Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611217455
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7611217455.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa

a sudkýň JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Nory Halmovej v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti
DOPABAL s. r. o., Snina, Strojárska 4435, IČO: 36 508 578, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom
Gdovinom, Humenné, Brestovská 2841/112, proti žalovaným 1/ Y. S., narodenému XX. U. XXXX, S.,
K. O. XXXX/X, zastúpenému advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom, Poprad, Námestie sv. Egídia 11/6, 2/
Groupama Garancia Biztosító Zrt., Budapest, Erzsébet királyné útja 1/C, Maďarská republika, 3/ B. O.,
narodenému XX. P. XXXX, K. G., V. O. XXXX/X, o zaplatenie 14.112,60 eura s príslušenstvom, vedenom
na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 7C/180/2011, o dovolaniach žalobkyne a žalovaného

1/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. septembra 2023 sp. zn. 6Co/93/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolania žalobkyne a žalovaného 1/ z a m i e t a.

Žalovaným 2/ a 3/ nepriznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom
z 11. januára 2023 č. k. 7C/180/2011-371 I. uložil žalovanému 1/ a žalovanému 3/ povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 12.981,60 eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 25. júla 2015
do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; II. žalobu voči žalovanej 2/ zamietol;

III. návrh žalovaného 1/ na prerušenie konania zamietol; IV. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov
konania voči žalovaným 1/ a 3/ v rozsahu 100 %; V. priznal žalovanej 2/ nárok na náhradu trov konania
voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

1.1. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že pri dopravnej nehode dňa 15. februára 2010,
ktorej vinníkom bol žalovaný 1/, došlo k poškodeniu nákladného motorového vozidla bielej farby vo
vlastníctve žalobkyne zn. DAF FA, EČ: W. XXX U.. Vodičom tohto motorového vozidla bol žalovaný 3/,

pričom podľa záznamu z ohliadky vozidla bolo zrejmé, že došlo k jeho neopraviteľnému poškodeniu.
Uvedené podľa súdu vyplynulo zo záznamu z dopravnej nehody ODI Spišská Nová Ves. Poukázal na
to, že žalobkyňa mala poškodené vozidlo na základe poistnej zmluvy uzavretej dňa 18. decembra 2008
havarijne poistené u žalovanej 2/ a žalovaný 3/ bol v čase vzniku dopravnej nehody vodičom nákladného
vozidla vo vlastníctve žalobkyne. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalovaný 1/ a žalovaný 3/ boli
v rámci trestného konania uznaní vinnými zo zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1,
ods. 3 písm. a) Trestného zákona na rovnakom skutkovom základe, ktorý spočíval v tom, že žalovaný

1/ a žalovaný 3/ po predchádzajúcej vzájomnej dohode zinscenovali dopravnú nehodu medzi osobným
motorovým vozidlom zn. AUDI A4, čiernej farby, EČ: S. XXX U., vodičom ktorého bol Y. S. a nákladným
motorovým vozidlom zn. DAF FA, bielej farby, EČ: W. XXX U. prevážajúcim náklad keramiky, vodičom
ktorého bol B. O. tak, že poškodili pravú bočnú časť osobného motorového vozidla AUDI i prednú ľavúčasť nákladného motorového vozidla DAF FA, ktoré poškodenie malo preukázať stret týchto vozidiel a
následne B. O. spustil nákladné motorové vozidlo aj s nákladom keramiky mimo vozovku po spádnici
dole zrazom, kde sa prevrátilo, pričom došlo k poškodeniu vozidla, čím spôsobili škodu pre jeho vlastníka

- žalobkyňu.

1.2. Zaoberajúc sa vznesenou námietkou nedostatočnej aktívnej legitimácie žalobkyne poukázal
na kúpnu zmluvu predloženú žalobkyňou zo dňa 15. februára 2010, uzavretú medzi spoločnosťou
DOPABAL s. r. o. a spoločnosťou DYMO s. r. o., konkrétne na čl. 3.2 a 4.2 zmluvy, na výpoveď konateľa

spoločnosti DOPABAL s. r. o. Antona Plutu, na technický preukaz k danému motorovému vozidlu,
ale najmä na výrok z trestných rozhodnutí, kde súd odkázal poškodenú spoločnosť DOPABAL s. r.
o. (žalobkyňu) s nárokom na náhradu škody na civilný proces, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že
výlučným vlastníkom nákladného motorového vozidla zn. DAF FA, EČ: W. XXX U. v čase dopravnej
nehody bola nepochybne žalobkyňa, o čom navyše svedčí aj rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
9C/80/2010 zo dňa 4. apríla 2011, právoplatného dňa 30. apríla 2011, ktorým súd zaviazal žalovanú

spoločnosť DYMO s. r. o. vydať vozidlo jeho právoplatnému majiteľovi - spoločnosti DOPABAL s. r. o. s
tým, že havarované motorové vozidlo bolo v čase nehody preukázateľne vo vlastníctve žalobkyne, čím
je daná aktívna legitimácia žalobkyne v konaní.

1.3. Súd prvej inštancie po citácii ustanovení § 420 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len

„OZ“) konštatoval, že žalovaní 1/ a 3/ sú v konaní pasívne vecne legitimovaní, nakoľko obaja boli
právoplatne odsúdení za zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného
zákona, a to na rovnakom skutkovom základe. S poukazom na uvedené nevyplynulo, kto a v akom
rozsahu z páchateľov daného skutku spôsobil škodu na motorovom vozidle vo vlastníctve žalobkyne, ale
vyplývalo to, že sa na tomto skutku obaja dohodli a rozhodli sa ho spáchať spoločne, a to úmyselným,

vopred premysleným konaním, čím spôsobili škodu na majetku žalobkyne spočívajúcu v neopraviteľnom
poškodení motorového vozidla, za ktorú zodpovedajú s ohľadom na spolupáchateľstvo spoločne a
nerozdielne. Zodpovednosť žalovaných neposudzoval podľa svojej účasti, keďže bolo podľa názoru
konajúceho súdu bezpredmetné, v akom rozsahu vznikla škoda pri náraze motorového vozidla zn.
AUDI do motorového vozidla zn. DAF, nakoľko žalovaní spoločným konaním úmyselne po vzájomnej

dohode poškodili havarované vozidlo. Zároveň poukázal na ustanovenie § 193 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), z ktorého vyplýva,
že je viazaný rozhodnutím okrem iného aj príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin
postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ho spáchal. Súd poukázal na znenie skutkovej
vety odsudzujúcich súdnych rozhodnutí, ktorými boli žalovaní 1/ a 3/ uznaní vinnými z trestného činu

poškodzovania cudzej veci a ktorý spáchali spoločným vopred premysleným úmyselným konaním, t. j.
akospolupáchateliaazaspôsobenúškoduvovýške13.356eurzodpovedajúspoločneanerozdielne,na
základe čoho uložil povinnosť žalovaným 1/ a 3/ zaplatiť žalobkyni náhradu škody vo výške požadovanej
žalobkyňou, a to 12.981,60 eura spoločne a nerozdielne.

