Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. jún 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5321203490
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5321203490.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu JUDr. P. U., advokáta, K., K. W. XXXX, proti
žalovanému L. T., narodenému XX. H. XXXX, B. X., P. XXXX, zastúpeného advokátom JUDr. Jozef
Pikuliak, Skalité 1374, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenom na Okresnom súde Žilina pod
sp. zn. CA-12C/97/2021, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 26. júla 2023
sp. zn. 7Co/47/2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 26. júla 2023 sp. zn. 7Co/47/2023 z r u š u j e a vec mu vracia
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Čadca - v súčasnosti Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo
„prvoinštančný súd") rozsudkom z 25. októbra 2022, č. k. 12C/97/2021-119, určil, že právny úkon,
kúpna zmluva uzavretá medzi ZVARSTAV Slovakia, s.r.o., 023 05 Nová Bystrica č. 153, IČO: 46101268,

ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, ktorou predávajúci previedol na kupujúceho vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam zapísaný na LV č. XXXX v kat. územie B. X., obec B. X., okres K., vedeného
Okresným úradom K., katastrálny odbor, ako pozemok CKN č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 112 m2 , rodinný dom č. súp. XXX, postavený na parcele CKN č. XXXX/X, ktorej vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený pod č. V XXXX/XXXX zo dňa 31. 12. 2018,
je voči žalobcovi právne neúčinná (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).
1.1. Súd prvej inštancie v podstatnom konštatoval, že vyhodnotením daných okolností prejednávanej
veci dospel k záveru, že žaloba bola podaná včas a žalobca preukázal, že disponuje proti dlžníkovi
nielen vymáhateľnou, ale aj tzv. judikovanou pohľadávkou, ktorá bola preukázaná a potvrdená vo forme
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu ako exekučného titulu. V konaní bolo nesporné, že
došlok uzatvoreniu právneho úkonu - kúpnej zmluvy z XX. J. XXXX a žalobu bolo dôvodné posúdiť podľa

§ 42a ods. 4 písm. b) v spojení s § 42b zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník" alebo „OZ"), pričom mal za to, že bola naplnená aj ďalšia
podmienka o úspešnosti žaloby, že právny úkon bol uskutočnený v úmysle ukrátiť veriteľa, a že žalovaný
mal vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa.
1.2. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn.
8C/74/2019 z 08. decembra 2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č. k. 8Co/38/2021-379

z 27. júla 2021 bola spoločnosť ZVARSTAV SLOVAKIA, s.r.o. zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu
5.303,92 eur spolu s 8 %-ným úrokom z omeškania od 23. 08. 2018 do zaplatenia, paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 120 eur a k povinnosti žalobcovi nahradiť trovy
konania v rozsahu 100 %. Keďže nárok žalobcu nebol uspokojený, bol ním podaný návrh na exekúciu,
ktorá je vedená pod sp. zn. 154EX/963/2021 súdnym exekútorom Mgr. Milanom Somíkom. Podľa
správy o priebehu exekúcie zaslanej žalobcovi bolo zistené, že dlžník ZVARSTAV SLOVAKIA, s.r.o. -

povinný nevlastní žiaden majetok s výnimkou motorového vozidla z roku 2012, ktoré bolo blokované
už predchádzajúcimi dvoma inými exekúciami vedenými na povinného. Jediným majetkom, ktorý dlžníkvlastnil bola nehnuteľnosť, ktorú previedol na žalovaného ako blízku osobu kúpnou zmluvou z XX.
XX. XXXX, ktorej vklad bol povolený Okresným úradom K., katastrálny odbor dňa 31. 12. 2018 pod
číslom P (v zrýchlenom konaní), keď spoločnosť ZVARSTAV SLOVAKIA, s.r.o. previedla na žalovaného

nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k. ú. B. X., a to rodinný dom č. súp. XXX, postavený na KNC
parcele č. XXXX/X, ako aj pozemok - KNC parcelu č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
112 m2, podľa čl. II. zmluvy za dohodnutú kúpnu cenu 3.000 eur, čomu svedčí súčasný zápis vlastníctva
na liste vlastníctva. 1.3. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z obsahu exekučného titulu je zrejmé,
že žaloba bola súdu doručená 05. novembra 2019, pričom žalobca zastupoval dlžníka ako advokáta

