Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. august 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 15CoP/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5124207845
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5124207845.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej

a členiek senátu JUDr. Miriam Štillovej, JUDr. Lucie Prčovej, v právnej veci navrhovateľky: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX a manžela: D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, o rozvod
manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu: E. B., nar. XX.XX.XXXX,
zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, na čas po rozvode,
o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 30P/117/2024–107 zo dňa 09. decembra
2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutom v poradí štvrtom výroku o vyživovacej povinnosti otca voči

maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva účastníkov a v závislom v poradí
šiestom výroku o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd v poradí prvým výrokom manželstvo účastníkov A. B., F. G.,
nar. XX.XX.XXXX, a D. B., nar. XX.XX.XXXX, uzavreté dňa XX.XX.XXXX v H. – I., zapísané v knihe
manželstiev Matričného úradu H., zväzok XX, ročník XXXX, strana XXX, poradové číslo XXX, rozviedol.
V poradí druhým výrokom zveril maloletú E. na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky. V poradí

tretím výrokom rozhodol, že obidvaja rodičia budú maloletú E. zastupovať a spravovať jej majetok. V
poradí štvrtým výrokom uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej E. výživným vo výške 170,-
Eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, k rukám matky maloletej. V poradí piatym výrokom
styk otca s maloletou E. neupravil. V poradí šiestym výrokom rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd poukázal na návrh navrhovateľky doručený mu dňa

10.07.2024,ktorýmsadomáhalarozvodumanželstvaaúpravyprávapovinnostíkmaloletémudieťaťuE.
na čas po rozvode tak, že ju zverí do osobnej starostlivosti navrhovateľky, neupraví stretávanie maloletej
s otcom, zaviaže otca platiť na jej výživu 300,- Eur mesačne, prispievať na polovicu mimoriadnych
výdavkov pre maloletú, a prizná jej náhradu trov konania v rozsahu 100 % k rukám jej právnej
zástupkyne. Konštatoval, že manžel navrhovateľky sa k návrhu písomne nevyjadril.

3. Okresný súd ďalej poukázal na závery informatívneho stretnutia rodičov, ktoré sa uskutočnilo na

okresnom súde dňa 27.09.2024, na vykonané dokazovanie na nariadenom pojednávaní výsluchmi
účastníkov konania, listinnými dôkazmi a z neho zistený skutkový stav veci, ktorý právne posúdil za
aplikácie § 18, § 19 ods. 1, § 23 ods. 1 až 3 Zákona o rodine, § 100 CMP, § 24 ods. 1 a 5, §25 ods. 1 a 2, § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 Zákona o rodine a rozhodol tak, ako uviedol
vo výrokovej časti rozsudku.

4. Okresný súd dospel k záveru, že vzťahy medzi účastníkmi sú vážne narušené a trvalo rozvrátené,
takže manželstvo už nemôže plniť svoj účel. Manželstvo neplní svoje funkcie a nie je predpoklad
obnovenia manželského spolužitia. Zdôraznil, že manželstvo je dobrovoľným a slobodným zväzkom,
a pri splnení zákonných podmienok podľa § 22 a § 23 Zákona o rodine nemožno nikoho nútiť
zotrvať v manželstve. Príčinu rozvratu manželstva vzhliadol okresný súd z pohľadu manželky

v dlhodobo pretrvávajúcich vysoko konfliktných vzťahoch medzi manželmi, najmä kvôli financiám,
žiarlivosti manžela a nevhodnému správaniu z jeho strany voči nej aj maloletému dieťaťu. Manžel príčinu
rozvratu videl v tom, že manželka chodila s inými mužmi a v súčasnosti má priateľa. Okresný súd
konštatoval, že účastníci nežijú v spoločnej domácnosti, manželstvo nevytvára harmonické a trvalé
životné spoločenstvo, ktoré by zabezpečovalo riadne výchovné prostredie pre maloletú dcéru. Tá
uviedla, že po odsťahovaní od otca má väčší pokoj, keďže rodičia sa neustále hádali a otec často popíjal.

Podľa okresného súdu boli splnené podmienky podľa § 23 ods. 1 Zákona o rodine na rozvod manželstva,
ktorý nebude v neprospech maloletej E..

