Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. august 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/62/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423204341
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1423204341.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia

senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v právnej veci žalobcu: J. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. XX, XXX XX S., zast.: SODOMA VULGAN, spol. s r. o., advokátska kancelária,
so sídlom Kominárska 2,4, 831 04 Bratislava, IČO: 47 254 084, proti žalovanému: Slovenská republika
zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 71 Bratislava, IČO: 00
151 866, o zaplatenie 5.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV zo dňa 12. novembra 2024 č.k. 52Cos/2/2023-234, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 12. novembra 2024, č.k.

52Cos/2/2023-234, p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 12. novembra 2024 č. k. 52Cos/2/2023-234 zamietol
žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal
náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie, konkrétne porušením Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Žalobca uviedol, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru,
pričom služobný pomer vznikol dňom určeným v písomnom rozhodnutí o vymenovaní a žalobca nebol v
období 3 rokov predo dňom podania tejto žaloby zaradený mimo činnej štátnej služby, čo je relevantné
v otázke prípadného premlčania nárokov žalobcu voči žalovanému.
Služobný čas žalobcu je dlhodobo rozvrhovaný tak, že vykonáva prácu v 16,5 hodinových zmenách,

po ktorých nasleduje služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby v rozsahu 7,5 hodiny.
Po pracovnej zmene a služobnej pohotovosti nasledujú dva celé dni pracovného voľna. Uvedené je
síce v súlade so zákonom č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pretože čas služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby nie je v zmysle zákona považovaný za súčasť
služobného času. Došlo však k nesprávnej a neúplnej transpozícii práva EÚ, nakoľko sa na služobný
pomer príslušníkov HaZZ neaplikuje ust. § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. - Zákonník práce; a teda
vyššie uvedeným rozvrhovaním služobného času dochádza k porušovaniu maximálneho priemerného

týždenného pracovného času pripadajúceho na 7 dní stanoveného na 48 hodín týždenne. V dôsledku
rozvrhovania služobného času, ktorý zásadným spôsobom prekračuje limity maximálneho priemerného
týždenného pracovného času pripadajúceho na 7 dní, žalobca prichádza o stovky hodín ročne (cca 52
pracovných dní ročne), ktoré by mohol stráviť rozvíjaním rodinných a sociálnych väzieb, starostlivosťouo rodinu, svojimi záľubami či iným relaxom. Vzhľadom teda na skutočnosť, že zákon o HaZZ neobsahuje
ust. podobné § 96 ods. 2 Zákonníka práce a ani v zmysle § 193 zákona o HaZZ neumožňuje delegovanú
aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce, v služobnom pomere príslušníkov HaZZ nie je čas služobnej

pohotovosti v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby považovaný za súčasť služobného
času.
Poukázal na niekoľko rozhodnutí SD EÚ, z ktorých vyplýva, že pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“
sa nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, ale predstavujú
pojmy práva Spoločenstva, ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov pri zohľadnení

systému a cieľa smernice; časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného času.
Zodpovednosť žalovaného za škodu/ujmu spôsobenú porušením práva EÚ vyplýva rovnako z rozsiahlej
judikatúry SD EÚ. Právo Spoločenstva totiž ukladá zásadu, podľa ktorej sú členské štáty povinné
nahradiť škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať. Ak
si členský štát nesplní povinnosť prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie výsledku stanoveného

smernicou, ktorú má na základe článku 189 tretieho odseku Zmluvy, plná účinnosť tejto normy práva
Spoločenstva ukladá právo na nápravu, ak sú splnené tri podmienky. Prvou je, že výsledok stanovený
smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom, druhou podmienkou je, že obsah týchto práv je možné
identifikovať na základe ustanovení smernice a treťou podmienkou je existencia príčinnej súvislosti
medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby.

Žalobca dal súdu do pozornosti aj pomerne rozsiahlu rozhodovaciu prax súdov prvého a druhého stupňa
v skutkovo obdobných veciach iniciovaných inými príslušníkmi HaZZ SR.
K vzniku nemajetkovej ujmy uviedol, že utrpel ujmu spočívajúcu v negatívnom zásahu do svojho
súkromného života, a to tak, že stratil čas, ktorý mohol venovať rodine, priateľom a mohol si oddýchnuť
po výkone obzvlášť psychicky a fyzicky náročného povolania.

Záverom zhrnul, že je nespochybniteľne dokázané, že žalovaný rozvrhoval služobný čas žalobcovi v
rozpore s právo EÚ, čím ho neúmerne pracovne zaťažoval; vyššie popísaným konaním hrubo zasiahol
do jeho súkromného života a odňal mu stovky hodín; takisto mu týmto konaním spôsobil ujmu, pričom
nepeňažná kompenzácia nie je vzhľadom na okolnosti dostačujúca. Preto navrhol súdu, aby žalovaného
zaviazal uhradiť žalobcovi do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku sumu 5.000 eur a priznal mu

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. K žalobe sa žalovaný vyjadril prostredníctvom podania zo dňa 30.10.2023, pričom v prvom rade
poukázal na skutočnosť, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich
zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice

2003/88/ES, ktorá je uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS: „Táto smernica sa neuplatňuje tam,
kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné činnosti civilnej ochrany.“. Takže má za to,
že žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť smernice, nakoľko sa na príslušníkov HaZZ nevzťahuje,
pretože príslušníci HaZZ okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi plnia aj úlohy na úseku civilnej

ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.
Uviedol, že žalobu pre netransponovanie smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže
podať Európska komisia na Súdny dvor Európskej únie, alebo fyzická/právnická osoba, ktorá bola týmto
priamo dotknutá, resp. došlo k porušeniu/poškodeniu jej práv, a to na vnútroštátny súd členského štátu
Európskej únie. Žalobca však nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ústredný

orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný
zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného a teda žalovaný namieta nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie. Navyše, mal možnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona
č. 315/2001 Z.z. a žiadať, aby mu pohotovosť nebola určovaná z dôvodov, ktoré uviedol v žalobe.
Mimo to má aj za to, že nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od

individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Slovenská
republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych
vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru, než že posúdenie ich
zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať.
Čo sa týka transpozície relevantných článkov smernice 2003/88/ES, tvrdenia žalobcu, že malo dôjsť

k nesprávnej transpozícii smernice do zákona č. 315/2001 Z.z., podľa ktorého sa podľa žalobcu doba
služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov, žalovaný považuje za
neopodstatnené. V súlade s § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., v zmysle ktorého „služobný čas
príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnémuúradu“, sa do rozsahu služobného času zahŕňa tak výkon štátnej služby, ako aj služobná pohotovosť.
Uvedené vyplýva aj z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj
stav pracovnej pohotovosti pracovníkov. Je potrebné zdôrazniť, že štátna služba príslušníkov HaZZ je

spojená s potrebou nepretržitej služby vo verejnom záujme, preto je nutné pri organizácii služobného
času zohľadniť viaceré špecifiká; nerovnomerné rozvrhnutie služobného času na Okresnom riaditeľstve
Hasičského a záchranného zboru v W., Hasičská stanica v W., vychádza z organizácie výkonu štátnej
službyna3zmeny,ktorésastriedajúpo24hodináchslužobnéhodňatak,abynasledovaladoba48hodín
odpočinku. Rozvrh služobného času na 16,5 hodinové zmeny, po ktorých bezprostredne nasledovala

služobná pohotovosť v rozsahu 7,5 hodiny, bol platný pre príslušníkov v roku 2016. V žalobe však
absentuje určenie obdobia, za ktoré si žalobca uplatňuje škodu - nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla.
Nakoľko väčšina práv rozvinutých v smernici 2003/88/ES je chránená podľa čl. 31 Charty základných
práv Európskej únie, je dôležité zdôrazniť, že v tomto kontexte sa uplatňuje článok 52, v ktorom
sa uvádza: „Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť
ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady

proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to
zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu
práv a slobôd iných.“. Členské štáty by mali zabezpečiť, aby sa dodržiavali všeobecné zásady práva
EÚ, vrátane zásady právnej istoty, a aby sa preto ustanovenia umožňujúce fakultatívne odchýlky
vykonávali s „požadovanou presnosťou a jasnosťou, aby sa vyhovelo požiadavkám vyplývajúcim z

uvedenej zásady“ (rozsudok SD EÚ z 21. októbra 2010 vo veci C-227/09 A. Accardo a i.). Podľa
čl. 17 bod 3 písm. c) smernice 2003/88/ES, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonávať
odchýlky od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo
výroby najmä: služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarnej
služby a služby civilnej ochrany. Tieto odchýlky sa môžu prijať prostredníctvom zákonov, iných právnych

predpisov alebo správnych opatrení, alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi
sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný
čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť
rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Žalobca
ako príslušník s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom po vykonaní štátnej služby a na ňu

bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti spolu v trvaní 24 hodín mal poskytnutých následných
48 hodín náhradného času odpočinku. Bolo mu teda umožnené, aby strávil čas na odpočinok a plne
sa venoval svojej rodine, priateľom, záľubám a regenerácii. Vzhľadom na uvedené možno preukázať,
že minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia, rovnako ako uplatnenie odchýlky v zmysle
smernice 2003/88/ES boli riadne transponované do zákona č. 315/2001 Z.z. a príslušnej legislatívy.

V zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES je pracovným časom akýkoľvek čas, počas ktorého
zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v
súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Podľa ustálenej judikatúry SD EÚ je rozhodujúcim faktorom
pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe,
ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na

mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite
poskytnúť primerané služby. Zmysel tohto článku je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001
Z.z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu
službu nadčas a dovolenku. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. jasne vyplýva, že okrem
štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná

pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje
na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č.
315/2001 Z.z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z.z. Okrem toho žalovaný poukázal
aj na kolektívne zmluvy, ktoré vo väzbe na ustanovenia zákona rozvrhujú služobný čas na vykonávanie
štátnej služby a služobnú pohotovosť. Žalovaný má teda za to, že aj ustanovenia zákona č. 315/2001

Z.z., ako aj ustanovenia kolektívnych zmlúv na jednotlivé roky plne transponujú čl. 2 ods. 1 smernice
2003/88/ES.
Podľa smernice 2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť
48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť
ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica taktiež umožňuje

ustanoviť odlišné referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne
rozvrhnutom pracovnom čase. Na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času sú
referenčným obdobím 4 mesiace. Zákon č. 315/2001 Z.z. upravuje limity dĺžky služobného času tak,
že pri rovnomernom rozvrhnutí je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákonač. 315/2001 Z.z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom
roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako vyplýva
z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý

aj nerovnomerne. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej
určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom
dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z.z. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie

40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe
vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny
priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v smernici
2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z.z. a kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného
času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za
príslušný rok.

K nároku na náhradu škody uviedol, že k úspešnému uplatneniu si tohto nároku musia byť kumulatívne
splnené všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry SD EÚ, a to: cieľom porušenej právnej normy
Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie práva je dostatočne závažné a medzi týmto
porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Žalobca žiadnym
spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody tým, že vykonával nariadenú služobnú

pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívny odmeňovaný. Zároveň
poukázal na skutočnosť, že pokiaľ počas pohotovosti nie je zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa
venovať inej činnosti. Pokiaľ súd napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam dospeje k záveru,
že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným
časom, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Žalobca neprejavil

akúkoľveksnahuscieľomodvrátiť,obmedziťaleboupustiťodprotiprávnehozásahudojehosúkromného
života zo strany služobného úradu. Nepredložil ani neoznámil nadriadenému, že odmieta vykonávať
služobnú pohotovosť, ktorú pociťuje ako ujmu. Už pred nástupom na vykonávanie štátnej služby mal
možnosť oboznámiť sa so všetkými podmienkami výkonu služby, vedel o platových podmienkach,
služobnej pohotovosti a služobnom čase, ako aj o ďalších právach a povinnostiach vzťahujúcich

sa naňho. Takisto je dôležitá skutočnosť, že služobné dni žalobcu sú vopred plánované, pričom s
plánovaným rozvrhom je každý mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho
kalendárneho mesiaca. Žalobca svoj rozvrh nikdy nijakým spôsobom nenamietal. Pre príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vyplýva viacero výhod z oblasti sociálneho zabezpečenia či zdravotnej
starostlivosti (dovolenka nad rámec zákonnej úpravy, ďalšie služobné voľno priznané z kolektívnej

zmluvy, každoročné rekondičné pobyty (bez odpočtu dovolenky), náhradné voľno za prácu vo sviatok,
pravidelné lekárske prehliadky), vďaka čomu čerpajú ďaleko viac voľna ako pracovníci vykonávajúci
prácu v inom odvetví. Zároveň do maximálneho času pre účely dodržiavania maximálneho týždenného
času určeného smernicou nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno, dovolenku,
dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku, alebo je na rekondičnom pobyte,

pretože počas tohto času žalobca nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa. Žalovaný považuje žalobu
za nekonkrétnu, lebo napriek rozsiahlemu právnemu rozboru judikatúry SD EÚ neobsahuje žiadne
tvrdenia o tom, v ktorom období, v akom rozsahu, na ktorom pracovisku malo dôjsť k porušeniu práv
žalobcu a ako konkrétne táto situácia zasiahla do osobnosti žalobcu.
Určenie prípadnej výšky nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný podotkol, že výšku

nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 5.000 eur nijakým spôsobom v žalobe nevysvetlil
ani nepreukázal a zároveň ide o zjavne neprimeranú výšku aj s ohľadom na výšku náhrad, ktorá
je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu
neporovnateľne vyššia. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/19/2020,
určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá

nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu
umožniaúvahunaurčitomkvalitatívnomposúdenízákladnýchsúvislostíajvkontextesďalšímiprávnymi
predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou
úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Žalovaný ďalej poukazuje
na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje podmienky, kedy má žalobca

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal zásah
do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských
vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej
miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.Žalobcaprejavilsnahuparticipovaniaa„jednoznačného“využitiaprechádzajúcichrozhodnutíodvolacích
súdov v Slovenskej republike vo svoj prospech, avšak požadovanie jedine finančného zadosťučinenia
zo strany žalobcu ako účinného prostriedku ochrany osobnostných práv popri iných prostriedkov na

ochranu sa javí ako účelové a špekulatívne. Záverom žalovaný taktiež poukázal na niekoľko rozhodnutí
slovenských súdov v obdobných veciach, pričom priemerná výška doposiaľ priznanej škody vo vyššie
uvedených obdobných rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000 eur až 2.500 eur.
Vzhľadom na námietku pôsobnosti smernice 2003/88/ES, námietku nedostatku splnenia procesných
podmienok konania a námietku nedôvodnosti žaloby, žalovaný v súlade so zásadou hospodárnosti

konania v zmysle čl. 8 CSP a čl. 17 CSP navrhuje, aby sa súd prvej inštancie pred ďalším postupom
v konaní vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného. V prípade, že sa súd prvej inštancie
stotožní s vyššie uvedenými námietkami, žalovaný navrhuje, aby v tejto právnej veci konanie zastavil.
V prípade, že sa súd prvej inštancie nestotožní s vyššie uvedenými námietkami, si žalovaný dovoľuje
navrhnúť súdu prvej inštancie, aby vydal rozsudok, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta.
4. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca podaním zo dňa 27.11.2023, v ktorom uviedol, že všetky

procesné podmienky konania sú riadne splnené, čo znamená, že neexistuje žiadny právny dôvod
na zastavenie konania. Súd prvej inštancie je povinný zaoberať sa meritom veci a podľa výsledku
dokazovania po právnom posúdení veci rozhodnúť rozsudkom, a to tak, že žalobe vyhovie v plnom
rozsahu, vyhovie v časti, alebo žalobu zamietne.
Tvrdenie žalovaného, podľa ktorého sa smernica 2003/88/ES un bloc neuplatňuje na odvetvia, ktoré

zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, je zjavne nesprávne. Smernica sa neuplatňuje
len v tých prípadoch, v ktorých sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. Záver o tom, že na činnosť hasičských zborov sa daná smernica
vzťahuje jednoznačne potvrdzuje tiež rozsudok SD EÚ vo veci C-429/09, Günter Fuß, a teda že čl.
6 písm. b) smernice (priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov

neprekročí 48 hodín) predstavuje pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a
ochrany jeho zdravia.
Ďalej žalobca odkázal na body 13 až 20 podanej žaloby, v ktorých podrobne analyzoval skutočnosť,
že definícia pracovného času nebola prevzatá do textu zákona č. 315/2001 Z.z., ktorý právny názor

reflektovali vo svojej rozhodovacej činnosti viaceré slovenské súdy v obdobných prípadoch. Mal teda
za to, že sa mu dostatočným spôsobom podarilo preukázať nesprávne prebratie smernice do právneho
poriadku Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o argument žalovaného týkajúci sa možných odchýlok od textu
smernice2003/88/ESstanovenýchvčlánku17ods.2a3,daldopozornosti,žetietoodchýlkysanetýkajú
článku 6 smernice 2003/88/ES.

