Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/28/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4622201190
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Balegová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4622201190.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu
JUDr.PavlaLukáčaaJUDr.VlastyOndrejkovej,vsporežalobcu:A.B.B.,nar.XX.XX.XXXX,bytomXXX
XX C. XXX, zastúpený: JUDr. Marián Macko, advokát, so sídlom Štúrova 13, 949 01 Nitra, IČO: 42 117
674, proti žalovaným: 1/ D. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. G. XXXX/X, XXX XX H., 2/ Generali Česká
pojišťovna, a. s., so sídlom Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 452

72 956, podnikajúca na území SR prostredníctvom organizačnej zložky Generali Poisťovňa, pobočka
poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava - mestská časť
Karlova Ves, IČO: 54 228 573, zastúpený: SHM PARTNERS s. r. o., so sídlom Svätoplukova 28, 821 08
Bratislava, IČO: 47 235 616, o náhrade trov konania, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti IV. výroku
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. TO-4C/34/2022 – 216 zo dňa 10. 10. 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd r u š í rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. TO-4C/34/2022 – 216 zo dňa 10. 10. 2023

v napadnutej časti IV. výroku a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť
žalobcovisumu25285,96euras5%ročnýmúrokomzomeškaniaod25.08.2022dozaplateniado3dní
od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká druhému z nich
povinnosť plniť (I. výrok), v časti o zaplatenie sumy 97 813,07 eura s úrokmi z omeškania súd konanie

zastavil (II. výrok), v časti o zaplatenie sumy 4,80 eura s úrokmi z omeškania a v časti o zaplatenie
úrokov z omeškania zo sumy 25 285,96 eura od 30. 05. 2022 do 24. 08. 2022 súd žalobu zamietol (III.
výrok) s tým, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (IV. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 446, § 447 Občianskeho
zákonníka a v časti trov konania podľa § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej

len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaných v 1. a 2. rade
(za žalovaného v 2. rade v žalobe označil Generali poisťovňu, pobočka poisťovne z iného členského
štátu, pričom súd uznesením zo dňa 08. 07. 2022 proti takto označenému žalovanému konanie zastavil
pre nedostatok procesnej subjektivity a následne na základe návrhu žalobcu na pristúpenie ďalšieho

účastníka do konania na strane žalovaného uznesením zo dňa 04. 08. 2022 pripustil do konania na
strane žalovaných žalovaného v 2. rade tak, ako je označený v záhlaví tohto rozsudku) zaplatenia sumy
123 103,83 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania od 30. 05. 2022 do zaplatenia z dôvodu, že žalovaný
v 1. rade dňa 30. 05. 2020 svojím konaním spôsobil žalobcovi ublíženie na zdraví pri dopravnej nehode,
za čo bol odsúdený trestným rozkazom OS Topoľčany sp. zn. 1T/35/2021 a žalobca bol práceneschopný
v čase od 01. 06. 2020 do 30. 09. 2020. V čase dopravnej nehody bol žalobca profesionálnym vojakom –

príslušníkomI.J.J.avykonávalštátnuslužbunaúzemíSR,avšakod01.07.2020malaždo30.06.2023
vykonávať štátnu službu v zahraničí, a to na K. na poste pridelenca obrany. V dôsledku protiprávnehokonania žalovaného v 1. rade a následných zdravotných problémov žalobca ku dňu 31. 12. 2021 ukončil
svoj služobný pomer,pričomu neho došlo k strate na zárobku spočívajúcej v rozdiele príjmu za službu na
území SR a za službu v zahraničí. Za obdobie júl až december 2020 táto strata na zárobku predstavuje

48 636,35 eura a za rok 2021 v sume 74 467,48 eura, čo je spolu 123 103,83 eura a z toho je strata
na zárobku počas PN za mesiace jún až september 2020 vo výške 26 988,47 eura a strata na zárobku
po skončení PN za mesiace október 2020 až december 2021 vo výške 96 115,36 eura. Zo žalobcom
uplatnených nárokov v rámci riešenia poistnej udalosti však žalovaný v 2. rade plnil iba náhradu za
bolestné v sume 3 932 eur. Podaním zo dňa 30. 06. 2022 žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie

sumy 13 500,23 eura s úrokmi z omeškania z dôvodu, že žalovaný v 2. rade mu dňa 02. 06. 2022
uvedenú sumu zaslal na účet.
Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 25
290,76 eura s úrokmi z omeškania je dôvodná, i keď nie v celom rozsahu (žalobca sa pôvodne domáhal
zaplatenia sumy 123 103,83 eura, avšak v priebehu konania zobral žalobu späť v časti o zaplatenie
sumy 97 813,07 eura). Je nesporné, že žalovaný v 1. rade dňa 30. 05. 2020 spôsobil dopravnú nehodu,

pri ktorej došlo k ublíženiu na zdraví žalobcovi a žalobca bol práceneschopný od 01. 06. 2020 do 30.
09. 2020 a náhradu škody z ublíženia na zdraví riešila pobočka žalovaného v 2. rade ako poistnú
udalosť č. 6401082486, pričom žalobcovi bola vyplatená náhrada za bolestné v sume 3 932 eur, ako
aj náhrada za stratu na zárobku za obdobie od 01. 06. 2020 do 30. 09. 2020 v sume 13 500,23 eura.
Taktiež je nesporné, že žalobca v rámci plnenia svojich pracovných úloh mal byť dňa 01. 07. 2020

