Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/34/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122202450
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5122202450.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov

Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. E. XXXX/X, XXX XX F., zastúpená JUDr. Janou Ftorkovou, advokátkou so sídlom V. Spanyola
8343/1A,
010 01 Žilina, IČO: 42 063 451, proti žalovanému: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí komunizmu
1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, zastúpenému JUDr. Lukášom Bútorom, advokátom so sídlom Jána
Milca 8, 010 01 Žilina, IČO: 42 433 622, o uloženie povinnosti uzatvoriť nájomnú zmluvu, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina

č. k. 2C/20/2022-294 zo dňa 14. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 2C/20/2022-294 zo dňa 14. novembra 2024 potvrdzuje.

Žalovanému priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že
žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala uloženia žalovanému
povinnosti uzatvoriť so žalobkyňou nájomnú zmluvu k 3-izbovému bytu č. X na G.. poschodí v bytovom

dome na Ul. D. E. XXXX/X, XXX XX F. (ďalej aj „sporný byt“) s obdobnými zmluvnými podmienkami pre
nájom bytov na sociálne účely, ktoré sú v jeho vlastníctve. Zároveň si uplatnila voči žalovanému nárok
náhradu trov konania.
3. Svoju žalobu žalobkyňa skutkovo odôvodnila tým, že žalovaný je výlučným vlastníkom sporného bytu,
ktorý po skončení doby nájmu v zmysle predchádzajúcej nájomnej zmluvy (ako prenajímateľ) neuzavrel
so žalobkyňou (ako nájomníčkou) nájomnú zmluvu k tomuto bytu. Žalobkyňa mala preto dňa 19.01.2022
sporný byt žalovanému odovzdať. Napriek tomu žalobkyňa uvedený byt stále užíva a tak, ako doteraz, aj

naďalej si voči žalovanému riadne plní všetky svoje finančné povinnosti. Žalobkyňa je totiž toho názoru,
že splnila všetky podmienky pre opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy k predmetnému bytu so
žalovaným, ktorých splnenie vierohodne preukázala v rámci písomnej komunikácie
so žalovaným. Žalobkyňa bola preto teda v legitímnom očakávaní, že žalovaný s ňou opäť uzatvorí
nájomnú zmluvu k spornému bytu. Napriek tomu žalovaný odmietol s ňou nájomnú zmluvu uzatvoriť.
Nájomný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným podľa poslednej nájomnej zmluvy skončil dňa
31.10.2021. Na základe Oznámenia žalovaného bola žalobkyňa upozornená na možnosť opakovaného

uzavretia nájomnej zmluvy s tým, že žiadateľ a všetky osoby, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti,
sú povinné dokladovať príjem za rok 2020.
V Žiadosti o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy žalobkyňa uviedla, že je síce vydatá, ale manžel
nie je užívateľom nájomného bytu, keďže spolu trvale nežijú. Žalobkyni bol nájomný byt pridelený nanájomné užívanie spolu s jej manželom A. H. C. a synom A. C.. Od roku 2007 však v predmetnom
byte manžel so žalobkyňou nebýva a od tohto roku ani spolu trvale nežijú. Z uvedeného dôvodu v roku
2008 už uzatvorená nájomná zmluva k spornému bytu výlučne znela len na žalobkyňu ako nájomníčku.

Identicky a kontinuálne bol takto nájomný vzťah uzatváraný výlučne len
so žalobkyňou počas celého obdobia užívania bytu od roku 2008 zohľadňujúc pri tom stav,
že manžel so žalobkyňou trvale nežil. Aj v Rozhodnutí Mesta Žiliny o pridelení bytu z roku 2008 sú ako
užívatelia bytu uvedení už len žalobkyňa so synom. Posledná nájomná zmluva (Zmluva o nájme bytu z
roku 2018) tiež pokračovala v uvedenej praxi a ako nájomcu uvádzala výlučne žalobkyňu a za osobu,

ktorá tvorila domácnosť nájomcu, označovala len jej syna. Otázka opakovaného uzavretia nájomnej
zmluvy k dotknutému bytu sa stala predmetom intenzívnej písomnej komunikácie medzi žalobkyňou a
žalovaným. V dokumente s názvom Žiadosť o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy - výzva zo dňa
07.10.2021 sa žalovaný odvolal na status žalobkyne ako vydatej osoby a na vznik údajného spoločného
nájmu k spornému bytu medzi manželmi podľa § 703 ods. 1 Občianskeho zákonníka a z tohto dôvodu
žiadal doložiť doklady o manželovom príjme za rok 2020. Tieto príjmy žalobkyňa legitímne odmietla

preukázať, keďže právo žalovaného žiadať ich nevyplývalo zo žiadnej právnej normy, t.j. zo zákona,
prípadne všeobecne záväzného nariadenia. Žalobkyňa poukázala na ust. § 703 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého spoločný nájom manželov k bytu nevznikne, ak manželia spolu trvale nežijú.
Skutočnosť, že žalobkyňa
s manželom trvale nežije, preukazuje Čestné prehlásenie A. C., ktoré žalobkyňa priložila k odpovedi

adresovanej žalovanému. Žalovaný však naďalej zotrval na doložení dokladov o príjme manžela
žalobkyne. Podľa názoru žalobkyne požadovanie dokladov
o príjme manžela, ktorý s ňou nežije v uvedenom byte, nemá absolútne žiadnu oporu
vo Všeobecne záväznom nariadení č. 5/2021 o prideľovaní nájomných bytov pre sociálne účely vo
vlastníctve mesta Žilina (ďalej len „VZN č. 5/2021“) ani v dotknutých právnych predpisoch. Keďže

žalobkyňa trvale a dlhodobo od roku 2007 nežije so svojím manželom
v uvedenom byte a netvoria ani spoločnú domácnosť, žalovaný nemá právo od nej požadovať doklady
o príjme jej manžela. Žalobkyňa má so svojím manželom od roku 1999 zrušené aj BSM z dôvodu
predošlej podnikateľskej činnosti manžela. Podľa čl. 9 ods. 4 VZN č. 5/2021 platí, že: „Po splnení
všetkých podmienok bude nájomcovi nájomného bytu vydaný doklad

k opakovanému uzatvoreniu nájomnej zmluvy.“ Napriek tomu, že žalobkyňa splnila všetky podmienky z
VZN č. 5/2021 a zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania
aosociálnombývaní,žalovanýsňouneuzatvorilnájomnúzmluvu.Žalovanýtýmporušilprávožalobkyne
na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy k spornému bytu. Takéto konanie sa v práve objektívne
hodnotí ako svojvôľa, keďže konanie žalovaného je

bez akéhokoľvek právneho podkladu. Žalobkyňa prezentoval názor, že na opakované uzavretie
nájomnej zmluvy k bytu existuje právny nárok, ktorý jej patrí.
4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že predmetný mestský nájomný byt bol postavený za použitia
verejných finančných prostriedkov, konkrétne dotácií z Fondu
na rozvoj bývania (tzv. ŠFRB). Vzhľadom k tomu má tento byt charakter tzv. sociálneho bytu určeného

pre sociálne bývanie, ktoré definujú ustanovenia § 21 a § 22 zákona č. 443/2010 Z. z. o
dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní: Sociálne bývanie je bývanie obstarané s použitím
verejných prostriedkov určené na primerané a ľudsky dôstojné bývanie fyzických osôb, ktoré si nemôžu
obstarať bývanie vlastným pričinením a spĺňajú podmienky podľa tohto zákona. Z filozofie užívania
sociálnych bytov vyplýva, že tento druh bytov by sa mal užívať len dočasne na nevyhnutný čas, kým

si dotknutá osoba nevie zabezpečiť bývanie sama. Reálne majetkové pomery žalobkyne však vôbec
nekorešpondujú s uvedenými východiskami, nakoľko žalobkyňa je jedinou spoločníčkou prosperujúcej
obchodnejspoločnostiN-MED,s.r.o.,cezktorúprevádzkujesvojuvšeobecnúambulanciupredospelých,
ktorá mala v posudzovanom období tržby 149.260,00 eur pri hrubej marži 63,64 %, a teda príjem
predmetnej spoločnosti v roku 2020 vlastnenej žalobkyňou po odrátaní nákladových položiek ako sú

napríklad mzdy, nákup tovarov a pod., predstavuje sumu cca 95.000,00 eur ročne, alt. cca 7.916,00 eur
mesačne, čo je suma, ktorou môže žalobkyňa podľa svojho uváženia ako jediný spoločník nakladať, t.
j. aj ju premeniť na mzdovú položku pre seba ako zamestnanca, alebo si ju nechať vyplatiť ako zisk.
Predmetná spoločnosť N-MED, s.r.o. dosiahla v roku 2020 zisk 13.838,00 eur, čomu zodpovedá okrem
deklarovaného príjmu

zo závislej činnosti žalobcu ešte aj suma vo výške cca 1.150,00 eur mesačne. Uvedené skutočnosti
žalobkyňa žalovanému zamlčala, pričom priznala len oficiálny príjem z pracovnoprávneho
vzťahu s vlastnou s.r.o. vo výške cca 371,50 eur mesačne. Ten však vôbec nekorešponduje s
reálnymi príjmovými možnosťami žalobkyne a evidentne obchádza aj minimálne mzdové nárokypre pozíciu všeobecného lekára, ktorá patrí do 5. kategórie stupňov náročnosti vykonávanej práce,
a teda mzda mala predstavovať minimálne sumu 1.044,00 eur (1,8 násobok minimálnej mzdy)
mesačne. V zmysle zákona č. 578/2004 Z. z. konkrétne § 80a ods. 2 (tzv. mzdového automatu)

by mala dokonca predstavovať minimálne 2,30-násobok priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny
rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa priznáva základná zložka mzdy, t.j.
2.605,90 eur mesačne. Navyše syn žalobkyne A., ktorý bol ešte aj v poslednej nájomnej zmluve vedený
ako spolubývajúci žalobkyne (a teda tiež osoba ktorej príjmy sa mali posudzovať) sa podľa verejne

dostupných informácií javí, že je aktuálne študentom medicíny, v roku 2019/2020
(t. j. vo veku cca 20 rokov) si zrejme počas štúdia medicíny kúpil v hotovosti 2-poschodový mezonet s
výmerou cca 117 m2 v novostavbe v mestskej časti F. - I. v hodnote
cez 200.000,00 eur. Je evidentné, že nehnuteľnosť musel financovať zo zdrojov od svojej matky, resp.
rodičov, pričom však manžel žalobkyne nemá vlastné podnikanie a svoje príjmy odvodzuje zrejme
výlučne od mechanizmov nastavených v s.r.o. žalobkyne. Navyše, manžel žalobkyne má uvedený ako

trvalý pobyt adresu ambulancie žalobkyne. Je teda dôvodné podozrenie, že manžel žalobkyne s ňou
býva v spoločnej domácnosti, alternatívne žalobkyňa cez svoju firmu financuje bývanie svojho manžela
v sídle jej firmy, prípadne žalobkyňa vyvádza financie z jej firmy prostredníctvom svojho manžela (mzda,
iné príjmy a nefinančné benefity) z tohto dôvodu požadoval žalovaný aj zdokladovanie príjmu manžela
žalobkyne, ktorému sa však žalovaná bráni. Príjmové kvórum pre pridelenie sociálneho bytu lekárky

predstavovalo v čase posudzovania žiadosti 5-násobok životného minima (zdravotníctvo), t.j. 214,83 eur
x 5 = 1.074,15 eur. Z uvedeného je evidentné, že majetkové pomery žalobkyne vôbec nekorešpondujú
s deklarovaným príjmom cca 638,00 eur mesačne (zarátaný aj príjem zrejme z posudkovej činnosti
pre Sociálnu poisťovňu), ale sú ďaleko vyššie - vysoko nadpriemerné. Žalobkyňa evidentne úmyselne
obchádza nastavením tokov financií vo svojej s.r.o. tak, aby formálne splnila kritériá, avšak hrubým

spôsobom obchádza ich základný účel pre pridelenie sociálneho bývania, a to tým, že si nezákonne
stanovuje nízku mzdu, zrejme si nevypláca ani príjem z výkonu funkcie konateľa svojej spoločnosti, hoci
ide o pojmovo zmluvný vzťah odplatný a zamlčuje vysoké zisky zo svojej podnikateľskej činnosti, resp.
nadpriemernéčistépríjmyinýmspôsobomzospoločnostiodvádzatak,abysvojoficiálnypríjemformálne
znížila na prijateľnú úroveň, pričom z jednoduchej verejne prístupnej štatistiky je zrejmé, že firme, v

ktorej je jediným spoločníkom, sa aj na pomery všeobecných lekárov veľmi dobre darí a za normálnych
okolností jej zabezpečuje príjem v hodnote niekoľko tisíc eur mesačne a zrejme pomohla zabezpečiť aj
luxusné bývanie pre jej syna - študenta - donedávna taktiež osobu posudzovanú ako sociálny prípad,
ktorého bytové potreby boli dotované z verejných zdrojov. Žalobkyňa vôbec nespadá do kategórie osôb
pre sociálne nájomné bývanie, ktoré je financované a dotované z verejných zdrojov. Takúto skutočnosť

považuje žalovaný za pokus o hrubé zneužívanie systému sociálneho bývania a žiada, aby súd na ňom
neparticipoval tým, že by mu poskytol právnu ochranu. Navyše: 1/ podmienky VZN č. 5/2021 hovoria
iba o podmienkach, pri ktorých je právo a nie právny nárok na opätovné uzatvorenie nájomnej zmluvy.
Žalovaný sa teda môže (najmä po zohľadnení vyššie uvedených skutočností) legitímne rozhodnúť, ako
s mestskými sociálnymi bytmi naloží

a nájomnú zmluvu, ktorá sa prieči účelu sociálnych bytov, je priam škandalózna a veľmi cynická voči
všetkým skupinám obyvateľstva, ktoré si vlastné bývanie skutočne nemôžu zabezpečiť - so žalobkyňou
nájomnú zmluvu neuzatvoriť, 2/ žalobkyňa porušila ustanovenie čl. 5 bod 7 VZN č. 5/2021, nakoľko
zamlčalaavedomeskresľujesvojemajetkovépomery,čojesámosebedôvodnanepredĺženienájomnej
zmluvy.

