Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/132/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617215878
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7617215878.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Y. L., narodeného XX. W.A. XXXX, Č. A., R., L. XX
a 2/ Q. L., narodenej XX. E. XXXX, Č. A., R.,, L. XX, zastúpených RIEDL advokátska kancelária s. r. o.,
Prešov, Slovenská 46, proti žalovaným 1/ W.L. D., narodenému XX. C. XXXX, zomrelému XX. C. XXXX,
naposledybytomŠ.XXXa2/F.D.,narodenejXX.C.XXXX,Š.XXX,zastúpenejadvokátomJUDr.Jánom
Slovinským, Spišská Nová Ves, Štefánikovo nám. 13, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 7C/87/2017, o dovolaní žalobcov proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. decembra 2022 sp. zn. 6Co/154/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolacie konanie proti žalovanému 1/ z a s t a v u j e.

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ sú povinní zaplatiť žalovanej 2/ náhradu trov dovolacieho konania vo výške
určenej súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 15. októbra 2021 sp.
zn. 7C/87/2017 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia ich bezpodielového vlastníctva
k rodinnému domu v obci Š., súpisné číslo XXX, postavenému na pozemku parc. KN - C č. 659

katastrálneho územia Š. a žalovaným priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa ustanovení § 127, § 143, § 128 ods. 1, § 133, § 130
ods. 1 a § 221 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení účinnom od 1.
apríla 1964 do 31. marca 1983 a ustanovení § 198 ods. 1, § 217, § 218 ods. 1 a ods. 2 a § 221 ods.
1 OZ v znení účinnom od 1. apríla 1964 do 31. decembra 1991. Vychádzal z nespornej skutočnosti, že

žalobcoviasapodieľalinavýstavbepredmetnéhorodinnéhodomuzapomociN.D.aďalšíchpríbuzných.
Z dokazovania, predovšetkým oboznámením sa s predloženou fotodokumentáciou mal za preukázané,
že už v roku 1967 bola osadená na dome strecha, teda rodinný dom, ako stavba, existoval ako spôsobilý
predmet vlastníctva, že v rodinnom dome bývali žalobcovia s N. D. a jeho manželkou a že do rodinného
domu sa prisťahovali aj žalovaní. Pri rozhodovaní aplikoval právnu úpravu účinnú v dobe výstavby
rodinného domu. Podľa ustanovenia § 217 OZ rodinný dom mohol byť v osobnom vlastníctve, ak bol

vystavaný na pozemku určenom na tento účel a podľa ustanovenia § 221 OZ, ak zriadil na pozemku
stavbu občan, ktorý nebol oprávnený pozemok užívať alebo ktorý bol oprávnený ho užívať na iný účel,
rozhodoval o vlastníctve k stavbe súd. S účinnosťou od 1. apríla 1964 Občiansky zákonník umožňoval
občanom stavať na cudzom pozemku, ak mu bolo štátom zriadené právo osobného užívania pozemku.
Ak stavebník neoprávnene zasiahol do práv vlastníka alebo užívateľa pozemku, ustanovenie § 221 OZ
umožňovalo súdu priznať vlastníctvo stavby neoprávnenému stavebníkovi iba výnimočne, a preto boli

dôvody hodné osobitného zreteľa. Inak súd priznal vlastníctvo stavby vlastníkovi pozemku alebo nariadil
odstránenie stavby na náklady stavebníka.3. Dokazovaním bolo podľa súdu v konaní preukázané, že predmetný rodinný dom stavali žalobcovia
spolu s ďalšími príbuznými. Žalobcovia nepreukázali, že by im bol pozemok zastavený rodinným

predmetným domom, o výmere 520 m2, pridelený okresným národným výborom do ich osobného
užívania na výstavbu rodinného domu, dokonca nepreukázali ani to, že im v roku 1963 alebo v roku
1964 bol pridelený iný pozemok vo vlastníctve štátu.

4. Názor žalobcov, že pri rozhodovaní je treba vychádzať zo zásady, že za vlastníka stavby sa považuje

stavebník, a to aj v prípade ak staval na pozemku, ktorý nebol oprávnený užívať alebo ktorý bol
oprávnený užívať ho na iný účel, je v rozpore s vykonanými dôkazmi, z ktorých nevyplýva, že by
stavebníkmi spornej nehnuteľnosti boli iba žalobcovia, a práve pre túto okolnosť súd vo veci neaplikoval
judikatúru, na ktorú žalobcovia poukazovali (R 53/1973).

