Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. júl 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/87/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823220168
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823220168.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu

Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. D. XX/XX, A., 2/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. H. XXX/XX, A., 3/ I. J. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom 1. mája 219/2A, Prievidza, 4/ I. L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. H. XXX/XX, A., 5/ M. G. N., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/XX, A., 6/ I. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, A., 7/ M. M. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q. I. XXXX/XX, E., 8/ N. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. T. XXX/XX, A., 9/ I. R.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom S. T. XXX/XX, A., 10/ I. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/XX, A., 11/ M. N.
I., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. G. XXX/X, K., 12/ U. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/X, A., 13/ Q. N.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/X, A., 14/ M. M. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/XX, A., 15/ Q. F.
K., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/XX, A., 16/ M. J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, A., 17/ M.
I. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX XW., A. - H. X, X. Q., 18/ I. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. E. XXX/
XX, A., 19/ E. W. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/X, A., 20/ I. F. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/X,
A., 21/ J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/X, A., 22/ V. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/X, A., všetci
zast.: JUDr. Michal Vlkolinský, advokát, so sídlom Námestie SNP 87/8, 960 01 Zvolen, proti žalovanému:
Mesto Prievidza, so sídlom Námestie slobody 14, Prievidza, IČO: 00 318 442, o nahradenie vyhlásenia

vôle na uzavretie zmluvy o prevod vlastníctva, na odvolanie žalobcov 1/ až 4/, 8/, 9/, 14/ až 18/ proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. júna 2024, č. k. 9C/59/2023-168, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcom 1/ až 4/, 8/, 9/, 14/ až 18/ nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. vyslovil, že
žalovaný má nárok na náhradu trov konania od žalobcov zaviazaných na náhradu trov konania spoločne

anerozdielnevrozsahu100%.Súdrozhodovalnazákladežaloby,ktorousažalobcovia1/-22/domáhali
voči žalovanému nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva
k pozemku zastavaného domom a priľahlého pozemku podľa ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, presne špecifikovaných v petite
žaloby. Žalobcovia sú vlastníkmi bytov bytových domov súp. č. XXXXX, XXXXX a XXXXX postavených
na pozemkoch parcela č. 5095, 5096, 5097 pre k. ú. A.. K prevodu vlastníckeho podielu na pozemkoch
zastavaných obytnými domami a priľahlých pozemkov na nadobúdateľov bytov nedošlo. Súd prvej

inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 2 ods. 6, § 13 ods. 1, 2, § 18a ods. 2, 3, §
19 ods. 1, § 23 ods. 1, § 31a zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov. Uviedol, že predpokladom úspešnosti žaloby o nahradenie vyhlásenia vôle je,
že žalovaný je povinný na základe právneho predpisu, zmluvy, prípadne protiprávneho konania svojuvôľu určitého obsahu prejaviť a neochota žalovaného tak urobiť. Z dôkazov predložených žalovaným je
zrejmé, že žalovaný bol ochotný predmetné pozemky žalobcom previesť, a to za cenu určenú v zmysle
zákona a vyhlášky prvonadobúdateľom bytov a osobám určeným v zákone a ostatným za cenu určenú

tiež v zmysle zákona na základe rozhodnutia mestského zastupiteľstva, títo však k uzavretiu
zmluvy nepristúpili, pretože chceli všetci dosiahnuť cenu za prevod 0,1 eur za m2. Súd zdôraznil, že zo
žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by mesto Prievidza bolo povinné previesť pozemky za
zákonom regulovanú cenu podľa § 18a ods. 3 citovaného zákona aj pre osoby, ktoré nenadobudli byt do
vlastníctva z vlastníctva bytového družstva. Pokiaľ sa teda žalobcovia domáhali nahradenia vyhlásenia

vôle žalovaného na uzavretie zmluvy a boli prvonadobúdateľmi bytov, resp. osobami označenými v §
18a ods. 2 predmetného zákona, z rozhodnutia mestského zastupiteľstva je zrejmé, že s nimi chcelo
Mesto Prievidza zmluvu podľa zákonných podmienok uzavrieť, preto nie sú na podanie takejto žaloby
aktívne legitimovaní a žalobe nebolo možné z týchto dôvodov vyhovieť. Pokiaľ ide o ostatných žalobcov,
ktorí neboli prvonadobúdateľmi, ani inými osobami uvedenými v § 18a ods. 2 zákona o vlastníctve
bytov, súd uviedol, že títo sa nemôžu domáhať nároku na nahradenie vôle pri zmluve o prevode týchto