vyslaný na plnenie úloh na zahraničné pracovisko do Kyjeva na Ukrajine, pričom v dôsledku dopravnej
nehody zo dňa 30. 05. 2020 a následnej rekonvalescencie sa odkladalo vyslanie žalobcu na zahraničné
pracovisko a nakoniec bolo rozhodnuté, že na základe pretrvávajúceho zdravotného stavu a nejasnej
dĺžke rekonvalescencie na zahraničné pracovisko nevycestuje. Žalobca si na základe tejto skutočnosti
uplatnil podanou žalobou zaplatenie náhrady za stratu na zárobku počas PN, ako aj zaplatenie náhrady

za stratu na zárobku po skončení PN z dôvodu, že utrpel majetkovú ujmu tým, že došlo k zrušeniu
jeho vyslania na plnenie úloh na zahraničnom pracovisku, kde mal mať podstatne vyšší príjem, pričom
služobný pomer ukončil ku dňu 31. 12. 2021. V priebehu konania v dôsledku vyplatenia sumy 13 500,23
eura žalovaným ako náhrady za stratu na zárobku počas PN za obdobie od 01. 06. do 30. 09. 2020 trval
už iba na zaplatení náhrady za stratu na zárobku po skončení PN za obdobie od 01. 10. 2020 do 31.

12. 2021 v sume 25 290,76 eura.
S poukazom na zistený skutkový stav mal súd prvej inštancie za to, že aj v prípade žalobcu nie je možné
pri hodnotení ním uplatneného nároku na náhradu za stratu na zárobku počas PN a po skončení PN
vychádzať iba z doslovného znenia ustanovení § 446 a § 447 Občianskeho zákonníka, ale v rámci
kompenzácie jeho práva na náhradu škody je potrebné realizovať spravodlivý výklad zákona, ktorý

by zodpovedal takému usporiadaniu záväzkových vzťahov vzniknutých zo spôsobenej škody, ktoré
by v plnej miere odstránilo ujmy vzniknuté v majetkovej sfére poškodeného. Je nesporné, že pokiaľ
by u žalobcu pri dopravnej nehode spôsobenej žalovaným v 1. rade nedošlo k ublíženiu na zdraví,
tak prakticky o mesiac mal nastúpiť na výkon služby v zahraničí, s čím by boli spojené nepomerne
lepšie platové pomery žalobcu, ako to bolo dovtedy pri výkone služby na území SR. Pri rozhodovaní o

nároku na náhradu škody súd musel prihliadať na skutočnosť, že žalobca bol profesionálnym vojakom
a výkon služby v zahraničí by bol prakticky vrcholom jeho profesionálnej kariéry a s tým súviselo aj
patričné finančné ohodnotenie, pričom výkonu štátnej služby v zahraničí predchádzala náročná príprava
žalobcu. V dôsledku ublíženia na zdraví však žalobca stratil možnosť výkonu služby v zahraničí a tým aj
primeraného finančného ocenenia bez akéhokoľvek svojho zavinenia. Keďže v rámci súdneho konania

by malo dôjsť k spravodlivému usporiadaniu záväzkových vzťahov vzniknutých zo spôsobenej škody a
s týmto spravodlivým usporiadaním súvisí aj výklad a aplikácia ustanovení právnych predpisov (v tomto
prípade ustanovení § 446 a § 447 Občianskeho zákonníka), pričom podľa názoru Najvyššieho súdu SR
sa súd od doslovného znenia právneho textu môže, ba dokonca musí odchýliť, keď to zo závažných
dôvodov vyžaduje účel zákona. Podľa názoru súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o nárokoch na

náhradu škody a zvlášť nárokov vyplývajúcich z ublíženia na zdraví, musí súd postupovať tak, aby došlo
k úplnému odstráneniu ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a takýto postup súdu nie je
možné považovať za svojvoľný (arbitrárny).
Spravodlivému usporiadaniu vzťahov vzniknutých zo spôsobenej škody v prípade ublíženia na zdraví
zodpovedá taká kompenzácia nárokov poškodeného, ktorá zohľadní jeho ujmu v majetkovej sfére

vzniknutú tým, že poškodený mal reálnu možnosť vykonávať lepšie ohodnotené zamestnanie a o túto
reálnu možnosť prišiel v dôsledku ublíženia na zdraví. V prejednávanej veci nebolo možné v rámci
spravodlivého usporiadania vzťahov vychádzať z doslovného znenia ustanovení upravujúcich náhradu
straty na zárobku počas PN a po skončení PN, pretože tieto vychádzajú z priemerného zárobkupoškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody, pričom pri náhrade straty na zárobku po skončení
PN by mal poškodený nárok na vyplácanie rozdielu medzi týmto priemerným zárobkom a zárobkom,
ktorý dosahuje po skončení PN prípadne aj s priznaným invalidným dôchodkom, avšak žalobca po

skončení PN dosahoval od 01. 12. 2020 taký zárobok, ktorý prevyšoval jeho priemerný zárobok pred
vznikom škody a v zásade by mu potom nevznikol nárok na žiadnu náhradu. Súd prvej inštancie
vychádzal z toho, že v dôsledku ublíženia na zdraví nastala u žalobcu majetková ujma spôsobená
stratou možnosti vykonávať od 01. 07. 2020 službu v zahraničí za podstatne výhodnejších finančných
podmienok. V takom prípade nie je možné vychádzať z priemerného zárobku žalobcu pred vznikom

