Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. august 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/47/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118205258
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5118205258.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej
a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Renáty Krajčiovej, v právnej veci žalobkýň: 1/ A. B., C. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX E. XXX, 2/ F. G., C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. X, XXX XX E. - D.,
I. C., obidve žalobkyne zastúpené JUDr. Ladislavom Ščurym, advokátom so sídlom Mierová 1725, 022
01 Čadca, IČO: 33 916 071, proti žalovanému: C. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX E. XXX,

zastúpenéhoJUDr.KatarínouPialovou,advokátkou,sosídlomHollého7,01001Žilina,IČO:35658975,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č. k. 17C/17/2018-339 zo dňa 16. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17C/17/2018-339 zo dňa 16. decembra 2024 vo výroku II.
o trovách konania potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti, t. j. vo výroku I., zostáva rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17C/17/2018-339 zo
dňa 16. decembra 2024 nedotknutý.

Žalobkyniam v rade 1/ a 2/ p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil že pozemok KN-C parcela č. 431/6 –zastavaná plocha
o výmere 2 m2, vytvorená geometrickým plánom č. 17C/17/2018-9/2024 autorizačne overeným J. K.
L. dňa 14.06.2024 a úradne overeným Okresným úradom Žilina dňa 13.11.2024 pod č. G1-2177/2024,
ktorá bola vytvorená z KN-C parcely č. 431 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 409 m2
zapísaná na liste vlastníctva č. XXX pre kat. úz. E., obec E., okres M., patrí v spoluvlastníckom
podiele 1/2 žalobkyni v rade 1/ a v spoluvlastníckom podiele 1/2 do dedičstva po N. B., nar. XX.XX.XXXX,

ktorý zomrel XX.XX.XXXX (výrok I.). Zároveň žalobkyniam v rade 1/ a 2/ (označeným ako „žalobcovia“
– pozn. odvolacieho súdu) priznal proti žalovanému nárok
na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok II.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia vo vzťahu k výroku II. napadnutému odvolaním uviedol, že pri
rozhodovaní o trovách konania vychádzal z aplikácie ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) s použitím § 262 ods. 1 CSP a s poukazom na plný úspech

žalobkýň v rade 1/ a 2/ vo veci im priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na ich náhradu v plnom
rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ust. § 262
ods. 2 CSP do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti výroku II. rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný,

ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov
konania.4. Odvolateľ poukázal na to, že pôvodne sa žalobkyne svojou žalobou domáhali určenia vlastníckeho
práva/resp. určenia, že vec patrí do dedičstva k pozemku KN-C č. 431/2 – zastavané plochy a nádvoria
o výmere 7 m2 v k. ú. E.. V priebehu konania až po zrušení v poradí prvého rozsudku a vrátení

veci odvolacím súdom súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie a následnom vypracovaní znaleckého
posudku J. K. L. č. 9/2024 zo dňa 16.06.2024 žalobkyne zmenili svoju žalobu tak, že sa domáhali
určenia vlastníckeho práva len k časti označeného pozemku, ktorý bol predmetom žaloby, a to určenia
vlastníckeho práva k parcele KN-C č. 431/9 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 2 m2. Žalobkyne
tak procesne fakticky zobrali späť žalobu o určenie vlastníckeho práva k pozemku o výmere 5 m2.

V súlade s § 256 ods. 1 CSP po tom, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane. Nadväzne odvolateľ konštatoval, že ak pozemok pôvodne o výmere 7 m2
predstavoval 100 %, 5 m2 z tohto základu predstavuje 71,5 % a 2 m2 sú 28,5 %. Súd teda rozhodol
v prospech žalobkýň 28,5 % a v prospech žalovaného 71,5 % predmetu sporu, čo činí rozdiel 43 %
vneprospechžalobkýň.Súdprvejinštancievšaktútoskutočnosťprehliadol,apretonerozhodolotrovách
konania v súlade so zákonom a súdnou praxou.

