,6hodínbolaaktívnačasť.Počasroka2021651hodínslužobnejpohotovosti,len9,8hodínaktívna
časť. Počas 2022 752 hodín služobnej pohotovosti z čoho 27,35 hodín aktívna časť. Počas 2023 len 3,05
hodiny aktívnej časti, zvyšných 276,95 hodín neaktívna časť. Pre príslušníkov HaZZ vyplýva viacero
výhod - dovolenka nad rámec zákonnej úpravy, ďalšie služobné voľno priznané z kolektívnej zmluvy,
každoročné rekondičné pobyty, náhradné voľno za prácu vo sviatok, pravidelné lekárske prehliadky,

vďaka čomu čerpajú voľno viac ako pracovníci v inom odvetví. V smernici sa stanovuje maximálny
týždenný pracovný čas, ide však o priemer, ktorý možno vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce
4 mesiace. Žalovaný má za to, že na účely smernice treba do maximálneho času započítavať iba čas,
ktorý žalobca pracuje, t.j. je na pracovisku, služobnej ceste, prípadne na školení. Do maximálneho
času nemožno zarátavať čas kedy čerpá náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN, OČR,

lekára, otcovskú dovolenku alebo je na rekondičnom pobyte. Počas tohto času žalobca nepracuje ani
nevykonáva činnosti vyplývajúce z popisuje služobných činností.

7. Žalovaný preto tvrdil, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Keď veľmi
nejasným spôsobom stanovil škodu tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol

v zmysle legislatívy odmeňovaný. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna
činnosť a mimo času skutočného výkonu práce môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ
mu vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen za vykonanú prácu. Žalobca dostáva
za takýto čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade zásahu

bude k dispozícii. Žalobca sa pred nástupom do štátnej služby mal možnosť oboznámiť so všetkými
podmienkami výkonu služby, vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom
čase, ako aj ďalších právach a povinnostiach a akceptoval ich bez výhrad. Žalobca ani netvrdí, že by to
malo negatívny dopad na jeho zdravotný stav či medziľudské vzťahy. Žalobcom uplatnené nároky majú
charakter mzdových nárokov. Nemajetková ujma mohla vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení

smernice a len v rozsahu tohto porušenia. Výška požadovaná žalobcom je neprimeraná, a to aj s
porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Žalobca je povinný nielen uviesť
aleajpreukázaťakáujmamuvznikla.Primeranávýškavobdobnýchrozhodnutiachpredstavujepribližne
1.000 až 2.500 eur.

8. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 11.12.2023 uviedol, že ako hasič pracuje od r. 2015. Od apríla 2020 do
marca 2023 odpracoval spolu 2.061,91 hodín služobnej pohotovosti, ktoré neboli započítané do fondu
pracovného času. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 55,50 hodín
týždenne. Cieľ článku 6 písm. b) smernice nebol dosiahnutý. Jasne stanovuje, že priemerný pracovný
čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Výsledkom právnej úpravy

v zákone o HaZZ je, že hoci v prípadoch výkonu štátnej služby v rámci služobného času aj štátnej služby
v rámci určenej služobnej pohotovosti, ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava
do služobného času hasiča. Nakoľko smernica je určená žalovanému ako štátu, ktorý zodpovedá
za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím do právneho
poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný (štát). Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že smernica sa

má uplatniť na činnosti hasičského zboru. Súdny dvor EÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej
pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného
alebo týždenného pracovného času. Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti
k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do
pracovného času žalobcu. Žalobca tvrdil, že predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobením práva

únie boli v prejednávanom spore splnené. Podľa výsledkov dokazovania v spornom období žalobcov
priemerný služobný čas každý mesiac presiahol hranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice
je tak dostatočne závažné. Žalobca musel odpracovať viac, ako by bol povinný a prichádzal o čas,
ktorý mohol venovať svojim najbližším, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia sjeho pracovným zaradením. Náhrada škody musí byť primeraná vzniknutej škode. Náš právny poriadok
nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením
práva únie. Ujma žalobcu má najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu. Výpočet žalovaného ohľadne

priemerného týždenného pracovného času hasiča nevychádzal z konkrétnych listinných dôkazov,
keďže žiadne nepredložil. Žalobca uvádza presné údaje o výkone služby, ktoré vychádzajú z údajov
vyplývajúcich z výplatných pások a predložených mesačných výpisov z plánu služieb z dochádzkového
systému Q.. Žalobca je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a
spoločenskýchväziebajehomožnosťorganizovaťsisvojsúkromnýčasaprogram,venovaťsavlastným

potrebám je prakticky vylúčená. Právo na jeho odpočinok je permanentne niekoľko rokov porušované.
Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, je dôležité aby mal možnosť si po práci odpočinúť.
Hodiny, ktoré odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné
analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal
byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo
práve výkonom služobnej pohotovosti. Vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv

požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie by malo za následok, že orgánom
dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem
systematicky prenášaná na jednotlivca, čím by sa umožnilo, aby boli orgány v prípade nepodania takejto
žiadosti vyňaté z ich dodržiavania.

9. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 21.03.2024 uviedol, že v morálnej sfére žalobcu neexistuje závažná
ujma ako nevyhnutná kategória determinujúca danosť nároku na náhradu škody. Pre žalovaného je
nepochopiteľné, prečo sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú ako sám uvádza, vyčíslil
podľa celkového počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré považuje za nad rámec stanovený smernicou
a podľa rozdielu hodinovej sadzby funkčného platu žalobcu a odmenou, ktorá mu bola za služobnú

pohotovosť vyplatená. Pre účely konania je irelevantné, aká je priemerná hodinová sadzba funkčného
platu žalobcu, nakoľko sa jedná o nemajetkovú ujmu a nie mzdový nárok. Predpoklady pre vznik škody
nie sú splnené. Žalobca ignoruje podmienku existencie porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú
súvislosť medzi nimi. Článok 6 smernice priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že
je predmetný článok porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ. Pre účely stanovenia výšky

sumy nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho prístupu ku každej žalobe nevyhnutná. Preto sa ani
nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax. Keby aj prijmeme záver, že došlo k porušeniu smernice,
tak je stále nutné skúmať rozsah nemajetkovej ujmy. Prepočty, z ktorých vychádza žalovaný poskytlo
Krajské riaditeľstvo HaZZ v Bratislave a vychádza z evidencie dochádzky Q..

10. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, podľa čl. 1, podľa čl. 2
ods. 1 a 2, podľa ods. 5 preambuly Smernice 2003/88/ES, podľa ods. 5, ods. 10, ods. 14, ods. 15, ods.
16, preambuly Smernice 2003/88/ES, podľa čl. 6 a čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, podľa § 85
ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 92 ods. 1, 2 zákona č. 15/2001 Z.z., podľa § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, 3,
§ 12 ods. 6, zákona č. 315/2001 Z.z., § 85 ods. 9, § 96 ods. 2 Zákonníka práce, § 11, § 13 ods. 1, 2,

3 Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcu
je čiastočne dôvodná.

11. Súd prvej inštancie v danej veci skúmal, či žalobcovi vznikol proti žalovanému nárok na náhradu
škody, spočívajúci v nemajetkovej ujme spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho práva na maximálny

týždenný pracovný čas s poukazom na čl. 6 písm. b) smernice, ktorý podľa žalobcu nebol dostatočne
prebratý do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001
Z.z. Spornou bola aj otázka vecnej pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, teda či je aplikovateľná aj pre
štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ďalej tiež či je žalovaný pasívne vecne
legitimovaný a tiež spôsob vyčíslenia požadovanej nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu, keď žalovaný

tvrdil, že žalobca podanou žalobou požaduje náhradu mzdových nárokov.

12. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného súd uviedol, že v danom prípade si žalobca
ako jednotlivec poškodený porušením práva EÚ uplatnil náhradu škody voči Slovenskej republike ako
členskému štátu EÚ. Nakoľko v danom prípade žalobca tvrdil, že nedošlo k správnej transpozícii

Smernice, štát - Slovenská republika ako zodpovedný subjekt, musí byť v konaní zastúpený tým
ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu úniového práva do
vnútroštátneho poriadku, do ktorého daná oblasť patrí, ktorým v súlade s ust. § 11 písm. c) zákona č.
575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskoršíchpredpisov je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí aj správa a riadenie
Hasičského a záchranného zboru SR. Podľa čl. 29 smernice je táto smernica adresovaná členským
štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice po vstupe Slovenskej

republikydoEurópskejúniejezodpovednýzaprijatievšetkýchopatrenílegislatívnejaajfaktickejpovahy
s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade že žalovaný túto povinnosť nesplní, je zodpovedný
aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej
nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Keďže žalobca sa žalobným nárokom domáha náhrady
škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia práva Európskej únie členským štátom

Európskej únie, žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a to
ministerstvo vnútra, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor,
disponuje pasívnou vecnou legitimáciou. Námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
v tomto konaní preto nebola dôvodná.

13. K námietke žalovaného, že smernica by sa nemala na činnosť žalobcu aplikovať, súd

uvádza, vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ, že z rozsahu úpravy Smernice nie sú vyňatí ani
hasiči, ako to tvrdil žalovaný v rámci svojej obrany. Súdny dvor EÚ konštatoval, že článok 6 písm. b)
SmernicepredstavujepravidlosociálnehoprávaEÚsosobitnýmvýznamom,zktoréhomámaťprospech
každý pracovník, keďže sa jedná o minimálnu požiadavku určenú na zabezpečenie bezpečnosti a
ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre

priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, od
ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom
prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú išlo vo veci samej (k otázke
pôsobnosti smernice aj na príslušníkov hasičského a záchranného zboru pozri aj rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ C-397/01, C-403/01, C-429/09, C-518/15). Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas

pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho
denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť
vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako
celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C437/08
bod 27.). Z uvedeného dôvodu súd posúdil ako právne irelevantnú aj námietku žalovaného ohľadne

pôsobnosti smernice na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru.

14. V konaní sa žalobca domáhal voči žalovanému priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch na tom skutkovom základe, že porušením čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES dochádzalo
v žalovanom období od apríla 2020 do marca 2023 k porušeniu práv žalobcu vyplývajúcich z úniového

práva a porušeniu jeho osobnostných práv. Z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ vyplýva, že pre
vznik zodpovednosti členského štátu za ujmu spôsobenú jednotlivcovi za porušenie právnej normy
EÚ je potrebné kumulatívne splnenie nasledovných troch podmienok: 1.) cieľom porušenej normy EÚ
bolo priznať jednotlivcom práva, 2.) porušenie takejto normy muselo byť dostatočne závažné a 3.)
medziporušenímaškodouspôsobenoujednotlivcommusíexistovaťpriamapríčinnásúvislosť(rozsudok

Súdneho dvora EÚ C-429/09 vo veci Günter Fußc/a Stadtt Halle, C118/08 Transportes Urbanos c/a
Servicious Generales). Uvedené podmienky musia byť splnené aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v
dôsledku prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu, ktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym
právom, a to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt prijal. Zodpovednosť členského štátu
v prípade porušenia úniového práva je absolútna a objektívna, členský štát nemá k dispozícii žiadne

exkulpačné ani liberačné dôvody, a to bez ohľadu na skutočnosť, ktorý orgán v mene členského štátu
škodu jednotlivcovi spôsobil.

15. K uplatnenému nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd uviedol, že zo
znenia článku 6 písm. b) Smernice možno jednoznačne vyvodiť, že účelom právnej normy bolo priznať

jednotlivcovi práva, konkrétne právo zamestnanca EÚ, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas
neprekračoval hranicu 48 hodín. Splnenie prvej podmienky na vznik zodpovednosti členského štátu na
ujmu spôsobenú jednotlivcovi porušením úniovej právnej normy, je teda daná. Citovaný článok priznáva
sociálne právo pracovníkom. Otázku prípadného vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je však
potrebné posudzovať individuálne, na základe konkrétnych skutkových okolností každého konkrétneho

prípadu (uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/28/2021). Súd v danom prípade vychádzal z toho, že za
pracovný čas zamestnanca je potrebné považovať všetok čas, počas ktorého sa zamestnanec, v danom
prípade hasič, zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce podľa pokynov zamestnávateľa,
teda aj čas tzv. neaktívnej pohotovosti, počas ktorej musí byť hasič k dispozícii a v prípade potrebynastúpiť na samotný zásah. Do pracovného času nemožno započítať dovolenku, práceneschopnosť
a iné prípady, kedy sa hasič na pracovisku nenachádza. Z vyššie uvedených ustanovení zákona č.
315/2001 Z.z. vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a

vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť
hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci
v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do
služobnéhočasuhasiča.Podľačlánku2body1a2smernice2003/88/ESvšakpracovnýčaspredstavuje
akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju

činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu
čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej
služobnej pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon
č. 315/2001 Z.z. tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného)
času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedený záver vyplynul aj z vykonaného
dokazovania, a to porovnaním služobného času hasiča ako vyplýval z predložených výplatných pások

a počtu odpracovaných hodín ako boli uvedené v plánoch služieb v rozhodnom období (apríl 2020 až
marec 2023). Čas strávený v rámci služobnej pohotovosti nebol zohľadnený v rámci odpracovaného
pracovného času žalobcu.

16. Pri posudzovaní závažnosti porušenia Smernice 2003/88/ES súd vychádzal zo skutočnosti, že

priemerný pracovný čas žalobcu je potrebné posudzovať v 6 mesačnom referenčnom období, ktoré
Smernica pripúšťa (ods. 16 preambuly v spojení s čl. 16 a čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii)) a zákon o
HaZZ v ustanovení § 86 ods. 1 stanovuje. Pokiaľ ide o posúdenie rozsahu pracovného času žalobcu
v priebehu jednotlivých mesiacov, súd vychádzal z počtu odpracovaných hodín ako boli stanovené v
rámci výplatných pások v spojení s hodinami strávenými pohotovosťou na pracovisku ako vyplývali z

predložených výplatných pások v spojení s predloženým plánom služieb. Súd nevychádzal z údajov
fondu pracovného času. Fond pracovného času je len teoretické číslo, vyjadrujúce koľko pracovných
hodínzákladnéhopracovnéhočasumázamestnaneckdispozíciivmesiaciprijehospôsoberozvrhnutia.
Nehovorí však nič o tom, koľko z toho zamestnanec v mesiaci aj reálne odpracoval.

17. Ak by súd v danom prípade vychádzal len z údajov uvádzaných v predložených výplatných páskach,
berúc do úvahy tam uvedený počet odpracovaných hodín žalobcu v danom mesiaci + počet hodín
strávených pohotovosťou na pracovisku, je potrebné dospieť k záveru, že žalobca v jednotlivých
mesiacoch odpracoval v priemere za týždeň (odpracované hodiny + hodiny pohotovosti na pracovisku)
nasledovný počet hodín: V roku 2020: apríl: 57,91 hod., máj: 53,92 hod., jún: 65,12 hod., júl: 54,08 hod.,

august: 60 hod., sept.: 60 hod., okt.: 40,25 hod., nov.: 40,13 hod., dec.: 54,50 hod. V roku 2021: január:
25,75 hod., feb: 42 hod., mar.: 54 hod., apr.: 56,5 hod., máj: 48 hod., jún: 50,85 hod., júl: 54 hod., august:
78,50 hod., sept.: 45,25 hod., okt.: 41,96 hod., nov: 52,75 hod., dec.: 61,18 hod. V roku 2022: jan.: 66,04
hod., feb.: 24 hod., mar.: 49,50 hod., apr.: 51,70 hod., máj: 59,20 hod., jún: 56,50 hod., júl: 32 hod.,
august: 60 hod., sept.: 52 hod., okt.: 41,91 hod., nov.: 39 hod., dec.: 55,62 hod., V roku 2023: jan: 60

hod., feb.: 60 hod., mar.: 30 hod. Z uvedených výpočtov možno ustáliť, že z posudzovaného obdobia
celkového počtu 36 mesiacov, žalobca nestrávil v práci viac než je stanovený maximálny pracovný čas
len počas 11 mesiacov. Z uvedených výpočtov možno ustáliť aj to, že maximálna dĺžka pracovného času
bola opakovane vo vzťahu k žalobcovi nedodržiavaná aj v rámci jednotlivých 6 mesačných referenčných
období. Už z predložených výplatných pások tak bolo možné konštatovať, že zo strany žalovaného

kontinuálne dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu.