pozemkov za cenu podľa § 17 vyhlášky MS SR č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb pozemkov, trvalých
porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie
pozemkov v znení účinnom do 31.12.2003, keďže nespĺňajú zákonný predpoklad uvedený v § 18a ods.
3 uvedeného zákona, podľa ktorého je obec povinná previesť vlastníctvo bytu za regulovanú cenu len na
vlastníka bytu, ktorý nadobudol byt do vlastníctva z vlastníctva bytového družstva. Súd sa preto v celom

rozsahu stotožnil s argumentáciou žalovaného a žalobu z týchto dôvodov zamietol. Súd ďalej uviedol,
že pokiaľ žalovaný namietal, že zmluva obsiahnutá v žalobe neobsahuje všetky potrebné náležitosti zák.
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností, túto námietku bližšie žalovaný nešpecifikoval, súd nezistil
podstatné nedostatky, prípadne chýbajúce údaje v zmluve, resp. také nedostatky zmluvy, ktoré by
nebolo možné odstrániť výzvou na odstránenie vád návrhu na vklad. Preto túto námietku žalovaného

nepovažoval za relevantnú. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP
a v spore úspešnému žalovanému priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/ až 4/, 8/, 9/, 14/ až 18/,

domáhajúc sa jeho zmeny tak, že súd žalobe vyhovie a prizná im nárok na náhradu trov konania.
Uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní zopakovali, že sa podanou žalobou domáhali voči
žalovanémunahradeniavyhláseniavôležalovanéhonauzavretiezmluvyoprevodevlastníctvapozemku

zastavaného domom a priľahlého pozemku podľa ustanovení zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov s tým, že sú výlučnými podielovými alebo bezpodielovými vlastníkmi
bytov, zapísaných na predmetných listoch vlastníctva. Žalovaný je pritom výlučným vlastníkom CKN
parciel č. 5092, 5094, 5095, 5096, 5097. Súdu preukázali, že na pozemkoch CKN č. 5095, 5096
a 5097 sú postavené stavby - obytné domy súp. č. XXXXX, XXXXX, XXXXX, teda ide o pozemky

zastavané obytnými domami a súčasne ani žalovaný túto skutočnosť nerozporoval a nepopieral, že
pozemky CKN parcely č. 5092 a č. 5094 boli a sú určené na spoločné užívanie vlastníkov bytov
v uvedených obytných domoch. Tieto slúžia výlučne pre uvedené obytné domy. Okrem toho uvedené
pozemky sú oplotené, na pozemkoch sa nachádzajú záhrady a prístrešky ako aj prašiaky a pod.,
a teda možno bez pochybnosti ustáliť, že sa jedná o tzv. priľahlý pozemok v zmysle § 2 ods. 6

zák. č. 182/1993 Z. z. Uviedli, že žalobcovia v 1/ až 22/ nadobúdali jednotlivé byty postupne od r.
1995, kedy už podľa zák. č. 182/1993 Z. z. bolo možné žalovanému previesť nielen jednotlivé byty do
vlastníctva ich nájomcom, ale aj príslušné spoluvlastnícke podiely k pozemkom zastavaným obytným
domom a priľahlým pozemkom. Žalovaný tak však z dôvodov, ktoré oni nevedia uviesť nepostupoval
a spoluvlastnícke podiely k pozemkom zastavaným obytným domom a priľahlým pozemkom žalobcom,

ani ich právnym predchodcom nepreviedol. Žalobcovia 1/ až 22/ požiadali 04.12.2022, teda s odstupom
27 rokov žalovaného písomne o prevod vlastníctva k pozemkom zastavaným domom a priľahlým
pozemkom a nerozporujú skutočnosť, že žalovaný na ich žiadosť odpovedal listom z 27.02.2023,
označeným ako odborné právne stanovisko, z ktorého však nevyplýva jednoznačná vôle spoluvlastnícke
podiely vlastníkom bytov previesť a v akej lehote. Z postupu žalovaného je podľa nich zrejmé, že

