Rozsudok – Dedičské právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. jún 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/16/2024
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7916216806

Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7916216806.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

1Co/16/2024

1Co/16/2024
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr.
Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: A. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX,
D., zastúpený JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom, so sídlom Kalinčiakova 10, Vranov nad Topľou,
proti žalovaným: 1/ E. A. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. H. XXXX/X, I., 2/ J. E. F., nar. XX.X.XXXX,
bytom K. XX, D., 3/ E. L., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX, D. a 4/ J. F., nar. X.X.XXXX, bytom D. XX,
F. M. K., všetci žalovaní zastúpení JUDr. Andrejom Molnárom, advokátom, so sídlom Majlátha 2618/14,

Kráľovský Chlmec, o určenie, že dôvody vydedenia neexistujú a o iné, o odvolaní žalovaných proti
rozsudku Okresného súdu Trebišov z 20. októbra 2023, č. k. 12C/304/2016-1607

r o z h o d o l :

1Co/16/2024

1Co/16/2024
P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaní v 1. až 4. rade s ú p o v i n n í nahradiť žalobcovi 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1Co/16/2024

1Co/16/2024

1.1. Okresný súd Trebišov (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd") napadnutým

rozsudkomvovecisamejurčil,žedôvodyvydedeniažalobcupodľa §469aods.1písm.b)(Občianskeho
zákonníka) poručiteľkou E. F., v listine o vydedení spísanej vo forme notárskej zápisnice notárkou Mgr.
Danou Fričovou dňa 4.4.2002 pod sp. zn. N 15/2002, Nz 15/2002, neexistovali.1.2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o ostávajúcej časti žaloby (po tom, čo dopĺňacím rozsudkom
č. k. 12C/304/2016 – 1105 z 2. júla 2021 konanie v časti o určenie neplatnosti závetu a listiny
o vydedení zastavil), ktorú žalobca vystaval v podstatnom na argumente, že záujem o poručiteľku

nemohol prejavovať, lebo ona sama, podľa svojho správania, o to nestála a odmietala ho, ergo jeho
nezáujem o ňu sama vyvolala. Na ozrejmenie vzájomného vzťahu s poručiteľkou žalobca tvrdil, že so
svojou matkou nikdy nežil v spoločnej domácnosti, keďže ako uviedol, „zavrhla“ ho, a preto bol od
narodenia (1957) v opatrovníckej starostlivosti starých rodičov - N. a J. B., žijúcich v obci J.. Ako dieťa
sa žalobca s poručiteľkou stretával len pri príležitosti návštev, na ktoré ho niekedy starí rodičia brali so

sebou, pričom matka sa k nemu správala cudzo a s odstupom. Žalobca pociťoval, že u nej nie je vítaný
a že ho nemá rád manžel poručiteľky A. F., za ktorého sa poručiteľka vydala v roku 1958, a s ktorým mala
4 deti - žalovaných. O vzťahu poručiteľky k žalobcovi vypovedá podľa jeho interpretácie tiež fakt, že dlhé
roky si pre seba ponechávala výživné platené otcom žalobcu JUDr. Ing. G. J., a tiež aj poberala rodinné
prídavky. Pritom on žil veľmi skromným životom, keďže stará matka, ktorú považoval za svoju „skutočnú
matku“, bola invalidná dôchodkyňa, „nežila dobre“ so starým otcom a s tým sa napokon aj rozviedla

(1977). Poručiteľka žila najprv vo Švábovciach, potom v Podspádoch, Tatranskej Lomnici, v Kuzmiciach
až sa napokon usídlila v Strede nad Bodrogom, kde bývala až do svojej smrti (2012).Žalobca poukázal
na to, že ešte v detskom veku ho raz matka pri jednej návšteve v Tatranskej Lomnici žiadala, aby nikomu
nehovoril, že je nemanželské dieťa a že naproti tomu on požiadal poručiteľku, aby poukazovala rodinné
prídavky, ktoré dovtedy poberala, jeho starým rodičom. Žalobca tvrdil, že matka sa k nemu správala vždy

inak ako k žalovaným, že k nim bola milá, ako deti ich pohladila, pritúlila k sebe; naproti tomu k nemu
malaodstup.Podľajehohodnotenianemalimedzisebouvzťah,akýjemedzirodičomadieťaťom,pričom
žalovanýchpovažovalzacudzíchľudí.PrijednejnávštevevStredenadBodrogomporučiteľkapožiadala
žalobcu, aby nikomu nevravel, že je jej nemanželský syn, s vysvetlením, že ona každému uvádza, že
je druhýkrát vydatá a že jej prvý manžel zomrel pri autohavárii. Napriek takémuto postoju k žalobcovi

sa s poručiteľkou občas stretávali („...málokedy som chodil na návštevu do Stredy nad Bodrogom...“),
medzi iným tiež pri príležitosti osláv jej 50. narodenín (1986), kedy žalobca tvrdil, že aj on prispel na dar,
v súvislosti so zabíjačkou, kedy podľa tvrdenia žalobcu ho matka okradla, nakoľko „Z ošípanej, za ktorú
sme riadne zaplatili (žalobca s manželkou - pozn. odv. súdu) sme dostali možno polovicu“. Pri týchto
návštevách videl, ako matka uprednostňovala synov A. a E., ktorým do auta nabalila ovocie, zeleninu

a iné potraviny, ale on nič nedostal, lebo od nich nič nepotreboval. Vzťahy s poručiteľkou sa podľa
žalobcovej interpretácie naštrbili hlavne po smrti jeho otca (1998) s tým, že za príčinu označil fakt, že
matka sa snažila o získanie dedičstva, avšak on sa „...nechcel deliť o majetok...“ po svojom otcovi. Podľa
žalobcu práve z tohto dôvodu ho poručiteľka vydedila a „Od tej doby jej zavinením, nakoľko sa správala
tak ako sa správala...“ už viac nekomunikovali, poručiteľka mu znepríjemňovala život, ohovárala ho v

zamestnaní, vyvolávala mu do práce a robila mu zle.

2.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol v tejto veci (bod. 1.2.) opätovne, po tom, čo
odvolací súd uznesením sp. zn. 5Co/125/2021 zo dňa 31.1.2023 jeho skorší rozsudok z 24. júna 2020
(ktorým žalobu v posudzovanej časti žaloby zamietol) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2.2. V rozsudku z 24. júna 2020 prvoinštančný súd vyšiel z tézy, že skutočnosti odôvodňujúce záver, že
potomok o poručiteľa trvalo neprejavuje skutočný záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, môžu
spočívať v pasivite ( nezáujme) potomka vo vzťahu k poručiteľovi, ale aj v správaní, ktorým potomok
síce o poručiteľa záujem prejavuje, avšak spôsobom nezodpovedajúcim riadnemu správaniu potomka k

rodičom,t.j.napr.spôsobomtrvaloprekračujúcimzásadyspoločenskejslušnosti.Podľa jehoskutkového
nálezu a naňho nadväzujúcej úvahy, medzi žalobcom a poručiteľkou „...vzťahy boli vážne narušené, čo
mohlo mať za následok to, že o seba záujem nejavili“. Zároveň skonštatoval, že „...spôsoby žalobcu,
ktoré prezentoval navonok, pokiaľ išlo o matku a jeho nenávistné prejavy v listoch osobnej povahy, čo
skutočne nebolo možné vyhodnotiť inak, ako spôsoby trvalo prekračujúce zásady spoločenskej slušnosti

a slušnosti medzi členmi rodiny a príbuznými navzájom“. O postoji žalobcu k matke svedčili podľa
zistenia prvoinštančného súdu predovšetkým listy predložené v konaní žalovanými, ktorých pisateľom
bol žalobca a z ktorých „...vyplynulo, že žalobca sa o svojej matke vyjadruje nielen neslušne, ale až
vulgárne, osočuje matku a konštatuje veci, ktoré sa jej museli dotknúť a bolieť. Ide napr. o list žalobcu zo
dňa 24.09.1983 (adresovaný A. F. - manželovi poručiteľky, pozn. odv. súdu), v ktorom matku označuje

ako „sviňa“, či „riadne svinská manželka“. Podľa úvahy súdu prvej inštancie „Nenávisť žalobcu k matke
bolo možné zistiť aj z ďalších listinných dôkazov týkajúcich sa priestupkového konania vedeného proti
poručiteľke, ktoré inicioval žalobca, lebo z nich vyplýva, že matku nemal rád, nechcel s ňou mať nič
spoločné a nechcel, aby ho kontaktovala, prípadne kontaktovala jeho manželku, či vyhľadávala jehonadriadených“. Konkrétne v sťažnosti na poručiteľku zo dňa 24.10.2003 adresovanej Obecnému úradu
Streda nad Bodrogom žalobca uviedol, že sa s ňou nestretáva, nekomunikuje s ňou a nechce ju v živote
vidieť a v podaní, ktoré vyústilo do priestupkového konania voči poručiteľke žalobca oznámil (pôvodne

orgánom činným v trestnom konaní; po zn. odv. súdu), že dňa 24.9.2003 v odpoludňajších hodinách
pred kostolom v Matejovciach poručiteľka vykrikovala a urážala ho, dňa 22.10.2003 dopoludnia bola
za jeho nadriadenými na Krajskom riaditeľstve PZ v Košiciach s úmyslom poškodiť ho v zamestnaní
a napokon že ho obsahom listu z 30.10.2003 urazila. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti v rozsudku
z 24.6.2020 skonštatoval tiež, že „Žalobca sám prehlásil, že o matku nejavil záujem od r. 1998, teda

sám potvrdil, že príčina na druhý dôvod vydedenia existovala, lebo objektívne by bol schopný zaujímať
sa o matku, udržiavať normálne medziľudské vzťahy s ňou, ale pre nenávisť, ktorú ku nej prechovával,
tak urobiť nechcel“. Súd prvej inštancie napokon „...zistil aj to, že matka mala ťažké srdce na syna,
lebo tento po smrti jej rodičov a sestry chcel o všetkom rozhodovať sám a neskôr aj o tom, kde a
ako majú byť pochovaní, resp. vyhadzoval kvety z hrobu, ktoré tam ona umiestnila“. Na podklade
týchto parciálnych zistení súd prvej inštancie v rozsudku z 24.6.2020 skutkovo ustálil, že „...žalobca k

matke prechovával negatívny vzťah takejto intenzity a svojim správaním a prejavmi navonok vyvolával
negatívne emócie v nej a hašterivou povahou, písaním sťažností na matku, podávaním podnetov na
priestupkové konania voči nej a pod. neprispel k tomu, aby sa ich vzťahy znormalizovali, hoci matka
sa o to snažila podľa svojich možností sa schopností, čo preukazuje aj to, že sa rodiny (aj keď nie
veľmi často) stretávali...“. Podľa prvoinštančného súdu „V konaní vyšlo najavo, že poručiteľka pozývala