škody, ale súd v rámci spravodlivého usporiadania vzťahov musel vychádzať zo skutočného príjmu
žalobcu v období od 01. 06. 2020 do 31. 12. 2021 a z príjmu, ktorý by žalobca dosahoval pri vykonávaní
služby v zahraničí po odrátaní náhrady nákladov na manželku a na deti. Takéto usporiadanie vzťahov
mal spočiatku zrejme na mysli aj žalovaný v 2. rade, keď za obdobie od 01. 06. do 30. 09. 2020 vyplatil
žalobcovi sumu 13 500,23 eura s tým, že ide o náhradu za stratu na zárobku služobného platu a výška
tejto náhrady korešponduje s vyčíslením straty na príjme zo dňa 11. 05. 2022, keď sa bral do úvahy

príjem žalobcu z výkonu štátnej služby na územní SRza predmetné obdobie a porovnávalo sa to, čo bolo
žalobcovi skutočne vyplatené s príjmom z výkonu štátnej služby v zahraničí od 01. 07. 2020, ktorý mu
mal byť vyplatený po odrátaní náhrady výdavkov na manželku a na deti, pričom žalovaný v 2. rade zobral
do úvahy aj sumu 4,80 eura, ktorá bola žalobcovi vyplatená v júni 2020 naviac. Uvedenou platbou vo
výške 13 500,23 eura bola teda žalobcovi kompenzovaná náhrada za stratu na zárobku počas PN už aj

s prihliadnutím na to, čo by zarobil pri výkone štátnej služby v zahraničí a následné tvrdenia žalovaného
v 2. rade, že pri tejto platbe došlo k pochybeniu na oddelení likvidácie, možno považovať iba za účelové.
Po zaplatení náhrady za stratu na zárobku počas PN v sume 13 500,23 eura a následnom späťvzatí časti
žaloby zostala predmetom konania a rozhodovania súdu už iba suma 25 290,76 eura predstavujúca
náhraduzastratunazárobkuposkončeníPN,pričomsúduvedenúnáhradusprihliadnutímnavyčíslenia

straty na príjme na č. l. 111 a č. l. 112 za obdobie od 01. 10. 2022 do 31. 12. 2021, kedy došlo k ukončeniu
služobného pomeru žalobcu, vypočítal na sumu 25 285,96 eura tak, ako je uvedené vyššie. Z uvedeného
dôvodu a s poukazom na spravodlivé usporiadanie záväzkových vzťahov vzniknutých zo spôsobenej
škody súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku I. Pri spoločnej zodpovednosti žalovaných v 1. a 2.
rade vychádzal súd u žalovaného v 1. rade zo znenia ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka

a u žalovaného v 2. rade z ustanovenia § 4 ods. 2 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.
Žalobca si uplatnil priznanie úrokov z omeškania od 30. 05. 2022, avšak nepreukázal, že by žalovaných
v 1. a 2. rade vyzval na zaplatenie náhrady za stratu na zárobku ešte pred podaním žaloby, a preto
súd zobral do úvahy skutočnosť, že žalovanému v 1. rade bola žaloba doručená dňa 15. 07. 2022 a
žalovanému v 2. rade až dňa 24. 08. 2022, a preto súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie §

517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. priznal žalobcovi
úroky z omeškania až odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému v 2. rade, t. j. odo dňa
25. 08. 2022. Zároveň súd zamietol žalobu ako nedôvodnú v časti o zaplatenie sumy 4,80 eura s úrokmi
z omeškania, ako aj v časti o zaplatenie úrokov z omeškania s poukazom na výšku nároku uplatneného
žalobcom v sume 25 290,76 eura a výšku nároku priznaného v sume 25 285,96 eura.

V časti o zaplatenie sumy 97 813,07 eura zobral žalobca žalobu späť (najskôr došlo k späťvzatiu žaloby
do sumy 13 500,23 eura a následne aj do sumy 84 312,84 eura) ešte pred prvým pojednávaním, a preto
súd v tejto časti konanie zastavil podľa § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP tak, že žiadnej zo strán
nepriznal náhradu trov konania, nakoľko tak žalobca, ako aj žalovaní v 1. a 2. rade mali vo veci iba

čiastočný úspech, keď žalobca bol úspešný v časti priznania nároku na náhradu za stratu na zárobku po
skončení PN a v časti nároku na náhradu za stratu na zárobku počas PN zobral žalobu späť v dôsledku
správania sa žalovaného v 2. rade, ktorý tento nárok vyplatil žalobcovi po podaní žaloby na súd. Na
druhejstranežalobcazobralžalobuspäťvčastiozaplatenienáhradyzastratunazárobkupočasPN,ako
aj po skončení PN v sume 84 312,84 eura, keď si uvedomil neoprávnené uplatnenie náhrady výdavkov

na manželku a na deti v súvislosti s výkonom služby v zahraničí a uvedené späťvzatie žaloby je možné
považovať za úspech žalovaných v 1. a 2. rade v konaní.

