Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. júl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1121209628
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1121209628.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: J.. P. V., N.. X.X.XXXX, C. A. B.
XX, D.Č., proti žalovanej: Slovenská republika, v zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, IČO: 00 166
073, Račianska 71, Bratislava, o zaplatenie 59.023,33 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 7.11.2024, č. k. B1-22C/64/2021-171, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu, ktorou sa po pripustení

zmeny žalobca voči žalovanej titulom nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia v
konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. CA-8C/147/2005 domáha zaplatenia sumy
59.023,33 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo žalovanej sumy od 14.8.2018 do
zaplatenia. Žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).

2. Svoje rozhodnutie s odkazom na čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, § 1 písm. a), §
2 písm. a), § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom do 30.6.2023, § 13 zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov a vykonané dokazovanie odôvodnil nesplnením zákonných predpokladov
pre odškodnenie žalobcu. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 15.06.2005 podala
dcéra žalobcu - navrhovateľka K. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č., V. XXXX, návrh proti odporcovi, ktorým
bol žalobca, a ktorým sa domáhala uloženia povinnosti žalobcovi od 01.07.2005 prispievať na výživu
navrhovateľke mesačne sumou 4.000 Sk do 15. dňa v mesiaci vopred a doplatok za výživné za rok

2004 v sume 56.000 Sk. V predmetnom konaní ÚS SR nálezom sp. zn. IV. ÚS 271/2011, právoplatným
dňa 19.06.2013, konštatoval porušenie základného práva K. V. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/147/2005
v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 132/2009-45 zo
7.10.2009, za ktoré jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 4.000 €. Nálezom sp. zn. I. ÚS 166/2014

ÚS SR konštatoval porušenie základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základného práva
žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikypostupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/147/2005, za čo mu bolo priznané
finančné zadosťučinenie v sume 4.000 eur a súčasne, že nebolo porušené jeho právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10Co/48/2011 a sp. zn. 7Co/257/2011.
Nálezom ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 281/2018 bolo rozhodnuté, že základné právo žalobcu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/147/2005 v období po

právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 166/2014-47 z 13. augusta 2014
porušené boli, za čo mu bolo priznané finančné zadosťučinenie 1.500 eur. Z nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS
428/2018 z 26.02.2020 mal za preukázané, že základné právo dcéry žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod

sp. zn. 8C/147/2005 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV.
ÚS 271/2011-51 z 18.4.2013 porušené boli. Zo žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo 14.04.2021 prvoinštančný súd zistil, že žalobca požiadal ministerstvo o prerokovanie
nároku na náhradu škody v sume 36.523,33 eura, na čo mu žalovaná v odpovedi zo dňa 15.10.2021
oznámila, že uplatnený nárok neuspokojí. Žiadosť po predbežnom prerokovaní listom z 04.11.2021

žalobcadoplnil.Vykonanýmdokazovanímbolotiežpreukázané,žeNSSRuznesenímzodňa23.8.2023,
sp. zn. 3Cdo/3/2021, právoplatným dňa 02.11.2023, odmietol dovolanie žalobcu podané proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline z 28.05.2020, sp. zn. 10Co/84/2019, ktorým tento rozsudok súdu prvej inštancie,
čiže Okresného súdu Čadca z 28.09.2018, č. k. 8C/147/2015-761, výrokom I. zmenil tak, že žalobca
ako odporca bol povinný prispievať na výživu navrhovateľky sumou 60 eur mesačne v období od 7.

decembra 2004 do 31. augusta 2006 (podrobné odôvodnenie v bodoch 21. - 22. rozsudku odvolacieho
súdu), 80 eur mesačne v období od 1.9.2006 do 31.10.2008, 100 eur mesačne v období od 1.11.2008
do 31.12.2009, 50 eur mesačne v období od 1.11.2010 do 30.06.2010 (podrobné odôvodnenie
v bodoch 25 - 29 rozsudku odvolacieho súdu), 25,38 eura mesačne v období od 1.7.2010 do 31.12.2010
(podrobné odôvodnenie v bode 30. rozsudku odvolacieho súdu) a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Vo

výroku II. povolil odporcovi zaplatiť nedoplatok na výživnom za obdobie od 7.12.2004 do 31.12.2010 v
sume 3.023,33 eura v štyroch splátkach po 755,84 eura s tým, že prvá splátka je splatná do 31.12.2020,
druhá do 30.4.2021, tretia do 31.08.2021 a štvrtá do 31.12.2021, pričom právo na náhradu trov konania
nepriznal žiadnemu z účastníkov (výrok III.). Podľa upovedomenia o začatí exekúcie z 03.07.2023, sp.
zn. 141EX 347/23 bola voči žalobcovi ako povinnému na základe rozhodnutia Krajského súdu v Žiline,

sp. zn. 10Co/84/2019 začatá exekúcia na návrh jeho dcéry, ktorá v konaní vystupuje ako oprávnená o
vymoženie výživného za obdobie od 07.12.2004 do 31.12.2020 v sume 3.023,33 eura. V konaní nebolo
preukázané, že by žalobca uvedenú sumu dcére uhradil, resp. že by táto bola vymožená. Z pripojeného
súdneho spisu súd prvej inštancie na návrh žalobcu vykonal dokazovanie oboznámením s listinnými
dôkazmi na č. l. 3, 396, 481, 721 a 923 a ostatné listinné dôkazy z predmetného súdneho spisu označené

žalobcom v podaní na č. l. 132-133 vyhodnotil súd prvej inštancie ako irelevantné a nadbytočné, nakoľko
ich obsah sa netýkal merita veci a úlohou súdu v tomto konaní nebolo preskúmavať vecnú správnosť
rozhodnutí vydaných v inom súdnom konaní. Pre nehospodárnosť nevykonal ani viaceré listinné dôkazy
navrhnuté žalobcom, a to trestný rozkaz Okresného súdu Čadca sp. zn. 2T/138/2011 (č. l. 41-42), opis
účtu 1540481 (č. l. 43), výpis z účtu k 18.3.2008 (č. l. 44), odvolanie A. V. z 1.12.2009 k veci vedenej

na Okresnom súde Čadca sp. zn. 8C/59/2003 (č. l. 45), ktoré podľa prvoinštančného súdu nemali súvis
so žalovanými nárokmi a neboli spôsobilé preukázať tvrdenia žalobcu týkajúce sa základu nároku a
výšky žalovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Nakoniec ako dôkaz nevykonal ani rozsudok
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4C/88/2010 s odôvodnením, že súd pozná právo a nie je dôvod
vykonávať dokazovanie za účelom zistenia práva, keď navrhované rozhodnutie sa netýkalo sporových

strán a obsahom by nemohlo prispieť k zisteniu skutkovému stavu veci. Nakoniec pre nadbytočnosť
prvoinštančný súd nevykonal dokazovanie ani žalobcom označenými listinnými dôkazmi z pripojeného
spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. CA-5Er/257/2007, keď exekučné konanie bolo vedené na podklade
rozsudku Okresného súdu Čadca z 26.9.2003, sp. zn. 5P/128/2002, t. j. predmetná vec nesúvisela so
skutkovými tvrdeniami uvedenými v žalobe a ani namietaným nesprávnym úradným postupu.