od roku 2015, kedy dlžník vystupoval v pozícii žalovaného. Faktúry na podklade ktorých bola podaná
žaloba boli vystavené už v roku 2018. K prevodu nehnuteľnosti vo vlastníctve dlžníka kúpnou zmluvou
došlo v decembri 2018. Pokiaľ žalovaný ako syn konateľa dlžníka nevyvrátil tvrdenia o odovzdávaní
dokladov žalobcovi ako právnemu zástupcovi vo vzťahu k iným súdnym sporom (neunesenie dôkazného
bremena), prvoinštančný súd toto viedlo k presvedčeniu, že žalovaný mal tiež subjektívnu vedomosť,
resp. mu mal byť známy úmysel predávajúceho pri odpredávaní nehnuteľnosti v rozsahu, že by

nadobudol vedomosť o tom, že zmluva je uzatváraná s úmyslom ukrátiť akéhokoľvek veriteľa, teda
nielen žalobcu. Žalovaný je blízkou osobou dlžníka, preto mohol mať subjektívne vedomosť o tom, že
žalovaný ukracuje iného veriteľa. Strany kúpnej zmluvy sa dohodli na cene predávaných nehnuteľností
3.000 eur, ktorá mala byť vyplatená dlžníkovi žalobcu pri podpise zmluvy v hotovosti. Zmluvná voľnosť
strán pri uzatvorení kúpnej zmluvy nie je právnym poriadkom zakázaná, resp. dojednanie, pri ktorom

by bol nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľnosti. Pokiaľ žalovaný argumentoval,
že rodinný dom, súp. č. XXX a pozemky v roku 1980 nadobudli rodičia štatutára žalovaného za cenu
54.454 eur, nie je dokladom o hodnote, ktorú mala sporná nehnuteľnosť v čase predaja v roku 2018.
Predkladané potvrdenia a kúpne zmluvy obce B., ktoré mali preukázať obvyklú cenu v danej lokalite v
rozhodnomčaserealizáciedotknutéhoprávnehoúkonusaviazalikpozemkom,ktorénebolizastavanými

plochami. Aj keď podľa potvrdenia obce B. X. bola stavba č. XXX na pozemku KNC parc. č. XXXX/X
odstránená, nič to nemení na tom, že to nebolo premietnuté do evidencie v katastri nehnuteľností. Na
základe uvedeného nebolo možné kúpnu cenu dojednanú medzi zmluvnými stranami vyhodnotiť ako
trvalú či obvyklú, ktorá by neukracovala veriteľa/samotného žalobcu.

2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom z 26. júla 2023,
č. k. 7Co/47/2023-164, rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok" alebo
„CSP") potvrdil ako vecne správny (výrok I.) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok II).

2.1. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že záver súdu prvej inštancie, že v danej konkrétnej
prejednávanej veci boli na základe výsledkov vykonaného dokazovania naplnené zákonné podmienky
odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 42a ods. 4 písm. b) a § 42b OZ, je správny. Preto v
podrobnostiach poukazuje na vyslovené skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa
plne stotožňuje a v dôvodoch svojho rozhodnutia na ne odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

2.2. Odvolací súd okrem iného poukázal na to, že závery súdu prvej inštancie prezentované v bode 22
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, keď súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalovaný
je synom P. T., ktorý je konateľom dlžníka - obchodnej spoločnosti ZVARSTAV SLOVAKIA, s.r.o., bolo
v zmysle spomenutej procesnej teórie a zákonných podmienok § 42b ods. 4 písm. b) OZ povinnosťou
žalovaného preukazovať, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom vynaložil relevantnú činnosť,

aby ukracujúci úmysel z výsledku tejto činnosti rozpoznal. Vychádzajúc zo zákonného ustanovenia § 42a
ods. 4 písm. b) OZ a z nej vyplývajúcej teórie nesplnenia dôkaznej povinnosti žalovaného, vyhodnotenie
výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie odvolací súd považoval za správne.
2.3. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného zdôraznil, že považoval za správne i
vyhodnotenie skutkových zistení ohľadom námietky žalovaného o ekvivalente kúpnej ceny vo vzťahu k

vymáhanej pohľadávke. Nakoľko z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že na základe rozsudku
súdu prvej inštancie sp. zn. 8C/74/2019 z 8. decembra 2020 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu
č. k. 8Co/38/2021-379 z 27. júla 2021 ako exekučného titulu, ktorým bol dlžník - spoločnosť ZVARSTAV
SLOVAKIA, s.r.o. zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 5.303,92 eura s príslušenstvom, sa v súčasnej
dobe vedie exekučné konanie pod sp. zn. 154EX/963/01, pričom podľa zistení v prebiehajúcej súdnej