5. V konaní nebolo sporné tvrdenie žalovaných, ktoré vyplývalo aj z predloženého rozhodnutia

Okresného národného výboru v Spišskej Novej Vsi o pridelení pozemku do osobného užívania
žalovaným zo 6. apríla 1989 č. Fin224/89-Pá, podľa ktorého prideľovaný pozemok bol vo vlastníctve
štátu a v správe Miestneho národného výboru vo Š., že žalovaní 1/ a 2/ sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi pozemku, zastavanej plochy a nádvoria o výmere 520 m2 zapísanom na liste vlastníctva
katastra nehnuteľností č. XXX, v katastrálnom území Š., a to na základe dohody o zriadení práva

osobného užívania pozemku registrovanej na Štátnom notárstve v Spišskej Novej Vsi pod č. RII 467/89
na základe rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania, ktoré vydal Okresný národný
výbor, finančný odbor, v Spišskej Novej Vsi 6. apríla 1989. Nebolo sporné ani tvrdenie žalovaných, že
najneskôr od roku 1989 (teda odkedy im bolo pridelené právo osobného užívania pozemku), predmetnú
nehnuteľnosť nerušene užívali, a to až do roku 2016 a že túto nehnuteľnosť zveľaďovali. Žalobcovia

nenavrhli súdu dokazovania, ktorými by sa preukázalo ich tvrdenie, že žalovaní nekúpili predmetnú
nehnuteľnosť od N. D. za 50 000 Kčs. Tvrdenie žalobcov o neplatnosti kúpnej zmluvy a absencii jej
registrácie štátnym notárstvom považoval súd za irelevantné, nakoľko z dokazovania jednoznačne
vyplynulo, že žiadna písomná kúpna zmluva medzi žalovanými a N. D. a jeho manželkou uzavretá
nebola.Tvrdeniežalovaných,žerodinnýdomkúpiliboloakceptovanéajštátom,čovyplývazrozhodnutia

Okresného národného výboru v Spišskej Novej Vsi z 23. januára 1990 č. 1065/89, ktoré bolo vydané
v rámci stavebného konania na žiadosť žalovaných o povolenia na novostavbu rodinného domu na
pozemku parc. č. evidencie nehnuteľností 659 v katastrálnom území Š., ktorý už bol v ich bezpodielovom
spoluvlastníctve.

6. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku zdôraznil, že koncepcia Občianskeho zákonníka platného
v rozhodnej dobe vychádzala zo zásadnej spätosti vlastníctva stavby s právom osobného užívania
pozemku (§ 198 ods. 1 a § 218 ods. 1 OZ) a túto zásadu rešpektovali aj súdy (zn. R 84/1967 a zn. R
78/1969), čo znamenalo, že subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektom vlastníckeho
práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádzala, mohol byť len ten istý občan. Bolo v rozpore s účelom a

povahou práva osobného užívania pozemkov, ak by sa toto právo zriadilo jednému občanovi a vlastnícke
právo k stavbe, ktorá na pozemku stojí, by patrilo inému občanovi alebo organizácii (obdobne 2Cz7/71).
Uvedené súd zohľadnil pri posudzovaní nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti
žalovanými a dospel k záveru, že nie žalobcovia, ale žalovaní preukázali svoje vlastnícke právo k
predmetnej nehnuteľnosti.

7. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie len „nižšie súdy“)
na odvolanie žalobcov rozsudkom z 20. decembra 2022 sp. zn. 6Co/154/2021 rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil ako vecne správny a stranám v spore nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

8. Odvolací súd rozhodnutie o odvolaní odôvodnil tým, že sa stotožnil s napadnutým rozsudkom súdu
prvej inštancie a aj s jeho odôvodnením (§ 387 ods. 1 a ods. 2 CSP). Konštatoval, že napriek právnej
a skutkovej zložitosti veci je rozhodnutie súdu prvej inštancie zrozumiteľné, súd prvej inštancie sa
vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi otázkami podstatnými pre komplexné posúdenie a
rozhodnutie o uplatnenom nároku a aj so všetkými relevantnými odvolacími námietkami odvolateľov.

Zopakoval, že žalobcovia sa v tomto konaní domáhajú určenia, že rodinný dom v obci Š. súp. č. XXX,
postavený na pozemku parcele katastra nehnuteľností registra C č. 659 katastrálneho územia Š. je ich
bezpodielovýmspoluvlastníctvom.Spornýmnebolo,žeparcelakatastranehnuteľnostíč.659,zastavané
plochy a nádvoria, o výmere 520 m2, zapísaná na liste vlastníctva č. XXX katastrálneho územia Š., bolav katastri nehnuteľností zapísaná ako bezpodielové spoluvlastníctvo žalovaných a ani to, ako žalovaní
nadobudli do užívania pozemok zastavaný predmetným domom.

9. Tvrdenie žalobcov, že rodinný dom nadobudli originálnym spôsobom - výstavbou i odvolací súd
posudzoval podľa právnych noriem účinných v čase, kedy bola stavba dokončená, resp. kedy už
bolo jednoznačne a nezameniteľným spôsobom bolo zrejmé dispozičné riešenie prvého nadzemného
podlažia, tak ako súd prvej inštancie. Skutočnosť, že rodinný dom ako spôsobilý predmet vlastníctva -
samostatná vec existoval už v roku 1967, že bol postavený bez stavebného povolenia a bez oprávnenie

od vlastníka pozemku a v katastri nehnuteľností (evidencii nehnuteľností) nebol zapísaný, žiadna zo
sporových strán nespochybňovala.

10. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že súdy pri aplikácii OZ v znení účinnom
do 31. marca 1983 za vlastníka stavby považovali stavebníka aj v prípade neoprávnenej stavby.
Súd prvej inštancie však správne poukázal na to, že tomu tak je iba v prípade, ak je jednoznačne

preukázané kto je stavebník. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že v čase výstavby domu ak zriadil na
pozemku stavbu občan, ktorý nebol oprávnený pozemok užívať alebo ktorý bol oprávnený ho užívať
na iný účel, rozhodoval o vlastníctve k stavbe súd. Stavebníkovi mohol vlastníctvo k stavbe priznať,
len ak pre to boli dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 221 OZ v znení účinnom do 31. marca 1983).
Žalobcovia, ani manželia D., od ktorých žalovaní odvodzujú svoje vlastníctvo a ani žiadne iné osoby,

nevyužili právo podľa ustanovenia § 221 OZ a nedomáhali sa priznania vlastníckeho práva k tejto stavbe
žalobou na súde. Žalobu o určenie vlastníctva k domu nepodal ani štát (vlastník pozemku), ani správca
pozemku, ktorú bolo možné podľa ustanovenia § 221 OZ podať iba do 31. decembra 1991, pretože toto
ustanovenie Občianskeho zákonníka stratilo účinnosť prijatím zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa zmenil
Občiansky zákonník, a preto odvolací súd uvažoval, že vlastnícke právo žalobcov je možné posudzovať

iba z dôvodu vydržania. Odvolací súd mal za to, že len na základe dôkazov navrhnutých žalobcami a
vykonaných súdom prvej inštancie nemožno uznať tvrdenia žalobcov o nadobudnutí vlastníckeho práva
k predmetnému rodinnému domu výstavbou, o ich dobromyseľnosti a o neprerušovanom stave užívania
predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, za preukázané.

11. Žalobcovia svoje vlastníctvo domu odvodzovali od jeho výstavby a ich zaťažovalo dôkazne bremeno
preukázať v konaní, že len oni boli staviteľmi predmetného rodinného domu a mohli sa dôvodne
domnievať, že sa stali vlastníkmi tohto domu a takýmto spôsobom preukázať svoju dobromyseľnosť.
Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k správnemu záveru,
že žalobcovia nepreukázali, že by stavebníkmi predmetného domu boli iba oni, že im bol predmetný

pozemok zastavaný domom pridelený do osobného užívania za účelom výstavby rodinného domu a
nepredložili v konaní ani stavebné povolenie alebo kolaudačné rozhodnutie, ktoré povolilo užívanie
domu. Za správny považoval aj skutkový záver súdu prvej inštancie, že vykonanými dôkazmi neboli
preukázané okolnosti výstavby sporného rodinného domu, pretože z predložených dôkazov nebolo
možné jednoznačne ustáliť, že stavebníkmi rodinného domu boli práve žalobcovia, resp. že stavebníkmi

boli iba oni, a to ani na základe predložených čestných prehlásenia svedkov, v ktorých boli nejasnosti
a nezrovnalosti týkajúce sa časového zaradenia výstavby, ktoré boli podstatné, pretože žalobcovia v
danom čase stavali aj iný dom. Dom stavali viaceré osoby, okrem žalobcov aj manželia D., ktorí v dome
bývali až do svojej smrti. Žalobcovia sa odsťahovali mali trvalé bydlisko v Českej republike, vedeli že v
dome bývajú manželia D., proti tomu nenamietali a nesnažili sa to zmeniť. Podstatné pri posudzovaní

zisteného skutkového stavu bolo aj to, že po smrti manželov D.Ý. (v rokoch 1984 a 1985) v dome zostali
bývať žalovaní, a žalobcovia proti tomu až do roku 2016 nenamietali.

12. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie, ktoré odôvodnili
ustanoveniami § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolatelia žiadali, aby dovolací súd rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

13. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je podľa dovolateľov arbitrárnym rozhodnutím,
nepresvedčivým, založeným na svojvoľnom hodnotení vykonaného dokazovania, ktoré nedáva
dovolateľom v žiadnom prípade uspokojivé odpovede na ich právnu argumentáciu a námietky vznesené

už v konaní pred súdom prvej inštancie, čo predstavuje dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm.
f) CSP.14. Uviedli, že v prejednávanej veci ide o druhé rozhodnutie odvolacieho súdu v konaní, a preto
je treba skúmať konzistentnosť napadnutého rozsudku aj v nadväznosti na uznesenie odvolacieho
súdu zo 17. decembra 2019 sp. zn. 6Co/354/2018. Vzhľadom na úmrtia svedkov C. C., Q. D. a Y.