1.4. Žalobu voči žalovanej 2/ zamietol ako nedôvodnú, pričom sa stotožnil s obranou žalovanej 2/,
že došlo k úmyselnému spôsobeniu škody na motorovom vozidle žalobkyne, nejednalo sa o náhodnú
poistnú udalosť, tak ako to má na mysli § 788 ods. 1 OZ. K argumentácii žalobkyne, že z jej pohľadu
je irelevantné, či k poistnej udalosti došlo vplyvom poveternostných podmienok, prípade aj úmyselnou
činnosťou, súd prvej inštancie uviedol, že takáto argumentácia je vzhľadom na zistený skutkový stav

nesprávna a nemá oporu v citovaných zákonných ustanoveniach. Z trestných rozhodnutí je zrejmé, že
v danom prípade nešlo o náhodnú poistnú udalosť, ale o vopred premyslený trestný čin, následkom
ktorého došlo k poškodeniu motorového vozidla vo vlastníctve žalobkyne. Uzavrel, že tak neboli
naplnené základné podmienky uvedené v § 788 ods. 1 OZ. O nároku na náhradu trov konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne a žalovaného 1/ rozsudkom
z 12. septembra 2023 sp. zn. 6Co/93/2023 rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. a vo výroku IV.
vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ a vo výroku II. a vo výroku V. vo vzťahu medzi žalobkyňou
a žalovanou 2/ potvrdil; odvolanie žalovaného 1/ proti výrokom II., III. a V. odmietol a zároveň vyslovil,

že (i) žalovaná 2/ má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu a (ii)
žalobkyni a žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.2.1. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o dôvodnosti uplatneného nároku vo
vzťahu k žalovanému 1/ a v zhode so súdom prvej inštancie zaujal názor, že je daná pasívna legitimácia
žalovaného 1/ v spore, pričom pri výške škody, na ktorú bol žalovaný 1/ zaviazaný, súd prvej inštancie

správne aplikoval ustanovenie § 438 ods. 1 OZ. Rovnako sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu
o nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej 2/ v spore, v dôsledku čoho súd rozhodol vecne správne,
ak žalobu voči žalovanej 2/ zamietol. Dodal, že z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku jednoznačne
vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k vyššie uvedenému záveru s poukazom na zistený
skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v prejednávanej veci a odôvodnenie

rozsudku dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky žalobkyne, ako aj žalovaného 1/, keďže boli už
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie.

2.2. Pokiaľ žalovaný 1/ namietal nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne, odvolací súd poukázal na to,
že žalobkyňa a spoločnosť DYMO s. r. o. (ako kupujúci) dňa 15. februára 2010 uzavreli kúpnu zmluvu,
predmetom ktorej bol predaj nákladného automobilu DAF FA bielej farby EČ: W. XXX U. za kúpnu cenu

16.112,60 eura s DPH, ktorá mala byť uhradená v splátkach, pričom vlastnícke právo kupujúci mal
nadobudnúť až po zaplatení poslednej splátky. Prechod vlastníckeho práva k automobilu bol upravený
výslovne v čl. 5 bod 5.3 zmluvy, a to zaplatením poslednej splátky kúpnej ceny. Nakoľko v spore nebolo
sporným, že kupujúci uhradil žalobkyni iba jednu splátku, kupujúci nikdy nenadobudol vlastnícke právo
k predmetnému automobilu. Táto skutočnosť bola podľa odvolacieho súdu podporená aj inými dôkazmi,

napr. technickým preukazom, správou OR PZ v Humennom, ODI v Snine, evidenčnou kartou vozidla
a tiež výsledkom trestného konania, kde žalobkyňa ako poškodená a vlastník vozidla bola s nárokom
na náhradu škody odkázaná na civilný proces, pričom z trestného spisu a jednotlivých (právoplatných)
rozhodnutí vyplynulo, že v čase dopravnej nehody bola nepochybne žalobkyňa vlastníkom poškodeného
motorového vozidla. Odvolací súd konštatoval, že prvoinštančný súd pri posúdení aktívnej legitimácie

rozhodol vecne správne, ak dospel k záveru, že je daná aktívna legitimácia žalobkyne v spore.

2.3. Odvolaciu námietku žalovaného 1/, že súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenie § 438 ods. 2
OZ na prejednávanú vec, čím vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd neuznal a aproboval úvahy
prvoinštančného súdu, že viacerí škodcovia sú v zásade zodpovední za vzniknutú škodu spoločne a

nerozdielne, a správne neprihliadal na úpravu delenej zodpovednosti v ustanovení § 438 ods. 2 OZ, a
teda na možnosť v odôvodnených výnimočných prípadoch vylúčiť solidárnu zodpovednosť a rozhodnúť
o delenej zodpovednosti viacerých škodcov podľa ich účasti na pôsobení škody. Doplnil, že jeho úvaha
o spoločnej zodpovednosti má svoj základ vo výsledkoch trestného konania, podľa ktorých nevyplynulo,
kto a v akom rozsahu z páchateľov daného skutku spôsobil škodu na motorovom vozidle vo vlastníctve

žalobkyne, ale vyplynulo to, že sa na takomto skutku obaja dohodli, rozhodli sa ho spáchať spoločne, a
to úmyselným, vopred premysleným konaním, čím spôsobili škodu na majetku žalobkyne spočívajúcu
v neopraviteľnom poškodení motorového vozidla v jej vlastníctve, za ktorú zodpovedajú s ohľadom na
spolupáchateľstvo spoločne a nerozdielne. Odvolací súd v tejto súvislosti uzavrel, že v prvoinštančnom
rozhodnutí preto neabsentujú právne úvahy o možnosti aplikácie delenej zodpovednosti podľa § 438

ods. 2 OZ, pričom súd svoje rozhodnutie opieral o rozhodnutie Okresného súdu Spišská Nová Ves
sp. zn. 3T/88/2013 z 10. júla 2020 (ohľadne žalovaného 1/) a správne zohľadnil aj výrok súdu, kde
bola stanovená práve solidárna zodpovednosť (teda neuplatnila sa delená zodpovednosť). Súd zároveň
reflektoval na skutočnosť, že žalovaný 3/ bol trestným rozkazom a žalovaný 1/ rozsudkom uznaní
za vinných, že spoločným konaním poškodili cudziu vec a spôsobili tak na cudzom majetku značnú

škodu, čím spáchali zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, 3 písm. a) Trestného zákona
vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné
opätovne vyhodnocovať mieru účasti jednotlivých žalovaných na predmetnom skutku, nakoľko viazaný
právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu o tom, že bol spáchaný trestný čin postihnuteľný podľa
osobitnýchpredpisovaotom,ktohospáchal(§193CSP)ajodvolacísúdvychádzalzozáverovrozsudku

Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3T/88/2013 z 10. júla 2020 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 7To/21/2021 z 27. mája 2021 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Tdo/92/2021 z 13. januára 2022, kde bolo jednoznačným spôsobom kvalifikované
konanie žalovaných ako spoločné konanie vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona,
to všetko bez ohľadu na to, či so závermi rozhodnutí v trestnom konaní žalovaný 1/ súhlasil.

