Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123200553
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3123200553.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a členiek

senátu JUDr. Beáty Čupkovej a Mgr. Martiny Trnavskej, v spore žalobcu A. B. C., narodeného dňa
XX.XX.XXXX, bytom D. E. XX, F., zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Pavel Labáth, s. r. o.,
so sídlom Holíčska 3043/ 13, Bratislava – mestská časť Petržalka, IČO: 52 003 183, proti žalovaným
1/ G. H., narodenému dňa XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/XX, J. - K., zastúpenému Advokátska
kancelária JUDr. Marek Doktor, s. r. o., so sídlom Legionárska 7735/31B, Trenčín, IČO: 52 536 891,
a 2/ Kooperativa poisťovňa, a s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO:
00 585 441, zastúpenej JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom so sídlom Vajnorská 55, Bratislava,

IČO: 42 174 856, o náhradu nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. januára 2025, č. k. 12C/3/2023-80, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. a vo výroku V. p o t v r d z u j e .

Žalobca m á proti žalovanej 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom konanie proti žalovanému 1/ zastavil (výrok I.), s tým, že
žalovaný 1/ nemá právo na náhradu trov konania (výrok II.). Žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 10.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku (výrok III.), vo zvyšnej časti žalobu voči žalovanému 2/ zamietol (výrok IV.), žalovanému 2/
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % k rukám jeho zástupcu v lehote
15 dní od právoplatnosti uznesenia súdneho úradníka tamojšieho súdu, ktorým bude po právoplatnosti
rozsudku vyčíslená výška náhrady trov konania (výrok V.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa proti žalovaným 1/, 2/
domáhal solidárneho zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 15.000,- eur podľa §

11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Svoj nárok odôvodnil tým, že dňa 08.06.2021 v čase asi o 15:00 hod.
viedol žalovaný 1/ ako vodič nákladné motorové vozidlo zn. Volvo s návesom s EČV: D. L. v meste M. J.
po ulici G., kde potom čo zastavil pred prechodom pre chodcov, kde dával prednosť dvom chodkyniam,
sa následne pohol so súpravou na prechod pre chodcov, nedal prednosť chodkyni – matke žalobcu N.
C., ktorá vstúpila na vozovku na prechod pre chodcov asi 1 sekundu pred rozpoznateľným pohybom
ťahača,vstúpilanavozovkupredťahačvmiestezakrytéhovýhľaduprednéhozrkadlaťahača,kontaktom
s vozidlom stratila stabilitu a padla pod ľavý predný roh predného nárazníka a kolesa, kde bolo jej telo

zakliesnené a vlečené ťahačom ešte asi 14 metrov, utrpela závažné zranenia, na následky ktorých
na mieste zomrela. Vodič – žalovaný 1/ porušil dôležité povinnosti podľa ust. § 4 ods. 1 písm. c),
e), f) zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, na základe čoho bol trestným rozkazom Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 28.09.2022, č. k. 2T/98/2022-297 uznaný vinným zo spáchaniaprečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 09.11.2022. Žalobca dôvodil, že usmrtením jeho matky N. C. pri predmetnej dopravnej nehode
došlo k násilnému, náhlemu a neočakávanému pretrhnutiu rodinných a citových väzieb, k vzniku citovej

ujmy na jeho strane, ako aj u jeho dvoch detí a manželky, k deštrukcii rodinných a medziľudských
väzieb, tvoriacich základ a rámec jeho súkromného života, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných
práv. V dôsledku náhlej a nečakanej smrti svojej matky dodnes prežíva pocity hlbokého smútku, úzkosti
a zúfalstva. Ďalej uviedol, že je jediné dieťa zomrelej, matka ho vychovávala sama, nakoľko sa s otcom
rozviedli,keďmaljedenrok.Žilumatkydosvojich24rokov,potomsinašielprácuvBratislaveanásledne

sa oženil, má dvoch synov. Jeho matka bola zdravá, vitálna, samostatná žena, ktorá zvládala všetky
práce okolo domácnosti a starala sa ešte o svoju matku, ktorá s ňou bývala. I po odchode do Bratislavy
mal s matkou intenzívny vzťah, navštevoval ju asi 2-krát do mesiaca, často si telefonovali, trávili spolu
vianočné, veľkonočné a iné sviatky. Jeho synovia, keď boli mladší, zvykli tráviť prázdniny u nej. Ďalej
uviedol, že nemá súrodencov, s otcom neudržiaval kontakt, preto jeho matka bola jeho jediným blízkym
príbuzným, mal s ňou silný citový vzťah a väzby. Po smrti matky mal určitú dobu problémy so spaním

a bolesti žalúdka.

