Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 8. august 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/157/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123217847
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123217847.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov
senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu A. B. B. nar.
XX.XX.XXXX bývajúceho v C. D. E. F. G. XX zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Szöllössym, IČO:
35 570 661, so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach na Mlynskej ulici č. 28 proti žalovanému
COLAS Slovakia, a.s., IČO: 31 651 402, so sídlom v Trnave na Orešianskej ulici č. 3168/7 zastúpenom

advokátkou JUDr. Lenkou Mackaľovou, IČO: 42 111 498, so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach
na Žižkovej ulici č. 6 o náhradu nemajetkovej ujmy o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu
Košice č.k. 67C/17/2023-104 zo dňa 15.5.2024 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie) rozsudkom č.k. 67C/17/2023-104 zo dňa 15.5.2024

výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v plnej výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku.

2. Vec právne posúdil podľa § 148 ods. 1, 2, § 195 ods. 1, § 196 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z.
Zákonníka práce (ZP), § 12 ods. 2, písm. g) zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia

pri práci (BOZP), § 11, § 13 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (OZ), § 255
ods. 1, § 262 ods. 2 CSP a zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že predmetom občianskoprávnych
vzťahov môžu byť nielen veci, práva, tvorivé výsledky ľudskej činnosti, ale aj určité materiálne hodnoty
a stránky osobnosti človeka. Vzhľadom na to, že ide výsostne o osobnostné stránky patriace každej
fyzickej osobe, nazývajú sa osobnostnými právami. Základ súkromnoprávnej ochrany osobnostných
právobsahujeObčianskyzákonníkvustanoveniach§11až16.Predmetomochranyjeosobnosťfyzickej

osoby v jej celistvosti. Čo sa týka práva na telesnú integritu medzi základné hodnoty osobnosti, ktoré
výslovne uvádza § 11 OZ, patrí aj právo na ochranu života a zdravia. Prostriedky občianskoprávnej
ochrany (§ 13 a nasl.) prichádzajú do úvahy vtedy, ak hrozí alebo bola spôsobená ujma osobnostnej,
teda nemajetkovej sfére života a zdravia. Čo sa týka práva na súkromie tam ochrana zahŕňa širokú
ochranu intímnej sféry, vnútorného myšlienkového, či citového života človeka, jeho život v rodine,
vo vzťahu k inej osobe, s ktorou je v úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom vzťahu. Svojím

spôsobom ide o základné osobnostné právo, pretože zásahy do práva na meno, podobu, prejavy
osobnej povahy, či telesnú integritu sa zväčša bezprostredne dotýkajú aj vnútornej, intímnej sféry
fyzickej osoby. Ochrana intímnej sféry je chránené všeobecne, to znamená, že o porušenie práva na
ochranu osobného súkromia ide aj v tých prípadoch, keď ide o pravdivé tvrdenia zasahujúce do intímnej
sféry fyzickej osoby. Konštatoval, že zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len
proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Neoprávnený zásah musí byť spôsobilý privodiť ujmu na

osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej postavenia v spoločnosti. Občianskoprávna ochrana osobnosti
je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe. Z toho vyplýva, že na vznik zodpovednosti sanevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného
práva vykonal. Predmetom ochrany podľa § 11 OZ sú také rýdzo osobné práva občana, ktoré
ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Všestranný rozvoj a uplatnenie osobnosti

človeka je hlavným zmyslom a cieľom tejto občianskoprávnej ochrany. Toto hľadisko je určujúce pri
posudzovaní otázky, či a ktoré práva sú chránené ust. § 11 OZ. Návrh na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia (satisfakčná žaloba) sleduje priznanie satisfakcie občanovi, ktorého osobnostné právo
bolo porušené a to so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemôžeme odčiniť obnovením pôvodného
stavu. Podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková ujma, ktorá je spôsobilá v značnej

miere znížiť dôstojnosť občana a jeho vážnosť v spoločnosti. Občiansky zákonník ust. § 13 poskytuje
ochranu osobnosti len v prípade takého porušenia občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti
občana, pričom tento zásah musí byť objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Ide o konanie proti
osobnej a mravnej integrite občana, znižujúce jeho dôstojnosť, vážnosť a česť, o konanie, ktoré z
hľadiska vzťahu občana k ostatným spoluobčanom ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti.
(R103/1967).Uviedol,žepreúspešnéuplatnenieprávanaochranuosobnostistačízistenie,žezásahbol

objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené § 11 OZ. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov.
Občianskoprávna zodpovednosť (sankcia) za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti podľa
§ 13 OZ predpokladá splnenie týchto podmienok:
a) neoprávnený zásah do chráneného všeobecného osobnostného práva fyzickej osoby, ktorý je
objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť osobnosť fyzickej osoby,

b) ujma na osobnosti fyzickej osoby (nemajetková ujma) v jej fyzickej, psychickej, morálnej, sociálnej
integrite
c) príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmou. Na základe vyššie uvedeného s
prihliadnutím na závery obsiahnuté v Protokole Inšpektorátu práce Košice, znaleckom posudku Ing.
Priputena č. 10/2021 a uznesení OR PZ v Košiciach č. ORP-1796/2-VYS-KE-2020 zo dňa 28.1.2022

mal za to, že zo strany pracovníkov E. H., I. J., príp. iných osôb nedošlo k porušeniu právnych predpisov
alebo predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré by boli v priamej príčinnej
súvislosti s pracovným úrazom, pri ktorom došlo k usmrteniu B. B.. V priamej príčinnej súvislosti s
pracovným úrazom, pri ktorom došlo k usmrteniu B. B. bolo porušenie § 148 ods. 1 ZP tým, že nedbal
o svoju bezpečnosť a zdravie a § 12 ods. 2 písm. g) zák. č. 124/2006 Z.z., tým že nedodržal zákaz

vstupu do priestoru a zdržiaval sa v priestore, kde bol bezprostredne ohrozený jeho život samotným
B. B.. Zdôraznil, že ani zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu právnych predpisov alebo predpisov
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktorých porušenie by bolo v priamej príčinnej
súvislostispracovnýmúrazom.Prijalzáver,žezostranyžalovaného,resp.jehozamestnancovnedošlok
neoprávnenémuzásahudoosobnostnéhoprávažalobcu,tedakzásahu,ktorýjevrozporesobjektívnym

právom, nebol tak splnený prvý predpoklad občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah
do práva na ochranu osobnosti žalobcu, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Konštatoval, že úmrtie
následkom pracovného úrazu si spôsobil výlučne poškodený B. B., t.j. brat žalobcu, porušením právnych
predpisov, ako to bolo konštatované v Protokole Inšpektorátu práce Košice, ako aj v uznesení OR PZ
v Košiciach č. ORP-1796/2-VYS-KE-2020 zo dňa 28.1.2022, žalovaný ako zamestnávateľ ani jeho

pracovnícinatomnemaližiadenpodiel.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§255ods.1CSPapriznal
žalovanému náhradu trov konania a to podľa úspechu vo veci, t.j. v plnej výške. Súd prvej inštancie
nepoužil ust. § 257 CSP, pretože na rozhodnutie o trovách konania podľa tohto ustanovenia nevidel
dôvody hodné osobitného zreteľa, pretože výnimočnosť týchto okolností nevidel ani v okolnostiach danej
veci ani v okolnostiach na strane strán sporu.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Konštatoval, že súd prvej inštancie žalobu zamietol s poukazom
na závery protokolu Inšpektorátu práce Košice, znaleckého posudku č. XX/XXXX znalca Ing. Priputena
a uznesenie OR PZ v Košiciach ČVS: ORP-1796/2-VYS-KE-2020 zo dňa 28.1.2022, podľa ktorých

zo strany ostatných zamestnancov nedošlo k porušeniu právnych predpisov, pričom jedinou príčinou
vzniku pracovného úrazu bolo porušenie povinností zo strany samotného B. B.. Uviedol, že v konaní
sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na ustanovenia § 11 a § 13 OZ. Ust.
§ 13 OZ upravuje prostriedky ochrany v prípade súkromnoprávneho deliktu neoprávneného zásahu
do práva na ochranu osobnosti. Poukázal na to, že skutková podstata súkromnoprávneho deliktu

neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti spočíva v dvoch pojmových znakoch, ktoré
musia byť splnené súčasne. Je to predovšetkým neoprávnenosť zásahu, ktorá znamená to, že zásah
bol uskutočnený bez privolenia dotknutej osoby a objektívna spôsobilosť zásahu ohroziť alebo porušiť
osobnostné právo. Zdôraznil, že zavinenie ani v jednom z uvedených prípadov zákon nevyžaduje.Občianskoprávna ochrana osobnosti je na rozdiel od ochrany trestnoprávnej a administratívnoprávnej
založená na objektívnom princípe, to znamená, že sa nevyžaduje zavinenie na strane ohrozovateľa či
narušovateľa práva na ochranu osobnosti. Zodpovedný subjekt za svoj neoprávnený zásah zodpovedá

aj keby o ňom nevedel. Ujma, ktorá vznikne osobnosti poškodenej fyzickej osoby je rovnaká, bez ohľadu
na to, či bol zásah spôsobený úmyselne alebo bez zavinenia. Uviedol, že fyzická osoba môže uplatniť
niektoré z nárokov uvedených v § 13 OZ, ak je to subjekt, ktorý zodpovedá za neoprávnený zásah do
osobnosti. Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto
bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah

za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Má za to, že súd prvej inštancie vec neposudzoval
z týchto hľadísk a vec nehodnotil s prihliadnutím na objektívny charakter zodpovednosti za protiprávny
zásahdoprávanaochranuosobnosti.Vecposúdilobdobneakovprípadochsubjektívnejzodpovednosti,
keď konštatoval, že zo strany pracovníkov žalovaného nedošlo k porušeniu právnych predpisov alebo
predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a tieto predpisy neporušil ani samotný
žalovaný. Pri rozhodovaní bolo predovšetkým potrebné prihliadať na to, že k usmrteniu jeho brata

došlo v dôsledku činnosti pracovného stroja, frézy, ktorej prevádzkovateľom bol žalovaný a ktorá má
prevádzkovú povahu. Za činnosť tohto stroja a jeho prevádzku nesie objektívnu zodpovednosť žalovaný
ako to vyplýva z analogického použitia § 420a ods. 1 OZ. Okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému
zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, nie sú podstatné pri posúdení samotnej zodpovednosti
za protiprávny zásah, pretože táto zodpovednosť má objektívy charakter. Tieto okolnosti je možné

zvážiť len pri samotnom posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.
3 OZ, ktorý posúdenie výšky náhrady zveruje do kompetencie súdu, ktorý má pritom prihliadať na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Namieta aj arbitrárnosť
a nepreskúmateľnosť rozsudku, keďže súd prvej inštancie v odôvodnení nevysvetlil prečo uprednostnil
závery znaleckého posudku č. 10/2021 znalca Ing. Priputena, kým závery znaleckého posudku č.

07/2021 znalca Ing. Bartolomeja Dorova nebral vôbec do úvahy. Uviedol, že obaja znalci dospeli
k rôznym záverom, avšak súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku sa bližšie dôvodmi rozdielov
nezaoberal, len stroho prevzal závery jedného znaleckého posudku, kým závery druhého ignoroval. Súd
prvej inštancie nevykonal ani všetky navrhnuté dôkazy, čo malo vplyv na správnosť jeho rozhodnutia.
Navrhoval, aby boli v konaní pred súdom vypočutí obaja znalci, aby tak vysvetlili, ako a na základe akých

postupov dospeli k rôznym záverom. Vykonanie týchto dôkazov malo prispieť práve k tomu, aby súd
mohol náležitým spôsobom vyhodnotiť, z akých záverov znaleckého dokazovania bude vychádzať. Aj
keď súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 15.5.2024 tento návrh na vykonanie dokazovania zamietol,
v odôvodnení rozsudku neodôvodnil, prečo nevykonal tieto dôkazy, čím porušil ust. § 220 ods. 2
CSP. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalovaného zaviazal zaplatiť

