Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/134/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2223201913
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2223201913.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudkýň: JUDr.

Dominika Horváthová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXXX/XXX, XXX XX D., 2. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, XXX XX F., obaja žalobcovia zastúpení:
JUDr. Dominika Lidayová Bašaryová, advokátka so sídlom Riadok 1962/7, 034 01 Ružomberok, proti
žalovanému: G. H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. J. XX, XXX XX D., o určenie vlastníckeho práva, na
odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k.: 10C/51/2023 – 193 zo dňa
06. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á voči žalobcom n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia
domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemkov registra „C“ s parcelným č. 297
záhrady, vo výmere 195 m2, s parcelným č. 299/2 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 255 m2
a parcelným č. 299/4 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 201 m2 evidovaných Okresným úradom
Dunajská Streda, katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. F.. Výrokom II. priznal
žalovanému voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.1 V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 134 ods. 1, § 198 ods. 1, § 202, § 205 ods. 1, § 218
ods. 1, § 135a ods. 2, § 872 ods. 1, 4, 5 zákona č. 40/1964 Z. Občiansky zákonník (v ďalšom texte len
„Občiansky zákonník“), § 137 písm. c), § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C. s. p.“).

1.2 Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobcovia sú výlučnými vlastníkmi rodinného

domu súpisné č. XX zapísaného na liste vlastníctva č. XXX, táto skutočnosť nebola sporná. Žalovaný
je evidovaný ako vlastník pozemkov parcelné č. 297, 299/2 a 299/4 na liste vlastníctva č. XXXX pre
katastrálne územie F., pričom rodinný dom žalobcov stojí na parcele č. 299/2. Žalobcovia nadobudli
rodinný dom kúpnou zmluvou uzavretou formou notárskej zápisnice zo dňa 19.04.1989. Predávajúci
odpredali žalobcom do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov ako kupujúcim rodinný dom,
vedľajšie stavby a studňu za dohodnutú kúpnu cenu 41 930 Kčs. V zmluve bolo ďalej uvedené, že plocha
pod domom nie je predmetom prevodu, pretože podľa výpisu z pozemkovej knihy tvorí vlastníctvo čsl.

štátu, a podľa potvrdenia Miestneho národného výboru v F. k predmetnému pozemku bude zriadené
právo osobného užívania pozemku v prospech nadobúdateľov. Žalovaný nadobudol sporné pozemky
do vlastníctva dedením a kúpou. Tieto pozemky boli pôvodne pridelené jeho starým rodičom v roku
1930, avšak ich vlastnícke právo bolo zapísané až v roku 2006. Miestny národný výbor vo F. v roku1989 potvrdil žalobcom, že im po registrácii zmluvy bude pridelená do trvalého užívania parcela č. 299 a
298. Následne v roku 1990 žalobcovia požiadali Miestny národný výbor o odkúpenie pozemkov parc. č.
297, 298 a 299. Od roku 2008 do roku 2012 platili žalobcovia daň z nehnuteľností aj za parcelu č. 298,

no od roku 2013 ju platí už len žalovaný. V roku 2008 žalovaný aj v mene ostatných spoluvlastníkov
vyzval žalobcov na rokovanie, keď zistil, že ich dom stojí na jeho pozemku. Navrhol im predaj pozemku,
prenájom alebo odkúpenie ich domu. Na tieto výzvy, vrátane výziev na vypratanie hnuteľných vecí a
odstránenie prípojky vody, žalobcovia opakovane nereagovali.

1.3 Súd prvej inštancie po ustálení, že žalobcovia majú právny záujem na určení, že sporné
nehnuteľnosti patria do ich vlastníctva konštatoval, že žalobcovia sa domáhali určenia ich vlastníckeho
práva k sporným pozemkom najmä na základe vydržania. Súd preskúmal štyri podmienky pre vydržanie
veci: spôsobilý predmet vydržania, subjekt vydržania, oprávnená držba a vydržacia doba a zistil, že prvé
dve podmienky boli splnené. Kľúčovou otázkou bolo, či žalobcovia boli dobromyseľnými oprávnenými
držiteľmi sporných pozemkov. Súd dospel k záveru, že žalobcovia nemohli byť dobromyseľnými

oprávnenými držiteľmi sporných pozemkov predovšetkým poukazom na kúpnu zmluvu z 19. apríla 1989,
ktorá výslovne uvádzala, že plocha pod domom nie je predmetom prevodu, pretože podľa pozemkovej
knihy patrila československému štátu. Súd sa stotožnil s názorom, že oprávnená držba vyžaduje, aby
držiteľ nakladal s vecou ako so svojou vlastnou a bol dobromyseľný, že mu patrí, bez akýchkoľvek
pochybností. Samotná evidencia sporných nehnuteľností v katastri, kde žalobcovia nikdy neboli vedení

ako vlastníci, spochybňuje ich dobromyseľnosť. Nestačí vnútorné presvedčenie žalobcov, že im
nehnuteľnosti patria, pretože im malo vzniknúť aj právo osobného užívania, ich dobromyseľnosť musí
byť daná objektívne. Žalobcovia tvrdili, že chceli nadobudnúť záhradu a predávajúci ich ubezpečovali
o nerušenom užívaní pozemkov popri dome. Súd zdôraznil rozdiel medzi užívaním a vlastníctvom
veci. Skutočnosť, že niekto vec užíva, neznamená automaticky, že je jej vlastníkom. Z kúpnej zmluvy

