Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4623201142
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šišková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4623201142.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členov senátu

JUDr. Dariny Vargovej a Mgr. Mareka Janigloša, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX. XX. XXXX,
B. XXX, zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Slávik a partneri, s.r.o., nám. M.R. Štefánika 3,
Topoľčany, IČO: 36 861 375, proti žalovaným: 1/ C. D., nar. XX. XX. XXXX, B. XX, 2/ E. C., nar. XX.
XX. XXXX, C. D. XXXX/XX, F., 3/ G. H., nar. XX. XX. XXXX, E. XX, žalovaní v 1/ a 3/ rade zastúpení
Mgr. Dušanom Oravcom, advokátom, Laurinská 2, Bratislava, IČO: 42 129 516, 4/ I. J. D., nar. XX.
XX. XXXX, E. X, 5/ K. L., nar. XX. XX. XXXX, B. XXX, 6/ C. E., nar. XX. XX. XXXX, B. XXX, 7/ C. E.,
nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom B., 8/ J. E., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom B., 9/ M. D.,

naposledy bytom B., 10/ C. D., naposledy bytom B., žalovaní v 7/ až 10/ rade zastúpení Slovenským
pozemkovým fondom, Búdková cesta 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, v konaní o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovanej 4/ proti výroku II., o odvolaní žalovaných 1/ a 3/ proti
výroku I. a II. rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. TO-6C/45/2023-283 zo dňa 18. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) a vo výroku
o trovách konania (II.) p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovaným 1/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) vyššie označeným rozsudkom určil,
že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, zapísaných v KN Okresného úradu Topoľčany,
katastrálny odbor, pre Obec: B., katastrálne územie: B., a to na LV č. XXX, ako parcela registra „E“,
parc. č. XXX/XX orná pôda o výmere 4999 m2, v celosti a na LV č. XXX, ako parcela reg. „E“, parc. č.
XXX/XXX orná pôda o výmere 756 m2, v celosti (výrok I.). Žalobkyni zároveň priznal voči žalovaným 1/
až 6/ nárok na náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením

po právoplatnosti rozsudku (II.) a posledným výrokom žalobkyni voči žalovaným 7/ až 10/ nárok na
náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).

2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ust. § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník, § 1 písm. b) Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. n. SNR
o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov
a nepriateľov slovenského národa, čl. I. ods. 1 písm. a), b) nar. SNR č. 64/1946 Sb. n., § 1 ods. 1, 2

Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Sb. § 137 písm. c), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia, že je
vlastníčkou nehnuteľností zapísaných v KN Okresného úradu Topoľčany, katastrálny odbor, pre Obec:
B., katastrálne územie: B., a to na LV č. XXX, ako parcela registra „E“ parc. č. XXX/XX orná pôda o

výmere 4999 m2, v celosti, a na LV č. XXX, ako parcela registra „E“ parc. č. XXX/XXX orná pôda o
výmere 756 m2, v celosti. Žalobu odôvodnila tým, že na predmetných nehnuteľnostiach je vedená ako
vlastník nehnuteľnosti v celosti. Na LV č. XXX sú ako vlastníci tejto nehnuteľnosti vedení aj žalovaní v 1/
až v 8/ rade, a to žalovaný v 1/ rade v podiele 12/34-ín, žalovaná v 2/ rade v podiele 5/34-ín, žalovaná
v 3/ rade v podiele 3/34-iny, žalovaná v 4/ rade v podiele 2/17-iny, žalovaná v 5/ rade v podiele 1/17-

ina, žalovaná v 6/ rade v podiele 10/68-ín, žalovaný v 7/ rade v podiele 2/34-iny, žalovaná v 8/ rade v
podiele 2/34-iny. Na LV č. XXX sú ako vlastníci tejto nehnuteľností vedení aj žalovaní v 9/ a v 10/ rade,
a to žalovaný v 9/ rade v podiele 1/2-ica a žalovaná v 10/ rade v podiele 1/2-ica. Ide teda na oboch
listoch vlastníctva o duplicitný zápis vlastníctva (nad sto percent). Pri žalovaných v 7/ až v 10/ rade
ide o nezistených vlastníkov a tieto nehnuteľnosti sú v správe Slovenského pozemkového fondu, ktorý
zároveň podľa ustanovenia § 34 ods. 14 zák. č. 330/1991 Zb. zastupuje neznámych vlastníkov, a to

aj v konaní na súde a aj v prípade, ak je ich vlastníctvo sporné, čo je tento prípad. Na oboch listoch
vlastníctva je v časti B pri menách všetkých vlastníkov zapísaná poznámka, že hodnovernosť údajov
o práve k týmto nehnuteľnostiam bola spochybnená v zmysle § 39 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z., a to
podľa rozhodnutia ROEP C 3/2016 zo dňa 29.01.2016, Z 816/2016.

4. Žalobkyňa ďalej v žalobe uviedla, že predmetné nehnuteľnosti boli pôvodne zapísané v PK vložke
č. XX v k. ú. B., ako PK parcela č. XXX roľa o výmere 72879 m2 a PK parcela č. XXX roľa o výmere
19077 m2, v prospech N. E., B. E., H. O., P. F. E. a H. N., Q. E.. Na ich mene boli zapísané od vykonania
záznamu Čd 3626/1949 z 11. 09. 1946, dovtedy nehnuteľnosti boli vedené na mene J. E.. Pôvodní PK
vlastníci na základe Kúpnopredajnej zmluvy č.d. 3372/47 odpredali PK parc. č. XXX v prospech R. E.,

N. E., každého v podiele X/XX-XX, Q. G., C. G., C. E. (žalovaný v 7/ rade), J. E. (žalovaná v 8/ rade), H.
G., J. G., každého v podiele X/XX-XXX a L. D. a J. D., každého v podiele X/XX-XX, a táto bola odpísaná
do novej PK vložky č. XXX k. ú. B. a na základe Kúpnopredajnej zmluvy č.d. 3323/47 odpredali PK parc.
č. XXX v prospech žalovaných v 9/ a v 10/ rade M. D. a C. D., každého v podiele 1/2-ica a táto bola
odpísaná do novej PK vložky č. XXX k. ú. B..

5. Žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosti na základe rozhodnutia Okresného súdu Topoľčany, sp. zn. 6D
680/92-10 po svojej matke A. G., Q. E., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom B., zomr. XX. XX. XXXX
a táto ju zdedila na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Topoľčanoch, sp. zn. D 330/71 po svojom
otcovi M. E., naposledy bytom B., zomr. dňa 14. 09. 1971. Na základe uvedených skutočností bola

toho názoru, že skutočným a pravým vlastníkom predmetných nehnuteľností je ona, a zápis v katastri
nehnuteľností na listoch vlastníctva č. XXX J. S. XXX, kat. územie B., podľa ktorých svedčí vlastníctvo
nehnuteľností aj žalovaným v 1/ až v 10/ rade, nie je správny a nezodpovedá skutočnosti.

6. Žalobkyňa ďalej v žalobe uviedla, že nehnuteľnosti zapísané v PK vložke č. 86, k. ú. B. boli podľa

nar. č. 104/1945 Zb. nar. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Zb. nar. SNR československým štátom
konfiškované, pričom podľa § 1 ods. 3a tohto nariadenia SNR sa táto konfiškácia vzťahovala aj na
tie PK parcely, ktoré boli z tejto vložky odpísané na základe ich scudzenia od 29. 09. 1938 a patrí
osobám, u ktorých by inak nespadal pod konfiškáciu. Podľa tohto nariadenia SNR sa preto postupovalo
a následne boli tieto pridelené prídelcom, ktorými, okrem iných, boli aj jej starí rodičia M. E. a manželka

Veronika, o čom svedčí výmer o vlastníctve pôdy z 22. 05. 1948 č. 2629/48-28. Keďže teda pôvodné PK
nehnuteľnosti parc. č. XXX, XXX boli pôvodným PK vlastníkom skonfiškované ipso facto nadobudnutím
účinnosti nariadenia, vrátane prevodov spätne, vlastnícke právo k nim im viac nesvedčilo, a nemohli
ich titulom vyššie vedených kúpnopredajných zmlúv č.d. 3372/47, č.d. 3323/1947 scudziť a zápis
vlastníckehoprávanažalovanýchjepretonesprávny.Uvedenúduplicitusapokúšaliriešiťcestouopravy,

vykonanej Okresným úradom Topoľčany, odbor katastrálny, avšak neúspešne. Ten prijal záver, že tento
problém nemôže riešiť on, je to vec súdu a navyše z dôvodu, že sa pri žalovaných v 7/ až v 10/ rade
jedná o nezistených vlastníkov, nie je možné riešiť toto duplicitné vlastníctvo mimosúdnou dohodou.

7. Svoje vlastníctvo žalobkyňa odvodzuje od rozhodnutia Okresného súdu Topoľčany, sp. zn. 6D

680/92-10, rozhodnutia Štátneho notárstva v Topoľčanoch, sp. zn. D 330/71, Výmerom vydaným
Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb.
n. SNR o vlastníctve pôdy č. 2629/48-28 zo dňa 22. 05. 1948 a z ust. § 1 ods. 3a nar. 104/1945 Sb. SNR
o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcova nepriateľov slovenského národa. Na základe týchto skutočností žalovaní v 1/ až v 9/ rade nemôžu
byť spoluvlastníkmi parc. č. XXX/XX titulom Kúpnopredajnej zmluvy č.d. 3372/47 a ďalších titulov
odvodených od nej, keďže pôvodná PK parcela č. XXX vedená v PK vl. č. 317 podliehala konfiškácii

a rovnako tak žalovaní v 10/ až v 11/ rade nemôžu byť spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti parc.
č. XXX/XX titulom predmetnej Kúpnopredajnej zmluvy č.d. 3323/47, keďže pôvodná PK parcela č. XXX
vedená v PK vl. č. 313 podliehala konfiškácii. Žalobkyňa poznamenala, že uvedená konfiškácia je
vyznačená na PK vložke č. 86 k. ú. B., v ktorej boli PK parc. č. XXX, č. XXX pôvodne zapísané. Tieto
PK parcely boli v dôsledku už uvedených kúpnych zmlúv č.d. 3372/47, 3323/47 odpísané do vl. č. 317

a 313, kde už táto poznámka konfiškácie vyznačená nie je, to však nič nemení na tom, že v dôsledku
ust. § 1 ods. 3a nar. SNR č. 104/1945 Zb. SNR táto konfiškácia je účinná rovno z titulu tohto nariadenia
(§ 1 ods. 1 „s okamžitou platnosťou a bez náhrady sa konfiškuje“) aj na tieto PK parcely.

8. Po procesnej stránke žalobkyňa odvodila svoju žalobu z ust. § 137 písm. c) CSP, pričom jej
naliehavý právny záujem je daný z dôvodu duplicity vlastníckeho práva na dotknutých nehnuteľnostiach,

na základe čoho je jej postavenie neisté a bez požadovaného určenia aj ohrozené. Navyše, s
nehnuteľnosťou nemôže ako vlastník disponovať, keďže z dôvodu zapísanej duplicity nemôže ohľadom
nej robiť právne úkony. V tomto smere žalobkyňa poukazuje na argumentáciu uvedenú v rozsudku
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 163/2005, 4 Cdo 49/2003 a písomné vyjadrenie Slovenského
pozemkového fondu zo dňa 19. 06. 2023.

9. Žalovaná v 3/ rade vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 29. 06. 2023 uviedla, že že ako podielová
spoluvlastníčka, pod por. č. 7 a 12 k dotknutým nehnuteľnostiam a spolu s právnymi predchodcami, teda
de facto skoršia užívateľka uvedeného pozemku ako žalobkyňa v celom rozsahu neuznáva uplatnený
nárok žalobkyne na určenie vlastníckeho práva a považovala žalobu v celom rozsahu vo vzťahu k

pozemku XXX za nedôvodnú, pretože vlastnícke právo k dotknutému pozemku jej nielen svedčí, ale
je aj dané s ohľadom na skutkové okolnosti tohto sporu. Žalobkyňa neberie do úvahy sporný titul
jej právnych predchodcov v čase neslobody a s poukazom na údajnú riadnu konfiškáciu sa snaží
spochybniť titul právnych predchodcov žalovanej 3/, ktorý samotnej konfiškácii predchádzal a ktorý
aj bol riadne zapísaný do príslušnej PKV, kde a čo je významné samotná konfiškácia ani nebola

do príslušnej PKV zapísaná, čo by zrejme tvorilo prekážku zápisu vlastníckeho práva pre právnych
predchodcov žalovanej 3/ do PKV príslušným súdom. Zároveň žalobkyňa neberie do úvahy najmä
ústavnoprávne a zákonné prekážky úspešného určenia vlastníckeho práva na základe podanej žaloby,
a to dobromyseľnosť žalovanej, právnu istotu a v neposlednom rade aj vydržanie. Vlastnícke právo
právnych predchodcov žalovanej 3/ bolo k parcele XXX na základe kúpnej zmluvy č. d. 3372/1947 platne

zapísané dňa 04. 09. 1947 do PKV č. XXX v k. ú. B. (výmera 7 ha, 28 a, 79m2), kde bolo odpísané z
PKV č.XX, kde nie je zápis o konfiškácii, a teda orgány štátu nemali prekážku pre zápis vlastníckeho
práva právnych predchodcov žalovanej 3/, čo tvorí prekážku ďalších prídelov a aj priznania vlastníckeho
práva žalovanej k pozemku. Ďalej v predmetnej kúpnej zmluve (č. d. 3372/1947) bolo svedectvom
MNV vo B. potvrdené, že „kupitelia vstúpili do držby odkúpených nemovitostí“, teda pre účely tohto

konania je ustálené, že právny predchodcovia žalovanej 3/ vstúpili do užívania pozemku pred 04. 09.
1947 a od vtedy riadne pozemok užívajú, čo osvedčuje, že právni predchodcovia žalobkyne predmetné
nehnuteľnosti neužívali.