3. Pred prvým pojednávaním žalobca vzal žalobu voči žalovanému 1/ vo veci samej späť, a preto súd
prvej inštancie konanie proti žalovanému 1/ podľa § 144, § 145 CSP zastavil, žalovanému 1/nepriznal
náhradu trov konania.

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že právo žalobcu premlčané nie je , žaloba bola podaná včas (viď
bod 19., 20. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie).

5. V danej veci nebolo sporné, že pri dopravnej nehode zo dňa 08.06.2021 došlo k usmrteniu matky

žalobcu a žalobcovi vzniklo právo domáhať sa ochrany svojej osobnosti, najmä života a zdravia, ako aj
súkromia podľa § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Nebolo sporné, že dopravnú nehodu zavinil žalovaný
1/ ako vodič v rámci plnenia pracovných úloh pre svojho zamestnávateľa G. O. – B.. Medzi stranami
nebolo sporné, že žalovaný 1/ sa krátko po dopravnej nehode ospravedlnil žalobcovi a prejavil ľútosť
aj na súdnom pojednávaní, pričom nechápal, ako k tomu mohlo dôjsť. Nebolo sporné, že žalovaný 2/

ako poistiteľ vyplatil žalobcovi náklady pohrebu z poistenej zmluvy č. XXXXXXXXXX/X zamestnávateľa
žalovaného 1/ vodiča na základe poistnej udalosti – dopravnej nehody zo dňa 08.06.2021. Na výzvu
súdu žalovaný 2/ nepredložil súdu kópiu uvedenej poistnej zmluvy, iba kópiu Oznámenia o poistnom
plnení žalobcovi zo dňa 17.03.2023 z uvedenej poistnej zmluvy. Na základe tohto Oznámenia nebolo
sporné, že zamestnávateľ žalovaného 1/ mal uzavretú poistnú zmluvu so žalovaným 2/.

6. Predmetom sporu bola iba opodstatnenosť a výška nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho
zákonníka. Žalovaný 2/ poukázal na princíp primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy, kritéria pre
stanovenie výšky nemajetkovej ujmy, ako aj na súdnu prax, kedy v niektorých prípadoch súdy považujú
za primerané zadosťučinenie aj samotné odsúdenie škodcu v trestnom konaní.

7. Z vykonaného dokazovania bolo bez pochybností preukázané, že dopravnú nehodu, pri ktorej
zahynula matka žalobcu, spôsobil žalovaný 1/ ako zamestnanec. Podľa ustálenej judikatúry, v takomto
prípade je zodpovedným subjektom zamestnávateľ žalovaného 1/- vodiča pri analogickom použití
ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka. V danom

prípade bolo preukázané trestným rozkazom a vyjadreniami žalobcu, že boli splnené hmotnoprávne
predpoklady zodpovednosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka, a to: a) existencia zásahu, objektívne
spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu - usmrtenie blízkej osoby, b) neoprávnenosť (protiprávnosť)
tohto zásahu - porušenie pravidiel cestnej premávky a c) existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom
a neoprávneným zásahom.

8. Súd prvej inštancie zastával názor, že v danej veci právoplatné odsúdenie škodcu – vodiča-
žalovaného 1/ trestným rozkazom, na základe ktorého bol odsúdený na podmienečný trest odňatia
slobody v trvaní 2 rokov so skúšobnou dobou 30 mesiacov a zákazom činnosti viesť motorové
vozidlá po dobu 4 rokov, ako aj ospravedlnenie sa žalovaným 1/ krátko po dopravnej nehode nie je

dostatočným zadosťučinením za poškodenie práva žalobcu v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka,
pretože u žalobcu došlo k značnej miere k zhoršeniu kvality citového i rodinného života i psychického
zdraviaapriznalžalobcoviajnáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch.Užalobcusícenedošlokzníženiu
dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti, ale ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka obsahujedemonštratívny výpočet a neviaže priznanie náhrady nemajetkovej ujmy len na podmienku existencie
značného zníženia dôstojnosti fyzickej osoby alebo vážnosti v spoločnosti, ale umožňuje priznanie
náhrady aj za iných podmienok. Za takúto inú podmienku súd prvej inštancie považoval práve zhoršenie

kvality citového i rodinného života žalobcu a zhoršenie jeho psychického zdravia.

9. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu súd prvej inštancie skúmal podľa zásadných kritérií
prijatých súdnou praxou, a to aj na strane žalobcu a aj na strane žalovaného. Na strane žalobcu/
poškodeného ide o skúmanie: 1/intenzity vzťahu žalobcu s nebohou, 2/ veku žalobcu a veku nebohej,

ako aj existenčnú závislosť na nebohej, 3/ morálne zadosťučinenie a na strane žalovaného/pôvodcu
zásahu/vodiča ide o skúmanie: A/ postoj vodiča (ľútosť, náhrada škody), ospravedlnenie), B/ dopad
udalosti do sféry pôvodcu, C/ majetkové pomery pôvodcu.

10. Pri skúmaní uvedených podmienok na strane žalobcu súd zistil, že žalobca mal intenzívny vzťah so
svojou matkou, hlavne formou telefonátov, pretože pred dopravnou nehodou išlo o obdobie pandémie

ochorenia Covid-19 so zákazmi návštev. Citový vzťah žalobcu a nebohej nevylučuje skutočnosť, že
žalobca po skončení vysokej školy a zamestnaní sa v Bratislave odišiel zo spoločnej domácnosti v Starej
Turej od svojej matky a založil si v Bratislave svoju rodinu, kde býva doteraz. Intenzita citových vzťahov
sa nedá merať počtom telefonátov a SMS správ. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca mal v čase smrti
svojej matky 49 rokov a nebohá – jeho matka mala 73 rokov, teda išlo o 2 dospelých ľudí, pričom

žalobca nebol existenčne závislý na svojej matke. Na strane škodcu – vodiča (pôvodne žalovaného
1/) bolo zistené, že mu bolo ľúto, čo sa stalo, krátko po dopravnej nehode sa ospravedlnil žalobcovi,
nevedel pochopiť, ako došlo k dopravnej nehode. Na strane vodiča došlo k zásahu do jeho materiálnej
aj citovej sféry, a to tým, že nemohol vykonávať prácu vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy, rok
po nehode bol práceneschopný, psychicky zle znášal následky dopravnej nehody, doteraz nepracuje

ako vodič, doteraz pri spomienke na dopravnú nehodu má bolesti žalúdka (tak isto ako aj žalobca).
Súd prvej inštancie skúmal majetkové pomery škodcu – vodiča a zistil, že je ženatý, má 2 maloleté deti
a jeho hrubý príjem pred dopravnou nehodou bol okolo 740,- eur mesačne, od 09/2021 do 10/2023
bol bez príjmu okrem mesiacov 2, 3, 10/2022 a zamestnal sa od 02/2024 s príjmom – vymeriavacím
základom vo výške 1.000,- eur mesačne. Vymeriavací základ žalobcu v súčasnosti je okolo 1.400,-

eur mesačne. Z uvedeného trestného rozkazu a uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 07.10.2021
vyplývajú okolnosti, za ktorých došlo k dopravnej nehode.

11. Súd prvej inštancie na základe zistených skutočností s prihliadnutím na obdobné súdne rozhodnutia
v SR pri podobných rodinných vzťahoch považoval výšku nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- eur za

primerané finančné zadosťučinenie a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 100 ods. 1, 2, § 101, § 104, § 106 ods. 1, 2, § 108, § 11, §
13, 420 ods. 2, § 427 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1 až 4, § 15 ods. 1 až 3 zák. č. 381/2001 Z. z.,
o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2, čl. 4 ods. 1, 2 CSP, § 262 ods. 1, 2 CSP.

12. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná 2/ a domáhala sa,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. a výroku V. zmenil tak, že
žalobu voči nemu zamietne a prizná mu náhradu trov konania, alternatívne v napadnutých výrokoch
rozsudoksúduprvejinštanciezrušíavecmuvrátinaďalšiekonanie.Zdôraznil,ževýrokI.,výrokII.,výrok
IV. napadnutého rozsudku sú týmto odvolaním nedotknuté. Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie,

ktoré uvádza v odôvodnení svojho rozsudku, ktoré považuje za nepresvedčivé, nakoľko sa nedokázal
vysporiadaťsovšetkýmijehonámietkami.Súdompriznanávýškanemajetkovejujmysavymykásumám,
ktoré v obdobných prípadoch priznáva zaužívaná súdna prax súdov Slovenskej republiky. Uplatnil
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nedokázal
uniesť bremeno logickým a zrozumiteľným spôsobom vysvetliť a zdôvodniť, prečo bolo v danom prípade

odôvodnené priznať žalobcovi neprimerane vysokú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
10.000,- eur. Súd prvej inštancie v bodoch 26. a 27. napadnutého rozhodnutia iba popísal skutkový stav,
resp. následok u žalobcu, avšak iba podľa jeho subjektívnych tvrdení bez toho, aby bolo zrejmé, ako súd
k takýmto záverom k údajnej ujme dospel a zrozumiteľným spôsobom nevysvetlil skutočnosť, ako dospel
k výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď žalobca v konaní nepredložil žiadny relevantný

dôkazný materiál, ktorý by nasvedčoval, že u neho došlo k tvrdeným ťažkostiam v oblasti života, ako
aj citovej, rodinnej alebo psychickej sfére. Predložil iba fotografie, na ktorých sa spolu vyfotografovali
počas rodinnej oslavy, ktoré nemôžu tvoriť relevantný dôkazný materiál preukazujúci tvrdenú väzbu
medzi žalobcom a nebohou, nakoľko v rámci sviatkov je viac ako bežné, že sa rodinní príslušnícistretávajú a vyhotovujú spoločné fotografie. Mal za to, že pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch súd prvej inštancie nesprávne aplikoval kritéria, nakoľko v prípade žalobcu a zosnulej išlo
o dve dospelé osoby, ktoré každá viedla samostatný život a nebola preukázaná nadštandardná citová

väzba týchto osôb. Preto považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne a nepreskúmateľné,
nakoľko nespĺňa požiadavky na jeho odôvodnenie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že pri určení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch neprihliadal na výšku nemajetkovej ujmy v iných obdobných
prípadoch, neriadil sa princípom proporcionality a svoj postup riadne neodôvodnil. Priznal žalobcovi
neprimeranevysokúsumunáhradynemajetkovejujmy,pričomtútovodôvodnenínapadnutéhorozsudku

žiadnym spôsobom nezdôvodnil, nie je zistiteľné, na základe akých konkrétnych dôkazov a právnych
úvah považoval súd prvej inštancie za preukázaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v priznanej
výške. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 10C/58/2019, v ktorom došlo k obdobnej
situácii a plnoletým dcéram bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur. Poukázal
i na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 289/2017, z ktorého vyplýva, že súd má poznať iba svoju
vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov, resp. senátu toho istého súdu a túto judikatúru musí

zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. To, že konanie pred súdom prvej
inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, vidí v odňatí súdu
prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Zdôraznil, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku sa
nevysporiadal s jeho argumentáciou, nevyhodnotil správne vykonané dokazovanie a nesprávne právne

vec posúdil.
13. Žalobca, ktorému bolo odvolanie žalovaného 2/ doručené dňa 13.02.2025, sa k nemu písomne
nevyjadril.

14. Žalovaný 1/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že rozsudok je vo vzťahu

k nemu právoplatný (výrok I., výrok II.), a preto sa k odvolaniu nevyjadruje.

15. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379
a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru,
že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti – vo výroku III. a výroku V. ako vecne

správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP .

16. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým bolo konanie proti žalovanému 1/ zastavené, vo
výroku II. o trovách žalovaného 1/ a vo výroku IV., o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti voči žalovanému
2/, nebol stranami sporu spochybnený odvolaním, preto v týchto výrokoch rozsudok súdu prvej inštancie

nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ho v tejto časti nedotýkal.

17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol výlučne výrok III., ktorým žalovanému 2/ bola uložená
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v lehote 15 dní od
právoplatnosti rozsudku a súvisiaci výrok V. o trovách konania.

18. Žalovaná 2/ uplatnila odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP (konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové a právne
závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie), namieta nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku v časti vzťahujúcej sa k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy v prospech

žalobcu, neurčitosť a nepreskúmateľnosť, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej
inštancie založil svoje rozhodnutie vo výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za
neprimerane vysokú, nezodpovedajúcu skutkovým okolnostiam posudzovanej veci.

