Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/186/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7822200729
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7822200729.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r.
o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.
r. o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému I. Z., narodenému XX. U. XXXX, X., B.
XXX, zastúpenému spoločnosťou LEGAL IURIS - advokátska kancelária s. r. o., Rožňava, Tehelná 11,
IČO: 47 242 795, o zaplatenie 1 407,40 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Rožňava

pod sp. zn. 6Csp/27/2022, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. júna
2024 sp. zn. 11CoCsp/16/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z
29. novembra 2022 č. k. 6Csp/27/2022-134 výrokom I. zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Predmetom sporu bola žaloba, ktorou sa žalobkyňa od
žalovaného domáhala zaplatenia 1 407,40 eura spolu s úrokmi z omeškania 5 % ročne zo sumy 1
287,58euraod10.novembra2021dozaplatenia.Uplatnenejpohľadávkezodpovedalpodľaskutkového
vymedzenia žaloby peňažný záväzok žalovaného zo Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s

poistením pre fyzické osoby č. BSU-00-0002046241 z 06. februára 2014, uzavretej medzi spoločnosťou
I. O., U.. W.. ako veriteľom a žalovaným v hmotnoprávnom postavení dlžníka (ďalej tiež „úverová
zmluva“), na základe ktorej I. O., U.. W.. poskytla žalovanému peňažné prostriedky v sume 4 850 eur,
ktoré sa zaviazal vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi vo výške 17,90 % ročne a s poplatkami pri ročnej
percentuálnej miere nákladov (RPMN) 20,71%, v 72 mesačných splátkach po 111,03 eura splatných
vždy do 20. dňa v mesiaci. Žalovaný nesplácal úver riadne a včas, čím porušil svoju povinnosť podľa

zmluvy a preto I. O., U.. W.. vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu doručenia oznámenia o
mimoriadnejsplatnostiúveru.ŽalobkyňaúverovúpohľadávkunadobudlanazákladeZmluvyopostúpení
pohľadávok z 09. novembra 2021. Pohľadávka žalobkyne ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky
predstavovala 1 407,40 eura, ktorá pozostávala z istiny 1 287,58 eura, riadnych úrokov 75,49 eura,
úrokov z omeškania 14,33 eura a poplatkov vo výške 30 eur. Súd prvej inštancie vyšiel z takto tvrdeného
skutkového stavu, na ktorý aplikoval ustanovenia § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 565 a § 524

ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 497 Obchodného zákonníka,
§ 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len
„zákon č. 129/2010 Z. z.) a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších
zmien a doplnení (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z. z.“), z ktorých vyvodil záver o nedôvodnosti žaloby
z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie žalobkyne v konaní, ku ktorému dospel na podklade úvahy o

nepreukázanísplneniapodmienokvyžadovanýchzákonomprepostúpeniebankovejpohľadávky.Malza
to, že žalobkyňa nepredložila súdu žiaden dôkaz preukazujúci doručenie výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZdo sféry dispozície žalovaného, v dôsledku ktorého nedodržania zákonom stanoveného postupu veriteľ
využil právo na zosplatnenie pohľadávky v rozpore so zákonom; následkom neplatného zosplatnenia
pohľadávky je neplatné postúpenie pohľadávky na žalobkyňu. Podací hárok o odoslaní zásielky bez

doručenky, prípadne obálky s doručenkou po vrátení zásielky adresátovi, prvoinštančný súd s poukazom
na R 4/2021nepovažoval za doklad preukazujúci dôjdenie výzvy do dispozičnej sféry žalovaného. Z
absolútnej neplatnosti postúpenia predmetnej pohľadávky vyvodil nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne, na základe čoho žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“) výlučným procesným úspechom žalovaného v spore.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 26. júna 2024
sp. zn. 11CoCsp/16/2023 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 1 ako
vecnesprávnypotvrdilastranámnepriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonania.Vcelomrozsahu
sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti (§ 387

ods. 3 veta druhá CSP) doplnil, že keďže aktuálna žalobkyňa ako nebankový subjekt je postupníkom,
ktorá svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní odvodzuje od zmluvy o postúpení pohľadávok z banky,
súd prvej inštancie správne zameral svoju pozornosť na splnenie podmienok podľa ustanovenia §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., ktoré stanovuje zákonné predpoklady platnej cesie (postúpenia)
pohľadávky. Skonštatoval, že pohľadávka uplatňovaná v konaní voči žalovanému vyplýva zo Zmluvy o