18.Smernicaneobsahujeustanoveniaoprávenanáhraduškodyvprípadejejporušenia.Náhradaškody
spôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby
mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov Európskej

únie musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada
škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného
odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok
Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti
štátu spôsobenej porušením práva Európskej únie. Ako súd uviedol vyššie, z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že žalobca v žalovanom období bol väčšinu mesiacov v práci viac, než by prináležalo
podľa maximálneho pracovného času a zároveň opakovane dochádzalo u žalobcu k prekračovaniu
limitu 48-hodinového služobného času. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý
bol v rozpore s právom Európskej únie, prišiel o čas, ktorý by inak (za situácie, že by nemalnariadenúpracovnúpohotovosťspovinnosťouzdržiavaťsanapracovisku)venovalrozvíjaniuosobných,
rodinných, priateľských vzťahov fyzickej a psychickej relaxácii, mohol by rozhodnúť o trávení tohto času
podľa vlastného uváženia. Ako vyplynulo z výpovede žalobcu na pojednávaní, v dôsledku uvedeného

musel žalobca vo svojom živote obmedziť svoje športové činnosti, keďže sa venoval ľadovému hokeju
a tiež stroskotali mu dva partnerské vzťahy, keďže nemal toľko času na partnerku, koľko by vzťah
vyžadoval. Takéto sústavné porušovanie práva únie možno podľa názoru súdu posúdiť ako dostatočne
závažné, zakladajúce právo žalobcu na náhradu škody, a to jednak vzhľadom na základný účel
Smernice, ktorým je zabezpečiť ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, ako aj

vzhľadom na to, že ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu.
Zároveň ide o také porušenie práva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora EÚ.

19. Poukazovanie žalovaného, že bolo povinnosťou žalobcu najskôr upozorniť svojho zamestnávateľa

na porušovanie jeho práv, nie je podľa názoru súdu dôvodná. Na postavenie žalobcu ako hasiča
sa vzťahuje judikatúra súdneho dvora (C-429/09 aC-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore
so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo
možné rozumne vyžadovať. Výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami

práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené
na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa
jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť
tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie

postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči
zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré
môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka.

20. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal náhrady škody, ktorú určil ako utrpenú nemajetkovú

ujmu. Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody a spôsob jej výpočtu Smernica neobsahuje
ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z
judikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom
porušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv
poškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob náhrady škody bude

v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Zásadu ekvivalencie pritom
treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať
prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez
úniového prvku s podobným predmetom, t. j. dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý
pre neho vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok

založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásadu efektivity je potrebné
chápať v tom zmysle, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na
zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť
upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky
znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Je na vnútroštátnych súdoch, aby za dodržania uvedených

zásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenej porušením
normy EÚ.

21. Súd po posúdení okolností daného prípadu dospel k záveru, že je odôvodnené okolnosťami daného
prípadu, aby ujma, ktorá bola žalobcovi zo strany žalovaného spôsobená tým, že bolo porušené

ustanovenie Smernice upravujúce maximálny rozsah týždenného pracovného času, bola žalobcovi
nahradenávpeniazoch,nakoľkonahradenievzniknutejujmyinýmspôsobompredpokladanýmzákonom
nepovažoval súd za účelné. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak aj z
toho dôvodu, že uplynutý čas už nie je možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak.
Práve peňažnú náhradu považoval súd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej

ujmy. Žalobca v danom prípade svoj nárok vyčíslil poukazujúc na odmenu, ktorá sa inak priznáva za
výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 zákona o HaZZ. Presnú výšku určil ako súčin počtu
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušnýkalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%-15%) a v prípade odpracovanej služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona o HaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy

zodpovedajúcej70%peňažnejnáhradyzprináležiacejhodinovejsadzbyzapríslušnýkalendárnymesiac
príslušného kalendárneho roku (100%-30%). V súvislosti s predmetným výpočtom žalovaný poukazoval,
že žalobca sa domáha zaplatenia mzdových nárokov. Súd však uvádza, že bez ďalšieho len na základe
spôsobu výpočtu požadovanej náhrady nemožno nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní považovať
za nárok vyplývajúci zo mzdových nárokov.

22. K uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd uviedol, že priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu, ktorý musí hodnotiť
tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu ( uznesenie NS SR sp. zn.
5Cdo/126/2007 zo dňa 30. apríla 2008), preto súd nie je žiadnym spôsobom viazaný tým, ako žalobca
požadovanú náhradu určil/vypočítal/požadoval. Neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia

nemajetkovej ujmy (nie je objektívne kvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej
ujmy odvíja od konkrétnej povahy posudzovaného prípadu.

23.Priurčovanípracovnejpohotovostispolusurčenýmpracovnýmčasomdochádzalovprípadežalobcu
opakovane k prekročeniu maximálneho limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného

času v rozhodnom období. Žalobca tak prišiel o hodiny voľného času, ktoré by inak mohol venovať
rozvíjaniu svojich osobných a súkromných aktivít, alebo takých ktoré mohli byť venované fyzickej,
psychickej relaxácii a odpočinku. Žalobca počas hodín pracovnej pohotovosti musí byť prítomný na
svojom pracovisku, čo spôsobuje, že je oddelený od svojho súkromného prostredia. Prostredie, ktoré
je pre žalobcu vytvorené za účelom oddychu na pracovisku, kde sa podľa jeho výpovede nachádza

veľa rušivých elementov, nie je možné porovnávať s prostredím, ktoré má žalobca vytvorené vo svojom
domove.Žalobcanemámožnosťvenovaťsavovoľnomčasešportovýmaktivitám-ľadovémuhokejuako
sám uviedol ani dobrovoľnej činnosti v rámci dobrovoľného hasičského zboru. V dôsledku nedostatku
voľného času mu stroskotali dva partnerské vzťahy, preto žije sám. V dôsledku svojej práce musel zrušiť
aj plánovanú dovolenku a robiť nadčasy.

24. Záver o dôvodnosti žaloby v časti, súd odôvodnil tým, že u žalobcu nesporne tým, že vykonáva
svoju prácu nad čas povolený právom EÚ, ktorá vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k
dispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie. Pre posúdenie
miery závažnosti zásahu do práv žalobcu mali však vplyv aj tie skutočnosti, že žalobca ani len netvrdil,

že by v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného trpel nejakým zdravotným ochorením alebo
to, že by nemal dostatok času adekvátne sa postarať o svoju chorú matku, ako to pôvodne uvádzal
v podanej žalobe, keď navyše z jeho výpovede vyplynulo, že jej zdravotný stav, ako aj stav jeho otca
je stabilizovaný a postupne sa lepší. Nepreukázal a ani netvrdil, že by zdravotný stav ktoréhokoľvek z
jeho rodičov bol natoľko závažný, že by boli odkázaní na osobnú starostlivosť žalobcu. Je tiež potrebné

uviesť, že z vyjadrení žalobcu nevyplynulo, že by mal deti, a že by v dôsledku vykonávania práce nad
čas povolený právom EÚ bol ukrátený na čase, ktorý by mohol stráviť s nimi. Okrem svojich rodičov
žalobca neuviedol žiadnych ďalších členov rodiny, či iných blízkych známych, vo vzťahu ku ktorým,
by bolo možné badať nepriaznivé dôsledky porušovania jeho práv na maximálny pracovný čas a teda
nepriaznivý vplyv na existujúce socializačné prostredie žalobcu.

25. Vychádzajúc z uvedeného preto súd po vykonanom dokazovaní považoval za primeranú peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu sumu vo výške 2.000 eur, zohľadňujúc pritom aj
rozhodnutia slovenských súdov v obdobných súdnych sporoch a v rozsahu prevyšujúcom súdom
priznanú sumu 2.000 eur, súd podanú žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú.

26. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa pomeru úspechu vo veci v zmysle § 255
ods. 1 CSP. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho

totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju
nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného
dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmypožadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce
(pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie,

že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca
(nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019). Súd preto žalobcovi priznal podľa
§ 255ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu zo súdom
priznanej sumy 2.000 Eur. O výške trov konania rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 CSP, po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

27. Žalovaný proti prvému a tretiemu výroku rozsudku podal odvolanie, namietal odvolacie dôvody podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal

navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

28. V odvolaní žalovaný uviedol, že vada konania, je vo svojej podstate porušením základného práva

strany v súdnom konaní na spravodlivý proces. Toto právo je priznané tak článkom 46 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa
konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky
je za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie potrebné považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavka na riadne odôvodnenie rozsudku v

konaní pred všeobecným súdom stanovuje § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého „v odôvodnení rozsudku
uvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnostitvrdil,akédôkazyoznačil,aképrostriedkyprocesného
útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a
výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich

vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na
ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“ a tiež § 220 ods.
3 CSP, podľa ktorého „ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku
obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.“. Výkladom tohto ustanovenia možno konštatovať,
že úplný, ale i čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia je v rozpore s tam uvedenými požiadavkami.

Tak isto aj existencia extrémneho nesúhlasu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami
(napr. prípad, kedy právne závery nevyplývajú zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii,
uvádzanie len všeobecných súhrnných zistení bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali
byť tieto zistenia vyvodené) je v rozpore s požiadavkami uvedenými v § 220 ods. 2 CSP. Povinnosť
súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strán na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán. Porušením tohto práva
strany v konaní na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa preto strane v konaní takto
odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
opravných prostriedkov. Preto nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie (viď. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 4Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006). Zásada spravodlivosti sa vzťahuje na celé súdne konanie.
Spravodlivosť znamená aj povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany v konaní na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiacespredmetomprejednávanejveci.Rozhodnutiesúdumusívdostatočnejmiereuvádzaťdôvody,

na základe ktorých je založené (III. ÚS 119/03 zo dňa 16.09.2003). Obdobne podľa nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/2006 zo dňa 03.11.2006, ak súd rieši právnu otázku (tú istú
alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa
argumentačne vyrovnal so širokými súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty
v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a môže tým porušiť aj právo strany v súdnom konaní

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Absencia jasného a zrozumiteľného
odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie
k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd. Ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenia zákona bez relevantných
dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, je potrebné považovať takýto postup súdu za
arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (I. US 335/2006). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28. augusta 1997, sp. zn. 2Cdo/5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy,

ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný.“
Predmetom súdneho konania je nárok označený žalobcom ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, ktorý mal vzniknúť žalobcovi v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme,
a to v dôsledku nesprávneho, resp. nedostatočného prebratia Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
len ,,Smernica“ alebo ako „Smernica 2003/88/ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe

zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 315/2001 Z. z.“). Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 6.002,60 EUR. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca v priebehu konania preukázal všetky tri
podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody, a to porušenie smernice členským štátom, vznik
škody (ujmy) a existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvej inštancie

vzhliadol porušenie vzťahujúcich sa článkov Smernice Slovenskou republikou, čo malo mať za následok
negatívny dopad na práva žalobcu, čomu má prináležať náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Súd prvej inštancie videl žalobu žalobcu dôvodnú v časti žalovanej sumy a žalobcovi po vykonanom
dokazovaní priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- EUR, a to rozsudkom
sp. zn. B5-74C/50/2023-256 zo dňa 18.03.2025. Žalovaný sa s I. a III. výrokom rozsudku súdu prvej

inštancie nestotožňuje, tieto nepovažuje za právne správne, náležite a preskúmateľne odôvodnené,
žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie predmetnú právnu vec nesprávne právne vyhodnotil,
tiež že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Žalovanýzotrvávanasvojejprávnejaskutkovej

argumentácii konštantne zastávanej od počiatku konania, pričom si v podrobnostiach dovoľujeme
zotrvať na všetkých našich písomných vyjadreniach, na obsah ktorých si žalovaný dovoľuje v celosti
odkázať. Žalovaný sa nestotožňuje ani v tom, že súd prvej inštancie absolútne nezohľadnil prepočet
pracovného času, ktorý v tomto konaní predostrel žalovaný. Súd prvej inštancie v tomto smere rozšíril
pojem „pracovný čas“ o časy voľna, medzi ktoré patrí riadna ročná dovolenka, dodatková dovolenka,

dovolenka za sviatok, voľno za sviatok, náhradné voľno alebo voľno z kolektívnej zmluvy. Z rozhodnutí
SD EÚ jasne vyplýva, čo je pracovným časom a čo je časom odpočinku. Súd prvej inštancie v tomto
smere absolútne neodôvodnil jednotlivé pojmy a z čoho pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy
vychádzal, čím zaťažil predmetné rozhodnutie nepreskúmateľnosťou. Žalovaný sa nestotožňuje v plnom
rozsahu s takýmto nedostatočným odôvodnením a opakovane poukazuje na prepočty 48-hodinového

pracovného času, ktoré odzrkadľujú reálny výkon, a nie žalobcom prezentovaným. Žalovaný v tomto
smere poukazuje aj na Výkladové oznámenie Komisie k Smernici 2003/88/ES. Nie je preto možné, aby
sa súd prvej inštancie absolútne k tejto skutočnosti nevyjadril. Smernica, ako už žalovaný prezentoval,
je sekundárnym prameňom práva, a nie je povinnosťou transponovať doslovne každý jeden článok
uvedenej smernice. Dôležité je dosiahnuť cieľ, ktorý stanovuje smernica. Je zrejmé a nesporné, že fond

pracovného času v sebe zahŕňa nie len pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/
ES, ale taktiež aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES. Žalobca vo svojom
vyjadrení poukazuje na § 97 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré považuje určité časy odpočinku za výkon
štátnej služby, avšak tie časy nie sú výkonom štátnej služby. Ide o časy podľa § 97 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. To znamená, že ak aj fond pracovného času do seba započítava ako služobný čas aj

čas dovolenky, voľna za sviatok, voľna z kolektívnej zmluvy či iné voľná, tak tieto nie sú výkonom štátnej
služby a teda na účely Smernice 2003/88/ES tieto jednoznačne a nespochybniteľne možno subsumovať
pod čas odpočinku podľa článku 2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES. Slovenská republika túto skutočnosť
urobila prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 338/2000 Z. z. o

vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 580/2003 Z. z. (ďalej
len „zákon č. 561/2005 Z. z.“). K Smernici 2003/88/ES (ako ku každej inej gescií) v členskom štáte musí
byť priradený vecný gestor, ktorý zabezpečuje jej transpozíciu. Podľa rozhodnutia Úradu vlády SR bola
gescia Smernice 2003/88/ES priradená Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR v spolugesciís Ministerstvom zdravotníctva SR a Ministerstvom dopravy a výstavby SR Je na mieste uviesť, že
členské štáty v prípade, ak považujú určitú smernicu za dostatočne transponovanú tým spôsobom,
že už existujúci zákon reflektuje podmienky tejto smernice, tak nie sú povinné prijímať opatrenia

na opakovanú transpozíciu danej smernice. Vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z. z. bolo posúdenie
transpozície Smernice 2003/88/ES urobené prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z. z. nasledovne: Vo
vzťahu k článku 2 Smernice 2003/88/ES sú transpozičnými článkami: - § 85 ods. 1 - 2, § 86 ods. 1 -
4, § 87 ods. 1 - 4, § 88 ods. 1 - 2, § 89 ods. 1 - 3, § 90 ods. 1 - 2, § 91 ods. 1 3, § 92 ods. 1 - 4 a
§ 03 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Vo vzťahu k článku 6 Smernice 2003/88/ES sú transpozičnými

článkami:- § 85 ods. 1 - 2, § 86 ods. 1 - 4, § 90 ods. 1 - 2, § 92 ods. 2 - 3, § 122 a § 192 zákona
č. 315/2001 Z. z. Vo vzťahu k článku 15 Smernice 2003/88/ES zákon č. 315/2001 Z. z. neobsahuje
transpozičné články. Vo vzťahu k článku 17 Smernice 2003/88/ES sú transpozičnými článkami: - § 12
ods. 6 - 7, § 85 ods. 1 - 2, § 86 ods. 1 - 4, § 87 ods. 1 - 4, § 88 ods. 1 -2, § 89 ods. 1 - 3, § 90 ods.
1 - 2, § 91 ods. 1 - 3, § 92 ods. 1 - 4, § 93 ods. 1 - 4, § 94 a § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. Z vyššie
uvedeného možno bezpochyby historickým výkladom dospieť k záveru, že ustanovenie § 97 zákona č.

