Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 6. máj 2024

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 13Csp/46/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123210699
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Dubovcová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2024:3123210699.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín pred sudkyňou JUDr. Martinou Dubovcovou v právnej veci žalobcu Prvá stavebná

sporiteľňa, a.s. IČO: XX XXX XXX, so sídlom v A., A. B.. XX proti žalovanému v rade 1/ C. D., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom v E. F. G., H. I. J. XX/XX a v rade 2/ I. D., nar. XX.X.XXXX, trvale v E. F. G.,
H. I. J. XX/XX , obaja zastúpení Občianskym združením ZASTAVME ÚŽERU – Občianske združenie
na právnu ochranu občana a finančného spotrebiteľa, IČO: XX XXX XXX, so sídlom v E. F. G., C. K. J.
XXXX/XXX-XX v konaní o zaplatenie 51.916,13 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 35.248,97 €
s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 35.248,97 € od 19.2.2021 do zaplatenia, a to do 90 dní od

právoplatnosti rozsudku.

II. Žaloba sa v ostatnom rozsahu z a m i e t a.

III. Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 43,08%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou, podanou dňa 13.11.2023, domáhal, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a
nerozdielne na zaplatenie 51.916,13 € s 5,39% úrokom z úveru zo sumy 43.399,66 € od 10.5.2022 do
zaplatenia, najviac do 15.9.2046 a s 5% úroku z omeškania ročne zo sumy 43.399,66 € od 10.5.2022

do zaplatenia spolu s náhradou trov konania. Vo svojej žalobe uviedol, že na základe Zmluvy o
stavebnom sporení č. XXXXXXXXXX bola so žalovanými uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX (ďalej len „zmluva o úvere“), v súlade s ktorou poskytol žalobca
žalovanému medziúver vo výške 45.000,- €. V zmysle čl. VIII. bod 8.1. zmluvy o úvere, poplatok za
medziúver sa zaúčtoval pri prvej výplate medziúveru tak, že celková výška vyplateného medziúveru bola
znížená o výšku tohto poplatku. Žalovaní sa zaviazali splatiť úver pravidelnými mesačnými splátkami
jednou sumou vo výške 269,77 €, ktoré boli povinní uhrádzať na účet konta stavebného sporenia. Do

pridelenia cieľovej sumy túto sumu tvoria vklady na konto sporenia vo výške 67,64 € a 5,39 % p. a. úrok
za medziúver vo výške 202,13 €, pričom sa uspokojovali v poradí úroky za medziúver, a vklady na konto
sporenia. Žalobca z konta sporenia na konto medziúveru preúčtoval len časť, zodpovedajúcu úroku za
medziúver. Uvedené preúčtovanie sa vykonávalo v súlade so zásadou poradia uspokojovania v súlade
s čl. V. bod 5.3. zmluvy o úvere. Splátky sú splatné k 15. dňu mesiaca. Suma poskytnutého medziúveru
bola základom pre výpočet úrokov medziúveru. Žalovaní porušili zmluvne dohodnuté podmienky a
medziúver prestali riadne a včas splácať. Listom zo dňa 1.10.2020 žalobca zároveň vyzval žalovaných

na doplatenie omeškaných splátok, pričom žalovaných zároveň upozornil, že v prípade ak omeškané
splátky nebudú doplatené, žalobca bude požadovať splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom
pred dohodnutou dobou splatnosti. Nakoľko omeškané splátky neboli doplatené, žalobca dňa 18.2.2021
vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom. Žalobca listom zo dňa 4.5.2023 vyzvalžalovaných na plnenie, no žalovaní dlžnú sumu neuhradili. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveru, žalobca zúčtoval nasporenú sumu vo výške 1.564,84 € so sumou poskytnutého medziúveru vo
výške 45.000,- € (poskytnuté úverové prostriedky), čo predstavuje po započítaní sumu 43.435,16 €

(istina). Dlžná suma ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (18.2.2021), predstavuje sumu vo
výške46.452,73€,pričompozostávazistinyvovýške43.435,16€aznezaplatených5,39%p.a.úrokov
za medziúver zo sumy 45.000,- € do 18.2.2021 spolu vo výške 3.017,57 €. Žalobca si týmto dovoľuje
uviesť, že si v žalobe neuplatňuje sumu nezaplatených poplatkov ku dňu vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti celkovo vo výške 235,00 €. Uvedené poplatky boli súčasťou vyčíslenia dlžnej sumy ku dňu

18.2.2021 v Oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 18.2.2021. (31478,73 – 235,00
= 46452,73, t. j. dlžná suma ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti podľa Výpisu z účtu medziúveru).
Požadovaním predčasného splatenia úveru, úverová zmluva nezaniká, žalobca úročí istinu dohodnutým
5,39 % p. a. úrokom za úver a zároveň 5,00 % p. a. úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho
po vyhlásení mimoriadnej splatnosti (t. j. od 19.2.2021). Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti, žalobca
dňa 9.5.2022 započítal pohľadávku vo výške 5,50 € a žalovaní vykonali vklady vo výške spolu 30,00 €

nasledovne: 30.04.2021 – 10,- €, 11.05.2021 – 20,- €. Žalovaná suma vo výške 51.916,13 €, vyčíslená
k 9.5.2022, pozostáva z: istiny vo výške 43.399,66 € – istina vo výške 43.435,16 € znížená o vklady
a započítanie vo výške spolu 35,50 €, z nezaplatených úrokov za úver ku dňu vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti (18.2.2021) vo výške 3.017,57 €, z 5,39 % p. a. úroku za úver od 19.2.2021 do 9.5.2022 vo
výške 2.852,65 € a 5,00 % p. a. úroku z omeškania od 19.2.2021 do 9.5.2022 vo výške 2.646,25 €.

Vo svojom vyjadrení, doručenom súdu dňa 29.1.2024 uviedol, že výslovne popiera tvrdenia žalovaných,
že by bol jeho nárok premlčaný. Listom zo dňa 18.12.2017 bola žalovaným poskytnutá reštrukturalizácia
omeškaných splátok vo výške 268,98 €, s tým, že uvedené omeškané splátky sa zahrnú do celkového
dlhu medziúveru a žalovaní boli povinní naďalej uhrádzať zmluvou dohodnuté splátky. Následne bola
žalovaným listom zo dňa 22.06.2018 povolená zmena splátkového plánu a sanácia omeškaných

splátok vo výške 573,24 € a dočasné zníženie mesačných splátok na 60,00 € na dobu od 1.7.2018
do 31.12.2018. Žalovaní boli povinní začať splácať úver v súlade so zmluvnými podmienkami od
1.1.2019. Žalovaní sa dostali prvýkrát do omeškania so splátkou splatnou k 15.08.2020. V zmysle
ustálenej judikatúry ohľadne plynutia premlčacej doby v zmysle § 53 ods. 9 v spojení s § 565
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), žalobcovi začala plynúť

premlčaciadobaod16.11.2020.Žalobcasisvojnárokuplatnilnasúdežaloboupodanoudňa13.11.2023,
t.j. uplatnil si svoj nárok v trojročnej premlčacej dobe. Ohľadne plynutia premlčacej doby žalobca
poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo/138/2022 zo dňa 14.06.2023 Najvyšší
súd po zhrnutí významných právnych hľadísk vzťahujúcich sa na danú vec uzatvára, že podľa § 103
Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od

splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody
splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (všeobecne)
začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. Na tomto závere sa ustálila
aktuálna rozhodovacia prax dovolacieho súdu (por. 9Cdo/368/2021, 1Cdo/53/2021, 2Cdo/298/2021,

4Cdo/250/2021, R 7/2023). K námietke Žalovaných, že zmluva je formulárová, predtlačená, typová,
že nemohli obsah zmluvy ovplyvniť uviedol, že ju považuje za neopodstatnenú, nakoľko prípadná
neprijateľnosť zmluvných podmienok nie je podmienená spôsobom, akým sú vytvorené a spotrebiteľovi
predložené, ale ich obsahom, ktorý musí byť jasný, zrozumiteľný a nesmie vytvárať nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami spotrebiteľa a právami a povinnosťami dodávateľov. V spotrebiteľskom práve

sa uplatňuje koncepcia priemerného spotrebiteľa, t. j. spotrebiteľa, ktorý má dostatok informácií a je
v rozumnej miere pozorný a opatrný s ohľadom na sociálne, kultúrne a jazykové faktory. Tvrdenia
žalovaných považoval žalobca výslovne za účelové, nakoľko v čase uzavretia zmluvy žalovaný 1/
mal 41 rokov a žalovaná 2/ mala 42 rokov a teda mali mať všetky predpoklady, od ktorých možno
legitímne očakávať, že pred uzavretím zmluvy konali rozumne a zodpovedne, t. j. zmluvu si pred

podpisom dôkladne prečítali, vyžiadali si všetky potrebné informácie, zvážili možnosti a schopnosti
svoj záväzok splácať riadne a včas a podpisom zmluvy potvrdili prejav svojej slobodnej a vážnej vôle
nielen nadobudnúť práva zo zmluvy, ale byť aj viazaní povinnosťami, ktoré zo zmluvy jednoznačne
a nezameniteľne vyplývajú. Žalobca výslovne popiera tvrdenia žalovaných, že by v zmluve bola zle
uvedená celková suma, ktorú sú žalovaní povinní uhradiť ako aj, že z dôvodu zúčtovania poplatku za

spracovanie úveru pri prvom čerpaní úveru bol výpočet RPMN urobený v nesprávnej výške a zároveň,
že bola uvedená nesprávna výška úveru a tým pádom aj celkovo splatená suma a preto treba na
uvedené hľadieť akoby v zmluve o úvere tieto údaje absentovali. Zmluvné strany sa slobodne dohodli
na tom, že celková suma poukazovaných peňažných prostriedkov bude znížená o výšku poplatku zaspracovanie úveru, ktorého presná suma bola uvedená v amortizačnej tabuľke. V súlade s čl. VIII.
bod 8.1. zmluvy o úvere sa poplatok za spracovanie medziúveru vrátene zmluvnej dokumentácie
zúčtoval pri prvom čerpaní peňažných prostriedkov tak, že celková suma poukazovaných peňažných

prostriedkovbolazníženáovýškutohtopoplatku.Nárokžalobcuakoveriteľanapoplatokzaspracovanie
medziúveru predstavuje nárok vyplývajúci priamo zo zákona, konkrétne ide o odplatu, ktorú je banka
oprávnená od dlžníka požadovať v zmysle ustanovenia § 499 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník: „Za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno
dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.“ Rovnako § 53 ods. 6

Občianskeho zákonníka nevylučuje odplatu za poskytnutie úveru, pričom Nariadenie vlády SR č.
87/1995 Z.z. stanovuje jej maximálnu výšku. Žalovaní podpisom zmluvy o úvere súhlasili, že celková
suma poukazovaných peňažných prostriedkov bude znížená o výšku poplatku za spracovanie úveru.
Skutočnosť, že z poskytnutých finančných prostriedkov bol zúčtovaný spracovateľský poplatok, nemá
dosah na výpočet RPMN. Pre tento záver svedčí aj vyjadrenie Národnej banky Slovenska, z ktorého
vyplýva, že spracovateľský poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je splatný v deň uzatvorenia zmluvy,

môže byť zohľadnený pri výpočte RPMN dvomi spôsobmi: 1) na ľavej strane základnej rovnice je
súčasná hodnota úveru dohodnutého v zmluve a na pravej strane je súčasná hodnota splátky poplatku
zaposkytnutieúveruasúčasnáhodnotaanuitnýchsplátokúveru,pričomsplátkapoplatkuzaposkytnutie
úveru je nultou splátkou 2) výška poplatku za poskytnutie úveru sa odpočíta od sumy úveru dohodnutej
v zmluve a výsledná suma sa použije na ľavej strane základnej rovnice a na pravej strane rovnice

je poplatok za poskytnutie úveru nulový. Pri obidvoch matematických zápisoch základnej rovnice na
výpočet RPMN je výsledok výpočtu hodnoty RPMN rovnaký. Pri výpočte RPMN je irelevantné, či sa
použije plná výška úveru na jednej strane rovnice a následne na druhej strane rovnice v nultej splátke
sa použije spracovateľský poplatok, alebo na jednej strane rovnice ako výška úveru sa použije suma
úveru po odpočítaní spracovateľského poplatku a na druhej strane už nebude do nultej splátky vstupovať

spracovateľský poplatok. Národná banka v tomto vyjadrení ďalej uviedla, že pokiaľ sa poukazuje na
rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21.4.2016 vo veci H./XXXX, ktorý sa v bodoch 81 – 91 zaoberá pojmami
„celková výška úveru a výška čerpania úveru“ a to aj na účely výpočtu RPMN, tak optikou vyššie
uvedených bodov tohto rozhodnutia by bol správny postup výpočtu RPMN č. 2. Poplatok na ľavej
strane rovnice by sa nezarátal do celkovej výšky úveru a bol by od sumy úveru odpočítaný. Spôsob

výpočtu RPMN podľa prvého spôsobu je matematicky ekvivalentnou úpravou výpočtu spôsobom č. 2,
nemá vplyv na hodnotu RPMN. Vo vzťahu k výpočtu RPMN boli pre Súdny dvor EÚ relevantné také
skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na výpočet RPMN. Preto sa spôsob výpočtu RPMN č. 1 neodkláňa
od rozsudku spôsobom, ktorý by mal vplyv na výpočet RPMN. Matematický prepočet RPMN počíta
so sumou obratov k danému dátumu a dátum výplaty medziúveru a je rovnaký ako dátum účtovania

poplatku. To znamená že, ak žalobca počíta s celou výškou vyplateného úveru a následne obrat zníži
o poplatok, je to presne to isté ako keby počítal s výškou vyplateného úveru zníženého o poplatok
(vtedy sa už následne neznižuje obrat vstupujúci do prepočtu RPMN). Z uvedeného vyplýva, že z
hľadiska výpočtu RPMN je irelevantné, či sa bude výpočet odvíjať od celkovej sumy požičaných peňazí,
alebo od sumy poníženej o poplatok za spracovanie úveru, lebo výsledkom bude stále tá istá výška