žalovaný nemal záujem previesť spoluvlastnícke podiely, pretože v prípade, keď by skutočne chcel
odpredať vlastníkom bytov spoluvlastnícke podiely k uvedeným pozemkom, mohol tak urobiť hneď,
pretože k takémuto rozhodnutiu je zo zákona o majetku obcí oprávnený primátor mesta, nakoľko
nepodlieha predchádzajúcemu schváleniu mestským zastupiteľstvom. Namietali, že prvoinštančný súdsa nedostatočne vysporiadal s obsahom vykonaných dôkazov vo vzťahu k citovaným zákonným
ustanoveniam a aj napriek týmto ustanoveniam na základe vykonaného dokazovania právne uzavrel,
že „predpokladom úspešnosti žaloby o nahradenie vyhlásenia vôle je, že žalovaný je povinný na

základe právneho predpisu, zmluvy, prípadne protiprávneho konania svoju vôľu určitého obsahu prejaviť
a neochota žalovaného tak urobiť“ a ďalej „z dôkazov predložených žalovaným je zrejmé, že žalovaný
bol ochotný predmetné pozemky žalobcov previesť, a to za cenu určenú v zmysle zákona a vyhlášky
prvonadobúdateľom bytov a osobám určeným v zákone a ostatným za cenu určenú tiež v zmysle
zákona na základe rozhodnutia mestského zastupiteľstva, no títo k uzavretiu zmluvy nepristúpili, pretože

chceli všetci dosiahnuť cenu za prevod 0,1 eur za m2“, keď je podľa neho zrejmé, že žalovaný sa
povinnosti previesť spoluvlastnícke podiely viac ako 27 rokov vyhýbal a reagoval až na žiadosť žalobcov,
pričom žalobcami 1/ až 22/ očakávaný výsledok, teda prevod spoluvlastníckych podielov, sa nedostavil.
Podľa ich názoru, ak druhá zmluvná strana mala výhrady k obsahu zmluvy v časti týkajúcej sa kúpnej
ceny a jej výšku schváleným uznesením zmenila, je jednoznačné, že žalovaný žiadosť žalobcov 1/
až 22/ na odkúpenie pozemkov odmietol. Oni boli preto podaním žaloby nútení domáhať sa svojho

práva, ktoré im vyplýva z § 28 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. Citovali ust. § 18a ods. 2, 3 zák. č.
182/1993 Z. z., ako aj komentár k týmto ustanoveniam a uviedli, že výklad ust. § 18a ods. 3 zák.
č. 182/1993 Z. z. prezentovaný súdom prvej inštancie by viedol v rozpore s čl. 20 ods. 3 Ústavy SR
k vytvoreniu dvoch skupín vlastníkov bytov, z ktorých jedna skupina by nadobúdala spoluvlastnícky
podiel za výhodnejších podmienok a regulovanú kúpnu cenu v porovnaní s druhou skupinou vlastníkov

bytov, keď všetci vlastníci bez výnimky nadobudli byty do vlastníctva z vlastníctva bytového družstva
a zák. č. 182/1993 Z. z. bližšie nešpecifikuje, resp. nediferencuje vlastníkov na tých, ktorí nadobudli
byt do vlastníctva z vlastníctva bytového družstve a na vlastníkov, ktorí nadobudli byt do vlastníctva
z vlastníctva iného subjektu než bytového družstva. Preto namietali, že súd prvej inštancie pri hodnotení
dôkazov postupoval svojvoľne a účelovo, voľná úvaha súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov bola

aplikovaná v rozpore so zásadou právnej istoty. Súd prvej inštancie neprihliadal na všetky vykonané
dôkazy, preto jeho interpretácia skutkovej situácie nie je objektívna a subsumované právne závery súdu
nie sú koherentné a konzistentné. Rozhodnutie súdu podľa ich názoru nie je riadne odôvodnené, preto
je nepreskúmateľné a súčasne v rozpore s rozhodnutiami vyšších súdov v obdobnej veci.