3. Aplikáciou relevantnej právnej úpravy na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci súd
prvej inštancie vyhodnotil žalovaný nárok v celom rozsahu za nedôvodný. Za splnenú považoval
podmienku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z. z. Aj napriek tomu, že žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie uviedol inú sumu
istiny ako v žalobe, vzhľadom na uplynutie času šiestich mesiacov od podania žaloby do rozhodnutia
súdu, nárok v rozsahu istiny považoval za prerokovaný. Neprerokovanou podľa prvoinštančného súdu

však bola časť nároku v rozsahu uplatneného príslušenstva pohľadávky- úroku z omeškania, ktoré
si žalobca uplatnil až v podaní zo dňa 7.10.2024, čo bolo jedným z dôvodov pre jeho zamietnutie.
Ďalšímdôvodom,prektorýnebolomožnéžalovanépríslušenstvopohľadávkypriznať,bolanedôvodnosť
samotnej žalovanej istiny. Nakoniec žalované úroky z omeškania by podľa prvoinštančného súdu nebolo
možné priznať aj z dôvodu, že rozhodnutia o práve na náhradu nemajetkovej ujmy nemožno považovať

zadeklaratórnerozhodnutia,alerozhodnutiakonštitutívnejpovahy,keďprávnymdôvodomnemajetkovej
ujmy je až rozhodnutie súdu o tom, že takéto právo vzhľadom na okolnosti prípadu priznáva a v určitom
rozsahu (viď napr. nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 72/2019). Vo vzťahu k obdobiu od 14.8.2018 do dňa
vyhlásenia rozhodnutia by nebolo možné úroky z omeškania priznať z dôvodu, že štát môže byť v
omeškaní až po predbežnom prerokovaní žiadosti alebo márnom uplynutí 6- mesačnej lehoty podľa §
15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nie skôr. Za hmotnoprávne podmienky nároku na náhradu škody podľa

zák. č. 514/2003 Z. z. označil preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho
úradného postupu, vznik škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma predpokladmi s
tým, že nepreukázanie čo i len jednej zo zákonných podmienok vedie k zamietnutiu žaloby.

4. K nároku na náhradu škody vo výške 3.023,33 eura s príslušenstvom označenej žalobcom ako

skutočná škoda v podobe zameškaného výživného, ktorému mu bolo súdnym rozhodnutím uložené
zaplatiť jeho dcére uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 10Co/84/2019, na základe ktorého bola voči žalobcovi vedená exekúcia, bol zrušený alebo
zmenený pre nezákonnosť, čo je podmienkou pre priznanie tohto nároku podľa § 6 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. Dovolanie podané žalobcom voči označenému rozhodnutiu bolo odmietnuté. Naviac

nebolo preukázané ani to, že by žalobcovi v tejto výške vznikla škoda v zmysle § 17 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku. Ako dôvodnú vyhodnotil preto námietku
žalovanej, v ktorej namietala, že žalobca nepreukázal, že by došlo k zmenšeniu jeho majetku o danú
sumu, pretože uvedená suma nebola ani vymožená ani zaplatená. Zhrnúc uvedené vo vzťahu k tomuto
nároku žalobca nepreukázal nezákonnosť rozhodnutia a ani vznik škody, v dôsledku čoho preukázanou

nebola ani existencia príčinnej súvislosti medzi týmito dvoma predpokladmi.

5. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody vo výške 3.500 eur s príslušenstvom odôvodnenému tým,
že žalobcovi boli v konaní pred ÚS SR priznané odškodnenia v nižšej výške ako jeho dcére, uviedol,
že dokazovaním bolo preukázané, že v súvislosti so zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na

Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 8C/147/2005 bolo žalobcovi Ústavným súdom SR priznané finančné
zadosťučinenie spolu vo výške 5.500 eur (nálezy sp. zn. I. ÚS 166/2014 a sp. zn. IV. ÚS 281/2018)
a jeho dcére v sume 9.000 eur (nálezy sp. zn. IV. ÚS 271/2011 a sp. zn. I. ÚS 428/2016). Žalobcom
uplatnený rozdiel vo výške 3.500 eur prvoinštančný súd právne kvalifikoval ako ušlý zisk v zmysle § 17
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Poukázal na to, že podľa súdnej praxe prax (napr. rozhodnutia NS SR so sp.

zn. 4Obdo/53/2020, 5Cdo/99/2018, 5MCdo/2/2015, 5Cdo/195/2015, 5MCdo/1/2011, 3Cdo/513/2014,
4Cdo/319/2008, 4MCdo/23/2008) sa ušlý zisk chápe ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného
nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na
pravidelnýbehvecídaloočakávať.Ušlýzisksaneprejavujezmenšenímmajetkupoškodeného(úbytkom
aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Podľa ustálenej súdnej praxe v

spore o náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci je civilný súd oprávnený prejudiciálne vyriešiť
otázku, či v žalobe uvedený úradný postup orgánu verejnej moci je nesprávnym úradným postupom
v zmysle § 9 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. (R 2/2021, uznesenie NS SR z 23.06.2020,
sp. zn. 3 Cdo 127/2018). Súd preto prejudiciálne posudzoval, či namietaný úradný postup je alebo nie
je nesprávnym úradným postupom. Zákon samotný pojem „nesprávny úradný postup“ nedefinuje. Z

obsahu tohto pojmu vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho- ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek
činnosť spojenú s výkonom právomocí určitého orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v
súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho
orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože
úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba

správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho
orgánu smeruje (porov. rozsudky NS SR z 30.06.2010, sp. zn. 5Cdo/126/2009, resp. z
31.05.2011, sp. zn. 6Cdo/115/2010). Prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj súdnou
praxou stanovené východiská, v zmysle ktorých pokiaľ orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady prevydanie rozhodnutia, za tým účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto
právne posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti
či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a

z hľadiska zodpovednosti štátu môžu byť hodnotené len podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Za nesprávny
úradný postup v zmysle uvedeného zákona teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky
spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho
vydania, a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne, že
malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností (v tomto zmysle napr. NS SR u 31.05.2011, sp. zn.

