Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. august 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/30/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823217914
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Čelková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823217914.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXX/XX, XXX XX D.,
právne zastúpený: Advokátska kancelária OLŠOVSKÝ, spol. s r.o., so sídlom G. Švéniho 6, 971 01
Prievidza, IČO: 50 595 652, proti žalovanej: Slovenská republika, v menej ktorej
koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866,
o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k.
19C/86/2024-253 zo dňa 27. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a III. potvrdzuje.

Žalobcovi sa proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť
žalobcovi sumu 2.000,- eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu vo zvyšnej
časti zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
72,46 %.

1.1. Žalobca sa žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6.816,30,- eur spolu s úrokom
zomeškania7,5%ročnezuvedenejsumyod10.02.2023dozaplatenieanáhradytrovkonaniazdôvodu
porušenia práva Európskej únie, konkrétne Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo
4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/
ES“) tým, že bol ako hasič pracujúci v štátnej službe v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z.
z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o HaZZ“) nútený
dlhodobo pracovať nad rámec týždenného času 48 hodín ustanovený citovanou smernicou.

1.2.Súdprvejinštancievykonaldokazovanievýsluchomžalobcu,vypočutímprávnehozástupcužalobcu
a zástupcu žalovanej, oboznámeným sa s predloženými listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový
stav: žalobca pracoval ako hasič vo funkcii technik strojník. Ku dňu 30.11.2024 ukončil služobný pomer.
V žalovanom období od marca 2020 do februára 2023 odpracoval (podľa prehľadu odpracovaných hodín
predložených žalobcom) 7.917,29 hodín. Jeho týždenný pracovný čas sa skladal zo 16 hodinového
výkonu služby, po ktorom nasledovala 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku (predtým to bol

17 hodinový výkon služby + 7 hodinová pracovná pohotovosť na pracovisku). Služobná pohotovosť
je určovaná na čas nočných hodín. Ak je počas pohotovosti vyslaný na zásah, mení sa služobná
pohotovosť na prácu nadčas. Jedna zmena teda trvá 24 hodín. Potom nasleduje 48 hodín odpočinku.
Počas48 hodinovej doby odpočinku (s výnimkou 8 hodín bezprostredne nasledujúcich po služobnej zmene)
musí byť k dispozícii na telefóne pre prípad, že bude potrebné dostaviť sa do služby. Na hasičskej
stanici sa striedajú 3 zmeny, pričom každá odslúži 10 zmien mesačne, každý tretí mesiac až 11

zmien. Mesačne je to teda minimálne 240 odpracovaných hodín (vrátane služobnej pohotovosti), pričom
evidovaný je pracovný čas v rozsahu 160 hodín, keďže služobná pohotovosť sa žalobcovi nezapočítava
do pracovného času. Žalobcovi sa preto stáva, že na konci referenčného obdobia musí ešte nejaké
hodiny odpracovať, aj keď v skutočnosti strávil výkonom služby oveľa viac času.

1.3. Súd prvej inštancie zistený skutkový stav právne posúdil podľa čl. 7 ods. 2 a čl. 19
ods. 2 Ústavy SR, § 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), čl. 1 ods. 1, 2, 3, čl. 2 ods. 1, 2 a čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, § 85 ods. 1, 2,
§ 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1, 2, 3, § 92 ods. 1, 2, § 103 ods. 5 a § 122 ods. 1, 3 zákona o HaZZ, § 11, §
13 ods. 1, 2, 3, 100 ods. 1, § 101 a § 853 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).

1.4. Súd prvej inštancie sa v konaní prvotne zaoberal otázkou jeho právomoci konať v danej veci, čo
odôvodnil tak, že žalobca v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v
peniazoch s poukazom na porušenie práva EÚ vyplývajúce primárne
z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, konkrétne nesplnenie povinnosti štátu zabezpečiť dodržiavanie a

neprekračovanie maximálneho priemerného pracovného času 48 hodín pre každé obdobie 7 dní vrátane
nadčasov, pričom spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku
nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania smernice vo vnútroštátnom právnom poriadku je nutné
zaradiť medzi súkromnoprávne spory a z judikatúry Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že spory o
náhradyškodyspôsobenejporušenímprávaEÚmedzijednotlivcomaštátommajúrozhodovaťpríslušné

vnútroštátne súdy. Súdny dvor vo veci C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok,
keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Uzavrel, že právomoc súdu na konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci je daná s poukazom na
§ 3 CSP, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami,
resp. zákonom na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu z titulu porušenia práva EÚ.

1.5. K námietke miestnej nepríslušnosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.
7NcC/23/2024-180 zo dňa 21.11.2024, ktorým bolo určené, že miestne príslušným
súdom na prejednanie a rozhodnutie daného sporu je Okresný súd Prievidza (t. j. súd prvej inštancie
– pozn. odvolacieho súdu).

1.6. V súvislosti s obranou žalovanej, ktorá označila žalobu za nekonkrétnu a zmätočnú, súd prvej
inštancie uviedol, že po oboznámení sa s obsahom žaloby nemal žiadne pochybnosti
o tom, čo je predmetom tohto konania a nestotožnil sa s námietkou o zmätočnosti žaloby. Predmet
konania bol zrejmý aj Krajskému súdu v Bratislave, ktorý rozhodoval o miestnej príslušnosti súdu (viď

uznesenie č. k. 7NcC/23/2024-180 zo dňa 21.11.2024.

1.7. K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie mal súd prvej inštancie za to, že podľa čl.
288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená,
avšak voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa

čl. 29 smernice 2003/88/ES je smernica adresovaná členským štátom a žalovaná ako členský štát
a adresát smernice je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s
cieľom dosiahnutia účelu smernice, pričom v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný
aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jej
nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Pokiaľ je smernica 2003/88/ES určená žalovanej (štátu),

ktorá zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní
o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je
pasívne vecne legitimovaná žalovaná. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo
veci C-429/09 s tým, že pasívna vecná legitimácia v tomto spore svedčí štátu - Slovenskej republike,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého

spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z.), ktorého príslušníkom bol
žalobca v rozhodnom období.1.8. K námietke žalovanej, že smernica 2003/88 ES sa nevzťahuje na žalobcu, súd prvej inštancie
uplatňovalvýkladprávaEÚ,ktorýpodalSúdnydvor,zktoréhojudikatúryvyplýva,žečl.2ods.2smernice
89/391/EHSnevylučujezjejpôsobnostislužbycivilnejochranyakotaké,alelen„určitéosobitnéčinnosti“

týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných
na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia
osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Súd

argumentoval obdobne ako vo veci C-52/04, v ktorej Súdny dvor uviedol, že smernica 89/391/EHS sa
musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú
bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak
sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a
to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu
nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich

bezpečnosť a/alebo zdravie. Súd prvej inštancie mal potom za to, že na činnosti zásahových síl verejnej
hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice
89/391/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za
obvyklých podmienok. V rozsudku vo veci C-518/15 Súdny dvor dospel k záveru, že na uvedené
činnostihasičskéhozboru,pokiaľsúvykonávanézaobvyklýchpodmienokvsúladesposlanímzvereným

príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V konaní žiadnou zo strán sporu nebolo
tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období výkon práce žalobcu, vrátane služobnej pohotovosti
zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam a bolo by ju možné považovať
za osobitne vážnu situáciu alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu katastrofy), kedy by
nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.

1.9. Na otázky, či vnútroštátna právna úprava v podobe zákona o HaZZ a na ňu nadväzujúca aplikačná
prax rešpektuje požiadavku vyplývajúcu z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, súd prvej inštancie
uviedol, že predmetný článok predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná

každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09). Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach
ako napr. C-397/01 Pfeiffer
a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné

v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného
času a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľasapovažujeakocelokzapracovnýčasnezávisleodtoho,akúprácuskutočnepracovník
vykonáva. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou 2003/88/ES (C-429/09,
C-52/04). Nakoľko žalobca musel byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi
na pracovisku, súd prvej inštancie mal za to, že celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do
pracovného času žalobcu, a teda bez vplyvu na porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto

aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Slovenská právna úprava
obsiahnutá v zákone o HaZZ upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním okrem iného
na pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, štátna služba nadčas,
služobná pohotovosť. Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona o HaZZ bola do znenia zákona prebratá smernica
2003/88/ES.

Z ustanovení zákona však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby
bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom videl súd prvej inštancie rozpor slovenskej
právnej úpravy s právom EÚ. Vnútroštátna právna úprava v podobe zákona o HaZZ umožňuje rozvrhnúť
príslušníkovi zboru nerovnomerný pracovný čas, avšak takýto pracovný čas nesmie presiahnuť
maximálnu hranicu stanovenú smernicou v zmysle čl. 6 písm. b). Neaktívnu časť služobnej pohotovosti

zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z § 86 zákona o HaZZ pri
nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania
štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby.
Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103ods. 5 zákona, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej strane, ktorého zložky sú
uvedené v § 103
ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na druhej strane peňažnú náhradu za služobnú

pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok upravený v § 122 zákona, kde sa uvádza
na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti (a to vrátane určenej služobnej pohotovosti na
pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí príslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a
na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde počas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená
náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný príjem (konkrétne jeho zložka - plat za štátnu službu

nadčas). Na základe uvedeného je teda zrejmé, že zákon rozlišuje na jednej strane výkon štátnej služby,
ktorýsazapočítavadoslužobnéhočasuvzmysle§85ods.1anadruhejstraneneaktívnučasťpracovnej
pohotovosti, kde len v prípade, že sa zmení na aktívnu časť (napr. výjazd hasičov), sa potom považuje
takto vykonaná práca za súčasť výkonu štátnej služby a potom sa zarátava ako služobný čas. Zo znenia
smernice 2003/88/ES je zrejmé, že tá neumožňuje, aby členské štáty ponechali
v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako túto definíciu uvádza samotná smernica.

