Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. jún 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5821201042
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Šulek

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5821201042.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka

a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D. E. XXX, 2/ F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D. E. XXX,
proti žalovanému: 3/ EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská
časť Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zast. Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821
09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, v konaní o zdržanie sa výkonu záložného
práva a určenie, že záložné právo neexistuje, o odvolaní žalovaného 3/ proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo č.k. 5C/32/2021-337 zo dňa 30.8.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcom 1/ a 2/ voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalovaný 3/ (ďalej aj len „žalovaný“)
je povinný zdržať sa realizácie výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou nehnuteľnosti zapísaných
na LV č. XXX pre obec a k.ú. D. E., pod A parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape, zobrazené
ako C KN parc. č. 1053/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 479 m2, parc č. 1053/3 - zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 118 m2, stavby: rodinný dom súp. č. XXX na pozemku C KN parc. č. 1053/3,

pod B1 na žalobcov 1/ a 2/ (v celosti - 1/1) na základe právneho úkonu veriteľa „Vyhlásenie splatnosti
úveru“ dané listom G. H. prostredníctvom Consumer Finance Holding, a.s., Hlavné námestie 12, 060 01
Kežmarok, IČO: 35 923 130 podaním zo dňa 06.01.2016, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol
a výrokom III. stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

1.1
Súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, že o podanej žalobe rozhodol v poradí prvým rozsudkom č.k.

5C/32/2021-206 zo dňa 28.2.2023 tak, že výrokom I/ konanie voči žalovaným 1/ a 2/ a 4/ zastavil,
výrokom II/ žalobu žalobcov voči žalovanému 3/ zamietol a výrokom III./ žalovanému 3/ proti žalobcom
priznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%avýrokomIV.žalovaným1/,2/a4/vočižalobcom
nárok na náhradu trov nepriznal. Na základe odvolania žalobcov bolo prvostupňové rozhodnutie súdu
uznesenímkrajskéhosúduzodňa27.2.2024,č.k.9Co/124/2023-293vovýrokochII./aIII./zrušenéavec
bola vrátená na ďalšie konanie. V ostatných odvolaním nenapadnutých výrokoch, ktorými súd rozhodol
o zastavení konania v pomere medzi žalobcami a žalovanými 1/, 2/ a 4/ a o náhrade trov konania zostal

rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

1.2Súd prvej inštancie v konaní zistil, že na súde sa viedlo konanie pod sp.zn. 1C/208/2016 proti
žalovanému označenému ako G. I. H., a.s., so sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155,
jeho predmetom bolo určenie, že Úverová zmluva č. U 22219-09 zo dňa 3.7.2009 je bezúročná a

bez poplatkov, je neplatná a o povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie, konanie bolo na základe
späťvzatia žaloby žalobkyňou 1/ (tam vystupujúcou len ako žalobkyňa) zastavené uznesením súdu zo
dňa 9.10.2020, pod č.k. 1C/208/2016-153. Ďalej mal preukázané, že medzi právnym predchodcom
žalovaného 3/ - G. H., konajúcej prostredníctvom svojho zástupcu Consumer Finance Holding, a.s.,
Kežmarok, ktorý postúpil pohľadávku ku dňu 01.12.2017, vyplývajúcu zo Zmluvy o úvere č. HY 22219

na žalovaného 3/, bola uzavretá Zmluva o poskytnutí úveru „HypoPôžička“ č. U 22219-09, na základe
ktorej bol právnym predchodcom žalovaného 3/ poskytnutý žalobcom 1/ a 2/ „bezúčelový“ na obdobie
7 rokov (84 mesiacov od poskytnutia úveru), pričom bola dohodnutá výška splátky 262,10 eur s tým,
že prvá splátka bola splatná dňa 20.08.2009 a posledná splátka bola splatná 20.07.2016, t.j. lehota
splatnostiboladohodnutána20.deňvmesiaci.Vkonaníbolažalovanému3/(označenémuakožalovaný
1/) uložená povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby nehnuteľností

zapísaných na LV č. XXX pre obec a k.ú. D. E., pričom žalobcom bola zároveň uložená povinnosť
podať žalobu vo veci samej v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorou sa budú domáhať
určenia, že žalovaný 3/ nemá právo realizovať záložné právo na základe Zmluvy o zriadení záložného
práva k nehnuteľnosti č. Z 22219-09 zo dňa 3.7.2009. Neodkladné opatrenie bolo vydané uznesením
zo dňa 14.6.2018, č.k. 3C/1/2018-463, ktoré nadobudlo právoplatnosť 07.07.2018. Uznesením zo dňa

18.5.2021, č.k. 3C/1/2018 bolo uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia zrušené. Súd prvej
inštancie mal tiež preukázané tvrdenie žalobkyne 1/ o tom, že prvýkrát došlo k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru listom právneho predchodcu žalobcu zo dňa 06.04.2013 (čl.3) a to k tomuto dňu, pričom
výška pohľadávky predstavovala sumu 10 751,49 eur, ku ktorej bolo potrebné pripočítať poplatky a
zmluvnú pokutu v sume 390,76 eur. Predmetný záväzok mali žalobcovia uhradiť do 30 dní od vyhlásenia

mimoriadnej splatnosti úveru na tam označený účet zástupcu právneho predchodcu žalovaného -
spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s., Kežmarok. Z dôvodu, že žalobcovia začali so splácaním
úveru, čo je zrejmé z histórie platieb na úvere podľa Zmluvy o úvere HY 22219 a zároveň uhradili sumu
omeškaných splátok pred začatím dražby - 2905,30 eur, čoho dôkazom je poštový peňažný poukaz
nachádzajúci sa v pripojenom spise sp. zn. 1C/208/2016 (čl. 26) a aj z dôvodu, že nebolo preukázané,