K pasívnej legitimácii žalovaného uviedol, že predmetom žaloby nie sú mzdové nároky žalobcu voči
Ministerstvu vnútra ako služobnému úradu, ale nárok na náhradu škody spôsobenú porušením práva
EÚ, za ktorú zodpovedá priamo členský štát.
Čo sa týka priemerného pracovného času, žalobca si dovolil požiadať súd prvej inštancie, aby z dôvodu
zásady hospodárnosti zaviazal žalovaného predložiť do konania listinný dôkaz - tabuľku, v ktorej uvedie

presný prehľad hodín služobného času a hodín pracovnej pohotovosti na pracovisku týkajúcich sa
žalobcu.
Žalobca má za to, že sú splnené všetky podmienky v zmysle príslušnej judikatúry SD EÚ, ktoré sú
predpokladom pre nárok žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia práva EÚ. Podľa rozsudku SD
EÚvspojenýchveciachC-6/90aC-9/90,FrancovichaBonifacivTalianskarepublika,prvoupodmienkou

je, že výsledok stanovený smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom, druhou je, že obsah týchto
práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice a treťou je existencia príčinnej súvislosti
medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby. Čo sa týka argumentácie
žalovaného vo vzťahu ku kritériu určovania výšky náhrady škody/ujmy uvedenom v bode 84 spojených
veciach C-46/93 a C-48/93, Brasserie du pecheur SA v Nemecká spolková republika: „Zvlášť je

vhodné upresniť, že na účel stanovenia škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže vnútroštátny
súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť
jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu.“, žalobca upozornil na
manipulatívnosť interpretácie záverov SD EÚ vo vyjadrení žalovaného. Súdny dvor dáva vnútroštátnym
súdommožnosť,abypopriďalšíchkritériáchpotrebnýchpreurčenievýškynáhradyškody/ujmyzohľadnil

aj kroky poškodeného vo vzťahu k odstráneniu škodlivých následkov. Zohľadnenie tohto kritéria nie je
povinnosťouvnútroštátnehosúduaaniodporúčanýmpostupom,akosasnažínavodiťžalovaný.Žalobca
zhrnul dôvody, pre ktoré zvolil postup, že podal žalobu bez predošlého upozornenia žalovaného: a)
žalovaný si existenciu protiprávneho stavu uvedomuje, keďže bolo voči nemu iniciovaných množstvokonaní príslušníkmi HaZZ a súdy konštantne rozhodujú v prospech žalobcov; b) žalovaný napriek
vedomosti o protiprávnosti existujúceho stavu neurobil žiadne legislatívne ani organizačné kroky, aby
vzniknutú situáciu riešil; c) vzhľadom na doteraz uvedené skutočnosti sa žalobca obával nátlaku a

perzekúcií zo strany svojich nadriadených, pričom po podaní žaloby je zrejmé, že tieto obavy boli reálne.
Po podaní žaloby troch iných príslušníkov HaZZ boli príslušníci informovaní, že na pracovisku musia
nastať zmeny a organizácia práce nespokojných príslušníkov bude zmenená na 12-hodinové zmeny, čo
však vzniknutú situáciu nerieši, kdeže celkový objem pracovného času zostane obdobný a je to len forma
šikanózneho správania. Riaditeľ výslovne verejne menoval konkrétnych príslušníkov ako osoby, ktoré

podali žalobu voči žalovanému a uviedol, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky automaticky zníži
platy, pokiaľ bude žalobca a ostatní príslušníci HaZZ úspešní v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy.
Príslušníci, ktorí podali žalobu majú byť preložení na operačné stredisko ako operátori telefonickej linky
112, čím dôjde k zmene miesta výkonu práce ako aj k podstatnej obsahovej zmene pracovnej náplne.
Orgány žalovaného po podaní žaloby hrubo porušujú zákaz postihovať alebo znevýhodňovať žalobcu
pre uplatňovanie jeho práv v zmysle § 16 ods. 5 zákona o HaZZ.

Ďalej žalobca poukázal na niekoľko zahraničných vedeckých štúdií, ktoré predložil aj s prekladom do
slovenského jazyka, ktoré sa zaoberajú vplyvom nadmerného pracovného času, nedostatku odpočinku
po práci a s tým súvisiaceho vplyvu na psychické a fyzické zdravie, a to z dlhodobého, ako aj
krátkodobého hľadiska. Žalobca nepopiera, že jeho samotná práca je náročná. Žalovaný celú situáciu
však zhoršuje tým, že nesprávnou transpozíciou smernice o pracovnom čase žalobcovi nie je poskytnutý

dostatočný čas na regeneráciu, oddych a spracovanie často traumatizujúcich zážitkov, a to z fyzického,
ako aj psychického pohľadu. V dôsledku toho nastáva priamy zásah do fyzického a psychického zdravia
žalobcu, ako aj do protiprávnych zásahov do jeho práva na súkromný a rodinný život, za čo nesie plnú
zodpovednosť žalovaný, ktorý nesprávne transponoval smernicu o pracovnom čase od slovenského
právneho poriadku.

K výške nemajetkovej ujmy uviedol, že výšku vníma ako absolútne adekvátnu, a to najmä s prihliadnutím
na jeho povolanie, ktoré je mimoriadne náročné; vzhľadom na mieru prekročenia limitu maximálneho
týždenného pracovného času došlo k hrubému zásahu do súkromného života žalobcu; žalovaný si je
dlhodobo vedomý, že žalobcu a ostatných príslušníkov HaZZ neadekvátne zaťažuje, pričom nerealizuje
žiadne kroky, aby tento nelegálny stav odstránil; celková dĺžka trvania protiprávneho zásahu žalovaného

do práv žalobcu predstavuje niekoľko rokov a uvedeným konaním spôsobil žalovaný žalobcovi ujmu,
pričom nepeňažná kompenzácia nie je vzhľadom na okolnosti prípadu dostačujúca, nakoľko ide o
vedomý a dlhodobý protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcu s nenapraviteľnými následkami.
Intenzitu zásahu treba posudzovať aj v kontexte toho, že podľa prepočtov žalobca odpracoval každý
kalendárny rok v priemere až cca 52 dní nad smernicou dovolený rozsah. Podstatnou okolnosťou je

aj to, že tohto protiprávneho zásahu sa dopustil štát na svojom vlastnom občanovi, pričom naopak
úlohou štátu by mala byť starostlivosť o občanov v zmysle vytvárania vhodných pracovných podmienok
a podmienok pre život.
Na základe vyššie uvedeného v plnom rozsahu zotrváva na podanej žalobe.
5. Žalovaný v ďalšom vyjadrení zotrval na svojich vyjadreniach a tvrdeniach prezentovaných v

predchádzajúcom vyjadrení, pričom doplnil, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu o prekračovaní
ustanoveného pracovného času v dĺžke 48 hodín, na ktorý sa odvoláva v ním predložených výpočtoch
v žalobe. Tento výpočet je irelevantný, nakoľko rovnaký výsledok je uvedený v každej predchádzajúcej
žalobe spracovanej právnym zástupcom žalobcu, a nezohľadňuje skutočne odpracovaného hodiny
žalobcu a ani ich nepremieta do referenčných období. Ako dôkaz žalovaný priložil výpočet priemerného

týždenného služobného času menovaného príslušníka v sledovaných referenčných obdobiach podľa §
86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z.. Nakoľko v žalobe absentuje určenie presného časového obdobia, za
ktoré si žalobca uplatňuje škodu - nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla, priložený výpočet priemerného
týždenného služobného času žalobcu vychádza za obdobia tri roky spätne k dátumu podania žaloby t.j.
od júla 2020 do júna 2023; v referenčnom období júl-december 2020 odpracoval žalobca 1213 hodín, čo

vpriemerepredstavuje46,15hodíntýždennéhoslužobnéhočasu,vreferenčnomobdobíjanuár-jún2021
odpracoval žalobca 1206,8 hodín, čo v priemere predstavuje 46,67 hodín týždenného služobného času,
v referenčnom období júl-december 2021 odpracoval žalobca 1147,5 hodín, čo v priemere predstavuje
43,65 hodín týždenného služobného času, v referenčnom období január-jún 2022 odpracoval žalobca
1016,5 hodín, čo v priemere predstavuje 39,31 hodín týždenného služobného času, v referenčnom

období júl-december 2022 odpracoval žalobca 1053,5 hodín, čo v priemere predstavuje 40,08 hodín
týždenného služobného času a v referenčnom období január-jún 2023 odpracoval žalobca 960 hodín, čo
v priemere predstavuje 37,13 hodín týždenného služobného času. Z uvedeného výpočtu teda vyplýva,že žalobca neprekročil smernicou určený maximálny týždenný pracovný čas ani v jednom referenčnom
období, čím sa nepotvrdila skutočnosť uvádzaná žalobcom.
Aj pri prípadnom rozhodnutí súdu o tom, že žalobca má nárok na nemajetkovú ujmu za porušenie

jeho práv na 48 hodinovú týždennú pracovnú dobu podľa článku 3 písm. b) smernice 2003/88/ES ako
práva garantovaného právom únie, je potrebné v rámci voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní zohľadniť
primeranosť a adekvátnosť s prihliadnutím na závažnosť okolností za ktorých k zásahu došlo ako aj k
závažnosti vzniknutých následkov, aby nebola nemajetková ujma neprimerane vysoká a zohľadňovala
také skutočnosti, o ktorých súd nemá pochybnosti, že boli porušené a preukázane v príčinnej súvislosti