5. Žalobkyňa v replike uviedla, že rozhodujúcim normatívnym právnym aktom
pre posúdenie podstaty tohto sporu je predovšetkým VZN č. 5/2021 v spojení so zákonom
č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní. V týchto všeobecne záväzných
právnych predpisoch sú určené pravidlá pre posúdenie oprávnenosti nároku
preopakovanéuzatvorenienájomnejzmluvykbytu.Inýmipravidlamisažalovanýnesmie priprideľovaní

bytov riadiť. Súčasne žalovaný nesmie postupovať svojvoľne. Žalovaný sa
vo svojom vyjadrení zameral na riešenie otázok, ktoré nemajú vo VZN č. 5/2021 ani v zákone
č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní svoj podklad. Zároveň žalovaný už
vôbec nebráni svoju neoprávnenú požiadavku na predloženie dokladov o príjme manžela, ktorý nežije
so žalobkyňou v uvedenom byte. Pritom práve to mal byť dôvod, ktorý žalovaný v poslednej komunikácii

„priznal“ ako jediný základ pre odmietnutie opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy so žalobkyňou.
Novú argumentáciu žalovaného prezentovanú v jeho vyjadrení preto považuje žalobkyňa za účelovú.
Obchodná spoločnosť N-MED, s.r.o. nie je stranou tohto súdneho konania ani žiadateľom o pridelenienájomného bytu. Všeobecne dostupné údaje o výsledkoch hospodárskej činnosti uvedenej spoločnosti
sú žalovanému známe celé roky, no až doteraz nikdy nevzniesol žiadnu námietku voči tejto skutočnosti.
6. Žalovaný v duplike uviedol, že žalobkyňa neprodukovala žiadne konkrétne nové tvrdenia, ktoré

by vyvracali argumentáciu a dôkazy žalovaného. Vzhľadom na už formulovanú obranu žalovaného
považuje celistvé posúdenie podnikania a majetkových pomerov najbližšej rodiny žalobkyne ako
podstatné pre spravodlivé rozsúdenie prejednávanej veci.
7. Pri rozhodovaní tohto sporu súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 3, § 685 ods. 1,
§ 663, § 676 ods. 1, 2, § 686 ods. 1, § 710 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej

aj „Občiansky zákonník“), § 12, ods. 1, 3, 4, § 22 ods. 3 písm. b), § 22 ods. 4, § 22 ods. 5 zákona č.
443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní v znení účinnom od 25.04.2020 do
31.12.2020 (ďalej aj „zákon č. 443/2010 Z. z.“) a tiež ust. § 71 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
ďalej aj „Zákon o rodine“).
8. Predmetom tohto sporu je návrh žalobkyne na nahradenie prejavu vôle uzavrieť zmluvu medzi
žalobkyňou a žalovaným s predloženým obsahom, a to v súlade s § 229 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej označený ako „CSP“), podľa ktorého právoplatné
rozsudky ukladajúce povinnosť prejavu vôle nahrádzajú tento prejav.
9. Z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise okresný súd zistil, že sporný byt je vo výlučnom
vlastníctve žalobcu. Medzi stranami zároveň nebolo sporné, že medzi žalobkyňou a žalovaným existoval
nájomný vzťah, ktorý vznikol uzatvorením nájomnej zmluvy medzi žalobkyňou a jej manželom ako

nájomcami a žalovaným ako prenajímateľom na dobu určitú, ktorou žalovaný prenajal sporný nájomný
byt dňa 12.11.2002 nájomcom - žalobkyni, jej manželovi H. a synovi A., Následne na základe osobitných
nájomných zmlúv došlo k predlžovaniu nájomného vzťahu k spornému bytu, pričom od roku 2008 bola
v nájomných zmluvách zmluvnou stranou výlučne žalovaná a byt bol pridelený do jej užívania
spolu so synom A.. Posledná nájomná zmluva rozhodujúca pre účely žalobného nároku bola uzavretá

medzi stranami sporu dňa 12.12.2018, a to na dobu určitú od 01.01.2019 do 31.10.2021. Z jej
obsahu je zrejmé, že zmluva bola uzavretá v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka,
ako aj zákona č. 443/2010 Z. z. s ohľadom na charakter nájomného bytu.
10. Vo VZN č. 5/2021 sú upravené podmienky pre pridelenie nájomného bytu v článku 4 a 5, ako
aj podmienky pre opakované uzavretie nájomnej zmluvy v článku 9. V zmysle článku 9 VZN je

nutné požiadať najneskôr 30 dní pred skončením nájmu o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy,
pričom žiadateľ musí spĺňať okrem iného aj to, že nie je vlastníkom alebo podielovým spoluvlastníkom
akéhokoľvek bytu alebo rodinného domu - článok 9 odsek 2 písm. b) a tiež musí spĺňať pri nájomných
bytoch postavených zo ŠRFB alebo s dotáciou
z rozpočtových prostriedkov mesta príjmové podmienky podľa zákona č 443/2010 Z. z. - článok 9 odsek

2 písm. e). Podľa článku 9 bod 6 VZN č. 5/2021 v prípade, že mesto Žilina ako vlastník nájomných bytov
zistí, že nájomca alebo osoby s ním žijúce v spoločnej domácnosti v žiadosti o opakované uzatvorenie
nájomnej zmluvy zamlčia, alebo uvedú neúplné alebo nepravdivé informácie súvisiace s opakovaným
uzavretím nájomnej zmluvy, bude to mesto Žilina považovať za dôvod k nepredĺženiu nájomnej zmluvy.
11. Z listín predložených stranami sporu vyplýva, že nájom sporného bytu bol stranami sporu poslednej

nájomnej zmluve dojednaný do 31.10.2021. Žalobkyňa požiadala žalovaného o opakované uzavretie
zmluvy o nájme žiadosťou doručenou dňa 17.09.2021, t.j. v určenej 30-dňovej lehote pred skončením
doby nájmu. Listom zo dňa 07.10.2021 žalovaný odpovedal na žiadosť žalobkyne o opakované
uzatvorenie nájomnej zmluvy. Uviedol v ňom, že z obsahu žiadosti vyplýva, že žalobkyňa je vydatá,
preto je potrebné predložiť doklady o príjme manžela za rok 2020. V odpovedi na výzvu žalovaného

žalobkyňa predložila žalovanému čestné vyhlásenie jej manžela o tom, že dlhodobo nežijú v spoločnej
domácnosti. Žalovaný v odpovedi zo dňa 15.12.2021 konštatoval, že nevyhovuje žiadosti žalobkyne
o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy z už uvádzaných dôvodov, keďže žalobkyňa mu nepredložila
doklady o príjme manžela. Žalobkyňa sa opakovane domáhala u žalovaného uzavretia nájomnej zmluvy
s tým, že poukázala na to, že manžel nie je osobou žijúcou

v spoločnej domácnosti v predmetnom byte, a tak sú splnené podmienky na uzavretie nájomnej zmluvy.
Žalovaný znovu odmietol uzatvoriť so žalobkyňou nájomnú zmluvu na sporný byt, pričom zotrval
na svojej doterajšej argumentácii. Vo veci žiadosti o opakované uzavretie nájomnej zmluvy prebehla
medzi stranami sporu rozsiahla písomná komunikácia ešte pred podaním žaloby. Dôvody, pre ktoré
žalovaný neuzavrel so žalobkyňou nájomnú zmluvu opakovane, boli teda žalobkyni známe.

12. Z vykonaného dokazovania mal konajúci súd preukázané, že k zániku nájomného vzťahu medzi
žalobkyňou a žalovaným došlo dňa 31.10.2021 uplynutím doby nájmu. Žalovaný preto následne vyzval
žalobkyňu na dobrovoľné odovzdanie sporného bytu. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany v spore
uviedol, že nájomný vzťah so žalovanou nebol opätovne založený nájomnou zmluvou z objektívnycha zákonných dôvodov, t.j. legitímne. Zároveň rozšíril skutkové tvrdenia a právne dôvody odôvodňujúce
tento jeho postup. Dôvodom neuzavretia novej nájomnej zmluvy medzi stranami sporu bolo nesplnenie
kritérií zo strany žalobkyne pre poskytnutie nájomného sociálneho bývania, ktorou bola jej priaznivá

sociálna situácia. Žalobkyňa totiž zatajila svoje iné príjmy, ktoré má, skresľuje svoju majetkovú situáciu,
keď zároveň je nutné prihliadať aj na príjem jej manžela,
s ktorým majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. V priebehu sporu žalovaný jasne deklaroval všetky
dôvody, pre ktoré nedošlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy so žalobkyňou, t.j. tých, ktoré žalovaný uviedol
vo vzájomnej korešpodencii so žalobkyňou, ako aj tie, ktoré definoval v priebehu prvoinštančného

konania.
13. V zmysle čl. 9 bod 2 písm. e) VZN č. 5/2021 podmienkou pre opakované uzatvorenie nájomnej
zmluvy, ktoré musí žiadateľ spĺňať, je pri nájomných bytoch postavených zo ŠFRB alebo s dotáciou z
rozpočtových prostriedkov mesta: príjmové podmienky podľa zákona č. 443/2010 Z. z.
14. V konaní nebolo sporné, že byt, ku ktorému má žalobkyňa záujem opakovane uzatvoriť nájomnú
zmluvu, bol postavený za použitia verejných finančných prostriedkov, konkrétne dotácií z Fondu na

rozvoj bývania. Potom vzhľadom k použitým prostriedkom
na výstavbu uvedeného bytu má uvedený byt charakter tzv. sociálneho bytu určeného
pre sociálne bývanie, ktoré definujú ustanovenia § 21 a § 22 zákona č. 443/2010 Z. z.
15. Podľa čl. 9 bod. 4 VZN č. 5/2021 po splnení všetkých stanovených podmienok bude nájomcovi
nájomného bytu vydaný doklad k opakovanému uzatvoreniu nájomnej zmluvy. V zmysle čl. 9 bod.

5 VZN č. 5/2021 v prípade, ak nájomca prestane spĺňať podmienky ustanovené v tomto VZN, nebude s
ním opakovane uzatvorená nájomná zmluva a následne musí nájomný byt odovzdať k dispozícii mestu
Žilina v lehote určenej vo výzve
na odovzdanie bytu. Podľa čl. 9 bod. 6 VZN 5/2021 ak vlastník nájomných bytov zistí, že
nájomca alebo osoby s ním žijúce v spoločnej domácnosti v žiadosti o opakované uzatvorenie nájomnej

zmluvy zamlčia alebo uvedú neúplné alebo nepravdivé informácie súvisiace s opakovaným uzatvorením
nájomnej zmluvy, bude to mesto Žilina považovať za dôvod k nepredĺženiu nájomnej zmluvy.
16.Vzmysle§12ods.4zákonač.443/2010Z.z.účinnéhokudňuzánikuzmluvnéhovzťahuzaloženého
poslednou nájomnou zmluvou uzavretou stranami sporu, tzn.
v čase možnosti podania žiadosti o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy, pri opakovanom uzavretí

nájomnej zmluvy podľa odseku 3 môže žiadateľ uzavrieť nájomnú zmluvu aj s fyzickou
osobou,ktorejmesačnýpríjemspolusmesačnýmpríjmomostatnýchosôbžijúcichvbytek31.decembru
kalendárneho roka predchádzajúceho roku opakovaného prenájmu nájomného bytu písm. b) nie je
vyšší ako päťnásobok životného minima oprávnenej osoby podľa § 22 ods. 3 písm. b) a c). V zmysle §
22 ods. 3 písm. b), c) zákona č. 443/2010 Z. z. účinného v rozhodnom čase oprávnenou fyzickou

osobou podľa odseku 1 je osoba, b) ktorej mesačný príjem spolu s mesačným príjmom ostatných osôb
žijúcich v byte je najviac vo výške päťnásobku životného minima, ak 1. osoba žijúca v byte je osoba s
ťažkým zdravotným postihnutím, 2. ide o osamelého rodiča s nezaopatreným dieťaťom, 3. aspoň jedna
z osôb žijúcich v byte zabezpečuje zdravotnú starostlivosť, sociálne a ďalšie služby
vo verejnom záujme, vzdelávanie, kultúru alebo ochranu obyvateľov obce.