2.4. Námietku žalobkyne, že súd nesprávne vyhodnotil nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej 2/,
odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože žalobkyňa a žalovaná 2/ (jej právny predchodca)
v poistnej zmluve havarijné poistenie motorového vozidla z 18. decembra 2008 si dohodli základnépoistenie pre prípad poistného rizika - havária a živel a doplnkové poistenie - pre prípad odcudzenia
vozidla, pričom poistné podmienky, ktoré by mali byť súčasťou zmluvy a mali by konkretizovať a
špecifikovať, z ktorých poistných udalostí vznikne právo na plnenie a aké sú prípady výluky z poistenia,

neboli súčasťou súdneho spisu. Pri charakterizácii poistného rizika - havárie tak súd mohol vychádzať
iba zo zákonného ustanovenia § 788 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť
plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie určená, teda v danom prípade náhodná udalosť
havárie motorového vozidla. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na to, že rozsiahlym znaleckým
dokazovaním v trestnom konaní bolo ustálené, že havária vozidla DAF nebola udalosťou náhodnou (bez

ohľadu na to, že nastala mimo vôle žalobkyne ako vlastníka vozidla), ale došlo k nej po predchádzajúcej
vzájomnej dohode medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/, ktorí zinscenovali dopravnú nehodu medzi
osobným motorovým vozidlom zn. AUDI A4 a nákladným motorovým vozidlom DAF FA, čo vyplynulo z
právoplatných rozhodnutí v trestnom konaní. Charakteristika udalosti - havárie ako nie náhodnej udalosti
vyplynula nielen zo skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý boli obaja obžalovaní odsúdení, ale aj
zo znaleckého dokazovania vykonaného v trestnom konaní. Znaleckým dokazovaním bolo bezpečne

preukázané, že k pádu vozidla do priekopy došlo v dôsledku premyslenej korekcie riadenia vodičom -
žalovaným 3/. Námietku žalobkyne, že nešlo o premyslený trestný čin žalobkyne ale žalovaných 1/ a 3/,
odvolací súd vyhodnotil ako irelevantnú, nakoľko pojem náhodnej udalosti sa viaže na udalosť ako takú
vo vzťahu k predmetu poistenia. Znaleckým dokazovaním bolo pritom preukázané, že k stretu vozidiel -
havárii nedošlo náhodne, čím nebol naplnený základný atribút ustanovenia § 788 ods. 1 OZ. Na základe

uvedeného odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, ak dospel k záveru,
že nie je daná pasívna legitimácia žalovanej 2/ a z uvedeného dôvodu žalobu voči žalovanej 2/ zamietol.

2.5. Odvolací súd napokon odmietol odvolanie žalovaného 1/ smerujúce proti uzneseniu o zamietnutí
návrhu na prerušenie konanie podľa § 386 písm. c) CSP ako neprípustné. Pokiaľ išlo o jeho odvolanie

proti výroku, ktorým súd žalobu voči žalovanej 2/ zamietol a výroku, ktorým súd rozhodol o nároku na
náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 2/, odvolací súd konštatoval, že žalovaný
1/ nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania, z ktorého dôvodu odvolanie žalovaného 1/ v tomto
rozsahu odmietol podľa § 386 písm. b) CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol
odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 1/ (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie (I.), a to s
poukazom na ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

3.1. Ohľadom dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP uviedol, že oba súdy sa s námietkou

nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne vysporiadali poukázaním na také dôvody, ktoré sú protirečivé,
popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a sú zjavne jednostranné. Namietal, že oba súdy aktívnu
vecnú legitimáciu žalobkyne postavili na otázke vlastníctva vozidla a nebrali na zreteľ vlastníkom
zmluvne prejavenú vôľu vyplývajúcu zo znenia čl. 3.2 a 4.2 kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou
a spoločnosťou DYMO s. r. o. Dodal, že žiaden zo súdov sa nevysporiadal s jeho argumentom, že

síce vlastníkom poškodeného vozidla je žalobkyňa, ale táto podpisom platnej kúpnej zmluvy previedla
zodpovednostné vzťahy na spoločnosť DYMO s. r. o., a preto nie je aktívne legitimovanou osobou na
uplatnenie uvedeného nároku voči žalovaným 1/ až 3/, pretože touto je v zmysle znenia čl. 3.2 a 4.2
spoločnosť DYMO s. r. o.

3.2. Dovolateľ tiež kritizoval odvolací súd, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu riešením právnej otázky zmluvného dojednania odlišného zodpovednostného vzťahu od
zákonného nároku vlastníka na náhradu škody. V tejto súvislosti uviedol, že prípad poškodenia/zničenia
vozidla si totiž zmluvné strany dojednali spôsobom odlišným od právneho režimu, aký by na tento
predmet platil zo zákona pri prevode s výhradou vlastníckeho práva. Tento odlišný spôsob pritom

spočíval v povinnosti spoločnosti DYMO s. r. o. uviesť Automobil na svoje náklady do pôvodného
stavu. Rovnako odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku výšky škody, na ktorú bol žalovaný 1/
zaviazaný pri aplikácii § 438 ods. 1 OZ. Podľa názoru dovolateľa bol v danom prípade dôvod na aplikáciu
ustanovenia § 438 ods. 2 OZ, spočívajúci v záveroch znaleckého dokazovania v trestnom konaní, z
ktorých vyplynulo, že dovolateľ nemohol z fyzikálneho hľadiska vozidlo žalobkyne z cesty vytlačiť a

spôsobiť tak jeho totálnu škodu. Z uvedeného dôvodu mal za to, že táto okolnosť zakladá v zmysle §
438 ods. 2 OZ odôvodnený prípad, v ktorom by súd mal za splnenia ostatných zákonných podmienok
rozhodnúť o odlišnej miere jeho účasti na spôsobení škody. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby
dovolací dôvod „vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie“.4. Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu (I.) písomne nevyjadrila.