10. Žalovaná v 3/ rade ďalej vo svojom vyjadrení uviedla, že jej právni predchodcovia nadobudli

vlastnícke právo na základe predmetnej kúpnej zmluvy a bolo zapísané do príslušnej PKV pred prídelom
právnym predchodcom žalobkyne, na základe čoho k odňatiu vlastníckeho práva mohlo dôjsť len z
dôvodov podľa § 23 ods. 2 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR, čo sa však
nestalo. V prípade pochybností o vlastníctve, je potrebné vziať do úvahy aj § 116 zákona č. 141/1950 Zb.
Občianskeho zákonníka, na základe ktorého jej právni predchodcovia po uplynutí 10 rokov nadobudli

vlastnícke právo k pozemku EKN s parc. č. XXX v celosti vydržaním, čo tvorí prekážku priznania
vlastníckeho práva žalobkyni v tomto spore. Žalovaná v 3/ rade nadobudla vlastnícke právo od I. D.
na základe Darovacej zmluvy V 2856/12 - v.z. 79/12, čo je preukázané zápisom na príslušnom liste
vlastníctva č. XXX, k. ú. B., pričom nadobudla aj príslušný podiel na parc. č. XXX, k. ú. B., čo osvedčuje
výpis z listu vlastníctva z 07. 02. 2014. Pozemok dávala (ako i jej právni predchodcovia) aj do nájmu

PD T. D., o čom svedčí aj Nájomná zmluva zo dňa 23. 10. 2020. Nakoľko k parcele PKV parcela XXX
(bola zapísaná do novej PKV č. XXX k. ú. B.) nebol evidovaný zápis o konfiškácii, nemohli ani údajní
právni predchodcovia žalobkyne výmerom o vlastníctve pôdy č. 2629/48-28 vydaným Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave dňa 22. 05. 1948 platne nadobudnúť vlastníctvok nehnuteľnosti (p.č. XXX/XX vo výmere 5755 m2). V tejto súvislosti žalovaná v 3/ rade namietala, že
parcela EKN XXX/XX a parcela EKN XXX nie sú zrejme totožné aj v registri E a aj v registri C, čo zároveň
tiež predstavuje prekážku priznania vlastníckeho práva žalobkyni. Na jej obranu je potrebné brať do

úvahy, že k údajnej konfiškácii a prídelu na právnych predchodcov žalobkyne malo dôjsť pred takmer
desiatkami rokov, pričom od realizovania kúpy a predmetnej kúpnej zmluvy uplynulo ešte viac rokov,
na základe čoho je nepochybné, že právni predchodcovia spoločne s ňou sa považovali za vlastníkov
predmetných pozemkov nadobudnutých na základe kúpnej zmluvy, ktorej zápis do PKV potvrdil Okresný
súd, pričom právni predchodcovia žalovanej 3/ vstúpili do užívania pozemku, čo potvrdilo MNV vo

Vozokanoch.

11. Podľa názoru žalovanej v 3/ rade žalobkyňa nesprávne vykladá § (3a) 104/1945 Sb. SNR Nariadenia
Slovenskej národnej rady zo dňa 23. augusta 1945, nakoľko uvedené ust. nariadenia svedčí v prospech
jej vlastníctva, pretože je nepochybne proti zásade slušnosti, aby bolo vlastnícke právo jej právnych
predchodcov zapísané v PKV, za ktoré boli riadne zaplatené celoživotné úspory, spochybňované a v

neposlednom rade aj vydržanie a dobrá viera a aj pre prípad spornosti aj putatívny titul. Predmetný
výmer právnych predchodcov žalobkyne, ktorého perfektnosť je vzhľadom na rozsah dokumentov a
samotný obsah spochybnená, je absolútne neplatný právny úkon, na základe čoho nemôže dôjsť k
platnému prevodu vlastníckeho práva a nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva,
hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak, nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť

požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto
nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
č.k. 3Cdo 307/2013). Aj z uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na zásadu nemo plus iuris ad alium
transferre potest, quam ipse habet, neprešlo vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na právnych
predchodcov žalobkyne.

12. V zmysle vyššie uvedených skutočností žalovaná v 3/ rade namietala, či žalobkyňa je platným
právnym nástupcom v podiele 1/1 k predmetným nehnuteľnostiam, a to M. E. a B. E., ktorí mali
nadobudnúť predmetný pozemok 468/10 vo výmere 5755 m2, každý v podiele 1, lebo predpokladajú, že
nešlo o manželov, pretože by nadobudli pozemok v podiele 1/1, z tohto dôvodu je aj spochybnený titul

žalobkyne na podiel 1/1. V neposlednom rade ani z oznámenia okresného úradu nevyplýva preukázanie
vlastníckej línie a titulov právnych predchodcov žalobkyne, čo treba jasne preukázať.

13. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním a zisteným skutkovým stavom (podrobne popísaným
v bodoch 19.1. až 35. napadnutého rozsudku) najskôr posudzoval danosť naliehavého právneho záujmu

na strane žalobkyne na určení jej vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a dospel k záveru (v
súlade s rozhodovacou praxou), že v danom prípade je nesporné, že z predmetných listov vlastníctva
vyplýva duplicita zápisov vlastníckeho práva žalobkyne v celosti a v podieloch žalovaných v 1/ až
v 10/ rade, čo potvrdzuje jednoznačnosť danosti naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Žalobkyňa nadobudla svoj vlastnícky podiel k nehnuteľnostiam

od svojich právnych predchodcov (M. E. st. a manželka B.), ktorým výmerom vydaného Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nar. č. 104/1946 Sb. n. SNR zo dňa 22. 05.
1948 č. 2629/48-28 bola pridelená nehnuteľnosť, a to pôdohospodárska nehnuteľnosť v kat. území B.
o celkovej výmere 0,5755 ha, ktorá v prídelovom pláne bola označená vo vložke č. XXX, ako parc. č.
XXX/XX roľa o výmere 0,5755 ha. Konfiškácia sa týkala bývalého vlastníka J. E. a spol. v kat. území B..

14. Súd ďalej poukázal na skutočnosť, že pred účinnosťou Občianskeho zákonníka č. 141/1951 Zb. bola
podľa obyčajového práva platného na území Slovenska pre úpravu nadobudnutia vlastníckeho práva
charakteristická jeho dvojfázovosť, ktorá spočívala v tom, že sa na prevod vlastníckeho práva vyžadoval
jednak právny dôvod a jednak právny spôsob nadobudnutia vlastníctva. Do 31. 12. 1950 platila zásada,

že vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy bol ten, kto bol ako vlastník v tejto knihe
zapísaný, pričom zápisy do pozemkovej knihy mali tzv. konštitutívny charakter, čo znamenalo, že
vlastnícke právo k nehnuteľnej veci zapísanej v pozemkovej knihe spravidla bolo možné nadobudnúť len
zápisom do pozemkovej knihy. Táto zásada však platila len pre prípad nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnej veci prevodom, výnimku tvorilo nadobudnutie vlastníckeho práva dedením a vydržaním.

Vklad vlastníckeho práva nebol obligatórny v prípadoch nadobudnutia vlastníckych prípadne iných
vecných práv k nehnuteľnostiam zo zákona, ktorých zápisy nemali konštitutívne, ale len deklaratórne
účinky, t. j. že k nadobudnutiu vlastníckeho práva došlo pri splnení zákonom stanovených podmienok,
i keď o tomto nadobudnutí nebol vykonaný zápis do pozemkovej knihy. Od 01. 01. 1951, kedynadobudol účinnosť Občiansky zákonník č. 104/1951 Zb. sa intabulácia pre vznik vlastníckeho opráva k
nehnuteľnostiam už nevyžadovala a všetky zápisy nadobudli iba deklaratórny význam, keď vlastníctvo
k veciam jednotlivo určeným sa prevádzalo až samotnou zmluvou, ak nebolo dohovorené inak, alebo

ak nič iné nevyplývalo z osobitných predpisov.

15. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti (pôvodne
parcela č. XXX/XX roľa o výmere 0,5755 ha) bývalého vlastníka J. E. a spol. na základe konfiškácie
prešlo na štát dňom 01. 03. 1945, čo vyplýva z ustanovenia § 27 Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n.

SNR. V prípade konfiškácie nejde o prevod, ale o prechod vlastníctva, k čomu dochádza priamo zo
zákona. Podmienkou prechodu vlastníckeho práva z dôvodu konfiškácie nebola intabulácia. Intabulácia
sa vyžadovala k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pokiaľ zákon neustanovoval
inak. V danom prípade konfiškačné rozhodnutie ako právna norma, rovnakej právnej sily, podmienku
intabulácie pre nadobudnutie vlastníckeho práva vylučuje, ako to vyplýva z nariadenia vlády 104/1945,
priamo ustanovením § 1 ods. 1. Intabulácia teda mala iba charakter deklaratórny a zabezpečenie

knihovného poriadku bolo zabezpečené zákonom č. 90/1947 Sb. Z uvedeného vyplýva, že predmetná
nehnuteľnosť bola konfiškovaná podľa nariadenia č. 104/1945 a k prechodu majetku na štát došlo dňom
01. 03. 1945, keď k prechodu vlastníckeho práva na štát došlo priamo zo zákona.

16. Podľa názoru súdu, výmer o vlastníctve pôdy spĺňa zákonné podmienky a náležitosti, keďže bol

vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, teda orgánom podľa § 1 nar. č.
104/1946 Sb. SNR a v ktorom je uvedené kto ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého bol
výmervydaný,akejvecisatýka,datovaný,opatrenýodtlačkomokrúhlejpečiatkyspodpisompovereníka.
Nepochybne ide o prídelovú listinu, ktorú treba považovať za perfektnú a ktorá má povahu verejnej
listiny. Z článku II. výmeru vyplýva, že prídelová cena bude určená neskôr v prídelovej listine a z

konečného prídelového plánu uvedenie konečnej prídelovej ceny 1.151,- Kčs, z čoho vyplýva, že ani
nezaplatenie prídelovej ceny v lehote stanovenej v § 19 nar. č. 104/1945 Sb. SNR nemalo za následok
neplatnosť výmeru, pretože uvedené právne predpisy nespájali nezaplatenie prídelovej ceny so stratou
už nadobudnutého vlastníctva. Naopak, v konaní súd nemal preukázané, že by sa právni predchodcovia
žalobkyne vzdali prídelu, prípadne, že by im bol prídel odňatý. V tomto smere poukázal a vychádzal zo

stanoviska Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/123/2003.

17. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal ako otázkou predbežnou platnosťou kúpnych zmlúv, ktorými
mali nadobúdať vlastnícke právo k nehnuteľnosti právni predchodcovia žalovaných v 1/ až v 6/ rade,
žalovaní v 7/ a v 8/ rade a žalovaní v 9/ a v 10/ rade. Právni predchodcovia žalovaných v 1/ až v 6 /rade,

žalovaní v 7/ a v 8/ rade nadobudli nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy, uzavretej dňa 02. 09. 1947 a
žalovaní v 9/ a v 10 /rade v dňoch 23. 07. 1947 a 02. 09. 1947. Je teda nesporné, že k uzatvoreniu týchto
kúpnych zmlúv došlo až potom, ako nastali účinky konfiškačného rozhodnutia a v takom prípade nemohli
predávajúci platne previesť vlastníctvo k nehnuteľnostiam na kupujúcich. Na základe uvedeného kúpne
zmluvy treba považovať za absolútne neplatné právne úkony pre rozpor s vtedajšími platnými právnymi

predpismi, pričom absolútna neplatnosť právneho úkonu nastala bez ďalšieho zo zákona (ex lege) a
pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému (súd musí na absolútnu neplatnosť vždy prihliadať).