5. Žalobkyne v rade 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok okresného súdu
v napadnutej časti, t. j. vo výroku II. o trovách konania, ako vecne správny potvrdiť.
6. Zdôraznili, že v predmetnej veci okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania správne aplikoval ust.
§ 255 ods. 1 CSP, keďže jeho rozhodnutie v merite veci záviselo od znaleckého dokazovania, pričom

znalec ustanovený súdom mal rozhodnúť, akou výmerou pozemok žalovaného zasahuje do pozemku
žalobkýň. V posudzovanom prípade je pritom evidentné, že žalobkyne sa už viac ako 10 rokov domáhajú
opravy chyby v katastrálnom operáte, ktorá pre premlčanie nemohla byť opravená vtedy ešte Správou
katastra Žilina z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty, a preto boli nútené žalobou vyvolať toto sporové
konanie. Je pritom zrejmé, že v súdenej veci sa jednalo o odbornú otázku, ktorú mohol posúdiť iba znalec

z odboru geodézie a kartografie. Znalec J. K. L. vypracoval v tomto spore až dva znalecké posudky, kde
riadne popísal, aké odchýlky boli použité pri meraní v katastrálnom operáte. V ZP č. 24/2020 je
konkrétne uvedené: „V rámci presnosti pôvodnej mapy platnej pred rokom 1987 parcela KN-C 431/2 –
zastavaná plocha a o výmere 7 m2, vytvorená v geometrickom pláne č. 1521/12017 zo dňa 05.07.2017,
je identická s časťou pôvodnej parcele 134. Plocha zobrazená v geometrickom pláne č. 1521/12017

označená ako parcela 431/2 o výmere 7 m2 je v rámci presnosti merania rovnako identická s pôvodnou
parcelou 134 no odchýlka od ideálneho – priameho stavu je na hranici ?p = 0,26 m. Ďalej znalec J. L.
uvádza: „V zmysle vyhlášky je stredná súradnicová chyba v tretej triede presnosti mxy = 0,14 m pričom
pre strednú polohovú chybu platí ?p = 0,26 m. V ZP č. 9/2024 znalec dodáva: „V tomto zmysle dva
body, ktoré sú zamerané vo vzdialenosti menšej ako je 0,44 m, v mape určenej presnosťou T=4, možno

považovať za identické. Zmena priebehu hranice v platnej katastrálnej mape, ktorá je menšia ako 0,44
m, i keď v platnej katastrálnej mape je táto zmena za hranicou povolenej odchýlky, ktorá je (?p) ? 0,24
m, podľa pôvodnej pozemkovoknižnej mapy, v ktorej bola evidovaná hranica medzi parcelami KN-E 134
a 135, by táto zmena bola zanedbateľná.“ V predmetnej veci je súd viazaný ust. § 216 ods. 1 CSP, kedy
nemôže žalobcovi priznať viac než požadoval v petite žaloby. V prejednávanom spore súd teda priznal

žalobcovi menej, ale až na základe záverov znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca. Pokiaľ si
aj žalobkyne v súvislosti s podaním žaloby na súd dali vypracovať geometrický plán znalcom J. B., ktorý
v ňom stanovil maximálnu odchýlku nepresnosti, iný znalec – J. L. naopak zaujal názor, že odchýlku
stanovil strednou polohovou chybou v 3. triede presnosti. Žalobkyne nie sú znalkyne, a preto urobili
všemožné kroky za účelom zistenia odchýlky v katastri nehnuteľností, ale nemôžu zodpovedať za to,

ako k danej veci pristúpi z odborného hľadiska iný znalec. Súd prvej inštancie sa pri svojich úvahách
výslovne riadil rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý mu prikázal, že znalec J. L. má doplniť svoj znalecký
posudok o geometrický plán a nadväzne podľa toho má súd v merite veci rozhodnúť, čo sa napokon
v tomto spore aj stalo. Ústavný súd Slovenskej republiky sa v náleze č. k. II. ÚS 225/2020
z 27. augusta 2020 vyjadril k náhrade trov, respektíve k posúdeniu úspechu v konaní