žalobcu na oslavy narodením v rodine, pri zabíjačke mu zabalila mäso, príležitostne dostal aj zeleninu
a pod. Už z toho možno odvodiť jej snahu o súdržnosť rodiny, ako aj snahu o akceptovanie žalobcu
a jeho rodiny jej rodinou. Ak by tomu tak nebolo, žalobca by podobné pozvania neprijal, neprispel by
na dar z príležitosti osláv a pod.“ Podľa nazerania prvoinštančného súdu z osobnej korešpondencie
matky adresovanej svojim rodičom a žalobcovi možno vyvodiť, „...že o nich prejavovala záujem aj o

žalobcu, obrátila sa na nich so žiadosťou o pomoc v núdzi, lebo zrejme v manželstve nebola šťastná, čo
nasvedčujetomu,žetamboldôvernýahlbokýcitovývzťah,inakbysaktakémukrokuzrejmeneodvážila.
Z týchto písomností nevyplýva nič odpudzujúce vo vzťahu k synovi A., ba práve naopak, javila o
neho záujem.“ Naproti tomu súd prvej inštancie nepovažoval za preukázaný dôvod zhoršenia vzťahov
s poručiteľkou tvrdený žalobcom, a síce jej snahu získať majetok z pozostalosti jeho otca, pričom

podľa názoru prvoinštančného súdu „...táto okolnosť sama o sebe nemohla byť dôvodom vydedenia
žalobcu“. Podľa súdu prvej inštancie by totiž bolo „...aj nelogické, ak poručiteľka s otcom žalobcu od
počatia žalobcu neudržiavala žiaden kontakt, nemala preto dôvod požadovať alebo predpokladať, že by
z jeho majetku mohla čo i len časť získať. Poručiteľka by nemohla po pánovi Marčekovi dediť, neboli
manželia, preto si nemohla nárokovať na nič a tvrdenie žalobcu o tom, že chcela z majetku niečo

dostať, sa nijako v konaní nepreukázalo“. Podľa úvahy súdu prvej inštancie „To, že žalobcu vychovávali
starí rodičia ešte neznamená, že ho matka nemala rada alebo by sa ho zriekla“. Podľa jeho názoru
je potrebné túto skutočnosť vnímať v kontexte okolnosti, že „...v tom čase nevydatá matka s dieťaťom
bola spoločensky nežiaduca, preto žena v podobnej situácii sa snažila mimomanželské dieťa zatajiť,
aby sa vyhla odsúdeniu okolím. Pokiaľ sa však poručiteľka so svojimi rodičmi dohodla, že jej s výchovou

žalobcu pomôžu, je potrebné túto dohodu aj po rokoch rešpektovať a nevidieť v tom výlučne pejoratívne
správanie poručiteľky, ktorá by sa chcela syna zrieknuť“. Podľa skutkového nálezu prvoinštančného
súdu, z predložených dôkazov nevyplýva „...nevraživosť, nenávisť ani odsúdenie žalobcu matkou, ale
naopak (prvoinštančný súd) zistil to, že žalobca k nej prechovával nenávisť, vyvolával hádky, hašteril sa
a mal sústavne pocit krivdy preto, že ho matka nevychovávala v rodine.“ Súd prvej inštancie zhodnotil,

že „Takéto správanie syna voči matke však nie je morálne ani právne akceptovateľné, a pokiaľ sa matka
žalobcu cítila dotknutá správaním syna a dospelo to k jeho vydedeniu, nemožno jej to vyčítať ani sa
jej rozhodnutiu ľudsky čudovať“. Podľa názoru prvoinštančného súdu, ktorým (tiež) odôvodnil rozsudok
z 24.6.2020, „Je to stále v prvom rade potomok, ktorý si musí vážiť svojich rodičov a uctiť si ich, čím
však súd nechce zľahčovať povinnosť rodiča zachovávať k všetkým deťom úctu a mať ich rád. Ak teda

poručiteľka v čase zriadenia závetu a listiny o vydedí prestala javiť o syna záujem a bola zronená z jeho
správania sa voči nej, možno pochopiť jej následné kroky smerujúce k jeho vydedeniu.“ Pri hodnotení
príčin zhoršeného vzťahu žalobcu a poručiteľky, súd prvej inštancie usúdil, že žalobca „...po smrti jej
(poručiteľkiných) rodičov a sestry chcel o všetkom rozhodovať sám a neskôr aj o tom, kde a ako majú byť
pochovaní,resp.vyhadzovalkvetyzhrobu,ktorétamonaumiestnila.Takétosprávaniežalobcunemožno

ospravedlniť a tobôž nie tolerovať“. Naproti tomu „Pokiaľ aj poručiteľka vyhľadala nadriadeného žalobcu,
ktorý v tom čase pracoval na polícii, bolo tomu tak až v r. 2003 (teda po dátume 4.4.2002 - závet a listina
o vydedení), v konaní bolo preukázané, že ho neosočovala, neočierňovala, ale ako zúfalá matka hľadala
pomoc u nadriadených v čase, keď sa k nej žalobca správal nepekne.“2.3. V zrušujúcom uznesení odvolací súd východiskovo konštatoval, že súd prvej inštancie v rozsudku
z 24. júna 2020 vystaval záver o materiálnom naplnení dôvodu pre vydedenie podľa § 469a ods. 1

písm. b) Občianskeho zákonníka na troch skutkových nálezoch a síce, že vzťahy medzi žalobcom a
jeho matkou boli dlhodobo a vážne narušené (i), že príčina tohto stavu spočívala na žalobcovi (ii)
a že matka sa o znormalizovanie vzťahu snažila podľa svojich možností sa schopností (iii). Podľa
odvolacieho súdu takto vymedzený okruh významných skutkových okolností koncepčne zodpovedá
teoreticko-právnemu východisku, podľa ktorého, pokiaľ majú byť z chovania vydedeného vyvodzované

dôsledky pre vydedenie podľa ust. § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, musí byť v konaní
mimo iného nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že v rozhodnom čase bola vydedenému daná
príležitosť a i reálna možnosť prejavovať o poručiteľa skutočný záujem, že poručiteľ sám prejavy záujmu
neodmietal, naopak, že poručiteľ mal sám záujem s vydedeným sa stýkať a udržiavať s ním bežné
príbuzenské vzťahy (por. Komentár k Občianskemu zákonníku C.H.BECK, 8 vydanie 2003, str. 589).
Pokiaľ je trvalé neprejavovanie skutočného záujmu o poručiteľa potomkom dôsledkom toho, že sám

poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by neprejavenie záujmu
potomkom mohlo byť dôvodom pre jeho vydedenie (R 23/1998). Odvolací v tejto spojitosti považoval za
výstižný poukaz súdu prvej inštancie na interpretačný záver formulovaný Najvyšším súdom SR (napr.
v rozsudku 5Cdo 239/2009 z 24. februára alebo v uznesení sp. zn. 4 Cdo 32/2014 z 27. mája 2014),
v zmysle ktorého zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka

vyžaduje, „...aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná
existencia takéhoto stavu“. K právno-teoretickým východiskám odvolací súd v zrušujúcom uznesení
dodal, že pri posudzovaní platnosti vydedenia má právna prax na zreteli, že skutočnosti, ktorými by bolo
možné po smrti poručiteľa zdôvodniť vydedenie potomka (tiež) pre neprejavovanie skutočného záujmu
je obvykle ťažko vymedziť a pre ich zistenie je potrebné vykonať náročné a dlhotrvajúce dokazovanie.

Je potrebné si v tomto zmysle uvedomiť, že ten, kto by najľahšie mohol uniesť dôkazné bremeno, nie je
už v čase rozhodovania sporu nažive (por. Komentár k Občianskemu zákonníku C.H.BECK, 8 vydanie
2003, str. 590). Z tohto dôvodu súdy prirodzene pristupujú k výkladu skutkových okolností vydedenia
reštriktívne - bez zreteľa na vôľu poručiteľa (VOJČÍK, P. a kol.: Občiansky zákonník), a preto je pre
udržanie platnosti vydedenia dôležité dôvod vydedenia v listine o vydedení bližšie popísať a uviesť také

skutočnosti, ktoré by boli preukázateľné. V prípade sporu o platnosť vydedenia totiž vyvstáva otázka,
kto by mal byť na podanie určovacieho návrhu aktívne legitimovaný, pričom s aktívnou legitimáciou
je spojené tiež dôkazné bremeno, t.j. ťarcha navrhovanými dôkaznými prostriedkami preukázať, že
mu tvrdené právo svedčí. Zároveň platí, že pokiaľ poručiteľ v listine o vydedení len preberá alebo
parafrázuje zákonnú formuláciu dôvodu vydedenia, mal by to byť závetný dedič, kto by mal mať

postavenie žalobcu voči vydedenému a preukázať, že dôvody v listine o vydedení zodpovedali v dobe
jej vyhotovenia skutočnosti (por. Dědické právo, Linde Praha, 3. vydanie 2007 str. 91). Naproti tomu,
ak by bol dôvod vydedenia časovo i vecne konkretizovaný, vydedený potomok by v prípadnom spore
musel vyvracať dôvodnosť tohto vydedenia (CIRÁK, J. a kol.: Občianske právo s vysvetlivkami, Wolters
Kluwer s. r. o., 2009). Vo svetle týchto východísk odvolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval, že

poručiteľkavymedziladôvodprevydedeniepodľa§469aods.1písm.b)Občianskehozákonníkaoboma
zmienenými spôsobmi, a teda aj parafrázovaním zákonnej formulácie, a tiež i konkrétnou výhradou voči
správaniu sa žalobcu „Napriek tomu, že som sa oňho starala a zabezpečila mu štúdia, môj syn JUDr.
A. B. ma nikdy za môjho života neuznával ako matku, zatajoval moju existenciu a uvádzal, že matka
mu pri pôrode zomrela“. V kontexte už zmienených úvah o rozložení dôkazného bremena to znamená,

že vo vzťahu ku konkrétne vymedzeným súvislostiam, ktoré poručiteľku viedli k vydedeniu žalobcu
dôkazná povinnosť viazne na ňom, a pokiaľ ide o uvažované dôvody vydedenia nad tento rámec, stranu
žalovaných.

