Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. august 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/72/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3518202187
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:3518202187.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu T. B., G. M. G. Z., O. XXXX/X, zastúpeného
advokátom JUDr. Vladimírom Fraňom, Nové Mesto nad Váhom, J. Hašku 18, proti žalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2, o náhradu škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom, vedenom na Okresnom súde Trenčín (pôvodne
na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom) pod sp. zn. NM-5C/43/2018, o dovolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/20/2022 z 28. decembra 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 28. decembra 2022, sp. zn. 27Co/20/2022 zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") v
poradídruhýmrozsudkomz20.októbra2021č.k.5C/43/2018-246vspojenísdopĺňajúcimrozsudkomz

06. decembra 2021 č. k. 5C/43/2018 - 253 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.700 eur
do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok II.) a žalobcovi voči žalovanej priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd samostatným
rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

(výrok III.)
1.1. Súd prvej inštancie zistil, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.10.2015 kúpil žalobca od
predávajúceho E. I. za kúpnu cenu 11.700 eur osobné motorové vozidlo P. R. X,X V., oranžová metalíza,
r. v. XXXX. Spolu s predmetným motorovým vozidlom žalobca prevzal všetky potrebné listiny vrátane
Odborného posudku o kontrole originality vypracovaného Pracoviskom kontroly originality v Košiciach.
Po viac ako roku užívania bolo žalobcovi vozidlo zaistené z dôvodu podozrenia, že súvisí so spáchaním

trestného činu. Vozidlo bolo rozhodnutím OR PZ ODI Nové Mesto nad Váhom zo dňa 25.01.2017
natrvalo vyradené z evidencie, keďže bolo expertíznym skúmaním zistené pozmenené VIN číslo, pričom
pôvodné VIN číslo patrilo odcudzenému vozidlu. Zo strany príslušníkov PZ bolo žalobcovi oznámené,
že na vydanie vozidla nemá nárok, neboli mu poskytnuté všetky informácie a trestné oznámenie bolo
odmietnuté. Následne sa žalobca dozvedel, že zaistené vozidlo bolo bez jeho vedomia vydané inej
osobe, ktorá si na jeho vydanie uplatnila nárok. Vozidlo bolo zaistené podľa § 21 zákona č. 171/1993 Z.

z. o Policajnom zbore (ďalej aj ako ,,zákon o policajnom zbore"). Príslušníci policajného zboru mali podľa
žalobcu po uložení veci do úschovy písomne oznámiť osobe, ktorá si na jej vydanie uplatnila nárok, čiže
žalobcovi, aby si v lehote 60 dní uplatnil vlastnícke právo na zaistenú vec na príslušnom súde. Príslušníci
policajného zboru tak nepostupovali a preto žalobca na ich postup dňa 09.10.2017 podal sťažnosť, ktorá
bola Ministerstvom vnútra, sekcie kontroly a inšpekčnej služby vyhodnotená ako oprávnená.
1.2. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu ako dôvodný v celom rozsahu. Mal za preukázané

naplnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Uviedol, že naplnenie prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupukonajúceho príslušníka policajného zboru žalovaná nerozporovala. Zo strany povereného príslušníka
policajného zboru došlo k porušeniu § 21 ods. 9 zákona o policajnom zbore, ktorý žalobcu ako osobu,
ktorej bola zaistená vec, písomne neinformoval o možnosti uplatniť si v zákonom stanovenej lehote

vlastnícke alebo iné právo k zaistenej veci na príslušnom súde, za čo mu priamym nadriadeným bola
uložená výčitka. Medzi stranami ostala sporná otázka, či žalobca preukázal kumulatívne naplnenie
ostatných dvoch predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, t. j. vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Žalovaná namietala, že žalobca nepreukázal,
že skutočne došlo k zmenšeniu jeho majetku o zaplatenú kúpnu cenu, nakoľko v konaní nepredložil ako

dôkaz príjmový doklad ani potvrdenie o uhradení kúpnej ceny bezhotovostným prevodom. Súd prvej
inštancie uviedol, že síce bolo pravdou, že žalobca nepredložil žiadny z uvedených listinných dôkazov,
avšak vyhodnotením ostatných vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti mal za dostatočne
preukázané, že žalobca dňa 05.10.2015 uhradil k rukám splnomocnenca predávajúcej kúpnu cenu
vo výške 11.700 eur v hotovosti. Táto skutočnosť podľa súdu prvej inštancie vyplývala z výpovede
samotného žalobcu, ktorá sa v tejto otázke do detailov zhodovala s výpoveďou jeho manželky, svedkyne