spôsobili žalobcovi negatívny dopad do jeho psychickej, zdravotnej a fyzickej sféry. Žalovaný má za to,
že žalobca ani do tohto momentu konania nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu
mala byť spôsobená.
Vzhľadom na všetky doteraz vznesené námietky zo strany žalovaného opätovne navrhuje, aby sa súd
prvej inštancie pred ďalším postupom v konaní vysporiadal s námietkami žalovaného a v prípade, že sa s
nimi stotožní, navrhuje, aby súd v tejto právnej veci konanie zastavil. V prípade, že sa s jeho námietkami

nestotožní, navrhuje, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

6. Súdu prvej inštancie bolo doručené podanie žalobcu, ktoré označil ako „Doplnenie skutkových tvrdení
a dôkazov žalobcom“, v ktorom reagoval na predbežné právne posúdenie veci prezentované súdom na
predbežnom prejednaní sporu konanom dňa 23.05.2024. Žalovaný je pri svojej obrane nekonzistentný,

keď vo svojich úvodných podaniach v tomto konaní svoju právnu argumentáciu stavia na tom, že
služobná pohotovosť nie je a nemá byť súčasťou pracovného času žalobcu, pričom tento názor bol už
judikatúrou SD EÚ, ako aj judikatúrou slovenských súdov dávno prekonaný. Ďalej tvrdí, že žalobcove
práva porušené neboli, lebo je potrebné vypočítať priemerný pracovný čas žalobcu v sledovaných
referenčných obdobiach, a následne do konania predložil vlastný výpočet priemerného týždenného

pracovného času v 6-mesačnom referenčnom období, pričom podľa čl. 16 písm. b) smernice členské
štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.
Žalobca tvrdí, že článok čl. 16 písm. b) smernice nebol transponovaný vôbec, nakoľko sa slovenský
zákonodarca toto dispozitívne ustanovenie smernice rozhodol netransponovať.
Podľa dôvodovej správy k zákonu o HaZZ, v ustanovení § 97 sa stanovuje, ktoré prípady neprítomnosti

príslušníka v štátnej službe sa považujú za vykonávanie štátnej služby. Dovolenka, rekondičný pobyt,
náhradné voľno, dočasná práceneschopnosť aj ostatné druhy neprítomnosti vymenované v § 97 sa
považujú za výkon štátnej služby a majú byť započítavané do služobného času. Uvedené je aj v súlade
s cieľmi smernice. Dovolenka a iné voľno nemôže slúžiť na kompenzáciu prekračovania maximálneho
pracovného času.

Žalovaný síce predložil tabuľku s vlastnými výpočtami priemerného pracovného času žalobcu, avšak
nepredložil žiadne interné dokumenty potvrdzujúce údaje uvedené v tabuľke; výpočty preto zostávajú
len v rovine jeho nepreukázaných tvrdení. Okrem toho, že výpočty žalovaného sa nedajú skontrolovať je
zrejmé, že sú založené na hodinách strávených vykonávaním štátnej služby a pracovnej pohotovosti a
žalovaný účelovo vylúčil ostatné položky, ktoré sa majú započítavať do pracovného času žalobcu jednak

v zmysle smernice, ako aj ustanovení zákona o HaZZ. Žalobca poukázal na dokument „Usmernenie
k stanoviskám k žalobám hasičov“, ktorý obsahuje inštrukcie adresované krajským riaditeľom HaZZ,
ako účelovo vypočítať odpracované hodiny žalobcu a iných hasičov tak, aby pre účely súdnych
konaní odpracované hodiny vychádzali na hodnotu menšiu ako 48 hodín v priemere. Žalobca sa
zároveň rozhodol predložiť ako dôkaz do konania prehľad plánu služieb za obdobie 2020-2023

získaný z dochádzkového systému zamestnávateľa žalobcu, ktorým preukazuje, že aj po spriemerovaní
odpracovaných hodín v 6-mesačných referenčných obdobiach v každom jednom referenčnom období
hodnoty odpracovaných hodín prevyšujú maximálnu hranicu 48 hodín v priemere.
Za obdobie troch rokov pred podaním žaloby ide spolu o 1122,4 hodín, ktoré žalobca odpracoval naviac,
čo v prípade žalovanej náhrady vo výške 5.000 eur vychádza na hodnotu vo výške 4,45 eur za každú

hodinu života žalobcu, ktorú mohol stráviť s rodinou, priateľmi, rozvíjaním svojich koníčkov, oddychom,
relaxom a starostlivosťou o svoje zdravie; preto považuje náhradu za primeranú.
Vyjadril sa aj k niektorým aspektom predbežného právneho posúdenia súdom, ktorý informoval strany
o niektorých skutočnostiach, ktoré bude pri prejednávaní a rozhodovaní tohto sporu zohľadňovať, a to
najmä, že žalobca súhlasil s výkonom práce a pracovnými podmienkami, nerozporoval a nenavrhoval

zmeny, nepodal sťažnosti či námietky proti plánu služieb, ďalej že ide o formulárovú zmluvu, pričom
je potrebné uviesť konkrétne dopady na súkromný život žalobcu a súd prvej inštancie je názoru, že
pracovná pohotovosť je nariaďovaná v čase od 22:00 hod. do 06:00 hod. a v týchto hodinách by zo
stranyžalobcunebolomožnérozvíjaťrodinnéväzby,apretonemožnohovoriťozásahudoosobnostnýchpráv žalobcu. Na postavenie žalobcu sa vzťahuje judikatúra SD EÚ, z ktorej vyplýva, že by bolo
v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich

nebolo možné rozumne vyžadovať. Ani čl. 6 písm. b) smernice nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci
požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením.
Osobnostné práva žalobcu sú porušované sústavne a dlhoročne, nielen počas žalovaného obdobia
a nielen v čase vykonávania služobnej pohotovosti od 22:00 hod. do 06:00 hod. Žalobca pri práci
nasadzujevlastnýživot,pretootoviacnevyhnutneadôvodnepotrebujedostatočnýodpočinokpoprácia

regeneráciu fyzických a psychických síl. Názor, že každá fyzická osoba čas od 22:00 hod. do 06:00 hod.
využíva výlučne na spánok a nemôže byť využívaný na rozvíjanie rodinných väzieb či iných súkromných
aktivít, je neopodstatnený a len subjektívny.
Skutočnosť, že si žalobca uplatnil svoje právo formulárovou žalobou, ako aj iní hasiči, nijako nesúvisí s
týmto konkrétnym konaním, nejde o spojené konania, žalobca za ostatné podania nezodpovedá a svoju
vlastnú ujmu dostatočne špecifikuje.

7. K danému podaniu sa vyjadril žalovaný, pričom uviedol, že primárne právo EÚ nevyžaduje, aby v
zákone č. 315/2001 Z.z. bolo doslovne ustanovené, že referenčné obdobie na účely výpočtu týždenného
pracovného (služobného) času je 6 mesiacov. V prípade, ak sa súd prvej inštancie nestotožní s
argumentáciu žalovaného, že v tejto časti bola smernica 2003/88/ES transponovaná správne, tak

žalovanýpoukazujenaskutočnosť,ževzmysleods.15preambulysmernicajasnepoukazujenapotrebu
a nie na možnosť odchýlky od určitých ustanovení. Túto potrebu jasne definuje v čl. 17 ods. 3 písm. b)
bodu iii), kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje na skutočnosť, že je potrebné sa odchýliť od
čl. 16 (4-mesačné referenčné obdobie), čím v čl. 19 rozširuje referenčné obdobie až na 6 mesiacov. V
rovnakom článku ukladá možnosť členským štátom rozšíriť toto referenčné obdobie až na 12 mesiacov.

Zároveň 6-mesačné referenčné obdobie vyplýva aj z logiky veci, keďže fond pracovného času (z ktorého
vychádza aj samotný žalobca) sa rozpočítava na 6-mesačné obdobia. V zmysle vyššieho uvedeného
má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v
referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých
7 po sebe nasledujúcich dní.

V čase od 22:00 hod. do 06:00 hod., teda počas služobnej pohotovosti neexistujú úlohy, ktoré by sa
od príslušníka HaZZ vyžadovali, a teda tento čas si môže zariadiť podľa vlastného uváženia. Jedine v
prípade výjazdu musí byť pripravený opustiť priestory hasičskej stanice, no tento čas sa premieňa na
prácu nadčas.
Z dikcie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. je zrejmé, že tieto časy sa nepovažujú, ale len posudzujú

ako výkon štátnej služby, teda výkonom štátnej služby nie sú.
K žalobcom predloženému usmerneniu žalovaný uviedol v prvom rade, že ide o nezákonne získaný
dôkaz. Ide o interné usmernenie a bolo vyhotovené Sekciou legislatívy právnych služieb Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky pre krajské riaditeľstvá HaZZ, v ktorom sú bližšie vysvetlené ustanovenia
smernice pre účely prepočtov priemerných týždenných služobných časov žalobcom v obdobných

konaniach. Nejedná sa teda o príkaz, resp. pokyn, ale o výkladové stanovisko.
Žalobca predložil súdu prvej inštancie prepočet fondu pracovného času striktne pre každý týždeň, avšak
fond pracovného času v každom mesiaci nie je veličina, z ktorej by sa malo vychádzať pretože ide len
o vyjadrenie počtu pracovných hodín, ktoré má zamestnanec pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného
času k dispozícii. Zároveň žalovaný poukázal na skutočnosť, že by súd prvej inštancie nemal prihliadnuť

na predmetný výpočet predložený žalobcom, keďže tento dôkaz mal žalobca sprístupnený už pred
podaním žaloby. Je preto zrejmé, že žalobca konal v rozpore so zásadou hospodárnosti a efektívnosti
súdneho konania, keď dôkazy, ktorými disponoval ešte pred iniciovaním súdneho konania nepredložil
hneď v žalobe. Žalovaný sa v plnom rozsahu pridržiava prepočtu služobného času žalobcu, ktorý
predložil vo vyjadrení zo dňa 18.12.2023 a naďalej navrhuje, aby súd prvej inštancie žalobu v celom

rozsahu zamietol.