17. V posudzovanom prípade nebolo sporné, že mesačný príjem žalobkyne ku koncu predošlého
kalendárneho roka nesmie pre účely splnenia príjmových podmienok presiahnuť päťnásobok sumy
životného minima. Splnenie vyššie definovanej príjmovej podmienky sa preukazuje porovnaním príjmu
k životnému minima domácnosti vypočítaného zo súm platných ku koncu roka, v ktorom sa príjem
zisťoval. Výška životného minima určená od 01.07.2020 do 30.06.2021 na plnoletú fyzickú

osobu bola stanovená sumou 214,83 eur. Pre splnenie vyššie zmienenej podmienky potrebnej na
opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy určenej pre oprávnenú osobu tak príjmové kvórum žalobkyne
pre pridelenie sociálneho bytu (zdravotnícky pracovník) predstavovalo sumu 1.074,15 eur (214,83 eur
x 5).
18. Z potvrdenia o príjme spoločnosti N-MED, s.r.o. zo dňa 29.01.2021 vyplýva, že čistý mesačný

zárobok žalobkyne za mesiace roku 2020 bol vo výške 4.804,35 eur. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne
vyplýva, že čistý mesačný zárobok žalobkyne za rok 2020 (odpracované mesiace) bol vo výške 3.036,45
eur. Spolu čistý príjem žalobkyne za rok 2020 bol teda vo výške 7.840,80 eur (príjem zo
spoločnosti N-MED, s.r.o. a príjem zo Sociálnej poisťovne). Priemerný mesačný zárobok žalobkyne za
rok 2020 bol teda vo výške 653,40 eur. Okrem toho žalobkyňa poberala mesačne daňový bonus vo

výške 22,72 eur, a to v mesiacoch 01/2020 - 07/2020 (spolu v roku 2020 suma 159,04 eur) a prídavok
na dieťa vo výške 24,95 eur, a to v mesiacoch 01/2020 - 12/2020 (spolu v roku 2020 suma 299,40 eur).
19. Z obsahu súdneho spisu, ako aj z výpovedí uskutočnených v priebehu konania, okresný súd zistil,
že žalobkyňa je jedinou spoločníčkou spoločnosti N-MED, s.r.o., v ktorej žalobkyňa spoločne s jejmanželom A. H. C. vykonáva aj funkciu konateľa spoločnosti. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že z funkcie
konateľa spoločnosti, v ktorej je jedinou spoločníčkou, jej neplynú žiadne príjmy. Jediný príjem žalobkyni
v súvislosti

so spoločnosťou N-MED, s.r.o. je jej príjem ako zamestnanca na základe pracovnej zmluvy zo dňa
30.06.2012 v spojení s dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.05.2017, ktorý pri dohodnutej
dĺžke pracovného času 13,25 hodín týždenne predstavuje sumu 230,00 eur brutto.
20. Okresný súd sa oboznámil s obsahom účtovných závierok zostavených v spoločnosti N-MED, s.r.o.
a) ku dňu 31.12.2020 a zistil, že zisk v tejto obchodnej spoločnosti za rok 2020 predstavoval sumu

17.363,00 eur; b) ku dňu 31.12.2021 za rok 2021 predstavoval sumu 6.522,00 eur; c) ku dňu 31.12.2022
za rok 2022 predstavoval sumu 15.366,00 eur a d) ku dňu 31.12.2023 za rok 2023 predstavoval sumu
55.295,00 eur. Na základe návrhov žalovaného žalobkyňa predložila do spisu zápisnice o rozhodnutí
jediného spoločníka spoločnosti N-MED, s.r.o. Zo Zápisnice o rozhodnutí jediného spoločníka
zo dňa 13.05.2021 vyplýva,
že zisk vo výške 13.378,19 eur (za rok 2020) sa zaúčtuje ako nerozdelený zisk minulých rokov. Zo

zápisnice o rozhodnutí jediného spoločníka spoločnosti N-MED, s.r.o. zo dňa 31.03.2022 vyplýva, že
zisk vo výške 5.025,10 eur (za rok 2021) bude zaúčtovaný ako nerozdelený zisk minulých rokov. Zo
zápisniceorozhodnutíjedinéhospoločníkaspoločnostiN-MED,s.r.o.zodňa31.03.2023vyplýva,žezisk
vo výške 11.870,29 eur (za rok 2022) bude zaúčtovaný ako nerozdelený zisk minulých rokov. Žalovaný
v konaní namietal, že príjem žalobkyne, by ďaleko mohol presiahnuť príjmové kvórum pre pridelenie

nájomného sociálneho bytu, keď poukázal na výhody, ktoré by žalobkyni mohli plynúť z jej účasti
na spoločnosti N-MED, s.r.o. K tomu žalobkyňa v konaní opakovane tvrdila, že nemala
a nemohla mať príjem zo zisku spoločnosti, keď ako jediná spoločníčka spoločnosti nemohla rozhodnúť
o rozdelení zisku spoločnosti spoločníčke (žalobkyni) z dôvodu potreby kúpy prístrojov a zariadení pre
ambulanciu (N-MED, s.r.o.). Uvedenú skutočnosť vo svojej svedeckej výpovedi opakovane zdôraznil aj

manžel žalobkyne A. H. C.. Až
pri výsluchu žalobkyne okresný súd zistil skutočnosť, ktorá bola potvrdená i predloženou Zápisnicou o
rozhodnutí jediného spoločníka spoločnosti N-MED, s.r.o. zo dňa 31.08.2022, že došlo k prerokovaniu
vyplatenia podielov na zisku (dividend) za rok 2019, 2020 a 2021
s tým, že jediná spoločníčka spoločnosti (žalobkyňa) schválila vyplatenie podielov na zisku spolu vo

výške 18.775,16 eur tak, že suma po zrazení zrážky dane vo výške 1.314,26 eur bude vyplatená vo
výške 3.460,90 eur na účet žalobkyne a vo výške 14.000,00 eur bude započítaná ako vysporiadanie s
pohľadávkou voči spoločníkovi - žalobkyni. Žalobkyni bol teda v čase, kedy sa pre účely opakovaného
uzatvorenia nájomnej zmluvy nepreukazoval príjem žalobkyne (31.08.2022), na základe rozhodnutia
jedinéhospoločníkavspoločnosti(žalobkyne)vyplatenýziskspoločnosti(formouplatbynabankovýúčet

a formou započítania na pohľadávku voči spoločníkovi, žalobkyni) spolu vo výške 17.460,90 eur, ktorý
predstavoval zisk spoločnosti za obdobie rokov 2019 až 2021, tzn. aj za obdobie, o ktorom žalobkyňa
tvrdila, že nebolo možné prerozdeliť zisk v spoločnosti jej rozhodnutím.
21. Žalobkyňa v konaní opakovane uvádzala, že jej jediný príjem zo spoločnosti N-MED, s.r.o. je
príjem zamestnanca, keď zo spoločnosti nemôže čerpať iné výhody (vo forme vyplatenia zisku), pretože

peňažné prostriedky budú nutne potrebné na zakúpenie prístrojov
a zariadení. Svedok, manžel žalobkyne - A. H. C. pri výsluchu potvrdil, že sa bude
jednať o kúpu zariadení cca vo výške 20.000,00 eur. S poukazom na to, že v roku 2022 bol zisk
produkovaný v spoločnosti N-MED, s.r.o. za roky 2019 až 2021 spätne vyplatený, okresný súd vyhodnotil
ako nepravdivé tvrdenia žalobkyne, že z jej strany ako jedinej spoločníčky spoločnosti N-MED, s.r.o. nie

je možné dlhodobo rozhodnúť o rozdelení zisku spoločnosti spoločníčke (žalobkyni), keďže by to nebolo
možné ani v roku 2020 z dôvodu potreby použitia peňažných prostriedkov na kúpu prístrojov
a zariadení pre zdravotnícke zariadenie N-MED, s.r.o.
22. V danej súvislosti okresný súd akcentoval, že dňa 13.05.2024 vyzval žalobkyňu
na predloženie všetkých zápisníc o rozhodnutí jediného spoločníka a žalobkyňa mu predložila zápisnice

o rozhodnutí jediného spoločníka za obdobie rokov 2019 až 2022, z ktorých však vyplynulo, že nedošlo k
prerozdeleniu zisku v spoločnosti. Až z výsluchu žalobkyne, ktorá bola poučená o povinnosti vypovedať
pravdivo a zrozumiteľne k predmetu sporu (§ 150 ods. 1 CSP), vyplynulo, že v spoločnosti N-MED,
s.r.o. došlo k prerozdeleniu zisku, na čo žalobkyňa okresnému súdu predložila dovtedy nepredloženú
zápisnicu o rozhodnutí jediného spoločníka zo dňa 31.08.2022, ktorou v čase výzvy okresného súdu na

predloženie zápisníc nepochybne disponovala. Nadväzne okresný súd prezentoval názor, že žalobkyňa
takýmto konaním mienila opomenúť tú skutočnosť, že v uvedenej obchodnej spoločnosti došlo k
prerozdeleniu zisku, čo však nekorešpondovalo s tvrdeniami žalobkyne a jej manžela, že zisk
nebolo možné prerozdeliť, pretože peniaze spoločnosti N-MED, s.r.o. potrebovala. Vzhľadomna uvedené skutočnosti súd prvej inštancie prisvedčil argumentácii žalovaného, že žalobkyňa
zámerne skresľovala svoje príjmové údaje tak, aby spĺňala podmienky pre opakované
uzatvorenie nájomnej zmluvy so žalovaným. Žalobkyňa si totiž v roku 2020 skresľovala svoj príjem tak,

aby v predmetnom období splnila príjmovú podmienku
pre opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy k mestskému (sociálnemu) nájomného bytu tak, že si
zámerne nevyplácala zisk zo spoločnosti N-MED, s.r.o.
23. Konajúci súd sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že ju nie je možné zamieňať s právnickou
osobou - spoločnosťou N-MED, s.r.o. Zároveň však zdôraznil, že sporný byt je bytom sociálnym a v

súlade s ust. § 20 zákona č. 443/2010 Z. z. je takýto byt určený pre bývanie fyzických osôb, ktoré
si nemôžu obstarať bývanie vlastným pričinením. Ak však je žalobkyňa jedinou spoločníčkou spoločnosti
N-MED, s.r.o., potom výhody plynúce z uvedenej spoločnosti budú vždy smerovať len
k jej osobe, ktorá v konečnom dôsledku vždy ako jediná bude participovať na hospodárskom výsledku
uvedenej obchodnej spoločnosti. Z predložených účtovných závierok súčasne vyplýva, že
spoločnosť N-MED, s.r.o., je dlhodobo vo veľmi dobrej kondícii.

24. Vo vzťahu k príjmu žalobkyne z pracovného pomeru (ako zamestnankyne obchodnej spoločnosti, v
ktorej je jedinou spoločníčkou), okresný súd poukázal na tú skutočnosť,
že žalobkyňa podľa jej tvrdení mala v rozhodnom čase jediný príjem ako zamestnanec spoločnosti -
lekár na základe pracovnej zmluvy v znení dodatku a že jej úväzok je tretinový, čomu zodpovedá jej
príjem. Žalobkyňa v konaní pri svojom výsluchu uviedla, že vyplácanie vyššieho príjmu pri obdobnom

úväzku žalobkyne a ostatných zamestnancov (pri prepočte tretinového úväzku na celý úväzok a tomu
zodpovedajúceho príjmu) by bolo z jej pohľadu nemorálne a neférové. Súčasne z vyjadrenia žalobkyne
na pojednávaní dňa 18.10.2024 vyplýva, že žalobkyňa síce bola v práci krátko, ale doma pracovala.
Zároveň vykonáva funkciu konateľa, preto doma rieši „papierové“ veci.
25. Ďalej zo mzdového listu A. H. C. za rok 2020 vyplýva, že v uvedenom roku odpracoval v spoločnosti

N-MED, s.r.o. spolu 2096 hodín, za čo mu bola vyplatená čistá mzda vo výške 15.201,44 eur. Zo
mzdového listu žalobkyne za rok 2020 súd zistil, že v uvedenom roku odpracovala v
spoločnosti N-MED, s.r.o. spolu 698,75 hodín, za čo jej bola vyplatená čistá mzda vo výške 4.804,35 eur.
Zo mzdového listu A. J. K. (zamestnankyne žalobkyne) za rok 2020 bolo preukázané, že v uvedenom
roku odpracovala v spoločnosti N-MED, s.r.o. spolu 502 hodín za rok, za čo jej bola vyplatená čistá

mzda vo výške 6.047,40 eur. Z predložených mzdových listov za rok 2020 teda vyplýva, že žalobkyni pri
väčšom počte hodín oproti inej zamestnankyni - lekárke A. J. K. bola vyplatená čistá mzda vo výrazne
nižšej výške, keď žalobkyni pri odrobení 698,75 hodín bol vyplatený mesačný zárobok vo výške 4.804,35
eur, keď inej zamestnankyni na obdobnej pracovnej pozícii bola pri odrobení 502 hodín za rok vyplatená
čistá mzda

vo výške 6.047,40 eur. Je zrejmé, že tu vznikol vysoký nepomer pri peňažných zárobkoch zamestnancov
naobdobnýchpracovnýchpozíciách.Nadväznetvrdeniežalobkyne,žesinemôževyplácaťviacpripočte
hodín, ktoré odrobí, pretože by sa jednalo o neférové konanie vo vzťahu k ostatným zamestnancom
okresný súd vyhodnotil ako účelové, keďže v konaní bolo preukázané, že zamestnankyni pri vyššom
počte odpracovaných hodín bola vyplácaná nižšia mzda. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že

žalobkyňa ako jediná spoločníčka a jedna z dvoch konateľov spoločnosti má dosah na tvorbu mzdovej
politiky, potom takéto konanie žalobkyne je opätovne nutné pripísať účelovosti jej konania a umelému
znižovaniu vyplateného príjmu z dôvodu potreby spĺňania podmienok pre opätovné uzatvorenie
nájomnej zmluvy. Je k tomu ešte nutné zdôrazniť, že napríklad pri pohľade na príjem zamestnankyne
A. J. K. za obdobie mesiacov 8, 9, 10, 11 a 12, kedy priemerne odrobila mesačne 41,60 hod., jej bola

vyplácaná čistá mzda v priemere za uvedené obdobie vo výške 506,79 eur, naproti tomu žalobkyni za
obdobie mesiacov 8, 9, 10, 11 a 12, kedy priemerne
za uvedené obdobie odrobila mesačne 58,14 eur a bola jej vyplácaná čistá mzda v priemere
vo výške 199,21 eur.
26.Porovnanímpríjmovžalobkyneajejmanželazarok2020(t.j.zarok,zaktorýžalobkyňapreukazovala

