Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. január 2024

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 13C/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7923201968
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Franková

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2024:7923201968.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov v právnej veci žalobcu: por. A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XXX/XX, XXX XX

E. zast.: prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., Ku Potoku 4, 040 16 Košice proti žalovanému: Slovenská
republika - Ministerstvo vnútra SR, IČO: 00 151 866, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie
6.500,00 Eur s prísl., t a k t o

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 2.000- Eur do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobcovi súd priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 6.500,- Eur z titulu
nemajetkovej ujmy za trojročné obdobie predchádzajúce podaniu žaloby, t.j. za obdobie od 25.05.2020
až do 24.05.2024 na tom skutkovom základe, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru
Slovenskej republiky, s miestom výkonu štátnej služby v Trebišove a okolí a na uplatnený nárok
má právo, lebo do právneho poriadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná Smernica
Európskej únie č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003, ktorá určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného
času, ktorá v prípade žalobcu bola prekročená, čím mu vznikla škoda, za ktorú zodpovedá žalovaný.

Uviedol, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej „HaZZ“) pričom vykonáva štátnu
službu v služobnom pomere v súlade so z. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v hodnosti
poručík, vo funkcii hasič – záchranár na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Trebišove, hasičská stanica
v Trebišove. Nárok si voči žalovanému uplatňuje v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme.
1.1. Zdôraznil, že jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka HaZZ sa skladá zo 16,5 hodinových
pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom
rozsahu, že súhrn takto upraveného týždenného pracovného času pravidelne prekročuje 48 hodín.

Citovaná Smernica 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času záväzne určuje
maximálnu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Pokiaľ právo členského štátu EÚ dovoľuje
rozvrhnúť týždenný pracovný čas nad smernicou stanovený rozsah, dochádza k porušeniu základného
práva fyzickej osoby, ktorá má právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského
štátu. Podľa žalobcu o takýto prípad u neho v danom prípade ide. Predložil súdu prehľad rozpisu
pracovného času za konkrétne týždne v rozhodnom období, v ktorých došlo v zmysle článku 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES k prekročeniu maximálneho prípustného týždenného pracovného času vrátane

súčtu odpracovaných hodín s osobitným označením času služobnej pohotovosti s fyzickou prítomnosťou
napracovisku,atozažalovanéobdobievkaždommesiaciosobitneatvrdil,žetaktorozvrhnutýtýždenný
pracovný čas citovanú smernicu nerešpektuje a došlo tým k porušeniu práva únie na jeho škodu. Tvrdil,
žeSlovenskárepublikaakočlenskýštátEurópskejúnieneprijalaopatrenianevyhnutnénazabezpečeniepožiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času
podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Porušenie citovaného ustanovenia Smernice vo vzťahu
k nemu je natoľko závažné, lebo ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú

hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú
úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
Európskej únie (napr. C-427/09).

2. Zdôraznil, že služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne. Jeden služobný

deň žalobcu sa skladá zo štátnej služby, t.j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17 hodín a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 ZoHaZZ) v trvaní 7
alebo 8 hodín. Počas rokov 2019 až 2021 išlo o 17-hodinové pracovné zmeny (výkon štátnej služby), po
ktorých bezprostredne nasledovala určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Počas roku
2022 išlo o 16 hodinové pracovné zmeny (výkon služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená
8-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo tak strávil na pracovisku sústavne minimálne

24 hodín v jednom služobnom dni. Služobná pohotovosť bola určovaná počas služobného dňa nadčas
nočných hodín takto:
- v rokoch 2019 až 2021 nadčas od 22:30 hod. do 05:30 hod., t.j. 7 hodín, štátna služba, t.j. pracovná
zmena v trvaní 17 hodín
- v rokoch 2022 a 2023 nadčas od 10:00 hod. do 06:00 hod., t.j. 8 hodín – štátna služba, t.j. pracovná

zmena v trvaní 16 hodín.
Ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, režim služobnej
pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Nakoľko v mieste výkonu služby žalobcu sa strieda niekoľko
hasičských zmien, každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci
v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o už spomínané nerovnomerné rozvrhnutie služobného času.

Žalobca tvrdil, že každý tretí deň odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľna. Mesačne odslúži každá
hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere
10,4 zmeny mesačne, nakoľko na každú zmenu bezprostredne nasleduje určená služobná pohotovosť,
žalobca teda strávi na pracovisku bežne 240 až 264 hodín za mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú
zahrnuté hodiny nadčasov. Poukázal aj na to, že počas služobnej pohotovosti ako príslušník HaZZ sa

musí zdržiavať na pracovisku, z toho sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby pohotovosti
pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd vykonáva sa do jednej minúty od vyhlásenia,
teda žalobca musí byť počas celej doby služobnej pohotovosti, ktorá mu je nariadená v noci, okamžite
pripravený na vykonanie zásahu. Napriek tejto skutočnosti sa mu však čas pracovnej pohotovosti
nezapočítava do fondu pracovného času. Táto skutočnosť sa potom v konečnom dôsledku prejavuje

tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou na pracovisku napr. v mesiaci 7/21 strávil viac
než 246 hodín v rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len 178 hodín. Z takto vykazovaného
fondu pracovného času, ktoré nezohľadňuje skutočný čas pracovnej pohotovosti sa potom javí, že
jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v absolútnom rozpore so
skutočnosťou.

3. Žalobca tvrdil, že nemá dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas služieb
v jednotlivých týždňoch mu neumožňuje dostatočný odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore s právom
Európskej únie. Službu vykonáva na mieste určenom zamestnávateľom (služobným úradom), musí tam
byť fyzicky prítomný, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. V tom

čase je odlúčený od svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia, rodinných spoločenských
väzieb a jeho možnosť venovať sa svojim vlastným potrebám a organizovať si svoj súkromný čas
a program je prakticky vylúčená. Žalobca zdôraznil, že v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto
je dôležité, aby mal dostatočnú možnosť si po práci odpočinúť ale toto právo žalobcu na odpočinok
je niekoľko rokov sústavne porušované. Zdôraznil, že jeho služobný čas mal byť rozvrhnutý tak, aby

nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo Smernice 2003/88/ES. K porušeniu jeho práv
pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti a keďže uplynulý čas nie je možné vrátiť a nie
je možné ho stráviť inak, uplatňuje si voči žalovanému nárok na vzniknutú nemajetkovú ujmu. Žalobca
zdôraznil, že v príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u neho k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku:

1. zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia Smernice 2003/88/ES
zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelnéhorozvrhnutia práce, nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám, aj aby si krátkodobo
alebo dlhodobo nepoškodil zdravie
2. súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky), lebo musel reálne odpracovať viac ako bol povinný v zmysle citovanej Smernice, na úkor
svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim
najbližším, rodine, priateľom, záľubám, aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

4. Poukázal na čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, podľa ktorého: „Priemerný pracovný čas pre

každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“. Tento článok ukladá členským
štátom prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie siedmich
dní, vrátane nadčasov, neprekročil 48 hodín a garantuje pracovníkom právo na 48-hodinový týždenný
pracovný čas, čo vyplýva priamo z práva EÚ. Zdôraznil, že Súdny dvor EÚ súčasne spresnil, že aj
v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť týždenného pracovného
času, ktorá v spojení s ich riadnym pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný

čas.

5. Poukázal na rozhodnutie C-429/09 G.Fuß týkajúce sa pracovnej doby a právneho režimu
pohotovosti u nemeckých hasičov ESD uviedol: „Pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou

pojmu „pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES“. Právo EÚ bráni vnútroštátnej právnej úprave
stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice“ (bod 5.5
rozsudok ESD z 25.11.2010, C-429/09, Günter Fuß).
5.1. Poukázal aj na rozsudok vo veci C-437/05, B. F., ktorý sa týka pracovnej pohotovosti lekárov na

pracovisku, kedy Súdny dvor rovnako konštatoval: „pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva
v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný
čas“ v zmysle Smernice 93/104 nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočná vykonáva
v priebehu tejto pracovnej pohotovosti“ (bod 27 rozsudku ESD z 11.01.2007, C-437/05, B. F.).
5.2. Žalobca poukázal aj na právne posúdenie režimu pohotovosti lekárskych záchranárov v rozsudku

C-397/01, Pfeiffer), kedy ESD konštatoval: „Časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod 95
rozsudku ESD z 05.10.2004, C-397/02, Bernard Pfeiffer).
5.3.. Poukázal aj na rozsudok ESD C-14/04, Dllast, bod 48, 58, kde ESD konštatoval, že kvalifikácia
pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od intenzity jeho

činnosti ale vyplýva výhradne z jeho prítomnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi.

6. Citované rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah
pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak, aby 48-hodinový pracovný čas viazali na nejakú
podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Ľubovoľná vnútroštátna práva

úprava členského štátu, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín, vrátane
pracovnej pohotovosti na pracovisku, je preto v rozpore s požiadavkami článku 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES.