A. počas konania, sa medzi rozhodnutiami odvolacieho súdu, ale aj medzi rozsudkami súdu prvej
inštancie z 25. mája 2018 a 15. októbra 2021, dôkazná situácia nezmenila. Napriek tomu súd prvej
inštancie pri zachovanej dôkaznej situácii rozhodol úplne opačne ako predchádzajúcim rozhodnutím,
čo odvolací súd bez presvedčivého odôvodnenia potvrdil. Skutočnosti a dôkazy vyhodnotené v prvom
rozsudku súdu prvej inštancie v ich prospech, boli v ďalšom konaní vyhodnotené na ich ťarchu. V

poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie bol založený na účelovom a selektívnom vyvodzovaní
nesprávnych skutkových záverov z vykonaných dôkazov takým spôsobom, aby sa zamietnutie žaloby
javilo ako dôvodné a správne rozhodnutie. Arbitrárnosť rozsudku odvolacieho súdu je daná svojvoľným
vyvodzovaním účelových záverov z vykonaných dôkazov. V bode 43. napadnutého rozsudku odvolací
súd uvádza, že z čestných vyhlásení svedkov nemožno vyvodiť, ku ktorej stavbe domu sa svedkovia
vyjadrovali. Takýto záver súdu však neobstojí, pretože zo vzájomných súvislostí je zrejmé, že svedkovia

sa vyjadrovali k predmetnému domu, ktorý dovolatelia začali stavať po tom, ako prvý dom, odplavila
voda.

15. Dovolatelia vytýkali odvolaciemu súdu, že nevzal do úvahy a nevysporiadal sa s podstatnými
námietkami v odvolaní, ktorými preukazovali vady rozhodnutia súdu prvej inštancie. Namietali aj

prekvapivosť rozsudku odvolacieho súdu, pretože svoje vlastnícke právo odvodzovali od skutočnosti,
že sporný dom postavili pre seba, čo vyplývalo nielen z ich tvrdení, ale aj z výpovedí svedkov -
dvoch súrodencov žalobkyne 2/ a žalovaného 1/, ktorí nemali dôvod uvádzať nepravdy, ale tiež z
výpovede svedka A., osoby nezávislej a nezaujatej od sporových strán, a odvolací súd ho posudzoval
vzhľadom na zmenu právnej úpravy vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb., ktorým bolo zrušené

ustanovenie § 221 OZ, podľa ustanovení o vydržaní. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o vydržaní
pri posudzovaní vlastníctva dovolateľov súd prvej inštancie neaplikoval, odvolací súd nepostupoval
podľa ustanovenia § 328 CSP, keď ich nevyzval na vyjadrenie k veci s ohľadom na tieto ustanovenia,
a preto na takéto právne posúdenie nemali možnosť reagovať. V súvislosti s tým, že sa odvolací súd
zaoberal otázkou vydržania vlastníckeho práve k predmetnému rodinnému domu považovali dovolatelia

napadnutý rozsudok za prekvapivý aj z dôvodu, že je zjavne nekonzistentný s predchádzajúcim
zrušujúcim uzneseniu odvolacieho súdu zo 17. decembra 2019 sp. zn. 6Co/354/2018, ktorým v bode
36. odôvodnenia uložil súdu prvej inštancie povinnosť zaoberať sa otázkou, či žalovaní nenadobudli
vlastnícke právo k predmetnému rodinnému domu vydržaním. Súd prvej inštancie tak neurobil a napriek
svojmu predchádzajúcemu pokynu odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

16. Okrem vady zmätočnosti je podľa dovolateľov napadnutý rozsudok odvolacieho súdu postihnutý aj
vadou nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Právnu
otázku vlastníckeho práva stavebníka k nepovolenej a neoprávnenej stavbe po viac ako 50 rokoch od
vzniku tejto stavby, dovolací súd doteraz neriešil.

17. Odvolací súd sa síce stotožnil s tvrdením dovolateľov, že v súčasnosti už nemožno podať žalobu
ani rozhodovať podľa ustanovenia § 221 OZ v znení účinnom do 31. decembra 1991, avšak podľa
dovolateľov nemožno akceptovať jeho záver, že v takej situácii, keď nikto (ani dovolatelia, ani štát
alebo manželia D.Í.) nepodal včas takúto žalobu, je treba vlastnícky nárok žalobcov posudzovať podľa

ustanovení o vydržaní. Odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, ak posudzoval otázku vlastníckeho
práva žalobcov podľa ustanovení o vydržaní, zvolil zjavne nesprávnu právnu normu, ale aj inštitút
právneho poriadku, ktorého aplikácia na danú situáciu nie je v súlade so zásadami formálnej logiky.

