Uznesenie – Bezpodielové spoluvlastníctvo… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. júl 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/40/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4120209443
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šišková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4120209443.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členov senátu JUDr.
Dariny Vargovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, D. XXXX/
XX, E., zastúpeného JUDr. Miroslavou Zaujecovou, advokátkou, Planét 12, Bratislava - mestská časť
Ružinov, IČO: 42 414 971, proti žalovanej: B. F. C., nar. XX. XX. XXXX, G. X, H., zastúpenej JUDr.
Natáliou Kanderkovou, advokátkou, A. Kmeťa 12, Žilina, IČO: 37 800 671, v konaní o vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalovanej zo dňa 01. 04. 2025, proti výroku V.
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 8C/42/2020-989 zo dňa 10. 12. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku V., ktorým žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 60 %, p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) vyššie označeným rozsudkom rozhodol
v nasledovnom znení:

I. Súd z vecí patriacich do BSM strán konania prikazuje do výlučného vlastníctva žalobcu:

- nehnuteľnosti zapísané Okresným úradom Žilina, katastrálny odbor, na LV č. XXXX pre kat. úz.
E., obec E., okres Žilina, ako byt č. X, na 4.p. vo vchode 1, nachádzajúci sa v bytovom dome číslo
súpisné XXXX, stojacom na parcele CKN parc.č. XXXX na D. XXXX/XX, E., s podielom priestoru
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve v podiele 84/3332-ín
v hodnote .................................................146.000,- eur
- bytové zariadenie nachádzajúce sa v byte č. X na D. I. XXXX/XX J. E. v

hodnote .................................................................................................................................... 2.000,- eur

- zostatok finančných prostriedkov na Flexi účte vo VÚB banke, a.s., číslo účtu K. XXXX XXXX XXXX
XXXX XXXX ku dňu 01.04.2020 vo výške ............................................. 9.690,08 euro
SPOLU:.................................................................................................................157.690,08 eur

II. Súd do výlučného vlastníctva žalovanej prikazuje:

- nehnuteľnosti zapísané Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor, na LV č. XXXX pre
kat. úz. H., obec H., okres Nitra ako byt č. XX, na 2.p. vo vchode C.O.3, nachádzajúci
sa v bytovom dome číslo súpisné XXXX, stojacom na parcele CKN parc.č. XXX a XXX,
na G. I. X, H. s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach

domu a na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku v podiele 63/2325-ín v
hodnote....................................................................................................................109.000,- eur- bytové zariadenie nachádzajúce sa v byte č. XX na G. I. X J. H.
v hodnote .....................................................................................................................................2.000,-

eur

- zostatok finančných prostriedkov na sporiacom účte vo VÚB banke, a.s., číslo účtu K. XXXX XXXX
XXXX XXXX XXXX ku dňu 01. 04. 2020 vo ..................................................19,41 euro

- zostatok finančných prostriedkov na Flexi účte vo VÚB banke, a.s., číslo účtu K. XXXX XXXX XXXX
XXXX XXXX ku dňu 01. 04. 2020 vo výške .............................................. 213,32 euro

- zostatok finančných prostriedkov na Flexi účte vo VÚB banke, a.s., číslo účtu K. XXXX XXXX XXXX
XXXX XXXX ku dňu 01. 04. 2020 vo výške .......................................... 1.313,40 euro

- zostatok finančných prostriedkov na sporiacom účte vo VÚB banke, a.s., číslo účtu K. XXXX XXXX
XXXX XXXX XXXX ku dňu 01. 04. 2020 vo výške............................................. 10,- eur

- zostatok finančných prostriedkov na účte MKONTO, v mBank, číslo účtu K. XXXX XXXX XXXX XXXX
XXXX ku dňu 01. 04. 2020 vo výške ..........................................................12,79 euro

SPOLU:................................................................................................................12.568,92 euro

III. Súd prikazuje žalovanej zostatok hypotekárneho úveru vo VÚB banke, a.s., vedenom
pod registračným číslom úverovej zmluvy: 001/208068/17-002/000 ku dňu 01. 04. 2020 vo
výške.......................................................................................................63.112,96 euro

IV. Žalobca je povinný titulom vyrovnania podielov vyplatiť žalobkyni sumu 38.498,46 eur, a to do 60 dní
od právoplatnosti rozsudku.

V. Žalobcovi súd priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 60%.

2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ust. § 136 ods. 2, § 143, § 148, ods. 1, § 149
ods. 1, 3, § 150 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 186 ods. 2, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods.
1, 2 zákona č. 160/5015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou mu dňa 27. 08.
2020 domáhal vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré bolo dňom 01. 04. 2020
právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 30P/85/2019-71 zo dňa 09. 03. 2020.

4. Súd mal z obsahu žaloby a vyjadrenia žalovanej za zrejmé, že medzi stranami konania bol sporný

rozsah predmetu BSM a sporná bola aj hodnota nehnuteľností, na základe čoho na návrh strán konania
nariadil znalecké dokazovanie na ocenenie bytov v E. a v H. a po vyhotovení Znaleckého posudku č.
84/2023 požiadal súd právnych zástupcov strán konania, aby zosumarizovali a riadne vyšpecifikovali
predmet BSM, nakoľko v žalobe neboli uvedené všetky položky.