2.4. Pokiaľ ide o skutkový záver súdu prvej inštancie, že vzťahy medzi žalobcom a jeho matkou

boli dlhodobo a vážne narušené (i), odvolací súd k nemu v zrušujúcom uznesení nemal zásadné
výhrady, konštatujúc, že je založený na v podstate zhodných tvrdeniach oboch strán. Odvolací súd
v tejto súvislosti dodal, že ako žalobca, tak aj žalovaní vo svojich tvrdeniach časovo sústredili
zhoršenie vzťahov majúce trvalý charakter približne do obdobia roku 1999 (žalovaní napr. v podaní zo
7.12.2020 výslovne potvrdili, že žalobca s poručiteľkou nekomunikoval od r. 1998 -1999 a v podaní

zo 16.10.2020 prezentovali, že žalobca poručiteľku ignoroval a vôbec s ňou nekomunikoval od roku
1999, resp. že od roku 1999 žalobca so svojou matkou neudržiaval kontakt), pričom aj keď obe
strany poukazovali na konfliktné situácie medzi poručiteľkou a žalobcom aj v minulosti (žalobca takto
prezentoval napr. okolnosti zabíjačky, obdarovávania potravinami, poberania prídavkov, ponechávaniasi výživného, žiadosti matky, aby neuvádzal, že je jej nemanželským dieťaťom a žalovaní napríklad
obsah listu zo dňa 24.9.1983), ani z ich tvrdení a ani zo žiadnej inej skutočnosti, ktorá v konaní
vyšla najavo (v stave dokazovania v čase vydania kasačného rozhodnutia), nevyplynulo, aby to

malo za následok, alebo aby to bolo prejavom kvalifikovaného (vážneho a dlhodobo pretrvávajúceho)
narušenia ich príbuzenského vzťahu. To podľa vyjadreného názoru odvolacieho súdu pri skúmaní
vzťahu poručiteľky a žalobcu, umožňuje koncentrovať pozornosť na relatívne určité časové obdobie
(od roku 1999 do spísania listiny o vydedení dňa 4.4.2002), v rámci ktorého usmernil súd prvej
inštancie v ďalšom konaní sa zaoberať príčinami vzniku a pretrvávania stavu neprejavovania záujmu

o poručiteľku žalobcom z pohľadu správania sa a postojov oboch aktérov, zvlášť, či a pokiaľ, z akých
dôvodov žalobca poručiteľku neuznával ako matku, zatajoval jej existenciu a uvádzal, že matka mu pri
pôrode zomrela. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že hoc prejavy animozity po urobení právneho úkonu
vydedenia akiste môžu vypovedať aj o rozsahu narušenia vzťahu žalobcu a poručiteľky do minulosti, len
s veľkou rezervovanosťou je možné pristupovať k nim ako k možným príčinám tohto stavu v rozhodnom
čase. Obdobne je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné nazerať tiež na minulé prejavy aktérov,

ktoré so zreteľom na zrejmé špecifiká ich príbuzenského vzťahu priamo predurčujú neposudzovať ich
prvoplánovo ani izolovane.

2.5. Vo vzťahu k druhému z kľúčových skutkových nálezov a síce, že príčina dlhodobého a vážneho
narušenia vzťahu medzi poručiteľkou a žalobcom spočívala na žalobcovi (ii), odvolací súd vytkol, že

tak súd prvej inštancie urobil bez čo i len náznakov objektivizácie dôvodu, pre ktorý v roku 1999 došlo
k jeho zhoršeniu a bez akéhokoľvek relevantného zistenia, pokiaľ ide o odvolacím súdom vymedzený
vecný i časový perimeter pozornosti (bod 2.4.). Odvolací súd v tejto spojitosti v zrušujúcom uznesení
pripomenul, že žalobca zhoršenie vzťahu spájal so snahou poručiteľky získať časť majetku po smrti jeho
otca a naproti tomu žalovaní za zhoršením vzťahu žalobcu a poručiteľky videli spor o hrobové miesto

starého otca žalobcu N. B.. Odvolací súd kriticky konštatoval, že jedinou dôkaznou oporou skutočne
široko rozvetvených úvah, na podklade ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru, že v rozhodnom
čase sa žalobca správal k poručiteľke „spôsobom trvalo prekračujúcim zásady spoločenskej slušnosti“,
resp. že pre „nenávisť, ktorú ku nej prechovával“, nebol schopný s poručiteľkou udržiavať normálne
medziľudské vzťahy, predstavoval list žalobcu adresovaný manželovi poručiteľky A. F. z 24.9.1983,

teda skutočnosť, ktorá sa udiala takmer 20 rokov pred vydedením, do urobenia sporného právneho
úkonu sa vo svojej podstate nezopakovala (do spísania listiny o vydedení nebol zo strany žalobcu
objektivizovaný iný obdobný prejav voči poručiteľke), evidentne predstavovala reakciu na správanie sa
samotnej poručiteľky, a ktorú vymedzením konkrétnych dôvodov vydedenia žalobcovi napokon nevytkla
ani ona sama. Podľa nazerania odvolacieho si prvoinštančný súd len na podklade tohto listu objektívne

nemohol vytvoriť všeobecnú predstavu o kvalite vzťahu žalobcu a poručiteľky ani s odstupom niekoľkých
mesiacov, tobôž nie po takmer 16 rokoch (1983 až 1999), v priebehu ktorých podľa jeho zistenia žalobca
a poručiteľka príbuzenský vzťah udržiavali. Už vôbec súd prvej inštancie nemal skutkový podklad pre
exaktný záver, že v rozhodnom čase žalobca k poručiteľke prechovával negatívny vzťah a nenávisť,
vyvolával hádky, hašteril sa a mal sústavne pocit krivdy preto, že ho matka nevychovávala v rodine.

Odvolací súd v tejto spojitosti opakovane zdôraznil, že obsah podaní, ktoré žalobca koncipoval až po
spísaní listiny o vydedení, logicky nemohol byť príčinou vydedenia a pokiaľ ide o možnú výpovednú
hodnotu týchto listov o podobe vzťahu žalobcu k poručiteľke v rozhodnom čase, prípadný skutkový záver
v tomto smere v okolnostiach prípadu predpokladá jednoznačné vylúčenie toho, že nie je výsledkom
len obojstrannej radikalizácie konfliktu, ktorá je v správaní oboch strán zrejmá. Podľa posúdenia

odvolacieho súdu súd prvej inštancie v tomto zmysle správne pristúpil k skutkovej okolnosti návštevy
žalobcovho zamestnávateľa poručiteľkou, vo vzťahu ku ktorej skonštatoval, že „Táto skutočnosť pri
hodnotení vykonaných dôkazov nemala právny význam na posúdenie vzťahu matky k synovi, lebo k
tomu došlo až po roku od zriadenia závetu a listiny o vydedení“. Naproti tomu ale súd prvej inštancie
vyšiel z podaní žalobcu, ktoré boli koncipované dokonca neskôr (pozn.: návšteva zamestnávateľa

poručiteľkou je v nich už spomínaná), z ktorých vyvodil skutkový nález, že „ Nenávisť žalobcu k matke
bolo možné zistiť aj z ďalších listinných dôkazov týkajúcich sa priestupkového konania vedeného proti
poručiteľke, ktoré inicioval žalobca, lebo z nich vyplýva, že matku nemal rád, nechcel s ňou mať nič
spoločné a nechcel, aby ho kontaktovala“.

2.6. Odvolací súd najzreteľnejšie nedostatky pri hodnotení dôkazov identifikoval pri riešení tretej zo
zmienených skutkových otázok (iii). Odvolací súd pripomenul, že naplnenie dôvodu pre vydedenie
podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka predpokladá (tiež) preukázanie, že v rozhodnom
čase bola vydedenému daná príležitosť a i reálna možnosť prejavovať o poručiteľa skutočný záujem,že poručiteľ sám prejavy záujmu neodmietal, naopak že poručiteľ mal sám záujem s vydedeným sa
stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Podľa posúdenia odvolacieho súdu si súd prvej
inštancie toto interpretačné pravidlo pri aplikácii zmieneného zákonného ustanovenia, uvedomoval, keď

na podklade vykonaných dôkazov dospel k skutkovým nálezom, že „matka sa o znormalizovanie vzťahu
snažila podľa svojich možností a schopností“ (i), že z jej správania „možno odvodiť jej snahu o súdržnosť
rodiny, ako aj snahu o akceptovanie žalobcu a jeho rodiny jej rodinou“ (ii), že o žalobcu a jeho starých
rodičov prejavovala záujem (iii), že medzi poručiteľkou a starými rodičmi žalobcu bol dôverný a hlboký
citový vzťah (iv), že o žalobcu javila záujem (v), že žalobca vyrastal so žalovanými a „neskôr, keď žil už v

