Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. jún 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1Tos/41/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624010720
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Anna Miháliková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5624010720.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Anny Mihálikovej a sudcov JUDr.
Evy Kyselovej a JUDr. Vladimíra Kuráka, na neverejnom zasadnutí konanom 3. júna 2025 prejednal
sťažnosť podanú odsúdeným A. B., nar. X.X.XXXX, proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
sp. zn. 2Nt/35/2024 zo dňa 13.1.2025 a takto

r o z h o d o l :

Pod3a § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. s?ažnos? odsúdeného A. B.

z a m i e t a , pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, sp.zn. 2Nt/35/2024 zo dňa 13.1.2025 podľa § 399 ods.
2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného A. B. na povolenie obnovy konania v trestnej veci Okresného
súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 2T/67/2018, ktorá skončila rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č.k.
3To/78/2019-384 zo dňa 5.12.2019, právoplatným dňa 5.12.2019.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že odsúdený A. B. sa návrhom doručeným 25.9.2024
domáhal obnovy konania vedeného na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 2T/67/2018
z dôvodu novely Trestného zákona zo dňa 6.8.2024, ktorá je pre neho priaznivejšia, pričom bližšie
dôvody uvedie obhajca, ktorý mu bude ustanovený.
Súdom ustanovený obhajca v doplnení návrhu doručenom súdu dňa 6.11.2024 uviedol, že návrh

odsúdeného na povolenie obnovy konania zo dňa 23.9.2024 smeruje proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš zo dňa 12.6.2019, sp. zn. 2T/67/2018 v spojení
s pozmeňujúcim rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 5.12.2019, sp. zn. 3To/78/2019,
a to proti výroku o treste, v zmysle ktorého mu bol podľa § 212 ods. 4, § 38 ods. 2 a 5, § 41 ods. 2 a 3
a § 42 ods. 1 Trestného zákona uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere
7 rokov a 6 mesiacov. Návrh odôvodňuje tým, že po skončení konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom, vyšli najavo nové skutočnosti skôr neznáme, vzhľadom na ktoré je pôvodne uložený trest
odňatiaslobodyvzrejmomrozporesúčelomtrestu,akoajvrozporesosamotnouprípustnosťourozsahu
uloženia takéhoto trestu a samotnou trestnou sadzbou prislúchajúcou za trestný čin krádeže podľa §
212 Trestného zákona, za ktorý bol uznaný vinným. Touto novou skutočnosťou skôr neznámou je prijatie
zákona NR SR č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v
znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v zmysle ktorého došlo k

novelizácii tam uvedených ustanovení Trestného zákona. Novela Trestného zákona, ktorá je dôvodom
obnovy konania v zmysle návrhu, nadobudla účinnosť dňa 6.8.2024.
Okresný súd v odôvodnení uviedol, že z návrhu na povolenie obnovy konania
a z vykonaného dokazovania je zrejmé, že odsúdený ani v návrhu, ani na verejnom zasadnutí neoznačil
žiadnu skutočnosť skôr neznámu (objektívne existujúci jav, ktorý síce nie je dôkazom, ale môže mať
vplyv na zistenie skutočného stavu veci a spravidla ho je potrebné preukazovať ďalšími dôkazmi) alebo

predtým neznámy dôkaz, ktorý je nový a nebol predmetom dokazovania v pôvodnom konaní (t. j. novú
skutočnosť) a už vôbec neoznačil ani nepredložil dôkaz, súdu skôr neznámy, ktorý by mohol sámosebe alebo v spojení s už skôr známymi skutočnosťami a dôkazmi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
odsúdeného. Návrh na povolenie obnovy konania sa neopiera o žiadne nové skutočnosti (v zmysle
preukazovania iného, nového skutkového stavu oproti skutkovému stavu v pôvodnom konaní) a už