muselo byť žalobcom známe, že vlastníkom sporných pozemkov bol v čase jej uzavretia štát, a preto
predávajúci nemohli previesť vlastnícke právo k pozemkom. Na základe kúpnej zmluvy teda nemohli byť
dobromyseľný v tom, že im vznikne vlastnícke právo aj k pozemkom. Táto skutočnosť však nevylučuje
užívacie právo k pozemkom. Dobromyseľnosť žalobcov bola vyvrátená aj ďalšími dôkazmi. Hoci tvrdili,
že ich dobromyseľnosť potvrdil Miestny národný výbor (MNV) prísľubom pridelenia pozemkov do

trvalého užívania, súd uviedol, že k skutočnému pridelenie nikdy nedošlo, pretože by to vyžadovalo
uzavretie a registráciu dohody o osobnom užívaní na štátnom notárstve. K tomu však nedošlo, inak
by sa ich právo osobného užívania automaticky transformovalo na vlastnícke právo v zmysle § 872
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Samotná žiadosť žalobcov z 22. augusta 1990 o odkúpenie sporných
pozemkov od Miestneho národného výboru svedčí o tom, že si boli vedomí, že im pozemky vlastnícky

nepatria. Nepreukázali žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by neskôr mohli nadobudnúť presvedčenie,
že sa stali vlastníkmi. Žalobcovia argumentovali aj tým, že im vzniklo právo na uzavretie dohody o
osobnom užívaní. Súd rozlíšil medzi vznikom práva na uzavretie dohody a vznikom samotného práva
osobného užívania. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 1. januára 1992 transformovala právo
osobného užívania na vlastnícke právo, zatiaľ čo právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní viedlo

len k právu na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku. Toto právo však zaniklo, ak nebolo uplatnené do 1.
januára 1993. Žalobcovia toto právo nevyužili, a preto na nich vlastnícke právo k pozemkom neprešlo.
Súd tiež poukázal na zásadu, že práva patria bdelým, a žalobcovia mali svoje právo uplatniť včas. Ak aj
žalobcom vzniklo právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní, nemohli nadobudnúť presvedčenie, že
im pozemky patria, pretože pre vznik samotného práva osobného užívania bola potrebná registrácia na

štátnom notárstve a ďalší úkon príslušného orgánu. Súd skúmal aj, či právo osobného užívania vzniklo
predchádzajúcimvlastníkomrodinnéhodomu,pretoževtakomprípadebyprešlozozákonanažalobcov.
Žalobcovia však nepreukázali, že by toto právo vzniklo ich predchodcom, a teda nebol preukázaný ani
jeho prechod na nich a následná zmena na vlastnícke právo. Pokiaľ ide o platenie dane z nehnuteľností,
súd uviedol, že hoci to môže byť podporný argument pre vlastníctvo, v tomto prípade samotné platenie

dane nezakladá dobromyseľnosť žalobcov, pretože všetky ostatné okolnosti dobromyseľnosť vyvracajú.
Vzhľadom na to, že žalobcovia nepreukázali dobromyseľnú držbu sporných nehnuteľností, súd dospel
k záveru, že nemohli nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, ani iným spôsobom. Z tohto dôvodu súd
žalobu zamietol.

1.4 Súd prvej inštancie konštatoval, že nevykonal výsluch navrhovaných svedkov zo strany žalobcov,
pretože ich výpovede by neboli schopné preukázať dobromyseľnosť žalobcov, ktorá bola jednoznačne
vyvrátená predloženými listinnými dôkazmi, z ktorých mnohé predložili sami žalobcovia (napr. kúpna
zmluva, žiadosť o odkúpenie pozemkov). Výsluch svedkov by bol neúčelný a v rozpore so zásadourýchlosti a hospodárnosti konania. Žalobcovia namietali, že žalovaný nepreukázal genézu nadobudnutia
vlastníctva sporných pozemkov a spochybnili jeho dobromyseľnosť. Súd však uviedol, že dôkazné
bremeno leží na žalobcoch, ak sa domáhajú určenia vlastníckeho práva. Žalovaný je evidovaný ako

vlastník v katastri nehnuteľností, predpokladá sa, že je vlastníkom, pokiaľ sa nepreukáže opak. Žalovaný
teda nemusí preukazovať svoje vlastníctvo, preukázanie opaku je na žalobcoch. Je irelevantné, či je
skutočným vlastníkom žalovaný alebo tretia osoba, ak žalobcovia nedokážu preukázať svoje vlastné
vlastníctvo. V súlade s ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky sa prvoinštančný súd zaoberal
len relevantnými argumentmi potrebnými pre rozhodnutie. Samotná skutočnosť, že žalobcovia neuniesli

dôkazné bremeno o vzniku vlastníckeho práva vydržaním alebo iným spôsobom, stačila na zamietnutie
žaloby, súd sa preto ostatnými argumentmi strán nezaoberal, pretože nemohli ovplyvniť konečné
rozhodnutie.

1.5 Vzhľadom na plný úspech žalovaného v konaní mu vzniklo právo na plnú náhradu trov konania. O
výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia z dôvodov, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.), súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.

s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h) C. s. p.) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C. s. p.)

2.1 Podľa žalobcov je napadnutý rozsudok založený na viacerých nesprávnych skutkových zisteniach.

Tvrdia, že zaplatili kúpnu cenu za sporné pozemky nad rámec sumy uvedenej v kúpnej zmluve z roku
1989, čo žalovaný nepoprel. Svoje vlastnícke právo odvodzujú od ústnej dohody a tvrdeného práva
osobného užívania, nie od písomnej zmluvy. Súd prvej inštancie nezohľadnil, že žalovaný nepreukázal
oslovenie žalobcov v mene spoludedičov v roku 2008, pričom dedičia o existencii domu vedeli, pretože
ide o dom ich starých rodičov. Skutočnosť, že odvolatelia platili daň z nehnuteľnosti za pozemky až do

roku 2012, naznačuje, že nemali dôvod predpokladať nároky iných osôb.