v prípade, že rozhodnutie vo veci záviselo od znaleckého posudku nasledovne: „V súvislosti s
posudzovaním procesného úspechu strán sporu v konaní, ktorého predmetom je nárok, ktorého
dôvodnosť a výšku je možné len predvídať vzhľadom na to, že závisí od znaleckého posudku, resp.
úvahy súdu tak, ako to bolo v prípade sťažovateľa, dáva ústavný súd
do pozornosti krajského súdu právnou vedou i praxou akceptovaný názor, podľa ktorého zásadu

úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesné neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní onáhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.
Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr.

výškuškody„iba“odhaduje.Ajtujeprimárnyfakt,žeškodabolaspôsobená;jejvýškanasleduje.Žalobcu
v takejto veci preto treba považovať za plne procesné úspešného, keďže mal plný úspech, čo sa týka
základuuplatnenéhonároku,asúčasnevýškaplnenia,vyplývajúcazjehoprocesnéhoúspechu,závisela
výlučne od úvahy súdu. Ústavný súd ďalej uvádza: „Samotný úspech v konaní nemožno hodnotiť
mechanicky len porovnaním toho, akú sumu si žalobca uplatnil podanou žalobou a aká suma mu bola v

konečnom rozhodnutí priznaná. Je potrebné prihliadať aj na ďalšie skutočnosti, a to na priebeh konania,
na predmet konania, druh uplatneného nároku a okolnosti prípadu, či rozhodnutie nezáviselo od úvahy
súdu, prípadne, či nezávisela výška plnenia od odborných znalostí a bola určená na základe znaleckého
posudku alebo na základe úvahy súdu. Hodnotenie úspechu v konaní musí byť prísne individuálne s
prihliadnutím na konkrétnu právnu úpravu vzťahujúcu sa k samotnému uplatnenému nároku ako aj na
všetky relevantné okolnosti prípadu.“ Rovnako rozhodol aj Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn.

10Co/191/2017 zo dňa 13.02.2017. Ide v podstate
o osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov (ak výška plnenia závisela
od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu), ktorý je odvodený od pôvodného ustanovenia § 142
ods. 3 O.s.p. a ktorý sa v súdnej praxi uplatňuje aj naďalej aj napriek tomu, že nová právna úprava,
konkrétne § 255 CSP neobsahuje obdobné ustanovenie ako O.s.p. (nález Ústavného súdu SR z 15.

apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019). „Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku totiž
nebola snaha zákonodarcu sa
pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142
ods. 3 O.s.p. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu
v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku

alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 CSP súdom nie je v súlade s
ústavou“ (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 04. 02. 2021, č. k. III.ÚS 475/2018-31).
Tento názor je aj súčasťou odborných výkladov, napríklad v komentároch k Civilnému
sporovému poriadku k ust. § 255 CSP.
7. Žalobkyne preto nesúhlasili s pomerom úspechu/neúspechu každej strany v tomto spore

prezentovaným odvolateľom v jeho opravnom prostriedku a nadväzne s ním navrhovaným petitom
odvolania, keďže z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že žalobkyne v rade 1/
a 2/ majú nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu a tak im ju priznal i súd prvej inštancie, ktorý
svoje rozhodnutie založil na záveroch znaleckého posudku. Napokon v časti, v ktorej žalovaný žiada,
aby nebola priznaná náhrada trov konania žiadnej zo strán, je jeho vyjadrenie v rozpore s jeho skoršou

citáciou ust. § 255 ods. 1 a 2 a rovnako aj so samotným výpočtom pomeru úspechu vo veci, ktorý on
sám v odvolaní prezentoval.

