Uznesenie – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. máj 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoPr/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3520202642
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3520202642.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobkyne: A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A.
C. XXX/XX, D., právne zastúpená JUDr. Natáliou Kanderkovou, advokátkou, so sídlom A. Kmeťa 12,
Žilina, proti žalovanému: D. E. F. G. v D., so sídlom H. X, D., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený JUDr.
Martinom Bartkom, advokátom a JUDr. Silviou Bartkovou, advokátkou, obaja sídlom Piaristická 6667,

Trenčín, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne
a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 10Cpr/64/2020-547 zo dňa
11. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu

mzdyzaobdobieod07.07.2020do03.08.2020vovýške1210,77eurnettodotrochdníodprávoplatnosti
rozsudku, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 144,76 eur od 14.08.2020 do
zaplatenia a 5,00 % ročne zo sumy 66,01 eur od 14.09.2020 do zaplatenia. Žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 10.08.2020 do 16.06.2022 vo výške 17 818,39 eur netto
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy
580,70 eur od 14.09.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od 14.10.2020 do zaplatenia,

5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od 14.11.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od
14.12.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od 14.01.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne
zo sumy 762,16 eur od 14.02.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od 14.03.2021
do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od 14.04.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy
762,16 eur od 14.05.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od 14.06.2021 do zaplatenia,
5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od 14.07.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur

od 14.08.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od 14.19.2021 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 762,16 eur od 14.10.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od 14.11.2021
do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od 14.12.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy
762,16 eur od 14.01.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od 14.02.2022 do zaplatenia,
5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od 14.03.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od
14.04.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od 14.05.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne

zo sumy 762,16 eur od 14.06.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 eur od 14.07.2022
do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 470,24 eur od 14.08.2022 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti sa
žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 13,24 %. Vychádzajúc
z písomného vyhotovenia rozsudku, odvolací súd konštatuje, že uvedené rozhodnutie v prevažnej
časti obsahuje doslovný prepis podaní sporových strán (bod 2 až 51) a doslovný prepis výpovedí
sporovýchstránnanariadenompojednávaní.Zodôvodneniarozsudkusúduprvejinštancievyplynulo,že

medzitýmnym rozsudkom č.k. 10Cpr/64/2020-399 zo dňa 16.06.2022 súd o žalobe žalobkyne rozhodol
tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni listom žalovaného zo dňa28.07.2020 doručené žalobkyni dňa 03.08.2020 je neplatné. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
19.07.2022 a po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku predmetom konania zostali len mzdové nároky
žalobkyne, uplatnené žalobkyňou za obdobie od 07.07.2020 do 03.08.2020 titulom prekážok práce na

strane žalovaného a za obdobie od 10.08.2020 do 19.07.2022 titulom neplatného skončenia pracovného
pomeru zo strany žalovaného. O uplatnenom nároku na náhradu mzdy rozhodol podľa § 79 ods. 1, 2
a § 142 ods. 3 Zákonníka práce, § 4, § 29 a § 32f zákona č. 553/2003 Z.z. Z dokazovania vyplynulo,
že medzi žalobkyňou a žalovaným bola v roku 2005 uzatvorená pracovná zmluva vrátane dodatkov
na dobu neurčitú na pozíciu vedúca organizačno-právneho referátu. Pracovná pozícia žalobkyne bola

organizačnou zmenou zrušená v roku 2011 a žalobkyňa pre žalovaného nepracovala z dôvodu, že
prebiehal súdny spor ohľadne skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou z dôvodu nadbytočnosti,
o ktorom súd rozsudkom č. k. 27CoPr/3/2019-751 zo dňa 03.06.2020 rozhodol tak, že skončenie
pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou zo dňa 29.09.2011 z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce zo strany žalovaného je neplatné. Po právoplatnosti uvedeného rozsudku (06.07.2020)
žalovaný od 07.07.2020 u žalobkyne evidoval neospravedlnenú absenciu a dňa 03.08.2020 žalobkyni

doručil okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu
neospravedlnenej neprítomnosti žalobkyne v práci. Žalobkyňa listom zo dňa 04.08.2020 oznámila dňa
10.08.2020 žalovanému, že trvá na tom, aby ju žalovaný aj naďalej zamestnával, okamžité skončenie
považovala za neplatné a so svojimi nárokmi sa obrátila na súd. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní
vychádzal zo zistenia, že ku dňu 07.07.2020, resp. ku dňu 10.08.2020 žalobkyňa mala odpracovaných

viac ako 36 rokov. Z prílohy č. 3 k zákona č. 553/2003 Z.z. platného v rozhodnom čase vyplynulo, že
žalobkyni prináleží plat v 9. platovej triede a 13. stupňa, čo zodpovedá sume 1 147,50 eur mesačne.
Vzhľadom na námietky žalovaného dospel k záveru, že o odňatí osobného príplatku určeného dňa
27.02.2012 vo výške 700,- eur neboli predložené žiadne doklady, osobný príplatok v súvislosti s prijatím
organizačnej zmeny o zrušení pracovného miesta žalobkyne nezanikol, v súlade s § 4 ods. 4 a § 29