spotrebiteľskom úvere, preto súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia upravujúce predpoklady
postúpenia pohľadávky z takej zmluvy (§ 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z. a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.), prihliadajúc na to, že účinky prejavu vôle doručované
adresátovi môžu nastať len v prípade, ak je v konaní preukázané, že zásielka bola riadne doručovaná
na adresu dlžníka, ktorý si ju na uvedenej adrese z dôvodov na jeho strane neprevzal, až následne

nastávajú účinky prejavenej vôle voči neprítomnej osobe v zmysle § 45 ods. 1 OZ.

2.1. Odvolací súd uvažoval v tom zmysle, že nepostačuje len akékoľvek odoslanie zásielky, ako to
vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5Cdo/129/2010, 5Cdo/36/2020),
keďže rozhodujúce je objektívne hľadisko, teda možnosť adresáta reálne sa oboznámiť s obsahom

vôle veriteľa. Až vtedy môžu nastať právne účinky prejavenej vôle. V tejto súvislosti akcentoval, že
žalobkyňa mohla nadobudnúť oprávnenie na vymáhanie pohľadávky voči žalovanému na základe
zmluvy o postúpení pohľadávky (§ 524 OZ) len v prípade, ak by predmetom postúpenia bola pohľadávka
zo spotrebiteľského úveru po konečnej splatnosti vrátane účinného zosplatnenia dlhu (§ 17 zákona č.
129/2010 Z. z.), a súčasne, ak by žalovaný bol v omeškaní s plnením dlhu po dobu dlhšiu ako 90 dní, a

to napriek predchádzajúcej písomnej výzve banky, ako to vyžaduje § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.

2.2. Odvolací súd princíp doručovania právnych úkonov ako podmienku ich účinnosti kvalifikoval tak, že
tátovyplývanielenz§45OZ,alejejednouzhlavnýchzásadsúkromnéhopráva.Malzaneprípustné,aby
k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe

prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto
úkonom oboznámiť - ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú
osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry).
Dispozičná sféra adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t. j. kontaktnými
adresami účastníkov alebo určením kontaktnej osoby s tým, že doručenie písomnosti je účinné už tým,

že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry
adresáta, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty
doručovania tak pre účastníkov zmluvného vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste alebo
u určenej osoby prijímanie zásielok.

2.3. Zastával názor, že pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné strany vzájomnú
oznamovaciu povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov - zmluvnej strane
nemožno pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak jej táto zmena
nebola včas oznámená (z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahov možno odporučiť dojednať
notifikačnú povinnosť týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve). Považoval za

neprípustné, aby adresát porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v
zmarení právnych účinkov pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby, ktorá
koná v súlade s tým, čo bolo pre doručovanie dohodnuté. Odvolací súd v tomto kontexte zdôraznil,
že pri druhom spôsobe dojednania fikcie doručenia je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovaniaskutočne zdržiava - dôležité je to ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve; ak účastník zmluvy
uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť
sa s doručovanou zásielkou. Opačná argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom - zmluvná

strana by úmyselne uviedla adresu, na ktorej sa nezdržiava, aby znemožnila účinné doručovanie. Takto
dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní
hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky adresátom - z toho vyplýva, že aj bez
takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho
faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta.

2.4. Odvolací súd ďalej upriamil pozornosť na kogentnú povahu ustanovenia § 45 ods. 1 OZ,
ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia
doručovania upravená týmto ustanovením zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných
strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a
taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené.

Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne
perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky,
príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto
skutočnosti druhej zmluvnej strane). Poukázal na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa
mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle,

že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle
sa považuje za účinný. Nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil,
ale v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval za vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom
doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.

2.5. Žalobkyňa nedoručila do súdneho spisu žiadne písomnosti preukazujúce účinné doručenie výzvy
podľa ustanovenia § 53 ods. 9 OZ žalovanému, nakoľko podacie hárky osvedčujú odoslanie zásielky, nie
však jej dôjdenie do dispozičnej sféry adresáta; z uvedeného dôvodu sa nemôže uplatniť ani zákonom
predvídaný spôsob fikcie dôjdenia prejavu vôle podľa § 45 ods. 1 OZ, konštatoval odvolací súd. V

kontexte uvedeného proklamoval, že veriteľ nerealizoval svoje právo na zaplatenie celej pohľadávky
v súlade so zákonom. A keďže ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom v
čase postúpenia pohľadávky umožňovalo banke právo postúpiť inej osobe len splatnú pohľadávku, resp.
časť pohľadávky, ktorá je splatná, a nakoľko v tomto prípade došlo k postúpeniu nesplatnej pohľadávky,
jednalo sa podľa odvolacieho súdu o absolútne neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia § 39 OZ.