18. K možnému spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanými súd uviedol, že nakoľko právnym
následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva priamo zo zákona (ex lege), treba pri

uplatňovaní inštitútu vydržania rozlišovať jednotlivé obdobia platnosti právnej úpravy, a to obdobie
platnosti obyčajového práva na území Slovenska do 31. 12. 1950, ďalej obdobie platnosti Občianskeho
zákonníka č. 141/1950 Zb. od 01. 01. 1951 do 31. 03. 1964, a napokon obdobie platného Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb., od 01. 04. 1964 so zreteľom na jeho novely, najmä zák. č. 131/1982 Zb.,
účinný od 01. 04. 1983, a zák. č. 509/1991 Zb., účinný od 01. 01. 1992. Súd ďalej poukázal na obyčajové

právo platné na území Slovenska do 31. 12. 1950, znenie Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (§
115 – 116 ods. 1 v spojení s § 145), Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., ktorý držbu a vydržanie až do
novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., t. j. do 01. 04. 1983 neupravoval a oprávnenosť a dobrú vieru
držiteľa. Podľa súdu, vzhľadom na prijatie nariadenia vlády č. 104/1945 Sb. n. SNR zo dňa 23. 08. 1945
a s platnosťou dňom 01. 03. 1945, muselo byť právnym predchodcom žalovaných v 1/ až v 6/ rade, ako aj

žalovaným v 7/ a v 10/ rade, (rovnako najmä aj predávajúcim) v čase uzatvorenia predmetných kúpnych
zmlúv zrejmá a známa uvedená skutočnosť, a preto kupujúci v čase uzatvárania kúpnej zmluvy nemohli
byť dobromyseľní v tom, že riadne do vlastníctva nadobúdajú predmetné nehnuteľnosti. Spochybneniedobromyseľnosti, ako aj dobrej viery na strane kupujúcich, vyplýva aj z úradného záznamu napísaného
rukou dňa 07. 02. 1949, a to kupujúcim M. D., teda žalovaným v 9/ rade.

19. Čo sa týka namietaného princípu spravodlivosti zo strany žalovaných v 1/ až 3/ rade (že ich právni
predchodcovia spolu zaplatili 200.000,- Kčs) súd prvej inštancie uviedol, že uvedená suma mohla byť
uhradená v uvedenej výške, avšak predmetom konania je parcela o celkovej výmere 0,5755 ha, pričom
predmetom kúpnej zmluvy Čd 3372/47 z 02. 09. 1947 bola nehnuteľnosť, a to parc. č. XXX o výmere
72879 m2 (ako to vyplýva zo zápisu pozemnoknižnej vložky č. XXX, parc. č. XXX), pričom toto tvrdenie

vo veci nebolo preukázané.

20. Záverom súd prvej inštancie poukázal na vybrané rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8Cdo/278/2019, ZSP 51/2021 a uznesenie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia
1VObdo 2/2020 z 27. 04. 2021, ktorým došlo k prelomeniu zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho
nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa.

21. Súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania žalobkyni voči žalovaným v 1/ až v 6/ rade
v plnej výške, ktoré trovy jej vznikli titulom zaplateného súdneho poplatku za podanú žalobu a titulom
trov právneho zastúpenia.

22. Voči žalovaným v 7/ rade až v 10/ rade si žalobkyňa nárok na náhradu trov konania neuplatnila,
preto jej súd tento nárok nepriznal.

23. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonom stanovenej lehote vo výroku II. o trovách
konania odvolaním žalovaná 4/ z dôvodu, že v danej časti považuje rozhodnutie súdu za nesprávne,

nespravodlivé a tvrdé. V odvolaní žalovaná v 4/ rade poukázala na ust. § 257 CSP, ktorého aplikácia
je možná z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Uviedla, že si je vedomá, že aplikácia uvedeného
ustanovenia nie je prípustná kedykoľvek, ale má slúžiť len na odstránenie neprimeranej tvrdosti alebo
zjavnejnespravodlivostiasúdbyprijehoaplikáciimaliprihliadaťnaosobné,zárobkové,majetkovéalebo
iné pomery strán, ich procesný postoj a okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. Žalovaná

4/ cíti nesmiernu nespravodlivosť a krivdu, ktorá by mala byť taktiež súčasťou posúdenia osobitného
zreteľa ohľadom nepriznania trov, na ktoré ust. § 257 CSP poukazuje.

24. Žalovaná 4/ ďalej v odvolaní poukázala na svoj nepriaznivý zdravotný stav v podobe ťažkého
zdravotného postihnutia (50 % zdravotné poškodenie), nepriaznivú finančnú sociálnu situáciu. Mesačne

vynakladá nemalé sumy na lieky a výživové doplnky, kvôli oslabenej imunite a viacerým nevyliečiteľným
autoimunitným ochoreniam. Vyvolaním tohto konania sa jej zdravotný stav zhoršil aj po psychickej
stránke, najmä z dôvodu, že nepozná skutočné pozadie celého procesu, čo je pre ňu stresujúce
a zaťažujúce. Považuje za nespravodlivé hradiť trovy konania žalobkyni v procese, ktorý by nikdy
nechcela spôsobiť, uvedenými udalosťami (ktoré sa stali pred mnohými rokmi), nebola nikdy priamym

účastníkom, na základe čoho ich nedokázala nijako ovplyvniť. Ďalšia nespravodlivosť by nastala, ak by
súdaspoňnezvážiljejoslobodenieodtrov,pretožesadomnieva,ževzhľadomnadedičstvoskonkrétnou
časťou parcely, bola do súdneho procesu zatiahnutá nevinne, vzhľadom na minulosť, ktorá sa týka iba
jej predkov a nie jej samotnej. Žalovaná 4/ ďalej poukázala na situáciu, kedy bolo viackrát odročené
pojednávanie, pričom v jednom prípade jej upovedomenie o preložení pojednávania nebolo doručené

včas a na zrušené pojednávanie sa dňa 28. 02. 2024 dostavila spoločne s ďalšími dvoma žalovanými,
ktorých mená nepozná, nakoľko nepozná žiadneho zo sporových strán.

25. Žalovaná 4/ poukázala na pojednávanie uskutočnené dňa 17. 05. 2024, na ktorom súd odignoroval
ňou predložené dôkazné materiály ku sporu, a ani do nich nechcel nahliadnuť. Bol to spor, o ktorom

nemala žiadne informácie ani vedomosti, pretože spomínané dedičstvo podedila z matkinej strany.
Pokiaľbysúdnezohľadnilpremlčaciudobu,moholbyzohľadniťjejsociálne,zdravotnéaosobnépomery,
ktoré jej prídu s ohľadom na celú nepríjemnú udalosť oprávnené. Disponuje rôznymi dokumentami, ktoré
súd nezaujímali, právnika si dovoliť nemôže vzhľadom na finančné výdavky za jej aktuálny zdravotný
stav. Záverom žalovaná 4/ poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie ani žalobkyňu v celom

procese nezaujímalo pozadie žalovaných, pretože ona si podvodom ani násilím nič neprivlastnila,
uvedené skutočnosti nevedela ovplyvniť a preto by súd mohol vziať na zreteľ dôvody udeľujúce výnimku
z nepriznania trov. Žalobkyni nechcela spôsobiť finančné výdavky, avšak pri vymáhaní ich vrátenia
skrz súdne trovy jej príde nespravodlivé vymáhať ich od niekoho, kto sa do tohto problému narodil.Vlastníčkou sporných nehnuteľností sa nestala z vlastnej vôle, ale kvôli spomínanému dedičskému
konaniu.

26. S poukazom na vyššie uvádzané skutočnosti žalovaná 4/ navrhla, aby súd bez nariadenia
pojednávania odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti trov konania zmenil a rozhodol
tak, že žalovanej 4/ náhradu trov neprizná.

27. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom

splnomocneného právneho zástupcu odvolaním aj žalovaní 1/ a 3/. Odvolanie podali z dôvodov
uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku, teda že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

28. Odvolanie žalovaní 1/ a 3/ (ďalej ako „žalovaní“, alebo „odvolatelia“) odôvodnili tým, že žalobkyni
nesvedčí vlastnícke právo k predmetnému pozemku a je nesprávny jej záver, že nie je správny zápis
vlastníckeho práva pre žalovaných 1/ až 6/ k pozemku, kedy žalobkyňa ani súd nebrali do úvahy

sporný titul právnych predchodcov žalobkyne (údajne platný prídel v čase neslobody) a s poukazom na
údajnú riadnu konfiškáciu došlo k spochybneniu titulu právnych predchodcov žalovanej 3/, žalovaného
1/ a aj žalovaných 2/, 4/, 5/ a až 6/ - kúpnej zmluvy dňa 02. 09. 1947, Čd 3372/47, uzatvorenej s
osobami (predávajúcimi), voči ktorým neexistuje a nebola konfiškácia a ktorý aj bol riadne zapísaný do
príslušnej PKV, kde a čo je významné samotná konfiškácia ani nebola do príslušnej PKV zapísaná, čo

by inak zjavne tvorilo prekážku zápisu vlastníckeho práva pre právnych predchodcov žalovanej 3/ do
PKV príslušným súdom. Stav katastra zakladá dobrú vieru a dobromyseľnosť žalovaných, pričom tento
stav je nerušený od roku 1947 až do konania ROEP (rok 2018), v ktorom sa až žalobkyňa domáhala
svojich vlastníckych práv a žaloba z roku 2023 je dôkazom, že sa domáha svojho práva neskoro.
Žalovaní sa v konaní stotožnili s oznámením Okresného úradu Topoľčany, katastrálny odbor zo dňa

08. 03. 2018, v zmysle ktorého k odpísaniu parcely XXX z PKV XX do novej PKV XXX, v prospech aj
právnych predchodcov žalovanej 3/ (Q. G. a C. G.) došlo ešte pred konfiškáciou, tieto parcely nemali byť
rozdelené a pridelené výmermi o vlastníctve pôdy. Žalobkyňa podanou žalobou a predloženými dôkazmi
nespochybnila vlastnícke právo žalovaných a ich právnych predchodcov, ktoré bolo zapísané v PKV v
roku1947anásledneajužívanéadávanédonájmu.Obsahdôkazov,najmäskutočnosťsplateniaprídelu

právnymi predchodcami žalobkyne až v roku 1971 a ďalšími dôkazmi, najmä teda ide o skutočnosť, že
relevantne až pri ROEP, teda v roku 2018, vzniesla nárok na predmetný pozemok, vytvoril pochybnosti
o dôvodnosti jej žaloby a v neposlednom rade aj jej dobromyseľnosti, kde treba brať do úvahy tiež
skutočnosť, že až v roku 2023 podala žalobu o určenie vlastníckeho práva. Žalovaní sú toho názoru, že
súd prvej inštancie mal v rozsudku brať do úvahy najmä ústavnoprávne a zákonné prekážky úspešného

určenia vlastníckeho práva na základe podanej žaloby, a to dobromyseľnosť žalovaných, právnu istotu
a v neposlednom rade aj vydržanie, čo sa však nestalo.