4. Proti vydanému rozsudku v časti IV. výroku o trovách konania podal žalovaný v 2. rade v zákonnej
lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že žalobca si v konaní

uplatnil nárok na zaplatenie sumy 123 103,83 eura, pričom úspešný bol len v časti o zaplatenie sumy 38
786,19 eura (13 500,23 eura + 25 285,96 eura), t. j. v rozsahu 31,51 % a neúspešný v časti o zaplatenie
sumy 84 317,64 eura, t. j. v rozsahu 68,49 %. Žalobca tak bol v konaní prevažne neúspešný, pretože
neúspech žalobcu prevyšuje úspech žalobcu o 36,98 % z celkovej žalobcom uplatnenej sumy. Žalovanýv 2. rade sa v konaní bránil voči nároku uplatneného žalobcom v celkovej sume 123 103,83 eura, pričom
žalovaný v 2. rade bol v konaní neúspešný len v časti zaplatenia sumy 38 786,19 eura (13 500,23 eura
+ 25 285,96 eura), t. j. v rozsahu 31,51 % a úspešný bol v časti o zaplatenie sumy 84 317,64 eura, t. j.

v rozsahu 68,49 %. Žalovaný v 2. rade tak bol v konaní prevažne úspešný, pretože úspech žalovaného
v 2. rade prevyšuje neúspech žalobcu o 36,98 % z celkovej žalobcom uplatnenej sumy. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti mal prvoinštančný súd v zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP priznať žalovanému v 2.
rade nárok na čiastočnú náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 36,98 %.
Žalovaný v 2. rade ďalej poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie síce správne uviedol, v

akej časti predmetu konania boli žalobca a žalovaný v 2. rade úspešní, resp. neúspešní. Napriek
zjavnému nepomeru úspechu a neúspechu sporových strán však rozhodol, že žiadnej zo sporových
strán neprizná nárok na náhradu trov konania, a to bez akéhokoľvek zdôvodnenia svojho rozhodnutia.
Takýto postup súdu je nielen v rozpore s ustálenou súdnou praxou v obdobných prípadoch, ale súčasne
absolútne neprijateľný, nezákonný a protiústavný, pretože súd má povinnosť riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie, aby bolo zrozumiteľné a presvedčivé a prispievalo k posilňovaniu zásady právnej istoty,

inak má rozhodnutie súdu znaky arbitrárneho či svojvoľného rozhodnutia a dochádza k porušeniu práva
účastníka na súdnu ochranu. Súd uvedeným nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému
v 2. rade, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, čím bol naplnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods.1 písm. b/ CSP. Odvolaciemu
súdu preto navrhol, aby napadnutý rozsudok v časti IV. výroku o trovách konania zmenil tak, že

žalovanému v 2. rade prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi v rozsahu
36,98 % a prizná mu aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že právny zástupca žalovaného v 2. rade
– SHM PARTNERS s. r. o., IČO: 47 235 616, ktorej jedným z konateľov a spoločníkov je aj JUDr.

Dušan Hrnčiar, PhD., splnomocnil na podanie odvolania spoločnosť SHM law office s. r. o., IČO: 55
088 694, ktorej jediným spoločníkom a konateľom je ten istý JUDr. Dušan Hrnčiar, PhD. Z odvolania
doručeného žalobcovi, ako aj z odvolania nachádzajúceho sa v elektronickom súdnom spise nemožno
zistiť, či odvolanie vo formáte textu na hlavičkovom papieri právneho zástupcu žalovaného v 2. rade, ako
aj vo formáte vyplneného formulára, bolo podpísané elektronickým podpisom. V elektronickom spise

sa nachádzajú iba nepodpísané PDF súbory. Pokiaľ tieto podania nie sú podpísané, nespĺňajú všetky
náležitosti vyžadované zákonom a teda na ne súd nemôže prihliadať.
Podľa výpisov z obchodného registra obchodných spoločností SHM PARTNERS s. r. o., IČO: 47 235
616 a SHM law office s. r. o., IČO: 55 088 694, sa javí, že JUDr. Dušan Hrnčiar, PhD. vykonáva
advokáciu súčasne prostredníctvom oboch týchto spoločností, čo je v rozpore s ustanovením § 15 ods.