Svoje rozhodnutie založil na argumentácii, že Zmluva o postúpení pohľadávky je podľa § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ, § 525 ods. 2 OZ), ktorý záver
zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu (sp. zn. 1Cdo/147/2017, 7Cdo/26/2017,
5Cdo/36/2020). Odvolací súd záverom doplnil, že neobstoja ani žalobkyňou označené rozhodnutia
(2Sžf/8/2009, 5Obdo/2/2017, I. ÚS/174/09), ktoré sa vyjadrujú ku skutočnosti, že preukázanie odoslania

sa deje predložením podacieho lístka; v prípade, ak sa má preukázať splnenie akejkoľvek podacej
povinnosti postačuje dôkaz o podaní, avšak v prípade doručovania je dôležité, či mal možnosť adresát
sa oboznámiť s prejavom vôle, v ktorom prípade je dôkazom o doručení vrátenie neprevzatej zásielky
odosielateľovi.Namargoostatnýchrozhodnutíodvolacíchsúdov(11CoCsp/9/2021,11CoCsp/108/2020)
uviedol, že vychádzajú z odlišnej procesnej situácie, kedy žalovaný v rámci svojej procesnej obrany

žalobkyňou predložené listinné dôkazy preukazujúce jeho vecnú legitimáciu v spore žiadnym spôsobom
nepoprel. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého
prípustnosťadôvodnosťvyvodzovalazustanovenia§421ods.1písm.a)CSP(rozhodnutieodvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) a § 420 písm. f) CSP (odvolací súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces).

3.1. Dovolací dôvod uplatnený podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobkyňa nastolila k vyriešeniu právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu;
konkrétne v otázke, či doručovanie výzvy veriteľa do dispozičnej sféry spotrebiteľa preukázané podacím
hárkom spôsobuje účinky riadneho doručovania do dispozičnej sféry. Poukázala na rozhodnutiadovolacieho súdu sp. zn. 5Cdo/129/2010 z 28. januára 2011, sp. zn. 1ObdoV/63/2005 z 30. apríla
2007 a judikované rozhodnutie najvyššieho súdu publikované pod R 4/2021, ktorého právna veta znie:
„Ustanoveniu § 53 ods. 1 OZ neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa

a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť
fikcia doručenia zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa.“ Argumentovala aj uznesením sp. zn.
4Cdo/90/2023z29.novembra2023,ktorénadanérozhodnutiavpodstatnomodkázala,nazákladečoho
uzavrela, že ide o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP). Uviedla, že
všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je to, aby adresát

mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť a pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa
zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu
možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t. j. len čo sa dostane prejav vôle
do sféry jeho dispozície.

3.2. Vada zmätočnosti (§ 420 písm. f) CSP) podľa dovolateľky spočíva v tom, že odvolací súd odôvodnil

svoj potvrdzujúci rozsudok zmätočne, nekonzistentne a nepredvídateľne, nakoľko jeho právne závery
v odôvodnení sú v rozpore s doslovným znením zákona, odbornej literatúry, ako aj právnymi závermi v
rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít a iných krajských súdov, čo žiadnym spôsobom neprispieva k
princípu právnej istoty. Uviedla, že nerozumie dôvodom, pre ktoré odvolací súd neuznal poštový podací
hárok(vkombináciísozmluvnýmistranamidohodnutoufikcioudoručeniazásielok)akorelevantnýdôkaz

o tom, že právny predchodca žalobkyne žalovanému doručoval písomnosť. Odvolací súd bez reálneho
odôvodnenia neakceptoval poštový podací hárok ako dôkaz o doručení písomnosti do dispozičnej sféry
žalovaného a zároveň neuviedol dôvody, pre ktoré tento dôkaz vyhodnotil spôsobom, že žalobkyňa
doručenie do dispozičnej sféry nepreukázala. Žiadala rozsudky súdov nižších inštancií zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne uviedol, že keďže žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno k preukázaniu doručenia výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ, obsah samotnej výzvy podľa § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. je irelevantný, ako aj polemika žalobkyne, či má byť jej obsahom aj
upovedomenie spotrebiteľa o možnosti postúpenia pohľadávky. Navrhol dovolanie žalobkyne podľa §

448 CSP zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za

účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

9. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam prerozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,

bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia

dôkazov a pod.).

10. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
zmätočné, nekonzistentné a nepredvídateľné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nakoľko právne
závery odvolacieho súdu sú v extrémnom rozpore s doslovným znením zákona, odbornej literatúry, ako
aj právnymi závermi v rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít, čo žiadnym spôsobom neprispieva k

princípu právnej istoty. Jedná sa o nepredvídateľné a nepreskúmateľné rozhodnutie, ktoré len zdanlivo
(ak vôbec) poskytuje odpoveď na základnú otázku konania ohľadom preukázania doručovania do
dispozičnej sféry adresáta prostredníctvom podacieho hárku, resp. doručovania ako takého.

11. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny
(svojvoľný), teda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou
práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 44/2022) uviedol, že arbitrárnosť sa
v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným

porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci,
hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom
pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu
neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry
ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných

súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných
odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnenímnárokovaobranouprotitakémuuplatneniu(napr.IV.ÚS115/03).Pritomuvedenénedostatky
musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv

uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť
alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo
ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Základné právo na
súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu)
vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania (strany sporu) zásadne nemôže
bez ďalšieho implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania
(strana sporu) uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu (m. m. IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).

12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa
tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj

v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní došlo k ním tvrdenej
vade zmätočnosti.13. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v
ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že
dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať

aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), keď súdom
prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov
a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak
v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak
argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako

celok je nepresvedčivé.

14. Judikatúrou konkretizovaný obsah práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) je
veľmipestrý.Procesnéelementytohtoprávazdôrazňujú„stanovenýpostup“,tedadodržanieprocesných

pravidiel v konaní ako celku pred všeobecným súdom. Nezávislosť jeho rozhodovania sa uskutočňuje
v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Jedným z takýchto princípov,
predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní, je i povinnosť
súdu svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2, ods. 3 CSP. Z
odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na

strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, kedy sú právne závery súdu v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
súdneho rozhodnutia nevyplývajú, alebo ignorujú kogentnú normu, či popierajú všeobecne akceptované
chápanie dotknutého právneho inštitútu, treba také rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 46
ods. 1 ústavy, ako i čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý

proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

16. V prejednávanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil nepreskúmateľnosť, nepredvídateľnosť či arbitrárnosť (ktorú
žalobkyňa naznačuje) predmetného rozhodnutia napadnutého dovolaním. Právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by bolo popretie zmyslu a podstaty práva na
spravodlivý proces.

17. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu
prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2
CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových
a právnych otázok. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú zrejmé podstatné skutkové
tvrdenia žalobkyne, ako aj opis dôkaznej situácie v konaní, odkaz na právnu úpravu ako aj jej aplikácia

na zistený skutkový stav.

17.1. Súd prvej inštancie k aktívnej vecnej legitimácii žalobkyne najskôr osobitne zdôraznil, že
písomná výzva banky dlžníkovi je obligatórnym predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo
jej časti na inú osobu. Skonštatoval, že žalobkyňa nepredložila súdu doručenku, prípadne obálku s

doručenkou po vrátení zásielky adresátovi, ktorá by preukazovala doručenie výzvy pred mimoriadnou
splatnosťou do dispozičnej sféry žalovaného; z obsahu spisu mal zrejmý iba údaj o odoslaní zásielky
žalovanému podľa poštových podacích hárkov. Súd prvej inštancie zreteľne upriamil pozornosť na
skutočnosť, že ak mala byť výzvou v zmysle § 53 ods. 9 OZ posledná výzva na zaplatenie z 25.februára 2019, žalobkyňa síce preukázala jej odoslanie žalovanému, ale nepreukázala, že by sa
dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Súd prvej inštancie logicky vychádzal z toho, že pokiaľ aj
žalobkyňa v zosplatnení z 27. marca 2019 uviedla, že napriek predchádzajúcim písomným výzvam