2.2 Súd prvej inštancie podľa odvolateľov nesprávne posúdil ich dobromyseľnosť. Svoju argumentáciu
o nedobromyseľnosti opiera o kúpnu zmluvu z roku 1989, ktorá explicitne vylučovala pozemok pod
domom z prevodu. Odvolatelia však opakovane uvádzali, že kúpnu cenu za sporné pozemky zaplatili

na základe ústnej dohody, pričom vtedajšie právne prostredie často viedlo k takýmto neformálnym
dohodám o prevode nehnuteľností. Predávajúci navyše odvolateľom tvrdili, že pozemky sú ich a majú
k nim právo osobného užívania, napriek zápisu v pozemkovej knihe o vlastníctve štátu. Odvolatelia sa
spoľahli na tieto tvrdenia, ako aj na potvrdenie od Miestneho národného výboru o pridelení pozemkov
do trvalého užívania. Ak by tieto tvrdenia boli pravdivé, odvolatelia by nadobudli vlastnícke právo k

pozemkom zo zákona na základe prechodných ustanovení Občianskeho zákonníka platných od roku
1992. Dobromyseľnosť odvolateľov potvrdzujú aj ďalšie okolnosti. Predávajúci a ich právni nástupcovia
si viac ako 20 rokov nerobili nároky na pozemky. Právni nástupcovia predávajúcich si minimálne do
roku 2008 neboli vedomí, že by mali byť vlastníkmi pozemkov pod domom. Samotný žalovaný uznal,
že odvolatelia si mali možnosť pozemky „vybaviť alebo vydržať“. Navyše, je nelogické, aby predávajúci

predali rodinný dom s hospodárskymi budovami a studňou, ak by si chceli ponechať pozemok pod nimi
alebo prístupovú cestu. Odvolatelia sa o pozemok riadne starali a platili dane. Žiadny z predávajúcich
nespochybňoval nadobudnutie pozemkov odvolateľmi za svojho života. Hoci v čase prevodu nebolo
možné nadobudnúť nehnuteľnosť ústnou dohodou, absencia perfektne právneho úkonu nevylučuje
vydržanie, čo potvrdzuje aj aktuálny rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. mája 2024. Súd prvej inštancie

opomenul, že pre dobromyseľnosť nie je potrebné preukázať konkrétny titul držby ani splniť všetky
zákonné požiadavky na právne úkony, čím nesprávne právne posúdil podmienky vydržania.

2.3 Odvolatelia ďalej namietli nevykonanie navrhnutých dôkazov zo strany súdu. Pôvodne navrhovali
vypočutie svedkov K. F. a L. F., ktorí boli predávajúcimi sporných nehnuteľností. Títo svedkovia mohli

potvrdiť, že si po predaji nehnuteľností nerobili žiadne nároky a taktiež mohli potvrdiť prijatie úhrady
aj za sporné pozemky, hoci tieto neboli zahrnuté v písomnej kúpnej zmluve. Títo svedkovia sú už
zosnulí, odvolatelia preto navrhli výsluch ich dedičov. Tí by podľa odvolateľov mohli potvrdiť, či sa ich
predkovia pred smrťou považovali za vlastníkov sporných pozemkov, či sa vyjadrovali k okolnostiampredaja rodinného domu, či informovali svojich dedičov o vlastníctve sporného pozemku a či v ich rodine
boli pozemky zastavané domom starých rodičov považované za predané. Svedecké výpovede týchto
dedičov sú relevantné aj preto, že niektorí z nich boli priamo prítomní pri dohadovaní okolností prevodu

nehnuteľností, vrátane sporných pozemkov. Hoci si odvolatelia už presne nespomínajú, kto z príbuzných
predávajúcich bol osobne prítomný, navrhnutí svedkovia by to vedeli určiť a mohli by potvrdiť aj prijatie
úhrady za sporné pozemky. Odvolatelia zdôraznili, že nemajú iný spôsob, ako zabezpečiť potvrdenie
týchto skutočností, a preto nepredvolanie navrhnutých svedkov výrazne zhoršilo ich možnosti uniesť
dôkazné bremeno. Tvrdia, že súd jednoznačne nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností pre rozhodnutie v súdnom konaní.

2.4 Odvolatelia ďalej poukázali na porušenie ich práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, práva na
vyrovnanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami zo strany súdu a porušenie zákazu prekvapivých
súdnych rozhodnutí, čím došlo k nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorý im
znemožnil vykonávať ich procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.Súdprvejinštanciesapodľaodvolateľovvôbecbližšienevyrovnalsotázkouichdobromyseľnosti
nad rámec posúdenia, že sa prevod neuskutočnil právne perfektným spôsobom v rámci kúpnej zmluvy z
19. apríla 1989. V odôvodnení rozsudku takisto úplne chýba akákoľvek zmienka o jednom z podstatných
argumentov odvolateľov, a to že žalovaný sa nijako nevyjadril k tomu, že je nelogické, aby predávajúci
mali v úmysle predať rodinný dom, hospodárske budovy a studňu, pokiaľ by mali záujem ďalej vlastniť