8.Žalovanývosvojejodvolacejreplikecitovalust.§145ods.2CSPazdôraznil, žezmenažaloby
je upravená v ust. § 139 až § 143 CSP. Za zmenu žaloby sa v zmysle ust. § 140 CSP považuje

aj návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo, teda ak žalobca požaduje viac, ako pôvodne žaloval.
V posudzovanom prípade však žalobkyne v priebehu sporu požadovali menej, a preto sa nemohlo
jednať o zmenu žaloby, ale o jej čiastočné späťvzatie v zmysle § 145 ods. 2 CSP. Odvolací súd je
pritom povinný z úradnej povinnosti skúmať vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Nie je pravdivé
tvrdenie žalobkýň, že súd im priznal menej, ako požadovali, a to na základe znaleckého posudku, keďže

žalobkyne vzali svoju žalobu v časti späť a on po tomto dispozitívnom úkone v časti predmetu sporu
následne rozhodol napadnutým rozsudkom. V prejednávanom spore o určenie vlastníckeho práva však
nejde o prípad, kde výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého dokazovania. Judikatúru,
na ktorú poukazujú žalobkyne, nie je možné aplikovať v spore o určenie vlastníckeho práva, ale táto je
použiteľná iba v sporoch, ktoré zaväzujú na plnenie, kde výška plnenia závisí od znaleckého posudku

a úvahy súdu.

9. Žalobkyne vo svojej odvolacej replike zotrvávali na svojej argumentácii prezentovanej vo vyjadrení
k odvolaniu. Konštatovali, že z judikátov, ktoré označili vo svojom predošlom vyjadrení k odvolaniu zo
dňa 04.03.2025, vyplýva, že tieto možno aplikovať nielen v sporoch, ktoré zaväzujú na plnenie, ale aj

v konaní o určenie vlastníckeho práva. Je zrejmé, že aj Ústavný súd SR sa všeobecne
vyjadril, že sa to vzťahuje na všetky spory a že súd prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % v akomkoľvek spore, kde sa rozhoduje na základe znaleckého posudku, teda aj
vo veciach týkajúcich sa určenia vlastníckeho práva, nakoľko v prípade plnenia išlo o výšku plnenia,ktorú možno len predvídať, resp. ju iba odhadnúť. Popritom stále platí, že je potrebné rozlišovať, čo je
v danom spore hlavná a čo vedľajšia otázka, o ktorej súd rozhoduje. V tejto veci je základnou otázkou
určenie vlastníckeho práva a až potom ako vedľajšia otázka je plnenie, pričom vlastnícke právo bolo

určené v prospech žalobkýň v rade 1/ a 2/, a teda je zrejmé, prečo súd rozhodol v ich prospech aj čo
sa týka nároku na náhradu trov konania.

10. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli produkované.

11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
toto rozhodnutie v odvolaním napadnutom rozsahu, t. j. vo výroku II. o trovách konania podľa ust. § 387
ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

12. Krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania

v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

13. Primárne odvolací súd uvádza, že zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení §
255 CSP ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci súd vždy skúma čo

do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada
zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná
strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli. Procesný
úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore
sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo o veci samej. Plný úspech

v spore môže mať žalobca alebo žalovaný. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok
meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, t. j.
ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech
len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Pomerné rozdelenie trov je jednak odrazom
reálneho výsledku sporu a jednak predstavuje prevenciu, aby strany nežalovali viac, ako im podľa

hmotného práva patrí. Nakoľko niet žiadneho rozumného dôvodu, aby si strany v prípade čiastočného
úspechu nahradili trovy konania navzájom, časť, ktorá sa prekrýva, sa odpočíta. Ak by úspech strán
v spore bol rovnaký – žalobca by vysúdil polovicu a žalovaný by sa polovici ubránil (50% ku 50%),
náhrada sa neprizná nikomu. Čiastočné procesné úspechy sa teda vzájomne do rovnakej výšky anulujú.
Zvyšná časť je determinantom pre záver o čiastočnom priznaní nároku na náhradu trov konania. Potom

pri zásadne rovnakých čiastkových úspechoch súd môže vysloviť, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov konania právo.