315/2001 Z. z., na ktorý opakovane poukazuje žalobca nebol, nie je a ani nikdy nebude transpozičným
článkom k údajnému rozšíreniu pojmu „pracovný čas“ v Slovenskej republike. Ustanovenie § 97 zákona
č. 315/2001 Z. z. absentuje ako transpozičný článok, ku ktorémukoľvek relevantnému ustanoveniu
transpozície Smernice 2003/88/ES a teda tento nemožno považovať za akokoľvek relevantný v tomto
konaní o náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázal na rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn.

52Cos/2/2023, cit.: „Toto ustanovenie (§ 97 ods. 1) hovorí len toľko, že pre pracovnoprávne účely
(napr. pre účely mzdy či sociálneho zabezpečenia) sa ako vykonávanie štátnej služby posudzuje aj čas
čerpania dovolenky či dočasnej pracovnej neschopnosti. Toto ustanovenie v žiadnom prípade nehovorí,
že čerpanie dovolenky či dočasná pracovná neschopnosť je služobným časom, počas ktorého príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu (porovnaj § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001

Z. z.). Konajúci súd sa v tejto súvislosti v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že je
potrebné rozlišovať medzi pracovným (služobným) časom a fondom pracovného (služobného) času.“
Ustanovenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. je nevyhnutným ustanovením na účely zabezpečenia
mzdy príslušníkov HaZZ. Všetky časy, za ktoré príslušníkom HaZZ patrí mzda musia byť obsiahnuté
v tzv. plachte služieb, nakoľko takáto plachta služieb každého príslušníka HaZZ je na konci mesiaca

zasielaná na mzdové oddelenie, kde je z nej vypočítavaná výplatná páska. Ak príslušníkovi HaZZ
patrí mzda za dovolenku či iné voľno, tak toto musí byť obsiahnuté v plachte služieb, inak by mu za
toto obdobie nebola vyplatená mzda. Uvedený cieľ zabezpečuje práve ustanovenie § 97 zákona č.
315/2001 Z. z. Žalovaný uvádza, že z povahy veci vyplýva, že „referenčné obdobie“ je obdobie, za
ktoré je potrebné vypočítať priemerný pracovný čas. Slovo „referenčný“ je pri tom odvodené z latinského

slova „referere“, teda podať správu (obdobne v slovenčine slová referovať, referát, referent a pod.).
Je preto logické, že podať správu - t. j. vyčísliť priemerný týždenný pracovný čas, je potrebné za také
obdobie, na aké je rozvrhnutý nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas.K Smernici 2003/88/ES Európska
komisia vydala Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času č. 2017/C 165/01 a následne 2023/C 109/01 (ďalej

len„Výkladovéoznámenie“),ktorýmbližšierozoberákonkrétnečastismerniceVZMYSLEJUDIKATÚRY
Súdneho dvora Európskej únie. Podľa časti VI. Maximálny týždenný pracovný čas bodu c) výkladového
oznámenia, cit.: „Súdny dvor usúdil, že článok 6 ods. 2 v spojení s ustanoveniami o referenčnom
období spĺňavšetky predpoklady na to, aby vyvolal priame účinky.“Následne výkladové oznámenie ďalej
rozoberá možnosť odchýliť sa od referenčného obdobia, teda toto stanoviť dlhšie ako sú 4 mesiace,

pričom stanovuje hornú hranicu, t. j. 12 mesiacov. Na strane 8 výkladového oznámenia Európska
komisia jasne stanovila, cit.: „V oznámení sa okrem zdôraznenia, že sa do tohto limitu musí započítavať
všetok „pracovný čas“, pripomína, že tento limit je priemer, ktorý možno vypočítať za referenčné obdobie
nepresahujúce 4 mesiace, dokonca aj v situáciách, na ktoré sa nevzťahujú žiadne odchýlky.“

29. Z uvedeného jasne vyplýva, že ak by sa súd prvej inštancie nestotožnil s názorom žalovaného, že
otázka referenčného obdobia bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákonom
č. 561/2005 Z. z.), tak podľa názoru Európskej komisie, ktorý vychádza z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie sú ustanovenia o referenčnom období priamo aplikovateľné. Žalovaný uvádza, že aj
prípadné konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej transpozície Smernice 2003/88/ES, nie je spôsobilou

skutočnosťou pre zásah do článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Skutočnosť, že by žalovaný
nesprávne transponoval Smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku nezakladá automaticky porušenie
článku 6 písm. b) Smernice. Keďže súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k nesprávnej, resp.
neúplnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, tak bolo jehopovinnosťou aplikovať Smernicu 2003/88/ES priamo, teda musí skúmať samotné porušenie článku 6
písm. b), od ktorého si žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy.
Žalovaný nemôže súhlasiť s argumentáciou, že by bol článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu

k žalobcovi porušený z dôvodu nesprávnej transpozície Smernice 2003/88/ES, nakoľko predmetná
argumentácia je v absolútnom rozpore s logikou právnych noriem. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES znie: Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou
chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

30. Z uvedeného jasne vyplýva, že bez bližšieho zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle
článku 2 Smernice 2003/88/ES s prihliadnutím na dni neutrálne podľa článku 16 písm. b) Smernice
2003/88/ES a na referenčné obdobie podľa článku 19 nemožno konštatovať, že by skutočnosť, že
žalovaný nesprávne, resp. neúplne prebral Smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej
republiky zakladala porušenie predmetného článku. Inými slovami skutočnosť, že by Smernica 2003/88/
ES nebola správne transponovaná nemôže automaticky zakladať domnienku, že žalobca pracoval

počas výkonu svojej služby pravidelne viac ako 48 hodín. Bolo preto povinnosťou žalobcu preukázať
samotné porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k jeho plánu služieb. Z uvedeného
dôvodu nemožno súhlasiť s názorom, že by nesprávnosť, resp. neúplnosť transpozície Smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky zakladala odôvodnenosť uplatneného nároku
a protiprávne konanie žalovaného. Uvedené by dokonca neodôvodňovalo ani len existenciu prvej

podmienky nároku na náhradu škody, keďže tou je až samotné porušenie Smernice 2003/88/ES vo
vzťahu k žalobcovi, išlo by len o ustanovenie priameho účinku Smernice 2003/88/ES v tomto konaní.
Samotná nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice nemôže nikdy zakladať nárok na náhradu škody,
resp. v tomto prípade nemajetkovej ujmy, fyzickej osobe. Je to z dôvodu, že jedine Európska komisia
môže podniknúť právne kroky voči členskému štátu Európskej únie, ktorý netransponuje určitú smernicu

do svojho vnútroštátneho poriadku. Táto právomoc je v rukách Európskej komisie v zmysle článku 258
Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEU“). Podľa článku 258 ZFEU, cit.: „Ak sa Komisia
domnieva, že si členský štát nesplnil povinnosť, ktorá pre neho vyplýva zo zmlúv, vydá odôvodnené
stanovisko po tom, čo umožní tomuto štátu predložiť pripomienky. Ak daný štát nevyhovie stanovisku
v lehote určenej Komisiou, Komisia môže vec predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie.“ Z uvedeného

dôvodu žalovaný poukazuje na skutočnosť, že osvojiť si otázku správnej či nesprávnej transpozície
akejkoľvek smernice môže iba Európska komisia a nie vnútroštátny súd. Prípadné porušenie povinnosti
členského štátu Európskej únie transponovať akúkoľvek smernicu do vnútroštátneho poriadku zakladá
iba zodpovednosť členského štátu voči Európskej únií a nie voči konkrétnym fyzickým osobám.
31. Nárok fyzickej osoby môže vzniknúť iba ako nežiadúci dôsledok nesprávnej transpozície Smernice

2003/88/ES; to znamená, že súd prvej inštancie mal skúmať, aký mala nesprávna transpozícia Smernice
2003/88/ES dopad na žalobcu. K uvedenej argumentácii poukazuje na bod 51. rozsudku Okresného
súdu Trnava č.k. 102C/12/2023-125 zo dňa 22.10.2024, cit.:„V tu prejednávanej veci mal súd za to, že
samotnú nesprávnu transpozíciu smernice, v dôsledku ktorej žalobca v rozhodnom období prekračoval
maximálny týždenný fond pracovného času, nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku

ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže
žalobca nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, pretože nepreukázal
vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s vyššie uvedeným vzniknúť.“
K vyššie uvedenej argumentácii tiež poukázal žalovaný na body 64. a 65. rozsudku Okresného súdu
Trnavač.k.18C/27/2024-203zodňa22.11.2024,cit.:„64....samotnúnesprávnu transpozíciusmernice,

ktorá umožňuje prekračovať maximálny týždenný pracovný čas príslušníka HaZZ, nemožno považovať
bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého automaticky vzniká ujma na osobnostných právach
príslušníka HaZZ, ale túto ujmu je potrebné tvrdiť a preukázať. ... Pre úspech v tomto konaní nestačilo
preukázať iba nesprávne transponovanie smernice, ale aj vznik nemajetkovej ujmy a tiež príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym transponovaním smernice a vznikom nemajetkovej ujmy. V žiadnom

prípade nie je možné vychádzať z toho, že vznik ujmy sa v prípade nesprávnej transpozície smernice
prezumuje. ... je vylúčené, aby pre úspech v konaní bola preukázaná len nesprávna transpozícia
smernice, ale bolo potrebné preukázať konkrétne následky u konkrétneho žalobcu.“ Na podporu svojich
argumentov, teda že samotná nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice nie je spôsobilá privodiť
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy fyzickej osobe, žalovaný poukazuje aj na jeden z najnovších

rozsudkov Mestského súdu Košice č. k. 77C/17/2023-88 zo dňa 12.09.2024 body 48. a 49., cit.: „Súd
následne pristúpil k otázke, či došlo k porušeniu práva Únie s cieľom získať náhradu škody vzniknutej
v dôsledku porušenia tohto ustanovenia (pozn. článku 6 písm. b/ smernice) proti Slovenskej republike
a či medzi porušením práva a vzniknutou škodou existuje priama príčinná súvislosť. Podľa názorusúdu žalobca v rámci prieskumu referenčných období neprekročil priemerný týždenný pracovný čas
stanovený v článku 6 písm. b) Smernice. Pracovný čas žalobcu v žalovanom období vyplynul z listinného
dôkazu predloženého žalobcom, prehľadu jeho týždennej dochádzky tak, ako ju súd zistil v odseku 8.

odôvodnenia (pričom do úvahy vzal služobný čas a čas pracovnej pohotovosti; čas dovolenky a pod. je
pritom s poukazom na čl. 16 písm. b) Smernice pre účely výpočtu neutrálny).

32. Mestský súd Košice v predmetnom rozsudku zistil, že síce Smernicu 2003/88/ES nepovažoval

za správne transponovanú, avšak táto skutočnosť nemala žiaden negatívny dopad na pracovný čas
žalobcu a teda k žiadnemu negatívnemu následku na právach žalobcu nedošlo. Na jednej strane má
žalovaný za to, že predmetom súdneho konania je nárok, ktorý je žalobcom označený v zmysle žaloby
ako nárok na náhradu škody v peniazoch, ktorý mal vzniknúť žalobcovi v dôsledku porušenia práva
Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky v podobe zákona č. 315/2001 Z. z. Žalovaný poukazuje na podporu svojich

tvrdení aj na rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 4Cos/1/2023 zo dňa 04.09.2024, cit.: „Za
ešte absurdnejšie súd považuje, že žalobca požaduje za údajné porušenie transponovať smernicu od
žalovaného nemajetkovú ujmu. Súd týmto nechce povedať, že má žalobca ako príslušník v služobnom
pomere akceptovať porušovanie zákona zo strany zamestnávateľa, ale okolnosti, z ktorých svoj nárok
odvodzuje, považuje súd len za špekulatívne. K samotnej výške nemajetkovej ujmy súd potom uvádza,

že sa v plnej miere stotožňuje s tvrdením žalovaného, že sa jedná o skrytý mzdový nárok a nie
nemajetkovú ujmu. Svedčí o tom jednoznačne spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy, keď vzhľadom na
sumu nemajetkovej ujmy, ktorá je vyčíslená až na euro centy, je zrejmé, že podkladom na takýto výpočet
je porovnanie a následne výpočet rozdielu medzi peňažnou náhradou za výkon služobnej činnosti a
výkon služobnej pohotovosti.“ Aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatovať, že

uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade preukázať, že zákon č. 315/2001
Z. z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, t. j. žalobca by musel poukázať na také ustanovenia
zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré by boli v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Uvedené sa však nestalo,
t. j. uvedené žalobca v konaní nepreukázal. Súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice
2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratý nesprávne. Ak sa však súd prvej inštancie chcel

dostať do pozície orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo
iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou
Európskej únie, tak toto právo bez akýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie súdu prvej
inštancie, resp. do kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie.
33. Podľa názoru žalovaného a v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky, ako aj právneho

poriadkuEurópskejúniesúdprvejinštancienemázverenúprávomocnaporovnaniesúladu,resp.právne
záväznémuvysloveniunesúladuzákonač.315/2001Z.z.(alebolenniektorýchustanovenítohtozákona)
so Smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Súd
prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky
a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len

individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie
skonštatovať, že došlo k porušeniu práva únie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že
zákon č. 315/2001 Z. z. nesprávne prebral Smernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku.
Žalovaný dáva do pozornosti odvolacieho súdu, že uvedené nie je v medziach právomocí vnútroštátnych
súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu.