6 zákona o advokácii. Vychádzajúc z chronologického poradia účasti JUDr. Dušana Hrnčiara, PhD. v
predmetných spoločnostiach možno konštatovať, že ak vykonáva advokáciu od roku 2011 v spoločnosti
SHM PARTNERS s. r. o., IČO: 47 235 616, výkon advokácie prostredníctvom spoločnosti SHM law office
s. r. o. od roku 2022 je v rozpore so zákonom a teda nemožno prihliadať na úkony, ktoré JUDr. Dušan
Hrnčiar, PhD. uskutočnil prostredníctvom spoločnosti SHM law office s. r. o., v dôsledku čoho nemožno

prihliadať ani na predmetné odvolanie.
Žalobca zastáva názor, že napadnutý rozsudok a ani konanie súdu prvej inštancie netrpí vadami, ktoré
by napĺňali odvolacie dôvody podľa § 265 ods. 1 písm. b/, h/ CSP, ktorými svoje odvolanie odôvodňuje
žalovaný v 2. rade. Napriek tomu, že súd rozhoduje o zastavení konania až v rozhodnutí vo veci samej,
prípadne o ňom nerozhoduje vôbec (§ 145 ods. 2 a 3 CSP), musí vo výroku o náhrade trov zohľadniť,

že po späťvzatí žaloby koná už len o zvyšku pôvodne uplatneného nároku. Takto modifikovaný predmet
konania determinuje aj následný výrok súdu o nároku na náhradu trov konania. Žalobca podaním zo
dňa 30. 06. 2022 vzal späť žalobu v časti o zaplatenie 13 500,23 eura s príslušenstvom v dôsledku
zaplatenia uvedenej sumy žalovaným v 2. rade titulom náhrady za stratu na zárobku žalobcu počas PN
za obdobie od 01. 06. 2020 do 30. 09. 2020. Späťvzatie žaloby a zastavenie konania bolo teda zavinené

správaním žalovaného v 2. rade, pretože žaloba bola v tejto časti podaná dôvodne. Podaním zo dňa
04. 11. 2022, doručeným do elektronickej schránky súdu ešte pred prvým pojednávaním vo veci samej,
vzal žalobca späť žalobu aj v časti o zaplatenie 84 312,84 eura s príslušenstvom a ďalej zotrval už iba
na zaplatení náhrady za stratu na zárobku po skončení PN za obdobie od 01. 10. 2020 do 31. 12. 2021
v sume 25 290,76 eura s príslušenstvom. Na prvom pojednávaní a neskôr súd konal už len o nároku

žalobcu o zaplatenie 25 290,76 eura s príslušenstvom, o ktorom súd rozhodol tak, že uložil žalovaným
v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 25 285,96 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania
od 25. 08. 2022 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosť rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného
zo žalovaných zaniká druhému z nich povinnosť plniť, v časti o zaplatenie sumy 4,80 eura s úrokmi zomeškania a v časti o zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 25 285,96 eura od 30. 05. 2022 do 24.
08. 2022 žalobu zamietol.
Je teda zrejmé, že pomer úspechu žalobcu vo veci čiastočného späťvzatia žaloby bol takmer 100

% a po čiastočnom späťvzatí žaloby, kedy súd prejednával nárok žalobcu v sume 25 290,76 eura s
príslušenstvom, bol žalobca (po zaokrúhlení) 100 % úspešný. Pokiaľ by mal mať žalovaný v 2. rade voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 36,98 %, týkalo by sa to iba úkonov uskutočnených
žalovaným v 2. rade do čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom dňa 04. 11. 2022 (t. j. bez cestovných
náhrad a náhrady straty času), čo zásadným spôsobom mení pomer úspechu a neúspechu strán v

konaní.
Vo vzťahu k uplatneného nároku vo výške 84 312,84 eura s príslušenstvom a následnému späťvzatiu
žaloby v tejto časti žalobca uviedol, že k jeho uplatneniu došlo v dôsledku okolnosti nezavinenej
žalobcom,kedymubývalýzamestnávateľ–G.I.J.vystavilopotvrdenieostratenazárobku,kdebolaako
suma straty na zárobku uvedená suma uplatnená žalobcom v žalobe, t. j. nebolo tam žiadnym spôsobom
uvedené, že v tejto sume sú zahrnuté aj náhrady spojené s rodinnými príslušníkmi žalobcu (ostatné

náhrady). Žalobca bol pri koncipovaní a podaní žaloby presvedčený o správnosti údajov uvedených v
predmetnom potvrdení. To, že v potvrdení vystavenom G. I. J. sú v strate na zárobku zahrnuté aj ostatné
náhrady, sa žalobca dozvedel až z podania žalovaného v 2. rade, ktorému vydalo G. I. J. potvrdenie o
strate na zárobku žalobcu, v ktorom už bolo rozdelené a vypočítané, čo predstavuje strata na zárobku
žalobcu a čo ostatné náhrady, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 84 312,84

eura s príslušenstvom podaním zo dňa 04. 11. 2022 späť. Žalobca zastáva názor, že uvedené okolnosti
spolu s dôvodmi, ktoré ho viedli k podaniu žaloby, sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa podľa §
257 CSP, dostatočnými na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému v 2. rade. Súd prvej inštancie
síce napadnutý výrok neodôvodnil existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa, avšak pre potreby
odvolacieho konania a najmä z dôvodu, že napadnutý výrok je vecne správny, žalobca poukazuje aj

na ich existenciu.
V prípade, ak sa odvolací súd stotožní s argumentáciou žalobcu v I. bode jeho vyjadrenia, žalobca
navrhol, aby odmietol odvolanie žalovaného v 2. rade podľa § 386 písm. b/ CSP a v prípade, že sa
stotožní s argumentáciou žalobcu v II. a III. bode jeho vyjadrenia, navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal žalobcovi voči žalovanému v 2. rade náhradu

trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. V odvolacej replike žalovaný v 2. rade reagoval na námietku žalobcu týkajúcu sa súčasného
vykonávania advokácie JUDr. Dušanom Hrnčiarom, PhD. v mene spoločnosti SHM law office s. r. o. a aj
v spoločnosti SHM PARTNERS s. r. o. a tvrdenú neplatnosť úkonu podania odvolania žalovaným v 2.