14. V posudzovanom prípade vychádzal konajúci súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania z výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým žalobe žalobkýň v rade 1/ a 2/ vyhovel a určil, že

sporná nehnuteľnosť špecifikovaná v bode 1. odôvodnenia tohto rozhodnutia patrí v spoluvlastníckom
podiele 1/2 žalobkyni v rade 1/ a v spoluvlastníckom podiele 1/2 do dedičstva po N. B., nar. XX.XX.XXXX,
ktorý zomrel XX.XX.XXXX.

15. Zároveň odvolací súd poukazuje na argumentáciu súdu prvej inštancie prezentovanú v bodoch

10. až 17. odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že až na základe znaleckého
dokazovania v tomto civilnom sporovom konaní znalec J. K. L. v znaleckom posudku č. 9/2024 zo dňa
14.06.2024 a následne aj vo svojej výpovedi na pojednávaní konštatoval, že vo
vektorovej katastrálnej mape boli chybne zakreslené hranice parciel C-KN č. 430 a C-KN č. 431 pre
k. ú. E.. Zároveň z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že v posudzovanom prípade nebola daná

možnosť konať podľa § 59 ods. 1 písm. b) katastrálneho zákona o oprave chyby v katastrálnom operáte,
administratívnom konaní vedenom na Správe katastra Žilina po sp. zn. X 488/2012-Leg všetci účastníci
správneho konania – vlastníci dotknutých nehnuteľností na C-KN parciel č. 430 a č. 431 nevyjadrili
súhlas s navrhovanou zmenou zakreslených hraníc pozemku. Žalovaný s takouto opravou vyslovil svoj
nesúhlas listom adresovaným bývalej správe katastra zo dňa 22.01.2013. Keďže konanie o oprave chýb

v katastrálnom operáte má jednoznačne nesporový charakter, nemôže byť jeho predmetom nemôže
rozhodovanie sporov týkajúcich sa práv k nehnuteľnostiam, ktoré patrí do výlučnej právomoci súdov.
Je teda zrejmé, že žalobkyne až po podaní uvedeného znaleckého posudku J. K. L. č. 24/2020 a č.
9/2024 reagovali na jeho závery zmenou žalobného petitu, keď sa domáhali určenia, že pozemokKN-C parcela č. 431/6 – zastavaná plocha o výmere 2 m2 vytvorená GP 17/17/2018-9/2024 zo dňa
14.6.2024 geodetom J. K. L. z parcely č. 431 o výmere 409 m2 zapísaná na liste vlastníctva č. XXX
tak, že táto patrí v spoluvlastníckom podiele 1 A. B. a v spoluvlastníckom podiele 1 do dedičstva

po N. B., zomr. XX.XX.XXXX. V danej súvislosti žalobkyne v rade 1/ a 2/ poukazovali na listinné
dôkazy, ktoré ešte v pôvodnom konaní preukazovali akým spôsobom a kedy došlo k zásahu do ich
vlastníckeho práva. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nemožno súhlasiť s argumentáciou
žalovaného o procesnom zavinení žalobkýň v rade 1/ a 2/ na čiastočnom zastavení konania, pretože
okresný súd na pojednávaní dňa 30.10.2024 uznesením takto navrhovanú zmenu žaloby pripustil.

Zároveň odvolací súd dodáva, že úvaha súdu v zmysle § 95 ods. 2 O.s.p. (aktuálne § 139 a nasl.
CSP – pozn. odvolacieho súdu) či výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie
o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia
súdu a jeho myšlienkového postupu; správnosť tejto úvahy preto odvolací súd nemôže prehodnocovať
(judikatúra uverejnená v ZSP č. 49/2007). Možno preto súhlasiť s postupom súdu prvej inštancie, keďže
v danom prípade žalobkyne nezmenili predmet sporu – stále sa domáhali určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti a určenia, že jej časť patrí do dedičstva po ich právnom predchodcovi. Po
znaleckom dokazovaní však doplnili rozhodujúce skutočnosti tvrdené v žalobe, o ktorých v čase jej
podania objektívne, tak ony, ale ani žalovaný, nemohli mať vedomosť.