5. Proti vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie (II.) aj žalobkyňa (ďalej aj
„dovolateľka“), ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm.
a), resp. b) CSP. Mala za to, že odvolací súd sa nijako nevysporiadal s námietkami uvedenými
žalobkyňouvodvolaníalensastotožnilsprávnymzávermisúduprvejinštancie,nazákladečohopotvrdil
prvoinštančný rozsudok. Ďalej uviedla, že záver odvolacieho súdu, podľa ktorého pojem náhodnej

udalosti sa viaže na udalosť ako takú vo vzťahu predmetu poistenia, nepovažuje za správny, nakoľko
je nevyhnutné zaoberať sa tým, či šlo o náhodnú udalosť vo vzťahu k poistenému, ktorý bol vlastníkom
motorovéhovozidla,naktorombolaspôsobenáškoda.Považovalazanevyhnutnézohľadniťskutočnosť,
že nešlo o premyslený trestný čin žalobkyne ale žalovaných 1/ a 3/. Nemôže byť na jej ťarchu, že
škoda, ktorá vznikla na predmetnom motorovom vozidle, bola spôsobená úmyselným konaním pre ňu
neznámych osôb. Odvolací súd sa teda podľa názoru dovolateľky žiadnym spôsobom nevysporiadal s

námietkami žalobkyne v podanom odvolaní a vlastne sa len stotožnil s odôvodnením a závermi súdu
prvej inštancie a to bez akéhokoľvek odôvodnenia. V tejto súvislosti konštatovala, že odvolací súd
nerešpektoval jej právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Dovolateľka ďalej namietala, že
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,resp.ktorávrozhodovacejpraxidovolacieho

súdu ešte nebola vyriešená, pokiaľ išlo o výklad pojmu náhodnej udalosti a vylúčenia náhodnosti v
prípade úmyselného zavinenia treťou osobou. V tomto kontexte uviedla, že ako poistená tejto udalosti
nemohla za žiadnych okolností predísť a pre ňu bola bez akýchkoľvek pochybností udalosťou náhodnou.
Z uvedeného dôvodu mala nárok na zaplatenie poistného plnenia od žalovanej 2/, s predchodcom ktorej
mala uzatvorenú poistnú zmluvu. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby dovolací súd rozhodnutia nižších

súdov v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. K podanému dovolaniu (II.) sa vyjadrila spoločnosť Union poisťovňa, a. s., ktorá uviedla, že napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu považuje za správny, pričom právo na spravodlivý súdny proces bolo v
konaní zachované. Pokiaľ išlo o výklad pojmu „náhodná udalosť“, podľa jej názoru súdy vychádzali z

ustálenej praxe, pričom zohľadňovali individuálnosť daného prípadu. Preto navrhla, aby dovolací súd
podané dovolanie zamietol ako nedôvodné.

7. Žalovaní 1/ a 3/ sa k podanému dovolaniu (II.) písomne nevyjadrili.

8. V prejednávanej veci teda smerujú proti rozsudku odvolacieho súdu dve dovolania (žalobkyne a
žalovaného 1/), ktorých prípustnosť bolo potrebné posudzovať osobitne.

9. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

10. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

12. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo odvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

13. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

14. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

I.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného 1/ je
potrebné zamietnuť.

16. Žalovaný 1/ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, najmä vo vzťahu k jeho odvolacej námietke
ohľadom nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne.

17. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/
zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to
v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou
práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich

práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie

rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

18. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá

rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmiv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

19. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti

argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na
spravodlivý proces.

20. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa
náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno
považovať za nedostatočne odôvodnené či nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá

základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia
a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je

koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku
ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu je zrejmé, na základe čoho v zhode so súdom prvej inštancie vyhovel žalobe žalobkyne
a zaviazal žalovaných 1/ a 3/ k spoločnému a nerozdielnemu plneniu v prospech žalobkyne.

20.1. Odvolací súd sa v odôvodnení v úvode explicitne stotožnil so závermi prvoinštančného súdu
ohľadom dôvodnosti žaloby, danosti pasívnej legitimácie žalovaného 1/, aplikácie § 438 ods. 1 OZ
pri posudzovaní zodpovednosti za škodu a tiež nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej 2/ v spore.
Následne náležite zaoberajúc sa nedostatkom aktívnej legitimácie žalobkyne poukázal na znenie kúpnej
zmluvy (najmä čl. 3 bod 3.2, čl. 4 bod 4.2 a čl. 5 bod 5.3), ktorú uzavreli žalobkyňa a spoločnosť DYMO

s. r. o. dňa 15. februára 2010, predmetom ktorej bol predaj nákladného automobilu DAF FA bielej farby
EČ: W. XXX U. za kúpnu cenu 16.112,60 eura s DPH, ktorá mala byť uhradená v splátkach, pričom
vlastnícke právo kupujúci (spoločnosť DYMO s. r. o.) mal nadobudnúť až po zaplatení poslednej splátky.
Vychádzajúc z jej zmluvných ustanovení odvolací súd konštatoval, že zmluvné strany si v nich síce
upravili povinnosť kupujúceho uviesť automobil do pôvodného stavu, avšak iba v prípade odstúpenia od

zmluvy a to konkrétne pred odstúpením od zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na to, že v prejednávanom
spore nebolo spornou skutočnosťou, že k odstúpeniu kupujúceho od zmluvy nedošlo, preto aplikáciu
zmluvného ustanovenia bod 3.2 nepovažoval za náležitú a z toho dôvodu uvedené ustanovenie nemalo
akýkoľvek vplyv na aktívnu legitimáciu žalobkyne. Dodal, že podľa bodu 4.2 si zmluvné strany upravili
prechod rizík spojených s nebezpečenstvom náhodnej škody a náhodného zhoršenia technického stavu

automobilu v spojení s prevzatím automobilu, avšak toto zmluvné dojednanie neupravovalo prechod
vlastníckeho práva. Odvolací súd považoval za právne významné, že prechod vlastníckeho práva k
automobilu bol upravený výslovne v čl. 5 bod 5.3 zmluvy, a to zaplatením poslednej splátky kúpnej
ceny. Nakoľko v spore nebolo sporným, že kupujúci uhradil žalobkyni iba jednu splátku, odvolací súd
konštatoval, že kupujúci nikdy nenadobudol vlastnícke právo k predmetnému automobilu, pričom táto

skutočnosť bola podporená aj inými dôkazmi a to najmä technickým preukazom, v ktorom sa eviduje
vlastnícky a užívací stav, a to orgánom na to kompetentným a vyplývalo to aj zo správy OR PZ v
Humennom, ODI v Snine zo dňa 26. januára 2012 a evidenčnej karty vozidla zo dňa 31. januára 2012.
Tieto závery boli podľa odvolacieho súdu podporené aj výsledkom trestného konania, kde žalobkyňa
ako poškodený a vlastník vozidla bola s nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces, pričom

z trestného spisu a jednotlivých (právoplatných) rozhodnutí vyplynulo, že v čase dopravnej nehody bola
nepochybne žalobkyňa vlastníkom poškodeného motorového vozidla. Navyše poukázal aj na rozsudok
Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C/80/2010 zo dňa 4. apríla 2011, z ktorého vyplynula pre spoločnosť
DYMO s. r. o. povinnosť vydať sporné motorové vozidlo majiteľovi - žalobkyni. Na základe uvedeného sa
odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v spore je daná aktívna legitimácia žalobkyne.

