Rozsudok · Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam · Rozhodnutie

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K3-20C/36/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7523202720
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lukáš Beňák

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7523202720.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudcom JUDr. Lukášom Beňákom v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom C. XXX, 2. D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, 3. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX,
4. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, 5. E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom v H., B. XXX X. A. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XX, všetci zastúpení: JUDr. Matúš Lemeš, IČO: 42 241 740, advokát so sídlom
v Košiciach, Kuzmányho 29, proti žalovaným: 1. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., I. XX/X, 2. E. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XX, obaja zast.: JP Advokátska kancelária s.r.o., IČO: 56 422 105, so sídlom v
Košiciach, Adlerova 2189/22, za ktorú koná advokátka a konateľka JUDr. Jaroslava Paľová, o určenie
vlastníckeho práva, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaní v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti žalobcom v 1. až 6.
rade s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 11.05.2023, zmenenou uznesením zo dňa 12.09.2024,
domáhajú určenia vlastníckeho práva tak, aby súd určil, že žalobcovia v 1. až 6. rade a žalovaný v 1.
rade sú výlučnými vlastníkmi spoluvlastníckeho podielu a to
- žalobca v 1. rade A. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,

- žalobca v 2. rade D. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobca v 3. rade E. B., nar. X.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobkyňa v 4. rade F. G., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 140/8640,
- žalobca v 5. rade E. D., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,
- žalobkyňa v 6. rade A. D., nar. X.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,
- žalovaný v 1. rade E. B., nar. XX.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1775/69120, ktorý je v
súčasnosti súčasťou evidovaného podielu pod B 14 v podiele 5/128, pod B22 v podiele 25/432, pod B23

v podiele 5/512, v prospech žalovaného v 1. rade a pod B 19 v podiele 5/512 v prospech žalovaného v
2. rade, a to na nehnuteľnosti v kat. úz. C., obec C., J. K. – J., evidovaných na LV č. XXX ako :
- parcela E KN č. 368/1 o výmere 147 m2 - druh pozemku: orná pôda.
Určil, že žalobcovia v 1. až 6. rade a žalovaný v 1. rade sú výlučnými vlastníkmi spoluvlastníckeho
podielu a to:
- žalobca v 1. rade A. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobca v 2. rade D. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,

- žalobca v 3. rade E. B., nar. X.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobkyňa v 4. rade F. G., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 140/8640,
- žalobca v 5. rade E. D., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,
- žalobkyňa v 6. rade A. D., nar. X.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,- - žalovaný v 1. rade E. B., nar. XX.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1775/69120 ktorý
je v súčasnosti súčasťou evidovaného spoluvlastníckeho podielu pod B14 v podiele 5/128, pod B22 v
podiele 25/432, pod B23 v podiele 5/512, v prospech žalovaného v 1. rade a pod B19 v podiele 5/512, v

prospech žalovaného v 2. rade, a to na nehnuteľnostiach v kat. úz. C., obec C., J. K. – J., evidovaných
na LV č. XXXX ako:
- parcela E KN č. 223 o výmere 6227 m2 - druh pozemku: trvalý trávny porast,
- parcela E KN č. 294/1 o výmere 1618 m2 - druh pozemku: orná pôda,
- parcela E KN č. 294/2 o výmere 778 m2 - druh pozemku: orná pôda,

- parcela E KN č. 295 o výmere 4142 m2 - druh pozemku: trvalý trávny porast,
- parcela E KN č. 368/2 o výmere 673 m2 - druh pozemku: orná pôda,
- parcela E KN č. 407 o výmere 5427 m2 - druh pozemku: orná pôda,
- parcela E KN č. 564 o výmere 948 m2 - druh pozemku: orná pôda.
Určil, že žalobcovia v 1. až 6. rade a žalovaný v 1. rade sú výlučnými vlastníkmi spoluvlastníckeho
podielu a to:

- žalobca v 1. rade A. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobca v 2. rade D. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobca v 3. rade E. B., nar. X.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobkyňa v 4. rade F. G., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 140/8640,
- žalobca v 5. rade E. D., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,

- žalobkyňa v 6. rade A. D., nar. X.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,
- žalovaný v 1. rade E. B., nar. XX.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 300/8640, ktorý je v
súčasnosti súčasťou evidovaného podielu pod B22 v podiele 25/216 v prospech žalovaného v 1. rade,
a to na nehnuteľnostiach v kat. úz. C., obec C., J. K. – J., evidovaných na LV č. XXX ako:
- parcela E KN č. 255/1 o výmere 2232 m2 - druh pozemku: trvalý trávny porast,

- parcela E KN č. 255/2 o výmere 1607 m2 - druh pozemku: trvalý trávny porast,
- parcela E KN č. 262/1 o výmere 179 m2 - druh pozemku: trvalý trávny porast,
- parcela E KN č. 262/2 o výmere 70 m2 - druh pozemku: trvalý trávny porast,
- parcela E KN č. 327/1 o výmere 2646 m2 - druh pozemku: trvalý trávny porast,
- parcela E KN č. 327/2 o výmere 897 m2 - druh pozemku: trvalý trávny porast,

- parcela E KN č. 327/3 o výmere 370 m2 - druh pozemku: trvalý trávny porast,
- parcela E KN č. 334 o výmere 4654 m2 - druh pozemku: orná pôda,
- parcela E KN č. 382 o výmere 5038 m2 - druh pozemku: orná pôda,
- parcela E KN č. 439 o výmere 4604 m2 - druh pozemku: orná pôda,
- parcela E KN č. 447 o výmere 5583 m2 - druh pozemku: orná pôda,

- parcela E KN č. 483 o výmere 2872 m2 - druh pozemku: orná pôda,
- parcela E KN č. 541/1 o výmere 2751 m2 - druh pozemku: orná pôda,
- parcela E KN č. 541/2 o výmere 2007 m2 - druh pozemku: orná pôda.
Súd určuje, že žalobcovia v 1. až 6. rade a žalovaný v 1. rade sú výlučnými vlastníkmi spoluvlastníckeho
podielu a to:

- žalobkyňa v 6. rade A. D., nar. X.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,
- žalovaný v 1. rade E. B., nar. XX.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 55/3456, ktorý je
v súčasnosti súčasťou evidovaného podielu pod B12 v podiele 5/128, pod B19 v podiele 25/432, v
prospech žalovaného v 1. rade, a to na nehnuteľnosti v kat. úz. C., obec C., J. K. – J., evidovanej na
LV č. XXXX ako:

- parcela E KN č. 479 o výmere 5118 m2 - druh pozemku: orná pôda.
Určil, že žalobcovia v 1. až 6. rade a žalovaný v 2. rade sú výlučnými vlastníkmi spoluvlastníckeho
podielu a to:
- žalobca v 1. rade A. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobca v 2. rade D. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,

- žalobca v 3. rade E. B., nar. X.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobkyňa v 4. rade F. G., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 140/8640,
- žalobca v 5. rade E. D., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,
- žalobkyňa v 6. rade A. D., nar. X.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,- žalovaný v 2. rade E. B., nar. XX.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 500/8640, ktorý je v
súčasnosti súčasťou evidovaného podielu pod B 1 v podiele 5/36 v prospech žalovaného v 2. rade, a to
na nehnuteľnosti v kat. úz. C., obec C., J. K. – J., evidovanej na LV č. XXX ako:

- parcela C KN č. 809/19 o výmere 7070 m2 - druh pozemku: trvalý trávny porast.
Určil, že žalobcovia v 1. až 6. rade a žalovaný v 2. rade sú výlučnými vlastníkmi spoluvlastníckeho
podielu a to:
- žalobca v 1. rade A. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobca v 2. rade D. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,

- žalobca v 3. rade E. B., nar. X.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobkyňa v 4. rade F. G., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 140/8640,
- žalobca v 5. rade E. D., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,
- žalobkyňa v 6. rade A. D., nar. X.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,
- žalovaný v 2. rade E. B., nar. XX.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 860/8640, ktorý je v
súčasnosti súčasťou evidovaného podielu pod B8 v podiele 13/72 v prospech žalovaného v 2. rade, a

to na nehnuteľnosti v kat. úz. C., obec C., J. K. – J., evidovanej na LV č. XXX ako:
- parcela E KN č. 496 o výmere 3930 m2 - druh pozemku: orná pôda.
Určil, že žalobcovia v 1. až 6. rade a žalovaný v 1. rade sú výlučnými vlastníkmi spoluvlastníckeho
podielu a to:
- žalobca v 1. rade A. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,

- žalobkyňa v 6. rade A. D., nar. X.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,
- žalovaný v 1. rade E. B., nar. XX.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 500/8640, ktorý je v
súčasnosti súčasťou evidovaného podielu pod B1 v podiele 5/36 v prospech žalovaného v 1. rade, a to
na nehnuteľnosti v kat. úz. C., obec C., J. K. – J., evidovanej na LV č. XXX ako:
- parcela E KN č. 242/2 o výmere 1103 m2 - druh pozemku: trvalý trávny porast.

Určil, že žalobcovia v 1. až 6. rade a žalovaný v 2. rade sú výlučnými vlastníkmi spoluvlastníckeho
podielu a to:
- žalobca v 1. rade A. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobca v 2. rade D. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobca v 3. rade E. B., nar. X.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,

- žalobkyňa v 4. rade F. G., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 140/8640,
- žalobca v 5. rade E. D., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,
- žalobkyňa v 6. rade A. D., nar. X.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,
- žalovaný v 2. rade E. B., nar. XX.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 500/8640, ktorý je v
súčasnosti súčasťou evidovaného podielu pod B1 v podiele 5/36 v prospech žalovaného v 2. rade, a to

na nehnuteľnosti v kat. úz. C., obec C., J. K. – J., evidovanej na LV č. XXX ako:
- parcela E KN č. 314/2 o výmere 569 m2 - druh pozemku: trvalý trávny porast.
Určil, že žalobcovia v 1. až 6. rade a žalovaný v 2. rade sú výlučnými vlastníkmi spoluvlastníckeho
podielu a to:
- žalobca v 1. rade A. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,

- žalovaný v 2. rade E. B., nar. XX.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 2300/8640, ktorý je v
súčasnosti súčasťou evidovaného podielu pod B8 v podiele 25/72 v prospech žalovaného v 2. rade, a
to na nehnuteľnostiach v kat. úz. C., obec C., J. K. – J., evidovanej na LV č. XXX ako:
- parcela E KN č. 347 o výmere 4654 m2 - druh pozemku: orná pôda.
Určil, že žalobcovia v 1. až 6. rade a žalovaný v 2. rade sú výlučnými vlastníkmi spoluvlastníckeho

podielu a to:
- žalobca v 1. rade A. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobca v 2. rade D. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobca v 3. rade E. B., nar. X.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,- žalobkyňa v 4. rade F. G., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 140/8640,
- žalobca v 5. rade E. D., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,
- žalobkyňa v 6. rade A. D., nar. X.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,

- žalovaný v 2. rade E. B., nar. XX.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 860/8640, ktorý je v
súčasnosti súčasťou evidovaného podielu pod B8 v podiele 13/72 v prospech žalovaného v 2. rade, a
to na nehnuteľnostiach v kat. úz. C., obec C., J. K. – J., evidovaných na LV č. XXXX ako:
- parcela E KN č. 275 o výmere 2698 m2, druh pozemku: trvalý trávny porast,
- parcela E KN č. 405 o výmere 7327 m2 - druh pozemku: orná pôda,

- parcela E KN č. 426 o výmere 4893 m2 - druh pozemku: orná pôda,
- parcela E KN č. 460 o výmere 5117 m2 - druh pozemku: orná pôda.
Určil, že žalobcovia v 1. až 6. rade a žalovaný v 2. rade sú výlučnými vlastníkmi spoluvlastníckeho
podielu a to:
- žalobca v 1. rade A. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobca v 2. rade D. B., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,

- žalobca v 3. rade E. B., nar. X.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 70/8640,
- žalobkyňa v 4. rade F. G., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 140/8640,
- žalobca v 5. rade E. D., nar. XX.X.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,
- žalobkyňa v 6. rade A. D., nar. X.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 175/8640,
- žalovaný v 2. rade E. B., nar. XX.XX.XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 860/8640, ktorý je v

súčasnosti súčasťou evidovaného podielu pod B8 v podiele 13/72 v prospech žalovaného v 2. rade, a
to na nehnuteľnosti v kat. úz. C., obec C., J. K. – J., evidovanej na LV č. XXXX ako:
- parcela E KN č. 554 o výmere 4641 m2 - druh pozemku: orná pôda.
Žalobcovia v 1. až 6. rade majú proti žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalobcovia sa týmto žalobným návrhom domáhajú určenia vlastníckeho
práva k pozemkom pôvodne evidovaným v PK zápisnici č. XX, XX, XX v kat. úz. C., nakoľko podľa
súčasných údajov katastra nehnuteľností nie sú evidovaní na listoch vlastníctva ako ich podieloví
spoluvlastníci, čo je v rozpore so skutočným stavom, resp. ich spoluvlastnícky podiel na týchto
pozemkoch je evidovaný v nesprávnej výške. Za účelom preukázania vlastníckeho práva žalobcov k

pozemkom pôvodne evidovaným v PKV č. XX, XX, XX v kat. úz. C., bol vypracovaný znalecký posudok
č. 31/2022 znalcom Ing. Jozef Bujňák, ktorý je znalcom v odbore geodézia, kartografia a katastra
nehnuteľnosti.
Znaleckýposudokč.31/2022podrobnezdôvodňuje,prečodošloknesprávnymzápisomvýškyideálnych
spoluvlastníckych podielov žalobcov k pozemkom pôvodne evidovaným v PKV č. XX, XX, XX v kat.