Matejovciach ich navštevoval a ich matka sa aj o neho riadne starala“ (vi) a že poručiteľka sa správaním
žalobcu cítila byť dotknutá, zronená, resp. mala na syna ťažké srdce (vii), a preto „ak v čase zriadenia
závetu a listiny o vydedí prestala javiť o syna záujem..., možno pochopiť jej následné kroky smerujúce
k vydedeniu..., lebo žalobca sa svojim správaním vyvolal a zapríčinil“. Za nesprávne však považoval
spôsob akým súd prvej inštancie tieto zistenia vyvodil. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd
prvej inštancie tieto skutkové závery vyvodil v prvom rade na podklade 5 listov poručiteľky adresovaných

starej matke žalobcu (časovo stotožniť z nich možno len list datovaný dňom 14.8.1979), v ktorých sa
podľa zistenia súdu prvej inštancie poručiteľka v prevažnej miere sťažovala na zlý život; v jednom z nich
(čl. 893) v kontexte vlastných ponôs (pozn. odv. súdu) tiež uviedla “napíšte ako sa máte vy iste dobre,
máte kľud radšej suchý zemiak jesť, ale kľud“. Súd prvej inštancie ďalej vyšiel zo štyroch, z pohľadu
žalobcu nestotožnených fotografii vyobrazujúcich podľa jeho úsudku žalobcu a žalovaných v detskom

veku (1-3 roky, pozn. odvolacieho súdu) v spoločnosti starej matky (2 fotografie), poručiteľky a starých
rodičov (1 fotografia) a poručiteľky (1 fotografia). Súd prvej inštancie vyšiel tiež z výpovede svedka
B., ktorý sa zmienil o tom, že z počutia od poručiteľky vedel o dlhoročných vzťahových problémoch so
žalobcom a že ju to veľmi trápilo, lebo ona sa snažila v rodine udržať pokoj a súdržnosť. Prvoinštančný
súd napokon vyšiel z nespornosti občasných návštev žalobcu u poručiteľky, že sa žalobca zúčastnil

oslavy jej životného jubilea, kedy prispel aj na zakúpenie daru a že poručiteľka pozvala žalobcu aj
na zabíjačku. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, porovnaním týchto faktov so závermi, ktoré z nich
súd prvej inštancie vyvodil, možno aj bez hlbšej analýzy konštatovať zrejmú absenciu ich vzájomnej
korelácie. Odvolací súd v tejto spojitosti pripomenul, že voľné hodnotenie dôkazov, neznamená ľubovôľu
pri rozhodovaní ale ide o myšlienkový postup sudcu s využitím vlastnej skúsenosti sudcu, dostupných

analytických metód, napr. porovnania, syntézy (spájanie častí do celku), indukcie (zo zistení o určitej
časti sa usudzuje na inú časť), či dedukcie (zo zistení o všeobecnom sa usudzuje o menej všeobecnom)
a pravidiel formálnej či právnej logiky a že nie je prípustný eklektický (náhodilý) a neopodstatnený výber
dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Podľa záveru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie
týmitokritériamiprehodnoteniedôkazov,čiužsajednáosamotnýmyšlienkovýprocesalebopožiadavku

jeho presvedčivého vysvetlenia v odôvodnení rozhodnutia dôsledne neriadil, keď z niektorých dôkazov
vyvodil neudržateľné závery a niektoré prakticky odignoroval. Súd prvej inštancie takto napríklad
spojením tvrdení žalovaných so svedeckou výpoveďou E. O. B. vyvodil záver, že negatívny vzťah
k matke žalobcu poznačil celý jeho život, že ho citovo ochudobnil, a napokon viedol až k nenávisti
voči vlastnej matke, ktorú často aj v písomnostiach urážal a vulgárne sa na jej adresu vyjadroval.

Pritom ale tento svedok deklaroval, že informácie o vzťahu so žalobcom mal len sprostredkované
od poručiteľky, a že pokiaľ sa vyjadroval k povahovým vlastnostiam žalobcu, šlo len o dojem, ktorý
nadobudol z rozprávania poručiteľky. So zreteľom na časové a vecné súvislosti vyplývajúce zo
svedectva E. O. B. je zrejmé, že informácie o žalobcovi, o ktorých sa zmieňoval, boli poručiteľkou
poskytnuté v období radikalizácie už tak zhoršeného vzťahu oboma stranami. Nie len výpovednou

hodnotou, ale ani obsahom sprostredkovaných informácií svedecká výpoveď tejto osoby rozhodne
nemohla poskytnúť podklad pre záver o vnútornom prežívaní vzťahu s matkou žalobcu, ani o kvalite ich
vzťahu v dlhšom časovom horizonte („celý život“), keďže ako sám uviedol, nemá „...presné vedomosti
o tom, aké boli skutočné vzťahy medzi pani F. a jej najstarším synom“, resp. že nemá „bližšie informácie
o ich narušených vzťahoch“. Naproti tomu súd prvej inštancie prehliadol, že hoc ako nelogickú vylúčil

žalobcovu interpretáciu dôvodu narušenia vzťahu s poručiteľkou, práve tento svedok vo svojej výpovedi
potvrdil, že z počutia vie, že „mali (poručiteľka a žalobca, pozn. odv. súdu) problém, ktorý sa týkal akejsi
chaty v Tatrách v Poprade“. Podľa nazerania odvolacieho súdu je neadresným a celkom zrejme aj
nadneseným záver súdu prvej inštancie o úsilí matky o znormalizovanie vzťahu, o súdržnosť rodiny, o
akceptovanie žalobcu a jeho rodiny jej rodinou. Hoc to z odôvodnenia napadnutého rozsudku priamo

nevyplýva, implicitne z neho možno vyvodiť, že súd prvej inštancie v tomto závere premietol správanie
sa poručiteľky v čase, kedy vzťah medzi ňou a žalobcom bol na ich pomery v podstate dobrý, resp. nebol
zhoršený do tej miery, aby sa vôbec nestretávali a nekomunikovali. Paradoxne vymedzené rozhodné
obdobie (1999 až 2002), v ktorom mal žalobca voči poručiteľke neprejavovať akýkoľvek záujem, zostalomimo jeho pozornosti, pritom postoj poručiteľky práve k tomuto stavu a logicky práve v tomto čase,
malo pre posúdenie príležitosti a reálnej možnosti žalobcu prejavovať o poručiteľku skutočný záujem,
kľúčový význam. V širších súvislostiach odvolací súd nevzhliadol zmysluplný dôkazný podklad pre záver

o úsilí poručiteľky o dosiahnutie či udržanie istej úrovne („znormalizovanie“) príbuzenského vzťahu
s poručiteľom. Z pohľadu odvolacieho súdu prvoinštančný súd v tomto náhľade zovšeobecnil a precenil
význam skôr sporadických prejavov, ktoré inak vo vzťahu matky a dieťaťa predstavujú pravidelnú súčasť
ich života a ktoré naviac žalobca interpretuje úplne v inom svetle, než ich videl súd prvej inštancie.
Odvolací súd v kontraste so závermi súdu prvej inštancie poznamenal, že podľa interpretácie žalobcu

mal byť pozvaný k poručiteľke celkovo na 2 oslavy narodenín (v roku 1986 poručiteľky a 2 roky na
to jej manžela A. F.), že ošípanú, ktorá bola pri zabíjačke preňho spracovaná, mal sám zaplatiť a že
zeleninu a potraviny mal z už zmienených dôvodov odmietnuť od poručiteľky. Z pohľadu odvolacieho
súdu pristúpil prvoinštančný súd so značnou dávkou zjednodušenia tiež k príčinám už vo svojej
podstate neštandardného vzťahu žalobcu a poručiteľky a rovnako tak aj k dôvodom, pre ktoré došlo
v roku 1999 k jeho zhoršeniu. Z pohľadu odvolacieho súdu v konaní nevyšla najavo skutočnosť, ktorá

by opodstatňovala záver, že starostlivosť o žalobcu starými rodičmi od ranného detstva (možno od
narodenia) je výrazom len akejsi rodičovskej výpomoci pri výchove dieťaťa. Akokoľvek je tento moment
v úvahách súdu prvej inštancie, a to v rôznych súvislostiach, prehliadaný, poťažne podceňovaný, podľa
nazerania odvolacieho súdu sa práve toto gesto matky k žalobcovi javí byť, a to celkom prirodzene,
dôvodom, pre ktorý vzťah žalobcu a poručiteľky nebol štandardný, a pre ktorý podľa názoru odvolacieho

súdu (na rozdiel od súdu prvej inštancie) bolo opodstatnené očakávať prejavy skutočnej a viditeľnej
(nie len hypotetickej) snahy o normalizáciu vzťahov predovšetkým na strane poručiteľky. V kontexte
tejto záťaže príbuzenského vzťahu, ktorý žalobca dôvodne vnímal ako „citový dlh“ matky, nevyznieva
nijak presvedčivo argument, že poručiteľka mohla mať spravodlivo „...ťažké srdce na syna, lebo tento
po smrti jej rodičov a sestry chcel o všetkom rozhodovať sám a neskôr aj o tom, kde a ako majú byť

pochovaní, resp. vyhadzoval kvety z hrobu, ktoré tam ona umiestnila“. Odvolací súd v tejto súvislosti
nevedel identifikovať, či súd prvej inštancie pod touto frázou rozumel morálne právo poručiteľky prerušiť
z tohto dôvodu so žalobcom komunikáciu a kontakt, pokiaľ však jeho úvahy čo i len smerovali k tomuto
úsudku odvolací súd zdôraznil, že žalobca konflikt ohľadne hrobového miesta starého otca vo vecných
súvislostiach popiera, že J. P., ktorej hrobové miesto malo byť podľa súdu prvej inštancie tiež príčinou

nezhôd, zomrela až po urobení právneho úkonu vydedenia (21.9.2003) a napokon tiež, že vzťah žalobcu
kstarejmatke(bolapreňhoakobymatkou,prechovávalknejblízkycitovývzťahadochovalju),nevytvára
rozumný podklad pre záver o zjavnej amorálnosti toho, keby žalobca presadzoval proti poručiteľke
predstavu o uložení jej zostatkov, ak by k tomu v skutočnosti aj došlo.

2.7. Na tomto základe odvolací súd v zrušujúcom uznesení uzavrel, že závažnosť nedostatkov
a význam skutkových otázok, v ktorých sa súd prvej inštancie dopustil pochybení ako aj podstatnosť
argumentácie žalobcu, na ktorú sa mu nedostalo odpovede, možno v okolnostiach prípadu považovať
zacelkomojedinelúsituáciu(extrém)priodôvodňovanírozhodnutiaanieibanespokojnosťodvolateľaso
zdôvodnením. Pre tento nedostatok odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie z 24.6.2020,

za nepreskúmateľný. Sledujúc odstrániť vytknuté nedostatky odvolací súd uložil prvoinštančnému súdu
v ďalšom konaní medzi iným tiež urobiť si jasno v otázke, kedy sa žalobca začal k poručiteľke správať
spôsobom, ktorý vykazuje znaky trvalého nezáujmu syna o matku, ďalej sústrediť svoju pozornosť na
jednoznačné objasnenie príčiny (príčin) tohto stavu a objektivizovať tiež postoj poručiteľky k nezáujmu
žalobcu, najmä ako tento stav prežívala vnútorne (či ju to mrzelo alebo jej to bolo ľahostajné), či

sama prejavy nezáujmu svojím správaním nepodnecovala alebo gestami neodmietala, alebo naopak
mala (prejavila) skutočný záujem sa so žalobcom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy.