že by žalovaný (jeho predchodca uskutočnil výzvu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ďalej
aj len „OZ“ obsahujúcu upozornenie tohto veriteľa na možnosť predčasného zosplatnenia úveru s
uvedením konkrétnej splátky a jej výšky), došlo následne dňa 21.01.2015 k opätovnému vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti úveru, o čom svedčí list tohto predchodcu (čl.4), výška pohľadávky ku dňu
21.01.2015 bola vyčíslená sumou 6372,52 eur s tým, že bolo nutné pripočítať poplatky a zmluvnú

pokutu 390,76 eur. Vo vzťahu k tomuto tzv. druhému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru však
súd uvádza, že nemal preukázané, že pred zaslaním oznámenia o zosplatnení úveru veriteľ upozornil
žalobcov v lehote nie kratšej ako 15 dní, že v prípade neuhradenia dlhu daného konkrétnou splátkou
a jej výškou uplatní svoje právo vyplývajúce z ust. § 565 OZ a požiada ich o zaplatenie celej svojej
pohľadávky. Takýto právny úkon je potom neúčinný, keďže nedošlo k platnému upozorneniu žalobcov

ako dlžníkov tak ako to upravuje ust. § 53 ods. 9 OZ a účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa §
565 OZ je podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka
na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je zosplatnenie neúčinné (Jaroslav
Krajčo: Občiansky zákonník pre prax, Eurounion, máj 2015, komentár k § 53 ods. 9 OZ). Napriek tomu,
že žalovaný 3/ ako veriteľ v písomnom podaní označenom ako „Vyhlásenie splatnosti úveru zo dňa

21.1.2015 konkrétnu splátku, v súvislosti s omeškaním s ktorou zvažoval uplatnenie práva zosplatniť
úver, neuviedol, žalobcovia ako dlžníci efektívne odvrátili hrozbu predčasného zosplatneniu úveru tým,
že pokračovali v jeho splácaní. Totiž, poníženie zostatku úveru svedčí o tom, že žalobcovia už po
prvotnej výzve na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru (06.04.2013) pokračovali v zmluvnom vzťahu
založeného úverovou zmluvou, žalovaný 3/ (a aj jeho predchodca) tento stav akceptoval, v opačnom

prípade by nepristúpil k opätovnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru podľa Zmluvy o úvere HY
22219 listom zo dňa 21.1.2015. Žalobcovia 1/ a 2/ teda v splácaní jednotlivých splátok poskytnutého
úveru pokračovaliajpo,vporadídruhomvyhlásenímimoriadnejsplatnostiúverudňa21.1.2015,keďžev
roku 2015 žalobcovia uhradili, a to 26.1.2015 sumu 270 eur, dňa 11.2.2015 sumu 300 eur, dňa 17.6.2015
sumu 1700 eur, dňa 19.8.2015 sumu 200 eur a dňa 22.10.2015 sumu 100 eur. Tieto skutkové okolnosti

boli preukázané nielen obsahom listín, ale aj tvrdením žalobkyne o tom, že pokiaľ ide o výkon záložného
práva, tento sa začal v roku 2011, na jeho odvrátenie bolo potrebné zaplatiť 2905,30 eur, sumu zaplatila
a ďalej pokračovala v splácaní úveru až do roku 2015 (čl. 186). Žalobcovia naposledy uhradili časť
splátky v 22.10.2015 v sume 100 eur, hoci výška splátok bola dohodnutá v sume 262,10 eur (ako toplynie z výpisu z účtu), k úhrade splátky v predpísanej výške došlo naposledy dňa 17.6.2015, kedy
žalobcovia ako dlžníci uhradili sumu 1700 eur svedčiacu o úhrade aj ďalších omeškaných splátok.
Žalovaný 3/ ako veriteľ (či jeho právny predchodca) po splatnosti splátky splatnej v 07/2015, ktorá nebola

uhradená vôbec a uplynutí lehoty 3 mesiacov, mohol v mesiaci október 2015 pristúpiť k upozorneniu
žalobcov na možnosť predčasného zosplatnenia úveru pre nezaplatenie konkrétnej splátky, resp. jej
časti. V súdenej veci žalovaný 3/ ako veriteľ (dodávateľ) listinou označenou ako „Posledný pokus o zmier
pred vyhlásením splatnosti úveru“ datovanou 3.12.2015, adresovanej žalobcom 1/ a 2/ (čl.128) vyzval
k zaplateniu omeškaných splátok (okamžitej úhrade nedoplatku), ktorý predstavuje „suma mesačných

anuitných splátok v omeškaní 1202,30 eur“, na základe Zmluvy o úvere č. U 22219, zároveň si uplatnil
poplatok za upomienku č. 1 v sume 25,00 eur, poplatok za upomienku č. 2 v sume 25 eur a poplatok za
pokus o zmier v sume 25 eur. V predmetnej listine zároveň upozornil žalobcov, že v prípade neuhradenia
sumy v lehote najneskôr do 5 dní odo dňa doručenia písomnosti v súlade s čl. VI obchodných podmienok
dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, t.j. inak povedané, že uplatní právo podľa § 565 OZ,
kedy môže žiadať z dôvodu predčasného zosplatneniu úveru, zaplatenie celej pohľadávky.