zákona č. 553/2033 Z.z. osobný príplatok je možné zahrnúť do priemerného zárobku. Pri rozhodovaní
nevychádzal z valorizácie, ale zo mzdy, ktorá žalobkyni prináležala ku dňu, kedy mala nastúpiť do
práce, resp. kedy vyzvala žalovaného, aby ju naďalej zamestnával. Zastával názor, že uplatnené nároky
sa majú vyjadriť netto, napriek tomu, že tieto je možné uplatniť obidvoma spôsobmi, t.j. vychádzať
z hrubej mzdy, alebo z čistej mzdy. Konštatoval, že výpočet čistej mzdy je účtovnícka operácia, ide

o matematické výpočty, ktorých výpočet zamestnávateľovi nemôže robiť v zásade žiadne ťažkosti.
S ohľadom na to, že žalobkyňou uplatnený výpočet čistej mzdy žalovaný nijakým spôsobom nepoprel
a nepredložil vlastný výpočet, súd tento považoval za nesporný, a preto pri priznávaní jednotlivých
nárokov vychádzal zo sumy 1 385,74 eur netto (1 847,50 brutto, zahŕňajúci tarifný plat 1 147,50 eur
a osobný príplatok 700,- eur). Z rovnakých dôvodov, nakoľko žalovaný formálne poprel nárok žalobkyne

uplatnený za obdobie od 07.07.2020 do 03.08.2020 vo výške 1 210,77 eur netto s poukazom na § 142
ods.3Zákonníkapráce,aleneurobilvlastnývýpočet,čonepovažovalzadostatočnépopretieskutkových
okolností s poukazom na § 151 CSP, žalobkyni priznal požadovanú náhradu v uplatnenej výške spolu
s úrokom z omeškania. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa má nárok na náhradu
mzdy podľa § 79 Zákonníka práce za obdobie od 10.08.2020 do 19.07.2022. Sporným ostala výška

priemernejnáhradymzdyažalovanýmpožadovanámoderáciatejtonáhrady.Spoukazomna§79ods.1
Zákonníka práce vychádzal zo mzdy, na akú mala žalobkyňa nárok ku dňu, kedy oznámila žalovanému,
že trvá na ďalšom zamestnaní, t.j. ku dňu 10.08.2020. S poukazom na určenie platu žalovaného zo dňa
27.02.2012 a § 32f ods. 9 a § 29 zákona č. 553/2003 Z.z. bol priemerný zárobok žalobkyne 1 847,50
eur brutto, resp. 1 385,74 eur netto, ktorý zárobok súd vlastnou činnosťou neprepočítaval, nakoľko jeho

správnosť žalovaný riadne nepoprel a ani nepredložil vlastný výpočet tejto mzdy. Návrh žalovaného,
aby v tejto veci súd nariadil znalecké dokazovanie, by pripadal do úvahy len v prípade, ak by výpočet
priemerného zárobku, ktorý urobila žalobkyňa, žalovaný reálne spochybnil a uviedol okolnosti, ktorému
bránia vykonať vlastný výpočet, resp. uviedol by reálne dôvody, prečo je potrebné vychádzať z inej
právnej úpravy, ako to urobila žalobkyňa. Pokiaľ ide o moderáciu, považoval za potrebné uviesť, že

z hľadiska lehoty 36 mesiacov, súd v prvých 12 mesiacoch nemá možnosť moderovať výšku uplatnenej
náhrady mzdy. Za ustálenú prax považoval, že aj v prípade prvých 12 mesiacov je potrebné prihliadať,
či počas tohto obdobia bol/nebol zamestnanec práceneschopný. Súd prvej inštancie žalobkyni priznal
celú náhradu mzdy za celé obdobie, ktorú znížil o 45 % s poukazom na to, že rozhodnutím Sociálnej
poisťovne zo dňa 22.12.2016 bol žalobkyni priznaný invalidný dôchodok z dôvodu, že posudkový lekár

zistil, že žalobkyňa má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45 % v porovnaní so zdravou
fyzickou osobou. Zohľadnil tak mieru invalidity aj za prvých 12 mesiacov. Za obdobie od 10.08.2020 do
19.07.2022 žalobkyni z uplatnenej náhrady vo výške 32 397,07 eur netto priznal 55 % z tejto sumy, t.j.
17 819,39 eur netto spolu s úrokmi z omeškania. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie obidve strany sporu.

3. Žalobkyňa v podanom odvolaní navrhla, aby odvolací súd výrok, ktorým rozhodol o priznaní náhrady
mzdy vo výške 17 819,39 eur netto zmenil tak, že zaviaže žalovaného náhradou mzdy za obdobie od
10.08.2020 do 19.07.2022 vo výške 32 397,07 eur netto do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 055,81 eur od 14.09.2020 do
zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.10.2020 do zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.11.2020 do zaplatenia, 1

385,74 eur od 14.12.2020 do zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.01.2021 do zaplatenia, 1 385,74 eur od
14.02.2021 do zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.03.2021 do zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.04.2021
do zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.05.2021 do zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.06.2021 do zaplatenia,
1 385,74 eur od 14.07.2021 do zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.08.2021 do zaplatenia, 1 385,74 eur
od 14.09.2021 do zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.10.2021 do zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.11.2021
do zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.12.2021 do zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.01.2022 do zaplatenia, 1