6Cdo/115/2010; z 30.11.2017, sp. zn. 2Cdo/2/2017). Na nezákonnosti nemožno stavať zákonnosť, in
concreto na nesprávnom a nezákonnom úradnom postupe nie je možné postaviť zákonné rozhodnutie.
Ak je nesprávny úradný postup zavŕšený rozhodnutím, tak toto rozhodnutie by v prvom rade nebolo
možné považovať za zákonné, a teda by nebolo možné ponechať ho bez povšimnutia a domáhať
sa nároku na náhradu škody len z titulu jemu predchádzajúceho nesprávneho postupu, pretože by
tým bol nastolený neúnosný a nezákonný stav, keď by postupom orgánu verejnej moci poškodený

subjekt síce akceptoval a riadil sa z nezákonného postupu vzídeným rozhodnutím, avšak súčasne by
spochybňoval zákonnosť jemu predchádzajúceho postupu (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I.
ÚS 327/2018 z 19.09.2018). Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 166/2014 pritom jasne v odôvodnení
uviedol, že zohľadnil pri rozhodovaní, že rozhodoval v iných konaniach aj o dcére žalobcu (koniec bodu
20. odôvodnenia). Ak v danom prípade o finančnom zadosťučinení žalobcu a jeho dcéry právoplatne

rozhodol Ústavný súd SR v konaniach vedených pod sp. zn. sp. zn. I. ÚS 166/2014, IV. ÚS 281/2018, IV.
ÚS 271/2011 a I. ÚS 428/2016, potom nie je možné vychádzať z toho, že by vydaniu týchto rozhodnutí
práve v týchto konaniach (či už z pohľadu žalobcu pre diskrimináciu žalobcu, čo preukázané nebolo)
predchádzal nesprávny úradný postup zo strany Ústavného súdu SR. Konania boli zavŕšené vydaním
zákonných rozhodnutí, ktoré neboli žiadnym orgánom zmenené ani zrušené (to ani tvrdené nebolo).

Žalobcapretonepreukázal,žebyvkonaniachvedenýchÚstavnýmsúdomSRpodsp.zn.I.ÚS166/2014
a IV. ÚS 281/2018, v ktorých žalobca vystupoval ako sťažovateľ, zo strany Ústavného súdu SR došlo
k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2004 Z. z.,
čím je súčasne vylúčené splnenie ostatných zákonom predpokladaných podmienok pre požadované
odškodnenie.

6. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 30.000 eur a 25.000 eur žalobca odôvodnil dĺžkou
konania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. CA-8C/147/2005. V konaní bolo preukázané,
že predmetné konanie trvalo od 15.6.2005 a vo veci rozhodol vecne Krajský súd v Žiline rozsudkom zo
dňa 28.5.2020, čo je obdobie presahujúce 15 rokov. Podľa prvoinštančného súdu ide o dĺžku konania,

ktorá v zásade nie je odôvodniteľná skutkovou či právnou stránkou veci, čo sa prejavilo aj dvakrát v
nálezoch ÚS SR sp. zn. I. ÚS 166/2014 a sp. zn. IV. ÚS 281/2018, ktorými bol konštatovaný zásah
do základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR a žalobcovi bolo priznané finančné zadosťučinenie. Uviedol tiež, že zbytočné prieťahy v konaní
treba považovať za protiprávny stav, v každom okamihu ktorého dochádza k rovnakému porušovaniu

práva účastníka konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Vo vzťahu k obdobiu do
právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR so sp. zn. IV. ÚS 281/2018, čiže do 13.08.2018, bolo podľa
prvoinštančného súdu nevyhnutné, aby žalobca preukázal podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., že
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením s ohľadom na to, že za
obdobie od začatia konania pred OS Čadca so sp. zn. 8C/147/2005 do 13.08.2018 bolo dvoma nálezmi

Ústavného súdu SR priznané žalobcovi finančné zadosťučinenie. Okrem toho považoval za potrebné
zohľadniť, že zásah do základného práva žalobcu konštatoval v týchto nálezoch vo výrokoch už priamo
Ústavný súd SR. Žalobca podľa názoru prvoinštančného súdu k uvedenému obdobiu nepreukázal,
že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a že je namieste
poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k obdobiu po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu

SR so sp. zn. IV. ÚS 281/2018, čiže od 13.08.2018, bolo nevyhnutné, aby žalobca preukázal podľa
§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., jednak, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením a jednak a hlavne, že pri posúdení tejto otázky možno podľa § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom

konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za
následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia ESĽP, ktorým sa rozhodlo, že bolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že saporušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca však v konaní nepreukázal,
že by akýkoľvek orgán podľa citovaného ustanovenia učinil záver o porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo

o zbytočných prieťahoch v konaní po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR so sp. zn. IV. ÚS
281/2018, čiže od 13.08.2018, a teda nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu podľa §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vo vzťahu k obdobiu po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR so
sp. zn. IV. ÚS 281/2018, až do skončenia konania vedeného na OS Čadca pod sp. zn. 8C/147/2005.
Pokiaľ sa týka samotnej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, a ktorej existencia predstavuje ďalšiu

podmienku žalovaného nároku, prvoinštančný súd považoval za dôležité v konaní ustáliť, aká ujma
(nemajetková) u žalobcu ako poškodeného nastala, a to jednak pre posúdenie toho, či samotné
konštatovanie porušenia práva je alebo nie je postačujúce a tiež pre potreby ustálenia výšky prípadnej
náhrady tejto ujmy v peniazoch. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch by potom malo v
zásade nastať iba v prípadoch (skutočného) závažného následku na poškodenom so značnou intenzitou
zásahu do jeho práv, pričom dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním týchto skutočností bolo na

žalobcovi. Žalobcovi vytkol neunesenie dôkazného bremena aj v tomto smere. Nesúhlasil s názorom
žalobcu,žeprináhradenemajetkovejujmyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomtrebavychádzať
z prezumpcie, že ujma vznikla a túto treba vždy odškodniť. Rozhodnutie veľkého senátu ESĽP vo veci
Apicella proti Taliansku (rozsudok z 29.3.2006, sťažnosť č. 64890/01, ods. 93), na ktoré poukazoval
žalobca, a ktoré pripustilo ako akceptovateľné, ak zákonodarca zvolí také riešenie, že východiskom

pre určenie ujmy môže byť vyvrátiteľná domnienka, že ujma vznikla, nepovažoval v danej veci za
aplikovateľné z dôvodu, že slovenský zákonodarca tento prístup prezumpcie v zákone č. 514/2003
Z. z. neprijal. Žalobca síce v konaní tvrdil, že mu ujma vznikla, ale uvádzal to len v nekonkrétnych
skutkových tvrdeniach, napríklad, že ide o zničenie jeho rodiny, s dcérou nemá žiaden kontakt, s osobou
označenou ako Matúško nemá kontakt od roku 2011, ďalej je to zničenie dobrého mena a vážnosti

u spoluobčanov, extrémne dlhé prežívanie strachu, stresov a negatívnych emócií, čo má vplyv na
duševné a telesné zdravie (nespavosť, bolenie hlavy), porušenie právnej istoty, totálne zničenie slobody
žalobcu. Poukázal na prípady kriminalizácie osoby žalobcu, napr. vo veci vedenej OS Čadca pod sp.
zn. CA-1T/114/2004, kde bol obvinený, že neplatil výživné, ďalší prípad je odsúdenie za neplatenie
výživného, tretí prípad sa týka opätovného neplatenia výživného. Za neúčinný rozsudok poručenského