RPMN. Výška RPMN však nie je uvedená v neprospech spotrebiteľa, práve naopak dlžníci súhlasili
v zmluve s vyššiu výškou RPMN ako reálne bola. V rozhodnutí Súdneho dvoru Európskej únie H./
XX Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že iba porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný
výzvam v zmysle smernice, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy zánikom práva
veriteľa na úroky a poplatky. Musí sa pritom jednať o neuvedenie takej obsahovej náležitosti zmluvy

o úvere, ktorá môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsahu svojho záväzku. Z uvedeného
vyplýva, že len v prípade, ak by uvedená výška RPMN alebo uvedená celková čiastka, ktorú musí
dlžníkveriteľovizaplatiť,spochybnilamožnosťposúdiťrozsahuzáväzkuspotrebiteľa,lenvtomtoprípade
by bolo možné, aby uvedené mohlo vyvolať prípadnú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Avšak v
tomto prípade, žalovaní vedeli o najvyššie možnej výške RPMN a teda nemohli spochybniť u žalobcu

posúdenie rozsahu svojho záväzku. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru je taktiež v zmysle § 11 ods. 1
písm. b) Zák. č. 129/2010 Z.z. viazaná na určenie nesprávnej RPMN v neprospech spotrebiteľa. Žalobca
vyjadril názor, že námietku ohľadne skúmania bonity a platnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti by
mali vzniesť práve žalovaní a až následne by sa mal súd zaoberať tým, či boli splnené podmienky na
mimoriadne zosplatnenie, alebo či žalobca nepostupoval s odbornou starostlivosťou pred poskytnutím

úveru a teda nie je možné považovať zosplatnenie za platný právny úkon. Zo žiadneho právneho
predpisu nevyplýva aby posudzovanie schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver bolo obsahom
žaloby. Žalobca poprel tvrdenia žalovaných, že by porušil ustanovenia § 7 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj len „ZoSÚ“) vdôsledku čoho nemôže žalobca požadovať jednorázové splatenie úveru, pričom pri hrubom porušení
tejto povinnosti sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bezpoplatkový. Žalobca si riadne preveril
platobnú schopnosť žalovaných – lustráciou príslušných registrov a preverením platobnej schopnosti v

zmysle platných právnych predpisov. Schválený úver je zabezpečený dlžníkom C. D. a spoludlžníkom
I. D.. Žalobca pred poskytnutím úveru požadoval od žalovaných potvrdenie o príjme. Žalovaný 1/
predložil potvrdenie o príjme od zamestnávateľa: RIBE Slovakia, k.s., ktorý potvrdil čistý priemerný
mesačný príjem vo výške 1164,49 €, pričom boli doložené aj výplatné pásky za posledné dva mesiace
predchádzajúce schváleniu úveru. Žalovaná 2/ predložila potvrdenie o príjem od zamestnávateľa RIBE

Slovakia, k.s., ktorý potvrdil čistý priemerný mesačný príjem vo výške 555,08 €, pričom boli doložené
aj výplatné pásky za posledné dva mesiace predchádzajúce schváleniu úveru. Predložený príjem
bol verifikovaný aj v sociálnej poisťovni. Žalovaní priznali aj existujúce záväzky pričom po odrátaní
refinancovaných záväzkov bola výška zostávajúcich záväzkov 814,00 €, ktoré boli overené v centrálnom
registri bankových informácií. Klienti spĺňali aj tzv. vyhovujúcu platobnú disciplínu, keď si svoje ostatné
záväzky splácali riadne a včas. Zároveň zo žiadosti o úver vyplýva, že v čase podania žiadosti boli

žalovaní manželmi a mali jedno nezaopatrené dieťa. Žalobca zohľadnil pri skúmaní bonity aj náklady
potrebné na zabezpečenie základných ekonomických životných potrieb rodiny ako je strava, bývanie,
hygiena (v žiadosti zohľadnené ako náklady na plnoletú osobu). Jednotlivé položky, ktoré má žalobca
ako veriteľ zohľadniť a odpočítať ich od príjmov, sú stanovené Národnou bankou Slovenska, ktorá ako
regulátor a dozor pre bankový sektor stanovuje limity ukazovateľa schopnosti spotrebiteľov splácať

poskytnuté úvery. Po vyhodnotení príjmov a výdavkov, po zohľadnení existujúcich záväzkov a odrátaní
splátky žiadaného úveru boli žalovaní v čase poskytnutia úveru vyhodnotení ako dostatočne bonitní,
keď im po odrátaní všetkých nákladov, požadovaných Národnou bankou Slovenska (životné náklady na
dospelú osobu vo výške 230,00 €, náklady na ďalšiu plnoletú osobu vo výške 160,00 € a náklady na
nezaopatrené dieťa 110,00 €) zostalo ešte 68,21 € na ďalšie iné náklady. V zmysle smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 je priznaná veriteľovi voľná miera úvahy pri určení, či
informácie, ktoré má k dispozícii, sú dostatočné na potvrdenie úverovej bonity a či ju musí overiť aj
inými prostriedkami. Veriteľ sa tak musí vzhľadom na okolnosti prípadu buď uspokojiť s informáciami,
ktoré mu boli predložené spotrebiteľom alebo sa rozhodnúť, že považuje za nevyhnutné tieto informácie
doplniť. Žalobca v tomto smere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Prešov 4Co/100/2019 zo

dňa 13.02.2020. Žalobca rovnako poprel, že z jeho strany nedošlo k platnému a účinnému vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti. Podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je strata výhody splátok
v právnom vzťahu so spotrebiteľmi podmienená splnením týchto podmienok: a) musí ísť o spotrebiteľskú
zmluvu, b) strata výhody splátok nenastáva automaticky pre nesplnenie niektorej splátky, ale až po
uplatnení práva veriteľa; veriteľ môže toto právo uplatniť najskôr až po uplynutí 3-mesačnej lehoty od

omeškania dlžníka so zaplatením splátky, c) veriteľ upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15
dní na uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky. Vyššie uvedené podmienky musia byť splnené
kumulatívne. Zároveň platí, že veriteľ má právo a nie povinnosť žiadať o zaplatenie celej pohľadávky
pre nesplnenie niektorej splátky. Ak sa v spotrebiteľskej zmluve dohodla strata výhody splátok alebo ak
o tom rozhodne súd, veriteľ má právo od dlžníka (spotrebiteľa) žiadať zaplatenie celej pohľadávky. Ak

toto právo chce uplatniť, môže tak urobiť, len ak od splatnosti nezaplatenej splátky uplynula najmenej
3- mesačná lehota. Až po jej uplynutí nastane strata výhody splátok upravená v ustanovení § 565
Občianskeho zákonníka (ak je súčasne splnená podmienka o upozornení dlžníka, že veriteľ požaduje
zaplatenie celej pohľadávky). Dlžník môže stratu výhody splátok odvrátiť tým, že zaplatí dlhovanú
splátku. Zákon navyše vyžaduje, aby veriteľ dlžníka upozornil, že si uplatňuje právo na zaplatenie celého

dlhu (strata výhody splátok). Veriteľ musí uplatnenie svojho práva notifikovať vopred aspoň v 15-dňovej
lehote. Po jej uplynutí právo na zaplatenie celej zvyšujúcej pohľadávky sa stáva účinným. Obsahom
upozornenia dlžníka je, že veriteľ si uplatňuje právo na zaplatenej celej pohľadávky. Ustanovenie § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka neupravuje moment začiatku plynutia uvedenej notifikačnej lehoty. V
súlade s vyššie uvedeným je povinnou náležitosťou, upozornenie dlžníka na vyhlásenie mimoriadnej

splatnosti v prípade, že nedôjde k úhrade omeškaných splátok, a teda, že veriteľ pristúpi k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti celého dlhu. Zákon žiadne ďalšie náležitosti ako je napr. uvedenie, pre ktorú
splátku, resp. splátky sa vyhlasuje mimoriadna splatnosť úveru nepožaduje. Zákon nepredpisuje formu
a náležitosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti – veriteľ musí buď vyzvať dlžníka, pričom by sa v
uvedenom prípade mala dodržať písomná forma, (zmluva o úvere musí byť písomná, tak následný

právny úkon by mal byť tiež urobený písomne aby bol platný) alebo rovno namiesto výzvy adresovanej
dlžníkovi možno uplatniť právo na zaplatenie celej pohľadávky (ak splatnosť nebola určená súdnym
rozhodnutím) podaním žaloby na súde. Žalobca si na podporu svojich tvrdení o tom, že upozornenie
ako aj oznámenie o vyhlásenie mimoriadnej splatnosti sú právne úkony dostatočne určité, poukázal narozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.03.2022 sp zn. 7CoCsp/4/2021, rozhodnutie Krajského
súdu Trenčín zo dňa 09.06.2021 sp.zn. 5CoCsp/14/2021 a rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica
zo dňa 26.07.2023 sp.zn. 17CoCsp/43/2022. Žalobca má za to, že na základe všetkých uvedených

skutočností vyhlásil mimoriadnu splatnosť v súlade s § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho
zákonníka. Žalobca nespôsobil svojím konaním porušenie podmienok vyplývajúcich zo zmluvy o úvere,
naproti tomu žalovaní o skutočnosti, že neplnia zmluvou o úvere dohodnuté podmienky museli mať
vedomosť, keďže z ich strany nedochádzalo k poukazovaniu úhrad v zmysle zmluvy o úvere. Žalovaní
ako tí, ktorí si neplnili svoje záväzky riadne a včas požadujú byť ešte zvýhodnení voči klientom, ktorý sa

o svoje záväzky pravidelne starajú a ešte majú mať výhodnejšie postavenie v podobe neplatenia úrokov
za úver, t.j. absurdná a dlhodobo spoločensky neudržateľná situácia, aby sa z niektorých spotrebiteľov
stávali osoby, ktoré nemusia zodpovedať za svoje záväzky. Žalobca už len záverom dodáva, v zmysle
rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 23Cdo/1201/2009 aj „ochrana spotrebiteľa má
svoje limity a nemožno ju ponímať ako obranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti s tým, že ochrana
spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu,

ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, nakoľko spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch
zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť
výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať, pričom neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod
oslobodiťspotrebiteľaodpovinností,ktorémuukladázmluvasrovnocennýmpartnerom,aksaksplneniu
tejto povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu.“

2. Žalovaní v rade 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 11.1.2024 uviedli, že Zmluva o úvere
uzatvorená medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou podľa ustanovenia § 52 Občianskeho
zákonníka, na ktorú sa zároveň vzťahujú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. Vzhľadom na uvedené
súd prvej inštancie by mal dôvodne skúmať, či zmluva o úvere obsahuje všetky zákonné náležitosti

vyžadované v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXX X XX zo dňa XX.X.XXXX je preukázané, že žalovaní uzatvorili so žalobcom
ako veriteľom dňa 31.8.2016 zmluvu o úvere , na základe ktorej im veriteľ poskytol medziúver vo
výške 45 000,- € s úrokovou sadzbou 5,39 % ročne a výškou mesačnej splátky úrokov medziúveru
202,13 € a mesačného vkladu na účet sporenia 67,64 € obe so splatnosťou 15. dňa mesiaca v počte