exekúcii dlžník nevlastní žiadny majetok s výnimkou motorového vozidla z roku 2012, ktoré je blokované
už predchádzajúcimi inými exekúciami, pričom jediným majetkom, ktorý v minulosti dlžník vlastnil bola
práve nehnuteľnosť, ktorú previedol na žalovaného kúpnou zmluvou z XX. J. XXXX za kúpnu cenu 3.000
eur. Splnenie podmienok pre úspešnú odporovateľnosť právneho úkonu podľa § 42a ods. 4 písm. b)Občianskeho zákonníka možno preukázať napr. predložením dôkazu o tom, že dlžník sa napadnutým
úkonom zbavil majetku za cenu, ktorá je v hrubom nepomere k jeho skutočnej hodnote, a to vrátane
zohľadnenia toho, o aký právny úkon sa jedná. Rovnako tak môže žalujúci veriteľ splnenie zákonných

podmienok preukázať aj s poukazom na okolnosti, za ktorých bol napadnutý právny úkon uskutočnený,
ak tieto tvrdenia podloží dôkazmi, z ktorých je možné vyvodiť skutočnú motiváciu dlžníka, t. j. zbaviť
sa majetku a neplniť svoje záväzky voči veriteľom ako aj záver, že druhej strane musel byť zrejmý
úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Už zo zistených okolností danej veci vyplýva, že dlžník v čase
uskutočnenia právneho úkonu - kúpnej zmluvy z XX. J. XXXX, bol do uskutočnenia tohto právneho

úkonu vlastníkom iba takéhoto majetku, z ktorého pohľadávka veriteľa mohla byť uspokojená, keď ďalej
z výsledkov dokazovania vyplýva, že už v roku 2018 boli žalobcom vystavené predmetné faktúry z
roku 2018 za vykonané právne služby, na základe ktorých si neskôr žalobca uplatňoval zaplatenie
pohľadávkyžalobounasúde,vktorejbolnakoniecúspešný.Pretoodvolacísúdnepovažovalzadôvodnú
obranu žalovaného, že ekvivalentom by mohla byť kúpna cena za predaj nehnuteľností, vychádzajúc
z vyššie uvádzaných okolností prejednávanej veci, za ktorých (majetkového statusu dlžníka v danom

čase) nemohla byť už z iného majetku dlžníka pohľadávka žalobcu uspokojená, a taktiež nie je zrejmé zo
správy v prebiehajúcej exekúcii, že dlžník disponuje aktívami - peňažnou hotovosťou, z ktorej by mohla
byť pohľadávka žalobcu ako veriteľa uspokojená.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie, ktorého

prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP, ako aj z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, žiadajúc, aby dovolací
súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil.
3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) dovolateľ videl jednak v porušení
princípu rovnosti strán pri aplikácii procesnej povinnosti žalobcu tvrdenia skutočností, ktoré predpokladá
hypotéza právnej normy v ustanovení § 42a ods. 1 OZ pre úspech pri uplatňovaní práva, ako aj

nesprávnych skutkových zisteniach ohľadom uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu. Žalovaný
mal za to, že žalobca v konaní netvrdil skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že prevodom nehnuteľnosti
kúpnou zmluvou došlo k takému zmenšeniu majetku dlžníka, pre ktorý nebolo možné uspokojiť jeho
pohľadávku. Podľa dovolateľa súdy nižšej inštancie dospeli k skutkovému zisteniu, že dlžník v čase
uskutočnenia právneho úkonu, t. j. uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy bol vlastníkom iba takéhoto

majetku, z ktorého mohla byť uspokojená pohľadávka veriteľa bez toho, aby žalobca takúto skutočnosť
tvrdil. Okrem toho, kúpna zmluva bola uzavretá dňa XX. J. XXXX, ale správa súdneho exekútora bola
až z 01. októbra 2022 (teda nie k stavu majetku dlžníka ku dňu XX. decembra XXXX). V tejto súvislosti
poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") sp. zn.
4Cdo/13/2009, 3Cdo/2/2016 - subsidiarita!!!! a zdôraznil, že nižšie súdy sa nevysporiadali s vyššie