nebola zo strany žalovaného evidovaná úhrada splatnej pohľadávky zo zmluvy, uvedené konštatovanie
v oznámení o zosplatnení úveru nemôže nahradiť skutočné preukázanie doručenia samostatnej výzvy
predchádzajúcej zosplatneniu úveru v zmysle § 53 ods. 9 OZ, na základe ktorej by mal veriteľ vyzvať
dlžníka na úhradu omeškaných splátok a zároveň ho upozorniť na možnosť zosplatnenia úveru.
Reflektujúc na tieto závery ďalej prvoinštančný súd akcentoval, že opomenutím postupu podľa § 53

ods. 9 OZ v spojení s ustanovením § 565 OZ, nemohlo dôjsť k platnému vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru, čo v spojení s § 39 OZ zakladá neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a teda
nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne. Vychádzajúc z týchto úvah napokon uzavrel, že
žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienok, vyžadovaných zákonom pre postúpenie pohľadávky,
keď nepredložila súdu žiaden dôkaz preukazujúci doručenie výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ do
dispozičnej sféry žalovaného. Nedodržanie zákonom stanoveného postupu znamená, že veriteľ využil

právo na zosplatnenie pohľadávky v rozpore so zákonom a na takého zosplatnenie nemožno prihliadať.
Následkom neplatného zosplatnenia pohľadávky je neplatné postúpenie pohľadávky na žalobkyňu.

17.2. Odvolací súd podrobne ozrejmil skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, zhrnul odvolacie
námietky žalobkyne, vysvetlil, akým spôsobom skutkové tvrdenia a argumenty žalobkyne posúdil a aké

právne normy aplikoval na zistený skutkový stav. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (ako aj z
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie) je zrejmé, akým spôsobom boli vyhodnotené zákonné
predpoklady platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi žalobkyňou a I. O., U..W..
a z toho vyplývajúci nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Odvolací súd uvažoval v tom
zmysle, že nepostačuje len akékoľvek odoslanie zásielky, ako to vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5Cdo/129/2010, 5Cdo/36/2020), keďže rozhodujúce je objektívne
hľadisko, teda možnosť adresáta reálne sa oboznámiť s obsahom vôle veriteľa. Až vtedy môžu nastať
právne účinky prejavenej vôle. Odvolací súd princíp doručovania právnych úkonov ako podmienku ich
účinnosti kvalifikoval tak, že táto vyplýva nielen z § 45 OZ, ale je jednou z hlavných zásad súkromného
práva. Mal za neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych

vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne
objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou
osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť
do jej dispozičnej sféry). Náležite poukázal na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa
mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle,

že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle
sa považuje za účinný. Nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil, ale
v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Z
uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval za primerané, aby odosielateľ vhodným spôsobom
doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.

17.3. Odvolací súd mal za nesporné, že žalobkyňa nedoručila do súdneho spisu žiadne písomnosti
preukazujúce účinné doručenie výzvy podľa ustanovenia § 53 ods. 9 OZ žalovanému, nakoľko podacie
hárky osvedčujú odoslanie zásielky, nie však jej dôjdenie do dispozičnej sféry adresáta; z uvedeného
dôvodu neuplatnil ani zákonom predvídaný spôsob fikcie dôjdenia prejavu vôle podľa § 45 ods. 1 OZ. V

kontexte uvedeného logicky dovodil, že veriteľ nerealizoval svoje právo na zaplatenie celej pohľadávky
v súlade so zákonom. A keďže ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom
v čase postúpenia pohľadávky umožňovalo banke právo postúpiť inej osobe len splatnú pohľadávku,
resp. časť pohľadávky, ktorá je splatná, a nakoľko v tomto prípade došlo k postúpeniu nesplatnej
pohľadávky, jednalo sa podľa odvolacieho súdu o absolútne neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia

§ 39 OZ. Svoje rozhodnutie založil na zrozumiteľnej argumentácii, že Zmluva o postúpení pohľadávky
je podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ, § 525 ods.
2 OZ), ktorý záver zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu (sp. zn. 1Cdo/147/2017,
7Cdo/26/2017, 5Cdo/36/2020). Odvolací súd záverom priliehavo objasnil, že neobstoja ani žalobkyňou
označené rozhodnutia (2Sžf/8/2009, 5Obdo/2/2017, I. ÚS/174/09), ktoré sa vyjadrujú ku skutočnosti,

