Uznesenie – Starostlivosť o maloletých… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. júl 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/78/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1225200932
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1225200932.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr.
Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci starostlivosti o maloleté deti: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, C. B., nar. XX.XX.XXXX, D. B., nar. XX.XX.XXXX a E. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom u matky, zastúpené opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova
7/A, Bratislava, deti rodičov: matka - D. B., nar. XX.XX.XXXX, prechodne bytom F. XX, G., štátna

občianka Ukrajiny, zastúpená splnomocnenkyňou: JUDr. Margaréta Chlebová, advokátka, so sídlom
Pod Vtáčnikom 3, Bratislava a otec: A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, G., štátny občan Ukrajiny,
o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, o odvolaní matky proti uzneseniu Mestského súdu
Bratislava II z 9. apríla 2025 č. k. 27P/41/2025-59, takto

r o z h o d o l :

Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. vyhlásil nedostatok svojej
právomoci na konanie a výrokom II. konanie zastavil.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení § 1 a § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z.
Civilného mimosporového poriadku (ďalej „CMP“), § 9 a § 161 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), čl. 30 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 95/1983 Zb. o Zmluve medzi
Československou socialistickou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík o právnej
pomoci a právnych vzťahoch v občianskych, rodinných a trestných veciach (ďalej „vyhláška“), § 29 ods.
1 a 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 58 ods. 1 písm.
a) až d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, ako aj uznesenia
vlády SR č. 93 z 26.2.2025 k návrhu na zmenu uznesenia vlády SR č. 185 z 16.3.2022 k návrhu na

vyhlásenie poskytovania dočasného útočiska v súlade vykonávacím rozhodnutím Rady (EÚ) 2022/382
v znení uznesenia vlády SR č. 102 z 21.2.2024, písm. A, keď uviedol, že predpokladom toho, aby
konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie je splnenie všetkých procesných podmienok
vyžadovaných zákonom. Medzi základné procesné podmienky, ktoré je súd povinný skúmať ex offo, a to
v každom štádiu konania, je skutočnosť, či v danej veci, či už vzhľadom na predmet sporu, prípadne
vo vzťahu k účastníkom konania je daná jeho právomoc vec prejednať a vo veci rozhodnúť. Prekážka

nedostatku právomoci súdu je prekážkou konania, ktorá je neodstrániteľná, čoho procesným dôsledkom
je, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci a konať o návrhu, ktorý nespadá do jeho rozhodovacej
právomoci podľa ustanovenia § 161 ods. 2 CSP, preto konanie zastaví. Keďže rodičia a deti sú štátnymi
príslušníkmi Ukrajiny, v prejednávanej veci ide o konanie s cudzím prvkom, zaoberal sa súd otázkou, či
je daná jeho právomoc na konanie, pričom dospel k záveru, že v zmysle pôvodne dvojstrannej zmluvy
(ktorej platnosť bola doposiaľ potvrdená vo vzťahu k nástupníckym štátom - Ruskej federácii, Ukrajine a

Bieloruskej republike), úprava vzťahov medzi rodičmi a deťmi sa spravuje právnym poriadkom zmluvnej
strany, na území ktorej dieťa trvale žije a podľa takto určeného právneho poriadku je daná aj právomocsúduzmluvnejstrany.Konštatoval,žemaloletýmdeťom,akoajichrodičomboludelenýštatútdočasného
útočiskanaúzemíSlovenskejrepubliky,bolimvydanýdokladotolerovanompobytenaúzemíSlovenskej
republiky s označením „Dočasné útočisko“, z čoho vyplýva, že maloleté deti sa zdržiavajú na území

Slovenskej republiky na základe poskytnutia dočasného útočiska, nejde o pobyt trvalého charakteru, a
teda nie je splnená podmienka v zmysle čl. 30 vyhlášky. Nakoľko súd dospel k záveru, že nie je daná
právomoc súdov Slovenskej republiky na konanie o návrhu matky, vo výroku rozhodnutia vyslovil, že
nemá právomoc vo veci konať a konanie o návrhu matky zastavil.