Súdny dvor vo svojej judikatúre zdôraznil, že rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným
časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu, ktorá by
umožňovala určité rozlišovanie. Súdny dvor už viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne
určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov
na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na

nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Na základe uvedeného súd prvej inštancie
konštatoval, že Slovenská republika neprijala opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času určená v čl. 6 písm.
b) smernice.

1.10. V danom spore si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej za obdobie od marca
2020 do februára 2023, pričom súdom prvej inštancie bolo vzhľadom na vznesenú námietku premlčania
zohľadňované obdobie troch rokov spätne od podania žaloby. Súd prvej inštancie mal dokazovaním
za preukázané, že v rozhodnom období mal žalobca rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne tak, že
týždenný pracovný čas pozostával

zo 16 hodinovej pracovnej zmeny ako výkonu služby a na ňu nadväzovala 8 hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku, t. j. na pracovisku žalobca strávil sústavne 24 hodín. Výkon služobnej
pohotovostibolrozdelenýnaaktívnučasťslužobnejpohotovosti,ktorábolaodmeňovanáakonadčasová
práca a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Posudzované obdobie tvorí 1.004 dní, čo predstavuje
143,43 týždňov. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda

maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny
pracovný čas 6.884,57 hodín (143,43 týždňov x 48 hod.). Z tabuľky predloženej žalobcom vyplynulo, že
žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti
realizoval výkon práce v rozsahu cca 7.228,22 hodín, t. j. o 343,65 hodín naviac oproti maximálnemu
prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice, čo zodpovedá v priemere 2,40 hodinám

týždenne naviac oproti stanovenému maximu
(343,65 hodín/143,43 týždňov). Rovnaký údaj o priemernom počte odpracovaných hodín nad maximálny
čas určený smernicou (2,40 hodín týždenne) vyplýva aj z údajov o počte odslúžených hodín
predloženýchžalovanou(údajeztzv.IDplachiet).Súdprvejinštanciezdôraznil,žesajednáomaximálny
prípustný čas stanovený právom EÚ, ktoré malo byť prebraté aj do slovenskej vnútroštátnej právnej

úpravy. Žalobca pritom realizoval výkon práce nad rámec maximálneho prípustného pracovného času
48 hodín týždenne vyplývajúceho zo smernice. Súd prvej inštancie v tomto smere nevidel dôvod
osobitne sa zaoberať žalovanou uvádzanými referenčnými obdobiami pre posudzovanie priemerného
odpracovaného času, keďže posudzované obdobie (takmer 3 roky), z ktorého súd prvej inštancie v
tomto konaní vychádzal na základe predložených dokladov, bolo podľa neho dostatočne dlhé na to, aby

bolo možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES nebola dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ dochádzalo k zásahom do sféry
jeho oprávnených záujmov. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v
rozsahu 48 hodín. Ako už bolo uvedené, toto ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva

jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie čl.
6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne,
pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín,
keď do pracovného času sav rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti. V konaní bolo
listinnými dokladmi a výpoveďou žalobcu preukázané, že za obdobie troch rokov spätne od podania
žaloby na súd dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu

48 hodín. Nebolo sporným, že služobná pohotovosť sa žalobcovi do pracovného času nezapočítavala.
Tu súd prvej inštancie opakovane poukázal na definíciu pojmu pracovný čas uvedenú v smernici a na
skutočnosť,žečlenskéštátynemôžujednostranneurčiťrozsahpôsobnostičl.6písm.b)smernicetak,že
nárok pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Súdny dvor opakovane

konštatoval, že pojem pracovný čas treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém
a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.

1.11. Ohľadom námietky žalovanej, že stanovený limit týždenného pracovného času mal byť počítaný
pre jednotlivé referenčné obdobia a nielen každých 7 dní, súd prvej inštancie poukázal na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci C-254/18, z ktorého vyplýva, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného
času stanovuje aj v rámci určitých referenčných období výpočet priemerného pracovného času, ak táto
úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny pracovný čas v
rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia 6 mesiacov zapadajúceho do rámca 2
po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Súd prvej inštancie mal za to, že zákon o HaZZ

neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude
rešpektovaný počas stanovených 6 mesačných referenčných období, preto bolo toho názoru, že pri
výpočte priemerného pracovného času a jeho prekročenia nemožno vychádzať z referenčných období
v trvaní 6 mesiacov, ako to požadovala žalovaná a je možné vychádzať len z čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES, a teda priemerný pracovný čas počítať len za každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov.

Z tohto dôvodu súd prvej inštancie neakceptoval výpočet priemerného týždenného služobného času
v sledovaných 6-mesačných referenčných obdobiach, ktorý predložila žalovaná a ktorý mal poprieť
správnosť žalobcom vykázanej evidencie odpracovaného času.
V danej súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvor EÚ vo veci
C-429/09, podľa ktorého referenčné obdobia upravené v čl. 16 až 19 smernice 2003/88/ES na uplatnenie

čl. 6 písm. b) tejto smernice na účely stanovenia týždenného priemerného pracovného času, aj keď
tieto ustanovenia majú v tejto súvislosti priamy účinok, vo veci samej nemôžu byť relevantné, keďže
je nesporné, že všetky dotknuté referenčné obdobia uplynuli, pokiaľ ide o obdobie uvedené v návrhu,
ktorý vo veci samej uviedol žalobca. Z vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že u žalobcu
cieľ smernice 2003/88/ES nebol dodržaný a v danom smere žalovaná ako členský štát a adresát

tejto smernice je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom
dosiahnutia účelu smernice.

1.12. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný nielen za
neimplementáciu, ale aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ

k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Na
základe opísaného skutkového stavu podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti
štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou
systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudky C-6/90
a C-9/90 Francovich a i., C-46/93 a C-48/93 Brasserie du pecheur a Factortame), čím poškodení

jednotlivci majú právo na náhradu, za súčasne splnených troch podmienok. Ad a) cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, Ad b) existencia
škody a Ad 3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama
príčinná súvislosť (rozsudok C-118/08).

1.13. Ad a) V konaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že u žalobcu došlo k porušeniu čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone o HaZZ a na ňu nadväzujúca aplikačná
prax nerešpektuje maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne. Čl. 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva okrem iného
judikovaných aj v rozsudku C-429/09 a nedodržanie požiadaviek upravených v uvedenom článku počas

dotknutého obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora EÚ, a preto sa musí považovať za
dostatočne závažné porušenie práva Únie.1.14. Ad b) Škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného, resp.
nemajetkovou ujmou je vo všeobecnosti ujma v nemajetkovej sfére poškodeného vyjadriteľná
v peniazoch a napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, v prípade nemajetkovej ujmy za

predpokladu, že ju nemožno uspokojiť inak. Súd prvej inštancie v zmysle zásad ekvivalencie
a efektivity v danej veci aplikoval ustanovenia slovenského právneho poriadku o nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle
§ 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka a pri určení výšky náhrady prihliadal na kritéria stanovené
zákonom, ako aj súdmi v obdobných prejednávaných veciach. So zreteľom na povahu osobnostného

práva, ktoré bolo v danom prípade porušené ako právo na ochranu zdravia, právo na odpočinok a
právo na súkromie a rodinný život a jeho okolnosti nemožno v danom prípade podmieňovať možnosť
uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti, resp.
vážnosti žalobcu
v spoločnosti v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Peňažná satisfakcia zásadne prichádza do
úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca.

Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých
k porušeniu došlo (žalovaná ako členský štát EÚ neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
požiadavky, aby u žalobcu nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom

na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a
podobne. Aj z formulácie § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby
v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch.

1.15. Ad c) Súd prvej inštancie mal preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi
porušením práva EÚ a škodou spôsobenou žalobcovi. V prejednávanej veci je potrebné prihliadnuť
k tomu, že uplatnená škoda vychádza z právnych predpisov a judikatúry EÚ a tento termín je nutné

vykladať autonómne v zmysle európskeho práva. V príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany
žalovanej došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu
zdravia a práva na odpočinok, pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času
bolopodľaodôvodneniasmernice2003/88/ESzabezpečeniepotrebyodpočinku,abyžalobcavdôsledku
vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe, spolupracovníkom, či

iným osobám,
a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne súd prvej inštancie dospel aj k záveru
o zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože žalobca
musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES a tým na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, deťom, priateľom,

záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. V dôsledku preukázaného
pracovného zaťaženia mu neostával dostatok času, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám a pod. Súd
prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na výpoveď žalobcu, z ktorej uvedené skutočnosti vyplývajú.