E. B., ako aj z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá preukazovala zdroj uvedených
finančnýchprostriedkovaktorábolauzavretávčasebezprostrednepredchádzajúcemuuzavretiukúpnej
zmluvy. Rovnako podľa súdu prvej inštancie túto skutočnosť potvrdzoval fakt, že žalobca sa vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške zaplatenej kúpnej ceny domáhal od predávajúcej L. I., ktorá túto
skutočnosť nerozporovala ani v samotnom konaní o zaplatenie, ani následne v exekučnom konaní.

Predmetné exekučné konanie bolo v zmysle § 48 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
zastavené v dôsledku skutočností, že na majetok povinnej bol vyhlásený konkurz, ktorý bol následne
zrušený, nakoľko konkurzná podstata nedokázala pokryť ani náklady konkurzu. Týmto mal súd prvej
inštancie za preukázanú nevymožiteľnosť nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia voči
tretej osobe, ktorá tento prospech získala a bola ho povinná vydať a tým aj s konečnou platnosťou

ustanovenú výšku škody. Keďže v exekučnom konaní sa nepodarilo od uvedenej osoby vymôcť žiadnu
sumu, výška škody dosahovala plnú sumu kúpnej ceny.
1.3. Súd prvej inštancie dospel následne tiež k záveru, že medzi nesprávnym úradným postupom, keď
žalobcovi nebola oznámená zákonným spôsobom možnosť uplatniť si vlastnícke právo k zaistenej veci
na príslušnom súde a vznikom škody bola bezprostredná súvislosť. Tým, že si žalobca neuplatnil svoje

vlastnícke právo k predmetnému osobnému automobilu na súde, pričom povaha súdneho rozhodnutia
by v tomto prípade mala deklaratórnu povahu, došlo k zmenšeniu jeho majetku a teda k vzniku
škody, nakoľko predmetná vec bola následne vydaná tretej osobe, ktorá si na ňu uplatnila nárok. Túto
skutočnosť pritom podľa názoru súdu prvej inštancie neovplyvňoval fakt, že žalobcovi súbežne vznikol
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe, nakoľko táto pohľadávka žalobcu bola

nevymožiteľná.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie žalovanej rozsudkom z 28. decembra
2022 sp. zn. 27Co/20/2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I.) a žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100% (výrok II.). Odvolací súd námietky

žalovanej vyhodnotil ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v
následkom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním spisu zistil, že súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi,
ktoré vyhodnotil v súlade s § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver.
2.1. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval správne, keď na daný prípad aplikoval

ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. a skúmal všetky predpoklady zodpovednosti žalovanej za vznik
škody. V konaní bolo nesporné, že žalobca ako kupujúci a E. I. v postavení predávajúceho uzavreli
dňa 05.10.2015 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bolo osobné motorové vozidlo P. R. X.XDci, oranžovej
farby, rok výroby XXXX za kúpnu cenu 11.700 eur. Predávajúci a kupujúci sa dohodli, že kupujúci
uhradí kúpnu cenu v hotovosti pri podpise zmluvy alebo bezhotovostným prevodom na bankový účet

predávajúceho v deň podpisu zmluvy. Základnou povinnosťou kupujúceho podľa § 588 Občianskeho
zákonníka je prevziať predmet kúpy a zaplatiť kúpnu cenu. Spôsob zaplatenia kúpnej ceny je vecou
dohody zmluvných strán, pričom nie je vylúčené, aby k zaplateniu kúpnej ceny došlo v hotovosti pri
podpise zmluvy, resp. na určený účet podľa dohody zmluvných strán. V danej veci si účastníci kúpnej
zmluvy v článku III dohodli, že v prípade, ak dohodnutá kúpna cena za predmetné motorové vozidlo