242 , ktorý sa mal pri dodržaní podmienok zmeniť na stavebný úver vo výške 26 647,34 € s úrokovou
sadzbou 3,90 % ročne s výškou mesačnej splátky 269,77 € so splatnosťou 15. deň v mesiaci a
počtom splátok 119. Konečná splatnosť medziúveru/stavebného úveru bola dohodnutá do 15.9.2046.
Poplatok za spracovanie úveru činil 540,- € s tým, že v zmysle čl. VIII., bodu 8.1 zmluvy o úvere si ho
veriteľ zúčtuje pri prvom čerpaní peňažných prostriedkov úveru tak, že celková suma poukazovaných

peňažných prostriedkov úveru bude znížená o výšku tohto poplatku. Z výpisu z účtu medziúveru je
evidentné , že žalobca poskytol žalovaným medziúver v 5 výplatách a to nasledovne: dňa 19.9.2016 vo
výške 44,95 € , dňa 19.9.2016 vo výške 8 344,28 €, dňa 19.9.2016 vo výške 8 583,82 , dňa 19.9.2016
vo výške 27 174,39 € a dňa 12.10.2016 vo výške 312,56 € t.j. spolu 44 460,- €.
Žalobca hoci formálne uviedol v čl. II. zmluvy o úvere údaj o výške medziúveru/celkovej výške úveru 45

000,- €, žalovaným v skutočnosti poukázal v dôsledku zúčtovania poplatku za spracovanie úveru sumu,
zníženú o tento poplatok a teda odlišnú od údaja o celkovej výške úveru uvedeného v zmluve. Poukázali
na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/287/2021 zo dňa 30.06.2022 publikovaný v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod R 49/2022, a zdôraznili, že celkovú výšku
poskytnutého spotrebiteľského úveru predstavuje len suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá

spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za spracovanie úveru odrátaný od istiny hneď pri uzavretí zmluvy,
ktorý sa v danom prípade javí ako súčasť poskytnutého úveru, hoci ide o jeho náklad, nemožno zahŕňať
do celkovej výšky spotrebiteľského úveru a to ani s poukazom na to, že si veriteľ zúčtovanie tohto
poplatku už pri prvom čerpaní peňažných prostriedkov so žalovanými podľa čl. VIII., bodu 8.1
dohodol. Pokiaľ bol v zmluve o úvere uvedený údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru 45.000,- €,

pričom v skutočnosti bola žalovaným vyplatená na účet len suma finančných prostriedkov 44.460,- €,
nemožno dospieť k záveru, že tento údaj je správny. Vzhľadom na takýto absentujúci (resp. nesprávny)
údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru, od ktorého je následne možné vyvodiť s poukazom na
záver Najvyššieho súdu SR aj nesprávnosť údaju o RPMN, je potrebné úver v zmysle ustanovenia §
11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. považovať za bezúročný a bezpoplatkový. Pre vyslovenie

záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru postačuje ak chýba čo i len jedna obligatórna náležitosť
v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., a preto považujeme za potrebné zaoberať
sa uvedenou argumentáciou vo vzťahu k prípadnej ďalšej absencii náležitostí zmluvy o úvere podľaustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 . Obdobný názor vyslovil aj Krajský súd Banská
Bystrica sp. zn.: 17CoCsp/24/2022 zo dňa 30. 08. 2023.
Podľa čl. II Zmluvy o spotrebiteľskom úvere prvá splátka úrokov a vkladov, poukazovaných na

medziúver je splatná 15.dňa v mesiaci a v prílohe, ktorú predložil súdu žalobca, nazvanej Amortizačná
tabuľka je uvedené, že tým dňom je 1.deň v mesiaci. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru
došlo 18.2.2021, čo by predstavovalo, že zosplatnenie nastalo z dôvodu neuhradenia splátky splatnej
k 15.12.2020. Podľa platobnej histórie je evidentné, že žalovaní uhrádzali splátky nepravidelne. Do
obdobia zosplatenia malo byť uhradených 54 splátok (za rok 2016 – 4 splátky, za rok 2017 – 12 splátok,

za rok 2018 – 12 splátok, za rok 2019 – 12 splátok, za rok 2020 – 12 splátok a za rok 2021 – 2 splátky).
Evidovaných je však len 41 splátok ( rok 2016 – 3 splátky, rok 2017 – 10 splátok, rok 2018 – 10 splátok,
rok 2019 – 12 splátok, rok 2020 – 5 splátok a rok 2021 – 0 splátok ). Posledná uhradená splátka
bola dňa 15.7.2020 . Rozdiel činí ku dňu zosplatnenia 13 splátok. V zmysle zákonných ustanovení mali
za to, že premlčacia lehota začala plynúť dňa 16.8.2020 a uplynula dňa 16.8.2023. Splátky splatné
ku dňu 15.9.2016, 15.8.2017, 15.9.2017, 15.1.2018, 15.2.2018, 15.1.2020, 15.2.2020, 15.4.2020 preto

pokladali za premlčané, a preto vzniesli námietku premlčania.
Zmluva posudzovaná v súdenej veci, uzatváraná žalobcom so žalovanými je spotrebiteľskou zmluvou.
Spotrebiteľské zmluvy sú typické tým, že ich o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a
opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov ( spotrebitelia )s tým, že dodávateľ
ako navrhovateľ zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a stanovuje aj podmienky ich

realizácie. Návrh zmluvy býva často pripravený na predtlačených tlačivách, spotrebiteľ nemá možnosť
žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie,
respektíve odmietnutie návrhu zmluvy ako celku. Pre spotrebiteľskú zmluvu je teda charakteristické,
že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, pričom nemá reálne možnosť tieto
zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné

pravidlá pre dojednanie podmienok spotrebiteľských zmlúv a výslovne stanovuje, že také
ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné ( ustanovenie § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka ). Vychádza sa totiž z toho, že predovšetkým spotrebiteľ uzatvára zmluvu
s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar koná

profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že medzi dodávateľom
a spotrebiteľom je nerovný vzťah z hľadiska skúseností a vedomostí, pričom dodávateľ je v porovnaní
so spotrebiteľom vo výhode.
V súdenej veci zo žaloby vyplýva, že žalobca úrok od žalovaných žiada zo sumy 45 000,- € ( znížená
o 1 564,84 € , ako nasporená suma ) , hoci poskytol jej reálne len sumu 44 460,- € , teda účtuje si

úrok aj z poplatku za poskytnutie úveru, teda zo sumy, ktorú žalovaným k využitiu nikdy neposkytol.
Náležitosťou zmluvy, ktorej nedodržanie zákon sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
úveru je navyše v zmysle ustanovenia § 9 ods.2 písm. g/ zákona aj uvedenie ročnej percentuálnej miery
nákladov a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných
v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na

výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V zmluve je ako celková čiastka medziúveru,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť uvedená suma 99 771,67 € . Avšak ani tento údaj podľa nášho
názoru nie je uvedený v správnej, požiadavke zákona zodpovedajúcej výške. Súčasťou žalobcom
predloženej zmluvnej dokumentácie k danému spotrebiteľskému úveru je Amortizačná tabuľka pre
medziúver a stavebný úver, kde sa nachádza podrobný rozpis tejto sumy. Z neho vyplýva, že suma

99 771,67 € pozostáva z istiny vo výške 45 000,- € , z úrokov vo výške 54 213,67 € , z poplatku
za spracovanie úveru vo výške 540,- €, pomernej časti poplatku za uzatvorenie zmluvy o stavebnom
sporení pripadajúca na fázu stavebného úveru. . Spolu súčet uvedených súm (45 000,- +54 213,67 +
540,- +18,- ) je suma 99 771,67 €, uvedená ako celková čiastka ktorú bude musieť spotrebiteľ zaplatiť.
Z predmetného rozpisu je teda zrejmé, že táto suma má pozostávať okrem iného z istiny

45 000,- € a tiež z poplatku za spracovanie úveru vo výške 540,- €. Avšak ako sme už uviedli, keďže
už v samotnej sume 45 000,- € je započítaný poplatok za spracovanie medziúveru vo výške 540,- €
a keďže v skutočnosti žalovaným bola poskytnutá len suma 44 460,- € , tak potom je zrejmé
a nepochybné, že do celkovo splatnej sumy je tento poplatok započítaný duplicitne, dvakrát, jednak
ako súčasť istiny 45 000,- € a potom ešte raz ako poplatok za spracovanie úveru v rámci „poplatkov“

vo výške spolu 540,- € . Z článku VIII bod 8.1 zmluvy na ktorý žalobca v žalobe poukázal nevyplýva
nárok na dva takéto poplatky pri medziúvere, je tam dojednanie len o jednom poplatku za spracovanie
medziúveru, z povahy daného úveru vyplýva, že akýkoľvek ďalší taký spracovateľský poplatok ani
nemôže mať opodstatnenie, preto jeho duplicitným započítaním, navyše v situácii kedy istinaposkytnutého úveru nebola 45 0000,- € ale len 44 460,- €. Podľa nášho názoru je aj údaj o celkovej
čiastke ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť nesprávny. Je tak zrejmé, že duplicitné započítanie poplatku za
spracovanie úveru jednak do celkovej výšky spotrebiteľského úveru ( keďže uvedená bola suma 45 000,-

€ , teda aj s týmto poplatkom) ako aj do celkových nákladov spotrebiteľa ( keďže do celkovo splatnej
sumy bol poplatok za poskytnutie úveru 540,- € započítaný ešte raz) nie je súladné so zákonom
o spotrebiteľských úveroch a má za následok, že sa jedná v zmysle ustanovenia § 11 ods.1 písm.
b) v spojení s ustanovením § 9 ods.2 písm. g) a k) ZoSÚ o bezúročný a bezpoplatkový úver. Koniec
koncov,uvedenýnázoružprežalobcunemôžebyťnijakonový,čiprekvapivý.Vtejtosúvislostipoukazuje

napr. na spory žalobcu vedené na Okresnom súde Kežmarok sp.zn.10Csp/107/2019, 10Csp/88/2019 a
2Csp/75/2019,OkresnýsúdBardejovsp.zn.:SK-4Csp/88/2022aprávoplatnérozsudkyvtýchtosporoch
založené na rovnakých záveroch a dôvodoch bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov.
S poukazom na Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 vo veci H./XX Home
CreditSlovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, uvádzame, že v prípade vyššie popísaných nedostatkov
v zmluve o spotrebiteľskom úvere uzavretej so žalovanými ide o vážne nedostatky ktoré mohli

ovplyvniť rozhodnutie žalovaných o uzavretí zmluvy a predstavu o výške záväzku. Súdny dvor
v uvedenom rozhodnutí pritom vyslovil, že Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle,
že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak
zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva
sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie

môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. V tomto prípade nedostatky
zmluvy a to nesprávne uvedenie celkovej výšky úveru a celkovo splatnej sumy sú také závažné, že
bezo sporu mohli ovplyvniť rozhodnutie žalovaných o uzavretí zmluvy a predstavu o výške záväzku.
Uvedené potvrdzuje aj už spomenutý rozsudok Súdneho dvora z 21. apríla 2016 veci H./XX
( Radlinger a Radlingerová proti FINWAY, a.s.) ktorý v bode 90 výslovne uvádza, cit“ Ako sa uvádza

v odôvodneniach 31 a 43 smernice 2008/48, informácia spotrebiteľa o celkových nákladoch úveru vo
forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca má preto podstatný význam. Na jednej
strane táto informácia prispieva k transparentnosti trhu v rozsahu, v akom spotrebiteľovi umožňuje
porovnať ponuky úverov. Na druhej strane mu umožňuje posúdiť rozsah jeho záväzku ( tomto zmysle
poukazujeme na rozsudok zo 4. marca 2004, H., H./XX, L.:H.:XXXX:XXX, A. XX, M. B. N. XX.