1.16. K obrane žalovanej, ktorá tvrdila k činnosti žalobcu počas služobnej pohotovosti, že pokiaľ nie je

nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, súd prvej inštancie
uviedol, že z výsluchov žalobcových kolegov (hasičov)
v obdobných veciach vedených na súde, bolo súdu prvej inštancie známe, že pri nariadenej služobnej
pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok,
kde hasiči musia byť fyzicky prítomní a bez ohľadu na to, že nemusia byť „aktívny“ počas celej dĺžky

trvania služobnej pohotovosti, a že majú vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musia byť plne
k dispozícii a pripravení okamžite plniť svoje povinnosti. Počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti je
hasič rušený vysielačkami, ktoré sú zapnuté, musí byť ihneď pripravený na výjazd. Počas pohotovosti
sa nenachádza s rodinou, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia,
rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať

sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Zvýšené nároky sú na neho kladené
ajpočasdobyodpočinku,keďmusíbyťdostupnýnatelefónepreprípadnevyhnutnejpotrebyjehovýkonu
služby, čo obmedzuje slobodu jeho pohybu a organizovania si vlastného programu.1.17. Pokiaľ žalovaná poukazovala aj na to, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na
porušovanie jeho práv, súd prvej inštancie k tomu uviedol, že takáto požiadavka je
v priamom rozpore okrem iného s rozsudkom Súdneho dvora C-429/09, podľa ktorého právo EÚ

bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by podriaďovala právo pracovníka na náhradu škody
vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES zo strany dotknutého členského
štátu podmienke, aby o dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal svojho zamestnávateľa, čo by
bolo jednoznačne v rozpore so zásadou efektivity práva EÚ, keďže výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa

od žalobcov ako slabšej strany
v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Nárok
žalobcu (ako poškodeného) na náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch
žalovanej voči EÚ a nie v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003
Z. z.“). Preto podľa súdu prvej inštancie nie je dôvodná ani námietka žalovanej, že žalobca mal

povinnosť vyzvať na prerokovanie svojho nároku príslušný orgán štátu a mal preukázať predchádzajúce
konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozícii príslušnej smernice. Zákon č. 514/2003
Z. z. možno v danom prípade použiť iba analogicky (keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis,
ktorý by explicitne stanovoval podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom), pričom jeho použitie
nemôže viesť k obmedzeniu hmotnoprávnych oprávnení založených úniovým právom.

1.18. K námietke premlčania uplatneného nároku súd prvej inštancie konštatoval, že porušením práva
EÚ zo strany žalovanej vznikla žalobcovi ujma, ktorú bolo potrebné analogicky posúdiť podľa § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej

dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka
a začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom
dochádzalo kontinuálne počas celého obdobia, kedy nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES, teda k premlčaniu celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy nemôže dôjsť jedným okamihom. Súd prvej inštancie mal za to, že s poukazom na dátum podania
žaloby (06.06.2023) je premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do
jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo pred 06.06.2020, čo sa odrazilo aj v tom, že súd prvej inštancie
v konaní skúmal dôvodnosť žalovaného nároku v rozhodnom období, ktoré bolo po 06.06.2020.

1.19. Súd prvej inštancie uviedol, že účelom a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Peňažná satisfakcia za
neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť
presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej
sféry - osobnosti jednotlivca. Výška náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrená

v peniazoch nie je svojvoľná, ale je určovaná základnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou
vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu
treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady
a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne

kritériá, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala i každá iná fyzická
osoba. Súd prvej inštancie sa nestotožnil so spôsobom vyčíslenia výšky nemajetkovej ujmy uvedeným v
žalobe. Súd prvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že žalobca bol dlhoročným
príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, vykonával fyzicky i psychicky náročnú prácu a bol
preukázaný zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne

viac ako 48 hodín týždenne, keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované
hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času, a to všetko v dôsledku
zanedbania povinnosti žalovanej riadne transponovať smernicu do relevantnej vnútroštátnej právnej
úpravy. V dôsledku porušovania práva EÚ nebol na strane žalobcu vytváraný dostatočný priestor na
odpočinok, záľuby, sebarealizáciu, dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život,

keďže mal obmedzenú možnosť udržiavať, rozvíjať priateľské, resp. rodinné vzťahy a venovať sa svojim
záľubám v záujme zlepšenia kvality života a zdravia. K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu
dlhodobo a opakovane. Aj v čase odpočinku bol nútený prispôsobovať svoj program tomu, že v prípade
potreby sa na vyzvanie musí dostaviť do služby. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že sa túto situáciusnažil riešiť aj u kompetentných osôb, avšak k zmene nedošlo. Neriešenie situácie a ním vnímaná
nekompetentnosť zodpovedných osôb
u neho spôsobili pocit vyhorenia. Aj z týchto dôvodov sa žalobca rozhodol službu ukončiť. Na základe

uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že za primeranú satisfakciu vzniknutej nemajetkovej
ujmy je možné považovať sumu 2.000,-eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a následky zásahov
do osobnostnej sféry žalobcu. Takáto výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určená
aj s ohľadom na komparáciu s obdobnými právoplatnými prípadmi a vyplýva tak zo súdnej praxe. Súd
prvej inštancie poznamenal, že

z dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv
žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života,
že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Súd prvej inštancie
pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil zvýšenú mieru fyzického a psychického
vypätia, ktorá je s týmto druhom služobnej činnosti nepochybne spojená a ovplyvňuje zdravotný stav
(vrátane psychiky). Keďže žalobca žiadal priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie

žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

1.20. Súd prvej inštancie úroky z omeškania žalobcovi nepriznal s prihliadnutím na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011, podľa ktorého v prípade nemajetkovej ujmy vzniká
povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, a teda povinný sa

môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti. Žalovaná by sa
dostala do omeškania až momentom, keby by súdom priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy
nezaplatila žalobcovi riadne a včas. Rozhodnutie o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch
mákonštitutívneúčinky,apretosapreduplynutímparičnejlehotyurčenejsúdnymrozhodnutímžalovaná
nemôže dostať do omeškania. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobcovi úrok z omeškania

nepriznal a žalobu v tejto časti zamietol.

1.21. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, teda podľa zásady
úspechu. Pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy závisela výška plnenia od úvahy súdu.
Nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná iba časť uplatneného nároku, pretože ho

nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku konania založeného na úvahe
súdu. Preto podľa súdu prvej inštancie možno žalobcu označiť za neúspešného iba v časti úrokov z
omeškania 7,5% z 2.000 eur od 10.2.2023 do 27.3.2025 = 319,31 eur. Úspech žalobcu teda predstavuje
86,23% (2.000 eur úspech z celkovo požadovanej sumy 2.319,31 eur), neúspech 13,77 % a celkový
úspech žalobcu je 72,46 %.

V tomto rozsahu bola preto žalobcovi priznaná náhrada trov konania.

2. Proti výrokom I. a III. uvedeného rozsudku podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b/, písm. d/, písm. f/, písm. g/, písm. h/ CSP. Žalovaná úvodom odkázala na všetky svoje písomné
podania vo veci, ako aj ústne prednesy, ktoré boli produkované na pojednávaní, ktorých sa pridržiavala

tak po skutkovej ako aj právnej stránke. Žalovaná namietala predovšetkým porušenie svojho práva
na spravodlivý proces, konkrétne že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,
resp. vôbec neodôvodnil, a preto ho považovala za arbitrárne, nepreskúmateľné a nezrozumiteľné,
čo predstavuje podľa jej názoru zároveň tzv. inú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP.
Uviedla, že konajúci súd opomenul skutočnosť, že pracovný čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne,

pričom mala za to, že vzhľadom na charakter sporovej veci a dĺžku konania je objektívne nemožné
obsiahnuť odôvodnenie rozsudku na pár stranách za súčasného naplnenia aspoň minimálnych
zákonných požiadaviek na kvalitu odôvodnenia. Bola toho názoru, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku neobsahuje žiadne z čiastkových obsahových požiadaviek vymedzených v § 220 ods. 2
CSP. Namietala to, že súd prvej inštancie úplne odignoroval obsah jej argumentácie najmä ústnych

prednesov produkovaných na pojednávaní, zo žiadnej časti odôvodnenia nevyplýva, že by súd prvej
inštancie aspoň registroval uvedený obsah ústnych prednesov. Uviedla, že súd prvej inštancie neuviedol
ani žiadne konkrétne dôkazy. Mala za to, že žalobca žiadne dôkazy preukazujúce nemajetkovú ujmu
nepredložil, predložil len dôkazy preukazujúce pracovnoprávny nárok, resp. mzdový nárok. Bola toho
názoru, že súd prvej inštancie ju ako stranu sporu v konaní úplne odignoroval, keďže sa nevysporiadal

s jej predloženou argumentáciou. Považovala za potrebné zdôrazniť prekvapivý myšlienkový zvrat
súdu prvej inštancie uvedený v bode 44. napadnutého rozsudku, kde sa súd prvej inštancie stotožnil
s inými príslušníkmi HaZZ a neprípustným spôsobom zovšeobecnil nemajetkovú ujmu, čím podľa nej
vytvoril nebezpečný precedens. Mala za to, že súd prvej inštancie bol povinný riadne vysvetliť, z akéhodôvodu sa nezaoberal s jej argumentáciou, resp. prečo ju neaplikoval, súčasne bol povinný vysvetliť
aké výkladové metódy, či už samostatne alebo vo vzájomnej súvislosti aplikoval na jednotlivé argumenty
strán sporu ako celku a zároveň bol povinný svoj myšlienkový postup v tomto smere konfrontovať

s jej procesnou obranou predloženou najmä na pojednávaní. Záver vyslovený súdom prvej inštancie v
otázke výšky nemajetkovej ujmy nepovažovala za dostatočný, resp. náležite zdôvodnený. Formulácia
zvolená súdom prvej inštancie je podľa jej názoru zmätočná a nezrozumiteľná, nie je z nej zrejmé, z
akých kritérií vychádzal. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o primeranosti
priznanej sumy iba na všeobecných záveroch, že žalobca bol ukrátený o hodiny voľného času. Takto

formulovaný záver zhodnotila ako nedostatočný, porušujúci právo na spravodlivý proces. Otázka
výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných
skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v
iných veciach. Každé jedno rozhodnutie
o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže
byť považované za pravidlo pre iné prípady. Poukázala na zrušujúce uznesenie Krajského súdu

v Košiciach č. k. 3Co/43/2024-227 zo dňa 10.01.2025.