19. V prípade odvolacej námietky uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ide o odvolací dôvod

dopadajúci na akékoľvek procesné pochybenia súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie
dôvody, o.i. tiež nedostatok dôvodov rozhodnutia.
20. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu
konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998).
Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti

účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv.
inú vadu konania, sa zaoberalo aj Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právnaveta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc
z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie
spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred
súdom) uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm.

d) CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto
vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne
zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu
a do akej miery ho možno posudzovať ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva
na spravodlivý proces.

21. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol
dôvodnosť pre uplatnenie druhej vety citovaného stanoviska R 2/2016, ktorá pripúšťa, že „celkom
výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť prípad, v ktorom písomné vyhotovenie rozhodnutia nebude
obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“. Odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia nevykazuje znaky vady do takej miery zásadnej, hrubej a podstatnej, aby

bolo možné dospieť k záveru o porušení práva na spravodlivý proces, ale ani tzv. inej vady, ktorá by
bola spôsobilou k záveru o vecnej nesprávnosti napadnutého rozhodnutia. V posudzovanej veci súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na zásadné právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej, vytvoriac rámcovo dostatočný podklad
pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, v plnom rozsahu spĺňajúc parametre zákonného

rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že odvolateľka sa s názorom
súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti,
či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd do pozornosti odvolateľke dáva, že
Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument
prednesený v súdnom konaní,vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z

hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo
veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A
č. 303 A a č. 303 B). Možno síce prisvedčiť odvolateľke, že za takéto argumenty, ktoré bolo potrebné
presvedčivo zodpovedať, patrila tiež argumentácia žalovanej 2/ vzťahujúca sa k výške požadovanej
náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobcovi, avšak súd prvej inštancie sa s jej argumentáciou

vysporiadal, dostatočne odôvodnil aj primeranosť priznanej náhrady za nemajetkovú ujmu. Jeho závery
sú koherentné, rozhodnutie je konzistentné a použité argumenty podporujú príslušný záver o rozsahu
dôvodnosti žaloby. Odôvodnenie je presvedčivé, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku
ktorým dospel, sú racionálne, zodpovedajúce pravidlám formálnej logiky a vo výsledku napĺňajúce cieľ,
kuktorémumásmerovaťkaždésúdnekonanie,atospravodlivéusporiadanievzťahovmedziúčastníkmi.

22. Z hľadiska námietky žalovanej 2/ o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie,
tak nebolo možné prijať záver o naplnení uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods.
1 písm. d) CSP.

23. Námietky žalovanej 2/ smerovali voči správnosti skutkových a právnych záverov, na ktorých súd
založil svoje rozhodnutie (odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP),
v konkrétnosti namietala výšku priznanej náhrady za nemajetkovú ujmu voči žalobcovi, ktorá je podľa
jej názoru neprimerane vysoká, nezohľadňujúca všetky kritériá akcentované súdnou praxou.

24. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP možno uplatniť odvolací dôvod, ktorý spočíva v tom, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

25. Podstata odvolacieho dôvodu podľa citovaného zákonného ustanovenia spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom

je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu
prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov
strán sporu. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení
dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkovézistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potreba považovať taký výsledok hodnotenia
dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 191 CSP. Podľa citovaného zákonného
ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli strany sporu. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v
prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovaným zákonným

ustanoveniam. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení
dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je
možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými
závermi.

26. Žalovaná uplatnila i odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP a tvrdila, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

27. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje svoje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

28. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal
tvrdeniami a dôkazmi strán v spore v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, predložené dôkazy vykonal

a vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností,
vyvodil tiež správne právne závery, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa plne identifikuje
so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca oprávnene uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z
dôvoduzásahudojehoosobnostnýchpráv(§11anasl.OZ),pretožemorálnasatisfakcia(§13ods.1OZ)
v okolnostiach posudzovanej veci nie je vzhľadom na zásah vrcholnej intenzity do jeho rodinného života