7. Žalobca poukázal aj na to, že aj keď Príloha č. 4 k Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore

konštatuje, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo
04.11.2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, znenie jeho príslušných ustanovení to
nepreukazuje. Žiadne ustanovenie citovaného zákona o hasičskom a záchrannom zbore nepreukazuje,
že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasti týždenného
pracovného času v zmysle úniového práva. Za ďalší nedostatok zákona o hasičskom a záchrannom

zbore žalobca považuje to, že zo Smernice 2003/88/ES nepreberal ustanovenia jej článku 6 písm. b),
ktorá stanovuje dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje
termíny služobná doba, služobná pohotovosť v spôsobe ich finančného ohodnotenia a pod. Zdôraznil, že
služobnú pohotovosť hasičov zákon o hasičskom zbore nepovažuje za súčasti týždenného pracovného
času v zmysle úniového práva, preto dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Takáto právna

úpravaniejevsúladesčl.2akoaničl.6písm.b)Smernice2003/88/ES(48-hodinovýtýždennýpracovný
čas). Slovenskou republikou ako členským štátom EÚ, a preto zakladá jej povinnosť na náhradu škody
postihnutým jednotlivcom, teda aj žalobcovi, ktorý sa svojho nároku domáha na vnútroštátnom súde.8. Žalobca tvrdil, že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje 48 hodín, čo preukazuje jeho prehľad
dochádzky predložený súdu. Zdôraznil, že citovaná smernica neobsahuje ustanovenia, ktoré by
sa týkali samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Je ale potrebné

konštatovať, že mala by byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniového práva
žalobcu. V súvislosti s primeranosťou poukázal na rozsudok vo veci C-46/93 (Brasserie du Pecheur, bod
8.2), keď ESD zdôraznil, že vnútroštátny súd v konaní o náhradu škody musí osobitne zabezpečiť, že
zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť
s prihliadnutím na náhradu škody poskytovanú vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažnosti alebo podobných

žalôb vychádzajúcich z vnútroštátneho práva. ESD konštatoval, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby
posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. V zmysle ustálenej
judikatúry ide konkrétne o to, či cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcovi práva,
či porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné a či medzi týmto porušením a škodou spôsobenou
jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (C-429/09, Fuß, bod 47; C-118/08, Transportes Urbanos
y Servicious Generales, bod 30).

9. Žalobca zdôraznil, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti
Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR za porušenie jeho práva garantovaného čl. 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorého vyplýva jeho nárok na náhradu spôsobenej škody. Svoj nárok
oprel o judikatúru ESD hlavne vo veci G Fuß, C 429/09, v ktorom ESD výslovne potvrdil právo na 48-

hodinový pracovný čas pre príslušníkov hasičských zborov, za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí
právo na náhradu škody uplatniteľné pred súdnymi orgánmi členských štátov EÚ.

10. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 13.07.2023 poukázal na čl. 1
ods. 2 Smernice 2003/88/ES, z ktorého vyplýva vecná pôsobnosť smernice, ktorá v citovanom článku

definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má smernica aplikovať. Otázku osobnej pôsobnosti, t.j. určenia
jednotlivých odvetví činností, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES vzťahovať, je upravená v článku
1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a v článku 1 ods. 4 cit. smernice. Pôsobnosť Smernice 2003/88/ES
je v zmysle čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES vymedzená
sodkazomnačl.2SmerniceRady89/391/EHSz12.06.1989ozavádzaníopatrenínapodporuzlepšenia

bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice 39/391/EHS: „Táto
smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo,
obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.)“. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice
89/391/EHS: „Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo určité

osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“. Žalovaný preto z uvedeného dôvodu vyvodil záver, že rozsah
pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj
negatívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, teda Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje
na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej obrany, že vzhľadom na
charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES

na služobný pomer príslušníkov HaZZ nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť
porušené tak ako to tvrdí žalobca.

11. Podľa žalovaného štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno
jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods.

2 Smernice 39/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov
HaZZ vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov.
Rovnako úlohy, ktoré príslušníci HaZZ plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich
sa civilnej ochrany integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy HaZZ subsumovať
pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/

EHS. Žalovaný má preto zato, že žalobca si nesprávne vykladá spôsobnosť Smernice, lebo podľa
žalovaného sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov HaZZ. Žalovaný mal za to, že štátna služba
príslušníkov HaZZ, ktorý vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím
služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou, má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany.
Z toho dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, lebo ustanovenie Smernice sa na neho nevzťahujú

a nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu.

12. Žalovaný tvrdil, že nie je pasívne vecne legitimovaný v konaní. Žalobca totiž nežaloval svojho
zamestnávateľa ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnostipatríoblasťštátnejsprávyprehasičskýazáchrannýzbor,pretovžalobeoznačenýžalovanýnemávecnú
pasívnu legitimáciu v konaní.

13. Poukázal na čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, ktorá znie: „Na účely tejto Smernice platia
tieto definície: „pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov
zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a/alebo praxou“;

14. V zmysle citovaného čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je pracovným (služobným) časom akýkoľvek
čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť
alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času spadá samotný
výkon pracovných úloh na pracovisku a na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa
na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej
pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim faktorom

pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe,
ktorúpracovníkvykonávanasvojompracoviskuskutočnosť,žejepovinnýbyťfyzickyprítomnýnamieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činností tohto pracovníka.
Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na

pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného
pracovného času sa zarátava iba časť skutočného výkonu prácu pre zamestnávateľa.

15. Žalovaný zdôraznil, že v zmysle čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v 4. hlave z.č.
315/2001 Z.z. a v ustanovení § 85 a nasl., ktoré upravujú služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť,

štátnu službu, nadčas a dovolenku.

16. Ustanovenia § 85, § 86 ods. 1, 2, 3, § 92 ods. 1 z.č. 315/2001 Z.z. definujú služobný čas príslušníka
HaZZ ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu,
pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný

deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z citovaných
ustanovení zákona jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za
výkonštátnejslužbypovažujeajslužobnápohotovosťštátnejslužbyvykonávanávmiestevýkonuštátnej
služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia
služobného času podľa § 91 cit. zák. a štátna služba nadčas podľa § 92 cit. zák.

16.1. Poukázal aj na to, že podľa čl. 15 Smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje dohodnúť aj
priaznivejšie podmienky napr. v kolektívnych zmluvách bola prijatá Kolektívna zmluva vyššieho stupňa
pre príslušníkov HaZZ za rok 2019 až 2020, Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ
na rok 2021 a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2022, ktoré rozvrhujú
služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť, ust. § 85, § 91, § 92 z.č. 315/2001

Z.z. ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 až 2020, Kolektívnej zmluvy 2021 a Kolektívnej zmluvy
2022 plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.

17. V súvislosti s transpozíciou čl. 6 Smernice 2003/88/ES, ktorá stanovuje kritéria pre limity
pracovného času zdôraznil, že citovaný čl. 6 stanovuje: „Členské štáty prijímajú opatrenia nevyhnutné

na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“.

18. V súlade s čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie
článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace. Poukázal
na to, že podľa citovanej Smernice priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48
hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený
zákonom, správnym opatrením alebo Kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES umožňuje ustanoviť

odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom
pracovnom čase. Čl. 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely uplatnenia maximálneho pracovného
týždenného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Čl. 17 ods. 3 citovanej Smernice poskytujeprotipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6
mesiacov alebo ak to je uvedené v Kolektívnych zmluvách, tak na celých 12 mesiacov.
18.1. Žalovaný poukázal na § 86 ods. 1 z.č. 315/2001 Z.z., podľa ktorého môže byť služobný čas hasičov

rozvrhnutýajnerovnomerne.Prinerovnomernomrozvrhnutívšaknesmiebyťdĺžkariadnehoslužobného
času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby
a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 cit. zák. V zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 a ž
2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021 alebo Kolektívnej zmluvy 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu

nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12-
hodinovéhoriadnehoslužobnéhočasualeboslužobnýčasrozvrhnutýna17hodín/18hodínvykonávania
štátnejslužbyačasslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanieštátnejslužby
v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7/6 hodín v jednej 24-hodinovej zmene v zmysle vyššie
citovaného článku 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019-2020, článku 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021
a článku 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022.

19.Vsúvislostis referenčnýmobdobímuviedol,ženerovnomernerozvrhnutýslužobnýčasjerozvrhnutý
na obdobie 6-tich mesiacov (§ 86 ods. 1 cit. zák.), z toho teda vyplýva, že vnútroštátne právo neupravuje
explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako
je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z.z. a Kolektívne zmluvy ale dostatočne upravujú

počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého oni vykonávajú štátnu službu ako aj rozsah hodín
služby nadčas za príslušný rok. Z toho vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transporované v čl. 6
Smernice č. 2003/88/ES správne. Žalobcovi sa preto nepodarilo preukázať, že by Slovenská republika
neprebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola
v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) citovanej Smernice.