34. Žalovaný ďalej uviedol, že pre zodpovedanie otázky, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu
článku 6 písm. b) Smernice je kľúčové ustáliť, v akom období sa počíta priemerný týždenný pracovný
čas, nakoľko predmetná otázka bola v konaní sporná. Aplikácia týždenného referenčného obdobia
žalobcu však nezodpovedá zmyslu ani účelu Smernice a tiež so sebou prináša absurdné dopady
spôsobilé negatívne ovplyvniť a narušiť životaschopnosť, resp. akcieschopnosť hasičských staníc a ich

nepretržitý chod, ktorého primárnym cieľom je ochrana života a zdravia obyvateľov, ochrana majetku
a životného prostredia. Uvedeným by teda nastalo, že v prípade, ak by príslušník HaZZ za týždeň
(rešpektujúc názor súdu prvej inštancie a vychádzajúc z neho) odpracoval dve 24-hodinové zmeny,
t. j. dosiahol by maximálny týždenný „strop“ pracovného času, viac by do služby nastúpiť nemohol, a
to ani v prípade neočakávaných mimoriadnych okolností (prívalové dažde, resp. povodne, rozsiahle

požiare, komplikované nehody s väčším počtom účastníkov, záskok za kolegov v prípade ľudsky
bežných okolností ako napríklad ochorenie - čiže dočasná PN a pod.), čím by došlo bezprostredne
k ohrozeniu práve tých hodnôt, ktoré príslušníci HaZZ svojím povolaním chránia. Smernica však vo
svojich ustanoveniach počíta a predpokladá povolania, ako sú napríklad hasiči, kde je viac ako nutnákontinuita a nepretržitosť práce tak, aby bol nonstop zabezpečený chod hasičskej stanice, nakoľko
objektívne nie je možné predpokladať, kedy nastane výjazd a bude potrebné zasiahnuť. Počítanie
priemernéhotýždennéhopracovnéhočasuvrámci6-mesačnýchreferenčnýchobdobímásvojvýznama

náležité opodstatnenie vychádzajúce priamo z účelu smernice, ktorá potrebu zabezpečenia nepretržitej
služby predpokladá a počíta s ňou. Priemer znamená, že ak príslušník HaZZ napríklad v jeden týždeň
odpracoval viac ako 48 hodín, t. j. napríklad tri celé 24-hodinové služby (čiže 72 hodín), tak mu je táto
„nadpráca“ kompenzovaná v iné týždne tak, aby v rámci 6 mesačného obdobia nedošlo k prekročeniu
stanoveného limitu 48 hodín. Keby sme pripustili aplikáciu týždenného referenčného obdobia, tak by

došlo k priamemu ohrozeniu života a zdravia obyvateľov, majetku a životného prostredia, keďže by
napríklad každú tretiu nedeľu nepracoval žiaden hasič, čím by nastal kolaps. Zákonodarca, európsky
ani vnútroštátny, celkom zrejme takýto výklad ustanovení smernice/zákona na mysli nemal. Rovnako by
to znamenalo, že v prípade, že príslušník HaZZ odpracuje dve 24 hodinové zmeny v jednom týždni, a
aktívna pohotovosť by sa v rámci výjazdu natiahla nad rámec jednej z týchto 24 hodinových zmien, tak by
došlo znova k prekročeniu. Obdobná situácia by nastala napr. keď by došlo k „väčšiemu“ požiaru a bolo

by potrebných viac zásahových hasičov, tak v takomto ilustrovanom prípade by nemohli zasahovať tí,
ktorí už dve zmeny odpracovali v danom týždni. Rovnako tak by sa hasič nemohol zúčastniť ani školení,
ktoré nie vždy pripadajú na čas jeho zmeny, pretože niektoré školiace prístroje, technika a vybavenie sa
nachádza v inej časti Slovenskej republiky (napr. školenia na Lešti, školenia na polygón v Žiline, školenie
potápačovvBratislaveapodobne.)Jezrejmé,žetakýtoúmyselSmernicanezastáva.Žalovanýmázato,

že § 86 ods. 1 zákona č.315/2001 Z. z. predstavuje transpozíciu článku 16 písm. b) v spojení s článkom
17 ods. 3 písm. b) bod iii) a článkom 19 a teda pojem priemerný týždenný pracovný čas sa má vyložiť
tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach dlhých 6 mesiacov. Otázka referenčného obdobia je
v prípade HaZZ jednoznačne na mieste. Z ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z. o ochrane
pred požiarmi v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 314/2001 Z. z.“) možno jednoznačne

vyvodiť cieľ HaZZ, ktorým je ochrana života a zdravia fyzických osôb, majetku a životného prostredia
pred požiarmi. Smernica 2003/88/ES vo svojej preambule, ktorá predstavuje určitý výkladový základ
každej smernice, v odseku 15 prezumuje potrebu pružnosti určitých ustanovení, cit.: „vzhľadom na
otázku, ktorá pravdepodobne vznikne v podniku pri organizovaní pracovného času sa zdá, že je žiaduce
zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice...“ Podľa odseku 16 prvej vety

preambuly, cit.: „treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z
určitých ustanovení smernice. “Nakoľko sú predmetné konštatovania uvedené už v preambule Smernice
2003/88/ES, tak máme za to, že predstavujú určitú výkladovú normu vo vzťahu k určitým pracovným
odvetviam, ktoré sú konkretizované v článku 17 ods. 3 Smernice. Článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/
ES konkrétne stanovuje, od ktorých ustanovení smernice je možné sa odchýliť, pričom ich taxatívne

vymedzuje ako: články 3, 4, 5, 8 a 16. Zároveň článok 17 ods. 3 bod b) Smernice konkrétne stanovuje
aj činnosti, pri ktorých sa predmetné odchýlky využívajú a teda, cit.: „v prípade činností spojených
s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä: iii) služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby,
pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany;“ S ohľadom na § 1 ods.
1 zákona č. 314/2001 Z. z. je na mieste konštatovať, že ochrana života a zdravia fyzických osôb,

majetku a životného prostredia jednoznačne vyžaduje nepretržitú prevádzku každej hasičskej stanice,
teda aby každá hasičská stanica mohla byť efektívne využitá 24 hodín denne a 7 dní v týždni. Je
preto nevyhnutné, aby členský štát (v tomto prípade Slovenská republika) zabezpečil efektívny chod
Hasičského a záchranného zboru tak, aby tento mohol chrániť práva všetkých občanov Slovenskej
republiky vo vzťahu k ich životu, zdraviu, právu vlastniť majetok, ale taktiež aj vo vzťahu k právu na

priaznivé životné prostredie. Akýkoľvek iný výklad by mohol spôsobiť nemožnosť zabezpečiť nepretržitú
prevádzkuvHaZZ,čobymohlospôsobiťmimoriadnearozsiahleškodyčiužnaživotoch,zdraví,majetku
alebo životnom prostredí, čo by jednoznačne ovplyvnilo podstatnú časť obyvateľstva a životaschopnosť
krajiny. Na podporu svojich argumentov žalovaný poukazuje na 3 podstatné dôvody, v zmysle ktorých,
referenčné obdobie 6 mesiacov je aplikovateľné v prípade príslušníkov HaZZ v Slovenskej republiky:

1/ Ak súd prvej inštancie bude konštatovať nesprávnu transpozíciu smernice a teda skonštatuje, že je
priamo aplikovateľná v tomto konaní, tak má žalovaný za to, že je potrebné na ňu prihliadať komplexne
a nie spôsobom ako to robí žalobca, t. j. iba na ustanovenia, ktoré sa mu v tomto súdnom konaní hodia.
Ako bolo vyššie uvedené samotná Smernica 2003/88/ES v preambule prezumuje potrebu zabezpečenia
pružnosti niektorých jej ustanovení. V zmysle článku 17 je jedným z nich aj článok 16, t. j. pružnosť

referenčného obdobia, v rámci ktorého sa počíta priemerný týždenný pracovný čas pracovníka, ktorý je
stanovený v zmysle článku 16 na obdobie štyroch mesiacov. Následne článok 17 explicitne ustanovuje,
že v prípade protipožiarnych služieb je možné sa od tohto článku 16 odchýliť, pričom v článku 19ustanovuje referenčné obdobie šiestich mesiacov, resp. v prípade, ak je to ustanovené v kolektívnej
zmluve, tak až na obdobie 12 mesiacov.
35. Nakoľko kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ žiadne takéto ustanovenie

neobsahuje, tak pri aplikovaní Smernice 2003/88/ES možno dospieť k záveru, že referenčným obdobím
pre protipožiarne služby je obdobie šiestich mesiacov. 2/ K rovnakému záveru možno dospieť aj pri
skúmaní zákona č. 315/2001 Z. z. - konkrétne ustanovenia § 86 ods. 1. Podľa článku 288 ZFEU, cit.:
„Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý
sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.“. Z citovaného

ustanovenia jednoznačne vyplýva, že otázka transpozície smerníc do vnútroštátneho práva nevyžaduje
doslovnú transpozíciu. Je preto na mieste prihliadať na cieľ pojmu „referenčné obdobie“ v zmysle
Smernice v komparácii s ustanovením § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Smernica stanovuje
referenčné obdobie na účely rozvrhu pracovného času do určitéhoobdobia, v rámci ktorého sa počíta
priemer, a to z dôvodov uvedených vyššie (potreby zabezpečiť nepretržitú prevádzku). Žalovaný uvádza,
že z povahy veci vyplýva, že „referenčné obdobie“ je obdobie, za ktoré je potrebné vypočítať priemerný

pracovný čas. Slovo „referenčný“ je pri tom odvodené z latinského slova „referere“, teda podať správu
(obdobne v slovenčine slová referovať, referát, referent a pod.). Je preto logické, že podať správu
- t. j. vyčísliť priemerný týždenný pracovný čas, je potrebné za také obdobie, na aké je rozvrhnutý
nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ustanovuje,
cit.:„Služobnýčaspríslušníkovmôžebyťrozvrhnutýnerovnomerne.Nerovnomernerozvrhnutýslužobný

čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ Z dôvodu potreby ochrany života, zdravia,
majetku a životného prostredia je predsa jednoznačne nevyhnutné, aby bola zabezpečená nepretržitá
prevádzka hasičských staníc. Je preto na mieste uviesť, že pracovný čas príslušníkov HaZZ je potrebné
rozvrhnúť do určitého obdobia tak, aby bola zabezpečená životaschopnosť každej jednej hasičskej
stanice. Z uvedeného dôvodu zákon č. 315/2001 Z. z. jasne stanovuje obdobie, v rámci ktorého sa

rozvrhuje plán služieb príslušníkov HaZZ. Týmto obdobím je obdobie šiestich mesiacov. Pre sumarizáciu
bodu 2 žalovaný uvádza, že cieľ pojmu „referenčné obdobie“ a cieľ § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.
z. je totožný. Podľa názoru žalovaného je nepochybné, že cieľom referenčného obdobia je rozvrhnutie
pracovného času do určitého obdobia, pričom cieľom § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. je rovnako
rozvrhnutie plánu služieb príslušníkov HaZZ do obdobia šiestich mesiacov. 3/ V neposlednom rade

je na mieste prihliadnuť na skutočnú prax ako sa služby príslušníkov HaZZ plánujú. Je na mieste
konštatovať, že súdy nie sú viazané iba doslovným výkladom ustanovení zákonov či nadnárodných
právnych predpisov, ale rovnako môžu a zároveň by aj mali prihliadať nie len na formálnu stránku, ale aj
praktickú stránku uplatňovania týchto formálne stanovených ustanovení. V prípade príslušníkov HaZZ
sa služby rozvrhujú vopred do obdobia šiestich mesiacov. Je preto na mieste konštatovať, že žalobca

už v júli toho-ktorého roka by vedel uviesť, či má službu naplánovanú na Vianoce, 1. sviatok vianočný
alebo 2. sviatok vianočný.

36. Je pravdou, že následne sa každý mesiac dielčie plánuje pred jeho začiatkom, avšak plán služieb,
ktorý bol naplánovaný vopred sa nemení, iba sa upravuje s ohľadom na vzniknuté situácie v tom-

ktorom mesiaci. Pre bližšiu predstavu žalovaný uvádza, že služby príslušníkov HaZZ sa rozvrhnú do
obdobia šiestich mesiacov. To znamená, že každý príslušník HaZZ disponuje svojím rozvrhom vždy pred
začiatkom týchto 6 mesiacov (pre príklad obdobie júl - december). Avšak, je pravdou, že následne každý
konkrétny mesiac sa pred jeho začiatkom musí bližšie upraviť vzhľadom na mimoriadne situácie, ako
nečakané práceneschopnosti, ale rovnako aj na nahlásené dovolenky, či iné voľná poskytované nad

rámec Smernice, ale taktiež aj s ohľadom na školenia či mimoriadne náročné situácie, kedy sa vyžaduje
práca vyššieho počtu príslušníkov. To, že referenčné obdobia sú šesťmesačné sa v praxi odzrkadľuje aj
pri príprave, prerokovaní a prijatí kolektívnych zmlúv napr.: - čl. 3 ods. 15 Kolektívnej zmluvy vyššieho
stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2023 uvádza: „Služobný úrad poskytne
príslušníkovi na jeho žiadosť podľa § 141 ods. 3 písm. c) Zákonníka práce jeden deň služobného voľna

v prvom polroku kalendárneho roka 2023 a jeden deň služobného voľna v druhom polroku kalendárneho
roka 2023; za čas služobného voľna patrí príslušníkovi služobný plat.“- čl. 3 ods. 15 Kolektívnej zmluvy
vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2024 uvádza: „Služobný
úrad poskytne príslušníkovi na jeho žiadosť podľa § 141 ods. 3 písm. c) Zákonníka práce dva dni
služobného voľna v prvom polroku kalendárneho roka 2024 a jeden deň služobného voľna v druhom

polroku kalendárneho roka 2024; za čas služobného voľna patrí príslušníkovi služobný plat. “Tieto
dni sú v záznamoch systému Q. evidované ako „Q. Dôvodom rozdelenia dní voľna do kalendárnych
polrokov je snaha služobného úradu znížiť priemerný týždenný pracovný čas príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru (teda aj žalobcu) v každom z šesťmesačných referenčných období. V zmysleuvedenéhožalovanýuvádza,žeajvpraxisarozvrhujúslužbypríslušníkomHaZZdoobdobia6mesiacov
a následne sa každý mesiac konkrétne upravuje tak, aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka
hasičských staníc s ohľadom na plánované dovolenky, školenia, kurzy či neplánované situácie, ako

náročné požiare či práceneschopnosť niektorých príslušníkov HaZZ. Nemožno zabúdať, že ide o veľmi
špecifické pracovné odvetvie, ktoré si vyžaduje vysoké nároky na účely nepretržitej prevádzky. S vyššie
uvedeným názorom sa stotožnil aj Mestský súd Košice v už citovanom rozsudku č. k. 77C/17/2023-88
zo dňa 12.09.2024, ktorý v bode 45. uviedol, cit.: „V konaní bola sporná dĺžka referenčného obdobia,
pričom žalobca tvrdí, že toto je štvormesačné v zmysle čl. 16 písm. b) Smernice a žalovaná tvrdí, že je

šesťmesačné vzhľadom na výnimku uvedenú v čl. 17 písm. b) bod iii Smernice. Podľa názoru súdu sa
na konkrétny prípad vzťahuje výnimka uplatnená v čl. 17 písm. b), bod iii Smernice, pričom žalovaná si
určila dlhšie referenčné obdobie, konkrétne šesťmesačné (vzhľadom k tomu, že sa jedná o protipožiarne
služby). Súd v tomto smere poukazuje aj na súdnu prax, pričom podľa jeho vedomostí tunajší súd v
rôznych senátoch vždy vychádzal z referenčného obdobia šesťmesačného, čo vzal do úvahy aj odvolací
súd a doposiaľ táto otázka ani nebola sporná (keďže súdy dosiaľ konštatovali, že došlo k prekročeniu

priemerného týždenného pracovného času v rámci šesťmesačného referenčného obdobia). Spornou sa
táto otázka stala až v momente, ak k prekročeniu týždenného priemerného pracovného času v rámci
šesťmesačného referenčného obdobia nedošlo (ako v prejednávanom prípade).“ Na tomto mieste si
žalovaný dovoľuje uviesť nasledovné skutočnosti. Prepočty predloženého pracovného času žalobcu
predstavujú skreslené hodnoty, keďže absolútne opomínajú napr. referenčné obdobia a priemerný

pracovný čas. Žalobca si úmyselne vyabstrahoval len časti Smernice, ktoré mu vyhovujú, avšak k
referenčným obdobiam sa absolútne nedostal, resp. ich úmyselne opomenul. Za jeden z hlavných
dôkazov považuje výplatné pásky, v ktorých sú však zarátané aj dni voľna, napr. dovolenka, voľno za
sviatok, voľno z kolektívnej zmluvy atď., za ktoré síce žalobcovi plat prináleží, avšak v danom čase
nijakú prácu nevykonáva. Tieto hodnoty sú preto uvedené v systéme Q., avšak slúžia len na výpočet

platu ale tieto nie sú pracovným časom podľa žiadneho prameňa práva, na ktorý tu bolo poukázané.
Ustanovenie § 97 zákona o HaZZ tieto časy iba posudzuje ako výkon služby zo mzdových dôvodov.
Článok 2 Smernice tieto časy jednoznačne subsumuje pod čas odpočinku a rovnako aj judikatúra SD
EÚ, na ktorú žalobca poukazuje nezapočítava takéto časy do pracovného času, keďže žalobca počas
nich nepracuje, nezdržiava sa na mieste výkonu služby a ani neplní žiadne iné úlohy zamestnávateľa.