súdu mu bol odobratý vodičský preukaz. Žalobcu napadli príslušníci Policajného zboru, v dôsledku čoho
bol dočasne práceneschopný a tiež sa policajti pokúsili o vraždu žalobcu, ako aj došlo k ďalšiemu
incidentu s autom, kedy ho chcel oznamovateľ vo veci vedenej OS Čadca pod sp. zn. CA-1T/114/2004
prejsť autom. Tvrdená ujma však nebola zo strany žalobcu preukázaná žiadnym dôkazom, a preto
zostala len v rovine nepreukázaných tvrdení. Žalobca navrhoval ako dôkazy vykonať viaceré listiny, no

z nich takáto ujma v nemajetkovej sfére žalobcu preukázaná nebola. Už vôbec nebolo preukázané, že
by uvedené následky, ktoré malo podľa žalobcu mať konanie na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.
8C/147/2005, mali mať priamu a bezprostrednú príčinu práve v zbytočných prieťahoch v zmienenom
konaní.Takistonapríkladžalobcauvádzalspoločenskýživot,volenéfunkcie,čikriminalizáciujehoosoby,
ale súdu z dokazovania nevyplynulo, že by zbytočné prieťahy v danom konaní mali priamy vplyv a súvis

na spoločenský život žalobcu, či na to, že neuspel vo vzťahu k akejkoľvek volenej funkcii. Dodal, že
ak skutočnosti týkajúce sa konania alebo iných konaní žalobcu komunikovali smerom na verejnosť iné
osoby a nie súd, potom nejde o zásah majúci pôvod v zbytočných prieťahoch na Okresnom súde Čadca.
Záverom súd prvej inštancie poukázal na to, že o vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda
následkom nesprávneho úradného postupu, teda ak je nesprávny úradný postup a škoda vo vzájomnom

pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu nevznikla, teda
musí ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku nemajetkovej ujmy. Ak by príčinou vzniku
ujmy bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale
stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a

to o príčinu podstatnú (porov. uznesenie NS SR z 25.05.2011, sp. zn. 5 Cdo 24/2011). Žiadna takáto
príčinná súvislosť však podľa názoru prvoinštančného súdu v konaní preukázaná nebola. Žalobca teda
nepreukázal splnenie zákonom predpokladaných podmienok ani pre priznanie nároku na zaplatenie
náhrady nemajetkovej ujmy v sume 30.000 eur a ani v sume 22.500 eur. Nad rámec nevyhnutnosti dodal,
že žalovaný nárok nezodpovedá limitu podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 13

zákona č. 274/2017 Z. z., kedy s ohľadom na to, že namietané zbytočné prieťahy skončili v roku 2020,
kedy rozhodol vo veci žalobcu odvolací súd, zákonný limit zodpovedal sume 29.000 eur (t. j. 50 x 580
eur). V sume požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy je preto požadovaný nárok nedôvodný už aj len
pre rozpor s citovaným ustanovením. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechuvyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 v spojení s čl. 17 a § 262 CSP a v konaní plne úspešnej žalovanej nárok
na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v konaní nevznikli (R 72/2018, uznesenie
NS SR zo dňa 28.2.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).

7. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. S odkazom na
ust. § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. namietal, že žalovaná sa nemôže zodpovednosti za nezákonné
rozhodnutie ako i za nesprávny úradný postup zbaviť, ako sa enormne snaží. S odkazom na princíp

právnej istoty tiež poukázal na to, že civilné spory sa prejednávajú a rozhodujú v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou NS SR, ÚS SR a ESĽP a v prípade, ak sa súd od línie odkloní, musí obligatórne
a podrobne vysvetliť dôvody, pre ktoré sa od konštantnej súdnej praxe odklonil. Poukázal tiež na to, že
pri hodnotení toho, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je potrebné posudzovať dĺžku
konania ako celok, nie preskúmavať jednotlivé fázy konania (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bako c/a SR,

III. ÚS 505/201, I. ÚS 287/2018, I. ÚS 103/2019, I. ÚS 282/2019), a preto podľa žalobcu má právo za
škodu za celé konanie a popri tom je potrebné zohľadniť, že nie je občan druhej alebo tretej kategórie. V
ďalšom namietal, že formalizmus do postupu prvoinštančného súdu nepatrí (uznesenie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 31.1.2024, sp. zn. 5Co/21/2022), nakoľko aj v danom prípade nebola zohľadnená
celá dĺžka protiprávneho konania, majetkové pomery dospelého dieťaťa a jeho rodiny a neskúmaná

životná úroveň ostatných detí a rodičov, pokus o perzekúciu a zabezpečenie ochrany organizovanej
skupiny pri protiprávnom odsúdení sp. zn. CA-2T/90/2006. V intenciách uvedeného označil postup
prvoinštančného súdu za nesprávny a v materiálnom právnom štáte neprípustný formalizmus. Poukázal
na to, že jeho dcéra sama navrhla konanie zastaviť, čo súd neurobil, pričom späťvzatie späťvzatia
nie je možné. Jedná sa preto o jednoznačný dôkaz o zlom úradnom rozhodnutí v zmysle § 6 ods. 4

zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko súd prekročil svoje právomoci. S poukazom na rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 4C/88/2010 a základný predpoklad pre spravodlivý proces
spočívajúcivrovnakomrozhodovanírovnakýchprípadovnamietal,žežiadnymspôsobomnebolaurčená
ani jedna nemajetková ujma podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom v zmysle predmetného
ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím na tam uvedené skutočnosti, nie

preukazuje, ako si to nesprávne a svojvoľne vysvetlil súd prvej inštancie, lebo je to nemožné a bolo by
to inak nevymožiteľné právo. Namietal nevykonanie dôkazov, ako navrhoval v podaní z 11.4.2024, ktoré
ak by si súd prvej inštancie preštudoval a vykonal, mal by preukázanú aj nemajetkovú ujmu. Uviedol,
že dlhoročné vypýtavanie si údajov o jeho príjme u zamestnávateľov a rôznych úradov a obcí spôsobilo
poškodenie jeho dobrého mena, v profesii. Uvedený prípad je podľa žalobcu naviac osobitý v tom, že

sa jednalo o organizovanú skupinu. S odkazom na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/232/2010 uviedol,
že presné vyčíslenie nemajetkovej ujmy nie je možné a rozhodujúcou v tomto smere je úvaha súdu,
ktorá samotná podlieha hodnoteniu. Základom úvahy je potom zistenie takých skutočností, ktoré súdu
umožnia založiť svoju úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného
prípadu. Z pojmu primeranosť možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť postupovať individuálne,