8. Súdu prvej inštancie bolo doručené doplnenie právneho posúdenia a dôkazov žalobcom, v ktorom
zopakoval niektoré svoje doterajšie tvrdenia a argumenty a dodal, že pri novelizácii Zákonníka práce je
možné výslovne dohľadať, ktoré konkrétne články smernice boli transponované do Zákonníka práce, čo

však pri zákone o HaZZ absentuje, čo len napovedá o nesprávnej transpozícii do zákona o HaZZ.
Žalobca trvá na tom, a okrem vyššie uvedeného to potvrdzuje aj znenie čl. 22, že členské štáty mali
možnosť sa odchýliť od čl. 6 smernice prijatím opatrení podľa čl. 16 písm. b) smernice, avšak len za
splnenia podmienok podľa čl. 22 smernice. Slovenský zákonodarca nevyužil možnosť odchýliť sa od čl.6 smernice zavedením referenčných období, ktoré vo svojej argumentácii využíva žalovaný. Zároveň
poukázal na skutočnosť, že v súčasnosti je v legislatívnom procese predložený návrh zákona, ktorý
má novelizovať zákon o HaZZ, pričom navrhovaná novelizácia potvrdzuje vyššie uvedené tvrdenia a

právny názor žalobcu, že v súčasnom znení zákona o HaZZ nie je zavedené referenčné obdobie,
ale len nerovnomerné rozvrhnutie služobného času na 6 mesiacov. Referenčné obdobie sa novelou
ani nenavrhuje upraviť alebo doplniť v ust. § 86 ods. 1 zákona o HaZZ, ale doplnením úplne nového
ustanovenia - ods. 3 do súčasného ust. § 97, keďže referenčné obdobie v zákone o HaZZ de lege
lata neexistuje. Pre žalovaného je pre výpočet služobného času smerodajné aktuálne znenie § 97

zákona o HaZZ, pričom podľa čl. 2 smernice sa má započítavať aj čas služobnej pohotovosti, ktorý sa v
rozpore s právom EÚ nezapočítava; výpočty žalovaného sú teda nesprávne, sú založené na svojvoľnom
rozhodnutí žalovaného čo započítavať a čo nezapočítavať do služobného času žalobcu.
Napriek viacerým novelizáciám, z textu dôvodovej správy k zákonu o HaZZ vyplýva, že odčlenenie
služobnej pohotovosti od služobného času je zachované, čo je v rozpore s článkom 2 smernice. V praxi
teda žalovaný nezapočítava neaktívnu časť pracovnej pohotovosti do fondu pracovného času, napriek

tomu, že v zmysle konštantnej judikatúry SD EÚ ide o súčasť fondu pracovného času.
Žalobca záverom podania navrhol vykonať dokazovanie aj listinnými dôkazmi priložených k tomuto
podaniu.

9. Strany sporu v rámci svojich záverečných rečí zopakovali svoju argumentáciu prezentovanú od

podania žaloby počas celého trvania konania.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 7 ods. 2, čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb.
Ústava SR, § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, čl. 1 ods. 1, ods. 2, ods. 3, čl. 2
ods. 1, čl. 6, čl. 16 písm. b), čl. 17 ods. 2, ods. 3 bod iii), ods. 5 smernice 2003/88/ES, § 12 ods. 6, § 85

ods. 1, ods. 2, § 86 ods. 1, ods. 2, § 91 ods. 1, ods. 3, § 92 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 97 ods. 1, § 103
ods. 5, § 122 ods. 1, § 122 ods. 3, § 193 ZoHaZZ, § 85 ods. 6 a § 96 ods. 2 Zákonníka práce, § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a § 11 písm.
c) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy.

11. Súd prvej inštancie, aplikáciou uvedených ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav
dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná. Konajúci súd síce dospel k záveru,
že Slovenská republika v prípade príslušníkov HaZZ nesprávne transponovala čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, avšak v konkrétnych okolnostiach prejednávaného
prípadu však nebolo zo strany žalobcu preukázané, že by mu v tejto súvislosti vznikla nemajetková ujma,

pričom samotné porušenie práva Európskej únie ani nebolo natoľko závažné, aby žalobcovi založilo
nárok na peňažnú náhradu.
V prvom rade uviedol, že v konaní nebola daná žiadna procesná prekážka, ktorá by bránila prejednaniu a
rozhodnutiu vo veci. Aj námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného súd vyhodnotil ako
nedôvodnú.ZustálenejjudikatúrySDEÚvyplýva,žečlenskýštátjezodpovednýzasprávnutranspozíciu

práva EÚ do vnútroštátneho právneho poriadku a za jeho dodržiavanie a vymáhanie. Pasívna vecná
legitimácia Slovenskej republiky je daná, pričom v súlade s § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. koná
za štát Ministerstvo vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský
a záchranný zbor.
Aby mohol konajúci súd pristúpiť k posúdeniu otázky, či pri preberaní čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES

vo vzťahu k príslušníkom HaZZ do slovenského právneho poriadku došlo k pochybeniu, musel najskôr
ustáliť, či sa smernica na týchto príslušníkov vzťahuje. Z ust. čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES a z ust. čl.
2 ods. 1 smernice 89/391/ES vyplýva, že aj služby civilnej ochrany - kam nepochybne patria aj príslušníci
HaZZ - spadajú do pôsobnosti uvedených smerníc. Takisto SD EÚ skonštatoval, že činnosti vykonávané
zásahovými službami verejnej hasičskej služby - okrem prípadu výnimočných okolností - patria do

rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88/ES, takže čl. 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu
48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.
Súd prvej inštancie uviedol, že samotné porušenie práva EÚ spočívajúce v nesprávnej, či neúplnej
transpozícii smernice do vnútroštátneho právneho poriadku ešte jednotlivcovi automaticky nezakladá
nárok na poskytnutie primeranej náhrady v peniazoch. Jednotlivcovi totiž musí v priamej súvislosti

s týmto porušením vzniknúť konkrétna škoda, či nemajetková ujma. Dôkazné bremeno ohľadom
preukázania vzniku konkrétnej škody alebo ujmy pritom zaťažovalo žalobcu, ktorý však svoje dôkazné
bremeno neuniesol. Zo žalobcom predložených výpočtov súd prvej inštancie zistil, že v rozhodnom
období došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času iba v dvochreferenčných obdobiach, a to v druhom polroku 2020 a v prvom polroku 2021. Toto prekročenie bolo
len veľmi mierne, keďže priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v druhom polroku 2020 predstavoval
48,80 hod. a v prvom polroku 2021 predstavoval 49,67 hod. Takéto mierne porušenie čl. 6 písm. b)

smernice trvajúce krátku dobu podľa názoru súdu prvej inštancie nemohlo spôsobiť žalobcovi takú ujmu
v jeho osobnostnej sfére, ktorá by bola vyjadriteľná v peniazoch. Z vykonaného dokazovania mal súd
prvej inštancie za to, že žalobca neutrpel žiadnu nemajetkovú ujmu.
Pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu vychádzal súd prvej inštancie zo
šesťmesačného referenčného obdobia (v zmysle čl. 16 a čl. 17 smernice 2003/88/ES), ktoré vo

vzťahu k protipožiarnym službám a službám civilnej ochrany smernica 2003/88/ES výslovne pripúšťa a
ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. výslovne stanovuje. Maximálny priemerný týždenný
pracovnýčasvzmyslečl.6písm.b)smernice2003/88/ESsavsúladesčl.16písm.b)smernice2003/88/
ES počíta za obdobie nepresahujúce štyri mesiace (tzv. referenčné obdobie), pričom v čl. 17 ods. 2,
ods. 3 písm. c) bod. iii) a ods. 5 smernice 2003/88/ES je umožnená odchýlka od tohto ustanovenia v
prípade nepretržitých činností spojených s potrebou nepretržitej služby ako sú napr. protipožiarne služby