že preukázanie odoslania sa deje predložením podacieho lístka; v prípade, ak sa má preukázať
splnenie akejkoľvek podacej povinnosti postačuje dôkaz o podaní, avšak v prípade doručovania je
dôležité, či mal možnosť adresát sa oboznámiť s prejavom vôle, v ktorom prípade je dôkazom o
doručení vrátenie neprevzatej zásielky odosielateľovi. Na margo ostatných rozhodnutí odvolacíchsúdov (11CoCsp/9/2021, 11CoCsp/108/2020) uviedol, že vychádzajú z odlišnej procesnej situácie, kedy
žalovaný v rámci svojej procesnej obrany žalobcom predložené listinné dôkazy preukazujúce jeho vecnú
legitimáciu v spore žiadnym spôsobom nepoprel. Odvolací súd fakticky vec zhodnotil tak, že žalobkyňa

dôkazné bremeno na preukázanie doručenia (nie odoslania) výzvy-upozornenia podľa § 53 ods. 9 OZ
žalovanému neuniesla a nedoručením výzvy na plnenie nemohli nastať účinky zosplatnenia úveru, v
dôsledku čoho bola pohľadávka banky bola nepostupiteľná.

18. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a

záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní
vyšli najavo, a je zrejmé, ako a z akých dôvodov meritórne (rozsudkom) vo veci samej rozhodol. A
keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vytvára v spätosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie
organickú a kompletizujúcu jednotu, jeho odôvodnenie spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 393
CSP týkajúceho sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania
podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho

súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná
skutočnosť, že dovolateľ nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení
rozhodnutísúdovobochnižšíchinštanciíanestotožňujesasnimi,nemôžesamaosebeviesťkzaloženiu
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).

19. Z obsahu dovolania je celkom zrejmé, že žalobkyňa sa svojou argumentáciou existencie vady
zmätočnosti snaží spochybniť aj právne posúdenie sporu odvolacím súdom (rovnaké námietky uvádza
aj pri nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom podľa § 421 ods. 1 CSP), ktorá však aj v
prípade jej opodstatnenosti by mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,

nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (k tomu pozri aj R
24/2017, 9Cdo/248/2021, 9Cdo/265/2021).

20. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania v danej veci aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)
CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na

nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady
(po prijatí záveru o prípustnosti dovolania).

21. Relevanciu podľa § 421 ods. 1 CSP má právna otázka (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa

odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne
okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli
inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.

22. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolateľ povinný

konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, vysvetliť a
označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom
odkloniloodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,uviesť,akobymalabyťtátootázkasprávne
riešená. Žalobkyňa v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke,
či „doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom spôsobuje účinky riadneho

doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ“. Takto formulovaná otázka sama v sebe obsahuje istú
vnútornú rozpornosť, pretože jej prvá časť, ktorú možno nazvať hypotetickým predpokladom, konštatuje
preukázanú skutočnosť (doručenie preukázané podacím hárkom), ktorá však vôbec nekorešponduje
skutočnostiam preukázaným v konaní tak, ako ich zistil odvolací súd. Z obsahu dovolania však možno
ustáliť to, že žalobkyňa sa nestotožňuje s právnymi závermi súdov nižších inštancií ohľadne preukázania

doručenia výzvy na plnenie žalovaného, nakoľko v dovolaní tvrdí, že doručenie výzvy preukázala
poštovým podacím hárkom, z čoho možno vyvodiť jej nesúhlas s právnym záverom odvolacieho súdu,
že podací hárok nepreukazuje doručenie výzvy, teda nepreukazuje skutočnosť, že sa výzva dostala
do dispozičnej sféry žalovaného. Podľa názoru žalobkyne sa mal odvolací súd odkloniť od právnychzáverov vyslovených v rozhodnutiach dovolacieho súdu R 4/2021, 5Cdo/129/2010, 1ObdoV/63/2005,
2Sžf/8/2009, 5Obdo/2/2017 a rozhodnutia ústavného súdu I. ÚS 174/09.

23. Rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky ako R 4/2021 bolo pôvodne najvyšším súdom vydané v dovolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 5Cdo/36/2020; ide o rozhodnutie, z ktorého záverov vychádzali nižšie súdy pri
posúdení otázky účinkov doručenia výzvy na plnenie. V tomto rozhodnutí dovolací súd konštatoval, že
jednou z podmienok platného postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt v zmysle ustanovenia § 92

ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. je okrem písomnej výzvy banky aj omeškanie klienta trvajúce nepretržite
viac ako 90 kalendárnych dní, čo i len s časťou dlhu, pričom tieto podmienky musia byť splnené
kumulatívne, inak je postúpenie pohľadávky postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu v
zmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom. V otázke doručovania výziev pri zosplatnení úveru dovolací
súd zaujal jednoznačný názor, že „koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti
väčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov,

akým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2
ods. 3 OZ si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona,
ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno
odchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 OZ vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa
odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená

týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi
právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby
účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci
právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a
vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí

jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti
druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta,
aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom
zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav
vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne

oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné
bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom
doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.“ Za podstatné
považoval, aby adresát mal možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle odosielateľa, teda aby sa tento
prejav vôle dostal do jeho dispozičnej sféry, pričom povinnosťou odosielateľa je preukázať doručenie

prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta (teda nie je nutné preukazovať doručenie priamo do vlastných
rúk adresáta). Preukázanie takto definovaného účinného doručenia však nie je možné zamieňať s
preukázaním odoslania prejavu vôle. Práve z tejto názorovej línie vychádzal aj odvolací súd vo svojom
rozhodnutí, správne ich interpretoval a aplikoval na prejednávanú vec; tieto závery dovolacieho súdu sú
v priamom protiklade s tvrdeniami žalobkyne v dovolaní.

24. Rovnako ani v rozhodnutiach najvyššieho súdu (5Cdo/129/2010, 1ObdoV/63/2005), dovolací súd
nevyslovil také právne posúdenie veci, ktoré by mohlo akokoľvek spochybniť právne závery vyslovené
odvolacím súdom v napadnutom rozhodnutí. Dovolací súd sa v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/129/2010
zaoberal otázkou účinného doručenia vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady nájomcovi a v tejto

súvislosti konštatoval potrebu objektívnej možnosti nájomcu sa s týmto vyhlásením oboznámiť, avšak
bez nutnosti túto objektívnu možnosť aj skutočne využiť. Predmetom rozhodnutia dovolacieho súdu sp.
zn. 1ObdoV/63/2005 bola zase otázka, či pri doručovaní pozvánky na valné zhromaždenie boli dodržané
podmienky § 129 ods. 1 Obchodného zákonníka a rovnako aj podmienky upravené v spoločenskej
zmluve. Čo sa týka rozhodnutí sp. zn. 2Sžf/8/2009, 5Obdo/2/2017 a I. ÚS 174/09, v nich bola riešená

otázka odoslania podania, a nie jeho doručenia, preto odkaz dovolateľky na uvedené rozhodnutia je bez
právnej relevancie z hľadiska ňou tvrdeného odklonu.

25. Dovolací súd záverom opakovane uvádza, že dovolateľ je zo zákona povinný nielen uviesť právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne (a vyložiť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia), ale tiež konfrontovať túto nesprávnosť s doterajšou rozhodovacou činnosťou dovolacieho
súdu, lebo tomu patrí úloha zjednocovať rozhodovaciu prax súdov v civilnom konaní. Podľa toho
je dovolateľ povinný vymedziť, v čom vidí splnenie predpokladov prípustnosti dovolania a pokiaľ
dovolateľ uplatňuje dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, mal by v dovolaní uviesť, ktorýz predpokladov vymedzených v tomto ustanovení je naplnený a prečo. Dovolateľ je povinný jasne a
zrozumiteľne vymedziť relevantnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a uviesť, v čom sa odvolací
súd odchýlil od tejto relevantnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V prejednávanej veci však

žalobkyňa takto nepostupovala a odlišnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej by sa mal
odvolací súd odchýliť, nevymedzila. Rozhodnutia dovolacieho súdu, o ktoré žalobkyňa opiera dôvodnosť
dovolania, žiadnym spôsobom nenapĺňajú definičné znaky podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pretože
v nich dovolací súd nevyslovil také právne závery, od ktorých by sa v prejednávanej veci odvolací súd
odchýlil. Dovolací dôvod uplatňovaný podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto nie je prípustný, pretože