hodnotiť a posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne stanoviť ďalšie kritériá na posúdenie
každého prípadu. Súd má tak možnosť voľnej úvahy, či za primerané bude považovať len morálne
alebo len finančné zadosťučinenie, prípadne obe tieto formy. Aj keď zbytočné prieťahy v neprimerane
dlhom trvajúcom exekučnom konaní spôsobujú spravidla jeho účastníkovi nemajetkovú ujmu, je na
poškodenom, ktorý sa v civilnom sporovom konaní domáha zaplatenia peňažnej náhrady za túto ujmu,

aby preukázal vznik ujmy v jednotlivých oblastiach života, intenzitu zásahu do chránených práv a tiež to,
že samo konštatovanie porušenia práv nie je v konkrétnom prípade dostatočne účinným a efektívnym
prostriedkomnavyváženiealebozmiernenienemajetkovejujmy(rozsudkyNSSRsp.zn.6Cdo/17/2010,
sp zn. 7Cdo/222/2021). V prejednávanej veci je podľa žalobcu zrejmá existencia nesprávneho úradného
postupu počas celej doby konania ako celok, čo súd zle vyhodnotil podľa § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.

z., nakoľko Okresný súd Čadca prekročil svoje právomoci, keď nezastavil konanie na návrh jeho dcéry,
lebo nezastaviť konanie mu zákon neumožňuje. Jednoznačnou podľa žalobcu je aj príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím a vznikom majetkovej a nemajetkovej
ujmy a súdom prvej inštancie len formalisticky nebola uznaná. Ak súd ani štát nechápe a nerozumie
exekučnému konaniu po vydaní upovedomenia, čo bude nasledovať, dôsledok protiprávnych tiarch, ako

inak možno preukázať priamu škodu a nepriamu škodu, nemajetkovú ujmu, ide pritom o jednoznačnú
záležitosť. Rovnako ak súd ani štát nechápe a nerozumie rovnosti strán pred súdom, keď ÚS SR prizná
rozdielnezadosťučinenie,potomsamusíjednaťoškodužalobcuasamozrejmenazákladediskriminácie
na základe pohlavia alebo rodinného postavenia. Ak súd nechápe a nerozumie konštatovaniu porušeniajeho práv pri takomto masívnom zásahu do jeho cti, dobrého mena... a neuzná jeho nárok, jedná sa opäť
o formalizmus v justícii, aby sa štát zbavil svojej zodpovednosti. Ak by súd vykonal žalobcom navrhované
dôkazy, potom by zistil nemajetkovú ujmu a stačilo iba, aby postupoval súd tak, ako uviedol na prvom

pojednávaní, čo nespravil. Záverom poukázal aj na to, že na prvom pojednávaní súd uviedol existenciu
judikátu, ktorým pri obdobnom konaní bola priznaná nemajetková ujma, ale v rozsudku táto rozhodujúca
skutočnosť nie je ani spomenutá. Vyslovil domnienku, že v danej veci zrejme došlo k porušeniu jeho
procesného práva do takej miery, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu.

8. Žalovaná sa na výzvu súdu v súdom stanovenej lehote písomne nevyjadrila.

9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je nedôvodné.

10. V prejednávanej veci súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že
žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie všetkých zákonom stanovených
podmienokpreúspešnéuplatneniežalovanýchnárokovuplatnenýchtitulomnezákonnéhorozhodnutiaa
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní, ku ktorým malo dôjsť

v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. CA-8C/147/2005. Z obsahu do značnej
miery všeobecne štylizovaného odvolania odkazujúceho na právno- teoretické východiská zhrnuté v
žalobcom citovaných rozhodnutiach súdov v iných veciach (pozn. odvolacieho súdu bez znalosti a
opisu skutkového a procesného stavu týchto vecí) odvolací súd vyvodil, že žalobca prvoinštančnému
súdu vytýka nevykonanie ním navrhovaného dokazovania, nesprávne právne posúdenie veci a prílišný

formalizmus pri aplikácii dotknutej právnej úpravy a porušenie práva na spravodlivý súdny proces.
Týmito odvolacími dôvodmi a námietkami bol odvolací súd viazaný a len v ich medziach mohol podrobiť
napadnutý rozsudok odvolaciemu prieskumu.

11. Vo vzťahu k námietke nesprávnej právnej interpretácie relevantných ust. zák. č. 514/2003 Z. z.

odvolací súd uvádza, že právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétne právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa
rozhodovacej činnosti odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím
nesprávnej právnej normy alebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval
alebo napokon použitím správnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie

na zistený skutkový stav veci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009). Žalobca v
predmetnej veci bližšie nekonkretizoval odvolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia veci,
t. j. bližšie nešpecifikoval pochybenie súdu prvej inštancie pri použití, interpretácii alebo aplikácii
konkrétnejprávnejnormynaskutkovýstav,totovšeobecnepovažovalzanesprávneaprílišformalistické.
Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie na vec aplikoval zodpovedajúce

ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z. v znení dopadajúcom na danú vec, ktoré aj správne vyložil a aj
napriek subjektívnemu presvedčeniu žalobcu nedopustil sa žiadneho omylu v aplikácii práva. Žiadna
z myšlienkových úvah prezentovaných súdom prvej inštancie na odôvodnenie prijatých záverov sa
nedostala do rozporu so žalobcom v odvolaní uvedenými teoreticko- právnymi východiskami. Pokiaľ
žalobca namietal príliš formalistický prístupu zo strany prvoinštančného súdu pri posudzovaní splnenia

podmienok nároku na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci odvolací súd poukazuje na
rozhodovaciu činnosť ÚS SR, v ktorej zdôrazňuje, že ústavné právo na odškodnenie garantované
čl. 46 Ústavy SR nemá absolútnu povahu, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným
obmedzeniam upravujúcim predpoklady jeho uplatnenia (viď napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. III. ÚS
361/2009, I. ÚS 430/2011, III. ÚS 155/2011, IV. ÚS 159/2012, II. ÚS 570/2013 a iné). Zodpovednosť

štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci je normatívne upravená v
zák. č. 514/2003 Z. z. a ako zdôraznil NS SR v uznesení zo dňa 28.05.2020, sp. zn. 6Cdo/184/2018
nemápovahuvšeobecnéhoinštitútu,ktorýbyakojedinýreparovalvšetkypotencionálneškodyvzniknuté
poškodenému subjektu v súvislosti s výkonom verejnej moci orgánmi verejnej moci. Pokiaľ žalobca v
súvislosti s namietaným formalizmom poukazoval na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa

31.1.2024, č. k. 5Co/21/2022-166, odvolací súd uvádza, že z úradnej činnosti mu je známe, že výčitka
formalistického prístupu súdu v danej veci zo strany odvolacieho súdu smerovala voči obsahovému
posudzovaniu obsahu žaloby, t. j. čo do procesnoprávnej roviny a vymedzenia žalovaného nároku,
t. j. netýkala sa samotného posudzovania hmotnoprávnych predpokladov nároku na náhradu škodypodľa zák. č. 514/2003 Z. z. a unesenia dôkazného bremena v spore. S prihliadnutím na uvedené
súd prvej inštancie z dotknutej právnej úpravy správne atrahoval obligatórne podmienky pre založenie
zodpovednosti žalovanej, a to predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zák.