V priemere každý týždeň odpracoval dve 24 hodinové zmeny (spolu 48h), a teda by k presahu nedošlo.
Bez ohľadu na to, či v jednom týždni odpracoval 24 hodín a v druhom 72h, priemer bude 48h. Z pohľadu
rozhodnutia súdu by to znamenalo prekročenie v prvom týždni, čo sa javí žalovanému ako absurdne.

37. Vo vzťahu k ustanoveniu § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. žalovaný uvádza nasledovné: Ustanovenie

§ 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. znie, cit.: „Ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas...“
Z ustanovenia § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nikdy nevyplývalo, že by sa časy tam uvedené
považovali za pracovný, resp. služobný čas. V žiadnej časti predmetného ustanovenia nie je ukotvené,
že by dovolenka či iné platené služobné voľno bolo služobný čas.Tieto časy sa iba posudzujú ako výkon
štátnej služby z dôvodu, že tieto sa zapisujú do tzv. plachiet služieb, ktorú predložil žalobca, z dôvodu,

že táto na konci každého mesiaca je odoslaná na mzdové oddelenie a je z nej tvorená výplatná páska.V
prípade, ak by predmetné časy neboli vedené v plachte služieb, tak za tieto by žalobcovi nikdy nebola
vyplatená mzda, ktorá mu zákonne prináleží. 2/ Vo vzťahu k článku 2 Smernice 2003/88/ES žalovaný
uvádza nasledovné:Článok 2 Smernice 2003/88/ES jasne rozlišuje medzi pracovným časom a časom
odpočinku. Dokonca v článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES je jasne dané, že časom odpočinku je

akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Ide o veľmi širokú definíciu, pričom Smernica 2003/88/
ES explicitne reštriktívne upravuje iba pojem „pracovný čas“. Z uvedeného dôvodu je na mieste uviesť,
že otázka čo je to pracovný čas a čo je to čas odpočinku je jasne daná nie len v Smernici 2003/88/
ES, ale rovnako aj v zákone č. 315/2001 Z.z. 3/ Vo vzťahu k judikatúre Súdneho dvora Európskej
únie žalovaný uvádza nasledovné: Aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“)

možno vyabstrahovať 3 podmienky pre pojem „pracovného času“: 1- pracovník pracuje, 2- pracovník
vykonáva svoju činnosť a svoje povinnosti, 3- pracovník je k dispozícií zamestnávateľovi. Z bodu 42.
rozsudku SD EÚ vo veci C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vyplýva, že: „Pokiaľ ide podrobnejšie o pojem
„pracovný čas" v zmysle smernice 93/104, už bolo rozhodnuté, že smernica definuje uvedený pojem
ako akúkoľvek dobu, v priebehu ktorej pracovník pracuje, je zamestnávateľovi k dispozícii a vykonáva

svoju činnosť alebo svoje povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo zvyklosťami,
a tento pojem je potrebné chápať ako protiklad k času odpočinku, pričom oba pojmy sa navzájom
vylučujú (rozsudky Simap, už citovaný, bod 47, a Jaeger, už citovaný, bod 48).“SD EÚ v bode 45.
predmetného rozsudku dokonca skonštatoval, že: „členské štáty nemôžu jednostranne určovať rozsahtýchto pojmov...“V zmysle vyššie uvedeného má žalovaný za to, že prepočty žalobcu nie sú správne a
týmitoprepočtamisasnažízavádzaťsúd,pričomvytváradojem,žepracujeďalekoviacnežvskutočnosti
pracuje.

38. Argumentácia, že sa priamo aplikuje iba článok 6 Smernice 2003/88/ES nemôže obstáť, pretože
z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nevyplýva definícia určitých pojmov a zároveň, ak teda
prijmeme záver, že predmetná Smernica nebola správne transponovaná, tak definíciu predmetných
pojmov nemožno hľadať v zákone č. 315/2001 Z. z. Výklad článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES
je teda nevyhnutné hľadať v smernici samotnej. Z uvedeného dôvodu si žalovaný dovolí poukázať

na články, ktoré bližšie predmetné ustanovenie definujú. Sú nimi predovšetkým článok 2, 7, 16, 17
a 19 Smernice 2003/88/ES. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES stanovuje určitú hornú hranicu
priemerného pracovného času, ktorú stanovuje v rámci nadčasov na 48 hodín týždenne. Z uvedeného
ustanovenia však nemožno bližšie definovať spôsob predmetného výpočtu a teda z uvedeného dôvodu
nemožno považovať výpočty žalobcu za správne. Spočítavanie fondu pracovného času so služobnou
pohotovosťou je v zrejmom rozpore s článkom 2 Smernice 2003/88/ES, teda s pojmom „pracovný čas“

v zmysle článku 2 ods. 1 a s pojmom „čas odpočinku“ v zmysle článku2 ods. 2 Smernice 2003/88/
ES. Článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, cit.: „pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;“ Článok 2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES, cit.:
„čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.“ Z uvedeného ustanovenia Smernice

2003/88/ES jasne vyplýva rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku, teda časom, ktorý sa
na účely výpočtu priemerného pracovného času v zmysle článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES
započítava do odpracovaných hodín a čas, ktorý sa do odpracovaných hodín nezapočítava. Zákon
č. 315/2001 Z. z. síce v § 97 ods. 1 posudzuje určitý čas odpočinku ako služobný čas, avšak takýto
čas nie je služobným časom. Žalovaný má však za to, že odpoveď na bližšiu definíciu článku 6

písm. b) ohľadom „pracovného času“ je nevyhnutné hľadať v Smernici samotnej a nie v § 97 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. tak, ako to urobil žalobca, pretože ak súd prvej inštancie prijme názor, že
Smernica 2003/88/ES bola transponovaná nesprávne, tak nemožno náhodne spájať dva predmetné
právne predpisy. Zároveň žalovaný poukazuje aj na to, že ak sa súd prvej inštancie predsa len prikloní
k argumentácii žalobcu a článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES bude bližšie definovať aj v zmysle

§ 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., tak žalovaný poukazuje na gramatický výklad predmetného
ustanovenia, ktoré nezahŕňa predmetné časy odpočinku do služobného času, ale iba ich posudzuje ako
služobný čas. Ide o 2 významovo rozdielne pojmy a preto ich nemožno zamieňať. Časy odpočinku,
ako dovolenka, voľná či iné dni, počas ktorých žalobca nepracuje sa posudzujú ako služobný čas z
dôvodu, že ide o platené dni voľna a teda je nevyhnutné, aby boli zapísané v systéme SAP, teda v

evidencií dochádzky, z ktorej sa tvoria výplatné pásky, ktoré musia reflektovať všetky dni, za ktoré patrí
príslušníkomHaZZmzda.Zuvedenéhodôvodunemožnosúhlasiťsvýpočtamipracovnéhočasužalobcu
v žalobe, keďže žalobca započítava do pracovného času aj čas odpočinku, ktorý Smernica 2003/88/
ES jasne od pracovného času oddeľuje. Okrem uvedeného žalovaný poukazuje aj na článok 16 písm.
b) Smernice 2003/88/ES, ktorý rozširuje právnu ochranu pracovníkov o tzv. „neutrálne dni“, na ktoré

nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadať, teda sa na ne prihliada ako keby neexistovali. Takýto
deň sa v rámci výpočtu referenčného obdobia preskočí a teda sa zníži počet dní, resp. týždňov, v tom-
ktorom referenčnom období. Predmetným postupom zákonodarca rozšíril ochranu pracovníkov o dni
obsahujúce čas odpočinku pracovníka (žalobcu), ktoré nemožno využiť na „kompenzáciu“ pracovného
času z iných dní. To znamená, že predmetný deň napríklad riadnej ročnej dovolenky, počas ktorej

žalobca odpracuje v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES nula hodín sa nemôže použiť v rámci
výpočtu pracovného času a to bez ohľadu na skutočnosť, či sa predmetný čas v rámci vnútroštátneho
práva posudzuje ako služobný čas alebo nie. V rámci právneho poriadku Slovenskej republiky sa na
účely výpočtu fondu pracovného času posudzuje čas riadnej ročnej dovolenky ako 16 hodín. Avšak,
na účely výpočtu priemerného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES sa na

takýto deň prihliada ako 0 odpracovaných hodín (delenec) a 0 dní (deliteľ). Príklad: Ak v priebehu 7 dní
žalobca odpracuje 2 zmeny a počas týchto dní má 1 deň riadnu dovolenku „DOV“, tak na účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času v zmysle článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES s ohľadom
na články 2 a 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES sa vypočíta priemerný pracovný čas tak, že Pracovný
čas: 2 x 24 hodín = 48 hodín. Neutrálne dni: 1 deň DOV. Započítané dni: 6 dní zo 7 dní. 48 (hodín) : 6

(dní) = 8 hodín denne. Pričom, ak by sme neprihliadali na neutrálny deň, tak by bol výsledok ešte nižší
(6,857 hodín denne). Zákonodarca predmetným postupom chráni pracovníkov pred kompenzáciou ich
práce v rozsahu 4 týždňov riadnej ročnej dovolenky a pri všetkých dňoch práceneschopnosti.39. Ak prijmeme argumentáciu žalobcu, že článok 2 Smernice 2003/88/ES je nevyhnutné vykladať
v zmysle Smernice, keďže bol údajne nesprávne transponovaný do právneho poriadku Slovenskej
republiky, tak nemôžeme tak urobiť len v rozsahu služobnej pohotovosti, ale musíme ho aplikovať

komplexne vo svetle článku ako celku a nie len jeho časti. K pojmu „priemerný čas“ Žalovaný ďalej
poukazuje na pojem „priemerný“ z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Článok 6 Smernice 2003/88/
ES zároveň pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých
7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva
o priemere za určité obdobie a v čl. 16 písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom

štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri
uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany
zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň aj v ods. 16 preambuly Smernica ustanovuje potrebu
odchýlok a to tak, že je treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky
z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade odchýlky, musia príslušní pracovníci dostať
rovnocennú náhradnú dobu odpočinku;“. Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie

je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo nastane iná situácia vyžadujúca si zásah
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Príslušníci Hasičského a záchranného zboru vykonávajú
nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života a zdravia osôb a ochrane majetku. Je preto nevyhnutné,
aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení Smernice 2003/88/ES. Jednu z nich ustanovuje Smernica
2003/88/ESvčlánku17ods.3písm.b)boduiii),cit:„Vsúladesodsekom2tohtočlánkusamôžuvykonať

odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16: v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby,
najmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby
a služby civilnej ochrany;“ Uvedené ustanovenie povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia
článku 16 Smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné obdobie v zmysle článku 19, cit.: „Možnosť
odchýlky od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 18 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu

referenčnéhoobdobiadlhšiehoakošesťmesiacov.“Žalovanýtedapoukazujenaustanovenie§86ods.1
Z. č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“. Nakoľko smernice
nepredpokladajú svoju doslovnú transpozíciu do právnych poriadkov členských štátov, tak má žalovaný
za to, že predmetná časť smernice bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná

správne, zároveň neodporuje žiadnej časti Smernice 2003/88/ES a preto je nevyhnutné, aby sme na ňu
pri výpočtoch prihliadali. V zmysle ods. 15 preambuly Smernica jasne poukazuje na potrebu a nie na
možnosť odchýlky od určitých ustanovení. Túto potrebu jasne definuje v článku 17 ods. 3 písm. b) bodu
iii), kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje na skutočnosť, že je potrebné sa odchýliť od článku
16 (4-mesačné referenčné obdobie), čím v článku 19 rozširuje referenčné obdobie až na 6 mesiacov. V

rovnakom článku ukladá možnosť členským štátom rozšíriť toto referenčné obdobie až na 12 mesiacov.
Zároveň 6-mesačné referenčné obdobie vyplýva aj z logiky veci, keďže fond pracovného času (z ktorého
vychádza aj samotný žalobca) sa rozpočítava na 6-mesačné obdobia. V zmysle vyššieho uvedeného
má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v
referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých

7 po sebe nasledujúcich dní.

40.Žalovanývzhľadomnaužuvedenézotrvávavcelostinasvojichprepočtochpriemernéhopracovného
času žalobcu v rámci referenčných období, pričom žalovaný uvádza, že započítaval celé 24hodinové
zmeny (deň aj noc/pohotovosť), avšak bral do úvahy tie časy, kedy žalobca skutočne pracoval, resp.

bol služobnému úradu k dispozícii, a to práve preto, že posudzovaním a braním do úvahy času
voľna nemôžeme dospieť k objektívnemu záveru o presahoch nad 48 hodín týždenného priemerného
pracovného času žalobcu v rámci referenčných období. Žalovaný súdu prvej inštancie predložil prepočet
skutočne odpracovaných hodín, do ktorých zavrhoval všetky hodiny v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice
2003/88/ES. V tomto smere žalovaný poukazuje napríklad na rozsudok Okresného súdu Rimavská

Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, cit.: „Fond pracovného času v každom mesiaci nie je
veličina, z ktorej by sa malo vychádzať, pretože ide len o vyjadrenie počtu pracovných hodín, ktoré má
zamestnanec pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času k dispozícií, nevyjadruje reálne číslo, koľko
zamestnanec v práci za mesiac skutočne odpracoval.“ Žalovaný teda poukazuje na článok 2 ods. 2
Smernice 2003/88/ES, cit.: „čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.“. Zároveň

žalovaný poukazuje na § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý posudzuje určité časy odpočinku ako
služobný čas, avšak tieto časy odpočinku nie sú služobným časom. Ustanovenie § 97 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. predmetné časy odpočinku len posudzuje ako služobný čas z dôvodu, aby sa aj tento
čas odpočinku, za ktorý žalobcovi patrí náhrada mzda, odzrkadlil vo fonde pracovného času a teda aj navýplatných páskach. Žalobca svoje skutočne odslúžené hodiny, ale ani hodiny nad limit nepreukázal,
len ich tvrdil, avšak súd prvej inštancie sa s uvedenými námietkami žalovaného nevysporiadal.

41. Vo vzťahu k otázke preukázania existencie nemajetkovej ujmy žalovaný poukazuje na rozsudok
Okresného súdu Trnava č. k. 102C/12/2023-125 zo dňa 22.10.2024 (body 57 a nasl.) Predovšetkým
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, v ktorom
dovolací súd k otázke náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že „otázka výšky náhrady nemajetkovej
ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej

prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno
rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok,
ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b)
CSP je to, aby sa vyriešením niektorej, doposiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej právnej otázky
vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením
takto individuálnej otázky ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže vytvoriť

ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených
východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú súdy vždy rozdielne v každom
konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci
určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy,
keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť (7Cdo/131/2020).“

Ďalej aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/14/2013 zo dňa 23.11.2014, cit.:
„žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha, musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako
aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim
zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Nemajetková ujma má byť určitou náhradou za
protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v majetkovej sfére dotknutej osoby, pričom je

podstatné v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, resp. dobré meno
a povesť právnickej osoby. Žalobca v prejednávanej veci neoznačil a už vôbec nepreukázal, že v prípade
existencie ním tvrdeného základu nároku by vznikli následky takej intenzity, ktorá by zakladala jeho
právo na priznanie požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Zadosťučinenie v peniazoch má
pritom byť prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie

sa.“ Žalobcu v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z
ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice a následného prekračovania
maximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné
priznať aj náhradu v peniazoch (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/443/2016
zo dňa 25.07.2017). Žalovaný tiež podporne poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.