5. S poukazom na to, že s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu práv a povinností
k maloletým deťom pochádzajúcim z manželstva na čas po rozvode, a vzhľadom na skutočnosť, že z

manželstva účastníkov pochádzalo jedno maloleté dieťa, dcéra E., okresný súd rozhodoval aj o úprave
rodičovských práv a povinností.

6. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že v starostlivosti matky o maloletú neboli
zistené žiadne nedostatky a rodičia sa na informatívnom stretnutí dohodli, že maloletá bude zverená do

starostlivosti matky, z ktorého dôvodu okresný súd maloletú E. zveril do osobnej starostlivosti matky
s tým, že obidvaja rodičia budú maloletú zastupovať a spravovať jej majetok.

7. Pri rozhodovaní o výške výživného okresný súd porovnal možnosti, schopnosti a majetkové pomery
oboch rodičov a prihliadol k odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa. V tejto súvislosti zistil, že matka

s maloletou býva v rodinnom dome, ktorý vlastní spoločne so svojím bratom. Spláca hypotekárny úver
vo výške 172,- Eur mesačne a ďalší úver vo výške 120,- Eur mesačne. V rodinnom dome, kde bývajú,
platí za plyn 70,- Eur mesačne, elektrinu 45,- Eur, internet 20,- Eur. Počas manželstva brala úver na
kúpu auta vo výške 5 000,- Eur, mesačná splátka predstavuje 94,- Eur. Ďalší úver brala na zariadenie
rodinného domu, kde býva s dcérou, vo výške 4 000,- Eur, mesačná splátka je 99,- Eur. Telefón si platí

vo výške 20,- Eur mesačne, životné poistenie v Kooperatíve 52,- Eur mesačne. Do práce cestuje autom
a na pohonné hmoty vynaloží 80,- až 100,- Eur mesačne, za televíziu platí 20,- Eur. Je zamestnaná, jej
priemerný mesačný čistý príjem je približne 1 733,- Eur. Matka je vlastníčkou rodinného domu, kde býva
manžel, ako aj domu, v ktorom v súčasnosti býva s dcérou, pričom je jeho spoluvlastníčkou s bratom.

8.Vovzťahukmaloletémudieťaťumalokresnýsúdvkonanípreukázané,žemal.E.ježiačkou2.ročníka
strednej školy, má bežné výdavky na stravu, ošatenie, hygienu. Na stužkovú sa skladá vo výške 20,- Eur
mesačne. Hrá futbal, pričom krúžok nie je spoplatnený. Mobil jej matka platí vo výške 16,- Eur mesačne,
vitamíny v hodnote 10,- Eur mesačne, cestovné do školy vo výške 25,- Eur mesačne. Otec od júla 2024,
odkedy matka s dcérou odišli zo spoločnej domácnosti, neprispieva na výživu dcéry.

9. Ohľadom pomerov otca z dokazovania vykonaného okresným súdom vyplynulo, že býva v rodinnom
dome, kde platí energie vo výške 200,- Eur mesačne, vodu 25,- Eur, televíziu a internet 17,80 Eur. V
tomto roku bral úver vo výške 4 000,- Eur, ktorým vyplatil svoje dlhy; mesačná splátka predstavuje 83,-
Eur. Zakúpil posteľ a televízor – splátka postele je 45,- Eur mesačne, televízora 30,- Eur mesačne.

Telefón si platí vo výške 21,- Eur, ďalšie výdavky má na stravu, ošatenie a hygienu. Užíva lieky na tlak,
za ktoré dopláca 7,- Eur mesačne. Otec nie je vlastníkom nehnuteľností, ani hnuteľných vecí väčšej
hodnoty. Uviedol, že E. dal 100,- Eur, keď nastupovala v septembri do školy.