XXXXXXXX XXXX, C., H./XX, L.:H.:XXXX:XXX, A. XX). O tom, že ide o kľúčové údaje svedčí koniec
koncov aj to, že aj po novele zákona o spotrebiteľských úveroch uskutočnenej zákonom č.279/2017
Z.z. ktorá zohľadňuje závery Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci
H./XX Home Credit Slovakia, a.s./Klára Bíróová, a ktorá v nadväznosti naň upravuje náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a upravuje okolnosti, za ktorých sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov,

a to práve za účelom zabezpečenia súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES
ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS
(ďalej len "smernica 2008/48/ES") ostáva správne uvedenie celkovej výšky spotrebiteľského úveru
a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť podmienkou vzniku nároku veriteľa na úroky a
poplatky. Aj po tejto novele sa totiž za bezúročný a bez poplatkov bude považovať úver, ak v zmluve o

spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a ak tam
nie je uvedená celková výška spotrebiteľského úveru.
Prípady, kedy súčasťou istiny úveru sú aj náklady spojené s poskytnutím úveru judikatúra ( napr.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. sp.zn.20Co/126/2016) už vo viacerých prípadoch
kvalifikovala ako nekalú obchodnú praktiku zdôrazňujúc následne ten aspekt, že výkon práv nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi a o takýto prípad ide aj vtedy, ak sa právo uplatňuje po použití nekalej
obchodnej praktiky ( ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
Na základe uvedeného konštatujeme, že keďže základom pre výpočet RPMN bola suma 45 000,- €
a nie suma 44 460,- € , z uvedeného vyplýva, že výpočet RPMN bol urobený v nesprávnej výške v
neprospechspotrebiteľa,zároveňbolanesprávneuvedenávýškaúveruatýmpádomajcelkovosplatená

suma a preto sa na tieto údaje je potrebné hľadieť, akoby v zmluve absentovali, čo je v rozpore s
§ 9 ods. 2 písm. g) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. S ohľadom na uvedené konštatujeme, že úver je
bezúročný bezpoplatkový a tak žalobca nemá nárok na úhradu dohodnutých úrokov a ani poplatkov.
( napr. rozhodnutie Okresného súdu Levice, sp. zn.: 7Csp/69/2022 zo dňa 14. 07. 2023)
Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúmanie

bonity klienta s odbornou starostlivosťou. Ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ sa má vykladať tak, že
bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez
príslušné databázy, pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej
starostlivosti (Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 3Co/53/2019, 22Co/107/2018, 7Co/126/2016 a12Co/107/2019). Poukazujeme na to, že v tomto ohľade nie je smerodajné, aká bola reálna finančná,
resp. majetková situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom žalobca pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu
bonity klienta. V tomto ohľade poukazujeme na judikatúru Najvyššieho súdu ČR, napr. 33Cdo/2178/2018

zo dňa 25.7.2018, resp. 33Cdo/201/2018 zo dňa 20.3.2019, ako aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo
veci H./XX ho dňa 18.12.2014 vo veci Consumer finance SA., podľa ktorého má poskytovateľ úveru
dôkazné bremeno posúdiť schopnosť dlžníka - spotrebiteľa na základe dostatočných informácii, ktoré
sú podložené dokladmi. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje
takéto konanie v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. nemožnosťou vyžadovať od

spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a v prípade, ak dôjde k hrubému porušeniu
ustanovenia § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru.
V predmetnej veci máme za to, že žalobca nedostatočne skúmal schopnosť žalovaných
splácať úver. Nie je tak zrejmé, ako žalobca dospel k záveru o schopnosti žalovaných splácať
požadovaný úver. Zákon jednoznačne stanovuje povinnosti veriteľa a tie nemožno vylúčiť inou ako

zákonnou normou. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že žalobca nedostatočne skúmal
schopnosť žalovaných splácať úver, pričom zo strany žalobcu sa jedná o hrubé porušenie povinností
vyplývajúcich z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona. Ustanovenie § 11 ods. 2 zákona sankcionuje takéto
hrubé porušenie povinnosti veriteľa tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Navyše
máme za to, že v dôsledku porušenia uvedených povinností veriteľa, nemôže veriteľ od spotrebiteľa

ani požadovať jednorazové splatenie úveru. V súdenej veci tak žalobca nemá nárok na žiadne úroky a
poplatky a čo sa týka istiny, žalobca by mohol požadovať len tú časť, ktorá by bola ku dňu vyhlásenia
rozhodnutia splatná, keďže pre porušenie svojich povinností nemohol úver predčasne zosplatniť. Podľa
amortizačnej tabuľky však žalovaní neboli v období medziúveru povinní splácať istinu; túto mali začať
splácať až od marca 1.11.2036, a preto žalovaní neboli v omeškaní so splácaním akejkoľvek časti istiny,

v dôsledku čoho žalobca nemá nárok ani na zaplatenie istiny.
Z predložených listinných dôkazov nevyplýva, žeby žalobca skúmal pred poskytnutím úveru bonitu
dlžníkov,t.j.ichschopnosťsplácaťspotrebiteľskýúver.Vzmysleprávnejúpravyúčinnejvčaseuzavretia
zmluvy bol veriteľ povinný pri poskytnutí spotrebiteľského úveru zistiť bonitu klienta, teda či klient
bude schopný splácať úver. Či veriteľ túto povinnosť riadne a v súlade so zákonom splnil , musí súd

rozhodujúci o žalobe, ak sa ňou žalobca domáha tak ako tu plnenia predčasne zosplatnenej istiny,
úrokov a ostatného príslušenstva z úveru logicky skúmať vždy, keďže jej splnenie je jednak
podmienkou vzniku nároku na úroky a poplatky za úver, ako aj podmienkou, aby vôbec mohol veriteľ
úver predčasne zosplatniť. Nemôže byť preto pre žalobcu podávajúceho žalobu, ak sa ňou domáha
zaplatenia úrokov z úveru a tvrdí jeho predčasné zosplatnenie prekvapivým, že musí tvrdiť a preukázať

skúmanie bonity, nakoľko priamo zo znenia zákona je zrejmé, že ide o podmienku tak pre vznik nároku
na úroky ako aj pre právo predčasne úver zosplatniť. Pokiaľ veriteľ takto nepostupuje a nepreukáže ( ani
netvrdí) skúmanie bonity, potom zákonodarca jasne zadefinoval jeho počínanie ako hrubé porušenie
povinnosti a z toho vyvodil sankciu vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a nemožnosti úver
predčasnezosplatniť.Idetupritomootázku,ktorúsúdvspotrebiteľskomsporenevyhnutnemusískúmať

vždy, a preto je vzhľadom na jasnú, jednoduchú a zrozumiteľnú zákonnú úpravu v ustanoveniach §
7 a § 11 ods.2 zákona o spotrebiteľských úveroch povinnosťou každého žalobcu domáhajúceho sa
žalobou nárokov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere preukázať splnenie tejto zákonnej povinnosti
už pri podaní žaloby, teda už v žalobe uviesť skutkové tvrdenia ako konkrétne bola skúmaná bonita
žalovaného, s akým výsledkom a už pri podaní žaloby označiť a pripojiť dôkazy na preukázanie splnenia

tejto zákonnej povinnosti. Aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ jasne vyplýva povinnosť súdov skúmať
pri spotrebiteľských zmluvách bonitu spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukazujeme napr. na aktuálny
rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 5. marca 2020 vo veci H./XXXX (OPR- Finance s.r.o. proti
GK) podľa ktorého Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať

v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia
povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť
úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo
vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku
23. Podľa všeobecnej časti dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku „Jedným z hlavných

cieľov predkladateľa bolo zabezpečiť dôslednú koncentráciu procesu a dôležitou obsahovou zmenou,
ktorá je spôsobilá prispieť k efektívnemu a rýchlemu konaniu, je i zvýšenie požiadaviek na
procesnú aktivitu sporových strán, a s tým spojenú procesnú zodpovednosť so sankčnými dôsledkami
v prípadoch procesnej pasivity. Pre prípad, že strana lehotu zmešká a úkon neurobí, stratí možnosťúkon urobiť neskôr ( tzv. procesná preklúzia)“. Civilný sporový poriadok teda v porovnaní s predošlým
procesným predpisom zásadným zvýraznením kontradiktórnosti konania a zásady formálnej pravdy
( napr. článok 8 a 9 základných princípov), výslovným zakotvením princípu koncentrácie konania,

zákazom pre súd vykonávať dôkazy, ktoré strany nenavrhli, či výslovnou úpravou, že opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy ( § 132 ods.2 ),
ako aj výslovným normatívnym zakotvením, že aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe je zmenou žaloby ( § 140 ods.2 ) jasne zvýšil nároky na „kvalitu žaloby“ a
jej náležitého odôvodnenia. Preto ak priamo zákon o spotrebiteľských úveroch napríklad povinnosť

skúmať bonitu považuje za tak významnú, že pri jej porušení neumožňuje úver predčasne
zosplatniť a pri hrubom porušení nepriznáva veriteľovi ani právo na úroky a poplatky za úver,
potom nemôže byť v žiadnom prípade prekvapivé pre ktoréhokoľvek žalobcu, že musí už v žalobe, ak
vnejtvrdí,jednakžemuvznikolnárokna úroky, ako aj predčasné zosplatnenie úveru uviesť skutkové
tvrdenia k splneniu tejto povinnosti. Nepreukázanie skúmania bonity dlžníkov totiž spôsobuje aj
ďalší dôsledok vyplývajúci z ustanovenia § 11ods. 2 vety prvej citovaného zákona a to ten, že nie

je možné úver predčasne zosplatniť. Právny úkon žalobcu o zosplatnení je preto v rozpore s týmto
ustanovením a preto podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatný. Znamená
to, že žalobca má nárok len na nezaplatené splátky splatné ku dňu rozhodnutia súdu. Pre úplnosť
uvádzame, že aj keby žalobca preukázal skúmanie bonity, i tak by súd predčasné zosplatnenie úveru
by mal v tomto prípade posudzovať za neplatné. Predčasné zosplatnenie pohľadávky musí spĺňať

zákonné znaky, náležitosti a podmienky bezvadnosti právneho úkonu. Musí spĺňať požiadavku
jasnosti, určitosti a zrozumiteľnosti. V tejto súvislosti podporne poukazujeme napr .na Veľký komentár
k Občianskemu zákonníku autorov Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík,, M., Sedlačko,
F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. §1 – 450, 2. vydanie, Praha: C.H.Beck,2019. 636 s. z
ktorého cit. “Keďže predčasné zosplatnenie pohľadávky dodávateľom je jednostranným adresovaným

hmotnoprávnym úkonom, je nevyhnutné, aby tento obsahoval aj jednoznačné, jasné a určité a
rovnako nezameniteľné skutkové a právne odôvodnenie jeho urobenia smerom k právnemu postaveniu
spotrebiteľa a trvaniu spotrebiteľského záväzku. Akýkoľvek úkon, ktorým je dotknutý spotrebiteľský
záväzok a ktorý sa týka práv a povinností spotrebiteľa, musí byť aj náležite odôvodnený. Požiadavka
odôvodnenia je daná práve titulom, aby sa spotrebiteľ nielen adekvátne oboznámil s dôvodmi

konania na strane dodávateľa, ale aby sa mohol vo vzťahu k jednostrannej zmene zmluvných pomerov
aj adekvátne brániť. Požiadavka na odôvodnenie jednostranného konania dodávateľa, ktoré napĺňa
znaky jednostrannej zmeny zmluvných podmienok, plynie aj z ostatnej judikatúry Súdneho dvora EÚ
konkrétne z rozsudku vo veci H./XX, RWE Vertrieb AG v.Verbraucherzentrale Nordrhein-Westfalen
EV, a rovnako z rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach H./XX a H./XX, Alexandra Schulzv.

Technische Werke Schussental GmbH und Co.KG a Josef Egbinghoff v.Stadtwerke Ahaus GmbH.
Medzi uvedenými situáciami vidíme nevyhnutnú analógiu, ktorú medzičasom z hľadiska nevyhnutnosti
odôvodnenia vyhlásenia predčasnej splatnosti potvrdzuje aj súdna prax.“
V danom prípade banka v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 18.2.2021
žalovaným oznámila len to, že z dôvodu porušenia dohodnutých povinností a omeškania s platením

vkladov a úrokov po dobu dlhšiu ako tri mesiace boli naplnené dôvody na vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru. Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru tu podľa nášho názoru
neobsahovalo jednoznačné, jasné a určité a rovnako nezameniteľné skutkové a právne odôvodnenie
jeho urobenia smerom k právnemu postaveniu spotrebiteľa a trvaniu spotrebiteľského záväzku. Vôbec
neobsahovalo dôležitý údaj, a to identifikáciu tej nezaplatenej splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol využiť

svoje právo na zosplatnenie celého dlhu, neobsahovalo ani výšku omeškaných splátok. Predchádzať
mu tu mala výzva- upozornenie zo dňa 1.10.2020 , kde sa síce uvádza dlžná suma, ale len uvedením
jednej súhrnnej výšky bankou evidovanej dlžnej sumy ( 1 334,94 € ) bez akejkoľvek jej bližšej
špecifikácie a vymedzenia ( či ide len o splátky, alebo aj o poplatky či sankcie, ak ide len o splátky, ktoré
konkrétne splátky sú nezaplatené, s ktorými konkrétne majú byť žalovaní v omeškaní a podobne).

Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru z dôvodu nesprávne uvedenej výšky úveru
a celkovo splatnej sumy v zmluve navyše výška dlhu žalovaných v tom čase nemohla zodpovedať
uvedenej sume. Zosplatnenie vôbec neobsahuje jednoznačné, jasné a určité a rovnako nezameniteľné
skutkové odôvodnenie jeho urobenia, vôbec neuvádza identifikáciu tej nezaplatenej splátky, pre ktorú
sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu, preto podľa nášho názoru je podľa

ustanovenia § 37 ods.1Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods.9 tohto zákona
absolútne neplatné. Akýkoľvek úkon, ktorým je dotknutý spotrebiteľský záväzok a ktorý sa týka práv a
povinností spotrebiteľa, musí byť aj náležite odôvodnený. Požiadavka odôvodnenia je daná práve tým,
aby sa spotrebiteľ nielen adekvátne oboznámil s dôvodmi konania na strane dodávateľa, ale aby samohol vo vzťahu k jednostrannej zmene zmluvných pomerov aj adekvátne brániť. Ak nie je uvedená
napr. splátka, pre nezaplatenie ktorej sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého
dlhu,potomspotrebiteľnevieposúdiťsplneniezákonnýchpodmienokprepredčasnézosplatnenieúveru,

nevie sa voči nemu adekvátne brániť, nevie kedy vzhľadom na ustanovenie § 103 veta druhá
Občianskeho zákonníka začne plynúť premlčacia doba celého zročného dlhu. Ak by stačilo urobiť
vyhlásenie predčasnej/mimoriadnej splatnosti úveru oznámením tejto vety s poukazom na porušenie,
ktoré si spotrebiteľ má len sám odvodiť štúdiom ďalších dokumentov bez konkrétneho vymedzenia
jeho dôvodu a v prípade omeškania bez konkrétneho uvedenia, ktorá splátka je tou splátkou, s ktorou

spotrebiteľ podľa dodávateľa je viac ako 3 mesiace v omeškaní a pre ktorú sa právo zosplatnenia
úveru využíva, potom by to bol sám spotrebiteľ a v prípade súdneho sporu až súd, ktorý by mal ex
offo vykonať audit stavu skutkového a právneho vzťahu medzi účastníkmi konania a vyhľadávať dôvod
oprávnenosti tohto úkonu, pričom by mohol dôjsť aj k dôvodom, na ktoré dodávateľ pri vykonaní tohto
úkonu ani nepomyslel, čo je neprípustné. Obdobný názor vyjadril napr. Okresný súd Galanta, sp. zn.:
28Csp/155/2019 zo dňa 20. 06. 2023 , Okresný súd Trenčín sp. zn.: 18Csp/23/2023 zo dňa 27. 07.

2023 alebo aj Okresný súd Bardejov , sp. zn.: SK-4Csp/88/2022 zo dňa 16. 06. 2023.
V predloženej žaloba sa neuvádza, koľko žalovaní uhradili v splátkach. V žalobe je uvedené, že ku dňu
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, žalobca zaúčtoval nasporenú sumu vo výške 1 564,84 € so
sumou poskytnutého medziúveru vo výške 45 000,- € ( poskytnuté úverové prostriedky ) , čo predstavuje
po započítaní sumu 43 435,16 €. Poukazujeme na skutočnosť ako sme už vyššie uvádzali, žalovaným

bol reálne poskytnutý úver vo výške 44 460,- € a nie ako to prezentuje žalobca. Z predložených
výpisov z účtu medziúveru a z účtu stavebného sporenia je evidentné, že žalovaní uhradili v splátkach
celkove sumu 9 421,03 € . Vo výpise za medziúver sú úhrnom zahrnuté splátky vo výške 7 687,50 €.
Ztabuľkypodnázvomvýpiszúčtustavebnéhosporeniajepreukázané,žežalovaníuhradilispolučiastku
9 421,03 € a z toho z predloženej tabuľky označenej ako výpis z účtu medziúveru bolo preúčtovaných

uvedených7687,50€.Žiadame,abyžalobcapresneuviedol,akoakdebolipoužitéfinančnéprostriedky
z vykonaných úhrad, nakoľko z jeho predložených vyjadrení vyplýva, že žalovaní uhradili len čiastku
1 564,84 €. Nakoľko považovali predmetný úver za bezúročný a bezpoplatkový, žaloba bola podaná po
premlčanej dobe žiadali, aby súd žalobu zamietol v plnom rozsahu ako zjavne nedôvodnú.
Vo svojom podaní zo dňa 24.2.2024 uviedli, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo

18.2.2021, čo by predstavovalo , že zosplatnenie nastalo z dôvodu neuhradenia splátky splatnej
k 15.12.2020. Podľa platobnej histórie je evidentné, že žalovaní uhrádzali splátky nepravidelne. Do
obdobia zosplatenia malo byť uhradených 54 splátok ( za rok 2016 – 4 splátky, za rok 2017 – 12 splátok,
za rok 2018 – 12 splátok, za rok 2019 – 12 splátok, za rok 2020 – 12 splátok a za rok 2021 – 2 splátky).
Evidovaných je však len 41 splátok ( rok 2016 – 3 splátky, rok 2017 – 10 splátok, rok 2018 – 10

splátok, rok 2019 – 12 splátok, rok 2020 – 5 splátok a rok 2021 – 0 splátok ). Žalobca listom zo dňa
1.10.2020 upozornil žalovaných na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti ku dňu 20.10.2020. Následne
žalovaní uhradili splátku so splatnosťou k 15.10.2020 vo výške 360,- €.
Žalobca uvádza, že žalovaní sa dostali prvýkrát do omeškania so splátkou splatnou k 15.8.2020
a žalobcovi začala plynúť premlčacia doba od 16.11.2020. Poukazujeme na skutočnosť, ktorá je

evidentná z výpisu z účtu stavebného sporenia, kde je prehľad splátok žalovaných. Žalovaní uhradili
splátku splatnú k 15.7.2020 vo výške 360,- € , následne dňa 15.10.2020 vo výške 360,- € . To znamená,
že ak by sme priradili splátku uhradenú dňa 15.10.2020 k omeškanej splátke za mesiac august 2020,
potom by žalovaní ku dňu 15.11.2020 neboli v omeškaní so splátkou dlhšie ako 90 dní ako to vyžaduje
ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, nakoľko splatnosť mesačnej splátky bola k 15. dňu

v mesiaci. Žalovaní však uhradili splátku 15.10.2020 a teda nemohlo žalobcovi nemohla začať plynúť
premlčacia doba od 16.11.2020, nakoľko by to opätovne nebolo v zmysle citovaného ustanovenia §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, nakoľko k uvedenému dátumu nemali uhradenú splátku splatnú
k 15.11.2020 ( mimochodom 15.11.2020 pripadlo na nedeľu). Máme za to, že zo strany žalobcu
neboli splnené podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle §§ 53 ods. 9 a 565

Občianskeho zákonníka. Za výzvu v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nemožno považovať
list označený ako "Upozornenie na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti", nakoľko v tomto liste nie je
uvedené, s ktorou splátkou je klient v omeškaní viac ako 3 mesiace a zároveň im žalobca oznamuje,
že ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy dňa 20.10.2020 , vyhlási mimoriadnu splatnosť. V liste zo dňa
18.2.2021 označenom ako "Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru" žalobca uvádza, že

mimoriadnu splatnosť vyhlásil ku dňu 18.2.2021, nie je však uvedené pre omeškanie ktorej splátky
bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru. Zastávame názor, že ustanovenia §§ 53 ods. 9 a 565
Občianskehozákonníkauvádzajúzákladnénáležitosti,ktorébymalitietoprávneúkonyokremnáležitostí
podľa § 34 Občianskeho zákonníka obsahovať, a preto pre neurčitosť dátumu vyhlásenia mimoriadnejsplatnosti a nezrozumiteľnosť určenia mesačnej splátky, s ktorou boli žalovaní v omeškaní viac ako 3
mesiace a pre omeškanie s ktorou bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, sú tieto právne úkony
neplatné. V tejto súvislosti poukazujeme na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2017

zo dňa 28.06.2018 ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7CoCsp/32/2022 zo dňa
15.06.2022 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/36/2020 zo dňa 15.12.2020 publikované v zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 1/2021. Žalobca teda nemá nárok na splátky,
ktorých zročnosť nastane po vyhlásení rozhodnutia súdu vo veci samej.
Žalovaní tiež uviedli, že východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu

k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii,
vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť
právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových
zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla
od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní
zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa . Spoločným znakom právnej

úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to
formou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho
právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom
ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej
prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon ZoSÚ,

ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia
vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach
spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky
právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Je potrebné zdôrazniť,
že predmetný úver bol žalovaným poskytnutý dodávateľom a teda žalovaní legitímne očakávali, že

dodávateľ bude pri poskytovaní úveru postupovať voči ním s odbornou starostlivosťou tak, ako mu
to ukladá zákon. Spotrebiteľ v zásade uzatvára úverovú zmluvu s dôverou v pravdivosť a
hodnovernosť údajov, ktoré dodávateľ pripraví v písomnej podobe a predloží na podpis. Spotrebiteľ
vstupujedozáväzkovéhovzťahuakoslabšiastrana, plnedôverujeveriteľovi,nakoľkomázato,ževeriteľ
spolupracuje s právnikmi, zmluvy vyhotovujú právnici a plne dôveruje poctivému konaniu. Žalovaní nie

sú právne vzdelaní, a je čisto iluzórne, aby mali dostatok času a priestoru na vyjednávanie o zmluve,
nakoľko zmluva je 17 - stranový dokument bez amortizačnej tabuľky a následne Všeobecné podmienky
obsahujú 22 strán.
Trvali na svojom vyjadrení, že v zmluve o úvere sú nesprávne obligatórne náležitosti podľa § 9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a teda v rozpore so zákonným ustanovením § 9 ods. 2 písm. g/

zákona č. 129/2010Z.z. uvedený údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru. Výška medziúveru je
v zmluve uvedená sumou 45 000,- €, pričom v zmysle článku VIII., bodu 8.1. zmluvy o úvere si
žalobcazúčtujepoplatokzaspracovanieúverupriprvomčerpanípeňažnýchprostriedkovtak,žecelková
suma poukazovaných peňažných prostriedkov úveru bude znížená o výšku tohto poplatku. Poplatok
za spracovanie úveru činil 540,- € a o túto sumu bola výška finančných prostriedkov poskytnutých

žalovaným znížená. Spracovateľský poplatok je v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. nákladom na
zabezpečenie úveru, čo znamená, že nie je možné zaradiť ho do položky, ktorý vyjadruje výšku
čerpaného úveru, keďže výškou čerpaného úveru sa rozumie suma, ktorá bola poskytnutá ako úver.
S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci H./XXXX do celkovej výšky úveru nemožno
zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru.