16. Zároveň odvolací súd pripomína, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia

musísmerovaťkspravodlivémuvýsledku.Právomusíbyťpredovšetkýmnástrojomspravodlivosti,nielen
súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel
a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou. Vlastnícke právo náleží svojou povahou
do kategórie základných práv a slobôd jednotlivca a tvorí jadro personálnej autonómie jednotlivca vo
vzťahu k verejnej moci. Súd totiž nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho

môže a musí odchýliť; pokiaľ to vyžaduje zmysel a účel zákona, história jeho vzniku, systematická
súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku
a významovom celku (pozri napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 1241/2012 zo dňa 13.
marca 2013, nález Ústavného súdu č. k. IV.ÚS 71/2013-36 zo dňa 23. mája 2013). Napokon ochrana
ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak,

aby bol naplnený princíp právnej istoty. Sudca totiž nie je len štatista, ktorý má zákony interpretovať
a aplikovať formálne, bez ohľadu na hľadanie spravodlivosti.
17.Sprihliadnutímnaindividuálneokolnostiposudzovanéhoprípadunemožnosúhlasiťsargumentáciou
odvolateľa, že meritórne rozhodnutie súdu v tomto spore nezáviselo od znaleckého
posudku. Práve naopak, z obsahu spisového materiálu vyplýva, že okresný súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal zo záverov znaleckého posudku a jeho doplnenia podaného J. K. L., ktorého odborné znalosti
bolo nutné využiť na to, aby súd mohol v merite tejto veci rozhodnúť. Aj žalobkyne reagovali na výsledky
a závery znaleckého dokazovania zmenou žaloby, ktorú súd v priebehu konania napokon pripustil
a v znení tohto petitu ich žalobe vyhovel. Za základné odvolací súd považuje to, že súd prvej inštancie
žalobe žalobkýň o určenie vlastníckeho práva a určenie veci do dedičstva vyhovel. Odborná otázka

posudzovaná znalcom pritom presahovala možnosti žalobkýň aj žalovaného túto vec posúdiť. Napokon
aj súd na vyriešenie tejto odbornej otázky ustanovil v konaní znalca. Primárny je teda fakt, že súd žalobe
vyhovel a žalobkyne preto treba v tomto spore považovať za plne procesne úspešné, pretože mali
v spore plný úspech, a preto im prináleží i plná náhrada trov konania na súde prvej inštancie.

18. Z obsahu odvolania žalovaného je zrejmé, že jeho opravný prostriedok smeroval len proti výroku II.
rozsudku o náhrade trov konania, v dôsledku čoho jeho výrok I. vo veci samej nadobudol právoplatnosť.
Pre posúdenie správnosti napadnutého výroku o trovách konania preto odvolací súd vychádzal z výroku
I. rozsudku okresného súdu v merite veci, z ktorého vyplýva plný úspech žalobkýň v rade 1/ a 2/ v tomto
spore, t. j. v rozsahu 100 %.

19. Nakoľko krajský súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného ako nedôvodné, a zároveň v súdenej
veci nezistil ani vady týkajúce sa procesných podmienok konania (§ 380 ods. 1, 2 CSP), rozsudok
okresného súdu vo výroku II. o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

20. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (výrok I.) zostal rozsudok nedotknutý týmto rozhodnutím
odvolacieho súdu.21. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods.
1 CSP tak, že priznal žalobkyniam v rade 1/ a 2/ ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v
rozsahu100%protižalovanému,ktorývtomtoštádiukonaniaúspechnemal.Ovýškenáhradyrozhodne

po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie v súlade do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

22. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane
pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /
Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).