29. Žalovaní v odvolaní ďalej uvádzajú, že žalobkyňa v žalobe ani nespochybňovala neplatnosť kúpnej
zmluvy(zodňa02.09.1947,Čd3372/4),čosúzároveňskutočnosti,ktorétiežzakladajúnespravodlivosť

a nedôvodnosť priznania náhrady trov konania žalobkyni voči žalovaným v celom rozsahu. Poukázali
na obdobie pred účinnosťou Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., ktorá nastala 1. januára 1951,
kedy bola podľa obyčajového práva (pre úpravu nadobudnutia vlastníckeho práva) charakteristická jeho
dvojfázovosť spočívajúca v tom, že sa na prevod vlastníckeho práva vyžadoval jednak právny pôvod
(titulus) a jednak právny spôsob nadobudnutia vlastníctva (modus). Teda pre uzavretie zmluvy alebo

iný titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva (prídelová listina) neznamenala ešte prevod vlastníctva,
ale dávala nadobúdateľovi predbežne iba obligačný nárok žiadať od scudziteľa alebo od pôvodného
vlastníka prevedenie vlastníctva k veci. Je nesporný fakt, že vlastnícke právo právnych predchodcov
žalovanej 3/ bolo k parcele XXX na základe kúpnej zmluvy č.d.3372/1947, platne zapísané dňa 04. 09.
1947 do PKV č.XXX v k. ú. B. (výmera 7 ha, 28 a, 79 m2), ktorí v danom čase aj vstúpili do držby, inak

by nebol možný ani neskorší nájom a právna predchodkyňa žalovanej 3/ by neevidovala pozemok vo
vlastníctve a nemala by o pozemku aj rukou písaný zápis a obdobne aj v prípade žalovaného 1/, ktorú
sa na predmetom pozemku dokonca narodil, čo súd účelovo opomína, čo tiež v spojení s tým, že bol
zápis v PKV XXX osvedčuje, že kúpa prebehla riadne a teda bola aj splnená podmienka bodu 3 zmluvy,čiže zaplatenie kúpnej ceny. Na druhej strane zápis v PKV v prospech právnych predchodcov žalobkyne
absentoval a do KN sa dostala poznámka až v dôsledku ROEP v roku 2018, čo len potvrdzuje, že jej
právni predchodcovia nemali výmer zapísaný v PK vložke. Je nepochybné, že súd prvej inštancie v

rozsudku nedal prednosť kúpnej zmluve zo dňa 02. 09. 1947, Čd 3372/47, ale uprednostnil výmer o
vlastníctve pôdy z 22. 05. 1948 č. 2629/48-28, ktorý bol splatený až v roku 1971 právnym predchodcom
žalobkyne. Účinky uvedeného výmeru súd odvíjal od konfiškácie, avšak súd opomenul, že konfiškácia
nebolanamenopredávajúcichvkúpnejzmluvezodňa02.09.1947,Čd3372/47,alenamenoJ.E.(ktorý
podľa Listu povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 8495/48-1B zo dňa XX. XX. XXXX

zomrel v koncentračnom tábore Dachau dňa 27. mája 1945). O konfiškácií podľa nar. 104/1945 Sb. SNR
rozhodlo aj Predsedníctvo SNR uznesením pod č. 7.808/1945 zo dňa 21. 01. 1946, teda nepochybne
po úmrtí J. E..

30. Žalovaní sú ďalej toho názoru, že súd dal prednosť ochrane vlastníckeho práva pred ochranou
dobrej viery. V tomto smere poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 27. 4. 2021, sp. zn.

1Vobdo/2/2020 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015. Taktiež súd nesprávne posúdil
Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. n. SNR, kde na jednej strane v bode 39. rozsudku
konštatuje, že nehnuteľnosť bola konfiškovaná podľa nariadenia č. 104/1945 a k prechodu majetku
na štát došlo priamo na základe zákona dňom 01. 03. 1945, a to aj napriek tomu, že v bode 43.
rozsudku konštatuje, že Nariadenie SNR č. 104/1945 vykoná povereník Slovenskej národnej rady pre

pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, čo odvodzujú zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 9Sžr/76/2014 (ktoré v odvolaní citujú). Vzhľadom na uvedené je preto možné ustáliť, že ak bolo
uznesenímbývaléhoPredsedníctvaSNRvydanýmdňa21.01.1946č.7.808/1945,rozhodnutéosplnení
podmienok pre konfiškáciu majetku v tom čase už nebohého J. E., zomrelého 27. 05. 1945, podľa § 1
ods. 6 nariadenia č. 104/1945 Sb., nejde o právne účinné rozhodnutie správneho orgánu, ktorým by bol

súd viazaný. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (Najvyšší súd SR, sp. zn.: 9Sžr/76/2014)
ak bolo konfiškačné rozhodnutie adresované právnemu predchodcovi oprávnenej osoby, ktorý v tom
čase už nežil, a nie právnemu nástupcovi (dedičovi), treba z tejto skutočnosti oprávnene vyvodiť, že na
konfiškačný výmer treba pozerať, ako keby nebol nikdy vydaný. Ku konfiškácii majetku teda mohlo dôjsť
len za splnenia zákonom stanovených podmienok, medzi ktoré patrilo aj právne účinné (právoplatné a

vykonateľné) správne rozhodnutie o tom, či konkrétna osoba bola osobou predmetnej národnosti bez
ohľadu na štátnu príslušnosť (§ 1 ods. 1 vyššie cit. nariadenia), takéto rozhodnutie však absentuje,
zásadné však je, že ako vyplýva z Listu povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č.
8495/48-1B zo dňa 13. 04. 1948, rozhodnutie o konfiškácii bolo predmetom odvolacieho konania, čiže
nadobudlo právoplatnosť až v roku 1948, čiže po zápise vlastníckeho práva právnych predchodcov

žalovanej3/kpozemkunapríslušnúPKV.Vtomtosmereneobstojíargumentáciažalobkyneoneaplikácii
§ 1 ods. 3 cit. nariadenia, pretože táto zmena nadobudla účinnosť 30. 12. 1947, čiže v čase, keď ešte
nebola konfiškácia právoplatná a nesporným je teda fakt, že konfiškácia bola v rozpore so zásadou
slušnosti, s čím sa súd prvej inštancie tiež nezaoberal. Je nesporným faktom, že samotná skutočnosť
neexistencie zápisu konfiškácie do PKV a na druhej strane existencia zápisu do PKV pre právnych

predchodcov žalovaných chráni dobrú vieru žalovaných, teda aj žalovanej 3/ a žalovaného 1/.

31. Žalovaní si osvojujú právne závery prijaté Ústavným súdom ČR v rozhodnutí sp. zn. ÚS 114/04
Sb., z ktorých je zrejmé, že žaloba nemohla byť úspešná a rozsudok je nesprávny, pretože súd (v
bode 46.) arbitrárne konštatoval absolútnu neplatnosť kúpnej zmluve zo dňa 02. 09. 1947, Čd 3372/47,

riadne zapísanej v PKV ako titulu právnych predchodcov žalovaných 1/ až 6/ dňa 04. 09. 1947, a
to bez posúdenia plynutia času ako právnej skutočnosti a v neposlednom rade upustil aj od ochrany
dobrej viery žalovaných, tým, že v rozpore s princípom právnej istoty konštatoval absolútnu neplatnosť
právneho úkonu z roku 1947 riadne evidovaného nielen v PKV, ale aj v katastri nehnuteľností v
prospech žalovaných a ich právnych predchodcov. Nezrovnalosti v evidencii v katastri nehnuteľností,

prípadne krivda, ktorá nastala v dávnej dobe, tak nemôže byť reparovateľná dnešnými prostriedkami
právnymi, čiže nie je možné relevantne spochybňovať vlastnícke právo žalovaných vzniknuté v roku
1947, ako to bolo nesprávne rozhodnuté v rozsudku, a to aj vzhľadom na pasivitu právnych predchodcov
žalobkyne a samotnej žalobkyne až do roku 2018. Zároveň žalovaní považujú za vadu, ak súd prvej
inštancie v rozsudku plynutie času nezobral do úvahy a ani nereagoval na námietku odvolateľov.

Určenia vlastníckeho práva sa žalobkyňa domáha až po vyše 50 rokoch, preto bolo je potrebné brať do
úvahy aj plynutie času, ako právnu skutočnosť, ktorej treba priznať faktické účinky v tom zmysle, že je
potrebné žalobe nevyhovieť aj vzhľadom na to, že nezrovnalosti v evidencii katastra nehnuteľnosti iná
právna skutočnosť, alebo krivda, ktorá nastala v dávnej dobe, tak nemôže byť zreparovateľná dnešnýmiprávnymi prostriedkami. V zmysle uvedeného, nie je možné relevantne spochybňovať vlastnícke právo
žalovaných, ktoré vzniklo v roku 1947 a bolo riadne zapísané do PKV a neskôr aj katastra nehnuteľností.

32. Žalovaní v konaní okrem iného namietali, že nie je možné napadnúť (mimo zvláštnymi zákonmi
vymedzenom rámci napr. reštitúcie) vlastnícke právo osôb, ktoré nadobudli v dávnej dobe, cestou
spochybňovania právnych skutočností z tejto doby. Je potrebné dať vlastníctvu, podloženom zápisom v
katastri nehnuteľností, ktorý nastal viac ako pred polstoročím, prednosť formálnemu vlastníckemu právu,
čo by bolo v rozpore nielen so slovenským právnym poriadkom, ale aj výkladom Európskeho súdu pre

ľudské práva, ktorý dáva prednosť zachovaniu právnej istoty osôb, ktorým svedčí atribút existujúceho
majetku, a ktorým je možné priznať „legitímne očakávanie, že tento stav bude zachovaný (napr. Michael
Stretch v. Spojené kráľovstvo, 2003). Berúc do úvahy vyššie uvedené závery majú žalovaní za to, že
žalobkyňa v tejto veci nemohla byť úspešná a preto je rozsudok nesprávny, pretože nedáva prednosť
zachovaniu právnej istoty osôb, ktorým svedčí atribút existujúceho majetku.

33. Podľa žalovaných sa súd prvej inštancie v rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s otázkou
dobromyseľnosti žalovaných (ktorí sú evidovaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci pozemku), kedy
k prvému spochybňovaniu došlo až v roku 2018 v konaní ROEP. Ak aj súd ustálil absolútnu neplatnosť
kúpnej zmluvy zo dňa 02. 09. 1947, ide nepochybne o ospravedlniteľný omyl, pretože medzi obvyklú
mieru opatrnosti nie je možné považovať skúmanie právnych titulov právnych predchodcov žalobkyne,

prípadneaniprávnychpredchodcovžalovanýchurobenýchvčaseneslobody,keďjenesporné,žekúpna
zmluva zo dňa 02. 09. 1947 bola zapísaná do PKV, kde nebol záznam o konfiškácii a následne bol
pozemok predmetom dedenia viacerými osobami. Súd taktiež nevzal do úvahy žalovanou 3/ predložený
dôkaz v podobe vyjadrenia a výpovede žalovaného 1/. V ďalšom texte odvolania žalovaní poukázali na
naliehavý právny záujem s odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 91/2006 - R 61/2007 NPZ,

stanovisko pléna Ústavného súdu Českej republiky z 01. 11. 2005, sp. zn. Pl. ÚS-st. 21/05 (zverejneného
vo zväzku 39 „Sbírky nálezů a usnesení Ústavního soudu a vyhlášeno jako sdělení Ústavního soudu
pod č. 477/2005 Sb.“).

34. Čo sa týka vydržania, žalovaní poukázali na ust. § 116 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník

v znení neskorších predpisov, na základe ktorého právni predchodcovia žalovanej 3/ a spol. po uplynutí
10 rokov nadobudli vlastnícke právo k pozemku EKN s parc. č. XXX v celosti vydržaním, čo tvorí
prekážku priznania vlastnícke práva žalobkyni v tomto spore. Odôvodnenie rozsudku k otázke vydržania
je tak arbitrárny, pretože nie je zrejmé, akým spôsobom, a či vôbec súd posudzoval pri rozhodovaní,
že žalovaným a ich právnym predchodcom aj pre prípad neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 1947, svedčí

ochrana v dôsledku vydržania. Zo skutkového stavu je nepochybné, že k spochybňovaniu vlastníckeho
práva žalovaných došlo až v roku 2018 (v rámci ROEP), preto je nepochybné, že žalovaní nadobudli
vlastnícke právo k žalovaným pozemkom vydržaním a to aj aplikovaním právnych záverov v bode 48.1.
rozsudku.

35.Podľanázoružalovaných,súdnesprávnezotrvalnaaplikáciiprincípunemoplusiuris,keďzrozsudku
(bod 51.1.) vyplýva, že Veľký senát poukázal na výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce
ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, ktoré sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi
predpismi. Medzi tieto výnimky zaradil § 486 OZ, § 446 Obchodného zákonníka, čiže aj dedenie, čo je aj
prípadprávnychpredchodcovžalovaných,kedyjechránenádobromyseľnosťnazáklade§486OZ,ktorý

uvádza, že je chránený dobromyseľný nadobúdateľ veci z dedičstva, ktoré nadobudol od nepravého
dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, rovnako ako keby tieto veci nadobudol od oprávneného
dediča, a preto mal súd uprednostniť žalovaných ako dobromyseľných nadobúdateľov pozemkov.