3. K odvolaniu žalobcov podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Bol toho názoru,
že súd prvej inštancie rozhodol v danej veci v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami a svoje
rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Uviedol, že z prvoinštančného konania je zrejmé, že skutkové tvrdenia
strán sporu v súdnom konaní sporné neboli, preto sa nebude viac vyjadrovať k skutkovým tvrdeniam

žalobcov v odvolaní a odkázal na svoje podania z prvoinštančného konania. V danej veci bolo potrebné
vyporiadať sa výlučne s právnou otázkou, či majú nárok na odkúpenie predmetných pozemkov za cenu
stanovenú § 18a ods. 3 zákona o vlastníctve bytov všetci vlastníci bytov alebo len
pôvodní nájomcovia, tzv. prvonadobúdatelia. Citoval ust. § 18a ods. 3 predmetného zákona a jeho
komentár, z ktorého vyplýva, že „čo sa týka subjektu legitimovaného na prevod pozemku obec žiadať,

je nevyhnutné zdôrazniť, že je ním výlučne vlastník bytu, ktorého priamym právnym predchodcom bolo
bytové družstvo. Prevodom akejkoľvek ideálnej časti bytu alebo prechodom akejkoľvek ideálnej časti
bytu (napr. smrťou spoluvlastníka) na tretiu osobu pred tým, ako dôjde k uzavretiu zmluvy o prevode
spoluvlastníckeho podielu k pozemku s legitimovaným vlastníkom (prípadne vlastníkmi) bytu, príkaz
adresovaný obci takýto spoluvlastnícky podiel na pozemku previesť nenávratne zaniká. Mal za to, že

prezentovaný záver vyplýva z charakteru nároku na prevod pozemku, ktorý je určený výlučne vlastníkovi
bytu, ktorý nadobudol byt z vlastníctva bytového družstva“. Ďalej uviedol, že uvedená otázka bola
riešená aj v rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 17C/94/2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/227/2011, v ktorom síce bola potvrdená cena 0,10 eur/m2 pre
prvonadobúdateľov, ako aj pre ich právnych nástupcov, avšak s odôvodnením, že žalovaný, v tomto

prípade Mesto Bojnice, nenavrhol inú cenu a dôkazná iniciatíva súdu v tomto smere bola v sporových
konaniach neprípustná. Pokiaľ by mesto navrhlo určiť cenu iným spôsobom, z uvedeného odseku
odôvodnenia rozhodnutia súdu možno predpokladať, že súd by o inej cene pre tieto osoby rozhodoval.
Ďalej uviedol, že obdobnú situáciu riešil aj Krajský súd Banská Bystrica v rozsudku sp. zn. 24Sp/36/2014
v prípade, kedy kataster zamietol návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na

základe kúpnej zmluvy, ktorou obec prevádzala spoluvlastnícke podiely za pozemok pod bytovým
domom za jednotnú cenu 5 eur/m2 pre prvonadobúdateľov (bývalých nájomcov), ako aj pre právnych
nástupcov. Krajský súd v rozsudku konštatoval, cit: „Keďže bola kúpna cena dohodnutá v
rozpore so zákonom č. 182/1993 Z. z. len vo vzťahu k pôvodným nájomcom, jedná sao čiastočne neplatný právny úkon. Účelom zákona o vlastníctve bytov bolo umožniť odkúpenie bytov,
vrátane pozemkov za priaznivejšiu cenu pôvodným nájomcom“. Dodal, že na základe uvedeného je
zrejmé, že zákonný nárok na prevod zastavaného a priľahlého pozemku za zákonom regulovanú cenu

0,10 eur/m2 majú výlučne tí vlastníci bytov, ktorí sú priamymi nástupcami bytového družstva. Súd prvej
inštancie podľa jeho názoru postupoval v súlade so zákonným znením ustanovenia, ako aj v súlade
s rozhodovacou praxou súdov, keď žalobu zamietol. Jeho údajnú nečinnosť spred 27 rokov žalobcovia
nepreukázali doložením ani jediného dôkazu, preto uvedené zostáva v rovine nepreukázaného tvrdenia.
Okremtohoboloúlohouvtedajšíchnájomcov,abysisvojeprávariadneavčasuplatnilivprípadetvrdenej