a služby civilnej ochrany. Odchýlka spočíva v tom, že referenčné obdobie pre výpočet maximálneho
priemerného týždenného pracovného času nepresiahne šesť mesiacov. Uvedená odchýlka bola podľa
názoru konajúceho súdu prevzatá do ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., v zmysle ktorého
nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Aj keď
zákon č. 315/2001 Z.z. nepoužíva tú istú terminológiu ako smernica 2003/88/ES, z obsahového hľadiska

nemôže ísť o nič iné, keďže ide o stanovenie obdobia, na ktoré sa rozpočítava nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.
Pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu súd prvej inštancie ďalej nezohľadňoval
(neutralizoval) obdobie platenej dovolenky a obdobie pracovnej neschopnosti, keďže v zmysle čl. 16
písm. b) smernice 2003/88/ES sa doby platenej ročnej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti

nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. Zo strany žalobcu ide v tomto smere o
nepochopenie účelu ustanovenia § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. a systematiky tohto zákona;
toto ustanovenie hovorí len toľko, že pre pracovnoprávne účely (napr. pre účely mzdy, či sociálneho
zabezpečenia) sa ako vykonávanie štátnej služby posudzuje aj čas čerpania dovolenky, či dočasnej
pracovnej neschopnosti. Toto ustanovenie v žiadnom prípade nehovorí, že čerpanie dovolenky, či

dočasná pracovná neschopnosť je služobným časom, počas ktorého príslušník vykonáva štátnu službu
a je k dispozícii služobnému úradu.
V zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vzniká, ak by sa nezdalo postačujúce iné primerané zadosťučinenie, a to najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Náhrada nemajetkovej ujmy v

peniazoch sa tak poskytuje iba v prípade, ak došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti v značnej
miere. Určujúcim je predovšetkým zistenie, že v konkrétnom prípade ide o nemajetkovú ujmu vzniknutú v
osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorú táto fyzická osoba najmä s ohľadom na povahu, intenzitu, trvanie
a rozsah pôsobenia nepriaznivého následku objektívne môže pociťovať a prežívať ako závažnú. Právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch teda vzniká vtedy, keď ostatné potencionálne satisfakčné

inštrumentynavyváženieazmiernenienepriaznivýchnásledkovprotiprávnehozásahudoosobnostných
práv nepostačujú. Žalobca v tomto konaní síce tvrdil, že došlo k zásahu do jeho práva na súkromný a
rodinný život, avšak v tomto smere neprodukoval žiadne konkrétne prostriedky procesného útoku, či už v
podobe konkrétnych skutkových tvrdení alebo v podobe dôkazov preukazujúcich existenciu negatívnych
dopadov do jeho osobnostnej sféry. Tvrdenia žalobcu o zásahu do jeho súkromia a rodinného života boli

ibavšeobecné(navyšeboliodslovadoslovaidentickéstvrdeniamiinýchžalobcovvobdobnýchsporoch
prebiehajúcich na súde). Žalobca v konaní predložil odborné články týkajúce sa dopadov práce hasiča
na jeho psychické a fyzické zdravie, tieto však, bez ďalšieho, nemohli preukázať objektívnu spôsobilosť
neoprávneného zásahu negatívne dopadnúť do osobnostnej sféry žalobcu. Z výsluchu žalobcu na
pojednávaní vyplýva, že je nespokojný s tým, že sa služobná pohotovosť nepočíta do fondu pracovného

času, v dôsledku čoho nie je adekvátne ohodnotená. Žalobca uviedol, že sa o tom bavili s kolegami
a dohodli sa, že podajú žaloby, aby sa to zmenilo, a to aj pre nových kolegov. Zároveň povedal, že
keby bola pracovná pohotovosť lepšie ohodnotená, tak by to vnímal inak. Vo vzťahu k dopadom na jeho
psychické a fyzické zdravie len vo všeobecnosti uviedol, že pociťuje pracovnú preťaženosť sezónne,
a prejavuje sa najmä bolesťami chrbta a krížov, a že po 24 hodinovej službe si potrebuje oddýchnuť a

pospať si doma minimálne štyri hodiny. Preto mal súd prvej inštancie za to, že žalobca v skutočnosti
nechce pracovať menej, ale je nespokojný s tým, že pracovná pohotovosť nie je adekvátne ohodnotená.
Skutočnosť, že manželka žalobcu je počas jeho prítomnosti v práci sama na výchovu ich spoločného
dieťaťa, resp. že po pracovnej záťaži pociťuje bližšie nešpecifikovanú a nijako nepreukázanú bolesť,nevybočuje z rámcov bežných dôsledkov zapojenia do pracovného procesu. Z uvedených dôvodov teda
súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol a v súvislosti s nesprávnou
transpozíciou čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nevznikla žiadna nemajetková ujma a preto žalobu

ako nedôvodnú zamietol.
Žalobca si týmto spôsobom nemôže riešiť svoje mzdové nároky, resp. svoju subjektívnu nespokojnosť
s mzdovým ohodnotením neaktívnej časti služobnej pohotovosti. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní
v celom rozsahu úspešný, preto by mal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, keďže mu však

žiadne nevznikli, súd prvej inštancie mu ich náhradu nepriznal.

12.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalžalobcaodvolanievcelomrozsahu,pričomsvojeodvolanie
odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie má vady podľa § 365 písm. b) CSP -
porušenie práva na spravodlivý proces; § 365 písm. d) CSP - iná vada konania, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci; § 365 písm. e) CSP - nevykonanie navrhnutých dôkazov; §

365 písm. f) CSP - na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365
písm. h) CSP - nesprávne právne posúdenie veci.
Prvoinštančný súd uplatnil tzv. neutralizáciu a „považoval za neutrálne, resp. nezohľadnil“ dni dovolenky
a práceneschopnosti, ako aj iné dni, ktoré sa rozhodol neutralizovať, hoci to nevyplývalo ani zo
smernice. V tomto prípade však mal súd prvej inštancie odôvodniť aj rozdiel medzi „nezahŕňajú sa“

alebo „sú neutrálne“. Žalobca počas konania opakovane poukázal aj na Korigendum k oznámeniu
Komisie - Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, uverejnený v Úradnom vestníku Európskej únie
dňa 26.04.2023 pod C 143/8, a to konkrétne v súvislosti s neutralizáciou, pričom v tomto oznámení
sa uvádza: „neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období,

počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas“. Prvoinštančný súd sa v odôvodnení
rozsudku s vyššie uvedeným vôbec nevysporiadal. SD EÚ judikoval, že prekročenie maximálneho
priemerného týždenného pracovného času predstavuje samo o sebe porušenie ustanovenia smernice
a nie je potrebné preukazovať aj inú osobitnú ujmu. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie článok 16
písm.b)smernice2003/88/ESnesprávneinterpretovalanazákladetejtonesprávnejinterpretáciedospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tým, že sa chybne stotožnil s argumentáciou žalovaného a pri
skúmaníslužobnéhočasunezahrnulčasčerpaniadovolenky,čiinéhodruhuvoľn,ačipráceneschopnosti
žalobcu, došlo práve ku kompenzácii prekračovania služobného času žalobcu, čo je zakázané, ako
uvádza priamo oznámenie Komisie.
Argument súdu prvej inštancie o nepochopení účelu zákonného ust. § 97 ods. 1 zákona č. 513/2001 Z.z.

nenapĺňa atribúty riadneho odôvodnenia rozsudku a tento argument je zjavne nedôvodný a nesprávny.
Sám súd prvej inštancie pripustil, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bol do zákona č. 513/2001
Z.z. nesprávne transponovaný, preto odkazovania na „systematiku“ zákona, o ktorom zároveň v tom
istom rozsudku konštatuje nesprávnu transpozíciu smernice, je paradoxné. Ďalej, čo sa týka argumentu
o systematike zákona, sám zákonodarca s účinnosťou od 1.11.2024 práve do ustanovenia § 97 doplnil

nový odsek týkajúci sa výpočtu priemerného služobného času. Práve preto by sa aj ustanovenie § 97
ods. 1 v znení do 30.10.2024 malo použiť aj na účely výpočtu maximálneho týždenného priemerného
služobného času.
Čo sa týka 6-mesačného referenčného obdobia, podľa žalobcu súd prvej inštancie túto otázku
nesprávne právne vyhodnotil, keďže zamieňal nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času na obdobie