v dôsledku usmrtenia osoby jemu mimoriadne blízkej, s ktorou mal intenzívne väzby a smrťou ktorej
prišiel o matku, postačujúcou. Žalobcovi teda vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
(§ 13 ods. 2, 3 OZ), keďže v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej vozidlom v čase nehody poistenom
u žalovanej 2/, pri ktorom zomrela N. C., došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb, tvoriacich
základ a rámec súkromného a rodinného života žalobcu. V konečnom dôsledku súd prvej inštancie

aj pri určovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch postupoval v súlade so zákonom,
keď jej výšku stanovil poukazom na všetky relevantné skutočnosti, ktoré sú považované najvyššími
súdnymi autoritami za rozhodujúce, ktoré v konaní vyšli najavo a boli výsledkom procesu komplexného
vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov
vedúce súd k prijatiu rozhodnutia v tomto smere. Akcentoval zásady právneho štátu dané ústavou,

proporcionalitu ochrany jednotlivých práv, tiež komparáciu obdobných prípadov, individuálne okolnosti
danej veci a dopad dôsledkov dopravnej nehody do osobnostnej sféry žalobcu a vychádzajúc z nich
priznanú výšku nemajetkovej ujmy 10.000,- eur pre žalobcu, tiež odvolací súd považuje za primeranú,
dôstojnú a spravodlivú.

29. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak z hľadiska záveru o jeho vecnej správnosti nie je nespôsobilé
k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu vo svetle ust. § 387 ods. 1 CSP. Dôvodne
a správne tiež vzhľadom na úspech žalobcu v spore (čo do základu uplatneného nárok, ktorého
výška závisela od posúdenia súdu), konštatoval súd prvej inštancie vznik nároku na jeho strane voči
žalovanej 2/ na plnú náhradu trov konania, samozrejme vyčíslených z výšky priznaného nároku (§

255 ods. 1 CSP) s tým, že o ich výške po právoplatnosti rozsudku rozhodne samostatným uznesením
prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka (§ 262 ods. 2 CSP). Svoje rozhodnutie, ako bolo uvedené
už v predchádzajúcich častiach, súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil, v parametroch daných ust.
§ 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v

odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská
prejehopotvrdenie.Súčasnesaodvolacísúdstotožňujesodôvodnenímnapadnutéhorozsudkuvplnom
rozsahu, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby
nadbytočneneopakovalvšetkyprestranyznámefaktyspolusosprávnoucitáciouzákonnýchustanoveníjednotlivých právnych predpisov. Odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neakceptovateľné,
nevyplýva z nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah spisového materiálu v

predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych
otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie.

30. Ťažisková vecná odvolacia námietka žalovanej 2/ spočívala v tvrdení, že priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcovi nie je primeraná, je vysoká a nezodpovedá aktuálnej rozhodovacej

činnosti súdov, pričom súdu vytýkala nesprávnu aplikáciu kritérií významných pri určení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch a nezaoberal sa jednotlivými rozsudkami v obdobných veciach za
účelom dospenia k spravodlivému rozhodnutiu vo veci.

31. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie v bode 28. odôvodnenia svojho rozsudku uviedol
zásadné kritériá pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy prijatých súdnou praxou, ktoré vyhodnotil

tak, že žalobca mal intenzívny vzťah so svojou matkou hlavne formou telefonátov, pretože pred
dopravnou nehodou išlo o obdobie pandémie ochorenia Covid-19 so zákazmi návštev. Citový vzťah
žalobcu a nebohej nevylučuje skutočnosť, že žalobca po skončení vysokej školy a zamestnaní
v Bratislave odišiel zo spoločnej domácnosti od svojej matky a založil si v Bratislave svoju rodinu, kde
býva doposiaľ. Intenzita citových vzťahov sa nedá merať počtom telefonátov a SMS správ. Z obsahu

spisu vyplýva, že žalobca mal v čase smrti svojej matky 49 rokov a jeho matka mala 73 rokov, išlo
o dvoch dospelých ľudí, pričom žalobca nebol existenčne závislý na svojej matke. Z obsahu spisu
však vyplýva (z podanej žaloby), že žalobca je jediné dieťa zomrelej, pričom matka ho vychovávala
sama, nakoľko otec sa s matkou rozviedol, keď mal 1 rok, žil u matky do 24 rokov až do uzavretia
manželstva, odkedy má trvalý pobyt v Bratislave. Jeho matka bola zdravá, vitálna, samostatná žena,