3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletých detí,
ktorá navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd postupoval nesprávne a v rozpore s právnym poriadkom,
pričom nesprávnym procesným postupom znemožnil matke, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, čo predstavuje odvolací
dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Poukázala na to, že Slovenská republika je stranou

viacerých medzinárodných dohovorov vzťahujúcich sa k rodinným veciam v medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom, kde sa sleduje princíp najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorý bol kodifikovaný v
Dohovore o právach dieťaťa z roku 1989. Podľa matky mal súd v danom prípade skúmať skutkový a
právny stav, berúc na zreteľ princíp najlepšieho záujmu dieťaťa, a taktiež vojnovú situáciu na Ukrajine,
sociálnu a ekonomickú situáciu matky a jej maloletých detí. Dala do pozornosti uznesenie Ústavného

súdu SR z 16.1.2025 sp. zn. III.ÚS/5/2025, v zmysle ktorého nariadenia Európskej únie sa aplikujú aj
v situáciách, ktoré sa viažu k nečlenským štátom, a to vtedy, ak neexistuje žiadna medzinárodná zmluva,
ktorá by dostala prednosť podľa konkurenčných pravidiel. Ústavný súd uviedol, že v prípade podania
dovolania by mal najvyšší súd v dovolacom konaní možnosť vyjadriť sa, či v danej veci pre zverenie
dieťaťa a vyživovaciu povinnosť prichádza do úvahy aplikovateľnosť (i) inštitútu forum necessitatis,

ktorý je obsiahnutý v § 47a zákona č. 97/1963 Zb., (ii) prípadne špecifická právna úprava postavenia
utečencov v normách medzinárodného práva procesného. Základom je úvaha, že zmluva o právnej
pomoci postavenia utečencov nezohľadňuje na rozdiel od Dohovoru o právomoci, rozhodnom práve,
uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa
(Haag, 1996) publikovaného ako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č.

344/2002 Z. z., ktorého stranou je aj Ukrajina. Na zváženie je nielen aplikácia forum necessitatis,
resp. Dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských
práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa pre zverenie dieťaťa a vyživovaciu povinnosť, ale aj
kombinácia týchto právnych základov: pre zverenie dieťaťa do starostlivosti Haagsky dohovor o ochrane
dieťaťa z roku 1996 ako lex specialis a pre vyživovaciu povinnosť forum necessitatis. Podľa odvolateľky

v danom prípade mal súd prvej inštancie aplikovať inštitút forum necessitatis, ktorý je obsiahnutý
v ustanovení § 47a zákona č. 97/1963 Zb. Prípadne mal súd aplikovať špecifickú úpravu postavenia
utečencov v normách medzinárodného práva procesného, ktorým je Dohovor o právomoci, rozhodnom
práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu
dieťaťa (Haagsky dohovor o ochrane dieťaťa z roku 1996). Rovnako tak bolo na zváženie nielen

aplikácia forum necessitatis, resp. Haagskeho dohovoru o ochrane dieťaťa z roku 1996 pre zverenie
dieťaťa a vyživovaciu povinnosť, ale aj kombinácia týchto právnych základov: pre zverenie dieťaťa
do starostlivosti Haagsky dohovor o ochrane dieťaťa z roku 1996 ako lex specialis a pre vyživovaciu
povinnosť forum necessitatis.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP a § 3 ods. 5 písm. b/ CMP) po zistení, že
odvolanie podala včas oprávnená osoba – matka detí (§ 359, 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP), proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 2 a § 357 písm. a/ CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie
mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP) a dospel k záveru,

že odvolanie je dôvodné.

5. Predmetom odvolacieho je preskúmanie správnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým súd
vyhlásil nedostatok právomoci na konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým
deťom a konanie zastavil.

6. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetom skoršieho odvolacieho konania bolo preskúmanie
správnosti uznesenia súdu prvej inštancie z 25. januára 2024 č. k. 28P/162/2023-43, ktorým súd
z rovnakých dôvodov vyhlásil nedostatok právomoci na konanie o návrhu matky na nariadenieneodkladného opatrenia a konanie zastavil. Odvolací súd uznesením z 17. mája 2024 sp. zn.
15CoP/62/2024 uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na
náhradu trov konania.

7. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na povinnosť súdu skúmať v každom štádiu konania,
či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (§ 161 CSP). So súdom prvej inštancie sa
zhoduje v tom, že v prejednávanej veci ide o konanie s cudzím prvkom, keďže maloleté deti a aj obaja
rodičia sú štátnymi občanmi Ukrajiny, ktorí sa v dôsledku vojnového konfliktu na Ukrajine zdržiavajú

na území Slovenskej republiky, kde im bol v nadväznosti na ustanovenie § 29 ods. 1, 2 zákona č.
480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ustanovenia § 58 ods. 1 písm.
a) až d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a uznesenia vlády SR č. 185 z 16.03.2022
písm. C.5, udelený štatút dočasného útočiska a bol im vydaný doklad o tolerovanom pobyte na území
Slovenskej republiky (vládou Slovenskej republiky predĺžený do 04.03.2025). V zmysle uznesenia vlády
Slovenskej republiky č. 93 z 26.2.2025 vláda určila poskytovanie dočasného útočiska do 4. marca 2026,

ktoré sa automaticky predlžuje o jeden rok, a to aj opakovane, ak tak rozhodne Rada Európskej únie
svojim vykonávacím rozhodnutím. Keďže Ukrajina nie je členským štátom Európskej únie a vo veciach
týkajúcich sa úpravy právnych vzťahov medzi rodičmi a deťmi nepristúpila k Nariadeniu rady (ES) č.
2201/2003 zo dňa 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, a ani k Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 z 18.

decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach
vyživovacej povinnosti, je v danej veci potrebné otázku právomoci posúdiť s poukazom na § 2 zákona
č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, v
zmysle ktorého majú v prípade právnych vzťahov s cudzím prvkom aplikačnú prednosť medzinárodné
zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, resp. zákony vydané na vykonanie medzinárodných

zmlúv. Takouto medzinárodnou zmluvou je aj Zmluva medzi Československou socialistickou republikou
a Zväzom sovietskych socialistických republík o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych,
rodinných a trestných veciach zo dňa 16.05.1983, do ktorej Slovenská republika a Ukrajina sukcedovali.
Otázku právomoci na konanie vo veciach týkajúcich sa právnych vzťahov medzi rodičmi a deťmi
upravuje čl. 30 Zmluvy o právnej pomoci, v zmysle ktorého sa tieto právne vzťahy spravujú právnym

poriadkom zmluvnej strany, na území ktorej dieťa trvale žije, pričom na rozhodovanie o právnych
vzťahoch medzi rodičmi a deťmi je daná právomoc súdov zmluvnej strany, ktorej právny poriadok sa
použil podľa odsekov 1 a 2. V súlade s uvedeným, zohľadňujúc charakter pobytu maloletých detí a
rodičov na území Slovenskej republiky, ktorý nevykazuje známky trvalého pobytu (ide iba o tolerovaný
pobyt a poskytnutie dočasného útočiska), nie je na prejednanie návrhu matky na úpravu výkonu práv a

povinností rodičov k maloletým deťom daná právomoc súdov Slovenskej republiky v zmysle dvojstrannej
zmluvy.