I.ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 271/2018 zo dňa
19.04.2018. Žalovaný dáva do pozornosti aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 zo
dňa 06.11.2014, ktorý pripúšťa neúspešnosť žaloby o ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti
zásahu, keď uzatvára, že dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením
§ 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma, pričom z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých

k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu
vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani
materiálnu satisfakciu, b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak nemateriálnu,
ako aj materiálnu satisfakciu. Žalovaný poukazuje na rozhodnutie Súdneho Dvora EÚ vo veci Konle
C-302/97, cit.: „aj jednoznačný rozpor s právom EÚ nemusí automaticky zakladať vznik zodpovednosti,

pokiaľ je vnútroštátna úprava ospravedlnená napr. všeobecným záujmom. “Žalovaný zastáva názor, že
priurčovaníkonkrétnejvýškynáhradyzaspôsobenúujmu,bymalsúdprvejinštanciezohľadňovaťnielen
primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale prihliadať na osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Zavedenie princípu primeranosti k iným formám
finančných kompenzácií spolu s ponechaním možnosť prihliadať na osobitosti konkrétneho prípadu
umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej
strane umožňovala „spravodlivé zadosťučinenie.“ Žalovaný si dovolí poukázať aj na najnovšie rozsudky
v obdobných veciach na západnom Slovensku, napríklad:- Rozsudok Okresného súdu Trnava sp.

zn. 22C/30/2024 z 07.11.2024 - 0,00 eur,- Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 102C/12/2023
z 22.10.2024 - 0,00 eur,- Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 77C/17/2023 z 12.09.2024 -
0,00 eur,- Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 4Cos/1/2023 z 26.08.2024 - 0,00 eur,-
Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B5-24C/34/2023 z 28.10.2024 - 0,00 eur,- RozsudokMestského súdu Bratislava IV sp. zn. 52Cos/1/2023 z 12.11.2024 - 0,00 eur,- Rozsudok Mestského súdu
Bratislava IV sp. zn. 52Cos/2/2023 z 12.11.2024 - 0,00 eur,- Rozsudok Okresného súdu Trnava č. k.
18C/27/2024-203 zo dňa 22.11.2024 - 0,00 eur

42. Žalovaný opakovane uvádzal, že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požadoval, žalovaný
považoval za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam
trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru
neporovnateľne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené

kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre
ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať
výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej
povesti (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon Európsky súd pre ľudské
práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená

výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov, pričomnáhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a
dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo
násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je

záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie
skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných
súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku
nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu
svojvoľnú. Žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento

„údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale
musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom
preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu
činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné
nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalovaný ďalej poukazuje na

ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje podmienky, kedy má žalobca nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca, v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či
neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného
stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požadoval. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže

súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by
iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto
satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu

existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. V konaní v podobe nemajetkovej
ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu,
resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho
právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť),ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto
bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii

škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí
na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal
následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí
(rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).Aj samotný súd prvej
inštancie v bode 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že cit.: „ ... žalobca ani len netvrdil, že

by v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného trpel nejakým zdravotným ochorením alebo
to, že by nemal dostatok času adekvátne sa postarať o svoju chorú matku, ako to pôvodne uvádzal
v podanej žalobe, keď navyše z jeho výpovede vyplynulo, že jej zdravotný stav ako aj stav jeho otca
je stabilizovaný a postupne sa lepší. Nepreukázal a ani netvrdil, že by zdravotný stav ktoréhokoľvek z
jeho rodičov bol natoľko závažný, že by boli odkázaní na osobnú starostlivosť žalobcu. Je tiež potrebné

uviesť, že z vyjadrení žalobcu nevyplynulo, že by mal deti, a že by v dôsledku vykonávania práce nad
čas povolený právom EÚ bol ukrátený na čase, ktoré by mohol tráviť s nimi. Okrem svojich rodičov
žalobca neuviedol žiadnych ďalších členov rodiny, či iných blízkych známych, vo vzťahu ku ktorým,
by bolo možné badať nepriaznivé dôsledky porušovania jeho práv na maximálny pracovný čas a tedanepriaznivý vplyv na existujúce socializačné prostredie žalobcu.“ Žalovaný naďalej na podporu svojho
právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, poukazuje na
rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky. Krajský súd v Žiline v bodoch 19 až 23 na stranách 6

až 8 odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020 uviedol, že cit.: „ ... Podmienkou
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy 3... Stanovenie
výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych
a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu, na základe dokazovania
vykonanéhonajmänazisťovaniekonkrétnychnásledkovvjednotlivýchoblastiach spoločenskéhoživota

dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.“ Krajský súd v Bratislave
v bode 45 na stranách 18 a 19 odôvodnenia rozsudku č. k. 5Co/192/2019-310 zo dňa 29.10.2019
konštatoval, že cit.: „ ... preukázanie zásahu do osobnostných práv, ktoré má za následok skutočne
zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere zaťažuje postihnutú
fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti
fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je

primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. ... Bolo povinnosťou žalobcu, ktorý mal v konaní
dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy t. j. preukázať, že bola
znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a
závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. ... pri posudzovaní intenzity zásahu je za
určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá

v ne/sporovom konaní môže byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať
medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet
konania z hľadiska jeho významu pre stranu ... a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa
v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého
individuálnehoprípadu...zvýšenývýznampredmetu konaniapreosobupoškodenéhomusítátoosobav

konanínielentvrdiť,aleajspoľahlivodoložiť.“Žalovanýzdôrazňuje,žezostranyžalobcuneboložiadnym
spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť
v spoločnosti. Súčasne žalovaný poukazuje aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby
sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili
následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti,

ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby.

43. Žalovaný tvrdil, že v tomto súdnom konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani iným
dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako
základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že

žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,
keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otáznym
zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť
prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na
spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou

činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V zmysle zásady kontradiktórnosti je však
povinnosťoužalobcupreukázaťvznikakoajintenzituzásahudojehoosobnostnýchpráv,aktakýtozásah
na strane žalobcu existuje. V danej veci uvedené riadne preukázané nebolo. Žalobca svoje subjektívne
tvrdenia nijakým spôsobom nepredložil, uviedol len svoje osobné pocity, ako vníma nedostatok voľného
času, spôsobený prácou, neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala spôsobiť porušenie jeho

osobnostných práv, v tak značnej miere, že by došlo k zníženiu jeho dôstojnosti alebo jeho vážnosti
v spoločnosti, tak aby mohol, resp. mal požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nie je
preto možné, aby subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia žalobcu boli vodítkom toho, ako by mal
súd rozhodnúť. V tomto poukazujeme aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Cdo 108/2009 zo dňa 19.05.2010, kde je uvedené, že: „Len subjektívne vnímanie navrhovateľky,

že uvedeným postupom zamestnávateľa došlo k takémuto zásahu a v dôsledku, ktorého to malo
vplyv na jej zdravotný stav, ako aj spoločenské postavenie, prípadne na správanie sa osôb v jej
okolí, nemožno považovať za založenie nároku na ochranu osobnosti a z toho vyplývajúce práva na
poskytnutie primeraného zadosťučinenia a práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Dovolací
aj odvolací súd zhodne vyslovili názor, že konanie odporcu nespĺňa znaky neoprávneného zásahu

do osobnosti navrhovateľky, a nie je možné za takýto zásah považovať následok, ktorý subjektívne
pociťovala navrhovateľka vo svojom pracovnom aj osobnom živote.
44. K sankcii alebo jej potenciálnemu vzniku za nemajetkovú ujmu (spôsobenú zásahom do osobnosti
fyzickej osoby) podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť splnená podmienka zásahu objektívnespôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej
osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, a to tak, že tento zásah musí byť protiprávny. Musí ísť teda o
tak závažný zásah do sfér fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom a tiež musí dôjsť ku

konsenzusu medzi zásahom a neoprávnenosťou takéhoto zásahu. V takomto sa súd musí vysporiadať
s tým, aká je miera závažnosti zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, teda si musí overiť,
či k zásahu došlo v značnej miere. Popri tom je potrebné prihliadnuť aj na to, že forma zadosťučinenia
(nemajetková ujma v peniazoch) je právny inštitút takpovediac výnimočného charakteru, ktorý sa má
použiť len za splnenia zákonných predpokladov. Určujúcim faktorom je najmä zistenie, že v tom ktorom

prípade ide o nemajetkovú ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorom táto fyzická
osoba objektívne najmä vzhľadom k intenzite, povahe, trvaniu a rozsahu pôsobenia nepriaznivého
následku môže pociťovať a prežívať ako závažnú. Uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
má byť až posledným možným nástrojom ochrany osobnosti a má sa uplatniť až vtedy, keď ostatné
potenciálne satisfakčné prostriedky na zmiernenie a vyváženie nepriaznivého dopadu do osobnostných
práv nepostačujú. Je preto potrebné, aby súd skúmal v akej sfére života sa odrazilo to, čo tvrdí žalobca,

nakoľko sa žalobca ani nijakým spôsobom nepokúsil o určitú formu prevencie pred neoprávneným
zásahom, ale sa obrátil na súd so žalobou označenou ako žaloba o zaplatenie 6.002,60 EUR s
príslušenstvom, ktorou zastiera skryté mzdové nároky, nakoľko aj z istiny, aj z povahy veci, aj spôsobu
výpočtu nemajetkovej ujmy matematickým vzorcom je zrejmé, že sa jedná o mzdový nárok. Preto je
potrebné dodať, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku a nemôže byť

určovaná matematickým vzorcom. S týmto sa podľa názoru žalovaného vysporiadal správne Mestský
súd Bratislava IV v jednom z najnovších rozhodnutí sp. zn. B5-24C/34/2023 zo dňa 28.10.2024,
ktorý jasne a presne ustanovil, kedy sa jedná o nárok na nemajetkovú ujmu a kedy nie. (Žalovaný
uvádza, že nemá vedomosť o jeho právoplatnosti, no napriek tomu prostredníctvom tohto rozhodnutia
poukazujeme na inštitút nemajetkovej ujmy). Poukazujeme na bod 43. predmetného rozhodnutia na

dve podstatné skutočnosti , a to: 1/ že „Pri zisťovaní dĺžky služobného času stráveného žalobcom
na pracovisku súd vychádzal z dôkazných prostriedkov procesného útoku predložených žalobcom, a
to výplatných pások za žalované obdobie od apríla 2020 do marca 2023, keďže aj samotný žalobca
uviedol, že počet odpracovaných hodín a počet hodín pohotovosti, ktoré sú uvedené na výplatných
páskach v jednotlivých mesiacoch, zodpovedajú jeho reálne odpracovanému pracovnému času, t.j.

časuskutočne strávenému na pracovisku, počas ktorého bol žalobca k pracovnej dispozícii svojmu
zamestnávateľovi. Žalované obdobie tak zodpovedá nasledovným 6-tim referenčným obdobiam.“ 2/ „Z
rozboru jednotlivých referenčných období jednoznačne vyplýva, že k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES o dodržaní 48 - hodinového týždenného pracovného času v prípade žalobcu došlo len v
dvoch obdobiach, a to vo štvrtom a šiestom období, kedy priemerný týždenný služobný čas žalobcu

vo štvrtom období predstavoval 51,12 hodín a v piatom referenčnom období predstavoval 50,5 hodín,
v zostávajúcich referenčných obdobiach bol uvedený článok Smernice dodržaný a priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu bol pod hranicou 48 hodín, v niektorých obdobiach pomerne výrazne, keď napr. v
piatom referenčnom období žalobca priemerne odpracoval o 5,73 hodín menej ako stanovuje Smernica.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v prípade žalobcu nie je splnená druhá podmienka,

splnenie ktorej sa kumulatívne s ďalšími dvoma podmienkami vyžaduje na priznanie práva jednotlivcovi
spôsobené porušením úniového práva, keďže nedošlo k dostatočne závažnému porušeniu Smernice
2003/88/ES, nakoľko len v dvoch z celkovo šiestich referenčných období v žalovaných mesiacoch
došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a toto porušenie bolo minimálneho rozsahu, keď
vo štvrtom referenčnom období žalobca priemerne odpracoval o 2,5 hodiny a v šiestom referenčnom

období o 3,12 hodín viac ako je priemerný týždenný pracovný čas stanovený Smernicou. “Ohľadom
formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuss uviedol, že
„Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej
ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve
dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či

škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuss vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie,
musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak
definovalopravidlátýkajúcesaspôsobuvýpočtutejtonáhrady.“Žalobcavrámcisvojhovýsluchuuviedol,
resp.namietalorganizáciupracovnéhočasu,čomámaťnegatívnyvplyvnajehorodinu,trávenievoľného
času (rodina, koníčky atď.)

45. Skutočnosť, že žalobca namieta celkovú organizáciu pracovného času, t. j. nerovnomerné
rozloženie pracovného času, je podľa názoru žalovaného vecou medzi žalobcom a jeho služobným
úradom, uvedené nespadá pod charakter žalôb o ochranu osobnosti, inak povedané, žalovaný nevidípriamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi ujmou spôsobenou žalobcovi v dôsledku nesprávnej
transpozície Smernice a organizáciou pracovného času, ktorú žalobca namieta. Predmetné konanie
spočíva v uplatnení si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená

v priamom dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, čo má mať bezprostredný negatívny dopad
na osobný, rodinný a spoločenský život žalobcu. Organizácia pracovného času je pracovnoprávnou
kategóriou, ktorá predstavuje odlišný nárok ako ten, ktorý si žalobca žalobou uplatňuje. Žalovaný
namieta zmätočnosť uplatneného nároku, ktorý žalobca neosvedčil ani v rámci svojho výsluchu, nakoľko
žalobca namieta organizáciu pracovného času a nie nesprávne prebratie Smernice. Uvedené nie je