úz. C.. Zo záverov tohto znaleckého posudku vyplynuli o.i. nasledovné zistenia, že právny predchodca
žalobcov A. B., nar. XX.XX.XXXX (starý otec žalobcov a žalovaných), bol v pozemkovoknižnej zápisnici
č. XX v kat. úz. C., evidovaný ako vlastník zapísaný pod B51 v podiele 5/96, B55c v podiele 5/96 a
pod B59b v podiele 30/864. A. B. mal evidované vlastnícke právo v celkovom ideálnom podiele 5/36,
respektíve na najmenší spoločný menovateľ 240/1728.

Rozhodnutím Štátneho notárstva Košice-vidiek číslo D 524/72 zo dňa 9.6.1972, ideálne podiely 5/36
A. B. nar. XX.XX.XXXX, zomrelom X.X.XXXX, zapísané pod B51, B55c a B59b zdedil, E. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. L. XX. V zmysle predmetného rozhodnutia E. B., nar. XX.X.XXXX, zdedil pozemky
– parcely evidované v pozemkovoknižnej zápisnici č. XX, XX, XX F. XXX „s tým, že ak v budúcnosti bude
niečo z týchto nehnuteľnosti vykúpené, vyvlastnené, ináč scudzené, alebo daná náhrada z hocijakého

titulu, táto bude patriť všetkým dedičom okrem F. B. M. A., t.j. A. B., E. B. a F. D. M. B., všetkým v
rovnakých podieloch. V roku 1992 pod položky výkazu zmien č. 5/92 bol založený hluchý list vlastníctva
č. XXX k nehnuteľnostiam z PK vložky č. XX. Pod položkami výkazu zmien č. 5 a 6/96 boli do listu
vlastníctva č. XXX pod poradovým číslom 5 zapísaní vlastníci, tak ako je to uvedené na obr. č. 2 na
str. 5 znaleckého posudku. Z uvedeného LV č. XXX vyplýva, že pod poradovým číslom 5, písm. „l“ bol

správne zapísaný ideálny podiel A. B. vo výške 10/192 prevzatý zo zápisu PK zápisnice č. XX pod B
55c.Pod písmenom „s“ nebol zapísaný správny ideálny podiel A. B. 30/864 zo zápisu PK zápisnice č.
XX pod B 59b, ale zapísali „neurčitý podiel“. Ideálny podiel A. B. 5/96 zapísaný pod B 51 PK zápisnice
č. XX vôbec nebol zapísaný do LV č. XXX.
Následne notárskou zápisnicou č. N 98/97, Nz 98/97 zo dňa 25.3.1997, osvedčením podľa § 2 ods.

l zákona č. 293/1992 Zb., boli vyrovnané znížené dedičské podiely k nehnuteľnostiam evidovaným v
PK zápisniciach číslo XX, XX, XX F. XXX. Podľa tejto dohody dedič E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
L. XX, každému zo zákonných dedičov uznal jeho zákonný dedičský podiel v zmysle ktorého majetok
po poručiteľovi nadobúdajú takto: 1. E. B., nar. XX.XX.XXXX, nadobudol v rámci celej PK zápisniceč. XX ideálny podiel 50/1080, 2. žalobca v 1. rade (A. B.) nadobudol v rámci celej PK zápisnice č.
XX ideálny podiel 10/1080, 3. žalobca v 2. rade (D. B.) nadobudol v rámci celej PK zápisnice č. XX
ideálny podiel 10/1080, 4. žalobca v 3. rade (E. B.) nadobudol v rámci celej PK zápisnice č. XX ideálny

podiel 10/1080, 5. žalobkyňa v 4. rade (F. G.) nadobudla v rámci celej PK zápisnice č. XX ideálny podiel
20/1080, 6. žalobca v 5. rade (E. D.) nadobudol v rámci celej PK zápisnice č. XX ideálny podiel 25/ l
080, čo pri pozemkovoknižnej parcele č. 128 to predstavuje výmeru 176 m2 , 7. žalobkyňa v 6. rade (A.
D.) nadobudla v rámci celej PK zápisnice č. XX ideálny podiel 25/1080.
V roku 1998 bol spracovaný register obnovenej evidencie pozemkov (ďalej len ROEP). Na základe

znalcom vykonaného šetrenia súčasných údajov v katastri nehnuteľností vytvorených v rámci
spracovania ROEP a po ich porovnaní s právnymi listinami možno skonštatovať, že zhotoviteľ registra
nepostupoval dôsledne a v súlade s predpismi na úseku katastra nehnuteľností. V časti B - vlastníci pod
poradovým číslom 16 na LV č. XXX bol zapísaný pôvodný vlastník A. B. v podiele 5/288, napriek tomu,
že tento podiel bol predmetom dedičského konania číslo D 524/72 zo dňa 9.6.1972. Pod B 22 na LV
č. XXX na základe dedičského konania D 524/72 bol zapísaný E. B. v podiele 5/96. Správne mal byť

zapísaný v podiele 5/36.
Pri zápise vyššie zmieňovanej Notárskej zápisnice č. N 98/97 zo dňa 25.3.1997 o vyrovnaní znížených
dedičských podielov došlo k ďalšiemu pochybeniu a kráteniu podielov žalobcov, keďže došlo k zápisu
iba tretiny priznaných podielov podľa tejto notárskej zápisnice. Žalobcovia boli ukrátení o podiely v tomto
rozsahu: 1. žalobca v 1. rade (A. B.) má skrátený ideálny podiel 70/8640, 2. žalobca v 2. rade (D. B.)

má skrátený ideálny podiel 70/8640, 3. žalobca v 3. rade (E. B.) má skrátený ideálny podiel 70/8640, 4.
žalobkyňa v 4. rade (F. G.) má skrátený ideálny podiel 140/8640, 5. žalobca v 5. rade (E. D.) má skrátený
ideálny podiel 175/8640, 6. žalobkyňa v 6. rade (A. D.) má skrátený ideálny podiel 175/8640. Žalobcovia
boli ukrátení o ideálne podiely k nehnuteľnostiam evidovaným v PK vložke č. XX v kat. úz. C. o celkovej
výške 700/8640. Naproti tomu žalovaní po poručiteľovi E. B. nar. XX.X.XXXX, nadobudli aj podiely vo

výške 5760/324864, ktoré nevlastnil ich otec. Pôvodný vlastník E. B., nar.XX.X.XXXX, nadobudol ideálny
podiel vo výške 14 400/324864, kým jeho právni nástupcovia majú evidované ideálne podiely vo výške
až 34 955/324 864.
Žalovaní dôsledkom duplicitných dedičských konaní majú zapísané vlastnícke právo navyše v ideálnom
podiele 20 555/324 864. Navýšenie podielov vzniklo tým, že žalovaný v 1. rade (E. B.) v dedičskom

konaníč.D1623/97prededilideálnypodiel5/96chybnezapísanýpodB22naLVč.XXX(viďobrázokč.5
znaleckého posudku). Predmetný ideálny podiel 5/96 reálne nebol vo vlastníctve E. B., nar. XX.X.XXXX,
pretože tento podiel bol predmetom vyrovnania v Notárskej zápisnice č. N 98/97 zo dňa 25.3.1997. Z
uvedeného dôvodu bol do LV č. XXX pod B 83 zapísaný ideálny podiel všetkých oprávnených osôb
(žalobcov). Pod B 83 (viď obrázok č. 7 znaleckého posudku) namiesto ideálneho podielu 25/432,

respektíve 50/842 v dedičskom konaní D 1623/97, mal byť prejednaný iba podiel 5/864 pôvodne
zapísaný pod B 74/a a zapísaný pod B 83. Väčšia časť podielu pod B 83 vo výške 40/864 z titulu
osvedčenia č. N 98/97 zo dňa 25.3.1997 o vyrovnaní znížených dedičských podielov mala byť zapísaná
v prospech žalobcov. V tom istom roku 1999 prebehli ešte ďalšie dve dedičské konania. Druhé dedičské
konanie s číslom D 293/99 bolo zapísané pod poradovým číslom 84, ktorým žalovaný v 1. rade (E. B.,

nar. XX.X.XXXX), zdedil ideálny podiel 5/128. Tretie dedičské konanie číslo D 693/99 bolo zapísané pod
poradovým číslom XX, ktorým žalovaný v 1. rade (E. B. nar. XX.X.XXXX) zdedil ideálny podiel 5/512 a
žalovaný v 2. rade (E. B. nar. X.X.XXXX) zdedil ideálny podiel 5/512.
Právny predchodca žalovaných (E. B., nar. XX.X.XXXX) mal ideálny podiel 10/30 z podielu poručiteľa, čo
v rámci celej PKV č. XX predstavuje ideálny podiel 50/1080. Žalovaný v 1. rade (E. B., nar. XX.X.XXXX)

v rámci troch dedičských konaní realizovaných v roku 1999 nadobudol ideálne podiely 25/432, 5/128
a 5/512. Spolu po prepočte na spoločný menovateľ je to 1475/13824. Žalovaný v 1. rade (E. B.,
nar. XX.X.XXXX) namiesto podielu vo výške 50/1080 (po prepočte na najmenší spoločná menovateľ
704/69120) prededil podiel vo výšky 1475/13824 (po prepočte na najmenší spoločná menovateľ
7375/69120. Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že žalovaný v 1. rade (E. B., nar. XX.X.XXXX) prededil

aj cudzie ideálne podiely vo výške 6671/69120, z čoho 700/8640 predstavuje podiel oprávnených osôb
(žalobcov).
V roku 2008 žalobcovia darovali iba časť svojich ideálnych podielov spoluvlastníčke – žalobkyni v 4. rade
(F. G.). Zostávajúce ideálne podiely o celkovej výške 10/546 k nehnuteľnostiam pôvodne evidovaných v
pozemkovoknižnej zápisnici č. XX, ktoré žalobcovia nadobudli osvedčením č. N 98/97 zo dňa 25.3.1997

o vyrovnaní znížených dedičských podielov sú zapísané v prospech terajších vlastníkov E. B. narodený
XX.X.XXXX v listoch vlastníctva číslo XXX, XXX, XXXX, XXXX F. XXXX v kat úz. C..
Obdobná situácia je aj pri nehnuteľnostiach pôvodne evidovaných v PKV č. XX, XX, XXX F. XXX, ktoré
predstavujú špecifickú formu evidencie vlastníckych vzťahov v takzvanom viacnásobnom knihovaní. Vsúčasnomobdobívlastníckevzťahyzpozemkovoknižnýchzápisnícč.XX,XX,XXXF.XXXsúevidované
na listoch vlastníctva č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXXX, XXXX F. XXXX. Zo znalcom
vykonanej lustrácie vlastníckych vzťahov v PKV č. XX v kat. úz. C. vyplýva, že A. B. bol evidovaný v

celkovom ideálnom podiele 1/12. Z lustrácii vlastníckych vzťahov v PKV č. 73 v kat. úz. C. vyplýva, že A.
B. bol evidovaný v celkovom ideálnom podiele 24/72. Po úplnej lustrácii a zlúčení vlastníckych vzťahov
z PKV č. 72 a 73 znalec konštatuje, že A. B. bol evidovaný ako vlastník tam uvedených pozemkov v
celkovom ideálnom podiele 30/72.
V závere znaleckého posudku znalec konštatuje, že v archívnych dokumentoch nenašiel žiadnu

právnu listinu, ktorá by po vydaní osvedčenia č. N 98/97 zo dňa 25.3.1997 odôvodňovala krátenie
výšky ideálnych podielov žalobcov v prospech žalovaných. V nadväznosti na uvedené znalec v
tejto časti posudku podrobne uvádza správnu výšku ideálnych podielov žalobcov a žalovaných na
nehnuteľnostiach vytvorených z PKV č. XX, L. XX F. L. XX v kat. úz. C., na čo žalobcovia reflektujú v
nižšie uvedenom žalobnom petite. Identifikácia pozemkovoknižného stavu na súčasný stav evidovaný
v katastri nehnuteľností je uvedená na strane č. 3 a 4 znaleckého posudku.

Súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv k nehnuteľnostiam
evidovaným v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie
evidovaného a právneho stavu. Tento právny záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad
v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 56/2003 publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 48/2004, v
ktorom uviedol, že ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti,

žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva. Žalobcovia majú nepochybne
naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam za tým účelom,
aby sa skutočný právny stav zosúladil so stavom evidovaným v katastri nehnuteľností. Z vyššie
uvedených dôvodov navrhol žalobe vyhovieť v zmysle žalobného petitu.

3. Žalovaní vo vyjadrení k žalobe uviedli, že žalobcovia odvodzujú svoje vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam označených v žalobnom petite od notárskej zápisnice Nz 98/97 zo dňa 25.03.1997,
ktorou bolo vydané osvedčenie podľa § 2 ods. 1 zákona č. 293/92 Zb. o vyrovnaní znížených dedičských
podielov uznaním na základe dohody povinnej a oprávnených osôb uzavretej dňa 30.06.1993 vo veci
D 524/72 ŠN Košice – vidiek v Košiciach po poručiteľovi A. B., nar. XX.X.XXXX, zomretom X.X.XXXX

bez zanechania závetu (ďalej len „Notárska zápisnica Nz 98/97“).
Pre úplnosť uviedli, že žalobcovia sa už raz svojich práv k dotknutým nehnuteľnostiam domáhali v konaní
vedenom pred Okresným súdom Košice – okolie, sp. zn. 16C/1462/2015. V uvedenom konaní súd
vyzval žalobcov na opravu žalobného petitu, čo do rozsahu a identifikácie spoluvlastníckych podielov.
Nakoľko zo strany žalobcov k úprave petitu nedošlo, súd Uznesením zo dňa 18.06.2018 odmietol žalobu

žalobcov. Žalobcovia podali odvolanie, ktoré neskôr bez uvedenia dôvodu vzali späť. Uvedené konanie
bolo ukončené Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/317/2018 zo dňa 29.11.2018, ktorým
odvolací súd odvolacie konanie zastavil.
V zmysle podanej žaloby, v roku 1998 bol v katastrálnom území C. schválený register obnovenej
evidencie pozemkov, na základe ktorého boli po jeho schválení jednotlivé parcely zapísané do

novovytvorených listov vlastníctva v prospech pôvodných podielových spoluvlastníkov z PKV, resp. ich
právnych nástupcov. Žalobcovia v podanej žalobe ďalej uvádzajú, že tieto podiely nemali byť prejednané
v dedičstve po E. B., resp. mali byť prejednané v adekvátnej veľkosti prislúchajúcej dedičom po E. B.,
nakoľko tie isté podiely boli predmetom osvedčenia N 98/97. Je teda nesporné a zrejmé, že v čase
prejednania dedičstva po neb. E. B., nar. XX.XX.XXXX a zomretom dňa 8.10.1997 bol tento riadne

zapísaný ako vlastník sporných spoluvlastníckych podielov v príslušnom katastri nehnuteľností.
Z uvedeného jasne vyplýva, že žalovaní v 1. a 2. rade nemali pri nadobudnutí vlastníckeho práva
na základe Osvedčenia o dedičstve D 1623/97 žiadnu pochybnosť o tom, že ich otec bol vlastníkom
nadobúdaných spoluvlastníckych podielov. V súlade s ust. § 132 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov „Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou,

darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných
skutočností ustanovených zákonom.“ Vychádzajúc z uvedeného zákonného ustanovenia, žalovaní v
1. a 2. rade nadobudli vlastnícke právo k predmetným spoluvlastníckym podielom titulom osvedčenia
o dedičstve D 1623/97 zo dňa 23.2.1999, na základe ktorého boli riadne zapísaní do katastra
nehnuteľností, pričom nemali od momentu prechodu vlastníckeho práva až po doručenie žaloby o

určenie vlastníckeho práva (v roku 2016) žiadnu pochybnosť o tom, že sú vlastníkmi predmetných
nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele tak, ako sú riadne zapísaní v katastri nehnuteľností.
V prejednávanom prípade ide o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudli žalovaní
vrámcidedičskéhokonaniaakodedičia.VtejtosúvislostisidalisúdudopozornostiRozhodnutieVeľkéhosenátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020. V uvedenom rozhodnutí NS SR prejudikoval,
že zásadu nemo plus iuris je možné prelomiť v prípadoch, kde to zákon vyslovene pripúšťa, teda v
prípadoch, kde zákon vyslovene počíta s možnosťou dobrej viery nadobúdateľa. V rámci III. právnej vety

jasne vyslovil: „Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka,
má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch
nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje.
V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s
poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.“. Medzi tieto prípady je bez pochýb nutné zaradiť

aj nadobudnutie veci z dedičstva od dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené podľa ust. § 486
Občianskeho zákonníka. V zmysle ust. § 486 Obč. zák. „Kto dobromyseľne niečo nadobudol od
nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, je chránený tak, ako keby to bol nadobudol od
oprávneného dediča.“
Keď si vezmeme do úvahy podstatu rozhodnutia veľkého senátu, ňou je prelomenie zásady nemo plus
iuris. V celosti „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ – nikto nemôže previesť

na iného viac práv ako má sám. Pri uplatňovaní tejto zásady musí logicky nastať stav, v ktorom niekto
nie je vlastníkom a toto vlastníctvo ktoré nemá prevádza na iného. Tento nadobúdateľ je v určitých
prípadoch uvedených v zákone chránený dobromyseľnosťou, jedným z týchto prípadov je nadobúdanie
od nepravého dediča. Nepravým dedičom je osoba, ktorá podľa rozhodnutia o dedičstve nadobudla
majetok poručiteľa, hoci podľa dedičského práva ho nemala nadobudnúť buď vôbec, alebo v takom

rozsahu, v akom ho nadobudla (Rozhodnutie NS ČR 22Cdo 1206/2001). Ak teda vychádzame zo stavu
uvedeného v žalobe ako aj v znaleckom posudku, máme tu stav, kedy B. B. (N. XXXX) zdedil po A. B.
viac než zdediť mal, a následne po ňom dedič E. B. (nar. XXXX) a E. B. zdedili aj to, čo E. B. pôvodne
patriť nemalo v takom rozsahu ako patrilo. Mali za to, že žalovaní sú chránení dobromyseľnosťou v
zmysle ust. § 486 Obč. zák.

Na uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nadväzujú aj ďalšie rozhodnutia, ako Najvyššieho súdu
SR tak aj Ústavného súdu SR. Ústavný súd SR už v roku 2015, vo svojom rozhodnutí I. ÚS 549/2015
vyslovil, že v tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre v riešení otázky
„nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle
zásadnejochranytejosoby,ktorárobilaprávnyúkonsdôverouvurčitý–jejdruhoustranouprezentovaný

skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho
potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.]. Princíp dobrej
viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej
istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo
nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy

nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu
(porovnajajR14/2009).Otázkoudobrejvierytakéhonadobúdateľavlastníckehoprávasatakvšeobecné
súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Dobromyseľnosť žalovaných
je nesporná, nakoľko uvedené nehnuteľnosti nadobudli v rámci dedičského konania po poručiteľovi,
a nemali absolútne žiaden dôvod spochybňovať veľkosť podielov poručiteľa E. B. na predmetných

nehnuteľnostiach či rozhodnutia štátnych orgánov, ako notárov a okresného úradu. Poukazujem na
skutočnosť, že žalobcovia boli viac ako 17 rokov nečinní, čo sa týka namietania výpočtu dedičských
podielov.
S poukazom na pribúdajúce rozhodnutia Ústavného súdu SR či Najvyššieho súdu SR, je nutné odchýliť
sa od doteraz zaužívanej praxe a prestať uplatňovať zásadu nemo plus iuris absolútne bez obmedzení.

Mám za to, že je potrebné v tomto prejednávanom prípade skúmať dobrú vieru žalovaných ako
nadobúdateľov, a v intenciách posunu rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít prikloniť sa k
záveru, že zásada nemo plus iuris je v určitých situáciách prelomiteľnou.
Z dôvodu právnej istoty týmto zároveň žalovaní v 1. a 2. rade uviedli, že vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam v predmetnom spoluvlastníckom podiele nadobudli už aj vydržaním, v súlade s

cit. zákonnými ustanoveniami, nakoľko tieto majú v oprávnenej držbe po dobu vyše 17 rokov. Z
uvedeného dôvodu neobstojí ani právna argumentácia žalobcov uvedená v žalobnom návrhu, že na
žalovaných v 1. a 2. rade nemohlo prejsť vlastnícke právo na základe Osvedčenia o dedičstve D
1623/97 zo dňa 23.2.1999. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva
veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu [prípadne aj

len domnelého (putatívneho)] nadobudnutia vlastníctva. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia
vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so
zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú
pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxinapríklad (a) dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne
nepatrila do jeho majetku, (b) neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, (c) kúpna alebo
darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. apríla

2017, sp. zn. 3 Cdo 17/2016) V tomto konkrétnom prípade je nesporné, že žalovaní boli od počiatku
dobromyseľní v tom, že im vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam prislúcha.
Zo žalobcami predloženého znaleckého posudku a rozboru dedičských konaní, je zrejmé, že žalovaní
nadobudli predmetné spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach na základe štátom uznaného
právneho titulu, ktorý nebol zrušený. Vychádzajúc z viery v akt listiny štátom uznanej pri zohľadnení,

že fyzická osoba nemá možnosť preverovať či dedičské rozhodnutia, pozemkovoknižné vložky, listy
vlastníctva a pod. sú správne, treba uznať, že žalovaní boli vo vieru v tieto listiny dobromyseľní, že
predmetné listiny sú správne, a že im vlastníctvo patrí. Zároveň si poukázali aj na zásadu „vigilantibus
iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým", teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a
výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a
predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva

bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové,
osobné, satisfakčné a pod. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. 11. 2011, sp. zn. 1Sžr/38/2011).
Žalobcovia do decembra 2015 nikdy nespochybnili vlastnícke právo žalovaných. Aj keď v roku 2015
žalobu podali, nevedeli definovať v akých podieloch im právo prislúcha. Žalovaní od nadobudnutia
spoluvlastníckych podielov v rámci dedičského konania D 1623/97 (právoplatné 11.03.1999) do

doručenia prvej žaloby v marci 2016, t.j. 17 rokov, boli plne dobromyseľní v tom, že im vlastnícke právo
prislúcha, toto vlastnícke právo im bolo priznané rozhodnutím vydaným štátnym orgánom, a nikdy po
dobu 17 rokov nebolo zo strany žalobcov (alebo kohokoľvek) spochybnené. Pri zachovaní obvyklej
opatrnosti žalovaní nemali dôvod spochybňovať rozhodnutie o dedičstve D 1623/97.
Po dôslednom preštudovaní žalobného petitu obsiahnutého v žalobe zo dňa 11.05.2023 konštatovali,

že žalobný petit je z viacerých dôvodov nesprávny a zmätočný. Žalovaní v 1. a 2. rade sú evidovaní
na príslušných listoch vlastníctva viackrát, a to z dôvodu, že spoluvlastnícke podiely na uvedených
nehnuteľnostiach nenadobudli len v rámci sporného dedičského konania D 1623/97, ale aj v rámci
iných nesporných dedičských konaní po iných právnych predchodcoch, ktoré nie sú predmetom
tohto konania. Sú to konkrétne dedičské konania D293/99, D693/99, D1897/98. Žalobcovia pri

výpočtoch spoluvlastníckych podielov v žalobnom petite zahrnuli do rozdelenia aj spoluvlastnícke
podiely žalovaných, ktoré však žalovaní nenadobudli v dedičskom konaní D1623/97, ale v absolútne
iných nespochybnených dedičských konaniach. Z vyššie uvedených dôvodov žiadali žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť.