č. 514/2003 Z. z., existenciu nezákonného rozhodnutia/ nesprávneho úradného postupu, vznik škody a
príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a nesprávnym úradným postupom, ktorých splnením sa
v konaní zaoberal. Správne vyhodnotil aj rozloženie dôkazného bremena v spore, keď konštatoval, že
žalobcuvkonanízaťažovalodôkaznébremenopreukázaniasplneniavšetkýchzákonnýchpredpokladov
pre priznanie nároku na náhradu uplatnenej majetkovej a nemajetkovej ujmy. Pokiaľ sa týka nárokov

na náhradu skutočnej škody vo výške 3.023,30 eura a ušlého zisku v sume 3.500 eur správne súd
prvej inštancie dospel k záveru o absencii právneho základu týchto nárokov. Rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 10Co/84/2019, na základe ktorého bolo vedené konanie na vymoženie sumy
3.023,30 eura nepredstavuje nezákonné rozhodnutie v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z..
Nezákonnosť tohto rozhodnutia nebola konštatovaná ani v žalobcom iniciovanom dovolacom konaní,
keď dovolanie voči nemu bolo uznesením NS SR zo dňa 23.8.2023, sp. zn. 3Cdo/3/2021 odmietnuté.

Uvedený záver platí aj vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorý zo skutočnosti, že konanie nebolo zastavené,
ale bolo meritórne rozhodnuté, nesprávne vyvodil existenciu nesprávneho úradného postupu. Ako
správne a s odkazom na v tomto smere ustálenú rozhodovaciu prax uviedol súd prvej inštancie v
ods. 53. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, za nesprávny úradný postup nemožno považovať
nedostatky, resp. pochybenia spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojim rozhodnutím nesprávne

vyhodnotil podmienky jeho vydania, a že v dôsledku toho bolo vydané rozhodnutie nesprávne, alebo
že by nemalo byť vydané. Pokiaľ preto žalobca nárok odôvodňoval aj tým, že konanie vedené na
Okresnom súde Čadca sp. zn. CA-8C/147/2005 malo byť zastavené a nie meritórne rozhodnuté,
právny základ tohto nároku je v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. potrebné kvalifikovať ako nezákonné
rozhodnutie, nie nesprávny úradný postup. Ako už bolo uvedené, predmetné rozhodnutie nespĺňa

atribúty opodstatňujúce odškodnenie podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a nemôže byť právnym základom
pre požadované odškodnenie. Naviac ako správne poukázal súd prvej inštancie, že žalobca ani
nepreukázal zmenšenie jeho majetku o túto sumu, t. j. existenciu skutočnej škody ako ďalšieho
zákonného predpokladu pre úspešné uplatnenie žalovaného nároku. Absenciu právneho základu pre
odškodnenie súd prvej inštancie správne vyvodil aj vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na

zaplatenie sumy 3.500 eur predstavujúcej rozdiel medzi finančným odškodnením priznaným za prieťahy
v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca sp. zn. CA-8C/147/2005 Ústavným súdom SR
žalobcovi a jeho dcére, ako účastníkom označeného súdneho konania. Žalobca nepreukázal nesprávny
úradný postup Ústavného súdu SR pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach a pokiaľ namietal
nesprávnu, resp. neadekvátnu výšku Ústavným súdom SR priznaného odškodnenia vychádzajúc

z komparácie s odškodnením priznaným jeho dcére, je potrebné uviesť, že všeobecnému súdu v
konaní o nároku uplatnenom podľa zák. č. 514/2014 Z. z. neprináleží preskúmavať vecnú správnosť
rozhodnutí vyšších súdnych inštancií a revidovať ich závery. Žalobcom označené nálezy ÚS SR, ktorými
mu malo byť priznané odškodnenie v nižšej výške ako by očakával podľa nálezov priznávajúcich
odškodnenie jeho dcére, rovnako tak nepredstavujú nezákonné rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zák.

č. 514/2003 Z. z. a na takto žalobcom vymedzených skutočnostiach (rozdielne rozhodnutie o výške
finančného odškodnenia voči ďalšej účastníčke konania) nemožno zakladať právnu opodstatnenosť
a žalovateľnosť nároku na náhradu škody. Okrajovo odvolací súd uvádza, že priznanie finančného
zadosťučineniavkonaníoústavnejsťažnostiajehovýškasúdeterminovanéindividuálnymiokolnosťami
zohľadňovanými voči každému sťažovateľovi osobitne (vrátane rozsahu a odôvodnenia finančného

zadosťučinenia sťažovateľom a prípadného vplyvu sťažovateľa na priebeh a dĺžku súdneho konania).
Právna úprava nezakladá nárok na priznanie odškodnenia voči dvom účastníkom totožného súdneho
konania (sporovým stranám) v rovnakej výške a len táto skutočnosť sama o sebe nenasvedčuje ani
záveru o nerovnom zaobchádzaní.

12. Pokiaľ sa týka žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s
nesprávnym úradným postupom, súd prvej inštancie správne z ust. zák. č. 514/2003 Z. z. vyvodil, že
žalobcu v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania nielen samotnej existencie nesprávneho
úradného postupu, ale aj toho, že v prípade žalobcu samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením, závažnosti následkov nesprávneho úradného postupu vzniknutých

žalobcovi v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení a okolností, na ktoré súd v zmysle § 17 ods.
3 zák. č. 514/2003 Z. z. prihliada pri určení výšky finančného odškodnenia nemajetkovej ujmy. Neobstojí
námietka žalobcu, že súd prvej inštancie neposudzoval celé konanie ako celok, keď v ods. 58. uviedol,
že dĺžka konania dosahujúca 15 rokov nie je odôvodniteľná ani skutkovou a právnou náročnosťouveci a túto ako neprimeranú vyhodnotil aj ÚS SR v dvoch nálezoch, v ktorých konštatoval porušenie
práva žalobcu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Správne však súd prvej inštancie vychádzal z toho, že
preukázanie nesprávneho úradného postupu je v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. len jednou z podmienok

pre odškodnenie žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy. Normatívna právna úprava ex lege nezakladá
nárok na odškodnenie imateriálnej ujmy v prípade zistenia nesprávneho úradného postupu a nezakladá
paušálny nárok pre osoby dotknuté nesprávnym úradným postupom, ako sa nesprávne domnieva
žalobca. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. sa
neodškodňuje každá nemajetková ujma, ktorá vznikne dotknutej osobe nesprávnym úradným postupom