5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania (bod 14-15 napadnutého rozsudku) a po
ustálenípredmetuBSMakoajhodnotyjednotlivýchpoložieksúdskonštatoval,žecelkováhrubáhodnota
BSM predstavovala sumu 270.258,92 eur, pozostávajúca z hodnoty nehnuteľnosti (byt) v E. vo výške
146.000,- eur, nehnuteľnosti (byt) v H. vo výške 109.000,- eur, hodnoty zariadenia bytu v E. vo výške
2.000,- eur a zariadenia bytu v H. vo výške 2.000,- eur, zostatku na účtoch vo VÚB, č. ú. K. XXXX XXXX

XXXX XXXX XXXX, č. ú. K. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, č. ú. K. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX,
č. ú. K. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, č. ú. K. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX a účte v mBank, č. ú.
K. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, spolu vo výške 11.258,79 euro. Dlhy ku dňu rozvodu predstavovali
zostatok na hypotekárnom úvere vo VÚB č. 001/208068/17-002/000 vo výške 63.112,96 eur, ktorý bolo
treba po rozvode splatiť a dlh voči žalobcovi titulom vnosu jeho finančných prostriedkov do spoločného

majetku vo výške 14.555,16 eur, ktorý mu treba vrátiť, čo spolu tvorí pasíva vo výške 77.668,12 eur.
Čistá hodnota BSM, ktorá predstavuje rozdiel medzi aktívami a pasívami (270.258,92 eur – 77.668,12
eur) činí sumu 192.590,80 eur a ideálny podiel na jedného z manželov je 1/2-ica z čistej hodnoty BSM
t. j. 96.295,40 eur.6. S poukazom na vyššie uvádzané tak súd žalobcovi prikázal nehnuteľnosti (byt) v E. v hodnote
146.000,- eur, zariadenie bytu vo výške 2.000,- eur a zostatok na Flexi účte vo VÚB, a.s., číslo účtu

K. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vo výške 9.690,08 eur, teda žalobca získal hodnotu vo výške
157.690,08 eur, v ktorej je započítaná aj suma 14.555,16 eur, ktorú použil z vlastných na spoločný
majetok, ktorá sa mu má vrátiť a preto má o túto sumu viac. Ak ju odrátame zo sumy 157.690,08 eur,
získal žalobca zo spoločného majetku čiastku 143.134,84 eur, čo je o 46.839,44 eur viac, než je ideálny
podiel BSM (ideálny podiel je 96.295,40 eur). Žalovanej súd prikázal nehnuteľnosti (byt) v H. v hodnote

109.000,- eur, zariadenie bytu v hodnote 2.000,- eur a zostatky na všetkých ostatných spoločných účtoch
vo VÚB a na účte v mBank v celkovej výške 1.568,92 eur, čím získala hodnotu 112.568,92 eur. Žalovanej
bol zároveň prikázaný aj zostatok nesplateného hypotekárneho úveru (t. j. pasívum) vo výške 63.112,96
eur. Po odpočítaní tejto sumy od aktív (112.568,92 eur – 63.112,96 eur) činí podiel žalovanej sumu
49.455,96 eur, čo je o 46.839,44 eur menej, ako je ideálny podiel BSM, na ktorý má nárok. Uvedené
položky tvoriace predmet BSM neboli medzi stranami konania sporné ani čo do rozsahu, a ani čo do

ich hodnoty a spôsobu rozdelenia. Je preto potrebné, aby jej žalobca titulom vyrovnania podielov túto
sumu vyplatil, čím by sa ich podiely vyrovnali.

7. Súd pôžičku (spísanú dodatočne až v priebehu konania, ktorá bola opatrená spätným dátumom) vo
výške 30.000,- eur, ktorá bola poskytnutá žalovanej L. M., nezahrnul ako pasívum do predmetu BSM,

nakoľko pôžička bola poskytnutá iba žalovanej. Uvedené vyplynulo z vyjadrenia svedka M., ktorý zmluvu
na žiadosť žalovanej uzavrel len s ňou, pôžičku poskytol výlučne jej, keď sám uviedol že „peniaze požičal
F.“.SúdvychádzalzuzneseniaNSSRz27.06.2019sp.zn.4Cdo/28/2019adodal,žekaždýzmanželov
sa môže zaväzovať samostatne a ako dlžník je z tejto zmluvy potom zaviazaný len ten z manželov,
ktorý zmluvu uzavrel a sám zodpovedá za splácanie tohto dlhu. Na existenciu pôžičky pri vyporiadaní

BSM by bolo možné prihliadnuť vtedy, ak by boli finančné prostriedky z nej preukázateľne použité na
investovanie a zhodnotenie spoločného majetku, v dôsledku čoho by sa hodnota majetku zvýšila, čo by
bolo na prospech aj toho manžela, ktorý pôžičku nezobral. Zároveň súd tvrdenia žalovanej, že požičané
peniaze použila na splatenie zostatku úveru poskytnutého na byt v E. a na vyplatenie časti kúpnej ceny
za byt v H. nemal za preukázané. Zostatok úveru poskytnutého na kúpu bytu v E. vo výške 15.536,25

eur bol splatený z účtu v mBank, č. ú. K. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, ktorý je účtom spoločným a
nachádzali sa na ňom finančné prostriedky pochádzajúce z výplaty žalovanej a aj peniaze od p. M., ktorý
jej dával peniaze na účet (aj v hotovosti a poskytoval jej finančné prostriedky aj na živobytie). Žalovaná
účet používala na bežný chod domácnosti a hradila z neho výdavky, na základe čoho nie je možné
jednoznačne tvrdiť, že suma vo výške 15.536,25 eur prevedená na účet banky titulom splatenia úveru,

by pochádzala práve z peňazí z pôžičky od p. M.. Časť kúpnej ceny bytu vo výške 15.000,- eur bola
predávajúcej taktiež vyplatená zo spoločného účtu vo VÚB č. ú. K. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, na
ktorombolifinančnéprostriedkyprevedenézostatnýchspoločnýchúčtov,vrátaneúčtuč.K.XXXXXXXX
XXXX XXXX XXXX, ako aj vložené v hotovosti zo strany žalovanej. Žiadny z predložených dôkazov
(zmluva o pôžičke, výpisy z účtov, svedecká výpoveď M.) nepreukazuje, že suma 15.000,- eur ako prvá