2.1. Žalovaná považovala za potrebné zdôrazniť, že žalobcom tvrdený zásah do osobnostných práv
nebol preukázaný, žalobca neuniesol dôkazné bremeno a požadovanie nemajetkovej ujmy v prípade
žalobcu nie je dôvodné. Uviedla, že žalobca sa v podstate domáhal nevyplatených mzdových nárokov,

nakoľkozospôsobuvýpočtužalovanejistiny,obsahužaloby,stanoveniažalovanéhoobdobiaasamotnej
argumentácie žalobcu vyplýva, že nemajetková ujma zodpovedá mzdovým nárokom žalobcu za čas
pracovnej pohotovosti. Žalobca v podstate požadoval doplatenie rozdielu medzi odmenou za určenú
služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť. Podľa jej názoru však náhrada nemajetkovej
ujmy nie je ekvivalentom straty zárobku a nemôže byť určovaná matematickým výpočtom majúcim

základ v mzdových nárokoch. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je len určitá satisfakcia
za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby
a nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie sa. Mala za to, že žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal, že by pociťoval akúkoľvek ujmu, ale jednoznačne preukázal, že sa mu jedná
o mzdový nárok. Keďže sa v tomto prípade jedná o mzdový, resp. pracovnoprávny nárok, nemôže byť

žalovaná Slovenská republika, čo znamená, že v tomto prípade súd prvej inštancie nekonal so správne
pasívne legitimovaným subjektom.

2.2. Žalovaná ďalej namietala, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani čo do základu, ani čo do
výšky uplatneného nároku. Žalobca svoje subjektívne tvrdenia dôkazne nepodložil, uviedol len svoje

osobné pocity, ako vníma nedostatok voľného času, spôsobený nadčasovou prácou, neuviedol žiadnu
konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala spôsobiť porušenie jeho osobnostných práv v značnej miere
znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti
v spoločnosti tak, aby oprávnene mohol požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Nepostačuje len uviesť, stručne a vágne oblasti života, ktoré mali byť údajne zasiahnuté, ale svoje

skutkové tvrdenia je žalobca povinný preukázať, nakoľko práve na žalobcovi spočíva dôkazne bremeno,
že došlo k takej závažnej ujme, aby mu mohla byť priznaná nemajetková ujma v peniazoch. Je preto
otázkou, či žalobca skutočne pociťoval akúkoľvek ujmu práve
v príčinnej súvislosti s prácou v Hasičskom a záchrannom zbore a či takáto prípadne pociťovaná údajná
ujma bola dostatočne závažná. Z výsluchu žalobcu vyplývajú len bežné skutočnosti,

s ktorými sa stretá každá jedna pracujúca ľudská bytosť. Žalovaná namietala aj samotný výpočet
nemajetkovej ujmy. Mala za to, že súd prvej inštancie vychádzal z mzdových nárokov príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru, čím konal v rozpore s § 216 CSP, teda v rozpore so zásadou „ne
ultra petitum“ a zároveň tým závažným spôsobom porušil princíp právneho štátu tak, že dva hodnotovo
rozdielne pojmy fakticky skĺbil do jedného a tým úplne ignoroval ich jedinečnosť, osobitosť a rozdielnosť.

2.3. Žalovaná ďalej namietala, že základom uplatneného nároku žalobcu môže byť výlučne otázka
zásahu do čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, nie do čl. 2 tejto smernice, nakoľko tento článok obsahuje
iba výkladové pojmy a neupravuje žiadne konkrétne práva alebo povinnosti. Okrem toho mala za to, že
skutočnosť, či Slovenská republika prebrala alebo neprebrala ktorúkoľvek smernicu do vnútroštátneho

poriadku nemôže nikdy predstavovať základ akejkoľvek žaloby. Konštatovanie súdu prvej inštancie o
nesprávnej transpozícií smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku je podkladom iba pre 2 ďalšie
skutočnosti,t. j.: potenciálnej zodpovednosti Slovenskej republiky, ako členského štátu Európskej únie, vo vzťahu k
Európskej komisií v zmysle čl. 258 ZFEU a priamu aplikáciu smernice 2003/88/ES
v tomto konaní. Uviedla, že predmetné skutočnosti však nikdy nemôžu byť podstatou nároku fyzickej

osoby, pretože takýto výklad porušenia povinnosti členského štátu transponovať akúkoľvek smernicu by
vytváral situáciu „ad absurdum“, že v prípade ak by ktorýkoľvek členský štát nesprávne transponoval
ktorúkoľvek smernicu do svojho vnútroštátneho právneho poriadku, tak by občania tohto členského
štátu mali právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú by pociťovali vo vzťahu k netranspozícií smerníc.
Preto mala za to, že štát môže zasiahnuť do práv fyzických osôb, predovšetkým v zmysle § 11 a nasl.

Občianskeho zákonníka len v zmysle dôsledku nesprávnej, resp. neúplnej transpozície smernice, teda
tým, že aký má toto porušenie povinnosti štátu dopad na konkrétnu fyzickú osobu. Je preto podľa
nej potrebné skúmať, či vôbec došlo k porušenie smernica 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi a ak
áno, tak v akom rozsahu a či následne došlo k vzniku tvrdenej ujmy s ohľadom na jej závažnosť
a príčinnú súvislosť. Odkázala na výpočet priemerného týždenného pracovného času žalobcu, ktorý
predložil do konania, pričom uviedla, že do výpočtu sa má započítavať iba čas strávený výkonom služby,

služobnou pohotovosťou, rekondičným pobytmi, školeniami a zvyšovaním kvalifikácie. Mala za to, že
predmetný prepočet je správny, zohľadňuje pracovný čas tak, ako ho vymedzuje smernica 2003/88/ES,
resp. judikatúra Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukazoval žalobca a je teda legitímnym podkladom pre
rozhodovanievtejtokonkrétnejveci.Zároveňzdôraznila,žejeopomínanátáskutočnosť,žetranspozícia
smernice môže byť obsiahnutá vo viacerých vnútroštátnych legislatívnych aktoch (v tomto prípade § 193

zákona o HaZZ a § 85 ods. 9 Zákonníka práce).

2.4. Žalovaná sa nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie v otázke referenčného obdobia jedného
týždňa (pondelok až nedeľa), nakoľko toto podľa nej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, z nesprávne zistených skutkových okolností prípadu ako aj celkového nepochopenia účelu a

významu nerovnomerne rozvrhnutého služobného času. Považovala za potrebné aplikovať referenčné
obdobie 6 mesiacov z dôvodu, že čl. 17 smernice 2003/88/ES explicitne ustanovuje, že v prípade
protipožiarnych služieb je možné sa od čl. 16 smernice 2003/88/ES odchýliť, pričom v čl. 19 smernice
2003/88/ES je ustanovené referenčné obdobie šiestich mesiacov. K rovnakému záveru možno dospieť
aj pri skúmaní zákona o HaZZ – konkrétne ustanovenia § 86 ods. 1. S poukazom na čl. 288 ZFEÚ

uviedla, že transpozície smerníc do vnútroštátneho práva nevyžaduje doslovnú transpozíciu. Je preto
na mieste prihliadať na cieľ pojmu „referenčné obdobie“ v zmysle smernice v komparácií s § 86
ods. 1 zákona o HaZZ. Smernica stanovuje referenčné obdobie na účely rozvrhu pracovného času
do určitého obdobia, v rámci ktorého sa počíta priemer a to z dôvodu potreby zabezpečiť nepretržitú
prevádzku, pričom § 86 ods. 1 zákona o HaZZ ustanovuje nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas

príslušníkov HaZZ, ktorý je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Podľa jej názoru je nepochybné,
že cieľom referenčného obdobia je rozvrhnutie pracovného času do určitého obdobia, pričom cieľom §
86 ods. 1 zákona o HaZZ je rovnako rozvrhnutie plánu služieb príslušníkov HaZZ do obdobia šiestich
mesiacov. Súd prvej inštancie neprihliadol ani na reálnu prax, ako sa služby príslušníkov HaZZ plánujú.
Uviedla, že v praxi sa rozvrhujú služby príslušníkom HaZZ do obdobia 6. mesiacov a následne sa

každý mesiac konkrétne upravujú tak, aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc
s ohľadom na plánované dovolenky, školenia, kurzy či neplánované situácie, ako náročné požiare
či práceneschopnosť niektorých príslušníkov HaZZ. Mala za to, že otázka dielčej úpravy každého
konkrétneho mesiaca nemá na otázku celkového referenčného obdobia žiaden vplyv. Bola to názoru,
že smernica 2003/88 nevyžaduje, aby zakotvenie referenčného obdobia bolo realizované tak, že by

muselobyťvtexteprávnehopredpisuvýslovneoznačenéza„referenčnéobdobie“slúžiacenaposúdenie
zachovania priemeru maximálneho týždenného pracovného času. Je preto postačujúce pre potreby
implementácie, že v § 86 ods. 1 zákona o HaZZ je zakotvené, že služobný čas sa rozvrhuje na obdobie
šiestich mesiacov. Na zavedenie výnimiek nie sú potrebné ani výslovné opatrenia. Podľa Súdneho dvora
EÚjevšaknevyhnutné,abybolazachovanáprávnaistota.Vdanomprípadejeprávnaistotabezpochyby

zachovaná vtedy, ak referenčné obdobie vyplýva z právnej úpravy ako je tomu v tomto prípad, kedy to
vyplýva
z § 86 ods. 1 zákona o HaZZ, a teda to aj vtedy, ak nie je toto obdobie výslovne v legislatívne označené
ako „referenčné obdobie“.