nebude predávajúcemu uhradená riadne a včas, predávajúci je oprávnený odstúpiť od zmluvy. O
zaplatení kúpnej ceny kupujúcim predávajúcemu nemal ani odvolací súd pochybnosti. Skutočnosti, že
na zaplatenie kúpnej ceny bol použitý úver nasvedčovala zmluva o splátkovom úvere zo dňa 24.9.2015,ako aj tá skutočnosť, že predávajúci nenamietal nezaplatenie kúpnej ceny, od kúpnej zmluvy v zmysle
článku III pre nezaplatenie neodstúpil.
2.2. Odvolací súd následne mal za to, že žalobcovi motorové vozidlo, ktoré nadobudol predmetnou

kúpnou zmluvou, bolo povereným príslušníkom policajného zboru zaistené podľa § 21 ods. 1 zákona
o policajnom zbore z dôvodu podozrenia, že vec súvisí so spáchaním trestného činu. Nakoľko k
zaisteniu došlo postupom v zmysle § 21 zákona o policajnom zbore, bolo povinnosťou policajného
orgánu postupovať podľa § 21 ods. 9 predmetného zákona. Zákonodarca v predmetnom paragrafe
upravil postup útvaru policajného zboru, ale osobitným spôsobom upravil aj postup osoby, ktorej bola

vec zaistená a síce tak, že táto mohla (len) v lehote 60 dní od doručenia písomného oznámenia
o možnosti uplatniť si vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú vec na príslušnom súde takto
postupovať. Z obsahu spisu vyplývalo, že policajný organ nepostupoval v súlade s § 21 ods. 9 zákona
o policajnom zbore, keď napriek zákonnej povinnosti neodkázal žalobcu na uplatnenie si vlastníckeho
práva v občianskom súdnom konaní. Súd prvej inštancie tak správne vyvodil splneniu predpokladu na
vznik škody, a to nesprávny úradný postup, vychádzajúc z vyrozumenia OR PZ v Novom Meste nad

Váhom zo dňa 29.12.2017. Vo vzťahu k ďalšiemu predpokladu zodpovednosti žalovaného za vznik
škody, t. j. vznik samotnej škody sa odvolací súd stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o jej
preukázaní na základe vykonaného dokazovania. Následne potom podľa odvolacieho súdu súd prvej
inštancie správne vyvodil, že je možné konštatovať aj existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. Pokiaľ žalobca žiadal policajné orgány o vydanie veci, bolo potrebné

poznamenať, že pokiaľ tak urobil v relevantnom čase, teda pred vydaním veci policajným orgánom tretej
osobe - spoločnosti MAPFRE, vznikol mu nárok na náhradu škody v dôsledku toho, že policajný orgán
postupovalvrozpores§21ods.9zákonaopolicajnomzbore,keďnapriekriadnemuuplatneniuprávana
vydanie veci žalobcom, túto nevydal a ani neodkázal na uplatnenie si vlastníckeho práva v občianskom
konaní.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka"), ktoré
vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Žalovaná navrhla dovolaciemu
súdu zrušiť rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces namieta v súvislosti s nepreskúmateľnosťou a arbitrárnosťou
napadnutého rozhodnutia. Mala za to, že súdy nižšej inštancie nedostatočne vyhodnotili dôkazy a
rozhodli v rozpore s dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise (opomenutie dôkazov). Žalovaná
bola názoru, že súdy nižšej inštancie sa vôbec nezaoberali jej námietkami absencie kumulatívneho
splnenia všetkých troch hmotnoprávnych podmienok, ktorých splnenie je základným pilierom zákona

č. 514/2003 Z. z. Rozporovala existenciu žalobcom tvrdenej skutočnej škody vo výške 11.700 eur,
ktorá mala predstavovať kúpnu cenu za kúpu motorového vozidla. Žalovaná namietala, že súd prvej
inštancie ,,uveril" žalobcovi bez relevantných materiálnych dôkazov. Zároveň poukázala na to, že
žalobca okrem toho, že nepreukázal existenciu skutočnej škody, nepreukázal ani svoje tvrdenia o
existencii príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou skutočnou škodou.