385,74 eur od 14.02.2022 do zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.03.2022 do zaplatenia, 1 385,74 eur od
14.04.2022 do zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.05.2022 do zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.06.2022 do
zaplatenia, 1 385,74 eur od 14.07.2022 do zaplatenia, 854,98 eur od 14.08.2022 do zaplatenia. Zároveň
sa domáhala, aby súd vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a o trovách
konania rozhodol tak, že žalobkyni prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uviedla,

že vzhľadom na to, že po vyslovení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne
(medzitýmnym rozsudkom zo dňa 16.06.2022 sp. zn. 10Cpr/64/2020, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 19.07.2022), boli splnené podmienky pre vznik nároku žalobkyne na náhradu mzdy podľa § 142
ods. 3 i podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, žalobkyňa pre ďalšie konanie vyčíslila výšku uplatnených
náhrad z obidvoch právnych titulov v brutto a na pokyn súdu aj v netto, pričom v súlade s § 79 ods. 1

Zákonníka práce v spojení s § 29 ods. 2 a ods. 4 zákona č. 553/2003 Z.z. a § 2 ods. 1 nariadenia vlády
SR č. 388/2018 Z.z. vychádzala zo základu, ktorým bol jej funkčný plat k 07.07.2020 i k 10.08.2020
vo výške 1 847,- eur brutto, čo je 1 385,74 eur netto. Súdu vytýkala, že pokiaľ ako jediný dôvod
uplatnenia zákonného moderačného práva uviedol (čiastočnú) invaliditu žalobkyne so 45 %-nou mierou
obmedzenia vykonávať zárobkovú činnosť aj za čas prvých 12 mesiacov s poukazom na rozhodnutie

Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17CoPr/4/2022, žalobkyňa uviedla, že citované rozhodnutie žiadny
takýto záver neobsahuje. Následkom nesprávnej interpretácie záverov citovaného rozhodnutia došlo
k nesprávnej aplikácií práva pri znížení náhrady mzdy žalobkyne, aj za prvých 12 mesiacov trvania
jej nároku. Akcentovala, že pracovnoprávne predpisy, ani ustálená súdna prax nepripustila použitie
moderačného práva na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru na

prvých 12 mesiacov a tiež, že žalobkyňa v dobe, ktorá zakladá jej právo na náhradu mzdy v tomto
spore,nebolainvalidná,jejstatuszodpovedalpostaveniu„pracujúcastarobnádôchodkyňa“.Pochybenie
súdu tiež videla v nepresnom, zmätočnom vymedzení obdobia, za ktoré súd priznal žalobkyni ním
určenú náhradu, keď vo výrokovej časti rozsudku na jeho prvej strane uvádza obdobie od 10.08.2020 do
16.06.2022, namiesto obdobia od 10.08.2020 do 19.07.2022. Za nepravdivé označila tvrdenia (zistenia)

súdu prvej inštancie uvedené v bodoch 65 a 66 rozsudku, kde súd uvádza, že žalobkyňa zmarila
vykonanie dokazovania o jej zdravotnom stave. Zdôraznila, že nie žalobkyňa, ale sám súd návrh
žalovaného na znalecké dokazovanie zamietol, keďže ho považoval za neúčelné a nehospodárne.
Súdu vytýkala, že dospel na základe vykonaného písomného dôkazu, ktorým bolo rozhodnutie Sociálnej
poisťovne zo dňa 22.12.2016 o priznaní invalidného dôchodku, k nesprávnemu skutkovému zisteniu,

že miera invalidity žalobkyne trvala aj počas celého rozhodujúceho obdobia. K tomuto záveru súd
dospel bez toho, aby disponoval aktuálnym lekárskym posudkom Sociálnej poisťovni o miere invalidity
žalobkyne, či lekárskym posudkom vydaným podľa zákona č. 355/2007 Z.z. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza tiež z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko z ustanovenia § 79 ods. 2
Zákonníka práce je zrejmé, že súd môže skrátiť náhradu mzdy len skrátením obdobia, za ktoré sa má

poskytnúť a nie je oprávnený znížiť základ pre jej výpočet, ktorý je daný samostatným ustanovením
zákona a je nemenný. O tom, či zamestnanec je aj po uznaní invalidity zdravotne spôsobilý na výkon
konkrétnej práce, dohodnutej v pracovnej zmluve, nerozhoduje Sociálna poisťovňa, ale jedine lekár a to
vydaním lekárskeho posudku o zdravotnej spôsobilosti na prácu podľa § 30f a prílohy č. 3c zákona č.
355/2007 Z.z. Ku dňu 07.07.2020, kedy sa medzi žalobkyňou a žalovaným po vyslovenej neplatnosti

výpovede z pracovného pomeru obnovil ich pracovnoprávny vzťah z pôvodne dohodnutým obsahom
pracovnej zmluvy, bola žalobkyňa už takmer 3 roky poberateľkou starobného dôchodku, na ktorý jej
vznikol nárok dňom 28.09.2017 a bola ňou aj počas celého obdobia, za ktoré požaduje náhradu mzdy
podľa§79ods.1Zákonníkapráce.Zdôraznila,ževzhľadomnato,žeporušenieprávaspôsobilžalovanýtým, že so žalobkyňou protiprávne, na základe vykonštruovaného dôvodu okamžite skončil pracovný
pomer, možnosť súdu uplatniť moderačné právo žalobkyňa neakceptuje.

