Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/43/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123218706
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123218706.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudcov

JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu: A. B. B., narodený XX.XX.XXXX,
bytom v C., D. XX, proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom Tr. SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135,
o zaplatenie finančnej náhrady za držbu a užívanie pozemkov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Mestského súdu Košice zo dňa 30. októbra 2024 sp. zn. 53C/17/2023

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 30. októbra 2024 č.k. 53C/17/2023-150
vo výroku I. tak, že žalobu z a m i e t a.

O d m i e t a odvolanie proti výroku II., ktorým súd v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 30. októbra 2024
č.k. 53C/17/2023-150 rozhodol nasledovne:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7.333 € s úrokom z omeškania vo výške 9,5%
ročne zo sumy 5.500 € od 24.02.2024 do zaplatenia, a vo výške 8,65% ročne zo sumy 1.833 € od
30.10.2024 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcom rozsahu žalobu zamieta.
III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2.1 Rozhodol tak o žalobe žalobcu v znení jej zmeny, ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy
5.500 € za obdobie od 01.11.2021 do 31.10.2023 s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy
5.500 € od 01.11.2023 do zaplatenia a istinu 1.833 € za obdobie od 01.11.2023 do 30.06.2024 s úrokom

z omeškania vo výške 8,65% ročne zo sumy 1.833 € od 01.10.2024 do zaplatenia a náhrady trov konania
titulom náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena v prospech žalovaného na pozemku žalobcu
za obdobie od 01.11.2021 do 30.06.2024.
2.2 Žalobca dôvodil, že žalovaný je vlastníkom stavby Pozemná komunikácia Sídlisko KVP-Červený
Rak (č. III/050192), ktorá je postavená aj na pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcu. V konaní vedenom
na tamojšom súde pod sp. zn. 39C/110/2008 bolo uznané, že stavba v spoluvlastníctve žalovaného
je postavená aj na týchto pozemkoch vedených na LV č. XXXXX v k. ú. E., parc. č. C-KN 4751/84-

zastavané plochy a nádvoria o výmere 922 m2 a na LV č. XXXXX, k. ú. F., parc. C-KN č. 4771/50-
zastavané plochy a nádvoria o výmere 351 m2. Zákonom č. 66/2009 Z.z. (§ 4) vzniklo na týchto
pozemkoch v prospech žalovaného právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré je využívané
dodnes. Listom zo dňa 16.08.2021 oslovil žalovaného s návrhom na odpredaj týchto pozemkovv prospech Mesta Košice. Do dnešného dňa žalovaný na tento návrh neodpovedal. Rozsudkom
Okresného súdu Košice II sp. zn. 44C/19/2020, ktorý bol potvrdený Krajským súdom Košice ako
odvolacím súdom (6Co/37/2021) bolo rozhodnuté, že žalovaný je povinný zaplatiť finančnú náhradu

za vecné bremeno (tie isté pozemky, ktoré sú predmetom tejto žaloby) vo výške nájomného. Pretože
žalovaný do dnešného dňa naďalej tieto pozemky užíva bez akejkoľvek náhrady, žalobca tieto pozemky
nemôže akokoľvek užívať, od účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. už uplynulo viac ako 13 rokov, žalobca
je nútený na ochranu svojich práv podať túto žalobu. Na základe vykonaného dokazovania a najmä
rešpektovania prejudiciálneho účinku predchádzajúcich rozhodnutí žiadal, aby súd žalobe vyhovel.

3. Po vykonanom dokazovaní právne vec posúdil podľa ust. Čl. 2 CSP, § 228 ods. 1 CSP, § 1, § 2
ods. 1,2, § 4 ods. 1,2 zák. č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 66/2009 Z.z.), § 151n ods. 1, § 151o, § 128 ods. 2, §
563, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), Čl. 20 ods. 1,4 druhej vety Ústavy Slovenskej

republiky, § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z..

4. Súd prvej inštancie konštatoval nespornosť spoluvlastníctva žalobcu k pozemkom, ich výmery a to,
že sú na nich umiestnené stavby - pozemné komunikácie (vrátane rozsahu ich umiestnenia), ktoré prešli
do vlastníctva žalovaného podľa zákona č. 138/1991 Z. z. o majetku obcí. Spornou nebola, vzhľadom na

neexistenciuzmluvnéhovzťahumedzižalobcomažalovaným,ktorýbyhooprávňovaltietonehnuteľnosti
užívať, ani skutočnosť, že dňom 01.07.2009 v súlade s § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo k
predmetným pozemkom v prospech žalovaného právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Žalobcovi
účinnosťou tohto zákona vznikol nárok (§ 2 ods. 1 zákona), aby mu žalovaný zámennou zmluvou
poskytol náhradný pozemok v jeho vlastníctve, pričom do podania žaloby nedošlo k uplatneniu tohto

postupu, resp. postupu predpokladaného § 2 ods. 2 zákona.

5.1 Súd poukázal na to, že zákon č. 66/2009 Z.z. otázku finančnej náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva nerieši. Súdnou praxou bolo po jeho účinnosti postupne ustálené, že vlastníkovi
pozemku patrí opakujúca sa náhrada vo výške obvyklého nájomného, pričom ústavný súd sa priklonil k

úvahám o opakovanej primeranej náhrade počas trvania tohto obmedzenia už v rozhodnutí sp. zn. III.
ÚS 237/2009. Táto rozhodovacia prax bola potvrdená i nálezom Ústavného súdu SR PL. ÚS 42/2015
z 12. októbra 2016.
5.2 V súlade s touto súdnou praxou bola žalobcovi právoplatne priznaná opakovaná náhrada za vecné
bremeno za pozemky, ktorých sa týka i nárok uplatnený v tomto spore, a to rozsudkom Okresného

súdu Košice II zo dňa 07.12.2020 č.k. 44C/19/2020-78, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 18.05.2021 sp. zn. 6Co/37/2021, za obdobie od 01.04.2020 do 31.10.2020. Za totožné
nehnuteľnosti bola žalobcovi priznaná opakovaná náhrada za obdobie od 01.11.2017 do 31.03.2019
rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 10.5.2019 sp. zn. 45C/35/2017, právoplatný dňom
30.10.2019 a rozsudkom Mestského súdu Košice zo dňa 4. júla 2024 č. k. K2-42C/39/2021 a to za

obdobie od 1.11.2020 do 31.10.2021 (bod 31. odôvodnenia).
5.3 Uviedol, že NS SR v rozhodnutiach z 26. augusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018 a z 30. novembra
2020 sp. zn. 8 Cdo/17/2019 uzavrel, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného
bremena podľa § 4 ods.1 zákona 66/2009 Z. z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol vlastníkom
zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t. j. 01.07.2009, pričom sa premlčuje v lehote 3 rokov.