vôbec sa neopiera o žiadne nové dôkazy.
Skutočnosť, že takmer 6 rokov po právoplatnom odsúdení odsúdeného nadobudla účinnosť novela
Trestného zákona, ktorá by mohla byť priaznivejšou, ak by sa ním spáchaný skutok posudzoval po
jej účinnosti, nie je novou skutočnosťou tak, ako to má na mysli ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného
poriadku a § 394 ods. 4 Trestného poriadku, pretože novelizácia Trestného zákona nie je skutočnosťou

skôr neznámou, ktorá by nastala po strate účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého
ustanovenia podľa čl. 125 ods. 3 ústavy voči rozsudku vydanému na základe aplikácie takého právneho
predpisu,jehočastialeboniektoréhoustanovenia,aktentorozsudoknadobudolprávoplatnosť,alenebol
vykonaný (§ 394 ods. 4 písm. b/ Trestného poriadku).

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odsúdený prostredníctvom ustanoveného

obhajcu sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil podaním doručeným elektronicky súdu dňa 31.3.2025.
V sťažnosti uvádza, že má za to, že sú splnené všetky podmienky stanovené ust. § 394 ods. 1 a
nasl. Trestného poriadku k tomu, aby v jeho prípade bola povolená obnova konania a vydané nové
rozhodnutie vo veci. Pokiaľ súd poukazuje na ust.
§ 394 ods. 4 Trestného poriadku, v ktorom sú uvedené skutočnosti skôr neznáme, odôvodňujúce

povolenie obnovy konania, k týmto odsúdený uvádza, že podľa výslovného znenia prvej vety
predmetného ustanovenia je v tejto uvedené, že skutočnosťou skôr neznámou „je aj...“; vzhľadom k
uvedenému spojeniu „je aj ...“ je zrejmé, že touto skutočnosťou sú aj skutočnosti uvedené v ust. § 394
ods. 4 písm. a) a b) Trestného poriadku, avšak môžu byť aj iné. Uvedené vyplýva z kontextu spojenia „je
aj“, pričom ak by zákonodarca vyslovene mienil pod tieto skutočnosti zaradiť len skutočnosti uvedené

v ust.
§ 394 ods. 4 písm. a) a b), potom by tieto vymedzoval ako taxatívne stanovené, bez použitia spojenia „je
aj“. Vzhľadom na uvedené má za to, že novela Trestného zákona je tak podstatnou skutočnosťou, ktorá
tvorí dôvod obnovy konania, obzvlášť v prípade, ak na podklade tejto je možné rozumne predpokladať
uloženie nižšieho trestu odňatia slobody oproti tomu, ktorý mu bol uložený. Preto namieta postup súdu,

nakoľko súd nesprávne vyhodnotil tvrdený dôvod na obnovu konania, tento nesprávnym postupom
neprijal
a odmietol, pričom na podklade tohto mal súd návrh na povolenie obnovy konania prijať, návrhu na
povolenie obnovy konania mal vyhovieť a obnovu konania povoliť a následne zrušiť rozsudok Okresného
súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 12.6.2019, sp. zn. 2T/67/2018,

v spojení s pozmeňujúcim rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 5.12.2019, sp. zn. 3To/78/2019 vo
výroku o treste, pokračovať v konaní a skutok posudzovať a prípadne trest ukladať podľa ustanovení
Trestného zákona účinného od 6.8.2024.

Vyjadrenie prokurátora k sťažnosti odsúdeného nie je súčasťou spisu.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí, po zistení, že proti predmetnému rozhodnutiu je sťažnosť
prípustná (§ 185 ods. 1, ods. 2 druhá veta Tr. por., v spojení s § 402 ods. 3 Tr. por.), sťažnosť podala
oprávnená osoba (§ 186 ods. 1 Tr. por.) v zákonom stanovenej lehote (§ 187 ods. 1 Tr. por.), podľa §
192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému

sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce výroku napadnutého uznesenia a po zvážení
všetkých okolností významných pre rozhodnutie dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného A. B. nie je
dôvodná.

Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo

právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by
bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.Vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku stanovuje formálne podmienky pre tzv. iudicium
rescindens (obnovovacie konanie) – existenciu právoplatného rozhodnutia a novej skutočnosti alebo
dôkazu. Rozhodovanie o povolení obnovy konania je však podmienené materiálnou podmienkou

spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho o povolení obnovy konania vyhodnotiť vplyv novej
skutočnosti alebo nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. V tomto štádiu rozhodovania je potrebné
vyhodnotiť novú skutočnosť alebo nový dôkaz z hľadiska jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné
rozhodnutie o vine.

Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo
zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania. Takou skutočnosťou je
objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie
skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba v konaní o obnove konania spravidla preukázať dôkazom.

Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom

konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu
v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.

Za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. nemožno považovať skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal,

alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa mýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne
vyhodnotil.

Pri posudzovaní podmienok obnovy konania i podľa citovaného ustanovenia zákona (§ 394 ods. 1 Tr.
por.) súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk:

1. či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu neznáme,
2. či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi
známymi už v pôvodnom konaní mohli viesť k inému rozhodnutiu, než je pôvodné právoplatné
rozhodnutie uvedené v ods. 1 § 394 Tr. por.

Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné než pôvodné právoplatné
rozhodnutie, sa realizuje porovnaním doteraz vykonaných dôkazov a doterajšieho skutkového zistenia
uvedeného vo výroku právoplatného rozhodnutia, s dôkaznou silou a významom novotvrdených
skutočností a novonavrhovaných dôkazov. Ako už bolo uvedené vyššie, pre pozitívne rozhodnutie o

návrhu na povolenie obnovy konania musí byť výsledkom tohto skúmania dôvodný predpoklad pre
možnú zmenu pôvodného právoplatného rozhodnutia.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému
uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného

poriadku.

Okresný súd v danom prípade postupoval dôsledne a dokazovaním, ktoré na verejnom zasadnutí
vykonal, si vytvoril dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie, že v prípade odsúdeného A. B. nie sú
splnené podmienky pre povolenie obnovy konania.

Nadriadený súd je toho názoru, že napadnuté uznesenie obsahuje všetky zákonom stanovené kritériá
z hľadiska jeho formy a obsahu, uznesenie je presvedčivé, zrozumiteľné a neponecháva nadriadenému
súdu otvorenú žiadnu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť. Zároveň toto uznesenie je výsledkom
bezchybného procesného postupu. Nadriadený súd si osvojuje dôvody napadnutého uznesenia, na

ktoré v plnom rozsahu odkazuje a považuje
za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu
a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa, je potom úlohou zamerať sa na riešenie sťažnostných námietok odsúdeného a jeho obhajcu.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti

č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31,
§ 33).

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní o obnove konania
neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany konania, ktorá sa domáha

obnovy konania.

Krajský súd zdôrazňuje, že jedným zo základných prvkov vlády práva je princíp právnej istoty, ktorý
okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci s konečnou
platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované. Tento princíp neumožňuje stranám konania,
aby sa dožadovali obnovy konania iba z dôvodu opätovného prejednania a nového rozhodnutia vo

veci. Samotná možnosť existencie dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné preskúmanie
veci. Odklon od tohto princípu je odôvodnený iba v prípadoch, keď sa vyskytnú okolnosti podstatného
a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť právoplatné a záväzné súdne
rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy základných vád. Táto právomoc musí byť
vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej miere dodržaná spravodlivá rovnováha medzi záujmami

jednotlivca a potrebou zabezpečiť efektívnosť súdneho systému.

Krajský súd konštatuje, že o takýto prípad sa v konaní o návrhu odsúdeného A. B. na povolenie obnovy
konania nejedná.
So sťažnostnými námietkami obhajoby, resp. odsúdeného, ktoré sú totožné so skutočnosťami

uvádzanými v návrhu odsúdeného na obnovu konania, sa sťažnostný súd, tak ako i okresný súd,
nestotožňuje, keďže jeho argumentácia bola primárne založená na jeho presvedčení, že vzhľadom na
novelu Trestného zákona, ktorá nadobudla účinnosť dňom 6.8.2024, došlo k zmene trestných sadzieb
pri skutku, za ktorý bol právoplatne odsúdený,
a uvedené sa musí vzťahovať aj na jemu právoplatne uložený trest odňatia slobody. Sťažnostný súd