4. Žalovaný podaným odvolaním navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. S napadnutým rozsudkom nesúhlasil a považoval ho
za nesprávny, riadne neodôvodnený, nepreskúmateľný a arbitrárny. V podanom odvolaní zrekapituloval
priebeh pôvodného sporu žalobkyne so žalovaným o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
a náhradu mzdy vedený Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 22Cpr/7/2012. K veci samej uviedol, že

zásadne namieta, aby žalobkyni bola priznaná náhrada mzdy od 07.07.2020, aby bola priznaná náhrada
mzdy za obdobie kedy nebola zdravotne spôsobilá prácu vykonávať, aby sa náhrada mzdy priznala
brutto, aby náhrada mzdy bola valorizovaná a aby žalobkyni bola priznaná náhrada za celé uplatnené
obdobie. Uviedol, že žalobkyňa nemá zákonný nárok na požadovanú náhradu mzdy od 07.07.2020,
nakoľko podľa právnej úpravy v § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ktorá je špeciálna a vylučuje aplikáciu
všeobecných ustanovení o náhrade mzdy pre prekážkach v práci na strane zamestnávateľa platí, že

predmetná náhrada patrí zamestnancovi odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní. Oznámenie žalobkyne bolo žalovanému doručené dňa 10.08.2020, preto žalobkyňa
čisto hypoteticky mohla mať nárok na náhradu mzdy najneskôr od 10.08.2020. Pokiaľ žalobkyňa žiada
tento nárok za obdobie od 07.07.2020 od 10.08.2020 z titulu prekážky v práci na strane žalovaného
ako zamestnávateľa a takto jej ho súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 142 Zákonníka práce

priznal, takýto právny názor považuje žalovaný za úplne nesprávny. Pre rozhodnutie o ďalšom nároku
žalobkyne, o náhrade mzdy za obdobie od 10.08.2020 do 19.07.2022 je relevantné zodpovedanie
otázky, či žalobkyňa bola v rozhodnom období skutočne pripravená a ochotná a predovšetkým schopná
vykonávať u žalovaného prácu. Súd v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie a nevyhovel ani
jeho návrhu na nariadenie znaleckého dokazovania, v dôsledku čoho skutkové zistenia súdu prvej

inštancie nemajú podporu vo vykonanom dokazovaní, ale sú len ničím nepodloženými domnienkami
súdu. Akcentoval, že v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal, že je zrejmé, že žalobkyňa
nebola zdravotne spôsobilá vykonávať pre žalovaného prácu v celom rozhodnom období, keďže dňa
17.02.2021 podstúpila artroskopiu a následnú liečbu v trvaní 6 týždňov. Žalovaným predložený dôkaz
zostal súdom prvej inštancie nepovšimnutý. Namietal nedostatočné zistenia ohľadne zdravotného stavu

žalobkyne. Súdu vytýkal, že nedôvodne vyžadoval od žalobkyne súhlas s poskytnutím údajov z jej
zdravotnej dokumentácie. Považoval za nesporné, že pracovný pomer uzavretý medzi žalobkyňou
a žalovaným v dôsledku uplynutia výpovednej doby dňa 31.03.2012 zanikol, a to pre nadbytočnosť
žalobkyne. Pracovná pozícia žalobkyne bola zrušená a bol taktiež zrušený celý organizačno-právny
referát. Od uvedeného dátumu až doteraz, to je takmer 12 rokov, žalovaný nemal v organizačnej

štruktúrevytvorenémiestoprávnika.Ponávratežalobkynedoprácevjúli2022tejtoponúkolúplnevšetky
voľné pracovné pozície, čo žalobkyňa neprijala, preto považoval za nepochopiteľné, prečo súd prvej
inštanciezovšetkýchponúknutých20-tichpracovnýchpozíciízostranyžalovanéhoprežalobkyňuvybral
jednu avbode33.dôvodí,že„znávrhužalovanéhonafunkčnéaplatovézaradeniežalobkynedofunkcie
Fundraisor vyplýva, že žalobkyňa k 18.08.2020 má započítanú prax 38 rokov a 166 dní a má dosiahnuté

vysokoškolské vzdelanie III. stupňa“. V odvolaní vysvetlil, že sa jednalo len o návrh žalovaného, ktorý
nebol žalobkyňou nikdy prijatý a nebolo zo strany žalobkyne preukázané, že má započítanú prax
38 rokov a 166 dní a už vôbec nebolo preukázané, že má dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie III.
stupňa, keď sama žalobkyňa vypovedala že vysokoškolské vzdelanie III. stupňa dosiahnuté nemá.
Považoval za nesprávne, nespravodlivé, v rozpore s dobrými mravmi, zároveň za zneužitie práva zo

strany žalobkyne taký postup, ak žalobkyni bola priznaná náhrada mzdy za celé požadované obdobie,
pretože žalovaný objektívne nemohol prideľovať žalobkyni prácu podľa jej pracovnej zmluvy, lebo
pracovné miesto neexistovalo a žalobkyňa so žiadnou inou prácou nesúhlasila. Vopred avizoval, že
tvrdenie žalobkyne o údajnej pracovnej pozícii A. I. J. spochybnil, nakoľko A. I. J. ako právnička
u žalovaného nikdy nepracovala, pracovala u žalovaného ako odborný referent, uvedené pracovné