1.3
Súd prvej inštancie konštatoval, že v listine označenej ako „Posledný pokus o zmier pred vyhlásením
splatnosti úveru“ datovanej dňa 3.12.2015 nie je označená konkrétna splátka, s ktorou sú žalobcovia
ako dlžníci - spotrebitelia v omeškaní a pre ktorú žalovaný ako veriteľ-dodávateľ zvažuje uplatnenie

práva podľa § 565 OZ; ani to z neho nevyplýva, resp. nie je to z neho možné vyvodiť. V predmetnom
písomnom podaní veriteľ poukazuje na „sumu mesačných anuitných splátok v omeškaní“, teda na
viaceré splátky, avšak tieto nie sú nijako špecifikované. Len je uvedená ich celková suma 1202,30 eur
(k dátumu vystavenia listiny), pričom vychádzajúc z výšky dohodnutých splátok v sume 262,10 eur,
zrejmých z výpisu z úverového účtu (čl.186) predloženého žalovaným 3/ v konaní celková dlžná suma

predstavuje cca 4,5 splátky. Žalobcovia pritom už v 10/2015 uhradili len časť splátky 100 eur, v 09/2015
neuhradili žiadnu splátku, v 08/2015 uhradili časť splátky 200 eur, v 07/2015 neuhradili žiadnu splátku a
v 06/2015 uhradili 1700 eur. Tým, že veriteľ - žalovaný 3/ v písomnom podaní „Posledný pokus o zmier
pred vyhlásením splatnosti úveru“ datovanom 03.12.2015 neoznačil konkrétnu splátku, v súvislosti s
omeškaním s ktorou zvažoval uplatnenia práva zosplatniť úver, resp. neuviedol jej výšku, znemožnil

žalobcom ako dlžníkom efektívne odvrátiť hrozbu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Uvedenie
konkrétnej splátky nevyplýva ani z listiny datovanej dňa 6.1.2016, označenej ako „Vyhlásenie splatnosti
úveru“, pričom veriteľ tak mohol urobiť len pre splátku splatnú v mesiaci september 2015 a po uplynutí
troch mesiacov omeškania so septembrovou splátkou a zároveň do splatnosti najbližšie nasledujúcej
splátky, t.j. do 20.12.2015, mohol upozorniť žalobcov ako dlžníkov na možnosť zosplatnenia úveru/dlhu.

Tieto skutkové okolnosti súd však vyvodil, ako je vyššie uvedené, až z listín, ktoré boli predložené v
konaní, neboli súčasťou výzvy obsahujúcej upozornenie na možnosť predčasného zosplatnenia úveru
a ani oznámenia o zosplatnení úveru. Oznámenie označené ako „Vyhlásení splatnosti úveru“ dané
listom zo dňa 6.1.2016 adresované žalobcom a doručené do ich dispozičnej sféry, konkrétnu výšku
splátky neobsahuje, je zrejmá iba výška pohľadávky vyčíslená ku dňu 06.01.2016 v sume 4 242,22 eur

a konštatovanie, že je k nej potrebné pripočítať poplatky a zmluvnú pokutu spolu vo výške 406 eur,
ktoré sumy mali byť zrealizované na splátkový účet tam uvedený v lehote do 30 dní odo dňa vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru, čo znamená do 6.2.2016. Oznámenie tiež obsahuje upozornenie, že
márnym uplynutím stanovenej lehoty pristúpi veriteľ okamžite k realizácii záložného práva v súlade s
dojednaniami v záložnej zmluve č. Z 22219.

1.4
Súd prvej inštancie zdôraznil, že v prípade označenia konkrétnej splátky v upozornení veriteľa na
možnosť zosplatnenia dlhu (v zmysle § 53 ods. 9 Obč. zák.) nejde o „formalitu“, resp. akúsi jeho
bezvýznamnú obsahovú náležitosť. Naopak, ide o pre dlžníka významnú informáciu, keďže na jej

podklade môže následne činiť také kroky, ktorými odvráti hrozbu, že sa jeho dlh stane naraz splatný.
Je zrejmé, že zosplatnenie (vyhlásenie mimoriadnej splatnosti) dlhu/úveru môže zásadným spôsobom
ovplyvniť ekonomickú situáciu dlžníka. Preto je dôvodné trvať na riadnom plnení (informačných)
povinností veriteľa voči dlžníkovi v procese zosplatňovania úveru dlhu v spotrebiteľských vzťahoch).
Súd prvej inštancie konštatoval, že v súdenej veci žalovaný 3/ ako veriteľ síce vyčíslil celkovú sumu

omeškanýchsplátok,resp.splatnéhodlhuvovýške1202,30eur,alesúčasneajpoplatkovzaupomienky,
či pokus o zmier a ich zaplatením v lehote 5 dní odo dňa doručenia písomnosti podmienil (ne) vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru, pričom táto lehota z hľadiska možnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveru z ničoho nevyplýva pre splátku splatnú v 09/2015, a ktorá by bola do 20.12.2015, vychádzajúcz lehoty 3 mesiacov omeškania s touto splátkou v zmysle § 53 ods. 9 OZ ako podmienky vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru. Je teda zásadný rozdiel medzi tým, či dlžník má uhradiť len omeškanú
splátku, pre ktorú veriteľ zvažuje do budúcnosti vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu, a ktorú veriteľ

v upozornení na možnosť zosplatnenia dlhu konkrétne označí, a na druhej strane tým, že veriteľ vyčísli
v upozornení na možnosť zosplatnenia celý dovtedajší dlh a núti dlžníka-spotrebiteľa pod následkom
vyhláseniamimoriadnejsplatnostidlhuzaplatiťcelýtentoomeškanýdlh.Súdprvejinštancieuviedol,žev
súdenom prípade je dôvodné domnievať sa, že v sume uvedenej v upozornení na možnosť zosplatnenia
úveru sú zahrnuté aj iné neuhradené splátky, resp. ich časti, splatné pred splátkou splatnou 20.09.2015,