ktorá zvládala všetky práce okolo domácnosti a starala sa o svoju matku, s ktorou bývala. I po odchode
do Bratislavy udržiaval s matkou intenzívny vzťah, navštevoval ju 2x do mesiaca so svojou rodinou,
trávili spolu vianočné , veľkonočné i iné sviatky, často si telefonovali, jeho synovia zvykli u jeho
matky tráviť prázdniny. Žalobca nemá súrodencov, s otcom neudržiaval kontakt, preto jeho matka bola
jediným blízkym príbuzným, s ktorou mal silný citový vzťah a väzby. Trávili spolu vianočné i veľkonočné

sviatky. Po dopravnej nehode svoje psychické následky neriešil návštevou lekára alebo psychológa, ani
užívaním liekov, pretože mal doma silnú podporu. Mal problémy so spaním a bolesťami žalúdka. Tieto
skutkové tvrdenia žalobcu neboli žalovanou 2/ spochybnené ani vyvrátené.

32. Smrť pri dopravnej nehode je nepochybne jej fatálnym následkom. Strata blízkeho človeka je

nesmiernou tragédiou a príčinou obrovského smútku, bolesti a citovej ujmy. Citová ujma v dôsledku
straty blízkeho sa nahradiť ničím nedá. Býva spojená so zmenou celkovej životnej situácie, ako tomu
bolo aj v okolnostiach posudzovanej veci. Finančná kompenzácia tejto ujmy a ťažké životné situácie,
ktoré sú s ňou spojené, môže do určitej miery „uľahčiť“ finančná kompenzácia, na ktorú nepochybne
aj v okolnostiach posudzovanej veci žalobca, keďže ide o stratu osoby jemu mimoriadne blízkej, má

legitímny nárok, a to v dôsledku porušenia práva na ochranu súkromia, citového a rodinného života.
Faktom však je, že žiadna výška finančného odškodnenia stratu blízkej osoby, akou nesporne tiež matka
je, nahradiť nemôže. V prípade finančnej satisfakcie (náhrady nemajetkovej ujmy) ide tak reálne iba
o zmiernenie následkov takejto straty.

33. Dôsledky utrpenej straty sú u žalobcu v okolnostiach posudzovanej veci nepochybne prítomné v jeho
každodennom živote a odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nepochybuje o tom, že išlo
o intenzívny a závažný zásah do osobnostných práv žalobcu (práva na súkromie, citový a rodinný život
žalobcu), na ktorých odčinenie nepostačuje morálne zadosťučinenie.

34. Ustanovenie § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka nevymedzuje hranicu pre určenie výšky
relutárnej náhrady za nemateriálnu ujmu. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva podľa svojej úvahy v súlade
so zásadami právneho štátu v zmysle článku II. Ústavy Slovenskej republiky a kritériami, ako je
proporcionalita ochrany jednotlivých práv, pravidlá vyplývajúce zo zákona č. 274/2017 Z. z o obetiach

trestných činov, či komparácia obdobných prípadov. Primárne odvolací súd poukazuje na dôležitosť
jednotlivých ľudských práv a základných slobôd vyjadrenú v čl. 15 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky.
Vždy na prvom mieste ako najvyššia ľudská hodnota, je chránený ľudský život a od neho odvíjajúci
sa katalóg ľudských práv. Za ním nasleduje ústavou zaručené právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života. Pri určení výšky náhrady môže byť základom úvah
súdu aj právna úprava náhrad pre osoby poškodené násilnými trestnými činmi podľa zákona č. 274/2017
Z. z., predtým zákon č. 215/2006 Z. z, podľa ktorej môže odškodnenie predstavovať 50-násobok

minimálnej mzdy (§ 13 cit. zákona), pričom na obdobie roku 2017 bola minimálna mzda ustanovená
sumou 453,- eur mesačne, či ďalšia právna úprava upravujúca nároky náhrad nemajetkovej ujmy
pre pozostalých (príkladmo tiež zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení). Pravdou je, že medzi
základné princípy právneho štátu patrí aj predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, a zásada právnej istoty,
ktorá spočíva v tom, že rozhodnutia v iných obdobných veciach, môžu byť základom úvah pre súd pri

posudzovaní výšky finančnej náhrady.