2.5. Žalovaná zároveň namietala výrok o náhrade trov konania (výrok III. napadnutého rozsudku),
s ktorým sa nestotožnila, keďže žalobca svoj nárok nesprávne uplatnil a teda aj v danom prípade sa
jedná o nesprávne právne posúdenie veci.2.6. Na základe uvedeného žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konania. Alternatívne žiadala, aby ho zmenil tak, že žalobu zamietne
v celom rozsahu a prizná jej nárok na náhrad trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej boli napadnuté výroky rozhodnutia vydané podľa

§ 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127
ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

5. V odvolacom konaní preskúmal odvolací súd danú vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379
CSP (viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380

ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380 ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštanciejepotrebnévnapadnutýchvýrokochI.aIII.akovecnesprávnypodľa§387ods.1CSPpotvrdiť.
V odvolacom konaní nezistil odvolací súd žiadne dôvody na zmenu alebo zrušenie odvolaním rozsudku
súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 388 CSP alebo podľa § 389 ods. 1 CSP. Odvolací

súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože v danej veci
nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie
a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení
s § 378 ods. 1 CSP odvolací súd verejne vyhlásil vo veci rozsudok.

6. Odvolací súd na úvod vychádzajúc v zmysle § 124 CSP z obsahu odvolania žalovanej konštatuje,
že toto nesmerovalo voči výroku II. napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba žalobcu v prevyšujúcej
časti zamietnutá, v dôsledku čoho tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. nadobudol
právoplatnosť a nebol predmetom tohto odvolacieho prieskumu.

7. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie
pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením
procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý
zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil
procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.

8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd ďalej zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy hodnotil v súlade
so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. V
posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky zásadné

právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace
s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia tvorí dostatočný podklad pre
uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, v parametroch daných ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom
odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neodôvodnené, či neakceptovateľné, nevyplýva z
nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu
faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom
prvej inštancie. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil, nemôže sama
o sebe viesť k záveru o neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. V odôvodnení napadnutého

rozsudku súd prvej inštancie dal odpoveď aj na všetky námietky žalovanej prezentované v rámci jej
obrany v konaní pred súdom prvej inštancie.

9. Za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie,
s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy

všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a nadaný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd predovšetkým poukazuje body 5. až 45.
napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil svoje
rozhodnutie. Práve z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku
súdu prvej inštancie a s ktorými sa stotožňuje. Odvolací súd v rámci postupu podľa
§ 387 ods. 2 a 3 CSP k odvolacím dôvodom žalovanej uvádza nasledovné:

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP predstavuje transformáciu ústavnoprávnych

princípov do civilného sporového konania. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má
každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie
procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a
právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu (§ 365 ods. 1
písm. b/ CSP) treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj
z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie

sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

11. Pokiaľ žalovaná deklarovala v odvolaní uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.

d/ CSP, odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukačnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď

apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

12. K námietkam žalovanej o porušení práva na spravodlivé súdne konania v dôsledku nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia z pohľadu ňou tvrdených dôvodov odvolania uvedených v ust.
§ 365 ods. 1 písm. b/, príp. d/ CSP odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vychádzajúc z obsahu

súdneho spisu možno v prvom rade konštatovať, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné
predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach
a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania
veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku podľa § 220

ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť
odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať
podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci E. B. v. Holandsko z 19.04.1994,
č. 16034/90, bod 61). Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (rozhodnutie sp. zn. IV.
ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí
sp.zn.IV.ÚS358/09zodňa15.10.2009ÚstavnýsúdSRuviedol,ževšeobecnýsúdnemusídaťodpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (nález sp. zn. II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007) k naplneniu čoho v posudzovanej veci
aj došlo. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s každou významnou argumentáciou strán sporu, všetkyťažiskové otázky v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zdôvodnil, preto nie je možné konštatovať,
že by jeho rozhodnutie vykazovalo znaky arbitrárnosti, či nedostatočného odôvodnenia.

13. Súd prvej inštancie v ods. 1. napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa v konaní žalobca domáhal,
v ods. 2. popísal procesnú obranu žalovanej v konaní, v ods. 3. popísal, ktoré dôkazy v konaní
vykonal, v ods. 4. uviedol zistený skutkový stav. V ods. 5. až 27. uviedol zákonné ustanovenia, podľa
ktorých vec posudzoval a v ods. 28 až 45. sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými
podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentami strán, uviedol, ako vyhodnotil vykonané

dôkazy a ako na danú vec aplikoval relevantnú právnu úpravu. V ods. 47. až 49. uviedol, na základe
akých ustanovení a z akých dôvodov priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 72,46 %. V tomto smere preto neobstojí tvrdenie žalovanej, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku obsiahnuté „na pár stranách“ nemôže spĺňať parametre ust. § 220 ods. 2 CSP, keďže súd
prvej inštancie sa venoval právnemu posúdeniu danej veci na takmer 10. stranách (od str. 7 po str. 16).
Pokiaľ ide o žalovanou tvrdenú skutočnosť, že súd prvej inštancie údajne odignoroval jej argumentáciu

produkovanú v rámci ústneho prednesu na pojednávaní, odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na
ods. 3 napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že (cit.) „súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu,
vypočutím PZ žalobcu a zástupcu žalovaného ...“ Navyše z ústneho prednesu zástupcu žalovanej na
predmetnom pojednávaní vyplýva, že tento sa len pridržal písomných podaní produkovaných v rámci
konania a v plnom rozsahu na ne odkázal tak po skutkovej ako aj právnej stránku, pričom žiadna

významná právna argumentácia, s ktorou by sa bol súd prvej inštancie povinný špecificky vysporiadavať
v danej veci nebola zo strany žalovanej na predmetnom pojednávaní produkovaná. S argumentáciou
žalovanej sa súd prvej inštancie vysporiadal v rámci komplexného právneho posúdenia danej veci.
Taktiež sa súd prvej inštancie venoval i jednotlivých konkrétnym námietkam žalovanej produkovaným
v rámci jej procesnej obrany (viď napr. námietku miestnej nepríslušnosti, ktorej sa venoval v ods. 29.,

námietke pasívnej vecnej legitimácie sa venoval v ods. 31., námietke premlčania sa venoval v ods.
42.). Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že pokiaľ sa žalovaná so spôsobom posúdenia nastolených
otázok súdom prvej inštancie, či dôvodmi na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie subjektívne
nestotožňuje a považuje ich za nesprávne, táto skutočnosť nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť

odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej
právnej úpravy. Závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich otázok boli výsledkom
procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli
najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia
o uplatnenom nároku.

14. Z uvedených dôvodov tak nebolo možné konštatovať pre žalovanou tvrdené vady odôvodnenia
rozhodnutia naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného tak v ust. § 365
ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm. d/ CSP.

15. Pri uplatnení odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP (zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené), prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú
procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané,

že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich
odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Ide
o tzv. novoty, ku ktorým žiadne konkrétne skutočnosti žalovaná v odvolaní okrem odkazu na zákonné
ustanovenie upravujúce tento odvolací dôvod neuviedla, a preto odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu
námietku žalovanej ako nespôsobilú k odvolaciemu prieskumu.

16. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, napr. keď súd prvej inštancie zoberie do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.17. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia
dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej
inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov

strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti,
ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v
hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vierohodnosti, je logický rozpor.

18. Žalovaná taktiež uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávnym právnym posúdením veci
je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu
právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval
správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval
(z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery).

19. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc z precízne zisteného
skutkového stavu veci, z ktorého vyvodil správne právne závery. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby

sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne
východiská pre jeho potvrdenie.

20. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a to do sféry jeho
osobnostnej integrity, teda osobnostných práv fyzickej osoby, ktoré sú vymedzené najmä v ustanovení
§ 11 Občianskeho zákonníka. Jedná sa o ujmu imateriálnu, ku kompenzácii ktorej prednostne dochádza
primeraným zadosťučinením formou konštatovania porušenia práva a len ak samotné konštatovanie
porušenia práva je nedostačujúce, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch. Povinnosť zaplatiť

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe konštitutívneho súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená výška a doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dlžník môže
dostať do omeškania. Možnosť priznania úroku z omeškania pri samotnom rozhodovaní o náhrade
nemajetkovej ujmy neprichádza do úvahy, lebo právo na tento druh zadosťučinenia nie je majetkovou
pohľadávkou z už existujúceho záväzkového právneho vzťahu. Najvyšší súd SR rozsudkom pod sp. zn.