časť kúpnej ceny za byt v H. pochádza práve z finančných prostriedkov požičaných od p. M.. Súd ďalej
uviedol, že pokiaľ žalovaná aj vložila finančné prostriedky získané pôžičkou od p. M. na spoločný účet,
tieto peniaze splynuli (zmiešali sa) so spoločnými peniazmi, na základe čoho nebolo možné preukázať,
ktoré z peňazí nachádzajúcich sa na účte boli použité na ten ktorý konkrétny účel. Odhliadnuc od toho,
žalovaná najskôr tvrdila, že dostala pôžičku vo výške 15.000,- eur, neskôr zmenila svoje tvrdenie a

uvádzala, že si zobrala pôžičku vo výške 30.000,- eur, čo doložila dodatočne uzavretou a antidatovanou
zmluvou. Nezrovnalosti súd vzhliadol aj v tvrdeniach žalovanej ohľadne vyplatenia časti kúpnej ceny vo
výške 15.000,- eur za byt v H., keď najskôr malo ísť o peniaze z pôžičky od p. M., avšak na pojednávaní
dňa 23. 05. 2024 uviedla, že z účtu, z ktorého sa vyplácala časť kúpnej ceny vo výške 15.000,- eur,
pochádzala z pôžičky od M. iba suma 9.000,- eur a ostatné finančné prostriedky vo výške 6.000,-

eur pochádzali zo spoločných peňazí. V neposlednom rade súd poukazuje aj na viaceré nejasnosti
ohľadnevýškyposkytnutejpôžičky,keďžalovanápredmetomvyporiadaniaBSMučinilapôžičkuvovýške
30.000,- eur, hoci uviedla, že pán M. jej celkovo požičal sumu cca 70.000,- eur, ktorú bude musieť
aj vrátiť. Naopak pán M. tvrdil, že jej poskytol finančné prostriedky vo výške cca 50.000,- eur, pričom
pôžičkou je iba suma 30.000,- eur, ostatné peniaze sú darom a nežiada ich vrátiť. Súdu na základe týchto

rozporuplných vyjadrení nebolo dostatočne zrejmé z akého dôvodu poskytoval svedok žalovanej tak
vysoké finančné čiastky, či išlo o dary, o pôžičku, alebo, tak ako naznačoval žalobca, o platby za výkon
nejakej pracovnej činnosti, vykonávanej mimo zamestnania (čo však nebolo z jeho strany preukázané).
Sohľadomnarôzneačastoajodporujúcetvrdenia,nazákladektorýchnebolojednoznačnepreukázané,že si žalovaná skutočne od p. M. požičala sumu 30.000,- eur a ani to, že by práve túto sumu použila na
zaplatenie zostatku úveru a časti kúpnej ceny za byt v H., sa súd priklonil k názoru žalobcu, že tvrdenie
žalovanej o existencii pôžičky bolo účelové.

8. Súd prvej inštancie sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti skonštatoval, že ak žalobca na
vyrovnanie podielov zaplatí žalovanej finančné prostriedky vo výške 46.839,44 eur, žalovaná získa
prikázaním aktív vo výške 112.568,92 eur, pasív vo výške 63.112,96 eur + vyplatením vyrovnacieho
podieluodžalobcuvovýške46.839,44eurmajetkovúhodnotuspoluvovýške96.295,40eur(112.568,92

– 63.112,96 + 46.839,44 = 96.295,40 eur ), t. j. vo výške ideálneho podielu pripadajúceho na jedného
manžela. Žalobca, ktorý prikázaním aktív získal majetkovú hodnotu vo výške 157.690,08 eur, avšak má
vyplatiť žalovanej sumu 46.839,44 eur, získa majetkovú hodnotu vo výške 110.850,56 eur ( 157.690,08
– 46.839,44 = 110.850,56 eur), čo je o 14.555,16 eur viac ako je ideálny podiel, pričom ide práve o
sumu, ktorú vniesol do spoločného a je oprávnený požadovať ju späť, preto má o túto sumu viac oproti
ideálnemu podielu. Nakoľko aj žalovaná má byť zaviazaná na vrátenie sumy 8.340,98 eur žalobcovi,

ktorú zaplatil zo zostatku úveru, hoci zostatok úveru bol prikázaný žalovanej, súd povinnosť žalobcu
zaplatiť žalovanej sumu 46.839,44 eur titulom vyrovnania podielov a povinnosť žalovanej vrátiť žalobcovi
ním zaplatenú časť zostatku úveru vo výške 8.340,98 euro vzájomne vykompenzoval (započítal) a
zviazal žalobcu na zaplatenie sumy 38.498,46 euro v prospech žalovanej (46.839,44 – 8.340,98 =
38.498,46 eur), a to v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom súd postupoval podľa § 232 ods.

3 CSP a určil dlhšiu lehotu na plnenie vzhľadom na výšku sumy, ktorú má žalobca plniť.

9. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania postupoval podľa § 255 ods. 2 CSP a zisťoval
mieru úspechu a neúspechu strán konania, ktoré sa v zásade zhodli v spôsobe rozdelenia majetku,
ale nezhodli sa v rozsahu predmetu BSM, kde zostala sporná pôžička, ktorá spornosť ovplyvnila aj

rozdielnosť požadovaného nároku na výšku vyrovnacieho podielu. Pri posúdení úspechu a neúspechu
vychádzal z porovnania uplatneného nároku na vyrovnací podiel stranami sporu a výškou vyrovnacieho
podielu na základe rozhodnutia súdu. Žalobca vyčíslil vyrovnací podiel, ktorý má uhradiť žalovanej
na sumu 31.220,92 eur a žalovaná požadovala vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 68.782,-
eur. V zmysle uvedeného dospel k záveru, že výška vyrovnacieho podielu, ktorý má zaplatiť žalobca

žalovanej činí 38.498,46 eur, z čoho je zrejmé, že ani jedna zo strán, čo do nároku na vyplatenie
vyrovnacieho podielu nemala vo veci plný úspech, ale iba čiastočný. Žalobca vo vzťahu k súdom určenej
výške vyrovnacieho podielu mal úspech v rozsahu 80 % a žalovaná v rozsahu 20 %. Na základe
uvedeného súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa miery úspechu a neúspechu tak, že
žalobcovi, ktorý mal väčší úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60 % (80 % - 20 %

= 60 %). O výške trov konania s poukazom na § 262 ods.2 CSP si súd vymienil rozhodnúť samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

10. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. o trovách konania napadla v zákonom stanovenej lehote
prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne žalovaná.