20.2. Odvolací súd následne reflektujúc odvolaciu námietku žalovaného 1/, že súd prvej inštancie
neaplikoval ustanovenie § 438 ods. 2 OZ na prejednávanú vec, s poukazom na výklad predmetných
ustanovení a rozdiel medzi delenou a solidárnou zodpovednosťou konštatoval, že súd prvej inštancievychádzal zo správnej úvahy, že viacerí škodcovia sú v zásade zodpovední za vzniknutú škodu spoločne
a nerozdielne, a správne neprihliadal na úpravu delenej zodpovednosti v § 438 ods. 2 OZ. Rovnako
považoval za základ takejto úvahy výsledky trestného konania, v rámci ktorého obaja žalovaní 1/ a 3/

boli právoplatne odsúdení za zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a)
Trestného zákona, a to na rovnakom skutkovom základe, pričom úmyselne spôsobili škodu na vozidle
žalobkyne, ktoré bolo pri skutku neopraviteľne poškodené. Vychádzajúc z dokazovania vykonaného
v trestnom konaní podľa odvolacieho súdu nevyplynulo, kto a v akom rozsahu z páchateľov daného
skutkuspôsobilškodunamotorovomvozidlevovlastníctvežalobkyne,alevyplynuloto,žesanatakomto

skutku obaja dohodli, rozhodli sa ho spáchať spoločne, a to úmyselným, vopred premysleným konaním,
ktorým spôsobili škodu na majetku žalobkyne spočívajúcu v neopraviteľnom poškodení motorového
vozidla vo vlastníctve žalobkyne, za ktorú zodpovedajú s ohľadom na spolupáchateľstvo spoločne a
nerozdielne. Odvolací súd dodal, že s ohľadom na to, že došlo k fingovaniu celej nehody, aj žalovaný
1/ je spoluzodpovedný za celú škodu (nielen žalovaný 3/), ktorá bola spôsobená na nákladnom vozidle,
a preto diferencovať škodu na vozidle DAF spôsobenú zrážkou na vozidle AUDI od škody spôsobenej

po vyvrátení vozidla do priekopy, ako to prezentoval žalovaný 1/, vyhodnotil ako účelové a tendenčné.
Odvolací súd napokon jasne zdôvodnil, prečo nepovažoval za dôvodné opätovne vyhodnocovať mieru
účasti jednotlivých žalovaných na predmetnom skutku, keď poukázal na jeho viazanosť právoplatným
rozhodnutím príslušného orgánu o tom, že bol spáchaný trestný čin postihnuteľný podľa osobitných
predpisov a o tom, kto ho spáchal (§ 193 CSP), a preto vychádzal zo záverov rozsudku Okresného súdu

Spišská Nová Ves sp. zn. 3T/88/2013 z 10. júla 2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 7To/21/2021 z 27. mája 2021 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5Tdo/92/2021 zo dňa 13.
januára 2022, kde bolo jednoznačným spôsobom kvalifikované konanie žalovaných 1/ a 3/ ako spoločné
konanie vo forme spolupáchateľstva.

20.3. Odvolací súd sa napokon dôsledne vysporiadal aj s odvolacou námietkou žalobkyne, že súd
nesprávne vyhodnotil nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej 2/ v spore. V prvom rade poukázal na
uzavretú poistnú zmluvu medzi žalobkyňou a žalovanou 2/, ktoré zmluvné strany si dojednali havarijné
poistenie motorového vozidla v rozsahu základného poistenia pre prípad poistného rizika - havária a
živel a doplnkového poistenia - pre prípad odcudzenia vozidla, pričom dodal, že poistné podmienky,

ktoré by mali byť súčasťou zmluvy a mali by konkretizovať a špecifikovať, z ktorých poistných udalostí
vznikne právo na plnenie a aké sú prípady výluky z poistenia, neboli súčasťou súdneho spisu. Odvolací
súd preto v zhode s prvoinštančným súdom konštatoval, že pri charakterizácii poistného rizika - havárie
tak bolo možné vychádzať iba zo zákonného ustanovenia § 788 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého sa poistiteľ
zaväzuje poskytnúť plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie určená, teda v danom prípade

náhodná udalosť havárie motorového vozidla. V tejto súvislosti sa venoval pojmu „náhodnosť“, ktorý
definoval ako viažuci sa na udalosť ako takú vo vzťahu k poistenému vozidlu. Uviedol, že ak teda došlo
k havárii vozidla, bolo potrebné skúmať, či daná havária vozidla, teda jeho poškodenie alebo zničenie,
bolo v príčinnej súvislosti s náhodnou udalosťou, ktorá vznikla nečakane mechanickým nárazom alebo
stretom s iným motorovým vozidlom. V nadväznosti na to odvolací súd poukázal na rozsiahle znalecké

dokazovanie v trestnom konaní, v rámci ktorého bolo ustálené, že havária vozidla DAF nebola udalosťou
náhodnou (bez ohľadu na to, že nastala mimo vôle žalobkyne ako vlastníka vozidla), ale došlo k nej po
predchádzajúcej vzájomnej dohode medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/, ktorí zinscenovali dopravnú
nehodu medzi osobným motorovým vozidlom zn. AUDI A4 a nákladným motorovým vozidlom DAF FA.
Charakteristika udalosti - havárie ako nie náhodnej udalosti vyplynula podľa odvolacieho súdu nielen

zo skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý boli obaja obžalovaní odsúdení, ale aj zo znaleckého
dokazovania vykonaného v trestnom konaní. Námietku žalobkyne, že nešlo o premyslený trestný čin
žalobkyne ale žalovaných 1/ a 3/, vyhodnotil ako irelevantnú, nakoľko pojem náhodnej udalosti sa viaže
na udalosť ako takú vo vzťahu k predmetu poistenia a znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že k
stretu vozidiel - havárii nedošlo náhodne, čím nebol naplnený základný atribút ustanovenia § 788 ods.