36. Záverom sa žalovaní v odvolaní zaoberali porušením práva na spravodlivý proces s odkazom

na vybrané rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Českej republiky,
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých vychádzajú a ktoré aj citovali. Okrem toho sú
toho názoru, že súd nevzal do úvahy, že v žalobkyňou predloženom výmere absentovali náležitosti,
pričom žalobkyňa až po výzve súdu predložila ďalší výmer, z ktorého po porovnaní obsahu s neskôr
predloženým výmerom je zrejmé, že výmer k žalobe na str. 3 neobsahoval pečiatku a zároveň výmer

na str. 3 obsahoval kópiu nejakej nie zrejmej pečiatky vo vrchnej časti na str. 3 a čo je tiež zásadné a
čo aj spochybňuje hodnovernosť dôkazov predložených v žalobe, je práve podpis na 3 strane výmeru
predloženého v žalobe, ktorý nie je vodorovne, ale je nejak naklonený a je zrejmé, že nie je totožný, čo
viedlo k námietke, že ako keby tam došlo k nejakej manipulácií, čo však súd prvej inštancie nezohľadnil.Z ich pohľadu je tým spochybnená hodnovernosť dôkazu, kde platí pravidlo, že žalobca by mal riadne
a včas predložiť všetky dôkazy, ktorými disponuje, inak potom by súd nemusel prihliadať. Vo vzťahu k
vlastníckej línií žalobkyne zotrvávajú na ich vyjadrení na základe tej skutočnosti, že dedičské konanie po

B. E. bolo zastavené pre nemajetnosť, čo súd nebral do úvahy a jeho záver v bode 45.2., že neobstojí
námietka žalovanej 3/ je arbitrárna a nesprávna. Z bodu 27. zo spisu Štátneho notárstva v Topoľčanoch,
sp. zn. D 1017/67 vyplýva, že poručiteľka spolu so svojom manželom ešte za života poručiteľky predali
nehnuteľnosti vo vložke č. XXX M. E. ml. a jeho manželke a A. G. a jej manželovi U. G.. Žalobkyňa
však žiadnu takúto zmluvu v konaní nepredložila a v dedičskom konaní nemožno konvalidovať taký

titul ako podklad pre prededenie. Vo veci nebola hodnoverne preukázaná totožnosť pozemkov, pretože
žalobkyňa nevykonala identifikáciu, ani geometrické zameranie, na ktorého potrebu bola pred tým
upozornená, v tomto smere poukazujú na rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 09. 2022, sp.
zn. 6Co/50/2021. Z rozsudku a odvolania je teda nepochybné, že súd prvej inštancie dal arbitráne
a formálne, bez náležitého posúdenia spravodlivosti, princípu dobrej viery, prednosť princípu ochrany
nadobúdateľa vlastníckeho práva (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet,

čo je tiež v tejto veci sporné), preto aj vzhľadom na dobu podania žaloby od doby, kedy bol pozemok
zapísaný do PKV, bolo potrebné zo strany súdu prvej inštancie uplatňovať princíp proporcionality a mal
porovnávať kolíziu dvoch základných práv, čo sa však nestalo a preto je nepochybné, že je konanie
zaťažené vadou nepreskúmateľnosti a došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

37. S poukazom na vyššie uvádzané skutočnosti žalovaní navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie alebo ho zmenil tak, že
žalobu žalobkyne v celom zamietne a prizná žalovaným proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania
prvostupňového a odvolacieho konania v celom rozsahu.

38. K odvolaniu žalovaných v 1/ a 3/ sa vyjadrila (prostredníctvom e-mailu) žalovaná v 4/ rade
a uviedla, že proti podanému odvolaniu žalovaných nemá námietky, pretože rozhodnutie súdu prvej
inštancie jej príde jednostranné, zaujaté a nespravodlivé aj vzhľadom na dlhú premlčaciu dobu, na ktorú
poukazovala vo svojom odvolaní proti výroku o náhrade trov konania. Podľa jej názoru sú tvrdenia
žalobkyne neopodstatnené a preto navrhla súdu zrušiť jej nárok a je pripravená predložiť relevantné

dôkazy o dedičskom nadobudnutí pozemkov.

39. K odvolaniu žalovaných v 1/ a 3/ rade sa vyjadril Slovenský pozemkový fond, ako zástupca
žalovaných 7/ až 10/, v ktorom uviedol, že sa pridržiava svojho pôvodného vyjadrenia z 19. 06. 2023.
Z dôkazov predložených žalobkyňou vyplýva, že podľa § 1 ods. 3a nar. SNR č.104/1945 Zb. SNR.,

konfiškácii podlieha aj ten pôdohospodársky majetok, ktorý bol scudzený osobami, ktorých majetok
spadal pod konfiškáciu v čase od 29. septembra 1938 a patrí osobám, vo vlastníctve ktorých by inak
nespadal pod konfiškáciu. Podľa tohto nariadenia SNR sa preto postupovalo a následne boli tieto
pridelené prídelcom, ktorými okrem iných boli starí rodičia žalobkyne M. E. a manž. B., o čom svedčí
výmer o vlastníctve pôdy z 22. 05. 1948 č. 2629/48-28. Takže v dôsledku ust. § 1 ods. 3a nar. SNR

č.104/1945 Zb. SNR. samotná konfiškácia bola účinná rovno z titulu tohto nariadenia (§ 1 ods.1/ - „s
okamžitouplatnosťouabeznáhradysakonfiškuje“)ajnanehnuteľnosti,ktorésúpredmetomtohtosporu.
Z predložených dôkazov, ako aj podľa textu samotnej žaloby sa javí žaloba dôvodnou. Ponechal na
rozhodnutie odvolacieho súdu vyhodnotenie predložených dôkazov a ich relevanciu k predmetu sporu,
ktorej zo sporových strán svedčí vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti.

40. K vyjadreniu Slovenského pozemkového fondu sa vyjadrili žalovaní v 1/ a 3/ rade, ktorí uviedli,
že vyjadrenie Slovenského pozemkového fondu nie je vyjadrením k odvolaniu, ale hodnotí iba žalobu
žalobkyne, a nie je v ňom zaujaté stanovisko k odvolaniu, čiže žiadnym spôsobom nevyhodnocuje
ich odvolanie proti rozsudku. Rozhodnutie, na ktoré vo svojom vyjadrení Slovenský pozemkový fond

poukázal, do konania nepredložil a toto nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít danú čl. 2 ods. 1 CSP, čiže jeho aplikovanie nie je náležité. Žalovaní zároveň považujú za
potrebné poukázať na pasivitu Slovenského pozemkového fondu v priebehu konania, ktorý by ako
správcamajetkuneznámychvlastníkovmaldbaťoto,abyprávadotknutýchosôbbolichránené.Zároveň
by Slovenský pozemkový fond nemal prijímať závery predčasne, arbitrárne a nesprávnym výkladom

údajných účinkov konfiškácie podporovať dôvodnosť žaloby žalobkyne, ktorej dôvodnosť bola v ich
odvolaní nimi namietaná. V ďalšom obsahu vyjadrenia k vyjadreniu Slovenského pozemkového fondu
žalovaní poukázali na svoje predchádzajúce právne závery o nedôvodnosti podanej žaloby, na ktoré aj
v celom rozsahu odkázali.41. Ďalšie písomné vyjadrenia sporových strán podané neboli.

42. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

43. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že v zmysle ust. § 363 CSP (náležitosti odvolania) sa
v odvolaní popri všeobecných náležitostí podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho
sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolacie dôvody uvedené v odvolaní poukazujú na ust. § 365
ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.

44. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o dôvodnosti
žaloby žalobkyne v prejednávanom spore, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku
súduprvejinštancie avzmysle§387ods.1a2CSPnatietovcelomrozsahupoukazuje.Keďžeodvolací
súd dospel k tomu záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny, dostatočne odôvodnený,

nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP opakovať tie isté dôvody,
ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa
na tento prípad. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne
posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaných 1/ a 3/ viazaný (§

379 CSP, § 380 CSP), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalovaných 1/ a 3/ uvedenými
v odvolaní, t. j. námietkami týkajúcimi sa nesprávnym procesným postupom, inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym
posúdením veci.

45. K námietkam produkovaným žalovanými 1/ a 3/ v podanom odvolaní odvolací súd zaujíma
nasledovné stanovisko:
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku v súlade s ust. § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku,
táto je naplnená vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv,
dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom

konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Žalovaní 1/ a 3/ síce
poukázali na uvedený odvolací dôvod, ale bližšie túto svoju námietku nekonkretizujú a teda nie je zrejmé,
v čom malo spočívať porušenie práva žalovaných na spravodlivý proces. Odvolací súd nezistil žiadnu
vadu v procesnom postupe súdu prvej inštancie a uvedenú námietku súd považoval za nedôvodnú.
Rovnaký názor zaujíma odvolací súd k odvolacej námietke podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, keď

žalovaní 1/ a 3/ nekonkretizujú v podanom odvolaní vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej.
46. Ďalším odvolacím dôvodom bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k neprávnym skutkovým zisteniam, s čím sa odvolací súd nestotožnil. Podstata tohto
odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení

výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov
nevyplynuli, alebo neboli stranami prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli
preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj
výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a
pravdivosť získaných poznatkov. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu

pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd
dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať
s jeho skutkovými závermi.

47. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaných

1/ a 3/ vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie,
vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti a odôvodil, z
akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia,ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil.
Námietky žalovaných 1/ a 3/, uvedené v podanom odvolaní, preto nemohli v danej veci privodiť zmenu
napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli totiž preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli

mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého
rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého
stupňa dodáva odvolací súd nasledovné:

48. Žalovaní namietali, že voči osobám, ktoré vystupovali v kúpnej zmluve zo dňa 02. 09. 1947

čd. 3372/47 nebola nariadená konfiškácia a ani nebola zapísaná do príslušnej PKV. Odvolací súd
sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že ku konfiškácii a prechodu vlastníctva na štát
podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. dochádzalo priamo zo zákona dňom jeho účinnosti, t.
j. 01. 03. 1945. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva z § 1 tohto nariadenia. K zavŕšeniu samotného
konfiškačného procesu bolo však potrebné v súlade s § 1 ods. 7 citovaného nariadenia vydať
individuálne rozhodnutie o tom, či sa konkrétna osoba považuje za osobu maďarskej národnosti podľa

§ 1 ods. 1 písm. b/ tohto nariadenia, pričom takéto rozhodnutie nepodliehalo inštančnému preskúmaniu
a možnosť podania odvolania proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie bola zavedená až novelou na
základe nariadenia SNR č. 87/1947 Sb. n. s účinnosťou od 30. 12. 1948. Z listu zo dňa 13. 04. 1948 (č. l.
114) Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 8495/48-I-/B vyplýva, že v kat. území B.
sa nachádza skonfiškovaný majetok býv. vlastníka J. E., pričom konfiškáciu vyrieklo Povereníctvo SNR

nazasadnutídňa21.01.1946/č.7.808/45/),pričomdedičiaJ.E.tvrdili,žetentozomrelvkoncentračnom
tábore a oni, dedičia, nie sú osobami, na ktoré by sa konfiškácia vzťahovala. Konfiškačná komisia na
zasadnutí dňa 28. 01. 1948 zistila, že bývalý vlastník J. E. zomrel dňa XX. XX. XXXX, teda v čase
účinnosti konfiškácie. V dôsledku toho je konfiškácia voči jeho osobe právoplatná s tým, že sa malo
bezodkladne pristúpiť k prevedeniu prídelového pokračovania na predmetnom majetku. Podstatnou

skutočnosťou tak bolo, že v čase účinnosti konfiškácie, ku ktorému dochádzalo priamo zo zákona dňom
jeho účinnosti, t. j. 01. 03. 1945 J. E. žil. Rozhodnutie správneho aktu mimo rámca správneho
súdnictva nie je súd oprávnený preskúmať z hľadiska jeho vecnej správnosti, môže iba skúmať, či
ide o správny akt, či nejde o paakt a či je správny akt vydaný v medziach právomoci príslušného
správneho orgánu a či je právoplatný a vykonateľný. Súčasťou spisu je i rozhodnutie predsedníctva

SNR č. 7.808/1945, ktoré sa uznieslo na návrh povereníctva SNR pre pôdohospodárstva a pozemkovú
reformu, že skonfiškuje podľa ods. 1/b § 1 nar. SNR č. 104/1945 Sb. n. zo dňa 23. 08. 1945 s
okamžitou platnosťou a bez náhrady pre účely pozemkovej reformy všetok pôdohospodársky majetok
J. E. v kat. území obce B. pod č. 42, 85, 91, 92 a 86 pozemnoknižnej vložky a je pod dočasnou
národnou správou. Rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo vydané pred viac ako 80 rokmi, pričom od

r. 1945 bol vlastníkom sporného pozemku čsl. štát na základe konfiškácie podľa nar. č. 104/1945 Sb.
n. Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy a následne, dňa 22. 05. 1948 vydalo výmer
o vlastníctve pôdy a pridelilo prídelcom E. M. st. a m. B. v kat. území B. pôdu o celkovej výmere
0,5755 ha vo vl. č. XXX, parc. č. XXX/XX roľa o výmere 0,5755 ha po bývalom vlastníkovi J. E. a spol.
Uvedená pôda bola potom prededená na základe rozhodnutí v dedičských konaniach po právnych

predchodcoch žalobkyne, a to na základe výmeru o vlastníctve pôdy s tým, že pre jej zápis bol potrebný
geometrický plán. Právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžaduje, aby
právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda
alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do
budúcna, a to bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje. V opačnom

prípade by bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak niekoľko desaťročí
trvajúci právny stav. Povinnosť bremena tvrdenia a bremena dôkazu v rámci súdneho konania by tak
nadmieru ospravedlniteľnú zaťažovala stranu, ktorá sa takým tvrdením dostala do dôkaznej núdze. Ak
je určovacou žalobou napádaná (spochybňovaná) konfiškácia majetku (jej proces, účinky, zákonnosť),
dôkazné bremeno v takomto prípade zaťažuje vlastníka konfiškovaného majetku, ktorý konfiškáciu

spochybňuje, aby preukázal, že neboli splnené zákonné podmienky pre konfiškáciu majetku.