rade. Poukázal na skutočnosť, že údaje zapísané v Obchodnom registri Mestského súdu Bratislava III
o spoločnosti SHM PARTNERS s. r. o. nezodpovedajú skutočnému stavu. JUDr. Dušan Hrnčiar, PhD.
počnúc dňom 23. 12. 2022 nie je oprávnený vykonávať advokáciu v mene spoločnosti SHM PARTNERS
s. r. o., a to z dôvodu zániku jeho funkcie konateľa v spoločnosti SHM PARTNERS s. r. o. a súčasne
počnúc dňom 23. 12. 2022 je JUDr. Dušan Hrnčiar, PhD. oprávnený vykonávať advokáciu výlučne v

mene spoločnosti SHM law office s. r. o. Zánik oprávnenia JUDr. Dušana Hrnčiara, PhD. vykonávať
advokáciu v mene spoločnosti SHM PARTNERS s. r. o. bol riadne preukázaný Slovenskej advokátskej
komore, pretože bez preukázania uvedenej skutočnosti by Slovenská advokátska komora nezapísala
spoločnosť SHM law office s. r. o. do zoznamu spoločností oprávnených poskytovať právne služby.
Žalovaný v 2. rade ďalej k veci uviedol, že sám žalobca svojím konaním potvrdil, že žaloba bola

podaná nedôvodne v časti o zaplatenie sumy 84 312,84 eura s príslušenstvom, teda v časti náhrad
výdavkov na rodinných príslušníkov. Je preto jednoznačné, že v tejto časti bol žalobca neúspešný, čo
predstavuje 68,49 % z celkovej sumy uplatnenej žalobcom. Zdôraznil, že v konaní nebolo skúmané ani
preukazované, o vystavenie akého potvrdenia žalobca pôvodne požiadal svojho zamestnávateľa a teda
či mu zamestnávateľ vystavil správne alebo nesprávne potvrdenie. V predmetnom konaní je uvedená

skutočnosťbezpredmetná,atozdôvodu,žepokiaľbyajzamestnávateľpochybilprivystavenípotvrdenia
o strate na zárobku žalobcu, následky uvedeného pochybenia musí znášať žalobca a nie žalovaný v 2.
rade. V žiadnom prípade nemôže byť nesprávnosť listinných dôkazov poskytnutých žalobcovi treťou
stranou skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala neuplatnenie zásady úspechu pri rozhodovaní o trovách
konaniavčasti,vktorejbolžalobcaneúspešnývdôsledkunesprávnostipredmetnýchlistinnýchdôkazov.

Žalobcavosvojompodanísúčasneuvádza,ževpredmetnomprípadejepreukázanáexistenciadôvodov
hodných osobitného zreteľa odôvodňujúca aplikáciu § 257 CSP a nepriznanie nároku na náhradu trov
konania žiadnej zo sporových strán. K uvedenému žalovaný v 2. rade uviedol, že čiastočný neúspech
žalobcu v konaní žiadnym spôsobom nesúvisí so skutočnosťou, že k vzniku škody na zdraví žalobcudošlo v súvislosti s trestným činom spáchaným žalovaným v 1. rade. Žalobca vo svojom podaní síce
poukazuje na svoj príjem, rodinné a majetkové pomery, avšak tieto pomery neboli v konaní skúmané
a teda ich pravdivosť nie je preukázaná. Podľa názoru žalovaného v 2. rade je zjavné, že žalobcom

uvádzané skutočnosti nie sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa, a preto v posudzovanom prípade
nie sú naplnené predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP na rozhodnutie o náhrade trov
konania.

7. V odvolacej duplike žalobca uviedol, že nikdy netvrdil, že JUDr. Dušan Hrnčiar, PhD. vykonáva

advokáciu od roku 2022 v rozpore so zákonom o advokácii v mene spoločnosti SHM law office s. r. o.,
pretože je súčasne oprávnený vykonávať advokáciu aj v mene spoločnosti SHM PARTNERS s. r. o.
Žalobca len uviedol, že podľa výpisov z obchodného registra obchodných spoločností SHM PARTNERS
s. r. o., IČO: 47 235 616 a SHM law office s. r. o., IČO: 55 088 694, sa javí, že JUDr. Dušan Hrnčiar, PhD.
vykonávaadvokáciusúčasneprostredníctvomobochtýchtospoločností,čojevrozporesustanovením§
15ods.6zákonaoadvokácii.Právezdôvodu,žežalobcavychádzalibazverejnedostupnýchinformácií,