nečinnosti mesta, prípadne aj na súde, avšak tak neurobili. Včasné neuplatnenie si práv pôvodných
nájomcov preto nemôže byť v žiadnom prípade na jeho ťarchu. Dodal, že tvrdenie žalobcov, že on
nemá záujem previesť im príslušné spoluvlastnícke podiely na predmetných pozemkoch je absolútne
absurdné vzhľadom na prijaté uznesenie Mestského zastupiteľstva v Prievidzi, ktorým prevod schválilo.
Nesúhlas žalobcov, ktorí nie sú priamymi nástupcami bytového družstva so schválenou cenou, nie je
relevantná, keďže zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by Mesto Prievidza bolo povinné

odpredaťpozemkyzazákonomregulovanúcenuajpreosoby,ktoréniesúpriamymnástupcombytového
družstva. Toto rozhodnutie súdu by nemalo oporu v zákone a bolo by aj v rozpore s rozhodovacou
praxou súdov.

4. Ďalšie vyjadrenia vo veci stranami sporu neboli podané.

5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

6. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

8. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak
dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. V preskúmavanej veci žalobcovia v odvolaní uplatnili ako odvolací dôvod ust. § 365 ods. 1 písm.
d) a h) CSP.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci) dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie
sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukačná
(poučovacia) povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými
rozhodnutiami alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného

orgánu.

13. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

O nesprávne aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.14. Podstata odvolacích argumentov žalobcov spočíva v tom, že rozhodnutie súdu je zaťažené
nedostatočným odôvodnením rozsudku, a tým jeho nepreskúmateľnosťou.

15. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia

Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku
zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29.
mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny
proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.
Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko,

oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

16. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutia
v napadnutej časti obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie uvedené

požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom
odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že žalobcovia sa s názorom
súduprvejinštancienestotožňujú,nemôžesamaosebeviesťkzáveruozjavnejneodôvodnenosti,alebo
arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.

17. Ďalej odvolací súd preskúmaním obsahu spisu zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyhodnotil v súlade so
zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver.

18. Odvolací súd vo vzťahu k vecným odvolacím námietkam žalobcov, produkovaných v

odvolacomkonaníuvádza,ževzásadeceláichťažiskováčasťužbolapredmetomposudzovaniasúdom
prvej inštancie, ktorý sa s nimi dostatočne, správne a plne vyčerpávajúco vysporiadal v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Preto odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

19. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ako
aj s jeho právnym posúdením veci a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na ne v celom rozsahu poukazuje
a dodáva nasledovné:

20. V danej veci neboli spornými skutočnosti ohľadne vlastníctva bytov v bytových domoch súp. č.

XXXXXX, XXXXX, XXXXX, postavených na pozemkoch parc. č. 5095, 5096, 5097 pre k. ú. A. s tým,
že v prípade nehnuteľností CKN 5092 a 5094 ide o pozemky priľahlé k predmetným bytovým domom.
Rovnakonebolosporným,žekprevoduspoluvlastníckehopodielunapozemkochzastavanýchobytnými
domami a priľahlých pozemkov na nadobúdateľov nedošlo. Spornou zostala otázka, či všetci žalobcovia
majú nárok na odkúpenie predmetných pozemkov za cenu stanovenú v § 18a ods. 3 zákona č. 182/1993

Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (zákon o vlastníctve
bytov).

21. Podľa § 18a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ak sa
prevádza spoluvlastnícky podiel na pozemku zastavanom domom a priľahlom pozemku do vlastníctva

vlastníka bytu, ktorý nadobudol byt do vlastníctva podľa osobitného predpisu, alebo do vlastníctva jeho
dediča, alebo do vlastníctva manžela, detí, vnukov alebo rodičov pôvodného vlastníka bytu, cena za 1
m2 pozemku sa rovná najvyššej výške ročného nájomného za 1 m2 zistenej podľa osobitného predpisu
(odkaz na § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva financií SR č. 465/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) .

22. Podľa § 18a ods. 3 citov. zákona, obec je povinná previesť vlastníctvo zastavaného a priľahlého
pozemku nadobudnutého podľa osobitného predpisu (odkaz na zákon SNR č. 138/1991
Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov) na vlastníka bytu, ktorý nadobudol byt do vlastníctvabytového družstva, ak vlastník bytu požiada o prevod spoluvlastníckeho podielu pozemku, za cenu
určenú podľa odseku 2; veľkosť spoluvlastníckeho podielu pozemku sa určí podľa § 5 ods. 1 písm. b).