8. Odvolateľka poukazovala na závery obiter dictum Ústavného súdu SR obsiahnuté v uznesení
z 16. januára 2025 sp. zn. III.ÚS/5/2025, ktorý v bode 20. odôvodnenia svojho rozhodnutia (ktorým

bola zamietnutá ústavná sťažnosť matky) uviedol, že východiskom právneho posúdenia je zmluva o
právnej pomoci, ale nie na základe skutočnosti, že Ukrajina nie je členským štátom Európskej únie, ako
argumentuje krajský súd (bod 8). Nariadenia Európskej únie sa aplikujú aj v situáciách, ktoré sa viažu k
nečlenským štátom, a to vtedy, ak neexistuje žiadna medzinárodná zmluva, ktorá by dostala prednosť
podľa spomenutých konkurenčných pravidiel. Článok 30 zmluvy o právnej pomoci, ktorý je nazvaný

„Právne vzťahy medzi rodičmi a deťmi“, obsahuje dve kolízne normy (odsek 1 a 2) a jednu normu o
medzinárodnej právomoci. Zo systematického výkladu odsekov 1 a 2 vyplýva, že do vecného rozsahu
tohto článku spadajú aj otázky vyživovacej povinnosti. Aby mohol slovenský súd konať, museli by deti
„trvale žiť“ na slovenskom území. V prípade poskytnutia dočasného útočiska odídencom pojmovo z tohto
režimu vyplýva dočasnosť ochrany (a s ňou spojená dočasnosť pobytu na území). Zmluva o právnej

pomoci v čl. 30 neráta s možnosťou, že by súd bez právomoci vo veci samej mohol prijímať dočasné
opatrenia v neodkladných prípadoch (na rozdiel od čl. 33, ktorý slovenské súdy v praxi využívajú na
ustanovenieopatrovníka).Záver,kuktorémudospelimestskýsúdakrajskýsúd,tedazastaveniekonania
z dôvodu absencie medzinárodnej právomoci, sa však môže javiť ako predčasný. Možno predpokladať,
že súdy sa nezaoberali ustanoveniami, ktoré zákonodarca v oblasti medzinárodného práva súkromného

a procesného vytvoril osobitne pre situácie, kedy aplikáciou noriem o právomoci došlo k odopretiu práva
na spravodlivý proces, a prípadne požiadavkou najlepšieho záujmu dieťaťa.9. Ďalej ústavný súd podotkol, že mestský súd a krajský súd sa nezaoberali ustanoveniami,
ktoré zákonodarca v oblasti medzinárodného práva súkromného a procesného vytvoril osobitne pre
situácie, kedy aplikáciou noriem o právomoci došlo k odopretiu práva na spravodlivý proces, a prípadne

požiadavkounajlepšiehozáujmudieťaťa.Akbydovolaniebolopodané,najvyššísúdbymalvdovolacom
konaní možnosť vyjadriť sa, či by v danej veci pre zverenie dieťaťa a vyživovaciu povinnosť prichádzala
do úvahy aplikovateľnosť (i) inštitútu forum necessitatis, ktorý je obsiahnutý v § 47a zákona č. 97/1963
Zb., (ii) prípadne špecifická právna úprava postavenia utečencov v normách medzinárodného práva
procesného. Základom je úvaha, že zmluva o právnej pomoci postavenie utečencov nezohľadňuje

na rozdiel od Dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti
rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa (Haag, 1996) publikovaného ako
oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 344/2002 Z. z., ktorého stranou je
aj Ukrajina. Dodal, že na zváženie je nielen aplikácia forum necessitatis, resp. Dohovoru o právomoci,
rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení
na ochranu dieťaťa pre zverenie dieťaťa a vyživovaciu povinnosť, ale aj kombinácia týchto právnych

základov: pre zverenie dieťaťa do starostlivosti Haagsky dohovor o ochrane dieťaťa z roku 1996 ako lex
specialis a pre vyživovaciu povinnosť forum necessitatis.