uviedol, že sa to tak „javí“, avšak neuvádzal, že je to preukázaná skutočnosť. Nakoľko sa táto otázka
vyriešila a vysvetlila, nie je nutné sa ňou ďalej zaoberať.
K rozhodnutiu súdu o náhrade trov konania uviedol, že ho považuje za vecne správne, a že sa pridržiava
svojich vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade. Pripustil, že si žalobou nesprávne uplatnil aj
nárok na náhrady za rodinných príslušníkov z dôvodu, že potvrdenie o strate na zárobku vystavené

zamestnávateľom neobsahovalo vyčíslenie jednotlivých zložiek straty na zárobku žalobcu, z obsahu
spisu je však preukázané, že akonáhle to žalobca zistil, vzal v neoprávnene uplatnenej časti žalobu
späť, a to ešte pred prvým pojednávaním vo veci.
Žalobca aj naďalej trvá na tom, že v prejednávanom prípade je preukázaná existencia dôvodov hodných
osobitného zreteľa odôvodňujúcich aplikáciu § 257 CSP. Skutočnosť, že k vzniku škody na zdraví

žalobcu došlo v súvislosti s trestným činom spáchaným žalovaným v 1. rade spolu s tým, že žalovaný v
2. rade odmietal plniť dobrovoľne, sú jednými z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odôvodňujúcich
aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Pokiaľ ide o príjem, rodinné a majetkové pomery žalobcu, tie síce
neboli v konaní skúmané, pretože neboli pre rozhodnutie vo veci samej relevantné, každopádne si ich
odvolacísúdmôževylustrovaťzREGOBuazdatabázyJ.B.,resp.zdopytunaJ.B.,čožalobcanavrhuje

vykonať, pokiaľ to odvolací súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní bude považovať za potrebné.

8. Žalovaný v 2. rade v reakcii na odvolaciu dupliku žalobcu poznamenal, že pochybenie zamestnávateľa
žalobcu pri vypracovaní potvrdenia, ktorým žalobca odôvodňoval nárok uplatnený žalobou, nezbavuje
žalobcu zodpovednosti za zavinenie jeho neúspechu v konaní v časti, v ktorej je žalobca neúspešný v

dôsledku nesprávnosti predmetného potvrdenia vystaveného zamestnávateľom žalobcu. Žalobca nesie
zodpovednosť, ak sa počas konania zistí alebo preukáže, že predpoklady, z ktorých vychádzal pri podaní
žalobynasúd,resp.priodôvodneníuplatnenéhonároku,súnesprávne,atobezohľadunaskutočnosť,či
žalobca o nesprávnosti dotknutých predpokladov vedel alebo nevedel v čase začatia súdneho konania.
K tvrdeniu žalobcu o zisťovaní majetkových, rodinných a príjmových pomerov zo strany súdu uviedol,

že žalobca v tejto súvislosti neoznačil ani nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, a preto súd nemohol takéto
dokazovanie k uvedeným otázkam bez návrhu sporovej strany vykonať a vzhľadom na vyhlásenie
dokazovania za skončené v zmysle § 182 CSP nemôže odvolací súd predmetné dokazovanie vykonať
ani na základe návrhu žalobcu vzneseného až v odvolacom konaní.

9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonnej lehote proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa, a to subjektom oprávneným na jeho podanie, preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania
podaného žalovaným v 2. rade (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po jeho preskúmaní zistil, že vydaný rozsudok
je v napadnutej časti IV. výroku o trovách konania potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).

10. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.11. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí.

12. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

13. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

14. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

15. Náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie. Predovšetkým ide
o funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. To je

prejavom tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu.
Súčasne možno pri náhrade trov konania vnímať aj prvky preventívnej funkcie, keďže nevyhnutnosť
vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a
šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde. Trovy konania a ich
náhrada plnia aj určitú sankčnú funkciu, a to najmä pri aplikácii princípu procesnej zodpovednosti za

zavinenie (§ 256 CSP) a čiastočne aj v súvislosti s celkovou náhradou trov konania protistrany.

16. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252 CSP).
Ak bude rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu
trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že

strany, ktoré viedli spor, konajú na vlastné nebezpečenstvo a nesú tak zodpovednosť za výsledok sporu.

17. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 CSP ako esenciálne kritérium priznania
náhrady trov konania. „Úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky
priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická

pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej
strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli.

18. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je
však doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za

zavinenie je transformovaná do podoby vyjadrenej v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť
tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov
konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik
zavinil.

19. Pojem „procesné zavinenie“ použitý v ustanovení § 256 CSP sa posudzuje výlučne z procesného
hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však
nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom
príčinou je správanie sa strany sporu a dôsledkom je vznik trov protistrany. Pokiaľ jedna procesná strana

zaviní,žekonaniemuselobyťzastavené,pričomovecinemôžebyťmeritórnerozhodnuté,atýmzistené,
či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy
konania. Pojem „procesné zavinenie“ je pritom nevyhnutné vykladať komplexne a extenzívne.

20. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné
a právne významné. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia
predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť,
že odôvodnenie rozhodnutia je podstatná časť rozhodnutia. Je to tak najmä z hľadiska presvedčivosti,

logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Medzi povinnosti súdu patrí aj
povinnosť dbať na to, aby rozhodnutie bolo presvedčivé. Preto je potrebné uviesť, že existencia
náležitostí rozhodnutia uvedených v § 220 CSP je dôležitým prostriedkom preskúmania správnostirozsudku stranami a aj odvolacím súdom a je v súlade so základným právom na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 ods. 2 Ústavy SR.

21. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie vyššie uvedenými atribútmi pri rozhodovaní
o trovách konania v rámci IV. výroku napadnutého rozsudku dôsledne neriadil. Svoje rozhodnutie o
nepriznaní náhrady trov konania žiadnej zo sporových strán s poukazom na § 255 ods. 2 a § 256 ods.
1 CSP odôvodnil tým, že žalobca, ako aj žalovaní v 1. a 2. rade mali vo veci iba čiastočný úspech,
keď žalobca bol úspešný v časti priznania nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN a

v časti nároku na náhradu za stratu na zárobku počas PN zobral žalobu späť v dôsledku správania sa
žalovaného v 2. rade, ktorý tento nárok vyplatil žalobcovi po podaní žaloby na súd. Na druhej strane
žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie náhrady za stratu na zárobku počas PN ako aj po
skončení PN v sume 84 312,84 eura, keď si uvedomil neoprávnené uplatnenie náhrady výdavkov na
manželku a na deti v súvislosti s výkonom služby v zahraničí, pričom uvedené späťvzatie žaloby je
možné považovať za úspech žalovaných v 1. a 2. rade v konaní. Z takto zovšeobecného právneho

záveru súdu prvej inštancie však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno explicitne zistiť, na základe
akého výpočtu ustálil, že by žiadna zo sporových strán nemala mať nárok na náhradu trov konania.

22. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca si od žalovaných v 1. a 2. rade uplatňoval
zaplatenie sumy 123 103,83 eura s príslušenstvom, avšak v priebehu konania zobral žalobu späť v časti

o zaplatenie sumy 97 813,07 eura s príslušenstvom. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní
napadnutým rozsudkom uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 25 285,96
eura s 5 % ročným úrokom z omeškania od 25. 08. 2022 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká druhému z nich povinnosť plniť (I.
výrok), v časti o zaplatenie sumy 97 813,07 eura s úrokmi z omeškania konanie zastavil (II. výrok) a

v časti o zaplatenie sumy 4,80 eura s úrokmi z omeškania a v časti o zaplatenie úrokov z omeškania
zo sumy 25 285,96 eura od 30. 05. 2022 do 24. 08. 2022 žalobu zamietol (III. výrok). Keďže uvedené
výroky napadnutého rozsudku zostali odvolaním nedotknuté a teda právoplatné, odvolací súd z nich pri
svojom rozhodovaní vychádzal. Z hľadiska posudzovanej veci to znamená, že žalobca mal úspech v
časti o zaplatenie sumy 25 285,96 eura s príslušným úrokom z omeškania (20,540 %) a neúspech v časti

o zaplatenie sumy 4,80 eura s príslušným úrokom omeškania a úrokov z omeškania zo sumy 25 285,96
eura od 30. 05. 2022 do 24. 08. 2022 (0,004 %). V časti o zaplatenie sumy 13 500,23 eura (10,967
%), ktorá bola žalobcovi uhradená žalovaným v 2. rade až po podaní žaloby na súd, zavinili zastavenie
konania žalovaní v 1. a 2. rade a v časti o zaplatenie sumy 84 312,84 eura (68,489 %), od uplatňovania
ktorej, vrátane prislúchajúcich úrokov z omeškania, žalobca upustil v dôsledku nesprávneho výpočtu

zo strany jeho zamestnávateľa, zavinil zastavenie konania žalobca. Pomer úspechu a neúspechu
sporovýchstránvkonaníaanimierazavinenianačiastočnomzastaveníkonaniavovzťahukjednotlivým
sporovým stranám nebola pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v odôvodnení napadnutého
rozsudku nijako číselne (percentuálne) vyjadrená, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok v tejto
časti nepreskúmateľný. Z odôvodnenia rozsudku v tejto časti nevyplýva ani to, či sa súd vzhľadom

na charakter prejednávanej veci vôbec zaoberal existenciou prípadných okolností hodných osobitného
zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (§
257 CSP).

23. Z dôvodu absencie riadneho a presvedčivého odôvodnenia preto odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej časti IV. výroku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§
389 ods. 1 písm. b/ CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP).

24. Úlohou súdu prvej inštancie bude v naznačenom smere opätovne vo veci rozhodnúť a nároky
sporových strán na náhradu trov konania osobitne posúdiť v závislosti od výsledku konania vo

vyhovujúcej a zamietajúcej časti, ako aj s prihliadnutím na mieru zavinenia sporových strán na
čiastočnom zastavení konania za súčasného skúmania existencie prípadných okolností hodných
osobitného zreteľa (§ 257 CSP), vydané rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby bolo zrejmé, ako súd
k výroku dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil.

25. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods.
2 CSP.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.