žiaduce akokoľvek stotožňovať, nakoľko sa podľa názoru žalovaného jedná o odlišné kategórie.
46. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval, rodine, priateľom a/
alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho
prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Ak sa z
posudzovania vplyvu faktorov na zníženie času na voľnočasové aktivity, rodinu, blízkych, priateľov nedá
abstrahovať jedine jeden (a to práca žalobcu), ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s

voľným časom, tak nie je možné jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a
výlučným faktorom, v dôsledku ktorého žalobca rodine, priateľom či koníčkom venuje menej času. Súd
prvej inštancie sa tvrdeniami žalobcu v tomto smere nijako bližšie nezaoberal a tento súvis neskúmal,
čo žalovaný považuje za vadu konania. Taktiež tvrdenie o strate času bez ďalšieho, bez konkrétnych
súvislostí a preukázaných negatívnych dopadov na osobnostnú sfére žalobcu, nepredstavuje dôkaz

utrpenej morálnej ujmy na strane žalobcu. Taktiež je podľa názoru žalovaného vylúčená priama a
bezprostredná príčinná súvislosť medzi porušením Smernice a ujmou žalobcu, keď ujmu v podobe
vyčerpanosti, nedostatočnej regenerácie, či preťaženosti pociťoval dávno pred podaním žaloby na súd,
t. j. tri roky spätne. Z výsluchu žalobcu nie je podľa názoru žalovaného zrejmá dôvodnosť žalobcom
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním

uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko z výsluchu žalobcu nie je preukázaná
priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho
prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne
negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojom súkromnom živote, ktoré by boli v priamej súvislosti s
nesprávnym prebratím Smernice. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu, neosvedčil

svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu v kontexte vyššie uvedených skutočností tak, aby bolo možné
konštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym prebratím
Smernice utrpel, a to v značnej miere.
47. Súd prvej inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú,
a to aj napriek jeho výsluchu, ktorým žiadnu utrpenú ujmu, okrem bližšie nekonkretizovaných tvrdení,

neuviedol a neosvedčil. Žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie nezohľadnil žalobcom tvrdené
skutočnosti a tomu zodpovedajúce námietky nepreukázania nemajetkovej ujmy a jej výšky zo strany
žalovaného a týmito sa nijakým spôsobom nevysporiadal, čím žalovanému odňal právo na spravodlivé
súdne konanie a presvedčivé zdôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie
tiež v bode 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že cit.: „Ako súd konštatoval vyššie, pri

určovaní pracovnej pohotovosti spolu s určeným pracovným časom dochádzalo v prípade žalobcu
opakovane k prekročeniu maximálneho limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného
času v rozhodnom období. Žalobca tak prišiel o hodiny voľného času, ktoré by inak mohol venovať
rozvíjaniu svojich osobných a súkromných aktivít, alebo takých ktoré mohli byť venované fyzickej,
psychickej relaxácii a odpočinku. ... Prostredie, ktoré je pre žalobcu vytvorené za účelom oddychu na

pracovisku, kde sa podľa jeho výpovede nachádza veľa rušivých elementov, nie je možné porovnávať
s prostredím, ktoré má žalobca vytvorené vo svojom domove. Žalobca nemá možnosť venovať sa vo
voľnom čase športovým aktivitám ľadovému hokeju ako sám uviedol ani dobrovoľnej činnosti v rámci
dobrovoľného hasičského zboru. Poukázal tiež, že v dôsledku nedostatku voľného času mu stroskotali
dva partnerské vzťahy, preto žije sám.“ Žalovaný namieta vyššie citovaný názor súdu prvej inštancie

ako nepreukázaný a nepreskúmateľný. Z uvedeného preto nie je možné vyvodiť a ustáliť nepochybný
a bezpečný záver o existencii žalobcom utrpenej ujme v jeho morálnej sfére, nakoľko táto nebola bez
pochybností preukázaná, ale len tvrdená žalobcom bez akýchkoľvek bližších dôkazov. Na ustálenie
záveru o existencii morálnej ujmy, dôvodnosti uplatneného nároku v zodpovedajúcej výške, ktorú voľnou
úvahou ustálil súd prvej inštancie, nepostačuje predpoklad, hypotéza ani domnienka utrpenej ujmy

predpokladaná súdom či žalobcom, ujma musí byť jednak nepochybne tvrdená a jednak nepochybne
preukázaná, v opačnom prípade je nepreukázaná a úvaha súdu o danosti nároku v tej-ktorej výške sa
stáva nepreskúmateľnou. Ďalej je nutné uviesť, že zohľadňovanie obdobia viac ako troch rokov pred
podaním žaloby nemá s prejednávanou vecou žiaden relevantný súvis a žalovaný uvedené namieta.Predmetom tohto konania bolo obdobie troch rokov pred podaním žaloby na súd, žiadne iné obdobie pre
posúdenie nároku žalobcu nie je relevantné a nemôže byť ani zohľadňované - v tomto prípade na ujmu
žalovaného, a to aj napriek tomu, že žalobcovi nič nebránilo si žalobu podať napríklad omnoho časovo

skôr.Zauvedenéžalovanýnemôženiesťžiadnuzodpovednosťajepodľanázoružalovanéhovrozpores
princípomspravodlivosti,abybolžalovaný„trestaný“zato,žežalobcajevzborexrokov,aležalobupodal
tri roky spätne a súd prvej inštancie zohľadňuje na dôvažok negatívneho postupu žalovaného obdobie
viacerých rokov, keďže to malo mať na žalobcu dlhodobý negatívny dopad. S uvedeným postupom
súdu prvej inštancie sa žalovaný nestotožňuje a nepovažuje ho za správny ani súladný s princípom

spravodlivosti. Ak sa z posudzovania vplyvu faktorov na zníženie času na rodinu, blízkych, priateľov
nedá abstrahovať jedine jeden (a to práca žalobcu), ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s
voľným časom, tak nie je možné jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a
výlučným faktorom, v dôsledku ktorého žalobca rodine, priateľom či koníčkom venuje menej času. Súd
prvej inštancie sa tvrdeniami žalobcu v tomto smere nijako bližšie nezaoberal a tento súvis neskúmal,
čo žalovaný považuje za vadu konania. Žalovaný sa tiež nemôže stotožniť a namieta názor súdu

prvej inštancie o narastajúcej frustrácii a únave v dôsledku dlhodobého porušovania práv žalobcu.
Rozhodnutiesúduprvejinštanciepodľažalovanéhovykazujeprvkynesprávnehovyhodnoteniadôkazov,
v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej, čo malo priamy vplyv na procesné
práva žalovaného, ktoré boli postupom súdu prvej inštancie porušené v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie súdu prvej inštancie si vzhľadom na vyššie uvedené vnútorne

odporuje, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia a právnych úvah súdu prvej inštancie. Na
podporu právnej argumentácie žalovaného si dovoľujeme poukázať na právny názor Okresného súdu
Trnava v bodoch 83 a 85 na stranách 22 až 23 odôvodnenia rozsudku č.k. 18C/27/2024-203 zo
dňa 22.11.2024, cit.: „ 83. Súd mal za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
nemožno vyvodiť len zo samotnej nesprávne transpozície smernice, bez ohľadu na následky dopadu

vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, na ktorých
k nej došlo. Práca žalobcu nad rámec maximálneho týždenného pracovného času môže predstavovať
určitú nemateriálnu ujmu, to však žalobcu nezbavuje povinnosti preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy
v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že napr. ospravedlnenie nie je dostatočne
účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. ... 85. V konaní

bolo pre úspech žaloby potrebné, aby žalobca preukázal zásah (vrátane rozsahu tohto zásahu) do jeho
osobnostnej sféry, teda do rodinných väzieb a zdravotného stavu v rozhodnom období a aby zároveň
preukázal príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v
rozhodnom období a týmto zásahom. ... Žalobca v konaní nepreukázal taký zásah do súkromného alebo
rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či

nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom práce. V dôsledku nesprávnej
transpozície smernice bez ďalšieho nie je možné priznať nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.“
48. Žalovaný zároveň podáva odvolanie aj proti tretiemu výroku napadnutého rozsudku. Žalovaný sa
s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a aj v
danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel

podanému odvolaniu žalovaného, tak tento výrok o trovách konania (ako závislý výrok) musí byť v
celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že žaloba nie je
dôvodná, t. j. ak odvolací súd zmení prvý výrok napadnutého rozsudku, potom je tretí výrok napadnutého
rozsudku (o trovách konania) potrebné rovnako zmeniť, nakoľko ide o závislý výrok, ktorý je priamo
viazaný na úspech / neúspech žalobcu / žalovaného v tomto spore. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj

s poukazom na právny názor žalovaného v jeho všetkých doterajších písomných vyjadreniach, žalovaný
navrhuje rozsudok mestského súdu zmeniť a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a žalovanému
priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

49. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a bez

nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, vrátane
všetkých písomných podaní strán doručených súdu aj v priebehu odvolacieho konania, odvolací súd
preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky odvolateľa, spolu s napadnutým rozsudkom
súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že rozhodnutie je potrebné zrušiť v napadnutej časti a aj vo
výroku o trovách konania a vec vrátiť na ďalšie konanie.

50. V konaní sa žalobca domáhal proti žalovanému priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch na tom skutkovom základe, že porušením čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES dochádzalo
v žalovanom období od apríla 2020 do marca 2023 k porušeniu práv žalobcu vyplývajúcich z úniovéhopráva a porušeniu jeho osobnostných práv a to k strate odpočinku a porušenia jeho osobnostných práv,
čím došlo k založeniu jeho nároku na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Žalobca uviedol,
že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že sa

skladal v roku 2020, 2021 zo 17 hodinových pracovných smien, po ktorých nasleduje určená 7 hodinová
služobná pohotovosť na pracovisku, v roku 2022, 2023 zo 16 hodinových pracovných smien, po ktorých
nasleduje určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t.j. v rámci jednej pracovnej smeny
strávi na pracovisku sústavne 24 hodín. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca
nadčas) a neaktívnu časť. Je určovaná na čas nočných hodín. V prípade vyhlásenia poplachu a počas

služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Žalobca sa musí aj v neaktívnej časti pohotovosti
zdržiavať na pracovisku, nesmie sa vzdialiť a musí byť pripravený na vykonanie zásahu do 1 minúty.
Napriek tomu sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času. Aj
keď je reálne na pracovisku, v rámci fondu pracovného času sa mu toto nevykazuje. Potom sa javí,
že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je v rozpore so skutočnosťou.
Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia značne presahuje nielen

40 hodinový týždenný služobný čas ale aj maximálne prípustný v dĺžke 48 hodín. Smernica je norma
komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika povinná dodržiavať. Vychádza zo zásady prednosti
komunitárneho práva a jeho priameho účinku, čím je založená absolútna a objektívna zodpovednosť
štátu za škodu. Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas
tak, že tento pravidelne prekračuje smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný

čas. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť na mieste výkonu služby
bola považovaná za súčasť služobného času hasičov a čas služobnej pohotovosti sa tak nezapočítava
do pracovného času príslušníka HaZZ. Služobný čas tak presahuje maximálnu hranicu stanovenú v čl.
6 písm. b) Smernice. Preto nebola správne implementovaná do právneho poriadku SR.

51. Žalobca si uplatňuje náhradu za žalované obdobie od apríla 2020 (splatná 10.05.2020) do marca
2023 (splatná 10.04.2023), kedy odpracoval v priemere pracovný čas 55,50 hodín týždenne. Jeho
právo vyplývajúce zo smernice tak bolo a je sústavne porušované. Je porušované najmä jeho právo na
ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúce v porušovaní jeho práva na primeranú dobu
odpočinku, práva na súkromie a rodinný život a to v príčinnej súvislosti s tým, že reálne musí odpracovať

viac ako by v zmysle smernice bol povinný. Práca hasiča je náročná, nasadzuje vlastný život, o to viac
potrebuje dostatočný čas na odpočinok a regeneráciu. Negatívne následky sa prejavujú aj tým ,že sa
stará o chorú matku a čas, ktorý by jej mohol venovať venuje práci, často odpracuje až 8 hodín nad
rámecmaximálnehohodinovéhotýždennéhopracovnéhočasu.Následnesavraciavyčerpanýazostáva
mu minimum voľného času, aby sa mohol venovať matke, domácnosti či osobným záľubám.

52. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumy 2.000 eur, pričom výšku priznanej
sumy zdôvodnil tým, že je odôvodnené okolnosťami daného prípadu, aby ujma, ktorá bola žalobcovi
zo strany žalovaného spôsobená tým, že bolo porušené ustanovenie Smernice upravujúce maximálny
rozsah týždenného pracovného času, bola žalobcovi nahradená v peniazoch, nakoľko nahradenie

vzniknutej ujmy iným spôsobom predpokladaným zákonom nepovažoval súd za účelné. Nemajetkovú
ujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak aj z toho dôvodu, že uplynutý čas už nie je
možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak. Práve peňažnú náhradu považoval
súd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej ujmy. Žalobca v danom prípade svoj
nárok vyčíslil poukazujúc na odmenu, ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa

§ 122 ods. 2 zákona o HaZZ. Presnú výšku určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej
35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku (50%-15%) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1
zákona o HaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného

pokojaakosúčinodpracovanýchhodínvčasepracovnéhopokojaasumyzodpovedajúcej70%peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku (100%-30%). V súvislosti s predmetným výpočtom žalovaný poukazoval, že žalobca sa domáha
zaplatenia mzdových nárokov. Súd však uvádza, že bez ďalšieho len na základe spôsobu výpočtu
požadovanej náhrady nemožno nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní považovať za nárok vyplývajúci

zo mzdových nárokov.

53. K uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v súvislosti s ustálením priznanej sumy
nemajetkovej ujmy súd uviedol, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponechávana voľnej úvahe súdu, ktorý musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho
prípadu ( uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 126/2007 zo dňa 30. apríla 2008), preto súd nie je
žiadnymspôsobomviazanýtým,akožalobcapožadovanúnáhraduurčil/vypočítal/požadoval.Neexistuje

paušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy (nie je objektívne kvantifikovateľná),
a preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy posudzovaného
prípadu. Pri určovaní pracovnej pohotovosti spolu s určeným pracovným časom dochádzalo v
prípade žalobcu opakovane k prekročeniu maximálneho limitu 48 hodinového priemerného týždenného
pracovného času v rozhodnom období. Žalobca tak prišiel o hodiny voľného času, ktoré by inak mohol

venovať rozvíjaniu svojich osobných a súkromných aktivít, alebo takých ktoré mohli byť venované
fyzickej, psychickej relaxácii a odpočinku. Žalobca počas hodín pracovnej pohotovosti musí byť prítomný
na svojom pracovisku, čo spôsobuje, že je oddelený od svojho súkromného prostredia. Prostredie, ktoré
je pre žalobcu vytvorené za účelom oddychu na pracovisku, kde sa podľa jeho výpovede nachádza
veľa rušivých elementov, nie je možné porovnávať s prostredím, ktoré má žalobca vytvorené vo svojom
domove.Žalobcanemámožnosťvenovaťsavovoľnomčasešportovýmaktivitám-ľadovémuhokejuako

sám uviedol ani dobrovoľnej činnosti v rámci dobrovoľného hasičského zboru. V dôsledku nedostatku
voľného času mu stroskotali dva partnerské vzťahy, preto žije sám. V dôsledku svojej práce musel zrušiť
aj plánovanú dovolenku a robiť nadčasy.

54. Záver o dôvodnosti žaloby v časti, súd odôvodnil tým, že u žalobcu nesporne tým, že vykonáva

svoju prácu nad čas povolený právom EÚ, ktorá vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k
dispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie. Pre posúdenie
miery závažnosti zásahu do práv žalobcu mali však vplyv aj tie skutočnosti, že žalobca ani len netvrdil,
že by v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného trpel nejakým zdravotným ochorením alebo
to, že by nemal dostatok času adekvátne sa postarať o svoju chorú matku, ako to pôvodne uvádzal

v podanej žalobe, keď navyše z jeho výpovede vyplynulo, že jej zdravotný stav, ako aj stav jeho otca
je stabilizovaný a postupne sa lepší. Nepreukázal a ani netvrdil, že by zdravotný stav ktoréhokoľvek z
jeho rodičov bol natoľko závažný, že by boli odkázaní na osobnú starostlivosť žalobcu. Je tiež potrebné
uviesť, že z vyjadrení žalobcu nevyplynulo, že by mal deti, a že by v dôsledku vykonávania práce nad
čas povolený právom EÚ bol ukrátený na čase, ktorý by mohol stráviť s nimi. Okrem svojich rodičov

žalobca neuviedol žiadnych ďalších členov rodiny, či iných blízkych známych, vo vzťahu ku ktorým,
by bolo možné badať nepriaznivé dôsledky porušovania jeho práv na maximálny pracovný čas a teda
nepriaznivý vplyv na existujúce socializačné prostredie žalobcu.