4. Žalobcovia v replike uviedli, že žalovaní sa vo vyjadrení odvolávajú na rozhodnutie veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.4.2021, pričom podľa ich tvrdenia
je jeho podstatou prelomenie zásady nemo plus iuris. Žalovaní evidentne nesprávne interpretujú
závery rozhodnutia veľkého senátu ak tvrdia, že jeho podstatou je prelomenie zásady nemo plus
iuris. Rozhodnutie veľkého senátu práve naopak striktne trvá na povinnosti dodržiavať zásadu nemo

plus iuris s tým, že jej prelomenie je možné len, ak to určuje zákon v taxatívne vymedzených
prípadoch. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje na to, že právna úprava de lege lata
neumožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti, ale len v prípade
taxatívne upravených výnimiek. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda
od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených

prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne
upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.
Žalovaní sa mylne domnievajú, že sú chránení dobromyseľnosťou v zmysle ust. § 486 Obč. zák.
Prelomenie zásady „nemo plus iuris“ však v prejednávanej veci neprichádza do úvahy ani podľa ust.

§ 486 Obč. zák. (Nadobudnutie od nepravého dediča). Poukázali na to, že podmienkou aplikácie ust.
§ 486 Obč. zák, t.j. ochrany dobromyseľnosti pri nadobudnutí veci od nepravého dediča je skutočnosť,
že „ide o veci, ktoré poručiteľ ku dňu smrti vlastnil; teda nie o veci, ktoré v jeho vlastníctve neboli. V
opačnom prípade by nešlo o nadobudnutie vecí poručiteľa, ktoré boli po jeho smrti súdom prikázané
neoprávnenému dedičovi, ale išlo by o veci tretej osoby. Takúto ochranu osobe, ktorá by nadobudla

vlastnícke právo k veciam nepatriacim poručiteľovi a napriek tomu boli tieto veci prejednané v rámci
dedičského konania, Občiansky zákonník neposkytuje. (Najvyšší súd ČR, sp. zn. 28Cdo 2264/2009).
V nadväznosti na uvedené dáli opäť do pozornosti súdu relevantnú časť už zmieňovaného rozhodnutia
veľkého senátu, ktorá potvrdzuje, že od poručiteľa možno dedením nadobudnúť len vec, ktorej jeporučiteľ skutočným vlastníkom: „V prípade derivatívneho nadobudnutia vlastníctva dochádza k prevodu
alebo k prechodu vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa, a teda je nevyhnutné,
aby prevodca (resp. právny predchodca) bol skutočným vlastníkom prevádzanej veci. Medzi derivatívne

spôsoby nadobudnutia vlastníctva patrí jeho prevod scudzovacími zmluvami, alebo nepeňažný vklad
do majetku právnickej osoby, resp. prechod na základe dedenia, dobrovoľnou dražbou, rozhodnutím
štátneho.
Odvolávajúc sa na odbornú právnickú literatúru, ako aj rozhodnutia najvyšších súdnych autorít možno
bez akýchkoľvek pochybnosti skonštatovať, že zdediť možno len majetok, ktorý poručiteľ ku dňu smrti

skutočne vlastnil. Zákonnej ochrany sa preto nemôžu dovolávať právni nástupcovia osoby, ktorej bol
v rámci dedičského konania potvrdení majetok poručiteľa, ktorý však poručiteľovi vlastnícky nepatril,
resp. mu nepatril v takom rozsahu, v akom bol v dedičskom prejednaný. Takáto osoba nie je nepravým
dedičom v zmysle ust. § 486 Obč. zák. Nepravým dedičom je totiž iba osoba, ktorá nadobudla majetok
poručiteľa, ktorý mu skutočne patril, hoci tento majetok nemala nadobudnúť buď vôbec, alebo nie
v takom rozsahu, v akom ho nadobudla. Z vyššie uvedeného nesporne rezultuje, že žalovaní sa v

žiadnom prípade nemôžu dovolávať kontinuity vlastníckeho práva od právneho predchodcu, ak títo
titulom dedenia „nadobudli“ od poručiteľa majetok, ktorý poručiteľovi vlastnícky nepatril, resp. mu nepatril
v takom rozsahu, v akom ho nadobudli.
V súvislosti s vyššie uvedeným dali súdu do pozornosti znalecký posudok č. 31/2022, v ktorom sa o.i.
uvádza, že dedičia B. E., nar. XX.XX.XXXX a B. E., nar. XX.XX.XXXX (žalovaní), po povinnej osobe

(zomrelom)E.B.,nar.XX.XX.XXXXnadobudliajpodielyvovýške5760/324864,ktorénevlastnilichotec.
Žalovaní si vo vyjadrení protirečia, keď sa na jednej strane pri svojej argumentácii odvolávajú na vyššie
cit. rozhodnutie veľkého senátu, ktoré trvá na dôslednom uplatňovaní zásady nemo plus iuris, avšak
na strane druhej uvádzajú, že Ústavný súd SR už v roku 2015, vo svojom rozhodnutí I. ÚS 549/2015
vyslovil, že v tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre v riešení otázky „nemo

plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej
ochranytejosoby,ktorárobilaprávnyúkonsdôverouvurčitý–jejdruhoustranouprezentovanýskutkový
stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom
aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.]. Rozhodnutie veľkého
senátu v bode 61 v tejto súvislosti uvádza, že „závery vyslovené ústavným súdom v jeho náleze zo

16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, týkajúce sa zásady nemo plus iuris a možnosti jej prelomenia
neboli jednoznačne prebrané odbornou právnickou verejnosťou.“ „...pre nadobudnutie vlastníctva od
nevlastníka v zásade nepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci,
ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti, s ktorou je takáto možnosť explicitne normatívne spojená.
Inak povedané, napríklad samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom

zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka,
ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca
nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti, je absolútne neplatný. V tomto rozsahu je pritom judikatúra
na Slovensku vzácne jednotná (napríklad rozsudok najvyššieho súdu z 28. júna 2017, sp. zn.
3Cdo/115/2016, rozsudok najvyššieho súdu z 26. januára 2017,sp. zn. 3Cdo/223/2016, uznesenie

najvyššieho súdu z 30. mája 2012, sp. zn. 6Cdo/107/2011, uznesenie ústavného súdu z 10. februára
2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010) na rozdiel od 'názorovej vojny', ktorá pri posudzovaní tejto problematiky
panujevČeskumedziNajvyššímsúdomČeskejrepublikyaÚstavnýmsúdomČeskejrepubliky(porovnaj
napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 12. novembra 2014, sp. zn. 31Cdo/1168/2013
a nález Ústavného súdu Českej republiky z 26. mája 2015, sp. zn. IV. ÚS 402/15). Jedinú, avšak

osamotenú výnimku tak v slovenskej judikatúre predstavuje nález ústavného súdu zo 16. marca 2016,
sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý vo svojej podstate povýšil aj samotnú dobrú vieru nadobúdateľa v zápis v
katastri nehnuteľností na spôsobilý titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Tento názor však v neskoršej
judikatúre najvyššieho súdu a ani v doktrinálnej rovine nenašiel odozvu.“ Z vyššie uvedeného vyplýva,
že tvrdenia žalovaných, podľa ktorých „s poukazom na pribúdajúce rozhodnutia Ústavného súdu SR či

Najvyššieho súdu SR, je nutné odchýliť sa od doteraz zaužívanej praxe a prestať uplatňovať zásadu
nemo plus iuris absolútne bez obmedzení“, sú v príkrom rozpore s konštantnou judikatúrou, ktorá práve
naopak žiada dôsledné uplatňovanie zásady nemo plus iuris.
Žalovanívovyjadrenípoukazujúnato,žežalobcoviasaužrazsvojichprávkdotknutýmnehnuteľnostiam
domáhali v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice – okolie, sp. zn. 16C/1462/2015. Z

uvedeného dôvodu žalobcovia aspoň v stručnosti k tomuto súdnemu konaniu uvádzajú, že toto sa
neskončilo meritórnym rozhodnutím, ale zastavením a to z procesných dôvodov. Vtedajší právny
zástupca žalobcov totiž z nepochopiteľných dôvodov nereagoval na výzvu prvoinštančného súdu na
odstránenie vád podania, následkom čoho prvoinštančný súd uznesením č. l6C/1462/2015-129 zo dňa18.06.2018 odmietol podanie žalobcov vo veci samej zo dňa 29.12.2015. Vtedajší právny zástupca
žalobcov následne podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, avšak až po uplynutí lehoty na podanie
odvolania a aby zakryl svoje pochybenie, bez vedomia a súhlasu žalobcov zobral odvolanie späť,

následkom čoho odvolací Krajský súd v Košiciach uznesením č. 2Co/317/2018-186 zo dňa 29.11.2018
konanie zastavil. Je totiž zrejmé, že späťvzatie odvolania, ktoré bolo podané po lehote, nemalo žiaden
procesný význam, keďže už objektívne nemalo potenciál zvrátiť zastavenie konania. Podotýkame, že
žalobcovia sa o zastavení konania dozvedeli až z predexekučnej výzvy právneho zástupcu žalovaných
zo dňa 01.10.2019 na zaplatenie trov konania, keďže vtedajší právny zástupca žalobcov svojich klientov

o zastavení konania neinformoval. Pre úplnosť uviedli, že na tunajšom súde (pôvodne vedenom na
Okresnom súde Košice – okolie pod č. k. 14C/24/2021) je vedené súdne konanie proti bývalému
právnemu zástupcovi žalobcov o náhradu škody pre jeho hrubé pochybenie pri zastupovaní žalobcov.
Vyššie zmieňované súdne konanie je však ďalším dôkazom toho, že žalovaní neboli dobromyseľnými
držiteľmi sporných parciel. Za všetky listinné dôkazy, ktoré tvorili súčasť súdneho spisu a ktoré vyvracajú
dobromyseľnosť týchto žalovaných, dali súdu do pozornosti vyjadrenie Okresného úradu Košice-okolie

zo dňa 20.07.20215 na čl. 32 a násl., kde sa o.i. uvádza nasledovné: „Prešetrením bolo zistené, že
predmetom dedenia po poručiteľovi E. B. boli taktiež podiely evidované v L V č. XXX pod B22 vo veľkostí
5/96, v LV č. XXX pod B6, vo veľkosti 5/48, v L V č. XXX pod B2 l vo veľkosti 5/48 zapísané v prospech
E. B. (1925), titulom dedenia D XXX/XX - H. 13/74 po poručiteľovi A. B.. Z uvedeného vyplýva, že tieto
podiely nemali byť prejednané v D 1623/97 po E. B. ( 1925 ), resp. mali byť prejedané v adekvátnej

veľkosti prislúchajúcej dedičom po E. B. (1925), nakoľko tie isté podiely boli predmetom osvedčenia N
98/97 pôvodne prejednané v D XXX/XX-XX A. B.“.
Právna argumentácia žalovaných o vydržaní sporných spoluvlastníckych podielov neobstojí v kontexte
skutkového stavu a konštantnej judikatúry. Je absolútne vylúčené, žeby žalovaní nemohli mať objektívne
žiadnu pochybnosť o tom, že v dedičskom konaní po svojom otcovi E. B., nar. XX.XX.XXXX „zdedili“

na sporných pozemkoch aj podiely vo výške 5760/324864, ktoré nevlastnil ich otec. V tejto súvislosti
uviedli, že notárskou zápisnicou č. N 98/97, Nz 98/97 zo dňa 25.3.1997, osvedčením podľa § 2 ods. l
zákona č. 293/1992 Zb., boli vyrovnané znížené dedičské podiely k nehnuteľnostiam evidovaným v PK
zápisniciach číslo XX, XX, XX F. XXX.
Právny predchodca žalovaných (E. B., nar. XX.XX.XXXX) nadobudol ideálny podiel vo výške

14400/324864, kým jeho právni nástupcovia - žalovaní majú evidované zjavne neprimerane vysoké
ideálne podiely a to až vo výške 34955/324864. Z vyššie uvedeného nesporne rezultuje, že žalovaní
pri zachovaní náležitej opatrnosti nemohli byť považovaní za dobromyseľných držiteľov sporných
pozemkov, keďže po svojom otcovi (E. B., nar. XX.XX.XXXX) v roku 1999 niekoľko násobne predelili
spoluvlastnícke podiely, ktoré poručiteľovi nepatrili, pričom len niečo vyše roka predtým (25.03.1997),

bolo notárskou zápisnicou č. N 98/97, Nz 98/97 určené, že podiel poručiteľa, otca žalovaných, je len
5/108. Navyše žalovaní sporné pozemky nikdy ani len neužívali, nemali ich vo svojej faktickej moci,
neobhospodarovali ich a nevykonávali nad nimi právne panstvo, preto je absolútne vylúčené, žeby k
nim nadobudli vlastnícke právo titulom vydržania. Žalovaní teda neboli oprávnenými držiteľmi sporných
pozemkov, tak ako oprávnenú držbu definuje odborná literatúra a konštantná judikatúra.