V rozhodnutí z 30. novembra 2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019 sa pritom odvoláva na akceptovanie takej
judikatúry ústavným súdom napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012, sp. zn. IV. ÚS 539/2020
z 28. októbra 2020. Na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/17/2019 nadväzujú jeho ďalšie
rozhodnutia, ktoré zotrvávajú na priznaní jednorazovej náhrady - uznesenie z 27. októbra 2021, sp.
zn. 1Cdo/171/2021 a uznesenie z 26. januára 2022 sp. zn. 1Cdo/99/2019, z 31. marca 2022, sp. zn.

2Cdo/151/2020 a z 27. apríla 2022, sp. zn. 5Cdo/175/2019.

6.1 Poukázal však na jednotnú prax NS SR vo vzťahu k § 228 ods. 1 CSP a jeho dôsledkom, ktorá je
reprezentovanánajmärozhodnutímuverejnenýmvZbierkestanovískNSasúdovSR3/2013-R40/2013
z 31. januára 2012 sp. zn. 1Cdo/44/2010: „Pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne

vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú
otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením“. Najvyšší súd prejudicialitu riešil i v
ďalších rozhodnutiach sp. zn. 1Cdo/133/2009, sp. zn. 4Cdo/231/2013, sp. zn. 3Cdo/115/2016, sp. zn.
5Cdo/13/2020.Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o
porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality
vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 O. s. p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými
rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O. s. p. všeobecný súd nemá možnosť výberu
v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu
sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.

6.2 Rovnako odkázal aj na nález sp. zn. I. ÚS 171/2021-72 z 12. januára 2022, ktorý sa venoval otázke
tzv. prejudiciálneho účinku súdneho rozhodnutia vyjadrená v § 193 a § 194 CSP.

7.1 Súd poukázal na to, že žalobca sa v tomto spore domáhal náhrady za vecné bremeno podľa § 4 ods.
1 zákona č. 66/2009 Z. z. za obdobie od 01.11.2021 do 30.06.2024 k nehnuteľnostiam v jeho podielovom
spoluvlastníctve, pričom o takých nárokoch žalobcu, ale za skoršie obdobia, už bolo v prospech žalobcu

rozhodnuté (odseky 11. a 31. odôvodnenia).
7.2 Uviedol, že aj keď mu je zrejmá rozhodovacia prax najvyššieho súdu ohľadne otázky priznávania
náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ktorou sa preferuje priznanie jednorazovej
náhrady je treba mať na zreteli to, čo o prejudiciálnom účinku súdnych rozhodnutí uviedol ústavný súd
(viďodsek34.a35.odôvodnenia).Jepretozrejmé,žežalobcomuplatnenýnárokjezávislýodposúdenia

hmotnoprávnej otázky, ktorá už bola ako predbežná riešená v predchádzajúcich konaniach tak, že
žalobcovi za pozemky v jeho spoluvlastníctve patrí opakovaná náhrada za vecné bremeno (odsek 31.
odôvodnenia), pričom to, že predchádzajúce rozhodnutia nezohľadňujú aktuálnu ustálenú rozhodovaciu
prax najvyššieho súdu ohľadne jednorazovej náhrady za vecné bremeno a jej prípadné premlčanie, nie
je relevantné. V tejto súvislosti súd tiež dal do pozornosti, že uznesením Krajského súdu v Košiciach

z 25. apríla 2024 č.k. 5Co/64/2023 -172 bol zrušený rozsudok Okresného súdu Košice II z 23. januára
2023 č.k. 42C/39/2021-118 a vec vrátená prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. V
odôvodnení odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie sa mal odkloniť od (v čase jeho rozhodnutia
existujúcej) ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, aby rešpektoval zásadu právnej istoty a vec
nesprávne právne posúdil, ak dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na jednorazovú náhradu za

nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá je premlčaná. Predmetom
tohto konania je totožným žalobcom uplatnený nárok na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva na základe zákona č. 66/2009 Z. z. za obdobie od 1.11.2020 do 31.10.2021 proti rovnakému
žalovanému.
7.3 Žalobca sa domáha náhrady za vecné bremeno za také obdobie, za ktoré by za iných okolností,

tzn. neprihliadajúc na záväzný prejudiálny účinok skorších rozhodnutí, vzhľadom na vznesenú námietku
premlčania zo strany žalovaného, nebolo možné žalobcovi priznať. V danom prípade je s odkazom
na doposiaľ uvedené nutné odkloniť sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ohľadne
jednorazovej náhrady za vecné bremeno (odsek 32. odôvodnenia), aby súd rešpektoval zásadu
právnej istoty a prejudiciálny účinok predchádzajúcich rozhodnutí vo vzťahu k náhrade za vecné

bremeno patriacej žalobcovi. Nové a iné právne posúdenie nároku žalobcu voči žalovanému, odlišné
od posúdenia uvedeného naposledy v rozsudku Mestského súdu Košice z 4. júla 2024 sp. zn.
K2-42C/39/2021 (bod 11. a 31. odôvodnenia), je v tomto spore neprípustné.

8. K výške uplatnenej náhrady súd uviedol, že žalovaný výšku uplatnenej náhrady celkovo 7.333 €

zodpovedajúcej cene nájmu stanovenej znaleckým posudkom č. 158/2017 znalca Ing. arch Alexandra
Luttera zo dňa 08.11.2017 stanovenej vo výške 4,290 €/m2/rok za rozhodné obdobie nerozporoval, a
preto ju súd vyhodnotil ako nespornú. Táto vyplývala zo znaleckého posudku predloženého v konaní
Okresného súdu Košice II sp. zn. 44C/19/2020 (z ktorého súd pri posudzovaní predbežnej otázky
vychádzal), a preto súd nemal pochybnosti o jej primeranosti.