miesto bolo následne obsadené z vnútorných zdrojov žalovaného, čo vyplynulo aj z konania vedeného
na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 22Cpr/7/2012. S ohľadom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 21Cdo/3191/2018 namietal valorizáciu uplatnenej náhrady mzdy. Uviedol, že je nepravdivý
a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní údaj, uvedený v odôvodnení rozhodnutia, že žalovaný
„výpočet čistej mzdy nijakým spôsobom nepoprel, ani nepredložil vlastný výpočet“. Výpočet mzdy zo

strany žalobkyne poprel a to v podaní zo dňa 20.12.2021. Vychádzal z toho, že naposledy určený
funkčný plat žalobkyne v sume 1 381,- eur brutto pozostáva s tarifného platu vo výške 681,- eur brutto
a z osobného príplatku vo výške 700,- eur brutto, pričom v zmysle § 10 zákona č. 553/2003 Z.z.
osobný príplatok predstavuje tzv. nenárokovateľnú (fakultatívnu) zložku platu. Pri výpočte náhrady mzdyje potrebné vychádzať z jej naposledy určeného platu, a to tarifného platu v sume 681,- eur brutto.
Prípadnú valorizáciu mzdy považoval za neprípustnú, čo bolo súdnou praxou vyriešené. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie považoval za nepreskúmateľné, riadne neodôvodnené a arbitrárne aj z dôvodu,

že súd prvej inštancie mal presne uviesť, koľko z funkčného platu žalobkyne odpočítal ako poistné
na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, koľko ako príspevok na
poistenie v nezamestnanosti, koľko ako príspevok na doplnkové dôchodkové poistenie, a akú sumu
odpočítal ako preddavok na daň z príjmov fyzických osôb. Vo svojom rozhodnutí tiež neuviedol, z čoho
vyvodil, že žalobkyňa má odpracované viac ako 36 rokov, čo nedôvodne považoval za nesporné.

5. Sporné strany vo svojich ďalších vyjadreniach reagovali na vzájomné odvolacie námietky, pričom
zotrvali na svojej doterajšej argumentácii. Vzájomné vyjadrenia boli každej procesnej strane doručené,
ich obsah je im preto známy.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

7. Vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného

súdu, bolo zaujaté stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej
ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a
že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany
sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými

právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu.

8. Písomné vyhotovenie rozsudku má zákonom predpísanú formu a obsahové časti. Požiadavky na
písomné vyhotovenie rozsudku upravuje ust. § 220 CSP. V súvislosti s preskúmavaným rozhodnutím
súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť a upozorniť súd prvej inštancie,

že odôvodnenie rozsudku nemá byť sumarizáciou celého obsahu súdneho spisu alebo všetkých
písomných podaní sporových strán. Úlohou sudcu je skoncentrovať do odôvodnenia rozsudku vždy iba
podstatný obsah tých procesných úkonov a prednesov sporových strán, ktoré sú relevantné pre konanie
a rozhodnutie. Je neprípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie obsahovalo doslovný
prepis obsahu jednotlivých podaní sporových strán tak, ako je to v posudzovanej veci. Nevyhnuté je

vyhnúť sa tomu, aby text odôvodnenia bol popisný a formálny, ale aby naopak obsahoval jasné a logické
argumenty, ktoré sú konzistentné a navzájom si neodporujú. Povinnosťou súdu je tiež vyrovnať sa
s argumentmi sporových strán a nevyhýbať sa odpovedi na rozhodujúce argumenty tým, že tieto nie sú
sporné. Za celkom nevhodné odvolací súd považuje, keď súd prvej inštancie v predmetnej veci v celom
písomnom vyhotovení rozsudku o žalobkyni hovorí v mužskom rode.

9. V posudzovanej veci sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a náhrady mzdy. Medzitýmnym rozsudkom zo dňa 16.06.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 19.07.2022 súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni
listom žalovaného zo dňa 28.07.2020, doručené žalobkyni dňa 03.08.2020 je neplatné. V ďalšom konaní

sa súd zaoberal uplatnenou náhradou mzdy.

10. Žalobkyňa žalobou požadovala náhradu mzdy za obdobie od 07.07.2020 do 03.08.2020, ktorému
nároku súd prvej inštancie vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni za uplatnené
obdobie náhradu mzdy vo výške 1 210,77 eur netto do troch dní od právoplatnosti rozsudku spolu

s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 144,76 eur od 14.08.2020 do zaplatenia a 5 %
ročne zo sumy 66,01 eur od 14.09.2020 do zaplatenia.
11. Žalovaný podaným odvolaním namietal, aby žalobkyni bola priznaná náhrada mzdy od 07.07.2020
brániac sa tým, že žalobkyňa odo dňa 07.07.2020 mala nastúpiť k žalovanému do zamestnania, avšak
nenastúpila,pričomdozamestnanianenastúpilaaniďalších11pracovnýchdní.Žalovanýzastávalnázor,

že žalobkyňa nemá zákonný nárok na náhradu mzdy odo dňa 07.07.2020, nakoľko v zmysle § 79 ods.
1 Zákonníka práce zamestnancovi patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní.12. Uplatnenému nároku žalobkyne na náhradu mzdy titulom prekážky v práci na strane žalovaného
predchádza rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 27CoPr/3/2019-751 zo dňa 03.06.2020, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 06.07.2020 a ktorým bolo určené, že skončenie pracovného pomeru

žalobkyne výpoveďou zo dňa 29.09.2011 z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo strany
žalovaného je neplatné.