žalovanému príjem pre účely opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy) prvoinštančný súd zistil, že
A. H. C. v uvedenom roku odpracoval 2096 hod., za čo mu bola vyplatená čistá mzda (za celý rok 2020)
vo výške 15.201,44 eur
a žalobkyňa odpracovala 698,75 hod., za čo jej bol vyplatený čistý ročný zárobok vo výške 4.804,35
eur. V nasledujúcom roku 2021 (ktorý bol pre účely uzatvorenia nájomnej zmluvy nerozhodný), manžel

žalobkyne odpracoval celkom 696,09 hodín, za čo mu bola vyplatená ročná čistá mzda vo výške
13.079,31 eur. Žalobkyňa v roku 2021 odrobila 696,09 hodín (t.j. rovnaký počet hodín ako jej manžel)
a bola jej vyplatená mzda vo výške 17.052,79 eur. Absolútne rovnako odpracované počty hodín u
žalobkyne a jej manžela v roku 2021 a obdobne odrobený počet hodín žalobkynev roku 2020 (počet hodín 698,75 eur) evokuje dojem, že v spoločnosti N-MED, s.r.o. dochádza ku
skresľovaniu údajov vo forme navýšenia/zníženia počtu hodín, čomu zodpovedá vyplatená výška mzdy
zamestnancom

v roku 2020 (predovšetkým vo vzťahu k žalobkyni a jej manželovi). V súvislosti s vyššie uvedenými
zisteniami, v korelácii so skutočnosťou, že žalobkyňa ako jediná spoločníčka a jeden z dvoch
konateľov spolu s druhým manželom - konateľom spoločnosti má dosah
na stanovovanie výšky mzdy, okresný súd dospel záveru, že úprava mzdy zodpovedá znižovaniu
zárobku pre rok, kedy žalobkyňa preukazovala svoje príjmy žalovanému. Tomu nasvedčujú i tvrdenia

žalobkyne,žepracovalaajvečerdoma,keďtátojezároveňkonateľkou,čomubyzodpovedalonavýšenie
si mzdy oproti iným zamestnancom, a nie jej zníženie. Jedná sa pritom o situáciu, kedy spoločnosť
žalobkyne bola v dobrej kondícii, čo vyplýva z predložených účtovných závierok. S poukazom na tieto
zistené skutočnosti je nutné vyvodiť záver, že žalobkyni bol v roku 2020 účelovo skresľovaný príjem
tak, aby
v predmetnom období splnila príjmovú podmienku pre opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy k

mestskému (sociálnemu) nájomného bytu, a to tak, že jej bola zo strany spoločnosti, v ktorej je jediným
spoločníkom a konateľom spolu so svojím manželom, upravovaná mzda podľa požiadaviek v súvislosti
s preukazovaním príjmu žalovanému.
27. Žalobkyňa tiež v priebehu konania tvrdila, že nemôže veľa pracovať z dôvodu potreby starostlivosti
o jej rodičov, čo bol dôvod na úpravu jej úväzku v spoločnosti N-MED, s.r.o. V konaní bolo pritom

nesporne preukázané, že žalobkyňa skončila svoj pracovný pomer so Sociálnou poisťovňou na
základe ňou podanej výpovede, pričom pracovný pomer skončil k 30.04.2020. Za obdobie roku 2020
pracovala žalobkyňa v Sociálnej poisťovni 4 mesiace a jej čistý priemerný príjem v uvedenom
období bol 759,11 eur, tzn. jej čistý príjem v uvedenom období mesiacov 01/ až 04/2020
dosahoval priemernú výšku 1.122,31 eur (759,11 eur + 363,20 eur), k čomu je nutné pripočítať príjem

z daňového bonusu a rodinných prídavkov. Následne po tom, čo žalobkyňa za obdobie mesiacov 05/ -
07/2020 nemala príjem zo Sociálnej poisťovne, bol jej príjem u zamestnávateľa v mesiaci máj v sume
953,19 eur,
v mesiaci jún v sume 801,11 eur a v mesiaci júl v sume 601,19 eur. Nie je zrejmé, prečo potom jej
príjem následne v mesiacoch 08 - 12/2020 klesol na sumu 199,21 eur. Príjem žalobkyne za rok 2020 v

spoločnosti N-MED, s.r.o. s prihliadnutím na jej príjem zo Sociálnej poisťovne za mesiace
01/ až 04/2020 okresný súd však vyhodnotil ako skresľovaný s poukazom na zistenia uvedené vyššie.
28. Nadväzne súd prvej inštancie citoval ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka konštatoval, že
žalobkyňa obchádza právne predpisy a skresľuje svoje príjmy takým spôsobom, aby splnila podmienky
na pridelenie mestského nájomného bytu. Deje sa tak

pre rok (2020), ktorý sa posudzuje z hľadiska preukazovania príjmu žalobkyne. Okresný súd prezentoval
názor, že pokiaľ by nedošlo k umelej úprave príjmu žalobkyne, ktorá si iba v období
mesiacov 08/ až 12/2020 oproti ostatným preukazovaným mesiacom a rokom nevyplatila odmeny,
žalobkyňa by nesplnila podmienku príjmu vo výške 5-násobku sumy životného minima, keďže jej príjem
by ďaleko presiahol preukázaný príjem. Rovnako, pokiaľ by si žalobkyňa vyplatila zisk v spoločnosti v

čase rozhodnom a nie neskôr (v čase, ktorý príjem žalovaný už neposudzoval), platí, že by žalobkyňa
nesplnila základnú podmienku pre poskytnutie nájomného sociálneho bývania, t.j. splnenie
podmienky príjmu podľa článku 9 ods. 2 písm. e) VZN č. 5/2021 a v súlade s ust. § 22 ods. 3 zákona
č. 443/2010 Z. z. Dôvod, pre ktorý žalovaný odoprel žalovanej opakovane uzatvoriť nájomnej zmluvy,
je preto daný.

29. Navyše z čestného vyhlásenia A. H. C. zo dňa 17.09.2021 vyplýva, že svojej manželke -
žalobkyni neplatí výživné. Žalobkyňa má teda manžela, lekára A. H. C., ktorý v konaní tvrdil, že nežije
s manželkou v spoločnej domácnosti, keď zároveň bolo právoplatným rozhodnutím súdu zrušené ich
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Skutočnosť, že žalobkyňa a A. H. C. sú manželia, je však
významná z dôvodu posudzovania vzájomnej vyživovacej povinnosti manželov v zmysle § 71 zákona

č. 36/2005 Z. z. o rodine, podľa ktorého manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z
manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká. V konaní bol preukázaný príjem manžela žalobkyne za rok
2020, ktorý priemerný mesačný zárobok v spoločnosti N-MED, s.r.o. bol vo výške 1.266,79 eur
(ročný zárobok 15.201,44 eur), keď manžel žalobkyne pri svojom výsluchu zároveň uviedol, že

okrem uvedeného príjmu mal a má ešte príjem v nemocnici, ktorý je v súčasnosti na úrovni cca 800,00
eur v čistom (v súčasnosti je čistý mesačný príjem manžela žalobkyne v spoločnosti
N-MED, s.r.o. na úrovni cca 1.900,00 eur). Žalobkyňa odmietla predložiť žalovanému
podklady pre účely posúdenia príjmu v zmysle § 12 ods. 4 zákona č. 443/2010 Z. z. Žalobkyňa uviedlaneúplné a nepravdivé informácie súvisiace s pridelením nájomného bytu, keď neuviedla príjem
manžela, a to ani na výzvu žalovaného, keď príjem žalovaného je potrebné posudzovať s
poukazom na vzájomnú vyživovaciu povinnosť manželov, ktoré konanie je v súlade s čl. 5 bod 7 VZN č.

5/2021 potrebné považovať za dôvod nepridelenia ej nájomnej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným.
Uvedená skutočnosť v konaní ani nebola sporná. Žalobkyňa len tvrdila, že nie je jej povinnosťou
preukazovať príjem manžela. Skutočnosť, že žalobkyňa nežiada od žalovaného výživné, čiže tento jej
výživné neplatí, neznamená, že žalobkyni nárok na výživné nevznikol. Z dôvodovej správny k zákonu
č. 443/2010 Z. z. vyplýva, že nájomné byty obstarávané v rámci podpory z verejných zdrojov sú určené

pre riešenie bývania sociálne slabších skupín obyvateľstva. Pokiaľ by si manžel žalobkyne plnil svoju
zákonnú vyživovaciu povinnosť tak, aby príjem žalobkyne a jej manžela bol v zásade rovnaký, nie je
možné konštatovať, že by bola žalobkyňa radená k sociálne slabšej skupine obyvateľstva. Nezáujem
žalobkyne o výživné zo strany manžela musí byť v predmetnom prípade pripísaný na ťarchu žalobkyne.
Manžel žalobkyne je povinný prispievať na výživu manželky tak, aby príjem manželky zodpovedal príjmu
manžela, o to viac v situácii, kedy žalobkyňa tvrdí, že si nie je schopná zabezpečiť vlastné či iné nájomné

bývanie, ale je nútená žiadať o pridelenie nájomného bytu so statusom sociálneho od žalovaného.
30. Okresný súd tiež akcentoval, že žalovaný ako subjekt verejnej správy je povinný s náležitou
starostlivosťou skúmať, či žalobkyňa (ne)spĺňa podmienky na poskytnutie nájomného sociálneho
bývania, o to viac, keď predmetný byt je súčasťou nehnuteľnosti, na výstavbu ktorej boli
poskytnuté podmienky zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Akékoľvek nakladanie s verejnými financiami

a majetkom musí podliehať striktnej kontrole. Je preto logické, že žalovaný mienil dôsledne skúmať
majetkové pomery žalobkyne a skutočnosť, či má nárok na opätovné predĺženie nájomnej zmluvy.
Okresný súd má za to, že žalovaný si svoju povinnosť v tomto smere adekvátne splnil, na druhej strane
žalobkyňa neosvedčila dôvodnosť nároku na obnovenie nájomného vzťahu.
31. Ďalej konajúci súd poukázal na to, že dobré mravy patria k zásadám súkromného práva, bývajú

užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon
subjektívnych práv. Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom,
a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva
vo všeobecne platných pravidlách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovať.
Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu

k prípadu sudcovi (Najvyšší súd SR, sp. zn. 3 Cdo/191/96). Platí, že subjekt vykonávajúci právo musí
jeho výkon realizovať v súlade so zákonom, jeho realizácia musí byť primeraná vzhľadom na cieľ, ktorý
má byť dosiahnutý (t. j. nesmie ísť o tzv. šikanózny výkon práva)
a musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nedodržanie podmienok výkonu práva uvedených
v 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a prekročenie zákonného rámca výkonu práva predstavuje exces,

ktorého následkom je, že takýto výkon práva nemôže požívať právnu ochranu. Podľa názoru okresného
súdu v súdenom prípade okrem existencie dôvodu pre neuzatvorenie opakovanej nájomnej zmluvy
v súlade s čl. 9 bod 6 VZN č. 5/2021 nie je možné žalobkyni priznať právo s poukazom na konanie
žalobkyne, ktoré okresný súd s ohľadom na jej príjem preukazovaný pre účely opakovaného uzatvorenia
nájomnej zmluvy vyhodnotil ako v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

32. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP,
keď žalovanému ako úspešnej strane v konaní priznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešnej
žalobkyni v rozsahu 100 %.

33. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa (ďalej aj

„odvolateľka“), ktorá sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak,
že jej žalobe v celom rozsahu vyhovie. Súčasne si uplatnila voči žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.
34. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a tiež, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci [§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP].
35. Zopakovala, že požiadavka žalovaného na predloženie podkladov pre účely posúdenia príjmu
manžela s poukazom na § 12 ods. 4 zákona č. 443/2010 Z. z. nie je dôvodná vzhľadom k tomu, že
žalobkyňa žila v predmetnom byte v čase podania žiadosti na opakované uzavretie nájomnej zmluvy
ako jediná osoba, už pred podaním žiadosti na opakované uzavretie nájomnej zmluvy sa syn žalobkyne

z bytu odsťahoval, čo nebolo v konaní spochybňované.
36. Ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby žalobkyne bola skutočnosť, že žalobkyňa uviedla neúplné
a nepravdivé informácie, ktoré súviseli s pridelením nájomného bytu, keď ani na výzvu žalovaného
neuviedla príjem manžela, ktorý je dôležitý z hľadiska posúdenia vzájomnej vyživovacej povinnostimanželov. Okresný súd konštatoval, že takéto konanie žalobkyne nie je v súlade s článkom 5. bod 7 VZN
č. 5/2021 a zároveň je to je osobitný dôvod pre neuzavretie opakovanej nájomnej zmluvy k spornému
bytu medzi žalobkyňou a žalovaným. Na základe zisteného skutkového stavu súd

prvej inštancie vyvodil,
že žalobkyňa si bola vedomá toho, že pri preukázaní príjmu manžela by nesplnila príjmovú povinnosť
podľa zákona č. 443/2010 Z. z. Práve žalobkyňa odmietala predložiť žalovanému doklady o príjme jej
manžela.Záverykonajúcehosúduoskúmanípríjmumanželažalobkyneauplatňovanínárokužalobkyne
voči manželovi z titulu zákonnej vyživovacej povinnosti manželov pri zachovaní rovnakej životnej úrovne

manželov, podľa názoru odvolateľky nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobkyňa si nebola
vedomá toho, že by si mala voči svojmu manželovi uplatňovať manželské výživné, keďže s ním dlhodobo
nežije
v spoločnej domácnosti a ktorý nie je osobou, ktorá žije spolu so žalobkyňou v predmetnom byte. Podľa
jej názoru manžel nie je preto osobou, ktorej príjem by sa mal posudzovať z hľadiska
splnenia zákonných podmienok pre uzavretie zmluvy o opakovanom nájme sporného bytu.