pre omeškanie s ktorou (jej časťou) veriteľ-žalobca (neplatne) zosplatnil úver; a to z toho dôvodu, že už v
upozornení na možnosť zosplatnenia úveru - Posledný pokus o zmier pred vyhlásením splatnosti úveru“
datovanom dňa 3.12.2015 - veriteľ zahrnul do dlžnej sumy aj skoršie splátky, resp. ich časti. Okrem
toho, ako už súd vyššie uviedol, z hľadiska dodržania lehôt v zmysle § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ
mohol žalovaný ako veriteľ zosplatniť úver v listine „Posledný pokus o zmier pred vyhlásením splatnosti
úveru“ z 3.12.2015 iba pre omeškanie so splátkou splatnou 20.9.2015, nie pre omeškanie so skoršími

splátkami, čo je ďalším dôvodom neplatného zosplatnenia úveru pre jeho neurčitosť - § 37 ods. 1 OZ.
Na záver súd prvej inštancie dodal, že nemal preukázané doručenie výzvy obsahujúcej upozornenie
na možnosť zosplatniť úver, čo má taktiež za následok neplatnosť zosplatnenia (bolo preukázané len
doručenie Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru žalobkyni 1/ dňa 20.1.2016 a žalobcovi
dňa 2/ uplynutím lehoty tri dní od vrátenia neprevzatej zásielky 25.1.2016).

1.5
Súd prvej inštancie vyhodnotil upozornenie žalobcov na možnosť predčasného zosplatnenia úveru
uskutočnené listom žalovaného 3/ a označeného ako „Posledný pokus o zmier pred vyhlásením
splatnosti úveru z 3.12.2015“, ktorý je podmienkou pre platné zosplatnenie úveru uskutočnené

žalovaným 3/ jeho listom z 06.01.2016 označenom ako „Vyhlásenie splatnosti úveru“, (§ 53 ods.
9 a § 565 OZ) ako neplatný právny úkon pre jeho neurčitosť (§ 37 ods. 1 OZ), je neplatný
aj úkon zosplatnenia úveru. Totiž, na podklade neplatného právneho úkonu nemožno vykonať
ďalší platný právny úkon, a preto aj zosplatnenie úveru vykonané na podklade neplatnej výzvy
obsahujúcej upozornenie na omeškanie a na možnosť predčasne zosplatniť úver je absolútne neplatné,

pretože neboli splnené súdom konštatované podmienky na jeho realizáciu. Súd prvej inštancie na
podporu svojich záverov poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8CoCsp/61/2022,
7CoCsp/45/2023, 9CoCsp/12/203, či 8CoCSp/6/2023 a ďalšie, z ktorých vychádzal aj odvolací súd v
tejto veci, ktorého názorom je prvostupňový súd viazaný a ktoré majú prevahu a vychádzajú z odlišného
názoru prezentovaného v rozhodnutí NS SR než je to rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/123/2022

z 30.1.2024, z ktorého záverov vychádzal žalovaný 3/ vo svojom neskoršom vyjadrení, ktoré je
rozhodnutím ojedinelým.

1.6
Súd prvej inštancie vyhodnotil, že zosplatnenie úveru je neplatné a nemal preukázané, že by bola

pohľadávka žalovaného 3/ ako veriteľa vzniknutá na základe úverového vzťahu založeného Zmluvou
o úvere č. U 22219 priznaná, resp. uznaná žalobcami. Mal za to, že žalovaný 3/ ako veriteľ nemohol
pristúpiť k výkonu záložného práva na základe neplatného zosplatnenia úveru jeho podaním zo dňa
6.1.2016. Preto súd rozhodol, že je povinný zdržať sa výkonu záložného práva na základe neplatného
zosplatnenia daného listom zo dňa 06.01.2016 a vo zvyšnej časti - pokiaľ žalobcovia žiadali, aby sa

žalovaný 3/ zdržal výkonu záložného práva (celkom) žalobu zamietol. Konštatoval, že právo (nárok)
na uspokojenie zo zálohou vzniká dňom, kedy je záložný veriteľ podľa hmotného práva oprávnený
požadovať, aby zaistená pohľadávka bola uhradená z výťažku získaného speňažením zálohu. Taký
moment nastane, ako to vyplýva z ust. § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka vtedy, ak dlžník zaistenú
pohľadávku riadne a včas (t.j. v dobe, v ktorej mal byť podľa dohody, právneho predpisu alebo

rozhodnutiadlhzodpovedajúcizaistenejpohľadávkedlžníkomsplnený)nesplnil,inakpovedanémárnym
uplynutím doby splatnosti zaistenej pohľadávky (obdobne NS ČR sp. zn. 21Cdo/616/2005). Podľa
článku IX obchodných podmienok G. J. pre poskytovanie bezúčelových úverov v rámci programu
„HypoPôžičky“ účinných od 1.1.2009 upravujúceho Realizáciu záložného práva (čl. 22 pripojeného
spisu sp. zn. 1C/208/2016 - ďalej len „OP“) bol veriteľ v prípade, že dlžník riadne a včas nesplní

pohľadávku ani po predchádzajúcich upomienkach, oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku výťažkom
z predaja tam uvedenými spôsobmi. Podľa Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č.
Z 22219-09, jej článku VI., bod 6.1. upravujúceho podmienky výkonu záložného práva v prípade,
že zabezpečovaná pohľadávka nebude včas a riadne splnená, záložný veriteľ písomne upovedomízáložcu a dlžníka o začatí a spôsobe výkonu záložného práva a z výťažku uspokojí zabezpečovanú
pohľadávku a to aj v prípade, že je už premlčaná. Podľa článku II, bodu 2.3. zmluvy bolo dohodnuté,
že pre odstránenie akýchkoľvek pochybnosti „zabezpečená pohľadávka“ znamená nárok záložného

veriteľa na riadne a včasné splnenie všetkých súčasných a budúcich záväzkov (čl. 12 pripojeného
spisu 3C/1/2018). Z dohody medzi dlžníkmi a veriteľom obsiahnutej v zmluvách potom vyplýva,
že zabezpečovanou pohľadávkou (v prípade, že nie je riadne a včas splnená) je (aj) zosplatnená
pohľadávka daná nesplatenou istinou, úrokmi, úrokmi z omeškania a inými sankčnými poplatkami
(nielen sumou nesplatených, anuitných splátok), t.j. je daná všetkými súčasnými a budúcimi záväzkami.