11. Žalovaná odvolanie odôvodnila s poukazom na odborné právne názory obsiahnuté v rozhodnutiach
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 263/2016 a III. ÚS 266/2012, na základe čoho rozhodnutie považuje
za nesprávne a v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Poukázala na ust. § 255
CSP,ktorédávasúdumožnosťrozhodovaniazapoužitiamoderačnéhoprávasúdu,čovzhľadomnajeho

mimoriadnosť možno stotožniť s rozhodovaním súdu na základe jednotlivých a konkrétnych okolností
daného prípadu, s prihliadnutím predovšetkým na okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré sú v danom
prípade zrejmé. Súd v danom prípade vychádzal len z jedinej skutočnosti, a to záverečného konania
o návrhoch strán konania na rozhodnutie súdu, preto je toho názoru, že toto jediné kritérium nemôže
spĺňať podmienky pre vyvodenie záverov pre rozhodnutie a nemôže byť jediným predpokladom súdu,

na základe ktorého dospel k názoru na úspešnosť strán v konaní. Žalobca zapríčinil konanie na súde,
pretože nevyužil možnosť mimosúdneho vyporiadania BSM a žalobný návrh na vyporiadanie BSM proti
svojej bývalej manželke, podal dňa 20. 08. 2020, teda bezprostredne po nadobudnutí právoplatnosti
rozsudku o rozvode manželstva dňa 20. 08. 2020. Žalobca teda svojim správaním zapríčinil, že musela
ako druhá strana sporu brániť svoje práva v súdnom konaní. Žalovaná bola ďalej toho názoru, že

súd pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na priznanie trov konania nezobral do úvahy ani skutočnosti,
ktoré spôsobili značné prieťahy v prejednávanej veci a niekoľkonásobné odročenie konania zavinením
žalobcu, ktoré skutočnosti bezdôvodne navýšili trovy konania, ktoré by ona mala znášať.12. Žalovaná ďalej v odvolaní namietala, že pôžička vo výške 30.000,- eur (ktorá bola použitá na
splatenie prvého spoločného úveru na byt v E. a na splátku preddavku kúpnej ceny na byt v H.) nebola
do masy BSM zahrnutá na základe úvah súdu, aj keď je presvedčená, že jej zaradenie do masy BSM

v konaní dostatočne preukázala. Uvedené uvádza ako dôvod smerujúci k navýšeniu sumy na vyrovnanie
získaných podielov z masy BSM, čo odôvodňuje jej záverečný návrh spoločne s inými položkami, najmä
z dôvodu opodstatnenej obavy o životnú úroveň maloletej dcéry pre prípad požiadavky veriteľa na
vrátenie pôžičky. Aj napriek tomu, že na základne napadnutého rozhodnutia súdu získa od žalobcu
finančné prostriedky vo výške 38.498,46 eur, tieto je nútená použiť na zaplatenie zostatkovej časti úveru

a to z dôvodu, aby mohla získať možnosť poskytnutia ďalšieho úveru na iný, zdravotne nezávadný byt
pre seba a dcéru. Je toho názoru, že súd pri rozhodovaní nerozhodoval správne aj z dôvodu, že o návrhu
na priznanie trov konania žalobcovi bola informovaná až na samotnom pojednávaní, na ktorom došlo
k vyhláseniu rozsudku. Z tohto dôvodu nemala možnosť vyjadriť sa k tak dôležitej časti rozhodnutia, čo
považuje za upretie jej práva na spravodlivý proces. V rámci svojej argumentácie žalovaná opätovne
poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 263/2016, z ktorého vyplýva povinnosť súdu

pri rozhodovaní o rozsahu priznania trov konania v zmysle ust. § 255 CSP a jeho kvalifikovaného výkladu
vychádzať nielen z podielu úspešnosti podľa záverečných návrhov strán, ale predovšetkým z okolností,
ktoré sa v priebehu celého konania menili a priebeh konania ovplyvňovali.

13. Záverom žalovaná poukázala na svoje presvedčenie o dôvodnosti podať odvolanie proti všetkým

výrokom rozsudku (I. až V.), avšak rozhodla sa vo zvyšku rešpektovať rozhodnutie súdu, keďže každé
blížiace sa pojednávanie negatívne ovplyvňovalo psychický vývoj maloletej dcéry.

14. S poukazom na vyššie uvádzané skutočnosti žalovaná navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom výroku V. o trovách konania v rozsahu 60 % zrušil a rozhodol sám

tak, že v zmysle ust. § 257 CSP neprizná žiadnej zo strán náhradu trov konania, pretože sú to okolnosti
hodné osobitného zreteľa.

15. K odvolaniu žalovanej sa prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne vyjadril žalobca,
ktorý považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a v súlade s platnou právnou úpravou.

Spochybnil tvrdenia žalovanej, že zapríčinil konanie na súde, nakoľko nevyužil možnosť mimosúdneho
vyporiadaniaBSManávrhnavyporiadanieBSMpodalnapríslušnomsúdevzásadevdeňnadobudnutia
právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva dňa 20. 08. 2020. K uvedenému žalobca dodal, že
v čase medzi zánikom BSM a podaním návrhu na vyporiadanie BSM (čo je cca časový úsek 4
mesiacov)prebehlajednakkomunikáciamedziprávnymizástupcamisporovýchstrán,vrátaneosobných

stretnutí, ohľadom možnosti vyporiadať BSM dohodou a návrh dohody na vyporiadanie BSM dohodou
bol predložený aj počas súdneho konania (v r. 2022), avšak sporové strany sa nevedeli dohodnúť na
mimosúdnom vyporiadaní a ďalšími stretnutiami by sa zbytočne len naťahoval čas, kým by došlo k
podaniu návrhu na súd či už jednou alebo druhou stranou (čo potvrdila aj žalovaná vo svojom prvom
vyjadrení k podanému návrhu na vyporiadanie BSM). Žalobca podal návrh na vyporiadanie BSM na súd

dňa 26. 08. 2020 (nie 20. 08. 2020) a nakoľko sa strany vzdali práva na podanie odvolania, nadobudol
právoplatnosť doručením poslednému účastníkovi, a to dňa 06. 04. 2020 (a nie 20. 08. 2020), pričom
žalobcovi bol predmetný rozsudok doručený dňa 01. 04. 2020.