37. Ani v predchádzajúcich opakovaných obdobiach na uzavretie zmluvy o opakovanom nájme bytu,
ktoré spadali do obdobia pred podaním žiadosti o opakované uzavretie nájomnej zmluvy, doručenej
žalovanému dňa 17.09.2021, podľa článku 9 VZN č. 5/2021 nežiadalo mesto Žilina od žalobkyne
preukazovanie príjmu jej manžela a žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, na základe ktorého by okresný
súd mohol dospieť k záveru, že žalobkyňa

z uvedeného dôvodu - teda účelovo - zatajila príjem manžela. Naposledy pred podaním spomínanej
žiadosti o opakované uzavretie nájomnej zmluvy to bolo v súvislosti s uzavretím zmluvy o nájme bytu
uzavretej dňa 06.12.2018 na dobu určitú od 01.01.2019 do 31.10.2021. Už v čase, keď bola uzavretá
zmluva o opakovanom nájme bytu dňa 06.12.2018, manžel žalobkyne netvoril so žalobkyňou spoločnú
domácnosť a nebýval s ňou v predmetnom byte. Domácnosť nájomníčky - žalobkyne tvoril len syn

žalobkyne a jej manžela A. C..
38. Žalobkyňa preto v súvislosti so žiadosťou, doručenou žalovanému dňa 17.09.2021,
nemohla predpokladať, že by žalovaný mohol pri rozhodovaní o opakovanom uzavretí nájomnej zmluvy
so žalobkyňou brať zreteľ i na vzájomnú vyživovaciu povinnosť manželov s odkazom na článok 5
ods. 7 VZN č. 5/2021.

39. Ak v minulom období pred uzavretím nájomnej zmluvy pri dodržaní postupu v súvislosti
s opakovaným uzavretím nájomnej zmluvy podľa článku 9 VZN č. 5/2021 žalovaného nezaujímal príjem
manžela žalobkyne, ktorý s ňou ako nájomníčkou bytu v tomto byte nežil, nie je možné žalobkyni
prisudzovať vedomosť, o ktorej sa okresný súd vyjadruje v odseku 75. odôvodnenia rozhodnutia.
Z vykonaného dokazovania (najmä z výpovede žalobkyne aj jej manžela A. H. C.) bolo preukázané, že

žalobkyňa si nikdy voči manželovi neuplatňovala nárok na zaplatenie manželského výživného napriek
tomu, že minimálne od roku 2007 nežijú v spoločnej domácnosti. Nie je však vylúčené, že
aj v prípade, že by žalobkyňa podala na súd návrh o určenie vzájomnej vyživovacej povinnosti medzi
manželmi,nemuselabyťvtomtokonaníúspešná.Akorodičiasasosynomdohodli,žemanželžalobkyne
bude zabezpečovať starostlivosť o syna, študujúceho na vysokej škole a bude

tiež kompletne zabezpečovať jeho potreby, vrátane vyživovacej povinnosti. Žalobkyňa sa tiež nijakým
spôsobom nepodieľala na zabezpečovaní potrieb svojho manžela po prerušení manželského spolužitia,
i napriek tomu, že manžel žalobkyne mal podstatne vyšší príjem ako žalobkyňa. V konaní o určenie
výživného manželky tak žalobkyni nemuselo byť priznané manželské výživné, pretože súd v takomto
konaní musí posudzovať všetky okolnosti súvisiace s určením výživného manžela podľa ust. § 71 ods. 1

a § 75 Zákona o rodine. Naviac v tomto spore o uloženie povinnosti uzavrieť nájomnú zmluvu (za stavu,
žemanželžalobkynenebolspolužijúcouosobouvpredmetnombyte),nemôžeokresnýsúdprejudikovať,
či by žalobkyňa bola v konaní o určenie manželského výživného úspešná, ak by si tento nárok na súde
uplatnila. Žalobkyňu nie je možné nútiť
do podania návrhu na určenie manželského výživného na súd, keď ona sama je veľmi nenáročnou

osobou a necíti sa osobou oprávnenou na uplatnenie tohto nároku voči manželovi.
40. Právo žalobkyne na opakované uzavretie nájomnej zmluvy vyplýva z článku 9 VZN
č. 5/2021. Súčasne bolo preukázané, že žalobkyňa v súlade s článkom 9 ods. 3 VZN k žiadosti
o opakované uzavretie nájomnej zmluvy predložila všetky požadované doklady, na základe ktorých
podľa článku 9 ods. 4 VZN č. 5/2021vzniklo nájomníčke právo na vydanie dokladu

na opakované uzavretie nájomnej zmluvy a následne právo na uzavretie nájomnej zmluvy, ktorá mala
byť uzavretá po vydaní rozhodnutia o opakovanom uzavretí nájomnej zmluvy. Podľa článku 9 ods. 2
VZN č. 5/2021 podmienky pre opakované uzavretie nájomnej zmluvy musia spĺňať žiadateľ a všetky
osoby, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti, pričomv konkrétnom prípade sa táto povinnosť vzťahovala len na žalobkyňu, ktorá je jedinou žiadateľkou a
jedinou osobou žijúcou v predmetnom byte. Okresný súd správne v odseku 46. odôvodnenia rozsudku
poukázal na ust. § 12 ods. 4 zákona č. 443/2010 Z. z. účinného ku dňu zániku zmluvného vzťahu

uzavretého medzí žalobkyňou a žalovaným založeného poslednou nájomnou zmluvou, t. j. v čase
možnosti podania žiadosti o opakované uzavretie nájomnej zmluvy, v zmysle ktorého pri opakovanom
uzavretí nájomnej zmluvy podľa odseku 3 môže žiadateľ uzavrieť nájomnú zmluvu aj s fyzickou osobou,
ktorej mesačný príjem spolu s mesačným príjmom ostatných osôb žijúcich v byte
k 31.12. kalendárneho roka predchádzajúceho roku opakovaného prenájmu nájomného bytu v prípade

podľa ust. § 22, ods. 3, písm. b), bod 3. zákona č. 443/2010 Z. z. (aspoň jedna osoba žijúca v byte
zabezpečuje zdravotnú starostlivosť, sociálne a ďalšie služby vo verejnom záujme) predstavuje najviac
5-násobok životného minima. Žalobkyňa bola v uvedenom rozhodnom období jedinou osobou žijúcou v
predmetnom byte a osobou, ktorá zabezpečuje zdravotnú starostlivosť vo verejnom záujme.
41.Žalobkyňamázato,žesplnilavšetkypodmienkypreopakovanéuzavretienájomnejzmluvy.Správne
okresný súd vyhodnotil mesačný príjem žalobkyne ku koncu predchádzajúceho kalendárneho roku vo

vzťahu k podanej žiadosti o opakované uzavretie nájomnej zmluvy dňa 17.09.2021, keď vyhodnotil
príjmové kvórum žalobkyne pre pridelenie sociálneho bytu u žalobkyne ako osoby poskytujúcej
zdravotnú starostlivosť na sumu 1.074,15 eur (214,83 eur - výška životného minima od 01.07.2020 do
30.06.2021 pre plnoletú osobu x 5). Mesačný príjem žalobkyne predstavoval 653,40 eur a okrem tohto
príjmu poberala žalobkyňa daňový bonus v sume celkom 159,04 eur v mesiacoch uvedených

v spomínanom odseku a prídavok na dieťa v roku 2020 v sume celkom 299,40 eur.
42. Žalobkyňa preto namietala, že vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie vo vzťahu k dôvodom,
pre ktoré žalobu žalobkyne zamietol, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Zo žiadneho dôkazu
nie je totiž možné vyvodiť záver, že by žalobkyňa konala v rozpore s dobrými mravmi
tým, že skresľovala za rok 2020 svoj príjem tak, aby v predmetnom období splnila príjmovú podmienku

pre opakované uzavretie nájomnej zmluvy, a to tak, že jej zo strany spoločnosti, ktorej je jediným
spoločníkom a konateľom spolu so svojím manželom, bola upravovaná mzda podľa požiadaviek v
súvislosti s preukazovaním príjmu žalovanému.
43. Odvolateľka vyjadrila nesúhlas s hodnotením dôkazov okresným súdom ktorý vyhodnotil konanie
žalobkyne v súvislosti so znížením pracovného úväzku žalobkyne

u svojho zamestnávateľa N-MED s.r.o. od 01.06.2017 (na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy
zo dňa 31.05.2017, ktorým bol upravený pracovný čas žalobkyne zo 40 hodín
na 13,25 hodín týždenne), ako účelové. Okresný súd argumentoval tým, že žalobkyňa síce
odôvodňovala potrebu zníženia úväzku u svojho zamestnávateľa N-MED s.r.o., avšak bola schopná
popritom pracovať u iného zamestnávateľa - v Sociálnej poisťovni. Podľa názoru odvolateľky však nie

je možné spochybňovať v súvislosti s hodnotením zníženého pracovného úväzku u zamestnávateľa
žalobkyne N-MED s.r.o. dôvodnosť jej konania, keď sa žalobkyňa rozhodla (za stavu, že pracovala aj v
Sociálnej poisťovni aj v obchodnej spoločnosti, v ktorej bola jedinou spoločníčkou), znížiť svoj pracovný
úväzok v spoločnosti N-MED s.r.o. v dôsledku rodinných pomerov na jej strane, keďže minimálne od
roku 2017 sa výrazne zhoršil zdravotný stav jej rodičov, ktorí sú už dávno v dôchodkovom veku, nad

80 rokov. Matka žalobkyne mala dlhodobé problémy, ktoré v júli 2020 si napokon vyžiadali chirurgický
zákrok - výmenu kolena a bolo ju potrebné pravidelne dopraviť na rôzne vyšetrenia a následné kontroly.
V tom istom období sa výrazne zhoršili problémy, ktoré mala matka so srdcom, dostala závažnú arytmiu,
ktorá sa aj v nasledujúcich rokoch opakovala a následne jej bola indikovaná implantácia
kardiostimulátorom, ktorá bola realizovaná

v januári 2023. Matka žalobkyne trpí na ťažkú stratu sluchu a aj z tohto dôvodu je dôležitá prítomnosť
žalobkyne v bežnom živote. U otca žalobkyne sú dlhodobé problémy onkologického charakteru
minimálne od roku 2015 do roku 2016, rozvinutá Parkinsonova choroba v súčasnosti s prechodom už
do demencie, ktorá vyžaduje dennodennú starostlivosť. Pri takýchto zdravotných problémoch rodičov
žalobkyňa nemohla plnohodnotne vykonávať prácu pre Sociálnu poisťovňu a aj pre svoju spoločnosť a

bolo na nej rozhodnúť sa, u ktorého zamestnávateľa si upraví pracovný úväzok.
44. Žalobkyňa má za to, že na základe vykonaných dôkazov nebolo možné vyhodnotiť jej znížený
pracovný úväzok takým spôsobom, ako to učinil prvoinštančný súd, t.j.
že k zníženiu pracovného úväzku došlo so zámerom znížiť si svoj príjem u zamestnávateľa
N-MED s.r.o. práve v súvislosti s tým, aby bol skreslený jej príjem s cieľom zabezpečiť si splnenie

predpokladov pre rozhodovanie o opakovanom nájme. Žalobkyňa v rámci vyhodnotenia dôkazov
okresným súdom poukazuje na to, že žalovaný nikdy nepožadoval dôkazy o hospodárení firmy N-MED
s.r.o., hoci firma bola založená od 05.05.2012,
od ktorého obdobia žalobkyňa bola spoločníčkou predmetnej firmy.45. Pokiaľ ide o vyhodnotenie príjmu žalobkyne za rok 2020, čo je rozhodné obdobie
pre vyhodnotenie príjmového kvóra z hľadiska splnenia podmienok na opakovaný nájom, odvolateľka
nesúhlasila s tým, že by skresľovala svoj príjem vo väzbe na dosiahnutie stavu, aby splnila požiadavky

podľa právnych noriem na opakované uzavretie nájomnej zmluvy
so žalovaným.
46. Okresný súd sa pozastavuje nad tým, že žalobkyňa v mesiacoch august až december 2020 dosiahla
príjem len 199,21 eur mesačne, zatiaľ čo v predchádzajúcich mesiacoch jej príjem bol vyšší a predčasne
hodnotí okresný súd tento stav takým spôsobom, že zo strany žalobkyne išlo o skresľovanie jej príjmu.

V danej súvislosti odvolateľka uviedla, že v prípade, že by žalobkyňa mala snahu skresľovať príjem za
rozhodné obdobie - rok 2020 z dôvodu, na ktorý poukazuje okresný súd, jej príjem za spomínané
mesiace august až december 2020 mohol byť ďaleko vyšší ako 199,21 eur mesačne, a to minimálne
cca o 300,00 eur mesačne a stále by aj tak splnila podmienky na opakované uzavretie nájomnej
zmluvy k predmetnému bytu pri dosiahnutí kvóra vo výške 1.074,00 eur (žalobkyňa pritom vychádza zo
stavu, že jej príjem v Sociálnej poisťovni predstavoval u zamestnávateľa N-MED s.r.o. v sume 4.804,35

eur, u Sociálnej poisťovne 3.036,45 eur, daňový bonus 159,00 eur a rodinné prídavky 299,40 eur, z čoho
je možné vypočítať priemerný mesačný príjem 691,60 eur, pričom do kvóra 1.074,00 eur zostáva ešte
rozdiel v sume 382,40 eur). Okresný súd však už nezisťoval, prečo v mesiacoch august až december
2020 si žalobkyňa nepriznala tak, ako v predchádzajúcich mesiacoch, odmeny, ktoré boli v tom období
na úrovni od 149,00 eur do 851,00 eur a napriek tomu zo zisteného skutkového stavu vyvodil, že príjem

žalobkyne za uvedené obdobie bol nižší o odmeny, čím ho žalobkyňa skresľovala práve z dôvodu, aby
dosiahla príjem rozhodujúci z hľadiska splnenia podmienok pre opakované uzavretie nájomnej zmluvy.
47. Odvolateľka zotrvala na tom, že z jej strany k žiadnemu skresľovaniu príjmu nedošlo a aj príjem,
ktorý v období august až december 2020 dosiahla, bol skutočný príjem, ktorý zohľadňoval pracovné
výkony, ktoré žalobkyňa odviedla v uvedených mesiacoch a ktoré neodôvodňovali priznanie odmien.