Uviedla, že v prípade, ak by bola žalobcom škoda preukázaná o vzťah príčinnej súvislosti by šlo len
vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t. j. ak by bol medzi nimi vzťah
bezprostredný, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu nevznikla by ani
škoda.Škoda,ktorúsižalobcauplatňovalnebolanásledkomnesprávnehoúradnéhopostupupríslušníka
policajného zboru, ale priamym bezprostredným následkom kúpy predmetného motorového vozidla

od tretej osoby. Žalovaná mala súčasne za to, že odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšej inštancie sú
zmätočné a nereagujú na jej zásadnú argumentáciu.
3.2. Nesprávne právne posúdenie v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
žalovaná videla pri riešení otázky posúdenia existencie skutočnej škody. Mala za to, že žalobca
nepredložil žiadne relevantné listinné dôkazy na preukázanie škody, ktorými boli jedine predloženie

príjmového pokladničného dokladu o úhrade kúpnej ceny v hotovosti alebo potvrdenie o úhrade
kúpnej ceny bezhotovostným prevodom. Žalovaná postup súdov nižšej inštancie považovala za
vecne nesprávny, nakoľko oba súdy sa takýmto postupom odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe
reprezentovanej rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/23/2008, v zmysle
ktorého sa skutočnou škodou rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného.

Podľa názoru dovolateľky žalobca existenciu skutočnej škody nepreukázal. Žalovaná nepovažovala
výpoveď manželky ako výpoveď nezávislého svedka a preto nebolo možné na ňu objektívne prihliadať.
Rovnako ani zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa nej nepredstavovala takýto dôkaz, nakoľko zo
zmluvy čerpané finančné prostriedky mohli byť využité na akýkoľvek účel.3.3. Za nesprávne právne posúdenie dovolateľka považovala aj nesprávne posúdenie existencie
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zo strany nižších súdov. Mala za
to, že žalobca prioritne žaloval pani Hirkovú o vydanie bezdôvodného obohatenia, čo svedčalo tomu,

že uznal existenciu príčinnej súvislosti medzi uzatvorením kúpnej zmluvy a vznikom tvrdenej škody,
v rámci ktorého súdneho konania bola predávajúca zaviazaná k zaplateniu sumy 11.700 eur, čím bol
deklaratórne určený škodca a až následne žalobca listom zo dňa 09.10.2017 podal sťažnosť, ktorou sa
sťažoval na postup príslušníkov PZ OR PZ Nové Mesto nad Váhom. O vzťah príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou ide podľa žalovanej len vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku

nesprávneho úradného postupu, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nevznikla by ani škoda, čo ale v prejednávanej veci neplatí, nakoľko škoda, aj keď sa stala ukončením
exekúcie nevymožiteľná, vznikla práve v súvislosti s uzatvorením predmetnej kúpnej zmluvy. Škoda
ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo
na jej náhradu, príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale aj preukázaná. Vzťah medzi príčinou
a jej následkom musí byť preukázaný a bezprostredný (I. ÚS 177/08). Žalobca v podstate namietal,