uvedenou námietkou ohľadom nesplnenia povinnosti tvrdenia žalobcom.
3.2. Nesprávne právne posúdenie (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) namietal v súvislosti s riešením
otázky „ukrátenia uspokojenia pohľadávky veriteľa (§ 421 ods. 1 OZ)". Podľa žalovaného odvolací súd
právnym názorom ohľadom nedôvodnosti obrany žalovaného, že ekvivalentom by mohla byť kúpna
cena za predaj nehnuteľnosti, prezentovaným v bode 5. odôvodnenia sa odklonil od rozhodovacej praxe

najvyššieho súdu, a to konkrétne od rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/181/2010, 2Obo/14/2020, 3Cdo/61/2008
a 8Cdo/124/2020. Zdôraznil, že odvolací súd nepovažoval za právne významnú ani otázku, či kúpna
cena predstavovala zodpovedajúce protiplnenie, ani otázku, či protihodnotou kúpnou cenou došlo
k zmenšeniu majetku dlžníka. Ako z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, právna otázka
ukrátenia uspokojenia pohľadávky veriteľa je spojená s otázkami zmenšenia majetku dlžníka, jeho

reálneho úbytku v majetkovej sfére dlžníka. Preto ak odvolací súd neuviedol právne argumenty,
prečo napriek protiplneniu kúpnou cenou považoval prevod majetku kúpnou zmluvou za ukrátenie
uspokojenia pohľadávky žalobcu, potom je jeho právny názor k obrane žalovaného nedôvodným a
právne nesprávnym odklonom od vyššie uvedenej rozhodovacej praxe.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že považuje dovolaciu argumentáciu žalovaného za nedôvodnú
a účelovú s cieľom ospravedlniť svoju nečinnosť v konaní a navrhol, aby dovolací súd napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP)
skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,pričom dospel k záveru, že dovolanie podľa dovolacieho dôvodu § 420 písm. f) CSP treba považovať za
prípustnéazároveňzadôvodné.Naodôvodnenie,prečobolnamiestetakýtopostupuvádzanasledovné:

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Takejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna
úprava jeho prípustnosti. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP). To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-
ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je (sú) dovolanie (-a) prípustné, sú vymenované

v ustanoveniach §§ 420 a 421 CSP.

7. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.
f) CSP). Dovolanie je potom prípustné tiež proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP).

8. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP (a inak aj podľa ďalších písmen

rovnakého paragrafu) nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k takejto procesnej vade skutočne došlo (v tejto súvislosti porovnaj napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017
a 8Cdo/73/2017). Úlohou dovolacieho súdu aj v tomto prípade bolo preto preskúmať opodstatnenosť

argumentáciedovolateľky,ževkonaní(primárnepredodvolacímsúdom,sekundárnepotompredsúdom
prvej inštancie) došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.

9. Žalovaný videl nesprávny procesný postup na ujmu svojich práv na spravodlivý proces (i) v porušení
princípu rovnosti strán pri aplikácii procesnej povinnosti žalobcu tvrdenia skutočností, ktoré predpokladá

hypotéza právnej normy v ustanovení § 42a ods. 1 OZ pre úspech pri uplatňovaní práva, (ii) v
nesprávnych skutkových zisteniach ohľadom uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu a (iii) v
nevysporiadaní sa nižšími súdmi s namietaním nesplnenia si žalobcom povinnosti tvrdenia skutočností,
ktoré sa týkajú hypotézy právnej normy v § 42a ods. 1 OZ, konkrétne skutočností, ktoré sa týkajú
podmienky ukrátenia uspokojenia pohľadávky veriteľa (t. j. prvoinštančný ani odvolací súd na túto

námietku neodpovedali).

10. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy po vykonaní všetkých rozhodných dôkazov
a ich vyhodnotení zistia riadne skutkový stav a po správnom výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že by boli

prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a tým aj podstatu práva na spravodlivý
proces (IV. ÚS 252/04).

11. K porušeniu tohto práva tak môže dôjsť aj tým, že nižšie súdy nezaujmú žiadne stanovisko k
predloženým rozhodnutiam ústavného súdu či najvyššieho súdu, alebo že zistenie skutkového stavu je

prima facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia
vykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť - ide o tzv. extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi
a skutkovými zisteniami (porov. I. ÚS 6/2018), alebo tým, že prijaté právne závery sú v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami resp. že z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho
rozhodnutia nevyplývajú (porov. I. ÚS 243/07), alebo ak je výklad a použitie príslušných zákonných

ustanovení v rozpore s princípmi ústavnosti a spravodlivosti.