Celková výška spotrebiteľského úveru nemôže zahŕňať sumy, ktoré korešpondujú obsahu pojmu
celkových nákladov spotrebiteľského úveru. Neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady
spotrebiteľa do celkovej výšky úveru bude nevyhnutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet
závisí od celkovej výšky úveru a je tak spôsobilé ovplyvniť správnosť informácií, ktoré má
veriteľ uviesť v zmluve a teda aj rozhodnutie spotrebiteľa či úver príjme. Vyššie uvedeným spôsobom

bol teda ovplyvnený i výpočet RPMN. Žalobca hoci formálne uviedol v čl. II. zmluvy o úvere údaj o výške
medziúveru/celkovej výške úveru 45 000,- €, žalovaným v skutočnosti poukázal v dôsledku zúčtovania
poplatku za spracovanie úveru sumu zníženú o tento poplatok a teda odlišnú od údaju o celkovej výške
úveru uvedeného v zmluve. V tomto smere opätovne poukazujeme na ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít, ktorú predstavuje Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/287/2021

zo dňa 30.06.2022 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod
R 49/2022, podľa ktorého: „Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj
o celkovej výške úveru. V zmysle definície zákona o spotrebiteľských úveroch ide o maximálnu výšku
alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy. Zákon zároveň definujeosobitne aj pojem celkových nákladov spotrebiteľa ako všetkých nákladov spojených s úverom vrátane
poplatkov akéhokoľvek druhu. Pokiaľ je teda predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru,
ktorý je bez pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol

zároveň považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Navyše v dôsledku
navýšenia celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť správne vypočítaná
ani výška RPMN, pretože dôsledkom neoprávneného zahrnutia poplatku za poskytnutie úveru, ktorý
predstavujecelkovýnákladúveruprespotrebiteľa,docelkovejvýškyúveru,budepodhodnotenieRPMN,
keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru. Pokiaľ spotrebiteľ nebol povinný platiť

poplatok za poskytnutie úveru na začiatku záväzku, ale by bol takýto poplatok rozložený až
do jednotlivých splátok, pri výpočte RPMN sa takýto poplatok nepremietne v podobe čerpania
úveru na jeho zaplatení na ľavej strane, lebo nedochádza k navýšeniu istiny. Na ľavej strane rovnice
je tak uvedená celková výška spotrebiteľského úveru, ktorá zodpovedá skutočnej istine vo výške, ktorú
spotrebiteľ potreboval pre svoje účely a na pravej strane takýto poplatok nebude započítaný v okamihu
uzavretia zmluvy, lebo v tomto okamihu nebol platený, ale práve až v jednotlivých splátkach.“

Zdôrazňujeme ,že celkovú výšku poskytnutého spotrebiteľského úveru predstavuje len suma finančných
prostriedkov reálne poskytnutá žalovaným veriteľom. Poplatok za spracovanie úveru odrátaný od
istiny hneď pri uzavretí zmluvy, ktorý sa v danom prípade javí ako súčasť poskytnutého úveru, hoci
ide o jeho náklad, nemožno zahŕňať do celkovej výšky spotrebiteľského úveru a to ani s poukazom na
to, že si veriteľ zúčtovanie tohto poplatku už pri prvom čerpaní peňažných prostriedkov so

žalovanými podľa čl. VIII., bodu 8.1 dohodol. Pokiaľ bol v zmluve o úvere uvedený údaj o celkovej výške
spotrebiteľského úveru 45 000,- €, pričom v skutočnosti bola žalovaným vyplatená na účet len suma
finančných prostriedkov 44 460,- €, nemožno dospieť k záveru, že tento údaj je správny. Vzhľadom
na takýto absentujúci (resp. nesprávny) údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru, od ktorého je
následne možné vyvodiť s poukazom na záver Najvyššieho súdu SR aj nesprávnosť údaju o RPMN, je

potrebné úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. považovať za bezúročnýa
bezpoplatkový. Pre vyslovenie záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru postačuje ak chýba čo
i len jedna obligatórna náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Následne poukázali, že
v zmluve o úvere absentuje aj údaj podľa§ 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. a to doba trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti. Doba trvania medziúveru/stavebného

úveru je v rokoch určená ako 30,8 pričom doba trvania medziúveru samotného absentuje, je uvedený len
počet splátok úrokov z medziúveru do pridelenia cieľovej sumy ako 242, čo korešponduje 20 rokom a 2
mesiacom a tiež slovne „na preklenutie obdobia kým dlžník splní podmienky na pridelenie cieľovej sumy
a poskytnutie stavebného úveru“. Počet splátok stavebného úveru je 119, čo zodpovedá 9 rokom a 9
mesiacom. Konečná splatnosť úveru/stavebného úveru bola uvedená do 15.9.2046, pričom máme za to,

že dátum 15.9.2046 je termínom konečnej splatnosti stavebného úveru, avšak kedy má nastať konečná
splatnosť medziúveru zo zmluvy o úvere nie je zrejmé a vzhľadom na počet splátok medziúveru v počte
242 toto určenie nepovažujeme za jednoduché. V zmluve o úvere absentuje aj náležitosť podľa § 9 ods.
2 písm. m/ zákona č. 129/2010 Z.z. a to súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania
úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez

amortizácie istiny, čo práve zodpovedá úveru vo fáze medziúveru, kedy k amortizácii istiny nedochádza.
Ku skúmaniu bonity uviedli, že žalobca k svojmu vyjadrenie priložil ako dôkaz žiadosť o úver, potvrdenie
o príjme, výplatné pásky, výpis z registra SRBI, dopyt zo Sociálnej poisťovni. Z predloženej žiadosti
o úver je evidentné, že žalovaný v 1/ rade v čase uzatvárania zmluvy mal existujúcich 6 splátkových
operácií, odmietnutých 5 splátkových operácií, odvolaných 7 splátkových operácií a žiadaných 1

splátkových operácií. Pri prehľade kreditných kariet mal 2 žiadané, 1 existujúcu, 3 odmietnuté a 1
odvolanú. Pri prehľade žalovanej v 2/ rade sú údaje nasledovné: existujúcich 3 splátkové operácie,
odmietnutých 1 splátkových operácií, odvolaných 3 splátkových operácií a žiadaných 0 splátkových
operácií. Pri prehľade kreditných kariet mala žalovaná v 2/ rade 2 žiadané, 2 odmietnuté a 1 odvolanú.
Z predložených dôkazov nie je preukázané, že žalobca dostatočne skúmal bonitu žalovaných, hlavne

na strane výdajov. Je čisto iluzórne, aby žalovaný nemali žiadne mesačné výdaje hlavne čo sa týka
poplatkov spojených za bývanie, mobilných operátorov, poistné , poplatky za lieky, školné a pod.
V tejto súvislosti poukazujeme na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci H./XX - CA Consumer FinanceSA
proti Ingrid Bakkaus a i., v ktorom súd uviedol, že zásada efektivity by bola porušená, ak by dôkazné
bremeno nesplnenia povinností veriteľa zaťažovalo spotrebiteľa. Tento totiž nedisponuje prostriedkami,

ktoré by mu umožňovali preukázať, že veriteľ neoveril jeho úverovú bonitu. Súdny dvor EÚ tiež uviedol,
že pokiaľ ide o otázku, či môže byť ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe
uvedených informácií bez toho, aby tieto informácie boli skutočne overené inými údajmi, smernica
priznáva veriteľovi mieru voľnej úvahy pri určení, či informácie, ktoré má k dispozícii, sú dostatočné napotvrdenie úverovej bonity spotrebiteľa a či ju musí overiť aj inými prostriedkami. Obyčajné nepodložené
vyhlásenia spotrebiteľa ale nemôžu byť samy osebe dostatočné, ak k nim nie sú pripojené dôkazy.
Vnútroštátna úprava je dôsledkom transpozície Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/

ES z 23. apríla2008, ktorá v preambule uvádza: „(8) Je dôležité, aby tento trh poskytoval
spotrebiteľom dostatočnú mieru ochrany a zabezpečil si tak ich dôveru. Voľný pohyb úverových ponúk
by tak mohol prebiehať za optimálnych podmienok pre tých, ktorí úvery ponúkajú, ako aj pre tých, ktorí
o ne žiadajú, s náležitým zohľadnením konkrétnej situácie v jednotlivých členských štátoch...(26)
Členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých

fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu
napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách
spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou.
Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne
alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný
dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie

veriteľov v takýchto prípadoch.
Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu
a Rady 2006/48/ ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií ,
veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by
mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej

zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli
veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a
dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.“.
Podľa čl. 8 ods. 1 tejto smernice: „Členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere
posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od

spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty,
ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe
nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať“.
Podľa judikatúry Súdneho dvora (EÚ) články 8 a 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23. apríla2008 je potrebné vykladať tak, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť

preskúmať vždy ex offo, tzn. aj bez ohľadu na prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany
strán, existenciu porušenia povinnosti veriteľa pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky v podobe sankcii ( rozhodnutia Súdneho dvora (EÚ) H./XX ,H./XX,
H./XX).
Na základe uvedeného je preto na žalobcovi, aby v danej veci hodnoverne preukázal, že ako

veriteľ bonitu žalovaného pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdil s dostatočnou
odbornou starostlivosťou. Podľa citovanej právnej úpravy Zákona o spotrebiteľských úveroch
(ustanovenia § 7 ods. 20) odborná starostlivosť predpokladala zistenie a) čistého príjmu žalovanej, b)
nákladov na zabezpečenie jej základných životných potrieb a potrieb osôb, voči ktorým mala vyživovaciu
povinnosť, c) výšku splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce jej príjem. Podľa

judikatúry odborná starostlivosť pritom predpokladá nie len riadne a úplné zistenie týchto údajov od
spotrebiteľa, ale aj ich overenie, minimálne overenie od platiteľa príjmu, od ktorého príjem spotrebiteľ
poberal. Žalobca totiž síce zisťoval príjmy, výdavky a rodinný stav žalovaných, avšak preveroval si len
príjem žalovaných a výdaje nie .
Rozhodujúca pre toto posúdenie je v tom čase platná právna úprava SR konkrétne už citovaného

zákona č. 129/2010 Z.z. Podľa § 11 ods. 2 vety 3. citovaného zákona fikcia o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru nastáva aj vtedy, ak veriteľ neprihliada pri posúdení bonity spotrebiteľa
na údaje z príslušnej databázy alebo registra, čo možno vyvodiť z gramatického alogického výkladu
citovaného ustanovenia. Pokiaľ ide o spomínaný register, nepochybne zákonodarca tým mienil register,
ktorého zriadenie uložil ako zákonnú povinnosť veriteľom podľa § 20 ods. 1 písm. a/ a bankám a to

v § 7 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z.z., a ktorý obsahuje údaje o spotrebiteľských úveroch
spotrebiteľov. Prevádzkovateľ takéhoto registra je povinný poskytnúť veriteľom a banke z neho údaje aj
bez súhlasu spotrebiteľa (§ 7 ods. 6), ich zoznam zverejňuje NBS (§ 7 ods. 9). Za zásadné
ustanovenie súd považuje § 7 ods. 15 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého veriteľ
musí hodnoverne preukázať vynaloženie odbornej starostlivosti pri poskytovaní spotrebiteľského úveru

a §7 ods. 16 písm. b/ citovaného zákona, podľa ktorého veriteľ a banka posúdi schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo
viacerých registrov.Zákonodarca jasne uložil veriteľovi povinnosť zistiť sociálnoekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda
žalovaných, čo znamená povinnosť zistiť nielen jeho príjem, ale aj pravidelné výdavky. Dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti klienta je totiž kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na

posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z
ktorej bude schopný úver splácať. Cieľom zákonodarcu bolo totiž zamedziť zadlžovaniu spotrebiteľov,
ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne uhrádzať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva,
že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie si má
veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver alebo údajmi z príslušných

databáz. Jepovinnosťouveriteľataktozískanéinformácievyhodnotiť,aleajoverovaťazadostatočnésa
považujú iba také informácie, z ktorých je veriteľ schopný zistiť objektívny obraz o žiadateľovej finančnej
situácii. Odborná starostlivosť totiž predpokladá, že údaje ktoré dlžník veriteľovi uvedie, si veriteľ aj overí.
Tieto závery napokon vyplývajú aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci H./XX (Consumer Finance
SAproti H. I. a ďalší) zo dňa 18.12.2014, keď európsky súd uviedol, že poskytovateľ úveru nesie dôkazné
bremeno ohľadom posúdenia úveryschopnosti spotrebiteľa na základe dostatočných informácii, pričom

na informácie podané len spotrebiteľom sa môže spoliehať len vtedy, ak sú dostatočné
a podložené dokladmi. Tieto závery napokon vyplývajú aj z nálezu Ústavného súdu ČR III.ÚS
4129/18 zo dňa26.2.2019 a rozsudkov Najvyššieho súdu ČR 33Cdo/2178/2018 zo dňa 25.7.2018 a
33Cdo/201/2018zo dňa 20.3.2019. V tejto súvislosti možno poukázať aj na závery vyplývajúce
z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci H./XX zo dňa 5.3.2020, podľa ktorého články 8 a

23 Smernice 2008/48/ESz 23.4.2008 sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu
ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto
smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť
dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve.

Žalobca sa nepreverením úverovej zaťaženosti žalovaných dopustil hrubého porušenia povinnosti
konať s odbornou starostlivosťou, čo spôsobuje zákonnú fikciu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a zároveň podľa zásady „a minori ad maius“ aj nemožnosť
predčasného splatenia úveru podľa § 11 ods. 2 vety prvej citovaného zákona.
Opakovane uvádzame, nakoľko sa žalobca k uvedenému nevyjadril, že v predloženej žaloba sa

neuvádza, koľko žalovaní uhradili v splátkach. V žalobe je uvedené, že ku dňu vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru, žalobca zaúčtoval nasporenú sumu vo výške 1 564,84 € so sumou poskytnutého
medziúveru vo výške 45 000,- € ( poskytnuté úverové prostriedky ) , čo predstavuje po započítaní sumu
43 435,16 €. Poukazujeme na skutočnosť, že žalovaným bol reálne poskytnutý úver vo výške 44 460,-
€ a nie ako to prezentuje žalobca.