18. Predmetný rodinný dom existoval už v roku 1967, je vecou, ktorá vznikla ako nová, vytvorením

dovolateľmi. Nie je dôvod, aby sa vo vzťahu k dovolateľom ako stavebníkom uvažovalo o potrebe vec
získať vydržaním. Za daných okolností to nemá oporu v žiadnej právnej úprave, ani vo formálnej logike.
Ustanovenie § 221 OZ sa postupne menilo, jeho účelom však nepochybne vždy bolo vyriešiť stav medzi
neoprávnenou stavbou a ňou zastavaným pozemkom. Po 1. januári 1992 účelom a obsahom najbližšie
ustanovenie Občianskeho zákonníka k zrušenému § 221 OZ je ustanovenie § 135c OZ. Stavba bola

v tomto prípade postavená dávno predtým, ako bol pozemok, na ktorom je postavená, pridelený do
osobného užívania žalovaných. Dovolatelia ako stavebníci sa nikdy svojho vlastníctva k stavbe nevzdali
a aj keď nebola podaná žaloba podľa ustanovenia § 221 OZ účinného do 31. decembra 1991, dovolatelia
ako stavebníci vždy boli a nikdy neprestali byť vlastníkmi predmetného rodinného domu, ktorí nadobudlijeho zhotovením. Ak by bol odvolací súd zohľadnil nepodanie žaloby podľa ustanovenia § 221 OZ včas
aj voči žalovaným, ako to prísne urobil voči žalobcom a na ich ťarchu, za danej situácie by vlastníkom
stavby sporného rodinného domu nemohol byť nikto, a to za každej situácie, ktorá prichádza do úvahy,

teda, že by stavebníkmi boli iba žalobcovia, iba N. D. s manželkou, alebo žalobcovia a manželia D.
spolu. Navyše aj v takej situácii by žalovaní nemohli byť dobromyseľní vo svojej držbe, o to viac, keď
podľa vlastného tvrdenia kupovali nehnuteľnosť ústnou kúpnou zmluvou neregistrovanou na štátnom
notárstve.

19. Keďže vec nemôže byť bez vlastníka, súdy nižších inštancií sa v danej situácii mali relevantným
spôsobom zaoberať kvalitou vlastníckeho práva oboch sporových strán, ktoré jediné v súčasnosti tvrdia,
že sú vlastníkmi predmetného rodinného domu. Dobromyseľnosť žalovaných v zmysle vydržania bola v
konaní vyvrátená, a súdy nižších inštancií neposkytli odpoveď na otázku, kto iný by mal byť vlastníkom
rodinného domu, ak to nemôžu byť žalobcovia, pričom žalovaní vlastníctvo vydržať nemohli za žiadnych
zvolených kritérií posudzovania podmienok dobromyseľnej držby.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd na vec aplikoval nesprávnu právnu normu, ak v
súčasnosti posudzoval vlastnícke právo žalobcov z hľadiska jeho vzniku vydržaním, a takéto právne
posúdenie je prejavom svojvoľného aplikovania práva odvolacím súdom. Ustanovenia o vydržaní pri
rozhodovaní nemal vôbec použiť. Odvolací súd vlastne požadoval, aby dovolatelia vydržali vlastnícke

právo k stavbe, ktorej vlastníkmi už boli, keďže boli jej stavebníkmi. Ak nikdy nebola podaná žaloba
podľa ustanovenia § 221 OZ v znení účinnom do 31. decembra 1991, ktorú už v súčasnosti podať
nemožno, tak je nepochybné, že vlastníctvo k domu svedčí dovolateľom ako stavebníkom, ako to tvrdili
počas celého konania, a ich vlastnícke právo oproti tvrdenému vlastníckemu právu žalovaných obstojí.
K uvedenému poukázali na R 53/1973, podľa ktorého Občiansky zákonník vychádzal zo zásady, že

za vlastníka stavby sa od počiatku považuje stavebník, a to aj v prípade jeho protiprávneho postupu
spočívajúceho v zriadení neoprávnenej stavby podľa ustanovenia § 221 OZ účinného od 1. apríla 1964
do 31. decembra 1991.

21. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť a priznať jej nárok na náhradu

trov dovolacieho konania. Uviedla, že z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že
odvolací súd záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno preukázať výstavbu
predmetného rodinného domu, potvrdil ako správny. Žalobcovia sa podľa nej domáhajú vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti bez preukázania akýchkoľvek podkladov, či už o pridelení pozemku do osobného
užívania na stavbu rodinného domu, stavebného povolenia alebo potvrdenia o trvalom pobyte v spornej

nehnuteľnosti.

22. Žalovaný 1/ po rozhodnutí odvolacieho súdu 27. januára 2023 zomrel.