12. V takýchto prípadoch podstatou dovolacieho prieskumu nie je prehodnocovanie skutkového stavu
dovolacím súdom, ale kontrola postupu súdov oboch nižších inštancií pri procese jeho zisťovania a
vyhodnocovania. Otázka, či súd pri zisťovaní a vyhodnocovaní skutkového stavu rešpektoval ústavno-

procesné zásady, je otázkou procesnoprávnou, ktorá ako taká môže byť prezentovaná dovolaciemu
súdu v podanom dovolaní ako prípustný a dovolený dovolací dôvod podľa Civilného sporového poriadku.
Zároveň je potrebné dodať, že nesprávne zistenie skutkového stavu veci má totiž, ak súd aplikujedôkladne hmotné právo, vždy vplyv na nesprávne právne posúdenie skutku, a preto takéto rozhodnutie
súdu súčasne spočíva aj v nesprávnom právnom posúdení veci (porov. I. ÚS 6/2018, 4Cdo/88/2019).

13. Najvyšší súd na úvod pripomína, že jedným zo základných atribútov právneho štátu a medzi jeho
základné hodnoty patrí neodmysliteľne princíp právnej istoty [čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
ústavy (ďalej len „ústavy")], ktorej neopomenuteľnou súčasťou je aj dôvera jednotlivca v rozhodovaciu
činnosť súdov.

14. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strany sporu na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§ 387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného
ustanovenia nesporne zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania (4Cdo/125/2019). Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a
tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s

určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá
z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

15. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že odvolací súd v napadnutom rozsudku
nezohľadnilcitovanévýchodiskáochranyprávanaspravodlivýproces,pretojehoprístupprirozhodovaní

o podanom odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie nemožno hodnotiť inak ako taký,
ktorý odporuje obsahu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

16. Podľa § 387 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody
(odsek 2); odvolací súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán
prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia
súd prvej inštancie a rovnako sa odvolací súd musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými
v odvolaní (odsek 3).

17. Jedným zo záverov už dostatočne stabilizovanej judikatúry dovolacieho súdu, na ktorých ani
v prejednávanej veci nevznikol dôvod čokoľvek meniť, je aj ten, že možnosť plného stotožnenia
sa odvolacieho súdu s odôvodnením ním preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie a s
obmedzením sa na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (ako pravidlo) a

súvisiaca možnosť doplnenia (odvolacím súdom) na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
ďalších dôvodov (tu možnosť majúca obvykle skôr povahu výnimky z pravidla, ktorej uplatnenie
prichádza do úvahy podľa toho, aký argumentačný priestor súd prvej inštancie úplnosťou svojej
argumentácie odvolaciemu súdu ponechá, resp. vytvorí) sú síce súčasťou úpravy slovenského civilného
procesu už spred čias nadobudnutia účinnosti CSP (tu pre prípad záujmu porovnaj § 219 ods. 2 zákona

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení, platného a účinného do
30.júna2016vrátane),vrámcirekodifikácievšakzákonodarcadotextuzákonavýslovnevniesolajto,čo
už v skoršom čase šlo (a bolo nutné) vyvodiť z logiky úpravy a jej účelu a čoho podstatu možno vyjadriť
tak, že možnosť praktického prevzatia argumentácie súdu prvej inštancie odvolacím súdom nezbavuje
odvolací súd povinnosti hoc aj len veľmi stručne a úmerne okolnostiam konkrétneho prípadu reagovať

na argumentáciu z odvolania (prinajmenšom tak, že sa poukáže na tie odvolacie námietky, ktoré sú iba
opakovaním už súdom prvej inštancie neprijatej argumentácie, ku ktorej však takýto súd zaujal adresné
stanovisko,aleboaspoňobjektívnezrozumiteľnevysvetlil,prečobolabezprávnehovýznamuavprípade
iných námietok odvolací súd ozrejmí, prečo spôsob nazerania na problém neboli spôsobilé ovplyvniť.
Tým samozrejme nie je (a ani nemôže byť) myslené, že odvolateľovi musí byť dané za pravdu, ale že

musí dostať objektívne zrozumiteľnú odpoveď na svoj špecifický argument.