3. Odvolací súd považoval za potrebné na tomto mieste v podrobnostiach zopakovať právno-teoretické
východiská, vyslovené právne názory a závery k spôsobu hodnotenia dôkazov, prijaté v zrušujúcom

uznesení sp. zn. uznesením sp. zn. 5Co/125/2021 zo dňa 31.1.2023, nakoľko z odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie na nich v dôvodoch svojho rozhodnutia
v podstatných častiach úzko naviazal. Zároveň tým odvolací súd mienil opätovne koncentrovať
pozornosť na podstatné skutkové a právne otázky sporu, nakoľko ako už zdôraznil v kasačnom
uznesení, strany v priebehu konania uplatnili celý rad prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany

a predniesli množstvo argumentov, z ktorých len niektoré boli pre rozhodnutie podstatné. Na škodu
veci, závery odvolacieho súdu v tomto smere neboli dôsledne premietnuté ani v obsahovej náplni
ďalšieho konania a ani pokiaľ ide o dôvody napadnutého rozsudku. Preto i napriek tomu, že žalovaní
svojimi odvolacími námietkami a žalobca svojou argumentačnou reakciou na ne, predniesli istý rozsahotázok, odvolací súd sa aj v rámci opätovného prieskumu v dôvodoch tohto rozhodnutia obmedzil na
zodpovedanie len tých, ktoré majú z jeho pohľadu pre vec podstatný význam. Akiste i strany sporu
uplatňovaním veľkého množstva nepodstatných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany

a ich opakovaním prakticky v celom priebehu konania, v nemalej miere prispeli k preexponovaniu
skutkovej matérie. Jedným dychom je treba kriticky poznamenať, že predovšetkým súd prvej inštancie
mal razantnejšie vplývať na sústredenie pozornosti strán, pokiaľ ide o podstatné skutkové okolnosti
sporu (najmä adekvátnym stanoviskom k skutkovým tvrdeniam a dôkazom v zmysle § 181 ods. 2 C.s.p.
a sústredeným prístupom k výberu vykonávaných dôkazov podľa § 185 ods. 1 C.s.p.), ale najmä sa

sám v dôvodoch rozhodnutia zamerať na vyjadrenie a posúdenie len podstatných skutkových tvrdení
a dôkazov (§ 220 ods. 2 veta druhá C.s.p.). Zvlášť vo vzťahu k skutkovým záverom odvolací súd
pripomína, že v procese hodnotenia dôkazov ide o myšlienkový postup sudcu s využitím vlastnej
skúsenosti sudcu, dostupných analytických metód, napr. porovnania, syntézy (spájanie častí do celku),
indukcie (zo zistení o určitej časti sa usudzuje na inú časť), či dedukcie (zo zistení o všeobecnom sa
usudzuje o menej všeobecnom) a pravidiel formálnej či právnej logiky. Jeho výsledkom je skutkový

nález na podklade skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania alebo vyšli najavo v priebehu
konania inak. To okrem iného tiež predpokladá, že v odôvodnení rozhodnutia musí byť na prvý pohľad
odlíšiteľné vyhodnotenie - skutkový záver súdu od hodnoteného obsahu prednesov či listín, čo ale
v odôvodnení napadnutého rozsudku nie je vždy znateľné. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že
uvedené aspekty síce sťažili orientáciu pokiaľ ide o skutkovo relevantné okolnosti; v konečnom dôsledku

však nemali dopad na správnosť rozhodujúcich skutkových nálezov.

4. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v podstatnom vyšiel zo zistení, že „... žalobca sa začal k
poručiteľke správať spôsobom, ktorý vykazoval znaky trvalého nezáujmu syna o matku od jesene roku
1999, čo žalobca sám v konaní potvrdil...“ (bod 81.2. napadnutého rozsudku), pričom príčinu tohto stavu

vzhliadol v skutočnosti, že „...matka žalobcu chcela získať aspoň časť dedičstva po jeho biologickom
otcovi, ktoré v tom čase (v roku 1999) syn ešte ani nevlastnil, pretože sa oňho súdil až desať rokov“ (bod
81.8 napadnutého rozsudku) a poručiteľka mu vtedy „...vynadala pre neochotu deliť sa o otcov majetok“
Súd prvej inštancie v tejto spojitosti usúdil, že poručiteľka „...bola motivovaná snahou o získanie majetku
po JUDr. Aladárovi Marčekovi a pokiaľ v tejto snahe bola neúspešná, možno uveriť tvrdeniam žalobcu,

že to v nej vyvolalo veľmi silné, negatívne emócie, ktoré vyústili do odmietania syna a následne do jeho
vydedenia“ (bod 81.9 napadnutého rozsudku) a skonštatoval, že „...žalobca uniesol dôkazné bremeno
o vzťahu ku konkrétnym súvislostiam, ktoré poručiteľku viedli k jeho vydedeniu, a to bola neochota deliť
sa s majetkom biologického otca s ňou“ (bod 82 napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie skutkovo
tiež ustálil, že „...z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že vzťah žalobcu a jeho biologickej

matky E. F. počas jej života bol komplikovaný, bol poznačený mnohými negatívnymi skutočnosťami,
ktoré sa niesli celým biologickým životom žalobcu a determinovali jeho emočné prežívanie vo vzťahu k
matke a k ostatným členom jeho rodiny (žalovaným, nevlastným súrodencom)“ ( (bod 84 napadnutého
rozsudku).Naprotitomupodľazáverusúduprvejinštancie„Príčinouvydedeniažalobcumatkounemohlo
byť ani to, že po smrti N. B. (zomrel v r. 2001) ho E. F. nemohla údajne pochovať k bývalej manželke lebo

vraj to žalobca prekazil. Žalobca tvrdil, že o smrti starého otca nevedel, nebol mu na pohreb, rodina ho
neinformovala, opak v konaní preukázaný nebol, preto argument žalovaných, že jeho zasahovanie do
toho kde bude N. B. pochovaný je málo pravdepodobné až nepravdepodobné“ (bod 86.1 napadnutého
rozsudku); rovnako za príčinu narušenia vzťahu s poručiteľkou prvoinštančný súd nepovažoval „ani
darovanie rodinného domu J. B. vnukovi, žalobcovi v r. 1990 ani smrť J. P. v r. 2003 lebo k jej úmrtiu došlo

až po vydedení žalobcu matkou a darovanie bolo v r. 1990 hoci sa o tom E. F. mala dozvedieť až v r.
1997 čo je tak isto dlhá doba (5 r. ) pred vydedením syna“. Podľa skutkového nálezu súdu prvej inštancie,
žalovaní, na ktorých v tomto smere viazlo dôkazné bremeno, „...nepreukázali, že sa o udržanie vzťahu
so synom tri roky pred vydedením (poručiteľka) snažila, že preto niečo reálne aj urobila, že na to vytvorila
priestor, teda že ho sama neodmietala a neodradzovala od urovnania narušených vzťahov s ňou“ (bod

83 napadnutého rozsudku). Naproti tomu „Žalobca preukázal, že v prejavovaní opravdivého záujmu
vo vzťahu k poručiteľke mu bránili objektívne prekážky, teda samotné správanie poručiteľky k nemu v
období od roku 1999 až do roku 2002, kedy ho vydedila“ (bod 83.1 napadnutého rozsudku). Súd prvej
inštancie v tejto spojitosti konštatoval, že „...po tomto poslednom rozhovore žalobcu s matkou ani jeden
z nich nepodnikol kroky smerujúce k zmiereniu, od jesene 1999 s ňou nekomunikoval lebo všetky vzťahy

s ním matka prerušila. Nakoľko bola to matka, ktorá sa na neho nahnevala, ktorá ho nútila robiť ústupky
a podeliť sa s ňou o majetok, ktorý jej právne ani morálne neprislúchal, žalobca to dôvodne pociťoval
ako krivdu voči nemu a matku nevyhľadával. Očakával, že ona urobí prvý krok lebo bola to ona, ktorá
tento stav vyvolala a zavinila“. Podľa nadväzujúcej úvahy súdu prvej inštancie „Pokiaľ teda od roku 1999až do apríla 2022 (spísanie závetu a listiny o vydedení) žalobca sa s matkou navzájom nevyhľadávali a
neurobili nič preto, aby narušené vzťahy obnovili, nemožno to výlučne pripisovať iba za vinu žalobcovi a
tvrdiť,žetentostavzavinilsámleboniejetopravda“.Podľanázorusúduprvejinštancie„...iniciatívamala

byť prejavená zo strany matky lebo bola to ona, ktorá syna nútila do dohody o otcov majetok v situácií,
že ona na majetok nemala žiaden nárok a v čase, keď ho žalobca vôbec nevlastnil ale roky sa o majetok
súdil pričom matka mu v snahe poškodiť podnikla aj kroky smerujúce k tomu, že išla na súd vypovedať
ale nakoľko sa nenaplnili jej očakávania lebo odporcovia /Küfferovci/ neboli ochotní s ňou vyjednávať, jej
svedecká výpoveď bola neutrálna“. Napokon súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že „ v konaní nebolo

preukázané, že od roku 1999, kedy mu (žalobcovi) vynadala (poručiteľka) pre neochotu deliť sa o otcov
majetok, že by ho matka vyhľadávala, volala by synovi, informovala sa o neho, teda nebolo zistené, že
vytvárala priestor pre udržanie a zachovanie vzťahu matka – syn“ a že „nebolo zistené, že poručiteľka
bola nešťastná z toho, že jej vzťah so žalobcom nie je dobrý, že ju nevyhľadáva...“.

5.Nataktozistenýskutkovýstavprvoinštančnýsúdaplikoval(tiež)§469aods.1písm.b)zák.č.40/1964

Zb.,Občianskyzákonník,vzneníneskoršíchzmienadoplnkovadospelkzáveru,že„...dôvodvydedenia
žalobcu vymedzený v notárskej zápisnici N 15/2002, NZ 15/200 zo dňa 04.04.2002, spísanej notárkou
Mgr. Danou Fričovou v zmysle ust. § 469a ods. 1 písm. b) OZ neexistoval“.