Nižší príjem žalobkyne v mesiacoch august až december 2020 bol spôsobený tým, že v júli 2020 jej
matka po covidovom období sa mohla podrobiť operácii druhého kolena, naviac v auguste 2020 sa
pridružilamatkezávažnásrdcováarytmia. Zdôvoduzlejmobilitynemohlamatkažalobkynenavštevovať
rehabilitáciu a preto za pomoci žalobkyne cvičila individuálne doma dennodenne podľa rehabilitačného
programu nepretržite minimálne do konca roku 2020.

48. Okresný súd v ďalšom vyhodnotil ako skresľovanie príjmov žalobkyne v súvislosti
s uplatnením článku 9 bod 6 VZN č. 5/2021 stav, že obchodná spoločnosť N-MED s.r.o.
v rokoch 2019 - 2021 dosiahla zisk, o ktorom bolo rozhodnuté rozpustením zisku až rozhodnutím
jediného spoločníka dňa 31.08.2022 v celkovej sume 18.775,16 eur, pričom
v tejto sume je zisk za rok 2020 vo výške 13.378,19 eur. Podľa názoru odvolateľky však nie je dôvodné,

aby skutočnosť, že o zisku, ktorý spoločnosť N-MED s.r.o. dosiahla v roku 2020, rozhodla žalobkyňa
ako jediná spoločníčka až v roku 2022, okresný súd hodnotil v tej súvislosti, že žalobkyňa zamlčala
alebo uviedla nepravdivé informácie v súvislosti s opakovaným uzavretím nájomnej
zmluvy. Je bežné, že obchodné spoločnosti si ponechávajú nerozdelený zisk na zabezpečovanie potrieb
obchodnej spoločnosti, ktoré sa môžu vyskytnúť v budúcnosti, pretože je potrebné zabezpečiť zdroj na

krytie nákladov, ktoré sa vyskytnú v budúcnosti a ktoré nie je možné finančne zabezpečovať
z bežných príjmov firmy, niektoré je potrebné zabezpečiť operatívne, pričom môže ísť aj o nákladnejšie
nákupy, čo v konkrétnom prípade u zdravotníckeho zariadenia znamená napr. nákupy
rôznych drahých zariadení, prístrojov a elektronického vybavenia, ku ktorým okolnostiam sa vyjadrovala
žalobkyňa a aj vypočutý svedok - manžel žalobkyne A. H. C.. Nie je možné na základe vykonaných

dôkazov vyvodiť taký záver, ku ktorému dospel okresný súd, že zo strany žalobkyne išlo v tejto
súvislosti o konanie, ktoré je v rozpore s článkom 9 bod 6 VZN č. 5/2021.
49. Len na základe tej skutočnosti, že u žalobkyne išlo o opakované uzavretie nájomnej zmluvy viackrát
po sebe, nie je možné vyvodiť záver, že za stavu, že žalobkyňa poznala podmienky, za ktorých sa
vyhodnocuje výška príjmu, ktorý žiadateľ o opakované uzavretie nájomnej zmluvy môže dosiahnuť, si

zámerne nevyplatila zisk zo spoločnosti N-MED s.r.o. V roku 2022 sa žalobkyňa rozhodla o rozpustenie
zisku z dôvodu, že bola dlžníčkou
vo vzťahu k svojej obchodnej spoločnosti a mala záujem na vyrovnaní svojho dlhu
z predchádzajúcich rokov, o čom svedčia zmluvy o pôžičke za obdobie od augusta 2021
do mája 2022, dôkazom čoho je zápisnica o rozhodnutí jediného spoločníka zo dňa 31.08.2022, ktorá

potvrdzuje, že po vyplatení podielov na zisku žalobkyni v sume 18.775,16 eur bol vyrovnaný dlh
žalobkyne voči obchodnej spoločnosti v sume 14.000,00 eur
a na bankový účet žalobkyne bola vyplatená suma 3.460,90 eur. Žalobkyňa zásadne popiera, že by k
predloženiu zápisnice o rozdelení zisku za rok 2020 t.j. zápisnice zo dňa 31.08.2022, došlo právnoujej zástupkyňou až na pojednávaní dňa 12.09.2024 pod vplyvom poučenia žalobkyne o povinnosti
vypovedať pravdivo a zrozumiteľne k predmetu sporu na začiatku svojej výpovede na tomto pojednávaní
a v súvislosti s rozdelením zisku sa vyjadrovala na základe otázky okresného súdu tak,

že raz v roku 2022 rozdeľovala zisk a následne na otázku právnej zástupkyne, či mala
na myslí zisk, o ktorom sa zmieňuje
v zápisnici o rozhodnutí jediného spoločníka zo dňa 31.08.2022, vypovedala, že áno. Je pravdou, že
predtým boli predložené do spisu zápisnice o rozhodnutí jediného spoločníka
zo dňa 31.03.2023, 31.03.2022 a 31.05.2021 na pojednávaní dňa 16.05.2024 a nedopatrením sa stalo,

že nebola doručená okresnému súdu zápisnica o rozdelení zisku zo dňa 31.08.2022. Nie je však
možné hodnotiť stav, že až na pojednávaní dňa 12.09.2024 bola okresnému súdu doručená zápisnica o
rozhodnutíjedinéhospoločníkazodňa31.08.2022akozámeržalobkynezatajiť,žedošlokprerozdeleniu
zisku v roku 2022, ako tento stav vyhodnotil súd prvej inštancie. Úvaha okresného súdu, že pravdivo
vypovedala v tomto smere o rozdelení zisku
v roku 2022 až po poučení o povinnosti vypovedať pravdivo, neobstojí.

50. Ďalej odvolateľka namietala vyhodnotenie výpovede svedka A. H. C. okresným súdom, ktorý
výpoveď tohto svedka vyhodnotil ako nedôveryhodnú z pohľadu tvrdených skutočností týkajúcich sa
jeho bývania. Na margo hodnotenia tejto výpovede súdom žalobkyňa uviedla, že len s poukazom na
to, že tento svedok mal pripravené rôzne potencionálne otázky a odpovede, ktoré by mohli prichádzať
do úvahy zo strany konajúceho súdu, nemožno vo vzťahu k nemu vyvodiť záver, že svedok (ktorý nemá

skúsenosti so súdnymi konaniami) si pripravil rôzne alternatívy odpovedí a otázok, nie
je možné konštatovať pri hodnotení jeho výpovede, že v konaní nebolo preukázané, že v predmetnom
byte nebýva.
51. Príjmy v roku 2020 a 2021, či už žalobkyne alebo manžela žalobkyne, (ktoré okresný súd hodnotí
v odseku 68. odôvodnenia rozhodnutia) im boli vyplácané v rozsahu tak, ako je evidované v mzdových

listoch za rok 2020 a 2021 za skutočne odvedené pracovné výkony
a v žiadnom prípade nie je možné, aby okresný súd len na základe porovnania ich príjmov vykazovaných
v mzdových listoch bez ďalšieho dospel k záveru, že v spoločnosti N-MED s.r.o. dochádza ku
skresľovaniu údajov o odpracovanom počte hodín a výške mzdy.
52. Čo sa týka príjmu zamestnankyne A. J. K. za obdobie august až december 2020 v porovnaní

s príjmom, ktorý dosahovala žalobkyňa v tom istom období, keď za to isté obdobie žalobkyňa
mala dosahovať nižší príjem ako A. J. K., ktorá odpracovala menej hodín ako žalobkyňa, len na
základe vykazovaných príjmov podľa ich mzdových listov je nedôvodné spochybňovanie hodnovernosti
údajov uvedených v mzdových listoch žalobkyne a A. K.. Rozdiel medzi ich príjmami za to isté
obdobie žalobkyňa zdôvodňuje pracovnými výkonmi A. K. v covidovom období a jej vysokým

pracovným nasadením, ktorá bola v dôchodkovom veku a prispela k zvládnutiu mimoriadnej zaťaženosti
ambulancie. Práve z tohto dôvodu napriek nižšiemu počtu odpracovaných hodín žalobkyňa rozhodla
o priznaní jej mzdy, rozhodne nie však v súvislosti so skresľovaním príjmov žalobkyne pre účely
rozhodovania o opakovanom nájme bytu.
53. S poukazom na uvedené skutočnosti nie je možné konanie žalobkyne posudzovať ako konanie v

rozpore s dobrými mravmi, teda ako konanie, ktoré je v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
a ako zneužívanie práva, resp. neodôvodnené zvýhodnenie žalobkyne v súvislosti s výkonom práva
na opakované uzavretie nájomnej zmluvy. Žalobkyňa sa nedopustila žiadneho konania, ktoré by bolo
možné hodnotiť ako konanie v rozpore
s dobrými mravmi. Úvaha okresného súdu, o ktorú oprel svoje rozhodnutie v otázke tvrdeného

skresľovania príjmu žalobkyňou v rozhodujúcom období roku 2020
pre vyhodnotenie práva žalobkyne na opakované uzavretie nájomnej zmluvy, sa teda neopiera o celkom
konkrétne a preskúmateľné hľadiská.

54. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako

vecne správny potvrdil, a súčasne zaviazal žalobkyňu na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému
v rozsahu 100 %.
55. S poukazom na ust. § 21 zákona č. 443/2010 Z. z. uviedol, že ako subjekt verejnej správy je povinný
s náležitou starostlivosťou skúmať, či žalobkyňa spĺňa podmienky na poskytnutie nájomného
sociálneho bývania, a to o to viac, že predmetný byt je súčasťou nehnuteľnosti, na výstavbu ktorej boli

poskytnuté prostriedky zo ŠFRB. Práve preto a tiež
s prihliadnutím na vzájomnú vyživovaciu povinnosť medzi manželmi bolo potrebné, aby si vyžiadal
od žalobkyne doklad preukazujúci príjem manžela žalobkyne za účelom preukázania splnenia
podmienok na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy. Tým, že žalobkyňa odmietla predložiť podkladypreukazujúce príjem jej manžela, dopustila sa konania, ktoré podľa čl. 9 ods. 6 VZN č. 5/2021 je samo
osebe dôvodom na nepredĺženie nájomnej zmluvy.
56. Žalovaný poukázal, že žalobkyňa je zároveň jedinou spoločníčkou ambulancie všeobecnej

ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Ako jediná spoločníčka a zároveň konateľka rozhodovala o výške
svojej mzdy, ako aj o rozdelení zisku spoločnosti. Z dôkazov vykonaných v konaní jednoznačne
vyplynulo, že spoločnosť N-MED, s. r. o. je finančne zdravá a prosperujúca ambulancia a že výška
mzdy žalobkyne, ako aj vyplácanie zisku spoločnosti boli nastavované tak, aby žalobkyňa v predmetnom
období spĺňala podmienky

na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy. Uvedené konanie je potrebné považovať
za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktorému nemá byť priznaná právna ochrana.
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa nie je osobou, ktorá si nemôže
obstarať bývanie vlastným pričinením.
57. Pokiaľ žalobkyňa ako odvolací dôvod uviedla ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, žalovaný má za to, že
okresný súd vo svojom odôvodnení dostatočne uviedol, z akých dôkazov vychádzal a ako posudzoval

dôležitosť a pravdivosť jednotlivých dôkazov.
58. Ako druhý odvolací dôvod žalobkyňa uviedla ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP – rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorý však vo svojom odvolaní odvolateľka
bližšie nekonkretizuje.

59. Žalobkyňa vo svojej odvolacej replike v celom rozsahu zotrvala na svojej argumentácii uvedenej
odvolaní proti napadnutému rozsudku.
60. Zopakovala, že požiadavka žalovaného vo vzťahu na predloženie potvrdenia o príjme manžela, ktorú
vzniesol prvýkrát až v odpovedi na výzvu zo dňa 25.10.2021 argumentujúc vzájomnou vyživovacou
povinnosťou manželov, nesúvisí s posudzovaním podmienok na opakované uzavretie

nájomnej zmluvy, nakoľko životná úroveň manželov je vecou ich vzájomného súkromného manželského
vzťahu a mesto nemá žiadne oprávnenie túto hodnotiť v súvislosti s posudzovaním príjmu žalobkyne
z hľadiska ust. § 2 ods. 4 zákona č. 443/2010 Z. z. Žalobkyňa je presvedčená o tom, že okresný súd
v súdenej veci nemal
k dispozícii také relevantné dôkazy, na základe ktorých by mohol dospieť k záveru, že

žalobkyňa by mohla byť úspešná v konaní o určenie manželského výživného, aj keď manželia spolu
dlhodobo nežijú.
61. Odvolateľka sa znovu ohradila voči neobjektívnym a dôkazmi nepodloženým tvrdeniam, na základe
ktorých žalovaný obviňuje žalobkyňu z konania, ktoré hodnotí ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.
I keď spoločnosť, v ktorej je žalobkyňa jedinou spoločníčkou N-MED s. r. o., v rozhodnom období v roku