1 OZ. Odvolací súd preto aj v časti posúdenia danosti pasívnej legitimácie žalovanej 2/ dospel k záveru
o vecnej správnosti prvoinštančného rozsudku v namietanej časti.

20.4. Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd neopomenul vziať do úvahy žiadnu
z (rozhodných) namietaných skutočností v odvolaní (odvolaniach), či skutočností, ktoré v konaní vyšli

najavo, z uvedeného je zrejmé, z akých dôvodov sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím súdu prvej
inštancie, či už v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, posúdenia miery účasti žalovaných
1/ a 3/ na spôsobení škody, či pasívnej legitimácie žalovanej 2/ a podľa názoru dovolacieho súdu
má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnúvadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že strana sporu sa s
rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v

odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe
viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani

právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

21. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom
konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci
boli z tohto pohľadu odvolacím súdom splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný 1/ neopodstatnene namieta,
že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].

23. Žalovaný 1/ prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

24. Dovolací súd vo vzťahu k označenému dovolaciemu dôvodu zdôrazňuje, že ustanovenie § 432
ods. 2 CSP uvádza spôsob, ako má dovolateľ dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia vymedziť.
Uvedené ustanovenie je nutné vykladať v súvislosti s § 421 ods. 1 CSP zakladajúcim prípustnosť
dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný

dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

25. Dovolateľ mal za to, že odvolací súd nesprávne posúdil otázky (aplikujúc výkladové pravidlo uvedené
v ustanovení § 124 ods. 1 CSP) i/ aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne a ii/ spoločnej zodpovednosti
žalovaných 1/ a 3/. Podľa jeho názoru sa pri riešení uvedených otázok odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

26. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od
ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už
určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Z uvedeného
dôvodu dovolací súd z hľadiska prípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny substrát samotného
dovolacieho konania spočívajúci vo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej argumentácie

dovolateľa v zmysle § 432 ods. 2 CSP, súčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax (iura novit curia,
4Cdo/11/2021, 8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020).

27. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a

povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľaprávnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

28. Dovolateľ vo vzťahu k prvej (i/) dovolacej otázke spochybňoval aktívnu legitimáciu žalobkyne s
poukazom na zmluvné dojednanie zodpovednostného vzťahu v súvislosti so zničeným motorovým
vozidlom (nákladným automobilom DAF FA), ktoré bolo súčasťou obsahu kúpnej zmluvy medzi
žalobkyňou a spoločnosťou DYMO s.r.o. (čl. 3.2 a 4.2).

29. Dovolací súd sa s uvedenou argumentáciou dovolateľa nestotožňuje. Vo všeobecnosti platí, že
aktívna vecná legitimácia na žalobu na uplatňovanie nárokov na náhradu škody na hnuteľnej veci
svedčí osobe, ktorá je vlastníkom, držiteľom, alebo inak oprávneným užívateľom predmetnej hnuteľnej
veci. Pokiaľ teda súdy v danej veci zhodne dospeli k záveru, že vlastníkom predmetného motorového
vozidla v čase dopravnej nehody bola žalobkyňa, ktorý názor považuje aj dovolací súd za správny,
žalobkyňa nepochybne bola aktívne vecne legitimovaná v tomto konaní o náhradu škody. Z čl. I. bod

1 a čl. V. spornej kúpnej zmluvy vyplýva, že vlastnícke právo k predmetnému nákladnému automobilu
nadobudne kupujúci až po zaplatení poslednej splátky. Keďže v konaní nebolo sporným, že kupujúci
uhradil žalobkyni iba jednu splátku, k prevodu vlastníckeho práva zo žalobkyne na spoločnosť DYMO s.
r. o. nedošlo. Pokiaľ žalovaný 1/ poukazoval na body 3.2 a 4.2 kúpnej zmluvy, dovolací súd konštatuje,
že uvedené zmluvné ustanovenia nemali vplyv na vlastnícke právo žalobkyne k predmetnému vozidlu

a tým ani na jej aktívnu legitimáciu v spore.

30. Navyše, dovolací súd podporne poukazuje aj na judikovaný právny názor, že pokiaľ je znakom
skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol žalovaný právoplatne odsúdený, spôsobenie škody,
potom si súd rozhodujúci o žalobe poškodeného, ktorý bol so svojím nárokom na náhradu škody

spôsobenej takýmto trestným činom odkázaný na občianskoprávne konanie, nemôže vytvoriť vlastný
názor na to, či žalobcovi bola spôsobená škoda a kto ju spôsobil. Súd rozhodujúci v občianskoprávnom
konaní o náhrade škody spôsobenej trestným činom je totiž viazaný právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom trestného súdu (jeho výrokovou časťou), a to vo vzťahu k všetkým skutočnostiam, ktoré boli
podmienkou odsúdenia páchateľa za tento trestný čin (k tomu pozri aj sp. zn. 8Cdo/82/2018). V danom

prípade z trestných rozhodnutí vyplýva, že konaním žalovaného 1/ a 3/ došlo k poškodeniu vozidla,
čím spôsobili škodu pre jeho vlastníka DOPABAL s. r. o. (žalobkyňu). Zároveň trestné súdy odkázali
poškodenú spoločnosť DOPABAL s. r. o. (žalobkyňu) s nárokom na náhradu škody na civilný proces,
pričom z výrokov ich rozhodnutí vyplynulo, že výlučným vlastníkom nákladného motorového vozidla zn.
DAF FA, EČ: W. XXX U. v čase dopravnej nehody bola žalobkyňa. Na dôvažok dovolací súd uvádza, že

aj z rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C/80/2010 zo 04. apríla 2011, právoplatného 30. apríla
2011, vyplynula pre spoločnosť DYMO s. r. o. povinnosť vydať sporné motorové vozidlo vlastníkov -
žalobkyni.

31. Dovolací súd pre úplnosť dodáva, že rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/133/2019, od ktorého sa podľa

dovolateľa odklonil odvolací súd v prejednávanom prípade, je pre odlišné skutkové a právne okolnosti
na prejednávanú vec neaplikovateľné. V uvedenom konaní bola posudzovaná otázka aktívnej vecnej
legitimácie v spore o náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu v prípade nadobudnutia
pohľadávky voči dlžníkovi na základe zmluvy o postúpení pohľadávky a s tým súvisiaca otázka, či za
danej situácie bolo možné aj v takomto prípade ustáliť existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody, ak do deja vstúpila ďalšia príčina - zmluva o postúpení pohľadávky.