9. Čo sa týka uplatneného príslušenstva, súd vychádzajúc z ust. § 563 OZ za prvý deň omeškania
žalovaného so zaplatením sumy 5.500 € považoval deň 24.02.2024 (pretože žalovaný sa prvýkrát
o nároku žalobcu uplatnenom žalobou dozvedel doručením žaloby dňa 22.02.2024 a 23.02.2024
mal žalovaný povinnosť plniť) a za prvý deň omeškania žalovaného so zaplatením sumy 1.833 €

považoval deň 30.10.2024, kedy súd na pojednávaní pripustil zmenu žaloby (teda nie od dátumov, ako
požadoval žalobca.). Výška úrokov z omeškania uplatnená žalobcom bola stanovená v súlade s § 3
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., preto súd pri svojom rozhodnutí vychádzal zo žalobného návrhu.V prevyšujúcej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania (moment vzniku omeškania) súd vo výroku II.
žalobu zamietol.

10. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 263 ods. 1 CSP a úspešnému
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

11.1 Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu

v celom rozsahu zamietne.
11.2 Žalovaný sa nestotožnil s napadnutým rozhodnutím, pričom zastáva názor, že súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym záverom o viazanosti súdu skorším rozhodnutím, nesprávne posúdil otázku
charakteru nároku (opakovaná/jednorazová náhrada), neprihliadol na námietku premlčania vznesenú
žalovaným a nedostatočne s poukazom na judikatúru vychádzajúcu z iného právneho stavu odôvodnil
svoje rozhodnutie. Súd v rámci svojho odôvodnenia poukázal na prejudiciálny účinok skorších

rozhodnutí a zachovanie právnej istoty žalobcu, ktorému bol voči žalovanému v minulosti priznaný nárok
na opakovanú náhradu za skoršie obdobie. Súd pritom vychádzal okrem iného z rozhodnutia NS SR
sp.zn. 1Cdo/44/2010 a nálezov Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 349/09 a sp.zn. I.ÚS 171/2021.
11.3 Žalovaný zastáva názor, že právne posúdenie ako nároku na opakovanú náhradu je v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou NS SR vyjadrenou v rozsudku sp.zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2015,

sp.zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016, na ktorú najvyšší súd aj poukazuje v uznesení sp.zn.
8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020 a v uznesení sp.zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019 v spojení
s uznesením ÚS SR sp.zn. IV.ÚS 539/2020 zo dňa 28.10.2020. Žalovaný poukazuje na skutočnosť,
že rozhodnutie NS SR 1Cdo/44/2010, ako aj nálezy ÚS SR II.ÚS 349/09 a sp.zn. I.ÚS 171/2021, o
ktoré súd oprel napadnuté rozhodnutie, buď priamo vychádzali z ustanovení OSP, alebo si osvojili

závery rozhodnutí vychádzajúcich z predchádzajúcej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 135 ods. 2 a
§ 159 ods. 2 OSP. Žalovaný zastáva názor, že žiaden súd ani najvyšší ani ústavný nemôže vystupovať
v pozícii zákonodarcu, a teda aplikácia práva na konkrétny právny vzťah nemôže byť v rozpore s
právnou normou vyjadrenou v platnom a účinnom právnom predpise. Súdy musia reflektovať zmenu
právnej úpravy, v tomto prípade procesného kódexu, a túto zmenu sú povinné zohľadniť aj pri aplikácií

právnych záverov ustálenej rozhodovacej praxe. CSP s účinnosťou od 01.07.2016 zaviedol definíciu
princípu právnej istoty, čím sa táto stala záväznou a obsah pojmu právna istota nespochybniteľným.
OSP takúto definíciu neobsahoval, čo pripúšťalo určitú voľnosť súdov pri definovaní a aplikácii princípu
právnej istoty. Avšak za situácie, kedy sa právnou istotou podľa CSP rozumie rozhodovanie v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, nemožno za zachovanie princípu právnej

istoty považovať rozhodovanie v súlade s rozhodnutiami nižších súdnych autorít. Za takejto situácie je
neprípustné, aby s poukazom na zachovanie princípu právnej istoty v rozpore s jej legálnou definíciou
súd priznal žalobcovi nárok v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, len preto, že za iné obdobie
mu bol obdobný nárok priznaný v inom konaní.
11.4 Súd prvej inštancie nemôže uspokojivo odôvodniť svoje rozhodnutie ani viazanosťou súdu inými

rozhodnutiami odkazom na § 193 CSP. Vychádzajúc z ust. § 193 CSP súd nie je viazaný iným
rozhodnutím všeobecného súdu. Ani ust. § 194 CSP nemôže byť dôvodom priznania určitého nároku len
zdôvodu,žetentobolpriznanýskoršímrozhodnutím.Prejudicialitavyjadrenáv§194CSPsauplatňujev
prípade otázky, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193, pričom
podľa dikcie zákona všeobecný súd tieto otázky môže iba posúdiť, nie o nich rozhodnúť, z čoho ďalej

vyplýva, že sú to otázky mimo rozhodovaciu právomoc všeobecných súdov, o ktorých majú právomoc
rozhodovať iné orgány. Keďže všeobecný súd, ktorý rozhodol o nároku žalobcu za skoršie obdobie nie
je iným orgánom verejnej moci, nemožno ust. § 194 aplikovať na vec prejednávanú v tomto konaní.
11.5 Žalovaný ďalej poukázal na ust. § 288 CSP, v zmysle ktorého zákon obmedzuje záväznosť
rozhodnutia, resp. právneho posúdenia na jeho výrok. Vychádzajúc z uvedeného je pre viazanosť súdu

skorším rozhodnutím o nároku žalobcu v tomto konaní nevyhnutné, aby výrok skoršieho rozhodnutia
uvádzal, že sa jedná o opakovanú náhradu, čo však nie je tento prípad. Keďže skoršie rozhodnutie nie je
a ani nemôže byť rozhodnutím o tom, že žalovaný je povinný poskytnúť náhradu aj za iné obdobie, než o
ktorom právoplatne rozhodol, nemožno takéto rozhodovanie považovať za rozhodnutie s prejudiciálnym
účinkom na konanie prejednávané v tejto veci. Vzhľadom na skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia

nie je záväzné, nemožno žalobcovi v tomto konaní priznať nárok na opakovanú náhradu za zákonom
zriadené vecné bremeno v rozpore so závermi obsiahnutými v uzneseniach NS SR sp.zn. 8Cdo/17/2019
zo dňa 30.11.2020 a sp.zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019 v spojení s uznesením ÚS SR sp.zn.
IV.ÚS539/2020zodňa28.10.2020.ŽalovanýzároveňpoukázalnarozsudokKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn. 9Co/81/2023 zo dňa 22.05.2024, v ktorom sa odvolací súd vyjadril k otázke právnej istoty a
legitímnych očakávaní. Z uvedeného rozhodnutia následne citoval bod 21.