55. Vychádzajúc z uvedeného preto súd po vykonanom dokazovaní považoval za primeranú peňažnú

náhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu sumu vo výške 2.000 eur, a v rozsahu prevyšujúcom
súdompriznanúsumu2.000eur,súdpodanúžalobužalobcuzamietolakonedôvodnúaprihliadol pritom
aj na rozhodnutia slovenských súdov v obdobných súdnych sporoch. Záver o dôvodnosti žaloby v časti,
súd odôvodnil tým, že u žalobcu nesporne tým, že vykonáva svoju prácu nad čas povolený právom EÚ,
ktorá vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k

zásahu do jeho práva na súkromie. Okrem toho súd vychádzal aj zo zistenia, že pre posúdenie miery
závažnosti zásahu do práv žalobcu mali však vplyv aj tie skutočnosti, že žalobca ani len netvrdil, že
by v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného trpel nejakým zdravotným ochorením alebo
to, že by nemal dostatok času adekvátne sa postarať o svoju chorú matku, ako to pôvodne uvádzal
v podanej žalobe, keď navyše z jeho výpovede vyplynulo, že jej zdravotný stav, ako aj stav jeho otca

je stabilizovaný a postupne sa lepší. Nepreukázal a ani netvrdil, že by zdravotný stav ktoréhokoľvek z
jeho rodičov bol natoľko závažný, že by boli odkázaní na osobnú starostlivosť žalobcu. Je tiež potrebné
uviesť, že z vyjadrení žalobcu nevyplynulo, že by mal deti, a že by v dôsledku vykonávania práce nad
čas povolený právom EÚ bol ukrátený na čase, ktorý by mohol stráviť s nimi. Okrem svojich rodičov
žalobca neuviedol žiadnych ďalších členov rodiny, či iných blízkych známych, vo vzťahu ku ktorým,

by bolo možné badať nepriaznivé dôsledky porušovania jeho práv na maximálny pracovný čas a teda
nepriaznivý vplyv na existujúce socializačné prostredie žalobcu.

56. Vzhľadom na takto odôvodnené rozhodnutie súdu prvej inštancie, odvolací súd zastáva názor, že
žalovaný dôvodne namietal nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť a nesprávnosť rozhodnutia súdu v danej

veci.

57. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v prvom rade skutočnosť,
že morálna satisfakcia sa s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nepostačujúca,pričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej
miere. Posúdenie splnenia tejto podmienky je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý musí vychádzať z
jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho prípadu (uznesenie Ústavného súdu SR

z 13. apríla 2011, sp. zn. III. ÚS 154/2011). Podľa ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov je
objektívnym kritériom posúdenia dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zistenie,
či by za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo,
vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú, pociťoval každý
nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby.

58. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady
nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, ktorá však nemôže byť
bezbrehá, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že mantinely, v rámci
ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich
danosť je závislá od individuality každého prípadu a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na ktorých

sa priznanie zakladá (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 267/08).

59. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme ďalej odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 23.01.2023 sp zn. 5Cdo/169/2021, v ktorom dovolací súd zdôrazňuje, že určenie výšky nemajetkovej
ujmy nesmie byť svojvoľné, a uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou

súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Je potrebné zohľadniť aj závery z judikatúry Ústavného
súdu SR, konkrétne nálezu III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.01.2017 a na nález nadväzujúcu judikatúru
dovolacieho súdu, rozsudok 5Cdo/192/2021 zo dňa 15.12.2022. Z nálezu ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 754/2016 vyplýva, že významným je i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť
štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa jej nemôže

zbaviť). Všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci musí byť poskytnutý
široký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy. Pokiaľ majú potom závery takejto úvahy striktnú
oporu vo vykonanom dokazovaní a úvaha všeobecného súdu je vyjadrená v podobe dostatočne,
logicky a zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto postupom môže dôjsť k nastoleniu
spravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom a na druhej strane fyzickou osobou poškodenou

jeho konaním na základných právach. Ústavný súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o
výške náhrady nemajetkovej ujmy. Nie je však možné mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe
súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej
úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom

mieste. To však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste zohľadniť.

60. S vyššie uvedeným názorom sa odvolací súd plne stotožňuje, avšak záver vyslovený súdom prvej
inštancie v otázke výšky nemajetkovej ujmy nepovažuje odvolací súd za dostatočný, resp. náležite
zdôvodnený. Formulácia zvolená súdom prvej inštancie je zmätočná a nezrozumiteľná, nie je z nej

zrejmé, z akých kritérií vychádzal. V odôvodnení odkazuje len na rozhodnutia slovenských súdov v
obdobných súdnych sporoch a v danej veci uviedol, že u žalobcu nesporne tým, že vykonáva svoju
prácu nadčas povolený právom EÚ, ktorá vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii
svojmu zamestnávateľovi, dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie. Zároveň však vychádzal aj zo
zistenia, že pre posúdenie miery závažnosti zásahu do práv žalobcu mali však vplyv aj tie skutočnosti,

že žalobca ani len netvrdil, že by v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného trpel nejakým
zdravotným ochorením alebo to, že by nemal dostatok času adekvátne sa postarať o svoju chorú matku,
ako to pôvodne uvádzal v podanej žalobe, keď navyše z jeho výpovede vyplynulo, že jej zdravotný stav,
ako aj stav jeho otca je stabilizovaný a postupne sa lepší. Nepreukázal a ani netvrdil, že by zdravotný
stav ktoréhokoľvek z jeho rodičov bol natoľko závažný, že by boli odkázaní na osobnú starostlivosť

žalobcu. Je tiež potrebné uviesť, že z vyjadrení žalobcu nevyplynulo, že by mal deti, a že by v dôsledku
vykonávania práce nad čas povolený právom EÚ bol ukrátený na čase, ktorý by mohol stráviť s nimi.
Okrem svojich rodičov žalobca neuviedol žiadnych ďalších členov rodiny, či iných blízkych známych,
vo vzťahu ku ktorým, by bolo možné badať nepriaznivé dôsledky porušovania jeho práv na maximálny
pracovný čas a teda nepriaznivý vplyv na existujúce socializačné prostredie žalobcu.

61. Odvolací súd preto po preskúmaní rozsudku a jeho odôvodnenia nemal možnosť zistiť, na základe
čoho a z akého dôvodu súd prvej inštancie žalobe v časti vyhovel, keď v odôvodnení uvádza, že žalobca
v konaní netvrdil a ani nepreukázal a ani neuviedol nepriaznivé dôsledky porušovania jeho práv.62. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o primeranosti priznanej sumy iba na všeobecných
záveroch, že žalobca bol ukrátený o hodiny voľného času, pričom však platí, že úvahy súdu prvej

inštancie musia byť v odôvodnení rozsudku uvedené s poukazom na zistený skutkový stav tak, aby
boli stranami sporu, ako aj odvolacím súdom preskúmateľné. Otázka výšky náhrady nemajetkovej
ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej
prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé
jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych

otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Takto formulovaný záver hodnotí
odvolací súd ako nedostatočný, porušujúci právo na spravodlivý proces. Iba samotná nesprávna
transpozícia smernice, v dôsledku ktorej u žalobcu došlo k prekračovaniu maximálneho týždenného
fondu pracovného času, nemôže odôvodňovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bez
toho, aby súd mal na základe dostatočne vykonaného dokazovania preukázaný vznik konkrétnych
nepriaznivých následkov, ktoré mali v súvislosti s tým vzniknúť a pokiaľ súd prvej inštancie v danej veci

zistil, ako uviedol aj v odôvodnení rozsudku, že žalobca také konkrétne nepriaznivé následky ani netvrdil,
ani nepreukázal, jeho záver o úspechu žalobcu v sume 2000 eur v tomto konaní, je nepreskúmateľný a
poukázanie iba na závery v obdobných veciach, ktoré prejednávali iné súdy je neprípustne. Ako vyplýva
z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v tejto veci, ... „Záver o dôvodnosti žaloby v časti, súd
odôvodnil tým, že u žalobcu nesporne tým, že vykonáva svoju prácu nad čas povolený právom EÚ, ktorá

vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k zásahu
do jeho práva na súkromie.“ Takýto záver súdu potom možno hodnotiť ako nepreskúmateľný, pretože
automaticky, bez tvrdenia a preukázania dôvodov, nemôže byť preukázaná ujma na osobnostných
právach žalobcu. K tomu, aby bol žalobca úspešný a to aj len čiastočne, ako v danej veci, nestačí iba
preukázať nesprávne transponovanie smernice, ale je potrebné najmä preukázať ujmu, ktorá mu mala

vzniknúť a tiež preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym transponovaním smernice a vznikom
nemajetkovej ujmy. Nebolo preto postačujúce, ako uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku
ohľadne úspechu žalobcu v časti veci, že u žalobcu nesporne tým, že vykonáva svoju prácu nad
čas povolený právom EÚ, ktorá vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu
zamestnávateľovi, dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie.

63. Skutkovo podobný prípad bol prejednaný napríklad Krajským súdom v Košiciach, sp. zn.
6Co/66/2023 zo dňa 19.06.2023, pričom vyslovil názor, že: „Súdna prax pri posudzovaní nároku na
náhradu škody vychádza z ustanovení § 11 až § 13 OZ a po zistení zásahu do osobnostnej sféry
žalobcov porušením práva EÚ súdy použijú ust. § 11 až § 13 OZ pre stanovenie rozsahu a spôsobu

náhrady ako nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vychádzajú pritom aj z kritérií na stanovenie výšky takejto
náhrady analogicky ako v prípadoch ochrany osobnosti. Prihliadajú teda na závažnosť ujmy, ktorá
zásahom do práva žalobcov na odpočinok, súkromie a rodinný život vznikla, na následky takýmto
zásahom vyvolané, na okolnosti zásahu a pri svoje úvahe vychádzajú tiež z náhrady nemajetkovej
ujmy, priznanej všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ust. § 13 OZ a zohľadňujú

právoplatne priznané náhrady nemajetkovej ujmy v iných rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných
sporoch.“, a teda v danom spore dospel odvolací súd rovnako k názoru, že vec je potrebné súdu prvej
inštancie vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože v odôvodnení sa súd rozhodujúci o
uplatnenomnárokunevysporiadalsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťamipotrebnýmiprerozhodnutie
o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

64. Súd prvej inštancie v danej veci sa vo svojom rozhodnutí nedostatočne zaoberal posudzovaním
kritérií stanovených zákonom a vyplývajúcich z príslušnej judikatúry, vo vzťahu k nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, najmä závažnosťou ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a následkami, ktoré sa prejavili
v súkromnom živote žalobcu, prípadne dopadom na jeho zdravotný stav a sociálne pomery, napriek

skutočnosti, že žalovaný vo svojich podaniach na rozhodovaciu prax v skutkovo a právne podobných
veciach poukazoval.

65. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel
k záveru, že toto rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti, nakoľko súd prvej inštancie svoje

rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čím porušil právo strán sporu na spravodlivý proces.

66. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a zárukyposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

67. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto
uplatneniu. Povinnosťou súdu je rozsudok odôvodniť spôsobom, uvedeným v ustanovení § 220 ods.

2 CSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné
a účastníkom konania umožňuje posúdiť postup súdu. Keďže súd prvej inštancie podľa uvedeného
ustanovenia nepostupoval, obmedzil strany sporu v ich práve na spravodlivé súdne konanie a pri podaní
opravného prostriedku vo vzťahu k zákonom vymedzeným odvolacím dôvodom, v dôsledku čoho im
odňalmožnosťkonaťpredsúdom.Podľanázoruodvolaciehosúdu,jevdanejvecinevyhnutnézdôrazniť,

že povinnosťou súdu v civilnom konaní je riadne a dostatočne zistiť skutkový stav veci, aby mohol vo
veci rozhodnúť.

68.Čosatýkapasívnejvecnejlegitimácie,ktorúžalovanývtomtoprípadenamieta,odvolacísúd uvádza,
že Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície

Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z., pokiaľ ide o nezapočítanú pracovnú pohotovosť príslušníka
HaZZ na pracovisku počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna
transpozíciasmerniceEÚdonoriemvnútroštátnehoprávajevýsledkomzákonodarnéhoalegislatívneho
procesu. Ide teda o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny
verejný orgán sa porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa

vnútroštátnych noriem nahradiť, a teda poukazujúc na uvedené, pasívna vecná legitimácia žalovaného
je v predmetnom spore daná.

69. Odvolacej námietke žalovaného, podľa ktorej posudzovanie súladu slovenských zákonov alebo
iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou

Európskej únie nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, nie je možné vyhovieť. Súd je vždy
povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom EÚ a tým je nepochybne daná jeho
právomoc posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom EÚ a aj právomoc v prípade
zistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, odporujúcu právu Európskej únie.
Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalovaného o prekročení právomoci súdu, pokiaľ ako predbežnú

otázku skúmal, či došlo k prevzatiu Smernice do zákona 315/2001 Z. z. a či došlo k prevzatiu spôsobom,
ktorý zaručuje právo priznané jednotlivcovi touto Smernicou na 48 hodinový týždenný pracovný čas.

70. Súdny dvor EÚ rozhodol, že Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru,
aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti

požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím
charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.

71.Vzáujmevysporiadaniasasodvolacíminámietkamižalovanéhopovažovalodvolacísúdzapotrebné

vyjadriť sa aj k odvolacej námietke vo vzťahu k výroku o trovách konania. Odvolací súd dáva do
pozornosti, že v prípade, ak výška plnenia závisí od rozhodnutia súdu, nemožno zaťažiť stranu sporu
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Vychádzajúc z toho, že výška nemajetkovej
ujmy je stanovená na základe úvahy, pri priznávaní nároku na náhradu trov konania je potrebné
osobitne vyhodnotiť úspech v časti nároku na náhradu škody, zatiaľ čo pri posudzovaní úspechu v

časti nemajetkovej ujmy, je potrebné prihliadnuť na to, že žalobca bol nepochybne úspešný plne čo do
základu, a to bez ohľadu na to, či súd vo zvyšku nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.

72. S prihliadnutím na uvedené, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
podľa 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku a súčasne aj vo výroku o trovách konania

v súlade s ustanovením § 396 ods. 3 C.s.p. Zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia podľa
tohto ustanovenia, je existencia vady konania, ktorá sa prejavila v takom nesprávnom procesnom
postupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorého základný rámec je obsiahnutý v článku 6ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v článku 46 ods.
1 Ústavy SR. Jednotlivé čiastkové práva, ktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces, je možné
vyvodiť predovšetkým z rozhodovacej činnosti ESĽP. Patrí sem najmä právo na prístup k súdu, právo

na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodovania, právo na rozhodnutie v
primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci. Do tohto práva na spravodlivé prejednanie
veci patrí aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

73. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

74. V zmysle uvedeného ustanovenia, odôvodnenie rozhodnutia musí sledovať účel vyložiť
opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť tohto záverečného úsudku súdu. Odôvodnenie rozhodnutia
je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, z hľadiska možnosti
preskúmania rozhodnutia na podklade opravného prostriedku.

75. Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závažné procesné
pochybenie súdu, spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom. O odňatie možnosti konať pred
súdom ide v prípade nesprávneho postupu súdu v civilnom konaní, ktorým (postupom) sa strane sporu
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia subjektu civilného

konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava, za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.

76. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vykoná dokazovanie v dostatočnom rozsahu, zhodnotí zistený
skutkový stav veci a na základe právneho posúdenia veci znovu rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní

tak, aby bolo v súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami s poukazom na ustanovenie § 220 ods.
2 CSP a tiež aby bolo aj preskúmateľné v prípadnom odvolacom konaní. Súd prvej inštancie určí, či
a aká výška nemajetkovej ujmy je primeraná okolnostiam prejednávanej veci, prihliadne na závažnosť
ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, prihliadne na následky, ktoré boli takýmto zásahom vyvolané v osobnom
i rodinnom živote žalobcu, ktoré musí žalobca nielen tvrdiť, ale aj preukázať, prípadne aký mali dopad

na jeho zdravotný stav a sociálne pomery a zhodnotí všetky ďalšie okolnosti neoprávneného zásahu.

77. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

78. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).