31.1. Otázkou analógie v skutkovom stave ako predpokladu aplikácie ustálenej rozhodovacej praxe sa
pritom zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. I. ÚS 51/2020 z 9. júna 2020 (ZNaU
24/2020), ktorý judikoval, že „(...) Ak však nejde o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú

podobu, aplikácia skorších súdnych rozhodnutí nie je namieste. Ak najvyšší súd nesprávne vyhodnotí
analógiu v skutkovom stave a toto posúdenie má za následok odmietnutie dovolania, ide o porušenie
práva na spravodlivý proces.“ Zásada o analógii v skutkovom stave ako nevyhnutného predpokladu
aplikácie ustálenej rozhodovacej praxe je aplikovateľná aj na aktuálne rozhodovanie dovolacieho súdu.
Dovolateľom označené rozhodnutie najvyššieho súdu nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax pre

prejednávaný prípad, nakoľko predmetné rozhodnutie neriešilo skutkovo a právne analogickú situáciu,
o akú ide v danej veci.32. Vzhľadom na to, že napadnutým rozhodnutím v otázke aktívnej legitimácie žalobkyne na podanie
žalobynanáhraduškodynedošlokodklonuodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,dovolací
súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska napadnutého právneho posúdenia

správny.

33. Pokiaľ išlo o druhú nastolenú právnu otázku (ii/), dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie
spoločnej zodpovednosti žalovaných 1/ a 3/, pričom argumentoval, že odvolací súd mal aplikovať
ustanovenie § 438 ods. 2 OZ.

34. Podľa § 438 ods. 1 OZ ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne.
Podľa ods. 2 v odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú
za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody.

35. Uvedené ustanovenie upravuje spoločnú zodpovednosť viacerých škodcov, pričom za základné

východisko ustanovuje ich pasívnu solidaritu (odsek 1), ktorá môže byť súdom výnimočne zmenená na
pomernú (delenú) zodpovednosť (odsek 2). Solidárna zodpovednosť viacerých subjektov za spôsobenú
ujmu je podľa Občianskeho zákonníka pravidlom, delená zodpovednosť za spôsobenú ujmu je v zmysle
§ 438 ods. 2 OZ výnimkou z tohto všeobecného pravidla, a preto ju možno vysloviť len v odôvodnených
prípadoch. Kým solidárna zodpovednosť je zákonným východiskovým pravidlom, pomerná alebo delená

zodpovednosť je výnimkou z tohto zákonného pravidla, ktorá musí byť náležite odôvodnená (sp.
zn. 5Cdo/110/2011). Rozhodnutie o zmene zodpovednostného režimu má byť preto vyhradené na
výnimočné situácie za existencie mimoriadnych okolností.

36. V preskúmavanej veci súdy založili svoj záver o spoločnej zodpovednosti žalovaných 1/ a 3/ - s

poukazom na ich viazanosť právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu o tom, že bol spáchaný
trestnýčinpostihnuteľnýpodľaosobitnýchpredpisovaotom,ktohospáchal(§193CSP)-navýsledkoch
trestného konania, kde v trestnom rozkaze a následne právoplatnom rozsudku v konaní sp. zn.
3T/88/2013, obaja žalovaní 1/ a 3/ boli právoplatne odsúdení za zločin poškodzovania cudzej veci podľa
§ 245 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, a to na rovnakom skutkovom základe, pričom úmyselne

spôsobili škodu na vozidle žalobkyne, ktoré bolo pri skutku neopraviteľne poškodené. Z dokazovania
vykonaného v trestnom konaní podľa ich názoru nevyplynulo, kto a v akom rozsahu z páchateľov daného
skutkuspôsobilškodunamotorovomvozidlevovlastníctvežalobkyne,alevyplynuloto,žesanatakomto
skutku obaja dohodli, rozhodli sa ho spáchať spoločne, a to úmyselným, vopred premysleným konaním,
ktorým spôsobili škodu na majetku žalobkyne spočívajúcu v neopraviteľnom poškodení motorového

vozidla vo vlastníctve žalobkyne, za ktorú zodpovedajú s ohľadom na spolupáchateľstvo spoločne
a nerozdielne. Nižšie súdy zohľadnili aj výrok trestného súdu, kde bola stanovená práve solidárna
zodpovednosť.

37. Dovolací súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že meritórne posúdenie

veci a myšlienkový proces, ktorý predchádzal dosiahnutiu tam obsiahnutých záverov nižšími súdmi,
sa neprieči vyššie prezentovaným všeobecným interpretačným východiskám predmetných ustanovení.
Z napadnutých rozhodnutí vyplývajú právne úvahy súvisiace aj s možnosťou aplikácie delenej
zodpovednosti podľa § 438 ods. 2 OZ, pričom je zrejmé, že súdy nevzhliadli prítomnosť takých
mimoriadnych okolností, ktoré by ich primäli k uplatneniu výnimočného pravidla v zmysle § 438 ods.

2 OZ. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy v okolnostiach skúmanej veci primerane aplikovali § 193
CSP a z neho vyplývajúcu viazanosť súdu rozhodujúceho v občianskoprávnom konaní o náhrade škody
spôsobenej trestným činom právoplatným odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu (jeho výrokovou
časťou), a to vo vzťahu k všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľov za tento
trestný čin. Úvahy nižších súdov o spoločnej zodpovednosti nevykazujú znaky arbitrárnosti, a preto s

ohľadom na zákonný účel a s ním spojené mantinely dovolacieho prieskumu bolo nevyhnutné dospieť
záveru o vecnej správnosti napadnutých rozhodnutí.

38. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že podané dovolanie (I.) žalovaného
1/ nie je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

II.39. V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu či je prípustné dovolanie žalobkyne. Po zistení, že
dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§
429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia

pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že aj dovolanie žalobkyne je potrebné zamietnuť.

40. Pokiaľ žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala,
že odvolací súd porušil jej právo na riadne odôvodnenie, dovolací súd poukazuje na body 20.-21.
tohto rozsudku, kde je jasne konštatované, že odvolací súd sa dôsledne vysporiadal aj s odvolacími

námietkami žalobkyne, najmä ohľadom nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej 2/ v spore. Odvolací
súd v napadnutom rozhodnutí neopomenul vziať do úvahy žiadnu z (rozhodných) namietaných
skutočností v odvolaní (odvolaniach), či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, z jeho odôvodnenia je
zrejmé, z akých dôvodov sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v otázke pasívnej legitimácie
žalovanej 2/. Dovolací súd opätovne prízvukuje, že za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420
písm. f) CSP nemožno považovať to, že strana sporu sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a

že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. So zreteľom na uvedené dovolací súd
uzatvára, že žalobkyňa neopodstatnene vytýka, že odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom
porušil jej právo na spravodlivý proces, a preto nemožno prípustnosť dovolania žalobkyne vyvodiť z
ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

41. Žalobkyňa ďalej zdôvodnila svoje dovolanie poukazom na § 421 ods. 1 písm. a), resp. b) CSP.
Uviedla, že odvolací súd nesprávne posúdil otázku výkladu pojmu „náhodnej udalosti“ v súvislosti s
poistným plnením. Na základe tejto argumentácie spochybňovala záver súdu o nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovanej 2/.