1Co/15/97 zo dňa 24.06.1998, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR pod poradovým číslom R 45/2000 judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až
uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Na toto rozhodnutie nadväzujú
ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, pod sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo dňa 14.03.2012, sp. zn.

7Cdo/100/2017 zo dňa 17.10.2018.

21. Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky žalovanej, odvolací súd uvádza, že predmetom
prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku
odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl. 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES uplatnený podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa
25.11.2010 vo veci F. G., ktorý sa zaoberal otázkou výkladu smernice 2003/88/ES v súvislosti s
porušením čl. 6 smernice 2003/88/ES, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedenékonanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do
verejného sektora
a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny,

pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku,
pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

22. Čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou

na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,
v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a
od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov,
hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor EÚ vo svojich
rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný
pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzia.

23. Zákon o HaZZ v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy:

týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky
v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni,
dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť
a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá smernica 2003/88/ES.
Z predmetných ustanovení zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu

služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor
slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor EÚ opakovane konštatoval, že pojem
„pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať
podľa objektívnych vlastností
s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok

pracovníkov. Čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“
a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor EÚ zdôraznil vo
svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca
teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by

umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/
Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých
do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice
vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty
ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto

smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia,
ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje
na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má
zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho
práva. Z vyššie uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ vyplýva taktiež to, že čl. 2 smernice 2003/88

sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý pracovník trávi podľa inštrukcie
zamestnávateľa doma, avšak s povinnosťou reagovať na jeho výzvu dostaviť sa na pracovisko vo
veľmi krátkom čase, sa má považovať za „pracovný čas“ vzhľadom na to, že uvedená požiadavka na
dostavenie sa na pracovisko vo veľmi krátkom čase do značnej miery ovplyvňuje možnosť zamestnanca
venovať sa iným činnostiam.

24. Zákon o HaZZ umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru
služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je
dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo

osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských
štátov. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika
ako členský štát EÚv súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b)

predmetnej smernice.

25. Vo vzťahu k pôsobnosti smernice 2003/88/ES na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka
Hasičského a záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ
v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 zo dňa 05.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj uznesenie Súdneho

dvora EÚ vo veci C-52/04 zo dňa 14.07.2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 smernice
2003/88/ES definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom
výslovne odkazuje na čl. 2 smernice 89/391/EHS. Smernica 89/39/EHS sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje
na „na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne
uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie,
kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku tohto článku neuplatňuje sa uvedená

smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti
verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom sa ale
táto výnimka nevzťahuje. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice je
potrebné s ohľadom na cieľ smernice (podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov
pri práci) vykladať zužujúco. Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb

nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu (napr. prípady živelných pohrôm), pre ktorú je typické, že nie je možné
rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje
od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského
a záchranného zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 Personalrat der

Feuerwehr Hamburg vyplýva, že čl. 2 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES sa
majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby,
ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených
smerníc,takžečl.6bod2smernice2003/88/ESvzásadebrániprekročeniumaximálnejhranice48hodín

určenej ako maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie
je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia
cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných
záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení
bezpečnosti

a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej
situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391/EHS. Súdny dvor
EÚ aj v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v čl. 2 ods.
2 prvom pododseku smernice 89/391/EHS, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných
na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim

rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä
tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu
pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje
to, že členský štát by považoval všetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na

ktoré sa táto výnimka vzťahuje. Kritérium zákonodarcu na určenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS sa
totiž nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v čl. 2 ods.
2 prvom pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana,
ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto
odvetviach, čo odôvodňuje výnimku

z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia
účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to uvedené činnosti, ktoré sa
v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria
v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391/EHS. V tomto prípade sa teda
táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej a záchrannej služby, aj keď tieto činnosti zásahové

sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie
pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo
zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú
vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľnéa môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti
smernice 2003/88/ES.

26. Ďalej je potrebné uviesť, že Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že
v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade

s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie
v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby
neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore
s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej
zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu
pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva,

že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutéhočlenskéhoštátuvzásadepovinnosťtútoškodunahradiť.Uplatneniepodmienokdovoľujúcich
konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie
musia vnútroštátne súdy

v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora EÚ na ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že v súlade
s judikatúrou Súdneho dvora EÚ môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť
nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát a že právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát a preto odvolacia námietka žalovanej, že nie je pasívne vecne legitimovaným

subjektom v danej veci neobstojí.

27. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu
transpozíciu smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval
v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na

náhradu, za súčasného splnenia troch podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať
jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Uvedené podmienky zároveň
vyplývajú i z judikatúry Súdneho dvora EÚ (najmä rozsudok C-46/93), pričom si je potrebné uvedomiť,
že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu nemajetkovej ujmy je nárokom sui generis, ktorý má

svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie vo vnútroštátnom práve, ktoré sú však
odškodniteľné v rámci vnútroštátneho práva o zodpovednosti týkajúcich sa obdobných vnútroštátnych
nárokov.

28. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v danom

prípade splnená, pretože došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tým, že právna úprava
v zákone o HaZZ a na ňu nadväzujúca aplikačná prax nerešpektuje maximálny priemerný prípustný
pracovný čas 48 hodín týždenne. Čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie,
ktorá jednotlivcom priznáva práva okrem iného judikovaných aj v rozsudku C-429/09 a nedodržanie
požiadaviek upravených

v uvedenom článku počas dotknutého obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora EÚ, a
preto sa musí považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie.

29. V prejednávanom spore nebolo sporné, že žalobcovi boli rozvrhované služby takým spôsobom, že
na 18 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná pohotovosť na

pracovisku (predtým to bol 17 hodinový výkon služby + 7 hodinová pracovná pohotovosť na pracovisku),
že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas služobnej
pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu
nadčas, že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Potom nasleduje 48
hodín odpočinku. Počas 48 hodinovej doby odpočinku (s výnimkou 8 hodín bezprostredne nasledujúcich

po služobnej zmene) musí byť
k dispozícii na telefóne pre prípad, že bude potrebné dostaviť sa do služby. Celkovo žalobca
v posudzovanom období od júna 2020 (súdom prvej inštancie bolo zohľadňované obdobie troch rokov
spätne od podania žaloby vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovanej) do februára 2023(t. j. žalobou uplatnené obdobie) odpracoval za obdobie od 06/2020 do 12/2020 (31 týždňov) 1.595,42
hodín, za obdobie od 01/2021 do 12/2021 (52 týždňov a 4 dni) odpracoval 2.523,11 hodín, za obdobie
01/2020 do 12/2022 (52 týždňov a 5 dní) odpracoval 2.678,93 hodín a za obdobie od 01/2023 do 3/2023

odpracoval 440 hodín (8 týždňov a 1 deň). Po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej
pohotovosti realizoval výkon práce
v rozsahu cca 7.237,46 hodín (1.595,42 + 2.523,11 + 2.678,93 + 440), t. j. o 291,38 hodín navyše oproti
maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice (maximálny týždenný
pracovný čas 48 hodín x 144,71 týždňov = 6.946,08 hodín), čo zodpovedá v priemere 2,01 hodiny

týždenne navyše oproti stanovenému maximu
(291,38 hodín/144,71 týždňov). Súd prvej inštancie síce ustálil inú hodnotu ako odvolací súd, a to
že žalobca realizoval výkon práce o 343,65 hodín naviac oproti maximálneho prípustnému času
vyplývajúcemu zo smernice, čo zodpovedá v priemere o 2,4 hodiny týždenne naviac, čo je však
spôsobené len mierne odlišným výpočtom. Uvedené však nič nemení na skutočnosti, že žalobca
realizoval výkon práce nad maximálny prípustný čas stanovený čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES,

ktorá skutočnosť je podstatnou na splnenie prvej podmienky priznania náhrady.

30. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 03.10.2000 vo veci
Simap (C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie zo dňa 03.07.2001 vo veci CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a
rozsudok zo dňa 09.09.2003 vo veci Jaeger (C-151/02,

Zb. s. I-8389). Z uvedených rozhodnutí jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88/ES
a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný
čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti

a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej
smernice. Súdny dvor v už citovanom rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil
uvedenú judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci
do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor EÚ navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca s
pojmom „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88/ES neponecháva priestor na akékoľvek rozumné

pochybnosti, prijal s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru vo veci C-52/04 Personalrat der
Feuerwehr Hamburg, v ktorom Súdny dvor EÚ rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami
verejnej hasičskej služby - okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti
smernice 2003/88/ES, takže
čl. 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny

týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.