49. Konfiškačné rozhodnutie príslušného správneho úradu o konfiškácii nebolo možné považovať za
rozhodnutie, ktorým sa konfiškácia vykonala, ale len za rozhodnutie, ktoré deklarovalo, že podmienky
pre konfiškáciu majetku J. E. boli splnené, a že jeho majetok bol dňom účinnosti nar. č. 104/1945 Sb.

n., t. j. 01. 03. 1945 skonfiškovaný. Ku konfiškácii majetku mohlo dôjsť len za splnenia zákonom
stanovených podmienok, medzi ktoré patrilo aj právne účinné (právoplatné a vykonateľné) správne
rozhodnutie o tom, či konkrétna osoba bola osobou maďarskej národnosti bez ohľadu na štátnu
príslušnosť (§1 ods. 1 písm. b/ cit. nar.). V tejto prejednávanej veci rozhodnutie konfiškačnej komisiebolo vydané, nadobudlo právoplatnosť, a teda došlo ku konfiškácii, pričom meritórnu správnosť aktu
samého, súd nie je oprávnený skúmať. Nie je právne významné ani to, že žalobkyňa si svoje
vlastnícke právo do KN dala zapísať až v r. 2018 v súvislosti s ROEP-om. Je totiž potrebné

zdôrazniť, že vzhľadom na rôzne politicko-právne zmeny, od r. 1945 súčasný kataster nehnuteľností
neodráža vždy reálny stav vlastníctva k pozemkom. V minulom období sa z rôznych dôvodov do
pozemkových kníh nedostali niektoré konfiškačné rozhodnutia, pretože nebolo zákonnou povinnosťou
zapísať konfiškáciu majetku do pozemnoknižnej vložky (viď znenie § 3 ods. 1 č. 2 z. č. 90/1947 Sb. n.
opozemnoknižnomusporiadaníkonfiškovanéhonepriateľskéhomajetku,podľaktoréhopozemnoknižné

usporiadanie prináležalo pri poľnohospodárskom majetku konfiškovanému podľa nar. č. 104/1945 Sb.
n. len Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy).

50. Z dôvodov vyššie uvedených súd proces konfiškácie majetku právnych predchodcov žalobkyne
považoval za zákonný, perfektný a spôsobilý privodiť vznik vlastníckeho práva štátu k skonfiškovanému
majetku, preto v čase uzavretia kúpnych zmlúv v roku 1947 už právni nástupcovia J. E. neboli

oprávneníuzavrieťkúpnezmluvysprávnymipredchodcamižalovaných,pretožeužneboliichvlastníkmi.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/278/2019,
publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 51/2021 s nasledovnou právnou vetou : „na základe
absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa kupujúci nestal vlastníkom predávanej nehnuteľnosti, preto sa
jej vlastníkom nestal ani ten, kto - aj keď v dobrej viere v správnosť údajov katastra nehnuteľností -

odvodzuje od tohto kupujúceho (nevlastníka) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti“.

51. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v danej veci nebol súd oprávnený skúmať vecnú
správnosť rozhodnutia konfiškačnej komisie, ale bolo potrebné skúmať to, či nejde o nulitný akt a či toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Vychádzajúc z ustanovenia § 1 ods. 7 nariadenia

č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov,
Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR,
o konfiškácii majetku rozhodla komisia s právomocou zverenou týmto ustanovením. Nulitným aktom je
akt, ktorý nebol vydaný oprávnenou osobou z moci zverenej mu právnym predpisom, čiže orgánom bez
právomoci konať a rozhodovať v tej ktorej veci. Len konfiškačná komisia mohla rozhodnúť o vylúčení

konfiškácie majetku. Skutočnosť, že rozhodnutie konfiškačnej komisie nie je nulitným aktom nakoniec
preukazuje aj tá skutočnosť, že z tohto rozhodnutia vychádzalo aj Povereníctvo pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy, zriadené nariadením č. 1/1945 Sb. n. SNR o zriadení ústredných úradov.
Zustanovenia§1ods.10nariadeniavyplýva,žerozhodnutiekonfiškačnejkomisiemalolendeklaratórnu
povahu a ku konfiškácii v prospech štátu došlo dňom nadobudnutia účinnosti predmetného nariadenia.

Zo žiadneho ustanovenia tohto nariadenia zároveň nevyplývala povinnosť komisie doručovať svoje
rozhodnutie vlastníkom. Prípadné nedoručenie rozhodnutia konfiškačnej komisie osobe, ktorej sa týkalo,
nemá za následok ničotnosť, nulitu konfiškačného rozhodnutia.

52. K ďalšej odvolacej námietke žalovaných, že neexistencia zápisu konfiškácie do PKV a na druhej

strane existencia zápisu do PKV pre právnych predchodcov žalovaných chráni dobrú vieru žalovaných,
odvolací súd uvádza nasledovné - skutočnosť, že konfiškácia nebola riadne zapísaná spôsobom, ako sa
obvykle a podľa vtedy platného právneho predpisu zapisovala záznamom (prenotáciou) v pozemkovej
knihe, odvolací súd poznamenáva, že v minulom období sa z rôznych dôvodov z pozemkových
kníh nedostali niektoré konfiškačné rozhodnutia, pretože nebolo zákonnou povinnosťou zapisovať

konfiškáciu majetku do pozemnoknižnej vložky. Odvolací súd považoval za preukázané, že Okresnému
súdu v Nitre bol doručený návrh Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - sekcia „B“
Pracovná skupina pre pozemkovú reformu v Nitre č. 2061/48 zo 04. I. 1949 (č. l. 19) na vyznačenie
konfiškácie podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenom č. 64/1946 Sb. n. SNR
podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 90/1947 Sb. v pozemkovej knihe k. ú. B. vo vložke č. XX na

nehnuteľnosti zapísané na meno 10/a – e : N. E., B. E., P. F. E., H. O. a vd. H. N., Q. E.. Uvedené
osoby boli zapísané pod pol. 10 ako spoluvlastníci nehnuteľnosti v PKV XX kat. územie B., a to 11. 09.
1946 čd. 3262 na základe uznesenia o odovzdaní pozostalosti č. D 419/46, kedy sa vložilo vlastnícke
právo uvedeným osobám o veľkosti podielu 1/5 každému z nich. Konfiškácia v zmysle vl. nariadenia
104/1945 Sb. n. SNR bola verejnoprávnym opatrením, na základe ktorého štát originálnym spôsobom

nadobudol vlastníctvo vecí osôb ňou postihnutých, a to bez ohľadu na intabulačný princíp. Konfiškácia
majetku nastala ex lege a tiež ex tunc, preto rozhodnutie správneho orgánu o tom, že podmienky
konfiškácie boli v každom prípade splnené, nebolo potrebné. Riešenie tejto otázky do súdnej právomocinepatrilo, lebo to bolo v tom čase zverené výlučne do kompetencie príslušných administratívnych
orgánov.

53. Je nesporné, že orgány, ktoré mohli rozhodnúť o tom, či sa konfiškácia na určitú osobu alebo
majetok vzťahuje, boli výlučne administratívne orgány a režim konfiškácie nespadal do právomoci súdu
v tom zmysle, či sú podmienky konfiškácie splnené alebo nie. Administratívne rozhodnutie o tom,
či spadá určitá osoba (jej majetok) pod konfiškačný režim, však skutočne bolo treba len vtedy, ak
nastala pochybnosť. Pre každý jednotlivý prípad toto rozhodnutie nutné nebolo. Pokiaľ pochybnosť

nebola ani na strane príslušného orgánu verejnej správy, ani na strane osoby postihnutej konfiškáciou,
nebolo nutné v takomto prípade vydávať rozhodnutie o konfiškácii. V takomto prípade postačilo
rozhodnutie Predsedníctva SNR o tom, ktoré osoby treba považovať za osoby nemeckej, či maďarskej
národnosti, oznámenie o konfiškácii a prevedenie súpisu konfiškovaného majetku na základe zistených
podkladov konfiškačnou komisiou, ktoré úkony boli v danej veci nepriamymi dôkazmi osvedčené.
Konfiškácia nastávala ex lege a súčasne tiež ex tunc. Je to dané právnou povahou a dikciou § 1

ods. 1 Nariadenia Predsedníctva SNR č. 4/1945 Sb. a § 1 ods. 1 Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.
(„s okamžitou platnosťou a bez náhrady... sa konfiškuje“) a ich účinnosť od 01. 03. 1945. Ak však
boli podmienky konfiškácie splnené, nastala konfiškácia ipso iure, bez ohľadu na existenciu rozhodnutí
vyslovujúcich, že ku splneniu týchto podmienok došlo. Konfiškácia vyvoláva absolútny zánik vlastníctva
doterajšieho vlastníctva a súčasne nové originálne nadobudnutie vlastníctva k veciam vlastníkom

novým, v danom prípade štátom. Z princípov spojených s povahou konfiškácie plynie, že právne
účinky konfiškácie nastávajú okamžikom jeho právnej záväznosti, teda dňom účinnosti Nariadenia
Predsedníctva SNR č. 4/1945 Sb. a Nariadenia SNR č. 104/195 Sb., t. j. 01. 03. 1945.

54.Vkontextevyššieuvedenéhoodvolacísúdzhodnesosúdomprvejinštanciemalzato,ževykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že majetok J. E. bol skonfiškovaný. Dátum nadobudnutia vlastníckeho
práva štátu v súlade s § 1 ods. 10 nariadenia č. 104/1945 Sb. bol k 01. 03. 1945. V tomto ohľade odvolací
súd poukazuje i na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS/379/2016 zo dňa 29. 03. 2017 (ktorým
ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu rozhodnutie NS SR sp. zn. 4MCdo/12/2014), v ktorom
ústavný súd uviedol, že: „len tvrdenie o vadách v konfiškačnom konaní vydaného rozhodnutia samo

o sebe nie je spôsobilé účinky konfiškácie spochybniť, lebo právnym titulom prechodu vlastníckeho
práva tu nebol tento správny akt, ale dekrét samotný. Podľa správneho názoru odvolacieho súdu
v prípadoch ako je tento, je v záujme spravodlivého rozhodovania uplatňovanie všeobecného princípu,
že extenzívnym prístupom nemožno spochybniť, či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými desaťročiami
založili právne vzťahy. V sporoch, v ktorých časový odstup od rozhodných skutočností podstatne

prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné, je požiadavka preukazovať existenciu právnych
úkonov (rozhodnutí) nepatričná, lebo aj tu v pochybnostiach platí zásada prezumpcie ich správnosti„.
Nariadenia SNR č.104/1945 Sb, ani ostatné konfiškačné dekréty sa nezaoberali závažnou otázkou
intabulačného princípu, niet však pochybnosť o tom, že konfiškácia nastávala, ak boli splnené jej
podmienky zo zákona, a teda jej právnym dôvodom bol zákon sám. Je potom možné dospieť

k záveru, že konfiškačné dekréty ex lege založili právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktoré sa
nadobúdalo len intabuláciou a podľa názoru, že štát konfiškáciou nadobúdal vlastníctvo ipso iure, t. j. bez
intabulácie, býva argumentované i analógiou so zákonom č. 142/1947 Sb. (podľa § 6 ods. 1 vyplýva,
že štát nadobúda vlastníctvo dotknutých nehnuteľností bez toho, aby bolo treba intabulácie). Je teda
nepochybné, že štát nadobudol vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam ku dňu 01. 03. 1945, kedy J.

E. žil (zomrel XX. XX. XXXX). Vydanie uznesenie č. 7.808/1945 dňa 21. 01. 1946, teda v čase, kedy
už J. E. zomrel, malo len deklaratórne účinky.