Keďže žalovaný 3/ neplatne zosplatnil úver, nedisponuje splatnou pohľadávkou, pre ktorú by mal začať
výkon záložného práva.

1.7
V ďalšom súd prvej inštancie rozobral dôvody, prečo zamietol žalobu žalobcov ohľadne tvrdeného
premlčania pohľadávky žalovaného, resp. neplatnosti zmlúv. Odvolací súd konštatuje, že uvedená časť

rozhodnutia nebola napadnutá odvolaním zo strany žalobcov, pričom odvolanie žalovaného EOS KSI
Slovensko s.r.o. s ohľadom na výsledok sporu sa tejto časti nedotýka, a preto sa s ňou súd osobitne
nezaoberal.

1.8

Otázku existencie naliehavého právneho záujmu súd prvej inštancie ustálil podľa ust. § 137 písm. c)
CSP. Uviedol, že platí, že naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je právny vzťah, resp. právo,
medzi stranami sporné alebo vyvolávajúce stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno
odstrániť inak než určovacím výrokom a existuje potreba odstránenia tejto neistoty, ohrozenia práva
alebo právneho vzťahu. Uvedené skúma súd ex offo a posudzuje, či je podaná žaloba vhodný procesný

nástroj ochrany práva žalobcu a či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva. Obdobne
vyslovil názor aj NS SR sp. zn. 5Cdo/31/2011 zo dňa 6.12.2012. Dospel k záveru, že žiadaným určením
možno dosiahnuť odstránenie právnej neistoty, v ktorej by sa žalobcovia ocitli v súvislosti s úkonmi
smerujúcimi k realizácií záložného práva. Už v rozsudku NS ČR zo dňa 21.12.2010 sp. zn. 21Cdo
2185/2009 bolo konštatované, že záložca sa môže úspešne domáhať určenia, že tu záložné právo nie

je (neexistuje), ak sa dôvodne dovolal premlčania záložného práva, toto sa stáva naturálnou obligáciou
a záložca nemá inú možnosť/spôsob ako by sa domohol výmazu záložného práva, ktoré ich obmedzí
pri scudzovaní nehnuteľností. Žalobcovia majú tiež naliehavý právny záujem na určení, že žalovaný 3/
je povinný zdržať sa realizácie výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou na nehnuteľnosti na LV
č. XXX k.ú. a obec D. E., keďže stav právnej neistoty medzi nimi ako záložcami a záložným veriteľom

skončením konania, do ktorej doby bol dočasný pozastavený výkon záložného práva nariadeným
neodkladným opatrením, naďalej trvá, pritom ust. § 151md ods. 1 OZ stanovujúce taxatívne dôvody
zánik záložného práva, zánik pre určenie neexistencie záložného práva, nepozná.

1.8

O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalobcovia sa podanou žalobou
domáhali dvoch nárokov (zdržať sa realizácie výkonu záložného práva - 50 % a určenia neexistencie
záložného práva - 50%). Žalobcovia boli úspešní len v časti jedného svojho nároku o zdržanie sa
realizácie výkonu záložného práva, ktoré súd ale obmedzil vo väzbe na mimoriadne zoslatnenie úveru
podaním zo dňa 6.1.2016, pokiaľ sa domáhali zdržať sa realizácie celkom, v tejto časti úspech nemali.

Žalobcovia boli úspešní v rozsahu 25 %, žalovaný 3/ bol potom úspešný v rozsahu 75 %, jeho čistý
úspech je 50 % (75-25). Čistý úspech žalovaného bol čiastočný, preto súd prvej inštancie rozhodol o
nároku na náhradu trov konania tak, že ich stranám sporu nepriznal.

2.

Proti výroku I. a III. rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalovaný 3/
z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci;
súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že súd
nesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilžalobcovi,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnépráva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Napadnutý rozsudok žiadal zmeniť tak,

že odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietne.

2.1Žalovaný namietal, že mu nie je zrejmé, na základe akého postupu súd uzavrel, že žalovaný nedisponuje
splatnou pohľadávkou. Konajúci súd tento záver konštatoval bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom
zohľadnil samotnú splatnosť pohľadávky zo Zmluvy o poskytnutí úveru „HypoPôžička“ č. U 22219-09

zo dňa 03.07.2009 (ďalej len „Zmluva o úvere“). Pokiaľ aj predčasné splatenie úveru je neplatným
právnym úkonom (s čím sa žalovaný nestotožňuje), tak nie je jasné, akým spôsobom dospel súd
k záveru, že pohľadávka žalovaného nie je splatnou napriek tomu, že posledná splátka zo Zmluvy
o úvere bola splatnou dňa 20.07.2016, t. j. konečná splatnosť poskytnutého úveru nastala dňa
20.07.2016. Nakoľko konajúci súd žiadnym spôsobom nezohľadnil konečnú splatnosť poskytnutého