16. Žalobca ďalej vo svojom vyjadrení poprel tvrdenia žalovanej, že podaním návrhu zapríčinil, že

žalovaná ako druhá strana sporu bola nútená brániť svoje práva v súdnom konaní a najmä poukazovanie
na právu vetu rozhodnutia Ústavného súdu SR č. I.ÚS 263/2016 zo 17. 08. 2016 považoval za
prinajmenšom absurdné vážnymi pochybnosťami o tom, či sa uvedená stať nedostala do odvolania
omylom. Teda podľa názoru žalovanej (z toho čo uviedla to tak vyplýva), keď subjekt práva využije v
súladesplatnýmipredpismiprávo,ktorémupriznávahmotnéprávo,resp.vkonečnomdôsledkusitýmaj

splní svoju hmotnoprávnu povinnosť, tak pôjde o protiprávne konanie, ktorým zapríčiní, že druhá strana
musí brániť svoje práva v súdnom konaní. V tejto súvislosti žalobca poukázal na dôkaz/y predložené
žalovanou za účelom preukázania existencie pôžičky, kedy žalovaná vedome predložila dodatočne
vyhotovenú zmluvu o pôžičke, ktorú prezentovala ako originál, ktorý vznikol v čase poskytnutia pôžičky
a až následne pod ťarchou dôkazov priznala, že daný dokument bol vypracovaný až počas konania o

vyporiadanieBSM.Skutočnosť,žetentodôkazmienilipoužiťakopravdivýoriginálvyplynulajzvýpovede
svedka žalovanej. Celú pôžičku považuje za vyfabulovanú za účelom umelého navýšenia pasív BSM.
Práve takéto konanie žalovanej skôr spadá pod žalovanou uvedenú právnu vetu Ústavného súdu SR,
najmä keď podstatná časť súdneho konania sa viedla ohľadom existencie tejto pôžičky.17. Čo sa týka námietky žalovanej o prieťahoch v konaní (resp. odročovaniu pojednávaní) žalobca
uviedol, že k uvedenému dochádzalo z dôvodov na obidvoch stranách, pokiaľ žalobca žiadal vykonať,

resp. zabezpečiť nejaký dôkaz, tak to vždy vyplynulo z toho čo predložila/uviedla žalovaná, a
pojednávanie by sa odročovalo bez ohľadu na to, či by žalobca navrhol alebo nenavrhol vykonanie
dôkazu. Bola to práve žalovaná, ktorá opakovane (takmer v 95 % prípadov) predkladala dôkazy alebo
vyjadrenia deň pred pojednávaním (najlepšie večer), prípadne aj priamo na pojednávaní. Dôkazy
predkladala vo veľkom rozsahu, niektoré boli podľa všetkého upravované. V prípade tvrdení žalovanej

o jeho snahe navyšovať aktíva patriace do BSM žalobca uviedol, že len reagoval na dôkazy predložené
žalovanou, kedy sa dozvedel o existencii nových účtov, na ktoré prichádzali nemalé finančné prostriedky
na pravidelnej báze a v súvislosti s inými skutočnosťami budili u racionálne zmýšľajúcej osoby dojem,
že ide o odmenu za vykonanú prácu (či už oficiálnu alebo neoficiálnu). Preto len námatkovo predložil
niekoľko dokumentov vypracovaných žalovanou, ktoré našiel v jeho notebook-u a keď sa mu zrazu v
internetbankingu objavili podielové fondy, s ktorými nebol oprávnený disponovať, tak jemu logickým sa

javilo, že patria k účtom, s ktorými mohol disponovať, kým nedošlo k zrušeniu BSM a nebolo mu k nim
zrušené disponibilné oprávnenie, a teda inou cestou ako prostredníctvom súdu sa k bližším informáciám
nebolo možné hodnoverne dostať. Pokiaľ ide o úpravy petitu, tak strany sporu pod „vedením“ súdu
upravovali svoj petit, až kým sa neustálil, pričom žalobca zľavil z viacerých svojich požiadaviek, ktoré by
bolo obtiažne preukázať (čo sa týka aj času aj spôsobu) a upravil svoj petit do „reálneho stavu“. Žalovaná

však trvala na zaradení takých pasív do masy BSM, ktoré tam nepatrili. Ak by tak neurobila, bola by to
podľa všetkého ona, komu by bol priznaný nárok na náhradu trov konania.

18. Ohľadom tvrdení žalovanej o upretí práva na spravodlivý súdny proces žalobca uviedol, že nie je
povinnosťou súdu informovať o tom, že bude rozhodovať o náhrade trov konania, najmä vo vzťahu k

tomu,žežalovanásivzáverečnejrečiuplatnilanároknanáhradutrovkonaniaaanilennenaznačila,žev
prípade úspechu žalobcu žiada, či už aby súd rozhodol tak, že neprizná náhradu trov konania žiadnemu
účastníkovi alebo aby postupoval podľa ust. § 257 CSP a žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov
konania. Všetky argumenty, ktoré použila žalovaná v odvolaní (teda okrem právnej vety ÚS SR), uviedla
už vo svojej záverečnej reči alebo počas konania samého, teda nie je prítomný náznak toho, že by jej

bolo nejakým spôsobom bránené vo vyjadrení sa k otázke náhrady trov konania, a že by jej bolo upreté
právo na spravodlivý proces. V tomto smere žalobca poukázal (a citoval) na nález Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 266/2022 z 23. 06. 2022.

19. Záverom žalobca dodal, že ak bola žalovaná presvedčená o dôvodnosti pre podanie odvolania vo

veci smerujúce proti výrokom súdu I. - IV., tak odvolanie mala podať a ak sa rozhodla ho nepodať,
tak mala vo vzťahu k týmto výrokom pomlčať a „nehrať celé odvolanie na citové vydieranie súdu“,
pretože takéto vyjadrenia len zbytočne zaťažujú a zahlcujú súd a ostatné zúčastnené osoby. Odvolanie
žalovanej, tak ako aj celé prvostupňové konanie, je z jej strany založené na mnohých nepravdách,
pozmeňovaní dôkazov a tvrdení podľa toho, ako na predložený dôkaz/tvrdenie reagoval žalobca/súd,

prenášanie viny na žalobcu a účelové kladenie žalovanej do utláčanej a slabšej pozície s účelom získať
pre seba priaznivejšie rozhodnutie.