orgánu verejnej moci, ale len ujma kvalifikovaná, t. j. ujma značnej intenzity. Súd pri posudzovaní tohto
nároku vyhodnocuje závažnosť následkov vzniknutej ujmy na súkromný, pracovný a spoločenský život
poškodeného, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, na jeho osobu, prostredie, v ktorom žije
a pracuje, a ktoré musí mať v konaní bezpečne preukázané. Správne súd prvej inštancie žalobcovi v
súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy vytkol, že tento nárok oprel o ničím nepreukázané,
nepodložené a všeobecné tvrdenia o zničení rodiny, dobrého mena a vážnosti v spoločnosti, pociťovanie

strachu, stresu a negatívnych emócií, na preukázanie ktorých nenavrhol vykonať žiadne relevantné
dokazovanie, a to aj napriek tomu, že žalovaná tieto skutkové tvrdenia sporovala. Negatívne následky,
kuktorýmmalodôjsťvjehosúkromnomživoteopísalzovšeobecňujúcu,bezakejkoľvekkonkretizácie,čo
nemožno pre účely priznania náhrady nemajetkovej ujmy považovať za dostatočné. Uvedené platí o to
viac, že žalobca už bol za prieťahy v konaní odškodnený Ústavným súdom SR, a preto bolo jeho úlohou

v konaní preukázať, že ani samotné konštatovanie porušenia jeho ústavných práv ÚS SR a finančné
odškodnenie ním priznané, nie je dostatočným odškodnením, z čoho správne vychádzal aj súd prvej
inštancie. Dôvodne preto uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu tvrdenej nemajetkovej
ujmy a jej príčinnú súvislosť s namietaným nesprávnym úradným postupom. Odvolacia argumentácia
žalobcu, v ktorej namietal, že v zmysle § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. sa výška nemajetkovej

ujmy určuje a nie preukazuje s prihliadnutím na zákonodarcom označené okolnosti, vychádza zo
subjektívnej,nelogickejaúčelovejinterpretácieuvedenéhoustanovenia.Žalobcomprezentovanývýklad
by viedol k absurdnému a základné princípy sporového konania popierajúcemu záveru, že v konaní
o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2013 Z. z. stačí poškodenému zovšeobecňujúco
tvrdiť, že nesprávny úradný postup/ nezákonné rozhodnutie viedol/viedlo k vzniku nemajetkovej ujmy

a osvojac si v konaní sporované a ničím nepodložené tvrdenia poškodeného by všeobecný súd
mal bez zistenia a preukázania skutočností uvedených v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. ustáliť
primeranú výšku relutárneho odškodnenia. Avšak ak má byť podľa požiadaviek súdnej praxe ako aj
sporovýchstránúvahasúduovýškerelutárnejnáhradypreskúmateľná,musíbyťpodloženákonkrétnymi
skutočnosťami (viď exemplifikatívne vymedzené v ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z.), ktorých

uvedenieapreukázaniezostranyžalobcuabsentovalo.Nemožnosúhlasiťsožalobcomanivtomsmere,
že požiadavka preukázania nemajetkovej ujmy a samotným zákonodarcom označených okolností
podstatných pre posúdenie výšky relutárnej satisfakcie vedie k nevymožiteľnosti práva, keď v súdnej
praxi nie je ničím výnimočné riadne preukazovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v
osobnostnej sfére poškodeného napr. výsluchom samotného žalobcu, svedkov reflektujúcich negatívne

následkyvjeho súkromnom,pracovnomživoteaspoločenskomuplatnení.Pokiaľžalobcaargumentoval
odcudzením s rodinou v príčinnej súvislosti s označeným konaním či zničením dobrého mena a
vážnosti u spoluobčanov, tak existencia takýchto následkov (pokiaľ nie je založená len na subjektívnom
prežívaní žalobcu), sa musela prejaviť vo vonkajšom svete. Opomenúť nemožno absenciu dôkazov
preukazujúcich aj priamu príčinnú súvislosť žalobcom tvrdených negatívnych následkov s nesprávnym

úradným postupom Okresného súdu Čadca v konaní sp. zn. CA-8C/147/2005. Sám žalobca v konaní
poukazoval aj na iné rozhodnutia vrátane rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, ktoré by rovnako
mohli mať za následok vznik tvrdenej nemajetkovej ujmy. Potrebné je tiež zdôrazniť, že ani samotný
objektívny charakter zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci žalobcu
ako poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať nielen právny základ tohto nároku, t. j. existenciu

nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, ale aj skutočnosti rozhodujúce pre ustálenie
jejvýšky.Zasituácie,kedyžalovanávkonanísporovalaskutkovétvrdeniažalobcuvsúvislostisnárokom
na náhradu nemajetkovej ujmy, bolo povinnosťou žalobcu v kontradiktórnom sporovom konaní nielen
tvrdiť,aleajpreukázaťnásledkyvjehoosobnostnejsféreaichpriamuabezprostrednúpríčinnúsúvislosť
s namietaným nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného dôvodu nemožno ako prekvapivé označiť

zamietnutie nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na prvoinštančným súdom vyslovený
a normatívne nezáväzný predbežný právny názor, v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na
samotnú dĺžku konania sa aj v zmysle súdnej praxe javí nárok v tejto časti daný (obdobne viď ods. 58.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), no zároveň súčasne dodal, že je na žalobcovi, aby preukázalrozsah tvrdenej nemajetkovej ujmy a okolnosti odôvodňujúce jej výšku. K tomu však zo strany žalobcu
v prvoinštančnom (a ani v odvolacom) konaní nedošlo, a preto nebolo možné vyhovieť ani tejto časti
žalovaného nároku.

13. K námietke nevykonania žalobcom navrhovaných dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že dokazovanie
predstavuje zákonom upravený postup súdu a sporových strán, na základe ktorého súd získava
potrebné penzum podstatných skutkových poznatkov o predmete sporu. Vyhodnotenie potenciálnej

relevancie navrhovaných dôkazov, ako aj prípustnosti ich vykonania prináleží súdu, ktorý nie je viazaný
návrhmistránnavykonaniedokazovania(§ 185ods.1CSP).Súdjetýmsubjektom,ktorývsporeurčuje,
čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti považuje za preukázané,
a ktoré dôkazy vykoná. Ústavný súd SR opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že do
obsahu práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky stranou navrhované
dôkazy (napr. uznesenia zo dňa 08.10.1997, sp. zn. I. ÚS 64/1997, zo dňa 18.12.1997, sp. zn. I. ÚS

98/1997, zo dňa 31.08.2004, sp. zn. IV. ÚS 252/2004). Nevykonanie dôkazov je však súd z hľadiska
nárokov kladených na meritórne rozhodnutie povinný v zmysle § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. Spravidla
súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú spôsobilé preukázať skutočnosti predpokladané skutkovou podstatou
príslušnej právnej normy, t. j. rozhodné pre hmotnoprávne posúdenie veci, príp. dôkazy smerujúce
k preukázaniu skutočnosti už preukázanej iným dôkazom. Súd musí pristupovať k vyhodnocovaniu

návrhov na vykonanie dokazovania citlivo a zodpovedne, nakoľko rozsah dokazovania má vplyv nielen
na výsledok sporu, ale aj dĺžku konania a nemal by viesť k neúmernému predlžovaniu konania a
odďaľovaniu stavu právnej istoty. Musí pritom dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál
preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou sporu, ak tento nebude preukázaný iným
dôkazom. Ak by súd vylúčil z dokazovania takýto dôkaz spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové

zistenia, a ktorého vykonanie by bolo prípustné, zakladalo by to odvolací dôvod uvedený v § 365 ods.
1 písm. e) CSP, nakoľko takýmto postupom by súd sťažil dôkaznú pozíciu sporovej strany, čo môže
nespravodlivo rezultovať v neunesení dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a
možnej miery zistenia skutkového stavu.