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) preskúmal,

či sú dané procesné predpoklady pre meritórny dovolací prieskum a dospel k záveru, že dovolacie
konanie proti žalovanému 1/ je potrebné zastaviť z dôvodu straty jeho procesnej subjektivity. Po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom
(§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), preskúmal
prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že je potrebné ho

ako neprípustné odmietnuť.

24. Podľa § 438 ods. 1 CSP na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

25.Vzmysle§161ods.1aods.2CSPaktentozákonneustanovujeinak,súdkedykoľvekpočaskonania
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné
podmienky“). Ak ide o taký nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie
zastaví.

26. Podľa § 62 CSP ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví.27. Jednou z podmienok civilného sporového konania je procesná subjektivita, ktorú má ten, kto má
práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva (§ 61 CSP). Spôsobilosť mať práva a povinnosti
fyzickej osoby smrťou zanikne (§ 7 ods. 2 OZ).

28. Dovolací súd z potvrdenia notára Mgr. Štefana Štefanka v Gelnici, Banícke námestie č. 446/10
zistil, že žalovaný 1/ zomrel 27. januára 2023. Strata procesnej subjektivity žalovaného pred začatím
dovolacieho konania je neodstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky, pre ktorý dovolací súd
podľa ustanovenia § 62 v spojení s § 438 ods. 1 CSP proti nemu dovolacie konanie zastavil.

29. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak
to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP.

30. V danej veci žalobcovia v prvom rade uplatnili dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 420 písm.
f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

31. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba rozumieť
taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im
právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených

záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva
na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 559/2018, sp. zn. III. ÚS 47/2019, rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 4Cdo/140/2019, sp. zn. 4Cdo/120/2019 a pod.). Takýto nesprávny procesný postup
súdu môže spočívať predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré

sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným
dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na
predvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní,narelevantnékonaniesúduspojené

so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Z práva
na spravodlivý súdny proces ale pre účastníka nevyplýva právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

32. Podľa dovolateľov uplatnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP spočíva v tom,
že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne, že sa nevysporiadava s ich argumentami, nezohľadňuje

dôvody svojho predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia vo veci a je založené na svojvoľnom
hodnotení vykonaného dokazovania.

33. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k
porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj
nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013,
4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9. a 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia
vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu

veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k
otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie,
či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).34. Arbitrárnosť rozhodnutia môže mať rôznu podobu. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny

nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá
oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Môže tiež spočívať v takom hodnotení
dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich
pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla
spojené s nedostatočným odôvodnením. Je zásahom do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

súdny proces (rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 115/2020).

35. Civilné sporové konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na
jej upevňovanie a rozvíjanie. K základným právam strany sporu, obsiahnutým v práve na spravodlivý
proces, patrí i právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti
s riadnym odôvodnením je treba uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok z 21. októbra 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, R. T.
proti Š., rozsudok z 9. decembra 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok z 19.
apríla 1994 týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS
226/03z12.mája2004,III.ÚS209/04z23.júna2004,III.ÚS95/06z15.marca2006,III.ÚS260/06z23.
augusta 2006, III. ÚS 36/2010 zo 4. mája 2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008), nie je nutné, aby na

každú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie
samôžemeniťpodľapovahyrozhodnutiaamusíbyťanalyzovanýsohľadomnaokolnostíkaždejveci,ak
však súd v odôvodnení rozhodnutia nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom
súdnej ochrany, je treba tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).

36. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie i rozsudok
odvolacieho súdu spĺňajú kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2
a § 393 CSP, preto ich nemožno považovať za neodôvodnené a ani za zjavne arbitrárne (svojvoľné).
Treba zdôrazniť, že prvoinštančné a odvolacie súdne konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden
celok (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným

rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozsudkov súdu prvej inštancie
aj odvolacieho súdu v posudzovanom spore zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia. Z odôvodnenia rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotenídôkazovnajednejstraneaprávnymizáverminastranedruhej.Vhodnotenískutkovýchzistení
neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súdy ich náležitým spôsobom v celom súhrne

posúdili a náležite vyhodnotili. Odvolací súd sa v odôvodnení vyjadril k hodnoteniu dôkazov, najmä
výpovedí svedkov, ktorí vypovedali o okolnostiach výstavby. V odôvodnení uviedol, že vyhodnotením
dokazovania súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že len žalobcovia boli stavebníkmi rodinného
domuatoprerozporyvovýpovediachsvedkov,ktorésatýkalistavbypredmetnéhodomu,sprihliadnutím
na to, že žalobcovia v tom čase stavali aj iný dom, dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru.