Z predložených výpisov z účtu medziúveru a z účtu stavebného sporenia je evidentné, že žalovaní
uhradili v splátkach celkove sumu 9 421,03 € . Vo výpise za medziúver sú úhrnom zahrnuté splátky vo
výške 7 687,50 €. Z tabuľky pod názvom výpis z účtu stavebného sporenia je preukázané, že žalovaní
uhradili spolu čiastku 9 421,03 € a z toho z predloženej tabuľky označenej ako výpis z účtu medziúveru
bolo preúčtovaných uvedených 7 687,50 €.

3. Súd dňa 6.5.2024 vykonal pojednávanie v neprítomnosti sporových strán (žalobca svoju neúčasť
ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti, za žalovaných bol prítomný ich
zástupca), pričom vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi – zmluva o spotrebiteľskom úvere z č.l.
5-17, Všeobecné podmienky stavebného sporenia a úverov pre fyzické osoby z č.l. 18-28, upozornenie

na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti zo dňa 1.10.2020 z č.l. 29 a 30 s doručenkami, oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 18.2.2021 z č.l. 32 a 34 s doručenkami, výpis z účtu
medziúveru a stavebného sporenia z č.l. 36-40, predžalobná výzva na zaplatenie dlhu zo dňa 4.5.2023
s doručenkami, informácia o reštrukturalizácii zo dňa 18.12.2017, zmena splátkového plánu zo dňa
22.6.2018, žiadosť o spotrebiteľský úver z č.l. 80-83, potvrdenie o príjme zamestnancov z č.l. 84 a 87

svýplatnýmipáskamizč.l.85-86a88-89,výpiszregistraSRBIzč.l.90-114,dopytnaSociálnupoisťovňu
z č.l. 115-116, a zistil nasledovný skutkový stav:

4. Dňa 31.8.2016 uzavrel žalobca ako veriteľ so žalovanými ako dlžníkmi zmluvu o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie medziúveru vo výške 45.000,- € s úrokovou

sadzbou 5,39 % ročne a výškou mesačnej splátky úrokov medziúveru 202,13 € a mesačného vkladu
na účet sporenia 67,64 €, obe so splatnosťou 15. dňa mesiaca. Úver sa mal splatiť v 242 splátkach,
pričom pri dodržaní podmienok sa medziúver mal zmeniť na stavebný úver vo výške 26.647,34 € s
úrokovou sadzbou 3,90 % ročne s výškou mesačnej splátky 269,77 € so splatnosťou 15. deň v mesiacia počtom splátok 119. Konečná splatnosť medziúveru/stavebného úveru bola dohodnutá do 15.9.2046.
Poplatok za spracovanie úveru činil 540,- € s tým, že v zmysle čl. VIII., bodu 8.1 zmluvy o úvere si ho
veriteľ zúčtuje pri prvom čerpaní peňažných prostriedkov úveru tak, že celková suma poukazovaných

peňažných prostriedkov úveru bude znížená o výšku tohto poplatku. Z výpisu z účtu medziúveru mal súd
preukázané, že žalobca poskytol žalovaným medziúver v 5 výplatách a to nasledovne: dňa 19.9.2016
vo výške 44,95 € , dňa 19.9.2016 vo výške 8 344,28 €, dňa 19.9.2016 vo výške 8 583,82 , dňa 19.9.2016
vo výške 27 174,39 € a dňa 12.10.2016 vo výške 312,56 € t.j. spolu 44 460,- €. Žalovaní uhradili
žalobcovi na účet medziúveru v roku 2016 sumu 605,82 €, v roku 2017 sumu 2.156,58 €, v roku 2018

sumu 999,54 €, v roku 2019 sumu 2.425,56 €, v roku 2020 sumu 1.500,- €, v roku 2021 vo výške 30,-
€, v roku 2022 vo výške 5,50 € (súhrnne ide o sumu 7723,- €), pričom na účet stavebného sporenia
bola v roku 2016 poukázaná suma vo výške 809,31 €, v roku 2017 suma 2.652,18 €, v roku 2018 suma
999,54 €, v roku 2019 sumu 3.030,- €, v roku 2020 suma 1.720,- € (súhrne vo výške 9.211,03 €). Žalovaní
boli listom žalobcu zo dňa 1.10.2020 vyzvaní na zaplatenie dlžnej časti svojho záväzku a upozornení
na možnosť predčasného zosplatnenia tohto záväzku. Tento list bol žalovanému v rade 1/ a rovnako

aj žalovanej v rade 2/ doručený 5.10.2020. Následne listom zo dňa 18.2.2021 bola zo strany žalobcu
vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, pričom tento prejav vôle žalobcu bol žalovanému v rade 1/ ako
aj žalovanej v rade 2/ doručený dňa 22.2.2021.

5. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na

právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

6. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

7. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

8. Podľa § 53 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,
ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú
vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak,

zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané.

9. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od

omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

10. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie

veriteľ požiadal.

11. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

12. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

13. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného do 31.12.2016
Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnejfinančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno
poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa,
poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno

spotrebiteľa; 1) tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa
§ 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov
úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. 18b)
Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský úver podľa osobitného predpisu, 1a) niektoré stavebné
úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu 1b) a nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom

na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov 1c)
týkajúce sa poskytovania týchto úverov tým nie sú dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru
podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje.

14. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného do 31.12.2016 Veriteľ je pred

uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení
spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku
spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

15. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného do 30.4.2018 Zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej
vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

16. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného do 30.4.2018 Zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí
obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,

b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,

c) adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
d) meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,

i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových

sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) odplatu podľa osobitných predpisov, 18aa)
k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,m) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

n) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
o) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy

o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
p) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
q) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
r) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
s) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,

t) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
u) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16,
v) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

w) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
x) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,

y) názov a adresu príslušného orgánu dohľadu podľa § 23,
z) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej

hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok,
aa) názov zmluvy, ktorý obsahuje slová spotrebiteľský úver v príslušnom gramatickom tvare.

17. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného do 31.12.2016 Poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa),

c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa,
e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne inak ako bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov

na platobný účet spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným
prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa1) a nejde o bezhotovostné poskytnutie viazaného
spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie
iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu,18b)

f) veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvedie všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z
poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo s ním súvisia,
g) ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu prípustnú výšku
odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov.18aa)

18. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného do 31.12.2016 Ak veriteľ nekonal
s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úverpovažuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje
posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na

účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

19. Súd podľa vykonaných dôkazov vyhodnotil, že vzťah medzi žalobcom a žalovanými je potrebné
posudzovať ako spotrebiteľský, a to s poukazom na § 52 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so

spotrebiteľom. Žalobca ako dodávateľ v danom prípade pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom žalovaní v predmetnom
spore vystupujú ako spotrebitelia, keďže sa jedná o fyzické osoby, ktoré pri uzatváraní spotrebiteľskej
zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

20. Medzi žalobcom a žalovanými bola konkrétne uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere vo forme

medziúveru. Zákon pre takúto zmluvu ustanovuje podstatné náležitosti, preto súd skúmal, či dotknutá
zmluva tieto náležitosti obsahuje. V zmysle vyššie citovaného § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010
jednou z týchto náležitostí je určenie výšky poskytnutého úveru. Podľa predloženej zmluvy táto bola
dohodnutá vo výške 45.000,- €; v uvedenej výške mal byť poskytnutý úver žalovaným. Ako vyplýva
tak z tvrdení žalovaných ako aj z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (podľa čl. VIII., bodu

8.1 zmluvy o úvere poplatok za spracovanie medziúveru vrátane zmluvnej dokumentácie vo výške
1,2% z cieľovej sumy, min 100,- € a max 999,- €, ktorý si veriteľ zúčtuje pri prvom čerpaní peňažných
prostriedkov úveru tak, že celková suma poukazovaných peňažných prostriedkov úveru bude znížená
o výšku tohto poplatku) žalovaným nebola poskytnutá suma dohodnutého medziúveru vo výške 45.000,-
€, ale len suma 44.460,- €, nakoľko rozdiel bol žalobcom započítaný na poplatok za spracovanie

medziúveru. Skutočná výška úveru tak nebola 45.00,- €, ale len 44.460,- €. Súd preto prijal záver
o tom, že v zmluve bol uvedený nesprávny údaj o výške poskytnutého úveru, a v dôsledku tohto
nesprávneho údaja, sú nesprávne uvedené aj iné údaje, napr. RPMN, ktoré musia vychádzať z výšky
úveru. Predmetnú situáciu posudzoval aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 30.6.2022,
sp.zn. 9Cdo/287/2021, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

SR pod č. R 49/2022, pričom jeho právna veta znie: „Celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2
písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch predstavuje suma finančných prostriedkov
reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri
uzavretí zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru“. Vzhľadom na uvedené
si súd dovolí poukázať na bod 17 uvedeného rozhodnutia: „Jednou z podstatných náležitostí zmluvy

o spotrebiteľskom úvere je údaj o celkovej výške úveru. V zmysle definície zákona o spotrebiteľských
úveroch ide o maximálnu výšku alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe
zmluvy. Zákon zároveň definuje osobitne aj pojem celkových nákladov spotrebiteľa ako všetkých
nákladov spojených s úverom vrátane poplatkov akéhokoľvek druhu. Pokiaľ je teda predmetom
posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim s

úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň považovaný za finančné prostriedky poskytnuté
na základe úverovej zmluvy. Žalobkyňa tak síce formálne poskytla žalovanej finančné prostriedky v
sume 8.000,- eur, avšak v dôsledku následného odpočítania poplatku za poskytnutie úveru s týmito
finančnými prostriedkami žalobkyňa nemohla disponovať a v skutočnosti jej bola ako úver poskytnutá
suma nižšia, než bola deklarovaná v zmluve o úvere. Navyše v dôsledku navýšenia celkovej výšky

úveru o poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť správne vypočítaná ani výška RPMN, pretože
dôsledkom neoprávneného zahrnutia poplatku za poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad
úveru pre spotrebiteľa, do celkovej výšky úveru, bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je
závislý od výšky poskytnutého úveru. " Pokiaľ spotrebiteľ nebol povinný platiť poplatok za poskytnutie
úveru na začiatku záväzku, ale by bol takýto poplatok rozložený až do jednotlivých splátok, pri výpočte

RPMN sa takýto poplatok nepremietne v podobe čerpania úveru na jeho zaplatení na ľavej strane, lebo
nedochádza k navýšeniu istiny. Na ľavej strane rovnice je tak uvedená celková výška spotrebiteľského
úveru, ktorá zodpovedá skutočnej istine vo výške, ktorú spotrebiteľ potreboval pre svoje účely a na
pravej strane takýto poplatok nebude započítaný v okamihu uzavretia zmluvy, lebo v tomto okamihu
nebol platený, ale práve až v jednotlivých splátkach" (porovnaj G. O., Zákon o spotřebitelském úvěru,

komentár, Príloha č. 5 bod 12 a 15, Praha, Wolters Kluwer, 2015). Navýšenie celkovej výšky úveru o
poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver,
ale aj poplatok za jeho poskytnutie, tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa
tým výška hlavného predmetu zmluvy. Za tohto stavu bol preto správny záver súdov nižších inštancií, žeúverová zmluva neobsahuje správne údaje v zmysle § 9 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa a rovnako
správne uplatnili aj sankciu za porušenie tejto povinnosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) cit. zákona.“

21. Súd sa stotožnil aj s tvrdením žalovaných, že nesprávne je uvedená aj celková čiastka medziúveru,
keď poplatok za spracovanie medziúveru je uvedený tak v rámci istiny 45.000,- € ako aj samostatne, čiže
je zahrnutá v celkovej čiastke duplicitne, a tým nesprávne, a preto súd prijal záver, že ani údaj v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. nie je uvedený správne.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd má za to, že zmluva neobsahuje správny údaj o výške
poskytnutého úveru a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov
platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto má za to, že úver je v zmysle
§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 bezúročný a bez poplatkov. Zmluvné ustanovenie, ktorým
dohodli takýto spôsob poskytnutia úveru súd považuje za neplatný pre obchádzanie zákona v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka, keďže sa ním obchádza povinnosť žalobcu ako veriteľa správne uviesť

výšku úveru a modifikuje sa jeho povinnosť poskytnúť úver v dohodnutej výške.