že príslušník policajného zboru mu nezaslal písomné poučenie v zmysle zákona o policajnom zbore,
čo malo mať za následok, že nepodal žalobu o určenie vlastníckeho práva k veci, o čom tvrdil, že
by bol úspešný. Žalobca toto hypotetické tvrdenie odvíjal od neexistujúceho právneho aktu, a teda
nebolo možné jeho tvrdenie považovať za preukázané. Podľa žalovanej súd prvej inštancie nemohol
vychádzať z hypotetického predpokladu, že žalobca by podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva

na príslušnom súde uspel najmä ak predmetné motorové vozidlo pochádzalo z trestnej činnosti a
malo svojho skutočného vlastníka. Škoda, ktorú si žalobca uplatňoval v konaní nevznikla v dôsledku
nesprávneho úradného postupu, ale následkom kúpy predmetného motorového vozidla od tretej osoby.
Žalovaná zároveň svoje tvrdenia podoprela rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Cdo/126/2009, podľa ktorého nečinnosť orgánov polície by síce bolo možné považovať za postup

priečiaci sa zákonu, na druhej strane ale nemožno prehliadať, že tento postup môže mať za následok
vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku občana,
ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) touto nečinnosťou.

4. Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala
v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2
písm. b) CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod
podľa § 420 písm. f) CSP zároveň aj dôvodné.

6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a
v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto

právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre
všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,
5Cdo/255/2014 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých

sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res
iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a

dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť
už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej

správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp. zn. II. ÚS 172/03].9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

10. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku
spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v

dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako
ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

11. V danom prípade žalovaná ako prvé vyvodila prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420

písm. f) CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,

v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

12. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v
ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

13. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie
týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v.
Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra ESĽP síce nevyžaduje, aby na

každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá však na tom, že ak ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

14. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd") riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie

považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisyzvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

15. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom
judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva účastníka civilného procesu
na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj
právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a

vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je
totiž odrazom práva účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia
súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatneného návrhu, ako aj špecifickými
námietkami účastníka konania. Porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a
povinnosti súdu na strane druhej, sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať

protirozhodnutiusúduvrámcivyužitiaprípadnýchriadnychalebomimoriadnychopravnýchprostriedkov.
Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

16. Práve priblížený výpočet samozrejme nemôže byť (ani mať ambíciu byť) úplným, keďže sa v

konkrétnom prípade môžu vyskytnúť i iné nedostatky v argumentácii (podľa okolností buď súdu prvej
inštancie, odvolacieho súdu alebo aj oboch takýchto súdov - pri nahliadaní na problém optikou súdu
dovolacieho), ktorých prítomnosť rovnako spôsobí nerešpektovanie čiastkového práva na spravodlivý
súdny proces reprezentovaného právom na objektívne presvedčivé (uspokojivé) odôvodnenie výsledku
rozhodovacej činnosti súdu.

17. K práve uvedenému sa v odvolacích konaniach pridružuje i faktor umožnenia odvolaciemu súdu
procesným právom, aby takýto súd, pokiaľ sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, sa v odôvodnení len obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§

387 ods. 2 CSP). V týchto prípadoch síce stačí, ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáže
na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, keď spätosť potvrdzovaného
a potvrdzujúceho rozsudku vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu a rozhodnutie odvolacieho
súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie; ak
sa však odvolací súd rozhodne ísť touto cestou, vedome tým preberá zodpovednosť i za kvalitu

argumentácie súdu prvej inštancie (t. j. či v prípadnom dovolacom konaní obstojí ako ním potvrdené
rozhodnutie, tak i ním samým doplnené dôvody). Dopĺňanie ďalších dôvodov na podporu argumentácie
prvoinštančného súdu (zo strany súdu odvolacieho) v tomto prípade nie je pravidlom (ale výnimkou)
a môže sa stať, že toto ani nebude reálne možné, ak súd prvej inštancie sa v rámci odôvodňovania
svojho rozhodnutia, neskôr podrobovaného prieskumu v odvolacom konaní sám objektívne uspokojivým

spôsobom vyporiada so všetkými relevantnými argumentmi všetkých sporových strán a ani odvolanie
neprinesie nič iné, než polemiku s takýmito jeho úvahami. Ak ale o takýto prípad (nedoplniteľnosti)
nepôjde, z pohľadu preskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu bude mať význam ako udržateľnosť
doplňujúcej argumentácie tohto súdu samej osebe, tak i to, či sa doplnenie nedostane do takého rozporu
s argumentáciou súdu prvej inštancie, označenou odvolacím súdom za akceptovanú v plnom rozsahu,

pri ktorého existencii by už reálne o splnení podmienok § 387 ods. 2 CSP nemožno hovoriť (ale do úvahy
by prichádzala len možnosť, že správnou môže byť nanajvýš - pokiaľ vôbec - argumentácia len jedného
z oboch nižších súdov).