37. Keďže odvolací súd svojím predchádzajúcim rozhodnutím zo 17. decembra 2019 sp. zn.
6Co/354/2018 zrušil prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie (okrem iného) preto, že súd prvej inštancie
neprihliadol na rozpory v čestnom prehlásení svedkyne C. C. z 21. augusta 2017 a svedka Q. D. z
24. augusta 2016, v ktorých obdobne uviedli, že žalobcovia začali stavať v roku 1963 rodinný dom č.

popisné XXX na E. ulici vo Š. a obsahom čestných prehlásení týchto svedkov z 12. marca 2018, ktoré už
obsahujú údaje o stavbe v rokoch 1964 až 1967, a to vo vzťahu k skutočnosti, že žalobcovia začali v roku
1963 stavať iný rodinný dom, nebolo jednoznačné ktorého rodinného domu sa tieto čestné prehlásenia
týkajú. Keďže tento rozpor v ďalšom konaní pre úmrtie oboch svedkov nebol vysvetlený, a išlo o
dôkazy, ktoré mali osvedčovať podstatné tvrdenia žalobcov o tom, že predmetný rodinný dom stavali

oni, od čoho odvodzujú svoje vlastnícke právo, nie je možné rozhodnutie odvolacieho súdu považovať
za nekonzistentné so svojím predchádzajúcim rozhodnutím. Práve naopak, ak v predchádzajúcom
rozhodnutí poukázal na rozpor medzi týmito dôkazmi, podstatnými pre rozhodnutie, a ten sa nepodarilo
odstrániť, jeho záver, že podstatná skutočnosť, výstavba rodinného domu výlučne žalovanými pre seba
preukázaná nebola, zodpovedá jeho predchádzajúcemu rozhodnutiu.

38. Dovolatelia tvrdili, že odvolací súd účelovo a selektívne vyvodzoval nesprávne skutkové závery
z vykonaných dôkazov, tak aby sa zamietnutie žaloby javilo ako dôvodné a správne rozhodnutie.
Tomuto argumentu bez konkretizácie chýba akákoľvek relevancia. Dovolací súd k tomuto uvádza, že aninesprávne alebo neúplné vyhodnotenie vykonaných dôkazov, nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdupovažovanézavaduzmätočnosti,ktorábyzakladalaprípustnosťdovolania(R42/1993,R37/1993,
R 125/1999, R 6/2000, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012).

39.Dovolateliazaporušeniesvojichprocesnýchprávpovažovaliajprekvapivosťrozhodnutiaspočívajúci
v tom, že odvolací súd ich podľa ustanovenia § 382 CSP neoboznámil s tým, že na vec sa vzťahujú aj
ustanovenia Občianskeho zákonníka o vydržaní vlastníckeho práva, ktoré súd prvej inštancie nepoužil
a neumožnil im vyjadriť sa k tomuto.

40. Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu rozumie rozhodnutie,
ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú
nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie.
Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než
rozhodnutie súdu prvej inštancie (3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania

na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných, „nových“ dôvodoch, než na
ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii
nemala možnosť namietať (ne)správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní
(5Cdo/46/2011).

41. Súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobcovia, ktorí tvrdili, že nadobudli
vlastnícke právo k predmetnému rodinnému domu jeho výstavbou, nepreukázali, že skutočne oni boli
stavebníkmi tohto domu. Nerozhodoval podľa ustanovení Občianskeho zákonní o vydržaní. Odvolací
súd v bodoch 37. až 41. odôvodnenia rozsudku vysvetlil predpoklady vydržania vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, nedospel však k záveru, že tieto by bolo možné aplikovať na posúdenie právneho vzťahu

žalobcov k predmetnému rodinnému domu, a preto nebol dôvod, aby postupoval podľa ustanovenia §
382 CSP a vyzval strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Pre úplnosť dovolací
súd poukazuje na bod 42. predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu zo 17. decembra 2019 sp.
zn.6Co/354/2018,vktoromsúdprvejinštancieusmernil,abyzisťoval,čižalovanínenadobudlivlastnícke
právo k domu vydržaním, čo by bránilo určeniu vlastníckeho práva žalobcov. Z uvedeného vyplýva, že

žalobcovia sa k možnosti vydržania vlastníckeho práva k rodinnému domu žalovanými vyjadriť mohli a
aj tak urobili (bod 16., rozsudku súdu prvej inštancie). V dovolaní (bod 17.) navyše uviedli, že poukázali
na relevantnú judikatúru týkajúcu sa vydržania, ale nižšie súdy sa odmietli ich argumentáciu zaoberať.

42. Podľa dovolacieho súdu na základe vyššieuvedeného nebol preukázaný postup, ktorým by bolo

žalobcom znemožnené uskutočňovať im patriace práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces žalobcovia neopodstatnene namietali, že konanie odvolacieho súdu vo veci bolo
postihnuté vadou stanovenou v § 420 písm. f) CSP, preto považoval v tejto časti dovolanie žalobcov
za neprípustné.