Žalovaní namietajú, že žalobný petit je z viacerých dôvodov nesprávny a zmätočný, pričom poukazujú
na to, že žalovaní v 1. a 2. rade sú evidovaní na príslušných listoch vlastníctva viackrát, a to z
dôvodu, že spoluvlastnícke podiely na uvedených nehnuteľnostiach nenadobudli len v rámci sporného
dedičského konania D 1623/97, ale aj v rámci iných nesporných dedičských konaní po iných právnych
predchodcoch, ktoré nie sú predmetom tohto konania. Na tomto mieste opakovane skonštatovali, že

záveryznaleckéhoposudkužalovanínespochybnili.Vnadväznostinauvedenéznalecpodľaosvedčenia
č. N 98/97 zo dňa 25.3.1997 podrobne uvádza správnu výšku ideálnych podielov žalobcov a žalovaných
na nehnuteľnostiach vytvorených z pozemkovoknižnej zápisnice č. XX, č. XX a č. XX v kat. úz. C., na čo
žalobcovia reflektujú v žalobnom petite. Žalovaní doposiaľ nepredložili do konania žiadnu listiny, ktorá by
spochybňovala novourčenú výšku spoluvlastníckeho podielu žalobcov, resp. žalovaných, na sporných

pozemkoch, resp. by modifikovala osvedčenie č. N 98/97 zo dňa 25.3.1997.

5. Žalovanívduplikemalizato,že čosatýkaprelomeniazásadynemoplusiuris,žalovanísiuvedomujú,
že táto právna argumentácia je nová, je zachytená v rozhodnutí Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR,
ale mali za to, že je plne aplikovateľná v tomto prejednávanom prípade.

Za nepravého dediča je nutné považovať právneho predchodcu žalovaných E. B. (1925), od ktorého
odvodzujú svoje vlastnícke právo žalovaní. V zmysle predloženého znaleckého posudku zo strany
žalobcov vyplýva, že celkový problém nastal pri uzatváraní dohody o vyrovnaní dedičských podielov N
98/97 dňa 25.03.1997. A. B. ako úplne pôvodný poručiteľ bol spoluvlastníkom nehnuteľností p. č. XXXv podiele 5/36 k celku. V dedičskom konaní po A. B. zdedil uvedený spoluvlastnícky podiel E. B. (1925)
v podiele 5/36 k celku. E. B. bol spoluvlastníkom uvedeného podielu až do roku 1997, kedy došlo k
podpisu dohody o vyrovnaní dedičských podielov. V zmysle tejto dohody boli následne chybne zapísané

podiely dedičov, pričom takýto chybný podiel prededili žalovaní. Hypotéza ust. §486 Obč. zák. je teda
v tomto prípade naplnená. E. B. (1925) zdedil po A. B. najskôr v dedičskom konaní D542/72 to čo mal,
následnenotárskouzápisnicouN98/97viacnežmal,anáslednepoňomžalovaní.E.B.boltaknepravým
dedičom, keďže nadobudol v rámci dedičského konania po A. B. viac než mal.
Ak hovoríme o poručiteľovi - myslí sa tým A. B., o nepravom dedičovi - myslí sa tým E. B. (1925),

ak o oprávnených nadobúdateľoch – myslia sa tým žalovaní. Posúdenie tejto právnej argumentácie je
však plne v kompetencii konajúceho súdu. Žalovaní vo svojom vyjadrení k žalobe však neargumentujú
len prelomením zásady nemo plus iuris, ale poukazujú na skutočnosť, že zo strany žalovaných došlo
k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Samotní žalobcovia v podanej žalobe uvádzajú, že
žalovaní nadobudli sporné spoluvlastnícke podiely v roku 1999, v rámci dedičského konania po E. B.
(1925), konkrétne osvedčením o dedičstve D 1623/97 zo dňa 23.2.1999. Žalovaní do roku 2016 – do

doručenia prvej žaloby, nemali žiadnu vedomosť o tom, že niekto spochybňuje ich vlastnícke právo.
Žalobcovia nepredložili žiaden dôkaz o tom, aby sa o svoje vlastnícke práva zaujímali, domáhali sa
svojich vlastníckych práv pred rokom 2016 (podanie žaloby v decembri 2015, doručená žalovaným
v roku 2016). Žalovaní opätovne poukázali na to, že účelom vydržania je zosúladenie faktického
stavu so stavom právnym. Faktický stav je ten, že uvedené nehnuteľností v rozsahu teraz sporných

spoluvlastníckych podielov užívali žalovaní, toto vlastnícke právo im bolo potvrdené štátnym orgánom,
a počas 17 rokov nikto ich vlastnícke právo nespochybnil a nenamietal.
Žalobcovia nepredložili jediný dôkaz, ktorým by spochybnili dobromyseľnosť žalovaných. Vyjadrenie
Okresného úradu Košice – okolie predložené žalobcami zo dňa 20.07.2015 bolo prvý krát doručené
žalovaným až spolu so žalobou v roku 2016, a teda nemôže byť dôkazom o tom, že žalovaní neboli

17 rokov dobromyseľní v tom, že im vlastnícke právo patrí. Prvé spochybnenie ich vlastníctva nastalo
až doručením prvej žaloby v marci 2016. Žalobcovia ďalej uvádzajú, že žalovaní mali pri dodržaní
náležitej opatrnosti vedieť, že v rámci dedičského konania D 1623/97 zdedili viac než mali. Uvedené
tvrdenie je absolútne nelogické. E. B. (1925) v čase dedičského konania D 1623/97 bol zapísaný v
katastri nehnuteľností ako vlastník presne v takom podiele v akom jeho dedičia – žalovaní následne

uvedené nehnuteľnosti zdedili. Je nutné dodať, že dedičské konania sú v kompetencii súdu zastúpeného
povereným notárom. Žalovaným tak bolo dedičstvo potvrdené rozhodnutím štátneho orgánu v takom
rozsahu, v akom dedičstvo v čase smrti poručiteľa poručiteľovi podľa oficiálnych záznamov patrilo.
Je pravdou, že počas troch rokov žalovaní vystupovali ako dedičia aj v iných dedičských konaniach,
v rámci ktorých nadobudli ďalšie spoluvlastnícke podiely k predmetným nehnuteľnostiam – uvedené

predsa uviedli aj samotní žalovaní. Je však nelogické, aby obyčajný občan preskúmaval, prepočítaval a
namietal výpočty štátneho orgánu a spochybňoval sám od seba zápisy v katastri nehnuteľností, a najmä,
ak v krátkom časovom období nadobúda viaceré spoluvlastnícke podiely. Pre bežného človeka môžu
byť tieto prepočty spoluvlastníckych podielov náročné. Poukázali na skutočnosť, že samotní žalobcovia
nechalinatentoúčelvypracovaťznaleckýposudokavýpočtyvykonalznalec,nadruhejstraneočakávajú

od žalovaných, že takéto výpočty by vykonali v roku 1999 sami, a teda podľa žalobcov by dodržali
náležitú opatrnosť. Očakávať od žalovaných, aby v rámci náležitej opatrnosti počas dedičských konaní
nenechali prepočty na notára, ale vykonali by ich samotní žalovaní, resp. žeby žalovaní bez toho
aby niekto vlastnícke právo poručiteľa spochybnil, spochybňovali oni sami výpočty notára a vlastnícke
právo poručiteľa, je absurdné. Žalobcovia ďalej namietajú, že žalovaní nikdy uvedené pozemky fakticky

neužívali, teda nemôže byť naplnená hypotéza ustanovenia §134 Obč. zák.
Žalovaní mali za to, že faktické užívanie veci nie je zákonným predpokladom vydržania. Je ním faktické
ovládanie veci, čo nie je možné zamieňať s faktickým užívaním veci. V prípade nehnuteľností, ktoré
sú predmetom tohto sporu, najmä s ohľadom na značný počet spoluvlastníkov, nie je možné logicky
predpokladať faktické užívanie veci každým z týchto spoluvlastníkov. V zmysle citovanej judikatúry

predpokladom oprávnenej držby je corpus possessionis, čo zo strany žalovaných je bez pochýb
naplnené. V tomto prípade je nesporné, že žalovaní predmetné nehnuteľnosti získali na základe
právoplatného dedičského rozhodnutia, a teda nadobudli predmetné nehnuteľnosti na základe štátom
uznaného právneho titulu, ktorý nebol zrušený. Žalovaní boli dobromyseľní a presvedčení, že predmetné
listiny sú správne, že vlastníctvo im patrí, a s týmto vlastníctvom môžu nakladať podľa vlastného

uváženia. Ich oprávnená držba trvala od právoplatnosti dedičského rozhodnutia až do doby, kedy im
bola doručená prvá žaloba, t.j. bez pochýb bola splnená doba 10 rokov plynule nepretržitej držby.
Dobromyseľnosť žalovaných žalovaní navrhli preukázať svojimi výsluchmi, pričom nepochybne vyplýva
aj zo samotného rozhodnutia o dedičstve, ktorým im bolo dedičstvo potvrdené a ktoré nebolo nikýmnikdy spochybňované. Žalobcovia sa nikdy ani ústne ani písomne počas celej doby oprávnenej držby
nebránili, netvrdili, že im predmetné nehnuteľnosti patria, a preto je nevyhnutné poukázať na zásadu
„právo patrí bdelým“. Žalobcovia boli vyše 17 rokov nečinní, nevykonávali svoje vlastnícke práva, a preto

je potrebné poskytnúť spravodlivú ochranu právam, ktoré boli nadobudnuté dobromyseľne a ktoré sa
opierali o rozhodnutia, ktoré boli štátom garantované.
Žalovaní zotrvali na tom, že žalobcovia v žalobnom petite žiadajú prisúdiť spoluvlastnícke podiely,
ktoré žalovaní nadobudli po svojich iných právnych predchodcoch, nie po E. B. (1925). Uvedené je
neprípustné, nakoľko iné dedičské konania žalobcovia žiadnym spôsobom nespochybňujú, a nie sú ani

predmetom tohto konania. Sú to konkrétne dedičské konania D293/99, D693/99, D1897/98.

6. Súd nariadil vo veci pojednávanie dňa 19.02.2024, ktorého sa zúčastnil žalobca v 2. rade a právny
zástupca žalobcov. Dostavili sa žalovaní a ich právna zástupkyňa. Vychádzajúc z § 180 CSP súd vec
prejednal v neprítomnosti žalobcov v 1., 3. až 6. rade. Strany sporu na pojednávaní zotrvali na svojich
doterajších tvrdeniach. Súd uviedol predbežné právne posúdenie a pojednávanie odročil za účelom

doplnenia dokazovania.

7. Po pojednávaní žalovaní doručili súdu podanie – potvrdenie o užívaní poľnohospodárskych pozemkov
zo dňa 22.04.2024 od MKM –STRED spol s.r.o., ktorý uviedol, že užíva pozemky o výmere 11.022 m2,
ktoré sa nachádzajú v k. ú. C..