20. V zmysle uvedeného žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu potvrdil a zaviazal žalovanú na náhradu trov odvolacieho konania.

21. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu sa podaním zo dňa 23. 05. 2025 vyjadrila žalovaná, ktorá vo
všeobecnosti súhlasila so žalobcom, že ku konaniu o vyporiadanie BSM nemuselo dôjsť, nakoľko zákon
takúto povinnosť po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva stranám neukladá, ale muselo by
sa jednať o seriózny prístup obidvoch strán k prevzatiu zodpovednosti za spoločné dlhy a prihliadnutiu

najmä na záujmy maloletého dieťaťa (k čomu sa prikláňa aj zákonodarca), čo však žalobca ako
dôležitú okolnosť neakceptuje. Ďalej vo vyjadrení žalovaná poukázala na nepriaznivý vzťah medzi
žalobcomaichmaloletoudcérou,napriebehkonania,ktorýmsaniesloneustálepodozrievaniežalovanej
z mnohých protiprávnych skutkov, skutočností uvádzaných žalobcom, ktoré ju mali kompromitovať
(dokonca kriminalizovať), aj keď žiadna z týchto skutočností v konaní nebola preukázaná. Konkrétne

žalovaná poukázala na tvrdenia žalobcu, v zmysle ktorých mala mať okrem oficiálneho zárobku príjmy
aj z ďalších činností (z vyhotovovania kúpnych alebo darovacích zmlúv), ktoré mala vypracovať na
pokyn budúceho veriteľa L. M., kde žalobca zrejme pozabudol uviesť, že zmluvy, ktoré žalovaná
vyhotovovala (a ktoré žalobca nadobudol protiprávne), boli vyhotovované pre jej zamestnávateľa(realitnú kanceláriu) v súlade s jej skutočnou pracovnou náplňou, čo bolo pred súdom dostatočne
preukázané predložením pracovných zmlúv. V uvedenej súvislosti došlo k spochybneniu platnosti
uzatvorenej zmluvy o pôžičke, teda aj sumy, ktorá mala predstavovať záväzok obidvoch manželov

vrátiť predmet pôžičky veriteľovi. Žalovaná taktiež považovala za neseriózne opätovné poukazovanie
žalobcu na existenciu podielových fondov (resp. dlhopisov), ktoré žalobca údajne objavil na internete,
ktoré sa stratili a ktoré mu pracovníčka peňažného ústavu údajne nechcela potvrdiť. Podielové
fondy určite existovali a mali byť zahrnuté do masy BSM aj napriek tomu, že túto skutočnosť súd
v peňažnom ústave preveril a jeho vyjadrenie bolo negatívne. Čo sa týka vyjadrenia žalobcu k jej

tvrdeniam, v zmysle ktorých je v konaní v postavení slabšej strany, uviedla, že toto jej tvrdenie malo
znamenať skutočnosť, že pri prikazovaní nadobudnutého majetku stranám sporu z prostriedkov za
trvania manželstva do BSM, bolo nekompromisne nutné prikázať nadobudnuté pasíva (úver poskytnutý
VÚB, a.s) k zakúpeniu bytu v katastrálnom území H. výlučne jej, ako súčasnému bezpodielovému
spoluvlastníkoviabudúcemuvýlučnémuvlastníkovibytu,naktoréhozakúpeniebolipeňažnéprostriedky
bankou poskytnuté. Prikázanie pohľadávky banky žalobcovi by bolo možné len so súhlasom žalobcu,

ktorý však súhlas nedal. K zmene názoru žalobcu nedošlo, preto súd v danom prípade musel pristúpiť
k tomuto rozhodnutiu (k prikázaniu úveru vo VÚB, a.s. žalovanej), aj napriek jej riadne odôvodnením
námietkam, ktoré vychádzali predovšetkým z opodstatnených záujmov maloletého dieťaťa.

22. V ostatnom sa žalovaná pridržiavala podaného odvolania a skutočností v ňom uvedených a žiadala

odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku V. o trovách konania zrušil
a rozhodol sám tak, že v zmysle ust. § 257 CSP neprizná žiadnej zo strán náhradu trov konania, pretože
sú tu okolnosti hodné osobitného zreteľa, alebo rozsah žalobcovi priznaných trov konania podstatne
zníži.

23. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)asprihliadnutímexoffonaprípadnévadytýkajúce

sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), a po preskúmaní zákonnosti a vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku V., ktorým žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 60 %, je
vecne správny a preto uvedený napadnutý výrok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

24. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

25.Odvolacísúdodvolaniežalovanejnepovažovalzaopodstatnené,pretorozsudoksúduprvejinštancie
vo výroku V. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na
jeho odôvodnenie. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa úspechu strán sporu v konaní
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z obsahu spisu vyplynulo, tak ako to

správne konštatoval aj súd prvej inštancie, že v zásade sa strany sporu dohodli na mase BSM, ako aj
spôsobe vyporiadania, okrem žalovanou tvrdenej pôžičke v sume 30.000,- eur, ktorú súd nezahrnul do
pasív z dôvodov, ktoré sú zrozumiteľne obsiahnuté aj v odôvodnení jeho rozhodnutia, pričom je zrejmé,
že žalovaná tým, že sa s rozhodnutím súdu čo do veci samej stotožnila, uznala argumenty súdu a svoju
dôkaznú núdzu ohľadom uvedenej pôžičky, ktorú jej mal poskytnúť L. M..