neexistuje dovolateľom tvrdený rozpor záverov odvolacieho súdu s rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu. Dovolací súd opakovane uvádza, že žalobkyňa v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie
veci odvolacím súdom v otázke, či doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom
spôsobuje účinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ. Súdy nižšej inštancie však boli
názoru, že doručenie výzvy - upozornenia podľa § 53 ods. 9 OZ nemali za preukázané. Ako už bolo
vyššie uvedené, dovolateľkou formulovaná právna otázka obsahuje vnútornú rozpornosť, pretože jej

prvá časť, ktorú možno nazvať hypotetickým predpokladom, tvrdí preukázanú skutočnosť (doručenie
preukázané podacím hárkom), ktorá však vôbec nekorešponduje skutočnostiam preukázaným v tomto
konaní tak, ako ich zistili súdy nižších inštancií.

26. Dovolací súd ešte v súvislosti s možnými úvahami o existencii tzv. ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu (R 71/2018) upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v skutkovo a právne
obdobných veciach sa predmetnou otázkou dovolací súd zaoberal v celej plejáde vzájomne, na seba
nadväzujúcich rozhodnutiach: sp. zn. 5Cdo/133/2023, 1Cdo/68/2023, 3Cdo/39/2023, 2Cdo/182/2022,
9Cdo/295/2021, 7Cdo/70/2023, v dôsledku čoho je možné v nich vyslovené právne názory považovať
za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Vec prejednávajúci senát sa v celom rozsahu

stotožňuje so závermi vyslovenými v týchto rozhodnutiach a v okolnostiach posudzovanej veci na
ne v celosti poukazuje. Na margo dovolateľkou preferovaného uznesenia sp. zn. 4Cdo/90/2023 z
29. novembra 2023, podľa ktorého „právny názor odvolacieho súdu, že žalobkyňa nepreukázala, že
predmetné výzvy žalovanému doručila, keď neakceptoval podacie hárky o ich podaní na poštovú
prepravu na adresu žalovaného, ktorými žalobkyňa doručovanie výziev preukazovala, nie je správny“

dovolací súd, teraz už v kontexte vyššie menovanej recentnej judikatúry najvyššieho súdu uvádza,
že povinnosť predložiť vec veľkému senátu (§ 48 CSP) nevzniká, ak senát, nasledujúc ustálenú
rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu sa dostáva do rozporu s iným, ojedinele vysloveným právnym
názorom, hoci aj v rozhodnutí toho istého senátu. Z citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu
(5Cdo/133/2023, 1Cdo/68/2023, 3Cdo/39/2023, 2Cdo/182/2022, 9Cdo/295/2021, 7Cdo/70/2023) vo

vzťahu k preskúmavanej veci vyplýva, že otázkami nastolenými dovolateľkou v súvislosti s dovolacím
dôvodom podľa § 432 ods. 1 CSP sa dovolací súd zaoberal a zaujal k nim jednotné stanovisko
(rozhodovacia prax dovolacieho súdu už viacej nie je rozdielna). Vec prejednávajúci senát najvyššieho
súdu tak zdieľa názor súladný s absolútne väčšinovým názorom praxe dovolacieho súdu, že predloženie
samotného podacieho hárku samo o sebe ešte nedokazuje, že došlo k dôjdeniu zásielky - výzvy a

oznámenia aj do dispozičnej sféry žalovaného na adresu uvedenú v zmluve o úvere, t. j. nepreukazuje,
aký bol osud zásielky po jej odovzdaní na pošte. Aj keď na doručovanie zásielky prostredníctvom
poštového doručovateľa nemá odosielateľ vplyv a dosah, ustanovenie § 45 ods. 1 OZ jednoznačne
vyžaduje,abyprejavvôledošieladresátovi-neprítomnejosobe.Nestačítedavsporepreukázaťpodanie
zásielky na pošte, ale aj to, že pošta zabezpečila dôjdenie zásielky do dispozičnej sféry žalovaného ako

adresáta, čím mu bola vytvorená objektívna možnosť oboznámiť sa s ňou a s jej obsahom.

27. Názor dovolacieho súdu neboli spôsobilé zmeniť námietky žalobkyne ohľadom procesnej pasivity
žalovaného, nakoľko to bol práve žalovaný, ktorý v odpore proti platobnému rozkazu od začiatku
spochybňoval aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne a iniciatívne navrhol vykonanie dokazovania k

doručovaniu výzvy pred zosplatnením.

28. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vady
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne

posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako
dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.29. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta
druhá CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.