8. Žalobcovia podaním doručeným súdu dňa 15.04.2024 odborné vyjadrenie k znaleckému posudku
č. 31/2022 a odvolávajúc sa k tomuto odbornému vyjadreniu mali za to, že námietky žalovaných
k znaleckému posudku sú neopodstatnené.

9. Žalovaní reagujúc na toto podanie uviedli, že po dôslednom sa oboznámení s odborným vyjadrením
predmetné odborné vyjadrenie neodstránilo pochybnosti o správnosti výpočtu spoluvlastníckych
podielov.

10. Súd nariadil vo veci pojednávanie dňa 24.09.2024, ktorého sa zúčastnili žalobcovia v 2. a 4. rade a

právny zástupca žalobcov. Dostavili sa žalovaní a ich právna zástupkyňa. Vychádzajúc z § 180 CSP súd
vec prejednal v neprítomnosti žalobcov v 1., 3., 5. a 6. rade. Na tomto pojednávaní súd vypočul strany
sporu a pojednávanie odročil s tým, že na ďalšom pojednávaní doplní predbežné právne posúdenie, dá
priestor stranám na vyjadrenie sa a pokiaľ sa bude dať, vo veci aj rozhodne.

11. Strany sporu sa po pojednávaní vyjadrili a zotrvali na svojich doterajších tvrdeniach. Žalovaní mali
za to, že bola preukázaná ich dobromyseľnosť. Žalobcovia naopak mali za to, že bolo preukázané, že
nemohli byť v konaní dobromyseľní.

12. Súd nariadil vo veci pojednávanie dňa 14.11.2024, ktorého sa zúčastnili žalobcovia v 2. rade a

právny zástupca žalobcov. Nedostavili sa žalovaní, dostavila sa ich právna zástupkyňa. Vychádzajúc z
§ 180 CSP súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcov v 1., 3. až 6. rade a žalovaných v 1.
a2. rade. Na tomto pojednávaní súd vypočul strany sporu a pojednávanie odročil s tým, že na ďalšom
pojednávaní doplní predbežné právne posúdenie, dá priestor stranám na vyjadrenie sa a pokiaľ sa bude
dať, vo veci aj rozhodne.

13. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu (resp. žalobcov v 2. a 4. rade a žalovaných),
pripojenými spismi tunajšieho súdu sp. zn. č. D1897/98, D693/99, 293/99, oboznámením sa s listinnými
dôkazmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, a zistil tento skutkový stav:

14. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú určenia vlastníckeho práva k pozemkom pôvodne
evidovaných v PKV č. XX, XX, XX, toho času vedených na LV č. XXX, XXXX, XXX, XXXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXXX, XXXX, k. ú. C. z dôvodu, že toho času nie sú evidovaní na LV, keďže došlo k
nesprávnymzápisomideálnychspoluvlastníckychpodielovžalobcovkpozemkompôvodneevidovanými
v PKV. Právny predchodca strán sporu A. B. zomrel v roku XXXX a viedlo sa po ňom dedičské konanie

D524/72. Pôvodný poručiteľ A. B. mal podiel 5/36 k celku, tento podiel zdedil po ňom v tomto dedičskom
konaní E. B.. Takto to bolo od do 1972 roku 1997 do dohody o vyrovnaní dedičských podielov. Notárskou
zápisnicou č. N 98/97, Nz 98/97 zo dňa 25.3.1997 (ďalej aj „Notárska zápisnica N 98/97) osvedčením
boli vyrovnané znížené dedičské podiely k nehnuteľnostiam evidovaným v PKV č.XX, XX, XX F. XXX.Podľa tejto dohody E. B., nar. XX.X.XXXX, každému zo zákonných dedičov uznal jeho zákonný dedičský
podiel. V rámci tejto dohody boli chybne zapísané podiely, došlo tak k zníženiu podielov žalobcov, resp.
nedošlo vôbec k zápisom do LV. E. B. zomrel a viedlo sa po ňom dedičské konanie na tunajšom súde

pod sp. zn. D1623/97, na základe ktorého nadobudli vlastnícke právo žalovaní. Žalovaní nadobudli
vlastnícke právo k sporným pozemkom aj v rámci iných dedičských konaní a to po poručiteľke F. B.
v rámci dedičského konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. D1897/98, po poručiteľke A. A.
v rámci dedičského konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. D693/99 a po poručiteľovi F. A.
v rámci dedičského konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. D293/99. Žalobcovia tvrdia, že

žalovaní v dedičských konaniach prededili viac (aj cudzie podiely). Za týmto účelom dali vypracovať
ZP č. 31/2022 vyhotovený znalcom Ing. Jozefom Bujňákom, ktorý počas konania doplnili odborným
vyjadrením. Žalovaní so žalobou nesúhlasili a poukázali na to, že svoje podiely nadobudli v rámci
dedičských konaní, teda od 1999 do žaloby 2016 nemali žiadnu pochybnosť o tom, že nie sú vlastníkmi,
poukázali na zásadu nemo plus iuris ad alium transfere quam ipse habet, a prelomenie tejto zásady,
poukázali na rozhodnutie veľkého senátu NS SR 1VObdo/2/2020, tvrdili, že žalobcovia boli viac ako 17

rokov nečinní, poukázali na vydržanie. Žalobcovia tvrdili, že žalovaní sa nemôžu domáhať kontinuity
vlastníckeho práva. Poukázali na ust. § 486 Obč. zák., na to, že právny predchodca žalovaných nebol
skutočným vlastníkom prevádzanej veci, resp. nie v takom rozsahu. Dôsledkom toho žalovaní majú
zapísanýväčšípodielakoichideálny.Pretonemôžubyťvžiadnomprípadedobromyseľní,sčímžalovaní
nesúhlasili.

15. Žalobca v 2/ rade vo výsluchu uviedol, že koncom roku 2015 zistili, že ich podiely na LV sa zmenili.
Preto so sestrou navštívili žalovaného v 1/ rade a stretli sa pred jeho domom. Hovorili mu, že ako sa
to stalo, prečo ich podiely vlastnia oni. Ako je možné, že skoro v každom LV sú podiely zmenené, čo
na dedičskom konaní neexistuje. Žalovaný v 1. rade sa vyjadril takým spôsobom, že o tom vie, no

ale čo môže. Oni to nespôsobili. Vie o tom, čo sa stalo, ale žalobca musí ísť za notárom alebo môže
podať žalobu na súd, aj pána notára. Tým pádom sa rozišli a potom si hľadali právnika a podali žalobu.
Dedičské konanie po dedovi v roku 1972 prebehlo všetko v poriadku, tak ako má byť. Po dedovi zdedil
ich otec v roku 1993 a podiely spravodlivo rozdelil medzi ostatných dedičov. Neboli žiadne problémy.
Všetko bolo v poriadku. Získali 1/3 a 1/3 ich ďalšia rodina. Všetko bolo v poriadku, aj výpočty, všetko.

No po tejto afére, keď sa dozvedeli, študoval LV a tam v každom LV sú podiely navýšené a neprávom
žalovaní fakticky mali na LV podiely, ktoré nemali mať. Žalobcovia a ich rodina mali mať 2/3 spoločne,
lebo urobili aj zmluvu a tam podiely boli ešte menšie ako zdedili. Nastalo to až vtedy, keď zomrel ich otec.
Vtedy sa pravdepodobne dostali k pánovi notárovi doklady z katastra, ktoré nezodpovedali skutočnosti
podľa ich dedičského konania. A odvtedy je ten problém. Bol toho názoru, že žalovaný v 1/ rade nebol

prekvapený, že má zapísané väčšie podiely ako má mať, že si je toho vedomý, avšak rozhodol štátny
orgán a oni túto situáciu nespôsobili.

16. Žalobkyňa v 4/ rade vo výsluchu uviedla, že dedili po starom otcovi A.. Bolo to rozdelené na tri časti
– E. B., to je otec žalovaných, A. B., ich otec a ešte F., ďalšia rodina D.. Dohodli sa s touto rodinou, že sa

spoja, lebo veľké podiely neboli. Čiže dva ku jednej a nakoniec zistili, že bolo celkom inak rozhodnuté.
Žalovaní majú 2/3 a oni dve rodiny 1/3. Tak tam vznikol ten problém. Ako spomínal žalobca v 2/ rade,
šli za žalovaným v 1/ rade a hovoril, že došlo k nedorozumeniu, že žalovaní majú 2/3 a oni jednu, že čo
s tým robiť. On povedal, že čo už s tým má robiť, ale bol si vedomý, že k tomu došlo. K tomu stretnutiu
malo dôjsť koncom roka 2014, keďže v roku 2015 podávali prvú žalobu. V roku 1999 nemala vedomosť

o tom, že by to bolo zle prededené.

17. Žalovaný v 1/ rade vo výsluchu uviedol, že v roku 1997 im zomrel otec. Chorý bol už od januára. Bolo
to ťažké, boli s ním veľké problémy. Mal z toho aj psychické problémy otec, lebo dostal rakovinu. Ťažké
to bolo. Ani do konca roka nedožil. Potom išli na jeho dedičské konanie v roku 1999. Zomrel v roku 1997,

ale na dedičské konanie po otcovi bolo u notára O. v roku 1999. Keď tam s bratom prišli, on už mal pre
nich pripravené vybrané LV z katastra a povedal, že toto Vám zanechal otec. Ale už medzitým prišiel
zákon, že pozemky sa nedali drobiť. Notár povedal, že budú dediť podľa listov vlastníctva. Keď boli LV
podľa tých výmerov, notár rozdelil približne bratovi a približne jemu. Všetko v katastri. Boli spokojní ako to
notár rozdelil. Zaplatili za dedičské konanie koľko pýtal. Tak skončilo ich dedičské konanie. Niekoľko dní

potom bol na súde dať pečiatku o právoplatnosti toho, čo urobil notár O., toho dedičského konania. To
bolo všetko. Všetko bolo v poriadku. Nikto nad tým ani nerozmýšľal nič. Celé roky všetko bolo dobré. Nič
sa s tým nerobilo. Boli spokojní, lebo to po otcovi dedili a boli si vedomí toho, že to je ich. Neprepočítali
podiely, verili, ako to urobil notár O. a že je to v poriadku. Keď už mali tie LV, tak boli na družstvev Družstevnej pri Hornáde a sa s nimi dohodli, že im budú platiť prenájom za tie ich pozemky. To bolo
v roku 1999, keď to zdedili. Posielali im poštou peniaze za tie pozemky, niečo jemu, niečo bratovi. Lenže
družstvopotomskrachovalo,takimpotomposielalipeniaze,lebobolodohodnuté,žepôduužívajúMKM.

Nástupníci, ktorí boli po družstve. Nejaká poľnohospodárska firma, ktorá bola od Bratislavy. Teraz tam
je už tretia poľnohospodárska firma, ktorá to obhospodaruje. A zmluva stále platí a stále ide ďalej a oni
im stále posielajú za to peniaze. Daň za tie pozemky, ktoré tam majú to platí ten kto užíva tie pozemky.
Takú majú dohodu. Čo sa týka spochybňovania ich vlastníckeho práva od roku 1999 mal za to, že nikto
celé roky nič nespochybňoval až do momentu výstavby v C., vtedy sa zistilo, že žalobcovia majú menej

a oni majú viac. To bolo v roku 2015 a vtedy sa tiež dozvedel, že podiely by nemuseli byť zapísané
správne. Vedel, že tam niečo nesedí, ale nevedel presne, lebo to nevie vypočítavať. No a žalobcovia
potom prišli a hovorili, že niečo nie je dobre. Ale on za to nemôže, on to nedelil. Tak im to dali. Mal za
to, že bol a je dobromyseľný, o notárskej zápisnici z roku 1997 o zlúčení dedičských podielov nemal
žiadnu vedomosť, nebol tam.