55. Pokiaľ ide o kúpnopredajnú zmluvu č. 3372, ktorou mali právni predchodcovia žalovaných
nadobudnúť vlastnícke právo k parc. č. XXX vo vložke č. XX v kat. území B., z uvedenej zmluvy

nevyplýva tvrdenie odvolateľov 1/ a 3/, že kúpna cena bola zaplatená predávajúcim. Kúpna cena mala
byť uhradená po preukázaní, že odkúpená nehnuteľnosť bude bez ťarchy na meno kupiteľov prepísaná
pozemno-knižne, ďalej svedectvom MNV vo Vozokanoch, že kupitelia vstúpili do držby odkúpených
nemovitostí. Podmienka zápisu do PKV bola splnená, avšak ďalšia podmienka o vstupe kupujúcich
do držby splnená nemohla byť a to z dôvodu, zo zmluvy ďalej vyplýva, že do držby mali kupujúci

vstúpiť koncom hospodárskeho roku 1947 ihneď po zobraní úrody. Žalovaní nepredložili žiadny dôkaz
o tom, že ich právni predchodcovia užívali potom, čo bolo ich vlastníctvo zapísané v PKN vložke
spornú nehnuteľnosť. Žalovaná 3/ predložila len nájomnú zmluvu zo dňa 23. 10. 2020 uzavretú
s Poľnohospodárskym družstvom Nitrianska Blatnica o prenájme pozemkov, okrem iného aj parc. č.XXX/XX orná pôda evidovaná na LV č. XXX k. ú. B.. Žalovaná 3/ preukazovala dlhodobú nerušenú držbu
parc. č. XXX nadobúdacími titulmi preukazujúcimi vlastnícke tituly jej právnych predchodcov, na ktoré
však súd nemohol prihliadnuť, keďže tieto sa odvíjali od pôvodných vlastníkov, ktorí ich mali nadobudnúť

kúpnou zmluvou z roku 1947 uzavretou s osobami, ktoré už sporné nehnuteľnosti nevlastnili, keďže
dňom 01. 03. 1947 sa stal ich vlastníkom čsl. štát z dôvodov uvedených vyššie. Naproti tomu žalobkyňa
predložila zápisnicu zo dňa 03. 06. 1948, spísanú miestnou roľníckou komisiou B., v ktorej sa konštatuje,
že skonfiškovaný majetok J. E. sa nachádza v kat. území B. (s uvedením PKV) a vyplýva z nej, že po
šetrení sa prikročilo k vlastnému rokovaniu a to tak, že podľa návrhu prídelového a grafického plánu sa

odovzdávajú do držby a úžitku prídely podľa pripojeného zoznamu, pričom noví nadobúdatelia podpisom
potvrdili prevzatie im pridelených nehnuteľností a uvedeným dňom vstúpili do držby a úžitku, pričom pod
poradovým číslom 28. sú uvedení prídelcovia E. M. st. a manželka B. a parc. č. XXX/XX vo výmere
0,5755 (ako je uvedená vo výmere o vlastníctve pôdy). Uvedená zápisnica o odovzdaní prídelov do
držby a úžitku, spolu so zápisnicou o odovzdaní vlastníckych dekrétov, tvorila prílohu listu Povereníctva
SNR zo dňa 23. 08. 1948. V liste sa konštatuje, že na celom skonfiškovanom majetku J. E. v kat. území

B. bolo prídelové pokračovanie skončené, jednotlivé prídely boli oprávneným prídelcom odovzdané do
držby a úžitku, prídelci tohto času nerušene na im pridelenej pôda pracujú. Uvedené listinné dôkazy
jednoznačne spochybňujú tvrdenie odvolateľov, že spornú pôdu užívali a že vstúpili do jej držby ich
právni predchodcovia po uzavretí kúpnej zmluvy, práve naopak, preukazujú, že skonfiškovanú pôdu
užívali prídelcovia - právni predchodcovia žalobkyne. Zo zápisnice spísanej na finančnom odbore ONV

v Topoľčanoch dňa 18. 03. 1963 vo veci vyúčtovania s odchádzajúcimi prídelcami E. M. st. a manž.
B. vyplýva, že previedli vyúčtovanie. Konštatuje sa, že uvedené osoby obdržali prídel z pozemkovej
reformy bývalého vlastníka J. E. v kat. území B., okrem iného aj parc. č. XXX/XX o výmere 0,5755 ha v
prídelovej cene 1.151,- Kčs. Zo zápisnice ďalej vyplýva, že prídelcovia rolu naďalej v súkromnej držbe
užívajú a sú ochotní zaplatiť nedoplatok s úrokom 2 % z prídelovej ceny. Potvrdenie Okresnej finančnej

správyTopoľčanyzodňa07.04.1971preukazuje,žeU.G.(právnypredchodcažalobkyne)vyplatilprídel
z pozemkovej reformy v sume 1.333,20 Kčs dňa 18. 03. 1963 za prídelcov E. M. st. a manželky. Uvedené
listinné dôkazy spoľahlivo preukazujú užívanie pridelenej pôdy prídelcami - právnymi predchodcami
žalobkyne a tiež zaplatenie prídelovej ceny. Z ďalšieho listinného dôkazu - konečný prídelový plán
Povereníctva pôdohospodárka a pozemkovej reformy sekcia „B“ kat. územia B. po bývalom vlastníkovi

J. E. a spol. vyplýva, na základe poznámky, že bol zistený skutočný stav držby a preskúmaný na MNV
B. dňa 29. 12. 1953, pod bodom 28. je uvedené meno E. M. st. a m. B. - konečný prídel vo vl. 317,
parc. č. XXX/XX o výmere 0.5755 ha a konečná prídelová cena je uvedená 1.151,- Kčs. Napokon
z prílohy k verejnej vyhláške vydanej Pozemkovým úradom Topoľčany pod č. PÚ 115 vl./94 zo dňa 12.
09. 1994 vyplýva, že vyčleniť pozemky v hospodárskom obvode PD T. D. požiadali vlastníci, okrem

iných, v kat. území B. - A. B. o výmere pôdy 0.755 ha, náhradný pozemok parc. č. XXX. Dňa 29. 03.
1995 bola spísaná Dohoda o vydaní pôvodných a umiestnení náhradných pozemkov medzi PD T. D.
a doterajšou užívateľkou pozemku - A. B., ktorou odovzdalo PD T. D. do užívania náhradný pozemok
nachádzajúci sa na parc. č. XXX o výmere 57 á 55 m2 v k. ú. B.. Rozhodnutím Okresného úradu
Topoľčany zo dňa 22. 07. 2019 na návrh navrhovateľa - žalobkyne rozhodol o vzniku podnájomného

vzťahu k pozemkom na LV č. XXX pac. č. 468/10 o výmere 4.999 m2 a na LV č. XXX parc. č. XXX/
XXX orná pôda o výmere 2 x 378m2, spolu o výmere 5.755 m2. Pokiaľ súd prvej inštancie z množstva
listinných dôkazov opatrených pečiatkou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Nitre
dospel k záveru, že určil žalobkyňu ako výlučnú vlastníčku parc. č. XXX/XX orná pôda o výmere 4999
m2, evidovaná na LV č. XXX kat. územie B. a parc. č. XXX/XXX orná pôda o výmere 756 m2 evidovanú

na LV č. XXX kat. územie B., odvolací súd sa s jeho názorom stotožnil. Úkony vykonané právnymi
predchodcami žalobkyne alebo samotnou žalobkyňou, uvedené v bode 55 tohto rozsudku, rozhodne
popierajú odvolateľmi tvrdenú pasivitu žalobkyne až do roku 2018.

56. Odvolatelia v podanom odvolaní tvrdili, že žalobe nebolo možné vyhovieť aj z toho dôvodu, že

nezrovnalosti v evidencii katastra nehnuteľností iná právna skutočnosť, alebo krivda, ktorá nastala
v dávnej dobe, tak nemôže byť zreparovateľná dnešnými právnymi prostriedkami, a teda nie je
možné relevantne spochybňovať vlastnícke právo žalovaných, ktoré vzniklo v roku 1947 a bolo
riadne zapísané do PKV a neskôr aj do katastra nehnuteľností. K uvedenej námietke odvolací súd
uvádza, že návrh na určenie vlastníckeho práva, podaný žalobkyňou takmer 80 rokov po uskutočnení

verejnoprávnych postupov konfiškácie, kedy sa jej právni predchodcovia od roku 1948 považovali
za vlastníkov tejto nehnuteľnosti na základe výmeru o vlastníctve pôdy pridelenej po konfiškácii,
v zmysle Nariadenia SNR č. 104/1945 v znení nariadenia č. 64/1946Sb., právna istota osôb, ako aj
nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby rozhodnutie správneho orgánu, resp. doposiaľ účinný právnypredpis, ktorý je súčasťou Slovenského právneho poriadku, na základe ktorého určitá osoba nadobudla
alebo bola zbavená vlastníctva veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky
do budúcnosti. V opačnom prípade by bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej dobe

a narušiť niekoľko desaťročí trvajúci právny stav. Povinnosť bremena tvrdenia a bremena dôkazu
v rámci súdneho konania by tak nad ospravedlniteľnú mieru zaťažovala stranu, ktorá sa takým tvrdením
dostala do dôkaznej núdze. Ak je určovacím návrhom napádaná (spochybňovaná) konfiškácia majetku
(jej proces, účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno v takomto konaní zaťažuje toho, kto konfiškáciu
spochybňuje, aby preukázal, že ku konfiškácii nedošlo. Plynutie času je tak závažnou skutočnosťou,

ktorej treba priznať faktické účinky. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Veľkého
senátu R 56/2021, ktorý uviedol, že „pri posudzovaní zásady nemo plus iuris (resp. ochrany
dobromyseľného nadobúdateľa) je potrebné rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy
kzrušeniunadobúdaciehotitulupredávajúcehoodsituácie,kedysapredávajúcivôbecnestalvlastníkom
prevádzanej nehnuteľnosti, v tomto prípade v dôsledku konfiškácie majetku predchodcu predávajúcich
a teda v prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedochádza

k právnym následkom ňou predkladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou nedochádza k
prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného znamená,
že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý sa v takom prípade taktiež nemôže
stať ich vlastníkom). Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že

na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“.
Veľký senát napokon dospel k záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť údajov
katastra nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že
mohol nadobudnúť vlastnícke právo, ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase
uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti. Z dôvodu absolútnej neplatnosti

zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol
„neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak
treba zotrvať na právnom závere, že absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani
v prípade, ak na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. S ohľadom aj na uvedené veľký senát uzatvoril, že: I. Na základe absolútne neplatného

právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade
bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností; II. S odkazom na právnu zásadu,
podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris), nemôže
platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne
neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností; III. Dobrá viera

nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie
vlastníckeho práva len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho
práva s odkazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava
de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa
neumožňuje; IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov
katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľností zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.

57. Pokiaľ odvolatelia namietali, že právni predchodcovia žalovaných 1/ a 3/ po uplynutí 10 rokov

nadobudli vlastnícke právo k pozemku EKN parc. č. XXX vydržaním, s touto námietkou sa odvolací
súd nestotožnil. Ich tvrdenie bolo neurčité, nakoľko vyžadovalo uvedenie presného dátumu, odkedy
právni predchodcovia žalovanej vstúpili do držby spornej nehnuteľnosti a kedy došlo k jej vydržaniu,
a teda nielen tvrdiť, ale aj preukázať, čo sa však v prejednávanej veci nestalo. Odvolací súd zdôrazňuje,
že vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona. Pri uplatnení

inštitútu vydržania je potrebné rozlišovať medzi obdobím platnosti Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. od 1. apríla 1964, s aplikáciou jeho noviel zákonov č. 131/1982 Zb. od 1. apríla 1983 a zákonom
č. 509/1991 Zb. od 1. januára 1992. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. až do novelizácie od 1. apríla
1983 vydržanie neupravoval. Uvedená novela novo upravila ochranu vydržania (§ 135a) možnosťou
započítania času predchádzajúcej držby pred 1. aprílom 1983 s tým, že tento čas neskončil skôr než

1. apríla 1984 (§ 865 ods. 3). V prípade pozemku však bolo vydržanie obmedzené, vydržať mohol
iba štát, občan nadobudol právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní. S účinnosťou od 1. januára
1992 bolo uvedené obmedzenie vo vzťahu k pozemkom zrušené, pričom oprávnená osoba si mohla
započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťoutohto zákona. S účinnosťou od 1. januára 1992 sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak splní
predpoklady vydržania, pričom je možné započítanie doby držby predchodcu. Čo sa týka započítania
držby vykonávanej pred 1. januárom 1992 jej účinky mohli nastať najskôr 1. januára 1992. Splnením

uvedených predpokladov dochádza bez ďalšieho k nadobudnutiu vlastníckeho práva priamo zo zákona.
Rozhodnutie súdu má len deklaratórny charakter. Jedným zo základných predpokladov nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním je dobromyseľnosť držiteľa v tom, že je jej vlastníkom, ktorá musí trvať po
celú dobu celej 10 ročnej vydržacej lehoty. Podľa názoru súdu k vydržaniu zo strany žalovaných resp. ich
predchodcov nemohlo dôjsť, nakoľko v konaní nebola preukázaná faktická držba spornej nehnuteľnosti.