13. Pokiaľ zamestnávateľ neplatne rozviazal so zamestnancom pracovný pomer a pracovný pomer
naďalej trvá a ak zamestnávateľ po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného

pomeru neprideľuje zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, ide o prekážku v práci na strane
zamestnávateľa a zamestnanec má nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce
(R 85/2004). Nakoľko žalovaný ako zamestnávateľ bez ohľadu na to, aké dôvody ho k tomu viedli,
žalobkyni neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy, žalobkyňa dôvodne uplatňuje nárok na náhradu
mzdy za obdobie od 07.07.2020 do 03.08.2020. Je bez významu obrana žalovaného, že pracovná
pozícia žalobkyne výpoveďou doručenou dňa 05.12.2011 zanikla a bol zrušený celý organizačno-právny

referát. Je na zamestnávateľovi, aby túto situáciu riešil, či už dosiahnutím dohody o zmene pracovnej
zmluvy, alebo skončením pracovného pomeru so zamestnancom zákonným spôsobom. Z dokazovania
pred súdom prvej inštancie nevyplynulo, že došlo k zmene pracovných podmienok.

14. Prekážky v práci na strane zamestnávateľa zakladajú právnu povinnosť zamestnávateľa poskytnúť

zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

15. Žalobkyňa za uvedené obdobie uplatnila nárok na náhradu mzdy, ide tak o individuálny
pracovnoprávny spor, ktorý je definovaný v § 316 ods. 1 CSP a zaradený do druhej hlavy tretej časti CSP
medzi spory s ochranou slabšej strany. Pri uplatnení nároku na náhradu mzdy žalobkyňa vychádzala

zo sumy 1 847,50 eur brutto, pozostávajúceho z tarifného platu, ktorý jej vo výške 1 147,50 eur
prináleží podľa 9. platovej triedy a 13. stupňa podľa zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme + osobný príplatok 700,- eur (1 385,74 eur netto).

16. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o mzdovom nároku uplatnenom žalobkyňou za obdobie

od07.07.20202do03.08.2020vychádzalzožalobkyňoupožadovanejmesačnejmzdyvovýške1385,74
eur netto majúc za to, že žalovaný uvedený výpočet nijakým spôsobom nepoprel, nepredložil vlastný
výpočet, teda tento výpočet považoval súd prvej inštancie za nesporný a pri priznávaní jednotlivých
nárokov sa s ním stotožnil.

17. V podanom odvolaní žalovaný dôvodne namieta tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovaný „výpočet
čistej mzdy nijakým spôsobom nepoprel ani nepredložil vlastný výpočet“. Z obsahu spisu totiž vyplýva,
že žalovaný nesúhlasil s výpočtom náhrady mzdy žalobkyne, čo vyplýva nielen z písomných podaní
žalovaného, napríklad podanie zo dňa 30.01.2023, podanie zo dňa 20.12.2021, ale aj z viacerých
pojednávaní pred súdom prvej inštancie.

18. Ust. § 186 ods. 2 CSP oprávňuje súd, aby si osvojil skutkové zistenia založené na zhodnom
tvrdení účastníkov. Súd nemusí vykonávať dokazovanie ohľadom skutočností, ktoré medzi stranami
nie sú sporné a môže ich bez dokazovania zobrať za základ svojho rozhodnutia. Odôvodnenie
súdu, že žalovaný síce formálne poprel nárok žalobkyne, ale neurobil vlastný výpočet, čo nemožno

považovať za dostatočné popretie skutkových okolností s poukazom na § 151 CSP, odvolací súd
sa správne nepovažuje. Uvádza, že sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená,
že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti
a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže.
Pokiaľ žalobkyňa vychádzala pri určení náhrady mzdy z hrubej mzdy (správne platu) vo výške 1 847,50

eur (čistej mzdy 1 385,74 eur), bolo jej povinnosťou uviesť tvrdenia o skutočnostiach, z ktorých v takejto
výške nárok uplatňovala. Nakoľko žalobkyňa bola zamestnancom, na ktorého sa vzťahovala právna
úprava zákona č. 553/2003 Z. z., bolo povinnosťou súdu zaoberať sa tým, či ku dňu, kedy oznámila
žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní, žalobkyni patril funkčný plat (za funkčný plat sa považuje
súčet tarifného platu a ďalších zložiek uvedených v ust. § 4 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. vrátane

osobného príplatku) v uplatnenej výške 1 847,50 eur (v čistom 1 385,74 eur). Vzhľadom na námietky
zo strany žalovaného bolo povinnosťou súdu zaoberať sa tým, či žalobkyni prináležal plat v 9. platovej
triede a 13. stupni, či žalobkyňa spĺňala kvalifikačné predpoklady pre takéto zaradenie. Z hľadiska
požadovaného osobného príplatku je potrebné zdôrazniť, že posudzovanie výšky tohto osobnéhopríplatku nie je v kompetencii súdu, o jeho výške nerozhoduje súd. Súd môže rozhodovať len o tom,
či je daný zákonný dôvod jeho zníženia, či odňatia, čo však nie je prípad súdenej veci. Osobný
príplatokpredstavujetzv.nenárokovúzložkufunkčnéhoplatu,ktoréhopriznaniejevýlučnevkompetencii

zamestnávateľa po splnení stanovených podmienok. Ide o konštitutívne rozhodnutie zamestnávateľa,
či osobný príplatok prizná alebo nie. Okamihom priznania osobného príplatku sa však z tejto platovej
náležitosti stáva nárokovateľná zložka funkčného platu.