26. Zo spisu vyplýva, že ohľadom uvedeného pasíva, ktoré bolo sporné, bolo potrebné vypočuť svedka
L. M. a s ohľadom na tvrdenia žalovanej o spôsobe použitia uvedených finančných prostriedkov, ktoré
mali pochádzať z pôžičky, predkladali strany sporu aj listinné dôkazy, ku ktorým sa vyjadrovali a ktoré
bolo potrebné vyhodnotiť. Pretože uvedená sporná pôžička mala vplyv na výšku určenia vyrovnacieho

podielu, na ktorý bol zaviazaný žalobca voči žalovanej, správne posúdil súd prvej inštancie pomer
úspechu práve s ohľadom na výšku vyrovnacieho podielu s ohľadom na nepriznanie pasíva v sume
30.000,- eur, na preukázanie ktorej žalovaná neuniesla dôkazné bremeno.27. V prípade vyporiadania BSM ide o tzv. iudicium duplex, to znamená, že pokiaľ sa strany nevedia
mimosúdne dohodnúť, žalobu na súd môže podať ktorákoľvek zo sporových strán, v tomto prípade to bol
žalobca. V prípade rozhodovania o trovách konania pri vyporiadaní BSM je potrebné prihliadať jednak

na procesné návrhy strán a výsledok konania, výšku požadovaného a skutočne priznaného podielu na
BSM, procesné správanie strán sporu, dôvody, pre ktoré sa BSM nevyporiadalo dohodou, či predsúdne
správanie strán sporu. Počas súdneho konania obe zo sporových strán spochybňovali rozsah masy
BSM, ktoré sa však pod ťarchou dôkazov produkovaných v rámci konania podarilo ustáliť, okrem pasíva
– žalovanou tvrdenej pôžičky v sume 30.000,- eur od L. M..

28. Pokiaľ ide o náhradu trov konania pri vyporiadaní BSM CSP žiadne výslovné pravidlo, ktoré by
konanie vynímalo z pôsobnosti § 255 CSP, neobsahuje. Všeobecne sa pritom uznáva, že výnimky
z pravidla je nutné vykladať skôr reštriktívne, než extenzívne. Pri vyporiadaní BSM je teda namieste
vychádzať z ustanovenia § 255 CSP a uplatniť základné pravidlo, a to je zásada úspechu vo veci. Pre
úvahusúduonáhradetrovkonaniamávýznamokolnosť,žesúdvtýchtosporochniejeviazanýnávrhom

na vyporiadanie a že teda môže veci, ktoré procesné strany navrhli, zahrnúť do masy BSM, ktoré je
potrebné v spore vyporiadať i inak, má samozrejme pre úvahu súdu o náhrade trov konania význam. Ten
sa však neprejavuje vo vylúčení možnosti aplikácie § 255 CSP, ale v spôsobe, akým sa stanoví úspech
vo veci. Podľa stanoviska NS Rc 42/1972, ktoré je stále aplikovateľné a vyslovuje názor, že pokiaľ súdy
vidia procesný úspech alebo neúspech oboch manželov v tom, ako veľkého podielu sa im zo spoločného

majetku dostane, ide o postup, ktorý zodpovedá tomu, že súdy nie sú návrhom na vyporiadanie viazané
pri zisťovaní rozsahu BSM a jeho vyporiadaní. Tento postup vyhovuje zrejme i potrebám praxe svojou
jednoduchosťou,pričomnemožnoprehliadnuťanito,žezhodnepostupujúsúdyiprivyrubovanísúdneho
poplatku. Nemožno však vylúčiť ani ten postup, kedy súdy pri posudzovaní pomeru procesného úspechu
oboch manželov prihliadnu podľa okolností konkrétneho prípadu i k tomu, ako bola vyriešená otázka

rozsahu a hodnoty BSM. Je preto potrebné vychádzať pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto
spore z princípu procesného úspechu v konaní a teda posúdenie skutočného procesného úspechu či
neúspechu každého zo strán sporu.

29. Rovnosť podielov pri vyporiadaní BSM je iba jedným z hľadísk pri posudzovaní úspechu strany

v konaní. Tiež je potrebné prihliadať i k požadovanej a skutočne priznanej výške vyporiadacieho
podielu a zohľadniť výsledok sporu medzi účastníkmi o to, ktoré veci patria do BSM a ktoré nie. Takto
však nemožno prihliadať ku každej položke navrhnutej k vyporiadaniu, keďže nemožno pripustiť, aby
rozhodovanie o náhrade trov konania sa svojou náročnosťou priblížilo sporu vo veci samej. Podľa
Nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I ÚS 1441/11 „základné pravidlo rozhodovania o trovách konania

v zmysle § 142 OSP možno v konkrétnom prípade korigovať, buď nepriznaním náhrady trov konania
žiadnemu z účastníkov, ak sú pre taký záver dané dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP),
alebo priznaním náhrady trov konania neúspešnému žalovanému, ak svojím chovaním nezadal príčinu
k podaniu žaloby o vyporiadanie BSM (pretým § 143 OSP). Použitie § 257 CSP, nemožno považovať
za pravidlo odôvodnené typom veci, ale za výnimku zo zásady úspechu danú dôvodmi osobitného

zreteľa v individuálnej veci. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 22Cdo 1895/2014 vyplýva, že posúdenie,
nakoľko vzhľadom k jednotlivým návrhom na vyporiadanie konkrétnych položiek mal účastník úspech
v spore o vyporiadaní BSM, záleží na úvahe súdu a nemožno pritom postupovať s matematickou
presnosťou“. Pri rozhodovaní o náhrade trov v tomto spore je potrebné prihliadať na postoje oboch
strán v priebehu súdneho sporu. Odvolací súd zároveň poukazuje na aktuálny nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 266/2022 z 23. júna 2022, ktorý dospel k záveru, že v rozhodnutí o
náhrade trov konania v spore o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je nevyhnutné
zvážiť výsledok sporu z toho pohľadu, čo strany svojimi návrhmi obsiahnutými nielen v žalobe a vo
vyjadrení, ale aj v ich ďalších podaniach vrátane odvolaní žiadali. Pomer úspechu strán vo veci podľa §
255 Civilného sporového poriadku so záverom, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania,

nemožno zdôvodniť všeobecnými východiskami, podľa ktorých strany mali vo veci nešpecifikovaný
čiastočný úspech, ich podiely na spoločnom majetku sú rovnaké, spor neskončil podľa predstáv ani
jednej strany a vyporiadanie bolo v záujme oboch strán. Takáto argumentácia je mimo rámca zákonnej
úpravy § 255 Civilného sporového poriadku, keďže nevyjadruje pomer úspechu strán vo veci, a preto
je porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (por. tiež uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 54/2019-12).