žalobcovi sumu 25.000 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, priznať mu náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 % a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca v podanom odvolaní zotrváva na
rovnakých argumentoch, aké už predniesol v konaní pred súdom prvej inštancie. Zdôrazňuje význam

objektívneho charakteru zodpovednosti za zásah do práv na ochranu osobnosti a má nesprávne za
to, že objektívnosť je absolútna, bez ohľadu na naplnenie existencie prvku neoprávnenosti zásahu.
Jedná sa pritom o mylný právny názor, ku ktorému dochádza na strane žalobcu v dôsledku nesprávneho
používania pojmov neoprávnenosť a zavinenie. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 28Cdo/795/2002 zo dňa 14.5.2002, podľa ktorého: „Neoprávneným zásahom do práva na

ochranu osobnosti je také konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ust. § 11 OZ a ktoré je
v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanoveným právnym poriadkom.“ Uviedol,
že problematike vzájomného vzťahu medzi neoprávnenosťou zásahu a následným subjektívnym, či
objektívnym charakterom zodpovednosti a následkov z nich plynúcich sa podrobne venoval v písomnom
podaní zo dňa 10.5.2024. Zdôraznil, že jedným zo základných znakov, ktorý musí byť prítomný, aby bolo

možné uvažovať o zásahu do práv na ochranu osobnosti a následnej náhrade ujmy je neoprávnenosť.
Neoprávnenosť a zavinenie sú pritom dva právne rozličné termíny. Ak je právne možné a dovolené
v určitých prípadoch založenie (objektívnej) zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie, neznamená to, že
je automaticky možné takú zodpovednosť založiť aj v prípade absencie neoprávneného zásahu. Opačný
záver by rozvrátil vzťah príčiny a jej následku, ktorý je základným predpokladom pre vznik zodpovednosti

za právne nedovolený alebo neoprávnený zásah. Nakoľko znak neoprávnenosti nebol v danom prípade
naplnený, bol vylúčený aj zásah do práv na ochranu osobnosti tak, ako ho predpokladá Občiansky
zákonník, a to bez ohľadu na zavinenie. Považuje za nepochybné, že samotný rozdielny názor žalobcu,
ktorý je navyše nesprávny a nemá oporu v rozhodovacej praxi, ani v relevantných právnych normách,nenapĺňa odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. K údajnej nepreskúmateľnosti rozsudku
a nesprávnosti skutkových zistení súdu prvej inštancie uviedol, že samotný žalobca v odvolaní uviedol,
že súd prvej inštancie v odôvodnení konštatuje korigovanie záverov skoršieho znaleckého posudku č.

07/2021 vypracovaného Ing. K., neskorším znaleckým posudkom č. 10/2021 vypracovaným Ing. E..
Tým je priamo daná odpoveď na žalobcom vznesenú námietku na základe akého dôvodu konajúci
súd prihliadol práve na závery posudku č. 10/2021. Pritom to nebol jediný dôkaz, z ktorého pri
rozhodovaní vo veci samej vychádzal. Všetky dôkazy následne vyhodnotil každý zvlášť a zároveň
všetky vo vzájomnej súvislosti, v dôsledku čoho pre vyhlásenie rozhodnutia vo veci samej považoval

za relevantný práve znalecký posudok č. 10/2021 vypracovaný Ing. E.. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu,
podľa ktorého súd prvej inštancie neposkytol vysvetlenie, v čom spočívala korekcia záverov skôr
podaného znaleckého posudku vypracovaného Ing. K., následne vyhotoveným znaleckým posudkom
Ing. E., pričom súd prvej inštancie vysvetlenie ponúkol v bode 17. odôvodnenia. Je zrejmé, že súd prvej
inštancie sa v odôvodnení rozsudku dostatočne jasným zrozumiteľným a určitým spôsobom vysporiadal
s relevantnými argumentmi oboch strán sporu. Poznamenal, že v zmysle rozsiahlej a ustálenej judikatúry

všeobecnýchsúdov,vrátaneÚstavnéhosúduSR,akoajEurópskehosúdupreľudsképráva,súdnemusí
reflektovať na každý jeden argument strany sporu. Má za to, že aj keď žalobca prezentoval zjavne
odlišný právny pohľad, k údajnému vyššie namietanému postupu zo strany konajúceho súdu nedošlo,
v dôsledku čoho ani neboli naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e) a f) CSP.
K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie napriek zamietnutiu návrhu na vykonanie dôkazu vypočutím