2020dosiahlazisk17.363,00eur, vzáujmevytvoreniapodmienokpreriadnefungovaniespoločnosti
v ďalšom období predvídajúc potrebu ponechania zisku bez jeho rozdelenia, ktorý s.r.o. dosiahla v roku
2020, bola oprávnená jediná spoločníčka obchodnej spoločnosti, žalobkyňa rozhodnúť - nerozdeliť zisk
dosiahnutý v predchádzajúcom období. Nerozdelený zisk ako časť dosiahnutého výsledku spoločnosti
tvorí finančný zdroj podniku. Išlo o ťažké obdobie aj z hľadiska ekonomického ovplyvnené stavom

koronakrízy a nestabilné aj z hľadiska finančných tokov v ďalšom období. Žalobkyňa
má zato, že nie je možné hospodársky výsledok, ktorý dosiahla firma, v ktorej je žalobkyňa jedinou
spoločníčkou, hodnotiť ako príjem žalobkyne pre účely splnenia predpokladov z hľadiska dosahovaného
príjmu žalobkyne pre účely opakovaného uzavretia nájomnej zmluvy podľa ust. § 12 ods. 4 zákona
443/2010 Z. z., nakoľko je dôvodné rozlišovať príjem zamestnankyne od zisku spoločnosti. Dôkazmi,

ktoré boli vykonané v konaní bolo nesporne preukázané, čo konštatuje v odôvodnení
rozsudku aj prvoinštančný súd , že príjem žalobkyne v roku 2020 bol 7.840,80 eur, išlo o skutočne
dosiahnutý príjem žalobkyne.
62. Z odvolania žalobkyne čo sa týka odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP
vyplýva, v čom spočíva tento dovolací dôvod a v čom vidí žalobkyňa nesprávnosť právneho posúdenia

veci, konkrétne v nesprávnej aplikácii právnej normy upravujúcej podmienky a rozsah poskytovania
sociálneho bývania a vplývajúcej zo zákona 443/2000 Z. z. a VZN 5/2021, konkrétne v tom, že zo strany
okresného súdu došlo k nesprávnej aplikácii správne interpretovaných právnych noriem, keď i žalobkyňa
spĺňala podmienky podľa ust.
§ 22 ods. 1, 3 písm. b) bod . a § 22 ods. 5, 6 zákona č. 443/2000 Z. z. na opakované uzavretie

nájomnej zmluvy a tiež podmienky VZN 5/2021 a na základe toho jej vznikol nárok podľa článku 9 ods.
4 VZN č. 5/2021 na vydanie dokladu k opakovanému uzavretiu nájomnej zmluvy a na jeho základe
malo dôjsť k opakovanému uzavretiu nájomnej zmluvy. Okresný súd bez relevantných dôkazov, ktoréby preukazovali, že by v žiadosti o opakované uzavretie nájomnej zmluvy žalobkyňa zamlčala alebo
uviedla nepravdivé informácie súvisiace
s opakovaným uzavretím nájomnej zmluvy, pristúpil k aplikácii ust. článku 9 ods. 6 VZN č. 5/2021 a

žalobu žalobkyne zamietol.
63. Nesprávne právne posúdenie žalobkyňa hodnotí aj v tom, že okresný súd nesprávne
na daný prípad aplikoval ust. § 12 ods. 4 zákona č. 443/2010 Z. z. v tom, keď ako jeden
z dôvodov pre zamietnutie návrhu posúdil, že žalobkyňa uviedla neúplné a nepravdivé informácie
súvisiace s pridelením nájomného bytu, keď odmietla doložiť príjem svojho manžela, s ktorým dlhodobo

nežije v spoločnej domácnosti.

64. Žalovaný vo svojej odvolacej duplike opakovane uviedol tie isté argumenty ako vo
svojom vyjadrení k odvolaniu. Doplnil, že žalobkyňa nemôže argumentovať, že posudzovanie
otázky vzájomnej vyživovacej povinnosti vo vzťahu k preukazovaniu príjmu žalobkyne nie
je v kompetencii žalovaného a je výlučne súkromnoprávnou otázkou žalobkyne. Žalovaný

ako subjekt verejnej správy je povinný s náležitou starostlivosťou skúmať, či žalobkyňa spĺňa
podmienky na poskytnutie nájomného sociálneho bývania. Preto k otázke splnenia podmienok pre
opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy nemôže pristupovať čisto formalisticky, ale v zmysle zákona sa
musí vysporiadať so skutočnosťou, či je žalobkyňa osobou, ktorá si nemôže obstarať bývanie
vlastným pričinením. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa takouto osobou

nie je. Je v úplnom rozpore s účelom sociálneho bývania tvrdiť, že pre účely posudzovania podmienok
pre opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy nie je potrebné brať do úvahy zisk obchodnej spoločnosti,
v ktorej je žalobkyňa jediná spoločníčka a ktorá jediná rozhoduje
o finančných tokoch v tejto spoločnosti.

65. Ďalšie podania strán sporu neboli štádiu odvolacieho konania produkované.

66. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok

okresného súdu vo veci samej, t. j. výroku I. a tiež v závislom výroku II. o trovách konania podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

67. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa
krajský súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

68. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS252/04),aniprávonato,abybolastranapredvšeobecnýmsúdomúspešná,tedaabysarozhodlo
v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a

práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,
rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods.
1CSP)aniestránsporu.Okresnýsúdvodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,prečožalobužalobkyne

zamietol, pričom ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov s prihliadnutím
na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá
povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
relevantné argumenty strán. V súdenej veci však okresný súd svoje rozhodnutie podrobne a zákonným

spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť
pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami
a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa
predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím naobsah dokazovania vykonaný okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len
doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a
odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008,
IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých
rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

69. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobkyne
formulovanú v jej opravnom prostriedku, pričom v zmysle princípu neúplnej apelácie sa nezaoberal
inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť
odvolateľky za obsahové vymedzenie ich odvolania,
v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380

ods. 1 CSP).

70. Odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné z nasledovných dôvodov:

71. V posudzovanom prípade žalobkyňa podala odvolanie proti výroku I. rozsudku okresného súdu,

ktorým súd prvej inštancie zamietol jej žalobu o nahradenie prejavu vôle žalovaného uzavrieť zmluvu
medzi žalobkyňou a žalovaným s predloženým obsahom v zmysle ust. § 229 CSP, v ktorom uplatnila
odvolacie dôvody § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP.

72.Súdnerozhodnutietrpískutkovýmivadami,akbolnesprávnevytvorenýjehoskutkovýzáklad.Jednou

z príčin tejto nesprávnosti je nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov. Vykonané dôkazy hodnotí
súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 191
CSP). Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedenie v odôvodnení rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP).
Voľné hodnotenie dôkazov súdom neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz
z hľadiska jeho dôležitosti,

t. j. relevancie vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam, zákonnosti, a to z pohľadu jeho získania, ako aj
vykonania a pravdivosti, t. j. hodnovernosti zdroja. Po individuálnom posúdení následne hodnotí všetky
dôkazy vo vzájomnej súvislosti, kde sa zaoberá pravdivosťou dôkazu v súvislosti s prípadným rozporom
s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zistenia z vykonaných dôkazov dospeje súd nesprávnym
vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

73. Nesprávne právne posúdenie predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je
naplnený v prípade, keď súd na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval
nesprávnuprávnunormu,obsahsprávnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenú
a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

74. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu nezodpovedali vykonaným dôkazom
alebo že by okresný súd nesprávne interpretoval, príp. aplikoval použitý právny predpis.

75. S poukazom na ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ktoré tvoria základ potvrdzujúceho rozhodnutia v danej

odvolacej veci, odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému
rozsudku okresného súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a s prihliadnutím na
uvedenúprávnuúpravudospelkzáveru,ženezistildôvodnato,abysaodchýlilodlogickýchargumentov
a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie napadnutého

výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobkyne zamietnutá.

76. Z obsahu spisového materiálu zistil, že v tomto spore zostala medzi stranami sporná otázka, či
žalobkyňa (ne)splnila kritériá pre poskytnutie nájomného sociálneho bývania v podobe
opakovaného uzavretia nájomnej zmluvy k spornému bytu vzhľadom k jej príjmovej situácii, resp. či zo

strany žalobkyne (ne)došlo k skresleniu – zatajeniu či zamlčaniu jej príjmovej situácie na uvedené účely.

77. Predovšetkým odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle zákona č. 443/2010 Z. z. sociálne bývanie
je definované ako bývanie obstarané s pomocou verejných prostriedkov (dotácií) a je prideľované nazáklade sociálnych a majetkových pomerov žiadateľa. Hlavným účelom sociálneho bývania je podpora
bývania sociálne znevýhodnených osôb a skupín, ktoré si z objektívnych dôvodov nedokážu zabezpečiť
vlastné bývanie na trhu (napr. seniori, osamelí rodičia, zdravotne znevýhodnení, marginalizované

skupiny).

78. Tento účel sa realizuje najmä prostredníctvom podpory výstavby nájomných bytov a následne
prideľovania týchto bytov na základe sociálnych kritérií, ktoré právna úprava podrobne vymedzuje v
zákone č. 443/2010 Z. z. a v súdenom spore i vo VZN Mesta Žilina č. 5/2021). Vzhľadom

k tomu bolo povinnosťou žalovaného ako orgánu verejnej správy s náležitou starostlivosťou skúmať, či
žalobkyňa spĺňa/nespĺňa podmienky pre opakované uzavretie nájomnej zmluvy a či si nemôže obstarať
bývanie vlastným pričinením.

79. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa ako pôvodná/bývalá
nájomníčka sporného bytu v žiadosti o opakované uzavretie nájomnej zmluvy zamlčala, resp. uviedla

nepravdivé alebo neúplné informácie súvisiace s opakovaným uzavretím nájomnej zmluvy. Žalovaný
preto postupoval správne, keď s poukazom na čl. 9 bod 6 VZN č. 5/2021 z tohto dôvodu so
žalobkyňou opätovne neuzavrel nájomnú zmluvu. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí uviedol
relevantné dôvody (pozri najmä body 59. až 78.), z ktorých následne správne uzavrel, že pokiaľ by
zo strany žalobkyne neboli účelovo za rozhodné obdobie roku 2020 skresľované údaje,

ktorými si znižovala svoj príjem, žalobkyňa by jednoznačne nesplnila príjmové kritériá pre opakované
uzavretie nájomnej zmluvy. Konkrétne žalobkyňa pre účely splnenia príjmového kvóra pre pridelenie
sociálneho bytu postupovala tak, že jej bola zo strany spoločnosti N-MED, s.r.o., ktorej je jediným
spoločníkom a konateľom spolu so svojím manželom, upravovaná mzda podľa požiadaviek v súvislosti
s preukazovaním príjmu žalovanému, a súčasne zamlčala alebo uviedla nepravdivé informácie

v súvislosti s rozhodnutím žalobkyne ako jediného spoločníka a tiež konateľa uvedenej spoločnosti
o rozdelení zisku dosiahnutom touto spoločnosťou v roku 2020. K poklesu príjmu žalobkyne titulom mzdy
dosahovanej u zamestnávateľa N-MED s.r.o. došlo totiž na základe rozhodnutia jedinej spoločníčky
a tiež konateľky uvedenej obchodnej spoločnosti, t.j. žalobkyne, ktorá bola subjektom oprávneným
rozhodovať v otázke priznania mzdy zamestnancom spoločnosti. Okresný súd postupoval správne,

keď sa súčasne zaoberal porovnaním odpracovaného času a vyplatenej mzdy za predmetné obdobie
mesiacov august až december 2020 so zamestnankyňou spoločnosti N-MED, s.r.o. na porovnateľnej
pozícii A. J. K., ktorá za obdobie mesiacov august - december 2020 odrobila priemerne mesačne za
uvedené obdobie 41,60 hod., za čo jej bola vyplácaná čistá mzda priemerne mesačne vo výške 506,79
eur na rozdiel od žalobkyne, ktorá za uvedené obdobie odrobila priemerne mesačne 58,14 hod. (viac

ako A. K.), za čo jej bola vyplácaná čistá mzda priemerne mesačne len vo výške 199,21 eur (menej
ako A. K.). Ide o zjavný nepomer – žalobkyňa v roku 2020 za viac odpracovaných hodín dosiahla
mzdu niekoľkonásobne nižšiu ako uvedená zamestnankyňa na porovnateľnej pozícii. Správny záver
prvoinštančného súdu podporuje i porovnanie odpracovaného času a vyplatenej mzdy žalobkyne za rok
2020 a za nasledujúci rok 2021 (kedy sa už príjem na účel opakovaného uzavretia nájomnej

zmluvy neskúmal) – žalobkyňa dosiahla príjem za rok 2020 celkom vo výške 4.804,35 eur,
a to za odpracovaný čas 698,75 hod. a v nasledujúcom roku 2021 žalobkyňa dosiahla príjem celkom vo
výške 17.052,79 eur, t.j. cca 3,5 násobný a to za odpracovaný čas cca v rovnakom rozsahu 696,09 hod.
Z uvedeného vyplýva zjavný nepomer – v roku 2020 odpracovala žalobkyňa cca rovnaký počet hodín,
avšak bola jej vyplatená mzda niekoľkonásobne nižšia ako v nasledujúcom roku 2021, kedy sa príjem

pre potreby opätovného uzavretia nájomnej zmluvy už neskúmal. Okresný súd tiež správne poukázal aj
na odmeňovanie manžela žalobkyne A. H. C., ktorý v roku 2020 odpracoval 2096 hod., za čo mu bola
vyplatená mzda 15.201,44 eur,
preporovnaniežalobkyňavroku2020odpracovala698,75hod.aboljejvyplatenýčistýročnýzárobokvo
výške 4.804,35 eur, čo cca zodpovedá 1/3 odpracovaného času manžel a 1/3 vyplatenej mzdy manžela,

avšak zarážajúce už je, že v nasledujúcom roku 2021 odpracoval manžel žalobkyne cca trikrát menej
ako v roku 2020, t.j. 696,09 hod. a vyplatená čistá mzda manželovi bola vo výške 13.079,31, t.j
nepoklesla na úroveň mzdy vyplatenej žalobkyni
za rok 2020 vo výške 4.804,35 eur pri rovnakom počte odpracovaných hodín. Vyššie zistené
nezrovnalosti, nepomery ohľadom vykázaného príjmu žalobkyňa v konaní logicky presvedčivo