20. K nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na
náhradu škody žiadnym spôsobom. Nie je totiž zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená
škoda. Tvrdil, že žalobca nejasným spôsobom stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej

legislatívny aj odmeňovaný.
20.1. Pokiaľ by aj súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je
riadne odmeňovaný je pracovným časom, a teda má sa zarátať do pracovného fondu, to ešte nie je
dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok C 46/93 a 48/93
Braserie Dupecheur, v zmysle ktorého by vnútroštátny súd mal preveriť, či poškodená osoba prejavila

primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný sa bráni tým, že žalobca neuvádza konkrétne skutočnosti, aká
škoda mu bola spôsobená. Právna úprava plánovania služobného času žalobcu je obsiahnutá v § 85
až § 94 zákona č. 315/2001 Z.z. Služobné dni žalobcu sú vopred plánované, s plánovaným rozvrhom
služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený najneskôr 3 dni pred začiatkom nasledujúceho

kalendárneho mesiaca a žalobca počas svojho pôsobenia v HaZZ nijakým spôsobom nenamietal rozvrh
služobného času písomne ani ústne, a teda žalovaný má za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím služobného
času vyjadril aj konkrétne tak, že konal podľa plánovaného rozvrhnutia služobného času. Na výkon práce
sa vždy riadne a včas dostavil a služobný úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím
služobnéhočasusúhlasí.Ospokojnostisrozvrhnutímslužobnéhočasusvedčíajskutočnosť,žežalobca

nikdy neprejavil záujem o zaradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým pracovným časom. Žalovaný
zdôraznil aj to, že žalobca pred podaním žaloby nevyvinul žiadnu snahu upozorniť zamestnávateľa na
údajné porušovanie Smernice ako to tvrdí v žalobe. Pokiaľ by tak urobil, mohol by sa spor vyriešiť
mimosúdne.
20.2. Žalovaný sa bráni aj tým, že žalobca v žalobe nijakým spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol

nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy a bráni sa tým, že citovaný rozsudok Súdneho
dvora vo veci Günter Fuß nie je použiteľný pre prejednávaný spor, lebo sa týka mestského hasiča,
ktorého výkon služby sa značne odlišuje od príslušníka HaZZ, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom
príslušník HaZZ používa rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho zabezpečenia. Žalovaný má za
to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad maximálny 48-hodinový

týždennýpracovnýčas,jepotrebnézostranyžalobcupreukázaťčižalobcaskutočnepracovalnadtakýto
limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny
limit z pracovného času a je potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov
v referenčnom období. Žalovaný vytýka žalobcovi aj to, že v žalobe neopísal žiadne skutkové tvrdeniao tom, v akom rozsahu, na ktorom pracovisku malo dôjsť k porušeniu jeho práva a najmä ako konkrétne
táto situácia zasiahla do jeho osobnosti. V tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 132 Civilného
sporového poriadku, podľa ktorého skutkové tvrdenia nemožno nahradiť odkazom na predložený dôkaz.

21. V súvislosti s požadovanou výškou nemajetkovej ujmy 6.500,- Eur ju považuje žalovaný za zjavne
neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrady, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa žalovaného neporovnateľne vyššia. V zmysle
judikatúry ESD, ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na

povesti (napr. Tolstojy Miloslavský v. Spojené Kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux verzus V. Moldavsko, Steel a Morris
verzus V. Spojené Kráľovstvo). Zároveň poukázal aj na právny názor vyslovený Európskym súdom pre
ľudské práva, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady
priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr.
Publico – Communicacao Social, S. A. v. Portugalsko). Žalovaný zdôraznil, že žalobca neodôvodnil

výšku požadovanej peňažnej náhrady, neuviedol v čom tento údajne neoprávnený zásah spočíval.
Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných
súdnych obdobných prípadov. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú
ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Dôkazné bremeno v sporovom konaní
zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť skutkové

tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku konania.
Podľa žalovaného, nakoľko sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, musí
na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol ale aj skutočne vyvolal
následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí
(rozsudok KS v Trnave sp. zn. 26 Co 94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Žalovaný v nadväznosti na všetky

vyššie uvedené argumenty konštatoval, že vo vzťahu k žalobcovi nebola Smernica porušená a nie je
dôvod priznať mu nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie práva Európskej únie, vzhľadom na
námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/ES. Vzhľadom na námietku nedostatku splnených a procesných
podmienok konania aj námietku nedôvodnosti žaloby ako aj v súlade so zásadou hospodárnosti konania
podľa článku 8 CSP a článku 17 CSP navrhol, aby sa súd vysporiadal s uvedenými námietkami a aby

vzhľadom k tomu konanie zastavil a v prípade ak sa s tým súd nestotožňuje, aby žalobu zamietol v plnom
rozsahu.

22. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca podaním zo dňa 05.08.2023, zaujal stanovisko
k pôsobnosti Smernice 2003//88/ES a poukázal na prípad Pffeifer, kde ESD konštatoval, že článok 2 ods.

2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také ale len „určité osobitné
činnosti“ týchto služieb a charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení
tejto Smernice. Poukázal aj na rozhodnutie ESD vo veci C 52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg,
že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v článku 2
ods. 2 Smernice 89/131/EHS ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto Smernice pokiaľ sú

vykonávané za obvyklých podmienok.

23. V súlade s novšou judikatúrou ESD poukázal na rozhodnutie vo veci C 518/15, R Matzak, v ktorej súd
rozhodol, že Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosť hasičského zboru aj keď sú vykonávané
zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie

pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným
príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom
nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú ,určitým rizikám, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie. Z toho dôvodu je možné konštatovať, že Smernica 2003/8/ES sa vzťahuje
na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané HaZZ Slovenskej republiky. Aj pre výkon

týchto služieb garantuje 48- hodinový pracovný týždenný čas podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES.

24. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného uviedol, že žalovaným je Slovenská republika. V súlade s §
21 Občianskeho zákonníka ak účastníkom konania je štát, je právnickou osobou. Žalovaná ako členský

štát a adresát Smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedná
za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. Keďže
citovaná Smernica je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym prevzatím Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je preto pasívnevecne legitimovaná Slovenská republika (štát), za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle § 11 písm. c) z.č. 575/2001
Z.z. o organizácii činností vlády a organizácie ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov

a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa z. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení
neskorších predpisov.
24.1. Žalobca zdôraznil, že slovenský zákonodarca rozhodol, že Smernica 2003/88/ES bude
transformovanádozákonač.315/2001Z.z.ohasičskomazáchrannomzbore,čopotvrdzujejehopríloha
č. 4 v bode 6. Napriek tomu niektoré ustanovenia z. č. 315/2001 Z.z. sú v rozpore so Smernicou, lebo

ich uplatnením sa negarantuje 48-hodinový pracovný čas pre hasičov, práve naopak, týždenný súčet
služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti hranicu 48-tich hodín prekračuje týždenne,
čím dochádza k porušeniu článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu.

25. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného o tom, že Smernica bola riadne transportovaná do z.
č. 315/2001 Z.z., lebo išlo iba o formálnu transpozíciu, ktorá nemá za následok Smernicou vyžadovaný

výsledok, t.j. zabezpečenie 48-hodinového priemerného služobného času pre príslušníkov Hasičského
zboru Slovenskej republiky, pretože výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný
týždenný pracovný čas hasičov.

26. Žalobca v súvislosti so služobnou pohotovosťou hasičov a so služobnou dobou konštatuje, že

Smernica 2003/88/ES neupravuje žiadnu prechodnú kategóriu medzi pracovným časom a časom
odpočinku (C-437/05, Vorel, bod 25, C-258/10, bod 43) ako z. č. 315/2001 Z.z. vo forme služobnej
pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke Smernice možno vyhovieť len
vtedy, ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného
času, čo však citovaný zákon neustanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič právo

na odpočinok (č.l. 2, ods. 1 a 2 Smernice). To, že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je
potrebné považovať za súčasť jeho pracovnej doby potvrdzujú aj rozhodnutia ESD. Zdôraznil, že
označené ustanovenie § 85 a nasl. z.č. 315/2001 Z.z. je v rozpore s definíciou pracovného času podľa
článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, podľa ktorého „pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade

s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou“, v dôsledku čoho: „čas odpočinku je akýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom“. Žalobca teda zdôrazňuje, že nakoľko služobná pohotovosť hasiča
nie je považovaná za súčasť jeho služobného času, spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom
pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín požadovaný článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.
Žalobca poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a právny režim pracovnej pohotovosti

pracovníkov, a to poukázal na rozhodnutia vo veci C 429/09, G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby
a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov, kedy ESD uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pracovnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. V dôsledku toho právo
Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to,

že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pracovnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú
v článku 6 písm. b) uvedenej Smernice (bod 55 rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010).