6 mesiacov so 6-mesačným referenčným obdobím, ktoré podľa smernice môže byť do vnútroštátneho
poriadku transponované pre výpočet priemerného týždenného pracovného času. Aj z vyššie uvedeného
oznámenia Komisie vyplýva, že referenčné obdobie na výpočet priemerného týždenného pracovného
času môžu členské štáty stanoviť vo všetkých odvetviach a činnostiach na obdobie nepresahujúce 4
mesiace, resp. 6, ak by sa uplatnili výnimky podľa smernice. Žalobca trvá na tom, a potvrdzuje to aj

znenie čl. 22, že členské štáty mali možnosť sa odchýliť od čl. 6 smernice prijatím opatrení podľa čl.
16 písm. b) smernice, avšak len za splnenia podmienok podľa čl. 22 smernice. Slovenský zákonodarca
nevyužil možnosť odchýliť sa od čl. 6 smernice zavedením referenčných období. Jediné opatrenia, ktoré
žalovanýprijalnazabezpečenietoho,abyvsúladespotrebouchrániťbezpečnosťazdraviepracovníkov,
priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín je

vlastne čerpanie dovolenky, choroba, či zranenie a tým spôsobená práceneschopnosť a podobne.
Judikatúra Súdneho dvora vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade nesprávnej
transpozície smernice neviaže na preukázanie určitého stupňa závažnosti vzniknutej ujmy alebo na
existenciu závažnej ujmy; pri rozhodovaní o nárokoch vyplývajúcich z práva Únie musí byť zachovanázásada efektivity. Súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že sa vyžaduje preukázanie určitého stupňa
závažnosti ujmy.
Súd prvej inštancie sa v zásade opäť stotožnil s tvrdením žalovaného o služobnej pohotovosti, pričom

žalobca si dovoľuje poukázať na skutočnosť, že v žiadnom prípade si čas služobnej pohotovosti nemôže
zariadiť podľa vlastného uváženia. Musí byť fyzicky na pracovisku prítomný, nemôže odísť či vzdialiť sa
z pracoviska, má uložené obmedzenia, ktoré objektívne ovplyvňujú jeho možnosť slobodne nakladať s
časom. Možnosti spánku alebo oddychu súd narušené.
Z dôkazov, ktoré žalobca predložil a ktoré žalovaný nerozporoval, súd prvej inštancie vyňal časť hodnôt,

pričom nevysvetlil, či tieto hodnoty vyňal preto, že ich nezohľadňuje alebo ich bude považovať za
neutrálne, čím umelo zasiahol do skutočného skutkového stavu a teda zistil skutkový stav čo do počtu
hodín žalobcu nesprávne. Žalobca trvá na tom, že k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného
služobného času v jeho prípade došlo v každom referenčnom období, či už súd prvej inštancie aplikuje
6-mesačné referenčné obdobie alebo nie.
Súd prvej inštancie v odôvodnení dospel k záveru, že žalobca neutrpel žiadnu nemajetkovú ujmu, pričom

on sa s týmto tvrdením absolútne nestotožňuje. Právo na stanovenie maximálnej dĺžky pracovného času
a denný a týždenný odpočinok pracovníka, ktoré upravuje smernica 2003/88/ES je natoľko významným
právom, že je zakotvené priamo v Charte základných práv Európskej únie, na čo súd prvej inštancie
pri posudzovaní závažnosti ujmy neprihliadal. Žalobca v konaní preukázal, že nedostatok osobného
času sa ho dotýka, nemá čas na svoju rodinu a koníčky, cíti pracovnú preťaženosť. Ďalej súd prvej

inštancie zrejme nesprávne vyhodnotil príčinnú súvislosť, pretože nemal hodnotiť ujmu v dôsledku
straty času na odpočinok a na súkromné a rodinné aktivity, ale mal najmä hodnotiť príčinnú súvislosť
medzi nesprávnou transpozíciou smernice a stratou času. Čo sa týka ďalších skutkových zistení, pokiaľ
žalobca uviedol, že mu vyhovuje rozvrhnutie práce na 24-hodinové služby, uvedené neznamená, že sa
stotožňuje s pravidelným pracovným preťažovaním. Od začiatku konania tvrdil, že problémom nie sú

samotné 24-hodinové služby, ale ich frekvencia a skutočnosť, že pracovná pohotovosť sa nezapočítava
do služobného času, čo koniec koncov zistil aj konajúci súd.
Keďže súd prvej inštancie nevykonal navrhované listinné dôkazy, najmä odborné články, na ktoré
poukazoval žalobca, ktoré sa zaoberali vplyvom nadmerného pracovného času, nedostatku riadneho
odpočinku po práci a s tým súvisiaceho vplyvu na psychické a fyzické zdravie, celkom zjavne došlo k

sťaženiu dôkaznej situácie žalobcu, čo nespravodlivo vyústilo do neunesenia dôkazného bremena.
V odvolaní poukazuje na viaceré chyby súdu prvej inštancie v právnom a skutkovom posúdení, ktoré
považujezazávažné,atonielenčodomnožstvatýchtochýb,alenajmäzpohľaduichvýznamu.Namieta
aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku a miestami zjavnú svojvoľnosť. Odôvodnenie je zmätočné,
chaotické a protirečiace si, preto je nepreskúmateľné. Ako nepreskúmateľné a zjavne zmätočné sa javia

aj závery súdu o tom, že žalobca v konaní v zásade neprodukoval žiadne konkrétne skutkové tvrdenia
ohľadne ujmy. Napriek tomu súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a tiež jeho výsluchom, čo
vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku.
S prihliadnutím na vyššie uvedené, žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania vo výške 100 %.

13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa pridržal svojich doterajších písomných a ústnych
vyjadrení v plnom rozsahu. S právnym názorom súdu prvej inštancie sa v plnej miere stotožňuje a
považuje ho za vecne a právne správny. Žalobca nepreukázal dôvodnosť ani jedného ním uvádzaného

odvolacieho dôvodu tak, ako to vyžaduje zákon. Odvolanie neobsahuje žiadne nové ani relevantné
tvrdenia spôsobilé preukázať dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku.
Základné sporné tvrdenia strán vychádzajú z rozporu rozdielu medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas
odpočinku“ a rozporu obdobia, v rámci ktorého sa pracovný čas žalobcu skúma. Žalovaný má za
to, že súd prvej inštancie správne prihliadol na posúdenie pojmu „pracovný čas“ a vysporiadal sa

vyčerpávajúco aj s argumentáciou procesných strán, čo do otázky dní voľna, ktoré sa príslušníkom HaZZ
priznávané v značne vyššom rozsahu než to prezumuje smernica 2003/88/ES. Ďalej upriamil pozornosť
na fakt, že služby príslušníkov HaZZ sa plánujú do obdobia 6 mesiacov a fond pracovného času sa
„vyrovnáva“ ku koncu kalendárnych polrokov, teda v období 6 mesiacov. V krátkosti poukázal aj na
najnovšie právne názory konajúcich súdov, ktoré podporujú jeho právny názor.

Súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo do otázky
preukázania závažnej nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s porušením čl. 6 písm.
b) smernice. Len subjektívne pocity poškodenej osoby nie sú spôsobilé na konštatovanie vzniku
nemajetkovej ujmy, ak nie sú preukázané.Vzhľadom k vyššie uvedenému žalovaný navrhuje, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok v
plnom rozsahu potvrdil.

14. Žalobca na vyjadrenie žalovaného reagoval podaním zo dňa 16.04.2025, v ktorom poukázal na
niekoľko rozhodnutí slovenských súdov, prvoinštančných aj odvolacích, ktoré žalobcom priznali náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Predložil prepis relácie U. Q. N. zo dňa 11.03.2025, kde účinkoval
AD. prezident Hasičského a záchranného zboru, ktorý verejne potvrdil existenciu problému, na ktorý
poukazuje aj žalobca.

Naďalej trvá na tom, že zo žiadneho predpisu, judikatúry, dbajúc na zásadu efektivity, nevyplýva, že by
žalobca mal povinnosť preukazovať závažnú ujmu alebo inú kvalifikovanú ujmu. Za dôvodnú nepovažuje
ani námietku žalovaného, aby súdy na časy čerpania dovolenky, práceneschopnosti a pod. neprihliadali
a neutralizovali ich alebo ich do výpočtu priemerov nezahŕňali.

15. V ďalšom vyjadrení sa žalovaný dodal, že síce žalobca v odvolacej replike poukazoval na

obdobné prípady žalobcov ako príslušníkov HaZZ, avšak opomenul, že v prípade takýchto žalôb o
náhradu nemajetkovej ujmy je každá situácia jedinečná a akékoľvek odvolávanie sa na prípadnú ujmu
žalobcových kolegov je nežiaduce. Na účely stanovenia výšky sumy nemajetkovej ujmy je zásada
individuálneho prístupu ku každej žalobe nevyhnutná.
K prepisu relácie z rádia si žalovaný len v krátkosti dovolí uviesť, že tento dôkaz je absolútne irelevantný

a nie je schopný akokoľvek preukázať žalobcovu nemajetkovú ujmu.
Trval na tom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu potvrdil.

16. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, vrátane všetkých písomných podaní

strán doručených súdu aj v priebehu odvolacieho konania, odvolací súd preskúmal všetky podstatné
odvolacie námietky strán sporu spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru,
že napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť.

17. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania,

a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v podanom odvolaní
neuvádzalpodstatné,rozhodujúce,konkrétneprávneskutočnosti,ktorébyodôvodňovaliinérozhodnutie
odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný
žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

18. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie
riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v danej veci
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 220 CSP, nakoľko
súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, riadne zhodnotil

výsledkyvykonanéhodokazovania,keďrozviedol,ktoréskutočnostipovažujezapreukázanéaktorénie,
zktorýchjednotlivýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil.Vodôvodnení
svojho rozhodnutia špecifikoval, ktoré ustanovenia smernice 2003/88/ES, ako aj zákona č. 315/2001
Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v danej veci aplikoval. V dôvodoch svojho rozhodnutia primerane
vysvetlil,žežalovanýjevkonanívecnepasívnymsubjektom,nesúcimzodpovednosť,aleajto,ženebolo

preukázané, že by žalobca utrpel nemajetkovú ujmu.

19.Žalobcasižalobouuplatnilnároknanáhradunemajetkovejujmyvovýške5.000,-eur,zdôvodu,žezo
strany žalovaného došlo k pochybeniu tým, že nesprávne transponoval právo Európskej únie. Uviedol,
že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru a jeho služobný čas sa rozvrhuje na 16,5 hodinové

zmeny, po ktorých nasleduje služobná pohotovosť v rozsahu 7,5 hodiny. Síce je uvedené rozvrhovanie
v súlade so zákonom o HaZZ, ale je v rozpore s ustálenou judikatúrou SD EÚ. Protiprávnym postupom
žalovaného utrpel ujmu spočívajúcu v negatívnom zásahu do jeho súkromného života.

20. Súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že v konkrétnych okolnostiach prejednávaného

prípadu nebolo zo strany žalobcu preukázané, že by mu v tejto súvislosti vznikla nemajetková ujma,
pričom samotné porušenie práva Európskej únie ani nebolo natoľko závažné, aby mu založilo nárok na
peňažnú náhradu; túto skutočnosť potvrdil aj výsluch žalobcu, z ktorého bolo zrejmé, že k žiadnemu
zásahu do jeho súkromného a rodinného života nedošlo.21. Občiansky zákonník v § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena

a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem
zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie,
ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené
znaky. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická
osoba právo postupovať v zmysle ust. § 13 OZ. K prostriedkom súdnej ochrany osobnosti podľa §

13 OZ patrí negatórna žaloba - právo domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov, reštitučná
žaloba - právo domáhať sa odstránenia následkov neoprávnených zásahov a satisfakčná žaloba -
právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na
odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, ide najmä o satisfakčný prostriedok, ale má aj sankčnú
povahu, keďže zaplatenie zadosťučinenia predstavuje pre rušiteľa istú finančnú ujmu.

22. V prvom rade je podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch skutočnosť,
že morálna satisfakcia sa s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nepostačujúca,
pričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej
miere. Posúdenie splnenia tejto podmienky je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý musí vychádzať z
jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho prípadu (uznesenie Ústavného súdu SR

z 13. apríla 2011, sp. zn. III. ÚS 154/2011).
Podľa ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov je objektívnym kritériom posúdenia dôvodnosti
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zistenie, či fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za
ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či

by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení
a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 17.01.2019, sp. zn.
3Cdo/224/2018).

23. Aj v obdobných prípadoch, ako je prejednávaný, po zistení zásahu do osobnostnej sféry žalobcu

porušením práva EÚ súdy použijú ust. § 11 až § 13 OZ pre stanovenie rozsahu a spôsobu náhrady
ako nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vychádzajú pritom aj z kritérií na stanovenie výšky takejto náhrady
analogicky ako v prípadoch ochrany osobnosti. Prihliadajú teda na závažnosť ujmy, ktorá zásahom
do práva žalobcov na odpočinok, súkromie a rodinný život vznikla, na následky takýmto zásahom
vyvolané, na okolnosti zásahu a pri svojej úvahe vychádzajú tiež z náhrady nemajetkovej ujmy, priznanej

všeobecnýmisúdmivinýchprípadoch,keďsúdyaplikujúust.§13OZazohľadňujúprávoplatnepriznané
náhrady nemajetkovej ujmy v iných rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných sporoch.

24. V konaní vo veciach ochrany osobnosti platí, že dôkazné bremeno nesie žalobca, teda osoba, ktorá
tvrdí, že jej bola spôsobená nemateriálna ujma neoprávneným zásahom. Žalobca teda musí dokázať

existenciu zásahu, to znamená, že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do práv žalobcu, skutočne
došlo, ako aj už spomenutú súvislosť medzi zásahom a vzniknutou škodou. Žalobca nesie aj dôkazné
bremeno týkajúce sa dokazovania predpokladov priznania primeraného zadosťučinenia.

25. Z výsluchu žalobcu mal odvolací súd za preukázané, že k podaniu žaloby o náhradu nemajetkovej

ujmy ho viedla najmä solidarita vo vzťahu k svojim kolegom - hasičom, pričom sám vo vzťahu k svojej
osobe neuviedol také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu priznať primerané zadosťučinenie v
peniazoch. To, že sa po dohode s kolegami rozhodli viacerí podať žaloby dôvodiac, že tým sledujú
zmenu aj pre nových kolegov, je vo vzťahu k žalobcovi, voči ktorému sa majú predpoklady priznania
náhrady nemajetkovej ujmy skúmať individuálne, absolútne nepodstatné. Netvrdil ani, že by v dôsledku

konania žalovaného bol výrazne negatívnym spôsobom ovplyvnený jeho súkromný, resp. rodinný život.
Svoj voľný čas trávi doma s manželkou a desaťmesačnou dcérou, pričom podľa jeho vlastných slov jeho
pracovné nasadenie manželka toleruje. Preto sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so závermi
súdu prvej inštancie a uzatvára, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v smere preukázania, že by
utrpel nemajetkovú ujmu, v súvislosti s ktorou by mu patrilo právo na jej náhradu v peniazoch.

26. Odvolacia námietka žalobcu, že prvostupňový súd sa chybne stotožnil s argumentáciou
žalovaného a pri skúmaní služobného času nezahrnul čas čerpania dovolenky či iného druhu voľna
či práceneschopnosti žalobcu neobstojí; aj v tomto smere je potrebné pritvrdiť právnemu názorusúdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že právo Európskej únie jednoznačne stanovuje, že pri výpočte
maximálneho priemerného týždenného pracovného času sa obdobie platenej dovolenky a obdobie
pracovnej neschopnosti nezohľadňuje, t. j. je neutrálne, a to v zmysle čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/

ES: „Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa
nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne“.

27. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil aj skutočnosť, že pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“
sa v zmysle smernice nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských

štátov. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je
autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na
systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas
odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej

judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda
nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil
určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 T. D. Q.. H.. predovšetkým
zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných
hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov

„pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti
alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica
síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie
pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu
„pracovný čas“ (rozsudok Krajského súdu Prešov z 24.11.2020, sp. zn. 15Co/6/2020).

28. Odvolací súd ešte dodáva, že čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie, ktorú žalovaný namietal,
uvádza, že Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej
transpozície Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z., pokiaľ ide o nezapočítanú pracovnú pohotovosť
príslušníkaHaZZnapracoviskupočasjejneaktívnejčastidopracovnéhočasu,keďžeabsentujúcaalebo

nesprávna transpozícia smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a
legislatívneho procesu. Ide teda o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to,
ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť
škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť, a teda poukazujúc na uvedené, pasívna vecná legitimácia
žalovaného je v predmetnom spore daná.

29. Neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované listinné dôkazy, najmä
odborné články, na ktoré poukazoval žalobca a tým došlo k sťaženiu dôkaznej situácie žalobcu, čo
nespravodlivo vyústilo do neunesenia dôkazného bremena. Súd prvej inštancie sa k daným odborným
článkom vyjadril, pričom správne zhodnotil, že tieto články týkajúce sa vplyvu práce hasiča na jeho

psychické a fyzické zdravie nemohli bez ďalšieho preukázať objektívnu spôsobilosť neoprávneného
zásahu negatívne dopadnúť do osobnostnej sféry žalobcu. Z obsahu základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecný súd ústavná povinnosť vykonať dôkazy,
ktoré označil účastník konania (nález Ústavného súdu SR z 16.04.1997, sp. zn. I. ÚS 75/96). Súd nie
je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované

dôkazy; to znamená, že nevykonaním dôkazov v podobe žalobcom predložených odborných článkov
neodňal súd prvej inštancie žalobcovi možnosť konať pred súdom.

30. Berúc do úvahy dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, by odvolací súd
posudzovaním ďalších odvolacích námietok žalobcu, už len opakoval správnosť záverov súdu prvej

inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou.
Žalobca len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval pred súdom prvej inštancie, pričom na
dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným
súdom vydaný rozsudok. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov,
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli
spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie žalobcu nepovažoval odvolací súd
za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

32. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene

písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod
sp.zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

33. Vzhľadom na uvedené, o trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania
proti žalobcovi nepriznal. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný si
náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a zároveň mu ani žiadne trovy nevznikli.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).