10. Okresný súd zaviazal otca prispievať na výživu E. výživným vo výške 170,- Eur mesačne. Podľa

názoru súdu táto suma zodpovedá odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa, pričom prihliadol na
možnosti a schopnosti otca. Vzal do úvahy najmä skutočnosť, že otec sám ukončil pracovný pomer
v očakávaní nového zamestnania, ktoré však nezodpovedalo jeho predstave o odmeňovaní. Podľa
okresného súdu sa tak otec sám vzdal zamestnania a zárobku, ktorý predtým dosahoval vo výškecca 800,- Eur mesačne (ak nebol PN), hoci ešte nemal zabezpečenú inú prácu. K obmedzeniu
jeho pracovných možností tak došlo jeho vlastným konaním. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú
rozhodovaciu činnosť súdov, podľa ktorej je takéto konanie potrebné hodnotiť v zmysle § 75 ods.

1 Zákona o rodine, ako vzdanie sa bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku
alebo majetkového prospechu, ktoré ustanovenie zákona je zamerané na ochranu maloletých detí,
ktoré nemôžu byť obmedzované pri uspokojovaní ich odôvodnených hmotných a kultúrnych potrieb v
dôsledku nezodpovedného správania sa povinnej osoby, ktorá má zodpovednosť a povinnosť plniť si
vyživovaciu povinnosť. Preto, ak sa rodič vlastným konaním zbavil objektívnej možnosti túto povinnosť

plniť, nemožno túto skutočnosť počítať na ťarchu dieťaťa, ktoré má právo na rodičovskú výchovu a
starostlivosť. Súd prvej inštancie považoval postoj otca za nezodpovedný. Poukázal na to, že od času,
ako sa matka s dcérou odsťahovali zo spoločnej domácnosti, otec na výživu dieťaťa neprispieval, a
vyživovaciu povinnosť ponechával výlučne na matke. Pritom v tom istom roku zobral úver vo výške 4
000,- Eur.

11. Zdôraznil okresný súd, že matka si plní vyživovaciu povinnosť aj formou zabezpečenia bytových
potrieb dieťaťa. Časť potrieb maloletého dieťaťa vo výške 60,- Eur považoval za možné uhradiť z
rodinného prídavku poberaného matkou. Poukázal na to, že oprávnené potreby detí závisia od veku
a zdravotného stavu, a výživné slúži nielen na uspokojenie hmotných potrieb (jedlo, ošatenie, obuv,
bývanie), ale aj na vzdelávanie, prípravu na povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby.

12. Okresný súd poznamenal, že je rodič povinný plne rešpektovať vyživovaciu povinnosť a usmerniť
svoje výdavky tak, aby jej plnenie nebolo ohrozené, ako aj využívať všetky svoje schopnosti a možnosti
na zabezpečenie dostatočného príjmu. Vyživovacia povinnosť je prvoradá, a preto sú výživnému
podriadené všetky ostatné výdavky rodičov. Obaja rodičia sú povinní venovať všetky sily na čo

najoptimálnejšie zaistenie výživy a ďalších potrieb svojho dieťaťa podľa svojich faktických schopností
a možností v súlade s § 62 Zákona o rodine. Každý rodič má najprv zabezpečiť výživu dieťaťa a až
následne môže využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie vlastných potrieb. Výživné má
prednosť pred ostatnými výdavkami rodičov, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

13. Styk otca s maloletou E. okresný súd neupravil podľa § 25 ods. 2 Zákona o rodine, keďže obidvaja
rodičia uviedli, že nežiadajú, aby ho súd upravoval.

14. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich
náhradu, keďže každý účastník znáša trovy konania, ktoré mu vznikli, a neboli zistené osobitné dôvody

na priznanie náhrady trov niektorému z účastníkov.

15. Proti tomuto rozsudku, a to proti plateniu výživného v sume 170,- Eur, v zákonnej lehote podal
odvolanie manžel – otec maloletého dieťaťa. Uviedol, že od 06.08.2024 je na úrade práce a jeho
vymeriavacízákladnadeňje16,-Eur,čomesačnepredstavuje480,-Eur.Ztohtománákladynaelektrinu

200,- Eur, 45,- Eur a 38,- Eur splátky Quattro, 83,- Eur splátka C., 25,- Eur Sevak (platby vody) a 17,80
Eur televízia a internet. Keďže sú podľa otca jeho finančné možnosti nedostačujúce, žiadal o zníženie
výživného na 50,- Eur mesačne. Uviedol, že keď sa zamestná, je ochotný platiť viac.

16. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 20.12.2024 bolo odvolanie otca zaslané na

vyjadrenie manželke - matke maloletého dieťaťa a kolíznemu opatrovníkovi. Kolízny opatrovník v podaní
zo dňa 07.01.2025 uviedol, že súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.
Matka maloletého dieťaťa sa k odvolaniu nevyjadrila.

17. Do momentu konania a rozhodovania krajským súdom ďalšie podania nenasledovali.

18. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), na základe odvolania podaného
v zákonnej lehote osobou oprávnenou, a to otcom maloletého dieťaťa, prejednal vec postupom
bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario, keď nebolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to ani dôležitý verejný záujem, a za aplikácie

ustanovenia § 65, § 66 CMP rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom v poradí štvrtom
výroku o výživnom a v závislom v poradí šiestom výroku o trovách prvoinštančného konania potvrdil ako
vecne správne rozhodnutie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním
v pomere hlasov 3: 0.19. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie podané otcom maloletého
dieťaťa bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.

15CoP/13/2025-129 zo dňa 23.07.2025, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v
zmysle vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 23.07.2025 a na webovej stránke Krajského
súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským
súdom.

20. Za rešpektovania ust. § 65, § 66 CMP krajský súd uvádza, že základom pre jeho konanie bolo
odvolanie podané otcom maloletého dieťaťa proti v poradí štvrtému výroku rozsudku okresného súdu,
ktorýmbolaurčenávyživovaciapovinnosťotcakmaloletejdcérenačasporozvode.Podstatouodvolania
bola námietka, že finančná situácia otca mu neumožňuje prispievať na dcéru výživným v určenej výške,
ktorú námietku odvolací súd vyhodnotil ako námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže

nesprávnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie otec nespochybňoval a ani z obsahu odvolania
takáto námietka implicitne nevyplynula.

21. Vzhľadom na to, že rozsudok súdu prvej inštancie v poradí prvom, druhom, treťom a piatom
výroku, a to o rozvode manželstva, o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky a o oprávnení

oboch rodičov maloletú zastupovať a spravovať jej majetok, o neupravení styku otca s maloletou, nebol
napadnutý opravným prostriedkom, nestal sa predmetom odvolacieho prieskumu a odvolací súd ani
nezistil vecnú nesprávnosť týchto odvolaním nenapadnutých výrokov.

22. Z dôvodu, že predmetom konania pred odvolacím súdom zostal len v poradí štvrtý výrok týkajúci

sa určenia výživného otca k maloletej na čas po rozvode, krajský súd účastníkov konania označoval
prioritne termínmi otec a matka; a nie aj termínmi manželka, resp. druhý manžel.

23. Pre posúdenie odvolacích dôvodov nebolo potrebné nariadiť pojednávanie, resp. doplniť
dokazovanie, ak pre rozhodnutie okresného súdu bolo v potrebnom a dostatočnom rozsahu vykonané

dokazovanie, z ktorého krajský súd vychádzal pri vyhodnotení odvolacích dôvodov. Potreba ďalšieho
dokazovania v odvolacom konaní nebola zistená ani krajským súdom, a preto bolo vychádzané len
z obsahu spisového materiálu, ak účastníci tohto konania, najmä odvolateľ, ani nevzniesli žiadny
presvedčivý dôkaz, potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania by mohla zaručiť spravodlivé konanie
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/218/2009, sp.zn.
3Cdo/51/2011, sp.zn. 3Cdo/186/2012, sp.zn. 7Cdo/56/2011). Krajský súd zvýrazňuje, že okresný súd
z vykonaného dokazovania zistil skutkový stav v akceptovateľnom rozsahu potrebnom pre rozhodnutie.
Skutočný stav veci zistený okresným súdom bol dostačujúcim pre jeho rozhodnutie, následne aj pre
posúdenieodvolania,aakodvolacísúdnepristúpilkzopakovaniualebodoplneniudokazovania,nedošlo

týmto jeho postupom k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý súdny proces.