18. Takto vnímanej konštrukcii argumentačnej povinnosti odvolacieho súdu však napadnuté rozhodnutie
nezodpovedá. Predovšetkým je nutné konštatovať, že odvolací súd sa k námietkam žalovaného,
viažucim sa k nosnej otázke povinnosti žalobcu tvrdiť skutočnosti, na základe ktorých by mohol súd

vysloviť právny záver, že došlo k ukráteniu jeho pohľadávky, vyhol. Žalovaný v odvolaní namietal,
že žalobca neuviedol žiadne tvrdenia, prečo by mala kúpna zmluva ukracovať uspokojenie jeho
pohľadávky a neuviedol žiadne tvrdenie ani k skutočnosti prečo by kúpna cena nemala byť primeranou
protihodnotou za prevedené nehnuteľnosti. Podľa namietania žalovaného žalobca k tomu neuniesol anidôkazné bremeno, čo vzhľadom na absenciu tvrdenia ani nemohol. Žalobca tak nielen netvrdil, ale ani
nepreukázal skutočnosti, z ktorých by súd mohol urobiť právny záver, či došlo k ukráteniu uspokojenia
jeho pohľadávky. Podľa žalovaného bez tvrdenia nie je dokazovanie, bez dokazovania nemôže byť

skutkové zistenie a bez neho nemôže byť právny záver. Súd preto nesprávne posúdil procesnoprávnu
zodpovednosť žalobcu za nesplnenie povinnosti tvrdenia a neunesenie dôkazného bremena, ktoré
predpokladá hypotéza právnej normy pre záver, či došlo k ukráteniu pohľadávky. Súd tak postupoval
nesprávne, keď napriek absencii tvrdenia žalobcu vyslovil záver, že bola splnená podmienka, že právny
úkon bol uskutočnený v úmysle ukrátiť veriteľa, že úkonom, ktorým previedol dlžník nehnuteľnosti na

blízku osobu zmenšil majetok, ukrátil na právach svojich veriteľov a kúpna cena nepredstavuje obvyklú
cenu. Nevyvodenie procesnoprávnej zodpovednosti za nesplnenie povinnosti tvrdenia a dôkazného
bremenažalobcomviedlaknesprávnemuprávnemuposúdeniuprivysloveníprávnehozáveruoukrátení
uspokojenia pohľadávky žalobcu a na základe toho k nesprávnej právnej aplikácii § 42a ods. 1 OZ ale aj
k porušeniu rovnosti strán a jeho základného práva na spravodlivý proces (pozri odvolanie žalovaného).

19. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu pritom vyplýva, že odvolací súd sa
namiesto toho, aby podal relevantnú odpoveď na túto hlavnú a pre vec zásadnú odvolaciu argumentáciu,
nesystémovo venoval hodnoteniu skutkových zistení ohľadom ekvivalentu kúpnej ceny vo vzťahu k
vymáhanej pohľadávke a vykonanému dokazovaniu, z ktorého zistil, že sa vedie exekučné konanie pod
sp. zn. 154EX/963/21 a v prebiehajúcej súdnej exekúcii dlžník - povinný nevlastní žiadny majetok s

výnimkou motorového vozidla z roku 2012, ktoré je blokované už predchádzajúcimi inými exekúciami
(ktoré skutočnosti mimochodom zistil súd prvej inštancie až zo správy súdneho exekútora o priebehu
exekúcie zo dňa 01. 10. 2022 predloženej žalobcom až na pojednávaní, na ktorom súd rozhodol vo
veci samej - poznámka dovolacieho súdu), pričom jediným majetkom, ktorý v minulosti dlžník vlastnil
bola podľa súdu práve nehnuteľnosť, ktorú previedol na žalovaného kúpnou zmluvou z XX. XX. XXXX

za kúpnu cenu 3.000 eur. Odvolací súd preto nepovažoval za dôvodnú obranu žalovaného na základe
podaného odvolania, že ekvivalentom by mohla byť kúpna cena za predaj nehnuteľností, vychádzajúc
z vyššie uvádzaných okolností prejednávanej veci, za ktorých (majetkového statusu dlžníka v danom
čase) nemohla byť už z iného majetku dlžníka pohľadávka žalobcu uspokojená, a taktiež nie je zrejmé
zo správy v prebiehajúcej exekúcii, že dlžník disponuje aktívami - peňažnou hotovosťou, z ktorej by

mohla byť pohľadávka žalobcu ako veriteľa uspokojená. Napokon ani v uvedenom posúdení sa žalovaný
nestotožnil s právnou argumentáciou odvolacieho súdu.