18. Žalovaný v 2/ rade vo výsluchu uviedol, že keď dostali výzvu na dedičské konanie po otcovi, tak boli
u notára JUDr. Furdu. Keď prišli na dedičské konanie, dvaja zostali po otcovi. Možno už pán notár vedel
o koho sa jedná, lebo mal už pripravené dedičské konania ako sa to asi bude dediť. Lebo vtedy vyšiel ten
zákon, na ktorý nás upozornil, že sa to bude dediť v LV, nebude to drobiť, lebo tam 20 árov sa už nedalo
riešiť. To znamená, že všetko sa prerozdelilo. Presne sa to nedalo, lebo tie LV nie sú rovnaké. Tak to

bolo, tak sa to urobilo. Viac s tým nerobili. Brat potom mal tie veci, ktoré bolo potrebné opečiatkovať,
zaplatiť. Všetko spoločne riešili. On ako starší brat to riešil. Ale viac to neriešili. Spolu so žalobcami boli
na ďalšie dedičské konania, kde zostali nejaké nevyriešené kúsky, ktoré neboli ani v tom ich dedičskom.
To sa potom dopojednávali také drobné. Tam bola celá rodina. Že sa niečo deje, sa dozvedel až keď
prišla prvá žaloba zo súdu v roku 2015. Nemal vedomosť o notárskej zápisnici z roku 1997 a nevie, ako

sa to stalo, keďže otec už bol vtedy v takom psychickom stave, že on v tomto roku urobil ešte nejakú
zápisnicu, o tom nemal vedomosť aj keď uňho býval. Zdedené pozemky dal do užívania družstvu v čase
smrti otca.

19. Z rozhodnutia Štátneho notárstva Košice-vidiek sp. zn. D524/72 zo dňa 09.06.1972 vyplýva, že

dedičstvopoA.B.PKVč.XXX,XX,XX,XX,XXXpreberáE.B.,nar.XX.XX.XXXXtohočasubeznáhrady,
s tým, že ak v budúcnosti bude z týchto nehnuteľností niečo vykúpené, vyvlastnené, ináč scudzené,
alebo daná náhrada z hocakého titulu, toto bude patriť všetkým dedičom okrem F. B., t.j. A. B., E. B.
a F. D., všetkým v rovnakých podieloch.

20. Notárskou zápisnicou č. N 98/97, Nz 98/97 zo dňa 25.3.1997 osvedčením boli vyrovnané znížené
dedičské podiely k nehnuteľnostiam evidovaným v PKV zápisniciach č.XX, XX, , XX F. XXX. Podľa tejto
dohody E. B., nar. XX.X.XXXX každému zo zákonných dedičov uznal jeho zákonný dedičský podiel,
v zmysle ktorého, majetok po poručiteľovi nadobudli takto: E. B., nar. XX.X.XXXX nadobudol podiel
10/30 z podielu poručiteľa, A. B. nadobudol podiel 2/30 z podielu poručiteľa, D. B. nadobudol podiel

2/30 z podielu poručiteľa, E. B. nadobudol podiel 2/30 z podielu poručiteľa, F. G. nadobudla podiel 4/30
z podielu poručiteľa, E. D. nadobudol podiel 5/30 z podielu poručiteľa, A. D. nadobudla podiel 5/30 z
podielu poručiteľa.

21. Z výpisu z LV č. XXX, k. ú. C., obec C., J. K. – J. je zrejmé, že na parc. č. 223, 294/1, 294/2, 295,

368/1, 368/2, 407, 564 má žalovaný v 1/ rade podiel 25/432 a 5/512, a to titulom dedenia č. D693/99
a žalovaný v 2/ rade podiel 5/512 titulom dedenia č. D693/99.

22. Z výpisu z LV č. XXX, k. ú. C., obec C., J. K. – J. je zrejmé, že na parc. č. 809/19 má žalovaný v 1/
rade podiel 5/720, a to titulom dedenia č. D1897/98 a žalovaný v 2/ rade podiel 5/36 titulom dedenia č.

D1623/97 a podiel 5/720 titulom dedenia č. 1897/98.

23. Z výpisu z LV č. XXX, k. ú. C., obec C., J. K. – J. je zrejmé, že na parc. č. 255/1, 255/2, 262/1,
262/2, 327/1, 327/2, 327/3, 334, 382, 439, 447, 483, 541/1, 541/2 má žalovaný v 1/ rade podiel 25/216
titulom dedenia č. D1623/97, podiel 5/256 titulom dedenia č. D693/99 a žalovaný v 2/ rade podiely 5/64,

2/256 titulom dedenia č. D293/99.

24. Z výpisu z LV č. XXX, k. ú. C., obec C., J. K. – J. je zrejmé, že na parc. č. 496 má a žalovaný v 2/
rade podiel 13/72 titulom dedenia č. D1623/97.25. Z výpisu z LV č. XXX, k. ú. C., obec C., J. K. – J. je zrejmé, že na parc. č. 242/1, 242/2 má žalovaný
v 1/ rade podiel 5/36 titulom dedenia č. D1623/97, podiel 5/720 titulom dedenia č. 1897/98 a žalovaný

v 2/ rade podiel 5/720 titulom dedenia č. D1897/98.

26. Z výpisu z LV č. XXX, k. ú. C., obec C., J. K. – J. je zrejmé, že na parc. č. 314/1, 314/2, 314/3 má
žalovaný v 1/ rade podiel 5/720 titulom dedenia č. D1897/98 a žalovaný v 2/ rade podiel 5/36 titulom
dedenia č. D1623/97 a podiel 5/720 titulom dedenia č. D1897/98.

27. Z výpisu z LV č. XXX, k. ú. C., obec C., J. K. – J. je zrejmé, že na parc. č. 347 má žalovaný v 2/
rade podiel 25/72 titulom dedenia č. D1623/97.

28. Z výpisu z LV č. XXXX, k. ú. C., obec C., J. K. – J. je zrejmé, že na parc. č. 275, 405, 426, 460 má
žalovaný v 2/ rade podiel 13/72 titulom dedenia č. D1623/97.

29. Z výpisu z LV č. XXXX, k. ú. C., obec C., J. K. – J. je zrejmé, že na parc. č. 534 má žalovaný v 2/
rade podiel 13/72 titulom dedenia č. D1623/97.

30. Z osvedčenia o dedičstve Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. D1897/98 je zrejmé, že dedičstvo

po poručiteľke F. B., M. A. na nehnuteľnostiach v k. ú C., LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XX okrem
iných nadobudli i žalovaný v 1/ rade v podiele 1/15 a žalovaný v 2/ rade v podiele 1/6.

31. Z osvedčenia o dedičstve Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. D693/99 je zrejmé, že dedičstvo
po poručiteľke A. A., M. A. na nehnuteľnostiach v k. ú C. na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,

XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX okrem iných nadobudli i žalovaný v 1/ rade v podiele 1/4 a žalovaný
v 2/ rade v podiele 1.

32. Z osvedčenia o dedičstve Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. D293/99 je zrejmé, že dedičstvo
po poručiteľovi F. A. na nehnuteľnostiach v k. ú Sokoľ na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX nadobudli žalovaný

v 1/ rade na LV č. XXX, XXX, XXX v celosti a žalovaný v 2/ rade na LV č. XXX v celosti.

33. Zo znaleckého posudku č. 31/2022 zo dňa 13.02.2023 znalca P. E. G. vyplýva, že jeho úlohou bolo
spracovať lustráciou vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam zapísaných v PKV zápisnici č. XX, XX,
XX v k. ú. C. a na základe úplnej lustrácie vypočítať výšku ideálneho podielu A. B., nar. XX.XX.XXXX

aztohovyplývajúciideálnypodiel,ktorývdedičskomkonaníD524/72nadobudolE.B.,nar.XX.XX.XXXX
a vypočítať veľkosť podielov podľa Notárskej zápisnice č. N 98/97 zo dňa 25.03.1997 o vyrovnaní
znížených dedičských podielov, ktorá by mala zostať vo vlastníctve oprávnených osôb po darovaní
časti ideálnych podielov v roku 2008. Znalec zistil, že z PKV č. XX vyplýva, že A. B. mal evidované
vlastnícke právo v celkovom ideálnom podiele 5/36. Notárskou zápisnicou N 98/97 boli vyrovnané

znížené dedičské podiely k nehnuteľnostiam evidovaných v PKV č. XX, XX, XX F. XXX. V roku 1998
bol spracovaný REOP, pričom konštatoval, že po spracovaní ROEP, zhotoviteľ registra nepostupoval
dôsledne a došlo k pochybeniam pri zápisoch výšky podielov. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že
v katastri nehnuteľností došlo k zápisu iba tretiny priznaných podielov podľa Notárskej zápisnice č. N
98/97. Preto žalovaní v dôsledku duplicitných dedičských konaní majú zapísané vlastnícke právo navyše

v ideálnom podiele 20555/324864.

34. Z odborného vyjadrenia zo dňa 10.04.2024 k znaleckému posudku č. 31/2022 znalca P. E. G.
vyplýva, že jeho úlohou bolo zistiť, prečo z dôvodu úplnej lustrácie PKV č. XX neboli uvedení F. A.
a A. A. a vysvetliť rozdiely vo výmere. Znalec uviedol, že vyššie uvedené osoby neboli vlastníkmi

nehnuteľnosti napriek tomu, že formálne boli zapísaní v PKV pod B57, preto tieto podiely nemali byť
predmetom dedičských konaní D293/99 a D693/99, keďže pôvodný vlastník ich podielov A. Q. bol
odpísaný v prospech iných vlastníkov uvedených pod B43 až B45.

35. Podľa § 137 písm. c) zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), žalobou

možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.36. Podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do
jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu
ju neprávom zadržuje

37. Podľa § 132 ods. 1 Obč. zák. vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou
zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených
zákonom.

38. Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák., oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v
držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

39. Podľa § 129 ods. 1 Obč. zák., držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva
právo pre seba.

40. Podľa § 130 ods. 1 Obč. zák., ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,
že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba
je oprávnená.

41. Podľa § 486 Obč. zák kto dobromyseľne niečo nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo

dedičstvo potvrdené, je chránený tak, ako keby to bol nadobudol od oprávneného dediča.

42. V prvom rade súd skúmal, či na požadovanom určení je daný naliehavý právny záujem. Podľa názoru
súdu je daný naliehavý právny záujem žalobcov na tomto určení, nakoľko bez tohto určenia sa stane ich
právo neistým. Navyše žalovaní ani nenamietali, že by žalobcom nesvedčal naliehavý právny záujem.

43. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že k zápisu
vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam došlo na základe dedičských rozhodnutí tunajšieho
súdu sp. zn. D1623/97, D293/99, D693/99, D1897/98. Tiež žalovaní uznali, že pri uzatváraní dohody
o vyrovnaní dedičských podielov N 98/97 došlo k chybne zapísaným podielov ich právneho predchodcu

– otca E. B., teda, že ich právny predchodca nadobudol viac, ako mal (týkalo sa to podielu 5/36
od jeho právneho predchodcu A. B.). Následne nato po smrti E. B. prebehlo dedičské konanie
D1623/97, v rámci ktorého žalovaní prededili chybne zapísaný (na podklade notárskej zápisnice N
98/97) podiel ich otca. Podľa názoru súdu tu možno uplatniť ust. § 486 Obč. zák., keďže podľa názoru
súdu E. B. bol nepravým dedičom. Nepravým dedičom je osoba, ktorá podľa rozhodnutia o dedičstve

nadobudla majetok poručiteľa, hoci podľa dedičského práva ho nemala nadobudnúť buď vôbec, alebo
v takom rozsahu, v akom ho nadobudla (bližšie pozri rozhodnutie NS ČR 22Cdo 1206/2001), pričom
v prejednávanom prípade žalovaní v rámci dedičského konania D1623/97 nadobudli viac, ako mali,
po ich právnom predchodcovi E. B., keďže tomu boli chybne zapísané podiely na podklade Notárskej
zápisnice N 98/97. Preto je podľa názoru súdu na daný spor plne aplikovateľné aj rozhodnutie NS SR

sp. zn. 1VObdo 2/2020 zo dňa 27.04.2021 v časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva, na základe
ktorých žalovaní prededili podiely ich právneho predchodcu v dedičskom konaní sp. zn. D1623/97 (týka
sa to ich podielov na všetkých LV okrem LV č. XXX, kde bol titulom nadobudnutia vlastníckeho práva
dedičské rozhodnutie D1623/97).

44. Z rozhodnutia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR sp. zn. 1VObdo 2/2020 zo dňa
27.04.2021 vyplýva, že dobrá viera nadobúdateľa, že nehnuteľnosť nadobúda od vlastníka, má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa vyslovene upravuje. V iných prípadoch
de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa

neumožňuje. Medzi výnimky NS SR zaradil neoprávneného dediča (§ 486 Obč. zák.), obchodnoprávne
vzťahy (§ 446 ObZ), konkurzné konanie (§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), prevod
cenných papierov (§ 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch) a exekúciu (upravená nepriamo v § 140
ods. 2 písm. l/ v spojení s § 150 ods. 2 Obč. zák.).