12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalované mesto Košice za celé obdobie
od roku 2009, t.j. od účinnosti zákona neprejavilo žiadnu snahu o majetkovoprávne usporiadanie. Do
vydania uznesenia NS SR 8Cdo/17/2019 mal právnu istotu podľa predchádzajúcich rozsudkov, že má
nárok na opakovanú náhradu za zákonné vecne bremeno. Zákon sa odvtedy nezmenil, tak nevie, prečo
by to malo byť teraz iné. Poukázal na uznesenie Krajského súdu Košice sp.zn. 5Co/64/2023, ktorým

bol zrušený rozsudok Mestského súdu Košice K2-42/39/2021 s tým, že v ďalšom konaní je súd prvej
inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, čo bolo dodržané v následnom rozsudku zo dňa
04.07.2024. Žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný. Tri senáty Krajského súdu Košice rešpektovali
prejudiciálny účinok predchádzajúcich súdnych rozhodnutí 5Co/64/2023, 5Co/115/2023, 6Co/3/2022,
6Co/9/2023 a 9Co/77/2022. Uviedol, že má nárok na právnu istotu, aj rozhodnutia najvyššieho súdu
vyriešili otázku prejudiciality v judikáte uvedenom Zbierke stanovísk NS a súdov SR 3/2013 v rozhodnutí

pod č. 40. Takisto je to uvedené aj v nálezoch Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 349/09 a I.ÚS 171/2021.
Uviedol, že všetky žaloby, ktoré podal v súvislosti s pozemkami pod cestami boli na zaplatenie finančnej
náhrady za určité predchádzajúce obdobie. To, že súdy vo výroku rozhodnutia neuviedli presné znenie
návrhu, ale skrátili to len na uvedenie sumy, t.j. neuviedli, že to je za určité predchádzajúce obdobie
nie je jeho chyba a nebol to dôvod na podanie odvolania. Podľa názoru žalovaného, ktorý citoval, súd

rozhodujúci za skoršie obdobie nie je iným orgánom verejnej moci a nemožno aplikovať § 194 na vec
prejednávanú v tomto konaní. Poukázal na rozhodnutie NS SR 1Cdo/133/2009, z ktorého vyplýva,
že nesmie súd vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie platobnej povinnosti
(príslušného nároku na plnenie) medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu bolo
právoplatne rozhodnuté. Navrhol preto potvrdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie.

13. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného bolo žalovanému doručené dňa 14.04.2025.

14.1 Odvolací súd pred prejednaním odvolania vyzval žalobcu a žalovaného v zmysle ustanovenia §
382 CSP, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení § 100 ods. 1,2, § 101 Občianskeho zákonníka,

ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce.
14.2 Žalobca na výzvu odvolacieho súdu uviedol, že zák. č. 66/2009 Z.z. je o opatreniach pri
majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov, pričom nerieši odplatnosť alebo bezodplatnosť vecného
bremena. Žalobu podal za obdobie od 01.11.2021 do 31.10.2023 rozšírenú do 30.06.2024 dňa
02.11.2023, čím bola zachovaná 3 ročná premlčacia lehota v prípade, ak odvolací súd nespochybní

závery prvoinštančného súdu o opakovanej náhrade. Súčasná ustálená rozhodovacia prax týkajúca sa
daného zákona bola spochybnená uznesením NS SR sp. zn.3Cdo/2/2021 zo dňa 25.04.2023, z ktorého
bodu 31 vyplýva, že situácie riešené v súvislosti so zákonom 182/1993 Z.z. a zák. č. 66/2009 Z.z. sú
odlišné, čo vztiahnutie pravidla jednorazovej náhrady judikatúrou pre zák. č. 182/1993 Z.z. aj pre zák. č.
66/2009 Z.z. vylučuje. Ak platí záver súdu prvej inštancie o opakovanej náhrade z dôvodu prejudiciality,

tak premlčacia doba nebola prekročená a nevidí dôvod na jej posudzovanie. Zásadnou otázkou je, či
náhrada za vecné bremeno má byť opakovaná alebo jednorazová, kedy by sa na nárok vzťahovala
premlčacia doba. Do pozornosti súdu dal jeho predchádzajúce rozhodnutia sp. zn. 6Co/3/2022 a sp.
zn. 6Co/9/2023. V doplnenom podaní žalobca uviedol, že žalovaný vzniesol námietku premlčania. Táto
námietka je podľa jeho názoru v rozpore s dobrými mravmi - § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Od

podania žaloby od roku 2011 má už viac ako 30 rozhodnutí tunajších súdov o opakovanej náhrade
za vecné bremeno podľa zákona 66/2009 Z.z.. Žalovaný od účinnosti zákona 66/2009 Z.z. nepodnikol
žiadne kroky k majetkoprávnemu vysporiadaniu pozemkov pod cestami. Poukázal na rozhodnutie NS
SR sp. zn. 3Cdo/37/2017.
14.3 Žalovaný na základe výzvy odvolacieho súdu uviedol, že vo vzťahu k pozemkom, ktoré sú

predmetom tohto konania vzniklo v zmysle ust. § 4 ods. 1 v spojení s ust. § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009
Z. z. zákonné vecné bremeno, pričom právo na jednorazovú finančnú náhradu za toto vecné bremeno
vzniklo vlastníkovi zaťaženého pozemku ex lege ku dňu účinnosti cit. zákona a v súlade s ust. § 101
Občianskeho zákonníka sa premlčuje v zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej dobe, ktorá uplynula
dňa 01.07.2012. S poukazom na uvedené žalovaný súhlasí s použitím ust. § 100 ods. 1, 2 a ust. § 101

Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec a naďalej zotrváva na vznesenej námietke premlčania
uplatneného nároku žalobcu (písomné vyjadrenie žalovaného zo dňa 06.03.2024), ako aj na návrhu, aby
odvolací súd podľa ust. § 388 zákona č. 160/2015 Z. z. napadnutý rozsudok Mestského súdu Košice,
sp. zn. 53C/17/2023 zo dňa 30.10.2024 zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.14.4 Vyjadrenie žalovaného bolo žalobcovi na vedomie doručené dňa 09.05.2025. Vyjadrenia žalobcu
boli žalovanému na vedomie doručené dňa 05.05.2025.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP)
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

16. V prejednávanom spore neboli splnené podmienky ani na potvrdenie rozsudku, ani na jeho zrušenie,
preto odvolací súd rozsudok zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (§ 388 CSP).

17. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.05.2025 o 9.05 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 207, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia

boli zverejnené dňa 20.05.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1, 3 CSP.

18. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP, t.j. súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

19. Hoci žalovaný vymenoval viacero odvolacích dôvodov, ako dôvody, ktoré v odvolaní uplatňuje, svoje
odvolanie odôvodnil jedine tým, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím v tejto veci posúdením nároku
žalobcu ako nároku na opakovanú náhradu sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.

20. Predmetom konania je nárok žalobcu na peňažnú náhradu za zaťaženie sporných pozemkov v
jeho podielovom spoluvlastníctve zákonom č. 66/2009 Z. z. zriadeným právom z vecného bremena
spočívajúcim o. i. v práve sporné pozemky držať a užívať patriacim žalovanému ako vlastníkovi,
ktorý sporné pozemky pod svojou stavbou miestnej komunikácie dlhodobo užíva bezodplatne a bez
akéhokoľvek zmluvného základu.

21. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého rozsudku,
ako aj s obsahom a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávnehoprávnehoposúdeniavecispočívajúcehovmylnejaplikáciiprávatým,žesúdprvejinštancie
použil síce správny právny predpis, ale na daný prípad ho interpretoval nesprávne, v dôsledku čoho vo

veci aj nesprávne rozhodol a je preto naplnený odvolací dôvod ustanovený v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

22. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel prihliadajúc na záväzný prejudiciálny účinok skorších
rozhodnutí citovaných v bode 31. odôvodnenia.

23. Vo vzťahu k tomuto záveru súdu prvej inštancie ako aj vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného
považoval odvolací súd s odkazom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v jeho náleze z 12.
januára2022sp.zn.I.ÚS171/2021zapotrebnédetailnejšiesazaoberaťotázkousubjektívnejzáväznosti
rozsudku a tiež otázkou tzv. prejudiciálneho účinku súdneho rozhodnutia.

24. Podľa § 228 ods. 1 CSP, výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa
stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

25. Citované ustanovenie upravuje tzv. materiálnu stránku právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorá
spočíva v záväznosti tohto rozhodnutia pre určitý okruh subjektov. Ide o subjektívnu hranicu záväznosti

súdneho rozhodnutia. V tomto zmysle je výrok právoplatného rozsudku záväzný predovšetkým pre
sporové strany. Civilný sporový poriadok dôsledne sleduje líniu záväznosti rozhodnutia vydaného
v sporovom konaní inter partes, a prakticky jedinú relevantnú výnimku predstavuje rozhodnutie o
abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, kde je výrok rozhodnutia záväzný erga omnes. Výnimkyz takto všeobecne stanovenej subjektívnej hranice záväznosti súdneho rozhodnutia stanovuje jednak
samotný Civilný sporový poriadok (napr. § 228 ods. 2), ale aj osobitné predpisy (napr. Obchodný
zákonník). Ak teda súd koná s niekým, kto nebol stranou právoplatne skončeného a rozhodnutého

konania (a nejde pritom ani o subjekt, na ktorý je zákonom rozšírená subjektívna hranica záväznosti
súdnehorozhodnutia),môžetútootázkuposúdiťajinak,tedavýrokprávoplatnéhorozsudkupreňvtomto
prípade záväzný pochopiteľne nebude (bližšie pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,s.
834 a 835).

26. So subjektívnou záväznosťou rozsudku úzko súvisí otázka tzv. prejudiciálneho účinku súdneho
rozhodnutia vyjadrená v § 193 a § 194 CSP, v zmysle ktorej musí súd v novom konaní rešpektovať
prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť účastníkov nie je
dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach). Na iné osoby než účastníkov
konania, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej otázke, resp. ich právnych nástupcov sa účinky

právoplatného rozsudku môžu vzťahovať len v tých prípadoch, keď tak stanoví zákon (napr. uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 133/2009 zo dňa 29. apríla 2010).

27. Prejudicialita súdneho rozhodnutia znamená, že súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť
to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, preto nie je rozhodujúce, či

súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na
právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť
táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých
účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu
zákonomv§159ods.2OSP(vsúčasnosti§228CSP,pozn.).Pokiaľsúdspomenutýprejudiciálnyúčinok

ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne
v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a
koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty je
integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného

súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu
spravodlivosti (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 44/2010 zo dňa 31. januára 2012).

28. Odvolací súd preto nespochybňuje závery súdu prvej inštancie o jeho viazanosti prejudiciálnym
účinkom v 31. odseku jeho odôvodnenia vymenovaných predchádzajúcich právoplatných rozsudkov

súdu o tom istom hmotnoprávnom vzťahu tých istých sporových strán, ktorý je predmetom aj súdenej
veci, len za iné žalované obdobie.