18. Podľa názoru dovolacieho súdu sa v prejednávanej veci nedostatky v argumentácii, vedúce (nateraz)

k neakceptovateľnosti prijatých záverov (skutkových aj právnych) v rozsudku odvolacieho súdu vyskytli

19. Odvolací súd nezaujal relevantné stanovisko k zásadnej argumentácii žalovanej, premietnutej
aj do tej odvolacej, podľa ktorej prvoinštančný súd nesprávne vyvodil splnenie všetkých troch
kumulatívnych podmienok zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu. Žalovaná rozporovala žalobcom

tvrdenú existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
orgánu verejnej moci a skutočnou škodou, ako ďalšieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu.
Podľa žalovanej škoda, ktorú si žalobca uplatňoval v konaní nebola následkom nesprávneho úradného
postupu príslušníka policajného zboru, ale bola priamym následkom kúpy predmetného motorovéhovozidla od tretej osoby. Žalobca podľa nej v podstate namietal, že príslušník policajného zboru mu
nezaslal písomné poučenie v zmysle zákona o policajnom zbore, čo malo mať za následok, že nepodal
žalobu o určenie vlastníckeho práva k veci, o čom tvrdil, že by bol úspešný. Žalobca toto hypotetické

tvrdenie odvíjal od neexistujúceho právneho aktu, a teda nebolo možné jeho tvrdenie považovať za
preukázané. Podľa žalovanej súd prvej inštancie nemohol vychádzať z hypotetického predpokladu, že
žalobca by podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva na príslušnom súde uspel najmä ak predmetné
motorové vozidlo pochádzalo z trestnej činnosti a malo svojho skutočného vlastníka.

20. Z rozhodnutí oboch nižších súdov vyplýva, že žalobcom boli preukázané všetky predpoklady
zodpovednosti štátu (žalovanej) za vznik škody, najmä s ohľadom na preukázanie príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
20.1. Prvoinštančný súd dôvodil tým, že: ,, medzi nesprávnym úradným postupom, keď žalobcovi nebola
oznámená zákonným spôsobom možnosť uplatniť si vlastnícke právo k zaistenej veci na príslušnom
súde a vznikom škody je bezprostredná súvislosť. Tým, že si žalobca neuplatnil svoje vlastnícke

právo k predmetnému osobnému automobilu na súde, pričom povaha súdneho rozhodnutia by v tomto
prípade mala deklaratórnu povahu, došlo jednoznačne k zmenšeniu jeho majetku a teda k vzniku
škody, nakoľko predmetná vec bola následne vydaná tretej osobe, ktorá si na ňu uplatnila nárok. Túto
skutočnosť pritom podľa názoru súdu neovplyvňuje fakt, že žalobcovi súbežne vynikol nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe, nakoľko táto pohľadávka žalobcu je ako už bolo vyššie

uvedené s konečnou platnosťou nevymožiteľná. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalovaný
preukázal kumulatívne naplnenie všetkých zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti štátu za
škody spôsobenú nezákonným postupom. Žalobe preto v celom rozsahu vyhovel."
20.2. Odvolací súd odpovedal žalovanej na predmetnú odvolaciu argumentáciu (bod 19.) stotožnením
sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu, s obmedzím sa na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutej časti
rozhodnutia sa obmedzil „len" na nasledovné: ,, správne súd prvej inštancie vyvodil, že je možné
konštatovať aj existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Pokiaľ
žalobca žiadal policajné orgány o vydanie veci, je treba poznamenať, že pokiaľ tak urobil v relevantnom
čase, teda pred vydaním veci policajným orgánom tretej osobe - spoločnosti M. R. de A. y reaseguros,

S.A., R..de O., XX- XXXXX M. - M., A., vznikol mu nárok na náhradu škody v dôsledku toho, že policajný
orgán postupoval v rozpore s ust. § 21 zák. č. 171/1993 Z. z., keď napriek riadnemu uplatneniu práva
na vydanie veci žalobcom, túto mu nevydal a ani ho neodkázal na uplatnenie si vlastníckeho práva v
občianskom súdnom konaní.".