27. Vo veci C 437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny
dvor rovnako uviedol: „Pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti

v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle Smernice
93/104/ES nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu pracovnej
pohotovosti“ (bod 27 rozsudku ESD vo veci C-437/05 z 11.01.2007). Poukázal aj na rozhodnutie vo
veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov C-397/01, Pffeifer,
kedy ESD konštatoval: „Časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do

výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod 95 rozsudku ESD C-397/02
z 05.10.2004). Poukazujúc na rozhodovaciu činnosť ESD sa pracovná pohotovosť na pracovisku
považujezapracovnýčas,pretožezamestnanecjekdispozíciizamestnávateľoviapracovnúpohotovosť
na pracovisku nemožno považovať za čas odpočinku. V súlade s citovanými Smernicami EÚ/ES ako
aj judikatúry ESD je potrebné konštatovať, že Slovenská republika do zákona o Hasičskom zbore

neprebrala ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES, nakoľko pracovnú pohotovosť jeho príslušníkov
nepovažuje za súčasť ich týždennej služobnej doby a ani ich neodmeňuje spôsobom určeným na výkon
služobnej činnosti v služobnej dobe (služobný plat).27.1.Podľa práva Únie takýto stav príslušníkom Hasičského zboru spôsobuje škodu náhrady, ktorej
sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Podstata spočíva v tom, že v prípade posúdenia
pracovnej pohotovosti ako súčasti týždennej služobnej doby hasičov bude ich týždenná služobná doba

prekračovaná, čím dochádza k porušeniu článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Prekračovanie
týždennej služobnej doby hasičov v dôsledku toho, že ich pohotovosť nebola považovaná za jej súčasť
(hoci tak podľa práva EÚ mala byť Slovenskou republikou takto kvalifikovaná), zakladá porušenie
článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky za náhradu takto
spôsobenej škody. Je tomu tak preto, že povinnosť na náhradu škody platí v prípade každého porušenia

práva Únie členským štátom bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu
na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu
nahradiť (rozsudok ESD vo veci C-429/09, G. Fuß, bod 45).

28. V súvislosti s definíciou vzniknutej škody a jej povahy poukazuje žalobca na judikatúru ESD týkajúcej
sa priamo škôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48-hodinovej pracovnej doby podľa Smernice

2003/88/ES, podľa ktorej za škodu treba rozumieť: „Škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty
času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v článku 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES rešpektovaný“ (bod 59 rozsudku ESD vo veci C-429/09, G. Fuß). V tejto
súvislosti treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po
48-hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku.

28.1. Žalobca zdôrazňuje, že dlhodobé nerešpektovanie u takto určeného úniového týždenného
pracovnéhočasupodľaSmernice2003/88/ESsamôžeprejaviťvrámciosobnostnejsféryfyzickýchosôb
predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie a tiež na ich celkovú fyzickú a morálnu integritu.
V dobe, po ktorú je hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku nad 48
hodinový týždenný pracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine,

oddychovať, generovať svoje sily atď., t.j. nemôže využiť tento čas pre seba a reálne napĺňať právo
na odpočinok zotavenia a nutnú regeneráciu. V tejto súvislosti žalobca pripomína, že iba dodržiavanie
denného a týždenného odpočinku poskytuje skutočnú záruku ochrany zdravia zamestnancov, v širšom
kontexte je takáto prax tiež v rozpore s politikou EÚ, cieľom ktorej je zosúlaďovať pracovný a rodinný
život zamestnancov tiež prostriedkami rozumnej organizácie pracovného času.

29.Žalobcapoukázalnato,ževslovenskomprávnomporiadkuneexistujeosobitnáprávnaúprava,ktorá
by sa mala použiť v konaniach o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva, preto svoj nárok
odvodzuje od § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko
tieto ustanovenia upravujú vzťahy, obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku

porušenia jeho úniového práva.

30. Žalobca poukázal v súlade s výpismi z dochádzkového systému SAP u žalobcu no to, že tieto je
možné použiť ako dôkaz v tomto konaní a námietka žalovaného, že tomu tak nie je, je neopodstatnená.
Zdôraznil, že na základe tohto dochádzkového systému SAP evidencia pracovného času žalobcu

obsahuje plánované hodiny (skratka PH) ako aj skutočnej odpracovaného hodiny (bez času služobnej
pohotovosti, skratka OH). Výpis z dochádzkového systému SAP, ktorý predložili súdu v konkrétnom
mesiaci prestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď
nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie softwaru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný
mesiac (bez času služobnej pohotovosti).

30.1. Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom (skratka RO), ktorý
je uvedený v predlženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom, potvrdzuje jeho reálne
odpracované hodiny, a teda neopodstatnenosť námietky žalovaného.
30.2. Údaje zo softwaru SAP, t.j. údaje z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom
žalobcu, žalovaný zavádzajúco označuje len za „tabuľky priložené k žalobe“ a to napriek tomu, že práve

na základe týchto údajov z predmetného softwaru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý
mesiac jeho služobný príjem. Žalobca zdôraznil, že nárok oprel o ustanovenie § 11 až § 13 Občianskeho
zákonníka z toho dôvodu, že v Slovenskej republike absentuje osobitná právna úprava, ktorá by im
umožňovala v okolnostiach prípadu presne vypočítať výšku svojho nároku.

31. Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody Súdny dvor žalobca poukázal opätovne na
rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C 429/09, G. Fuß, v ktorom sa konštatuje: „Smernica 2003/88
neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení.
V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutéhočlenského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určito, či škoda vzniknutá
pracovníkovi, ako je G. H. vo veci samej v dôsledku porušenia právnej normy Únie musí byť nahradená
udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá

týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady“.

32. Žalobca vyjadril nesúhlas s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13

ods. 1 OZ a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu
spoločnosti. Zdôraznil, že z ustanovenia § 13 ods. 1 OZ vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna
satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 OZ
nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolnosti, za ktorých k porušeniu

došlo (t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu
ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti
za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa

súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie nárokov a pod.
32.1. Aj z formulácie § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby
spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. V súvislosti s námietkou žalovaného ohľadom požadovanej výšky 6.500,- Eur, ktorú
považuje za neprimeranú žalobca zdôraznil, že s jeho názorom nemožno súhlasiť, považuje ho za

nesprávny ak ho porovnáva s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Poukázal
v tejto súvislosti na rozhodnutie KS BB sp. zn. 17Co 71/2022 z 26.10.2022, bod 24, ktorý k stanoveniu
výšky nemajetkovej ujmy v skutkovo podobných veciach konštatoval, že vzhľadom na špecifickosť
zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobré možné
porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov (napr. zásah do osobnosti neoprávnenou kritikou

alebo usmrtením člena rodiny a pod.). Žalobca zároveň poukázal na to, že v právoplatne ukončených
veciach,vktorýchsapríslušníkHaZZSRdomáhalpriznanianáhradynemajetkovejujmyprotiSlovenskej
republike v zastúpení Ministerstva vnútra SR za porušenia práva Únie, priznávali nemajetkové ujmy
vo výške od 2.500,- Eur do 4.759,99 Eur a poukázal na množstvo takýchto rozhodnutí, ktoré už sú
právoplatné medzi nimi napr. rozhodnutia Okresného súdu Košice II sp. zn. 20C/3/2018 potvrdené

Krajským súdom v rozsudku KS KE sp. zn. 3Co 229/2019, sp. zn. 11Cpr/12/2017, potvrdené odvolacím
súdom KE KE sp. zn. 11Copr 1/2020, Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 (KS KE
sp. zn. 2Co 1/2020), sp. zn. 1C/50/2020 (KS KE sp. zn. 3Co 139/2021), Okresný súd Rožňava sp. zn.
6C/24/2021 (odvolanie nebolo podané) a ďalšie.

33. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav veci:

34. Výsluchom žalobcu súd zistil, že sa voči žalovanému domáha nároku z titulu nemajetkovej ujmy,
na ktorú mu vznikol nárok, pretože žalovaný nedovoleným spôsobom prekračuje pracovný fond času
v rámci rozvrhnutia jeho pracovného času u jeho zamestnávateľa, čo je v rozpore s právom Európskej

únie a Smernice 2003/88/ES. Táto Smernica totiž stanovuje, že týždenný pracovný čas môže byť
maximálne 48 hodín. Ak to premietne do svojich pracovných dní vychádza to tak, že pri 6-mesačnom
období to vychádza vždy viac ako Smernicou stanovených 48 hodín. V týždni má minimálne 3 dni službu.
Táto je 24-hodinová, to je. už 72 hodín. K tomu sa pripočíta školenie, ktoré v rámci svojho osobného
voľna má nariadené realizovať, pretože je to sledované, tak už v rámci toho možno vidieť, že povolený

pracovný čas v týždni je prečerpaný. Školenia nie sú cyklické každý týždeň, ani každý mesiac. Niekedy
je toho viac, inokedy menej ale pokiaľ sa to spriemeruje, tak jednoznačne vychádza viac ako by mal byť
k dispozícii zamestnávateľovi. Tvrdil, že je povinný byť k dispozícii v oveľa väčšom rozsahu. Aj v čase
pracovného voľna musí byť zastihnuteľný cez telefón a musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a keď
je mimoriadna situácia musí sa dostaviť. Táto jeho pracovná pohotovosť je finančne ohodnotená ale to

je nárok iný a netýka sa nároku uplatneného v konaní. Predmetný nárok si uplatnil z toho dôvodu, že
opísaným životným štýlom ukracuje svoju rodinu o vlastný voľný čas na úkor zamestnávateľa. Rodina,
detiaaktivitymusiabyťpodriadené pracovnýmpotrebámapožiadavkámzamestnávateľa.Tentospôsob
života ovplyvňuje jeho psychiku a má dopad aj na členov jeho rodiny, na deti, ktorým sa nevie dostatočnevenovať. Nemá vytvorený dostatočný časový priestor, aby si kvalitne oddýchol po jednotlivých službách
alebo pohotovostiach. Keď má počas 24-hodinovej služby výjazdy alebo zásahy, nasledujúci deň je
nepostačujúci na to, aby regeneroval svoje sily a oddýchol si. Po 12-tich hodinách ho zamestnávateľ

môže opäť zavolať od práce, čo ho obmedzuje aj v plánovaní súkromného a rodinného života. Uviedol,
že pri požadovanej výške nemajetkovej ujmy vychádzal z údajov v systéme SAP, z ktorého vyplynulo,
že týždenný pracovný čas prekračuje čas určený Smernicou.