alebo užívať pozemok zastavaný týmito stavbami, ako aj pozemok, cez ktorý vedie jediná prístupová
cesta k rodinnému domu, prístup do hospodárskych objektov a k studni. Na tieto súvislosti odvolatelia
opakovane poukazovali. Odvolatelia citovali rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 4Cdo/10/2020 a
ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 358/09, II. ÚS 200/09), podľa ktorých je súčasťou práva na spravodlivý proces právo na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Zdôraznili, že hoci súd nemusí dať
odpoveď na každú poznámku, musí reagovať na podstatné a relevantné argumenty, najmä ak sú pre
rozhodnutie rozhodujúce. V tomto prípade to sú argumenty preukazujúce dobromyseľnosť odvolateľov
špecifikované v článku III odvolania a argument, že prevod rodinného domu bez zastavaného a okolitého

pozemku je nelogický. Odvolatelia sú presvedčení, že rozhodnutie, ktorým po viac ako dvadsiatich
rokoch preukázateľne nerušenej držby a po splnení podmienok vydržania nie je držiteľom uznané
vlastnícke právo, je bezpochyby prekvapivé rozhodnutie. Intenzita vyššie popísaných pochybení je
natoľko významná, že konanie je voči nim nespravodlivé.

2.5 Žalobcovia navrhli, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby rozsudok zmenil tak, že určí, že žalobcovia sú
bezpodielovými spoluvlastníkmi (1/1) nehnuteľností: pozemku registra „C“, parc. č. 297 o výmere 195
m2, druh pozemku: záhrada; pozemku registra „C“, parc. č. 299/2 o výmere 255 m2, druh pozemku:
zastavaná plocha a nádvorie; a pozemku registra „C“, parc. č. 299/4 o výmere 201 m2, druh pozemku:

zastavaná plocha a nádvorie, evidovaných Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálnym odborom
na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie F.. Navrhli, aby bol žalovaný povinný nahradiť
žalobcom trovy konania v rozsahu 100 %.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, odvolatelia nepreukázali úhradu kúpnej ceny za

sporné pozemky, pričom on sám nebol účastníkom predaja domu v roku 1989. Zdôraznil, že odvolatelia
neposkytli žiadne dôkazy o úhrade kúpnej ceny ani o ich dobromyseľnosti, a naopak, on ich v roku 2008
písomne oslovil. Podľa žalovaného sú tvrdenia odvolateľov o tom, že dedičia po predávajúcich nemali
vedomosť o existencii predaného domu a že boli prekvapení, že by mali byť vlastníkmi pozemku pod
predaným rodinným domom sú nezmysly. V tom čase (v r. 2008) ešte žijúci predávajúci (spoludedičia)

práve spoločne tvrdili, že predali iba dom bez pozemku. Odvolatelia nepreukázali súdu uhrádzanie
daní za sporné nehnuteľnosti ako tvrdia, predložené platobné výmery nekorešpondujú so spornými
pozemkami. Argumentáciu odvolateľov o ich dobromyseľnosti a ústnych dohodách žalovaný považuje
za nepodloženú, pričom zdôraznil, že súd prvej inštancie správne aplikoval zásadu „bdelým patria
práva“, pretože odvolatelia mali svoje právo uplatniť v čase, kým im nezaniklo. Rozhodnutie súdu

zamietnuť výsluch svedkov – dedičov po účastníkoch predaja a kúpy domu, ktorí boli v čase predaja
maloletí, považuje za správne a hospodárne, keď uviedol, že aj on - žalovaný bol tiež dedičom jedného
z účastníkov predaja domu, o ktorom nevedel nič a kúpnu zmluvu videl prvý krát v prílohe žaloby.
K námietke odvolateľov, ktorí sa domáhali vyjadrenia žalovaného, či má logiku aby predávajúci maliv úmysle predať dom, pokiaľ by mali v záujme vlastniť a/alebo užívať pozemok pod domom uviedol,
že mu neprislúcha komentovať vôľu zosnulých príbuzných. Dnes logické veci sa nemuseli javiť v čase
predaja (v ostatnom neslobodnom a bezprávnom režime) logickými. Odmietol tvrdenia o nesprávnom

procesnom postupe súdu a porušení práva na spravodlivý proces a poukázal na dostatočný čas, ktorý
súd poskytol odvolateľom na získanie kľúčového dôkazu. Žalovaný navrhol odvolaciemu súdu potvrdiť
napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

4. Ďalšie vyjadrenia strán sporu odvolaciemu súdu neboli doručené.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 C. s. p.), oprávnenou stranou sporu (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C. s. p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom

(§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C. s. p.), viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C. s. p.), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C. s. p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

6. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo určenie, že žalobcovia ako spoluvlastníci stavby
súpisné číslo XX - rodinného domu stojaceho na parcele č. 299/2, zapísaného na liste vlastníctva č. XXX
pre obec a katastrálne územie F., okres Dunajská Streda vydržaním nadobudli vlastníctvo k pozemkom

na parcelách registra „C“ s parcelným č. 297, záhrady vo výmere 195 m2, č. 299/2 zastavané plochy
a nádvoria vo výmere 255 m2 a č. 299/4 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 201 m2, zapísaným
na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie a obec F., okres Dunajská Streda (v ďalšom texte
„sporné pozemky“ alebo „sporné nehnuteľnosti“).

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorý žalobu zamietol, pretože dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali zákonný
predpoklad vydržania, a to že by boli dobromyseľnými držiteľmi sporných nehnuteľností a nepreukázali,
že by predchádzajúcim vlastníkom rodinného domu vzniklo právo osobného užívania k sporným
pozemkom, ktoré by následne prešlo na žalobcov a ktoré by sa následne zmenilo na vlastnícke právo

od 01.01.1992 podľa ustanovenia § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

8. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak
je vo výroku vecne správne.

9. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

10. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a obsahu spisového materiálu vo veci, dospel odvolací súd
k záveru, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím, pričom konštatuje správnosť
jeho dôvodov. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a z dôvodu vyrovnania sa s
odvolacími námietkami žalobcov uvádza nasledovné:

11. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že súd prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie
na zistenie vo veci relevantných skutočností, teda najmä, či žalobcovia splnili zákonné podmienky pre
vydržanie sporných pozemkov - išlo najmä o zistenie dobromyseľnosti žalobcov, že im vlastnícke právo
kspornýmpozemkompatrí.Súdprvejinštanciesúčasnevykonaldokazovanieajnazistenie,čižalobcom
prípadne vzniklo vlastnícke právo k sporným pozemkom v dôsledku zmeny práva osobného užívania

pozemku na vlastníctvo fyzickej osoby podľa § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

K preskúmaniu podmienok vydržania odvolací súd uvádza nasledovné:12. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

13. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

14. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju

má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

15. Podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré
nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo
zákonom určených právnických osôb (§ 125 Občianskeho zákonníka).

16. Citované ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný
originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe
inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku
kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť

nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom
táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.
Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi
vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej
doby. V zmysle § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným držiteľom je ten,

kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec
patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie,
či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho
hľadiska(osobnéhopresvedčenia)účastníka,atrebavždybraťdoúvahy,čidržiteľpribežnej(normálnej)
opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal,

resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Aj Ústavný
súd SR vo svojom náleze č. III. ÚS 468/2022 zo dňa 24. novembra 2022 konštatoval, že „Pri ústavne
konformnom výklade dobromyseľnosti držby je vždy potrebné skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol“.

17. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne zaoberal tým, či sú
na strane žalobcov splnené podmienky vydržania nehnuteľností vyžadované zákonodarcom vyššie
citovanými zákonnými ustanoveniami, pričom dospel k záveru, že vzhľadom na všetky okolnosti nemohli
byť žalobcovia dobromyseľní v tom, že im sporné pozemky vlastnícky patria a uzavrel, že podmienky
vydržania sporných nehnuteľností žalobcami splnené neboli. S týmto záverom prvoinštančného súdu sa

odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu a dodáva nasledovné:

18. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobcovia ako kupujúci uzatvorili
dňa 19. apríla 1989 so spoluvlastníkmi nehnuteľnosti – rodinného domu kúpnu zmluvu obsiahnutú
v Notárskej zápisnici č. N 64/89, Nz 64/89, spísanej na vtedajšom Štátnom notárstve v Dunajskej Strede,

predmetom ktorej bola kúpa nehnuteľnosti v katastrálnom území F., vedenej na liste vlastníctva č. XXX,
a to rodinného domu č. s. XX na parcele č. 299. V kúpnej zmluve je výslovne uvedené že „Plocha pod
domom nie je predmetom prevodu, nakoľko podľa výpisu z pozemkovej knihy tvorí vlastníctvo čsl. štátu,
a podľa potvrdenia MNV v F. predmetnému pozemku bude zriadené právo užívania pozemku v prospech
nadobúdateľov.“

19. Žalobcovia vo svojom odvolaní poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 13.05.2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024, publikovaný pod č. 15/2024 v Zbierke stanovísk NS a
rozhodnutí súdov SR č. 2/2024, ktorým prišlo k zjednoteniu rozhodovacej praxe súdov v otázkach
vydržania. Citovali odôvodnenie uvedeného rozsudku, podľa ktorého: „... (pozn. Veľký senát najvyššieho

súdu) rešpektoval účel vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu
nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom
domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. ... Nedostatok právneho titulu (napr. ústna
kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp.nedobromyseľnosť držiteľa, keď tak, môže byť (iba) jedným z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť
držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa. V zhode s názorom ústavného súdu pri ústavne konformnom
výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom,

že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pri tom nesplnil
zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré
je v súlade s dobrými mravmi.“ Súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia splnenia podmienky
dobromyseľnosti podľa žalobcov opomenul, že v zmysle právnej úpravy a vyššie uvedenej rozhodovacej
praxe nie je potrebné preukázanie konkrétneho titulu držby, ani nie je potrebné splnenie všetkých

zákonnýchpožiadavieknaprávneúkonyuskutočňujúcevydržateľmianezohľadnilaniviaceréobjektívne
skutočnosti preukazujúce splnenie podmienky dobromyseľnosti zo strany odvolateľov, čím došlo k
nesprávnemu právnemu posúdeniu podmienok vydržania.