21. Podľa dovolacieho súdu v danom prípade neboli naplnené zákonné podmienky pre umožnenie
odvolaciemu súdu v odôvodnení rozsudku sa iba stotožniť s odôvodnením naplnenia jedného zo
zákonných predpokladov uplatneného nároku na náhradu škodu v podobe existencie príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a spôsobenou škodou súdom prvej inštancie v jeho rozsudku,
vedome tým preberajúc zodpovednosť za kvalitu predmetnej argumentácie, pretože z jeho dôvodov

nevyplýva „kvalifikované" vysporiadanie sa so zásadnou odvolacou argumentáciou žalovanej stručne
zhrnutou v bode 16 tohto odôvodnenia. Nedostatočnosť, resp. absencia vyčerpávajúcej argumentácie
nastolenej právnej problematiky žalovanou spočíva v súdom prvej inštancie odôvodňovaní žalobcom
tvrdenej existencie priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
orgánu verejnej moci a skutočnou škodou, ako ďalšieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu.

Podľa žalovanej škoda, ktorú si žalobca uplatňoval v konaní nebola následkom nesprávneho úradného
postupu príslušníka policajného zboru, ale bola priamym následkom kúpy odcudzeného motorového
vozidla od tretej osoby. Podľa žalovanej súd prvej inštancie nemohol vychádzať z hypotetického
predpokladu, že žalobca by podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva na príslušnom súde uspel,
najmä ak predmetné motorové vozidlo pochádzalo z trestnej činnosti a malo svojho skutočného

vlastníka.Odvolacísúdsipritomsvojupovinnosťvysporiadaťsaspredmetnouzásadnouargumentáciou
nesplnil a žalovanej neposkytol žiadnu odpoveď, iba stroho poukázal na podľa neho dostatočne
odôvodnenývýkladproblematikysúdomprvejinštancieanato,žepokiaľžiadalžalobcapolicajnéorgány
o vydanie veci, ešte pred vydaním veci tretej osobe, vznikol mu nárok na náhradu škody v dôsledku
toho, že policajný orgán postupoval v rozpore s § 21 ods. 9 zákona o policajnom zbore, keď napriek

riadnemu uplatneniu práva na vydanie veci, žalobcovi vec nevydal a neodkázal ho a uplatnenie si
vlastníckeho práva v občianskom súdnom konaní. Dovolateľka pritom v odvolacom konaní zreteľne
zdôrazňovala absenciu zdôvodnenia bezprostrednej súvislosti medzi vznikom škody a neoznámením
žalobcovi možnosť uplatniť si vlastnícke právo k zaistenej veci súdnou cestou.22. V predmetnom spore súdy nižšej inštancie posudzovali následky nesprávneho úradného postupu
príslušníka policajného zboru, ktorý postup podľa ustálenej súdnej judikatúry môže mať za následok

vznik zodpovednosti podľa č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré
bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom.

23. Dovolací súd zdôrazňuje, že jeho prax je vo výklade príčinnej súvislosti dlhodobo jednotná. Zhodne
v teoretickej rovine ustálila, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí ak je iba sprostredkovaný. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za
škodu nevzniká. Príčinou škody môže byť len skutočnosť, bez ktorej by škodný následok nevznikol.
Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom
následku,oktoréhoodškodnenieide,nomusíísťopríčinupodstatnú.Zákonč.58/1969Zb.(rovnakoako
zákon č. 514/2003 Z. z.) nevysvetľuje vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí),

v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak
je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku
škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou
právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie
tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd

pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou
(ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná.
Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne
spočívaškoda,zaktorújenáhradapožadovaná.Právevovzťahumedzikonkrétnouujmoupoškodeného
(pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri

zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju
vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová
súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). V postupnom slede javov je
každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.

Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v
dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (pozri napr. rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. 7Cdo/88/2022).

24. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/313/2009 uviedol, že ,,o vzťah príčinnej súvislosti ide, ak
škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo
vzájomnom pomere príčiny a následku. Príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím

je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, musí teda ísť o
priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou (súd zisťuje jej existenciu),
avšak záver, či je v konkrétnom prípade daná príčinná súvislosť je súčasne otázkou právnou, pretože
súd robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny

záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin,
ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.".

25. Dovolací súd k otázke, medzi ktorými skutočnosťami je potrebné príčinnú súvislosť zisťovať tiež

uvádza: „Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina
priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto
priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti
treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama)
príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu." (pozri 3Cdo/32/2007,

5Cdo/219/2007, 5Cdo/301/2009, R 28/2008).

26. Z uvedených východísk preto nemôže z hľadiska naplnenia príčinnej súvislosti ako jedného z
predpokladov zodpovednosti za škodu stačiť „len" všeobecná úvaha o možných následkoch konaniaškodcu alebo jednoduché pripustenie možnosti vzniku škody v dôsledku jeho porušenia, ale príčinná
súvislosť musí byť naisto postavená. Podľa teórie adekvátnej príčinnej súvislosti je táto daná vtedy,
ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom

protiprávneho úkonu alebo škodovej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala
bez tejto príčiny (k tomu bližšie napr. Slivka, J. Spáčil, J. Škárová, M. Hulmák, M. a kol. Občiansky
zákonník I. Komentár. 1. vydanie. C. H. Beck, 2008, s. 1066). Pre zodpovednosť za škodu nie je nutné,
aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu konkrétne predvídateľný), ale je dostatočné, že pre
optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko nepravdepodobný.

27. Najvyšší súd tiež pripomína, že súdy musia nielen rešpektovať právo, ale aj jeho výklad a aplikácia
musí smerovať k spravodlivému výsledku. Spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese, ktorým
sudca interpretuje a aplikuje právo ako hodnotový činiteľ. Pre hľadanie práva je vždy nevyhnutné
vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na skutkových
zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované a netypické, čo však

nezbavuje súdy z povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie sporu.

28. Podľa najvyššieho súdu (rešpektujúc vyššie uvedené právne) v preskúmavanej veci došlo k zásahu
doprávažalovanejnaspravodlivýprocespostupomsúdovnižšíchinštanciítým,žetietovichkomplexnej
jednote nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia vo vzťahu ku konštatovanému naplneniu príčinnej

súvislosti, bez zohľadnenia právnych východísk právnej vedy a ustálenej súdnej praxe, čo možno
kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR
(pozri III. ÚS 332/09).

29. Preto vzhľadom na žalovanou dôvodne vytýkané vady zmätočnosti v podobe nepreskúmateľnosti

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a tým dôvodnosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm.
f) CSP (bod 3.1.), dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné a preto už
bez potreby zaoberania sa s ďalšími dovolacími dôvodmi podľa § 420 písm. f) ako i dovolacím dôvodom
nesprávneho právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil
(§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

30. Najvyšší súd zároveň zdôrazňuje, že dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v
demokratickom právnom štáte základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Iba ak je
rozhodnutie súdu dostatočne, racionálne a presvedčivo odôvodnené, má verejná moc morálne právo
vynucovať jeho rešpektovanie a adresáti rozhodnutia majú morálnu povinnosť ho rešpektovať. Ak súd

takto nedokáže odôvodniť svoje rozhodnutie, jeho rozhodnutie sa tým stáva neobhájiteľné, čomu je
potrebné sa v ďalšom konaní vyvarovať.

31. Ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd
je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak

vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách
pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.