31. Vo vzťahu k námietke žalovanej, v ktorej poukazuje na čl. 17 bod 3. písm. c) ods. iii) a čl. 19 Smernice
2003/88/ESohľadneuplatneniereferenčnéhoobdobia6mesiacov,odvolacísúdkonštatuje,žesmernica
umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie

čl. 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace., pričom však
nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.
V tejto súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať,
bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku SR. Zo zákona o HaZZ nevyplýva, že by SR
uvedené ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala vnútroštátneho poriadku, a

teda, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného
obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže
SR neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona o HaZZ ani inom zákone, upravujúcom právne
postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho
týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho

poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia,
v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona
o HaZZ sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí
s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené,
námietka žalovanej o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola nedôvodná,

nakoľkoustanovenieoreferenčnomobdobí,súvisiacomsmaximálnouvýmeroutýždennéhopracovného
času, taktiež nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaná nemôže dovolávať
jeho aplikácie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné
garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.Tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie
smernice 2003/88/ES nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich
záväzok podľa čl. 6 písm. b) tejto smernice. Správne v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na

rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 Fuß, podľa ktorého referenčné obdobia upravené v čl.
16 až 19 smernice 2003/88/ES na uplatnenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES na účely stanovenia
týždennéhopriemernéhopracovnéhočasu,ajkeďtietoustanoveniamajúvtejtosúvislostipriamyúčinok,
vo veci samej nemôžu byť relevantné. Nemožno tak pri stanovení limitu týždenného pracovného času
vychádzať zo 6 mesačného referenčného obdobia tak, ako to navrhuje žalovaná. V tejto súvislosti

správne súd prvej inštancie poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-254/18, z ktorého
vyplýva, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na
účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje aj v rámci určitých referenčných
období výpočet priemerného pracovného času, ak táto úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú
zabezpečiť, že priemerný maximálny pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas
každého obdobia 6 mesiacov zapadajúceho do rámca 2 po sebe nasledujúcich pevných referenčných

období.

32. Pokiaľ ide o námietku žalovanej ohľadne nesprávneho výpočtu odpracovaných hodín poukazujúc na
ňou predloženého tzv. ID plachty, s uvedeným sa nemožno podľa odvolacieho súdu vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti stotožniť. Odvolací súd (obdobne ako súd prvej inštancie) vychádzal pri výpočte

odpracovaných hodín zo žalobcom predloženej tabuľky, ktorá bola spracovaná z počtu odpracovaných
hodín zo žalobcom predložených výplatných pások, ktoré vypracovala samotná žalovaná (resp.
Ministerstvo vnútra SR konajúce v jej mene), čím zároveň deklarovala tento konkrétny počet žalobcom
odpracovaných hodín. Ide o záznamy z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom
žalobcu, ktorých hodnovernosť účinným spôsobom spochybnená nebola. Zo žalovanou predložených

ID plachiet vyplývajú iné hodnoty odpracovaného času žalobcu v jednotlivé konkrétne mesiace
v posudzovanom období (najmä týkajúce sa odpracovanej pohotovosti), avšak ich podrobnejších
skúmaním odvolací súd zistil, že u žalobcu dochádzalo k porušovania maximálne stanovaného
týždenného pracovnej času 48-hodín podľa smernice 2003/88/ES aj v zmysle týchto ID plachiet.
Príkladmo viď 11/2022, kedy žalobca pracoval dňa 14. (pondelok) od 07:00 do 07:00 (t. j. 24 hodín), dňa

16. (streda) od 07:00 do 07:00 (t. j. 24 hodín) a dňa 20. (nedeľa) od 07:00 do 07:00 (t. j. 24 hodín), resp.
v daný deň treba počítať len do 24. hodiny, čiže 17 hodín, o ktorý čas zároveň presiahol maximálne
stanovený týždenný pracovný čas. Rovnako tak 10/2022, kedy pracoval dňa 03. (pondelok) od 07:00 do
07:00 (t. j. 24 hodín), dňa 05. (stredu) od 05:00 do 14:00 hod (t. j. 9 hodín), dňa 06. (štvrtok) od 07:00 do
07:00 (t. j. 24 hodín) a dňa 9. (nedeľa) od 07:00 do 07:00 (t. j. 24 hodín) ako aj 07/2021, kedy pracoval

dňa 19. (pondelok) od 07:00 do 07:00
(t. j. 24 hodín), dňa 22. (streda) od 07:00 do 07:00 (t. j. 24 hodín) a dňa 25. (nedeľa) od 07:00 do 07:00
(t. j. 24 hodín). Žalovaná argumentovala tým, že pri výpočte vychádzala
zo 6 mesačného referenčného obdobia, kedy v rámci tohto obdobia nezahrnula do výpočtu dni, kedy
nebol žalobca reálne k dispozícii služobnému úradu (dovolenka, PN). Ako už bolo vyššie uvedené

podľa odvolacieho súdu nemožno vychádzať zo 6 mesačného referenčného obdobia, pričom v danej
veci je podstatné to, že u žalobcu nebol v posudzovanom období opakovane dodržiavaný smernicou
stanovený týždenný pracovný čas; dni kedy nebol reálne k dispozícii služobnému úradu sú tak na
výpočet maximálneho týždenného času irelevantné. Navyše odvolací súd zdôrazňuje aj skutočnosť, že
žalobca musel byť k dispozícii zamestnávateľovi (žalovanej) minimálne na telefónne a v prípade potreby

dostaviť sa aj v dňoch voľna, čo vyplýva z jeho výpovede, ktorú skutočnosť žalovaná žiadnym spôsobom
nerozporovala, pričom v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ aj čas pracovnej pohotovosti, strávený
v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje
pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho
sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená (viď rozhodnutie

vo veci C-518/15).

33. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ dostatočne závažné porušenie
práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky,
ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej

právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym
orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v danej oblasti. Tu sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu
prvej inštancie uvedenýmiv odôvodnení jeho rozsudku, najmä s poukazom na ciele smernice 2003/88/ES, ktoré mali byť
dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času - právo pracovníkov na primeranú
dobu odpočinku a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

34. Čo sa týka tretej podmienky, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že je potrebné sa stotožniť
so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú
je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na

právo na ochranu osobnosti. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú
rozvojjehoosobnostiasúsnímúzkospäté.Jednásaonehmotnéhodnotyľudskejosobnostivjejfyzickej
(telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných

práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu boli
podľa záverov súdu prvej inštancie,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak nepochybne vznikla nemajetková ujma. K
spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovanou, resp. jej intenzity s poukazom na to, že pokiaľ nie
je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že pri nariadenej

služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) zamestnanca, a teda sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí
byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať na opakované
konštatovanieSúdnehodvoraEÚ,žepojem„pracovnýčas“trebadefinovaťpodľaobjektívnychvlastností
s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok

pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to,

či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.
Z judikatúry Súdneho dvora EÚ dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený
v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje
pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný,
a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Z

uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovanej bez právneho významu. Je potrebné vziať na zreteľ
tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad),
musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii
a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho

vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne
obmedzená, ale priam vylúčená. Ďalej je potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je
permanentne niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré
neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj

odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo
súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a
nenahraditeľná. O to väčšia sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok,
regeneráciu, súkromie, rodinný život.

35. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo smernice
2003/88/ES potom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady škody,
keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení.
Z európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva

Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je
pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity
určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo
vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejtonáhrady najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka).
Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu
spôsobenej porušením práva únie. K výhradám žalovanej ohľadne peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy

žalobcu je potrebné uviesť, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo
a že právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Ktoré
z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude
ovplyvnenápovahouaintenzitouneoprávnenéhozásahu.Z§13ods.1Občianskehozákonníkavyplýva,

že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli
odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto
zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa
satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností,
za ktorých k porušeniu došlo, t. j., že žalovaná ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného

pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona o HaZZ, ktorý umožňuje
zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento
presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, je
v prejednávanom spore potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako
aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti

za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia,ktorousapodľasúdnejpraxerozumiepredovšetkýmospravedlnenie,odvolaniedifamujúcich
výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto
okolností strácajú svoju účinnosť
a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné

zadosťučinenie. V tomto konkrétnom prípade odvolací súd súdom prvej inštancie priznanú výšku
peňažnej náhrady považuje za primeranú, a to vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku, subjekt
zodpovedný za zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorým je štát, dĺžku trvania zásahu a aj s
prihliadnutím na skutočnosť, že priznaná peňažná satisfakcia predstavuje vyčíslenie ujmy za čas, ktorý
žalobca nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojím záľubám, rodine. Súd je pri posudzovaní výšky

viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú v
dôsledku nesprávnej implementácie normy EÚ utrpel žalobca. Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto
úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná, zjavne nevybočujúca z pravidiel primeranej
náhrady.Odvolacísúdpovažujevýškunemajetkovejujmyprimeranúkzávažnostinezákonnéhozásahu,
spočívajúc

v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a organizovať sociálny a rodinný život
a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy primeranú k okolnostiam, za ktorých k
zásahu došlo, spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte, v rámci ktorého dochádzalo k porušovaniu
práv žalobcu. Odvolací súd sumarizačne poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov
v skutkovo a právne totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi

hasičského a záchranného zboru podporujúce závery tohto rozhodnutia.

36. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovanej, že žalobca sa v prejednávanej veci domáhal
nevyplatených mzdových nárokov a nie náhrady nemajetkovej ujmy, tak táto námietka podľa názoru
odvolacieho súdu vo svetle vyššie uvedeného neobstojí. Z podanej žaloby jednoznačne vyplýva, že

žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nedodržaním maximálne stanovaného
týždenného pracovnej času 48-hodín podľa smernice 2003/88/ES. Primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy žalobca v žalobe určil ako súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa §
92 ods. 1 zákona o HaZZ za príslušný kalendárny mesiac a sumy zodpovedajúcej 15% peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac daného roka. Nemajetkovú

ujmu za čas pracovného pokoja určil ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovnej pohotovosti
a sumy zodpovedajúcej 15 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac daného roka. Podľa odvolacieho súdu išlo len o spôsob určenia primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy a nie o nevyplatenie mzdových nárokov tak, ako to posudzovala žalovaná.