19. V prípade, ak žalovaný vykonal neplatné skončenie pracovného pomeru, žalobkyňa sa od

oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom
skončení pracovného pomeru mohla domáhať nárokov z titulu neplatného skončenia pracovného
pomeru.

20. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 10.08.2020 do 19.07.2022,
odvolací súd poukazuje na to, že predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods.

1 Zákonníka práce je neplatné skončenie pracovného pomeru a oznámenie zamestnanca, že trvá
na ďalšom zamestnaní. Po tom, ako dňa 03.08.2020 doručil žalovaný žalobkyni okamžité skončenie
pracovného pomeru z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti žalobkyne v práci (§ 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce) žalobkyňa listom zo dňa 04.08.2020, ktorý bol žalovanému doručený dňa 10.08.2020,
žalovanému oznámila, že trvá na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával. Oznámenie doručené dňa

10.08.2020 je v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce právnou skutočnosťou určujúcou okamih, odkedy
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku náhrada mzdy. Z napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie (bod 58.) vyplýva, že pri výpočte konkrétnej výšky náhrady mzdy súd vychádzal z platu,
ktorýžalovanýurčildňa27.02.2012a§32fods.9a§29zákonač.553/2003Z.z.,t.j.1847,50eurbrutto,
resp. 1 385,74 eur netto. Zhodne, ako súd prvej inštancie uvádzal pri nároku žalobkyne podľa § 142 ods.

3 Zákonníka práce, aj v prípade nároku na náhradu mzdy uplatneného podľa § 79 ods. 1 Zákonníka
práce uviedol, že žalovaný reálne nespochybnil výpočet priemerného zárobku, ktorý urobila žalobkyňa.
Doplnil, že po tom, čo rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne dňa 06.07.2020 nadobudlo právoplatnosť,
žalovanémuničnebránilo,abypostupompodľa§4ods.7zákonač.553/2003Z.z.upravilplatžalobkyne
tak, aby to zodpovedalo jeho organizačným zmenám a pracovnému zaradeniu žalobkyne. Uviedol,

že otázku, či je zamestnanec zaradený do správnej platovej triedy, súd môže preskúmať, pretože
predpoklady takého zaradenia sú objektívne stanovené v mzdovom predpise (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo/104/2019 zo dňa 25. februára 2021).

21.Ajvtomtoprípadeplatí,žeaksúdneuvedievodôvodnenírozsudkuonáhrademzdy,akýmspôsobom

dospel k zisteniu priemerného zárobku, z ktorého vychádzal pri stanovení výšky náhrady mzdy, je výrok
rozsudku o priznaní náhrady mzdy nepreskúmateľný.

22. Zákonník práce v ust. § 79 ods. 1 a 2 rozlišuje v prípade neplatnej výpovede či neplatného
okamžitého skončenia pracovného pomeru právo na náhradu mzdy, ktorá nepresahuje 12 mesiacov

(ods. 1) a právo na náhradu mzdy, ktorá presahuje 12 mesiacov (ods. 2), pričom v ods. 2 výslovne
upravuje možnosť súdu na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci
12 mesiacov primerane znížiť, či vôbec nepriznať. Táto náhrada nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú
si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa
zaviazal podľa pracovnej zmluvy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie

voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom (3Cdo/36/2019).
Kým však náhrada mzdy má za čas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia satisfakčná
a sankčná povaha náhrady mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. Podľa poslednej vety §
79 ods. 2 Zákonníka práce náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za 36 mesiacov.

23. Nakoľko predmetom konania bola uplatnená náhrada mzdy aj za čas presahujúci 12 mesiacov,
bolo možné na žiadosť zamestnávateľa túto náhradu primerane znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať.
Rozhodnutie R 85/2004 upravuje, že k strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti
zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže prísť len vtedy, ak

zamestnanec je sám pripravený, ochotný a schopný a vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak
ju nemôže vykonávať v dôsledku dočasnej práceneschopnosti, pri ktorej zamestnancovi neprináleží
náhrada mzdy, nemá nárok ani na náhradu mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce.24. V danom prípade vzhľadom na námietky zo strany žalovaného, či žalobkyňa bola v rozhodnom
období, od 10.08.2020 do 19.07.2022 pripravená, ochotná a predovšetkým schopná u žalovaného
prácu vykonávať, súd prvej inštancie zohľadnil, že žalobkyni bol od 13.12.2016 priznaný invalidný

dôchodok, preto náhradu mzdy za celé požadované obdobie znížil o 45 %, nakoľko žalobkyňa mala
podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 22.12.2016 pokles schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť o 45 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Zároveň neprihliadol na skutočnosť, že
žalobkyni bol priznaný starobný dôchodok.