45. Dobromyseľnosť je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojuje
určitú vec alebo ňou disponuje. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré
samo o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti
vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, tedaokolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí.
Okolnosťami, ktoré budú svedčiť pre záver o existencii dobromyseľnosti, budú spravidla okolnosťami
týkajúcimi sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčiace o poctivosti nadobúdateľa. Na rozdiel od

preukazovania vlastníctva nebude treba, aby preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny
prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom je základný rozdiel
medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R45/1986). Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani
preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená. Na tom, kto nadobudnutie v dobrej
viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil.

46. Súd tak skúmal dobromyseľnosť žalovaných, keďže podľa názoru žalobcov títo nemohli byť
dobromyseľní. Súd sa s ich názorom nestotožňuje. Samotný žalobca v 2. rade vo svojom výsluchu
uviedol, že až koncom roku 2015 zistili, že ich podiely na LV sa zmenili, preto so žalobkyňou v 4/ rade
navštívili žalovaného v 1. rade a upovedomili ho o tom. Žalobcovia mali za to, že z reakcie žalovaného
v 1. rade im bolo zrejmé, že vedel o tom, že užíva viac, ako mu prináleží. Avšak túto skutočnosť

žalovaný v 1. rade vo svojom výsluchu poprel. V tomto smere len uviedol, že v rámci výstavby sa v C.
v roku 2015 začalo robiť s tými pozemkami a až vtedy sa zistilo, že užívajú viac, ako by mali. Žalovaní
nadobudli sporné pozemky po E. B., ich otcovi, v rámci dedičského konania v roku 1999. O nesúlade
spoluvlastníckych podielov sa dozvedeli až v roku 2015, od roku 1999 po rok 2015 tak pozemky užívali
v dobrej viere. Žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, že by žalovaných kontaktovali skôr, ako

pred rokom 2015, resp. aby niekto iný spochybnil ich vlastnícke právo. Súčasne súd dáva do pozornosti,
že sa nejedná o ľahko zistiteľné výmery pozemkov, keďže sa jedná o poľnohospodársku pôdu (prípadne
o trvalé trávnaté porasty), kde samotní žalobcovia museli dať vypracovať znalecký posudok, aby zistili,
že im prináleží menej, ako by malo. Preto vyžadovať od žalovaných, že si museli byť vedomí, že užívajú
viac, je nenáležité. O to viac, ak sporné pozemky nadobudli v rámci dedičského konania o otcovi, nemali

dôvod spochybňovať svoje nadobudnuté vlastníctvo. Súčasne sa žalobcom nepodarilo preukázať, žeby
žalovaní mali vedomosť o existencii Notárskej zápisnice N 98/97, keďže títo to popreli a súčasne oni ani
neboli účastníkmi tohto vyrovnania. Tiež nenáležitá je úvaha žalobcov, že tým, že E. B. v čase schválenia
Notárskej zápisnice býval u žalovaného v 2. rade, ten on o tom musel vedieť, sa nepreukázala, keďže
samotný žalovaný v 2. rade na túto skutočnosť upozornil vo svojom výsluchu a bolo mu to zvláštne

(uzavretie dohody), podľa názoru súdu znel autenticky a logicky, ak by o tej dohode mal vedomosť, sám
by nespomenul, že uňho E. B. býval, o čom žalobcovia dovtedy nemali vedomosť, navyše E. B. bol
samostatná právne spôsobilá osoba, o čom svedčí aj uzavretá Notárska zápisnica N 98/97. Od roku
1999 žalovaní fakticky ovládali sporné nehnuteľnosti – tieto dali do nájmu tretej osobe, čím vykonávali
právne panstvo nad vecou. Vlastnícke právo nadobudli dobromyseľne.

47. Je tu tak daná výnimka zo zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ –
nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám, vzhľadom k tomu, že v uvedenom rozhodnutí
NS SR prejudikoval, že zásadu nemo plus iuris je možné prelomiť v prípadoch, kde to zákon vyslovene
pripúšťa, teda v prípadoch, kde zákon vyslovene počíta s možnosťou dobrej viery nadobúdateľa, čo je

aj prípad ust. § 486 Obč. zák. a teda aj prejednávaný prípad.

48. Súd tak uzatvára, že žalovaní nadobudli sporné nehnuteľnosti na základe právoplatných dedičských
rozhodnutí, a teda nadobudli nehnuteľnosti na základe štátom uznaného právneho titulu, ktorý nebol
zrušený. Žalovaní boli dobromyseľní a presvedčení, že predmetné vlastníctvo im patrí a s týmto

vlastníctvom môžu nakladať podľa vlastného uváženia, čo aj urobili a dali poľnohospodárske pozemky
do nájmu tretích osôb. Dobromyseľnosť žalovaných vyplýva z vykonaného dokazovania, ako aj zo
samotného dedičského rozhodnutia, ktoré nikým nebolo spochybňované do podania prvej žaloby v roku
2015.

49. Súd zároveň konštatuje, že boli splnené aj podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním. Pre vydržanie je rozhodujúci stav v prírode, v akom držiteľ po zákonom predpísanú
minimálnu dobu 10 rokov s pozemkom nakladá ako so svojím a je so zreteľom k všetkým okolnostiam
v dobrej viere, že mu tento pozemok v príslušných hraniciach určených v prírode vlastnícky patrí. K
vydržaniu dochádza priamo zo zákona, ak boli kumulatívne splnené všetky jeho zákonné podmienky,

pričom dobromyseľnosť držby treba vždy posudzovať z objektívneho hľadiska a vždy je potrebné brať
do úvahy, či by aj každý iný držiteľ v obdobnej situácii pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na
okolnosti a povahu daného prípadu od neho vyžadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti
o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právnydôvod, ale stačí, ak tu bol i domnelý (putatívny) právny dôvod; v tom prípade omyl držiteľa, ale musí
byť vždy ospravedlniteľný.

50. Z vyššie uvedeného vyplýva, že okrem podmienky dobromyseľnosti, ktorú mal súd za preukázanú,
je potrebné skúmať desaťročnú vydržaciu dobu, ktorá platí pri nehnuteľnostiach. Žalovaným je možné
počítať dobu oprávnenej držby prinajmenšom od právoplatnosti dedičského rozhodnutia od roku 1999,
až do doby, kedy im bola zo súdu doručená prvá žaloba, resp. do stretnutia žalobcov v 2. a 4.
rade a žalovaného v 1. rade v roku 2015. Teda je splnená doba 10 rokov plynutia nepretržitej

držby predmetných nehnuteľností (min od roku 1999 – 2015, čo sa týka nadobudnutých podielov
z dedičského konania D1623/97). Žalobcovia nepreukázali, žeby ústne či písomne počas celej 10
ročnej doby (a viac) vydržania spochybnili vlastníctvo žalovaných, nebránili sa, netvrdili, že predmetné
nehnuteľnosti patria im, a preto súd poukazuje aj na zásadu „bdelým patrí právo“. Žalobcovia boli
16 rokov nečinní, nevykonávali svoje vlastnícke práva, ktoré im patrili. Je preto potrebné poskytnúť
spravodlivú ochranu právam, ktoré boli nadobudnuté dobromyseľne a ktoré sa opierali o rozhodnutia,

ktoré boli zverejnené a štátom garantované. Z tohto dôvodu vlastnícke právo patrí žalovaným, čo sa
týka podielov nadobudnutých na základe dedičského rozhodnutia D1623/97.

51. Čo sa týka nadobudnutých podielov z dedičských konaní okrem dedičského konania D1623/97,
v tomto smere podľa názoru súdu žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno. Znalec v odbornom vyjadrení

uvádza, že pochybenia nastali pri dedičských konaniach D293/99 – po poručiteľovi F. A. a D693/99 –
po poručiteľovi A. A. (pričom úplne opomína dedičské konanie sp. zn. D1897/98), na základe ktorých
žalovaní nadobudli spoluvlastnícke podiely k sporným nehnuteľnostiam, pričom žalovaní v rámci týchto
dedičských konaní zdedili podiely na nehnuteľnostiach, ktoré nemohli vlastniť ich právni predchodcovia,
a to z dôvodu, že v roku 1938 nemohli uvedené nehnuteľnosti nadobudnúť kúpnou zmluvou, keďže tieto

nehnuteľnosti boli zapísané v roku 1913 v prospech vlastníkov C. J., E. D. a A. D., M. J.. Znalec týmto
záverom spochybnil nadobúdací titul právnych predchodcov žalovaných – F. A. a A. A. z roku 1938.
Avšak z predložených fotografií pozemkových kníh vyplýva, že dňa 05.05.1938 bola uzatvorená kúpna
zmluva medzi E. A. ako predávajúci a F. A. a A. A. ako kupujúci, na základe ktorej právni predchodcovia
žalovaných nadobudli 15/96 k celku k sporným nehnuteľnostiam. Zároveň z nečitateľného zápisu v

pozemkovej knihe a následného prekladu z maďarského jazyka vyplýva, že časť pozemku pod súpisným
číslom (nečitateľné) bola odpísaná z Q. A. na C. J., E. D. a A. D., M. J., na základe kúpnej zmluvy zo dňa
12.10.1913. Nakoľko však tento záznam čitateľný nie je, nie je možné s istotou určiť, aká časť ktorého
pozemku a v akej výške spoluvlastníckeho podielu bola prevedená ktorou z týchto zmlúv, pričom Q. A.
je na uvedenej pozemkovej knihe evidovaný viackrát, a to aj ako mal. Q. A. s dodatočným dedičským

právom. Pokiaľ aj vznikla duplicita vlastníckych práv, znalec nemal k dispozícii originály kúpnych zmlúv.
Pokiaľ práve táto domnelá duplicita vlastníckych práv mala spôsobiť nesprávnosť dedičských konaní
právnych predchodcov žalovaných, žalobcovia neozrejmili, z akého dôvodu, pokiaľ vlastníkom nebol
E. A., ale C. J., E. D. a A. D., M. J., by im malo svedčiť vlastnícke právo, a mali by mať nárok na
spoluvlastnícke podiely žalovaných (keďže A. B., od ktorého odvodzujú vlastnícke právo žalobcovia

nebol právnym predchodcom týchto vlastníkov).

52. Súčasne je súd toho názoru, že v tejto časti, ak by sa preukázalo (čo sa nepreukázalo), že vlastnícke
právo by žalovaným svedčať nemalo, tieto pozemky vydržali o to viac, keďže do ich oprávnenej držby
by sa započítala i držba ich právnych predchodcov od roku 1938 – 2015.

53. Vzhľadom na uvedené, súd považoval žalobu žalobcov v celom rozsahu za nedôvodnú, preto ju ako
nedôvodnú zamietol.

54. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

55. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

56. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

57. V citovanom ustanovení § 257 Civilného sporového poriadku je (podobne ako predtým pri § 150
OSP) fixované moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky upravujúcich platenie a náhradutrov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú
rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Záver súdu o tom, že je tu splnený
predpoklad na priznanie práva na náhradu trov konania (podľa § 255 Civilného sporového poriadku),

nevylučuje, aby súd súčasne nedospel k záveru, že sú splnené aj predpoklady na aplikáciu § 257
Civilného sporového poriadku. A tak napriek úspechu vo veci súd skonštatuje, že niektorému z
účastníkov konania vzniklo právo na náhradu trov konania, lenže sa mu nepriznalo, pretože bolo treba
použiť § 257 Civilného sporového poriadku.

58. K uplatneniu zmierňovacieho práva súdu môže dôjsť s prihliadnutím najmä na rôzne aspekty
konkrétneho prípadu. Stáva sa tak vtedy, keď súd dôjde k záveru, že povinná strana sporu nemôže
uhradiť náhradu trov konania z rozmanitých dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len
s veľkými ťažkosťami.

59. V tomto konkrétnom prípade súd nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa.

60. O nároku na náhradu trov konania tak súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešní žalovaní
v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešným žalobcom v 1 až 6.
rade s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom
po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia v dvoch vyhotoveniach
na Mestský súd Košice.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ neboli splnené procesné podmienky,

b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g/ zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. Odvolanie musí byť podpísané a predložené v 2 rovnopisoch.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 28. 4. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam , Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. november 2024

Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. november 2024