24. Primárne krajský súd uvádza, že vo vzťahu k napadnutému v poradí štvrtému výroku rozsudku
základom jeho rozhodnutia je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, pretože sa stotožňuje s
rozsudkom okresného súdu v tejto časti a odôvodnením k nej sa viažucim, na ktoré odôvodnenie v

podrobnostiach odkazuje. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné a ani žiadúce,
aby v odôvodnení rozsudku krajského súdu boli zopakované tie skutkové a právne závery, s ktorými
sa krajský súd stotožňuje, pretože je postačujúce na ne len odkázať. Uvedené vyplýva z toho, že
odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože
prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Za aplikácie ust. §

387ods.3vetadruháCSPsa všakkrajskýsúdvodôvodnenísvojhorozsudkuvysporiadalspodstatnými
tvrdeniami odvolateľa uvedenými v podanom odvolaní.

25. Krajský súd, ako odvolací súd, po posúdení veci na základe odvolania otca vo väzbe k odvolaciemu
dôvodu uvádza, že tento nebol relevantný.

26. Vychádzajúc z ustanovení § 65 a § 66 CMP odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že súd prvej
inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie vo vzťahu k zisteniu všetkých skutočností potrebných
na posúdenie otázky a prijatie rozhodnutia o výške výživného, a to s ohľadom na hypotézu právnejnormy stanovujúcej kritériá pre jej určenie (v predmetnom prípade najmä podľa § 62 ods. 2 až 5 a § 75
ods. 1 Zákona o rodine). Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil na jednej strane potreby maloletého
dieťaťa a na druhej strane príjmy a výdavky oboch rodičov (keďže vyživovaciu povinnosť voči maloletej

má každý z nich), ako aj ďalšie majetkové pomery, celkovú životnú úroveň a zároveň, s ohľadom na
zásadu potencionality príjmu vyplývajúcu z hypotézy § 75 ods. 1 Zákona o rodine, aj skutočnosti týkajúce
sa objektívnych možností a schopností otca dosahovať príjem. Okresný súd vykonané dôkazy podľa Čl.
10 CMP a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 ods. 1 CSP správne vyhodnotil
podľa vlastnej úvahy; každý dôkaz hodnotil samostatne, ako aj v súvislosti s ostatnými dôkazmi. Jeho

hodnotenie nie je v rozpore so zásadami logiky a prihliadol pritom na všetko, čo počas konania vyšlo
najavo.

27. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že takýto postup
môže spočívať v použití nesprávnej právnej normy, nesprávnej interpretácii správnej právnej normy,
alebo jej nesprávnej aplikácii na zistený skutkový stav, ktorá situácia v danom prípade nenastala.

Okresný súd posúdil otázku vyživovacej povinnosti otca voči maloletej dcére na čas po rozvode
manželstva v súlade s relevantnými ustanoveniami Zákona o rodine, najmä § 62 ods. 1 až 5 a § 75 ods.
1, ktoré na vec správne aplikoval.

28. Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom je ich zákonnou povinnosťou, ktorá trvá až do okamihu,

keď dieťa nadobudne schopnosť samostatne sa živiť (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine). Konkrétna výška
tejto povinnosti závisí od viacerých faktorov. Na strane oprávneného ide o jeho odôvodnené potreby,
zatiaľ čo na strane povinného rodiča sú rozhodujúce jeho možnosti, schopnosti a majetkové pomery
(§ 75 ods. 1 Zákona o rodine). Výživou sa rozumie nielen zabezpečenie základných životných potrieb
dieťaťa,akosústrava,ošatenie,hygiena,zdravotnástarostlivosťčibývanie,aleajuspokojovanieďalších

nevyhnutných potrieb podporujúcich jeho telesný a duševný rozvoj. Patrí sem aj financovanie sociálnych
a kultúrnych aktivít dieťaťa. Za odôvodnené potreby sa pritom považujú nielen pravidelné mesačné
výdavky, ale aj nepredvídané či nepravidelné náklady, ktoré závisia od veku dieťaťa, jeho zdravotného
stavu, fyzickej a duševnej vyspelosti a formy prípravy na budúce povolanie. Rozsah odôvodnených
potrieb musí byť vždy posudzovaný v súlade s možnosťami, schopnosťami a majetkovými pomermi