6. V dôvodoch napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie argumentačne vysporiadal tiež návrhmi

dôkazov, ktoré nepripustil. Podľa jeho vysvetlenia „...nezabezpečoval súdne spisy v konaniach, v ktorých
sa žalobca súdil o majetok svojho biologického otca, rovnako nezabezpečoval dôkazy preukazujúce
majetkové pomery žalovaných, pôvod ich majetku a pod.“, nakoľko ich „...vyhodnotil ako nesúvisiace s
vecou a nemajúce žiaden vplyv na objasnenie, zistenie rozhodných skutočností v konaní o určenie, že
dôvody vydedenia žalobcu matkou neexistovali...“.

7. Napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie tiež o trovách konania tak, že procesne
úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu s použitím § 255 ods. 1 C.s.p.

8.1. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že

žalobu zamietne. V odvolaní žalovaní namietali proti rozhodujúcim skutkovým nálezom prvoinštančného
súdu v niekoľkých argumentačných líniách.

8.2. V prvom rade, naproti záveru súdu prvej inštancie, žalovaní v odvolaní prezentovali názor,
že v konaní bol objektivizovaný záujem poručiteľky o žalobcu (udržiavala s ním kontakt, volala ho

na rodinné akcie, na návštevy a zabíjačky) a negatívny postoj žalobcu k poručiteľke (ignoroval ju,
prestal s ňou komunikovať, vulgárne ju urážal, bezdôvodne ju obviňoval, podával voči nej podnety na
začatie priestupkového konania alebo trestného konania; z jeho písomných podaní je preukázané že
matku nenávidel, zaprel ju, hanbil sa za ňu, tvrdil že nebola jeho matka, lebo ňou bola stará matka).
O narušenom vzťahu žalobcu k poručiteľke svedčili podľa odvolateľov predovšetkým list z roku 1983

z ktorého vyčnievala hlboká nenávisť, skutočnosť, že majetok J. B. bol pred jej smrťou (pozn.: zomrela
XX.XX.XXXX) prevedený na žalobcu, a tým došlo k vylúčeniu z dedenia poručiteľky, rozhodnutie žalobcu
zmeniť hrobové miesto starého otca (pozn.: zomrel XX.X.XXXX) a „mnoho písomných a slovných urážok
žalobcu voči Ide Stašovej“.

8.3. Žalovaní v odvolaní ďalej nesúhlasili so skutkovým nálezom súdu prvej inštancie, podľa ktorého
nezáujem poručiteľky je možné vnímať od roku 1999, kedy malo podľa interpretácie žalobcu dôjsť
k telefonátu s poručiteľkou, pri tejto príležitosti mala poručiteľka od neho požadovať majetok po JUDr.
J. (pozn.: otec žalobcu) a že po tom čo to žalobca jej požiadavku odmietol povedala, že s ním nebude
komunikovať a položila telefón. Podľa žalovaných je tento skutkový nález vystavaný len na tvrdení

žalobcu, pričom v logickom rozpore s ním je fakt, že poručiteľka nebola dedičkou po JUDr. J. a tiež
skutočnosť, že dedičské konanie po ňom bolo skončené až v roku 2018. Podľa odvolateľov je záver súdu
prvej inštancie, že trvalé narušenie vzťahov (v roku 1999) zapríčinila poručiteľka tým, že požadovala časť
z dedičstva po JUDr. J. vystavaný len na dohadoch, pričom neobstojí ani vo svetle svedectiev svedka B.
a „zamestnávateľa žalobcu“, ktorí sa vyjadrili v tom zmysle že poručiteľka sa zmienila že ju trápi konanie

žalobcu, že nevyvolávala konflikty ako žalobca, že hľadala iné spôsoby ako na zatrpknutého syna, keďže
s ním priamo nevedela komunikovať zjavne jeho zavinením. Podľa žalovaných došlo medzi poručiteľkou
a žalobcom k závažným nezhodám v roku 2001, kedy žalobca napriek želaniu N. B. byť pochovaný
vedľa J. B. , „...zariadil, že v Matejovciach na cintoríne vykopali hrob na inom mieste“. Tvrdenie žalobcu,že o pohrebe N. B. nevedel, odvolatelia označili za klamlivé. Podľa nazerania žalovaných v konaní
„...jednoznačne preukázali, že napriek hanlivému správaniu sa žalobcu voči matke tá mu odpustila
a javila o neho záujem, toto potvrdzuje aj žalobca vo svojich výpovediach, že chodil na návštevy,

komunikoval s Idou Stašovou...“.

8.4. Podľa odvolateľov bola výpoveď svedka D. (pozn.: medzi iným sa vyjadroval k tomu, že poručiteľka
za finančnú protihodnotu ponúkla jeho otcov svedčiť na súde proti žalobcovi), tendenčná, o čom má
svedčiť to, že sa nevedel vyjadriť k právnemu dôvodu nadobudnutia nehnuteľností, o ktoré sa so

žalobcomjehootecsúdil,tiežajto,žejehovýpoveďnebolazhodnásjehočestnýmprehlásením,ďalejto,
že svedok hovoril o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel od otca (nevnímal ich priamo) a napokon aj fakt,
že poručiteľka ako svedkyňa vypovedala neutrálne – nie proti žalobcovi. Žalovaní v tejto spojitosti vytkli
súdu prvej inštancie, že nevykonal nimi navrhnutý dôkaz pripojením spisov, týkajúcich sa „...súdnych
konaní žalobcu s týmto svedkom“, ktorými by „mohlo byť ozrejmené opodstatnenie tvrdení žalobcu“
a tiež svedecký výsluch osôb, ktorých prehlásenia predložil v konaní žalobca.

8.5. Žalovaní v odvolaní ďalej vytkli súdu prvej inštancie, že vo svojich skutkových záveroch dostatočne
nepremietol skutočnosti obsiahnuté v písomných podaniach žalobcu z roku 2003. Odvolatelia poukázali
na to, že výpovedná hodnota týchto písomností je umocnená tým, že sa v nich žalobca zmieňuje
o skutočnostiach spred niekoľkých rokov, teda v období ktoré predchádzalo vydedeniu. Žalobca v týchto

podaniach medzi iným uviedol, že „...dlhé roky nerozpráva s E. F. a že je s ňou v nepriateľskom vzťahu...“
a tvrdil tiež, že sa „hanbí za ňu, že je to jeho biologická matka“.

8.6. Na dotvorenie obrazu o vzťahu medzi žalobcom a poručiteľkou žalovaní v odvolaní vyzdvihli
špecifickosť okolností, za ktorých poručiteľka prenechala (a ponechala) starostlivosť o žalobcu starým

rodičom. Poukázali na to, že poručiteľka porodila žalobcu ako slobodná matka, že neskôr sa vydala
a mala ďalších 5 detí. Žalovaní popreli aby poručiteľka poberala výživné a neodovzdávala ich starej
matke; podľa ich interpretácie toto bolo zrejme riešené medzi poručiteľkou a rodičmi, a preto žalobca
o tom nemusel vedieť. Akcentovali, že poručiteľka so žalobcom udržiavala kontakt, bola pri jeho
osobných životných príležitostiach, na stužkovej, na promócii a na svadbe stužkovej, pomohla mu dostať

sa na vysokú školu, neskôr ho pozývala na rodinné akcie, zabíjačky, pričom negovali, aby to nerobila
nezištne, ako to tvrdí žalobca.

8.7. Na podporu svojej odvolacej argumentácie žalovaní predložili písomné prehlásenia B. L. a Q. H.,
pričom prípustnosť ich použitia v odvolacom konaní z pohľadu obmedzenia vyplývajúceho z § 366

odôvodnili tým, že „... v priebehu konania nemali o tom vedomosti, že horeuvedené osoby majú znalosti
o skutočnostiach, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania a preto tieto dôkazy nemohli predložiť
v doterajšom priebehu konania. Až po vyhlásení rozsudku žalovaní v 1. až 4. rade náhodne sa dozvedeli
od týchto osôb, že majú vedomosti o okolnostiach tohto prípadu, preto nezavinili doterajšie nepoužitie
týchto skutočných dôkazov...“.

8.8. Odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných
dôkazov, na neúplnosť skutkového podkladu vzhľadom na nevykonanie nevrhnutých dôkazov a na
neudržateľnosť skutkových zistení vzhľadom na prípustnosť ďalších prostriedkov procesného útoku
a procesnej obrany, žalovaní podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365

ods. 1 písm. e), f) a g) C.s.p. V odvolaní žalovanými formálne označené odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. d) a h) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré
by poukazovali na prítomnosť inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a tak
podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody žalovanými materiálne, a preto

ani procesne účinne uplatnené. Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle § 380 ods. 2 C.s.p. na vady,
ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p.
viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli
byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí

o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, 1269s).9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu vo všeobecnosti prezentoval názor, že svojím obsahom je v podstate
len súhrnom vyjadrení prednesených odvolateľmi už počas doterajšieho konania, s ktorými sa súd
prvej inštancie dostatočne vysporiadal už v dôvodoch napadnutého rozsudku. Žalobca sa vo vyjadrení

stotožnil s kľúčovým záverom súdu prvej inštancie, že dôvod pre vydedenie žalobcu poručiteľkou podľa §
469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka nebol daný a akcentoval v tejto spojitosti, že jeho skutkové
konotácie (záveru) v konaní dôkazne zaťažovali stranu žalovaných. Žalobca vyzdvihol nespornosť
toho, že poručiteľka sa o neho nestarala, keďže starostlivosť oň (štúdium na strednej a vysokej škole
nevynímajúc) zabezpečovali len jeho starí rodičia, a že v dôsledku toho bol vzťah medzi žalobcom

a poručiteľkou od začiatku narušený. Zopakoval, že napriek tomu podľa zhodných tvrdení strán žalobca
a poručiteľka ako taký kontakt udržiavali s tým, že k zhoršeniu došlo až neskôr (pozn.: podľa interpretácie
žalobcu v roku 1999 pre spor o majetok a podľa podania žalovaných v roku 2001 pre spor o hrobové
miesto starého otca žalobcu).