23. Z komentára k ust. § 18 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov vyplýva, že povinnosťou obce previesť
spoluvlastnícky podiel na pozemku sa aktivuje žiadosťou vlastníka bytu, ktorého priamym právnym
predchodcom bolo bytové družstvo. Prevodom alebo prechodom akejkoľvek ideálnej časti bytu na
tretiu osobu pred tým, ako dôjde k uzavretiu zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu k pozemku
s legitimovaným vlastníkom bytu, príkaz adresovaný obci takýto spoluvlastnícky podiel na pozemku

previesť nenávratne zaniká. Prezentovaný záver vyplýva z charakteru nároku na prevod pozemku, ktorý
je určený výlučne vlastníkovi bytu, ktorý nadobudol byt z vlastníctva bytového družstva.

24. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný (Mesto Prievidza)
bol ochotný previesť žalobcom zastavané a priľahlé pozemky za cenu v zmysle zákona a vyhlášky
prvonadobúdateľom bytov a osobám určeným v zákone, ako aj ostatným žiadateľom za cenu určenú

v zmysle zákona na základe rozhodnutia Mestského zastupiteľstva v Prievidzi (viď listinné dôkazy č. l.
76 až 78, 93 až 102). Títo však k uzavretiu zmluvy nepristúpili, nakoľko všetci mali záujem dosiahnuť
cenu pri prevode 0,10 eur /m2.

25. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ sa prvonadobúdatelia

bytov, resp. osoby označené v § 18a ods. 2 zákona o bytoch, domáhali nahradenia vyhlásenia
vôle žalovaného na uzavretie zmluvy a z rozhodnutia Mesta Prievidza prostredníctvom Mestského
zastupiteľstva Prievidza je zrejmé, že mesto malo záujem s nimi v zmysle zákona uzavrieť uvedenú
zmluvu, takýto žalobcovia nie sú aktívne legitimovaní na podanie žaloby.

26. Rovnako je správny záver súdu prvej inštancie, že ostatní žalobcovia (nespĺňajúci kritéria subjektu
legitimovaného o prevod pozemku v zmysle § 18a ods. 2 zákona o bytoch) sa nemôžu domáhať
nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného na uzavretie zmluvy o prevode pozemkov za cenu v zmysle § 17
vyhlášky MF SR č. 465/1991 Zb., keďže nespĺňajú predpoklad uvedený v § 18a ods. 3 zákona o bytoch,
v zmysle ktorého je obec povinná previesť vlastníctvo pozemkov za regulovanú cenu iba na vlastníka

bytu, ktorý nadobudol byt do vlastníctva z vlastníctva bytového družstva.

27. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov
dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na ktoré aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací
súd žalobcami uplatnené odvolacie dôvody nepovažoval za opodstatnené a rozsudok súdu prvej

inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

28. V kontexte poukazu žalobcov v predmetnom spore na cenu pri prevode priľahlých a zastavaných
pozemkov vo veci prejednávanej na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 6Co/227/2011, kde odvolací
súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie (č. k. 17C/94/2011-126) o vyhovení návrhu navrhovateľov

na uloženie povinnosti odporcovi (Mestu Bojnice) uzavrieť s navrhovateľmi ako kupujúcimi podľa § 18a
ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli podiely na priľahlých pozemkoch
k bytovému domu, v danej veci zostala uvedená cena pre všetkých kupujúcich (prvonadobúdateľov a
ostatných) rovnaká iba z dôvodu, že odporca (žalovaný) nenavrhol inú kúpnu cenu, nežiadal na jej
určenie vykonať dokazovanie a prípadná iniciatíva súdu bola neprípustná, keďže ako správne uviedol

odvolací súd, bola by porušením prejednacej zásady sporového konania.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 CSP a v spore úspešnému žalovanému priznal voči žalobcom 1 až 4, 8, 9, 14 až
18 nárok na náhradu týchto trov v rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie

samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).