37. Odvolací súd v tomto smere opätovne pripomína, že v danom prípade išlo u uplatnenie náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorý nárok má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii, pričom
z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-46/93 vyplýva, že „v prípade, keď porušenie práva
Spoločenstva členským štátom možno pripísať vnútroštátnemu zákonodarcovi konajúcemu v oblasti,kde má širokú voľnú úvahu pri tvorbe normatívnych rozhodnutí, majú jednotlivci, ktorí utrpeli ujmu,
právo na odškodnenie, ak porušený právny predpis Spoločenstva má za cieľ priznať im práva, ak
porušenie je dostatočne závažné a ak existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením a ujmou,

ktorá jednotlivcom vznikla. S touto výhradou štát musí napraviť následky škody, ktorá vznikla porušením
práva Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, v rámci vnútroštátneho práva o zodpovednosti, pričom
uplatniteľné podmienky stanovené platnými vnútroštátnymi predpismi nesmú byť menej priaznivé ako
podmienky týkajúce sa podobných vnútroštátnych nárokov a nesmú byť upravené takým spôsobom,
ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady škody.“ Žalobca v danom prípade

splnil všetky podmienky na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako to stanovuje judikatúra
Súdneho dvora EÚ, ktorá je v takomto druhu nároku (ako je prípad žalobcu) smerodajná, keďže
v zmysle citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ je potrebné, aby boli tieto nároky nahradené v rámci
vnútroštátneho práva o zodpovednosti týkajúcich sa analogicky podobných vnútroštátnych nárokov
(v danom prípade analogická aplikácia náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 a 13 Občianskeho
zákonníka).

38. Zároveň odvolací súd kontrolou počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a služobnej
pohotovosti zistil, že v žalovanom období skutočne dochádzalo k opakovanému prekročeniu
maximálneho prípustného týždenného pracovného času podľa Smernice. V období od júna 2020 do
konca februára 2023 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas

vyplývajúci z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Odvolací súd skonštatoval, že žalobcovi ako fyzickej
osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Keďže zásah do nemajetkovej ujmy nie je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia
času, berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie
a trvanie tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako

to namietala žalovaná v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani
náhrady priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena
rodiny a ani neprevyšuje náhrady priznané obetiam trestných činov. Odvolací súd považuje výšku
nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti nezákonného zásahu, spočívajúc v obmedzení žalobcu
slobodne nakladať s voľným časom a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje

odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy primeranú k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo, spočívajúc
v dlhodobom časovom horizonte, v rámci ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu.

39. Občiansky zákonník v ustanovení § 13 ods. 2 za určitých podmienok poskytuje možnosť
priznať fyzickej osoby zadosťučinenie v peniazoch, ktorého hranicu nevymedzuje. Určenie výšky

zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd je povinný vychádzať
z okolností, za ktorých k ujme došlo, ako aj zo závažnosti vzniknutej ujmy, s prihliadnutím
k sledovanému cieľu, t. j. primerane s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, zmierniť
nepriaznivý následok neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby.
Z uvedeného vyplýva, že aj pri určení výšky relutárnej satisfakcie musí byť zohľadnená predovšetkým

satisfakčná funkcia priznávanej peňažnej sumy, ktorá má zaistiť zmiernenie nemajetkovej ujmy
vzniknutej na osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch je rozhodujúca úvaha súdu, ktorá samotná podlieha hodnoteniu. Zákonom stanovenými
kritériamisúzávažnosťvzniknutejujmyaokolnosti,zaktorýchkporušeniudoosobnostnýchprávfyzickej
osoby došlo. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyplýva, že nastolené otázky súvisiace s

posúdením primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch boli riešené napríklad v
rozhodnutiach
sp. zn. 4Cdo/139/2011, 7Cdo/215/2020, 7Cdo/73/2021, R 3/2022, R 29/2001, pričom vychádzali
z odlišných skutkových zistení. Preto je potrebné, aby slúžili podporne pre posúdenie predmetnej veci.

40. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje taktiež za dôvodnú odvolaciu námietku žalovanej,
že súd prvej inštančne rozhodol v rozpore so zásadou „ne ultra petitum“. Žalobca si v žalobe uplatnil
náhradunemajetkovejujmyvovýške6.816,30,-eur,súdprvejinštancieprimeraneznížiluplatnenýnárok
žalobcu a priznal mu napadnutým výrokom I. len sumu vo výške 2.000,- eur. Z toho dôvodu nemožno
hovoriť o porušení predmetnej zásady tak, ako to namietala žalovaná, keďže súd prvej inštancie nešiel

nad výšku nároku, ktorý bol žalobcom uplatnený v podanej žalobe.

41. Odvolací súd poukazuje aj na svoju rozhodovaciu činnosť v skutkovo a právne totožných prípadoch
náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi hasičského a záchranného zboru (viď napr.rozsudky Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16Co/6/2025 zo dňa 17.06.2025, sp. zn. 8Co/20/2025 zo
dňa 26.03.2025, sp. zn. 8Co/54/2024 zo dňa 29.01.2025 a sp. zn. 5Co/6/2025 zo dňa 19.02.2025).
Poukaz žalovanej na rozhodnutie súdov prvej inštancie, týkajúce sa skutkovo i právne obdobnej veci,

je právne nevýznamné, keď rozhodovaním iného súdu prvej inštancie, v preskúmavanej veci odvolací
súd nie je viazaný.

42. Pokiaľ ide o náhradu trov konania v posudzovanej veci bol predmetom konania nárok žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy, teda bez akýchkoľvek pochybností jej výška závisela od úvahy súdu.

Ústavný súd SR sa v uznesení č. k. II.ÚS/233/2022-18 zo dňa 24.05.2022 plne stotožnil s názorom,
že pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore a
patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu a to bez ohľadu
na to, či a prípadne v akej výške mu bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch. Civilný sporový
poriadok už síce nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v ust. § 142 ods. 3 OSP čo však
neznamená, nemožnosť osobitného režimu posudzovania úspechu v konaní o nárokoch na náhradu

trov v prípadoch, keď výška plnenia závisí od úvahy súdu, kedy je potrebné rozlišovať, čo je základné
a čo je sprevádzajúce (za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté,
výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca). Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť požadovanú výšku tejto ujmy, presné stanovenie výšky plnenia je
však závislé od úvahy súdu. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom

posudzovania náhrady trov, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie ustanovenia § 255 CSP,
podľa ktorého kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj vtedy, ak súd priznal
nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške (v prípadoch keď výška nároku závisí od úvahy
súdu), ktorým spôsobom správne postupoval tiež v tejto otázke aj súd prvej inštancie. Správnosť
vyššie uvedeného názoru vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS225/2020 z 27.08.2020,

zverejnenom v Zbierke nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020, v ktorom tento konštatoval (cit.):
„V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,
nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní

o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“

43. Súd prvej inštancie rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu
72,46 % a to z dôvodu, že si v žalobe uplatnil i úrok z omeškania vo výške 7,5 %, ktorý mu však

priznaný nebol. Súd prvej inštancie považoval žalobcu za neúspešného v tejto časti (t. j. v časti úrokov
z omeškania) s tým, že mieru úspechu určil s ním priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (t. j. 2.000,- eur)
a žalobcom žiadaného úroku vo výške 7,5% od 10.02.2023 do 27.03.2025 (do rozhodnutia súdu prvej
inštancie), čo bola suma 319,31 eur. Odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožnil
z dôvodov, že úrok z omeškania predstavuje len akýsi sprevádzajúci, resp. druhotný (nadväzujúci)

nárok žalobcu vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá bola v danom prípade základom nároku
a preto pri určení pomeru úspechu/neúspechu nemožno naň prihliadať (obdobne ako pri výške náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorá je závislá od úvahy súdu tak, ako to bolo konštatované v predchádzajúcom
odseku s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR). Vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie bolo
podané len zo strany žalovanej, odvolací súd rešpektujúc zásadu zákazu reformatio in peius (tzv. zákaz

zmeny k horšiemu) vyjadrenú v čl. 16 ods. 3 CSP potvrdil aj výrok III. napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie ohľadne nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd nezistil pochybenie súdu prvej
inštancie ohľadne nároku na náhrad trov konania, ktoré by bolo v neprospech odvolateľa (žalovanej).

44. Odvolací súd preto napokon uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie

skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú
dostatočný podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej. Nezistil ani žiadne pochybenia súdu prvej
inštancie, ktoré by odôvodňovali naplnenie niektorého z odvolacích dôvodov uvedených v ustanovení §
356 ods. 1 písm. b/, písm. d/, písm. f/, písm. g/, písm. h/ CSP, na ktoré poukazovala žalovaná v odvolaní.
Rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje

správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

45. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I.
a III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania by bolo v zásade potrebné rozhodnúť podľa § 396
ods.1CSPvspojenís§255a§262ods.1CSP.Vodvolacomkonaníbolažalovanáneúspešná.Naopak,

fakticky plne úspešný bol žalobca, ktorému mal vzniknúť nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v zmysle uvedených ustanovení Civilného sporového poriadku. Žalobca sa však k odvolaniu žalovanej
písomne nevyjadril a z obsahu spisu mu ani žiadne iné trovy odvolacieho konania nevyplývajú. Odvolací
súd teda vychádzal z čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa

§ 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne
súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy
v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale aj v rozpore so zásadou hospodárnosti Civilného
sporového poriadku (viď obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa
28.02.2018 – publikované pod R 72/2018).

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci

(§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
CSP).