35. V okolnostiach posudzovanej veci odvolací súd posúdením rozhodujúcich skutočností zastáva
názor, že súdom prvej inštancie priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy jednotlivým žalobcom
je primeranou, keďže zohľadňuje tak okolnosti, za ktorých k tejto ujme došlo (§ 13 ods. 3 OZ),
ako aj závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy so zreteľom na ústavný princíp proporcionality, vo

svetle ktorých kritérií sa odškodnenie v priznanej výške javí ako dostatočné, dôstojné a adekvátne.
Súd prvej inštancie správne prihliadol nielen na následky vzniknuté v dôsledku dopravnej nehody
(zásadná zmena života, narušenie rodinného života, psychické následky), ale aj na príčinu dopravnej
nehody, ktorá má pôvod v nedbanlivostnom konaní poistenca žalovanej 2/ a v konečnom dôsledku
zohľadňuje tiež rozhodovaciu činnosť tak všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu SR, berúc

zároveň na zreteľ princíp rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach obdobne. Súd prvej inštancie pri
posúdení primeranosti výšky priznanej nemajetkovej ujmy v odôvodnení správne poukázal na obdobné
rozhodnutia v SR podobných prípadoch (konkrétne rozhodnutia neuviedol), ktoré sú však žalovanej 2/
nesporne známe. V prípade žalovanej 2/ ako poisťovateľa, vyplatenie určenej sumy náhrad nebude
mať negatívny následok na jej majetkové pomery a neznemožní jej ďalšie podnikateľské aktivity v

oblasti poisťovníctva, pričom výška priznanej náhrady vzhľadom na fatálnosť zásahu rozhodne nemôže
indikovať k záveru, že by ju na strane žalobcu bolo možné udržateľne, či spravodlivo považovať
za neprípustné obohacovanie. Prvoradým je podľa názoru odvolacieho súdu zmiernenie následkov
zásahov do zasiahnutých Ústavou SR garantovaných práv, čomu nepochybne priznaná náhrada
zodpovedá.

36. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 7Cdo 73/2021 vo vzťahu k obdobnej námietke (v
tom prípade dovolacej) konštatoval, že každé rozhodnutie o priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy
je založené na riešení individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady,
preto ani vyriešením takto vysoko individuálnej otázky (akou je určenie výšky náhrady nemajetkovej

ujmy) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení
zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú totiž súdy
vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V
takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie
ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať

a vyčísliť (7Cdo/215/2020).

37. Porovnanie rozhodnutí v iných, v niektorých skutkovo čo do základu obdobných veciach, je len
jedným z aspektov tvoriacim základ úvah súdu pri stanovovaní primeranosti výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v každej individuálnej veci.

38. Pokiaľ žalovaná 2/ dôvodila, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
neprimerane vysoká a že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, odvolací súd poukazuje na jeho
vlastné rozhodnutia v obdobných veciach – sp. zn. 19Co/63/2022, v ktorom spore súd priznal plnoletej
dcére náhradu nemajetkovej ujmy pri strate matky (dopravná nehoda) vo výške 13.000,- eur, sp. zn.

19Co/72/2021, kde bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch plnoletým deťom zomrelého
otca (dopravná nehoda) vo výške po 13.000,- eur, sp. zn. 19Co/212/2018, kde bola súdom priznaná
plnoletým deťom v prípade smrti otca (pracovný úraz) náhrada nemajetkovej ujmy vo výške po 12.000,-
eur, sp. zn. 27Co/47/2022, kde bola plnoletým deťom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za smrť
matky po 20.000,- eur, sp. zn. 27Co/29/2021, kde bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy pre plnoletú

dcéru za smrť otca vo výške 15.000,- eur.

39. Vzhľadom na uvedené, podľa názoru odvolacieho súdu je súdom prvej inštancie priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v danej veci vo výške 10.000,- eur pre žalobcu ako syna zomrelej primeranái s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť tunajšieho súdu v obdobných veciach, táto zodpovedá
všetkým popísaným individuálnym okolnostiam posudzovanej veci, popísaným kritériám proporcionality
a vážnosti jednotlivých práv v úvahách o jej výške pri komparácii aj obdobnými konaniami a pravidlami

podľa zákona č. 274/2017.

40. Z týchto dôvodov odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, keď
žalobcovi čo do základu aj priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy vyhovel, a preto rozhodnutie
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, ktorý odvolateľ vecne

nespochybnil.
41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej 2/ nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

42. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).