20. Vo vzťahu k uvedenej námietke žalobcov odvolací súd zdôrazňuje, že skutkové okolnosti veci z
citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sa odlišovali od veci preskúmavanej v tomto odvolacom

konaní podstatným spôsobom. Okolnosti veci preskúmavanej najvyšším súdom - skutková situácia,
vychádzalazozistenia,žepôvodnížalobcoviazačalivroku1982spornénehnuteľnostiužívaťnazáklade
ústnej kúpy, ktorá bola potvrdená svedeckou výpoveďou, svedok potvrdil tiež vyplatenie kúpnej ceny.
Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí riešil právnu otázku, „či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj)
bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu (v okolnostiach danej veci na základe ústnej kúpnej

zmluvy, pozn.)“. Veľký senát najvyššieho súdu v citovanom rozhodnutí vyslovil právny názor, podľa
ktorého „Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť
držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby.
Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú
sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné

plnenie.“ Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že tam sporné parcely boli predmetom
ústne uzavretej kúpnej zmluvy za preukázanú kúpnu cenu. Právni predchodcovia žalobcov vo veci
preskúmavanej najvyšším súdom nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere ako kúpu kúpnou zmluvou
uzatvorenou ústne, uhradili za ne sumu 12 000 Kčs, držba bola nerušená a trvala viac ako 10 rokov, a
na uvedenom skutkovom základe preto súd vyslovil, že ich držba bola oprávnená a dobromyseľná, vo

viere, že im nehnuteľnosti patria. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve, na
posudzovanie oprávnenosti tejto držby nemalo podstatný vplyv.

21. V predmetnej, v tomto odvolacom konaní preskúmavanej veci, súd prvej inštancie zistil
nespochybniteľnú skutočnosť, vyplývajúcu z kúpnej zmluvy uzavretej formou notárskej zápisnice medzi

právnymi predchodcami žalovaného ako predávajúcimi a žalobcami ako kupujúcimi, že predmetom kúpy
nebol pozemok („plocha“) pod rodinným domom (len ktorý bol predmetom kúpy). V kúpnej zmluve je
jednoznačne a zrozumiteľne uvedené, že vlastníkom pozemku pod rodinným domom je čsl. štát. Nie je
preto v súlade s logikou tvrdenie žalobcov, že svoje vlastnícke právo k sporným pozemkom odvodzujú
od ústnej dohody s predávajúcimi, ktorú uzavreli mimo rámca kúpnej zmluvy zo dňa 19. apríla 1989.

Najneskôr z obsahu kúpnej zmluvy zo dňa 19. apríla 1989 sa žalobcovia dozvedeli, že predávajúci
nie sú vlastníkmi sporných pozemkov. Nie je preto možné uveriť ich tvrdeniu, že uzavreli ústne kúpnu
zmluvu, predmetom ktorej boli sporné pozemky, ktorých vlastníkmi preukázateľne neboli predávajúci
spoluvlastníci rodinného domu, za tieto pozemky ich nevlastníkom zaplatili kúpnu cenu a následne sa
domnievali, že sa stali vlastníkmi sporných pozemkov. Žalobcovia pritom nepreukázali ani uzavretie

ústnej kúpnej zmluvy ani tvrdené zaplatenie kúpnej ceny, ktorú ani nešpecifikovali. Naviac, samotní
žalobcovia v odvolaní uvádzajú, že predávajúci im zároveň tvrdili, že ide o ich pozemky a že k pozemkom
majú právo osobného užívania. Žalobcovia ďalej v odvolaní poukázali na potvrdenie vtedajšieho
Miestneho národného výboru v F. zo dňa 05.04.1989, že sporné pozemky im budú v súvislosti s kúpou
rodinného domu a príslušenstva pridelené do trvalého užívania, nemali preto dôvod sa domnievať,

že by tvrdenia predávajúcich boli nepravdivé. Z uvedeného je zrejmé, že odvolatelia si zamieňajú
vlastnícke právo s právom osobného užívania a faktickým užívaním ako takým, aj z ich odvolania však
jednoznačne vyplýva, že neboli dané žiadne objektívne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť ich
dobromyseľnosť vo vzťahu k vlastníctvu sporných pozemkov, keď predávajúci preukázateľne predávali
výlučne rodinný dom a samotní predávajúci informovali žalobcov, že pozemky užívajú – nie vlastnia – nie

je teda zrejmé, na základe akej objektívnej skutočnosti mohli nadobudnúť žalobcovia presvedčenie, že
sa stali vlastníkmi sporných pozemkov. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že potvrdenie Miestneho
národného výboru, na ktoré sa žalobcovia odvolávajú je bez právneho významu, pretože ako je
uvedené ďalej, orgánom, ktorý rozhodoval o pridelení pozemkov do osobného užívania bol v tom časeOkresný národný výbor. Rozdiel medzi citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR a preskúmavaným
rozhodnutím v tomto odvolacom konaní spočíva práve v tom, že dobromyseľnosť žalobcov v konaní
preskúmavanom najvyšším súdom bola odvodená od preukázanej kúpnej zmluvy uzavretej ústne,

pričom vlastníctvo tam uvedených predávajúcich (a ich predchodcov) vyplývalo z pozemnoknižných
zápisov, resp. nespochybnených predchádzajúcich kúpnych zmlúv. Kupujúci v tom prípade, i keď len
na základe ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy a preukázateľne zaplatenej kúpnej ceny sa tak dôvodne
domnievali o riadne uskutočnenej kúpe s tým, že kupujú nehnuteľnosti od vlastníkov. Predmetom
právneho posúdenia najvyšším súdom bola len forma (ústne) uzavretej kúpnej zmluvy vo vzťahu

k dobromyseľnosti držiteľov (kupujúcich). Vo veci, ktorá je predmetom tohto odvolacieho prieskumu
však žalobcovia mali jednoznačnú vedomosť o tom, že spoluvlastníci rodinného domu na strane
predávajúcich nie sú vlastníkmi sporných pozemkov. Nemožno preto ustáliť, že v čase uchopenia
držby sporných pozemkov boli vnútorne presvedčení – dobromyseľní v tom, že sporné pozemky sú ich
vlastníctvom. Táto skutočnosť však nie je jedinou okolnosťou, z ktorej možno vyvodiť, že žalobcovia sa
necítili byť vlastníkmi sporných pozemkov, a teda ich dobromyseľnosť nebola daná. Ide predovšetkým

o ich žiadosť zo dňa 22.08.1990 adresovanú vtedajšiemu Miestnemu národnému výboru v F. o kúpu
pozemkov na parcelách č. 297, 298, 299, teda sporných pozemkov. Je jednoznačné, že žalobcovia
by o túto kúpu nežiadali, pokiaľ by boli presvedčení o tom, že sú vlastníkmi predmetných pozemkov.
Uvedené skutočnosti tvoria dostatočný podklad pre správny záver prvoinštančného súdu, že žalobcovia
s poukazom na všetky tieto okolnosti veci neboli v čase vstupu do držby sporných nehnuteľností

dobromyseľní, nešlo teda o držbu oprávnenú.

22. Ďalšie okolnosti, ktoré podľa žalobcov nasvedčovali ich dobromyseľnosti nie sú pre rozhodnutie
veci – vzhľadom k vyššie uvedenému, podstatné: námietky žalobcov o tom, že predávajúci, resp. ich
právni nástupcovia si viac ako 20 rokov na predmetné nehnuteľnosti nerobia žiadne vlastnícke ani iné

nároky; právni nástupcovia predávajúcich si minimálne do roku 2008 neboli vedomí skutočnosti, že by
mali byť vlastníkmi sporných pozemkov; vyjadrenia žalovaného, že keď si sporné pozemky nevybavili
žalobcovia, vybavil si ich on; nedáva žiadnu logiku, aby predávajúci mali v úmysle predať rodinný
dom, hospodárske budovy a studňu, pokiaľ by mali záujem ďalej vlastniť a/alebo užívať pozemok
zastavaný rodinným domom, hospodárskymi budovali a studňou; odvolatelia sa o pozemok riadne

starali a uhrádzali daň z nehnuteľnosti; nik z predávajúcich počas svojho života žiadnym spôsobom
nespochybňoval nadobudnutie sporných pozemkov odvolateľmi.

K žalobcami tvrdenému vzniku vlastníckeho práva k sporným pozemkom podľa prechodných ustanovení
Občianskeho zákonníka účinných od 01. januára 1992 odvolací súd uvádza nasledovné:

23. Podľa § 198 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy, právo
osobného užívania pozemkov slúži na to, aby si občania na pozemkoch, ku ktorým sa právo zriadi, mohli
vystavať rodinný domček, rekreačnú chatu alebo garáž alebo zriadiť záhradku; toto právo možno zriadiť
aj k pozemkom, na ktorých sú už tieto stavby vystavané alebo záhradky zriadené. Právo osobného

užívania nie je časovo obmedzené a prechádza na dediča.

24. Podľa § 202 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy, právo osobného
užívania pozemku nemožno zmluvne prevádzať. Prechod práva užívania zastavaného pozemku pri
prevode stavby upravuje ustanovenie § 218.

25. Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy, rozhodnutím
o pridelení pozemku do osobného užívania vznikne občanovi právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o
osobnom užívaní pozemku. Rozhodnutie vydáva okresný národný výbor.

26. Podľa § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy, na podklade
prideleniapozemkudoosobnéhoužívaniaalebonazákladetoho,žeobčanovivznikloprávonauzavretie
dohody o osobnom užívaní podľa ustanovenia § 135a ods. 2 uzavrie dohodu o zriadení práva osobného
užívania s občanom národný výbor alebo organizácia, ktoré majú pozemok v správe, alebo organizácia,
ktorá je vlastníkom pozemku. Dohoda musí mať písomnú formu; je k nej potrebná registrácia štátnym

notárstvom. Právo osobného užívania pozemku vznikne registráciou dohody na štátnom notárstve.27. Podľa § 218 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy, s prevodom
vlastníctva k stavbe zriadenej na pozemku prechádza na nadobúdateľa stavby i právo osobného
užívania pozemku.

28. Podľa § 135a ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy, ak ide o
pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému
by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo
k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku

v rozsahu uvedenom v § 200. Ak výmera pozemku je väčšia než najvyššia prípustná výmera podľa §
200 a ak podľa územného plánu alebo územného rozhodnutia možno prenechať do osobného užívania
viac častí tohto pozemku, má občan právo vybrať si len jednu z týchto častí, ku ktorej sa potom ako k
samostatnému pozemku dohodou zriadi právo osobného užívania.

29. Podľa § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.

januára 1992) právo osobného užívania pozemku vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku
dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej
osoby. Ustanovenie § 8 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku tým nie je dotknuté.

30. Podľa § 872 ods. 4 Občianskeho zákonníka (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.
januára 1992) ak právo osobného užívania k zastavanému alebo nezastavanému pozemku vzniklo
manželom, stávajú sa dňom účinnosti tohto zákona bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku, pokiaľ ich
bezpodielové spoluvlastníctvo trvá; ak zaniklo, stávajú sa podielovými spoluvlastníkmi rovným dielom.

31. Podľa § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.
januára 1992) ak predo dňom účinnosti tohto zákona vzniklo občanovi právo, aby s ním bola uzavretá
dohoda o osobnom užívaní pozemku, ale do účinnosti tohto zákona už nedošlo k dohode, prípadne k
jej registrácii právoplatným rozhodnutím štátneho notárstva, vzniká oprávnenému právo na uzavretie
kúpnej zmluvy k pozemku, ktorého sa týkalo rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania.

Ak oprávnený neuplatní svoje právo do jedného roka od účinnosti tohto zákona, právo zanikne. Ak k
uzavretiu kúpnej zmluvy nedôjde, nie je dotknuté právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451
a nasl.).

32. V zmysle citovaného ustanovenia § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka by vlastnícke právo k

sporným pozemkom mohlo priamo zo zákona vzniknúť žalobcom len za predpokladu, že k týmto
pozemkom im vzniklo právo osobného užívania pozemku pred 01. januárom 1992 podľa dovtedajších
predpisov, teda podľa citovaných ustanovení § 205 ods. 1, 2 alebo § 218 ods. 1 v tom čase účinného
Občianskeho zákonníka.

33.Akovyplývazvyššiecitovanýchzákonnýchustanovení,právoosobnéhoužívaniapozemkuobčanovi
vzniklo na základe rozhodnutia vtedajšieho Okresného národného výboru o pridelení pozemku do
osobného užívania a následnom uzatvorení dohody o osobnom užívaní pozemku; právo osobného
užívania pozemku však vzniklo až po registrácií dohody na štátnom notárstve. Žalobcovia však
nepredložili ani rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania, ani dohodu o osobnom užívaní

pozemku, ani rozhodnutie o registrácii štátnym notárstvom. Nepredložili žiaden dôkaz ani o tom, že by
právoosobnéhoužívaniaspornýchpozemkovvznikloichprávnympredchodcom–predávajúcimrodinný
dom, nie je teda namieste uvažovať ani o aplikácii citovaného ustanovenia § 218 ods. 1 v tom čase
účinného Občianskeho zákonníka.

34. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia nepreukázali, že by im vzniklo právo osobného užívania
pozemku pred 01. januárom 1992 podľa v tom čase účinnej právnej úpravy, vlastnícke právo k sporným
pozemkompretonevznikloaninazákladecitovanéhoustanovenia§872ods.1Občianskehozákonníka,
ako správne konštatoval súd prvej inštancie.

35. K námietke žalobcov, podľa ktorej súd prvej inštancie nevykonal výsluch nimi navrhnutých svedkov
odvolací súd poukazuje predovšetkým na ustanovenie § 185 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd
rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Je úlohou súdu ustáliť, ktoré skutkové tvrdenia sú pre
rozhodnutie o veci relevantné, ktoré z relevantných tvrdení sú sporné, ktoré považuje za nespornéa ktoré je potrebné dokazovať. Odvolací súd tu dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo 262/2009 zo dňa 18. augusta 2010, ktorý konštatoval, že „súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. K procesným

právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o
ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o
tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. Ak sa súd
rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napríklad preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné
alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup znemožňujúci procesnej strane uskutočňovať

jej procesné oprávnenia“ (porovnaj aj uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/26/2017 zo dňa
06. marca 2017 a 9Cdo/256/2020 zo dňa 24. októbra 2022). V tejto súvislosti je potrebné dodať,
že z práva na spravodlivé súdne konanie síce vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odsek 40
odôvodnenia napadnutého rozsudku, v rámci ktorého súd prvej inštancie vysvetlil, prečo nevykonal

výsluch žalobcami navrhnutých svedkov. Odvolací súd sa stotožňuje s uvedenými dôvodmi a dodáva, že
vzhľadom k dôkazom zisteným z listinných dôkazných prostriedkov v prípade navrhnutých svedeckých
výpovedí nešlo o také dôkazné prostriedky, ktoré by priniesli relevantné skutkové zistenia, spôsobilé
preukázať dobromyseľnosť žalobcov vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam.

36. Podľa žalobcov bolo porušené ich právo na riadne odôvodnenie rozsudku, právo na vyrovnanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami zo strany súdu a došlo aj k porušeniu zákazu prekvapivých
rozhodnutí, keď podľa žalobcov rozhodnutie, ktorým po viac ako dvadsiatich rokoch preukázateľne
nerušenej držby a po splnení podmienok vydržania nie je držiteľom uznané vlastnícke právo, je
bezpochyby možné považovať za prekvapivé rozhodnutie.

37. Odvolací súd aj s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nezistil opodstatnenosť uvedenej
odvolacej námietky. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre posúdenie
a rozhodnutie o žalobou uplatnenom nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom dospel k správnym skutkovým zisteniam, dôsledne

sa riadil pre vec relevantnými zákonnými ustanoveniami, ktoré na zistený skutkový stav správne
aplikoval. Odvolací súd v procesnom postupe súdu prvej inštancie nezistil porušenie práva žalobcov
na spravodlivý proces, prvoinštančný súd svoje rozhodnutie zrozumiteľne, logicky odôvodnil, pričom
postupoval v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p., vyrovnal sa aj s relevantnými námietkami
žalobcov v konaní. Odvolací súd tu opakuje, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná

dobromyseľnosť žalobcov, nerušená držba sporných pozemkov na splnenie podmienok vzniku
vlastníckeho práva nepostačuje, nie je možné súhlasiť so žalobcami, že ide o prekvapivé rozhodnutie.

38. Z uvedeného je zrejmé, že odvolacie námietky žalobcov nie sú dôvodné, uplatnené odvolacie
dôvody neboli naplnené, odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu,

vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, voči ktorému žalobcovia nevzniesli osobitné námietky,
postupom podľa citovaného ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

39. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, má preto voči žalobcom nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s.

p., aj vzhľadom na to, že tu neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C. s. p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne podľa § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Senát odvolacieho súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednomyseľne (§ 393
ods. 2 posledná veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C. s. p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).