oboch znalcov neodôvodnil zamietnutie tohto návrhu, k tomu uviedol, že súd prvej inštancie svoje
odmietavé stanovisko v rámci pojednávania aj náležite zdôvodnil, keď poukázal na už uskutočnené
rozsiahle dokazovanie, z ktorého dostatočne a bez akýchkoľvek pochýb vyplynuli skutočnosti podstatné
pre následné vyhlásenie zamietavého výroku súdu. Samotná absencia príčin odmietnutia ďalšieho
dokazovania odôvodnenia rozsudku sama o sebe nespôsobuje vadnosť, či nezákonnosť postupu súdu

prvej inštancie a nie je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia vychádzajúceho zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu za súčasného aplikovania zodpovedajúcich právnych noriem. Má za to, že napriek
odlišnému názoru žalobcu sa súd prvej inštancie nedopustil údajného chybného postupu v dôsledku
čohoaninebolinaplnené odvolaciedôvodypodľa§365ods.1písm.b),d),e)af)CSP.Naviacdoplnil,že
nebolo už ani možné vykonať dôkaz vypočutím znalca A. K., ktorý bol zo zoznamu znalcov vyčiarknutý,

v dôsledku čoho už viac nemôže poskytnúť ústne ani písomné vyjadrenie ako znalec a zároveň je
vylúčené, aby k vypracovanému znaleckému posudku vypovedal v pozícii svedka. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

5. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.

6. Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

7. Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.

8. Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,

že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

9. Podľa § 13 ods. 3 CSP výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

10. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

11. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.12. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

13.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(ďalejlenodvolacísúd)podľa§34CSPprejednalodvolanie
žalobcu voči napadnutému rozsudku ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods.1 CSP
a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a zistil, že napriek dostatočne zistenému
skutkovému stavu vec nesprávne právne posúdil, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní

pred odvolacím súdom, preto rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Žalobca v odvolaní namietal odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, medzi
jehozložkymožnozaradiťpredovšetkýmprávonaprístupksúdu,právonasúdzriadenýzákonom,právo
na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej
lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo

navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých
rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v
konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia.
Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu.
O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak nesprávny

procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto
musí byť hodnotené v kontexte celého konania zohľadňujúc možnosť zvrátenia nesprávneho postupu,
jeho následky a pod.

16. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne
realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako
aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom

dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v
článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď),
porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej otázky v
rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2).

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je daný v prípade, ak súd zamietne návrh na
vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je
prípustné,pretožetakýmtopostupomčiužsťažujedôkaznúpozíciustranysporu,čomôženespravodlivo
rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena, alebo sa neodôvodnene vzďaľuje od želanej a možnej
miery zistenia skutkového stavu.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré

boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
stránalebovyšlivkonanínajavoinak,súdvyhodnotiltak,žetovyvolávalogickýrozpor.Skutkovézistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.
1, 2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.19. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného

práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo
ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny
predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,

v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach
strán.

20. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu podľa § 13 OZ na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu
vznikla zásahom žalovaného do jeho osobnostných práv chránených §-om 11 OZ v dôsledku smrteľného
pracovného úrazu jeho brata. V konaní nebolo sporné, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu

v dôsledku smrteľného pracovného úrazu jeho brata došlo. Taktiež nebolo sporné, že škodcom bol
žalovaný, keďže k smrteľnému úrazu brata žalobcu došlo počas pracovnej doby pri výkone jeho práce.
Súd prvej inštancie správne v bodoch 22, 23 a 26 svojho odôvodnenia konštatoval, že občianskoprávna
ochrana osobnosti je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe, z čoho vyplýva, že na vznik
zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah

do osobnostného práva vykonal. Zavinenie škodcu teda zákon nevyžaduje, t.j. nevyžaduje ani porušenie
právnych predpisov zo strany zamestnávateľa (žalovaného). Súd prvej inštancie teda aj keď správne
zistil skutkový stav, nesprávne ho právne posúdil, keď žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaný nezavinil
smrteľný úraz brata žalobcu, ale tento si úraz zavinil sám. Teda vec posúdil iba na základe subjektívnej
zodpovednosti, ktorá je v tomto prípade vylúčená.

21. Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 vo výnimočných prípadoch umožňuje dotknutej osobe, aby sa
mohla namiesto morálneho zadosťučinenia domáhať peňažnej náhrady (peňažného zadosťučinenia).
Peňažné zadosťučinenie prichádza do úvahy iba vtedy, ak vzniknutú ujmu nemožno zmierniť
prostredníctvom žiadnej formy morálneho zadosťučinenia a intenzita zásahu musí byť značná.

22. Platná právna úprava neustanovuje medze zadosťučinenia za neoprávnený zásah do práva
na ochranu osobnosti formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch; súdy preto musia v každom
jednotlivom prípade vychádzať z dostatočne zisteného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať
o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská vzťahujúce k zistenej miere zásahu do osobnostných

práv postihnutej osoby, len tak možno docieliť satisfakčnú funkciu priznanej náhrady nemateriálnej
ujmy v peniazoch, ktorou sa sleduje primerané a zodpovedajúce vyváženie a zmiernenie nemajetkovej
ujmy vzniknutej osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia
v peniazoch ustanovuje zákon kritériá pre posúdenie miery závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy
a zváženie okolností, pri ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Tieto

úvahy musia abstrahovať od stavu vôle a vedomia pôvodcu neoprávneného zásahu do osobnosti
poškodenej fyzickej osoby, pretože nemajetková ujma vznikne na dôstojnosti či vážnosti postihnutého
vždy objektívne nepriaznivo, bez ohľadu na to či bola pôvodcom neoprávneného zásahu spôsobená
nezavinenečizavinene.Podľaust.§13ods.3OZjepovinnosťousúduurčiťvýškunáhradynemajetkovej
ujmy v peniazoch nie len s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ale súčasne musí zvážiť

okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Toto posledné kritérium je určené všeobecne, aby súdu
umožnilo prihliadať na najrôznejšie momenty, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti
fyzickej osoby a ktoré aj prípadne takýto neoprávnený zásah ovplyvnili, resp. eventuálne aj podnietili.
Uvedené okolnosti možno všeobecne zisťovať a zvažovať predovšetkým na strane samotného škodcu,
ale súčasne je nevyhnutné sa s nimi vysporiadať aj na strane poškodenej fyzickej osoby (pozri napr.

rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo/427/2000).

23. Odvolací súd už vyššie konštatoval, že v posudzovanom prípade k zásahu do osobnostných práv
žalobcu zo strany žalovaného došlo. A keďže jeho brat v dôsledku pracovného úrazu zomrel, došlo
k značnému zásahu do jeho osobnostných práv. Žalobcovi preto v zmysle § 13 ods. 2 OZ vznikol

nároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch(primeranéfinančnézadosťučinenie),pretožemorálne
zadosťučinenie v tomto prípade už neprichádza do úvahy. Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci sa však už súd prvej inštancie primeraným finančným zadosťučinením nezaoberal, preto odvolacísúd jeho rozsudok musel podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

24. Po vrátení veci súd prvej inštancie vec opätovne prejedná, umožní stranám uplatniť prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany a po prípadnom doplnení dokazovania vykonané dôkazy
vyhodnotí v súlade s § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti. Ak niektorý dôkaz nevykoná, v zmysle § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení uvedie,
prečo ho nepovažoval za potrebné vykonať. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie vezme do úvahy

len tie skutočnosti, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 CSP) procesne správnym postupom,
pričom vo svojich úvahách pri právnom posudzovaní veci bude vychádzať z názoru odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), tak ako ho vyjadril v tomto uznesení (body 20 - 23). Nárok žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (primerané finančné zadosťučinenie) posúdi podľa kritérií
pre posúdenie miery závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy, pričom ale súčasne zváži okolnosti, pri
ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu. Iba v prípade bezpečného preukázania

výlučného zavinenia vzniku smrteľného úrazu bratom žalobcu, môže súd nepriznať žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Úlohou súdu prvej inštancie teda bude v spore opätovne rozhodnúť,
svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a ustálenými zásadami súdnej praxe
uviesť právne závery, ktoré boli zo skutkového stavu vyvodené, aby boli dané jasné a zrozumiteľné
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, vrátane námietok strán sporu nadnesených

v priebehu odvolacieho konania.

25. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách konania, vrátane
trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta
druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšujesumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické

vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý

za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).