10. Žalovaní v reakcii na podstatné časti vyjadrenia k odvolaniu žalobcu (v odvolacej replike) zopakovali

argument, že podľa ich presvedčenia v konaní bolo vykonanými dôkazmi preukázané, že „...žalobca
nenávidel E. F., vulgárne ju urážal, osočoval a ponižoval dlhé roky a E. F. nemohla zabudnúť a odpustiť
mu ani po dlhých rokoch, že ju označoval v liste za sviňu a snažil sa ju vykresliť ako amorálnu osobu“.
Poukázali na to, že zo svojej pozície majú k dispozícii len obmedzené dôkazné prostriedky a že ich
„...jedinouobranoupretomôžebyťlenpoukazovanienarozporyatendenčnétvrdeniažalobcuasamotný

prejav vôle našej matky, že neúctivého syna vydedila“. Na dôvažok v tejto spojitosti skonštatovali, že ak
by poručiteľka žila „...ľahko by vyvrátila všetky tieto klamstvá žalobcu“.

11. Žalobca v odvolacej duplike v podstatnom odmietol argument žalovaných, že dedičské konanie po
JUDr. J. bolo skončené až po spísaní listiny o vydedení ( v roku 2018) a poukázal v tejto spojitosti na to,

že prvotné dedičské konanie bolo skončené osvedčením právoplatným3.4.2006 a dodatočné dedičské
konanie osvedčením o dedičstve právoplatným 12.2.2008.

12.1. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaných ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je

prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. e), f) a g) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konania v zmysle § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné.

12.2. Odvolací súd sa v intenciách odvolateľmi vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s § 387 ods. 2
C.s.p. ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia rozhodnutie súdu prvej inštancie
spočíva, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387

ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu, reagujúc tým
zároveň na podstatné argumenty žalovaných v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd
tieto dôvody v niektorých smeroch precizuje. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že na väčšinu odvolaním
nastolených otázok už bola daná odpoveď v odôvodnení napadnutého rozsudku, v ktorom bol dôsledne
premietnutý právny názor vyslovený odvolacím súdom v kasačnom uznesení. Odvolací súd na dôvažok

poznamenáva, že doplnenie dôvodov prvoinštančného súdu v odvolacom konaní vyplýva z požiadavky
jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania.

13.1. Žalovaní v odvolaní ťažiskovo namietajú proti skutkovému nálezu súdu prvej inštancie
ohľadne príčiny inak nesporného stavu narušenia vzťahu medzi poručiteľkou a žalobcom v čase

predchádzajúcom spísaniu listiny o vydedení (4.4.2002), prejavujúceho sa medzi iným tiež dlhodobou
(minimálne od roku 1999) vzájomnou absenciou akýchkoľvek prejavov záujmu. Odvolací súd pripomína
zásadnosť tejto skutkovej okolnosti z pohľadu už zmienených téz právnej praxe a síce, že neprejavenie
záujmu potomkom nemôže byť dôvodom pre jeho vydedenie, pokiaľ je dôsledkom toho, že sám
poručiteľ neprejavuje záujem o potomka (i), že o neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa sa

nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom (ii) a že
neprejavenie záujmu potomkom zakladá dôvod pre vydedenie len vtedy ak sa poručiteľa nezáujem
potomka osobne citovo dotýkal, kde mu tento stav vadil, nie však v prípade, ak ide o situáciu, keď
mu bol tento stav ľahostajný, prípadne k nemu aj sám podstatne prispel (iii). Zároveň odvolací súdna tomto mieste akcentuje, že koncentrovanie pozornosti na túto skutkovú okolnosť bolo v danom
prípade opodstatnené tým, že hoci bol vzťah žalobcu a poručiteľky prakticky už od narodenia žalobcu
neštandardný,nebolzhoršenýdotejmiery,abysavôbecnestretávalianekomunikovali.Jednýmdychom

treba dodať, že nepochybne vážne následky, pokiaľ ide o vzájomné prejavy záujmu – už vôbec nie
trvalé, nevniesol do vzťahu poručiteľky a žalobcu list žalobcu adresovaný manželovi poručiteľky A. F.
z 24.9.1983, nakoľko ako odvolací súd vysvetlil už na inom mieste (bližšie v bode 2.5.), v rokoch 1983 až
1999 žalobca a poručiteľka príbuzenský vzťah nesporne udržiavali, pričom fakom je samotná poručiteľka
tento žalobcov prejav v dôvodoch vydedenia nevytkla, k čomu by, v prípade ak by „...intenzita, forma

a hlboká nenávisť tohto listu motivovali poručiteľku...“, tak ako to prezentujú žalovaní, nepochybne došlo.
Vtejtospojitostineušlapozornostiodvolaciehosúduzrejmánekonzistentnosťargumentáciežalovaných,
pokiaľ ide o dopad spomínaného listu na vzťah poručiteľky a žalobcu. Na jednom mieste totiž tvrdia, že
„postoj žalobcu prezentovaný aj v tomto liste bol jedným z dôvodov vydedenia...“, na inom ale tiež, že
„...aj napriek hanlivému správaniu sa žalobcu voči matke tá mu odpustila a javila o neho záujem, toto
potvrdzuje aj žalobca vo svojich výpovediach, že chodil na návštevy, komunikoval s Idou Stašovou...“.

13.2. Treba zdôrazniť, že ako už bolo naznačené vyššie, ustálenie príčiny narušenia vzťahu medzi
poručiteľkou a žalobcom v období pred spísaním listiny o vydedení, nebolo samoúčelné, ale malo
dotvoriť záver ne/existencii podmienok pre vydedenie tiež z hľadiska, či nesporné neprejavovanie
záujmu aj poručiteľky o žalobcu, malo objektívne ospravedlniteľný dôvod; v opačnom prípade by

bolo nevyhnutné nezáujem považovať za výsledok subjektívneho postoja poručiteľky (nevyvolanej
osobnej animozity alebo ľahostajnosti). Žalovanými prezentovanou príčinou narušenia vzťahu medzi
poručiteľkou a žalobcom má byť určenie hrobového miesta N. B. žalobcom v rozpore s jeho želaním (pri
J. B.). V procesných súvislostiach možno konštatovať, že žalovaní svoje tvrdenie, že žalobca „zmenil“
hrobové miesto svojho starého otca nepreukázali a v kontexte interpretácie skutkového deja žalobcom,

ktorý popiera vôbec vedomosť o smrti starého otca, v podstate nedokázali objektivizovať, že žalobca
na pohrebe participoval v akejkoľvek podobe (hoc len osobnou účasťou na pohrebnom akte). Ak by
uvedená okolnosť v spore aj bola preukázaná, vo vzťahu k dôvodu zhoršenia vzťahu medzi poručiteľkou
a žalobcom by sa jednalo len o nepriamy dôkaz, ktorý by mohol preukázať spornú okolnosť len spolu
s inými dôkazmi. Ako už odvolací súd vyjadril na inom mieste vzťah žalobcu k starej matke (bola preňho

akoby matkou, prechovával k nej blízky citový vzťah a dochoval ju), nevytvára rozumný podklad pre
záver o zjavnej amorálnosti toho, keby žalobca presadzoval proti poručiteľke predstavu o uložení jej
zostatkov (a zostatkov jej bývalého manžela pri nej), ak by k tomu v skutočnosti aj došlo.

13.3.Obdobnejepotrebnénazeraťajnažalobcovuverziupríčinyzhoršeniavzťahusporučiteľkou,avšak

predsa len s istými odlišnosťami, pokiaľ ide skutkový záver . V prvom rade súd prvej inštancie v spojení
so zisteniami vyplývajúcimi aj z iných dôkazov, presvedčivo vo vzťahu k tejto spornej okolnosti vyvodil,
že „...tvrdenia žalobcu o jej (poručiteľkinej) chamtivosti a ziskuchtivosti boli viac než pravdepodobné“.
Žiada sa v tejto spojitosti podotknúť, že napokon spor o majetok z dedičskej podstaty J. B. prezentujú
ako jeden z dôvodov vydedenia aj samotní žalovaní. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti tiež správne

akcentoval, že žalobca tento dôvod zhoršenia vzťahov s poručiteľkou konzistentne prezentoval počas
celého konania (už v žalobe tvrdil, že „Môj otec zomrel v roku 1998 a dedičské konanie po ňom skončilo
v roku 2006. Naše vzťahy s matkou sa hlavne tu naštrbili. Jej išlo o získanie majetku po mojom otcovi,
tak z tohto dôvodu ma vydedila a nepísala závet. Od tejto doby jej zavinením, nakoľko sa správala
tak ako sa správala, sme už viac nekomunikovali“ ) pričom odvolací súd na umocnenie presvedčivosti

myšlienkového postupu súdu prvej inštancie už len dodáva, že rovnako žalobca interpretoval dôvody
zhoršenia vzťahov s poručiteľkou už v liste – sťažnosti adresovanej Mestskému úradu Trebišov z
13.10.2003, teda ešte počas života poručiteľky, v čase kedy o vydedení ešte ani nemal vedomosť.

13.4. Možno súhlasiť s názorom žalobcu, že odvolacie námietky žalovaných, smerujúce proti

rozhodujúcim skutkovým záverom súdu prvej inštancie, sú skôr opakovaním vlastnej interpretácie faktov
bez konfrontácie s dôkazmi než spochybňovaním skutkových záverov, ktoré na základe vykonaných
dôkazov prvoinštančný súd vyvodil. Vo vzťahu k skutkovým záverom odvolací súd pripomína, že v
procese hodnotenia dôkazov ide o myšlienkový postup sudcu s využitím vlastnej skúsenosti sudcu,
dostupných analytických metód, napr. porovnania, syntézy (spájanie častí do celku), indukcie (zo zistení

o určitej časti sa usudzuje na inú časť), či dedukcie (zo zistení o všeobecnom sa usudzuje o menej
všeobecnom) a pravidiel formálnej či právnej logiky. Jeho výsledkom je skutkový nález na podklade
skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania alebo vyšli najavo v priebehu konania inak.Práve na nedostatky v týchto aspektoch myšlienkového postupu by mali byť koncentrované námietky
smerujúce proti správnosti skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov.