35. Výsluchom žalovaného na pojednávaní súd zistil, že opakovane poukázal na skutočnosti uvedené

vo svojich písomných podaniach. Ako zásadný argument uviedol, že Smernica, vzhľadom na negatívne
vymedzenie,vprípadeosobitnýchčinnostíslužiebvoblasticivilnejobrany,sanatentoprípadnevzťahuje
a žalovaný naďalej zotrváva na námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto
konaní. Zdôraznil, že nie sú splnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného na
náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný má za to, že Smernica bola prebratá slovenským právnym
poriadkom správne a pokiaľ by súd dospel k opačnému záveru namieta, že žalovaný v konaní

nepreukázaltvrdenýzásahdosúkromnéhorodinnéhoživota,medziľudskýchvzťahov,resp.nepreukázal
nijaký negatívny dopad na jeho zdravotný stav, a to v príčinnej súvislosti s výkonom jeho povolania.
V súvislosti s uplatnenou výškou nároku poukázal na to, že v danom prípade ani v jednom referenčnom
období nebola Smernica zo strany žalovaného porušená a považuje výšku nemajetkovej ujmy uplatnenú
v konaní za neprimerane vysokú, vzhľadom na vyššie uvedené ako aj na nemajetkové ujmy priznávané

v obdobných prípadoch na iných súdoch ako aj s poukazom na ustálenú súdnu judikatúru. V danom
prípade ale žalovaný zotrvá na tvrdení, že pri skúmaní, či došlo k porušeniu práva na maximálne
týždenný pracovný čas, je potrebné vychádzať z toho, či žalobca skutočne odpracoval hodiny nad
maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín, teda zohľadniť reálny výkon práce žalobcu s poukazom na
pracovnú pohotovosť, nadčas, dovolenku, práceneschopnosť, lebo podľa názoru žalovaného to všetko

z dôkazu SAP predloženého žalobcom nevyplýva.
35.1. Zároveň žiadal súd, ak by v prípade ak by bol zaviazaný žalovaný na zaplatenie nemajetkovej ujmy,
aby bola žalovanému stanovená dlhšia lehota na plnenie ako 3 dni od právoplatnosti rozsudku vzhľadom
na technické príčiny na strane žalovaného a dĺžku procesovania, čo si vyžaduje dlhší časový úsek.

36. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zdôraznil, že žalobca ako príslušník Hasičského
a záchranného zboru Slovenskej republiky s miestom výkonu v Trebišove má rozvrhnuté zmeny na
24 hodín denne, teda má 24-hodinovú zmenu, za tým nasledujú 2 dni voľna. Jeho zmena pozostáva
z výkonu služby, ktorá v roku 2023 bola 16 hodín a 8 hodín pracovná pohotovosť. Počas služobnej
pohotovosti je povinný byť prítomný na pracovisku. Ide o pohotovosť na pracovisku a táto pohotovosť

mu však nie je rátaná na fondu pracovného času. V konečnom výsledku pri mesačnom zúčtovaní
pracovného času má odrobený čas, kde sa mu ráta len výkon služby. Osobitne má stanovenú
pohotovosť a osobitne nadčasy, čo vyplýva aj z dochádzkového systému SAP, ktorý predložili k žalobe.
Vychádzajú z toho, že nezarátanie pohotovosti do fondu pracovného času je v rozpore s úniovým
právom a s judikatúrou, na ktorú poukázali v žalobe a vo svojich písomných podaniach, hlavne na

rozhodnutie ESD sp. zn. C-429/09 G. Fuß s tým, že existujú dva pojmy, a to pracovný oddych a pracovný
čas. Pojem pracovný čas zahŕňa aj to, že do pojmu pracovný čas má byť rátaná aj pohotovosť, ktorú
žalobca trávi priamo na pracovisku. Na základe takto naskladaného času výkonu služby a pohotovosti
dochádza u žalobcu k prekročeniu 48-hodinového týždenného pracovného času. Zdôraznil, že tak
ako to má na mysli Smernica, existujú tzv. referenčné obdobia. Smernica hovorí o štvormesačnom

referenčnom období. Žalovaný viackrát poukázal aj v iných konaniach na to, že u hasičov je podľa § 86
zákona o hasičskom a záchrannom zbore rozvrhnutý čas nerovnomerne na obdobie 6-tich mesiacov.
Z toho žalovaný vyvodzuje, že referenčné obdobie je 6-mesačné. Napriek tomu u žalobcu ak došli
k priemerovaniu jeho týždenného pracovného času, ktorý bol vypočítaný v súlade s článkom 6 písm. c)
a článkom 16 písm. b) Smernice, tak pri 4-mesačnom referenčnom období v roku 2022 to bol január až

apríl priemer 50,99 hodín a pri 6-mesačnom referenčnom období v roku 2022 január až jún priemer tvoril
49,72 hodín. V oboch týchto prípadoch došlo k porušeniu Smernice a preto si uplatňuje nemajetkovú
ujmu v tomto konaní.

37. Po vypočutí strán sporu v súlade s § 181 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd vyslovil predbežné

právne posúdenie a konštatoval okrem iného, že nárok žalobcu je nesporný ale jeho výška nie je
dostatočne preukázaná a odôvodnená tak, aby boli naplnené požadované kritéria jeho primeranosti,
rovnocennosti a efektívnosti. Zároveň súd konštatoval, že v obdobných prípadoch súdy priznávalinemajetkovú ujmu v rozmedzí od 2.000,- až do 5.000,- Eur, kým žalobca požaduje takmer trojnásobok,
ale na základe skutočností, ktoré prezentoval v konaní, táto výška je ešte sporná.

38. Na predbežné právne posúdenie reagoval žalobca podaním zo dňa 03.11.2023, v ktorom opísal súdu
dôvody, ktoré výšku požadovanej nemajetkovej ujmy preukazujú. Zdôraznil, že každá práca prináša
obete a nie je jediný na svete, ktorý má náročnú prácu, no svoju prácu berie ako poslanie a má ju rád,
preto vie vyhodnotiť aj úskalia, ktoré pri plnení pracovných povinností vplývajú nielen na jeho život ale
aj život jeho najbližších. Pokiaľ je človek nespokojný, mal by sa pokúsiť o nejakú nápravu, pretože žiť

dlhodobo s pocitom krivdy, že sú s kolegami ukrátení o niečo, čo im patrí, mu nepridáva na pohode.
Výška peňazí, ktorú požaduje priznať pre niekoho môže znamenať málo, pre niekoho veľa, no pre neho
je to pomyselná daň za to, s čím všetkým sa musí vnútorne vysporiadať a aký to má dopad na neho
a jeho rodinu, ktorú si cení najviac zo všetkého. Uviedol niekoľko príkladov, ktoré sú len nejakou vzorkou
situácie, aby vysvetlil pre lepšie pochopenie s čím zápasí. Poukázal na to, že pracuje na zmeny a na
zmene sú jedenásti. Musia pri plánovaní sviatkov, dovoleniek, rodinných osláv stále zohľadniť aj to,

koľko kolegov je v práci, na školení alebo na kurze a či si vôbec môže naplánovať a vybrať voľno, aby
to bolo možné a aj spravodlivé pre všetkých. Keď sa mu v roku 2017 narodila dcéra, nastala presne
taká situácia, že si na Vianoce nemohol vziať dovolenku a tak ich úplné prvé Vianoce s manželkou
a malou dcérou nemohli tráviť spolu. Jeden z ďalších pre nich významných sviatkov, ktorý rád trávi
v kruhu svojej rodiny a to Silvester väčšinou organizuje s manželkou spolu v širšom kruhu priateľov

a rodiny. V decembri minulého roku mal službu a tým, aby to bolo spravodlivé aj pre kolegov, si nemohol
vziať dovolenkuj a keďže žije v rýchlej dobe, kedy si naozaj cení, že si jeho najbližší dokážu zorganizovať
svoj čas a tráviť ho spoločne, bolo pre neho frustrujúce, keď kvôli nemu teda jeho práci sa toto všetko
nepodarilo zrealizovať. Nemohol sa venovať rodinným oslavám, kedy sa primárne všetci prispôsobujú
jemu a pokiaľ to nejde, tak sa rodinných osláv zúčastniť nemôže. Poukázal na to, že jeho práca sa líši