29. Viazanosť týmto ich prejudiciálnym účinkom však znamená len toľko, že medzi stranami ide o
nárok žalujúceho vlastníka na peňažnú náhradu za vecné bremeno zriadené zák. č. 66/2009 Z.z.,

ktorá otázka ako otázka posúdenia hmotnoprávneho nároku medzi stranami sporu v predmetnom spore
nesmie byť opätovne posudzovaná a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie je neprípustné. Súd
nemôže porušiť v § 228 ods. 1 CSP upravenú zákonnú viazanosť právoplatným rozhodnutím súdu, a
aj v súdenej veci ten istý hmotnoprávny vzťah tých istých strán nesmel hmotnoprávne posúdiť inak, t. j.
napr. ako nárok na náhradu škody, či zodpovednosť za vydanie bezdôvodného obohatenia a pod., t. j.

podľa ustanovení iného hmotnoprávneho ustanovenia, či predpisu, pretože v tom prípade by tento ich
prejudiciálny účinok ignoroval, t. j. pre svoje rozhodnutie v súdenej veci v rozpore so zákonom by nevzal
za základ prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodol by v rozpore s ním.

30. Z uvedeného dôvodu sú odvolacie námietky a úvahy žalovaného o nemožnosti uspokojivo odôvodniť

rozhodnutie viazanosťou súdu rozhodnutiami s odkazom na § 193, § 194 a § 288 CSP nenáležité.

31. Omyl v aplikácii práva v dôsledku nesprávnej interpretácie správne použitej právnej normy
na daný prípad súdom prvej inštancie odvolací súd však vzhliadol v tom, že svoju viazanosť
prejudiciálnym účinkom týchto právoplatných rozsudkov vztiahol nielen na hmotnoprávne posúdenie

samotného právneho vzťahu medzi stranami, ale neprípustne aj na posúdenie povahy náhrady z
tohto hmotnoprávneho vzťahu účastníkov vyplývajúcej a patriacej vlastníkovi zaťaženého pozemku
za vykonávanie práva žalovaného faktickým zaberaním sporných pozemkov vyplývajúceho z vecnéhobremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z. z. ako plnenia opakovaného, kam táto viazanosť týmto
prejudiciálnym účinkom však už nesiaha, keďže nejde o otázku samotného hmotnoprávneho vzťahu.

32. Ak teda právny vzťah, na základe ktorého žalobca v súdenej veci uplatňuje právo na peňažnú
náhradu, medzi tými istými sporovými stranami súdom už bol riešený a právoplatne v iných súdnych
konaniach pred bývalým Okresným súdom Košice II jeho rozsudkami vo veciach sp. zn. 44C/19/2020,
sp. zn. 45C/35/2017 a sp. zn. K2-42C/39/2021 vyriešený (hmotnoprávne posúdený) tak, že ide
o peňažný nárok podielového spoluvlastníka sporných pozemkov titulom náhrady za výkon práva

žalovaného vyplývajúceho zo zákonom č. 66/2009 Z.z. zriadeného vecného bremena sporné pozemky
držať a užívať, s poukazom na vyššie uvedené právne princípy je preto nespochybniteľné, že týmito
rozsudkami vydanými v týchto iných súdnych konaniach otázka hmotnoprávneho vzťahu je právoplatne,
nezmeniteľne a pre uvedených adresátov takto záväzne vyriešená a nemožno preto prehliadať aplikáciu
§ 194 ods. 1,2, § 288 ods. 1 a § 230 CSP na daný prípad v súvislosti s uvedeným prejudiciálnym účinkom
týchto právoplatných rozsudkov súdov.

33. Pokiaľ ide o povahu náhrady za zákonom č. 66/2009 Z.z. zriadené vecné bremeno, kam už teda
viazanosť týmto prejudiciálnym účinkom predchádzajúcich právoplatných rozsudkov nesiaha, daný
zákontútootázkunerieši,aktuálnarozhodovaciapraxdovolaciehosúduvtejtootázke,odktorejodvolací
súd nemal dôvod sa odkloniť (§ 393 ods. 2 in fine a ods. 3 CSP, a contrario), je jednotná v tom, že

právo na zaplatenie peňažnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva zákonom č. 66/2009
Z. z. má povahu jednorazového plnenia a patrí tomu, kto vlastníkom pozemku bol k 01.07.2009, t. j. v
čase vzniku tohto zákonného vecného bremena zaťažujúceho jeho pozemok, ktoré sa premlčí márnym
uplynutím trojročnej premlčacej doby (§ 101 OZ).

34.1 Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (R 71/2018) v otázke priznávania jednorazovej
náhrady za zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., nepredstavujú len rozhodnutia
sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020,
na ktoré odkázal súd prvej inštancie, ale sú to aj novšie rozhodnutia, ktoré nadväzujú na závery vyššie
uvedených rozhodnutí.

34.2 Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019 a sp. zn.
8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020 vychádzajú z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/49/2014 zo dňa 14. apríla 2016 (R 73/2016) a sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24. marca 2016,
ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zariadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5
zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a konštatovali, že v nich vyslovený

právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zariadenie vecného
bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z..
34.3 Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo/17/2019 odvoláva na akceptovanie
vyššie uvedenej judikatúry ústavným súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a v rozhodnutí
sp.zn.IV.ÚS539/2020zodňa28.októbra2020,ktorýmústavnýsúdodmietolsťažnosťprotirozhodnutiu

NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2018, keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne. Aj proti rozhodnutiu
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo/17/2019 bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím ÚS
SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 zo dňa 30. septembra 2021 odmietnutá pri rešpektovaní princípu subsidiarity,
leboovecisťažovateľovprebiehakonaniepredvšeobecnýmisúdmi,spornebolprávoplatnerozhodnutý.
34.4 Ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z. rozhodovacia

prax dovolacieho súdu bola obohatená o ďalšie rozhodnutia, v ktorých sa preferuje priznanie
jednorazovejnáhrady;jednásaorozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.1Cdo171/2021z27.októbra
2021 a sp. zn. 1 Cdo 99/2019 z 26. januára 2022, ktoré odkazujú v tejto otázke na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 8 Cdo/17/2019, teda obe vychádzajú z jednorazovej náhrady. Rovnako z úvahy o jednorazovej
náhrade vychádzal Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 2 Cdo/151/2020 zo dňa 31. marca 2022.