V konaní nebolo preukázané, že by právni predchodcovia sa ujali držby spornej nehnuteľnosti,
teda nesplnili podmienku samotnej držby. Uvedené je vyvrátené dôkazmi predloženými žalobkyňou,
ktoré preukazovali, že do držby spornej nehnuteľnosti vstúpili právni predchodcovia žalobkyne, neskôr
ju odovzdala do užívania JRD a následne požiadala o náhradný pozemok, čomu bolo vyhovené.
Z vykonaných dôkazov je tak zrejmé, že žalobkyňa nebola nedbalou vlastníčkou. K tvrdeniu žalovaného
1/ a 3/, že vstup ich predchodcov do držby vyplýva z kúpno - predajnej zmluvy svedectvom MNV

B., že „kupitelia vstúpili do držby odkúpených nehnuteľností“ odvolací súd uvádza, že uvedené
tvrdenie je nesprávne, nakoľko z uvedenej zmluvy č. 3372/1947 vyplýva, že ....kúpna cena môže
byť N. E. vyplatená po preukázaní, že odkúpená nehnuteľnosť bola bez každej ťarchy na meno
kupiteľov pozemnoknižne prepísaná, ďalej svedectvom MNV vo Vozokanoch, že kupitelia vstúpili do
držby odkúpených nemovitostí, z čoho je zrejmé, že uvedené svedectvo bolo viazané ako podmienka

na zaplatenie kúpnej ceny, pričom aj zo znenia bodu 3/ uvedenej zmluvy je zrejmé, že v čase jej
podpisu nemohla byť uvedená podmienka o svedectve MNV B. o vstupe do držby kupiteľov splnená,
nakoľko z uvedeného bodu 3/ vyplýva, že kupitelia berú na vedomie, že odkúpené nehnuteľnosti sú do
konca tohto hospodárskeho roku do prenájmu dané a preto do držby a úžitku odkúpených nemovitostí
vstúpia koncom hospodárskeho roku 1947...... .Dôkazy, na ktoré poukazujú žalovaní 1/ a 3/ k vydržaniu

vlastníckeho práva sporných nehnuteľností sa vzťahujú na vykonané prevody - zápisy vlastníckeho
právavPKV,prípadneneskôrvkatastrinehnuteľností,odvíjajúcesaodzápisuvPKVvložkeXX aneskôr
odpísané do novej PKV č. XXX. K nadobudnutiu vlastníckeho práva právnych predchodcov odvolateľov
kúpnou zmluvou č. 3372/1947 nedošlo, vzhľadom na dôvody uvádzané vyššie, t. j. v čase uzavretia
uvedenej zmluvy už predávajúci neboli oprávnení previesť sporné nehnuteľnosti, nakoľko ich vlastníkom

sa k 01. 03. 1947 stal čsl. štát v dôsledku konfiškácie. K samotnej faktickej držbe spornej nehnuteľnosti
neprodukovali žalovaní 1/ a 3/ žiadne dôkazy ani tvrdenia, okrem nájomnej zmluvy zo dňa 23. 10. 2020.
Žalovaní, vypočutí pred súdom prvej inštancie nesúhlasili so žalobou, pričom poukazovali na tituly, na
základe ktorých sa stali spolu/vlastníkmi sporných nehnuteľností, avšak k držbe a užívaní samotných
sporných nehnuteľností sa nevedeli vyjadriť, resp. z ich výpovedí tieto skutočnosti nevyplývajú.

58. Pokiaľ namietali odvolatelia, že pridelená parc. č. XXX o výmere 0,5755 ha na základe výmeru o
vlastníctve pôdy nie je identická s parcelami č. XXX/XX J. XXX/XXX k. ú. B., uvedená námietka bola
v konaní pred súdom prvej inštancie vyvrátená vyjadrením Okresným úradom Topoľčany, katastrálnym
odborom v oznámení zo dňa 16. 04. 2024, z ktorého vyplýva, že prídelová parcela č. XXX/XX o výmere

5755 m2 je identická s parcelou z registra E č. XXX/XX orná pôda o výmere 4999 m2 (evidovaná na LV
č. XXX) a s parcelou registra E č. XXX/XXX orná pôda o výmere 756 m2 (evidovaná na LV č. XXX).

59. K spochybňovaniu výmeru o vlastníctve pôdy odvolateľmi odvolací súd považuje za potrebné uviesť,
že výmer o vlastníctve pôdy bol vydaný oprávneným orgánom, boli v ňom uvedení prídelcovia, označená

pridelená parcela a jej výmera, bol opatrený dátumom vydania, pečiatkou a podpisom povereníka.
Odvolací súd konštatuje, že uvedený výmer obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, preto ho
považuje za právne perfektný. Skutočnosť, že vlastníctvo prídelcov nebolo zapísané v pozemkovej
knihe, nepovažuje odvolací súd za významnú, keďže po roku 1951 mali výmery len deklaratórny
charakter. Rovnakú výmeru prideleného pozemku obsahoval aj konečný prídelový plán, ktorý sa

nachádza v Štátnom archíve v Nitre a ktorého kópia bola žalobkyňou predložená. Prídelová cena
bola zaplatená 18. 03. 1963, o čom svedčí potvrdenie vystavené v uvedený deň finančným odborom
Rady ONV a tiež potvrdením Okresnej finančnej správy Topoľčany zo dňa 07. 04. 1971, z ktorej
vyplýva, že G. U. vyplatil prídel z pozemkovej reformy v sume 1.333,20 Kčs dňa 18. 03. 1963 za
prídelcov E. M. O. a manž. Tým bolo preukázané, že prídelcovia M. E. st. a manž. nadobudli do

vlastníctva pridelenú parcelu číslo XXX/XX o výmere 0.5755 ha v kat. území B., nedošlo k zrušeniu
prídelu, ani sa prídelu nevzdali, ani svoje vlastníctvo žiadnym spôsobom nestratili. K spochybňovaniu
hodnovernosti predloženého výmeru odvolací súd zdôrazňuje, že na pojednávaní dňa 20. 09. 2024
bol, podľa zápisnice z pojednávania, žalobkyňou predložený originál výmeru, pričom súd porovnanímoriginálu a kópie založenej na č. l. 258 a 259 skonštatoval zhodu s originálom, preto odvolací súd
považuje námietku odvolateľov spochybňujúcu výmer samotný za nenáležité. Pokiaľ ide o namietanie
nadobudnutia spornej nehnuteľnosti žalobkyňou, s touto námietkou sa súd prvej inštancie vysporiadal

v bodoch 27. – 29. napadnutého rozsudku, v ktorom je odkaz na pripojené dedičské spisy právnych
predchodcov žalobkyne, ktoré sú pripojené k spisu súdu prvej inštancie. Z rozhodnutia sp. zn. 6D
680/92-10 zo dňa 07. 04. 1994, v dedičskej veci po poručiteľke A. G., Q. E., zomr. XX. XX. XXXX schválil
súd dohodu dedičov, na základe ktorej nehnuteľnosť v kat. území B. - poľnohospodárska pôda v užívaní
JRD T. D. vo vl. č. XXX parc. č. XXX/XX roľa o výmere 5755 m2 v celosti nadobudla žalobkyňa voči

ustupujúcim dedičom U. G. O., U. G. C.. a M. P. bezodplatne.

60. Pokiaľ žalovaní 1/ a 3/ v podanom odvolaní namietali, že sporné nehnuteľnosti ich
právni predchodcovia vydržali, v konaní splnenie zákonných podmienok vydržania preukázaná bez
akýchkoľvek pochybností nebola, preto neuniesli dôkazné bremeno, následkom čoho je ich neúspech
v tomto súdnom konaní.

61. K odvolacej výhrade žalovaných, že sa súd prvej inštancie nedostatočne riadil závermi nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16. 03. 2016 odvolací súd uvádza, že
pri nemožnosti zachovania maxima z obidvoch základných práv bolo treba prihliadnuť na princíp
všeobecnejspravodlivosti.Nebolomožnékonštatovaťnedbalosťpôvodnýchvlastníkov,resp.žalobkyne,

preto nebolo možné postaviť princíp dobrej viery nadobúdateľov (žalovaných) nad princíp ochrany
vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov. Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 v
podstate nerieši inak nastolenú právnu otázku, keď ústavný súd v tejto veci len na základe individuálnych
okolností konkrétneho prípadu zvýraznil v prospech „bona fides“ právny názor, že vyššie riziko má niesť
nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere. Odvolací súd však zdôrazňuje, že prípadný odklon

od všeobecných právnych východísk pri interpretovaní sporu „nemo plus iuris“ vs. „bona fides“, súvisí
so skutkovými zisteniami, a teda zodpovedanie tejto otázky je vždy v každom konkrétnom prípade
jedinečné. S ohľadom i na vyššie prijaté právne závery je potrebné uviesť, že je dôvodné zotrvať
na dôslednom uplatňovaní zásady „nemo plus iuris ad alium tranferre potest quam ibse habet“, keď
okolnosti prejednávanej veci neposkytujú žiadny podklad pre prijatie opačného záveru. Na doplnenie

odvolací súd udáva, že Najvyšší súd SR, vo Veľkom senáte obchodnoprávneho kolégia dňa 27.
apríla 2021 vo veci sp. zn. 1VObdo/2/2020 prijal právny záver, že na základe absolútne neplatného
právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade
bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu,
podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre

potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten,
kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník
nehnuteľností.

62. K odvolaniu žalovanej 4/ ohľadne výroku o trovách konania, odvolací súd uvádza nasledovné:

V sporovom konaní sa otázka náhrady trov konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo
veci (§ 255 ods. 1 CSP). Len výnimočne môže súd v konaní úspešnej strane sporu nepriznať
náhradu trov konania. Civilný sporový poriadok priznáva súdu možnosť zmierniť dôsledky náhrady trov
konania (neprimeranú tvrdosť zákona a jeho dopady na povinného účastníka), avšak iba pokiaľ sú
splnené predpoklady uvedené v tomto ustanovení. Súd tak môže výnimočne nepriznať náhradu trov

konania úspešnému účastníkovi konania, ktorému by inak priznal náhradu trov celkom alebo sčasti.
Ustanovenie § 257 CSP umožňuje súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť výnimočne
na zvláštnosti prejednávanej veci a prispieť tým k odstráneniu prípadnej tvrdosti, ktorú by inak vyvolalo
uplatnenie jednotlivých zásad, na ktorých spočíva rozhodovanie o náhrade trov konania. Úvaha súdu,
či sú splnené procesné predpoklady pre aplikáciu tohto ustanovenia, musí vždy vychádzať z posúdenia

všetkých relevantných okolností konkrétnej veci.

63. Predmetné ustanovenie nemožno interpretovať tak, že súdu umožňuje kedykoľvek a bez ohľadu
na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane
sporu. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie

náhrady trov inak úspešnej strane sporu a existencia výnimočnosti daného prípadu. K dôvodom hodným
osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo k určitej procesnej situácii.
Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Dôvody
hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať i sociálnej situácie strán sporu. V takomto prípade je potrebnépri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné
pomery oboch (všetkých) strán, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj
toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba

brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu
v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí teda zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho
prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná
tvrdosť voči strane sporu, a aby neodporovalo dobrým mravom.

64. Žalovaná 4/ v rámci svojho návrhu na aplikáciu ust. § 257 CSP poukazovala na svoju nepriaznivú
finančnú situáciu, ktorú ale žiadnym spôsobom nepreukázala. Tvrdila, že je nezamestnaná, stará sa
o svojho otca spolu s manželom a poukázala na svoj nepriaznivý zdravotný stav, pričom doložila
lekársky a komplexný posudok k svojmu zdravotnému stavu, čo však odvolací súd nepovažoval za
dostačujúce, pričom nie je povinný vyzývať v odvolacom konaní na preukázanie tvrdených skutočností.
Bolo povinnosťou žalovanej 4/ k svojim tvrdeniam aj predložiť relevantné dôkazy, ktoré by odvolací súd

posúdil a podľa záverov, ktoré by z nich vyplynuli, rozhodol o možnej aplikácii ust. § 257 CSP vo vzťahu
k žalovanej 4/.

65. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní vo veci samej úspešná, priznal voči

žalovaným 1/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

66. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).