úveru, tak sú jeho závery o nesplatnej pohľadávke zjavne arbitrárne nakoľko ide o neexistujúci skutkový
stav, ktorý nevyplýva zo žiadneho dôkazu či tvrdenia a zároveň ktorý nie je žiadnym spôsobom
odôvodnený, pričom odporuje samotnému skutkovému stavu zistenému súdom v bode 13. odôvodnenia
napádaného rozsudku. Súd existenciu nesplatnej pohľadávky len konštatoval bez toho, aby sa zaoberal
jej skutočnou splatnosťou dojednanou v Zmluve o úvere. Žalovaný poukázal na vzájomný vnútorný
rozpor odôvodnenia napádaného rozsudku nakoľko na jednej strane súd uzavrel skutkový stav, že

došlo k uzavretiu Zmluvy o úvere na obdobie 7 rokov a posledná splátka bola splatná dňa 20.07.2016
a následne ako dôvod vyhovenia žalobe vo výroku I. uviedol, že žalovaný nedisponuje splatnou
pohľadávkou nakoľko jej splatnosť ešte nenastala. Žalovaný poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08, III. ÚS 102/2012, IV. ÚS
14/07 a v nich vyjadrené právne názory. Žalovaný mal za to, že konajúci súd uviedol ako dôvod pre

uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva nesplatnú pohľadávku, čo je v
priamomrozporesozistenýmskutkovýmstavomuvedenomvbode13.odôvodnenia,takideoporušenie
ústavného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Žalovaný videl nekonzistentnosť
napadnutého rozsudku v tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že pohľadávka zo zmluvy
o úvere sa stala splatnou uplynutím doby splatnosti jednotlivých splátok.

2.2
Žalovaný ďalej namietal, že s poukazom na splatnosť pohľadávky priamo zo Zmluvy o úvere, uvedenú
povinnosť nie je podľa názoru žalovaného možné uložiť vo výroku rozhodnutia vo veci samej a nahradiť
takneodkladnéopatreniekeďžeuvedenérozhodnutie,resp.povinnosťzáložnéhoveriteľanemázákladv
hmotnom ani procesnom práve. NS SR totiž už vo viacerých sporových konaniach, v ktorých sa rozhodlo

o uložení povinnosti záložnému veriteľovi zdržať sa výkonu záložného práva natrvalo rozsudkom vo
veci samej – zrušil rozhodnutia súdov s ohľadom na procesnoprávnu a hmotnoprávnu neprípustnosť
meritórneho výroku, ktorým sa ukladá povinnosť záložnému veriteľovi zdržať sa výkonu záložného
práva bez časového obmedzenia (teda nie neodkladným opatrením) a toto právne posúdenie, resp.
nemožnosť vydať takéto rozhodnutie v rozsudku vo veci samej aj sám NS SR označil za ustálenú

rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Cdo/147/2017 z 29.01.2019, sp. zn. 5Cdo/113/2017 z 25.04.2019, sp. zn. 2Cdo/36/2019 z
26.08.2019. Žalovaný uviedol, že z vyššie uvedených rozhodnutí NS SR vyplýva, že právna otázka,
či možno v konaní vo veci samej meritórnym rozsudkom rozhodnúť o uložení povinnosti záložnému
veriteľovi zdržať sa výkonu záložného práva natrvalo, bola NS SR už ustálene rozhodnutá, pričom v

prejednávanomprípadesasúdodklonilodtejtoustálenejrozhodovacejpraxenajvyššíchsúdnychautorít
v totožnej právnej otázke, a to bez akéhokoľvek zdôvodnenia, čím hrubým spôsobom porušil princíp
právnej istoty v zmysle čl. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Na
základe uvedeného súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže

súd svoj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR žiadnym spôsobom neodôvodnil. Vyslovil názor,
že výrok I. súdu o to viac nevykonateľný a nezákonný, keďže povinnosť zdržať sa výkonu záložného
práva súd naviazal na právny úkon vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, a to napriek tomu, že
pohľadávkasastalasplatnouvzmysleZmluvyoúvereakoajnapriektomu,ževýkonzáložnéhoprávasa
neuskutočňuje na základe zosplatnenia úveru ale na základe vyhlásenia záložného veriteľa o pravosti.

3.
Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť, pričom sa plne stotožnili s jeho závermi.
4.
Žalovaný sa k písomnému vyjadreniu žalobcov nevyjadril.

5.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku)
(ďalej len „CSP"), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané oprávneným subjektom (§ 359CSP), t.j žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie čiastočne žalobe
vyhovel,včas(§362ods.1CSP)aprotirozhodnutiu,protiktorémujetentoopravnýprostriedokprípustný
(§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia

§ 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
6.
Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 380 CSP je

viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto
pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok
konania.

7.
Žalovaný svoje odvolanie odôvodnil dvoma skutočnosťami, a to tým, že súd prvej inštancie nesprávne
posúdil otázku splatnosti úveru a tým, že rozhodol v rozpore s ustálenou súdnou praxou, keď mu zakázal
trvale výkon záložného práva.
8.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ – žalovaný, konštatuje, že súd
prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie
veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto

prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi na strane druhej. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno považovať
za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z
akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal, o aké ustanovenia právnych

predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované.
Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia vec, odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú

právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah
správnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normunesprávneaplikoval.Vprejednávanejvecimáodvolacísúdzato,žesúdprvejinštancienazistený
skutkový stav správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákona č. 129/2010 Z.z.,
preto odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od

záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľovi, ktorý v odvolaní neuviedol
také právne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd pritom konštatuje, že iba samotná nespokojnosť sporovej strany (v tomto prípade žalobcu)
s právnym názorom vysloveným súdom nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/
CSP, pretože z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k

záveru, že žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP nie je daný.
9.
K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že vada predpokladaná
v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne

vytvorenýjehoskutkovýzáklad(skutkovézistenia).Nesprávnosťskutkovýchzistenípritomtoodvolacom
dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania,
keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na
skutočnosti, ktoré boli preukázané. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súdvzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania
najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, v hodnotení

dôkazov nie je logický rozpor, a aj z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event.
vierohodnosti výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 191 CSP. Odvolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie
bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre právne posúdenie predmetnej
sporovej veci a meritórne rozhodnutie súdu. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383