k tomu konštatuje, že úmyslom zákonodarcu v súvislosti s novelizáciou Trestného zákona účinnou od
6.8.2024 nebolo prehodnocovanie každého právoplatne uloženého trestu odňatia slobody, ktorý bol
uložený podľa platných a účinných predpisov do 6.8.2024, čo vyplýva aj z prechodného ustanovenia §
438k odsek 7 Trestného zákona, ktorý upravuje právnu situáciu v prípade, že došlo k právoplatnému
uloženiu trestu pred účinnosťou novely Trestného zákona za čin, ktorý už nie je definovaný ako trestný

čin. Je potrebné ďalej zdôrazniť, že podľa čl. 50 odsek 6 Ústavy SR trestnosť činu sa posudzuje a trest
sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre
páchateľa priaznivejšie. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona sa trestnosť činu posudzuje a trest ukladá
podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, s výnimkou prípadu, ak v čase medzi spáchaním
činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony a v ktorom prípade sa trestnosť činu

posudzuje a trest ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Trestný zákon teda počíta
s možnosťou zmeny právnej úpravy, avšak jej použitie je možné, iba ak ide o zmenu, ktorá nastala do
rozhodnutia v trestnej veci. Nemôže preto ísť
o akúkoľvek neskoršiu zmenu Trestného zákona, aj keď pre páchateľa výhodnejšiu, ako si to vysvetľuje
odsúdený. Zmena Trestného zákona, na ktorú sa odsúdený v návrhu na obnovu konania odvolával a

ktorou zároveň odôvodnil svoju sťažnosť, nadobudla účinnosť až po tom, ako bolo o trestnej veci a treste
odsúdeného právoplatne rozhodnuté. Preto zmena právnej úpravy (Trestného zákona) po nadobudnutí
takého právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia, hoci pre odsúdeného priaznivejšia, je z hľadiska
posudzovania trestnosti skutku a ukladania trestu právne irelevantná a nemôže zakladať dôvod na
jeho revíziu, a to ani prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov, teda ani prostredníctvom

povolenia obnovy konania.

Vzhľadom k uvedenému sťažnostný súd poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej novelu
Trestnéhozákonaúčinnúod6.8.2024nemožnopovažovaťzaskutočnosťsúduskôrneznámuvzmysle§
394 ods. 1 Trestného poriadku, pretože prípadné zmeny predpisov hmotného práva, keďže táto (zmena

hmotnoprávneho predpisu) v čase vyhlásenia pôvodného rozhodnutia objektívne neexistovala (viď nález
Ústavného súdu SR z 26.7.2019
sp. zn. I. ÚS 142/2018, II. ÚS 186/2020), a teda nemohla byť zohľadnená, prípadne aplikovaná pri
procese dokazovania. V danej súvislosti je potrebné tiež poukázať aj na stanovisko trestnoprávnehokolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. Tpj 44/2013, z ktorého vyplýva, že podmienky
obnovy konania sa netýkajú zmeny právneho stavu, t. j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti
činu a ukladania trestu, pričom splnením podmienky na obnovu konania ex lege je tá právna skutočnosť,

ak ústavný súd vyslovil nesúlad zákona s ústavou (§ 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. zákonov o
organizácii Ústavného súdu SR), čo však v danom prípade zistené nebolo. S poukazom na vyššie
uvedené preto možno konštatovať, že žiadne iné nové dôkazy alebo skutočnosti, ktoré neboli súdu
známe v pôvodnom konaní, odsúdený neuviedol.

Podľa výsledkov prieskumu napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo nadriadeným
súdom, neboli zistené také pochybenia pri aplikácii práva hmotného a procesného okresným súdom,
ktoré by odôvodňovali zrušenie alebo zmenu napadnutého uznesenia, a preto podľa § 193 ods. 1 písm.
c) Tr. por. krajský súd sťažnosť odsúdeného A. B. zamietol, pretože nie je dôvodná.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.