20. Uvedené preto vylučovalo akýkoľvek iný záver dovolacieho súdu než ten, že spomínaný
postup odvolacieho súdu mal za následok zaťaženie konania (pred odvolacím súdom) tvrdenou tzv.

zmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f) CSP. Absencia vysporiadania sa odvolacieho súdu v jeho
rozsudku s takými odvolacími tvrdeniami, ktoré nejde (bez ďalšieho) označiť za nepodstatné, je totiž tak
závažným nedostatkom rozhodnutia (a zásahu ním do procesných práv strany sporu), ktorého intenzita
zakladá (až) porušenie práva na spravodlivý súdny proces.

21. Najvyššiemu súdu za opísaného stavu vecí preto neostávalo iné, než o dovolaní žalovaného podľa
§ 449 ods. 1 v spojení s § 439 písm. a) a § 450 CSP rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výroku tohto
jeho uznesenia (t. j. zrušením rozsudku odvolacieho súdu, ktorým došlo k potvrdeniu prvoinštančného
rozsudku,akoajvčastitrovkonania-avrátenímmuvecinaďalšiekonanie,keďževprípadedovolateľom
opodstatnene vytýkanou vadou podľa § 420 písm. f) CSP konanie zaťažil práve odvolací súd a náprava

vzniknutého stavu zrušením len jeho rozhodnutia sa zatiaľ javila postačujúcou).

22. Súčasťou konštantnej judikatúry dovolacieho súdu v prípadoch kumulácie dôvodov dovolania
(a ich prípustnosti) podľa §§ 420 aj 421 CSP je záver, že pri konštatovaní výskytu namietanej
vady zmätočnosti (vedúcej k obligatórnemu kasačnému rozhodnutiu) sa už dovolací súd prípadným

nesprávnym právnym posúdením veci nezaoberá (a teda v prípadoch druhovo totožných s tým v
prejednávanej veci principiálne ani nehľadá správnu odpoveď na dovolaním nastolenú právnu otázku či
aj viac takých otázok) a to aj vzhľadom k novšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, upozorňujúcej
aj na ústavný rozmer zaujímania stanovísk najvyššieho súdu k právnym otázkam nastoľovaným
dovolaniami v takýchto prípadoch.

23. Dovolací súd už ako posledné pripomína, že ak dovolací súd (obdobne to platí i pre súd odvolací)
zruší rozsudok odvolacieho súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie, odvolací súd nesmie odôvodnenie
svojho nového rozsudku koncipovať tak, že iba doplňuje pôvodné odôvodnenie zrušené rozsudku.Zrušený rozsudok v čase opätovného rozhodovania už právne neexistuje. (obdobne pozri nález
Ústavného súdu SR z 26. apríla 2017, sp. zn. II. ÚS 754/2016) Opomenúť nemožno ani to, že dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v demokratickom právnom štáte základnou podmienkou

legitimity každého rozhodnutia súdu. preto preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
vo väzbe na konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu nedostatočnosť, resp. absencia argumentácie
súdov sa obhájiť nedá, navyše ak z rozhodnutí nie je možné vyčítať pre vec zásadné skutočnosti z
pohľadu odvolacej argumentácie žalovaného, ktorá sa potom pochopiteľne preniesla i do tej dovolacej,
vrátane námietok nesprávneho právneho posúdenia, na ktoré odvolací súd rovnako musí vziať na

zreteľ v rámci pre vec novej právnej argumentácie, pričom treba bezvýhradne trvať na tom, že práve
odvolací súd (pokiaľ tak neurobil už súd prvej inštancie) má povinnosť poskytnúť naozaj pádne a
dostatočne presvedčivé argumenty na podporu svojho právneho záveru o veci. Iba ak je rozhodnutie
súdu dostatočne, racionálne a presvedčivo odôvodnené, má verejná moc morálne právo vynucovať jeho
rešpektovanie a adresáti rozhodnutia majú morálnu povinnosť ho rešpektovať. Ak súd takto nedokáže
odôvodniťsvojerozhodnutie,jehorozhodnutiesatýmstávaneobhájiteľné,čomujepotrebnésavďalšom

konaní vyvarovať.

24. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

25. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež dovolacieho konania
(§ 453 ods. 3 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.