CSP, majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220
ods. 2 CSP a nemožno súdu prvej inštancie v tomto smere nič vyčítať. Odvolací súd v tejto súvislosti
tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany
sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť
súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.
Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP preto nie je daný. Konkrétne

k odvolacím námietkam žalovaného a na doplnenie a potvrdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:
10.
Odvolací súd konštatuje, že žalovaného obrana v konaní pred súdom prvej inštancie bola založená
na tom, že listom zo dňa 03.12.2015 vyzval žalobcov na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 1.202,30

eur, pričom títo na výzvu nereagovali, a preto listom zo dňa 06.01.2016 vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru s uvedením celkovej sumy pohľadávky vo výške 4.646,22 eur vrátane zmluvnej pokuty. Následne
na podklade zosplatneného úveru oznámil listom (č.l. 129) začatie výkonu záložného práva. List
bol odoslaný dňa 05.05.2016. Z obsahu oznámenia o začatí výkonu záložného práva jednoznačne
vyplýva, že pohľadávka z úveru bola predčasne zosplatnená, nakoľko právny predchodca žalovaného

vo oznámení uviedol, že pohľadávka je v celkovej výške 5.319,53 eur so stavom ku dňu 31.03.2016,
pričom pohľadávka z úveru pri bežnej splatnosti jednotlivých splátok bola splatná až v júli 2016.
Súd prvej inštancie správne uzavrel, že právny predchodca žalovaného neurčitou výzvou zo dňa
03.12.2015 (neuvedením konkrétnej splátky, ktorá mala byť dôvodom na zosplatnenie) nedodržal
zákonné podmienky pri výzve na splatenie úveru podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ, a teda

neurčitou výzvou (neplatná podľa § 37 ods. 1 OZ) nemohol vyvolať zákonom stanovené podmienky pre
platné zosplatnenie úveru. Správne potom súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný ani nepreukázal
v konaní, že by výzvu zo dňa 03.12.2015 doručil žalobcom, a teda nepreukázal splnenie podmienok
pre zosplatnenie úveru. Na podklade neurčitej a nedoručenej výzvy nemohol právny predchodca
žalovaného platne zosplatniť úver dňa 06.01.2016. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že na

podklade neplatne zosplatnenej pohľadávky nebolo možné platne začať výkon záložného práva.
Námietka žalovaného, že boli splatné jednotlivé splátky do júla 2016, a preto mohol veriteľ začať výkon
záložného práva nie je dôvodná, ako ani námietka, že sa s uvedenou skutočnosťou súd prvej inštancie
nezaoberal. Žalovaný svoju obranu v konaní pred súdom prvej inštancie nezaložil na tvrdeniach, že
výkon záložného práva začal na základe jednotlivých nesplatených splátok. S uvedenou argumentáciou

žalovaný prišiel až v odvolacom konaní. Odvolací súd konštatuje, že ide o neprípustnú novotu podľa
§ 366 CSP. Odvolací súd dodáva, že ide súčasne aj o podstatnú zmenu skutkových tvrdení zo strany
žalovaného, ktorá s ohľadom na stav konania prichádza neskoro. Bez ohľadu na uvedené má odvolací
súd za to, že nie je možný výklad o platnosti oznámenia o začatí výkonu záložného práva, ktoré bolo
realizované niekedy medzi 31.03.2016 (uvedenie celkovej splatnej a dlžnej sumy vo výške 5.319,53

eur) a dňom 05.05.2016, kedy bolo odoslané. Hoc oznámenie o začatí výkonu záložného práva nebolo
datované je z neho zrejmé, že vychádza zo zosplatnenia úveru dňa 06.01.2016. Nedôvodná je potom
námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil otázku vplyvu splatnosti úverovej
pohľadávky vo vzťahu k oznámeniu o začatí výkonu záložného práva, nakoľko začatie výkonu záložného
práva bolo viazané na zosplatnenie úveru. Odvolací súd konštatuje, že mu nie je známy jediný prípad,

v ktorom by v Slovenskej republike financujúca banka pristúpila k výkonu záložného práva na podklade
niekoľkých nezaplatených splátok ak nedošlo k celkovému zosplatneniu úveru, alebo k uplynutiu lehoty
splatnosti poslednej splátky. V prejednávanej veci právny predchodca žalobcu pristúpil k začatiu výkonu
záložného práva na podklade mimoriadneho zosplatnenia, a preto takéto začatie výkonu záložného
práva je neplatné. Odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku v ods.

32 a 33. Z vyššie uvedených dôvodov je nedôvodná aj námietka žalovaného, že súd prvej inštancie
nesprávne posúdil otázku splatnosti úveru a jeho rozhodnutie je zmätočné, keď tvrdí, že pohľadávka
nebola splatná. Skutočnosť, že žalovaný v odvolaní v reakcii na odôvodnenie rozhodnutia používa nové
argumenty o splatnosti jednotlivých splátok mu nemôžu priniesť úspech vo veci. Súd prvej inštanciesprávne posúdil dôvody neplatnosti jednotlivých úkonov (výzva zo dňa 03.12.2015, zosplatnenie zo dňa
06.01.2016, ako aj oznámenie o začatí výkonu záložného práva) právneho predchodcu žalovaného,
pričomskutočnosť,žesplatnosťjednotlivýchsplátokdobehlaprirodzenedňa20.07.2016nemôžezmeniť