43. Keďže v preskúmavanom súdnom konaní nedošlo k vade uvádzanej v ustanovení § 420 písm. f)
CSP, dovolací súd sa ako ďalším zaoberal žalobkyňou namietaným nesprávnym právnym posúdením
veci odvolacím súdom.

44. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach konštantne uvádza, že právnym posúdením veci je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z uvedeného vyplýva rozsah, ale aj

obsah dôvodov, ktoré musí dovolateľ uplatniť. Dovolací dôvod preto dovolateľ musí vymedziť tak, že
uvedie ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť práve
tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

45. V prípade dovolania, ktorého prípustnosť je vyvodzovaná z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP

a dôvodnosť vysvetľovaná nesprávnym právnym posúdením, má kľúčový význam to, či dovolanie
obsahuje náležitú argumentáciu spochybňujúcu správnosť aplikácie niektorej právnej normy alebo
správnosť jej interpretácie. Takáto argumentácia ale v danej veci netvorí obsah dovolania žalobcov.
Dovolatelia namietali, že odvolací súd posudzoval vec z hľadiska predpokladov pre vydržanievlastníckeho práva k nehnuteľnosti a nezaoberal sa možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva
vytvorením veci, t. j. stavbou rodinného domu v prípade, ak bola postavená na pozemku, ku ktorému
v čase výstavby vlastník stavby nemal právo osobného užívania pozemku účelovo určenom na stavbu

rodinného domu (§ 221 OZ v znení účinnom do 31. decembra 1991). Žalobcovia v dovolaní vo väzbe
na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) CSP síce argumentujú nesprávnym právnym posúdením veci
súdom, avšak len v tom zmysle, že ak by odvolací súd vychádzal z toho, že boli výlučnými stavebníkmi
rodinného domu, nevyhnutne by musel dospieť k odlišnému právnemu posúdeniu vlastníckeho práva
k tomuto rodinnému domu.

46. Samotný kontext, v akom dovolatelia uplatnili dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 CSP, svedčí o
snahevyvolaťprocesneneprípustnýdovolacíprieskum,keďnamietaliajnesprávnehodnoteniedôkazov,
čím implicitne vytýkali nedostatok či nesprávnosť skutkových podkladov pre vyvodený právny záver.

47. K spôsobu odôvodnenia prípustnosti dovolania dovolateľmi najvyšší súd opakovane uvádza, že

rozhodnutiu všeobecného súdu v civilnom sporovom konaní spravidla predchádza riešenie celého radu
procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok s rôznym významom pre rozhodnutie. Na podklade ich
postupného riešenia civilný súd niektorým otázkam priznáva relevanciu, iné z pohľadu významu pre
rozhodnutie považuje za bezvýznamné. Právna otázka relevantná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP
musí byť preto v dovolaní vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý dovolaciemu

súdu umožňuje prijať záver o tom, konkrétne o ktorú otázku dovolateľovi ide a či vo vzťahu k nej
je daná prípustnosť (a v prípade prípustnosti aj dôvodnosť) dovolania, ktoré je mimoriadny opravný
prostriedok, nie „ďalšie odvolanie“ (2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016,
8Cdo/67/2017). Dovolací súd nie je oprávnený v konaní o dovolaní zakladať svoje úvahy na
domnienkach a predpokladoch o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli (§ 421 ods. 1 CSP). Sama

polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho
rozhodnutia a kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo
nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 CSP (3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017,
7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017).

48. Dovolací súd je teda viazaný iba vymedzením takej právnej otázky, od ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považujú dovolatelia za nesprávne. V danej veci však dovolanie
podané žalobcami neobsahuje vymedzenie právnej otázky uvedeným spôsobom. Žalobcovia kritizujú
rozhodovanie odvolacieho súdu, vysvetľujú, v čom vidia nesprávnosť záverov, na ktorých odvolací súd
založilsvojerozhodnutieozamietnutížalobyourčenieichvlastníckehopráva,avšakanipriposudzovaní

podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu nemožno ustáliť, ktorú konkrétnu právnu otázku (resp.
otázky) riešenú odvolacím súdom považujú za doposiaľ neriešenú v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1
písm. b) CSP.

49. Pokiaľ by dovolací súd absenciu konkrétne vymedzenej právnej otázky (otázok) v dovolaní

nezohľadnil, a napriek tomu by posudzoval dôvodnosť podaného dovolania, uskutočnil by procesne
neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP
(1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017). Ak by
nezohľadnil neprípustnosť dovolania a pristúpil by k vecnému posúdeniu rozhodnutia odvolacieho súdu
(a prípadne ho zrušil), porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej

strane (II. ÚS 172/03).

50. Dovolací súd z uvádzaných dôvodov dovolanie žalobcov namietajúce vadu zmätočnosti v danom
konaní odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP a nesprávne právne posúdenie podľa
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP ako dovolanie,

ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo dovolacie dôvody nie sú vymedzené
spôsobom uvedeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP.

51. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

52. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.