10. Odvolací súd s prihliadnutím na závery ústavného súdu poukazuje na to, že podľa čl. 1 bod 1.
Dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a

povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z 19. októbra 1996, ktorého signatárom je Slovenská republika
aj Ukrajina (ďalej „dohovor“), cieľom tohto dohovoru je a) určiť, orgány ktorého štátu majú právomoc
prijímať opatrenia na ochranu osoby alebo majetku dieťaťa, b) určiť, aký právny poriadok majú tieto
orgány použiť pri výkone svojej právomoci, c) určiť, aký právny poriadok je rozhodujúci na posúdenie
rodičovských práv a povinností, d) upraviť uznávanie a výkon takých ochranných opatrení vo všetkých

zmluvných štátoch, e) vytvoriť medzi orgánmi zmluvných štátov spoluprácu v rozsahu potrebnom na
dosiahnutie účelu tohto dohovoru.

11. Podľa čl. 3 dohovoru opatrenia uvedené v článku 1 sa môžu týkať najmä a) nadobúdania, výkonu,
odňatia alebo obmedzenia rodičovských práv a povinností, ako aj ich prenesenia a b) opatrovníckeho

práva vrátane práv týkajúcich sa starostlivosti o osobu dieťaťa, najmä práva určiť miesto jeho pobytu, a
práva na styk s dieťaťom vrátane práva odviesť dieťa na obmedzený čas na iné miesto, ako je miesto
jeho obvyklého pobytu.

12. Podľa čl. 4 písm. e) dohovor sa nevzťahuje na vyživovaciu povinnosť.

13. Podľa čl. 5 ods. 1. dohovoru právomoc prijímať opatrenia na ochranu dieťaťa alebo jeho majetku
majú justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, kde má dieťa svoj obvyklý pobyt.

14. Podľa čl. 6 ods. 1. a 2. dohovoru právomoc rozhodovať v rozsahu článku 5 ods. 1 o
utečeneckých deťoch a deťoch, ktoré sa dostali do cudziny v dôsledku nepokojov v ich domovskom
štáte, majú orgány zmluvného štátu, na ktorého území sa deti nachádzajú v dôsledku premiestnenia.
Ustanovenie predchádzajúceho odseku sa uplatní aj vo vzťahu k deťom, ktorých obvyklý pobyt nemožno

určiť.

15. Z citovaných ustanovení dohovoru vyplýva, že o úprave rodičovských práv a povinností
k maloletým deťom (s výnimkou vyživovacej povinnosti), ktoré sa dostali na územie Slovenskej republiky
v dôsledku nepokojov v domovskom štáte, majú súdy Slovenskej republiky právomoc rozhodovať.

16. Podľa § 47a zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ak podľa
tohto oddielu nemá slovenský súd právomoc, môže si vo výnimočných prípadoch túto právomoc založiť,
ak sa konanie nemôže účinne začať alebo uskutočniť v cudzine a vec má úzku väzbu na Slovenskú
republiku. To platí aj vtedy, že uznanie cudzieho rozhodnutia bolo v Slovenskej republike zamietnuté a

v cudzine nemožno uskutočniť nové konanie pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

17. Vzhľadom na záver o právomoci súdov Slovenskej republiky rozhodovať o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletým deťom v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (s výnimkouvyživovacej povinnosti, na ktorú sa dohovor podľa čl. 4 písm. e/ nevzťahuje), je potrebné vyvodiť
právomoc súdov Slovenskej republiky rozhodovať o vyživovacej povinnosti k maloletým deťom
aplikáciou ustanovenia § 47a zákona č. 97/1963 Zb., pretože konanie sa nemôže účinne začať alebo

uskutočniť v cudzine v dôsledku nepokojov v domovskom štáte.

18. Vzhľadom na uvedené bol záver súdu prvej inštancie o nedostatku jeho právomoci nesprávny
a svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľke, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

20. Po vrátení veci súd prvej inštancie vec prejedná, vykonaná potrebné dokazovanie za účelom

zistenia skutočného stavu a vo veci rozhodne.

21. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).