od práce bežného človeka, ktorý pracuje 8 hodín denne, kým on pracuje 24 hodín denne, kedy má aj
výjazdy, ktoré máva aj v noci. Tým, že má dve maloleté deti a pracujúcu manželku, musí vedieť fungovať
aj po práci. Pokiaľ v noci má výjazd a príde domov nevyspatý, čakajú ho tam povinnosti, ktoré nemôže
odložiť, pretože deti potrebujú zaviesť do škôlky, nehovoriac o tom, že keď sú choré nemá priestor
na to, aby svoje chýbajúce hodiny dospal. Často sa cíti vyčerpaný. Pre všetkých bol veľmi náročný

predchádzajúci rok 2022, keď mladší syn začal chodiť v septembri do škôlky. Manželka si našla prácu
v Košiciach, kde každodenne dochádzala a starostlivosť o deti bola hlavne na ňom. Syn prechádzal
adaptačným obdobím, bol často chorý a musel prevažne zostávať doma s ním on. Bolo to náročné
obdobie, musel zosúladiť prácu, škôlku, manželkinu novú prácu, dochádzku do práce, neskoré návraty
z práce domov. Nakoniec sa musela obetovať manželka, ktorá dala výpoveď po ôsmich mesiacoch, lebo

pre jeho vyťaženosť a časté choroby detí nedokázali situáciu zvládnuť. Uviedol, že najväčšia záťaž pre
neho je to, že nemá dostatok času na odpočinok. Má povolený spánok v práci od 22:00 hod. do 06:00
hod., no za 12 rokov čo je v zbore sa mu nepodarilo plnohodnotne oddýchnuť a načerpať energiu počas
práce. Po službe chodí domov unavený, podráždený, nehovoriac o tom, že sa mu z nepozornosti dejú
na cestách rôzne kuriózne kolízie, čo je pre neho frustrujúce. Má to dopad aj na spolužitie s manželkou,

na ich vzájomnú komunikáciu, na spolužitie, na jeho spánkový režim. Stále je v spánkovom deficite,
je apatický, podráždený, nezaujímajú ho veci a dianie okolo neho. V minulosti sa aktívne venoval aj
športovým aktivitám. Raz do týždňa s partiou kamarátov hrával futbal, musel však od toho upustiť,
pretože plánovať a pestovať nejaký kolektívny šport sa dá, len pokiaľ sa fixne viete nastaviť na nejaký
deň v týždni, ale on pracuje na zmeny preto takéto aktivity musel vylúčiť.

39. Na predbežné právne posúdenie súdom reagoval žalovaný podaním zo dňa 14.11.2023, kde sa
vyjadruje k výpovedi žalobcu na pojednávaní. Zdôrazňuje, že nesúhlasil s tým, že súd vytvoril žalobcovi
ďalší priestor na to, aby zdôvodnil výšku svojho uplatneného nároku v tomto konaní, čím porušil zásadu
hospodárnosti ako aj rovnosti strán sporu, pretože podľa § 153 ods. 1 CSP bolo povinnosťou strany

uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. Nič nebránilo žalobcovi, aby všetky
skutočnosti, ktoré následne oznámil súdu písomne, uviedol už v žalobe alebo vo svojej účastníckej
výpovedi pred súdom. Opakovane zdôraznil, že všetky jeho výhrady, ktoré odôvodňujú nárok na
nemajetkovú ujmu podľa neho nie sú dostatočne kvalifikované k tomu, aby súd jeho žalobe vyhovel.
Takisto vyjadril nespokojnosť s výškou požadovanej náhrady, ktorú považuje za neprimeranú. Súd by

mal vychádzať z princípu primeranosti a vzhľadom k tomu, že žiadnym relevantným spôsobom žalobca
nepreukázal, že tvrdený zásah mu vznikol v príčinnej súvislosti s údajným porušením maximálneho
priemerného týždenného služobného času ustanoveného Smernicou a nepreukázal, že tvrdený zásah
do jeho osobnej sféry sa negatívne odzrkadlí v medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jehozdravotný stav a pod. v takej miere, ktorá by odôvodnila priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, žiadal
žalobu zamietnuť.

40. Po prevedení dokazovania súd právne uzatvára:

41. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy Slovenskej republiky právne záväzný akt Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov,
ktoré vyžadujú implementáciu sa vykoná zákonom alebo Nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

42. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní
sú viazaní Ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom

43. Podľa § 3 z.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) súdy prejednávajú
a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú,

nerozhodujú iné orgány.

44. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovujeSmernicaEurópskehoparlamentuaRady2003/88/ESzo04.11.2003oniektorýchaspektoch
organizácie pracovného času.

45. Z článku 1 bod 2 Smernice vyplýva:
a) minimálna doba denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci
a minimálny týždenný pracovný čas
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

46. Článok 1 bod 3 Smernice konštatuje, že sa vzťahuje na všetky odvetvia, činnosti verejné a súkromné
v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto
Smernice.

47. Podľa článku 2 ods. 1 Smernice pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi alebo praxou.

48. Podľa článku 6 písm. b) Smernice členské štáty prijmú opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade

s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
vrátanie nadčasov neprekročí 48 hodín.

49. Podľa článku 16 písm. b) Smernice členské štáty môžu stanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.

50. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby
príslušníkom Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby upravuje z.č.
315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len „zákon“).

51. Podľa § 85 ods. 1 z.č. 315/2001 Z.z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

52. Podľa § 85 ods. 2 cit. zák. služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného
služobného času príslušníka možno dohodnúť v Kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

53. Podľa § 86 ods. 1, 2 cit. zák. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného dňa v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej

pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

54. Podľa § 91 ods. 1 cit. zák. štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného
služobného času.55. Podľa § 91 ods. 3 cit. zák. v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas
v rozsahu najviac 300 hodín.

56. Podľa § 92 ods. 1 cit. zák. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť štátnej službe
vmiestevykonávaniaštátnejslužby,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanieštátnejslužbypodľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

57. Podľa § 97 ods. 1 písm. h) cit. zák. ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas náhradného
voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu za sviatok.

58. Podľa § 11 z.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia
svojho mena a prejavu osobnej povahy.

59. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnenýchzásahovdoprávanaochranuosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahovaaby
jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
(2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1, najmä preto, že bola v značnej

miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
(3) Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

60. Podľa § 19 písm. b) CSP popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj
súd, v ktorého obvode
(b) nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

60.1. V súvislosti s námietkou žalovaného, že Okresný súd Trebišov nie je miestne príslušný na toto

konanie súd udáva, že žalobca si podľa § 19 písm. b) CSP mohol popri všeobecnom súde žalovaného
(§ 17 CSP) vybrať aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu
nemajetkovej ujmy. Škoda žalobcovi vznikla v mieste výkonu jeho štátnej služby v Trebišove, preto
námietka žalovaného nie je namieste.

61. K námietke nedostatku právomoci súdu prejednať túto vec súd konštatuje, že plnenie úloh
príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru SR má verejnoprávny charakter a o všetkých mzdových
nárokoch žalobcu má právomoc konať jedine služobný úrad ako zamestnávateľ žalobcu. Žalobca
v spore žaluje Slovenskú republiku, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR ako garant riadnej transpozície
SmerniceEÚdoslovenskéhoprávnehoporiadku. Žalobcaodžalovanejpožadujenáhradunemajetkovej

ujmy spôsobenej porušením úniového práva, pričom neexistuje žiaden iný orgán oprávnený rozhodovať
o tomto práve žalobcu na náhradu škody voči štátu pre porušenie práva Únie. Právo domáhať sa
zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ na vnútroštátnom súde vyplýva aj z judikatúry ESD, napr.
rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.10.2010 vo veci C 421/09, Gustáv Fuß, kde podľa bodu 59 rozsudku
práve vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil, či existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením

článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a škodou, ktorá vznikla poškodenému jednotlivcovi. Preto
právomoc slovenského súdu na toto konanie je daná.

62. Súd sa musel vysporiadať aj s námietkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní
a konštatuje, že bola nedôvodná. Podľa ustálenej judikatúry ESD v prípade neexistencie právnej úpravy

Spoločenstva patrí vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné
súdy a upravil procesné podmienky súdnych konaní určených zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom
vyplývajú z práva Spoločenstva. Členský štát je povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej
škody v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu, pričom
podmienky náhrady škody ako aj premlčanie práva na náhradu škody stanovenej vnútroštátnymi

predpismi musia byť v súlade s princípom ekvivalencie (rovnocennosti a efektivity).
62.1. Pokiaľ v prejednávanom prípade pre danú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špeciálne
vnútroštátna právna úprava na mieste je využitie právnej úpravy, ktorá svojim obsahom a účelom
je najbližšia v zmysle zásad analógie iuris, analógie legis rešpektujúc princípy úniového práva.Vnútroštátne právo Slovenskej republiky síce pozná z.č. 514/2003 Z.z., ktorý upravuje otázku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, táto je však daná iba vtedy, ak
existuje nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup v príčinnej súvislosti, s ktorým vznikla

tvrdená škoda. Sporná vec sa však týka porušenia práva Únie, teda nejde o naplnenie zákonných
predpokladov aplikácie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa
citovaného zákona č. 514/2003 Z.z.
62.2. Nič nebráni tomu, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu
škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán,

do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorého príslušníkom bol žalobca
v rozhodnom období. Súčasne Slovenská republika je garantom právnej úpravy vykonávanej zákonom
č. 315/2001 Z.z. V prejednávanom prípade ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez
ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán za porušenie práva únie sa dopustil, resp. ktorý z orgánov
by mal mať povinnosť štátu podľa vnútroštátnych noriem škodu nahradiť. Napokon pasívna legitimácia
žalovanejvyplývazužspomínanéhorozsudkuSúdnehodvoraEÚsp.zn.C429/09,zktoréhovyplýva,že

zodpovedným subjektom za porušenie práva Únie, ktoré vedie k vzniku škody spôsobenej jednotlivcom
je štát, v ktorom takéto porušenie práva Únie nastalo, bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
práva dotknutého členského štátu v zásade túto povinnosť nahradiť.

63. K tvrdeniu žalovaného, že žiadne ustanovenie z. č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za

rozporné so Smernicou 2003/88/ES a v tejto súvislosti dôraz na rozdiel medzi pojmami prebratie
Smernice aplikácia Smernice a tiež k tvrdeniu, že Smernica sa na služobný pomer príslušníkov HaZZ
a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje, súd udáva nasledovne:
63.1. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú
hranicu na priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa

tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého
má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia. V cit. článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane

druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti článku
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nemôžu jednoznačne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého
pracovníka by viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.

64. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia, činnosti, verejné
i súkromné, pri tom výslovne odkazuje na čl. 2 Smernice 89/391/EHS. Citovaná smernica podáva
výklad v rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom zmysle, ale aj v negatívnom slova zmysle, keď
stanovuje výnimku rozsahu svojej pôsobnosti. Smernica sa nevzťahuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne
v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti služieb

civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej Smernice, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia čl. 2 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 prvého odseku
(zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti Smernice) vyplýva, že rozsah pôsobnosti tejto Smernice je
nutné chápať širšie a súčasne výnimku spôsobnosti je potrebné vykladať zužujúco. Navyše čl. 2 ods. 2
prvý pod odsek Smernice nevylučuje z tejto pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité

ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení tejto Smernice. Uvedené je potrebné vykladať spôsobom, že rozsah pôsobnosti Smernice sa
obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje Smernice členských štátov chrániť.
Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti Smernice má za úlohu zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutnýchnaochranuverejnejbezpečnosti,zdraviaaporiadkuvprípade,ženastaneosobitnevážna

situácia alebo situácia osobitného rozsahu napr. katastrofa pre zásahové a záchranné tímy. Uvedené
sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej, obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako
príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Aj keď nemožno pochybovať o tom, že by služba žalobcu
popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov zahrňovala tiež úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva
za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času jej

personálu,vsúladesúlohami,ktorébolinaňuprenesené.Službažalobcusatedanevyznačuježiadnymi
okolnosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem. Spoločenstvo v oblasti ochrany bezpečnosti
a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na to nevzťahuje vylúčenie pôsobnosti, ktoré vyplýva z čl. 2ods. 2 prvého po odseku Smernice 89/391/EHS, naopak na službu u žalobcu sa predmetná Smernica
použije v plnom rozsahu.

65. K takému istému záveru dospel v rozhodnutí ESD vo veci C-52/04, Personalrat der Feuerwehr
Hamburg,podľaktoréhočl.2Smernice89/391/EHSačl.1ods.3Smernice2003/88/ESsamajúvykladať
v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, akou je verejná
služba o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže
čl. 2 bod 2 Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej

ako maximálny týždenný čas vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné
v prípade výnimočných okolností takej vážnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúcich
zabezpečeniu riadneho fungovaniu služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú
verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim zabezpečení bezpečnosti a zdravia
pracovníkov pridelených do zásahových záchranných zložiek. Súdny dvor aj v tomto uznesení dospel
k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v čl. 2 ods. 2 prvého pod odseku Smernice 89/391/EHS

bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti zdravia, tiež
verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností, napr. v prípade
katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré
nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie a ktoré vzhľadom na ich povahu nie je
možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek.

66. Kritérium, ktoré používa zákonodarstvo Spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS
sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činností, ktoré sú uvedené v čl.
2 ods. 2 prvého pododseku tejto Smernice, ktorými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilná
ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami

v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej Smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené
činnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností patria do
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS. Z toho teda vyplýva, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.

67. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonával,
je výkonom štátnej služby nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. § 122 z.č. 315/2001 Z.z. potom upresňuje, že ak počas
doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, takéto vykonanie štátnej služby je

štátnou službou nadčas (ods. 2) a § 91 ods. 1 cit. zák. uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba,
ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Existujúca právna
kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá
povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o Hasičskom zbore vyslovene uvádza, že zatiaľ
čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho ods. 1 (vrátane tarifného platu a jeho

príplatkov) za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 § 103
v spojení s § 122 ods. 1 z.č. 315/2001 Z.z.). V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v pozorovanom
období, po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad
rámec 48 hodinového pracovného týždenného času určeného čl. 6 písm. b) Smernice, čím dochádzalo
kporušeniuprávaÚnieatotoporušeniejedostatočnézávažné,pokiaľjevzjavnomrozporesjudikatúrou

Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry ESD totiž jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pracovnej službe, počas ktorej je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku,jesúčasťoupojmu„pracovnýčas“vzmysleSmernice.Otázkasúvisiacaspojmom„pracovný
čas“ v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti o tom, že žalobca pracoval nad
stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice a že medzi porušením čl. 6 písm. b) Smernice a ujmov,

ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol maximálny
týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný) a ktorý by mohol využiť podľa vlastnej
vôle, existuje príčinná súvislosť.
67.1. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v danom prípade sú dané v zmysle judikatúry
ESD, rozsudok C 429/09, G. Fuß, podľa ktorého poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,

keď sú splnené tri podmienky, a to:
1. že cieľom porušenej právnej úpravy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne
závažné
2. existencie škody3.priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom,
ktorých naplnením sa súd aj v tomto konaní zaoberal.

68. Vo vzťahu naplnenia prvej podmienky je možné konštatovať, že táto je v prejednávanom prípade
splnená, pretože čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré súčasne
nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré na strane druhej

priznáva jednotlivcom právo, ktorého sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnym súdom.

69. Podmienka dostatočne závažného porušenia Únie zahŕňa v sebe zjavné a závažné prekročenie
hraníc voľnej úvahy členským štátom, v ktorej súvislosti má byť zohľadnený predovšetkým stupeň
jasnosti a presnosti porušenej právnej normy ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma
ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva únie dostatočne závažné,

pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti.

70. Pokiaľ žalobca odpracoval v rozhodnom období za konkrétne referenčné obdobie / 4 mesačné resp.
6 mesačné/ nad povolený limit práva únie čas služobnej pohotovosti nezapočítaný do fondu pracovného
času, je to v zjavnom rozpore s právom únie určujúcim týždenný limit služobnej povinnosti, preto

nemožno mať pochybnosti o dostatočne závažnom porušení práva únie. Súd príkladmo udáva, že v r.
2022 za január/22 – apríl/22 žalobca odpracoval v priemere 50,99 hod. a ak by sme zobrali do úvahy
tvrdenie žalovaného, že referenčným obdobím je 6 mesiacov, tak za január/22 – jún/22 to vychádza
v priemer na 49,78 hod. čo v oboch prípadoch je nad rámec Smernicou povoleného týždenného
pracovného času 48 hod.

71. V tejto súvislosti možno poukázať tiež na rozsudok Súdneho dvora C 303/98 ako aj uznesenie vo
veci C 241/99 a rozsudok vo veci C 151/02, z ktorých vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pracovnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je
súčasťou pracovného času v zmysle Smernice 2003/88/ES, a teda že tento pojem bráni vnútroštátnej

právnej úprave ustanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto
obdobie pracovnej pohotovosti a pracovnej služby, prekročiť maximálnu týždennú hranicu upravenú v čl.
6 písm. b) tejto Smernice.
71.1. Okrem toho Súdny dvor v rozsudku C 397/01 až 403/01 vo veci Pffeifer potvrdil uvedenú judikatúru
týkajúcu sa obdoby pracovnej pohotovosti, ktorú odpracovali pracovníci spadajúci do oblastí civilnej

obrany. Nakoľko Súdny dvor navyše zastáva názor, že táto otázka súvisiaca s pojmom pracovný
čas v zmysle Smernice 2003/88/ES neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal
s prihliadnutím na už spomínanú judikatúru uznesenie Personalrat der Feurewehr Hamburg, v ktorom
rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby – okrem prípadu
výnimočných okolností – patria do rozsahu pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, tak že čl. 6 písm. b)

tejto Smernice v zásade bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný
pracovný čas vrátane zásahových služieb.