14. V prejednávanej veci žalobca svoje dôkazné návrhy obmedzil na oboznámenie s označenými
listinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie v rámci dokazovania oboznámil len časť týchto listinných
dôkazov majúc za to, že vo zvyšnej časti nie je žalobcom navrhované dokazovanie spôsobilé preukázať
rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa základu žalovaných nárokov a výšky náhrady škody a nemajetkovej
ujmy. Aj napriek tomu, že žalobca v odvolaní riadne nekonkretizoval, ktoré z nevykonaných dôkazov

mali podľa neho preukázať dôvodnosť žalovaných nárokov, odvolací súd uvádza, že sa plne stotožňuje
s efektívnym a hospodárnym postupom prvoinštančného súdu pri vykonávaní dokazovania, keď žiaden
zo žalobcom označených listinných dôkazov nie je spôsobilý mu privodiť ani čiastočný úspech v
konaní. Žalobca označil a predložil množstvo dôkazov (viď ods. 12.- 15. odôvodnenia prvoinštančného
rozsudku), ktoré sa priamo netýkajú žalovaných nárokov tak, ako ich skutkovo vymedzil a selektívny

prístup prvoinštančného súdu bol v danom prípade plne v súlade so zásadou hospodárnosti konania
vyjadrenou v čl. 17 CSP a nezaložil odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Žalobca v
odvolaní neoznačil žiaden konkrétnych dôkaz a rozhodujúcu skutočnosť z neho vyplývajúcu, ktorá by
mala podstatný vplyv pre meritórne rozhodnutie súdu v danej veci. Naviac ako už odvolací súd uviedol,
čo do majetkovej škody súd prvej inštancie správne nárok vyhodnotil ako plne nedôvodný pre absenciu

samotného právneho základu nároku (nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu), čo
je samo o sebe dôvodom pre zamietnutie žaloby a tento záver nemôžu ovplyvniť žiadne zo žalobcom
navrhovaných dôkazov. Pokiaľ sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho
úradného postupu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva Ústavným súdom SR a ním priznané finančné odškodnenie nie je

dostatočným zadosťučinením, vznik ujmy, existenciu žalobcom tvrdených následkov na súkromnom a
pracovnom živote a v jeho osobnostnej sfére a príčinnú súvislosť tvrdených následkov s nesprávnym
úradným postupom v podobe prieťahov v konaní a neprimeranej dĺžky konania. Žiaden zo žalobcom
v podaní zo dňa 11.4.2024 (č. l. 132- 133) navrhovaných a prvoinštančným súdom nevykonaných
listinných dôkazov sa však netýka žalobcom tvrdených následkov v jeho súkromnom živote, osobnostnej

sfére či spoločenskom uplatnení, posúdenie existencie a závažnosti ktorých je podľa § 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z. z. jedným z predpokladov pre určenie výšky nemajetkovej ujmy. Ani v tomto smere preto
žalobcom navrhované dokazovanie nebolo spôsobilé ovplyvniť súdom prvej inštancie konštatovaný
neúspech žalobcu v konaní.15. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal aj nerovný prístup prvoinštančného súdu k jeho osobe, odvolací
súd uvádza, že z obsahu súdneho spisu a ani zo zvukových záznamov z pojednávaní v danej veci

nezistil žiadne skutočnosti objektívne spôsobilé vyvolať zdanie zaujatosti zo strany prvoinštančného
súdu. Rovnako odvolací súd nezistil, že by sa prvoinštančné rozhodnutie v žalobcom napadnutých
záveroch týkajúcich sa otázky dokazovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dostalo do kolízie
s rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít či jeho predbežným právnym názorom, naopak súd
prvej inštancie reflektoval na žalobcom v odvolaní označené právno- teoretické východiská, v intenciách

ktorých posudzoval konkrétne okolnosti prejednávanej veci. Žalobca v odvolaní nekonzistentne,
útržkovite a značne chaoticky poukazuje na viaceré východiská, z ktorých vychádzal aj súd prvej
inštancie (napr. že nepreukázanie negatívnych následkov protiprávneho konania žalujúcou stranou
vedie k záveru o neunesení dôkazného bremena a nepriznaniu finančného zadosťučinenia, že úvaha
súdu o výške finančného odškodnenia nemajetkovej ujmy musí byť preskúmateľná a iné), tieto
neaplikuje, resp. nesprávne aplikuje na okolnosti prejednávanej veci a pravdepodobne pre negatívne

skúsenosti s konaním vedeným Okresným súdom Čadca pod sp. zn. CA-8C/147/2005 a z toho
prameniacu nedôveru v slovenský justičný systém, sa uchýlil k produkovaniu nepodložených špekulácií
o krytí organizovanej skupiny angažujúcej sa v jeho prípade a bezdôvodným atakom na konajúci súd,
ktoré by aj pri subjektívnom presvedčení o nesprávnosti napadnutého rozhodnutia a rešpektovaní práva
na prístup k odvolaciemu konaniu nemali byť obsahovou súčasťou odvolacej argumentácie. Vo vzťahu

k námietke rozdielneho rozhodovania v rovnakých veciach žalobca nekonkretizoval žiadne rozhodnutie
súdu vyššej inštancie, ktoré by na základe totožného alebo obdobného skutkového a procesného
stavu vyvodilo iný záver. Možno potom uzavrieť, že na základe týchto žalobcom vymedzených dôvodov
nedošlo ani k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
b) CSP.

16. Záverečný poukaz odvolacieho súdu smeruje k skutočnosti opakovane vyjadrovanej v rozhodnutiach
Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmikonania(I.ÚS241/07).RovnakoEurópskysúdpreľudsképrávavosvojejrozhodovacejpraxi
pripomína, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú
(GarcíaRuizc.Španielskuz21.1.1999)anevyžaduje,abynakaždýargumentstranyboladanáodpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko

z 19.2.1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.4.1993, II. ÚS 410/06).

17. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil správne

skutkové závery, na dostatočne zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec
správne právne posúdil, odvolací súd prvoinštančný rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu

vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne
úspešnej žalovanej nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).