30. K námietke žalovanej obsiahnutej v podanom odvolaní, že konanie zapríčinil žalobca tým, že podal
žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov bezprostredne potom, čo nadobudolprávoplatnosť rozsudok o rozvode manželstva strán sporu, odvolací súd uvádza, že tvrdenie žalovanej
otom,žesamohlidohodnúťsožalobcomospôsobevyporiadaniaBSMjevyvrátenésamotnýmpostojom
žalovanej v tomto konaní, keď medzi stranami sporu nedošlo k dohode, ku ktorej ich súd prvej inštancie

na prvom pojednávaní vyzval. Jej tvrdenie, že mohlo dôjsť k dohode je teda vyvrátené postojmi strán
sporu, ktoré vyústili do konania vedeného viac ako tri roky na súde prvej inštancie. Odvolací súd
považuje za potrebné zdôrazniť, že z vyjadrenia žalovanej zo dňa 17. 05. 2021 (č. l. 67 -71) k podanej
žalobe (v ktorej vyjadrila nesúhlas s návrhom žalobcu na vyporiadanie BSM) vyplýva jej tvrdenie,
že podaniu na súde predchádzala len bežná komunikácia medzi stranami sporu prostredníctvom

dostupných elektronických prostriedkov a jedno stretnutie právnych zástupcov obidvoch strán, avšak
k uzatvoreniu dohody pričinením neefektívnej komunikácie nedošlo.

31. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovanej o tom, že práve žalobca spôsobil
značné prieťahy v prejednávanej veci a niekoľkonásobné odročenie konania, ktoré tvrdenie zo spisu
nevyplýva. Pojednávania sa odročovali z rôznych dôvodov, ktoré súd akceptoval, a to z oboch strán

sporu. Tvrdenie žalovanej nemá oporu v súdnom spise. Ďalej súd poukazuje na tú skutočnosť, že zo
zápisnice z pojednávania zo dňa 05. 02. 2024 vyplynulo, že strany sporu za zhodli na mase BSM čo
do nehnuteľných vecí, ich hodnoty určenej znaleckým posudkom, hnuteľných vecí, zostatkov na účtoch,
vnosov, ktoré si započítali, ako aj zostatku hypotekárneho úveru. Spornou zostala pôžička veriteľa L. M.,
tvrdená žalovanou a žalobcom spochybnená, čo bolo dôvodom pre ďalšie pojednávania pre vypočutie

svedka a predkladanie listinných dôkazov súvisiacich s uvedeným sporným pasívom a neskôr podielové
listy tvrdené žalobcom, ktoré však potom, čo súd vykonal navrhnutý dôkaz, na nich netrval. Odročenie
pojednávaní z dôvodu zisťovania zostatku úveru, ako aj jednotlivých platieb vykonaných stranami sporu
po rozvode manželstva bolo v záujme oboch strán sporu a objektívne nevyhnutné pre vecnú správnosť
rozhodnutia.

32. Napokon, ani námietku žalovanej, že o návrhu na priznanie trov konania žalobcovi bola informovaná
až na samotnom pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, odvolací súd nepovažoval
za dôvodnú. V konečnom návrhu, po skončení dokazovania súdom prvej inštancie, tak právny zástupca
žalobcu, ako aj právna zástupkyňa žalovanej žiadali zaviať protistranu na úhradu trov konania strán,

ktoré zastupovali. Rovnaký postup, ako zvolil právny zástupca žalobcu realizovala aj právna zástupkyňa
žalovanej, čo odvolací súd považuje za štandardný postup. K ďalšej námietke, že žalovaná nemala
možnosť vyjadriť sa k tak dôležitej časti rozhodnutia, čo považuje za upretie jej práva na spravodlivý
proces, odvolací súd uvádza, že sa s ňou nestotožňuje. Súd prvej inštancie rozhoduje o nároku na
náhradu trov konania po rozhodnutí vo veci samej, a to podľa úspechu strán sporu, alebo z dôvodu

existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Nie je zrejmé, ako si žalovaná predstavuje možnosť
vyjadriť sa vopred k spôsobu rozhodnutia súdu o trovách konania. Súd svoje rozhodnutie o nároku na
náhradu trov konania odôvodní v konečnom rozhodnutí, pričom strana sporu, ktorá nie je s rozhodnutím
súdu spokojná, môže proti takémuto výroku podať odvolanie, čo je aj prípad žalovanej. Jej námietkami
sa potom zaoberá odvolací súd a rozhodne o nich.

33. Žalovaná vo svojom odvolaní uviedla, že súd mal rozhodnúť na základe okolností hodných
osobitného zreteľa, ktoré ako predpokladá, a tomto prípade sú zrejmé. Žiadne také okolnosti však
neuvádza, a preto sa ani odvolací súd nemohol zaoberať a posúdiť možnosť aplikácie podľa § 257 CSP,
v zmysle ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa. Zo slovného znenia tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné,
ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam
jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o
výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitého zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých
okolností konkrétnej veci. Toto ustanovenie preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez

ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému
účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite
odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadnuť
v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania
a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné

zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z
hľadiska aplikácie predmetného ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva)
na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Dikcia ustanovenia § 257 CSP, podľa ktorého súd
výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa znamená, že súdnemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá
spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia
negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu

musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí
mať vždy výnimočný charakter. Civilný sporový poriadok pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov
konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to jednak dôvody hodné
osobitného zreteľa a jednak výnimočné okolnosti, tieto však zákon bližšie nešpecifikuje, ich výklad je
ponechaný na súdnu prax. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými

slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho
výsledok. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a
kol. Civilný sporový poriadok). Aplikácia § 257 CSP je možná vo výnimočných prípadoch a je namieste
skôr reštriktívny výklad, keďže ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), ako aj
zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Odvolací súd nevzhliadol dôvod na aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP.

34. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením
§ 255 ods. 1 CSP o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom
konaní úspešný, priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O
výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

35. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie

je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).