rodičov. Ak sú tieto možnosti obmedzené, vyživovacia povinnosť pokrýva len základné životné potreby
dieťaťa v obvyklej miere. Naopak, ak sú rodičovské možnosti rozsiahlejšie, medzi odôvodnené potreby
môžu patriť aj ďalšie aspekty zabezpečujúce kvalitu života dieťaťa. Tento princíp vychádza zo zásady,
že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov (§ 62 ods. 3 Zákona o rodine). Pri
posudzovaní možností povinného rodiča je nevyhnutné prihliadať na jeho reálnu schopnosť prispievať

na výživu. V rámci tzv. princípu potencionality sa zohľadňuje vek rodiča, jeho zdravotný stav, dosiahnuté
vzdelanie a objektívne možnosti dosahovania príjmu v rámci aktuálnej situácie na trhu práce. Na strane
povinného rodiča sa nezohľadňujú výdavky, ktoré nie sú nevyhnutné, pretože vyživovacia povinnosť má
podľa zákona prednosť pred ostatnými výdavkami (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine).

29. Odvolací súd konštatuje, že námietka otca spočívajúca v tvrdení, že mu jeho aktuálna finančná
situácianeumožňujeprispievaťnavýživumaloletéhodieťaťasúdomurčenousumou170,-Eurmesačne,
vzhľadom na skutočnosť, že je nezamestnaný a evidovaný na úrade práce s príjmom okolo 480,- Eur
mesačne, neobstojí. Okresný súd pri rozhodovaní o výške vyživovacej povinnosti správne aplikoval tzv.
princíp potencionality zakotvený v § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý umožňuje súdu prihliadať nielen

na reálny príjem, ale aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery výživou povinného rodiča. Pri
aplikácii tohto princípu je súd oprávnený vychádzať z príjmu, ktorý by povinný rodič mohol dosahovať
pri primeranom úsilí, zohľadňujúc jeho vek, zdravotný stav, vzdelanie, pracovné skúsenosti a možnosti
na trhu práce. Tento princíp tiež umožňuje súdu neprihliadnuť na skutočnosti, keď sa rodič bez
vážneho dôvodu vzdá výhodnejšieho zamestnania, príjmu alebo majetkového prospechu, alebo na seba

vezme neprimerané majetkové riziká. V takom prípade súd vychádza nie zo skutočného príjmu v čase
rozhodnutia, ale z pomerov, ktoré existovali pred týmto rozhodnutím rodiča.

30. Z okresným súdom zisteného skutočného stavu veci vyplynulo, že otec bol naposledy zamestnaný
v spoločnosti Stredoslovenské vodárne a kanalizácie, a.s., kde dosahoval príjem okolo 800,- Eur

mesačne. Pracovný pomer ukončil z vlastnej iniciatívy, s odôvodnením, že si našiel iné zamestnanie.
Nová práca však nezodpovedala jeho očakávaniam z hľadiska odmeňovania. Okresný súd v súlade s §
75 ods. 1 Zákona o rodine na toto konanie otca správne prihliadol, keďže nebolo možné konštatovať,
že by otca k skončeniu pracovného pomeru viedol dôležitý dôvod. Za takýto dôvod je možné považovaťiba taký vážny dôvod, ktorý výživou povinnému bráni vykonávať prácu v pôvodnom zamestnaní.
Môže ísť napríklad o vážne zdravotné problémy, ktoré mu ďalej neumožňujú vykonávať pôvodnú
prácu alebo rodinné dôvody, napríklad dlhodobé zabezpečovanie starostlivosti o chorého člena rodiny,

zabezpečovanie starostlivosti o maloleté dieťa do nástupu na predškolské vzdelávanie a pod., ktoré
otec ani netvrdil.