23. Zákon č. 129/2010 Z.z. ukladal dodávateľovi aj povinnosti v súvislosti s posudzovaním schopnosti
žalovaného ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, ktorú skutočnosť súd preskúmaval aj
v prejednávanom prípade. Súd v tejto súvislosti dodáva, že je síce pravdou, že spotrebiteľ je povinný

podľa § 7 ods. 2 zákona číslo 129/2010 Z.z. poskytnúť veriteľovi úplné, pravdivé a presné údaje
potrebné na posúdenie jeho schopnosti splácať úver, to však nezbavuje veriteľa povinnosti poskytnuté
údaje preveriť v príslušných databázach, ako to vyplýva zo zákonného ustanovenia. Najvyšší súd
Českej republiky a tiež Ústavný súd Českej republiky sa zaoberali výkladom tejto povinnosti veriteľa
a dospeli k záveru, že je nedostatočné, ak veriteľ sa uspokojí len s prehlásením spotrebiteľa o

jeho príjme alebo o osobných a majetkových pomeroch. Odborná starostlivosť totiž predpokladá, že
údaje, ktoré dlžník uviedol si veriteľ aj overí minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky 33Cdo/2178/2018 zo dňa 25.07.2018 alebo 33Cdo/201/2018 zo
dňa 20.03.2019). Podobne aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze III. ÚS 4129/18 zo dňa
26.02.2019 sa s týmito závermi stotožnil a uviedol, že poskytovateľ úveru má jednoznačne povinnosť

preveriť spotrebiteľovu schopnosť splatiť úver. Je možné poukázať zároveň aj na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ vo veci C – 449/13 z 18.12.2014 vo veci Consumer Finance SA proti E. F.. Podľa tohto
rozhodnutia poskytovateľ úveru má dôkazné bremeno posúdiť úveryschopnosť dlžníka spotrebiteľa na
základe dostatočných informácií, ktoré sú podložené dokladmi, tým má byť zabránené, aby veritelia
neposkytovali úvery nezodpovedne. Súd po preskúmaní listinných dôkazov, predložených zo strany

žalobcu, prijal záver o tom, že dodávateľ riadne posudzoval schopnosť spotrebiteľa splácať ním
poskytovaný úver. Pokiaľ žalovaní na pojednávaní uvádzali, že už v čase poskytnutia úveru žalobcom
boli „preúverovaní“, toto svoje tvrdenie nepodložili žiadnym dôkazným prostriedkom, pričom existencia
tvrdeného úverového zaťaženia žalovaných nebola pre veriteľa zistiteľná ani z dopytu na príslušný
register bankových informácií, ktorý žalobca preukázal, že vykonal. Takže pokiaľ žalovaní namietali,

že neskúmal ich údaje o výdavkoch, toto tvrdenie nie je pravdivé, nakoľko žalobca vykonal dopyt
na spoločný register bankových informácií, ktorým sa zisťujú práve informácie o úverovom zaťažení
spotrebiteľov, pričom paušalizoval ich výdavky sumou životných nákladov na dospelú osobu tak, ako to
uviedol vo svojej replike (č.l. 72). Súd preto konanie žalobcu ako dodávateľa vyhodnotil ako dostatočné,
a nesankcionoval ho ako konanie bez odbornej starostlivosti. V tomto smere je potrebné uviesť, že

k porušeniu povinností v zmysle § 7 ods. 2 zákona číslo 129/2010 Z.z. poskytnúť veriteľovi úplné,
pravdivé a presné údaje potrebné na posúdenie jeho schopnosti splácať úver došlo práve zo strany
žalovaných,ktorísvojeprípadné„preúverovanie“(ktorévšaksúdunebolonijakýmspôsobomzichstrany
preukázané), pred dodávateľom zamlčali.

24. Žalovaní namietali aj premlčanie splátok, splatných ku dňu 15.9.2016, 15.8.2017, 15.9.2017,
15.1.2018, 15.2.2018, 15.1.2020, 15.2.2020, 15.4.2020. Súd konštatuje, že nakoľko ide o splátky,
splatnépredzosplatnením,tietosapremlčujúvovšeobecnej3-ročnejpremlčacejlehote,ktoráplynieodo
dňa zročnosti splátok. Nakoľko žaloba zo strany žalobcu bola podaná až dňa 13.11.2023, v prípade, že
by tieto splátky neboli zo strany žalovaných uhradené, boli by premlčané. Žalobca však žiadne splátky,

splatné do roku 2020 nepovažoval za neuhradené. V tomto smere súd konštatuje, že žalobca ako veriteľ
malprávoplatbyžalovanýchzapočítaťnanajskôrsplatnýzáväzok,nakoľko,akotouviedlaajzástupkyňa
žalovaných na pojednávaní, žalovaní neoznačovali platby spôsobom, ktorý by mu toto právo v zmysle
zákona odňal. Podľa § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri čiastočnom plnení peňažného dlhu saplneniedlžníkazapočítavanajprvnaistinuapotomnaúroky,akdlžníkneurčíinak.Zuvedenéhovyplýva,
že je to dlžník, ktorý má právo určiť, ktorý peňažný záväzok voči veriteľovi má záujem uhradiť, a preto
pri identifikácii platby označením príslušnej splátky (napr. dátumom jej splatnosti) by mohol spôsobiť to,

že veriteľ by si nemohol čiastočné plnenie dlžníka započítať v zmysle zásady priority na najskôr splatný
záväzok, ale musel by rešpektovať označenie záväzku dlžníkom. Nakoľko v prejednávanom prípade
však žalovaní svoje právo určiť, ktorý záväzok majú záujem uhradiť, nevyužili, bol to práve veriteľ, na
ktorého právo určiť, ktorý záväzok dlžník bude považovať za uhradený. Súd preto vyhodnotil námietku
žalovaných ako nedôvodnú.

25. Súd ďalej skúmal, či došlo k zosplatneniu úveru v súlade so zákonom. V tomto smere mal súd
preukázané, že žalobca výzvou k plneniu dlžnej čiastky zo dňa 1.10.2020 vyzval žalovaných (z dôvodu
omeškania so splácaním mesačných splátok vyplývajúcich z úverovej zmluvy) na zaplatenie sumy vo
výške 1.334,94 €, pričom žalovaných zároveň upozornil na možnosť požadovať okamžité splatenie
celého úveru za splnenia podmienok v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v prípade

nezaplateniadlžnejsumy,resp.vprípadeďalšiehoomeškaniasosplácaním.Nakoľkovšaksúdpovažuje
poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, konštatuje, že žalovaní sú povinní vrátiť iba poskytnutú
istinu vo výške 44.460,- €. Nakoľko dohoda o splátkach týmto záverom nie je dotknutá, súd rozpočítal
poskytnuté plnenie do 242 splátok a má za to, že výška splátky tak vychádza na 183,72 €. Súd preto
skúmal, či ku dňu vypracovania výzvy na omeškanie so splnením svojho záväzku boli žalovaní čo i len

čiastočne v omeškaní. K 1.10.2020 boli žalovaní povinní zaplatiť 48 splátok, na ktoré pripadala suma
vo výške 8.818,56 € (48 x 183,72€), avšak z výpisu z účtu medziúveru vyplýva, že suma uhradených
prostriedkov predstavuje výšku 7.327,50 €. Súd preto konštatuje, že žalovaní boli v omeškaní so
splácaním svojho záväzku, a preto žalobcovi patrilo právo zosplatniť poskytnutý úver. Podľa aktuálnej
rozhodovacej judikatúry Krajského súdu v Trenčíne (napr. rozhodnutie v konaní sp.zn. 5CoCsp/14/2021)

vyplýva, že „z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nevyplýva povinnosť, aby výzva, resp.
upozornenie zo strany dodávateľa (veriteľa) aspoň 15 dní pred zosplatnením celého úveru obsahovalo
údaj alebo identifikáciu tej konkrétnej splátky, pre ktorú došlo k uplatneniu práva dodávateľa (veriteľa) na
zosplatnenie úveru, pričom absencia tejto skutočnosti nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Z dikcie
predmetného ustanovenia vyplýva povinnosť zo strany dodávateľa (veriteľa) upozorniť spotrebiteľa

na možnosť uplatnenia práva dodávateľa na zosplatnenie celého spotrebiteľského úveru, pričom je
nevyhnutné, aby dodávateľ túto povinnosť splnil vzhľadom na zákonnú lehotu jednak uplynutia 3
mesiacov od omeškania so zaplatením v poradí prvej splátky, a jednak na zákonnú lehotu 15 dní
pred vykonaním práva na zosplatnenie úveru. To znamená, že musia byť kumulatívne splnené obidve
uvedené podmienky.“ Súd mal v predmetnom prípade preukázané, že žalobca v súlade so zákonom

zosplatnil spotrebiteľský úver. Pokiaľ teda boli splátky spotrebiteľského úveru poskytnutého žalobcom
žalovaným splatné 15. deň v mesiaci a žalobca úver predčasne zosplatnil dňa 18.2.2021, mohol
tak platne a účinne učiniť iba pre splátku, splatnú dňa 15.11.2020, pretože v jej prípade nastalo
omeškanie žalovaného dňa 16.11.2020, tri mesiace s jej omeškaním uplynuli dňa 16.2.2021 a od
17.2.2021 do najbližšie nasledujúcej splátky (splatnej dňa 15.3.2021) mohol veriteľ úver zosplatniť, čo

dňa 18.2.2021 aj urobil. Súd vychádzal zo záverov Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozhodnutí
sp.zn. 7Cdo/268/2020 o.i. uviedol, že „Z hľadiska vzťahu medzi "trojmesačnou dobou" a "lehotou nie
kratšou ako 15 dní", ktoré rámce spomína § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, zákonodarca výslovne
neupravuje, či môžu plynúť súbežne alebo či uvedená minimálne 15-dňová lehota môže začať plynúť
až po uplynutí trojmesačnej doby. Z § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ

môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej
nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Jednoznačným je iba to, že v čase uplatnenia
práva je spotrebiteľ v omeškaní s plnením niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula lehota 15 dní na
uplatnenie práva po upozornení dlžníka.“ Súd konštatuje, že doručenie predmetných výziev mal súd

preukázané priloženými doručenkami. Pokiaľ žalovaní namietali, že neboli v omeškaní so splátkou,
splatnou viac ako 90 dní, toto svoje tvrdenie nepreukázali, a najmä nebolo preukázané, že pri platení
svojho záväzku v zmysle § 566 Občianskeho zákonníka určili, ktorá splátka mala byť ich úhradou
považovaná za splnenú. Postup veriteľa, ktorý si prijaté plnenie dlžníka započíta najprv na najskôr
splatný omeškaný záväzok nie je v rozpore so zákonom.

26. Nakoľko došlo k platnému zosplatneniu poskytnutého úveru, súd pristúpil k preskúmaniu dôvodnosti
samotnej výšky uplatneného nároku. Keďže výška poskytnutej istiny bola 44.460,- €, pričom žalovaní
uhradili sumu 9.211,03 €, súd ich zaviazal na zaplatenie sumy vo výške 35.248,97 €. V ostatnom rozsahusúd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Nakoľko žalovaný v rade 1/ a žalovaná v rade 2/ vystupovali ako
spoludlžníci, súd ich zaviazal na zaplatenie predmetnej sumy spoločne a nerozdielne.

27. Žalobca taktiež požadoval priznanie úroku z omeškania vo výške 5% z istiny vo výške 43.399,66 €,
a to od 19.2.2021 t.j. odo dňa nasledujúceho po dni zosplatnenia úveru. Nakoľko žalobca si uplatňuje
úrok z omeškania vo výške 5 % ročne, pričom základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu
omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. ku dňu 31.3.2022 bola vo výške 0%, súd jeho žalobe v časti
požadovaných úrokov z omeškania z priznanej istiny vyhovel, nakoľko deň po zosplatnení úveru boli

žalovaní v omeškaní s jeho zaplatením.

28. Vzhľadom na výšku priznanej sumy a vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní nepožiadali o plnenie
v splátkach, súd im poskytol dlhšiu dobu na jej zaplatenie, a to v rozsahu 90 dní od právoplatnosti
rozsudku

29. Podľa § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

30. Súd pri rozhodovaní o trovách konania mal za to, že úspešnejšou sporovou stranou sa stal žalobca,

ktorý bol úspešný v časti 35.248,97 € a žalovaní boli úspešní v časti 14.020,91 €. Čistý úspech žalobcu
tak predstavuje 43,08%, v ktorom rozsahu súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania, pričom
o ich presnej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu j e m o ž n é podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský

súd Trenčín prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu ktorému je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 127, § 363 Civilného
sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 62, § 365
ods. 1 Civilného sporového poriadku).

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon
exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).