72. Súd konštatuje, že nedodržaním maximálne povoleného limitu týždenného pracovného času bol
žalobca ukrátený v majetkovej sfére o časť odpočinku, ktorú mohol stráviť s blízkymi, počas ktorého

mohol fyzicky a psychicky regenerovať a načerpať nové sily v súlade s princípom rovnocennosti
komunitárneho a vnútroštátneho práva. Súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do jeho osobnostných práv podľa § 13 v spojení
s § 11 Občianskeho zákonníka berúc do úvahy pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom
a vyplývajúce z rozhodovacej praxe súdov.

73. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však
nepredstavujúohraničenývýpočetprípadov,uktorýchnároknanáhradunemajetkovejujmyvzniká.Teda

nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti
ako to tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné závažné následky na osobnostných právach dotknutého
jedinca.73.1. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento
nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj závery normotvorcu Smernice 89/391/EHS a tiež
Smernice 2003/88/ES. Uvedené Smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov

a chorôb z povolania. Ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zabezpečenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorých cieľ sa nemal
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci zamestnanci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa
zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz

ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie.

74.Žalobcavdôsledkutakéhorozvrhupracovnéhočasu,ktorýbolvrozporesprávomúnieprišielovoľný
čas, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, k fyzickej
aj psychickej relaxácii. Nedodržaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného

času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného a rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na
formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď
ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl. Len samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve

peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy (rozsudok KS KE sp.
zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020). Bolo na žalobcovi aké právne prostriedky ochrany osobnosti
použije, či mu bude postačovať konštatovanie porušenia jeho práv alebo sa bude domáhať stanovenia
dostatočného náhradného voľna alebo náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V podanej žalobe
mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

vo výške 6.500,- Eur. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca sa priklonil k udeleniu
dodatočného náhradného voľna, nakoľko uvedená skutočnosť nevyplýva ani z jedného vyjadrenia
žalobcu ale ani zo samotnej žaloby.

75. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do

jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu

osobnosti je právo na súkromie aj rodinný život. Posúdenie výšky nemajetkovej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých

k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvania alebo dosah a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným

a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
75.1.Súd konštatuje, že za skutkových okolností prejednávaného prípadu na strane žalobcu skutočne
došlo k porušeniu jeho základného osobnostného práva – práva na ochranu zdravia spočívajúceho
predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.

76.Pokiaľvychádzamezpovahyporušenéhoprávaazokolnosti,zaktorýchkporušeniudošlo,žalovaný
akočlenskýštátúnieneprijalopatrenianevyhnutnénazabezpečeniepožiadavky,abynebolaprekročená
maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu
v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorá umožňuje zamestnávateľovi

resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu stanovenú čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, preto je v posudzovanej veci možno konštatovať,
že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu a či žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie sú na mieste, vzhľadom na zodpovednostný subjekt, ktorým je štát. Vzhľadom na tieto špecifikárovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou súdna prax rozumie predovšetkým
ospravedlnenie, resp. odvolanie defamujúcich výrokov a pod. Všetky spomínané občianskoprávne
prostriedky ochrany osobnosti, ktoré súd vylúčil ako možné prostriedky predstavujú prípad, kedy súdna

prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť z titulu uplatneného nároku požadované finančné
zadosťučinenie. Podľa názoru súdu už samotná existencia zásahu do konštatovaných osobnostných
práv žalobcu a jeho trvanie odôvodňuje požadovanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ako účinný
prostriedok ochrany osobnostných práv.

77. Citované ustanovenia § 11 a § 13 OZ ako ani žiadne iné nepodávajú definíciu nemajetkovej ujmy a jej
určenie čo do výšky je závislé na úvahe súdu. Nemajetková ujma sa prejavuje v ťažko definovateľnej
sfére vnímania ťažkostí, nepohodlia, stresu a iných nežiadúcich účinkov spojených so zásahom do
základných ľudských hodnôt. Aj keď nemajetková ujma je škoda morálna, ideálna i materiálna prináleží
za ňu poškodenému peňažná (materiálna satisfakcia). Preto pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy
v rámci voľnej úvahy východiskom bude jej primeranosť. Náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla

splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť taká náhrada, ani
neprimerane vysoká (rozsudok KS KE sp. zn. 6Co/163/2021 zo dňa 14.04.2022).

78. Súd zistil, že žalobca skutočne vykonával náročnú prácu v žalovanom období nadčas
povolený právom Únie, ktorá vyžadovala, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu

zamestnávateľovi.Týmdochádzalokzásahudojehoprávanasúkromie,ktoréhosúčasťoujeajprávona
rodinnýživot,právoutvárať,udržiavaťarozvíjaťvzťahymedzičlenmirodinyzaloženénasilnýchcitových
väzbách. Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu, v akom by chcel ale najmä nemohol
so svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemohol
oddychovať, hoci relax bol vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok

bol u žalobcu permanentne na to niekoľko rokov porušené, napriek tomu že plnil spoločnosti veľmi
zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadovali aj nasadenie vlastného života. Súd považuje jeho pracovné
zaradenie za vysoko zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za
zásahy žalovanej do nemajetkovej sféry žalobcu – práva na odpočinok, súkromie a rodinný život súd
prihliadal na kritéria uvedené v bode 95 rozsudku C 429/09 G. Fuß a na závažnosť ujmy, ktorá mu

takýmto (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti
zásahu a v neposlednom rade aj na nárok nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi
v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 OZ (rozsudok OS Spišská Nová Ves sp. zn.
5Co/49/2018, rozsudok OS Trebišov sp. zn. 10C/16/2021 a pod.).

79. Na základe dôvodov vyššie uvedených súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú
finančnú náhradu vo výške 2.000,- Eur, nakoľko porušením práva únie bolo skutočne do jeho
osobnostnej sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol, lebo žalobca nepreukázal, že
by tento zásah sa negatívne odrazil na jeho zdravotnom stave, resp. že by pre tento zásah nemohol
plnohodnotne zabezpečiť starostlivosť napr. o zdravotne postihnutého alebo duševne narušeného člena

rodiny alebo imobilného starého rodinného príslušníka rodiny čo by snáď odôvodňovalo priznanie vyššie
nemajetkovej ujmy ale nakoľko súd v konaní nezistil žiadne mimoriadne dôvody na strane žalobcu, bol
tohonázoru,žepriznanánemajetkováujmajepostačujúcaajeajvsúladesrozhodovacoupraxousúdov
v podobných veciach za uplynulé obdobie, a tak žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (rozhodnutia KS
KE sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 1CoPr/8/2019, 5Co/163/2021).

80. Podľa § 232 ods. 2 CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť lehotu dlhšiu.
80.1. Procesná úprava ako prioritné pravidlo určuje, že v prípade povinnosti uloženej súdom je
z rozhodnutia zaviazaný subjekt povinný splniť túto povinnosť v lehote 3 dní od právoplatnosti

rozhodnutia; výnimka z tejto zásady je založená na úvahe súdu. Žalovaný žiadal súd, aby pre prípad,
že žalobe vyhovie, umožnil mu zaplatiť súdom určenú nemajetkovú ujmu v dlhšej lehote lebo 3
dňová lehota je neprimerane krátka vzhľadom na technické príčiny na strane žalovaného a dĺžku
procesovania, čo si vyžaduje viac času na plnenie. Žalobca voči tomu nenamietal preto súd akceptoval
požiadavkužalovanéhoauložilmu3mesačnúlehotunaplnenie,ktorájepodľanázorusúdupostačujúca

a dostatočná na to, aby svoju povinnosť voči žalobcovi splnil.

81. Podľa § 255 ods. CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.82. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez nároku návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

83. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

84. Súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to v súlade
sčl.4ods.2základnýchprincípovCSPakoajpodľa§255CSP,pretoževýškanárokupriznanážalobcovi

závisela od voľnej úvahy súdu. CSP na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nemá výslovné
ustanovenie, ktorým by uvažoval o priznaní plnej náhrady trov konania v prípadoch iba čiastočného
úspechu jednej zo strán sporu z dôvodu, že rozhodnutie o výške plnenia závisí od voľnej úvahy súdu.
V praxi však existuje veľa sporo, z povahy ktorých vyplýva, že konkrétna výška plnenia je závislá od
úvahy súdu. Medzi takéto spory patrí konanie o náhradu nemajetkovej ujmy, ako je tomu v danom
prípade. Žiadna zo strán sporu nemôže znášať procesné následky za to, že jeho nárok na peňažné

plnenia bol priznaný iba čiastočne ak to záviselo od voľnej úvahy súdu, ako tomu bolo aj v tomto prípade,
pretosúdžalobcovipriznalplnúnáhradutrovkonaniaajkeďvčastijehožalobuzamietol.Vtejtosúvislosti
súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4.2.2021).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd

Trebišov v 3 vyhotoveniach.

1. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(odvolaciedôvody)ačohosaodvolateľdomáha(odvolacínávrh).Odvolaciedôvodyadôkazy

na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363 ods.
1 CSP).

2. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že (§ 365 ods. 1 CSP)
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 356 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.