42. Podľa § 788 ods. 1 OZ sa poistnou zmluvou poistiteľ zaväzuje poskytnúť v dojednanom rozsahu
plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie označená a fyzická alebo právnická osoba, ktorá
s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrela, je povinná platiť poistné.

43. Dovolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré považuje aj

v tejto otázke za vecne správne. Na zdôraznenie jeho správnosti dodáva, že všeobecná právna
úprava poistenia ako právneho pomeru, založeného poistnou zmluvou, ktorou sa zaväzuje poistiteľ
poskytnúť v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie označená a
poistenec platiť poistné (§ 788 a nasl. OZ) i osobitná úprava poistenia majetku (§ 806 a nasl. OZ)
predpokladá, že podrobnejšia úprava práv a povinností účastníkov tohto pomeru bude v konkrétnom

prípade obsiahnutá v poistných podmienkach, ktoré tvoria súčasť poistnej zmluvy. Poistné podmienky
pri poistení majetku majú preto konkretizovať a špecifikovať, ktoré veci sa poisťujú, z ktorých poistných
udalostí vznikne právo na plnenie, aké sú prípady výluky z poistenia, majú tiež detailnejšie upraviť
rozsah a splatnosť poistného plnenia, dĺžku poistného obdobia, výšku poistného, spôsob jeho platenia
a čas platnosti poistnej zmluvy. Poistné podmienky ustanovujú okrem iného, ako má byť určená výška

plneniapoisťovateľa,akdôjdevdôsledkupoistnejudalostikpoškodeniu,zničeniu,odcudzeniu,prípadne
strate poistenej veci. Ide o plnenie na základe poistnej zmluvy, nie o náhradu škody a preto pre plnenie
poisťovateľa platia jedine ustanovenia zmluvných podmienok. Uvedené je odrazom princípu zmluvnej
voľnosti pri uzatváraní poistnej zmluvy, danej ustanovením § 2 ods. 3 OZ, ktoré umožňuje zmluvným
stranám upraviť si vzájomné pomery tak, aby to čo najlepšie vyhovovalo ich potrebám a záujmom.

Zákonná úprava záväzkového práva ponecháva účastníkom zmluvných vzťahov pomerne veľkú voľnosť
pri zmluvnej úprave vzájomných práv a povinností. Zodpovedá to princípu autonómie konania subjektov
práva, ktorý vytvára priestor pre čo najširšie uplatnenie sebarealizácie jednotlivca pri uspokojovaní jeho
právom chránených potrieb a záujmov v demokratickej spoločnosti.

44. V prejednávanom prípade vyplynulo z vykonaného dokazovania (ktorým je dovolací súd viazaný - §
442 CSP), že žalobkyňa a žalovaná 2/ (jej právny predchodca) si v poistnej zmluve (havarijné poistenie
motorového vozidla zo dňa 18. decembra 2008) dohodli základné poistenie pre prípad poistného rizika
- havária a živel a doplnkové poistenie - pre prípad odcudzenia vozidla, pričom poistné podmienky,
ktoré by mali byť súčasťou zmluvy a mali by konkretizovať a špecifikovať, z ktorých poistných udalostí

vznikne právo na plnenie a aké sú prípady výluky z poistenia, neboli súčasťou súdneho spisu. Za účelom
posúdenia, či sporná udalosť spočívajúca v havárii poisteného nákladného vozidla DAF FA je krytá
povinnosťou poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie, tak súdy mohli vychádzať (a napokon správne
aj vychádzali) zo zákonného ustanovenia § 788 ods. 1 OZ, podľa ktorého poistiteľ poskytne plnenie,ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie určená, teda v danom prípade náhodná udalosť havárie
motorového vozidla.

45. Poistná udalosť je definovaná ako náhodná udalosť, čo činí náhodnosť základným atribútom poistnej
udalosti. Poisťovacia prax používa ustálený výklad, podľa ktorého sa za náhodnú udalosť považuje
každá udalosť, o ktorej účastníci poistenia dôvodne predpokladajú, že môže nastať, v čase dojednania
poistenia však nevedia, kedy sa tak stane, prípadne, či sa tak vôbec stane (požiar, povodeň, havária
motorového vozidla, úraz občana). V právnej teórii panuje v otázke úmyselného spôsobenia poistnej

udalosti (či lepšie povedané udalosti, ktorú by v prípade prítomnosti prvku náhodnosti spadala do
kategórie poistnej udalosti) jednotný názor, a síce, že takáto udalosť poistnou udalosťou nie je (porov.
Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník
II., § 451 - 880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 2972-2991).

46. V predmetnej veci na základe rozsiahleho znaleckého dokazovania v trestnom konaní bolo

preukázané, že havária vozidla DAF FA nebola udalosťou náhodnou, ale došlo k nej po predchádzajúcej
vzájomnej dohode medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/, ktorí zinscenovali dopravnú nehodu medzi
osobným motorovým vozidlom zn. AUDI A4 a nákladným motorovým vozidlom DAF FA, čo vyplynulo
aj z právoplatných rozhodnutí v trestnom konaní. Keďže žalobkyňa v danom prípade nepreukázala, že
poistná zmluva uzatvorená s právnym predchodcom žalovanej 2/ predpokladá jej právo na plnenie v

prípade spôsobenej havárie úmyselným konaním treťou osobou (pre takýto prípad sa v poisťovacej praxi
dojednáva poistenie proti vandalizmu - pozn. dovolacieho súdu), vychádzajúc z vyššie prezentovaných
interpretačných premís, poisťovni v danom prípade nevznikla povinnosť poskytnúť poistné plnenie,
z ktorého dôvodu záver súdov o nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej 2/ možno nepochybne
považovať za správny.

47. Dovolací súd preto dospel k záveru, že podané dovolanie (II.) žalobkyne nie je dôvodné a preto ho
zamietol (§ 448 CSP).

48. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 CSP v

spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným 2/ a 3/ v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP)
v záujme rozumného usporiadania procesných nárokov strán v súlade so zásadou procesnej ekonómie
(článok 4 ods. 2 v spojení s článkom 17 Základných princípov CSP) náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal z dôvodu, že im v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, ani im nevyplývajú z obsahu spisu
(R 72/2018).

49. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.