31. Odvolací súd súhlasí so záverom okresného súdu vysloveným v odseku 21. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, že princíp potencionality chráni oprávnené osoby, ktoré si zväčša nedokážu

samy zabezpečiť životné potreby vlastnou pracovnou činnosťou. Ich potreby tak nesmú byť
obmedzované nezodpovedným alebo ekonomicky nevhodným konaním povinného rodiča. Tiež
zdôrazňuje, že v konaní starostlivosti o maloleté dieťa je prvoradým hľadiskom najlepší záujem dieťaťa
(Čl. 5 Zákona o rodine), ktorý v predmetnom prípade možno identifikovať v riadnom zabezpečení
jeho odôvodnených životných potrieb. Sledovanie najlepšieho záujmu dieťaťa, v prípade ako je tento,
neumožňuje prihliadať na ekonomicky poškodzujúce rozhodnutia povinného rodiča. Zároveň povinného

rodiča motivuje aktívne si hľadať zamestnanie, ktoré primerane odzrkadľuje jeho schopnosti a možnosti,
so zreteľom na situáciu na trhu práce.

32. Pokiaľ ide o výšku vyživovacej povinnosti, odvolací súd zastáva názor, že bola určená v súlade so
zákonnými kritériami (§ 62 ods. 2 – 5 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine). Okresný súd správne zohľadnil

odôvodnené potreby maloletého dieťaťa i schopnosti a možnosti otca, vychádzajúc z jeho naposledy
dosahovaného príjmu (cca 800,- Eur mesačne) a prihliadol na nevyhnutné výdavky (bývanie, strava,
ošatenie, hygiena). V zmysle § 62 ods. 5 Zákona o rodine správne neprihliadol na výdavky, ktoré nie sú
nevyhnutné. Pri posudzovaní prispievania matky na výživu maloletej súd zohľadnil aj výlučnú osobnú
starostlivosť o maloletú, čo do určitej miery naturálnym spôsobom vyvažuje finančné plnenie vyživovacej

povinnosti.

33. Odvolací súd konštatuje, že výška výživného určená súdom prvej inštancie korešponduje aj s
odporúčaním výživného podľa Metodiky pre výpočet výživného na deti, vypracovanej Ministerstvom
spravodlivosti SR, ktorej zámerom je zjednocovanie procesných postupov a rozhodovacej praxe súdov

v rodinnoprávnej agende, ktorá má síce odporúčací charakter, avšak stanovuje objektívne kritériá pre
určenie výživného a vytvára základ pre transparentný výpočet jeho výšky. Podľa metodiky predstavuje
za primerané v prípade existencie jednej vyživovacej povinnosti k dieťaťu vo veku 15 až 18 rokov výživné
cca 24% z priemerného čistého mesačného príjmu povinného rodiča.

34. V neposlednom rade považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že otec si musí uvedomiť
zodpovednosť vyplývajúcu z jeho postavenia rodiča, ako aj povinnosti, ktoré s tým neoddeliteľne súvisia
– najmä povinnosť zabezpečiť výživu maloletého dieťaťa. Táto povinnosť nevyplýva iba zo zákona, ale
predstavuje prirodzenú morálnu zodpovednosť každého rodiča. Preto, ak rodičovi v jej plnení nebránia
výnimočné okolnosti, ako napríklad vážny zdravotný stav alebo iné závažné dôvody, je povinný vyvinúť

maximálne úsilie, aby ju mohol plniť v najširšom možnom rozsahu.

35. K úplnosti odvolací súd uvádza, že keďže v predmetnom prípade okresný súd rozhodoval
o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manželstva účastníkov, tak
počiatok vyživovacej povinnosti určenej rozhodnutím súdu prvej inštancie sa odvíja od právoplatnosti

výroku rozsudku súdu o rozvode manželstva. To však neznamená, že dovtedy vyživovacia povinnosť
neexistovala – vyplýva totiž priamo zo zákona a rozhodnutie súdu ju len deklaruje.

36. Na základe vyššie uvedených zhodnotení dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o návrhu matky na určenie vyživovacej

povinnosti, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec
aj správne právne posúdil. Odvolací súd nenašiel dôvod na odklon od právnych záverov súdu prvej
inštancie. Odvolateľ – otec v podanom odvolaní neuviedol také relevantné skutočnosti, ktoré by mohli
viesť k zrušeniu, resp. zmene rozhodnutia v napadnutej časti. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom v poradí štvrtom výroku a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania

ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením §
52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ak neboli zistené
dôvody pre iné rozhodnutie o týchto trovách.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania.