Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. august 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoCsp/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124210897
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hirková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8124210897.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hirkovej a členov
senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa, v spore žalobcu: A. B., nar. 06. 11. 1974, trvalý
pobyt C. D. E. XXX, XXX XX C. D. E., právne zastúpený F. G. H., advokát, so sídlom E. I. XXX/XX, XXX
XX E., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821
09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zastúpený Remedium Legal, s.r.o., so

sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, o primerané finančné
zadosťučinenie, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11Csp/191/2024 - 75
zo dňa 04. 04. 2025, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„ I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.“

2. Rozsudok právne odôvodnil ust. § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007 Z.z.

3. V odôvodnení rozsudku uviedol, že základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia
primeraného finančného zadosťučinenia je porušenie práva alebo povinnosti podľa osobitných
predpisov slúžiacich na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o ochrane spotrebiteľa, o spotrebiteľskom
úvere, o finančných službách na diaľku, osobitné ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka). Judikatúra

sa v prípade nárokov uplatnených na primerané finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. ustálila v tom, že základ nároku je daný, pokiaľ bol spotrebiteľ v predchádzajúcom spore
úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa. To uviedol aj NS SR v rozhodnutí sp.zn.
6Cdo/127/2017 zo dňa 30. 01. 2019, keď konštatoval, že účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,

ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby
spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Ten istý záver vyplýva aj z uznesenia NS SR
1Cdo/107/2021 zo dňa 28. 02. 2023, ktorý taktiež uviedol, že jedinou podmienkou priznania práva na
primerané finančné zadosťučinenie je úspech spotrebiteľa v súdnom konaní bez ohľadu na to, aké právo
spotrebiteľa bolo porušené. V prípade, ak je spotrebiteľ v základnom konaní úspešný, či už ako žalobca

pri domáhaní sa svojho práva, alebo ako žalovaný pri bránení svojho práva, naplnia sa tak podmienky
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.4. Za zásadnú otázku súd prvej inštancie považoval to, či v prípade, ak v základnom konaní bolo
konanie zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby žalovaného bez uvedenia dôvodu, je naplnený zákonný

predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva žalobcu ako spotrebiteľa, či povinnosti žalovaného
v zmysle noriem slúžiacich na ochranu práv spotrebiteľa, teda s poukazom na ust. § 3 ods. 5 vetu tretiu
zákona č. 205/2007 Z.z.

5. Žalobca v odpore voči platobnému rozkazu namietal mnohé nedostatky zmluvy o spotrebiteľskom

úvere,spochybnilajplatnosťpostúpeniapohľadávkynažalovanéhoavzniesoltiežnámietkupremlčania.
Aj keď možno predpokladať, že vzhľadom na časovú súvislosť, keďže k späťvzatiu žaloby žalovaný
pristúpil krátko po doručení odporu žalobcu voči platobnému rozkazu, že k tomuto procesnému úkonu
došlo v dôsledku odporu žalobcu, nemožno však dospieť k záveru, že žalovaný akceptoval všetky
námietky žalobcu, keďže pre takýto postup by postačovalo aj to, ak by akceptoval len jeden z dôvodov
uvedených v odpore voči platobnému rozkazu. Zmyslom konania o primerané finančné zadosťučinenie

však nie je zisťovanie k akému skutočnému pochybeniu zo strany žalovaného, prípadne jeho právneho
predchodcu v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle spotrebiteľských noriem došlo.
V spore o primerané finančné zadosťučinenie totiž súd vychádza zo záverov súdu v predchádzajúcom
- základnom spore, ktorý v súdnom rozhodnutí konštatuje porušenie konkrétnych práv spotrebiteľa,
či povinnosti dodávateľa, pričom postačuje toto konštatovanie v odôvodnení rozhodnutia a z týchto

záverovpotomsúdvychádzaajvnasledujúcomsporeoprimeranéfinančnézadosťučinenie.Spomínaná
konštatácia súdu o konkrétnom porušení spotrebiteľského práva má význam jednak pre základ nároku
na primerané finančné zadosťučinenie, ale aj na jeho výšku, pre ktorú je potrebné vyhodnotiť závažnosť
zisteného porušenia noriem spotrebiteľského práva. Nie je teda možné v spore o primerané finančné
zadosťučinenie zisťovať, či vôbec a čo konkrétne žalovaný, respektíve jeho právny predchodca porušil

v zmysle predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia NS SR
sp.zn. 3Cdo/31/20 zo dňa 25. 05. 2022, v ktorom dovolací súd sa zaoberal práve výkladom zákonnej
podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods. 5 vety tretej
zákona č. 250/2007 Z.z., teda tým, čo je potrebné považovať za úspešné uplatnenie porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi zakladajúcej

právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie a jasne uviedol, že je tým vyslovenie súdom
o tomto porušení v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa, a to aj vo forme konštatovania
porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej. Napokon k podobnému záveru dospel
Najvyšší súd SR aj v predchádzajúcich rozhodnutiach sp.zn. 6Cdo/127/17 zo dňa 30. 01. 2019 a sp.zn.
6Cdo/389/15 zo dňa 14. 09. 2016 a tiež v neskoršom rozhodnutí, a to v uznesení sp.zn. 1Cdo/107/21 zo

dňa 28. 02. 2023. Vo všetkých týchto rozhodnutiach najvyšší súd uviedol, že pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napríklad
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky. Najvyšší
súd SR teda vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že zákonným predpokladom pre

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je to, ak súd v základnom konaní uvedie, hoci len v
odôvodnení rozhodnutia konkrétne porušenie práva spotrebiteľa alebo povinnosti dodávateľa v zmysle
noriem na ochranu práv spotrebiteľa. Ak takéto konštatovanie zo strany súdu chýba, nárok na primerané
finančné zadosťučinenie nevzniká. Z toho dôvodu súd prvej inštancie nesúhlasil s názormi uvedenými v
rozsudku Krajského súdu v Prešove, na ktoré žalobca poukázal – sp.zn. 3Co/34/19 zo dňa 11. 06. 2019

a sp.zn. 7Co/132/19 zo dňa 28. 05. 2020, keďže tie nekorešpondujú so závermi vo vyššie uvedených
rozhodnutiach NS SR, pričom posledné z nich, a to 3Cdo/31/20 zo dňa 25. 05. 2022 a 1Cdo/107/21
zo dňa 28. 02. 2023 boli vydané až po spomínaných rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove. Keďže
vyššie uvedené štyri rozhodnutia NS SR predstavujú už ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít, súdy sú nimi viazané za účelom naplnenia princípu právnej istoty s poukazom na článok 2 ods.

1, 2 CSP.

6. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že nebol splnený zákonný predpoklad pre priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, a to úspešné uplatnenie porušenia práva žalobcu ako
spotrebiteľa v základnom konaní, ktoré bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby bez uvedenia

dôvodu a v ktorom súd žiadne porušenie práva žalobcu alebo povinností žalovaného nekonštatoval, a
preto žalobcovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 vety tretej zákona
č. 250/2007 Z.z. nevznikol.7. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu nesprávnych
skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. V odvolaní uviedol, že žalobu o primerané finančné zadosťučinenie (ďalej len PFZ), podal
v nadväznosti na konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16Csp/82/2024 (ďalej
len základné konanie). Základné konanie skončilo po späť vzatí žaloby žalovaným - vtedajším
žalobcom, uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 16Csp/82/2024 z 05. 08. 2024 a to po tom,
čo žalovaný – vtedajší žalobca, podal proti nemu návrh na vydanie platobného rozkazu, na miestne

nepríslušný Okresný súd Michalovce, ktorým sa domáhal zaplateniu sumy 7 366,47 eur s prísl.
Okresný súd Michalovce vydal, podľa návrhu žalovaného - vtedajšieho žalobcu, platobný rozkaz sp. zn.
14Csp/26/2024 z 05. 04. 2024. Proti platobnému rozkazu podal odpor, v ktorom vymenoval početné
porušenie spotrebiteľského práva žalovaným - vtedajším žalobcom a jeho právnym predchodcom a
namietol miestnu príslušnosť Okresného súdu Michalovce. Okresný súd Michalovce postúpil vec na
Okresný súd Prešov a žalovaný - vtedajší žalobca, po obdŕžaní odporu, zobral žalobu späť. Žalovaný

- vtedajší žalobca, späť vzatím žaloby fakticky uznal jeho argumentáciu o porušení spotrebiteľského
práva a zastavenie konania tak predstavuje jeho úspech v konaní, v zmysle ust. § 3 ods. 5 veta tretia
zák. č. 250/2007 Z. z.

9. Súd prvej inštancie svoje závery, čo sa týka rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo/173/2022 z 25. 04. 2023,

oprel len o odpoveď na prvú právnu otázku. Ak teda súd prvej inštancie konštatuje v odôvodnení 20.
napadnutého rozsudku, že: „Nie je teda možné v spore o primerané finančné zadosťučinenie zisťovať,
či vôbec a čo konkrétne žalovaný, respektíve jeho právny predchodca porušil v zmysle predpisov na
ochranu práv spotrebiteľa.“, tak vyslovuje názor, ktorý je v priamom rozpore s názorom Najvyššieho
súdu SR, vysloveným v odpovedi na druhú právnu otázku, že súd posúdi základ nároku na PFZ, ak

základné konanie bolo zastavené, a to aj vtedy, keď to už súd, ktorý konanie zastavil, dôvodnosť žaloby
konštatoval, v súvislosti s výrokom o náhrade trov konania (procesné zavinenie dodávateľa). Podstata
rozdielu prípadov zastavení konania, na ktoré dopadá odpoveď na prvú otázku a na druhú otázku je v
tom, že odpoveď na prvú otázku posudzuje situáciu, keď v odôvodnení zastavujúceho rozhodnutia sa
konštatuje, že dodávateľ porušil spotrebiteľské právo a svoje pochybenie napravil. Odpoveď na druhú

otázku posudzuje situáciu, keď zastavujúce uznesenie nekonštatuje vo svojom odôvodnení porušenie
spotrebiteľského práva a len v časti rozhodnutia o povinnosti dodávateľa nahradiť spotrebiteľovi trovy
konania sa konštatuje, že žaloba spotrebiteľa bola podaná dôvodne a spotrebiteľ vzal žalobu späť pre
správaniedodávateľa(t.j.preprocesnézavineniedodávateľa).OdpoveďNSSRnadruhúprávnuotázku
je zovšeobecnením danej problematiky a netýka sa len veci rozhodovanej NS SR.

10. Poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu Prešov, a to na rozsudok sp. zn. 2CoCsp/16/2024
z 27. 02. 2025, sp. zn. 13CoCsp/31/2023 z 13. 09. 2023 (odôvodnenie 19.) a uznesenie sp. zn.
10CoCsp/5/2024 z 28. 05. 2024 (odôvodnenie 36., 38.).

11. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

12.Žalovanývovyjadreníkodvolaniužalobcuuviedol,ženárokžalobcujeneopodstatnenýanedôvodný
čo do základu a výšky, nakoľko v prvoinštančnom konaní bolo podľa názoru žalovaného jednoznačne

preukázané, že konanie vo veci sp. zn. 16Csp/82/2024 bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby, a
teda uplatnením si dispozičného oprávnenia žalovaného so žalobou a nie z dôvodu, že by v základnom
konaní bolo preukázané porušenie akýchkoľvek spotrebiteľských práv žalobcu žalovaným, resp. jeho
právnym predchodcom - pričom však z ustálenej judikatúry, na ktorú odkazoval vo svojom odôvodnení
i súd prvej inštancie vyplýva, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle

ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny
nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napríklad nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo
určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky - čo však rozhodne nebol prípad základného konania pod
sp. zn. 16Csp/82/2024. Z uvedeného dôvodu, tak predpoklad na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia nie je daný, ako správne konštatoval súd prvej inštancie.

13. Žalovaný zotrval na svojom právnom názore, že záver žalobcu, v zmysle ktorého by späťvzatie
žaloby v spotrebiteľskom spore veriteľom (pričom naviac žalovaný v predmetnom späťvzatí žaloby
v základnom konaní ani neuviedol žiadny dôvod späťvzatia, a preto tu ani nie je žiadny priestor naakékoľvek polemizovanie a úvahy, že žaloba bola vzatá späť z dôvodu procesnej obrany žalobcu, ako sa
žalobca nesprávne domnieva) malo automaticky znamenať predpoklad, že veriteľ „uznáva" porušenie
práv spotrebiteľa, hoci toto nebolo žiadnym spôsobom súdom konštatované (čo by potom malo podľa

názoru žalobcu zrejme automaticky znamenať nárok na primerané finančné zadosťučinenie - a to napr.
aj za situácie, kedy by napr. na spotrebiteľa bol vyhlásený konkurz, čo je absurdné a nezákonné, nakoľko
by dochádzalo k priznávaniu primeraného finančného zadosťučinenia v situáciách, kedy nedošlo ani len
k tvrdeniu o porušení spotrebiteľských práv) je nesprávny a nemôže obstáť, nakoľko takýto výklad ust. §
3 ods. 5 ZoOS (resp. 3 ods. 1 písm. e) zákona o ochrane spotrebiteľa) by bol podľa názoru žalovaného

v priamom rozpore s Nálezom ÚS SR z 22. 06. 2017 sp. zn. II.ÚS 796/2016-65 a rovnako by priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia z dôvodu akéhokoľvek „úspechu" v súdnom spore (teda napr.
aj zastavení konania), bez preukázania naplnenia hypotézy vyžadovanej v ust. § 3 ods. 5 ZoOS
(resp. 3 ods. 1 písm. e) zákona o ochrane spotrebiteľa), by bolo i vybočením zo základných princípov
civilného sporového poriadku, ktorý stanovuje rovné postavenie strán sporu a spravodlivú ochranu práv
a právom chránených záujmov. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia za takéhoto stavu,

kedy neexistuje zákonný dôvod na to, aby žalovaný zodpovedal za porušenie spotrebiteľských práv
žalobcu (v tomto prípade ani nevie akých, nakoľko porušenie spotrebiteľských práv, za ktoré by mal
zodpovedať žalovaný, žalobcom v podanej žalobe, resp. ani v pôvodnom súdnom konaní nebolo vôbec
riešené) by podľa názoru žalovaného znamenalo výklad ust. § 3 ods. 5 ZoOS (resp. 3 ods. 1 písm. e)
zákona o ochrane spotrebiteľa) contra legem (nakoľko zákonodarca umožňuje priznať takýto nárok len

voči osobe, voči ktorej dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia spotrebiteľských práv a ktorá zároveň
za porušenie spotrebiteľských práv zodpovedá).

14. Žalovaný nesúhlasí s tým, že z dôvodu, že vo výsledku žalobca v predchádzajúcom súdnom
konaní dosiahol práve taký výsledok, ktorý sledoval (a teda, že k zastaveniu konania došlo na základe

konania žalovaného ako jeho reakcie na procesnú obranu žalobcu), by malo ísť o úspešné uplatnenie
si porušenia práva od osoby, ktorá za toto porušenie zodpovedá. Žalovaný preto zastáva názor,
že (akýkoľvek) úspech v súdnom spore nemožno stotožňovať s úspešným uplatnením porušenia
spotrebiteľských práv na súde, pričom žalobca v tomto konaní ani netvrdil a už vôbec nepreukazoval aké
spotrebiteľské práva mali byť porušené a ani to, z akého dôvodu za ne podľa jeho názoru zodpovedá

žalovaný (a nie napr. jeho právny predchodca alebo iná osoba).

15. S ohľadom na uvedené má žalovaný za to, že konajúci súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho
posúdenia veci. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie

(ktorým bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá) ako vecne správne potvrdil.

16. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že pri nároku na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle
ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. postačuje samotná hrozba ujmy. V prípade žalovaného
nešlo len o hrozbu akademickú (možnú v budúcnosti), ale išlo už o priame naplnenie hrozby tým,

že žalovaný uplatnil pohľadávku na súde žalobou o zaplatenie predmetnej pohľadávky a súd vydal
platobný rozkaz. V pozícii žalovaného nebol v spore pasívny, ale podal vecný odpor proti platobnému
rozkazu. Podmienka ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa stanovuje, že je potrebné úspešne
namietať porušenie práva a povinnosti v priebehu konania, k čomu z jeho strany došlo. Rovnaký
záver čo do splnenia hypotézy ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné prijať aj

v prípade úspechu v konaní, keďže bol v celom rozsahu úspešný v konaní. Zo strany súdu prvej
inštancie došlo k reštriktívnemu výkladu ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré je podľa
názoru najvyšších súdnych autorít neprípustné. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo/80/2020
zo dňa 24. 08. 2022. Čo sa týka procesného postavenia spotrebiteľa v základnom konaní, na ktoré
konanie o primeranom finančnom zadosťučinení nadväzuje, zákonodarca nijako nevyjadril a nemožno

to ani predpokladať, že by to bolo jeho cieľom, obmedziť počet prípadov, pri ktorých sa spotrebiteľ
môže domáhať primeraného finančného zadosťučinenia. Práve naopak, cieľom je zefektívniť ochranu
spotrebiteľov práve hrozbou platenia primeraného finančného zadosťučinenia obchodníkmi, ktorí v
rozpore s morálkou a zákonom porušujú spotrebiteľské právo. Preto ak sa spotrebiteľ práve v postavení
žalovaného na súde úspešne domôže uplatnenia spotrebiteľských práv, nemôžu byť žiadne pochybnosti

o splnení podmienok na uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia, ako ich stanovuje zákon.
Zákonodarcasarozhodolprepriorituzáujmovna„potrestaní“,resp.odstrašeníosoby,porušujúcejprávo.
Tento záujem na potrestaní osoby porušujúcej právo, sa naplní efektívnejšie práve proti takej osobe,
ktorá porušenie spotrebiteľského práva, teda neprávo, uplatnila na súde, aby sa z nepráva pokúsilazneužitím súdnej moci urobiť „právo“. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia má mať charakter
sankcie, ktorá má postihovať toho, kto vo vzťahu k spotrebiteľovi postupoval v rozpore so zákonom.
Sofistikovaný postup žalovaného, ktorý skúšajúc súdnu moc si uplatňuje nedôvodnú pohľadávku, je

prejavom dôvodnosti žaloby na priznanie PFZ. Odôvodnenie súdu prvej inštancie v žiadnom prípade
nezodpovedá teleologickému výkladu ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Jedná sa iba o
neprípustný reštriktívny výklad contra legem zo strany súdu. Akceptovaním právneho záveru súdu prvej
inštancie by strácal inštitút primeraného finančného zadosťučinenia svoj odradzujúci účel. Dodávatelia
by teda mohli na všeobecných súdoch, bez obavy „skúšať“ uplatniť svoje nedôvodné pohľadávky s

vedomím, že takéto ohrozenie práv spotrebiteľov by nevyvolalo žiaden sankčný následok. Zároveň
by sa právne neznalým spotrebiteľom, ktorí až v súdnom konaní zistia porušenie práv a povinností
dodávateľom, znemožnilo následne využiť prostriedok relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy.

17. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie §
34 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (ust. § 385 CSP a contrario) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

19. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku

ktorého súd zisťoval iné skutočnosti. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, a to vzhľadom na to, že súd buď vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na

chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné

zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami,
ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov
nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá ust. § 191
ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové
zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným

(čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

20. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených

dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

21. V prejednávanej veci nie je sporné, že žalovaný podal na dňa 01. 03. 2024 na Okresný súd
Michalovce návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým žiadal zaviazať žalobcu na zaplatenie sumy 7
366,47eursúrokmizomeškania.Návrhodôvodniltým,žejehoprávnypredchodcaSlovenskásporiteľňa

a.s., uzatvorila 15. 12. 2011 so žalobcom zmluvu, ktorou mu poskytla úver, ktorý však riadne nesplácal,
preto došlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti. Neskôr zmluvou z 24. 06. 2019 bola pohľadávka
veriteľa postúpená žalobcovi. Žalovaná suma predstavovala neuhradenú istinu úveru 4 681,44 eur,
zmluvný úrok 2 046,89 eur a kapitalizovaný úrok z omeškania.22. Okresný súd Michalovce vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal žalobca vecne odôvodnený
odpor.

23. V odpore namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Michalovce, tiež nedostatok vecnej aktívnej
legitimácie spoločnosti EOS KSI Slovensko s.r.o., z dôvodu, že z listu o zosplatnení z 23. 11. 2017 nie
je možné zistiť, či boli dodržané podmienky podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Mal za to,
že zmluva obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky ohľadom spracovateľského poplatku 169,- eur,

poplatku za správu úveru 2,99 eur mesačne a poplatku za upomienku 25,- eur. Poukázal na bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru podľa ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. pre neuvedenie doby trvania
zmluvy, nesprávnu výšku spotrebiteľského úveru, nesprávnu celkovú čiastku na zaplatenie, neuvedenie
predpokladov použitých na výpočet RPMN, nesprávny údaj o výške RPMN (v zmluve 12,66 %, podľa
žalobcom použitej kalkulačky z portálu NBS 13,63%) a nesprávny údaj o priemernej RPMN (v zmluve
12,38%, podľa súhrnných informácií za tretí štvrťrok 2011 pri obdobnom úvere bola priemerná RPMN

11,66%). Žalobca ďalej poukázal na to, že musel uzatvoriť aj poistenie, keďže z formulárového tlačiva
zmluvy nevyplývala jeho možnosť poistenie odmietnuť. Zo zmluvy nebolo zrejmé s akým poisťovateľom
uzatvára poistenie. Poukázal tiež na to, že úver mu bol poskytnutý vo výške 9 681,- eur a veriteľovi
zaplatil 9 764,44 eur, a preto žalobca (v tomto spore žalovaný) už nemá nárok na žiadne plnenie.
Napokon vzniesol aj námietku premlčania, keďže k zosplatneniu úveru došlo 22. 11. 2017 a žaloba bola

podaná 29. 02. 2024 a keďže žalobca sa odvolával na dohodu o uznaní dlhu z 08. 11. 2019 poukázal
na to, že súdy takéto dohody vyhodnotili v mnohých rozhodnutiach ako nekalú obchodnú praktiku a
neprijateľnú zmluvnú podmienku a príslušné rozhodnutia viacerých krajských súdov aj konkretizoval.

24. Následne Okresný súd Michalovce postúpil vec Okresnému súdu Prešov, na ktorom konanie sa

viedlo pod spisovou značkou 16Csp/82/2024. Po doručení odporu právnemu zástupcovi žalobcu (v
tomto spore žalovaného) došlo k späťvzatiu žaloby bez uvedenia dôvodu. Súd preto konanie uznesením
z 05. 08. 2024 zastavil, toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 06. 09. 2024.

25. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie NS SR, sp.
zn. 7Cdo/7/2010).

26. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že vzťah medzi
stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským, ktorý vznikol na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa
15. 12. 2011, ktorou právny predchodca žalovaného Slovenská sporiteľňa, a.s., poskytol žalobcovi úver.
V konaní na Okresnom súde Michalovce podal žalovaný ako právny nástupca veriteľa návrh na vydanie

platobného rozkazu. Proti vydanému platobnému rozkazu podal žalobca včas vecne odôvodnený
odpor. Okresný súd Prešov, ktorému bola vec postúpená, po späťvzatí žaloby žalovaným konanie
zastavil. Žalovaný žalobu vzal späť bez uvedenia dôvodu.

27. V odvolacom konaní, tak ako aj počas konania na súde prvého stupňa, sporným zostalo posúdenie,

či vecne odôvodneným odporom a následným zastavením konania po späťvzatí žaloby bez uvedenia
dôvodu, si žalobca (v pôvodnom konaní žalovaný) úspešne uplatnil porušenie spotrebiteľského práva,
t.j. či podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa sú splnené aj v prípade zastavenia konania.

28. Odvolací súd nesúhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie, aby
1/ nebol splnený zákonný predpoklad pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to
úspešné uplatnenie porušenia práva žalobcu ako spotrebiteľa v základnom konaní, ktoré bolo zastavené
v dôsledku späťvzatia žaloby bez uvedenia dôvodu, pretože súd žiadne porušenie práva žalobcu alebo
povinnosti žalovaného nekonštatoval,

2/ nebolo možné v spore o primerané finančné zadosťučinenie zisťovať, či vôbec a čo konkrétne
žalovaný, resp. jeho právny predchodca porušil v zmysle predpisov na ochranu práv spotrebiteľa,
3/ závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/31/2020, 6Cdo/127/2017, 6Cdo/389/2015
a 1Cdo/107/2021 dávali odpoveď na skutkový stav prejednávanej veci.29. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017, jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie
zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo
povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny
nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného
obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky
používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015).

30. Ďalej podľa uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo/31/2020, eurokonformným a k slabšej strane
spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým sa preto javí len taký výklad úpravy urobenej aj predmetom
sporu v prejednávanej veci, pri ktorom splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva
alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúcej
právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. I § 3 ods. 5 vety tretej zákona,

je vyslovenie sa súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa (aj vo forme konštatovania porušenia len v
odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej).

31. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1Cdo/173/2022 konštatoval, že za úspešné

uplatnenie práva alebo povinnosti podľa ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné
považovať nielen situáciu, v ktorej bolo vydané rozhodnutie vo veci samej v prospech spotrebiteľa, ale
aj situáciu, v ktorej došlo k zastaveniu konania (na podklade späťvzatia žaloby) v dôsledku správania
dodávateľa, ktorý napravil porušenie práv spotrebiteľa, nápravy ktorého sa spotrebiteľ v konaní vo veci
samej domáhal, a teda spotrebiteľ bol v danom konaní fakticky (z materiálneho hľadiska) úspešný.

32. Rozhodnutia NS SR nedávajú odpoveď na otázku, či v prípade zastavenia základného konania,
od ktorého si žalobca odvodzuje nárok na primerané finančné zadosťučinenie, je daný základ nároku.
V rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo/173/2022 išlo o inú skutkovú situáciu ako je v prejednávanej veci,
pretože došlo k zastaveniu konania (na podklade späťvzatia žaloby) v dôsledku správania dodávateľa,

ktorý napravil porušenie práv spotrebiteľa, nápravy ktorého sa spotrebiteľ v konaní vo veci samej
domáhal, a preto bolo možné konštatovať, že spotrebiteľ bol v konaní fakticky (z materiálneho hľadiska)
úspešný. V danom prípade bola žaloba vzatá späť bez uvedenia dôvodu, bez akejkoľvek nápravy práv
spotrebiteľa.

33. Podľa odvolacieho súdu aj späťvzatie žaloby veriteľom bez uvedenia dôvodu, ktoré má za následok
zastavenie konania bez vydania meritórneho rozhodnutia, t.j. konštatácie porušenia spotrebiteľského
práva, po podaní vecne odôvodneného odporu, samo o sebe postačuje pre záver súdu o porušení
spotrebiteľského práva v neprospech spotrebiteľa. Výsledok pôvodného konania je jednoznačný, keď po
vecne odôvodnenom odpore žalobca netrval na podanom návrhu, a teda spotrebiteľ bol preukázateľne

úspešný, čo samo o sebe zakladá nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Zákon o
ochrane spotrebiteľa exaktne nestanovuje, aby musel spotrebiteľ v procesnom postavení žalobcu sa na
súde domáhať ochrany svojich práv a táto právna norma nerozlišuje, či spotrebiteľ v postavení žalobcu,
resp. v procesnom postavení žalovaného, úspešne uplatní určitú obranu vo vzťahu k dodávateľovi. To
čo je dôležité nie je postavenie strany sporu, ale jej procesný úspech, ktorým nie je len judikované

právo resp. povinnosť, ale aj keď počas konania, po tom ako spotrebiteľ úspešne uplatnil svoju procesnú
obranu, dodávateľ už netrval na podanej žalobe po vecne odôvodnenom odpore spotrebiteľa.

34. Pokiaľ by žalobca ako spotrebiteľ nepodal odpor proti platobnému rozkazu a tento by sa stal
právoplatný a vykonateľný, bol by titulom na výkon rozhodnutia, uvedené by nepochybne negatívne

ovplyvnilo majetkovú sféru žalobcu. Naopak pokiaľ mal žalovaný za dôvodný ním požadovaný nárok
vo vzťahu k spotrebiteľovi, mal naďalej pokračovať v konaní. Späťvzatím žaloby jednoznačne zavinil
situáciu, kedy bol žalobca ako spotrebiteľ úspešný a svojim aktívnym konaním pred súdom (podaním
vecne odôvodneného odporu) splnil podmienku vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie
ako úspešná strana z dôvodu, že došlo k porušeniu práva vo vzťahu k žalobcovi v zmysle zákona o

ochrane spotrebiteľa.

35.Jenepochybné,žežalobca(vzákladnomkonanívprocesnompostavenížalovaného)akospotrebiteľ
odpor vecne odôvodnil nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, neprijateľnosťou zmluvnýchpodmienok zmluvy, a to spracovateľského poplatku, poplatku za správu úveru, poplatku za upomienku,
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru pre neuvedenie doby trvania zmluvy, nesprávnu výšku
spotrebiteľského úveru, nesprávnu celkovú čiastku na zaplatenie, neuvedenie predpokladov použitých

na výpočet RPMN, nesprávny údaj o výške RPMN a nesprávny údaj o priemernej RPMN. Vzniesol
aj námietku premlčania.

36. Tým, že žalovaný sa k podanému odporu napriek výzve súdu nevyjadril, ale vzal žalobu späť bez
uvedenia dôvodu, de facto tak uznal tvrdenie žalobcu o bezdôvodnosti podanej žaloby, a ak sa teda

spotrebiteľ úspešne bránil tvrdením, že dodávateľ porušil jeho spotrebiteľské právo, tak nielen v prípade,
ak bola žaloba zamietnutá, ale v aj v prípade zastavenia konania pre túto procesnú obranu možno
konštatovať, že spotrebiteľ (žalobca) úspešne uplatnil svoje spotrebiteľské práva tak, ako to má na mysli
ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, a to, aby si mohol uplatniť nárok na primerané finančné
zadosťučinenie. Išlo o úspešnú obranu žalobcu voči nároku žalovaného.

37. Späťvzatím žaloby, musel súd konanie zastaviť. Nemohol preto ani žalobca v základnom konaní
(žalovaný) pokračovať, aby následne súd rozhodol vo veci samej a tak boli preukázané jeho tvrdenia.

38. Súdu prvej inštancie nič nebráni ani posúdiť dôvodnosť žaloby v základnom konaní, od ktorého
spotrebiteľ odvodzuje právo na primerané finančné zadosťučinenie, ak bolo zastavené z dôvodu

späťvzatia žaloby veriteľom, pri posúdení základu nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa
ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Otázka dôvodnosti žaloby pre zastavenie konania
z dôvodu späťvzatia žaloby nebola v základnom konaní právoplatne rozhodnutá. Takúto otázku môže
súd riešiť ako prejudiciálnu aj v inom konaní.

39. Vyššie uvedenému svedčí aj záver rozhodnutia NS SR vo veci sp.zn. 1Cdo/173/2022, že za úspešné
uplatnenie práva alebo povinností podľa ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné
považovať nielen situáciu, v ktorej bolo vydané rozhodnutie vo veci samej v prospech spotrebiteľa,
ale aj situáciu, v ktorej došlo k zastaveniu konania na základe späťvzatia žaloby. Je teda prípustné
prejudiciálne skúmať, či spotrebiteľ bol v základnom konaní fakticky (z materiálneho hľadiska) úspešný.

40. Záverom odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2CoCsp/16/2024
zo dňa 27. 02. 2025, v ktorom uviedol : Nemožno priznať dodávateľovi možnosť, aby tento sa obrátil
na súd, vyčkávajúc prípadnú pasivitu spotrebiteľa a v opačnom prípade by sa snažil vyhnúť
povinnosti zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Takéto konanie je v rozpore s princípmi ochrany

spotrebiteľaajevrozporescieľom,ktorýbolsledovanýpriprijímaníustanoveníoprimeranomfinančnom
zadosťučinení. Práve cieľom tohto inštitútu je odradiť a zároveň sankcionovať dodávateľa v
spotrebiteľských veciach, aby sa domáhal súdnou cestou svojich nárokov bez prípadnej sankcie
v prípade, že nie je úspešný.

41. S poukazom na vyššie uvedené preto odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zo správnych
skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery, keď síce správne aplikoval právny predpis v
prejednávanej veci (§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa), ale tento na zistený skutkový stav
nesprávne interpretoval a následne z neho vyvodil nesprávne právne závery. Preto odvolací súd
napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie v zmysle ust. § 391 CSP.

42. Úlohou súdu prvej inštancie bude v novom rozhodnutí po tom, ako bol ustálený základ nároku
na priznanie finančného zadosťučinenia, posúdiť samotnú výšku žalobcom požadovaného finančného
zadosťučinenia, najmä čo sa týka proporcionality a primeranosti, ale to až po náležite vykonanom

dokazovaní ohľadom tejto výšky, ktoré súd prvej inštancie z dôvodu, že žalobu zamietol pre nesplnenie
podmienok základu nároku, nevykonal.

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.