25. Žalobkyňa so znížením náhrady mzdy nesúhlasila. V podanom odvolaní namietala, že v rozhodnom
období nebola poberateľkou invalidného dôchodku, poberala starobný dôchodok, preto nebol žiadny
zákonný dôvod na zníženie požadovanej náhrady za uvedené obdobie. Žalovaný v podanom odvolaní
spochybnil skutkový záver súdu prvej inštancie o miere poklesu žalobkyne vykonávať zárobkovú činnosť
v rozsahu 45 %, ktorý záver nemá podklad vo vykonanom dokazovaní, rozhodnutie označil za svojvoľné
a arbitrárne.

26. Odvolací súd považuje námietky žalobkyne za dôvodné v tom rozsahu, pokiaľ žalobkyňa namieta
dôvody pre zníženie požadovanej náhrady za obdobie menej ako 12 mesiacov. K uvedeným odvolacím
námietkam odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že riešenie skutkovej otázky je v civilnom
sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese odkazovania. V

konaní, pokiaľ ide o dobu 12 mesiacov, nebola preukázaná žiadna okolnosť, ktorá by žalobkyni
bránila vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Dôvodom pre zníženie (nepriznanie) náhrady mzdy
za obdobie presahujúce 12 mesiacov invalidita zamestnanca môže byť, avšak v uvedenom období (od
10.08.2020 – 19.07.2022) žalobkyňa invalidnou nebola. Pokiaľ v súvislosti s priznanou/nepriznanou
(resp. zníženou) náhradou súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne

č. k. 17CoPr/4/2022 zo dňa 30.11.2022 (bod 67.), odvolací súd uvádza, že záver, ktorý súd prvej
inštancie konštatuje, z uvedeného rozhodnutia nevyplýva. Zníženie náhrady za obdobie nepresahujúce
12 mesiacov z dôvodu, že žalobkyňa bola v minulosti invalidnou, tak nebolo dôvodným. V prípade
zníženia náhrady mzdy o 45 % s poukazom na rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 22.12.2016 za
obdobie presahujúce 12 mesiacov, bolo podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie predčasné, a preto

nesprávne, nakoľko súd prvej inštancie nevenoval pozornosť námietkam žalovaného, že žalobkyňa
nebola počas celého rozhodného obdobia zdravotne spôsobilá pre žalovaného vykonávať prácu, keďže
dňa 17.02.2021 mala podstúpiť artroskopiu a súdom konštatovaný pokles miery schopnosti žalobkyne
vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 45% nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

27. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

28. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a jeho úlohou v ďalšom konaní
bude vzhľadom na uvedené závery odvolacieho súdu opätovné preskúmanie uplatneného nároku

žalobkyne na náhradu mzdy v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce a § 79 ods. 1, 2 Zákonníka
práce, keď súd prvej inštancie bude vychádzať pri určení výšky nároku žalobkyne na náhradu mzdy
z priemerného zárobku žalobkyne podľa zákona č. 553/2003 Z. z., z funkčného platu určeného
podľa § 29 ods. 1 až 4 zákona, do ktorého popri tarifnom plate patrí aj osobný príplatok, ktorý
nezanikol prijatím organizačnej zmeny o zrušení pracovného miesta žalobkyne a nebol rozhodnutím

zamestnávateľa zrušený. Nakoľko pri poskytovaní platu zamestnancov, na ktorý sa vzťahuje zákon č.
553/2003 Z. z., sa nepoužijú ust. § 134 Zákonníka práce, pri výpočte peňažných plnení je potrebné
postupovať podľa § 29 ods. 2, 4 zákona č. 553/2003 Z. z. z priemerného zárobku v čase, keď
žalobkyňa oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní. Rozhodujúci je funkčný plat
priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie. Nakoľko pri výpočte peňažných

plnení sa nevychádza z priemerného čistého zárobku zamestnanca, niet dôvodu zistiť tento zárobok
postupom podľa § 29 ods. 3 zákona č. 553/2003 Z. z. z funkčného platu odpočítaním súm poistného
na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, príspevku na poistenie
v nezamestnanosti, príspevku na doplnkové dôchodkové poistenie a preddavku na daň z príjmov
fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, za

ktorý sa tento čistý funkčný plat zisťuje tak, ako v odvolaní uvádza žalovaný. Po ustálení priemerného
zárobku žalobkyne súd následne opätovne rozhodne, či existujú výnimočné dôvody na nepriznanie
náhrady mzdy žalobkyni za čas presahujúci 12 mesiacov, pričom odvolací súd upozorňuje, že otázka
určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12mesiacov je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej
prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. S prihliadnutím
na to, že v rozhodnom období bola žalobkyňa poberateľkou starobného dôchodku, odvolací súd

z hľadiska interpretácie ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce poukazuje na kritériá, ktoré treba mať na zreteli
a ktoré sú judikované v uznesení NS SR sp. zn. 1Cdo/167/2022 zo dňa 25.10.2023.

29. O trovách prvoinštančného ako aj odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci podľa § 396 ods. 3 CSP.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).