34.5 Zodpovedaniu otázky, či v prípade, ak vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté
podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z.z. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných
právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, má byť táto náhrada
vo forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia, sa venoval Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp.
zn. 5Cdo/175/2019 zo dňa 27. apríla 2022. Odkázal pritom na závery rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/26/2014,

3Cdo/49/2014 a 8Cdo/17/2019, v ktorých bola riešená otázka náhrady za zákonné vecné bremeno v
zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. so záverom, že právo na náhradu pri zriadení vecného bremena podľa § 4
ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku
ku dňu účinnosti tohto zákona. Všetkými vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo prekonané rozhodnutieNajvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 23. apríla 2015, ktoré vychádzalo zo záveru, že náhradu
za nútené obmedzenie vlastníckeho práva možno priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do
usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 zák. č. 66/2009 Z.z..

34.6 Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 5Cdo/175/2019 tiež uviedol (viď ods. 20. odôvodnenia), že vecné
bremeno vzniknuté podľa zák. č. 66/2009 Z.z. treba pokladať vzhľadom na konštrukciu § 2 ods. 1, 2 cit.
zák. za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhý, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová
náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky
tejto náhrady.

34.7 Treba tiež zdôrazniť, že dovolací súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/175/2019
zotrval na názore o jednorazovej náhrade napriek argumentom odvolacieho súdu, ktorý v dovolaním
napadnutom rozsudku vychádzal z odlišnosti vecného bremena upraveného zák. č. 182/1993 Z.z. a
zák. č. 66/2009 Z.z., ktorú videl v časovom obmedzení (dočasnosti) vecného bremena vzniknutého
podľa zák. č. 66/2009 Z.z. (do vykonania pozemkových úprav), pričom vecné bremeno vzniknuté
zo zák. č. 182/1993 Z.z. je trvalým a konečným riešením usporiadania majetkovoprávnych vzťahov

vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod touto stavbou, teda v tomto zákone nie je
trvanie vecného bremena žiadnym spôsobom obmedzené. Z týchto dôvodov odvolací súd v dovolaním
napadnutom rozsudku neaplikoval závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014 a sp. zn.
3Cdo/49/2014, vzťahujúce na náhradu za vznik vecného bremena v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z..
Následne odvolací súd s odkazom na rozhodnutie sp. zn. 4MCdo/2/2014 priznal náhradu vo forme

opakovanej náhrady. Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd sa záverom o priznaní opakujúcej sa
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zastavaného stavbou vo vlastníctve
obce alebo vyššieho územného celku vecným bremenom vzniknutým v zmysle § 4 zák. č. 66/2009 Z.z.
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

35.1 Judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná aj ústavným súdom (napr. uznesenia z 03.05.2012 vo
veci sp. zn. IV. ÚS 227/2012, zo 07.08.2013 vo veci sp. zn. I. ÚS 474/2013, z 11.01.2012 vo veci sp. zn.
I. ÚS 1/2012, či z 03.11.2011 vo veci sp. zn. II. ÚS 506/2011) dospela k záveru, že právo na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo
tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani

prizriadenívecnéhobremenapodľa§4ods.1zákonač.66/2009Z.z.,pretožeaktietolegálne(zákonné)
vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené
verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh
oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v
zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie

vlastníckeho práva, pretože pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.
35.2 Tento ustálený právny názor neovplyvnil ani nález ústavného súdu z 12.10.2016 vo veci PL. ÚS
42/2015, pretože ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu z 18.05.2017 vo veci II. ÚS 323/2017,
nemožno stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike, ktorý upravoval
primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené

v § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže upravujú
rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností (kým pri obmedzení
vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej
vlastník je obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena
držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike,

ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie
je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, pričom rovnako
je to aj pri zriadení vecného bremena aj podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktorého rozsah je
určiteľný už pri jeho vzniku). Aj novšie uznesenie ústavného súdu napr. z 21.06.2018 vo veci IV. ÚS

390/2018, ale aj uznesenie najvyššieho súdu z 29.10.2019 vo veci 8Cdo/30/2018 pritom „dovysvetľujú“
nález ústavného súdu z 12.10.2016 vo veci PL. ÚS 42/2015 právnou argumentáciou, z ktorej je zrejmé,
z akých dôvodov nejde o nález použiteľný všeobecne na akékoľvek zákonom zriadené vecné bremená,
ale že sa vzťahuje iba na zákon č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike, kde rozsah a frekvenciu vecných
bremien nemožno vopred určiť, na rozdiel od vecných bremien zriadených zákonom č. 182/1993 Z. z.,

či zákonom č. 66/2009 Z.z..

36.1 Z odvolacím súdom uvedených dôvodov ani samotná skutočnosť, že súd v predchádzajúcich
rozsudkoch tých istých strán povahu uplatneného nároku titulom toho istého hmotnoprávneho vzťahuposúdil ako opakovanú náhradu za obmedzenie žalobcu zákonným vecným bremenom, nemôže
zakladať legitímne očakávania žalobcu na rozhodnutie aj v tejto jeho veci rovnakým spôsobom
za situácie, že rozhodovacia prax okresných aj krajských súdov v tejto otázke sledujúc určujúcu

rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít medzičasom sa zásadne zmenila a rozhodnutia tak
prvoinštančných, ako ani odvolacích súdov navyše ani netvoria ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít, ktorá je pre formovanie súdnej judikatúry určujúca.
36.2 Odvolací súd zdôrazňuje, že k retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadril
vo svojich rozhodnutiach (sp. zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020,

7Cdo/20/2021) priebežne stabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy,
nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva,
že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné
aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo
netvorí, ale iba nachádza (viď NS SR sp. zn. 8Cdo/144/2020 zo dňa 30.05.2022, zn. 7Cdo/77/2020 zo
dňa 24.08.2022, zn. 2Cdo/113/2022 zo dňa 26.09.2024, zn. 1Cdo/2/2023 zo dňa 30.10.2024 a iné).