13.5. Vo všeobecnosti skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo
vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním,
alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov,
ktoré vyšli v konaní najavo, vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu

vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné
z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci (NS SR 1 MCdo 4/2009). Riadiac sa týmito právno-
teoretickými východiskami a úvahami odvolací súd posúdil skutkové závery súdu prvej inštancie, že
v konaní nebolo preukázané, aby v okolnostiach prípadu poručiteľka vôbec stála o prejavy záujmu
žalobcu a aby tento jej postoj bol ospravedlnený takým správaním sa žalobcu, ktoré by v skutočne v ich
veľmi špecifickom vzťahu bolo možné považovať za neadekvátne, za správne. Odvolací súd zdôrazňuje,

že ani v ďalšom konaní nevyšla najavo skutočnosť, ktorá by opodstatňovala záver, že starostlivosť
o žalobcu starými rodičmi od ranného detstva (možno od narodenia) je výrazom len akejsi rodičovskej
výpomoci pri výchove dieťaťa alebo pomocou v životnej núdzi poručiteľky, ako to v konaní prezentujú
žalovaní. Akokoľvek je tento moment argumentačne podceňovaný, podľa nazerania odvolacieho súdu
sa práve toto gesto matky k žalobcovi javí byť, a to celkom prirodzene, dôvodom, pre ktorý vzťah žalobcu

a poručiteľky bol mimoriadne neštandardný, bez reálneho citového základu a skrz toho prirodzene
labilný, a pre ktorý podľa názoru odvolacieho súdu bolo opodstatnené očakávať prejavy skutočnej
a viditeľnej (nie len hypotetickej) snahy o normalizáciu vzťahov predovšetkým na strane poručiteľky.
Nezáujem žalobcu o poručiteľku je preto potrebné vnímať nie len vo svetle správania sa poručiteľky
v rozhodnom čase, ktoré viedlo k radikalizácii ich vzťahu ale aj v kontexte záťaže príbuzenského vzťahu,

ktorý žalobca dôvodne vnímal ako „citový dlh“.

13.6. Odvolací súd k správnosti skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov napokon
zdôrazňuje, že nakoľko poručiteľka v listine o vydedení len prebrala zákonnú formuláciu dôvodu
vydedenia dôkazné bremeno preukázať, že dôvody v listine o vydedení zodpovedali v dobe jej

vyhotovenia skutočnosti, viazlo v spore na žalovaných. Ostáva dodať, že so zreteľom na všetky
skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, preukázanie existencie dôvodu pre vydedenie § 469a ods. 1
písm. b/ Občianskeho zákonníka predpokladalo objektivizáciu nie len stavu trvalého nezáujmu žalobcu
o poručiteľku, ale aj toho, že poručiteľka svojím postojom a správaním sa o takého prejavy zo strany
žalobcu stála, eventuálne, že tak tomu nebolo z ospravedlniteľného dôvodu (napríklad tiež pre správanie

sa žalobcu).

14.1. Odvolací súd nevzhliadol opodstatnenosť ani odvolacích námietok ( a nich vystavaného
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p), ktorou žalovaní vytkli súdu prvej inštancie, že
odmietol vykonať nimi navrhnutý dôkaz pripojením spisov vedených v sporových veciach, ktorých sa

zúčastnil JUDr. J.. Pravidlom kontradiktórnych konaní je nie len formálne, ale aj materiálne uplatňovanie
zodpovednosti strany za neunesenie dôkazného bremena. Výrazom toho v procese dokazovania je
okrem iného tiež požiadavka nezaťažovať zabezpečením dôkazného prostriedku iné subjekty cestou
súdu. Právna teória v záujme naplnenia požiadavky spravodlivého procesu celkom výnimočne pripúšťa
takútoingerenciusúdulenvprípadochtzv.vyšetrovacíchdôkazov,kedyokolnostiprípaduospravedlňujú

doplniť dôkazný deficit strany zaťaženej dôkazným bremenom súdom. V takýchto prípadoch však súd
podľa právnej teórie musí postupovať tak, aby stranám bezdôvodne neuľahčoval ich dôkaznú povinnosť,
apretomusíuloženietakejtopovinnostivždypozornezvážiť.Súdbymalstrane napomôcťodstrániťjeho
informačný deficit len v tom prípade, ak sa ocitne v skutkovej a dôkaznej núdzi nie z vlastnej viny a vtedy,
keď objektívne nie je schopný inak tento informačný deficit prekonať (por. Svoboda, K. Dokazování.

Praha : ASPI - Wolters Kluwer, 2009, s. 109). Strana musí vždy aspoň rámcovo navrhnúť, ako je
možné informačný deficit preklenúť a súd by mal posúdiť, či tento návrh môže viesť k jeho odstráneniu.
Podkladom pre odstránenie informačného deficitu však nemôže byť len dohad alebo názor, že napr.
v listinách, ktoré má súd zabezpečiť (poskytnúť druhá strana), budú potrebné informácie. Podkladom
by mal byť preukázateľný a pravdepodobný úsudok o dôvodnosti a oprávnenosti uloženia vysvetľovacej

povinnosti druhej strane (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s 1540, str. 699).
Uvedené sa podľa názoru odvolacieho súdu primerane vzťahuje aj na prípadný dôkaz, vyplývajúci zo
spisuvedenéhovinomkonaní.Faktomje,žežalovaníanivpriebehukonaniapredsúdomprvejinštanciea ani v odvolacom konaní neoznačili spornú a zároveň pre rozhodnutie významnú skutkovú okolnosť,
ktorú by mali navrhované spisy preukazovať, už vôbec nehovoriac o tom, že takto abstraktne označený
dôkazný prostriedok bez konkretizácie konkrétnych častí spisu, ani nemožno efektívne a podľa názoru

odvolacieho súdu ani procesne bezvadne vykonať.

14.2. Obdobne (len z istého uhla pohľadu) je potrebné tieto právno-teoretické východiská vztiahnuť
aj na žalovanými navrhovaných svedkov, ktorými mali byť pisatelia písomných vyhlásení predložených
žalobcom(G.R.aR.D.),keďžeanivodvolacomkonaníneoznačili,kakejkonkrétnejspornejskutočnosti

ich navrhujú svedecky vypočuť. Navyše vo vzťahu k návrhu na svedecké vypočutie týchto svedkov
odvolací súd dodáva, že predpokladom naplnenia odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e)
C.s.p., podstata ktorého spočíva v neúplnosti skutkových zistení pre nevykonanie navrhnutých dôkazov,
je aby v konaní pred súdom prvej inštancie bol navrhnutý dôkaz, ktorý podľa odvolacej námietky nebol
pre náležité zistenie skutkového stavu vykonaný, a ktorý zároveň v jednotlivosti alebo vo vzájomnej
súvislosti s inými dôkazmi môže vplývať na nálezy v podstatných skutkových otázkach. Platí, že výber

dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, a že o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov napokon
budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Právomoc súdu konať o veci, ktorej
sažalobnýnávrhtýka,totižvsebeobsahujeajprávomocposúdiť,čiaakédôkazynazistenieskutkového
stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd teda v
sporovomkonaníniejeviazanýnávrhmistránnavykonaniedokazovaniaaniejepovinnývykonaťvšetky

navrhované dôkazy (por. uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 222/2015 z 26. apríla 2016). Na druhej strane
ale obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie
voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní, ktoré dôkazy vykoná a ktoré z nich odmietne. Týmto limitom je
požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo stranu
do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím
súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená, že strana sporu nesmie
byť týmto rozhodnutím znevýhodnená oproti druhej strane. Esenciálnym predpokladom pre posúdenie
súvislosti navrhovaného dôkazu s predmetom konania je jasné formulované tvrdenie o spornej skutkovej
okolnosti, ktorú má objektivizovať. Dôkaz, a to ani tzv. vyšetrovací by nemal suplovať povinnosť tvrdenia

strany, už vôbec nie ak nie sú dané dôvody objektívne ospravedlňujúce prítomnosť informačného
deficitu. Relevantný dôkazný návrh zásadne nemôže byť vystavaný len na dohade, že svedok môže
disponovať informáciami, ktoré dotvoria tvrdenie strany ani na očakávaní, že svedectvo podporí jeho
právnu argumentáciu či nazeranie na hodnotenie dôkazov. Práve do takejto pozície navrhovaných
svedkov žalovaní neurčitým spôsobom vymedzenia predmetu ich výpovede, postavil.

15.1. Podľa ust. § 154 C.s.p., prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno
uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

15.2. Podľa ust. § 366 C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré

neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

15.3.Vcitovanomust.§366C.s.p.jevyjadrenýsystémneúplnejapelácieodvolaciehokonania,podstata
ktorého spočíva (tiež) v zásadnej nemožnosti prihliadať v odvolacom konaní na odvolaciu námietku,
založenú na takom prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený už pred
súdom prvej inštancie, a to až na taxatívne stanovené výnimky - skutočnosti poukazujúce na nedostatok
podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, ktorými má byť preukázané, že v konaní

došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo ktoré odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie.

15.4. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nepredložili
svedecké prehlásenia Q. H. a B. L. a tieto osoby nenavrhli ani svedecky vypočuť. Pritom z obsahu

spisu a ani z vyjadrenia žalovaných v priebehu odvolacieho konania, nevyplýva skutočnosť, pre ktorú
by tieto prostriedky procesnej obrany, nemohli uplatniť už v priebehu prvoinštančného konania. Na
tomto základe, keďže tieto dôkazy sa netýkali procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo
nesprávneho obsadenia súdu a nesmerovali ani k preukázaniu vady konania, odvolací súd posúdiluplatnenie týchto prostriedkov procesnej obrany ako procesne neprípustnú novotu, ktorú nemožno
v odvolacom konaní použiť v zmysle § 366 C.s.p. Odvolací súd na dôvažok poznamenáva, že za
nezavinené v zmysle § 366 písm. d) C.s.p. nemožno považovať neuplatnenie prostriedkov procesného

útoku alebo procesnej obrany, ktoré je výsledkom nedbanlivosti pri vyhľadávaní právne významných
skutočností alebo dôkazov. Preto ani uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p.
nemohol byť posúdený ako dôvodný.

16. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie s použitím

§ 387 ods. 1 C.s.p., a to v napadnutom vyhovujúcom výroku, rovnako aj v závislom výroku o trovách
konania.

17.1. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa
použijú aj na odvolacie konanie.

17.2. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

17.3.Vodvolacomkonanímalžalobcaplnýprocesnýúspech,apretomuvsúladescitovanýmzákonným
ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovaným, ktorí boli v odvolacom konaní

neúspešní. Na tomto základe odvolací súd priznal žalobcovi nárok náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

1Co/16/2024

1Co/16/2024

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ

domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)