neplatné začatie výkonu záložného práva. Ak by bol výkon záložného práva začal až po 21.07.2016
situácia by v konaní bola iná. Ďalej odvolací súd konštatuje, že žalovaný namietal vnútornú rozpornosť
rozsudku, pričom však sa odvolával aj na časť odôvodnenia uvedený v ods. 35, ktorý sa však vzťahoval
na zamietnutie časti žaloby žalobcov. Odhliadnuc od uvedeného tak, ako bolo uvedené vyššie, súd prvej
inštancie správne posudzoval platnosť jednotlivých úkonov právneho predchodcu žalovaného v čase ich

vykonania, kedy pohľadávka z úverovej zmluvy nebola splatná v dôsledku mimoriadneho zosplatnenia.
11.
K námietke žalovaného, že začatie výkonu záložného práva začína na základe vyhlásenia záložného
veriteľa o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky v súlade s § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z., odvolací
súd konštatuje, že ani táto nie je dôvodná. Začatie výkonu záložného práva je jednoznačne upravené v
§ 151l OZ, pričom § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z. upravuje povinnosť záložného veriteľa s ohľadom

realizácie dobrovoľnej dražby. Odvolací súd poznamenáva, že samotný právny predchodca odvodzoval
svoj právny úkon začatia výkonu od § 151l OZ. Ďalej odvolací súd k námietke, že je neprípustné, aby
súd prvej inštancie viazal svoje rozhodnutie na právny úkon vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru,
uvádza, že ani táto nie je dôvodná. Uvedené súvisí aj s nedôvodnosťou námietky žalovaného, že súd
prvej inštancie rozhodol v rozpore s ustálenou súdnou praxou. Odvolací súd konštatuje, že v ustálenej

súdnej praxi je platný záver, že nemožno uložiť záložnému veriteľovi rozsudkom časovo neobmedzenú
povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva, ktorého predmetom sú dotknuté nehnuteľnosti, predajom
vo verejnej dražbe, priamym predajom alebo odkúpením do svojho výhradného vlastníctva, tak ako
to bolo uvedené aj v uzneseniach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/147/2017
z 29.01.2019, sp. zn. 5Cdo/113/2017 z 25.04.2019, sp. zn. 2Cdo/36/2019 z 26.08.2019, na ktoré

poukazoval žalobcu. Odvolací súd je však toho názoru, že v prejednávanej veci nejde o skutkovo
a právne totožnú situáciu. Súd prvej inštancie neuložil žalovanému ako záložnému veriteľovi trvalý zákaz
výkonu záložného práva na neurčitý čas. Súd prvej inštancie vymedzil zákaz na konkrétne okolnosti
tak, že žalovaný 3/ je povinný zdržať sa realizácie výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou
nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXX pre obec a k.ú. D. E., pod A parcely registra „C“ evidované na

katastrálnej mape, zobrazené ako C KN parc. č. 1053/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 479
m2, parc č. 1053/3 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 118 m2, stavby: rodinný dom súp. č. XXX na
pozemku C KN parc. č. 1053/3, pod B1 na žalobcov 1/ a 2/ (v celosti - 1/1) na základe právneho úkonu
veriteľa „Vyhlásenie splatnosti úveru“ dané listom G. H. prostredníctvom Consumer Finance Holding,
a.s., Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok, IČO: 35 923 130, podaním zo dňa 06.01.2016. Uvedené

vymedzenie vykonané súdom prvej inštancie je podľa názoru odvolacieho súdu možné a predstavuje
úplne novú skutkovú a právnu situáciu odlišnú od doterajších posudzovaných vecí, ktoré boli predmetom
posúdenia, vo vyššie spomenutých uzneseniach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Odvolací súd
má za to, že rozhodnutím súdu prvej inštancie nedošlo k uloženiu trvalému zákazu výkonu záložného
práva žalovanému, ale len k zákazu pokračovania už začatého výkonu záložného práva na podklade

neplatných právnych úkonov. Nič nebráni žalovanému, aby začal nový výkon záložného práva na
podklade uplynutia splatnosti jednotlivých splátok. Odvolací súd preto aj v predchádzajúcom zrušujúcom
rozhodnutí viedol žalobcov (viď ods. 22) k tomu, aby dobrovoľne splnili svoje záväzky voči veriteľovi.
Odvolací súd zdôrazňuje, že súdom prvej inštancie uložený zákaz výkonu záložného práva, nie je
prekážkou začatia výkonu záložného práva na podklade iných právnych skutočností (uplynutie lehoty

splatnosti jednotlivých splátok), a preto tento uložený zákaz nie je trvalý. Uvedená skutočnosť – viazanie
zákazu výkonu záložného práva na konkrétne skutočnosti (mimoriadnu splatnosť), teda predstavuje
zásadne rozdielnu skutkovú a právnu situáciu, na ktorú sa vyššie uvádzané závery ustálenej judikatúry
nevzťahujú.
12.

Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalovaným, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré prihliada z úradnej
povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v preskúmavanej meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako
vecne správny. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v závislom výroku o práve na náhradu
trov konania, žalovaný v tejto časti zjavne založil svoje odvolanie len na tom, že považoval napadnutý

rozsudok v merite veci za vecne nesprávny, a preto napadol odvolaním aj v ňom závislý výrok o práve
na náhradu trov konania. Inak žalovaný neprodukoval žiadne odvolacie námietky, ktoré by mohli byť
predmetom prieskumu v odvolacom konaní.
13.Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
13.1

Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
14.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP pri
aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovia 1/ a 2/ boli v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešní a vznikol im tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré im v súvislosti s

odvolacím konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd však žalobcom 1/
a 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keďže im preukázateľne žiadne účelne vynaložené
výdavky ako trovy v odvolacom konaní nevznikli (trovy právneho zastúpenia, súdne poplatky). Práve
to bol dôvod,
pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť
nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa

textom v rozhodnej právnej úprave by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je).

15.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§419 CSP) .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).