a zrozumiteľne nevysvetlila napriek tomu, že tieto neboli vôbec zanedbateľné. Žalobkyňa v tomto smere
produkovala len všeobecné, ničím nepreukázané tvrdenia. Skutkové zistenia okresného súdu pritom
nenasvedčujú poklesu výkonnosti žalobkyne za obdobie august až december 2020 (kedy si žalobkyňa
prestala vyplácať odmeny), a to vzhľadomna počet odpracovaných hodín v uvedených mesiacoch. Odvolací súd opätovne pripomína,
že rozhodovanie o výške mzdy zamestnancov obchodnej spoločnosti je v kompetencii žalobkyne ako
konateľa spoločnosti a jediného spoločníka. Súčasne rozhodovanie konateľa v mzdovej oblasti by

nemalo postrádať svoj racionálny základ – ak aj žalobkyňa vyhodnocovala výkony zamestnancov
(vrátane svojho) inak ako v závislosti od počtu odpracovaných hodín, mala k tomu v tomto spore uviesť
i konkrétne skutkové tvrdenia a preukázať ich, čo však neučinila.
80. Ďalej okresný súd správne poukázal na obsah spisu (najmä z účtovných závierok spoločnosti N-
MED, s.r.o. ), z ktorých vyplýva, že v účtovnom období roku 2020 rozhodnom pre posudzovanie príjmu

na účely splnenia podmienok pre opakované uzavretie nájomnej zmluvy bol hospodársky výsledok tejto
spoločnosti: zisk vo výške 17.363,00 eur
pred zdanením, 13.838,19 eur po zdanení (hospodársky výsledok bol ustálená ako rozdiel výnosov
a nákladov za účtovné obdobie roku 2020 zistený v riadnej účtovnej závierke a schválený konateľkou a
jedinou spoločníčkou, žalobkyňou). Žalobkyňa ako konateľka
a jediná spoločníčka rozhodla, ako vyplýva zo zápisnice zo dňa 31.05.2021, že celý zisk 13.838,19 eur

ponechá v spoločnosti (nedošlo k jeho vyplateniu). Hoci žalobkyňa tvrdila, že
k nevyplateniu zisku zisteného v účtovnej závierke za rok 2020 došlo z dôvodu potreby zabezpečenia
zdrojov pre zdravotnícke zariadenie – pre prípad budúcej potreby prístrojov a zariadení, ktoré nie je
možné uhradiť z bežne dosahovaných príjmov, zisk na tieto účely použitý nebol, ale bolo rozhodnuté
dňa 31.08.2022 o jeho vyplatení v sume 18.775,16 eur (vrátane zisku za rok 2019 v sume 371,87 eur

a 2022 v sume 5.025,10 eur, ako vyplýva zo zápisnice jediného spoločníka zo dňa 31.08.2022).
Odvolací súd nespochybňuje, že majetok spoločnosti je od majetku spoločníka
právne oddelený. Do majetku osoby – spoločníka, t.j. žalobkyne patria teda až vyplatené podiely na zisku
a do majetku spoločnosti N-MED, s.r.o. majetok spoločnosti, nevyplatený zisk. Pri posudzovaní žiadosti
žalobkyne o opakované uzavretie nájomnej zmluvy žalovaný správne vyhodnocoval jej osobný majetok,

príjmy zo zamestnania (mzda), príjmy z podnikania (vyplatený podiel na zisku), a zohľadnil aj možnosti
aschopnostižalobkynečerpaťzmajetkuspoločnosti,resp.disponovaťfiremnýmmajetkomt.j.jejprávnu
možnosť jedinej spoločníčky, a súčasne aj konateľky spoločnosti, rozhodnúť napr. o vyplatení zisku,
a tým ovplyvniť svoje príjmy. Ak by bol totiž majetok spoločnosti alebo nevyplatený zisk zjavne vysoký
a žiadateľ by mal reálne možnosť čerpať z tohto majetku (zisku), mohol by si tak sám zabezpečiť bývanie

anebolbyodkázaný nainštitútsociálnehobývania.Právepretotrebavtakomprípadestarostlivo
vyhodnocovať, či žiadateľ o predĺženie, resp. obnovenie nájomnej zmluvy spĺňa sociálne podmienky pre
účely rozhodnutia o tejto žiadosti. V súdenej veci vzhľadom na výšku nevyplateného zisku dosiahnutého
v roku 2020 v sume 13.838,19 eur a na skutočnosť, že o nevyplatení zisku rozhodla svojím rozhodnutím
dňa 31.03.2021 výlučne žalobkyňa ako jediná spoločníčka N-MED, s.r.o., a súčasne tiež

konateľkaspoločnosti(čovkonanízdôvodnilapotrebouvytvoreniarezervynabudúceniebežnépotreby)
a v kontexte zistenia, že v nasledujúcom roku 2022 už k vyplateniu tohto zisku došlo, teda vytvorenie
rezervy už nebolo potrebné, ale vyvstala potreba vrátenia pôžičiek poskytnutých spoločnosťou žalobkyni
na základe zmlúv o pôžičke od augusta 2021 do mája 2022), sa odvolací súd stotožnil so záverom
súdu prvej inštancie o skresľovaní údajov pre potreby splnenia podmienok na opakované uzavretie

nájomnej zmluvy. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že výber alternatívy vyplatenia zisku či
jeho nevyplatenia a ponechania v majetku spoločnosti, nakladania s majetkom spoločnosti, napr. aj
poskytovaním pôžičiek sebe samej v spoločnosti N-MED, s.r.o. je výlučne na žalobkyni, ktorá je jedinou
spoločníčkou, a zároveň aj konateľkou tejto spoločnosti, t.j. nie je v tomto rozhodovaní ničím limitovaná.
Správny je preto záver okresného súdu o účelovom skresľovaní príjmu žalobkyne (vyhodnocovanie

príjmového kritéria pre opakované uzavretie nájomnej zmluvy), pretože žalobkyňa naplnila dôvod
na nepredĺženie nájomnej zmluvy podľa čl. 9 bod 6 VZN č. 5/2021.

81. V tejto súvislosti odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie opätovne poukazuje na právnu
úpravu obsiahnutú v zákone č. 443/2010 Z. z., VZN č. 5/2021, ako aj úpravu práv a povinností zmluvných

strán v nájomnej zmluve uzavretej dňa 12.12.2018, prezentovaných v bodoch 41. až 46. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia. Z dokazovania vykonaného okresným súdom je nepochybné, že žalobkyňa
konala účelovo, keď zámerným nevyplácaním zisku v spoločnosti N-MED, s.r.o. a tiež upravovaním, t.j.
jej znižovaním jej mzdy ako zamestnankyne spoločnosti N-MED, s.r.o., sa v rozhodnom období roku
2020 snažila vyvolať dojem, že je osobou, ktorej vznikol nárok na opätovné uzavretie nájomnej zmluvy,

hoci tomu tak nebolo.

82. Zároveň žalovaný i súd prvej inštancie tiež postupovali správne, keď s prihliadnutím na
existenciu vzájomnej vyživovacej povinnosti žalobkyne a jej manžela A. H. C. (keďže ich manželstvodoposiaľ trvá) sa zaoberal aj príjmom manžela žalobkyne a tiež možnosťou uplatnenia
nároku žalobkyne na manželské výživné voči manželovi v súdnom konaní. Na tom nič nemení ani
skutočnosť, či manželia žijú alebo nežijú v spoločnej domácnosti či v spornom byte a že ich bezpodielové

spoluvlastníctvo bolo už súdom zrušené (z dôvodu, že manžel žalobkyne získal oprávnenie na
podnikateľskú činnosť). Žalobkyňa úplne prehliada fakt, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi
vzniká dňom uzavretia ich manželstva a trvá až do právoplatnosti rozsudku o jeho rozvode, prípadne
môže zaniknúť smrťou manžela. Manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť a v manželskom
zväzku majú mať rovnakú životnú úroveň a účelom tohto nároku je práve zabezpečenie jej vyrovnania.

Uplatnením svojho nároku na výživné voči manželovi si teda žalobkyňa (aj napriek tomu,
že je podľa vlastných tvrdení skromná) môže zabezpečiť svoje základné životné podmienky a v prípade
potreby riešiť svoju hmotnú núdzu, ktorou zjavne netrpí. Je pritom notoricky známa skutočnosť, že aj
osoby, ktoré požiadajú štát o pomoc v hmotnej núdzi majú zákonnú povinnosť pri uplatnení nárokov
z tohto titulu preukázať, že si svoje zákonné nároky voči povinným subjektom riadne uplatnili (napr. nárok
na výživné voči manželovi v súdnom konaní). Neobstojí preto tvrdenie žalobkyne, že životná úroveň

manželov je vecou ich vzájomného súkromného manželského vzťahu a mesto nemá žiadne oprávnenie
túto hodnotiť v súvislosti s posudzovaním príjmu žalobkyne z hľadiska ust. § 2 ods. 4 zákona č. 443/2010
Z. z., ani jej hypotetické úvahy o možnom výsledku konania o určenie manželského výživného, ktoré na
základe jej návrhu ani nezačalo.

83.Súčasnejenutnédodať,žespôsobrozhodovaniažalovanéhoopredĺženínájomnejzmluvyžalobkyni
v minulosti nemá vplyv na rozhodnutie súdu v tomto spore. Podstatné je, či žalobkyňa v rozhodnom
období v roku 2020 splnila podmienky na opätovné predĺženie nájomnej zmluvy žalovaným.

84. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie správne argumentoval tým, že

predmetný mestský nájomný byt bol postavený za použitia verejných finančných prostriedkov, konkrétne
dotácií z Fondu na rozvoj bývania (tzv. ŠFRB). Vzhľadom k tomu má tento byt charakter tzv. sociálneho
bytu určeného pre sociálne bývanie, ktoré definujú ustanovenia § 21 a § 22 zákona č. 443/2010 Z.
z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní: Sociálne bývanie je
bývanie obstarané s použitím verejných prostriedkov určené na primerané a ľudsky dôstojné bývanie

fyzických osôb, ktoré si nemôžu obstarať bývanie vlastným pričinením a spĺňajú podmienky podľa tohto
zákona. Z filozofie užívania sociálnych bytov vyplýva, že tento druh bytov by sa mal užívať len dočasne
na nevyhnutný čas, kým si dotknutá osoba nevie zabezpečiť bývanie sama. V tomto spore však bolo
jednoznačne preukázané, že reálne majetkové pomery žalobkyne s uvedenými východiskami vôbec
nekorešpondujú.

85. Je všeobecne známe, že subjekty súkromnoprávnych, ale aj verejnoprávnych vzťahov často
využívajú tzv. zdanlivo zákonné prostriedky s cieľom dosiahnuť nedôvodné zvýhodnenie. V prípade tzv.
šikanózneho výkonu práva subjekty síce postupujú formálne v súlade so zákonom, avšak ich skutočným
cieľom je dosiahnutie výhody zjavnom rozpore s účelom zákona, ako je tomu i v prípade žalobkyne.

Takétozjavnézneužitieprávavhmotnoprávnejrovinemávovšeobecnostizanásledoksankciuvpodobe
neúspechu v procesnej rovine v podobe zamietnutia žaloby.

86.Vposudzovanomprípadežalobkyňasícevynaložilaobrovskéúsiliezaúčelomformálneho„splnenia“
základnej podmienky pre poskytnutie nájomného sociálneho bývania podľa čl. 9 ods. 2 písm. e) VZN

v súlade s § 22 ods. 3 zákona č. 443/2010 Z. z., ale z dokazovania vykonaného súdom
prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa naplnila dôvod na nepredĺženie nájomnej zmluvy
podľa čl. 9 bod 6 VZN č. 5/2021, a to z dôvodov uvedených vyššie. Okresný súd starostlivo a komplexne
skúmal, či žalobkyňa spĺňa/nespĺňa podmienky na poskytnutie sociálneho bývania, t. j. zaoberal sa
jej príjmovou situáciou a tiež, či žalobkyňa nie je schopná zabezpečiť si bývanie vlastným pričinením

v súlade so zákonom č. 443/2010 Z. z. a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu
záveru o nedôvodnosti jej žaloby. Neexistencia právneho nároku na uzatvorenie nájomnej zmluvy je
relevantnou skutočnosťou, pre ktorú nemohla byť žalobkyňa v tomto spore úspešná. Akékoľvek ďalšie
dokazovanie v tomto spore by už preto bolo nadbytočné. Úvaha okresného súdu v prejednávanej nebola
teda ľubovoľná, ale vychádzala z dostatočne zisteného skutkového stavu a zodpovedala skutočnostiam,

ktoré boli dokazovaní zistené, vyhodnotenia a závery okresného súdu nebolo v rozpore s tým, čo bolo
v konaní preukázané a ani v rozpore s formálnou logikou. V danej súvislosti odvolací súd opätovne
pripomína, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 50/04).Z uvedených dôvodov sa odvolací súd s poukazom na zásadu hospodárnosti konania už nezoberal
ďalšou argumentáciou žalobkyne prezentovanou v jej opravnom prostriedku.

87. Okresný súd teda vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom
rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP,
súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu
realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán,
ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom

rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až §
222 CSP aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalobkyne vyhodnotil krajský súd ako
nedôvodné, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd
prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného
súdu vo veci samej, t. j. vo výroku I., ako vecne správny potvrdil.

88. Nadväzne na to odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj závislý výrok II. o trovách
konania napadnutého rozsudku, proti ktorému odvolateľka neprodukovala žiadnu relevantnú odvolaciu
argumentáciu a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu strán v spore, posúdenému v zmysle
relevantných zákonných ustanovení v ňom uvedených.

89. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1
v spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto štádiu
konania plne úspešný, priznal proti neúspešnej žalobkyni nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.
Ovýškenáhradytrovodvolaciehokonaniarozhodnesúdprvejinštancievlehote60dnípoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262

ods. 2 CSP).

90. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).