37. Okrem toho ESĽP formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého ani požiadavka právnej istoty a
ani ochrana legitímneho očakávania nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unedic proti Francúzsku
č. 20153/04). Judikatúra nemôže byť totiž bez vývoja a nie je vylúčené, aby, a to i pri nezmenenej
právnej úprave, táto bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. I keď zmena

judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti
súdneho rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov táto je možná. S ohľadom na ústavnoprávny princíp
nezávislosti sudcu, ktorý vo všeobecnosti je viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného
právneho názoru môže byť aj vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (pozri napr. rozhodnutia ústavného
súdu vo veciach III. ÚS 46/2013 alebo II. ÚS 346/2008).

38. Odvolací súd napokon dodáva, že súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome
aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor, je vzhľadom na to potrebné
aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania.

39. Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom vo forme opakovanej náhrady, vychádza
jeho rozhodnutie z nesprávneho právneho názoru.

40. Aplikujúc právne závery vyplývajúce z rozhodnutí vyšších súdnych autorít od ktorých odvolací súd

nemal dôvod sa odchýliť na skutkový stav v tomto spore prijal odvolací súd záver o nemožnosti priznania
náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva opakovane až do usporiadania vlastníckych vzťahov
spôsobom upraveným v zákone č. 66/2009 Z.z..

41. Podľa ust. § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej

( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

42. Podľa ust. § 100 ods. 2 OZ, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho
práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená

pohľadávka.

43.Podľaust.§101OZ,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčaciadobajetrojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

44. Žalovaný vzniesol vočiuplatnenému nároku námietku premlčania, pričom z obsahu spisu nevyplynuli
žiadne okolnosti, pre ktoré by súd na takto vznesenú námietku premlčania nemal prihliadnuť. Zákon pre
náhradu za vecné bremeno neupravuje premlčaciu dobu samostatne, preto sa v preskúmavanej veci
uplatní všeobecná premlčacia doba, vychádzajúc z ust. § 100 ods. 1,2, a § 101 Občianskeho zákonníka.
Pre určenie jej začiatku je rozhodné, kedy bolo možné právo uplatniť prvý raz, teda akonáhle je možné

podať voči žalovanému žalobu. Premlčacia doba začala plynúť 01.07.2009, t. j. odo dňa účinnosti
zákona č. 66/2009 Z.z., pričom tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti,
teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve (porovnaj R 1/1998). V kontexte uvedenéhoa vychádzajúc z ust. § 101 Občianskeho zákonníka sa právo žalobcu na zaplatenie náhrady za vecné
bremeno premlčalo najneskôr 01.07.2012, pričom žalobca žalobu podal na súde dňa 02.11.2023.

45. Žalovaným vznesenú námietku premlčania nebolo dôvodné posúdiť ako uplatnenú v rozpore
s dobrými mravmi. Žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vo svojej argumentácii
podľa zistenia odvolacieho súdu rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi nenamietal
a nepreukazoval ani špecifické okolnosti, pre ktoré by bolo možné odoprieť žalovanému výkon práva
namietať premlčanie uplatneného nároku. Ak totiž strana sporu, voči ktorej sa uplatnila námietka

premlčania, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mala by v zásade tento
rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu (kde
túto námietku vzniesol) ani neuviedol žiadnu výnimočnú skutočnosť, pre ktorú by žalovaným vznesená
námietka premlčania mala byť v rozpore s dobrými mravmi.

46.1 Pokiaľ žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 289/2025 zo dňa 07.

mája 2025, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „83. .....právne predpisy upravujúce zákonné vecné
bremená síce definujú náhradu za verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva - t. j. za zákonné
vecné bremeno, zásadne ako jednorazovú, avšak s ohľadom na nález ústavného súdu vo veci sp. zn.
PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016 nemožno vylúčiť ani iný spôsob náhrady najmä tam, kde zákony
upravujúce zákonné vecné bremená náhradu za vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a ich

formu neupravujú vôbec, ako to je okrem iných p.p. aj napr. v § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu
na obce a vyššie územné celky, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“). Všeobecný súd má tak pre prípad chýbajúcej zákonnej úpravy
vo veciach náhrady za zákonné vecné bremená dostatok ústavných aj zákonných podkladov, aby

za použitia analógie mohol bez obáv o dodržanie, resp. zachovanie ústavnosti a zákonnosti svojho
postupu s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti, ako aj ostatné princípy, na ktorých Civilný
sporový poriadok spočíva, vo veci rozhodnúť za dodržania rozumného usporiadania vzťahov medzi
sporovými stranami tak, ako to predpokladá čl. 4 ods. 2 CSP (obdobne napr. I. ÚS 27/2023)“, odvolací
súd poznamenáva, že predmetné uznesenie neriešilo výslovne otázku povahy náhrady za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva vyplývajúcej zo zák. č. 66/2009 Z.z., nakoľko predmetom sporu bolo
určenie, že nehnuteľnosť špecifikovaná v konaní nie je zaťažená zákonným vecným bremenom v zmysle
§ 6 ods. 1 zák. č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti.
46.2 Všeobecné úvahy ústavného súdu prezentované v uvedenom rozhodnutí preto nie sú pre odvolací
súd v tomto spore právne záväzné, a uvedené rozhodnutie nepredstavuje aktuálnu ustálenú súdnu prax

vyšších súdnych autorít.

47. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust.
§ 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.

48. Žalovaný podal odvolanie aj proti rozhodnutiu vo výroku II., ktorým súd v prevyšujúcom rozsahu
žalobu zamietol.

49. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.

50. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

51. Podľa § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

52. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, žalovaný nie je stranou, ktorou zamietnutím žaloby v prevyšujúcej
časti bolo rozhodnuté v jeho neprospech, a preto nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania v
tejto časti.

53. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný podal odvolanie proti rozsudku vo výroku, ktorým nebolo

rozhodnuté v jeho neprospech, teda v tejto časti nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania,
odvolací súd odvolanie proti rozsudku vo výroku I. podľa ust. § 386 písm. b/ CSP odmietol.54. O nároku na náhradu trov celého konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení s
ust. § 255 ods. 1,2 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol po rozhodnutí odvolacieho súdu neúspešný
v celom rozsahu, preto nemá nárok na náhradu trov konania (na súde prvej inštancie a náhradu trov

odvolacieho konania) voči úspešnému žalovanému, ktorému tento nárok voči neúspešnému žalobcovi
vznikol v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ust. §
251 CSP.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).